Spojené veci C-512/07 P(R) a C-15/08 P(R)

Achille Occhetto

a

Európsky parlament

proti

Beniamino Donnici

„Odvolanie — Konanie o nariadení predbežného opatrenia — Odklad výkonu — Poslanci Európskeho parlamentu — Preskúmanie osvedčení o zvolení za poslanca — Vyhlásenie za poslanca v dôsledku odstúpenia kandidátov uvedených na tej istej kandidátskej listine — Overenie platnosti odstúpenia — Rozhodnutie Európskeho parlamentu vyhlasujúce mandát kandidáta vyhláseného za poslanca za neplatný“

Uznesenie predsedu Súdneho dvora z 13. januára 2009   I ‐ 6

Abstrakt uznesenia

1. Odvolanie – Dôvody – Nesprávne právne posúdenie sudcu rozhodujúceho o predbežnom opatrení – Akt týkajúci sa volieb poslancov Európskeho parlamentu

   (Článok 225 ES; Akt týkajúci sa volieb zástupcov zhromaždenia vo všeobecných priamych voľbách, článok 12; Štatút Súdneho dvora, článok 57 druhý odsek; Rokovací poriadok Európskeho parlamentu, článok 3 ods. 3)

2. Odvolanie – Dôvody – Nesprávne právne posúdenie sudcu rozhodujúceho o predbežnom opatrení – Akt týkajúci sa volieb poslancov Európskeho parlamentu

   (Článok 225 ES; Akt týkajúci sa volieb zástupcov zhromaždenia vo všeobecných priamych voľbách, článok 6; Štatút Súdneho dvora, článok 57 druhý odsek 2; Rokovací poriadok Európskeho parlamentu, článok 3 ods. 5 a článok 4 ods. 3 a 9)

3. Odvolanie – Dôvody – Nesprávne právne posúdenie sudcu rozhodujúceho o predbežnom opatrení – Akt týkajúci sa volieb poslancov Európskeho parlamentu

   (Článok 225 ES; Akt týkajúci sa volieb zástupcov zhromaždenia vo všeobecných priamych voľbách, článok 12; Štatút Súdneho dvora, článok 57 druhý odsek)

4. Konanie o nariadení predbežného opatrenia – Odklad výkonu – Odklad výkonu aktu Európskeho parlamentu o zrušení platnosti poslaneckého mandátu jedného z jeho členov z dôvodu neexistencie osvedčenia o zvolení

   (Článok 242 ES; Rokovací poriadok Súdu prvého stupňa, článok 104 ods. 2)

5. Konanie o nariadení predbežného opatrenia – Odklad výkonu – Odklad výkonu aktu Európskeho parlamentu o zrušení platnosti poslaneckého mandátu jedného z jeho členov z dôvodu neexistencie osvedčenia o zvolení

   (Článok 242 ES; Rokovací poriadok Súdu prvého stupňa, článok 104 ods. 2)

1.  Sudca rozhodujúci o predbežnom opatrení sa nedopustí nesprávneho právneho posúdenia, pokiaľ ide o rozsah právomocí Európskeho parlamentu v zmysle článku 12 aktu z roku 1976 týkajúceho sa volieb zástupcov zhromaždenia vo všeobecných priamych voľbách, zmeneného, doplneného a prečíslovaného rozhodnutím 2002/772, pokiaľ vyloží výraz „brať na vedomie“ uvedený v uvedenom článku tak, že znamená úplnú absenciu posúdenia Parlamentu v oblasti výsledkov úradne vyhlásených členskými štátmi.

