15.11.2007   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 272/4

1.

Komisia predložila v roku 2005 vo svojom Akčnom pláne štátnej pomoci (1) orientačný plán reformy štátnej pomoci. Program reformy zvýši efektívnosť, transparentnosť a dôveryhodnosť režimu štátnej pomoci EÚ. Jadrom akčného plánu je zásada „nižšej a lepšie cielenej štátnej pomoci“. Hlavným cieľom je nabádať členské štáty, aby znížili svoju celkovú úroveň pomoci a súčasne presmerovali zdroje štátnej pomoci na ciele, ktoré majú pre Spoločenstvo nesporný význam. Na dosiahnutie tohto cieľa je Komisia zaviazaná naďalej zaujímať tvrdý prístup voči najviac narúšajúcim druhom pomoci, najmä voči neoprávnene poskytnutej a nezlučiteľnej pomoci.

2.

Komisia v posledných rokoch preukázala, že je pripravená zaujať energický postoj voči neoprávnene poskytnutej pomoci. Už od nadobudnutia účinnosti nariadenia Rady č. 659/1999 (2) („procesné nariadenie“) Komisia systematicky nariaďovala členským štátom, aby vymáhali neoprávnene poskytnutú pomoc, o ktorej sa zistilo, že je nezlučiteľná so spoločným trhom, pokiaľ neusúdila, že by to bolo v rozpore so zásadou práva Spoločenstva. Od roku 2000 Komisia prijala 110 takýchto rozhodnutí o vymáhaní.

3.

V záujme celistvosti režimu štátnej pomoci je veľmi dôležité, aby sa tieto rozhodnutia Komisie nariaďujúce členským štátom vymáhať neoprávnene poskytnutú štátnu pomoc (ďalej len „rozhodnutia o vymáhaní“) presadzovali účinne a okamžite. Informácie, ktoré Komisia zhromaždila za posledné roky, ukazujú, že v tomto ohľade jestvuje dôvod na skutočné znepokojenie. Skúsenosti ukazujú, že prakticky neexistuje ani jeden prípad, v ktorom sa vymáhanie skončilo do konečného termínu stanoveného v rozhodnutí o vymáhaní. Aj posledné vydanie výsledkovej tabule štátnej pomoci ukazuje, že 45 % všetkých rozhodnutí o vymáhaní prijatých v rokoch 2000 – 2001 sa do júna 2006 ešte nevykonalo.

4.

V roku 2004 Komisia nariadila vypracovať porovnávaciu štúdiu o presadzovaní politiky štátnej pomoci EÚ v rôznych členských štátoch (3) (ďalej len „štúdia o presadzovaní“). Jedným z cieľov štúdie bolo posúdiť účinnosť postupov a metód vymáhania vo viacerých členských štátoch. Autori štúdie zistili, že „dlhé trvanie konaní o vymáhaní je večná téma správ všetkých krajín“. Pripustili, že vykonávanie rozhodnutí o vymáhaní sa v posledných rokoch mierne zlepšilo, dospeli však k záveru, že vymáhanie neoprávnene poskytnutej a nezlučiteľnej pomoci stále naráža na mnohé prekážky vo väčšine členských štátov, ktoré podrobili skúmaniu.

5.

Komisia vo svojom Akčnom pláne štátnej pomoci zdôrazňuje potrebu efektívneho presadzovania rozhodnutí o vymáhaní. Je zrejmé, že vykonávanie týchto rozhodnutí je spoločným záväzkom Komisie a členských štátov a na to, aby bola úspešná, si vyžaduje značné úsilie obidvoch strán.

6.

Účelom tohto oznámenia je vysvetliť politiku Komisie zameranú na vykonávanie rozhodnutí o vymáhaní. Neskúma dôsledky, ktoré môžu vnútroštátne súdy vyvodiť z nerešpektovania povinnosti vyrozumenia a stabilizácie podľa článku 88 ods. 3 Zmluvy o ES. Komisia usudzuje, že je potrebné objasniť opatrenia, ktoré plánuje prijať, aby sa uľahčilo vykonávanie rozhodnutí o vymáhaní, a stanoviť opatrenia, ktoré by členské štáty mohli prijať, aby zabezpečili, že dosiahnu úplné dodržiavanie pravidiel a zásad, ktoré určuje európsky právny poriadok, a najmä judikatúra súdov Spoločenstva. Na tento účel oznámenie najprv pripomenie účel vymáhania a hlavné zásady vykonávania rozhodnutí o vymáhaní. Potom predloží praktické dôsledky týchto hlavných zásad pre každý subjekt zapojený do procesu vymáhania.

7.

V článku 88 ods. 3 Zmluvy o ES sa ustanovuje, že „členské štáty informujú Komisiu o všetkých zámeroch na poskytnutie alebo pozmenenie pomoci včas tak, aby mohla predložiť svoje pripomienky. […] Príslušný členský štát nevykoná navrhované opatrenia dovtedy, kým sa v tomto postupe nedospeje ku konečnému rozhodnutiu.“

8.

V prípadoch, keď členské štáty nevyrozumejú Komisiu o svojich zámeroch poskytnúť alebo pozmeniť pomoc predtým, ako sa takáto pomoc uskutoční, pomoc je od okamihu jej poskytnutia neoprávnená vo vzťahu k právu Spoločenstva.

9.

Európsky súdny dvor (ďalej len „ESD“) vo svojom rozsudku vo veci „Kohlegesetz“ (4) z roku 1973 prvý raz potvrdil, že Komisia má právomoc nariadiť vymáhanie neoprávnene poskytnutej a nezlučiteľnej štátnej pomoci. Súd rozhodol, že Komisia bola oprávnená rozhodnúť, že členský štát musí zmeniť a doplniť alebo zrušiť štátnu pomoc, ktorá je nezlučiteľná so spoločným trhom. Preto by mala byť oprávnená požadovať splatenie tejto pomoci. Na základe tohto rozsudku a následnej judikatúry (5) Komisia v oznámení uverejnenom v roku 1983 informovala členské štáty, že sa rozhodla použiť všetky prostriedky, ktoré má k dispozícii, aby zabezpečila splnenie povinností členských štátov vyplývajúcich z článku 88 ods. 3 Zmluvy o ES vrátane požiadavky, aby členské štáty vymohli od príjemcu nezlučiteľnú pomoc, ktorú mu poskytli neoprávnene (6).

10.

V druhej polovici osemdesiatych rokov a v deväťdesiatych rokoch minulého storočia Komisia začala systematickejšie nariaďovať vymáhanie neoprávnene poskytnutej a nezlučiteľnej pomoci. V roku 1999 zaradila do procesného nariadenia základné pravidlá vymáhania. Ďalšie vykonávacie ustanovenia o vymáhaní zaradila Komisia do svojho nariadenia č. 794/2004 (7) (ďalej len „vykonávacie nariadenie“).

