Predbežné znenie

UZNESENIE VŠEOBECNÉHO SÚDU (ôsma komora)

z 20. mája 2020 (*)

„Žaloba o neplatnosť – Energetika – Vnútorný trh so zemným plynom – Smernica (EÚ) 2019/692 – Uplatňovanie smernice 2009/73/ES na plynovody do tretích krajín a z nich – Neexistencia priamej dotknutosti – Neprípustnosť – Predloženie protiprávne získaných dokumentov“

Vo veci T‑526/19,

Nord Stream 2 AG, so sídlom v Zugu (Švajčiarsko), v zastúpení: L. Van den Hende, J. Penz‑Evren, avocats, a M. Schonberg, solicitor – advocate,

žalobkyňa,

proti

Európskemu parlamentu, v zastúpení: L. Visaggio, J. Etienne a I. McDowell, splnomocnení zástupcovia,

a

Rade Európskej únie, v zastúpení: A. Lo Monaco, S. Boelaert a K. Pavlaki, splnomocnené zástupkyne,

žalovaným,

ktorej predmetom je návrh podaný na základe článku 263 ZFEÚ na zrušenie smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2019/692 zo 17. apríla 2019, ktorou sa mení smernica 2009/73/ES o spoločných pravidlách pre vnútorný trh so zemným plynom (Ú. v. EÚ L 117, 2019, s. 1),

VŠEOBECNÝ SÚD (ôsma komora),

v zložení: predseda komory J. Svenningsen (spravodajca), sudcovia R. Barents a C. Mac Eochaidh,

tajomník: E. Coulon,

vydal toto

Uznesenie

 Okolnosti predchádzajúce sporu

1        Smernica Európskeho parlamentu a Rady č. 2003/55/ES z 26. júna 2003 o spoločných pravidlách pre vnútorný trh so zemným plynom, ktorou sa ruší smernica 98/30/ES (Ú. v. EÚ L 176, 2003, s. 57; Mim. vyd. 12/002, s. 230), bola zrušená a nahradená smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2009/73/ES z 13. júla 2009 (Ú. v. EÚ L 211, 2009, s. 94).

2        Smernica 2009/73 sa zameriava na zavedenie spoločných pravidiel v oblasti prepravy, distribúcie, dodávky a uskladňovania zemného plynu s cieľom umožniť prístup na trh a podporovať spravodlivú a nediskriminačnú hospodársku súťaž. V tejto súvislosti táto smernica stanovuje najmä povinnosť oddelenia prepravných sietí a prevádzkovateľov prepravných sietí, ako aj zavedenie systému nediskriminačného prístupu tretích strán do prepravných a distribučných sietí plynu, a to na základe uverejnených taríf.

3        Podľa článku 36 smernice 2009/73 nové významné plynárenské infraštruktúry, t. j. prepojenia medzi sieťami, zariadenia na skvapalňovanie zemného plynu alebo zásobníky, môžu na požiadanie a za určitých podmienok získať na stanovený čas výnimku z niektorých povinností stanovených touto smernicou. Na získanie takejto výnimky je potrebné predovšetkým preukázať, že investícia zvýši hospodársku súťaž v oblasti dodávok plynu a bezpečnosť dodávok a že riziko spojené s investíciou je také, že bez udelenia výnimky by sa táto investícia neuskutočnila.

4        Žalobkyňa Nord Stream 2 AG je spoločnosť založená podľa švajčiarskeho práva, ktorej jediným akcionárom je ruská verejná akciová spoločnosť Gazprom. Nord Stream 2 AG zodpovedá za plánovanie, výstavbu a prevádzku plynovodu „Nord Stream 2“, ktorého financovanie vo výške 9,5 miliárd eur je z 50 % zabezpečené spoločnosťami ENGIE SA (Francúzsko), OMV AG (Rakúsko), Royal Dutch Shell plc (Holandsko a Spojené kráľovstvo), Uniper SE (Nemecko) a Wintershall Dea GmbH (Nemecko). Podobne ako plynovod „Nord Stream“ (dnes všeobecne známy ako „Nord Stream 1“) pozostávajúci zo siete dvoch potrubí, ktorého výstavba bola dokončená v roku 2012 a ktorého prevádzka je plánovaná na obdobie 50 rokov, plynovod „Nord Stream 2“ tiež zložený z dvoch plynových potrubí zabezpečí prepravu plynu medzi mestami Vyborg (Rusko) a Lubmin (Nemecko) v blízkosti mesta Greifswald (Nemecko), pričom celková prepravná kapacita oboch plynovodov „Nord Stream 1“ a „Nord Stream 2“ dosiahne 55 miliárd m³ za rok. Na nemeckom území sa plyn prepravený plynovodom „Nord Stream 1“ ďalej prepravuje pozemnými plynovodmi NEL a OPAL, ktoré podliehajú povinnostiam stanoveným v smernici 2009/73 pod dohľadom nemeckého regulačného orgánu, zatiaľ čo plyn prepravený prostredníctvom plynovodu „Nord Stream 2“ sa ďalej prepravuje pozemným plynovodom ENEL, ako aj novovybudovaným pozemným plynovodom EUGAL, pričom oba sú v Nemecku takisto regulované na základe smernice 2009/73.

5        V januári 2017 začali práce na betónovom prekrytí rúr určených na plynovod „Nord Stream 2“, ktorého konečné dodanie sa malo uskutočniť v septembri 2018.

6        Na návrh Európskej komisie COM(2017) 660 final z 8. novembra 2017 (ďalej len „návrh smernice“) Európsky parlament a Rada Európskej únie prijali 17. apríla 2019 smernicu (EÚ) 2019/692, ktorou sa mení smernica 2009/73/ES o spoločných pravidlách pre vnútorný trh so zemným plynom (Ú. v. EÚ L 117, 2019, s. 1, ďalej len „napadnutá smernica“), ktorá nadobudla účinnosť dvadsiatym dňom po jej uverejnení, t. j. 23. mája 2019. Podľa údajov poskytnutých žalobkyňou boli k tomuto dátumu práce na betónovom prekrytí rúr plynovodu „Nord Stream 2“ dokončené na 95 %, pričom 610 km, resp. 432 km dvoch potrubí plynovodu bolo uložených na dno pobrežného mora a/alebo vo výlučnej ekonomickej zóne (VEZ) Nemecka, Fínska, Ruska a Švédska. V čase podania tejto žaloby však žalobkyňa musela ešte získať povolenie dánskych orgánov týkajúce sa trasy dvoch potrubí plynovodu „Nord Stream 2“. Toto povolenie bolo nakoniec vydané 30. októbra 2019.

7        Podľa odôvodnenia 3 napadnutej smernice je cieľom tejto smernice riešiť prekážky brániace dokončeniu vnútorného trhu so zemným plynom, ktoré vyplývajú z doterajšieho neuplatňovania pravidiel trhu Únie na prepravné plynovody do tretích krajín a z nich.

8        V tejto súvislosti článok 2 bod 17 smernice 2009/73, zmenený napadnutou smernicou, stanovuje, že pojem „prepojenie“ zahŕňa nielen „[akýkoľvek] prepravný plynovod, ktorý prechádza alebo sa tiahne cez hranicu medzi členskými štátmi na účely pripojenia národných prepravných sietí týchto členských štátov“, ale v súčasnosti aj „[akýkoľvek] prepravný plynovod medzi členským štátom a treťou krajinou až po územie členských štátov alebo pobrežné more tohto členského štátu“.

9        Podľa článku 49a ods. 1 smernice 2009/73, doplneného napadnutou smernicou, „pokiaľ ide o prepravné plynovody medzi členským štátom a treťou krajinou, ktoré boli dokončené pred 23. májom 2019, členský štát, v ktorom sa nachádza prvé miesto pripojenia takéhoto prepravného plynovodu k sieti [tohto] členského štátu, sa môže rozhodnúť odchýliť sa od [určitých ustanovení smernice 2009/73], pokiaľ ide o tie úseky takéhoto prepravného plynovodu, ktoré sa nachádzajú na jeho území a v jeho pobrežnom mori, a to z objektívnych dôvodov, akým je napríklad umožniť návratnosť uskutočnenej investície, alebo z dôvodov bezpečnosti dodávok, a to za predpokladu, že by sa uplatnením odchýlky nenarušila hospodárska súťaž ani účinné fungovanie vnútorného trhu so zemným plynom, ani bezpečnosť dodávok v Únii“. Uvedený článok 49a ods. 1 ďalej stanovuje na jednej strane, že odchýlky tohto druhu sú „časovo obmedzen[é] na najviac 20 rokov na základe objektívneho odôvodnenia, pričom môž[u] byť v odôvodnených prípadoch obnoven[é], a môž[u] podliehať podmienkam, ktoré prispievajú k dosiahnutiu vyššie uvedených podmienok“, a na druhej strane, že „takéto odchýlky sa neuplatňujú na prepravné plynovody medzi členským štátom a treťou krajinou, od ktorej sa požaduje transponovať [zmenenú smernicu 2009/73] vo svojom právnom poriadku podľa dohody uzatvorenej s Úniou“.

10      Napadnutá smernica okrem toho zmenila článok 36 smernice 2009/73 tým, že v odseku 1 písm. e) tohto článku stanovila, že výnimka udelená na základe tohto ustanovenia novým existujúcim infraštruktúram nesmie byť na ujmu „bezpečnosti dodávok zemného plynu v Únii“.

11      Pokiaľ ide o prebratie zmien vykonaných napadnutou smernicou v smernici 2009/73, článok 2 napadnutej smernice stanovuje, že s výnimkou tých členských štátov, ktoré nemajú zemepisné hranice s tretími krajinami ani prepravné plynovody s tretími krajinami, ako aj s výnimkou Cyprusu a Malty vzhľadom na ich zemepisnú polohu, „členské štáty uvedú do účinnosti zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia potrebné na dosiahnutie súladu s touto smernicou do 24. februára 2020 a to bez toho, aby bola dotknutá akákoľvek odchýlka podľa článku 49a smernice 2009/73/ES“.

 Konanie a návrhy účastníkov konania

12      Žalobkyňa návrhom doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 26. júla 2019 podala žalobu, na základe ktorej sa začalo toto konanie, v ktorej navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zrušil napadnutú smernicu v celom rozsahu,

–        uložil Parlamentu a Rade povinnosť nahradiť trovy konania.

13      Samostatným podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu tiež 26. júla 2019 žalobkyňa požiadala o prednostné prejednanie tejto veci podľa článku 67 ods. 2 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu, čo Všeobecný súd (prvá komora) rozhodnutím z 5. augusta 2019 predbežne zamietol.

14      Listom zo 4. septembra 2019 žalobkyňa na základe článku 66 rokovacieho poriadku požiadala Všeobecný súd, aby sa niektoré údaje uvedené v žalobe považovali vo vzťahu k verejnosti za dôverné.

15      Podaniami doručenými do kancelárie Všeobecného súdu 2. októbra 2019 Poľskou republikou, 15. októbra 2019 Komisiou, 30. októbra 2019 Litovskou republikou a Estónskou republikou a 6. novembra 2019 Lotyšskou republikou boli na základe článku 143 rokovacieho poriadku podané návrhy na vstup vedľajšieho účastníka do konania na podporu Parlamentu a Rady.

16      Samostatným podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 10. októbra 2019 Parlament vzniesol námietku neprípustnosti na základe článku 130 ods. 1 rokovacieho poriadku, v ktorej navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        v prvom rade

–        zamietol žalobu ako neprípustnú,

–        uložil žalobkyni povinnosť nahradiť trovy konania,

–        subsidiárne, pokiaľ by Všeobecný súd zamietol námietku neprípustnosti alebo rozhodol spojiť preskúmanie námietky neprípustnosti s prejednaním veci samej, určil Parlamentu a Rade nové lehoty na predloženie ich vyjadrení k žalobe.

17      Samostatným podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 11. októbra 2019 na základe článku 130 ods. 2 rokovacieho poriadku (ďalej len „incidenčný návrh“) Rada navrhla, aby Všeobecný súd:

–        nariadil, že niektoré dokumenty (ďalej len „sporné dokumenty“) nebudú súčasťou súdneho spisu, alebo pokiaľ ide o dokumenty predložené žalobkyňou, že budú vyňaté z uvedeného spisu, v tomto prípade [dôverné](1) (ďalej len „prvý sporný dokument“), [dôverné] (ďalej len „druhý sporný dokument“) a [dôverné] (ďalej len „tretí sporný dokument“),

–        ignoroval všetky časti žaloby a jej príloh, ktoré odkazujú na tieto dokumenty Rady so stupňom utajenia „Restreint UE/EU Restricted“, opisujú ich obsah alebo sa na ne odvolávajú.

