Vec T-291/04

Enviro Tech Europe Ltd a Enviro Tech International, Inc.,

proti

Európskej komisii

„Životné prostredie a ochrana spotrebiteľov — Klasifikácia, balenie a označovanie n-propylbromidu ako nebezpečnej látky — Smernica 2004/73/ES — Smernica 67/548/EHS — Nariadenie (ES) č. 1272/2008 — Žaloba o neplatnosť — Oneskorený návrh na prispôsobenie žalobných návrhov — Záujem na konaní — Neexistencia osobnej dotknutosti — Neprípustnosť — Mimozmluvná zodpovednosť — Rozsudok Súdneho dvora rozhodujúci o platnosti smernice 2004/73 — Zhoda predmetu“

Rozsudok Všeobecného súdu (prvá komora) zo 16. decembra 2011   II - 8287

Abstrakt rozsudku

1. Žaloba o neplatnosť – Záujem na konaní – Záujem, ktorý sa posudzuje v deň podania žaloby – Uplynutie platnosti napadnutého aktu v priebehu konania – Akt, ktorý bol základom vnútroštátnych represívnych opatrení voči žalobcovi – Zachovanie záujmu na konaní

   (Článok 230 štvrtý odsek ES)

2. Konanie – Akt, ktorým sa v priebehu konania zrušuje a nahrádza sa napadnutý akt – Návrh na prispôsobenie návrhov na zrušenie

   (Článok 230 piaty odsek ES; Rokovací poriadok Všeobecného súdu, články 111 a 113)

3. Žaloba o neplatnosť – Fyzické alebo právnické osoby – Akty, ktoré sa ich priamo a osobne týkajú – Možnosť byť osobne dotknutý všeobecným aktom – Podmienky – Klasifikácia látky ako nebezpečnej látky smernicou 2004/73

   (Článok 230 štvrtý odsek ES; smernica Rady 67/548; smernica Komisie 2004/73)

4. Mimozmluvná zodpovednosť – Podmienky – Protiprávnosť – Návrh na náhradu škody založený na protiprávnosti klasifikácie látky ako nebezpečnej látky smernicou 2004/73

   (Článok 288 druhý odsek ES)

1.  Žalobcov záujem na konaní týkajúci sa predmetu žaloby musí existovať v štádiu podania žaloby, inak je žaloba neprípustná. Tento predmet sporu musí pretrvávať, rovnako ako záujem na konaní, až do vyhlásenia rozhodnutia súdu – inak musí byť konanie zastavené –, čo predpokladá, že výsledok konania môže priniesť prospech účastníkovi konania, ktorý žalobu podal. Prípadné uplynutie platnosti napadnutého aktu v priebehu konania ešte samo osebe neznamená, že súd Únie je povinný rozhodnúť o zastavení konania z dôvodu zániku predmetu konania alebo záujmu na konaní ku dňu vyhlásenia rozsudku.

   Keďže v konaní o žalobe o neplatnosť akt, ktorého zrušenie sa navrhuje, už vyvolal právne záväzné účinky na vnútroštátnej úrovni a keďže iba zrušujúci rozsudok má účinok ex tunc tým, že retroaktívne vyradí predmetný akt z právneho poriadku Únie, ako keby nikdy neexistoval, keby sa len konštatovalo zrušenie ex nunc alebo obsoletnosť uvedeného aktu, alebo dokonca sa prípadne konštatovala jeho protiprávnosť v odpovedi na návrh na náhradu škody, nepostačovalo by to na ochranu žalobcu, ktorý navrhuje zrušenie predmetného aktu, proti vnútroštátnym represívnym opatreniam prijatým voči nemu, ktorých právnym základom sú vnútroštátne pravidlá prijaté dotknutým členským štátom s cieľom splniť si povinnosť prebrať napadnutý akt, keďže na rozdiel od zrušovacieho rozsudku takéto konštatovania majú v zásade účinok len ex nunc, ktorý sa obmedzuje na spor o náhradu škody, a retroaktívne by sa tým neodstránil právny základ uvedených opatrení.