11.

V článku 14 ods. 1 procesného nariadenia sa potvrdzuje stála judikatúra súdov Spoločenstva (8) a ustanovuje povinnosť Komisie nariadiť vymáhanie neoprávnene poskytnutej a nezlučiteľnej pomoci, pokiaľ to nebude v rozpore so všeobecnou zásadou práva Spoločenstva. Týmto článkom sa ďalej ustanovuje, že príslušný členský štát podnikne všetky potrebné opatrenia aby vymohol neoprávnene poskytnutú pomoc, ak sa zistí, že je nezlučiteľná. V článku 14 ods. 2 sa ustanovuje, že pomoc sa má vymáhať vrátane úroku od dátumu, od ktorého mal príjemca neoprávnene poskytnutú pomoc k dispozícii, až do dátumu jej účinného vymoženia. Vo vykonávacom nariadení sú vypracované metódy, ktoré sa majú použiť na výpočet úroku spojeného s vymáhaním. Napokon, v článku 14 ods. 3 procesného nariadenia sa stanovuje, že „vymáhanie sa bude realizovať bez meškania a v súlade s postupmi podľa vnútroštátneho práva príslušného členského štátu za predpokladu, že umožnia okamžité a účinné vykonanie rozhodnutia Komisie.“

12.

Vo viacerých nedávnych rozhodnutiach Európsky súdny dvor objasnil rozsah pôsobnosti a výklad článku 14 ods. 2 procesného nariadenia, čím zdôraznil potrebu okamžitého a účinného vykonania rozhodnutí o vymáhaní (9). Okrem toho, Komisia začala systematickejšie uplatňovať aj judikatúru Deggendorf (10). Toto právo umožňuje Komisii, v prípade splnenia určitých podmienok, nariadiť členským štátom, aby pozastavili vyplácanie novej zlučiteľnej pomoci spoločnosti, pokiaľ táto spoločnosť nesplatila starú neoprávnene poskytnutú a nezlučiteľnú pomoc, ktorá podlieha rozhodnutiu o vymáhaní.

13.

ESD pri viacerých príležitostiach rozhodol, že účelom vymáhania je obnoviť situáciu, ktorá existovala na trhu pred udelením pomoci. Je to nevyhnutné na zabezpečenie toho, aby sa na vnútornom trhu zachovala rovnosť príležitostí v súlade s článkom 3 písm. g) Zmluvy o ES. V tejto súvislosti ESD zdôraznil, že vymáhanie neoprávnene poskytnutej a nezlučiteľnej pomoci nie je pokuta (11), ale logický dôsledok zistenia, že je neoprávnená (12). Preto sa nemôže považovať za nezodpovedajúce cieľom zmluvy, pokiaľ ide o štátnu pomoc (13).

14.

Podľa ESD „sa obnovenie predtým existujúcej situácie dosiahne, hneď ako príjemca splatí neoprávnene poskytnutú a nezlučiteľnú pomoc, a tým sa pripraví o výhodu, ktorú mal nad svojimi konkurentmi na trhu, a obnoví sa situácia, ktorá existovala pred poskytnutím pomoci“ (14). V záujme odstránenia finančnej výhody sprevádzajúcej neoprávnenú pomoc sa má vymáhať úrok z neoprávnene poskytnutej sumy. Tento úrok musí zodpovedať finančnej výhode, ktorá v priebehu daného obdobia vznikla z bezplatného disponovania príslušnými finančnými prostriedkami (15).

15.

Okrem toho, ESD trval na tom, že v záujme úplného vykonania rozhodnutia Komisie o vymáhaní musia kroky, ktoré podnikne členský štát, priniesť konkrétne výsledky, pokiaľ ide o vymáhanie (16), a že vymoženie musí byť okamžité (17). Na to, aby vymáhanie dosiahlo svoj cieľ, je rozhodne dôležité, aby sa splatenie pomoci uskutočnilo bez meškania.

16.

V článku 14 ods. 1 procesného nariadenia sa stanovuje, že „keď sa prijímajú záporné rozhodnutia v prípadoch neoprávnenej pomoci, Komisia rozhodne, že príslušný členský štát podnikne všetky potrebné opatrenia aby vymohol pomoc od jej príjemcu.“

17.

Procesným nariadením sa zavádzajú dva limity právomoci Komisie nariadiť vymáhanie neoprávnene poskytnutej a nezlučiteľnej pomoci. V článku 14 ods. 1 procesného nariadenia sa ustanovuje, že Komisia nebude vyžadovať vymáhanie pomoci, ak by to bolo v rozpore so všeobecnou zásadou práva Spoločenstva. Všeobecné zásady práva Spoločenstva, na ktoré sa v tejto súvislosti najčastejšie odvoláva, sú zásady ochrany oprávneného očakávania (18) a právnej istoty (19). Je dôležité poznamenať, že ESD dal týmto zásadám v súvislosti s vymáhaním veľmi obmedzujúci výklad. V článku 15 procesného nariadenia sa stanovuje, že právomoci Komisie vymáhať pomoc budú predmetom vymedzeného obdobia desiatich rokov (takzvanej „premlčacej lehoty“). Vymedzené obdobie začína dňom, keď sa neoprávnená pomoc poskytla príjemcovi buď ako individuálna pomoc, alebo ako pomoc podľa schémy pomoci. Akýkoľvek akt vykonaný Komisiou (20) alebo členským štátom konajúcim na žiadosť Komisie v súvislosti s neoprávnene poskytnutou pomocou preruší vymedzené obdobie.

18.

Podľa článku 249 Zmluvy o ES sú rozhodnutia v plnom rozsahu záväzné pre tých, komu sú určené. Preto členský štát, ktorému je určené rozhodnutie o vymáhaní, je povinný toto rozhodnutie vykonať (21). ESD uznal pre členský štát výnimku z tejto povinnosti vykonať rozhodnutie o vymáhaní, ktoré mu bolo určené, len v prípade existencie mimoriadnych okolností, ktoré by členskému štátu absolútne znemožnili rozhodnutie riadne vykonať (22).

19.

Podľa súdov Spoločenstva však absolútnu nemožnosť nie je možné iba predpokladať. Členský štát musí preukázať, že sa v dobrej viere pokúsil vymôcť neoprávnene poskytnutú pomoc a musí s Komisiou spolupracovať v súlade s článkom 10 Zmluvy o ES s cieľom prekonať ťažkosti, ktoré sa vyskytli (23).

20.