18      V rámci incidenčného návrhu Rada uviedla, že na základe nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1049/2001 z 30. mája 2001 o prístupe verejnosti k dokumentom Európskeho parlamentu, Rady a Komisie (Ú. v. ES L 145, 2001, s. 43; Mim. vyd. 01/003, s. 331) dostala viacero žiadostí o prístup k dokumentom, ktoré má k dispozícii. Tieto žiadosti sa týkali dokumentov súvisiacich s rokovaniami na účely dohody medzi Úniou a treťou krajinou, v tomto prípade [dôverné], ako aj legislatívneho postupu prijímania napadnutej smernice. V tejto súvislosti Rada spresnila, že ku dňu predloženia incidenčného návrhu neumožnila prístup k žiadnemu z uvedených dokumentov a že ku dňu podania tejto žaloby nebola na Všeobecnom súde podaná žiadna námietka na základe článku 263 ZFEÚ týkajúca sa zamietnutia týchto žiadostí o prístup k dokumentom. Okrem toho k incidenčnému návrhu priložila dokumenty, ktoré vypracovala k 11. októbru 2019 v súvislosti s uvedenými žiadosťami.

19      Samostatným podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 14. októbra 2019 Rada vzniesla námietku neprípustnosti na základe článku 130 ods. 1 rokovacieho poriadku, v ktorej navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zamietol žalobu ako neprípustnú,

–        uložil žalobkyni povinnosť nahradiť trovy konania.

20      Dňa 4. novembra 2019 žalobkyňa predložila svoje pripomienky k incidenčnému návrhu, v ktorých navrhuje, aby Všeobecný súd zamietol žiadosť Rady o vyňatie dokumentov, ponechal v spise všetky odkazy na dokumenty, ktoré predložila Všeobecnému súdu, a uznal dokument, v tomto prípade prvý sporný dokument, ako súčasť spisu vo veci.

21      Dňa 29. novembra 2019 žalobkyňa predložila svoje pripomienky k námietkam neprípustnosti vzneseným Parlamentom a Radou, v ktorých v podstate navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        v prvom rade

–        spojil preskúmanie námietok neprípustnosti s prejednaním veci samej,

–        určil novú lehotu na podanie vyjadrení k žalobe, kratšiu ako lehota stanovená v článku 81 rokovacieho poriadku, aby sa zabránilo ďalšiemu predlžovaniu konania,

–        rozhodol, že o trovách konania sa rozhodne neskôr,

–        subsidiárne

–        zamietol vznesené námietky neprípustnosti ako nedôvodné,

–        uložil Parlamentu a Rade povinnosť nahradiť trovy konania.

22      Samostatným podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 29. novembra 2019 žalobkyňa navrhla, aby Všeobecný súd na základe článku 88 rokovacieho poriadku prijal opatrenie na zabezpečenie priebehu konania alebo prípadne opatrenie na vykonanie dokazovania spočívajúce v tom, že „žalovaní“ budú požiadaní, aby predložili určité dokumenty, ktoré má Rada k dispozícii (ďalej len „návrh na nariadenie opatrenia na zabezpečenie priebehu konania“). V súvislosti s touto žiadosťou žalobkyňa uviedla, že žiadosti predložené Rade 10. a 13. mája 2019 podľa nariadenia č. 1049/2001, ktoré Rada spomína v incidenčnom návrhu, vypracoval jeden zo zamestnancov žalobkyne, ktorý je občanom Únie, čo Rada doposiaľ nevedela (ďalej len „žiadosti zamestnanca žalobkyne“). Týmito žiadosťami požiadal tento zamestnanec o prístup k všetkým dokumentom, ktoré mala Rada k dispozícii a ktoré obsahovali pripomienky predložené členskými štátmi k návrhu Komisie vedúcemu k prijatiu napadnutej smernice, ako aj o prístup k niektorým ďalším osobitne označeným pracovným dokumentom. Rada vo svojej prvotnej odpovedi z 5. júna 2019 zamietla poskytnutie prístupu k týmto dokumentom. Po tom, čo tento zamestnanec žalobkyne podal 23. júna 2019 opakovanú žiadosť, v ktorej vyzval Radu, aby preskúmala svoje stanovisko, Rada svojím rozhodnutím z 8. novembra 2019 na jednej strane poskytla úplný prístup k 23 požadovaným dokumentom a čiastočný prístup k ďalším 25 požadovaným dokumentom a na druhej strane zamietla prístup k dvom požadovaným dokumentom.

23      Dňa 6. decembra 2019 žalobkyňa na základe článku 66 rokovacieho poriadku požiadala, aby sa niektoré údaje obsiahnuté v námietkach neprípustnosti vznesených Parlamentom a Radou považovali vo vzťahu k verejnosti za dôverné.

24      Dňa 19. decembra 2019 žalobkyňa predložila pripomienky k stavu konania po tom, čo Všeobecný súd na žiadosť Rady predĺžil lehotu poskytnutú Parlamentu a Rade na predloženie ich pripomienok k návrhu na nariadenie opatrenia na zabezpečenie priebehu konania. Všeobecný súd súhlasil s tým, aby sa do spisu vo veci založil tento dokument, ktorý nie je upravený rokovacím poriadkom.

25      Dňa 17. januára 2020 Parlament a Rada predložili svoje pripomienky k návrhu na nariadenie opatrenia na zabezpečenie priebehu konania.

26      Dňa 27. januára 2020 žalobkyňa predložila dodatočné pripomienky, ktoré nie sú upravené rokovacím poriadkom, pričom Všeobecný súd súhlasil s ich založením do spisu vo veci.

27      Dňa 5. februára 2020 Všeobecný súd v rámci opatrenia na zabezpečenie priebehu konania vyzval hlavných účastníkov konania, aby predložili svoje pripomienky k dôsledkom, ktoré sa majú v súvislosti s incidenčným návrhom vyvodiť z rozsudku z 31. januára 2020, Slovinsko/Chorvátsko (C‑457/18, EU:C:2020:65). Hlavní účastníci konania tomuto opatreniu vyhoveli v stanovenej lehote.

28      Rozhodnutím zo 4. apríla 2020 predseda Všeobecného súdu na základe článku 67 ods. 2 rokovacieho poriadku rozhodol, že vzhľadom na osobitné okolnosti prejednávanej veci bude táto vec prejednaná prednostne.

29      Dňa 6. apríla 2020 Rada predložila nový návrh dôkazov pozostávajúci z rozhodnutia Európskeho ombudsmana z 27. marca 2020, v ktorom ombudsman rozhodoval o sťažnosti z 27. augusta 2019 týkajúcej sa odmietnutia Rady poskytnúť prístup k dokumentom týkajúcim sa plynovodu „Nord Stream 2“, pričom túto sťažnosť odložil s odôvodnením, že toto odmietnutie nepredstavuje nesprávny úradný postup, pretože bolo odôvodnené ochranou verejného záujmu týkajúceho sa medzinárodných vzťahov Únie v zmysle článku 4 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 1049/2001. Žalobkyňa a Parlament boli vyzvaní, aby predložili svoje pripomienky k tomuto novému návrhu dôkazov v lehote dvoch týždňov, čo aj vykonali, a vzhľadom na uvedené pripomienky Všeobecný súd rozhodol, že prijme uvedený nový návrh dôkazov a založí ho do spisu vo veci.

 Právny stav

 O prekážke konania namietanej Radou

30      Podľa článku 130 ods. 2 a 7 rokovacieho poriadku, ak účastník konania formou samostatného podania žiada, aby Všeobecný súd rozhodol o prekážke konania, musí tento súd rozhodnúť čo najskôr, prípadne po začatí ústnej časti konania.

31      V prejednávanej veci sa Všeobecný súd domnieva, že na základe písomností v spise, najmä pripomienok ostatných hlavných účastníkov konania k incidenčnému návrhu a odpovedí účastníkov konania na otázku položenú Všeobecným súdom 5. februára 2020, má dostatok informácií, a preto o uvedenej prekážke rozhodne prostredníctvom tohto uznesenia bez toho, aby bolo potrebné začať ústnu časť konania.

32      V incidenčnom návrhu Rada, ktorú v odpovedi na otázku Všeobecného súdu z 5. februára 2020 v podstate podporuje Parlament, tvrdí, že sporné dokumenty sú a vždy boli, a to aj v čase podania tohto návrhu, dokumentmi klasifikovanými ako „Restreint UE/EU Restricted“ v zmysle článku 2 ods. 2 písm. d) rozhodnutia Rady 2013/488/EÚ z 23. septembra 2013 o bezpečnostných predpisoch na ochranu utajovaných skutočností EÚ (Ú. v. EÚ L 274, 2013, s. 1), teda ako „informácia alebo vec, neoprávnená manipulácia s ktorou by mohla poškodiť základné záujmy… Únie alebo jedného alebo viacerých jej členských štátov“.

33      Okrem toho, pokiaľ ide najmä o druhý a tretí sporný dokument, ale aj o prvý sporný dokument, Rada tvrdí, že ak by sa žalobkyni umožnilo predložiť ich na podporu svojej žaloby, viedlo by to k obchádzaniu postupov stanovených na základe nariadenia č. 1049/2001, keďže pokiaľ ide o tieto dokumenty, Rada v odpovedi na žiadosti zamestnanca žalobkyne čiastočne alebo úplne zamietla prístup k týmto dokumentom, pričom tieto rozhodnutia neboli neskôr napadnuté na Všeobecnom súde na základe článku 263 ZFEÚ. Okolnosť, že tieto dokumenty bez súhlasu Rady unikli na verejnosť cez internetovú stránku tlačového orgánu alebo iným spôsobom a že niektoré osoby následne pri plnej znalosti ich stupňa utajenia „Restreint UE/EU Restricted“ napísali články a komentáre, v ktorých odhalili obsah uvedených dokumentov, neoprávňuje žalobkyňu použiť ich alebo sa na ne odvolávať v tomto konaní.

34      Rada predovšetkým tvrdí, že ujma spôsobená inštitúciám Únie v dôsledku nepovoleného predloženia a použitia sporných dokumentov značne presahuje ujmu spôsobenú autormi, ktorí tieto dokumenty citujú alebo použijú vo vedeckých publikáciách alebo v novinových článkoch. Takéto použitie v súdnom kontexte prejednávanej veci by totiž nielenže znemožnilo ochranu, ktorú stupeň utajenia „Restreint UE/EU Restricted“ má poskytovať, ale okrem toho by mohlo žalobkyňu nabádať k tomu, aby uvedené dokumenty použila aj v iných súdnych konaniach na iných súdoch alebo inštanciách, najmä v rámci rozhodcovského konania, ktoré žalobkyňa 26. septembra 2019 iniciovala proti Únii v súlade s ustanoveniami Zmluvy o energetickej charte, ktorá je predmetom rozhodnutia Rady a Komisie 98/181/ES, ESUO, Euratom z 23. septembra 1997 o uzavretí Zmluvy o energetickej charte a Protokolu energetickej charty o energetickej účinnosti a súvisiacich environmentálnych aspektoch Európskymi spoločenstvami (Ú. v. ES L 69, 1998, s. 1; Mim. vyd. 12/002, s. 24).

35      Vo svojich pripomienkach k prekážke konania žalobkyňa tvrdí, že návrh Rady z 11. októbra 2019 treba zamietnuť v celom rozsahu.

36      V tejto súvislosti žalobkyňa tvrdí, že sporné dokumenty sú nepochybne relevantné na účely preukázania jej aktívnej legitimácie na podanie žaloby o neplatnosť proti napadnutej smernici, a najmä skutočnosti, že táto smernica sa jej „osobitne“ týka, ako aj na podporu žalobných dôvodov uvádzaných vo veci samej, a to najmä porušenia zásady rovnosti zaobchádzania a zásady právnej istoty, ako aj zneužitia právomoci jedného z normotvorcov. Navyše, pokiaľ ide o okolnosť, že tieto dokumenty sú klasifikované ako „Restreint UE/EU Restricted“, žalobkyňa sa domnieva, že ide o internú klasifikáciu Rady, ktorá neukladá žiadne povinnosti tretím osobám, akou je žalobkyňa, a že táto ochrana v každom prípade fakticky zaniká, pokiaľ, ako je to v prejednávanej veci, sa dokumenty označené touto klasifikáciou, v prípade neexistencie opatrení Rady na zabránenie ich šírenia alebo na zabezpečenie dodržiavania pravidiel Rady mimo jej priestorov stanú verejne dostupné, v tomto prípade na internete, a sú vo veľkej miere uvádzané vo viacerých uverejnených článkoch.