   (pozri body 84, 86 – 89)

2.  Ak je akt v priebehu konania nahradený iným aktom, ktorý má ten istý predmet, tento akt treba považovať za novú skutočnosť, ktorá umožňuje žalobcovi prispôsobiť svoje návrhy a žalobné dôvody. Prispôsobenie návrhov na zrušenie po uplynutí lehoty na podanie žaloby stanovenej na tento účel v článku 230 piatom odseku ES by však bolo nezlučiteľné s týmto ustanovením. V súlade so zásadami právnej istoty a rovnosti subjektov pred zákonom totiž článok 230 piaty odsek ES stanovuje kogentnú lehotu na podanie žaloby, ktorá je pevne stanovená, absolútna a nemožno ju predĺžiť. Akákoľvek výnimka alebo predĺženie tejto lehoty priznané súdom Únie, hoci by s nimi aj súhlasili všetci účastníci konania, by teda boli v rozpore s jednoznačným znením a systémom tohto ustanovenia, ako aj s vôľou autorov Zmluvy. Okrem toho kogentné kritériá v zmysle článkov 111 a 113 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu, ktoré stanovujú, že tento súd musí vyhlásiť za neprípustnú buď žalobu o neplatnosť, alebo návrh na prispôsobenie návrhov na zrušenie, nemožno vykladať reštriktívne, pretože inak by v rozpore so zásadou právnej istoty a rovnosti subjektov pred zákonom vznikla možnosť obchádzať kogentné ustanovenia Zmluvy, ktoré upravujú najmä lehoty na podanie žaloby.

   Návrh na prispôsobenie návrhov žalobcu, ktorý buď úmyselne, alebo z nedbanlivosti opomenul podať žalobu o neplatnosť proti aktu prijatému v priebehu konania alebo navrhnúť príslušné prispôsobenie svojich návrhov na zrušenie v lehote na podanie žaloby stanovenej na tento účel, hoci zjavne bol schopný tak urobiť a takýto krok bolo možné od neho oprávnene očakávať, je teda zjavne oneskorený a musí byť zamietnutý ako neprípustný. Skutočnosť, že už začaté konanie bolo prerušené podľa článku 77 písm. a) a článku 79 ods. 1 prvého pododseku Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu v okamihu uverejnenia aktu prijatého v priebehu konania, nie je relevantná, keďže toto prerušenie nemohlo mať dosah na plynutie lehoty na podanie žaloby uvedenej v článku 230 piatom odseku ES.

   (pozri body 94 – 97)

3.  Skutočnosť, že akt má na základe svojej povahy a pôsobnosti všeobecný charakter v tom, že sa vo všeobecnosti uplatní na zúčastnené hospodárske subjekty, nevylučuje, že by sa mohol osobne týkať niektorých z nich v zmysle článku 230 štvrtého odseku ES. Ak sa teda rozhodnutie týka skupiny osôb, ktoré boli určené alebo ich bolo možné určiť v čase prijatia tohto aktu a v závislosti od kritérií vlastných členom tejto skupiny, tieto osoby môžu byť týmto aktom osobne dotknuté, pokiaľ tvoria súčasť obmedzeného okruhu hospodárskych subjektov. Možnosť určiť viac-menej presne počet, alebo dokonca identitu subjektov práva, na ktoré sa uplatňuje opatrenie, však vôbec neznamená, že sa tieto subjekty musia považovať za osobne dotknuté týmto opatrením, keď sa toto uplatnenie vykonáva na základe objektívnej právnej alebo skutkovej situácie, ktorú vymedzuje predmetný akt.

   Účasť žalobcu na konaní, ktoré prostredníctvom smernice 2004/73, ktorou sa po dvadsiaty deviatykrát technickému pokroku prispôsobuje smernica 67/548 o aproximácii zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení týkajúcich sa klasifikácie, balenia a označovania nebezpečných látok, viedlo k prijatiu klasifikácie n-propylbromidu ako vysoko horľavej látky a látky toxickej pre reprodukciu, teda nestačí na preukázanie jeho aktívnej legitimácie podať žalobu proti uvedenej smernici, ak relevantná právna úprava voči nemu nestanovuje procesné záruky. Za týchto okolností žalobca nemôže tvrdiť, že je individualizovaný vzhľadom na napadnuté opatrenie, a to tým skôr, že nestál pri zrode pôvodnej klasifikácie uvedenej látky ani klasifikácie, ktorá bola vykonaná smernicou 2004/73.

   Podmienky umožňujúce konštatovať existenciu obmedzeného okruhu subjektov dotknutého uvedenou klasifikáciou zjavne nie sú splnené ani v prípade neexistencie spoľahlivých údajov o totožnosti, počte a postavení dotknutých subjektov, a najmä o tom, či majú, alebo nemajú postavenie na dotknutom trhu alebo skôr existujúce práva, a či znášajú, alebo neznášajú podobné negatívne účinky ako žalobca.