Preskúmanie jurisdikcie ukazuje, že súdy Spoločenstva vykladali pojem „absolútna nemožnosť“ veľmi obmedzujúcim spôsobom. Súdy pri viacerých príležitostiach potvrdili, že členské štáty sa nemôžu dovolávať požiadaviek svojho vnútroštátneho práva, ako sú vnútroštátne pravidlá o premlčaní (24) alebo neexistencia nároku na vymáhanie podľa vnútroštátneho práva (25), aby ospravedlnili svoje neplnenie rozhodnutia o vymáhaní (26). ESD taktiež rozhodol, že na povinnosť vymáhať nevplývajú okolnosti spojené s hospodárskou situáciou príjemcu. Vysvetlil, že spoločnosť, ktorá má finančné ťažkosti, nepredstavuje dôkaz, že vymáhanie nebolo možné (27). Súd poukázal na to, že za týchto okolností neexistencia akýchkoľvek vymožiteľných aktív je pre členský štát jediný spôsob ako preukázať absolútnu nemožnosť vymoženia pomoci (28). Vo viacerých prípadoch členské štáty argumentovali tým, že neboli schopné vykonať rozhodnutie o vymáhaní v dôsledku súvisiacich administratívnych alebo technických ťažkostí (napr. veľmi vysokého počtu príjemcov, ktorých sa to týkalo). Súd dôsledne odmietal akceptovať, že takéto ťažkosti predstavujú absolútnu nemožnosť vymoženia (29). Napokon, ani pochopenie neprekonateľných vnútorných ťažkostí nemôže ospravedlniť nesplnenie povinností vyplývajúcich z práva Spoločenstva členským štátom (30).

21.

V článku 14 ods. 3 procesného nariadenia sa stanovuje, že „vymáhanie sa bude realizovať bez meškania a v súlade s postupmi podľa vnútroštátneho práva príslušného členského štátu za predpokladu, že umožnia okamžité a účinné vykonanie rozhodnutia Komisie.“

22.

Ak si členské štáty môžu v súlade so svojím vnútroštátnym právom slobodne zvoliť prostriedky, ktorými vykonávajú rozhodnutia o vymáhaní, zvolené opatrenia majú v plnom rozsahu vykonať rozhodnutie o vymáhaní. Je preto nevyhnutné, aby vnútroštátne opatrenia, ktoré prijmú členské štáty, viedli k účinnému a okamžitému vykonaniu rozhodnutia Komisie.

23.

ESD vo svojom rozsudku vo veci Olympic Airways (31) zdôraznil, že vykonávanie opatrení, ktoré prijme členský štát, musí byť účinné a musí priniesť konkrétny výsledok, pokiaľ ide o vymoženie. Kroky, ktoré podnikne členský štát, musia viesť ku skutočnému vymoženiu súm, ktoré dlhuje príjemca. ESD vo svojom nedávnom rozsudku vo veci Scott (32) potvrdil túto líniu a zdôraznil, že vnútroštátne postupy, ktoré nespĺňajú podmienky ustanovené v článku 14 ods. 3 procesného nariadenia, sa nemajú uplatňovať. Vyvrátil najmä tvrdenie členského štátu, že členský štát podnikol všetky kroky dostupné v jeho vnútroštátnom systéme, a trval na tom, že tieto kroky by mali viesť aj ku konkrétnym výsledkom, pokiaľ ide o vymáhanie, a to do konečného termínu, ktorý Komisia stanovila.

24.

V článku 14 ods. 3 procesného nariadenia sa vyžaduje, aby sa rozhodnutia o vymáhaní vykonávali účinne a okamžite. Vo veci Scott ESD zdôraznil dôležitosť časového rozmeru v procese vymáhania. Súd bližšie stanovil, že uplatňovanie vnútroštátnych postupov by nemalo prekážať obnoveniu účinnej hospodárskej súťaže tým, že by bránilo okamžitému a účinnému vykonaniu rozhodnutia Komisie. Vnútroštátne postupy, ktoré bránia okamžitému obnoveniu situácie, ktorá existovala predtým, a predlžujú neoprávnenú výhodu v hospodárskej súťaži vyplývajúcu z neoprávnene poskytnutej a nezlučiteľnej pomoci, nespĺňajú podmienky ustanovené v článku 14 ods. 3 procesného nariadenia.

25.

V tejto súvislosti je dôležité pripomenúť, že žaloba o zrušenie rozhodnutia o vymáhaní podaná podľa článku 230 Zmluvy o ES nemá odkladný účinok. V súvislosti s takou žalobou však príjemca pomoci môže požiadať o odklad vykonania rozhodnutia o vymáhaní podľa článku 242 Zmluvy o ES. Žiadosti o odklad musia uvádzať okolnosti, ktoré spôsobujú naliehavosť, a musia obsahovať vysvetlenia skutkovej podstaty určujúce evidentný prípad pre uplatňované predbežné opatrenia. Európsky súdny dvor alebo Súd prvého stupňa, ak usúdia, že to vyžadujú okolnosti, môže nariadiť, aby sa uplatňovanie napadnutého rozhodnutia Komisie odložilo.

26.

Článok 10 zmluvy zaväzuje členské štáty, aby umožnili splnenie úloh Spoločenstva, a ukladá inštitúciám a členským štátom EÚ vzájomné povinnosti s cieľom dosiahnuť ciele zmluvy.

27.

V súvislosti s vykonaním rozhodnutí o vymáhaní musí preto Komisia a orgány členských štátov spolupracovať, aby dosiahli ciele obnovenia podmienok hospodárskej súťaže na vnútornom trhu.

28.

Ak členský štát v rámci požadovanej lehoty narazí na nepredvídané alebo nepredvídateľné ťažkosti pri vykonávaní rozhodnutia o vymáhaní, alebo si uvedomí dôsledky, ktoré Komisia prehliadla, mal by predložiť tieto problémy Komisii na posúdenie spolu s návrhmi na primerané zmeny a doplnenia (33). V takom prípade musia Komisia a príslušný členský štát spolupracovať v dobrej viere, aby prekonali ťažkosti pri súčasnom plnom dodržiavaní ustanovení Zmluvy o ES (34). Podobne, zásada lojálnej spolupráce vyžaduje, aby členské štáty poskytli Komisii všetky informácie, ktoré jej umožnia určiť, že zvolené prostriedky predstavujú upravené vykonanie rozhodnutia (35).

29.

Informovanie Komisie o technických a právnych ťažkostiach spojených s vykonávaním rozhodnutia o vymáhaní však nezbavuje členské štáty povinnosti podniknúť všetky možné nevyhnutné kroky na vymoženie pomoci od daného podniku a navrhnúť Komisii všetky vhodné opatrenia na vykonanie rozhodnutia (36).

30.

Tak Komisia, ako aj členské štáty by mali zohrať dôležitú úlohu pri vykonávaní rozhodnutí o vymáhaní a môžu prispieť k účinnému presadzovaniu politiky vymáhania.

31.