   Uvedený článok totiž výslovne upravuje, že Parlament jednak musí „brať na vedomie“ výsledky úradne vyhlásené členským štátom a jednak môže o prípadných sporoch rozhodovať iba „na základe ustanovení [tohto] aktu“, a to „s výnimkou ustanovení vnútroštátnych predpisov, na ktoré tento akt odkazuje“. Z toho vyplýva, že znenie uvedeného článku 12 sa na prvý pohľad javí tak, že svedčí v prospech reštriktívneho výkladu tohto ustanovenia. Okrem toho, pokiaľ ide o overovanie poverovacích listín členov Parlamentu, článok 12 aktu z roku 1976 a článok 3 ods. 3 Rokovacieho poriadku Európskeho parlamentu zverujú Parlamentu právomoc rozhodovať o platnosti mandátu každého z jeho novozvolených členov, ako aj o sporoch, ktoré by mohli vzniknúť na základe ustanovení aktu z roku 1976, avšak jednak „s výnimkou ustanovení vnútroštátnych predpisov, na ktoré tento akt odkazuje“, a jednak „s výnimkou [sporov] ktoré sa zakladajú na vnútroštátnych právnych predpisoch upravujúcich voľby“. Tieto výnimky tak rovnako jasne poukazujú na skutočnosť, že Parlament nemá všeobecnú právomoc vydávať rozhodnutia o zákonnosti vnútroštátnych volebných predpisov z pohľadu práva Spoločenstva.

   (pozri body 30 — 32, 35)

2.  Uznesenie o predbežnom opatrení nie je postihnuté zjavnou vadou spočívajúcou na nesprávnom právnom posúdení, pokiaľ ide o výklad článku 6 aktu z roku 1976 týkajúceho sa volieb zástupcov zhromaždenia vo všeobecných priamych voľbách, zmeneného, doplneného a prečíslovaného rozhodnutím 2002/772, keď uvádza, že sa vzťahuje iba na členov Európskeho parlamentu.

   V tejto súvislosti sa znenie uvedeného článku 6 jednak výslovne týka „členov Európskeho parlamentu“ a jednak uvádza výsadu hlasovať, ktorú majú títo členovia a ktorú pre jej povahu nemožno spájať s postavením kandidáta, ktorý bol úradne vyhlásený na základe povolebného umiestnenia. Hoci je pravda, že výklad ustanovení práva Spoločenstva by vo všeobecnosti nemal spočívať na striktnom nasledovaní jeho znenia bez akéhokoľvek zohľadnenia jeho kontextu a jeho účelu, nemení to nič na tom, že uvedený článok nemôže sám osebe založiť všeobecnú právomoc Parlamentu pri posudzovaní zákonnosti volebných postupov v členských štátoch z hľadiska všetkých týchto zásad, na ktorých je údajne tento článok založený, najmä z článku 3 dodatkového protokolu č. 1 k Európskemu dohovoru o ľudských právach.

   Okrem toho v súlade so zásadou hierarchie noriem nemôžu ustanovenia Rokovacieho poriadku Európskeho parlamentu, akými sú článok 3 ods. 5 a článok 4 ods. 3 a 9, pripustiť odchýlky od ustanovení aktu z roku 1976. Uvedený rokovací poriadok je totiž vnútorným organizačným aktom, ktorý nemôže Parlamentu poskytovať právomoci, ktoré mu nie sú výslovne priznané normatívnym právnym aktom, v tomto prípade aktom z roku 1976. Z toho vyplýva, že prinajmenšom v rámci prieskumu existencie fumus boni iuris sa práve ustanovenia uvedeného rokovacieho poriadku musia vykladať vo svetle znenia a ducha ustanovení aktu z roku 1976, a nie naopak.

