ROZSUDOK SÚDU PRVÉHO STUPŇA (samosudca)

z 10. júna 2004

Vec T‑330/03

Xanthippi Liakoura

proti

Rade Európskej únie

„Úradníci – Odmietnutie služobného postupu – Žaloba o neplatnosť a náhradu škody“

Úplné znenie vo francúzštine II - 0000

Predmet:         Žaloba, ktorej predmetom je návrh na zrušenie rozhodnutia Rady nepovýšiť žalobkyňu do triedy C 1 na základe vyhodnotenia služobného postupu za rok 2002.

Rozhodnutie:         Žaloba sa zamieta. Každý účastník znáša svoje vlastné trovy konania.

Abstrakt

1.     Úradníci ─ Povýšenie ─ Sťažnosť podaná nepovýšeným uchádzačom ─ Rozhodnutie o zamietnutí ─ Povinnosť odôvodnenia ─ Rozsah

(Služobný poriadok úradníkov, článok 45)

2.     Úradníci ─ Povýšenie ─ Porovnávacie hodnotenie zásluh ─ Správna úvaha správnych orgánov ─ Súdna kontrola – Limity

(Služobný poriadok úradníkov, článok 45)

3.     Úradníci ─ Povýšenie ─ Porovnávacie hodnotenie zásluh ─ Kritériá ─ Osobné zásluhy uchádzačov ─ Zohľadnenie všetkých úradníkov prichádzajúcich do úvahy pre povýšenie v rovnakej kategórii a triede

(Služobný poriadok úradníkov, články 5, 7 a 45)

4.     Úradníci ─ Povýšenie ─ Kritériá ─ Zásluhy ─ Zohľadnenie započítanej praxe a veku ─ Subsidiárna povaha

(Služobný poriadok úradníkov, články 45 ods. 1)

5.     Úradníci ─ Žaloba ─ Predchádzajúca administratívna sťažnosť ─ Zhoda predmetu a dôvodu ─ Dôvody a tvrdenia neobsiahnuté v sťažnosti, ale úzko s ňou súvisiace ─ Prípustnosť

(Služobný poriadok úradníkov, článok 90)

6.     Úradníci ─ Žaloba ─ Návrh na náhradu škody spojený s návrhom na zrušenie ─ Zamietnutie návrhu na zrušenie, ktorý spôsobuje zamietnutie návrhu na náhradu škody

(Služobný poriadok úradníkov, článok 91)

1.     Aj keď orgán poverený menovaním nie je povinný odôvodniť rozhodnutie o povýšení s ohľadom na nepovýšených úradníkov, je naopak povinný odôvodniť zamietnutie sťažnosti podanej nepovýšeným úradníkom, pričom toto odôvodnenie má byť zhodné s odôvodnením rozhodnutia, proti ktorému bola podaná sťažnosť. V prípade povýšení „výberom“ v zmysle článku 45 služobného poriadku postačuje, ak sa odôvodnenie zamietnutia sťažnosti týka splnenia právnych podmienok, ktoré služobný poriadok stanovuje pre oprávnenosť povýšenia.

(pozri body 35 a 36)

Odkaz na: rozsudok Súdneho dvora zo 7. februára 1990, Culin/Komisia, C‑343/87, Zb. s. I‑225, bod 13; rozsudok Súdneho dvora z 9. decembra 1993, Parlament/Volger, C‑115/92 P, Zb. s. I‑6549, body 22 a 23; rozsudok Súdu prvého stupňa z 29. mája 1997, Contargyris/Parlament, T‑6/96, Zb. VS s. I‑A‑119 a II‑357, bod 147; rozsudok Súdu prvého stupňa z 18. decembra 1997, Delvaux/Komisia, T‑142/95, Zb. VS s. I‑A‑477 a II‑1247, bod 84; rozsudok Súdu prvého stupňa z 21. septembra 1999, Oliveira/Parlament, T‑157/98, Zb. VS s. I‑A‑163 a II‑851, bod 50

2.     Pre účely porovnávacieho hodnotenia zásluh, ktoré sa majú zohľadniť v rámci rozhodnutia o povýšení podľa článku 45 služobného poriadku, požíva orgán poverený menovaním širokú správnu úvahu, keďže v zmysle znenia tohto článku sa povýšenie vykonáva „výberom“. V tejto oblasti sa kontrola zo strany sudcu Spoločenstva musí obmedziť na zistenie toho, či s ohľadom na vývoj a dôvody, ktoré mohli ovplyvniť správny orgán pri jeho úvahe sa tento orgán držal v medziach, ktoré sa nemôžu spochybniť a nevykonal svoju právomoc zjavne chybným spôsobom. Súd prvého stupňa preto nemôže nahradiť posúdenie kvalifikácie a zásluh úradníka orgánom povereným menovaním svojím vlastným posúdením.

