Odvolanie podané dňa 14. júla 2004: Komisia Európskych spoločenstiev proti rozsudku Súdu prvého stupňa Európskych spoločenstiev (druhá komora) z 29. apríla 2004 v spojených veciach T-236/01, T-239/01, T-244/01 až T-246/01, T-251/01 a T-252/01 ohľadne veci T-239/01, Tokai a.i. proti Komisii Európskych spoločenstiev

(Vec C-301/04 P)

(2004/C 262/25)

Komisia Európskych spoločenstiev podala na Súdny dvor Európskych spoločenstiev 14. júla 2004 odvolanie proti rozsudku Súdu prvého stupňa Európskych spoločenstiev (druhá komora) z 29. apríla 2004 v spojených veciach T-236/01, T-239/01, T-244/01 až T-246/01, T-251/01 a T-252/01 ohľadne veci T-239/01 Tokai a.i. proti Komisii Európskych spoločenstiev. Odvolateľa zastupujú Walter Mölls a Wouter Wils, ako aj Heike Gading, ktorí si zvolili adresu na doručovanie v Luxemburgu.

Odvolateľ navrhuje, aby Súdny dvor:

Dôvody odvolania a hlavné tvrdenia

Rozsudok Súdu prvého stupňa z 29. apríla 2004 sa týka rozhodnutia Komisie 2002/271/ES v konaní podľa článku 81 Zmluvy o ES a článku 53 Dohody o EHP (vec COMP/E-1/36.490 – grafitové elektródy; Ú. v. ES 2002 L 100, s. 1; ďalej len „rozhodnutie“).

Rozsudok potvrdzuje, že sedem žalobcov, členov kartelu grafitových elektród v rokoch 1992 až 1998 a adresátov rozhodnutia, porušilo článok 81 Zmluvy o ES a článok 53 Dohody o EHP, ako aj dosah tohoto porušenia. V rôznom rozsahu však zmierňuje uložené peňažné pokuty.

Odvolanie sa týka zmiernenia poskytnutého spoločnosti SGL, vysvetleného v bodoch 401 až 412 rozsudku (vec T-239/01, č. 2 výroku rozsudku). Týka sa najmä určení Súdu prvého stupňa ohľadne rozsahu práva podniku sám sebe nepriťažovať, ktoré má nepriamy vplyv tiež na rozsah vyšetrovacích právomocí Komisie.

Súd konštatuje v bodoch 407 až 409 a 412 rozsudku, že odpovede spoločnosti SGL na žiadosť o poskytnutie informácií, ktorá jej bola zaslaná podľa článku 11 ods. 2 nariadenia č. 17, zakladajú pre spoločnosť SGL - na rozdiel od názoru Komisie, vyjadreného v rozhodnutí - nárok na zmiernenie peňažnej pokuty podľa oznámenia o upustení alebo zmiernení peňažných pokút v kartelových záležitostiach (Ú. v. ES 1996, C 207, s. 4, ďalej „oznámenie o spolupráci“). Okrem toho súd odmieta vyjadrenie Komisie, že prípadné zmiernenie za odpovede SGL by malo byť v každom prípade nižšie ako v prípade vlastnej iniciatívy podniku. (bod 410 rozsudku).

Podľa názoru Komisie sú uvedené časti rozsudku právne nesprávne posúdené a rozsudok tým porušuje článok 15 a 11 nariadenia č. 17 v spojení s oznámením o spolupráci.

O otázke, či určité odpovede na žiadosť Komisie o informácie v zásade sú dôvodom na zmiernenie

Podľa ustálenej judikatúry nie je v zásade potrebné považovať odpovede na žiadosť o informácie podľa článku 11 ods. 2 nariadenia č. 17 (teraz článok 18 ods. 2 nariadenia Rady (ES) č. 1/2003) za spoluprácu, za ktorú by sa malo poskytnúť zmiernenie. Pokiaľ podniky takejto žiadosti nevyhovejú, môže ich totiž Komisia v zmysle článku 11 odseku 5 nariadenia č. 17 (teraz článok 18 ods. 3 nariadenia Rady č. 1/2003) donútiť formou rozhodnutia, aby poskytli požadované informácie. Určité odpovede však môžu byť podnetom na zmiernenie z dôvodu spolupráce pri vyšetrovaní, totiž keď by položená otázka, nemohla byť zahrnutá do rozhodnutia podľa článku 11 ods. 5 nariadenia č. 17, lebo zasahuje do práva podniku na obhajobu neprípustným spôsobom.

Kritériá na rozlíšenie z tohto hľadiska prípustných od neprípustných otázok boli ozrejmené v rozsudku Súdneho dvora vo veci Orkem (vo veci 374/87, Zb.s. 1989, 3283). Podľa toho Komisia môže bez obmedzenia požadovať dodanie všetkých už existujúcich podkladov, ktoré sa týkajú predmetu vyšetrovania. Môže požadovať aj „informácie o prípadne [podniku] známych skutočnostiach“ (rozsudok Orkem, bod 34). Avšak „Komisia nesmie podniku uložiť povinnosť poskytnúť odpovede, ktorými by sa priznal k porušeniu predpisov, o ktorom dôkaz má predložiť Komisia“ (na uvedenom mieste, bod 35).

Toto rozlíšenie súd v bode 408 nezohľadnil. Bod 408 sa týka len dodania už existujúcich podkladov, ktoré je možné požadovať bez porušenia práv SGL na obhajobu.

Podobne to platí aj pre ďalšiu žiadosť o informácie, o ktorej pojednáva bod 412 rozsudku. Pretože Komisia vedela, že SLG varovala ďalší podnik pred pripravovanou inšpekciou, spýtala sa SGL okrem iného, ktorému ďalšiemu podniku dala tieto informácie. SGL uviedla jeden ďalší podnik, zamlčala však, že varovala tiež tretí podnik, ako zistila Komisia neskôr. Touto otázkou Komisia žiadala o informáciu „o... skutočnostiach“ a nenútila podnik k tomu, „aby sa priznal k porušeniu predpisov“. Aby bola informácia uvedená v odpovedi SGL zhodnotená ako priťažujúca okolnosť, z ktorej súd vychádza, musela Komisia najprv dokázať porušenie.

O rozsahu zmiernenia v prípade prínosov, ktorým predchádzala žiadosť o informácie

Pokiaľ by prvok spolupráce, ktorý poskytla SGL, bol považovaný za odpoveď na otázku, ktorá by bola považovaná za neprípustnú v rámci záväznej žiadosti o informácie, t. j. žiadosti o informácie vo forme rozhodnutia, súd v bode 410 rozsudku neuznal, že akékoľvek zmiernenie je poskytované len v primeranej hodnote, o ktorú bolo vyšetrovanie Komisie obohatené. Táto hodnota je porovnateľne vyššia, keď ide o spontánny prínos, ktorý, keď je urobený včas, vopred ušetrí Komisii určité vyšetrovacie opatrenia, ako koncipovanie a spísanie (tiež nezáväznej) žiadosti o informácie.

(1)  Ešte neuverejnené v Úradnom vestníku EÚ