1

Rozhodnutím K(2008) 6815 v konečnom znení z 12. novembra 2008 o konaní podľa článku [101 ZFEÚ] a článku 53 Dohody o EHP (COMP/39.125 – Autosklo) (ďalej len „rozhodnutie Autosklo“), Komisia Európskych spoločenstiev konštatovala účasť niekoľkých podnikov na súbore dohôd alebo zosúladených postupoch v odvetví autoskla a uložila im pokuty v celkovej výške 1,383 miliardy eur.

2

Medzi dotknutými podnikmi a adresátmi rozhodnutia Autosklo sa nachádzajú jednak AGC Flat Glass Europe SA (teraz AGC Glass Europe SA), AGC Automotive Europe SA a AGC Automotive Germany GmbH (teraz AGC Glass Germany GmbH) (ďalej len spoločne, „AGC“), a jednak Saint‑Gobain Glass France SA, Saint‑Gobain Sekurit France SA a Saint‑Gobain Sekurit Deutschland GmbH & Co. KG (ďalej len spoločne, „SG“).

3

Listom zo 16. februára 2012 zapísaným pod spisovou značkou Gestdem 2012/817 žalobkyňa, Axa Versicherung AG, ktorá vyvíja svoju činnosť najmä v odvetví poistenia motorových vozidiel v Nemecku, predložila Komisii žiadosť o prístup k úplnému zneniu obsahu spisu vo veci COMP/39.125, a to na základe nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1049/2001 z 30. mája 2001 o prístupe verejnosti k dokumentom Európskeho parlamentu, Rady a Komisie (Ú. v. ES L 145, s. 43; Mim. vyd. 01/003, s. 331, ďalej len „prvá žiadosť“). Žalobkyňa túto prvú žiadosť odôvodnila svojou potrebou podporiť svoju žalobu o náhradu škody podanú 31. januára 2012 na Landgericht Düsseldorf (Regionálny súd v Düsseldorfe, Nemecko) proti AGC, pričom do tohto konania bola následne predvolaná ako vedľajšia účastníčka konania SG. Rozhodnutím zo 7. marca 2012 jej Komisia priznala čiastočný prístup k požadovanému dokumentu, pričom uviedla, že ďalšie časti tohto dokumentu jej nie je možné poskytnúť, keďže sa na ne vzťahujú isté výnimky z práva na prístup k dokumentom podľa článku 4 nariadenia č. 1049/2001 (ďalej len „rozhodnutie zo 7. marca 2012“).

4

Listom z 18. júna 2012 zapísaným pod spisovou značkou Gestdem 2012/3021, žalobkyňa podala na Komisiu novú žiadosť o prístup k dokumentom, ktorá sa týkala úplného znenia všetkých dokumentov nachádzajúcich sa v spise vo veci COMP/39.125 (ďalej len „druhá žiadosť“). Komisia uvedenú žiadosť zamietla rozhodnutím z 3. augusta 2012.

5

Listami z 23. marca a 17. augusta 2012 žalobkyňa predložila Komisii dve opakované žiadosti o prístup k dotknutým dokumentom. Rozhodnutím Gestdem 2012/817 a 2012/3021 z 29. októbra 2013 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) jej Komisia priznala prístup k obsahu spisu vo veci COMP/39.125, ktorý bol širší ako prístup priznaný na základe rozhodnutia zo 7. marca 2012, pričom však v zostávajúcej časti obe opakované žiadosti zamietla.

6

Komisia tento svoj záver odôvodnila po prvé tým, že dokumenty, ktorých sa týkali dve žiadosti žalobkyne, boli súčasťou spisu v konaní, ktoré sa začalo v súvislosti s rozhodnutím Autosklo, že na Všeobecný súd boli proti tomuto rozhodnutiu podané viaceré žaloby o neplatnosť a že konania o nich stále prebiehajú. Komisia dodala, že na Všeobecnom súde ešte prebiehali konania aj o žalobách o neplatnosť podaných proti rozhodnutiam jej úradníka povereného vypočutím týkajúcim sa zverejnenia konečného nedôverného znenia rozhodnutia Autosklo (bod 1 napadnutého rozhodnutia).