   Okrem toho nepostačuje, aby niektorí podnikatelia boli všeobecne platným aktom hospodársky dotknutí väčšmi ako iní, aby ich to individualizovalo oproti týmto iným podnikateľom, keďže uplatnenie tohto aktu sa vykonáva v závislosti od objektívne určenej situácie. Samotná okolnosť, že žalobca môže stratiť významný zdroj príjmov z dôvodu novej právnej úpravy, nepreukazuje, že sa nachádza v osobitnej situácii, a nestačí na preukázanie toho, že sa ho táto nová právna úprava osobne týka, keďže žalobca musí predložiť dôkaz o okolnostiach, na základe ktorých je možné dôjsť k záveru, že údajne spôsobená ujma ho individualizuje vo vzťahu ku všetkým ostatným hospodárskym subjektom, ktoré sú dotknuté uvedenou právnou úpravou rovnakým spôsobom ako on. V dôsledku toho predpoklad, podľa ktorého žalobcovi v nadväznosti na vstup do platnosti a vykonanie napadnutej klasifikácie vznikla významná hospodárska strata, nemôže sám osebe odôvodniť uznanie toho, že je osobne dotknutý. Rovnako nemôže byť individualizovaný iba preto, že sústredil svoju výrobu na jednu látku, keďže existujú ďalšie subjekty dotknuté uvedenou právnou úpravou, ktorých totožnosť alebo počet nie sú určené a ktorých skupina, do ktorej patria, sa môže zmeniť napadnutou klasifikáciou, ktorá sa týka ich výrobkov z rovnakého dôvodu ako výrobku žalobcu.

   Navyše ani skôr existujúce právo žalobcu, ktoré je založené na výlučnej licencii na používanie patentovaného vynálezu, ktorý sa týka výrobku obsahujúceho uvedenú látku, ho nemôže individualizovať ako adresáta napadnutej smernice. Prípadná existencia nadobudnutého alebo subjektívneho práva vrátane vlastníckeho práva, ktorého rozsah alebo výkon je potenciálne dotknutý uvedenou klasifikáciou, totiž nie je sama osebe schopná individualizovať držiteľa uvedeného práva, osobitne pokiaľ ostatné subjekty môžu disponovať podobnými právami, čiže nachádzať sa v rovnakej situácii ako tento držiteľ práva.

   (pozri body 101, 103, 104, 106, 109 – 112, 114, 116)

4.  Vznik mimozmluvnej zodpovednosti Únie z dôvodu protiprávneho konania jej orgánov v zmysle článku 288 druhého odseku ES závisí od splnenia všetkých podmienok, a to protiprávnosti konania vytýkaného inštitúciám, skutočnej existencie škody a existencie príčinnej súvislosti medzi údajným konaním a uplatňovanou škodou. Vzhľadom na kumulatívnu povahu týchto podmienok, ak nie je splnená čo len jedna z nich, musí byť žaloba ako celok zamietnutá.

   V tejto súvislosti, pokiaľ ide o návrh na náhradu škody založený na protiprávnosti klasifikácie n-propylbromidu ako vysoko horľavej látky a látky toxickej pre reprodukciu vykonanej smernicou 2004/73, ktorou sa po dvadsiaty deviatykrát technickému pokroku prispôsobuje smernica 67/548 o aproximácii zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení týkajúcich sa klasifikácie, balenia a označovania nebezpečných látok, protiprávnosť nemožno preukázať, keď Súdny dvor v predchádzajúcom rozsudku vzhľadom na prejudiciálne otázky, ktoré mu boli položené, zamietol výhrady, v ktorých sa navrhovalo spochybnenie platnosti uvedenej klasifikácie, ktoré žalobca v podstate prevzal do svojho návrhu na náhradu škody. Keď sa totiž predmet sporu na Všeobecnom súde v značnej miere zhoduje s tým, o ktorom Súdny dvor rozhodoval v inej veci, keď sa tak žalobca, ako aj žalovaná inštitúcia zúčastnili na oboch konaniach, keď akt, ktorého platnosť sa spochybňuje, je rovnaký, keď výhrady, v ktorých sa navrhuje jeho zrušenie, resp. zneplatnenie sú v zásade tie isté a keď Súdny dvor potvrdil zákonnosť napadnutého aktu, Všeobecnému súdu už neprináleží, aby predmetné posúdenie spochybňoval.

   (pozri body 122, 123, 137, 138)