Rozhodnutie Komisie o vymáhaní ukladá príslušnému členskému štátu povinnosť vymáhať. Vyžaduje od príslušného členského štátu, aby v priebehu danej lehoty vymohol určitú sumu pomoci od príjemcu alebo od viacerých príjemcov. Skúsenosti ukazujú, že rýchlosť, akou sa rozhodnutie o vymáhaní vykonáva, je ovplyvnená mierou presnosti alebo úplnosti daného rozhodnutia. Komisia bude preto i naďalej vynakladať úsilie s cieľom zabezpečiť, aby rozhodnutia o vymáhaní poskytovali jasné označenie sumy (súm) pomoci, ktorá(-é) sa má (majú) vymôcť, podniku(-ov), ktorý(-é) má (majú) podliehať vymáhaniu, a konečného termínu, do ktorého sa má vymáhanie skončiť.

32.

Neoprávnene poskytnutá a nezlučiteľná pomoc sa musí vymôcť od podnikov, ktoré z nej skutočne profitovali (37). Komisia bude pokračovať vo svojej súčasnej praxi označovať tam, kde je to možné, vo svojich rozhodnutiach o vymáhaní totožnosť podniku(-ov), od ktorých sa pomoc musí vymôcť. Ak sa vo fáze vykonávania ukáže, že pomoc sa previedla na iné subjekty, členský štát bude musieť rozšíriť vymáhanie tak, aby zahŕňalo všetkých skutočných príjemcov pomoci, aby zabezpečil, že povinnosť vymáhania sa nebude obchádzať.

33.

Súdy Spoločenstva poskytli určité usmernenia o podmienkach, za ktorých sa povinnosť vymáhania musí rozšíriť na iné spoločnosti ako pôvodný príjemca neoprávnene poskytnutej a nezlučiteľnej pomoci. Podľa ESD prevod nenáležitej výhody sa môže vyskytnúť vtedy, keď sa aktíva pôvodného príjemcu pomoci prevádzajú na tretiu stranu za cenu, ktorá je nižšia ako ich trhová hodnota, a niekedy nástupníckej spoločnosti založenej s cieľom obísť príkaz na vymáhanie. Ak môže Komisia dokázať, že aktíva sa predali za cenu, ktorá je nižšia ako ich trhová hodnota, najmä nástupníckej spoločnosti založenej s cieľom obísť príkaz na vymáhanie, ESD je toho názoru, že príkaz na vymáhanie sa môže rozšíriť na túto tretiu stranu (38). Typickými prípadmi obchádzania sú prípady, keď prevod neodzrkadľuje žiadnu ekonomickú logiku inú než účel zbaviť príkazu na vymáhanie platnosti (39).

34.

Pokiaľ ide o prevod majetkových podielov spoločnosti, ktorá musí splatiť neoprávnene poskytnutú a nezlučiteľnú pomoc (podielové transakcie), ESD rozhodol (40), že predaj podielov na majetku takejto spoločnosti tretej strane nemá vplyv na povinnosť príjemcu splatiť takúto pomoc (41). Keď možno dokázať, že kupujúci majetkových podielov kúpil majetkové podiely danej spoločnosti za prevládajúcu trhovú cenu, nemožno tvrdiť, že profitoval z výhody, ktorá by mohla predstavovať štátnu pomoc (42).

35.

Ak Komisia prijme rozhodnutie o vymáhaní týkajúce sa schém pomoci, obvykle nie je schopná označiť v samotnom rozhodnutí všetky podniky, ktoré dostali neoprávnene poskytnutú a nezlučiteľnú pomoc. Toto bude musieť urobiť na začiatku procesu vykonávania príslušný členský štát, ktorý bude musieť skúmať individuálnu situáciu každého príslušného podniku (43).

36.

Účel vymáhania je dosiahnutý „ako náhle danú pomoc, prípadne spolu s nesplatenými úrokmi, splatil príjemca alebo, inými slovami, podniky, ktoré z nej skutočne profitovali. Splatením pomoci príjemca prichádza o výhodu, ktorú užíval oproti svojim konkurentom na trhu, a situácia pred vyplatením pomoci je obnovená“ (44).

37.

Komisia, ako to urobila v minulosti, jasne označí opatrenia súvisiace s neoprávnene poskytnutou a nezlučiteľnou pomocou, ktoré v jej rozhodnutiach o vymáhaní podliehajú vymoženiu. Keď Komisia disponuje nevyhnutnými údajmi, bude sa usilovať aj kvantifikovať presnú sumu pomoci, ktorá sa má vymôcť. Je však jasné, že Komisia nemôže a právne nie je povinná stanoviť presnú sumu, ktorá sa má vymôcť. Stačí, aby rozhodnutie Komisie obsahovalo informácie, ktoré umožnia členskému štátu určiť sumu bez väčších ťažkostí (45).

38.

V prípade schémy neoprávnene poskytnutej a nezlučiteľnej pomoci Komisia nie je schopná kvantifikovať sumu nezlučiteľnej pomoci, ktorá sa má vymôcť od každého príjemcu. Bude to vyžadovať od členského štátu podrobnú analýzu pomoci poskytnutej v každom jednotlivom prípade na základe danej schémy. Komisia preto vo svojom rozhodnutí uvedie, že členský štát bude musieť vymôcť všetku pomoc, pokiaľ ju neposkytol na konkrétny projekt, ktorý v čase jej poskytnutia spĺňal všetky podmienky nariadení o skupinových výnimkách, alebo v rámci schémy pomoci schválenej Komisiou.

39.

Podľa článku 14 ods. 2 procesného nariadenia pomoc, ktorá sa má vymáhať podľa rozhodnutia o vymáhaní, bude zahŕňať úrok s príslušnou sadzbou stanovenou Komisiou. Úrok bude splatný od dátumu, keď neoprávnená pomoc bola príjemcovi k dispozícii, do dátumu jej vymoženia (46). Vo vykonávacom nariadení sa ustanovuje, že úroková sadzba sa uplatňuje formou zložitého úroku až do dátumu vymoženia pomoci.

40.

Rozhodnutia Komisie o vymáhaní v minulosti určovali dvojmesačnú lehotu, v rámci ktorej jej príslušné členské štáty museli oznámiť opatrenia, ktoré prijali na splnenie daného rozhodnutia. Súd potvrdil, že tento konečný termín sa má považovať za konečný termín na vykonanie samotného rozhodnutia Komisie (47).

41.

Súd ďalej dospel k záveru, že kontakty a rokovania medzi Komisiou a členským štátom v súvislosti s vykonaním rozhodnutia Komisie nemohli zbaviť členský štát povinnosti prijať všetky nevyhnutné opatrenia na vykonanie rozhodnutia v rámci stanovenej lehoty (48).

42.

