52013DC0180

Konzultačné oznámenie

Budúcnosť zachytávania a ukladania CO2 v Európe

Obsah

1.     Úvod. 3

2.     Fosílne palivá v energetickom mixe a v priemyselných procesoch. 4

2.1.      Úloha fosílnych palív v rámci celosvetového energetického mixu. 4

2.2.      Postavenie fosílnych palív v porovnaní s ostatnými zdrojmi energie v EÚ.. 6

2.2.1.       Uhlie v rámci výroby elektrickej energie v Európe. 8

2.2.2.       Plyn v rámci výroby elektrickej energie v Európe. 9

2.2.3.       Ropa v rámci výroby elektrickej energie v Európe. 10

2.2.4.       Zloženie a veková štruktúra výroby elektrickej energie v Európe. 10

2.2.5.       Používanie fosílnych palív v iných priemyselných procesoch. 11

2.2.6.       Potenciál CCS v Európe a vo svete. 12

2.3.      Potenciál priemyselného využitia CO2 14

2.4.      Nákladová konkurencieschopnosť CCS. 15

2.5.      Nákladová konkurencieschopnosť dodatočného vybavenia existujúcich elektrární technológiami CCS  16

3.     Aktuálny stav demonštrácie CCS v Európe a analýza nedostatkov. 17

3.1.      Nedostatočná rentabilita. 17

3.2.      Informovanosť a súhlas verejnosti 19

3.3.      Právny rámec. 19

3.4.      Ukladanie CO2 a infraštruktúra. 20

3.5.      Medzinárodná spolupráca. 20

4.     Napredovanie. 20

5.     Závery. 23

1. Úvod

V súčasnosti sa 80 %  svetovej spotreby primárnej  energie zakladá na fosílnych zdrojoch energie. V poslednom desaťročí 85 % nárastu svetovej spotreby energie bolo založených na fosílnych zdrojoch energie. Odhady budúcej spotreby energie založené na súčasných politikách a trendoch vývoja naznačujú pokračovanie tejto závislosti na fosílnych palivách[1]. Tieto trendy nie sú zlučiteľné s potrebným zmierňovaním zmeny klímy. Podľa Medzinárodnej agentúry pre energiu (IEA) a správy, ktorú dala vypracovať Svetová banka[2] by mohli viesť k priemernému nárastu globálnej teploty o3,6 alebo 4 °C. Pri prechode na úplné nízkouhlíkové hospodárstvo predstavujú technológie zachytávania a ukladania CO2 (CCS) jeden z kľúčových spôsobov zosúladenia narastajúceho dopytu po fosílnych palivách s potrebou znižovať emisie skleníkových plynov. Technológie CCS sú z globálneho hľadiska pravdepodobne nevyhnutné, ak sa má udržať priemerný nárast svetovej teploty pod úrovňou 2 stupňov[3]. Zachytávanie a ukladanie CO2 má takisto rozhodujúci význam pre plnenie cieľov zníženia skleníkových plynov a ponúka potenciál nízkouhlíkovej opätovnej industrializácie upadajúcich odvetví v Európe. To však závisí od toho, či je možné rozšírenie používania technológií CCS vo veľkej miere, ktoré bude atraktívne z komerčného hľadiska, a teda umožní ich rozsiahle zavádzanie[4].

Hodnotenia uskutočnené v kontexte plánu EÚ pre prechod na konkurencieschopné nízkouhlíkové hospodárstvo v roku 2050 a Plánu postupu v energetike do roku 2050 vidia  CCS, ak sa stane predmetom obchodovania, ako dôležité technológie prispievajúce k prechodu na nízkouhlíkové hospodárstvo v EÚ, a to zo 7 % na 32 % výroby elektriny s použitím CCS do roku 2050, v závislosti od scenára. Okrem toho podľa týchto posúdení CCS do roku 2035 začína prispievať v širšej miere k znižovaniu emisií CO2 z priemyselných procesov v EÚ.

EÚ je odhodlaná podporovať CCS finančne aj regulačnými krokmi. V nadväznosti na rozhodnutie Európskej rady z roku 2007 podporiť do roku 2015 až 12 rozsiahlych demonštračných projektov Komisia podnikla viaceré kroky na vytvorenie spoločného rámca podpory v oblasti regulácie a predvádzania.

Bola prijatá smernica o CCS, aby sa vytvoril právny rámec pre zachytávanie, prepravu a ukladanie CO2, pričom termín transpozície sa stanovil na jún 2011[5]. Prepravná sieť pre CO2 bola zahrnutá do európskych priorít energetickej infraštruktúry (EIP), ktoré boli predložené v novembri 2010 a do návrhu nariadenia o „usmerneniach pre transeurópske infraštruktúry“, ktorý predložila Komisia. CCS sa stalo integrálnou súčasťou iniciatív EÚ v oblasti výskumu a vývoja – Európska priemyselná iniciatíva týkajúca sa CCS bola vytvorená ako súčasť európskeho strategického plánu pre energetické technológie (plán SET).

Okrem toho boli zriadené dva nástroje financovania: Európsky energetický program pre obnovu (EEPO) a program NER300[6] financované prostredníctvom kvót systému obchodovania s emisiami (ETS), ktorými sa  privádzajú podstatné finančné prostriedky EÚ na rozsiahle demonštračné projekty[7].

Napriek týmto snahám sa v Európe CCS ešte nerozšírilo, a to z rôznych dôvodov, ktoré sú stručne uvedené v tomto oznámení. Hoci je zrejmé, že „nečinnosť“ nie je riešením a je potrebné urobiť ďalšie kroky, čas sa kráti, najmä v prípade tých demonštračných projektov, pre ktoré sa podarilo zaistiť časť potrebných finančných prostriedkov, ale neprijalo sa konečné investičné rozhodnutie. V tomto oznámení sa preto zhŕňa súčasný stav, pričom sa berie do úvahy celosvetový kontext a rozoberajú sa dostupné možnosti stimulovania, predvádzania a používania CCS, s cieľom podporovať jeho dlhodobú rentabilitu ako neoddeliteľnú súčasť stratégie EÚ pre prechoch na nízkouhlíkové hospodárstvo.

2. Fosílne palivá v energetickom mixe a v priemyselných procesoch

Od prijatia rozhodnutia Európskej rady o rozvoji CCS v roku 2007 sa význam a dôležitosť CCS na európskej aj na celosvetovej úrovni ďalej zvyšovali, keďže celková závislosť na fosílnych palivách sa prehĺbila. Medzitým sa skrátil čas na zmiernenie zmeny klímy, čím sa zavádzanie CCS stalo ešte naliehavejšou úlohou. 

2.1.Úloha fosílnych palív v rámci celosvetového energetického mixu

V roku 2009 sa z fosílnych palív  pokrylo 81 % svetového primárneho dopytu po energii, pričom dve tretiny svetovej výroby elektriny bolo z fosílnych palív. Na uhlie, ropu a plyn spolu pripadalo v posledných desiatich rokoch 85 % nárastu svetového dopytu po energii, pričom samotné uhlie predstavuje 45 % nárastu spotreby primárnej energie, ako možno vidieť na obrázku 1. Tieto vývojové trendy boli vo veľkej miere dôsledkom zvýšeného dopytu v rozvojových krajinách. V dôsledku toho sa od roku 1990 ťažba uhlia na celom svete takmer zdvojnásobila a v roku 2011dosiahla takmer 8 000 miliónov ton.

Obrázok 1: Rastúci svetový dopyt po primárnej energii podľa palív, 2001-2011 (zdroj: štúdia IEA Svetový energetický výhľad 2012)

Minulé vývojové trendy zaznamenané na obrázku sa premietli do prognóz uvedených v „Scenári nových politík“ v rámci štúdie Medzinárodnej agentúry pre energiu (IEA) pod názvom World Energy Outlook 2012 (Svetový energetický výhľad 2012), ktoré sú znázornené na obrázku 2 a ktoré ukazujú, že uhlie bude mať v nadchádzajúcich desaťročiach v rozvojových krajinách stále väčší význam pre investície do výroby elektriny v prípade, že nenastane zmena súčasných politík, pričom v rozvinutých krajinách uhoľná kapacita začína klesať.

Obrázok 2: Zmeny vo výrobe elektriny vo vybraných častiach sveta, 2010-2035. (zdroj: štúdia IEA Svetový energetický výhľad 2012)

2.2.Postavenie fosílnych palív v porovnaní s ostatnými zdrojmi energie v EÚ

V EÚ narástol v priebehu posledných desiatich rokoch podiel plynu na primárnej spotrebe energie na úroveň 25 % v roku 2010[8], pričom väčšina sa dováža, keďže iba približne 35 % dodávok plynu sa vyprodukuje na domácom trhu[9]. Približne 30 % plynu sa používa na výrobu elektrickej energie.

Zatiaľ čo náš dovoz plynu sa v posledných dvoch desaťročiach zdvojnásobil, opačný vývoj nastal v USA, kde významné objavy nálezísk a rozvoj ťažby bridlicového plynu mali za následok pokles cien plynu ako aj zníženie závislosti USA na dovoze energie. Rýchle vývojové trendy a prognózy používania bridlicového plynu v USA sú znázornené na obrázku 3.

Obrázok 3: Minulá a prognózovaná produkcia ropy a plynu v USA (zdroj: štúdia IEA Svetový energetický výhľad 2012)

Uvedené zasa privodilo konkurenčný tlak na americké uhlie vedúci k poklesu (ako je vidieť na obrázku 4), čo nútilo americký uhoľný priemysel hľadať nové možnosti predaja prostredníctvom zvýšeného vývozu uhlia, ktoré by za normálnych okolností bolo spotrebované v USA. Podľa súčasných náznakov bude tento trend pokračovať a môže sa ďalej zosilňovať.

Obrázok 4: Ceny uhlia počas 12 mesiacov (zdroj: ) Platts)

Veľká časť uvedeného vývozu smerovala do EÚ, pričom viedla k zvýšenej spotrebe uhlia. Obrázok 5 znázorňuje celkové trendy vývoja v odvetví ťažby uhlia v EÚ za posledných 20 rokov (údaje zahŕňajú obdobie do mája 2012 vrátane). Nedávny nárast spotreby uhlia[10] sa preto potenciálne zastavil a do určitej miery zvrátil dve desaťročia trvajúci trend klesajúcej spotreby uhlia.

Dôvody sú rôzne, predovšetkým sa však za ne považujú nižšie ceny uhlia a CO2, ako sa pôvodne očakávalo.

Obrázok 5: Vývojové trendy v spotrebe uhlia v EÚ za posledných 20 rokov (vrátane mája 2012) (zdroj: Eurostat) Všimnite si, že naľavo od čiary sú údaje za jednotlivé roky spätne do roku 1990, zatiaľ čo napravo od nej sú mesačné údaje od 1. 1. 2008 

Vzhľadom na túto nízku cenu a tiež na relatívne vysoké ceny plynu v porovnaní s uhlím sa uhlie stalo v EÚ novým a hospodársky zaujímavým vstupom pre výrobu energie. Životnosť elektrární, pri ktorých sa predpokladalo ukončenie prevádzky, sa v súčasnosti predlžuje, a tým sa zvyšuje riziko súvisiace so stagnáciou riešenia problému s CO2 z dôvodu nových trendov v oblasti fosílnych palív.

Počas niekoľkých posledných rokov sa v dôsledku hospodárskej krízy zaznamenal významný pokles emisií skleníkových plynov, čo viedlo na začiatku roka 2012 k prebytku nevyužitých kvót ETS v hodnote 955 mil. EUR. Celkovo štrukturálny prebytok rýchlo rastie a počas väčšej časti fázy 3 by mohol viesť k približne 2 miliardám nevyužitých kvót[11], čo by malo za následok rýchly pokles cien CO2 smerom k 5 a menej EUR za tonu.