7

Po druhé Komisia spresnila rozsah oboch žiadostí žalobkyne. V podstate konštatovala, že prvá žiadosť sa týkala úplného znenia obsahu spisu vo veci COMP/39.125, a najmä troch kategórií informácií, ktoré ešte žalobkyni neboli poskytnuté v rozhodnutí zo 7. marca 2012, pričom išlo po prvé o odkazy na korešpondenciu vedenú v rámci tejto veci s podnikmi, ktoré požiadali, aby sa na ne vzťahovalo oznámenie Komisie z 8. decembra 2006 o oslobodení od pokút a znížení pokút v kartelových prípadoch (Ú. v. EÚ C 298, s. 17, ďalej len „program zhovievavosti“) v rozsahu, v akom tieto informácie nemožno vyvodiť z nedôverného znenia rozhodnutia Autosklo alebo v ňom neboli odhalené pri podaní žaloby o neplatnosť podanej proti tomuto rozhodnutiu, po druhé o mená fyzických osôb, tretích podnikov a advokátskych kancelárií, ktoré sa zúčastnili na konaní, a po tretie o niektoré neverejné a potenciálne citlivé obchodné informácie (body 2.1 a 2.3 napadnutého rozhodnutia). Pokiaľ ide o druhú žiadosť, Komisia uviedla, že sa týka významného súboru dokumentov uvedených v spise vo veci COMP/39.125. Poukázala tiež na to, že v skoršej etape konania jej útvary rozdelili dotknuté dokumenty do štyroch odlišných kategórií podľa toho, ako ich žalobkyňa prezentovala, pričom v kategórii A sa nachádzala korešpondencia s adresátmi rozhodnutia Autosklo, v kategórii B bola uvedená korešpondencia s tretími osobami, kategória C predstavovala dokumenty zadržané v rámci inšpekcií uskutočnených počas konania a v kategórii D boli interné dokumenty Komisie (body 2.2 a 2.3 napadnutého rozhodnutia).

8

Po tretie Komisia uviedla, že k zápornej odpovedi na druhú žiadosť ju viedol celý súbor dôvodov (body 3 a 4 napadnutého rozhodnutia). Predovšetkým v podstate uviedla, že vzhľadom na osobitné ustanovenia upravujúce konania o uplatňovaní pravidiel hospodárskej súťaže, tak ako vyplývajú z nariadenia Rady (ES) č. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch [101 ZFEÚ] a [102 ZFEÚ] (Ú. v. ES L 1, 2003, s. 1; Mim. vyd. 08/002, s. 205] a z nariadenia Komisie (ES) č. 773/2004 zo 7. apríla 2004, ktoré sa týka vedenia konania Komisiou podľa článkov [101 ZFEÚ] a [102 ZFEÚ] (Ú. v. EÚ L 123, s. 18; Mim. vyd. 08/003, s. 81), sú dokumenty uvedené v spise ku konaniam o uplatňovaní pravidiel hospodárskej súťaže pokryté všeobecnou domnienkou neprípustnosti na základe nariadenia č. 1049/2001 (bod 4.1 napadnutého rozhodnutia). Ďalej Komisia uviedla, že v prejednávanej veci je potrebné sa vo všeobecnosti domnievať, že všetky dokumenty, na ktoré sa vzťahuje druhá žiadosť, spadajú do pôsobnosti výnimiek z práva na prístup k dokumentom uvedených jednak v článku 4 ods. 2 tretej zarážke tohto nariadenia, pričom táto výnimka sa vzťahuje na ochranu účelu inšpekcií, vyšetrovania a kontroly, a jednak v článku 4 ods. 2 prvej zarážke rovnakého nariadenia, pričom táto výnimka sa vzťahuje na ochranu obchodných záujmov (bod 4.2 napadnutého rozhodnutia). Napokon Komisia doplnila, že na všetky dokumenty, ktoré patria do kategórie D, sa okrem toho vzťahuje aj výnimka podľa článku 4 ods. 3 druhého pododseku tohto nariadenia týkajúca sa ochrany stanovísk pre vnútornú potrebu dotknutej inštitúcie (bod 4.2 napadnutého rozhodnutia).

