Back to EUR-Lex homepage

EUR-Lex Access to European Union law

Back to EUR-Lex homepage

This document is an excerpt from the EUR-Lex website

Use quotation marks to search for an "exact phrase". Append an asterisk (*) to a search term to find variations of it (transp*, 32019R*). Use a question mark (?) instead of a single character in your search term to find variations of it (ca?e finds case, cane, care).
Search tips
Need more search options? Use the Advanced search
You are here

Document 62018TN0158

Vec T-158/18: Žaloba podaná 6. marca 2018 – Scaloni a Feigini/Komisia

Ú. v. EÚ C 152, 30.4.2018, p. 56–57 (BG, ES, CS, DA, DE, ET, EL, EN, FR, HR, IT, LV, LT, HU, MT, NL, PL, PT, RO, SK, SL, FI, SV)

30.4.2018   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 152/56

Žaloba podaná 6. marca 2018 – Scaloni a Feigini/Komisia

(Vec T-158/18)

(2018/C 152/66)

Jazyk konania: taliančina

Účastníci konania

Žalobcovia: Mario Scaloni (Ancona, Taliansko), Ennio Figini (Chiaravalle, Taliansko) (v zastúpení: P. Putti, advokát)

Žalovaná: Európska komisia

Návrhy

Žalobcovia navrhujú, aby Všeobecný súd uložil Únii alebo Komisii, podľa prípadného výkladu dotknutej smernice a dotknutého nariadenia, povinnosť zaplatiť náhradu celkovej nominálnej hodnoty akcií, ako je uvedené v žalobe a ako vyplýva z priloženej dokumentácie, ako aj povinnosť nahradiť trovy tohto konania.

Dôvody a hlavné tvrdenia

Žalobcovia uvádzajú, že po nadobudnutí účinnosti smernice Európskeho parlamentu a Rady 2014/59/EÚ z 15. mája 2014 , ktorou sa stanovuje rámec pre ozdravenie a riešenie krízových situácií úverových inštitúcií a investičných spoločností a ktorou sa mení smernica Rady 82/891/EHS a smernice Európskeho parlamentu a Rady 2001/24/ES, 2002/47/ES, 2004/25/ES, 2005/56/ES, 2007/36/ES, 2011/35/EÚ, 2012/30/EÚ a 2013/36/EÚ a nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1093/2010 a (EÚ) č. 648/2012 (1), a následne nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 806/2014 z 15. júla 2014 , ktorým sa stanovujú jednotné pravidlá a jednotný postup riešenia krízových situácií úverových inštitúcií a určitých investičných spoločností v rámci jednotného mechanizmu riešenia krízových situácií a jednotného fondu na riešenie krízových situácií a ktorým sa mení nariadenie (EÚ) č. 1093/2010 (2), nemal taliansky štát právo zasiahnuť v prospech niektorých svojich bánk, medzi ktorými je Banca Marche.

Na podporu svojej žaloby žalobcovia uvádzajú tri žalobné dôvody.

1.

Prvý žalobný dôvod sa týka náhrady škody z dôvodu rozdielneho výkladu smernice 59/2014/EÚ a nariadenia č. 806/2014 zo strany Komisie, protiprávneho vylúčenia Banca Marche z režimu štátnej pomoci a z toho vyplývajúceho porušenia zásady rovnosti alebo zákazu diskriminácie.

—

V tejto súvislosti žalobcovia tvrdia, že v prípade pomoci poskytnutej niekoľkým bankám rôznymi členskými štátmi Komisia zistila, že podmienky podľa článku 107 ods. 3 písm. b) boli splnené, a preto bola pomoc považovaná za zákonnú. Plánované zásahy talianskeho štátu sa mali posudzovať podľa rovnakého ustanovenia, ktoré je jedinou normou upravujúcou štátnu pomoc, a nie podľa dotknutej smernice a dotknutého nariadenia. Tieto dva právne predpisy sa netýkajú štátnej pomoci a nemali sa použiť v tejto oblasti ako sekundárne právo. Pomoc v prospech talianskych bánk mala byť tiež povolená, lebo vychádzala z rovnakých dôvodov, ktoré podľa Komisie oprávňovali pomoc, ktorá už bola poskytnutá.

—

Okrem toho poznamenávajú, že pre prípad, že bude sekundárna legislatíva považovaná za uplatniteľnú, prvý žalobný dôvod vychádza z toho, že Komisia neschválením pomoci porušila zásadu rovnosti.

2.

Druhý žalobný dôvod je založený na porušení zásady hierarchie právnych predpisov Únie zo strany európskeho normotvorcu.

—

V tejto súvislosti žalobcovia tvrdia, že ak Všeobecný súd dospeje k záveru, že výklad Komisie bol správny, porušenie sa týka normatívnych aktov a zodpovednosť znáša Únia ako celok.

3.

Tretí žalobný dôvod je založený na porušení základných zásad talianskeho právneho poriadku a na neuplatniteľnosti práva Únie.

—

Žalobcovia v tejto súvislosti tvrdia, že ak Všeobecný súd rozhodne, že ani smernica, ani nariadenie neporušujú úniovú zásadu rovnosti, žalobcovia sa budú musieť obrátiť na taliansky ústavný súd, aby preskúmal súlad so zásadou rovnosti podľa talianskeho ústavného poriadku. V prípade zápornej odpovede nebude predpis, ktorý je v rozpore s touto zásadou, môcť byť súčasťou talianskeho právneho poriadku.

(1)  Ú. v. EÚ L 173, 2014, s. 190

(2)  Ú. v. EÚ L 225, 30.7.2014, s. 1

Top