37      Okrem toho treba zamietnuť tvrdenie Rady, podľa ktorého by mal Všeobecný súd odmietnuť predloženie dokumentu zo strany účastníka konania, pokiaľ je prístup k tomuto dokumentu predmetom prebiehajúceho správneho alebo súdneho konania. Nariadenie č. 1049/2001 sa totiž neuplatňuje priamo na pôsobnosť súdov Únie. Okrem toho z dôvodu lehôt na vydanie rozhodnutia Rady podľa nariadenia č. 1049/2001 a následného rozhodnutia Všeobecného súdu podľa článku 263 ZFEÚ o zákonnosti takéhoto rozhodnutia Rady, ktorým sa zamieta prístup k dokumentu, by stanovisko Rady, ak by sa malo potvrdiť, v praxi znemožnilo predloženie dokumentu na súdoch Únie až do skončenia hlavného súdneho konania, v ktorom je uvedený dokument relevantný a užitočný ako dôkazný prostriedok, pokiaľ inštitúcia Únie odmieta tento dokument zverejniť. Subsidiárne sa žalobkyňa domnieva, že dôvody, ktoré Rada uviedla v odpovedi na žiadosti zamestnanca žalobkyne a ktoré sa snaží zopakovať v prejednávanej veci, nie sú dostatočne podrobné a že v každom prípade údajné škodlivé účinky zverejnenia obsahu prvého sporného dokumentu už boli vyvolané verejnými vyhláseniami Komisie.

 Úvodné poznámky

38      Na úvod treba po prvé konštatovať, že v prejednávanej veci je nesporné, že žalobkyňa vopred nepožiadala Radu a/alebo Komisiu o povolenie predložiť Všeobecnému súdu sporné dokumenty, ktorých autormi a/alebo adresátmi sú tieto inštitúcie Únie; po druhé treba rozhodnúť o prekážke konania bez toho, aby bol dotknutý návrh žalobkyne na nariadenie opatrenia na zabezpečenie priebehu konania z 29. novembra 2019, ktorý bude preskúmaný neskôr; po tretie treba uviesť, že Všeobecný súd v čase podania incidenčného návrhu a v tomto štádiu preskúmania prekážky konania namietanej v tomto návrhu nenariadil predloženie uvedených sporných dokumentov v rámci hlavného konania, a po štvrté treba konštatovať, že Rada, Parlament alebo Komisia tieto dokumenty nezverejnili ani čiastočne, ani úplne, či už z vlastnej vôle, alebo v odpovedi na žiadosť o prístup verejnosti k dokumentom inštitúcií predloženú na základe nariadenia č. 1049/2001.

39      Ďalej treba konštatovať, že hoci ustanovenia nariadenia č. 1049/2001 nie sú uplatniteľné v tomto konaní, žalobkyňa predložila sporné dokumenty v prejednávanej veci bez súhlasu ich autorov a/alebo adresátov. Tieto ustanovenia tak majú určitú orientačnú hodnotu na účely zváženia záujmov potrebných na rozhodnutie o incidenčnom návrhu na vyradenie uvedených dokumentov (pozri v tomto zmysle uznesenie zo 14. mája 2019, Maďarsko/Parlament, C‑650/18, neuverejnené, EU:C:2019:438, body 9, 12 a 13, a rozsudok z 31. januára 2020, Slovinsko/Chorvátsko, C‑457/18, EU:C:2020:65, bod 67).

40      V tejto súvislosti článok 4 ods. 2 nariadenia č. 1049/2001 stanovuje, že „orgány odmietnu prístup k dokumentu v prípade, keď by sa jeho zverejnením porušila ochrana… súdneho konania a právneho poradenstva, …pokiaľ nepreváži verejný záujem na jeho zverejnení“. Bolo by však v rozpore s verejným záujmom, ktorý treba zohľadniť na základe tohto ustanovenia a ktorý stanovuje, že orgány môžu využívať stanoviská ich právnych servisov poskytnuté v úplnej nezávislosti, ak by sa pripustilo, že takéto interné dokumenty, ktoré majú povahu právnych stanovísk, môžu byť predložené v rámci sporu prejednávaného na Všeobecnom súde bez toho, aby s ich predložením daný orgán súhlasil alebo aby to nariadil tento súd (pozri uznesenie zo 14. mája 2019, Maďarsko/Parlament, C‑650/18, neuverejnené, EU:C:2019:438, bod 8 a citovanú judikatúru; rozsudok z 31. januára 2020, Slovinsko/Chorvátsko, C‑457/18, EU:C:2020:65, bod 66).

41      Tieto úvahy platia mutatis mutandis aj na záujmy chránené článkom 4 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 1049/2001. Toto ustanovenie stanovuje veľmi všeobecné kritériá, podľa ktorých sa má odmietnuť prístup vo vzťahu k verejnosti, ako to vyplýva zo znenia tohto ustanovenia, ak by zverejnenie dotknutého dokumentu „porušilo“ ochranu „verejného záujmu“ týkajúceho sa najmä „verejnej bezpečnosti“ alebo „medzinárodných vzťahov“, a nielen tak, ako to bolo navrhované v priebehu legislatívneho konania, ktoré viedlo k prijatiu tohto nariadenia, ak sa skutočne konštatuje „závažné“ porušenie tejto ochrany (rozsudok z 1. februára 2007, Sison/Rada, C‑266/05 P, EU:C:2007:75, body 36 až 38, a zo 7. februára 2018, Access Info Europe/Komisia, T‑851/16, EU:T:2018:69, bod 39).

42      Bolo by teda v rozpore s verejným záujmom, ktorý súvisí s ochranou „verejného záujmu“ týkajúceho sa najmä „verejnej bezpečnosti“ alebo „medzinárodných vzťahov“, ak by sa pripustilo, že interné dokumenty, ktoré patria do pôsobnosti tohto ustanovenia, môžu byť predložené v rámci sporu prejednávaného na Všeobecnom súde bez toho, aby s ich predložením daný orgán súhlasil alebo aby to nariadil tento súd (pozri v tomto zmysle rozsudok z 31. januára 2020, Slovinsko/Chorvátsko, C‑457/18, EU:C:2020:65, bod 66).

43      Okrem toho samotná skutočnosť, že žalobkyňa odkazuje na niektoré sporné dokumenty v spore na Všeobecnom súde proti inému účastníkovi konania, než je orgán, ktorý vydal tieto dokumenty, v tomto prípade proti orgánu, ktorému sú uvedené dokumenty určené, nemá žiadny vplyv na ochranu verejných záujmov orgánov tak, ako sú chránené v článku 4 ods. 1 až 3 nariadenia č. 1049/2001, a preto nerobí zbytočným zváženie záujmov, ktoré je potrebné na účely rozhodnutia o žiadosti o vyňatie tohto dokumentu zo spisu vo veci (pozri rozsudok z 31. januára 2020, Slovinsko/Chorvátsko, C‑457/18, EU:C:2020:65, bod 69 a citovanú judikatúru).

44      Napokon okolnosť, na ktorú sa odvoláva žalobkyňa, že mala prístup k sporným dokumentom prostredníctvom internetovej stránky uvedenej v článku právnej vedy alebo že sa oboznámila s ich obsahom na základe skutočností uvádzaných autormi článkov právnej vedy, nemôže spochybniť predchádzajúce úvahy (pozri v tomto zmysle rozsudok z 31. januára 2020, Slovinsko/Chorvátsko, C‑457/18, EU:C:2020:65, bod 72 a citovanú judikatúru).

45      S prihliadnutím na tieto úvahy treba preskúmať žiadosti Rady uvedené v incidenčnom návrhu.

 Žiadosti o vyňatie sporných dokumentov zo súdneho spisu Všeobecným súdom

46      Žiadosť Rady sa týka troch dokumentov, ktoré treba postupne preskúmať s prihliadnutím na skutočnosť potvrdenú žalobkyňou, že pokiaľ ide o prvé dva sporné dokumenty, tie boli predmetom žiadostí zamestnanca žalobkyne vedúcim k zamietavým rozhodnutiam Rady, ktoré boli podľa žalobkyne prijaté v rozpore s nariadením č. 1049/2001.

–       O prvom spornom dokumente

47      Pokiaľ ide o prvý sporný dokument, Rada zdôrazňuje, že právne stanovisko, ktoré tento dokument obsahuje, nebolo zverejnené z dôvodu, že jeho nepovolené rozširovanie by mohlo ohroziť riadne fungovanie inštitúcie. Hoci tento text nebol pripojený k žalobe, žalobkyňa cituje a analyzuje obsah tohto dokumentu, pričom odkazuje na články autorov, ktoré nielen opisujú obsah tohto textu, ale navyše poskytujú aj hypertextové odkazy na internetovú stránku tlačového orgánu umožňujúcu prístup k tomuto stanovisku.

48      V tejto súvislosti treba konštatovať, že žalobkyňa pôvodne k žalobe nepripojila prvý sporný dokument. Napriek tomu, že Rada 11. októbra 2019 požiadala, aby uvedený dokument nebol súčasťou spisu, žalobkyňa využila príležitosť predložiť tento dokument ako prílohu k jej pripomienkam k incidenčnému návrhu.

49      Hoci teda incidenčný návrh, pokiaľ ide o prvý sporný dokument, nemohol pôvodne smerovať k vyňatiu tohto dokumentu zo súdneho spisu a nanajvýš sa mal považovať za návrh, ktorým bol Všeobecný súd vyzvaný, aby v ďalšom priebehu konania neuznal tento dokument ani nepožadoval jeho predloženie, treba však konštatovať, že vzhľadom na to, že žalobkyňa tento dokument následne predložila a Rada v rámci svojich pripomienok zo 17. januára 2020 namietala jeho neprípustnosť, prináleží teraz Všeobecnému súdu rozhodnúť o prípustnosti uvedeného dokumentu.

50      V tejto súvislosti je prvým sporným dokumentom, ako to naznačuje jeho názov, stanovisko právneho servisu Rady adresované stálym zástupcom členských štátov Únie v tejto inštitúcii. Je označené ako „[dôverné]“. Tento dokument teda nepochybne obsahuje právne stanovisko v zmysle článku 4 ods. 2 nariadenia č. 1049/2001.

51      Ďalej žalobkyňa tým, že v rámci tejto žaloby uplatňuje a predkladá toto právne stanovisko vydané právnym servisom jedného zo žalovaných, ktoré obsahuje právne posúdenie právnych otázok relevantných z hľadiska predmetu žaloby, má v úmysle konfrontovať v tomto konaní žalovaných s týmto stanoviskom. Povoliť ponechanie tohto právneho stanoviska v spise vo veci, hoci Rada, ktorá zamietla žiadosti zamestnanca žalobkyne, jeho zverejnenie nepovolila, by umožnilo žalobkyni obísť postup stanovený nariadením č. 1049/2001 v rámci žiadosti o prístup k takémuto dokumentu (pozri v tomto zmysle uznesenie zo 14. mája 2019, Maďarsko/Parlament, C‑650/18, neuverejnené, EU:C:2019:438, bod 14, a rozsudok z 31. januára 2020, Slovinsko/Chorvátsko, C‑457/18, EU:C:2020:65, bod 68).

52      V prejednávanej veci existuje predvídateľné riziko, ktoré nie je zďaleka hypotetické, že v dôsledku nepovoleného predloženia prvého sporného dokumentu v tomto konaní budú Rada a v menšej miere Parlament nútení verejne sa vyjadriť k právnemu stanovisku, ktoré bolo celkom zjavne určené na interné použitie inštitúcie Únie. Takáto perspektíva by mala nutne negatívne dôsledky na záujem inštitúcií, najmä Rady, požiadať o právne stanoviská a dostávať stanoviská, ktoré sú nezávislé, objektívne a kompletné (pozri v tomto zmysle rozsudok z 31. januára 2020, Slovinsko/Chorvátsko, C‑457/18, EU:C:2020:65, bod 70; pozri tiež analogicky rozsudok z 1. júla 2008, Švédsko a Turco/Rada, C‑39/05 P a C‑52/05 P, EU:C:2008:374, bod 42, a uznesenie zo 14. mája 2019, Maďarsko/Parlament, C‑650/18, neuverejnené, EU:C:2019:438, bod 16).

53      Rada sa preto v incidenčnom návrhu správne dovoláva ochrany právnych stanovísk upravenej v článku 4 ods. 2 druhej zarážke nariadenia č. 1049/2001. V tejto súvislosti na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, vzhľadom na dôkaznú a podpornú povahu príloh (pozri v tomto zmysle uznesenie z 8. novembra 2007, Belgicko/Komisia, C‑242/07 P, EU:C:2007:672, bod 41), Rada mohla podložiť svoje tvrdenia uvedené v incidenčnom návrhu tým, že ako prílohu k svojim pripomienkam k návrhu na nariadenie opatrenia na zabezpečenie priebehu konania predložila rozhodnutie o zamietnutí prístupu k prvému spornému dokumentu vo vzťahu k fyzickej osobe, pričom sa v priebehu konania ukázalo, že touto osobou je osoba zamestnaná žalobkyňou, ktorá konala v záujme tejto žalobkyne.