(pozri bod 45)

Odkaz na: rozsudok Súdneho dvora z 21. apríla 1983, Ragusa/Komisia, 282/81, Zb. s. 1245, body 9 a 13; rozsudok Súdu prvého stupňa z 27. apríla 1999, Thinus/Komisia, T‑283/97, Zb. VS I‑A‑69 a II‑353, bod 42

3.     Povinnosť orgánu povereného menovaním vykonať porovnávacie hodnotenie zásluh úradníkov prichádzajúcich do úvahy pre povýšenie podľa článku 45 služobného poriadku je vyjadrením tak zásady rovnakého zaobchádzania s úradníkmi, ako aj ich kariérneho postupu. Rozhodujúce kritérium v tomto smere je hodnotenie ich zásluh. Z textu a z ducha článkov 5 a 7 služobného poriadku, ako aj zo zásad rovnakého zaobchádzania s úradníkmi a ich kariérneho postupu vyplýva, že pri porovnávacom hodnotení zásluh úradníkov prichádzajúcich do úvahy pre povýšenie musí orgán poverený menovaním zohľadniť všetkých úradníkov prichádzajúcich do úvahy pre povýšenie, ktorí patria do rovnakej kategórie a triedy, pričom táto skutočnosť poukazuje na predpoklad, že majú rovnocenné zamestnanie a zodpovednosť. Preto sa pri menovaní v rámci povýšenia na účely porovnávacieho hodnotenia zásluh úradníkov zohľadňuje „rozdiel existujúci medzi úrovňou analytického posúdenia daného úradníka a priemernou úrovňou analytického posúdenia úradníkov v rovnakej triede v rovnakej službe, ako aj všetkých úradníkov v rovnakej triede, bez ohľadu na službu“ a menovanie je v súlade so zásadami spomenutými vyššie.

(pozri body 46 a 48)

Odkaz na: rozsudok Súdu prvého stupňa z 12. februára 1992, Volger/Parlament, T‑52/90, Zb. s. II‑121, bod 24; rozsudok Súdu prvého stupňa z 5. marca 1998, Manzo-Tafaro/Komisia, T‑221/96, Zb. VS s. I‑A‑115 a II‑307, bod 17

4.     V zmysle článku 45 ods. 1 služobného poriadku „povýšenie sa vykoná výlučne výberom spomedzi úradníkov, ktorí spĺňajú minimálnu započítanú prax vo svojej triede, po porovnávacom hodnotení zásluh úradníkov prichádzajúcich do úvahy pre povýšenie a správ o nich“. Čo sa však týka výberových kritérií pre povýšenie, orgán poverený menovaním môže subsidiárne zohľadniť aj iné prvky, najmä vek úradníka prichádzajúceho do úvahy pre povýšenie a započítanú prax v triede alebo službe. Z toho vyplýva, že zohľadnenie vývoja kariéry úradníkov prichádzajúcich do úvahy pre povýšenie spadá do rámca porovnávacieho hodnotenia zásluh každého z nich.

(pozri body 49 a 50)

Odkaz na: rozsudok Súdneho dvora z 24. marca 1983, Colussi/Parlament, 298/81, Zb. s. 1131; rozsudok Súdneho dvora zo 17. januára 1989, Vainker/Parlament, 293/87, Zb. s. 23; Manzo-Tafaro/Komisia, už citovaný, bod 17

5.     V žalobách úradníkov môžu návrhy adresované Súdu prvého stupňa mať iba ten istý predmet, ako návrhy obsiahnuté v sťažnosti, a žaloby smú obsahovať iba také dôvody namietania, ktoré sa zakladajú na tých istých dôvodoch, ako tie uvedené v sťažnosti, aj keď dôvody namietania je možné pred Súdom prvého stupňa rozvinúť prostredníctvom predloženia žalobných dôvodov a tvrdení, ktoré nemusia byť obsiahnuté v sťažnosti, ale s ňou úzko súvisia. Cieľom konania pred podaním žaloby (upraveného v článku 90 služobného poriadku) je totiž umožniť mimosúdne riešenie sporov medzi úradníkmi a správnymi orgánmi. Na to, aby takéto konanie mohlo dosiahnuť svoj cieľ, je potrebné, aby sa orgán poverený menovaním mohol dostatočne presne oboznámiť s námietkami, ktoré oprávnené osoby majú voči spornému rozhodnutiu.

(pozri body 56 a 57)

Odkaz na: rozsudok Súdneho dvora z 1. júla 1976, Sergy/Komisia, 58/75, Zb. s. 1139; rozsudok Súdneho dvora zo 17. februára 1977, Reinarz/Komisia a Rada, 48/76, Zb. s. 291; rozsudok Súdneho dvora 20. mája 1987, Geist/Komisia, 242/85, Zb. s. 2181, bod 9; rozsudok Súdneho dvora z 26. januára 1989, Koutchoumoff/Komisia, 224/87, Zb. s. 99, bod 10; rozsudok Súdneho dvora zo 14 marca 1989, Del Amo Martinez/Parlament, 133/88, Zb. s. 689, bod 9; rozsudok Súdu prvého stupňa z 29. marca 1990, Alexandrakis/Komisia, T‑57/89, Zb. s. II‑143, body 8 až 10

6.     V prípade žalôb podaných úradníkmi sa návrhy na náhradu škody musia zamietnuť v rozsahu, v akom úzko súvisia s návrhmi na zrušenie, ktoré samotné boli zamietnuté buď ako neprípustné, alebo ako nedôvodné.

(pozri bod 69)

Odkaz na: rozsudok Súdu prvého stupňa zo 6. júla 1992, Della Pietra/Komisia, T‑1/91, Zb. s. II‑2145, bod 34; rozsudok Súdu prvého stupňa z 15. mája 1997, N/Komisia, T‑273/94, Zb. VS s. I‑A 97 a II‑289, bod 159