Táto obnovená príťažlivosť uhlia v krátkodobom horizonte má určite negatívne dôsledky  na prechod na nízkouhlíkové hospodárstvo.

2.2.1. Uhlie v rámci výroby elektrickej energie v Európe

Uhoľný sektor významne prispieva k európskej bezpečnosti dodávok energie, keďže uhlie je vo veľkej miere produkované v EÚ – viac ako 73 % uhlia spotrebovaného v EÚ sa vyprodukuje na jej území, ako je znázornené na obrázku 6.

Obrázok 6: Použitie uhlia v EÚ v roku 2010 (zdroj: Eurostat)

Uhlie spotrebúvané v Európe sa používa najmä na výrobu elektrickej energie. Celkovo používanie hnedého a čierneho uhlia v EÚ vzrástlo zo 712,8 Mt v roku 2010 na 753,2 Mt v roku 2011, čo predstavuje približne 16 % celkovej spotreby energie. Zatiaľ čo podiel uhlia na výrobe elektrickej energie v EÚ do roku 2010 pomaly klesal (keď v uvedenom roku predstavoval asi 25 % elektrickej energie vyrobenej v EÚ[12]), odvtedy došlo k jeho opätovnému nárastu, ako už bolo uvedené. Hlavní spotrebitelia uhlia v EÚ sú uvedení v nasledujúcej tabuľke. 

Obrázok 7: Hlavní spotrebiteľa uhlia v EÚ v roku 2010 (zdroj: Eurostat)

Z údajov predložených členskými štátmi vyplýva, že ďalšie uhoľné elektráre s kapacitou asi 10 GW sú vo výstavbe alebo sa plánujú (v Nemecku, Holandsku, Grécku a Rumunsku). Čísla predložené členskými štátmi sú však podstatne nižšie ako čísla poskytnuté agentúrou Platts, podľa ktorých sa odhaduje ďalšia kapacita až 50 GW zodpovedajúca elektrárňam spaľujúcim uhlie, ktoré sú v súčasnosti vo fáze návrhu, rozpracúvania alebo výstavby. Okrem toho sa bude musieť zrenovovať alebo zatvoriť niekoľko starých uhoľných elektrární, keďže sa už blížia ku koncu plánovanej doby prevádzkyschopnosti.

2.2.2. Plyn v rámci výroby elektrickej energie v Európe

Podiel plynu na výrobe elektrickej energie v Európe počas posledných 20 rokov neustále narastal, keď sa zvýšil z 9 % v roku 1990 na 24 % v roku 2010[13]. Okrem toho sa v mnohých členských štátoch očakáva významné zvýšenie výroby elektriny založenej na plyne. V porovnaní s uhlím majú plynové elektrárne viaceré výhody. Objem emisií skleníkových plynov predstavuje polovicu emisií uhoľných elektrární, plynové elektrárne majú nízke investičné náklady a ich prevádzka môže byť flexibilnejšia, čo ich robí vhodným prostriedkom na vyváženie výkyvov vo výrobe elektriny zo zdrojov využívajúcim veternú a slnečnú energiu. Celkovo bolo Komisii oznámených 20 GW kapacity vo fáze výstavby, čo je približne 2 % súčasnej inštalovanej celkovej kapacity na výrobu elektrickej energie (pričom ďalších 15 GW bolo oznámených ako dodatočná kapacita vo fáze plánovania). Na nasledujúcom obrázku je znázornená kapacita 32 plynových elektrární, ktorých výstavba bola oznámená Komisii.

Obrázok 8: Hlavné členské štáty, v ktorých prebieha výstavba plynových elektrární (zdroj:  oznámenia členských štátov)

Zatiaľ čo nové plynové elektrárne znížia emisie v porovnaní s prevádzkovaním uhoľných elektrární, tieto nové investície majú významnú dobu životnosti a nie je nevyhnutne nákladovo efektívne dodatočne vybaviť plynové elektrárne technológiami CCS. Je to tak najmä v prípade, ak plynová elektráreň nie je v činnosti pri základnom odbere[14]. Na druhej strane plynové elektrárne majú nižšie kapitálové náklady ako uhoľné elektrárne, čo naznačuje, že nákladová efektívnosť investícií je menej závislá na dlhej dobe životnosti.

2.2.3. Ropa v rámci výroby elektrickej energie v Európe

Ropa sa na výrobu elektrickej energie používa v obmedzenom rozsahu , t. j. v rámci  špecifických aplikácií, ako sú napríklad izolované energetické systémy – v EÚ na ne pripadá iba 2,6 % a celosvetovo iba niečo viac, ale s klesajúcim trendom. Ropa sa používa hlavne na dopravné účely v spaľovacích motoroch napr. v prípade lietadiel, lodí a vozidiel. Vzhľadom na jej obmedzenú úlohu pre priemysel a výrobu energie a tiež vzhľadom na skutočnosť, že s dnešnými technológiami nie je možné efektívne zachytávať CO2 z takýchto malých zdrojov emisií, toto oznámenie sa nebude ďalej ropou zaoberať.

2.2.4. Zloženie a veková štruktúra výroby elektrickej energie v Európe

Investície do kapacít na výrobu elektrickej energie v Európe sa časom postupne menili, od prevažne  obnoviteľných zdrojov (vodná energia) v začiatočných obdobiach elektrifikácie pred viac ako sto rokmi  po predovšetkým uhoľné, jadrové a plynové elektrárne v päťdesiatych rokoch a nasledujúcich desaťročiach, až po návrat  k obnoviteľným zdrojom energie (veterná a slnečná) počas posledného desaťročia. Tento vývoj je znázornený na obrázku 9. 

Obrázok 9: Veková štruktúra výroby elektrickej energie v Európe (zdroj: Platts)

Investície realizované pred 55 až 30 rokmi do uhoľných elektrární, ako vidno z uvedeného obrázku, naznačujú, že Európa má veľkú skupinu starých uhoľných elektrární, ktoré sa blížia ku koncu svojej doby životnosti (v prípade plynových elektrární je situácia opačná, keďže väčšina investícií bola realizovaná počas posledných 20 rokov). Vedie to k nárastu počtu elektrární (v priemere 3-5 GW/rok – čo sa rovná približne 10 uhoľným elektrárňam) dosahujúcich vek, keď pre investorov môže byť lacnejšie vyradiť tieto zariadenia z prevádzky ako vynakladať zdroje na ich zrenovovanie[15], čo vytvára príležitosť na ich nahradenie nízkouhlíkovými alternatívami, ale súčasne zvyšuje riziko obnovenej stagnácie riešenia problému s CO2, ak súvisiace ceny energie a CO2 zostanú na dnešnej úrovni.

2.2.5. Používanie fosílnych palív v iných priemyselných procesoch

Zachytávanie CO2 vo viacerých priemyselných procesoch je značne jednoduchšie ako v odvetví energetiky v dôsledku relatívne vysokej koncentrácie produkovaného CO2. Uplatňovanie CCS v určitých odvetviach preto predstavuje zaujímavú možnosť včasného zavádzania týchto technológií. V posúdení plánu pre prechod na konkurencieschopné nízkouhlíkové hospodárstvo v roku 2050 sa uvádza, že emisie CO2 z priemyselného odvetvia je potrebné znížiť o 34 až 40 % do roku 2030 a o 83 až 87 % do roku 2050 v porovnaní s rokom 1990.

Nedávne štúdie Spoločného výskumného centra (JRC) zamerané na uplatňovanie CCS v železiarenskom, oceliarskom a cementárenskom odvetví ukázali, že technológie CCS sa môžu stať v strednodobom horizonte konkurencieschopné, čo prispeje k nákladovo efektívnemu zníženiu emisií v týchto priemyselných odvetviach[16]. Ak si ako príklad zoberieme oceliarske odvetvie, prípadné použitie CCS v tomto priemyselnom odvetví by mohlo viesť k prudkému zníženiu priamych emisií. Hoci sa energetická efektívnosť výroby ocele za posledných 50 rokov radikálne zlepšila, proces výroby surovej ocele je naďalej energeticky náročný proces. 80 až 90 % emisií CO2 v oceliarskom odvetví produkujú koksárenské pece, vysoké pece a kyslíkové konvertory integrovaných oceliarní. Na EÚ pripadá približne 15 % celosvetovej výroby ocele, pričom v roku 2011 bolo v EÚ-27 vyrobených takmer 180 miliónov ton surovej ocele[17]. 

Európska únia v svojom aktualizovanom oznámení o priemyselnej politike z roku 2012 stanovila ambiciózny cieľ zvýšiť váhu priemyslu v Európe z jeho súčasnej úrovne približne 16 % HDP na 20 % do roku 2020. Uplatňovanie CCS na priemyselné procesy by Únii umožnilo zosúladiť tento cieľ s jej dlhodobými cieľmi v oblasti klímy. Napriek tomu by sa nemala ignorovať závažnosť technických prekážok, ktoré je treba stále skúmať, ani rozsah stále potrebného úsilia v oblasti výskumu a vývoja, či hospodárske aspekty súvisiace s  medzinárodnými trhmi s týmito komoditami.

Zavádzanie CCS v priemyselných procesoch môže takisto pomôcť zvýšiť informovanosť verejnosti o týchto technológiách a ich prijímanie vzhľadom na veľmi viditeľnú súvislosť medzi pracovnými miestami v miestnych komunitách a zachovaním priemyselnej výroby.

2.2.6. Potenciál CCS v Európe a vo svete

Európska únia je odhodlaná dosiahnuť celkové zníženie emisií skleníkových plynov aspoň o 80 % do roku 2050. Napriek tomu sa fosílne palivá v budúcich desaťročiach budú v Európe pravdepodobne aj naďalej používať na výrobu elektrickej energie, ako aj v priemyselných procesoch. Preto je možné cieľ stanovený na rok 2050 dosiahnuť len za predpokladu odstránenia emisií zo spaľovania fosílnych palív zo systému a tu môžu technológie CCS zohrávať dôležitú úlohu, keďže sú schopné významne znížiť emisie CO2 pochádzajúce z používania fosílnych palív v odvetví výroby elektrickej energie a v priemyselných odvetviach. Technológie CCS sa môžu uplatňovať aj v súvislosti s výrobou motorových palív v doprave, najmä pri výrobe alternatívnych palív[18] ako napr. vodíka z fosílnych zdrojov.

O CCS sa zvyčajne uvažuje v súvislosti so spaľovaním fosílnych palív, ale môže sa tiež používať na zachytávanie biogénneho CO2 pri používaní biomasy (bio-CCS). Uplatnenia bio-CCS môžu siahať od zachytávania CO2 z kombinovaného spaľovania biomasy a elektrární na spaľovanie biomasy  po procesy výroby biopaliva. Technickú realizovateľnosť hodnotového reťazca CCS v súvislosti s biomasou však stále čaká jej preukázanie vo veľkom meradle.

Z analýzy IEA vyplýva, že bez CCS by kapitálové náklady – v odvetví výroby elektrickej energie – na dosiahnutie úrovne zníženia emisií skleníkových plynov potrebnej na to, aby sa globálna teplota zvýšila maximálne o 2 stupne, mohli stúpnuť až o 40 %[19]. Úloha CCS v nákladovo efektívnom zmiernení zmeny klímy je  opísaná v Pláne postupu v energetike do roku 2050, v ktorom všetky scenáre počítajú s používaním CCS. V 3 z 5 vypracovaných scenárov eliminácie emisií uhlíka sa CCS vzťahovalo na viac ako 20 % elektrického mixu do roku 2050, ako je znázornené na nasledujúcom obrázku 10.