9

Po štvrté sa Komisia rozhodla umožniť žalobkyni dodatočný prístup k obsahu spisu vo veci COMP/39.125 (body 3 a 5 napadnutého rozhodnutia). V tejto súvislosti usúdila, že jej môže poskytnúť informácie umožňujúce identifikovať advokátske kancelárie zastupujúce podniky, ktoré boli účastníkmi konania, keďže tieto informácie už boli verejné. Naopak dospela k záveru, že iné informácie, ku ktorým odmietla umožniť žalobkyni prístup v rozhodnutí zo 7. marca 2012, stále nemôže žalobkyni poskytnúť, pričom išlo o odkazy na korešpondenciu s podnikmi, ktoré požiadali, aby sa na ne v rámci konania vzťahoval program zhovievavosti (bod 5.1 napadnutého rozhodnutia), o mená fyzických osôb (bod 5.2 napadnutého rozhodnutia) a tretích podnikov (bod 5.3 napadnutého rozhodnutia), ktoré sa zúčastnili na tomto konaní alebo o rôzne citlivé obchodné informácie (bod 5.4 napadnutého rozhodnutia).

10

Napokon po piate Komisia uviedla, že nemôže žalobkyni umožniť čiastočný prístup k dotknutým dokumentom, ktorý by presahoval obsah spisu (bod 6 napadnutého rozhodnutia). Dodala, že v zmysle nariadenia č. 1049/2001 nemohla identifikovať nijaký prevažujúci verejný záujem, ktorý by mohol odôvodniť sprístupnenie uvedených dokumentov žalobkyni napriek uplatneniu niektorých výnimiek stanovených v článku 4 ods. 2 a 3 rovnakého nariadenia (bod 7 napadnutého rozhodnutia).

11

Žalobkyňa návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 19. októbra 2013 podala žalobu, na základe ktorej sa začalo toto konanie.

12

Po vyhlásení rozsudku Súdneho dvora z 27. februára 2014, Komisia/EnBW (C‑365/12 P, Zb., EU:C:2014:112), Všeobecný súd vyzval účastníkov konania, aby mu predložili svoje písomné pripomienky k prípadnému dosahu tohto rozsudku na prejednávanú vec. Účastníci konania vyhoveli tejto výzve v stanovenej lehote.

13

Podaním do kancelárie Všeobecného súdu z 28. apríla 2014 podala spoločnosť Saint‑Gobain Sekurit Deutschland GmbH & Co. KG (ďalej len „SGSD“) návrh na vstup vedľajšieho účastníka do konania na podporu návrhov Komisie. Nijaký z účastníkov konania nevzniesol v tejto súvislosti námietky.

14

Predseda tretej komory Všeobecného súdu tomuto návrhu SGSD vyhovel uznesením z 27. júna 2014.

15

Okrem toho Všeobecný súd požiadal Komisiu uznesením z 24. júna 2014, aby predložila úplné znenie obsahu spisu vo veci COMP/39.125 a 25. júna 2014 položil účastníkom konania písomné otázky. Účastníci konania týmto výzvam vyhoveli.

16

Po tom, ako Všeobecný súd v zmysle článku 47 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa z 2. mája 1991 rozhodol, že druhá výmena vyjadrení nie je nevyhnutná, dovolil účastníkom konania, aby doplnili spis na základe odôvodnenej žiadosti žalobkyne, aby sa mohla podrobnejšie vyjadriť k rozsudku Komisia/EnBW, už citovanému v bode 12 vyššie (EU:C:2014:112).

17

Na základe správy sudcu spravodajcu rozhodol predseda tretej komory Všeobecného súdu o otvorení ústnej časti konania.

18

Prednesy účastníkov konania a ich odpovede na ústne otázky, ktoré im Všeobecný súd položil, boli vypočuté na pojednávaní 11. februára 2015.

19

Žalobkyňa navrhuje, aby Všeobecný súd:

20

Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd:

21

SGSD navrhuje, aby Všeobecný súd:

22

Na podporu svoje žaloby žalobkyňa uvádza päť žalobných dôvodov, pričom:

23

Vzhľadom na obsah prvého, druhého a tretieho žalobného dôvodu a tiež na obsah piateho žalobného dôvodu v rozsahu, v akom sa vzťahuje na druhú žiadosť, je potrebné tieto dôvody preskúmať spoločne (pozri analogicky rozsudok Komisia/EnBW, už citovaný v bode 12 vyššie, EU:C:2014:112, body 33 a 34), a následne je potrebné pristúpiť k preskúmaniu štvrtého a piateho žalobného dôvodu, ktoré sa vzťahujú na prvú žiadosť.

