1.

Má sa slovné spojenie „právny účinok [elektronického podpisu] ako dôkazu“ v ustanovení článku 25 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 910/2014 (1) z 23. júla 2014 o elektronickej identifikácii a dôveryhodných službách pre elektronické transakcie na vnútornom trhu a o zrušení smernice 1999/93/ES vykladať v tom zmysle, že toto ustanovenie ukladá súdom členských štátov, aby ak sú splnené predpoklady článku 3 [bodov] 10, 11 a 12 tohto nariadenia alebo ak sú tieto predpoklady nesporné, považovali existenciu a tvrdené autorstvo takéhoto podpisu od začiatku za nepochybne a nesporne preukázané, a má sa vykladať v tom zmysle, že ak sú splnené predpoklady týchto ustanovení, sú súdy členských štátov povinné uznať, že kvalifikovaný elektronický podpis má dôkaznú hodnotu/dôkaznú silu, ktorá je rovnocenná s dôkaznou hodnotou/dôkaznou silou vlastnoručného podpisu len v tom rámci, ktorý príslušná vnútroštátna právna úprava stanovuje pre tento vlastnoručný podpis?

2.

Má sa slovné spojenie „v súdnom konaní sa nesmie odmietnuť“ v ustanovení článku 25 ods. 1 uvedeného nariadenia vykladať v tom zmysle, že vnútroštátnym súdom členských štátov ukladá absolútny zákaz využívať procesné možnosti stanovené v ich právnych systémoch na to, aby právnemu účinku elektronického podpisu stanovenému v nariadení odopreli dôkazný význam, alebo sa má vykladať v tom zmysle, že toto ustanovenie nebráni tomu, aby boli vyvrátené predpoklady článku 3 [bodov] 10, 11 a 12 nariadenia tým, že vnútroštátne súdy členských štátov využijú nástroje použiteľné podľa ich procesného práva, a týmto spôsobom sa stranám sporu vedeného pred súdom umožní, aby vyvrátili stanovenú dôkaznú silu a stanovenú dôkaznú hodnotu elektronického podpisu?