Obrázok 10: Podiel CCS (%) na výrobe energie do roku 2050 v pláne postupu v energetike (zdroj:  Plán postupu v energetike do roku 2050)

Podľa „scenára technológie diverzifikovaných dodávok“, ktorý je uvedený v Pláne postupu v energetike do roku 2050, by do roku 2035 mohlo byť inštalovaných celkovo 32 GW CCS a približne 190 GW do roku 2050. Ide o potenciálne významnú príležitosť pre európsky priemysel v oblasti technológií zachytávania a ukladania CO2, pohľad z úrovne, na ktorej sa EÚ v súčasnosti nachádza, je však znepokojujúci. Každé omeškanie vo vývoji CCS v Európe bude mať v konečnom dôsledku takisto negatívny vplyv na tieto podnikateľské možnosti.

Prognózy ukazujú, že pri súčasných politikách, keď používanie fosílnych palív v EÚ naďalej klesá, budú naďalej predstavovať najväčší podiel na energetickom mixe EÚ v nadchádzajúcich desaťročiach. Aj keď dochádza k zmenám politík v záujme ešte väčšieho posunu nášho energetického mixu smerom k nižšej intenzite emisií CO2, fosílne palivá budú zrejme stále predstavovať viac ako 50 % energetického mixu EÚ do roku 2030.

Tabuľka 1: Prognózy energetického mixu, referenčný scenár predstavujúci súčasné politiky (Zdroj: Európska komisia, Posúdenie vplyvu Plánu postupu v energetike do roku 2050)

Podľa posúdení v Pláne postupu v energetike do roku 2050 sa rozsiahle zavádzanie začne približne od roku 2030, pričom hlavnou hnacou silou  bude cena CO2 stanovená v rámci v systému obchodovania s emisiami (ETS). Rozvoj rámca v oblasti klímy a energetiky do roku 2030 s celkovým zámerom nasmerovania EÚ na cestu dosiahnutia cieľa zníženia emisií skleníkových plynov do roku 2050 v záujme udržania zvýšenia globálnej teploty pod úrovňou 2 stupne bude mať vplyv na CCS.

2.3.Potenciál priemyselného využitia CO2

Oxid uhličitý je zlúčenina, ktorá sa môže používať na výrobu syntetických palív, a to ako pracovná kvapalina (napr. v geotermálnych elektrárňach), východisková surovina v chemických procesoch a biotechnologických aplikáciách alebo na výrobu širokého spektra iných výrobkov. CO2  sa doposiaľ úspešne používal pri výrobe močoviny, chladív, nápojov, zváracích systémov, hasiacich prístrojov, pri procesoch úpravy vody, v záhradníctve, v súvislosti s vyzrážaným uhličitanom vápenatým pre papierenský priemysel, ako inertné činidlo pre potravinové obaly a v rámci mnohých ďalších menších aplikácií[20]. Okrem toho sa v poslednom čase objavili viaceré nové možnosti využitia CO2 vrátane rôznych metód výroby chemických látok (napr. polymérov, organických kyselín, alkoholov, cukrov) alebo výroby paliva (napr. metanolu, biopalív z rias, syntetického zemného plynu). Väčšina z týchto technológií je však stále vo fáze výskumu a vývoja. Navyše neexistujú  žiadne jasné závery  o účinkoch znižovania CO2, a to z dôvodu  špecifického mechanizmu dočasného alebo trvalého ukladania CO2, pričom nemusia priniesť dostatočné potrebné objemy CO2. Bez ohľadu na ich potenciál znížiť emisie CO2 , metódy využívania CO2 predstavujú bezprostredný krátkodobý potenciál nových príjmov. Preto sa CO2 už nebude vnímať ako odpadový produkt, ale ako komodita, čo by tiež mohlo pomôcť pri riešení problémov spojených s akceptovaním CCS verejnosťou.

Na druhej strane pri zdokonalenej ťažbe ropy (a plynu – v niektorých prípadoch) existuje možnosť ukladať významné množstvá CO2, a súčasne zvyšovať produkciu ropy v priemere o 13 %[21], čo predstavuje významnú hospodársku hodnotu. Navyše zásobárne ropy a zemného plynu sú z viacerých dôvodov hlavnými kandidátmi na ukladanie CO2 . Po prvé, nedošlo k úniku ropy a plynu, ktoré sa pôvodne nahromadili v látkach slúžiacich na ich zachytenie, čo preukazuje bezpečnosť a spoľahlivosť takýchto úložísk, za predpokladu, že nedošlo k poškodeniu celistvosti týchto štruktúr v dôsledku prieskumu a ťažobných procesov. Po druhé, geologická štruktúra a fyzikálne vlastnosti väčšiny ropných a plynových polí boli do veľkej miery preskúmané a charakterizované. Po tretie, geológia a vlastnosti existujúcich polí sú ropnému a plynárenskému priemyslu dobre známe, pričom tieto poznatky sa využívajú pri predvídaní pohybu, presunu a zachytávaní plynov a kvapalín. Napriek tomu je potrebné uplatňovať zásadu predbežnej opatrnosti, ako to nedávno  zdôraznila Európska environmentálna agentúra vo svojej správe „Late lessons from early warnings“ (Neskoré ponaučenie z včasných varovaní) (2013)[22]. Okrem toho, potenciál zdokonalenej ťažby ropy v Európe je obmedzený[23].

2.4.Nákladová konkurencieschopnosť CCS

Vo svete sa úspešne v demonštračnom rozsahu realizuje viac ako 20 projektov CCS, z nich 2  v Európe (Nórsko)[24]. Väčšina z nich sú priemyselné aplikácie, ako napr. spracovanie ropy a plynu alebo chemická výroba, ktoré zachytávajú CO2 z obchodných dôvodov. Osem z týchto projektov zahŕňa celý reťazec CCS (zachytávanie, doprava a ukladanie), pričom päť z nich sú ekonomicky realizovateľné prostredníctvom zdokonalenej ťažby ropy, pri ktorej sa CO2 používa na ťažbu surovej ropy (viac podrobností o projektoch sú uvedené v prílohe 1).

Podľa Plánu pre postup v energetike do roku 2050 vypracovaného Komisiou a posúdenia vypracovaného Medzinárodnou agentúrou pre energiu (IEA)[25] sa od CCS očakáva, že sa stanú konkurencieschopnými technológiami na prechod k nízkouhlíkovému hospodárstvu. Odhady nákladov na CCS sa líšia v závislosti od paliva, technológie a typu ukladania, ale väčšina výpočtov súčasných nákladov sa pohybuje v rozmedzí od 30 do 100 EUR na tonu uskladneného CO2. Podľa dokumentu IEA Cost and Performance of Carbon Dioxide Capture from Power Generation (pozri poznámku pod čiarou  č. 29), ktorý vychádza z existujúcich technických inžinierskych štúdií, sú v prípade uhoľných elektrární súčasné náklady na CCS približne 40 EUR na tonu eliminovaného CO2[26] a v prípade elektrární na zemný plyn 80 EUR na tonu eliminovaného CO2. Okrem je potrebné zobrať do úvahy náklady na dopravu a uskladnenie. Očakáva sa však, že v budúcnosti dôjde k poklesu nákladov.

Podľa posúdení, ktoré vypracovalo JRC[27] sa predpokladá, že prvá  generácia elektrární na uhlie alebo na zemný plyn využívajúcich technológie CCS bude stáť výrazne viac ako podobné konvenčné elektrárne bez technológií CCS. Po rozšírení prevádzky elektrární s technológiami CCS náklady poklesnú v dôsledku  činností v oblasti výskumu a vývoja a tvorby úspor z rozsahu.

Vzhľadom na neustále vysoké ceny ropy môže byť CCS v niektorých prípadoch nákladovo konkurencieschopné pre priemysel ťažby ropy a plynu, v ktorom  hospodárske rozpätia sú výrazne vyššie ako vo výrobe energie a iných odvetviach zapojených do spotreby alebo dodávky fosílnych palív. Príkladom toho je skutočnosť, že v súčasnosti sa v Európe prevádzkujú len dva projekty CCS v plnom rozsahu. Tieto projekty sa realizujú v Nórsku, kde producenti ropy a plynu znášajú daň približne  25 EUR za tonu emisií CO2[28]. Táto daň, osobitná pre producentov plynu a ropy na kontinentálnom šelfe, viedla ku komerčnému vývoju CCS v rámci projektov Snøhvit a Sleipner (podrobnejšie informácie pozri v prílohe I). 

2.5.Nákladová konkurencieschopnosť dodatočného vybavenia existujúcich elektrární technológiami CCS

Ak sa nezvráti celosvetová expanzia elektrární na fosílne palivá, dodatočné vybavenie technológiami CCS bude nutnosťou, ak sa má globálne otepľovanie udržať pod hranicu 2 °C. Medzivládny panel o zmene klímy (IPCC)[29] však uvádza, že „dodatočné vybavenie existujúcich elektrární technológiami na zachytávanie CO2 pravdepodobne povedie, v porovnaní s novopostavenými elektrárňami disponujúcimi technológiami na zachytávanie CO2, k vyšším nákladom a významne zníženej celkovej efektívnosti“ Nevýhody na strane nákladov na dodatočné vybavenie sa môže zmierniť v prípade niektorých relatívne nových a vysoko efektívnych existujúcich elektrární alebo v prípade podstatnej modernizácie alebo rekonštrukcie“. Väčšina následných štúdií sa zhoduje so závermi IPCC. Hlavné dôvody týchto vyšších nákladov:

· Väčšie investičné náklady, keďže existujúca konfigurácia elektrárne  a priestorové obmedzenia by mohli predstavovať pre prispôsobenie elektrárne na CCS väčší problém, ako to je v prípade novopostavených elektrární.  

· Kratšia životnosť, keďže elektráreň je už v prevádzke. To znamená, že v prípade investícií na dodatočné vybavenie technológiami CCS by bola potrebná kratšia doba ich návratnosti ako v prípade novej elektrárne s technológiami CCS.

· Znížená efektívnosť, keďže optimálne zabudovanie dodatočného vybavenia v záujme maximalizácie energetickej efektívnosti procesu zachytávania je obtiažne, čo vedie k nižšiemu výkonu elektrárne.  

· Náklady na prerušenie výroby, keďže počas vykonávania stavebných prác bude potrebné, aby dané existujúce zariadenie, ktoré sa dodatočne vybavuje technológiami CCS, prerušilo výrobu energie.

S cieľom minimalizovať osobitné obmedzenia na danom mieste, a tým aj náklady,  sa navrhlo, aby nové zariadenia  mali povinnosť byť „pripravené na CCS“[30], čím by sa mohlo predísť stagnácii riešenia problému s emisiami CO2 v prípade nových zariadení[31].

Podľa článku 33 smernice o CCS, členské štáty musia zabezpečiť, aby prevádzkovatelia všetkých spaľovacích zariadení s nominálnym elektrickým výkonom 300 megawattov alebo viac posúdili, či sú splnené tieto podmienky: 1) sú k dispozícii vhodné úložiská; 2) prepravné zariadenia sú technicky a ekonomicky realizovateľné, a 3) bola vykonaná dodatočná montáž na zachytávanie CO2[32]. Ak áno, príslušné orgány zabezpečia, aby sa v mieste zariadenia vytvoril vhodný priestor pre vybavenie potrebné na zachytávanie a stláčanie CO2. Počet elektrární, ktoré už boli navrhnuté ako„pripravené na CCS“ je však veľmi nízky.

Posúdenie opatrení, ktoré prijali členské štáty na zabezpečenie vykonávania článku 33 smernice o CCS, bude súčasťou pripravovanej analýzy transpozície a vykonávania smernice o CCS v členských štátoch.