24

Vo svojom prvom žalobnom dôvode žalobkyňa v podstate tvrdí, že Komisia sa dopustila nesprávneho právneho posúdenia, keď na základe rigidného a abstraktného odôvodnenia, ktoré by bolo možné uplatniť na odmietnutie akejkoľvek žiadosti o prístup k dokumentom týkajúcim sa konania o uplatňovaní pravidiel hospodárskej súťaže, dospela k záveru, že na všetky dokumenty, na ktoré sa vzťahovala druhá sťažnosť, sa uplatňovala všeobecná domnienka neprístupnosti v zmysle nariadenia č. 1049/2001, a teda keď zamietla túto žiadosť bez toho, aby predtým individuálne a konkrétne preskúmala dokumenty, na ktoré sa táto žiadosť vzťahovala.

25

Vo svojom druhom žalobnom dôvode žalobkyňa v podstate tvrdí, že Komisia nesprávne vykladala a uplatnila tri výnimky z práva na prístup k dokumentom, na ktoré sa v napadnutom rozhodnutí odvoláva, či už vo vzťahu ku všetkým dokumentom uvedeným v druhej žiadosti alebo vo vzťahu ku kategóriám dokumentov, ktoré útvary Komisie umelo definovali (pozri bod 7 vyššie). V prejednávanej veci totiž nemohla byť uplatnená ani výnimka uvedená v článku 4 ods. 2 prvej zarážke nariadenia č. 1049/2001 v súvislosti s ochranou obchodných záujmov, ani výnimka stanovená v článku 4 ods. 2 tretej zarážke tohto nariadenia v súvislosti s ochranou účelu inšpekcií, vyšetrovania a kontroly, a napokon ani výnimka v zmysle článku 4 ods. 3 druhého pododseku rovnakého nariadenia v súvislosti s ochranou stanovísk pre vnútornú potrebu inštitúcií. Komisia sa v každom prípade dopustila nesprávneho právneho posúdenia alebo nesprávneho posúdenia, keď nezohľadnila prevažujúci verejný záujem spočívajúci v tom, že sa obetiam protisúťažných postupov umožní uplatniť ich právo na náhradu škody a keď po zvážení tohto prevažujúceho verejného záujmu a záujmu chráneného každou z dotknutých troch výnimiek nesprístupnila žalobkyni dokumenty zo spisu vo veci COMP/39.125, ktoré žalobkyňa potrebovala, aby mohla účinne uplatniť svoje právo.

26

Vo svojom treťom žalobnom dôvode žalobkyňa tvrdí, že Komisia porušila článok 4 ods. 6 nariadenia č. 1049/2001, ako aj zásadu proporcionality, keď jej neposkytla prístup k dokumentom alebo ich častiam, ktorých sa týkala druhá žiadosť a na ktoré sa nemohli vzťahovať výnimky uplatnené Komisiou v napadnutom rozhodnutí.

27

Vo svojom piatom žalobnom dôvode žalobkyňa najmä usúdila, že Komisia nedodržala povinnosť odôvodnenia uvedenú v článku 296 ZFEÚ, keď odmietla druhú žiadosť na základe všeobecného a abstraktného odôvodnenia vzťahujúceho sa na všetky dokumenty alebo kategórie dotknutých dokumentov a nevzala do úvahy ich konkrétny obsah.

28

V odpovedi na písomné otázky, ktoré jej položil Všeobecný súd na základe rozsudku Komisia/EnBW, už citovaného v bode 12 vyššie (EU:C:2014:112), a následne vo svojej replike, napokon žalobkyňa v podstate tvrdí, že tento rozsudok nespochybňuje dôvodnosť jednotlivých žalobných dôvodov.

29

Komisia podporovaná SGSD celú túto argumentáciu spochybňuje.