Komisia si uvedomuje, že dvojmesačná lehota na vykonanie rozhodnutí Komisie je vo väčšine prípadov príliš krátka. Rozhodla preto o predĺžení lehoty na vykonanie rozhodnutí o vymáhaní na štyri mesiace. Komisia bude odteraz uvádzať vo svojich rozhodnutiach dve rôzne lehoty:

43.

Ak členský štát narazí na vážne ťažkosti, ktoré mu bránia dodržať niektorý z týchto konečných termínov, musí o týchto ťažkostiach informovať Komisiu a predložiť primerané odôvodnenie. Komisia môže potom predĺžiť konečný termín v súlade so zásadou lojálnej spolupráce (49).

44.

Za vykonanie rozhodnutia o vymáhaní je zodpovedný členský štát. Článkom 14 ods. 1 procesného nariadenia sa ustanovuje, že príslušný členský štát podnikne všetky potrebné opatrenia aby vymohol pomoc od príjemcu.

45.

V tejto súvislosti je dôležité mať na zreteli, že ESD pri viacerých príležitostiach pripomenul, že rozhodnutie Komisie určené členskému štátu je záväzné pre všetky orgány daného štátu, vrátane jeho súdov (50). Z toho vyplýva, že každý orgán členského štátu, ktorý sa podieľa na vykonávaní rozhodnutia o vymáhaní, musí podniknúť všetky nevyhnutné opatrenia na zabezpečenie okamžitého a účinného uplatnenia takého rozhodnutia.

46.

V práve Spoločenstva sa nestanovuje, ktorý orgán členského štátu má byť poverený praktickým vykonávaním rozhodnutia o vymáhaní. Je vecou vnútroštátneho právneho systému každého členského štátu určiť subjekty, ktoré budú zodpovedné za vykonanie rozhodnutia o vymáhaní. Autori štúdie o presadzovaní uvádzajú, že „spoločná zásada pre všetky skúmané štáty spočíva v tom, že vymáhanie má vykonať orgán, ktorý pomoc udelil. To vedie k zapojeniu mnohých ústredných, regionálnych a miestnych subjektov do procesu vymáhania (51)“. Poukazujú tiež na to, že niektoré členské štáty poverili jeden centrálny subjekt úlohou kontrolovať proces vymáhania a dohliadať nad ním. Tento subjekt má obvykle nepretržitý kontakt s Komisiou. Autori štúdie o presadzovaní uzatvárajú, že existencia takéhoto centrálneho subjektu môže prispieť k účinnejšiemu vykonávaniu rozhodnutí o vymáhaní.

47.

Článok 14 ods. 3 procesného nariadenia zaväzuje členský štát, aby bez meškania začal konanie o vymáhaní. Ako sa uvádza v bode 3.1, rozhodnutie o vymáhaní určí lehotu, v rámci ktorej má členský štát predložiť presné informácie o opatreniach, ktoré prijal a naplánoval na vykonanie rozhodnutia. Od členského štátu sa najmä požaduje, aby poskytol úplné informácie o totožnosti príjemcov neoprávnene poskytnutej a nezlučiteľnej pomoci, o sumách príslušnej pomoci a o vnútroštátnom postupe uplatňovanom na dosiahnutie vymoženia. Okrem toho, členský štát bude musieť predložiť dokumentáciu preukazujúcu, že vyrozumel príjemcu o jeho povinnosti splatiť pomoc.

48.

Rozhodnutie o vymáhaní nebude vždy obsahovať úplné informácie o totožnosti príjemcov, ani o sumách pomoci, ktoré sa majú vymôcť. V takých prípadoch musí členský štát bez meškania označiť podniky, ktorých sa rozhodnutie týka, a kvantifikovať presnú sumu pomoci, ktorá sa má od každého z nich vymôcť.

49.

V prípade neoprávnene poskytnutej a nezlučiteľnej schémy pomoci sa bude od členského štátu vyžadovať, aby podrobne analyzoval každú jednotlivú pomoc poskytnutú na základe danej schémy. Aby určil presnú sumu pomoci, ktorá sa má vymáhať od každého individuálneho príjemcu v rámci schémy, bude musieť stanoviť v akom rozsahu bola pomoc poskytnutá na konkrétny projekt, ktorý v čase poskytnutia pomoci spĺňal všetky podmienky nariadení o skupinových výnimkách alebo schém pomoci schválených Komisiou. V takýchto prípadoch môže členský štát uplatniť aj vecné kritériá de minimis, ktoré sa uplatňovali v čase poskytnutia neoprávnenej a nezlučiteľnej pomoci, ktorá je predmetom rozhodnutia o vymáhaní.

50.

Vnútroštátne orgány môžu zohľadňovať vplyv daňového systému, aby určili sumu, ktorá sa má vymáhať. Ak príjemca neoprávnene poskytnutej a nezlučiteľnej pomoci zaplatil daň za prijatú pomoc, vnútroštátne orgány môžu, v súlade so svojimi vnútroštátnymi daňovými predpismi, zohľadniť predtým zaplatenú daň tak, že budú vymáhať len čistú sumu, ktorá bola príjemcovi poskytnutá (52). Komisia sa domnieva, že v takýchto prípadoch budú musieť vnútroštátne orgány zabezpečiť, aby príjemca nemohol využiť ďalšie zníženie dane založené na tvrdení, že refundáciou sa znížil jeho zdaniteľný príjem, keďže to by znamenalo, že čistá suma vymáhania by bola nižšia ako pôvodne poskytnutá čistá suma.

51.

Autori štúdie o presadzovaní poskytujú obšírny dôkaz o skutočnosti, že postupy vymáhania sa v členských štátoch značne líšia. Štúdia ďalej ukazuje, že dokonca aj v jednom členskom štáte možno uplatňovať viaceré postupy na presadzovanie vymáhania neoprávnene poskytnutej a nezlučiteľnej pomoci. Vo väčšine členských štátov uplatniteľný postup vymáhania obvykle určuje charakter opatrenia, na ktorom sa zakladá poskytnutie pomoci. Administratívne postupy majú vcelku tendenciu byť účinnejšie ako občianske opatrenia, pretože administratívne nariadenia na vymáhanie sú alebo môžu byť okamžite vynútiteľné (53).

52.

Právo Spoločenstva nepredpisuje, ktoré postupy majú členské štáty uplatňovať na vykonanie rozhodnutia o vymáhaní. Členské štáty si však musia byť vedomé toho, že voľba a uplatňovanie vnútroštátneho postupu podlieha podmienke, aby takýto postup umožňoval okamžité a účinné vykonanie rozhodnutia Komisie. Z toho vyplýva, že zodpovedné orgány majú starostlivo posúdiť celé spektrum nástrojov vymáhania dostupných na základe vnútroštátneho práva a vybrať taký postup, ktorý najpravdepodobnejšie zabezpečí okamžité vykonanie rozhodnutia (54). Tam, kde je to možné, by mali používať urýchlené postupy na základe vnútroštátneho práva. Podľa zásady ekvivalentnosti a účinnosti nesmú byť tieto postupy menej priaznivé ako postupy, ktorými sa riadia podobné vnútroštátne kroky, a nemajú znemožňovať alebo nadmerne sťažovať uplatňovanie práv, ktoré poskytuje právo Spoločenstva (55).