54      Pokiaľ ide o existenciu prevažujúceho verejného záujmu odôvodňujúceho ponechanie prvého sporného dokumentu v spise v prejednávanej veci, okrem skutočnosti, že na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, sa právne stanovisko, ktoré tento dokument obsahuje, netýka legislatívneho postupu vyžadujúceho zvýšenú transparentnosť (pozri v tomto zmysle rozsudok z 1. júla 2008, Švédsko a Turco/Rada, C‑39/05 P a C‑52/05 P, EU:C:2008:374, body 46, 47, 67 a 68), pretože sa v tomto štádiu týka výlučne [dôverné], treba uviesť, že záujem žalobkyne na jeho ponechaní v spise spočíva v tom, že sa môže dovolávať tohto právneho stanoviska na podporu svojej žaloby a svojich pripomienok k námietkam neprípustnosti vzneseným Parlamentom a Radou. Za týchto okolností je zrejmé, že predloženie uvedeného právneho stanoviska bolo motivované vlastnými záujmami žalobkyne na podporu jej argumentácie o prípustnosti a dôvodnosti žaloby, a nie prevažujúcim verejným záujmom (pozri v tomto zmysle uznesenie zo 14. mája 2019, Maďarsko/Parlament, C‑650/18, neuverejnené, EU:C:2019:438, bod 18, a rozsudok z 31. januára 2020, Slovinsko/Chorvátsko, C‑457/18, EU:C:2020:65, bod 71).

55      Navyše okolnosť, na ktorú sa odvoláva žalobkyňa, že mala prístup k sporným dokumentom prostredníctvom internetovej stránky uvedenej v článku právnej vedy alebo že sa oboznámila s ich obsahom na základe skutočností uvádzaných autormi článkov právnej vedy, alebo dokonca že iné inštitúcie, akými sú Parlament alebo Komisia, sa vo vyhláseniach alebo v dokumentoch uverejnených online na ich internetových stránkach odvolávali na prvý sporný dokument, prípadne tým čiastočne odhalili závery právneho stanoviska, ktoré tento dokument obsahoval, nemôže spochybniť predchádzajúce úvahy týkajúce sa záujmu Rady, a nie záujmu týchto ďalších inštitúcií, zachovať si svoje výhradné právo požiadať o právne stanoviská svoj právny servis a dostávať stanoviská, ktoré sú nezávislé, objektívne a kompletné (pozri v tomto zmysle rozsudok z 31. januára 2020, Slovinsko/Chorvátsko, C‑457/18, EU:C:2020:65, bod 72 a citovanú judikatúru).

56      Pokiaľ ide o kritiku žalobkyne týkajúcu sa neschopnosti Rady zvládnuť únik prvého sporného dokumentu mimo jej priestorov a jej nečinnosť pri zabezpečení rešpektovania dôvernej povahy, ktorú mala v úmysle udeliť tomuto dokumentu jeho klasifikáciou ako „Restreint UE/EU Restricted“, Všeobecný súd zastáva názor, že aj keby Rada skutočne mala možnosť prijať opatrenia zamerané najmä na to, aby boli z internetu odstránené odkazy na tento dokument, nič to nemení na tom, že z chýbajúcej iniciatívy alebo neúspechu Rady v tejto súvislosti nemožno vyvodiť záver, že implicitne povolila zverejnenie tohto dokumentu v zmysle nariadenia č. 1049/2001.

–       O druhom spornom dokumente

57      Pokiaľ ide o druhý sporný dokument, ten predstavuje, ako to naznačuje jeho názov, odporúčania Komisie adresované Rade na účely prijatia rozhodnutia v súvislosti s medzinárodnými rokovaniami s treťou krajinou, ktoré sa osobitne týkajú [dôverné].

58      V tejto súvislosti Rada v incidenčnom návrhu tvrdí, že druhý sporný dokument bol teda stále v procese skúmania zo strany tejto inštitúcie. Tento dokument nebol sprístupnený verejnosti, a to ani po predložení žiadosti o prístup k dokumentom podľa nariadenia č. 1049/2001, pretože takéto zverejnenie by poškodilo ochranu verejného záujmu týkajúceho sa medzinárodných vzťahov a narušilo rozhodovací proces Rady, najmä oslabením postavenia Rady a Únie v súdnych konaniach vrátane konaní pred rozhodcovskými orgánmi, v zmysle článku 4 ods. 1 a 2 tohto nariadenia.

59      Žalobkyňa sa opäť domnieva, pokiaľ ide o druhý sporný dokument, že Všeobecný súd sa musí pridŕžať skutočností uvedených Radou v incidenčnom návrhu bez toho, aby mohol vychádzať z dôvodov zamietnutia prístupu k tomuto dokumentu, ako sú uvedené v rozhodnutí Rady, ktoré Rada pripojila k svojim pripomienkam a ktorým bol zamietnutý takýto prístup vo vzťahu k fyzickej osobe. Subsidiárne, pokiaľ ide o tvrdenie Rady uvedené v tomto rozhodnutí o zamietnutí, že zverejnenie druhého sporného dokumentu by narušilo medzinárodné vzťahy Únie tým, že by odhalilo [dôverné], žalobkyňa sa domnieva, že Rada sa od okamihu, keď nechala uniknúť dokument alebo informáciu mimo jej priestorov, nemôže odvolávať na takéto dôvody ani tvrdiť, že zverejnenie tohto dokumentu by nepriaznivo ovplyvnilo diskusie v tejto veci a [dôverné], pričom uvádza, že by to bolo prvýkrát, čo by sa dokument tohto druhu vôbec nesprístupnil verejnosti. V každom prípade ani odkaz na údajné oslabenie postavenia Únie v rozhodcovskom konaní, ktoré proti nej začala žalobkyňa, dostatočne neodôvodňuje vyňatie druhého sporného dokumentu zo spisu vo veci. Tieto konania sa totiž odlišujú od tohto súdneho konania. Podľa žalobkyne sa na uvedené rozhodcovské konanie nevzťahuje nariadenie č. 1049/2001 ani procesné pravidlá Všeobecného súdu, rovnako ako rozhodnutie Všeobecného súdu o prekážke konania v prejednávanej veci nie je uplatniteľné v uvedenom rozhodcovskom konaní.

60      V tejto súvislosti treba pripomenúť, že zásada reštriktívneho výkladu výnimiek uvedených v článku 4 nariadenia č. 1049/2001, ako ju uznáva judikatúra (rozsudky z 1. februára 2007, Sison/Rada, C‑266/05 P, EU:C:2007:75, bod 63; z 1. júla 2008, Švédsko a Turco/Rada, C‑39/05 P a C‑52/05 P, EU:C:2008:374, bod 36, a zo 17. októbra 2013, Rada/Access Info Europe, C‑280/11 P, EU:C:2013:671, bod 30), nebráni tomu, pokiaľ ide o výnimky týkajúce sa verejného záujmu uvedené v odseku 1 písm. a) tohto článku, aby dotknutá inštitúcia disponovala širokou mierou voľnej úvahy pri rozhodovaní o tom, či zverejnenie dokumentu môže poškodiť záujmy chránené týmto ustanovením (rozsudky z 1. februára 2007, Sison/Rada, C‑266/05 P, EU:C:2007:75, bod 64, a zo 7. februára 2018, Access Info Europe/Komisia, T‑851/16, EU:T:2018:69, bod 40).

61      Súdny dvor totiž rozhodol, že treba pripustiť, že mimoriadna citlivosť a dôležitosť týchto záujmov v spojení so záväznou povahou odmietnutia prístupu, na ktoré sa podľa uvedeného ustanovenia musí inštitúcia odvolať, ak by sprístupnenie dokumentu verejnosti mohlo poškodiť uvedené záujmy, priznávajú rozhodnutiu, ktoré má inštitúcia prijať, komplexný a chúlostivý charakter vyžadujúci si mimoriadny stupeň obozretnosti a že v takom prípade si také rozhodnutie vyžaduje určitú mieru voľnej úvahy (rozsudok z 1. februára 2007, Sison/Rada, C‑266/05 P, EU:C:2007:75, bod 35). Potvrdzuje to aj skutočnosť, že výnimky uvedené v článku 4 ods. 1 nariadenia č. 1049/2001 sú formulované kogentne, a to z dôvodu, že inštitúcie sú povinné odmietnuť prístup k dokumentom, ktorých sa týkajú tieto povinné výnimky, ak sa predloží dôkaz o okolnostiach, ktorých sa uvedené výnimky týkajú, pričom nie je potrebné zvážiť ochranu verejného záujmu a prevažujúci všeobecný záujem na ich zverejnení (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 7. februára 2018, Access Info Europe/Komisia, T‑851/16, EU:T:2018:69, bod 38 a citovanú judikatúru, a zo 7. februára 2018, Access Info Europe/Komisia, T‑852/16, EU:T:2018:71, bod 38 a citovanú judikatúru).

62      V tejto súvislosti už bolo v podstate rozhodnuté, že zverejnenie skutočností súvisiacich s cieľmi sledovanými Úniou a jej členskými štátmi v rozhodnutiach, osobitne pokiaľ sa týkajú špecifického obsahu pripravovanej dohody alebo strategických cieľov sledovaných Úniou pri rokovaniach, by narušilo atmosféru dôvery v rokovaniach, ktoré prebiehajú v čase rozhodnutia o odmietnutí prístupu k dokumentom, ktoré obsahujú tieto skutočnosti (rozsudok zo 7. februára 2018, Access Info Europe/Komisia, T‑852/16, EU:T:2018:71, bod 44; pozri tiež v tomto zmysle rozsudok zo 4. mája 2012, In‘t Veld/Rada,T‑529/09, EU:T:2012:215, body 35, 36 a 39).

63      Vzhľadom na predchádzajúce úvahy a obsah druhého sporného dokumentu treba konštatovať, že Rada sa správne domnieva, že zverejnenie tohto dokumentu by konkrétne a skutočne ohrozilo ochranu verejného záujmu týkajúceho sa medzinárodných vzťahov v zmysle článku 4 ods. 1 nariadenia č. 1049/2001, v tomto prípade vo vzťahoch medzi Úniou a [dôverné], čo samo osebe odôvodňuje, aby bol uvedený dokument vyňatý zo spisu vo veci bez toho, aby bolo potrebné zvážiť ochranu verejného záujmu a prevažujúci všeobecný záujem alebo preskúmať ďalšie dva dôvody uvádzané Radou proti možnosti žalobkyne predložiť druhý sporný dokument, konkrétne dôvody týkajúce sa ochrany súdnych konaní a ochrany interného rozhodovacieho procesu Rady, ako sú v príslušnom poradí uvedené v článku 4 ods. 2 druhej zarážke a článku 4 ods. 3 nariadenia č. 1049/2001.

64      Okrem toho treba pripomenúť, že tento záver nemožno spochybniť tvrdeniami, ktoré už boli uvedené a zamietnuté v bodoch 55 a 56 vyššie.

–       O treťom spornom dokumente

65      Pokiaľ ide o tretí sporný dokument, žalobkyňa tvrdí, že sa naň v žalobe neodvoláva a že v skutočnosti treba výhradu Rady chápať tak, že sa týka článku právnej vedy predloženého ako príloha A. 19. Keďže však argumentácia žalobkyne vychádza len z toho, čo je uvedené v žalobe, a nie z toho, čo je pripojené ako príloha k tejto žalobe a na čo sa v uvedenej žalobe neodkazuje, žiadosť Rady týkajúca sa tretieho sporného dokumentu je bezpredmetná.

66      V tejto súvislosti treba konštatovať, že aj keď sú v skutočnosti druhý a tretí sporný dokument, ako ich uvádza Rada v incidenčnom návrhu, datované z 12. júna 2017, pričom tretí je prílohou druhého, zdá sa však, že žalobkyňa tretí sporný dokument ako taký nepredložila. Preto nie je potrebné rozhodnúť o primárnej žiadosti o vyňatie uvedeného dokumentu zo spisu vo veci.

67      Pokiaľ ide o žiadosť Rady, zjavne subsidiárnu, aby Všeobecný súd nariadil, že tretí sporný dokument „nebude súčasťou“ spisu vo veci, zdá sa, že cieľom tejto žiadosti je preventívne vyjadriť stanovisko tejto inštitúcie v prípade, že by Všeobecný súd zamýšľal prijať opatrenie na zabezpečenie priebehu konania, ktorým by od nej požadoval predloženie uvedeného dokumentu. Takáto žiadosť však nevyjadruje existenciu prekážky konania, preto tiež nie je potrebné o nej rozhodnúť.

68      Zo všetkých vyššie uvedených úvah vyplýva, že prvý sporný dokument, ktorý bol predložený ako príloha O. 20 pripomienok žalobkyne k incidenčnému návrhu, a druhý sporný dokument predložený ako príloha A. 14 žaloby, treba vyňať zo spisu vo veci, keďže boli predložené bez povolenia dotknutej inštitúcie ako autora alebo adresáta a bez toho, aby Všeobecný súd v tomto štádiu nariadil ich predloženie.