30

V tejto súvislosti je potrebné v prvom rade preskúmať jednotlivé tvrdenia žalobkyne spochybňujúce záver Komisie, podľa ktorého je potrebné vo všeobecnosti predpokladať, že dokumenty, na ktoré sa vzťahovala druhá žiadosť, spadajú do pôsobnosti niektorých výnimiek z práva na prístup k dokumentom zakotveného v nariadení č. 1049/2001 a v druhom rade je potrebné preskúmať tvrdenia spochybňujúce záver Komisie o nedostatku prevažujúceho verejného záujmu, ktorý by odôvodňoval zverejnenie týchto dokumentov.

31

V zmysle článku 15 ods. 3 ZFEÚ má každý občan Európskej únie a každá fyzická alebo právnická osoba s bydliskom alebo sídlom v členskom štáte právo na prístup k dokumentom inštitúcií Únie.

32

Cieľom nariadenia č. 1049/2001 je priznať na tomto základe verejnosti čo najširšie právo na prístup k dokumentom inštitúcií Únie, ktoré je podriadené určitým obmedzeniam z dôvodu verejného alebo súkromného záujmu, tak ako to vyplýva najmä z režimu výnimiek stanovených v jeho článku 4 (rozsudky z 29. júna 2010, Komisia/Technische Glaswerke Ilmenau, C‑139/07 P, Zb., EU:C:2010:376, bod 51, a Komisia/EnBW, už citovaný v bode 12 vyššie, EU:C:2014:112, bod 61).

33

Osobitne z článku 4 ods. 2 prvej a tretej zarážky nariadenia č. 1049/2001 vyplýva, že orgány odmietnu prístup k dokumentu v prípade, keby sa jeho zverejnením porušila ochrana obchodných záujmov fyzickej alebo právnickej osoby, ako aj ochrana účelu inšpekcií, vyšetrovania a kontroly, pokiaľ nepreváži verejný záujem na jeho zverejnení.

34

Tento režim výnimiek je založený na zvážení jednotlivých záujmov v danej situácii, a to na jednej strane záujmov na zverejnení dotknutého dokumentu alebo dokumentov a na druhej strane záujmov, ktoré by toto zverejnenie ohrozilo (rozsudky zo 14. novembra 2013, LPN a Fínsko/Komisia, C‑514/11 P a C‑605/11 P, Zb., EU:C:2013:738, bod 42, a Komisia/EnBW, už citovaný v bode 12 vyššie, EU:C:2014:112, bod 63).

35

Keďže výnimky, ktoré uvedené nariadenie stanovuje, sa odchyľujú od zásady čo najširšieho prístupu verejnosti k dokumentom inštitúcií Únie, treba ich vykladať a uplatňovať reštriktívne (rozsudky zo 17. októbra 2013, Rada/Access Info Europe, C‑280/11 P, Zb., EU:C:2013:671, bod 30, a z 3. júla 2014, Rada/in’t Veld, C‑350/12 P, Zb., EU:C:2014:2039, bod 48).

36

Na účely odôvodnenia zamietnutia prístupu k určitému dokumentu, ktorého sprístupnenie bolo požadované, preto v zásade nestačí len to, že tento dokument spadá do rámca činnosti uvedenej v článku 4 ods. 2 nariadenia č. 1049/2001. Inštitúcia, ktorej bola žiadosť adresovaná, je v zásade stále povinná vysvetliť, ako môže prístup k tomuto dokumentu narušiť konkrétne a skutočne záujem chránený výnimkou alebo výnimkami, na ktoré sa odvoláva (rozsudky z 1. júla 2008, Švédsko a Turco/Rada, C‑39/05 P a C‑52/05 P, Zb., EU:C:2008:374, bod 49, a Komisia/EnBW, už citovaný v bode 12 vyššie, EU:C:2014:112, bod 64). Okrem toho riziko takéhoto narušenia musí byť primerane predvídateľné, a nie čisto hypotetické (rozsudky Švédsko a Turco/Rada, už citovaný, bod 43, a Rada/Access Info Europe, už citovaný v bode 35 vyššie, EU:C:2013:671, bod 31).

37

Dotknutá inštitúcia sa však môže opierať o všeobecné domnienky uplatňujúce sa na určité kategórie dokumentov, pretože na žiadosti týkajúce sa dokumentov rovnakej povahy je možné uplatniť podobné úvahy (rozsudky Komisia/Technische Glaswerke Ilmenau, už citovaný v bode 32 vyššie, EU:C:2010:376, bod 54, a Komisia/EnBW, už citovaný v bode 12 vyššie, EU:C:2014:112, bod 65).