3. Aktuálny stav demonštrácie CCS v Európe a analýza nedostatkov

V rámci budúceho nízkouhlíkového energetického mixu sa uznáva úloha CCS. To je okrem iného výsledkom záväzku Európskej únie urobiť zásadný krok od výskumných projektov CCS v skúšobnom rozsahu k demonštračným projektom v komerčnom rozsahu[33], ktoré môžu znížiť náklady, preukázať bezpečné geologické ukladanie oxidu uhličitého (CO2), vytvoriť šíriteľné poznatky o potenciáli technológií CCS a odstrániť riziko späté s týmito technológiami pre investorov.

Napriek značnému úsiliu v EÚ o dosiahnutie vedúcej pozície pri vývoji CCS z ôsmich demonštračných projektov s úplným CCS (zachytávanie, preprava a ukladanie – pozri podrobnosti v prílohe I) vykonávaných v plnom rozsahu[34] sa ani jeden nerealizuje v EÚ, a dokonca aj najsľubnejšie projekty EÚ čelia veľkému meškaniu z viacerých dôvodov, ktoré sú uvedené ďalej.

3.1.Nedostatočná rentabilita

Pre hospodárske subjekty pri súčasných cenách v rámci ETS, ktoré sú značne pod úrovňou 40 EUR/tCO2, a bez iného právneho tlaku alebo stimulov neexistuje žiadny dôvod investovať do CCS. Keď Komisia v roku 2008 navrhla balík opatrení v oblasti klímy a energetiky, ceny uhlíka boli dočasne až 30 EUR. Očakávalo sa, že keď sa splnia ciele podľa uvedeného klimaticko-energetického balíka, takéto cenové úrovne sa dosiahnu v roku 2020 a následne budú ďalej rásť. Uznalo sa, že to by nestačilo ani len na zadanie úlohy spustiť prevádzku demonštračných elektrární. Okrem vytvorenia právneho rámca (smernica o CCS) sa zaviedol program NER300 na financovanie predvádzania CCS v komerčnom rozsahu, ako aj inovačné projekty v oblasti energie z obnoviteľných zdrojov a Európsky energetický program pre obnovu (EEPO) so zameraním na 6 demonštračných projektov CCS. Pri cenách uhlíka 30 EUR mohla byť celková podpora vo výške až 9 miliárd. Celkovo sa stimul pre cenu uhlíka a dodatočná finančná podpora prostredníctvom  programov NER300 a EEPO považovali za dostatočné na zabezpečenie výstavby viacerých demonštračných elektrární s technológiami CCS v EÚ.

Dnes, keď sa ceny uhlíka približujú k 5 EUR, a príjmy z programu NER300 sú významne nižšie ako sa pôvodne očakávalo, je zrejmé, že pre hospodárske subjekty neexistuje žiadny dôvod investovať do predvádzania CCS, keďže dodatočné investičné a prevádzkové náklady nie sú pokryté príjmami vzniknutými v dôsledku zníženia emisií, prostredníctvom povinnosti nakupovať značne menšie kvóty ETS.

Z ukončenej štúdie „Front End Engineering Studies” (FEED) pre projekty CCS vyplýva, že pôvodné predpoklady kapitálových nákladov na CCS boli realistické. Rentabilita sa však od roku 2009 v dôsledku hospodárskej krízy, ktorá viedla k nízkym cenám uhlíka v rámci ETS, významne zhoršila. Vo väčšine projektov boli výpočty založené na cene uhlíka na úrovni najmenej 20 EUR/tona CO2. Za predpokladu 10-ročnej doby prevádzky (ako sa to vyžaduje v programe NER300) s 1 mil. ton CO2 uloženého ročne, by cenový rozdiel vo výške 10 EUR/tona CO2 skutočne viedol k dodatočným prevádzkovým nákladom vo výške približne 100 miliónov EUR. V porovnaní s cenou 30 EUR, ktorá sa predpokladala pri predložení návrhu opatrení klimaticko-energetického balíka, dosahujú dodatočné náklady, ktoré je potrebné pokryť, až   200 miliónov EUR.

Tieto dodatočné náklady by v súčasnosti bolo potrebné pokryť buď z finančných prostriedkov priemyslu alebo z verejných financií. Zdokonalená ťažba ropy (EOR) môže niektorým projektom pomôcť, ale na rozdiel od USA a Číny nebola doteraz hnacou silou zavádzania CCS v Európe. Zatiaľ čo priemysel v roku 2008 vyjadril ochotu investovať do CCS viac ako 12 miliárd EUR, doteraz skutočne vynaložené prostriedky nie sú v súlade s týmto záväzkom. V skutočnosti v prípade väčšiny projektov priemysel teraz obmedzuje svoje financovanie na približne 10 % dodatočných nákladov na CCS. Takisto na úrovni členských štátov sú finančné a politické okolnosti, ktoré prevládali v roku 2008, v súčasnosti veľmi odlišné.

V súčasnej hospodárskej situácii a dokonca aj s dodatočným financovaním prostredníctvom Plánu hospodárskej obnovy Európy, ktorým sa pridelila približne 1 miliarda EUR na predvádzanie CCS[35],  štrukturálnym prebytkom približne 2 miliárd kvót v rámci ETS a následnými pretrvávajúcimi nízkymi cenami CO2 a nižším ako predpokladaným financovaním prostredníctvom NER300, priemysel jednoducho nemá stimuly na zrealizovanie životaschopného predvádzania CCS, čo má negatívny vplyv na potenciál  zavedenia vo veľkom rozsahu. V prípade absencie politickej stratégie, ktorá by priniesla komerčnú životaschopnosť alebo povinnosť CCS, je pravdepodobné, že priemysel sa nebude do CCS zapájať vo veľkom rozsahu.

Táto skutočnosť bola nedávno zdôraznená v rozhodnutí o udelení grantu v súvislosti s prvou výzvou v rámci programu NER300[36]. Pôvodným cieľom bolo financovať 8 demonštračných projektov CCS v komerčnom rozsahu spolu s 34 inovačnými projektmi v oblasti energie z obnoviteľných zdrojov. Na výzvu v rámci NER300 bolo predložených 13 projektov CCS, z ktorých 2 boli projekty CCS v priemyselných aplikáciách a 11 v odvetví výroby energie, išlo o 7 členských štátov. 3 projekty boli stiahnuté počas výberového konania. Do júla 2012 Komisia určila 8 najlepšie umiestnených projektov CCS a 2 náhradné projekty, ktorých posudzovanie vo výberovom konaní stále neskončilo[37]. Napokon neboli pridelené finančné prostriedky žiadnemu projektu CCS, keďže v poslednom štádiu opätovného potvrdenia projektov členské štáty neboli schopné tak urobiť. Medzi dôvodmi nepotvrdenia boli: nedostatky vo financovaní v rámci vnútroštátneho financovania a/alebo financovania zo súkromných zdrojov[38], ale aj omeškania v rámci povoľovacieho konania, resp., v jednom prípade, prebiehajúca vnútroštátna súťaž týkajúca sa financovania, čo neumožnilo danému členskému štátu urobiť potvrdenie podľa požiadaviek rozhodnutia v rámci NER300. 

Väčšina projektov CCS si žiadala prostriedky z NER300 vo výške jasne presahujúcej 337 miliónov EUR (úroveň stanoveného limitu financovania vzhľadom na príjmy získané na základe príspevkov z programu) Polovica všetkých projektov CCS skutočne požadovala príspevok z NER300 vo výške spolu presahujúcej 500 miliónov EUR. Pokiaľ išlo o pokrytie výpadku finančných prostriedkov, nižší ako očakávaný limit financovania preto znamenal dodatočný tlak na členské štáty a súkromné hospodárske subjekty. Dokonca aj v prípade projektov, pri ktorých boli žiadosti o financovanie z NER300 len mierne vyššie ako limit financovania, zostali nedostatky vo financovaní hlavnou výzvou a rozhodujúcim faktorom ich nepotvrdenia.

Ďalším dôležitým bodom je, že súkromné hospodárke subjekty, ktoré predkladali žiadosti o financovanie z NER300, boli podľa všetkého len málo ochotné podieľať sa na nákladoch. Namiesto toho väčšina prevádzkovateľov CCS predložila žiadosti, podľa ktorých sa takmer úplne spoliehala na verejné financovanie, pričom zvyšok žiadateľov navrhoval poskytnúť len relatívne malý príspevok. Možno dospieť k záveru, že kým predpokladaná cena uhlíka bude nízka, súkromný sektor bude očakávať spolufinancovanie vývoja CCS vo veľkom rozsahu z verejných financií, čo dokazuje pretrvávanie problémov v sektore.

Tak hospodárske subjekty, ktoré používajú fosílne palivá ako vstup pri svojej výrobe, ako aj dodávatelia fosílnych palív by mali mať veľký záujem na úspešnom vývoji technológií CCS pre ich hospodárske vyhliadky do budúcnosti. Bez CCS stoja pred neistou budúcnosťou.   

3.2.Informovanosť a súhlas verejnosti

Niektoré projekty, ktoré predpokladajú ukladanie na pevnine, čelia silnému nesúhlasu verejnosti. To sa týka najmä projektov v Poľsku a Nemecku. V Nemecku bola nedostatočná akceptácia verejnosťou hlavným dôvodom oneskorenej transpozície smernice o CCS. Projekt v Španielsku, ktorý mal podporu EEPO, po intenzívnej informačnej a prípravnej kampani úspešne prekonal nesúhlas verejnosti. Projekty v UK, NL a Taliansku, ktorých cieľom je ukladanie mimo pevniny, získali rovnako súhlas verejnosti. Z nedávneho prieskumu Eurobarometra[39] vyplynulo, že obyvatelia Európy nie sú informovaní o CCS a o jeho potenciálnom prínose k zmierneniu zmeny klímy. Avšak v prípade tých, ktorí sú informovaní, je väčšia pravdepodobnosť, že podporia tieto technológie. Toto jasne ukazuje, že je potrebné urobiť viac na zaradenie témy CCS do diskusie o úsilí, ktoré Európa a členské štáty vynakladajú v boji proti zmene klímy, že je potrebné hlbšie preskúmať potenciálne zdravotné a environmentálne riziká (spojené s únikom uloženého CO2) a že by sa nemal predpokladať súhlas verejnosti bez predchádzajúceho posúdenia. 

3.3.Právny rámec

Smernica o CCS stanovuje komplexný právny rámec na zachytávanie, prepravu a ukladanie CO2. Do konečného termínu transpozície v júni 2011 len niekoľko členských štátov oznámilo úplnú alebo čiastočnú transpozíciu. Medzitým sa situácia podstatne zlepšila a v súčasnosti iba jeden členský štát neoznámil Komisii žiadne opatrenia na transpozíciu smernice. Zatiaľ čo väčšina členských štátov s navrhnutými demonštračnými projektmi CCS dokončila transpozíciu smernice, niekoľko členských štátov zakazuje alebo obmedzuje ukladanie CO2 na svojom území.

Úplná analýza transpozície a implementácie smernice o CCS v členských štátoch sa bude podrobne venovať aj tomuto problému.

3.4.Ukladanie CO2 a infraštruktúra

Podľa projektu EU GeoCapacity[40] je odhadovaná celková dostupnosť kapacity trvalého geologického uloženia v Európe viac ako 300 gigaton (Gt) CO2, zatiaľ čo konzervatívna skladovacia kapacita sa odhaduje na 117 Gt CO2. Celkové emisie CO2 z výroby energie a priemyslu sú približne 2,2 GtCO2 ročne a teda by umožňovali ukladanie všetkého zachyteného CO2 v EÚ v budúcich desaťročiach, a to aj s prihliadnutím na konzervatívne odhady. Len v samotnom  Severnom mori sa odhaduje kapacita ukladania na viac ako 200 GtCO2. Mal by sa hlbšie preskúmať rozumný  prístup k využívaniu tejto kapacity.