53.

Všeobecnejšie, členské štáty nemajú mať možnosť klásť akékoľvek prekážky na ceste vykonávania rozhodnutia Komisie o vymáhaní (56). To znamená, že orgány členských štátov majú povinnosť vyhlásiť za neplatné všetky ustanovenia vnútroštátneho práva, ktoré by mohli brániť okamžitému vykonaniu rozhodnutia Komisie (57).

54.

Keď sa určí príjemca, suma, ktorá sa má vymôcť, a uplatniteľný postup, príkazy na vymáhanie by sa mali okamžite a v rámci lehoty stanovenej rozhodnutím Komisie zaslať príjemcom neoprávnene poskytnutej a nezlučiteľnej pomoci. Orgány zodpovedné za vykonanie vymáhania musia zabezpečiť, aby sa tieto príkazy na vymáhanie vynútili a aby sa vymáhanie skončilo v rámci lehoty stanovenej v rozhodnutí. Ak príjemca nesplní príkaz na vymáhanie, členské štáty sa majú snažiť o okamžité vynútenie nárokov na vymáhanie podľa vnútroštátneho práva.

55.

Vykonávanie rozhodnutí o vymáhaní môže dať podnet súdnym sporom na vnútroštátnych súdoch. Hoci existovali veľmi významné rozdiely v justičných tradíciách a systémoch členských štátov, možno rozlišovať medzi dvoma hlavnými kategóriami: žalobami, ktoré podáva vymáhajúci orgán v úsilí o súdne nariadenie, ktoré prinúti neochotného príjemcu splatiť neoprávnenú a nezlučiteľnú pomoc, a žalobami, ktoré podáva príjemca napádajúci príkaz na vymáhanie.

56.

Analýza uskutočnená v súvislosti so štúdiou o presadzovaní poskytuje dôkaz, že vykonanie rozhodnutia o vymáhaní sa môže oneskoriť o niekoľko rokov, keď vnútroštátne opatrenia prijaté na vykonanie rozhodnutia o vymáhaní sú napadnuté na súde. Toto sa v ešte väčšej miere stáva vtedy, keď je samotné rozhodnutie o vymáhaní napadnuté pred súdmi Spoločenstva a keď sa od národných sudcov vyžaduje, aby pozastavili vykonávanie vnútroštátnych opatrení dovtedy, kým súdy Spoločenstva nerozhodnú o platnosti rozhodnutia o vymáhaní.

57.

ESD rozhodol, že príjemca pomoci, ktorý by podľa článku 230 Zmluvy o ES nesporne mohol napadnúť pred európskym súdom rozhodnutie Komisie o vymáhaní, už nemôže napadnúť platnosť rozhodnutia v konaniach pred vnútroštátnymi súdmi z dôvodu protiprávnosti rozhodnutia (58). Z toho vyvodzuje, že príjemca pomoci, ktorý by mohol v súlade s článkami 242 a 243 Zmluvy o ES požiadať pred súdmi Spoločenstva o dočasné zmiernenie a neurobil tak, nemôže požiadať o pozastavenie opatrenia, ktoré vnútroštátne orgány prijali na vykonanie rozhodnutia, z dôvodov súvisiacich s platnosťou rozhodnutia. Táto otázka je vyhradená pre súdy Spoločenstva (59).

58.

Na druhej strane, v prípadoch, keď nie je samozrejmé, že žaloba o zrušenie, ktorú proti napadnutému rozhodnutiu podal príjemca pomoci, by bola prípustná, musí sa príjemcovi pomoci ponúknuť náležitá právna ochrana. V prípade, keď príjemca pomoci napadne vykonanie rozhodnutia v konaniach pred vnútroštátnym súdom z dôvodu, že takéto rozhodnutie o vymáhaní je protiprávne, národný sudca musí v súlade s článkom 234 Zmluvy o ES (60) požiadať ESD o prejudiciálne konanie o platnosti takého rozhodnutia.

59.

V prípade, že príjemca požiada aj o dočasné zmiernenie vnútroštátnych opatrení prijatých na vykonanie rozhodnutia o vymáhaní kvôli údajnej protiprávnosti rozhodnutia Komisie o vymáhaní, národný sudca musí posúdiť, či daná vec spĺňa podmienky, ktoré stanovil ESD vo veciach Zuckerfabrik (61) a Atlanta (62). Podľa ustanovenej judikatúry môže vnútroštátny súd ponúknuť dočasné zmiernenie, iba ak:

60.

V rámci predbežnej pripomienky treba pripomenúť, že ESD jednoznačne rozhodol, že skutočnosť, že príjemca pomoci je v platobnej neschopnosti alebo je v konkurznom konaní, nemá žiadny vplyv na jeho povinnosť splatiť neoprávnene poskytnutú a nezlučiteľnú pomoc (64).

61.

Vo väčšine prípadov týkajúcich sa platobne neschopného príjemcu pomoci nebude možné vymôcť celú sumu neoprávnene poskytnutej a nezlučiteľnej pomoci (vrátane úrokov), pretože aktíva príjemcu nebudú postačovať na uspokojenie nárokov veriteľov. To znamená, že nie je možné v plnej miere tradičným spôsobom obnoviť situáciu ex-ante. Keďže konečným cieľom vymáhania je odstrániť narušenie hospodárskej súťaže, ESD konštatoval, že likvidáciu príjemcu možno v takých prípadoch považovať za prijateľnú možnosť vymáhania (65). Komisia sa preto domnieva, že rozhodnutie nariaďujúce členskému štátu vymôcť neoprávnene poskytnutú a nezlučiteľnú pomoc od platobne neschopného príjemcu sa môže považovať za riadne vykonané buď po dokončení úplného vymáhania alebo, v prípade čiastočného vymáhania, keď bude spoločnosť zlikvidovaná a jej aktíva sa predajú za trhových podmienok.

62.

Pri vykonávaní rozhodnutí o vymáhaní týkajúcich sa platobne neschopných príjemcov majú orgány členského štátu zabezpečiť, že počas celého konkurzného konania sa berie ohľad na záujem Spoločenstva a najmä na potrebu okamžite ukončiť narúšanie hospodárskej súťaže spôsobené poskytnutím neoprávnenej a nezlučiteľnej pomoci.

63.