 O žiadosti, aby Všeobecný súd ignoroval určité časti žaloby a príloh

69      Pokiaľ ide o súvisiacu žiadosť Rady, aby Všeobecný súd ignoroval časti žaloby, ktoré odkazujú na sporné dokumenty, najmä body 50 až 53, bod 112 písm. a) bod iii), bod 139 a bod 158 písm. d), žalobkyňa sa domnieva, že túto žiadosť treba zamietnuť. Uvádza totiž, že v týchto bodoch s výnimkou posledného bodu, v ktorom sa nenachádza žiadny výslovný odkaz na prvý sporný dokument, sa obmedzila na vysvetlenie, že napadnutá smernica má svoj pôvod v právnej analýze uvedenej v prvom spornom dokumente. Tento pôvod bol však vysvetlený v odseku 2 návrhu smernice, ktorý je verejným dokumentom. Okrem toho sa zdá, že tvrdenie Rady sa týka skôr údajnej možnosti žalobkyne opierať sa o dokument uverejnený Parlamentom s názvom „Common Rules for Gas pipelines entering the EU Internal Market“ (Spoločné pravidlá pre plynové potrubia vstupujúce na vnútorný trh Únie), hoci z dôvodu verejnej povahy tohto dokumentu sa žalobkyňa mohla odvolávať na tento dokument, ako aj na informácie, ktoré uvádza. Pokiaľ ide o zvyšnú časť, Všeobecný súd nemôže zbaviť žalobkyňu možnosti odvolávať sa na akademické písomnosti, aj keby sa tieto písomnosti mali opierať alebo sa úplne alebo čiastočne odvolávať na dôverné dokumenty, alebo priamo či nepriamo odhaľovať ich obsah.

70      V tejto súvislosti je potrebné po vyňatí prvého a druhého sporného dokumentu zo spisu vo veci konštatovať, že tvrdenia žalobkyne uvedené v žalobe a odkazujúce na uvedené dokumenty už nie sú podložené dôkazmi potvrdzujúcimi ich obsah a vierohodnosť. Pokiaľ ide o články právnej vedy predložené žalobkyňou, ktoré odkazujú na prvé dva sporné dokumenty alebo z nich uvádzajú úryvky, na jednej strane tieto publikácie samy osebe neboli vyhlásené za nezákonné správnym alebo súdnym orgánom a na druhej strane vzhľadom na to, že dôkazná sila publikácií a iných komentárov vydaných právnou vedou je vo všeobecnosti obmedzená, treba konštatovať, že a fortiori tieto dokumenty predložené v prejednávanej veci, aj keď nie je potrebné vyňať ich zo spisu vo veci, majú o to menšiu dôkaznú silu, že žalobkyňa zákonným spôsobom nepredložila zdrojové dokumenty, ktorých obsah mali údajne odhaliť.

71      Za týchto podmienok treba vyhovieť incidenčnému návrhu, aby Všeobecný súd ignoroval určité časti žaloby a príloh, iba pokiaľ ide o časti, v ktorých sú reprodukované úryvky z prvého a druhého sporného dokumentu (pozri v tomto zmysle uznesenia z 30. apríla 2010, Inuit Tapiriit Kanatami a i./Parlament a Rada, T‑18/10 R, neuverejnené, EU:T:2010:172, bod 23, a z 21. februára 2013, Besselink/Rada, T‑331/11, neuverejnené, EU:T:2013:91, bod 16). V zostávajúcej časti treba tento návrh zamietnuť.

72      Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba o incidenčnom návrhu rozhodnúť takto:

–        dokumenty predložené žalobkyňou ako prílohy A. 14 a O. 20 sú vyňaté zo spisu vo veci a časti žaloby a prílohy, v ktorých sú reprodukované úryvky z týchto dokumentov, netreba už zohľadňovať,

–        konanie o treťom spornom dokumente sa zastavuje,

–        v zostávajúcej časti sa incidenčný návrh zamieta.

 O námietkach neprípustnosti vznesených Parlamentom a Radou

73      Na podporu svojich námietok neprípustnosti Parlament a Rada tvrdia, že žalobkyňa nemá aktívnu legitimáciu na účely podania žaloby o neplatnosť proti napadnutej smernici, pretože nie je uvedenou smernicou priamo ani osobne dotknutá. Táto žaloba je preto neprípustná.

74      Žalobkyňa tvrdí, že má aktívnu legitimáciu na podanie žaloby o neplatnosť proti napadnutej smernici.

75      V tejto súvislosti, pokiaľ na základe článku 130 rokovacieho poriadku žalovaný alebo žalovaní formou samostatného podania žiadajú, aby Všeobecný súd rozhodol o neprípustnosti alebo nepríslušnosti bez toho, aby začal prejednanie veci samej, musí tento súd rozhodnúť čo najskôr, prípadne po začatí ústnej časti konania.

76      V prejednávanej veci Všeobecný súd konštatuje, že na základe písomností v spise má dostatok informácií a rozhodne o námietkach neprípustnosti vznesených Parlamentom a Radou prostredníctvom tohto uznesenia bez toho, aby bolo potrebné začať ústnu časť konania.

 Úvodné poznámky

77      Podľa článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ „akákoľvek fyzická alebo právnická osoba môže za podmienok ustanovených v prvom a druhom odseku podať žalobu proti aktom, ktoré sú jej určené [prvá možnosť] alebo ktoré sa jej priamo a osobne týkajú [druhá možnosť], ako aj voči regulačným aktom, ktoré sa jej priamo týkajú a nevyžadujú vykonávacie opatrenia [tretia možnosť]“.

78      V tejto súvislosti, hoci článok 263 štvrtý odsek ZFEÚ výslovne neupravuje prípustnosť žalôb o neplatnosť podaných fyzickými alebo právnickými osobami proti určitej smernici, z judikatúry vyplýva, že táto jediná okolnosť nestačí na vyhlásenie neprípustnosti takýchto žalôb. Inštitúcie Únie totiž nemôžu vylúčiť súdnu ochranu, ktorú toto ustanovenie Zmluvy ponúka fyzickým alebo právnickým osobám samotnou voľbou formy aktu, o ktorý ide (pozri analogicky uznesenie z 10. septembra 2002, Japan Tobacco a JT International/Parlament a Rada, T‑223/01, EU:T:2002:205, bod 28 a citovanú judikatúru).

79      Smernica je však podľa článku 288 tretieho odseku ZFEÚ určená členským štátom. Fyzické alebo právnické osoby, akou je aj žalobkyňa, teda môžu na základe článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ podať žalobu o neplatnosť proti smernici, akou je napadnutá smernica, len ak sa ich priamo a osobne týka (druhá možnosť), alebo predstavuje regulačný akt, ktorý sa ich priamo týka a nevyžaduje vykonávacie opatrenia (tretia možnosť) [pozri v tomto zmysle rozsudky z 25. októbra 2010, Microban International a Microban (Europe)/Komisia, T‑262/10, EU:T:2011:623, bod 19; zo 6. septembra 2013, Sepro Europe/Komisia, T‑483/11, neuverejnený, EU:T:2013:407, bod 29, a uznesenie zo 7. júla 2014, Wepa Lille/Komisia, T‑231/13, neuverejnené, EU:T:2014:640, bod 20].

80      Pokiaľ ide o pojem „regulačný akt“ v zmysle „tretej možnosti“ uvedenej v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ, treba ho chápať tak, že sa týka akéhokoľvek aktu so všeobecnou pôsobnosťou s výnimkou legislatívnych aktov. Vo vzťahu k týmto posledným uvedeným aktom mali totiž autori Lisabonskej zmluvy v úmysle zachovať reštriktívny prístup, pokiaľ ide o možnosť jednotlivcov domáhať sa ich neplatnosti, tým, že sa naďalej uplatní požiadavka, aby preukázali, že sa ich uvedené legislatívne akty „priamo a osobne týkajú“ (pozri v tomto zmysle rozsudok z 3. októbra 2013, Inuit Tapiriit Kanatami a i./Parlament a Rada, C‑583/11 P, EU:C:2013:625, body 59 a 60, ako aj sekretariát Európskeho konventu, záverečná správa Pracovnej skupiny pre fungovanie Súdneho dvora z 25. marca 2003, CONV 636/03, bod 22, a sprievodné poznámky predsedníctva Konventu z 12. mája 2003, CONV 734/03, s. 20).

81      V tejto súvislosti rozlišovanie medzi legislatívnym aktom a regulačným aktom spočíva podľa Zmluvy o FEÚ na kritériu legislatívneho alebo nelegislatívneho postupu, ktorý viedol k jeho prijatiu (pozri uznesenie zo 7. januára 2015, Freitas/Parlament a Rada, T‑185/14, neuverejnené, EU:T:2015:14, bod 26 a citovanú judikatúru). Podľa článku 289 ZFEÚ legislatívnymi aktmi sú totiž právne akty prijaté legislatívnym postupom a v osobitných prípadoch ustanovených zmluvami aj niektoré akty prijaté na základe iniciatívy skupiny členských štátov alebo Parlamentu, a to na odporúčanie Európskej centrálnej banky (ECB) alebo na žiadosť Súdneho dvora, alebo Európskej investičnej banky (EIB).

82      V prejednávanej veci je nesporné, že napadnutá smernica bola prijatá na základe článku 194 ods. 2 ZFEÚ a podľa riadneho legislatívneho postupu, ako je podrobne opísaný v článku 294 ZFEÚ. V dôsledku toho uvedená smernica predstavuje legislatívny akt v zmysle Zmluvy o FEÚ.

83      Za týchto okolností bez ohľadu na skutočnosť, že napadnutá smernica ako smernica stanovuje prijatie opatrení na prebratie zo strany členských štátov, ktorým je určená, pričom už sama osebe vylučuje možnosť, že by sa v zásade mohla považovať za akt, ktorý nezahŕňa „vykonávacie opatrenia“, nemôže byť podmienka týkajúca sa aktívnej legitimácie žalobkyne na podanie žaloby proti uvedenej smernici založená na „tretej možnosti“ uvedenej v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ, pretože napadnutý akt, konkrétne napadnutá smernica, nepredstavuje „regulačný akt“ v zmysle tohto ustanovenia.

84      Pokiaľ ide o „druhú možnosť“ uvedenú v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ, treba pripomenúť, že za určitých okolností sa aj legislatívny akt, ktorý sa vzťahuje na všeobecne určené dotknuté hospodárske subjekty, môže priamo a osobne týkať niektorých z nich v zmysle tohto ustanovenia (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 17. januára 1985, Piraiki‑Patraiki a i./Komisia, 11/82, EU:C:1985:18, body 11 až 32, a z 27. júna 2000, Salamander a i./Parlament a Rada, T‑172/98 a T‑175/98 až T‑177/98, EU:T:2000:168, bod 30).

85      V prejednávanej veci je teda potrebné preskúmať, či žalobkyňa vzhľadom na podmienky stanovené – pokiaľ ide o „druhú možnosť“– v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ preukázala, že napadnutá smernica sa jej priamo a osobne týka, pričom treba pripomenúť, že pojem priama a osobná dotknutosť uvedený v tomto ustanovení zodpovedá pojmu podľa článku 230 štvrtého odseku ES, ktorý autori Lisabonskej zmluvy nemali snahu zmeniť (pozri v tomto zmysle rozsudok z 3. októbra 2013, Inuit Tapiriit Kanatami a i./Parlament a Rada, C‑583/11 P, EU:C:2013:625, body 70 a 71).

 O priamej dotknutosti žalobkyne

86      Parlament zastáva názor, že žalobkyňa nie je priamo dotknutá napadnutou smernicou, pretože táto smernica je všeobecne záväzným normatívnym aktom, ktorý sa uplatňuje abstraktným spôsobom na objektívne určené situácie. Okrem toho neovplyvňuje právne postavenie žalobkyne predtým, ako členské štáty, ktorým je napadnutá smernica určená, prijmú zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia potrebné na dosiahnutie súladu s touto smernicou, alebo prípadne pred uplynutím lehoty na jej prebratie.

87      Parlament sa predovšetkým domnieva, že vzhľadom na možnosť členských štátov odchýliť sa od povinností vyplývajúcich zo smernice 2009/73, zmenenej napadnutou smernicou, a možnosť vnútroštátnych regulačných orgánov považovať takéto odchýlky za odôvodnené a vymedziť povinnosti, ktoré by mali byť s nimi spojené, je potrebné konštatovať, podobne ako rozhodol Súd prvého stupňa v rozsudku z 27. júna 2000, Salamander a i./Parlament a Rada (T‑172/98 a T‑175/98 až T‑177/98, EU:T:2000:168, body 67 až 70), že napadnutá smernica ponecháva členským štátom takú mieru voľnej úvahy, ktorá vylučuje, aby bola žalobkyňa priamo dotknutá uvedenou smernicou.

88      Okrem toho Parlament uvádza, že v každom prípade o trase, ktorou majú byť vedené dve prepravné potrubia plynovodu „Nord Stream 2“ v rámci VEZ Dánska pri ostrove Bornholm, ešte nebolo rozhodnuté v čase podania tejto žaloby. Uvedené potvrdzuje, že žalobkyňa sa na preukázanie toho, že je priamo dotknutá, opiera o potenciálny a budúci účinok napadnutej smernice na jej – tiež budúce – postavenie. Priama dotknutosť však musí existovať v čase podania žaloby, čo v prejednávanej veci nevyhnutne chýba.