Kým v Európe existuje dostatočná kapacita ukladania, nie vždy ide o kapacitu dostupnú alebo nachádzajúca sa v blízkosti zdrojov emisií CO2. Preto je nevyhnutná cezhraničná prepravná infraštruktúra na účinné prepojenie zdrojov CO2 s  miestami jeho uloženia. Toto sa odráža v návrhu Komisie na zahrnutie prepravnej infraštruktúry CO2 do jej návrhu nariadenia o „usmerneniach pre transeurópsku infraštruktúru.“ Podľa tohto nariadenia sa projekty prepravnej infraštruktúry CO2 môžu kvalifikovať ako projekty spoločného európskeho záujmu a môžu byť nakoniec oprávnené na financovanie. Napriek tomu sa budú počiatočné projekty CCS najčastejšie venovať skúmaniu miest uloženia CO2 v blízkosti bodov zachytávania, čiže infraštruktúra sa musí najskôr rozvinúť na vnútroštátnej úrovni. Členské štáty sa budú musieť takouto vnútroštátnou infraštruktúrou riadne zaoberať, aby sa potom mohlo pristúpiť k cezhraničným sieťam.

3.5.Medzinárodná spolupráca

Zmenu klímy bude možné úspešne riešiť, len ak sa prijmú rozhodnutia na globálnej úrovni. Vedúca činnosť EÚ môže byť hnacou silou potrebnej medzinárodnej spolupráce, ale popri tom existujú aj jasné politické dôvody na podporu používania zmierňujúcich technológií v krajinách, ktoré ich budú potrebovať v záujme presmerovania svojich prudko sa rozvíjajúcich hospodárstiev na nízkouhlíkový typ hospodárstva. Toto nepochybne zahŕňa CCS, pre ktoré je trh mimo EÚ pravdepodobne omnoho väčší ako vnútorný trh.

Napríklad čínska spotreba uhlia sa v roku 2010 zvýšila o 10 % a v súčasnosti predstavuje 48 % globálneho používania uhlia. Významná časť 300 GW uhoľných elektrární, ktoré sú v súčasnosti v Číne vo výstavbe alebo sa tam plánujú, bude v roku 2050 pravdepodobne stále v prevádzke. Ak nové elektrárne v Číne a vo svete nebude možné vybaviť technológiami CCS a existujúce elektrárne vybaviť nimi dodatočne, veľká časť svetovej produkcie emisií medzi rokmi 2030 a 2050 je už „zablokovaná“. Európska komisia preto aktívne nadväzuje spoluprácu s tretími krajinami vrátane rýchlo sa rozvíjajúcich ekonomík a s priemyslom. Zameriava sa na ďalšiu internacionalizáciu činností v oblasti výmeny poznatkov medzi projektmi CCS v kontexte Európskej siete demonštračných projektov CCS (European CCS Demonstration Project Network), ako aj prostredníctvom svojho členstva vo Vedúcom fóre pre sekvestráciu uhlíka (Carbon Sequestration Leadership Forum, CSLF) a ako spolupracujúci účastník v Inštitúte pre globálne CCS (Global CCS Institute, GCCSI).

4. Napredovanie

Druhá výzva v rámci NER300, ktorá bude uverejnená v apríli 2013, predstavuje druhú šancu pre európsky priemysel a členské štáty, aby zlepšili súčasné vyhliadky v súvislosti s CCS. Avšak pri zvážení jasných omeškaní v programe demonštračných projektov CCS nastal čas opätovne prehodnotiť ciele stanovené Európskou radou a presmerovať naše politické ciele a nástroje.

Potreba predvádzania a zavádzania technológií CCS vo veľkom rozsahu vzhľadom na ich komercializáciu sa nezmenšila, ale sa naopak stala ešte naliehavejšou. Je v našom záujme dlhodobej konkurencieschopnosti, aby naše sektory energetiky a priemyslu získali skúsenosti s napredovaním technológií CCS smerom k ich zavádzaniu v komerčnom rozsahu[41], čím bude možné znížiť náklady, predviesť bezpečné geologické ukladanie CO2, vytvoriť šíriteľné poznatky o potenciáli technológií CCS a odstrániť riziko späté s týmito technológiami pre investorov.

S CCS budú vždy späté vyššie náklady ako v prípade nekontrolovaného spaľovania fosílnych palív, a tým bude potrebná zodpovedajúca kompenzácia, keďže spaľovanie palív bez zachytávania si vyžaduje menšie investície a menej energie. Kompenzácia sa môže uskutočniť prostredníctvom rozličných politických zásahov. Dnes už máme systém ETS, ktorý poskytuje priame stimuly pre CCS stanovením cien uhlíka, aj keď na príliš nízkej úrovni. Okrem toho, použitie určitých príjmov z dražieb emisných kvót (program NER300) je zdrojom možného financovania CCS, ako aj projektov v oblasti energie z obnoviteľných zdrojov.

Súčasné cenové predpoklady pre kvóty CO2 sú výrazne pod úrovňou stanovenou posúdením balíka opatrení v oblasti klímy a energetiky v roku 2008, podľa ktorého sa predpokladali v roku 2020 ceny okolo 30 EUR (ceny z roku 2005)[42]. Dnešný cenový signál v ETS Európskej únie neposkytuje stimuly na prechod od uhlia k plynu a zvyšuje náklady na financovanie pre nízkouhlíkové investície, pretože tieto sa zvyšujú spolu s vnímanými rizikami spojenými s nízkouhlíkovými investíciami. Prieskumom 363 hospodárskych subjektov v EÚ v rámci ETS sa potvrdilo, že v poslednom čase sa cena európskych uhlíkových kvót stala pre investičné rozhodnutia menej významná[43].

Štrukturálna reforma ETS môže priniesť zvyšovanie cien a môže byť potvrdením pre trh, že ETS bude aj v dlhodobom horizonte poskytovať dostatočne silný signál ceny uhlíka s cieľom podnecovať zavádzanie CCS. Komisia preto vydala správu o trhu s uhlíkom a začala verejné konzultácie, ktoré rozoberajú viaceré možnosti, ako tak urobiť. Na podnecovanie zavádzania CCS bez akýchkoľvek iných stimulov by boli potrebné významné cenové zvýšenia (alebo ich očakávania) v rámci ETS na 40 EUR alebo viac[44].

Medzinárodná agentúra pre energiu zdôrazňuje, že  rámci stratégie CCS je potrebné zohľadniť meniace sa potreby technológií v súlade s ich zdokonaľovaním, od špecifickejších opatrení v počiatočných štádiách po neutrálnejšie opatrenia, aby sa zabezpečilo, že technológie CCS sa s približujúcou sa komercializáciou stávajú konkurencieschopné v porovnaní s inými možnosťami eliminácie emisií[45]. Následne a bez ohľadu na konečný výsledok diskusie o štrukturálnej reforme ETS je dôležité, aby sa zavedenie CCS dostatočne pripravilo prostredníctvom silného demonštračného procesu. Preto je potrebné zohľadniť možnosti politiky s cieľom čo najskôr umožniť rozsiahle predvedenie so zámerom ďalšieho vývoja a zavedenia.

V rámci klimaticko-energetického balíka sa uznalo, že demonštrácia sa pravdepodobne nedosiahne prostredníctvom signálu ceny uhlíka. Ďalšie stimuly sa predpokladali prostredníctvom finančného balíka v rámci programov NER300 a EEPO, ako aj prostredníctvom právneho rámca pre CCS. V súčasnom ETS  sa predpokladá, že prostredníctvom druhej výzvy v rámci programu NER300 by sa mohli podporiť projekty CCS a inovačné projekty v oblasti energie z obnoviteľných zdrojov. Rozšírenie tohto typu financovania by sa mohlo zvážiť aj na obdobie do roku 2030. Takéto financovanie by sa mohlo použiť na niektoré ciele Európskeho strategického plánu pre energetické technológie (SET) a mohlo by sa takisto výslovne zamerať na inovácie v energeticky náročných priemyselných odvetviach, keďže CCS sú kľúčovými technológiami uplatniteľnými v odvetví energetiky a priemyselných odvetviach. Navyše použitím súťaže sú vytvorené rovnaké podmienky pre všetky podnikateľské subjekty v EÚ a zabezpečuje sa inteligentné využívanie obmedzených finančných prostriedkov.

Okrem toho, berúc do úvahy vývoj, ktorý bol preskúmaný a/alebo zavedený vo viacerých krajinách, by sa mohlo zohľadniť niekoľko možností politiky, ktoré idú nad rámec súčasných opatrení. Tieto možnosti sa stručne uvádzajú ďalej.

Je zrejmé, že kým cena uhlíka nie je na dostatočnej úrovni, stále pretrváva potreba rozvinúť infraštruktúru, zručnosti a vedomosti v oblasti CCS prostredníctvom zavedenia obmedzeného množstva projektov CCS. Všetky opatrenia na podporu predvádzania by mohli byť rozsahom obmedzené, udržiavali by pod kontrolou náklady pre celkovú ekonomiku a zároveň by poskytovali investorom nutnú istotu, čím by sa umožnilo využiť výhody vyplývajúce zo skorého zavedenia. Demonštračný proces by tiež poskytol jasnejšiu perspektívu budúcej potreby technológií CCS, najmä v situácii krátkodobého až strednodobého horizontu, keď  cena uhlíka nie je na dostatočne vysokej úrovni na to, aby podnecovala k investíciám do CCS.

Povinný systém osvedčovania v oblasti CCS by mohol ukladať subjektom, ktoré sú zdrojom emisií  CO2 (prekračujúcich určitú veľkosť) alebo dodávateľom fosílnych palív povinnosť, aby nakupovali osvedčenia CCS zodpovedajúce určitému množstvu ich emisií alebo viazaných emisií (v prípade, že takú povinnosť majú dodávatelia fosílnych palív). Certifikáty by sa mohli poskytnúť ropnému a plynárenskému priemyslu, čím by sa zabezpečilo, že poznatky v oblasti geológie a nálezísk, ktorými už tieto priemyselné odvetvia disponujú, prispejú k určeniu najvhodnejších úložísk vrátane možností zdokonalenej ťažby ropy a plynu, a to do tej miery, aby sa tým zabezpečilo trvalé uloženie CO2.

Okienko 1: V súčasnosti platná povinnosť v oblasti CCS

Od roku 2015 majú subjekty v sektore energetiky v štáte Illinois v USA povinnosť získavať 5 % svojej elektrickej energie zo zdroja čistej uhoľnej energie, pričom do roku 2025 to má byť 25 %.   Elektrárne v prevádzke pred rokom 2016 sú považované za elektrárne na čisté uhlie, ak je zachytených a uložených aspoň 50 % emisií CO2. Táto požiadavka sa zvyšuje na 70 % pre uhoľné elektrárne, pri ktorých sa očakáva spustenie do prevádzky v roku 2016 alebo 2017, a následne na 90 %.

Takýto systém by mohol dobre fungovať s ETS, ak by objemu vyžadovaných osvedčení CCS zodpovedali kvóty v rámci ETS, ktoré by museli byť neustále sťahované z trhu (množstvo znížení uhlíka prostredníctvom osvedčení CCS je známe, takže rýchla integrácia do ETS by bola možná prostredníctvom zníženia množstiev kvót ETS s tým istým číslom). Takýto systém by mohol definovať, koľko technológií CCS je potrebné vyvinúť a dodať. Ak je cieľom rozsah, vplyv na fungovanie ETS by mohol byť obmedzený, pričom podnikateľské subjekty by stále mali možnosť flexibilne splniť limit.

