Keywords
Summary

Keywords

1. Sociálne zabezpečenie migrujúcich pracovníkov – Zdravotné poistenie – Vecné dávky poskytnuté v inom členskom štáte – Článok 22 ods. 2 druhý pododsek nariadenia č. 1408/71

(Nariadenie Rady č. 1408/71, článok 22 ods. 2 druhý pododsek)

2. Slobodné poskytovanie služieb – Služby – Pojem

(Článok 49 ES)

3. Slobodné poskytovanie služieb – Obmedzenia

(Článok 49 ES)

4. Slobodné poskytovanie služieb – Obmedzenia

(Článok 49 ES)

5. Sociálne zabezpečenie migrujúcich pracovníkov – Zdravotné poistenie – Vecné dávky poskytnuté v inom členskom štáte – Článok 22 ods. 1 písm. c) bod i) nariadenia č. 1408/71

[Nariadenie Rady č. 1408/71, článok 22 ods. 1 písm. c bod i)]

6. Slobodné poskytovanie služieb – Obmedzenia

(Článok 49 ES)

7. Slobodné poskytovanie služieb – Sociálne zabezpečenie migrujúcich pracovníkov – Zdravotné poistenie – Vecné dávky poskytnuté v inom členskom štáte – Článok 22 nariadenia č. 1408/71

(Článok 49 ES a článok 152 ods. 5 ES; nariadenie Rady č. 1408/71, článok 22)

Summary

1. Článok 22 ods. 2 druhý pododsek nariadenia č. 1408/71 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnancov, samostatne zárobkovo činné osoby a ich rodinných príslušníkov, ktorí sa pohybujú v rámci spoločenstva, v znení zmenenom, doplnenom a aktualizovanom nariadením č. 118/97 sa má vykladať tak, že nato, aby bola príslušná inštitúcia oprávnená odmietnuť súhlas odcestovať na územie iného členského štátu s cieľom liečiť sa tam, uvedený v odseku 1 písm. c) bode i) toho istého článku z dôvodu založeného na existencii čakacej doby na nemocničnú liečbu na území členského štátu pobytu, musí dokázať, že táto doba neprekračuje prijateľnú dobu vyplývajúcu z objektívneho medicínskeho posúdenia klinických potrieb dotknutej osoby so zreteľom na všetky parametre, ktorými sa vyznačuje stav jej choroby v čase podania, prípadne opätovného podania, žiadosti o súhlas.

(pozri body 63, 79, bod 1 výroku)

2. Článok 49 ES sa uplatní na situáciu, v ktorej osoba, ktorej zdravotný stav vyžaduje nemocničnú starostlivosť, odíde do iného členského štátu a dostane tam takú starostlivosť za odplatu, bez toho, aby bolo potrebné skúmať, či je nemocničná starostlivosť poskytovaná v rámci vnútroštátneho systému, do ktorého patrí táto osoba, sama osebe službou v zmysle ustanovení o slobodnom poskytovaní služieb.

Okolnosť, že náhrada nákladov na predmetnú nemocničnú starostlivosť sa neskôr požaduje od vnútroštátneho zdravotníckeho systému, nemôže vylúčiť uplatnenie pravidiel slobodného poskytovania služieb zaručeného Zmluvou. Zdravotný výkon totiž neprestáva byť poskytovaním služieb v zmysle článku 49 ES z dôvodu, že pacient, ktorý zaplatil zahraničnému poskytovateľovi za poskytnutú starostlivosť, neskôr požaduje prevzatie nákladov na túto starostlivosť od vnútroštátneho zdravotníckeho systému.

(pozri body 89, 123, bod 2 výroku)

3. Článok 49 ES sa má vykladať tak, že mu neodporuje, aby prevzatie nákladov na nemocničnú starostlivosť plánovanú v zariadení nachádzajúcom sa v inom členskom štáte bolo podmienené získaním predchádzajúceho súhlasu od príslušnej inštitúcie.

Odmietnutie predchádzajúceho súhlasu nemožno založiť len na existencii poradovníkov určených na plánovanie a riadenie nemocničnej ponuky v závislosti od klinických priorít vopred určených všeobecným spôsobom bez toho, aby sa vykonalo objektívne medicínske posúdenie stavu choroby pacienta, jeho zdravotných záznamov, pravdepodobného vývoja jeho ochorenia, stupňa jeho bolesti a/alebo charakteru jeho postihnutia pri podaní alebo opätovnom podaní žiadosti o súhlas.

Pokiaľ sa ukáže, že doba vyplývajúca z takých poradovníkov prekračuje dobu prijateľnú so zreteľom na objektívne medicínske posúdenie vyššie uvedených okolností, príslušná inštitúcia nemôže odmietnuť požadovaný súhlas z dôvodov založených na existencii týchto poradovníkov, na údajnom narušení zvyčajného poradia priorít súvisiaceho so stupňom naliehavosti prípadu, ktorý sa má liečiť, na bezplatnosti nemocničnej starostlivosti poskytovanej v rámci predmetného vnútroštátneho systému, na povinnosti vyčleniť osobitné finančné prostriedky na účely prevzatia nákladov na liečbu plánovanú v inom členskom štáte a/alebo na porovnaní nákladov na túto liečbu s nákladmi na rovnocennú liečbu v príslušnom členskom štáte.