89      Rada tvrdí, že žalobkyňa nie je priamo dotknutá napadnutou smernicou v zmysle „druhej možnosti“ uvedenej v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ, ktorý sa má vykladať reštriktívne, ako zdôraznil Súdny dvor v rozsudku z 3. októbra 2013, Inuit Tapiriit Kanatami a i./Parlament a Rada (C‑583/11 P, EU:C:2013:625, bod 59).

90      V tejto súvislosti sa Rada domnieva, že napadnutá smernica nemôže sama osebe pred prijatím vnútroštátnych opatrení na jej prebratie a nezávisle od ich prijatia ovplyvniť právne postavenie žalobkyne. Najmä vzhľadom na znenie a obsah napadnutej smernice nie je žalobkyni priamo uložená žiadna povinnosť, keďže akákoľvek povinnosť vo veciach oddelenia, prístupu tretích strán alebo regulovaných taríf môže vyplývať len z vnútroštátnych opatrení na prebratie tejto smernice. Žalobkyňa navyše uznala túto skutočnosť v rámci výmeny listov uskutočnenej predtým, ako iniciovala rozhodcovské konanie proti Únii na základe Energetickej charty, pretože uviedla, že „ak [napadnutá] smernica nadobudne účinnosť a bude prebratá do nemeckého práva, úsek plynovodu Nord Stream 2 patriaci do územnej pôsobnosti smernice (t. j. úsek nachádzajúci sa na nemeckom území a v nemeckých pobrežných vodách), bude v zásade podliehať pravidlám smernice [2009/73, zmenenej napadnutou smernicou], ktoré sa týkajú najmä oddelenia, prístupu tretích strán a regulácie taríf“.

91      V súvislosti s opatreniami na prebratie napadnutej smernice členské štáty disponujú širokou mierou voľnej úvahy pri spôsobe, akým chcú vykonať túto smernicu, najmä pokiaľ ide po prvé o výber medzi troma modelmi oddelenia (model úplného oddelenia vlastníctva, model nezávislého prevádzkovateľa siete a model nezávislého prevádzkovateľa prepravnej siete), po druhé o možnosť udeliť odchýlky a výnimky z povinností stanovených v smernici 2009/73, zmenenej napadnutou smernicou, a po tretie o možnosť použiť postup splnomocnenia na účely uzavretia alebo zmeny dohôd s tretími krajinami s cieľom zabezpečiť, aby uvedené medzinárodné dohody boli v súlade s právom Únie. Pokiaľ ide konkrétne o výnimky, ktoré možno udeliť, vnútroštátne regulačné orgány majú diskrečnú právomoc nielen pri prijímaní takýchto rozhodnutí, ale aj pri vymedzení vhodných podmienok pre hospodársku súťaž, efektívne fungovanie vnútorného trhu alebo pre bezpečnosť dodávok, ktorým môžu takéto výnimky podriadiť.

92      Napadnutá smernica okrem toho vyžaduje, aby vnútroštátne regulačné orgány prijali ďalšie vykonávacie opatrenia, napríklad pokiaľ ide o stanovenie, metódy výpočtu a schvaľovanie taríf, v súvislosti s ktorými majú priestor na voľnú úvahu.

93      V každom prípade Rada tvrdí, že aj keby sa na účely právnych úvah predpokladalo, že členské štáty nemajú pri prijímaní vnútroštátnych opatrení na prebratie napadnutej smernice nijakú mieru voľnej úvahy, právna situácia žalobkyne by v žiadnom prípade nebola priamo dotknutá, keďže napadnutá smernica má právne účinky vo vzťahu k subjektu, akým je žalobkyňa, iba prostredníctvom aktov prijatých vnútroštátnymi orgánmi.

94      Rada sa ďalej domnieva, že preukazovanie priamej dotknutosti napadnutou smernicou zo strany žalobkyne vychádza z nesprávneho predpokladu, že nebude mať žiadnu možnosť získať výnimku na základe článku 49a, ktorý bol napadnutou smernicou novozavedený do smernice 2009/73, či dokonca na základe článku 36 tejto poslednej uvedenej smernice. Na jednej strane na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, napadnutá smernica neukladá vnútroštátnym regulačným orgánom povinnosť vyžadovať, aby boli žiadosti o výnimku predkladané pred prijatím investičného rozhodnutia alebo pred tým, ako sa začne výstavba dotknutej plynárenskej infraštruktúry. Na druhej strane rozhodnutie o udelení alebo neudelení takejto výnimky prináleží vnútroštátnym regulačným orgánom, ktoré konajú na základe právnych predpisov prijatých na prebratie napadnutej smernice. V tejto súvislosti majú uvedené orgány navyše možnosť stanoviť pre takéto výnimky osobitné podmienky, ktoré samy definujú.

95      Napokon Rada pripomína, že prípadné účinky napadnutej smernice na ekonomickú situáciu žalobkyne nemožno v každom prípade považovať za účinky, ktoré by preukazovali, že je vo svojom právnom postavení priamo dotknutá uvedenou smernicou.

96      Žalobkyňa v žalobe a vo svojich pripomienkach k námietkam neprípustnosti vzneseným Parlamentom a Radou tvrdí, že je priamo dotknutá napadnutou smernicou. Podľa názoru žalobkyne bez ohľadu na údajnú možnosť získať od nemeckého regulačného orgánu výnimku na základe článku 49a, ktorý napadnutá smernica doplnila do smernice 2009/73, či dokonca na základe článku 36 tejto poslednej uvedenej smernice, ktorý sa v každom prípade môže uplatňovať len na „novú infraštruktúru“, čo nie je prípad plynovodu „Nord Stream 2“, sa na ňu odteraz budú vzťahovať požiadavky smernice 2009/73. Platí to teda pre povinnosti v oblasti oddelenia prepravných sietí a prevádzkovateľov prepravných sietí, ako sú stanovené v článku 9 smernice 2009/73, povinnosti umožniť tretím stranám prístup k jej plynovodu, ako je stanovená v článku 32 tejto smernice, a tarifné povinnosti, ako sú stanovené v článku 41 ods. 1 a 6 uvedenej smernice a v príslušných nemeckých vykonávacích zákonoch.

97      Tieto nové povinnosti v prípade žalobkyne povedú k významným zmenám, pretože na účely ich splnenia bude musieť predať celý plynovod „Nord Stream 2“ tretej strane alebo úplne zmeniť svoju organizačnú a podnikovú štruktúru, čo podstatne oslabí základ financovania tejto infraštruktúry, do ktorého sú navyše zapojené európske podniky.

98      Podľa žalobkyne napadnutá smernica neposkytuje Spolkovej republike Nemecko ako členskému štátu, v ktorého pobrežnom mori sa nachádza dotknutý úsek plynovodu Nord Stream 2, žiadnu skutočnú mieru voľnej úvahy pri vykonávaní tejto smernice, pretože pravidlá týkajúce sa oddelenia, prístupu tretích strán a regulácie taríf sa uplatňujú na žalobkyňu bez toho, aby mohla získať výnimku z pôsobnosti príslušných ustanovení smernice 2009/73 na základe článku 49a, ktorý bol do tejto smernice novozavedený napadnutou smernicou.

99      Každá z možností oddelenia, tak ako sú stanovené v napadnutej smernici, však bude mať značný vplyv na situáciu žalobkyne tým, že podstatne ovplyvní jej vlastnícku a podnikovú štruktúru. Preto „ak je Nemecko povinné požadovať od žalobkyne, aby vyhovela aspoň jednej z týchto troch možností, tomuto členskému štátu nebola ponechaná možnosť konať alebo nekonať“ podľa formulácie, ktorú použil Súd prvého stupňa v bode 53 uznesenia z 22. júna 2006, Sahlstedt a i./Komisia (T‑150/05, EU:T:2006:172), a „zásahy do právneho postavenia [žalobkyne budú] teda spôsobené požiadavkou dosiahnutia tohto cieľa“ podľa formulácie použitej Súdnym dvorom v bode 63 rozsudku z 13. marca 2008, Komisia/Infront WM (C‑125/06 P, EU:C:2008:159).

100    V každom prípade nemožno spochybniť, že spoločnosť v takej situácii, akou je situácia žalobkyne, ktorá chce splniť požiadavky napadnutej smernice s cieľom pripraviť sa na prevádzkovanie plynovodu, akým je „Nord Stream 2“, ku dňu uplynutia lehoty stanovenej členským štátom na prebratie uvedenej smernice, teda 24. februára 2020, bude musieť okamžite začať s vykonávaním potrebných zmien, čo preukazuje existenciu právnych účinkov tejto smernice na situáciu žalobkyne.

101    Okrem toho, pokiaľ ide o možnosť žalobkyne získať od nemeckého regulačného orgánu výnimku na základe nového článku 49a smernice 2009/73, ktorý bol do tejto smernice doplnený napadnutou smernicou, pričom podľa Parlamentu a Rady by mohla táto výnimka v praxi eliminovať všetky právne účinky napadnutej smernice na jej situáciu, žalobkyňa sa domnieva, že jej žiadosť o udelenie takejto výnimky bude odsúdená na neúspech. Takáto výnimka totiž môže byť udelená len vtedy, ak dotknutá plynárenská infraštruktúra bola „dokončen[á] pred 23. májom 2019“, čo nie je prípad plynovodu „Nord Stream 2“. Zásadnou otázkou je v skutočnosti otázka rozsahu tejto podmienky obmedzujúcej vecnú pôsobnosť uvedeného článku 49a, čo odôvodňuje rozhodnutie Všeobecného súdu spojiť preskúmanie námietok neprípustnosti s prejednaním veci samej a určiť Parlamentu a Rade lehotu na podanie vyjadrení k žalobe.

102    V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry podmienka stanovená v „druhej možnosti“ uvedenej v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ, podľa ktorej sa musí akt Únie, ktorý je predmetom žaloby, priamo týkať fyzickej osoby alebo právnickej osoby, si vyžaduje splnenie dvoch kumulatívnych kritérií, a to konkrétne po prvé, aby tento akt priamo ovplyvňoval právne postavenie jednotlivca, a po druhé, aby neponechával žiadny priestor na voľnú úvahu jeho adresátom povereným jeho uplatňovaním, keďže má úplne automatický charakter a vyplýva zo samotnej právnej úpravy Únie bez uplatnenia iných sprostredkujúcich ustanovení (uznesenie z 19. júna 2008, US Steel Košice/Komisia, C‑6/08 P, neuverejnené, EU:C:2008:356, bod 60, a rozsudok zo 6. novembra 2018, Scuola Elementare Maria Montessori/Komisia, Komisia/Scuola Elementare Maria Montessori a Komisia/Ferracci, C‑622/16 P až C‑624/16 P, EU:C:2018:873, bod 42).

103    To isté platí, ak možnosť adresátov nevykonať napadnutý akt Únie je čisto hypotetická, pričom ich vôľa vyvodiť následky v súlade s týmto aktom je nepochybná (pozri uznesenie z 19. júna 2008, US Steel Košice/Komisia, C‑6/08 P, neuverejnené, EU:C:2008:356, bod 61 a citovanú judikatúru, a rozsudok zo 4. decembra 2019, Polskie Górnictwo Naftowe i Gazownictwo/Komisia, C‑342/18 P, neuverejnený, EU:C:2019:1043, bod 39 a citovanú judikatúru).

104    V prejednávanej veci treba konštatovať, že od nadobudnutia účinnosti napadnutej smernice je vo všeobecnosti časť prepravných potrubí prevádzkovateľov plynovodu, akým je aj žalobkyňa, v tomto prípade časť, ktorá sa nachádza medzi členským štátom a tretím štátom alebo v pobrežnom mori členského štátu, potenciálne podriadená povinnostiam stanoveným smernicou 2009/73 a vnútroštátnym ustanoveniam prijatým na prebratie tejto poslednej uvedenej smernice, zmenenej napadnutou smernicou.

105    Pokiaľ však ide o konkrétne povinnosti, ktorým na základe ustanovení smernice 2009/73 v znení zmien bude v súčasnosti podliehať časť prepravných plynových potrubí niektorých subjektov, akým je aj žalobkyňa, ako aj spôsob, akým budú tieto povinnosti presne vymedzené, to všetko závisí od vnútroštátnych vykonávacích opatrení, ktoré členský štát, v ktorého pobrežnom mori sa nachádza táto časť plynovodu, prijme alebo prijal na základe článku 2 napadnutej smernice v spojení s článkom 288 tretím odsekom ZFEÚ, a to najneskôr do 24. februára 2020.