   (pozri body 40 — 43, 45, 46)

3.  Výklad, podľa ktorého článok 12 aktu z roku 1976, týkajúceho sa volieb zástupcov zhromaždenia vo všeobecných priamych voľbách, zmeneného, doplneného a prečíslovaného rozhodnutím 2002/772, nestanovuje deľbu právomocí medzi vnútroštátnymi orgánmi a Parlamentom a ani výkon týchto právomocí v rámci samostatných postupov, ale jediný rozhodovací postup, na ktorom sa zúčastňuje tak Parlament, ako aj vnútroštátne orgány, sa na prvý pohľad nezdá v súlade s uvedeným ustanovením. Pokiaľ totiž rozhodovací postup na úrovni Spoločenstva zahŕňa vydanie vnútroštátneho aktu a pokiaľ s ohľadom na deľbu právomocí v danej oblasti tento akt zaväzuje rozhodujúcu inštitúciu Spoločenstva takým spôsobom, že určuje, aké rozhodnutie má byť prijaté na úrovni Spoločenstva, nemôžu prípadné vady, ktorými vnútroštátny akt trpí, v nijakom prípade ovplyvniť platnosť rozhodnutí tohto orgánu Spoločenstva. Takéto poučenie je relevantné pre výklad deľby právomocí, ako vyplýva z článku 12 aktu z roku 1976.

   Uznesenie o nariadení, ktoré uvádza, že prípadné vady, ktorými trpí rozhodnutie štátneho volebného úradu, ktoré vyhlasuje kandidáta za člena Parlamentu, nemajú dopad na rozhodnutie Parlamentu o preskúmaní osvedčenia uvedeného člena, nie je preto postihnuté zjavnou vadou spočívajúcou na nesprávnom právnom posúdení ani vadou v odôvodnení.

   (pozri body 50, 51, 53, 54)

4.  Účelom konania o nariadení predbežného opatrenia je zaručenie úplnej účinnosti rozsudku vo veci samej. Na dosiahnutie tohto cieľa treba, aby boli požadované opatrenia neodkladné v tom zmysle, že na to, aby sa zabránilo závažnej a nenapraviteľnej škode na záujmoch navrhovateľa, je nevyhnutné, aby boli vyhlásené a aby ich účinky nastali už pred rozhodnutím vo veci samej. Z toho vyplýva, že na posúdenie naliehavosti odkladu výkonu aktu Európskeho parlamentu, ktorý zrušuje platnosť mandátu jedného z jeho členov na základe nedostatku osvedčenia o zvolení za poslanca, musí sudca príslušný rozhodovať o nariadení predbežných opatrení zohľadňovať iba záujmy navrhovateľa a najmä existenciu nebezpečenstva vážnej a nenapraviteľnej škody na jeho záujmoch a nezohľadňovať ďalšie všeobecné skutočnosti, ako je v prejednávanej veci kontinuita politického zastupovania, teda skutočnosti, ktoré však môžu byť v prejednávanom prípade zohľadnené v rámci zvažovania dotknutých záujmov.

   (pozri body 57, 58)

5.  V rámci konania o nariadení predbežného opatrenia, akým je odklad výkonu aktu Európskeho parlamentu, ktorý zrušuje platnosť mandátu jedného z jeho členov na základe nedostatku osvedčenia o zvolení za poslanca, pokiaľ sudca rozhodujúci o nariadení dospeje k záveru, že osobitné a bezprostredné záujmy tohto člena a jeho náhradníka sú rovnocenné, vezme do úvahy všeobecnejšie záujmy, ktoré za takýchto okolností vykazujú zvláštnu dôležitosť, akými sú záujmy dotknutého členského štátu, aby jeho legislatíva vo volebných veciach bola rešpektovaná Parlamentom a aby v laviciach Parlamentu sedeli kandidáti zvolení podľa jeho volebných postupov a prehlásení za poslancov jedným z jeho najvyšších súdov, a záujmy Parlamentu na zachovaní jeho rozhodnutí, jeho politickej legitimity a jeho záujmu na tom, aby v jeho laviciach sedel kandidát, ktorý získal najviac hlasov. Až keď určí túto rovnosť medzi dotknutými všeobecnými aj osobitnými záujmami, vezme sudca príslušný rozhodovať o predbežných opatreniach do úvahy závažnú povahu dôvodov dovolávaných na pripustenie existencie fumus boni iuris.

   (pozri body 66, 67, 70)