1. 

Prejudiciálne otázky — Odpoveď, ktorú možno jednoznačne vyvodiť z judikatúry — Uplatnenie článku 104 ods. 3 rokovacieho poriadku (Rokovací poriadok Súdneho dvora, článok 104 ods. 3) (pozri bod 20)

2. 

Ochrana verejného zdravia — Kŕmne zmesi — Smernica 2002/2 (nariadenie Európskeho parlamentu a Rady č. 178/2002, články 8 a 16; smernica Európskeho parlamentu a Rady 2002/2, článok 1 bod 4) (pozri bod 45, bod 1 výroku)

3. 

Ochrana verejného zdravia — Kŕmne zmesi — Smernica 2002/2 [článok 233 ES a 234 ES; smernica Európskeho parlamentu a Rady 2002/2, článok 1 bod 1 písm. b)] (pozri bod 63, bod 2 výroku)

1. 

Článok 1 bod 4 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2002/2/ES z 28. januára 2002, ktorou sa mení a dopĺňa smernica Rady 79/373/EHS o uvádzaní kŕmnych zmesí do obehu a ktorou sa zrušuje smernica Komisie 91/357/EHS, v ktorom sa stanovuje povinnosť uviesť na etikete kŕmnych zmesí percentuálny hmotnostný podiel kŕmnych surovín použitých v kŕmnej zmesi s toleranciou ± 15 % od deklarovanej hodnoty, pokiaľ ide o tento percentuálny podiel, je potrebné vykladať v tom zmysle, že nie je v rozpore s článkami 8 a 16 nariadenia (ES) č. 178/2002 Európskeho parlamentu a Rady z 28. januára 2002, ktorým sa ustanovujú všeobecné zásady a požiadavky potravinového práva, zriaďuje Európsky úrad pre bezpečnosť potravín a stanovujú postupy v záležitostiach bezpečnosti potravín, ktorých cieľom je predovšetkým zabrániť tomu, aby etiketa a spôsob, akým sú krmivá propagované, viedli k uvedeniu spotrebiteľa do omylu.

2. 

Vzhľadom na to, že v článku 1 bode 1 písm. b) smernice 2002/2 sa stanovuje samostatná povinnosť, ktorá nesúvisí s povinnosťami stanovenými v ostatných ustanoveniach tejto smernice, vyhlásenie neplatnosti uvedeného ustanovenia zo strany Súdneho dvora v rozsudku zo 6. decembra 2005, ABNA a i. (C-453/03, C-1/04, C-12/04 a C-194/04), nevytvorilo právne vákuum, resp. nekonzistentnosť, v prípade ktorých sa vyžaduje, aby inštitúcie Spoločenstva prijali vecné zmeny smernice 2002/2.

V každom prípade neplatnosť ustanovenia Spoločenstva vyplýva priamo z rozsudku Súdneho dvora, ktorý ju konštatuje, a tak orgánom, ako aj súdom členského štátu prináleží, aby z toho vo svojom vnútroštátnom právnom poriadku vyvodili dôsledky.

1. 

Prejudiciálne otázky — Odpoveď, ktorú možno jednoznačne vyvodiť z judikatúry — Uplatnenie článku 104 ods. 3 rokovacieho poriadku (Rokovací poriadok Súdneho dvora, článok 104 ods. 3) (pozri bod 20)

2. 

Ochrana verejného zdravia — Kŕmne zmesi — Smernica 2002/2 (nariadenie Európskeho parlamentu a Rady č. 178/2002, články 8 a 16; smernica Európskeho parlamentu a Rady 2002/2, článok 1 bod 4) (pozri bod 45, bod 1 výroku)

3. 

Ochrana verejného zdravia — Kŕmne zmesi — Smernica 2002/2 [článok 233 ES a 234 ES; smernica Európskeho parlamentu a Rady 2002/2, článok 1 bod 1 písm. b)] (pozri bod 63, bod 2 výroku)

1. 

Článok 1 bod 4 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2002/2/ES z 28. januára 2002, ktorou sa mení a dopĺňa smernica Rady 79/373/EHS o uvádzaní kŕmnych zmesí do obehu a ktorou sa zrušuje smernica Komisie 91/357/EHS, v ktorom sa stanovuje povinnosť uviesť na etikete kŕmnych zmesí percentuálny hmotnostný podiel kŕmnych surovín použitých v kŕmnej zmesi s toleranciou ± 15 % od deklarovanej hodnoty, pokiaľ ide o tento percentuálny podiel, je potrebné vykladať v tom zmysle, že nie je v rozpore s článkami 8 a 16 nariadenia (ES) č. 178/2002 Európskeho parlamentu a Rady z 28. januára 2002, ktorým sa ustanovujú všeobecné zásady a požiadavky potravinového práva, zriaďuje Európsky úrad pre bezpečnosť potravín a stanovujú postupy v záležitostiach bezpečnosti potravín, ktorých cieľom je predovšetkým zabrániť tomu, aby etiketa a spôsob, akým sú krmivá propagované, viedli k uvedeniu spotrebiteľa do omylu.

2. 

Vzhľadom na to, že v článku 1 bode 1 písm. b) smernice 2002/2 sa stanovuje samostatná povinnosť, ktorá nesúvisí s povinnosťami stanovenými v ostatných ustanoveniach tejto smernice, vyhlásenie neplatnosti uvedeného ustanovenia zo strany Súdneho dvora v rozsudku zo 6. decembra 2005, ABNA a i. (C-453/03, C-1/04, C-12/04 a C-194/04), nevytvorilo právne vákuum, resp. nekonzistentnosť, v prípade ktorých sa vyžaduje, aby inštitúcie Spoločenstva prijali vecné zmeny smernice 2002/2.

V každom prípade neplatnosť ustanovenia Spoločenstva vyplýva priamo z rozsudku Súdneho dvora, ktorý ju konštatuje, a tak orgánom, ako aj súdom členského štátu prináleží, aby z toho vo svojom vnútroštátnom právnom poriadku vyvodili dôsledky.