106    Samotná smernica totiž nemôže ukladať povinnosti jednotlivcovi, a preto sa na smernicu ako takú nemôžu odvolávať vnútroštátne orgány voči subjektom v prípade, že neexistujú opatrenia na prebratie uvedenej smernice, ktoré by predtým tieto orgány prijali (rozsudok z 26. februára 1986, Marshall, 152/84, EU:C:1986:84, bod 48, a uznesenie zo 7. júla 2014, Group’Hygiène/Komisia, T‑202/13, EU:T:2014:664, bod 33; pozri tiež v tomto zmysle rozsudok zo 14. júla 1994, Faccini Dori, C‑91/92, EU:C:1994:292, body 20 a 25).

107    Ustanovenia napadnutej smernice bez ohľadu na to, či sú jasné a dostatočne presné, nemôžu byť pred prijatím opatrení na jej vykonanie zo strany štátov a nezávisle od neho priamym a bezprostredným zdrojom povinností na strane žalobkyne a na základe toho sa priamo dotýkať jej právneho postavenia v zmysle článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ (pozri v tomto zmysle rozsudok z 27. júna 2000, Salamander a i./Parlament a Rada, T‑172/98 a T‑175/98 až T‑177/98, EU:T:2000:168, bod 54, a uznesenie zo 7. júla 2014, Group’Hygiène/Komisia, T‑202/13, EU:T:2014:664, bod 33). Najmä nemecký regulačný orgán nemôže v prípade, že Spolková republika Nemecko neprijme opatrenia na prebratie napadnutej smernice, vyžadovať od žalobkyne, aby dodržala povinnosti, ktoré sa na ňu po novom vzťahujú, tak ako to stanovuje uvedená smernica.

108    V tejto súvislosti okolnosť, že činnosti žalobkyne budú v súčasnosti čiastočne upravené právom Únie, konkrétne v prejednávanej veci zmenenou smernicou 2009/73, je v každom prípade len dôsledkom jej rozhodnutia rozvíjať a udržiavať svoju činnosť na území Únie, v tomto prípade v pobrežnom mori jedného z členských štátov Únie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. decembra 2011, Air Transport Association of America a i., C‑366/10, EU:C:2011:864, body 127 a 128). Napadnutá smernica však sama osebe ani od nadobudnutia jej účinnosti nemá bezprostredné a konkrétne účinky na právnu situáciu subjektov, akým je žalobkyňa, a v každom prípade nie skôr, ako uplynie lehota na prebratie stanovená v článku 2 ods. 1 tejto smernice.

109    Okrem toho, ak by sa pripustil názor žalobkyne, podľa ktorého bola jej právna situácia priamo ovplyvnená nadobudnutím účinnosti napadnutej smernice z dôvodu, že prevádzka jej siete dvoch potrubí plynovodu „Nord Stream 2“ by inak nespadala do vecnej pôsobnosti smernice 2009/73, viedlo by to k záveru, že zakaždým, keď Únia prijíma novú právnu úpravu v danej oblasti a tým ukladá subjektom povinnosti, ktoré sa na nich predtým nevzťahovali, by sa táto právna úprava, aj keby bola prijatá vo forme smernice a podľa riadneho legislatívneho postupu, nevyhnutne a priamo týkala subjektov v zmysle článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ. Takýto prístup by však odporoval samotnému zneniu článku 288 tretieho odseku ZFEÚ, podľa ktorého „smernic[e] [sú] záväzn[é] pre každý členský štát, ktorému [sú] určen[é], a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom sa voľba foriem a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom“, a v dôsledku toho aj skutočnosti, že subjekty sú v zásade ovplyvnené, pokiaľ ide o ich právnu situáciu, vnútroštátnymi opatreniami, ktorými sa preberá akákoľvek smernica.

110    V prejednávanej veci teda členské štáty, konkrétne v tomto prípade Spolková republika Nemecko v prípade žalobkyne, prostredníctvom vnútroštátnych opatrení na prebratie napadnutej smernice schválili alebo schvália, že subjekty, akým je žalobkyňa, budú podliehať alebo podliehajú za podmienok stanovených týmito členskými štátmi povinnostiam podľa smernice 2009/73, zmenenej napadnutou smernicou (pozri v tomto zmysle uznesenia z 10. septembra 2002, Japan Tobacco a JT International/Parlament a Rada, T‑223/01, EU:T:2002:205, bod 47, a zo 7. júla 2014, Group’Hygiène/Komisia, T‑202/13, EU:T:2014:664, body 33 a 36).

111    V tejto súvislosti po prvé v čase podania tejto žaloby takéto vykonávacie opatrenia v prípade Spolkovej republiky Nemecko chýbali. Po druhé a v každom prípade na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, treba konštatovať, že pokiaľ ide o vnútroštátne vykonávacie opatrenia, ktoré mali členské štáty prijať do 24. februára 2020, čím sa mali stať povinnosti vyplývajúce zo smernice 2009/73, zmenenej napadnutou smernicou, právne záväznými pre určité subjekty, uvedené členské štáty mali priestor na voľnú úvahu pri vykonávaní ustanovení tejto smernice.

112    Na jednej strane totiž, pokiaľ ide o povinnosti stanovené v článku 9 smernice 2009/73 v znení zmien, členské štáty majú možnosť podľa nového prvého pododseku v odsekoch 8 a 9 tohto článku 9, ako boli doplnené napadnutou smernicou, rozhodnúť o neuplatnení povinnosti oddelenia prepravných sietí a prevádzkovateľov prepravných sietí, ako je stanovená v článku 9 ods. 1 Konkrétne, členské štáty „môžu“ takto rozhodnúť, pokiaľ ide o časť plynárenskej prepravnej siete spájajúcej členský štát s treťou krajinou, ktorá sa nachádza medzi hranicou tohto členského štátu a prvým miestom pripojenia k sieti tohto členského štátu, ak po prvé prepravná sieť patrila k 23. máju 2019 vertikálne integrovanému podniku, a po druhé prepravná sieť patrila k 23. máju 2019 vertikálne integrovanému podniku a boli zavedené opatrenia, ktoré zaručujú väčšiu nezávislosť prevádzkovateľa prepravnej siete než ustanovenia kapitoly IV smernice 2009/73.

113    Žalobkyňa navyše uznáva túto možnosť, keď zdôrazňuje, že „je tiež pravda, že pokiaľ ide o oddelenie vlastníctva, smernica [2009/73, zmenená napadnutou smernicou] umožňuje členským štátom zaviesť alternatívy k úplnému oddeleniu, konkrétne model nezávislého prevádzkovateľa… a model nezávislého prevádzkovateľa prepravnej siete“. Rovnako treba konštatovať, že na základe článku 14 ods. 1 smernice 2009/73, ako bol doplnený napadnutou smernicou, sa členské štáty môžu rozhodnúť, že nebudú uplatňovať článok 9 ods. 1 a že na návrh vlastníka dotknutej prepravnej siete a so súhlasom Komisie určia nezávislého prevádzkovateľa siete.

114    Na druhej strane na základe zmien, ktoré do smernice 2009/73 zaviedla napadnutá smernica, najmä tých, ktoré sa týkajú článku 36 a doplnenia článku 49a, sa vnútroštátne orgány môžu rozhodnúť udeliť „novým významným plynárenským infraštruktúram“ a „prepravným plynovodom medzi členským[i] štát[mi] a tre[tími] krajin[ami], ktoré boli dokončené pred 23. májom 2019“, výnimky z uplatňovania niektorých článkov smernice 2009/73 v znení zmien, konkrétne v prejednávanej veci, pokiaľ ide o článok 36, výnimky z článkov 9, 32, 33 a 34, ako aj z článku 41 ods. 6, 8 a 10, a pokiaľ ide o článok 49a, výnimky z článkov 9, 10, 11 a 32, ako aj z článku 41 ods. 6, 8 a 10.

115    V tejto súvislosti prináleží členským štátom prijať vnútroštátne opatrenia, ktoré umožnia dotknutým subjektom požiadať o tieto výnimky, pričom presne určia podmienky na získanie týchto výnimiek z hľadiska všeobecných kritérií stanovených v článku 49a smernice 2009/73 v znení zmien a upravia postup, ktorý umožní ich vnútroštátnym regulačným orgánom rozhodnúť o takýchto žiadostiach v lehotách stanovených napadnutou smernicou. Okrem toho vnútroštátne regulačné orgány disponujú na účely uplatnenia týchto podmienok širokou mierou voľnej úvahy, pokiaľ ide o udeľovanie takýchto výnimiek a prípadné osobitné podmienky, ktorým tieto výnimky môžu podliehať (pozri analogicky rozsudok zo 4. decembra 2019, Polskie Górnictwo Naftowe i Gazownictwo/Komisia, C‑342/18 P, neuverejnený, EU:C:2019:1043, body 48 až 53).

116    Z vyššie uvedeného vyplýva, že žalobkyňa nie je priamo dotknutá ustanoveniami napadnutej smernice.

117    Nakoniec sa žalobkyňa nemôže odvolávať na riešenie prijaté Súdnym dvorom v rozsudku z 13. marca 2008, Komisia/Infront WM (C‑125/06 P, EU:C:2008:159). Táto vec sa totiž týkala rozhodnutia Komisie určeného iným členským štátom, než je Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska, v ktorom Komisia schválila opatrenia prijaté týmto štátom, v tom čase členom Únie, ktoré vnútroštátnym prevádzkovateľom televízneho vysielania ukladali určitý počet obmedzení, ak zamýšľali vysielať určené udalosti, pre ktoré žalobkyňa v prvostupňovom konaní nadobudla výlučné práva. Právna a skutková situácia uvedenej veci teda nie je nijako porovnateľná so situáciou v prejednávanej veci, ktorá sa týka výlučne určitej smernice a ktorá navyše nie je atypická.

118    Zo všetkých predchádzajúcich úvah vyplýva, že žalobkyňa nie je priamo dotknutá napadnutou smernicou. Vzhľadom na to, že podmienky stanovené v „druhej možnosti“ uvedenej v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ sú kumulatívne, toto konštatovanie znamená, že žalobkyňa nemôže mať aktívnu legitimáciu na podanie žaloby o neplatnosť proti napadnutej smernici na základe tejto druhej možnosti (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 4. decembra 2019, Polskie Górnictwo Naftowe i Gazownictwo/Komisia, C‑342/18 P, neuverejnený, EU:C:2019:1043, bod 37 a citovanú judikatúru).

119    Je potrebné dodať, že na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, skutočnosť, že Parlament a Rada prijali napadnutý akt vo forme smernice alebo že sa rozhodli, že výnimka na základe nového článku 49a smernice 2009/73 v znení zmien sa môže vzťahovať len na plynovody „dokončené pred 23. májom 2019“, nemôže obmedziť jej právo na účinné súdne preskúmanie podľa článku 47 Charty základných práv Európskej únie.

120    Zmluva o FEÚ totiž svojimi článkami 263 a 277 na jednej strane a svojím článkom 267 na druhej strane zriadila ucelený systém právnych prostriedkov a postupov zaručujúcich preskúmanie zákonnosti aktov Únie, ktorá je zverená súdom Únie (rozsudky z 23. apríla 1986, Les Verts/Parlament, 294/83, EU:C:1986:166, bod 23; z 25. júla 2002, Unión de Pequeños Agricultores/Rada, C‑50/00 P, EU:C:2002:462, bod 40, a z 3. októbra 2013, Inuit Tapiriit Kanatami a i./Parlament a Rada, C‑583/11 P, EU:C:2013:625, bod 92).

121    Fyzické a právnické osoby, akou je aj žalobkyňa, ktoré nemôžu z dôvodu podmienok prípustnosti uvedených v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ priamo napadnúť všeobecne záväzné akty Únie, sú tak chránené proti ich uplatneniu voči nim (rozsudok z 3. októbra 2013, Inuit Tapiriit Kanatami a i./Parlament a Rada, C‑583/11 P, EU:C:2013:625, bod 93).

122    Žalobkyňa totiž v jej prípade môže požiadať nemecký regulačný orgán o výnimku na základe článku 49a, či dokonca na základe článku 36 smernice 2009/73 v znení zmien, a prípadne napadnúť rozhodnutie tohto orgánu na nemeckom súde, pričom bude namietať neplatnosť napadnutej smernice v úmysle doviesť ho k tomu, že sa obráti na Súdny dvor s prejudiciálnymi otázkami týkajúcimi sa platnosti napadnutej smernice, a to na základe článku 267 ZFEÚ (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 16. mája 2019, Pebagua/Komisia, C‑204/18 P, neuverejnený, EU:C:2019:425, body 67 a 68, a zo 4. decembra 2019, Polskie Górnictwo Naftowe i Gazownictwo/Komisia, C‑342/18 P, neuverejnený, EU:C:2019:1043, bod 63 a citovanú judikatúru).

