Vec C-371/07

Danfoss A/S a AstraZeneca A/S

proti

Skatteministeriet

(návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný Vestre Landsret)

„Šiesta smernica o DPH — Článok 6 ods. 2 — Bezplatné poskytovanie služieb vykonávané zdaniteľnou osobou na iné ako podnikateľské účely — Právo na odpočet DPH — Článok 17 ods. 6 druhý pododsek — Možnosť členských štátov zachovať vylúčenia práva na odpočet stanovené v ich vnútroštátnej právnej úprave v čase nadobudnutia účinnosti šiestej smernice“

Návrhy prednesené 23. októbra 2008 — generálna advokátka E. Sharpston   I ‐ 9552

Rozsudok Súdneho dvora (štvrtá komora) z 11. decembra 2008   I ‐ 9573

Abstrakt rozsudku

1. Daňové ustanovenia – Harmonizácia právnych predpisov – Dane z obratu – Spoločný systém dane z pridanej hodnoty – Odpočet dane zaplatenej na vstupe

   (Smernica Rady 77/388, článok 17 ods. 6 druhý pododsek)

2. Daňové ustanovenia – Harmonizácia právnych predpisov – Dane z obratu – Spoločný systém dane z pridanej hodnoty – Zdaniteľné plnenia

   (Smernica Rady 77/388, článok 6 ods. 2)

1.  Článok 17 ods. 6 druhý pododsek šiestej smernice 77/388 o zosúladení právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa daní z obratu sa má vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby členský štát uplatnil po nadobudnutí účinnosti tejto smernice vylúčenie práva na odpočet dane z pridanej hodnoty na vstupe zaťažujúcej výdavky spojené s bezplatným poskytovaním stravy obchodným partnerom a zamestnancom v závodných jedálňach v súvislosti s pracovnými stretnutiami, zatiaľ čo v čase tohto nadobudnutia účinnosti uvedené vylúčenie nebolo účinne uplatniteľné na tieto výdavky z dôvodu správnej praxe zdaňujúcej plnenia poskytnuté týmito jedálňami do výšky ich režijnej ceny vypočítanej na základe výrobných nákladov, to znamená ceny surovín a mzdových nákladov vzťahujúcich sa na prípravu a predaj týchto potravín a nápojov, ako aj na správu závodných jedální, výmenou za právo na úplný odpočet dane z pridanej hodnoty zaplatenej na vstupe.

   (pozri bod 44, bod 1 výroku)

2.  Článok 6 ods. 2 šiestej smernice 77/388 o zosúladení právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa daní z obratu, ktorý na účely zdanenia daňou z pridanej hodnoty považuje určité plnenia, za ktoré platiteľ dane v skutočnosti neprijme žiadnu reálnu protihodnotu, za rovnocenné s dodaním tovarov a poskytnutím služieb za protihodnotu, musí byť vykladaný v tom zmysle, že na jednej strane sa netýka bezplatného poskytovania stravy obchodným partnerom v závodných jedálňach podnikov v súvislosti so stretnutiami, ktoré sa uskutočňujú v priestoroch týchto podnikov, ak z objektívnych údajov — čo musí preskúmať vnútroštátny súd — vyplýva, že táto strava sa poskytuje na účely výlučne súvisiace s podnikaním. Na druhej strane sa toto ustanovenie v zásade týka bezplatného poskytovania stravy zamestnancom zo strany podniku v jeho priestoroch, ibaže — čo musí tiež preskúmať vnútroštátny súd — požiadavky podniku, akými sú napríklad zabezpečenie kontinuity a riadneho priebehu pracovných stretnutí, vyžadujú, aby poskytovanie stravy bolo zabezpečené zamestnávateľom. V tomto ohľade, zatiaľ čo poskytovanie stravy zamestnancom má teda v zásade za cieľ uspokojiť súkromnú potrebu a spadá do osobného výberu zamestnancov, do ktorého zamestnávateľ nezasahuje, naopak, za určitých osobitných okolností sa poskytovanie stravy zamestnancom zo strany zamestnávateľa netýka uspokojenia ich súkromných potrieb a neuskutočňuje sa na iné ako podnikateľské účely. Osobná výhoda, ktorú z toho majú zamestnanci, sa zdá byť doplnková vo vzťahu k potrebám podniku.

   (pozri bod 57, 62, 65, bod 2 výroku)