26.4.2008   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 107/13

1.

Má sa článok 2 ods. 1 smernice 98/59/ES (1) vykladať v tom zmysle, že v ňom stanovená povinnosť „včas“ začať prerokovanie, ak zamestnávateľ „uvažuje o hromadnom prepúšťaní“, vyžaduje, aby sa prerokovanie začalo, keď zo strategických rozhodnutí alebo zmien týkajúcich sa obchodnej činnosti vyplýva nevyhnutnosť hromadného prepúšťania? Alebo sa má toto ustanovenie vykladať v tom zmysle, že povinnosť začať prerokovanie vzniká už vtedy, keď zamestnávateľ uvažuje o takých opatreniach alebo zmenách týkajúcich sa obchodnej činnosti, ako sú zmeny výrobných kapacít alebo sústredenie výroby, v ktorých dôsledku možno očakávať nevyhnutnosť hromadného prepúšťania?

2.

Má sa článok 2 ods. 1 smernice s ohľadom na odkaz v článku 2 ods. 3 prvom pododseku smernice na včasné poskytnutie informácií v priebehu prerokovania vykladať v tom zmysle, že v ňom uvedená povinnosť „včas“ začať prerokovanie, ak sa „uvažuje o hromadnom prepúšťaní“, predpokladá, že prerokovanie sa začne už predtým, než plány zamestnávateľa dospeli tak ďaleko, že je schopný konkretizovať a poskytnúť zamestnancom informácie podľa článku 2 ods. 3 písm. b)?

3.

Má sa článok 2 ods. 1 smernice v spojení s jej článkom 2 ods. 4 vykladať v tom zmysle, že v prípade, že zamestnávateľ je podnikom ovládaným inou spoločnosťou, vzniká povinnosť tohto zamestnávateľa začať prerokovanie so zástupcami zamestnancov, keď buď zamestnávateľ alebo materská spoločnosť, ktorá ho ovláda, uvažuje o hromadnom prepúšťaní zamestnancov zamestnaných u tohto zamestnávateľa?

4.

Vzniká povinnosť začať prerokovanie, pokiaľ ide o prerokovanie v dcérskej spoločnosti patriacej do koncernu a pokiaľ treba povinnosť stanovenú v článku 2 ods. 1 smernice „včas“ začať prerokovanie v prípade „úmyslu“ uskutočniť hromadné prepúšťanie posúdiť s ohľadom na ustanovenia článku 2 ods. 4, už vtedy, keď vedenie koncernu alebo materskej spoločnosti uvažuje o hromadnom prepúšťaní, ale tieto plány ešte neupresnilo vo vzťahu k zamestnancom zamestnaným v určitej ovládanej dcérskej spoločnosti? Alebo vzniká povinnosť začať prerokovanie v dcérskej spoločnosti až vo fáze, v ktorej vedenie koncernu alebo materskej spoločnosti uvažuje o uskutočnení hromadného prepúšťania výslovne v dotknutej dcérskej spoločnosti?

5.

Má sa článok 2 smernice, pokiaľ je zamestnávateľ podnikom (dcérskou spoločnosťou patriacou do koncernu), ktorý je v zmysle článku 2 ods. 4 smernice ovládaný iným podnikom (materskou spoločnosťou alebo vedením koncernu), vykladať v tom zmysle, že v ňom stanovený postup prerokovania musí byť ukončený predtým, než sa v materskej spoločnosti alebo vo vedení koncernu prijme rozhodnutie o uskutočnení hromadného prepúšťania v dcérskej spoločnosti?

6.

Pokiaľ sa má smernica vykladať v tom zmysle, že prerokovanie, ktoré treba uskutočniť v dcérskej spoločnosti, musí byť ukončené predtým, než sa v materskej spoločnosti alebo vo vedení koncernu prijme rozhodnutie vedúce k hromadnému prepúšťaniu, má v tomto ohľade význam len rozhodnutie, ktorého priamym dôsledkom je hromadné prepúšťanie v dcérskej spoločnosti, alebo musí byť postup prerokovania ukončený už predtým, než materská spoločnosť alebo vedenie koncernu prijme hospodárske alebo strategické rozhodnutie, na ktorého základe je hromadné prepúšťanie v dcérskej spoločnosti pravdepodobné, ale nie ešte definitívne isté?