123    V tejto súvislosti na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, neexistuje dôvod na vyhlásenie takéhoto návrhu na začatie prejudiciálneho návrhu za neprípustný z dôvodu, že žalobkyňa by „bez akýchkoľvek pochybností mala“ právo podať žalobu o neplatnosť proti napadnutej smernici podľa článku 263 ZFEÚ v zmysle judikatúry vyplývajúcej z rozsudku z 9. marca 1994, TWD Textilwerke Deggendorf (C‑188/92, EU:C:1994:90), a nedávno spresnenej v rozsudku z 25. júla 2018, Georgsmarienhütte a i. (C‑135/16, EU:C:2018:582, bod 43). Naopak, zamietnutie tejto žaloby ako neprípustnej potvrdzuje, že nemá aktívnu legitimáciu na základe článku 263 ZFEÚ.

124    Žaloba sa preto musí zamietnuť ako neprípustná, keďže žalobkyňa nemôže založiť svoju aktívnu legitimáciu na podanie žaloby o neplatnosť proti napadnutej smernici na žiadnej z možností uvedených v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ.

 O návrhu na nariadenie opatrenia na zabezpečenie priebehu konania

125    Vo svojom návrhu na nariadenie opatrenia na zabezpečenie priebehu konania žalobkyňa uvádza, že mnohé pasáže v 25 dokumentoch, ku ktorým Rada v odpovedi na žiadosti zamestnanca žalobkyne poskytla iba čiastočný prístup, boli zakryté. Má teda dôvod domnievať sa, že uvedené zakryté časti sú pre výsledok tejto žaloby veľmi dôležité, keďže pravdepodobne obsahujú informácie, ktoré preukazujú, že napadnutá smernica prijatá normotvorcom Únie bola na žalobkyňu osobitne zameraná. Na dôkaz toho žalobkyňa poukazuje na skutočnosť, že zjavne z iného zdroja získala necenzurované verzie dvoch z 25 dokumentov, ku ktorým bol zamietnutý úplný prístup. Tieto dva dokumenty obsahujúce pripomienky Spolkovej republiky Nemecko k návrhu smernice preukazujú, že na žalobkyňu sa napadnutá smernica osobitne zameriavala.

126    Žalobkyňa preto navrhuje, aby Všeobecný súd nariadil Rade predložiť necenzurované verzie 25 dokumentov, ku ktorým bol jej zamestnancovi umožnený iba čiastočný prístup, ako aj dva dokumenty, ktoré mu Rada odmietla poskytnúť, pričom spresňuje, že v uvedených verziách môžu byť zakryté prípadné pasáže týkajúce sa stanoviska právneho servisu Rady alebo osobných údajov.

127    Rada, ktorú v podstate podporuje Parlament, vo svojich pripomienkach k návrhu na nariadenie opatrenia na zabezpečenie priebehu konania navrhuje, aby Všeobecný súd v prvom rade zamietol tento návrh, pretože požadované dokumenty sú zjavne irelevantné, pokiaľ ide o aktívnu legitimáciu žalobkyne. Ďalej zdôrazňuje, že v rámci prejednávanej veci Všeobecný súd nemôže, a to ani nepriamo, preskúmavať zákonnosť rozhodnutí, ktoré prijala ako odpoveď na žiadosti zamestnanca žalobkyne podľa nariadenia č. 1049/2001, a že naopak by mal tento súd zamietnuť pokus žalobkyne iniciovať neoprávnený postup odhaľovania dokumentov (dokument discovery) a obísť konečnú povahu rozhodnutí o zamietnutí prístupu vo vzťahu k jej zamestnancovi, pokiaľ nebola podaná žaloba podľa článku 263 ZFEÚ. Rada tiež navrhuje, aby Všeobecný súd v každom prípade nariadil vyňať zo spisu vo veci dokumenty predložené ako prílohy M. 26 a M. 30 k návrhu na nariadenie opatrenia na zabezpečenie priebehu konania z dôvodu, že ich žalobkyňa získala protiprávne a v dôsledku toho boli protiprávne predložené a pripojené k jej návrhu.

128    Hoci Rada zdôrazňuje, že Súdny dvor prejednával súvisiacu problematiku v rámci veci, v ktorej bol vydaný rozsudok z 28. marca 2017, Rosneft (C‑72/15, EU:C:2017:236), v ktorej sa žalobca snažil využiť postup stanovený v nariadení č. 1049/2001 na získanie dokumentov od inštitúcie s cieľom podporiť svoje tvrdenia ako súkromný subjekt v spore proti Únii, zároveň uvádza, že sa v zásade domnieva, že v prejednávanej veci sa žalobkyňa snaží dosiahnuť len to, aby Všeobecný súd legalizoval jej držbu dokumentov, ktoré odhaľujú interné diskusie a predbežné stanoviská členských štátov týkajúce sa napadnutej smernice, na účely ich neskoršieho použitia v rozhodcovskom konaní, ktoré iniciovala proti Únii, hoci prístup k necenzurovaným verziám týchto dokumentov bol žalobkyni zamietnutý zo strany Rady na základe nariadenia č. 1049/2001.

129    V tejto súvislosti treba konštatovať, že dokumenty, ktorých sa týka návrh na nariadenie opatrenia na zabezpečenie priebehu konania, môžu podľa žalobkyne preukázať, že je osobne dotknutá napadnutou smernicou. Keďže však skutočnosť, že právna situácia žalobkyne nebola priamo dotknutá, ako už bolo konštatované vyššie, postačuje na vyvodenie záveru, že nemá aktívnu legitimáciu na podanie žaloby o neplatnosť proti napadnutej smernici, túto žalobu možno zamietnuť ako neprípustnú bez toho, aby bolo potrebné rozhodnúť o návrhu na nariadenie opatrenia na zabezpečenie priebehu konania.

130    Pokiaľ ide o žiadosť Rady o to, aby obidva dokumenty predložené žalobkyňou ako prílohy M. 26 a M. 30 boli vyňaté zo spisu vo veci, treba zdôrazniť, že na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa vo svojom liste z 27. januára 2020, v ktorom z vlastnej iniciatívy zaujala stanovisko k tejto dodatočnej žiadosti Rady, takáto prekážka konania nemusí byť nevyhnutne namietaná samostatným podaním podľa článku 130 ods. 2 rokovacieho poriadku a môže byť navyše namietaná v ktoromkoľvek štádiu konania. Žiadosť Rady, ako je formulovaná v jej pripomienkach k návrhu na nariadenie opatrenia na zabezpečenie priebehu konania, je teda prípustná.

131    V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že oba sporné dokumenty obsahujú stanoviská Spolkovej republiky Nemecko v rámci legislatívneho procesu, ktorý viedol k prijatiu napadnutej smernice.

132    Žalobkyňa vo svojom liste z 27. januára 2020 spochybňuje, že by uvedené dokumenty držala protiprávne. Po prvé zdôrazňuje, že tieto dokumenty neboli označené klasifikáciou „Restreint UE/EU Restricted“, a uvádzali len to, že sú určené na použitie v rámci určitej komunity adresátov a že za zaobchádzanie s uvedenými dokumentmi a ich neskoršie šírenie sú zodpovední len členovia uvedenej komunity. Po druhé uviedla, že „ak [by] s [ňou] člen takejto komunity zdieľal dokument, [bolo by] veľmi ťažké pochopiť, ako by to mohlo viesť k nezákonnosti z [jej] strany“.

133    V tejto súvislosti treba konštatovať, že žalobkyňa vo svojom liste z 27. januára 2020 neuviedla, ktorý zo stálych zástupcov členských štátov Únie patriacich do komunity osôb, ktorým boli dva predmetné dokumenty určené, jej umožnil disponovať uvedenými dokumentmi. Neodvolávala sa ani na súhlas stáleho zástupcu Spolkovej republiky Nemecko ako autora uvedených dokumentov. Okrem toho sa nezdá, že by v zmysle článku 4 ods. 5 nariadenia č. 1049/2001 (pozri, pokiaľ ide o túto možnosť, rozsudok z 18. decembra 2007, Švédsko/Komisia, C‑64/05 P, EU:C:2007:802, body 85 až 89), uvedený členský štát mlčky alebo výslovne súhlasil s tým, aby uvedené komentáre boli zaslané žalobkyni, a to buď pred čiastočným zamietnutím žiadostí zamestnanca žalobkyne zo strany Rady, alebo po ňom.

134    Za týchto okolností treba konštatovať, že žalobkyňa nepreukázala, že necenzurované verzie komentárov Spolkovej republiky Nemecko, ktoré boli predložené v rámci postupu prijímania napadnutej smernice, boli získané legálnym spôsobom.

135    V dôsledku toho je potrebné vyhovieť žiadosti Rady o vyňatie dokumentov predložených žalobkyňou ako prílohy M. 26 a M. 30 zo spisu vo veci, pričom v každom prípade treba zdôrazniť po prvé, že na základe týchto dokumentov nemožno preukázať, že žalobkyňa je priamo dotknutá podľa druhej možnosti uvedenej v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ, takže Všeobecný súd nemusí od Rady požadovať ich predloženie na účely rozhodnutia o námietkach neprípustnosti, a po druhé, že zverejnenie obsahu týchto dokumentov, a to aj v tomto konaní, by mohlo konkrétne a skutočne ohroziť ochranu verejného záujmu týkajúceho sa medzinárodných vzťahov v zmysle článku 4 ods. 1 nariadenia č. 1049/2001, a to najmä oslabením postavenia Únie v rozhodcovskom konaní, ktoré proti nej začala žalobkyňa, pretože okrem iného prijatie opatrenia na zabezpečenie priebehu konania zo strany Všeobecného súdu tak, ako navrhovala žalobkyňa, by malo tendenciu legalizovať jej držbu necenzurovaných verzií týchto dokumentov.

 O návrhoch na vstup vedľajších účastníkov do konania

136    Podľa článku 144 ods. 3 rokovacieho poriadku, ak žalovaný podá námietku neprípustnosti alebo nepríslušnosti podľa článku 130 ods. 1, o návrhu na vstup vedľajšieho účastníka do konania sa rozhodne až po zamietnutí námietky alebo po rozhodnutí o spojení tejto žiadosti a veci samej na spoločné konanie. Okrem toho podľa článku 142 ods. 2 toho istého rokovacieho poriadku sa vedľajšie účastníctvo stane bezpredmetným, najmä ak je žaloba vyhlásená za neprípustnú.

137    Vzhľadom na to, že námietkam neprípustnosti bolo v prejednávanej veci vyhovené a že toto uznesenie v dôsledku toho ukončuje konanie, nie je potrebné rozhodnúť o návrhoch Estónskej republiky, Lotyšskej republiky, Litovskej republiky, Poľskej republiky a Komisie na vstup vedľajšieho účastníka do konania.

 O trovách

138    Podľa článku 134 ods. 1 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže Parlament a Rada predložili návrh v tomto zmysle, je potrebné uložiť žalobkyni povinnosť nahradiť trovy konania.

139    V súlade s článkom 138 ods. 1 rokovacieho poriadku znášajú členské štáty a inštitúcie, ktoré vstúpili do konania ako vedľajší účastníci, svoje vlastné trovy konania. Okrem toho podľa článku 144 ods. 10 tohto rokovacieho poriadku, ak sa hlavné konanie skončí predtým, ako sa rozhodne o návrhu na vstup vedľajšieho účastníka do konania, tento navrhovateľ a hlavní účastníci konania znášajú vlastné trovy konania spojené s návrhom. V dôsledku toho žalobkyňa, Parlament a Rada, ako aj Estónska republika, Lotyšská republika, Litovská republika, Poľská republika a Komisia znášajú vlastné trovy konania spojené s návrhmi na vstup vedľajšieho účastníka do konania.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (ôsma komora)

nariadil:

1.      Dokumenty predložené spoločnosťou Nord Stream 2 AG ako prílohy A. 14 a O. 20 sú vyňaté zo spisu vo veci a nie je potrebné zohľadniť časti žaloby a prílohy, v ktorých sú reprodukované úryvky z týchto dokumentov.

2.      Incidenčný návrh podaný Radou Európskej únie sa v zostávajúcej časti zamieta.

3.      Dokumenty predložené spoločnosťou Nord Stream 2 ako prílohy M. 26 a M. 30 sú vyňaté zo spisu vo veci.

4.      Žaloba sa zamieta ako neprípustná.

5.      Konanie o návrhoch Estónskej republiky, Lotyšskej republiky, Litovskej republiky, Poľskej republiky a Komisie na vstup vedľajšieho účastníka do konania sa zastavuje.

6.      Nord Stream 2 je povinná nahradiť trovy konania Európskeho parlamentu a Rady s výnimkou trov konania spojených s návrhmi na vstup vedľajšieho účastníka do konania.

7.      Nord Stream 2, Parlament a Rada, ako aj Estónska republika, Lotyšská republika, Litovská republika, Poľská republika a Komisia znášajú vlastné trovy konania spojené s návrhmi na vstup vedľajšieho účastníka do konania.

V Luxemburgu 20. mája 2020

*      Jazyk konania: angličtina.

1      Skryté dôverné údaje.