Skúsenosti Komisie však ukázali, že len registrácia nárokov počas konkurzného konania nestačí na zabezpečenie okamžitého a účinného vykonávania rozhodnutí Komisie o vymáhaní. Uplatnenie určitých ustanovení vnútroštátnych právnych predpisov o konkurze môže negatívne ovplyvniť účinok rozhodnutí o vymáhaní tým, že sa spoločnosti umožní pokračovať v prevádzke aj napriek tomu, že nevrátila celú sumu a tým sa pripustí pokračovanie narúšania hospodárskej súťaže. Na základe svojich skúseností s riešením prípadov vymáhania od platobne neschopných príjemcov sa Komisia domnieva, že je potrebné vymedziť povinnosti členských štátov v rôznych fázach konkurzného konania.

64.

Povinnosťou členského štátu je okamžite zaregistrovať svoje nároky v konkurznom konaní (66). V súlade s judikatúrou ESD sa vymáhanie uskutoční podľa vnútroštátnych pravidiel o konkurze (67). Dlžná suma bude teda uhradená podľa štatútu, ktorý jej bol pridelený v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi.

65.

V minulosti existovali prípady, keď konkurzný správca odmietol zaregistrovať nároky v rámci konkurzného konania, a to z dôvodu formy neoprávnene poskytnutej a nezlučiteľnej pomoci (napríklad, keď pomoc bola poskytnutá vo forme kapitálovej injekcie). Komisia sa domnieva, že táto situácia predstavuje problém najmä ak by takéto odmietnutie zbavilo orgány zodpovedné za vykonanie rozhodnutia o vymáhaní všetkých prostriedkov na zabezpečenie toho, aby sa počas konkurzného konania bral riadny ohľad na záujem Spoločenstva. Komisia sa preto domnieva, že členský štát by mal namietať voči odmietnutiu konkurzného správcu zaregistrovať jeho nároky (68).

66.

Pokiaľ ide o zabezpečenie okamžitého a účinného vykonania rozhodnutia Komisie o vymáhaní, Komisia sa domnieva, že orgány zodpovedné za vykonanie rozhodnutia o vymáhaní by sa mali odvolať proti každému rozhodnutiu konkurzného správcu alebo konkurzného súdu, ktoré umožní platobne neschopnému príjemcovi pomoci pokračovať v jeho činnosti po lehotách stanovených v rozhodnutí o vymáhaní. Podobne, vnútroštátne súdy, ktoré čelia takejto žiadosti, by mali plne zohľadniť záujem Spoločenstva a najmä potrebu zabezpečiť, že vykonanie rozhodnutia Komisie bude okamžité a že narušenie hospodárskej súťaže spôsobené neoprávnene poskytnutou a nezlučiteľnou pomocou sa čo najskôr skončí. Komisia sa domnieva, že súdy by nemali povoliť ďalšie pokračovanie činnosti platobne neschopného príjemcu, ak nezaplatil celú vymáhanú sumu.

67.

V prípade, ak výbor veriteľov navrhne plán pokračovania znamenajúci pokračovanie činnosti príjemcu, vnútroštátne orgány zodpovedné za vykonanie rozhodnutia o vymáhaní môžu tento plán podporiť len vtedy, ak zabezpečí, že pomoc bude v plnom rozsahu splatená v lehotách uvedených v rozhodnutí Komisie o vymáhaní. Členský štát sa najmä nemôže zrieknuť časti svojho nároku, ani nemôže akceptovať žiadne iné riešenie, ktoré by neviedlo k okamžitému skončeniu činnosti príjemcu pomoci. V prípade neexistencie úplného a okamžitého splatenia neoprávnene poskytnutej a nezlučiteľnej pomoci vnútroštátne orgány zodpovedné za vykonanie rozhodnutia o vymáhaní by mali prijať všetky dostupné opatrenia s cieľom namietnuť proti prijatiu plánu pokračovania, a mali by trvať na skončení činnosti príjemcu pomoci v lehote stanovenej v rozhodnutí o vymáhaní.

68.

V prípade likvidácie, pokiaľ pomoc nebola v plnom rozsahu vymožená, má členský štát namietnuť proti akémukoľvek prevodu aktív, ktorý sa nevykoná za trhových podmienok a/alebo je organizovaný tak, aby sa obchádzalo rozhodnutie o vymáhaní. Na dosiahnutie „korektného prevodu aktív“ musí členský štát zabezpečiť, aby sa na nadobúdateľa aktív nepreviedla nenáležitá výhoda, ktorú vytvorila pomoc. To môže nastať v prípade, ak sa aktíva pôvodného príjemcu pomoci prevádzajú na tretiu stranu za cenu, ktorá je nižšia ako ich trhová hodnota, alebo na nástupnícku spoločnosť založenú s cieľom obísť príkaz na vymáhanie. V takom prípade sa príkaz na vymáhanie musí rozšíriť na túto tretiu stranu (69).

69.

Členský štát splní rozhodnutie o vymáhaní, keď je pomoc vymožená v plnom rozsahu v rámci stanovenej lehoty, alebo, v prípade platobne neschopného príjemcu pomoci, keď je spoločnosť zlikvidovaná za trhových podmienok.

70.

Komisia môže takisto v riadne odôvodnených prípadoch akceptovať predbežné vykonanie rozhodnutia (napr. zaplatenie plnej sumy neoprávnene poskytnutej a nezlučiteľnej pomoci na viazaný účet (70)), ak je predmetom sporu pred vnútroštátnym súdom alebo súdom Spoločenstva. Členský štát musí zabezpečiť, že spoločnosť stratí výhodu spojenú s neoprávnene poskytnutou a nezlučiteľnou pomocou (71). Členský štát má predložiť na schválenie Komisii odôvodnenie prijatia takého predbežného opatrenia a úplný opis navrhovaného opatrenia.

71.

Ak príslušný členský štát nesplnil rozhodnutie o vymáhaní a ak nebol schopný preukázať existenciu absolútnej nemožnosti, Komisia môže začať konanie o porušovaní právnych predpisov. Okrem toho, ak sú splnené určité podmienky, môže požiadať príslušný členský štát, aby pozastavil vyplatenie novej zlučiteľnej pomoci príslušnému príjemcovi alebo príjemcom na základe uplatňovania zásady Deggendorf.

72.

Ak príslušný členský štát nesplní rozhodnutie o vymáhaní v rámci stanovenej lehoty a ak nebol schopný preukázať absolútnu nemožnosť, Komisia, ako to už urobila, alebo ktorýkoľvek iný zainteresovaný štát, môže vec priamo postúpiť ESD na základe článku 88 ods. 2 zmluvy. Komisia môže potom uplatňovať argumenty týkajúce sa správania sa výkonných, zákonodarných alebo justičných orgánov príslušného členského štátu, keďže členský štát sa má posudzovať vo svojej celistvosti (72).

