Vec C-133/08

Intercontainer Interfrigo SC (ICF)

proti

Balkenende Oosthuizen BV a MIC Operations BV

(návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný Hoge Raad der Nederlanden)

„Rímsky dohovor o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky — Rozhodné právo pri absencii voľby — Zmluva o prevádzke dopravného prostriedku — Hraničné ukazovatele — Oddeliteľnosť“

Návrhy prednesené 19. mája 2009 — generálny advokát Y. Bot   I ‐ 9690

Rozsudok Súdneho dvora (veľká komora) zo 6. októbra 2009   I ‐ 9710

Abstrakt rozsudku

1. Dohovor o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky – Rozhodné právo pri absencii voľby – Hraničné ukazovatele

   (Rímsky dohovor z 19. júna 1980, článok 4 ods. 4)

2. Dohovor o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky – Rozdelenie zmluvy na určenie rozhodného práva

   (Rímsky dohovor z 19. júna 1980, článok 4 ods. 1 a 4)

3. Dohovor o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky – Rozhodné právo pri absencii voľby – Hraničné ukazovatele – Povinnosť určiť rozhodné právo na základe domnienok uvedených v článku 4 ods. 2 až 4

   (Rímsky dohovor z 19. júna 1980, článok 4 ods. 2 až 5)

1.  Hraničný ukazovateľ uvedený v článku 4 ods. 4 druhej vete Rímskeho dohovoru o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky z 19. júna 1980 sa uplatní na iné zmluvy o prevádzke dopravného prostriedku, než je zmluva na jednu cestu, len v prípade, keď hlavným predmetom zmluvy nie je len samotné poskytnutie dopravného prostriedku k dispozícii, ale aj preprava tovaru ako taká.

   Na účely zistenia tohto predmetu treba zohľadniť cieľ zmluvného vzťahu a v dôsledku toho všetky povinnosti zmluvnej strany, ktorá uskutočňuje charakteristické plnenie. Hoci sa v zásade v zmluve o prevádzke dopravného prostriedku prenajímateľ zaväzuje umožniť nájomcovi disponovať s dopravným prostriedkom, nie je vylúčené, že v určitých prípadoch je touto povinnosťou aj preprava tovaru v pravom zmysle slova, a teda že sporná zmluva spadá do pôsobnosti článku 4 ods. 4 dohovoru.

   (pozri body 33 — 35, 37, bod 1 výroku)

2.  S cieľom zachovať vyššiu úroveň právnej istoty v zmluvných vzťahoch, ako to vyžadujú ciele rímskeho dohovoru o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky z 19. júna 1980, musí byť systém určovania rozhodného práva jasný a predvídateľný s určitou mierou istoty.

   Z tohto dôvodu sa článok 4 ods. 1 druhá veta dohovoru má vykladať v tom zmysle, že časť zmluvy sa môže spravovať iným právom, než je právo, ktoré sa uplatňuje na zvyšok zmluvy, len v prípade, keď má predmet tejto časti autonómny charakter. V dôsledku toho, ak je hraničným ukazovateľom, ktorý sa uplatňuje na zmluvu o prevádzke dopravného prostriedku, ukazovateľ uvedený v článku 4 ods. 4 dohovoru, musí sa tento ukazovateľ uplatniť na celú zmluvu, ibaže by časť zmluvy týkajúca sa prepravy mala vo vzťahu k zvyšku zmluvy autonómny charakter.

   (pozri body 44 — 49, bod 2 výroku)

3.  Článok 4 ods. 5 rímskeho dohovoru o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky z 19. júna 1980 sa má vykladať v tom zmysle, že ak z celkových okolností jasne vyplýva, že zmluva má užšiu väzbu s iným štátom než so štátom určeným podľa domnienok uvedených v článku 4 ods. 2 až 4 dohovoru, prislúcha súdu neuplatniť tieto ukazovatele a uplatniť právo štátu, s ktorým má táto zmluva najužšiu väzbu. Táto právomoc súdu existuje napriek jeho povinnosti vždy určiť rozhodné právo na základe domnienok uvedených v článku 4 ods. 2 až 4 dohovoru, ktoré spĺňajú všeobecnú požiadavku predvídateľnosti práva a tým aj právnej istoty v zmluvných vzťahoch.

   (pozri body 62 — 64, bod 3 výroku)