(pozri body 113, 119, 120, 123, bod 2 výroku)

4. Článok 49 ES sa má vykladať tak, že v prípade, že právna úprava príslušného členského štátu stanovuje bezplatnosť nemocničnej starostlivosti poskytovanej v rámci vnútroštátneho zdravotníckeho systému, a v prípade, že právna úprava členského štátu, v ktorom bol alebo mal byť pacientovi patriacemu do tohto systému poskytnutý súhlas s tým, aby mu bola poskytnutá nemocničná liečba na náklady tohto systému, nestanovuje úplné prevzatie nákladov na túto liečbu, musí príslušná inštitúcia poskytnúť tomuto pacientovi náhradu zodpovedajúcu prípadnému rozdielu medzi objektívne vyčíslenou sumou nákladov na porovnateľnú liečbu v zariadení patriacom do tohto systému, obmedzenou v prípade potreby výškou celkovej sumy vyúčtovanej za liečbu poskytnutú v členskom štáte pobytu, a sumou, ktorú je povinná nahradiť inštitúcia tohto členského štátu na účet príslušnej inštitúcie podľa ustanovení právnej úpravy tohto členského štátu podľa článku 22 ods. 1 písm. c) bodu i) nariadenia č. 1408/71 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnancov, samostatne zárobkovo činné osoby a ich rodinných príslušníkov, ktorí sa pohybujú v rámci spoločenstva, v znení zmenenom, doplnenom a aktualizovanom nariadením č. 118/97.

(pozri bod 143, bod 3 výroku)

5. Článok 22 ods. 1 písm. c) bod i) nariadenia č. 1408/71 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnancov, samostatne zárobkovo činné osoby a ich rodinných príslušníkov, ktorí sa pohybujú v rámci spoločenstva, v znení zmenenom, doplnenom a aktualizovanom nariadením č. 118/97 sa má vykladať tak, že právo, ktoré priznáva pacientovi, ktorému príslušná inštitúcia poskytla súhlas odísť do iného členského štátu, aby tam dostal starostlivosť zodpovedajúcu jeho zdravotnému stavu, sa vzťahuje výlučne na výdavky spojené so zdravotnou starostlivosťou, ktorú pacient získal v členskom štáte pobytu, a to, pokiaľ ide o starostlivosť nemocničného charakteru, na náklady samotných zdravotných výkonov, ako aj na výdavky s nimi neoddeliteľne spojené, ktoré súvisia s pobytom dotknutej osoby v nemocničnom zariadení.

Toto ustanovenie neupravuje otázku vedľajších nákladov, ako sú cestovné náklady a náklady na prípadné ubytovanie mimo samotného nemocničného zariadenia.

(pozri body 138, 143, bod 3 výroku)

6. Článok 49 ES sa má vykladať tak, že pacient, ktorému bol poskytnutý súhlas odísť do iného členského štátu, aby tam dostal nemocničnú starostlivosť, alebo ktorému bolo poskytnutie tohto súhlasu, ako sa neskôr preukázalo, neodôvodnene odmietnuté, môže požadovať od príslušnej inštitúcie prevzatie vedľajších nákladov súvisiacich s týmto cezhraničným presunom na medicínske účely, iba pokiaľ právna úprava príslušného členského štátu ukladá vnútroštátnemu systému zodpovedajúcu povinnosť prevziať náklady v rámci liečby poskytovanej v miestnom zariadení patriacom do tohto systému.

(pozri bod 143, bod 3 výroku)

7. Povinnosť príslušnej inštitúcie tak podľa článku 22 nariadenia č. 1408/71 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnancov, samostatne zárobkovo činné osoby a ich rodinných príslušníkov, ktorí sa pohybujú v rámci spoločenstva, v znení zmenenom, doplnenom a aktualizovanom nariadením č. 118/97, ako aj podľa článku 49 ES poskytnúť pacientovi patriacemu do vnútroštátneho zdravotníckeho systému súhlas, aby získal na náklady tejto inštitúcie nemocničnú liečbu v inom členskom štáte, pokiaľ čakacia doba prekračuje dobu prijateľnú so zreteľom na objektívne medicínske posúdenie stavu a klinických potrieb dotknutého pacienta, nie je v rozpore s článkom 152 ods. 5 ES, podľa ktorého činnosť Spoločenstva v oblasti verejného zdravia plne rešpektuje zodpovednosť členských štátov za organizáciu zdravotníctva a poskytovanie zdravotníckych služieb a zdravotnej starostlivosti.

Článok 152 ods. 5 ES totiž nevylučuje, že členské štáty sú na základe iných ustanovení Zmluvy, ako je článok 49 ES, alebo opatrení Spoločenstva prijatých na základe iných ustanovení Zmluvy, ako je článok 22 nariadenia č. 1408/71, povinné prispôsobiť svoje vnútroštátne systémy sociálneho zabezpečenia bez toho, aby to bolo možné považovať za narušenie ich zvrchovaných právomocí v tejto oblasti.

Okrem toho požiadavky vyplývajúce z článku 49 ES a z článku 22 nariadenia č. 1408/71 nemožno chápať tak, že ukladajú členským štátom povinnosť prevziať náklady na nemocničnú starostlivosť poskytnutú v iných členských štátoch bez ohľadu na akúkoľvek okolnosť rozpočtovej povahy, ale naopak spočívajú na hľadaní rovnováhy medzi cieľom voľného pohybu pacientov na jednej strane a vnútroštátnymi požiadavkami plánovania dostupných nemocničných kapacít, kontroly výdavkov na zdravotníctvo a finančnej rovnováhy systémov sociálneho zabezpečenia na druhej strane.

(pozri body 145 – 148, bod 4 výroku)