Rozhodnutia o vyhostení – vzájomné uznávanie krajinami EÚ

 

ZHRNUTIE K DOKUMENTU:

Smernica 2001/40/ES o vzájomnom uznávaní rozhodnutí o vyhostení štátnych príslušníkov nečlenských krajín EÚ

AKÝ JE CIEĽ TEJTO SMERNICE?

Cieľom smernice je zaistiť, aby sa rešpektovalo a dodržiavalo rozhodnutie krajiny Európskej únie (EÚ) o vyhostení štátneho príslušníka z nečlenskej krajiny EÚ, ktorý sa nachádza v inej krajine EÚ.

HLAVNÉ BODY

• Rozhodnutia o vyhostení sa vzťahujú na občanov nečlenských krajín EÚ:
  • ktorí predstavujú vážnu a existujúcu hrozbu pre verejný poriadok alebo pre bezpečnosť štátu;
  • ktorí boli odsúdení za trestný čin podliehajúci trestu odňatia slobody najmenej na jeden rok;
  • u ktorých existujú vážne dôvody domnievať sa, že spáchali takéto trestné činy, alebo u ktorých existujú vážne dôkazy o úmysle spáchať takéto trestné činy;
  • nedodržia vnútroštátne pravidlá týkajúce sa vstupu alebo pobytu.
• Ak má dotknutá osoba platné povolenie na pobyt, krajina nariaďujúca vyhostenie sa musí poradiť s krajinou, ktorá povolenie vydala.
• Krajiny EÚ uplatňujúce tento právny predpis musia:
  • rešpektovať ľudské práva a základné slobody;
  • zaistiť, aby sa dotknutá osoba mohla odvolať proti rozhodnutiu o vyhostení;
  • chrániť osobné údaje a bezpečnosť údajov;
  • využívať všetky príslušné formy spolupráce a výmenu informácií na vykonanie právneho predpisu;
  • navzájom sa odškodniť za vzniknuté finančné náklady. Opatrenia sú vymedzené v rozhodnutí Rady 2004/191/ES.
• Krajina vydávajúca rozhodnutie o vyhostení musí čo najskôr poskytnúť krajine, ktorá ho vykonáva, všetky potrebné dokumenty.
• Krajina vykonávajúca rozhodnutie musí zaistiť, aby sa týmto neporušovali príslušné medzinárodné alebo vnútroštátne pravidlá.
• Tento právny predpis sa nevzťahuje na rodinných príslušníkov občanov EÚ.
• V smernici Rady 2003/110/ES sa vymedzujú opatrenia týkajúce sa tranzitu pre nelegálnych obyvateľov z nečlenských krajín EÚ, ktorí sú odsunutí letecky cez inú krajinu EÚ.
• V smernici 2008/115/ES sa vymedzujú spoločné normy a postupy pre vrátenie štátnych príslušníkov z nečlenských krajín EÚ s nelegálnym pobytom.
• V nariadení (EÚ) č. 604/2013 (nariadenie Dublin III) sa ustanovujú kritériá a postupy na určenie toho, ktorá krajina EÚ je zodpovedná za preskúmanie žiadosti o azyl.
• Rada Európy vydala v septembri 2005 20 usmernení o nútenom návrate.

ODKEDY SA SMERNICA UPLATŇUJE?

Uplatňuje sa od 2. júna 2001. Krajiny EÚ ju mali zapracovať do vnútroštátnych právnych predpisov do 2. decembra 2002.

KONTEXT

Spojené kráľovstvo (1) a Írsko, hoci nie sú súčasťou schengenského priestoru bez hraníc, uplatňujú tento právny predpis a podieľajú sa na jeho opatreniach, ako aj Island a Nórsko, pričom výnimku tvorí Dánsko.

HLAVNÝ DOKUMENT

Smernica Rady 2001/40/ES z 28. mája 2001 o vzájomnom uznávaní rozhodnutí o vyhostení štátnych príslušníkov tretích krajín (Ú. v. ES L 149, 2.6.2001, s. 34 – 36)

SÚVISIACE DOKUMENTY

Smernica Rady 2003/110/ES z 25. novembra 2003 o pomoci v prípadoch tranzitu na účely leteckého odsunu (Ú. v. EÚ L 321, 6.12.2003, s. 26 – 31)

Rozhodnutie Rady 2004/191/ES z 23. februára 2004, ktorým sa ustanovujú kritériá a praktické opatrenia na náhradu finančného rozdielu vyplývajúceho z uplatňovania smernice 2001/40/ES o vzájomnom uznávaní rozhodnutí o vyhostení štátnych občanov tretích krajín (Ú. v. EÚ L 60, 27.2.2004, s. 55 – 57)

Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území (Ú. v. EÚ L 348, 24.12.2008, s. 98 – 107)

Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (Ú. v. EÚ L 180, 29.6.2013, s. 31 – 59)

Posledná aktualizácia 09.01.2017

---

(1) Spojené kráľovstvo vystupuje z Európskej únie a od 1. februára 2020 je treťou krajinou (krajinou mimo EÚ).