73.

V prípade, ak ESD odsúdi členský štát za neplnenie rozhodnutia Komisie a ak Komisia usúdi, že príslušný členský štát sa nepodriadil rozsudku ESD, môže Komisia postupovať v danej veci podľa článku 228 ods. 2 zmluvy. V takom prípade Komisia potom, čo poskytla členskému štátu príležitosť predložiť svoje pripomienky, oznámi odôvodnené stanovisko s uvedením bodov, v ktorých sa príslušný členský štát nepodriadil rozsudku ESD.

74.

Ak členský štát nepodnikne potrebné opatrenia, aby sa podriadil rozsudku ESD v rámci lehoty stanovenej v odôvodnenom stanovisku, Komisia môže na základe článku 228 ods. 2 Zmluvy o ES postúpiť vec ďalej ESD. Komisia potom požiada ESD, aby uložil príslušnému členskému štátu pokutu. Táto pokuta bude stanovená v súlade s oznámením Komisie o uplatňovaní článku 228 Zmluvy o ES (73) a vypočíta sa na základe týchto troch kritérií: závažnosť porušenia právnych predpisov, jeho trvanie a potreba zabezpečiť, aby samotná pokuta odrádzala od ďalšieho porušovania právnych predpisov. Komisia podľa toho istého oznámenia požiada o zaplatenie jednorazovej sumy postihujúce pokračovanie porušovania právnych predpisov v čase medzi prvým rozsudkom o neplnení a rozsudkom vyneseným podľa článku 228 Zmluvy o ES. Vzhľadom na skutočnosť, že nevykonanie rozhodnutia Komisie o vymáhaní predlžuje narušenie hospodárskej súťaže spôsobené poskytnutím neoprávnenej a nezlučiteľnej pomoci, Komisia nebude váhať využiť túto možnosť, ak sa ukáže potreba zabezpečiť dodržiavanie pravidiel štátnej pomoci.

75.

Súd prvého stupňa vo svojom rozsudku vo veci Deggendorf rozhodol, že „keď Komisia posudzuje zlučiteľnosť štátnej pomoci so spoločným trhom, musí zohľadniť všetky relevantné faktory, vrátane, ak je to relevantné, okolností, ktoré už posúdila v predchádzajúcom rozhodnutí, a povinností, ktoré mohla predchádzajúcim rozhodnutím uložiť členskému štátu. Z toho vyplýva, že Komisia má právomoc vziať do úvahy, po prvé, každý nazhromaždený účinok starej […] pomoci a novej […] pomoci a, po druhé, skutočnosť, že [stará] pomoc vyhlásená za neoprávnenú […] nebola splatená“ (74). Pri uplatňovaní tohto rozsudku a s cieľom zabrániť narušeniu hospodárskej súťaže v rozpore so spoločným záujmom môže Komisia nariadiť členskému štátu, aby pozastavil vyplatenie novej zlučiteľnej pomoci podniku, ktorý má k dispozícii neoprávnene poskytnutú a nezlučiteľnú pomoc podliehajúcu predchádzajúcemu rozhodnutiu o vymáhaní, a to dovtedy, kým sa členský štát opätovne neubezpečí, že príslušný podnik splatil starú neoprávnene poskytnutú a nezlučiteľnú pomoc.

76.

Komisia už niekoľko rokov systematickejšie uplatňuje takzvanú zásadu Deggendorf. V praxi, v priebehu predbežného prešetrovania nového opatrenia pomoci, Komisia požiada členský štát o záväzok pozastaviť vyplatenie novej pomoci jej príjemcovi, ktorý ešte musí splatiť neoprávnene poskytnutú a nezlučiteľnú pomoc podliehajúcu predchádzajúcemu rozhodnutiu o vymáhaní. Ak členský štát neprijme tento záväzok a/alebo pri nedostatku nesporných údajov o príslušných opatreniach pomoci (75), ktorá bráni Komisii posúdiť celkový vplyv starej a novej pomoci na hospodársku súťaž, Komisia prijme konečné podmienečné rozhodnutie na základe článku 7 ods. 4 procesného nariadenia požadujúce príslušný členský štát, aby pozastavil vyplatenie novej pomoci dovtedy, kým sa neubezpečí, že príslušný príjemca pomoci splatil starú neoprávnene poskytnutú a nezlučiteľnú pomoc, vrátane príslušných úrokov spojených s vymáhaním.

77.

Zásada Deggendorf bola medzitým začlenená do usmernení Spoločenstva o štátnej pomoci na záchranu a reštrukturalizáciu firiem v ťažkostiach (76) a do nedávnych nariadení o skupinových výnimkách (77). Komisia plánuje začleniť túto zásadu do všetkých pripravovaných pravidiel a rozhodnutí o štátnej pomoci.

78.

Napokon, Komisia víta iniciatívu Talianska začleniť osobitné ustanovenie „Deggendorf“ do svojho dokumentu „Legge Finanziaria 2007“, v ktorom sa ustanovuje, že príjemcovia opatrení novej štátnej pomoci by mali vyhlásiť, že nedisponujú žiadnou neoprávnene poskytnutou alebo nezlučiteľnou štátnou pomocou (78).

79.

Zachovanie systému voľnej a nenarušenej hospodárskej súťaže je jedným zo základných pilierov Európskeho spoločenstva. Disciplína v štátnej pomoci ako súčasť európskej politiky hospodárskej súťaže je veľmi dôležitá z hľadiska zabezpečenia, že vnútorný trh zostane oblasťou rovnakých podmienok vo všetkých hospodárskych odvetviach v Európe. Pri plnení tejto hlavnej úlohy majú Komisia a členské štáty spoločný záväzok zabezpečiť riadne vynucovanie disciplíny štátnej pomoci a najmä rozhodnutí o vymáhaní.

80.

Komisia vydaním tohto oznámenia prejavuje ochotu zvýšiť uvedomenie si zásad politiky vymáhania, ako ich definovali súdy Spoločenstva, a vysvetliť postupy Komisie, pokiaľ ide o jej politiku vymáhania. Komisia sa zaväzuje riadiť sa týmito pripomenutými zásadami a vyzýva členské štáty, aby požiadali o radu, keď budú čeliť ťažkostiam pri vykonávaní rozhodnutí o vymáhaní. Orgány Komisie zostávajú členským štátom k dispozícii s cieľom poskytovať v prípade potreby ďalšie usmernenia a pomoc.

81.

Komisia zasa od členských štátov očakáva, že budú dodržiavať zásady politiky vymáhania. Jedine spoločným úsilím Komisie a členských štátov sa zabezpečí disciplína štátnej pomoci a dosiahne sa vytýčený cieľ, t. j. zachovanie nenarušenej hospodárskej súťaže na vnútornom trhu.