Emisné normy by mohli byť cieleným riešením, ktoré by mohlo pozostávať z vytvorenia povinných emisných noriem buď len na nové investície alebo na všetky subjekty-zdroje emisií v odvetví, prostredníctvom obmedzenia firiem alebo zariadení na maximálne stanovené množstvo emisií na jednotku produkcie.

Okienko 2: V súčasnosti platné emisné normy

Emisná norma, ako dlhodobá podporná politika, platí v súčasnosti v Kalifornii, kde sa na nové zariadenia vyrábajúce elektrinu zaviedla neobchodovateľná emisná norma 500g CO2/kWh  V USA sa na federálnej úrovni uvažuje aj o emisnej norme prostredníctvom zákona o čistom ovzduší, ktorý vykonáva EPA, čo by účinne nútilo nové investície do energie získavanej z uhlia, aby boli „pripravené na CCS“ a aby boli dodatočne vybavené v neskoršom štádiu.  To sa zabezpečí umožnením splnenia emisnej normy v priebehu v priemere 30 rokov. Iným príkladom je Nórsko, kde nie je možné žiadnu plynovú elektráreň postaviť bez CCS.

Emisné normy so sebou prinášajú niekoľko metodických otázok. Nedávajú žiadnu záruku, že nové elektrárne sa budú stavať aj s technológiami CCS, a mohli by skôr presmerovať investície k zdrojom energie s nižším obsahom uhlíka ako stanovujú emisné normy. Navyše v prípade prísneho vykonávania by tento systém de facto nahradil signál ceny uhlíka v rámci ETS ako stimul dekarbonizácie, bez toho, aby sa príslušným sektorom umožnila flexibilnosť predvídaná v rámci ETS. Preto by bolo potrebné ďalšie zváženie emisných noriem z hľadiska ich vplyvu na ETS a príslušné sektory[46]Členské štáty by mohli napríklad vytvoriť systémy, ktoré zabezpečia minimálnu návratnosť investícií do CCS, podobné vstupným sadzbám často používaným na zabezpečenie predvádzania a zavádzania obnoviteľných technológií. Ak by boli navrhnuté flexibilným spôsobom, aby sa zabránilo neočakávaným ziskom, a obmedzovali sa len na oblasť predvádzania, takéto systémy by sa mohli ukázať účinnými, pričom by nemali nežiadúci záporný vplyv na fungovanie ETS alebo vnútorný trh.

5. Závery

Z Plánu postupu v energetike do roku 2050 ako aj globálnych trendov vývoja a správ[47] vyplýva jasný záver, že fosílne palivá budú naďalej súčasťou globálneho a európskeho energetického mixu a budú sa naďalej používať v mnohých priemyselných procesoch. Technológie CCS sú v súčasnosti kľúčovými dostupnými technológiami, ktoré môžu pomôcť znížiť emisie CO2 v sektore výroby energie. Ak sa má naplniť ich potenciál, je potrebné, aby sa z technológií CCS stali nákladovo konkurencieschopné technológie, aby sa mohli začať komerčne zavádzať a tak prispieť k prechodu na nízkouhlíkové európske hospodárstvo.

CCS sa však teraz nachádza na križovatke.

Všetky aspekty CCS už boli preukázané mimo EÚ, kde sa CCS komerčne uplatňuje pri spracovaní plynu a do roku 2020 sa očakáva prevádzka približne 20 priemyselných projektov v plnom rozsahu. Napriek veľkému úsiliu a významnej podpore EÚ demonštračné projekty CCS v komerčnom rozsahu meškajú a dostupné financovanie nie je dostatočné. V skutočnosti je potrebné zvýšiť úsilie, aby sa zrealizovalo aspoň tých niekoľko projektov, ktorým boli pridelené finančné prostriedky EÚ. Omeškania CCS v prípade energie vyrábanej spaľovaním uhlia a plynu budú pravdepodobne viesť k zvýšeniu nákladov na dekarbonizáciu v odvetví výroby elektrickej energie v dlhodobom horizonte, najmä v prípade tých členských štátov, ktoré sú z veľkej časti závislé na fosílnych palivách.

Je potrebná rýchla politická reakcia na hlavnú výzvu stimulovania investícií do predvádzania CCS  v záujme overenia, či je uskutočniteľné následné zavádzanie a výstavba infraštruktúry súvisiacej s  elimináciou CO2. Prvým krokom na tejto ceste je preto zabezpečiť úspešné predvedenie CCS v komerčnom rozsahu v Európe, ktorou by sa potvrdila technická a ekonomická životaschopnosť CCS ako nákladovo efektívneho opatrenia na zmiernenie emisií skleníkových plynov v odvetví energetiky a priemyselných odvetviach.

Z dlhodobého hľadiska je CCS takisto potrebné na to, aby bolo možné dosiahnuť zníženie emisií v priemyselných odvetviach s emisiami z procesov, ktorým sa nie je možné vyhnúť. Ďalšie omeškania môžu v konečnom dôsledku viesť k potrebe európskeho priemyslu nakupovať v budúcnosti technológie CCS od nečlenských krajín EÚ.

Vzhľadom na zložitosť uvedenej problematiky a v súvislosti so začatou prácou na  rámci  pre oblasť klímy a energetiky do roku 2030 a potrebou informovanej diskusie vrátane otázky určenia faktorov úspešného zavádzania CCS, Komisia vyzýva na príspevky o úlohe CCS v Európe, najmä:

1) Mali by mať členské štáty, ktoré majú v súčasnosti vo svojom energetickom mixe ako aj v priemyselných procesoch vysoký podiel uhlia a plynu, a ktoré tak doteraz neurobili, povinnosť:

a. vypracovať jasný plán reštrukturalizácie svojho odvetvia výroby elektrickej energie na odvetvie, ktoré používa palivá bez emisií  (jadrové a obnoviteľné zdroje energie) do roku 2050,

b. vypracovať národnú stratégiu prípravy na zavedenie technológií CCS?

2) Ako by sa mal reštrukturalizovať ETS, aby mohol obsahovať aj zmysluplné stimuly na zavádzanie CCS? Malo by to byť doplnené používaním nástrojov založených na príjmoch z dražieb, podobným programu NER300? 

3) Mala by Komisia navrhnúť ďalšie prostriedky podpory alebo zvážiť ďalšie politické opatrenia na ceste k včasnému zavedeniu, prostredníctvom:

a. podpory prostredníctvom opakovania dražieb alebo iných metód financovania[48]

b. emisnej normy

c. systému osvedčení CCS  

d. iného druhu politického opatrenia?

4) Mali by mať subjekty v sektore energetiky povinnosť inštalovať vybavenie pripravené na CCS v prípade všetkých nových investícií (uhlie a potenciálne aj plyn), aby sa uľahčilo dodatočné vybavenie technológiami CCS?

5) Mali by poskytovatelia fosílnych palív prispievať k predvádzaniu a zavádzaniu CCS  prostredníctvom špecifických opatrení, ktoré zabezpečia dodatočné financovanie?

6) Aké sú hlavné prekážky zabezpečenia dostatočného predvedenia CCS v EÚ?

7) Ako je možné zvýšiť súhlas verejnosti s CCS?

Na základe reakcií na túto konzultáciu a úplnej analýzy transpozície a vykonávania smernice o CCS v členských štátoch, Komisia v kontexte svojej práce na  rámci  pre oblasť klímy a energetiky do roku 2030 zváži potrebu pripraviť návrhy, ak je to vhodné.

Príloha I – Projekty CCS v plnom rozsahu

Projekty CCS v súčasnosti v prevádzke[49]. Projekty označené * sú projekty s úplným reťazcom CCS (zachytávanie, preprava a ukladanie). Podrobností o rentabilite sú uvedené ďalej v tabuľke.

Názov projektu  || Krajina  || Typ projektu:  || Priemyselné odvetvie  || Rozsah  || Stav || Rok prevádzky  || Veľkosť [t CO2/rok]

*Shute Creek || USA || zachytávanie a ukladanie || spracovanie ropy a plynu || veľký || v prevádzke || 1986 || 7 000 000

*Century Plant || USA || zachytávanie a ukladanie || Spracovanie ropy a plynu || veľký || v prevádzke || 2010 || 5 000 000

*Great Plains Synfuels Plant || USA || zachytávanie || uhlie na kvapaliny || veľký || v prevádzke || 1984 (závod) injektáže CO2 od roku 2000 || 3 000 000

*Val Verde natural gas plants || USA || zachytávanie a ukladanie || spracovanie ropy a plynu || veľký || v prevádzke || 1972 || 1 300 000

*Sleipner West || Nórsko || zachytávanie a ukladanie || spracovanie ropy a plynu || veľký || v prevádzke || 1996 || 1 000 000

*In Salah || Alžírsko || zachytávanie a ukladanie || spracovanie ropy a plynu || veľký || v prevádzke || 2004 || 1 000 000

*Snøhvit || Nórsko || zachytávanie a ukladanie || spracovanie ropy a plynu || veľký || v prevádzke || 2008 || 700 000

*Enid Fertiliser Plant || USA || zachytávanie a ukladanie || chemické výrobky || stredný || v prevádzke || 2003 || 680 000

Mt. Simon Sandstone || USA || úložisko || biopalivo || stredný || v prevádzke || 2011 || 330 000

Searles Valley Minerals || USA || zachytávanie || iné || stredný || v prevádzke || 1976 || 270 000

Aonla urea plant || India || zachytávanie || chemické výrobky || veľký || v prevádzke || 2006 || 150 000

Phulpur urea plant || India || zachytávanie || chemické výrobky || veľký || v prevádzke || 2006 || 150 000

Husky Energy CO2 Capture and Liquefaction Project || Kanada || zachytávanie a ukladanie || výroba etanolu || veľký || v prevádzke || 2012 || 100 000

CO2 Recovery Plant to Urea production in Abu Dhabi || Spojené arabské emiráty || zachytávanie || chemické výrobky || veľký || v prevádzke || 2009 || 100 000

Plant Barry CCS Demo || USA || zachytávanie a ukladanie || uhoľné elektrárne || veľký || v prevádzke || 2011 || 100 000

Salt Creek EOR || USA || zachytávanie a ukladanie || spracovanie ropy a plynu || veľký || v prevádzke || 2003 || 100 000

SECARB - Cranfield and Citronelle || USA || ukladanie || || veľký || v prevádzke || 2009 a 2012 || 100 000

Luzhou Natural Gas Chemicals || Čína || zachytávanie || chemické výrobky || veľký || v prevádzke || || 50 000

Jagdishpur - India. Urea plant || India || zachytávanie || || veľký || v prevádzke || 1988 || 50 000

Sumitomo Chemicals Plant - Chiba - Japan || Japonsko || zachytávanie || spracovanie ropy a plynu || veľký || v prevádzke || 1994 || 50 000

Podrobnosti o 8 projektoch v plnom rozsahu:

Projekt || Rentabilita

Shute Creek || EOR (zdokonalená ťažba ropy). V závode na spracovanie plynu spoločnosti ExxonMobil's Shute Creek, ktorý sa nachádza v blízkosti LaBarge, Wyoming, sa v súčasnosti zachytáva približne 7 miliónov ton CO2 ročne, ktorý sa používa pri zdokonalenej ťažbe ropy.

Century Plant || EOR (zdokonalená ťažba ropy). V súčasnosti sa z prvého bloku závodu zachytáva približne 5 miliónov ton CO2 ročne. Po dokončení výstavby druhého bloku a jeho spustení do prevádzky sa   očakáva zvýšenie na približne 8,5 milióna ton ročne.

Great Plains Synfuels Plant || EOR (zdokonalená ťažba ropy). Sekvestrácia sa začala v roku 2000 a projekt pokračuje injektážami približne 3 miliónov ton CO2 ročne.

Val Verde natural gas plants || EOR (zdokonalená ťažba ropy). Päť samostatných zariadení na spracovanie plynu v oblasti Val Verde, Texas, USA, zachytáva približne 1,3 milióna ton CO2 ročne na účely použitia v postupoch zdokonalenej ťažby ropy na ropnom poli v Sharon Ridge.

Sleipner West || Špecifikácia (kvalita) predávaného zemného plynu vyžaduje, aby úroveň obsahu CO2 v plyne bola nižšia ako 2,5 %. Zachytávanie CO2 je komerčne realizovateľné vzhľadom na daň z CO2 uplatňovanej na kontinentálnom šelfe Nórska.

In Salah || Špecifikácia (kvalita) predávaného zemného plynu vyžaduje, aby úroveň obsahu CO2 v plyne bola nižšia ako 2,5 %. Projekt sa uplatňuje na kredity mechanizmu čistého rozvoja.

Snøhvit || Rovnaká ako v prípade Sleipner West.

Enid Fertiliser Plant || EOR (zdokonalená ťažba ropy). CO2 je potrebné odstrániť pri výrobe hnojiva. Namiesto vypúšťania plynu do atmosféry ho Enid Fertiliser Plant zachytáva a používa na zdokonalenú ťažbu ropy na takmer 200 km vzdialenom ropnom poli. 

Príloha II — Stav európskych demonštračných projektov v plnom rozsahu v rámci EEPO

Z programu EEPO by sa mohli poskytnúť finančné prostriedky 6 demonštračným elektrárňam s CCS, a to vo výške až 180 miliónov EUR pre každú. V prípade žiadnej z nich však nebolo prijaté konečné investičné rozhodnutie.

Hlavné úspechy

Program EEPO umožnil rýchly začiatok šiestich projektov (v Nemecku, Spojenom kráľovstve, Taliansku, Holandsku, Poľsku a Španielsku). V prípade jedného z týchto projektov (ROAD v Holandsku) zohral EEPO dôležitú úlohu pri mobilizácii vnútroštátnych finančných prostriedkov. V oblasti udeľovania povolení sa prostredníctvom EEPO začal cielený dialóg a spolupráca s orgánmi a miestnymi obyvateľmi.

Niektoré projekty pomohli aj pri štruktúrovaní skutočného vykonávania smernice o CCS na úrovni členských štátov. Okrem toho doposiaľ vykonané podrobné inžinierske štúdie poskytli podnikom verejných služieb zasvätené know-how, pokiaľ ide o budúce fungovanie integrovaného zariadenia na CCS. Práce na charakterizovaní konkrétnych geologických úložísk viedli aj k určeniu vhodných miest na stále a bezpečné ukladanie CO2.

Podprogram CCS zahŕňa v prípade projektov povinnosť vymieňať si skúsenosti a najlepšie postupy. Táto povinnosť sa konkretizovala zavedením siete projektov CCS. Ide o prvú takú sieť na výmenu poznatkov na celom svete a 6 členov spoločne pracuje okrem iného na vytvorení spoločnej príručky„osvedčeného postupu“; táto spolupráca je v oblasti nových energetických technológií bezprecedentná. Sieť okrem toho uverejňuje správy o ponaučeniach  z projektov na ukladanie CO2, zo zapojenie verejnosti a udeľovania povolení. Jej cieľom je aj zohrávať vedúcu úlohu pri rozvoji rámca na globálnu výmenu poznatkov.

Kritické otázky

Podprogram CCS ako celok čelí niektorým závažným regulačným a hospodárskym neistotám, ktoré môžu ohroziť jeho úspešnú realizáciu. Pretrvávajúce ťažkosti ilustruje skutočnosť, že v rámci žiadneho z projektov sa ešte neprijalo konečné investičné rozhodnutie. Tento míľnik sa oneskoril z rôznych dôvodov vrátane toho, že: povolenia ešte neboli úplne zabezpečené; nedokončila sa charakterizácia úložísk; je ešte treba dokončiť finančnú štruktúru. Okrem toho, vzhľadom na nízku cenu CO2 v rámci systému obchodovania s emisiami (ETS) sú krátkodobé a strednodobé nie je rentabilita pre podniky atraktívna. A napokon, v dôsledku súčasných hospodárskych podmienok čelia projekty rastúcim ťažkostiam týkajúcim sa prístupu k financovaniu.

Na začiatku roku 2012 sa ukončil projekt EEPO v nemeckom Jaenschwalde. Okrem toho, že čelil nesúhlasu verejnosti s potenciálnymi lokalitami uloženia, predkladatelia projektu dospeli k záveru, že značné omeškania Nemecka v transpozícii smernice o CCS by neumožnili získať potrebné povolenia na ukladanie CO2 v termíne, ktorý predpokladal projekt.

Výhľad

Zvyšných 5 projektov čelí rôznym problémom, ako sú v krátkosti vysvetlené ďalej:

· ROAD (Holandsko): V rámci tohto projektu sa úspešne ukončili všetky predbežné technické a regulačné práce. Je preto pripravený na prijatie konečného investičného rozhodnutia.  Napriek tomu, že toto rozhodnutie je možné prijať od polovice roka 2012, zhoršenie rentability pre CCS, t. j. cenových prognóz CO2 , spôsobilo medzeru vo financovaní vo výške 130 miliónov EUR, čím došlo k odloženiu rozhodnutia.  Podmienkou prijatia konečného investičného rozhodnutia je vyriešenie medzery vo financovaní. Prebiehajú rokovania s ďalšími investormi. Rozhodnutie sa očakáva v 2. alebo 3. štvrťroku 2013. Spustenie prevádzky integrovaného demonštračného projektu CCS je naplánované na rok 2016.

· Don Valley (Spojené kráľovstvo): Nedávne rozhodnutie Spojeného kráľovstva projekt nepodporiť predstavuje vážnu prekážku. Po porade so svojím kľúčovými súkromnými partnermi a investormi (vrátane spoločností Samsung, BOC) sú však predkladatelia projektu (2Co, National Grid Carbon) odhodlaní pokračovať, avšak možno s menším projektom a so zameraním sa na plánovaný program „Contract for Difference“, ktorý bol súčasťou návrhu zákona o energetike („Energy Bill“), ktorý 29. novembra 2012 predložila vláda Spojeného kráľovstva. Komisia v súčasnosti rokuje o pláne reštrukturalizácie s príjemcami. Ak Komisia plán schváli, konečné investičné rozhodnutie by sa mohlo prijať v roku 2015.

· Porto Tolle (Taliansko) čelí vážnym omeškaniam z dôvodu zrušenia environmentálneho povolenia pre základnú elektráreň. V máji 2013 predkladatelia projektu doplnia počiatočné inžinierske štúdie. Ďalší postup bude podmienený splnením kľúčového míľnika 2. štvrťroku 2013: schopnosti významne zmierniť riziká v oblasti povoľovania a financovania.

· Compostilla (Španielsko) úspešne dokončí pilotnú fázu v roku 2013, no chýbajú potrebné financie na fázu predvádzania.  V ďalšej fáze bude tiež potrebné, aby Španielsko prijalo právne predpisy na plánovanie a vybudovanie koridoru na prepravu CO2.

· Belchatow (Poľsko): Projekt nedostal finančnú podporu z programu NER300 a má významný nedostatok  finančných prostriedkov. Okrem toho musí Poľsko ešte stále transponovať smernicu o CCS a prijať právne predpisy na plánovanie a vybudovanie koridoru na prepravu CO2. V tejto súvislosti sa predkladateľ projektu rozhodol začať s ukončením projektu v marci 2013.

[1] Medzinárodná agentúra pre energiu (IEA) v svojej publikácii World Energy Outlook 2012 (Svetový energetický výhľad 2012) odhaduje, že 59 % nárastu dopytu sa zabezpečuje fosílnymi palivami, v dôsledku čoho bude v roku 2035 zodpovedať energii získavanej z tohto zdroja 75 % podiel v energetickom mixe.

[2] IEA „World Energy Outlook 2012“, strana 23,  a správa „Turn down the heat“, ktorú nechala vypracovať Svetová banka, ktoré sú  k dispozícii na: http://www.worldbank.org/en/news/2012/11/18/new-report-examines-risks-of-degree-hotter-world-by-end-of-century 

[3] Podľa „Scenára primeraných globálnych opatrení“ Komisia predpokladá, že v roku 2030 sa bude 18 % energie z fosílnych palív vyrábať technológiami CCS, čo ukazuje kľúčový význam týchto technológií v budúcnosti, ak sa má na celosvetovej úrovni dosiahnuť udržateľný vývoj v oblasti emisií oxidu uhlièitého, a že sa musí bezodkladne začať rozsiahle predvádzanie týchto technológií. Uvedený odhad je prevzatý z: Na ceste ku komplexnej kodanskej dohode o zmene klímy. Rozsiahle podkladové informácie a analýza — ČASŤ 1 — sú dostupné na: http://ec.europa.eu/clima/policies/international/negotiations/future/docs/sec_2009_101_part1_en.pdf

[4] Prechod na nízkouhlíkové hospodárstvo možno zjavne takisto dosiahnuť s väčšou energetickou účinnosťou, obnoviteľnými a bezuhlíkovými zdrojmi energie, avšak v prípade pokračujúceho alebo zvyšujúceho sa používania fosílnych palív má CCS rozhodujúci význam, keďže predstavuje jedinú dostupnú možnosť. Približne 60 % globálnej primárnej energie v súčasnosti pochádza zo stacionárneho používania fosílnych palív. Inými možnosťami eliminácie emisií uhlíka v rámci energetického systému sú zvýšená energetická účinnosť, riadenie dopytu a iné nízkouhlíkové zdroje energie, ako sú napríklad obnoviteľné zdroje energie a jadrová energia.

[5] Podrobná správa o transpozícii smernice bude uverejnená v priebehu roka 2013.

[6] V rámci prvej výzvy NER300 neboli vybrané žiadne projekty CCS.

[7] Prognózy nárastu ceny oxidu uhličitého z 20 na 30 EUR na tonu sa však nenaplnili, čo znamenalo podstatné zníženie dostupných finančných prostriedkov a takisto významne zhoršilo hospodárnosť projektov CCS.

[8] Zdroj: Energetika EÚ v číslach, vrecková publikácia 2012, Európska komisia

[9] Traja najväčší producenti sú Spojené kráľovstvo s 51,5 Mtoe, Holandsko s 63,5 Mtoe a Nemecko s 9,7 Mtoe vyprodukovaného zemného plynu v roku 2010. Rusko a Nórsko (22 % a 19 % dodávok plynu do EÚ) sú dvaja najväčší vývozci plynu do EÚ.

[10] Ak zanalyzujeme ten istý súbor údajov a porovnáme spotrebu čierneho uhlia v prvých piatich mesiacoch roku 2010 s rovnakým obdobím v roku 2011 a 2012, od roku 2010 do roku 2011 zistíme nárast o 7 %  a od roku 2011 do roku 2012 nárast o ďalších 6 %. Pokiaľ ide o hnedé uhlie (lignit), v rovnakom období došlo k náratsu o 8 %, resp. 3 %.

[11] Zdroj: Správa Komisie: Stav európskeho trhu s uhlíkom v roku 2012

[12] V rámci Európy však existujú významné regionálne rozdiely. Zatiaľ čo podiel uhlia na vyrobenej elektrickej energii je v niektorých členských štátoch (napr. vo Švédsku, Francúzsku, Španielsku a Taliansku) výrazne pod hranicou 20 %, niektoré členské štáty, ako napríklad Poľsko (88 %), Grécko (56 %), Česká republika (56 %), Dánsko (49 %), Bulharska (49 %), Nemecko (42 %) a Spojené kráľovstvo (28 %) sa  na uhlie spoliehajú vo veľkej miere. Tieto členské štáty s výnimkou Dánska sú zároveň štátmi s významným domácim baníckym priemyslom.

[13] Podobne ako v prípade uhlia, aj tu existujú významné regionálne rozdiely: v niektorých členských štátoch plyn zohráva dominantnú úlohu pri výrobe elektrickej energie, napr. v Belgicku (32 %), Írsku (57 %), Španielsku (36 %), Taliansku (51 %), Lotyšsku (36 %), Luxembursku (62 %), Holandsku (63 %), Spojenom kráľovstve (44 %), zatiaľ čo v mnohých iných členských štátoch (Bulharsko, Česká republika, Slovinsko, Švédsko, Francúzsko, Cyprus a Malta) podiel plynu na na výrobe elektrickej energie je menší ako 5 %.

[14] Chod pri základnom zaťažení znamená, že v činnosti je väčšinu (80 %) času , zatiaľ čo na vyváženie  výkyvov je v činnosti podstatne menej (10-20 %) času.

[15]Podľa právnych predpisov EÚ v oblasti životného prostredia (v súčasnosti smernica o veľkých spaľovacích zariadeniach, ktorú nahradí smernica o priemyselných emisiách, v prípade nových elektrární od roku 2013 a v prípade existujúcich elektrární od roku 2016 ) sa elektrárne musia zatvoriť, ak nespĺňajú požadované minimálne normy. V týchto smerniciach sa stanovujú minimálne normy týkajúce sa emisií (hodnoty emisných limitov), pričom sa zároveň vyžaduje, aby sa pri stanovovaní takýchto hodnôt limitov a iných podmienok prevádzky v povoleniach používali ako referencie najlepšie dostupné techniky (NDT). Komisia pravidelne prijíma závery o NDT formou vykonávacích rozhodnutí pre tie činnosti, ktoré spadajú do rozsahu pôsobnosti smernice o priemyselných emisiách. Patrí tam aj zachytávanie oxidu uhličitého, a preto sa závery o NDT  budú v budúcnosti prijímať aj pre túto činnosť.

[16] cenáre budúceho vývoja v oblasti energetickej účinnosti a emisií oxidu uhličitého v železiarenskom a oceliarskom priemysle v EÚ), EUR 25543 EN; 2012; Moya & Pardo, Potential for improvements in energy efficiency and CO2 emission in the EU27 iron & steel industry (Potenciál zlepšenia v oblasti energetickej účinnosti a emisií oxidu uhličitého v železiarenskom a oceliarskom priemysle v EÚ-27), Journal of cleaner production, 2013; Energy efficiency and CO2 emissions in the cement industry (Energetická účinnosť a emisie oxidu uhličitého v cementárenskom priemysle, EUR 24592 EN, 2010; Vatopoulos & Tzimas, CCS in cement manufacturing process (CCS v cementárenskom výrobnom procese), Journal of Cleaner energy production, 32 (2012)251.

[17] Pozri publikáciíe Svetovej oceliarskej asociácie na http://www.worldsteel.org.

[18] Návrh smernice Európskeho parlamentu a Rady o zavádzaní infraštruktúry pre alternatívne palivá, COM (2013) 18 final; Oznámenie Komisie Európskemu parlamentu, Rade, Európskemu hospodárskemu a sociálnemu výboru a Výboru regiónov: Ekologická energia pre dopravu: Európska stratégia pre alternatívne palivá, COM(2013)17 final

[19] Publikácia IEA Energy Technology Perspectives 2012.

[20] Zdroj: Kapitola 7.3 publikácie:  Carbon Dioxide Capture and Storage - IPCC, 2005 - Bert Metz, Ogunlade Davidson, Heleen de Coninck, Manuela Loos and Leo Meyer (Eds.).

[21] Zdroj: Kapitola 7.3 publikácie:  Carbon Dioxide Capture and Storage - IPCC, 2005 - Bert Metz, Ogunlade Davidson, Heleen de Coninck, Manuela Loos and Leo Meyer (Eds.).

[22] http://www.eea.europa.eu/publications/late-lessons-2/late-lessons-2-full-report

[23] Zo záverov štúdie Spoločného výskumného centra, v ktorej sa posudzoval potenciál zdokonalenej ťažby ropy  v Severnom mori súvisiaci s oxidom uhličitým vyplýva, že hoci tento proces môže značne zvýšiť európsku produkciu ropy, a teda zlepšiť bezpečnosť dodávok energie, vplyv na znižovanie emisií CO2 sa bude obmedzovať na zdroje CO2 v blízkosti ropných polí. Hlavnou prekážkou uplatňovania v Európe sú vysoké náklady pridružených činností na mori vrátane potrebných úprav existujúcej infraštruktúry a nepriaznivé geologické podmienky.

[24] Zdroj: ZEROs CCS project database; keeping track on the development and deployment of CCS globally.

http://www.zeroco2.no/projects a GSSCI, The Global Status of CCS: 2012 An overview of large-scale integrated CCS projects: http://www.globalccsinstitute.com/publications/global-status-ccs-2012/online/47981

[25] World Energy Outlook 2012, IEA 2012 a  Cost and Performance of Carbon Dioxide Capture from Power Generation – pracovný dokument IEA, rok vydania:  2011, k dispozícii na: http://www.iea.org/publications/freepublications/publication/costperf_ccs_powergen-1.pdf, a A policy strategy for carbon capture and storage - informačný dokument IEA 2012.

[26] Uvedený záver platí v prípade elektrárne využívajúcej práškové uhlie a v prevádzke pri základnom zaťažení. Náklady sú vo výške 55 USD. Predpokladaný výmenný kurz 1 USD za 1,298 EUR. Odhad 55 USD za tonu  je v súlade s odhadmi Európskej technologickej platformy pre elektrárne na fosílne palivá s nulovými emisiami, ktorá dospela k odhadu nákladov v rozmedzí 30- 40 EUR na tonu eliminovaného CO2. CCS  v prípade zemného plynu by si vyžadovalo cenu uhlík okolo 90 EUR na tonu CO2.

[27] Zdroj: Spoločné výskumné centrum (JRC), publikácia The cost of CCS, EUR 24125 EN, 2009

[28] Daň je vo výške 0,47 NOK za liter ropy a za Sm3 plynu.

[29] IPCC, 2005 - Bert Metz, Ogunlade Davidson, Heleen de Coninck, Manuela Loos and Leo Meyer (Eds.). - Cambridge University Press, UK, s. 431. Dostupné na:

http://www.ipcc.ch/publications_and_data/publications_and_data_reports.shtml

[30] Pripravenosť na CCS znamená, že elektráreň je možné dodatočne vybaviť technológiami na CCS v neskoršom štádiu.

[31] Zákon o čistom ovzduší („Clean Air Act“) v USA účinne núti nové uhoľné elektrárne, aby boli  „pripravené na CCS“ (pozri tiež políčko 1), keďže na splnenie emisných noriem je stanovená doba 30 rokov. Navrhované pravidlo je dostupné na: http://www.gpo.gov/fdsys/pkg/FR-2012-04-13/pdf/2012-7820.pdf

[32] Týmto ustanovením  sa zmenila smernica o veľkých spaľovacích zariadeniach a v súčasnosti je to článok 36 smernice o priemyselných emisiách.

[33] Integrovaný celý reťazec zachytávania, prepravy a ukladania  CO2 v rozsahu nad 250 MWe — alebo aspoň 500 ktCO2/rok pre priemyselné aplikácie.

[34] Všetkých 8 projektov sa týka výkonu 250 a viac MW – projekty CCS  pre energiu vyrábanú z plynu, pričom v prípade 3 projektov ide o výkon väčší ako 250 MW – projekty CCS pre energiu vyrábanú z uhlia.

[35] Podrobnosti týkajúce sa stavu 6 demonštračných projektov financovaných v rámci programu EEPO  sú uvedené v prílohe II.

[36] Dostupné tu: http://ec.europa.eu/clima/news/docs/draft_award_decision_ner300_first_call_en.pdf

[37] Pracovný dokument útvarov Komisie s názvom „NER300 - Moving towards a low carbon economy and boosting innovation, growth and employment across the EU” (NER300 — Prechod na nízkouhlíkové hospodárstvo a podpora inovácií, rastu a zamestnanosti v EÚ)

[38] V rámci  programu NER300 je možné pokryť 50 % dodatočných nákladov spojených s investíciami do elektrární s technológiami CCS a ich prevádzkou. Zvyšok by mali pokryť príspevky zo súkromného sektora alebo prostredníctvom verejného financovania.

[39] Dostupné tu: http://ec.europa.eu/public_opinion/archives/ebs/ebs_364_en.pdf.

[40] Viac informácií nájdete tu: http://www.geology.cz/geocapacity

[41] Integrovaný celý reťazec zachytávania, prepravy a ukladania  CO2 v rozsahu nad 250 MWe — alebo aspoň 500 ktCO2/rok pre priemyselné aplikácie.

42 Pozri aj oddiel 4.3 pracovného dokumentu útvarov Komisie o fungovaní trhu s uhlíkom. 

[43] Dlhodobé ceny uhlíka sú naďalej pre 38 % respondentov rozhodujúcim faktorom a pre ďalších 55 % respondentov ovplyvňujúcim faktorom. Po prvýkrát od roku 2009 sa však podiel tých, ktorí vôbec nezohľadňujú ceny uhlíka takmer zdvojnásobil, keď v prieskume v roku 2012 dosiahol 7 %. Thomson Reuters Point Carbon, Carbon 2012, 21. marec 2012, http://www.pointcarbon.com/news/1.1804940  

[44] Neočakáva sa, že takéto úrovne ceny uhlíka sa dosiahnu v najbližšom období, a preto nie je pravdepodobné, že priemysel bude viazať primerané investície na projekty CCS len na základe samotnej ceny uhlíka. Takýto predpoklad  sa ešte viac  posiilňuje v kontexte  nedostatočného jasného politického rámca a stimulov na vnútroštátnej úrovni, k čomu sa pridružuje odpor verejnosti, pokiaľ sa na európskej úrovni a úrovni členských štátov neprijmú opatrenia na zmenu negatívnych vyhliadok.

[45] IEA (2012), „A Policy Strategy for Carbon Capture and Storage” (Stratégia politiky na zachytávanie a ukladanie CO2).

[46] Pozri napríklad http://ec.europa.eu/clima/policies/lowcarbon/ccs/docs/impacts_en.pdf

[47] Podľa odhadu IEA v jej publikácii World Energy Outlook 2012 dnes  fosílne palivá predstavujú 80 % celosvetovej spotreby energie, pričom podľa scenára „nových politík“ to bude 75 % v roku 2035.

[48] Pri zohľadnení vzájomnej doplnkovosti európskych štrukturálnych a investičných fondov (ESI), ako sa stanovuje v spoločnom strategickom rámci, ktorý je pripojený k návrhu nariadenia o spoločných ustanoveniach o ESI fondoch, korý predložila Komisia.

[49] Zdroj: Projektová databáza ZEROs CCS; keeping track on the development and deployment of CCS globally (sledovanie globálneho vývoja a zavádzania CCS). http://www.zeroco2.no/projects a;

GSSCI, The Global Status of CCS (Globálny stav CCS): 20122,1 An overview of large-scale integrated CCS projects (Prehľad integrovaných projektov CCS vo veľkom rozsahu): http://www.globalccsinstitute.com/publications/global-status-ccs-2012/online/47981