38

Preto v prípade žiadosti týkajúcej sa súboru dokumentov určitej povahy sa dotknutá inštitúcia môže opierať o všeobecnú domnienku, podľa ktorej by sprístupnenie uvedených dokumentov mohlo ohroziť ochranu jedného zo záujmov uvedených v článku 4 nariadenia č. 1049/2001, čo jej umožňuje posúdiť všeobecnú žiadosť zodpovedajúcim spôsobom (rozsudky LPN a Fínsko/Komisia, už citovaný v bode 34 vyššie, EU:C:2013:738, body 47 a 48, a Komisia/EnBW, už citovaný v bode 12 vyššie, EU:C:2014:112, body 67 a 68).

39

Najmä v prípade žiadosti týkajúcej sa súboru dokumentov uvedených v spise ku konaniu o uplatnení pravidiel hospodárskej súťaže súd Únie predovšetkým konštatoval, že Komisia oprávnene predpokladala bez toho, aby uskutočnila individuálne a konkrétne preskúmanie každého z dokumentov, že ich zverejnenie by v zásade mohlo narušiť tak ochranu účelu inšpekcií a vyšetrovania, ako aj ochranu obchodných záujmov podnikov, ktoré sú účastníkmi konania, teda záujmov, ktoré sú v takomto kontexte úzko spojené (pozri v tomto zmysle rozsudky Komisia/EnBW, už citovaný v bode 12 vyššie, EU:C:2014:112, body 79 až 93, a z 13. septembra 2013, Holandsko/Komisia, T‑380/08, Zb., EU:T:2013:480, body 30 až 42).

40

Vzhľadom na odôvodnenia, na ktorých je táto judikatúra založená (pozri body 37 a 38 vyššie), nie je uplatnenie domnienky tohto druhu obmedzené ani na prípady, v ktorých sa žiadosť týka „všetkých“ jednotlivých dokumentov uvedených v spise ku konaniu o uplatnení pravidiel hospodárskej súťaže, a dokonca ani na prípady, v ktorých sa týka „celého a kompaktného“ súboru dokumentov v tomto spise, ako to uviedla žalobkyňa vo svojej replike. Naopak, ako správne uviedla Komisia v duplike a SGSD vo vyjadrení vedľajšieho účastníka konania, je možné sa na túto domnienku odvolať aj v prípade žiadosti týkajúcej sa konkrétnejšieho súboru dokumentov zo spisu, ktoré sú identifikované podľa ich spoločných vlastností alebo ich príslušnosti k jednej alebo viacerým všeobecným kategóriám (pozri v tomto zmysle rozsudok z 28. júna 2012, Komisia/Éditions Odile Jacob, C‑404/10 P, Zb., EU:C:2012:393, body 10 a 123), ako to údajne urobila žalobkyňa v prejednávanej veci. Navyše identifikácia, ktorú vykonala žalobkyňa, je veľmi relatívna, keďže dotknutá osoba len rozdelila všetky dokumenty, na ktoré odkazuje obsah spisu, do troch kategórií, podľa toho, či sa jej zdali „relevantné“, „potenciálne relevantné“ alebo „irelevantné“, a podľa tejto kategorizácie uviedla k príslušným odkazom číslice „1“, „2“ alebo „3“.

41

Ďalej súd Únie uviedol, že Komisia oprávnene uplatnila takúto všeobecnú domnienku za predpokladu, že dotknuté konanie nemožno považovať za ukončené, a to buď preto, lebo ešte neviedlo k prijatiu rozhodnutia, alebo preto, lebo proti takémuto rozhodnutiu sú podané žaloby o neplatnosť, o ktorých ešte v čase, keď je Komisii doručená žiadosť o prístup k dokumentom v príslušnom spise a Komisia o nej rozhoduje, prebieha konanie (pozri v tomto zmysle rozsudky Komisia/EnBW, už citovaný v bode 12 vyššie, EU:C:2014:112, body 70, 98 a 99, a Holandsko/Komisia, už citovaný v bode 39 vyššie, EU:T:2013:480, bod 43).

42

Napokon Súdny dvor usúdil, že možnosť Komisie uplatniť všeobecnú domnienku na žiadosť o prístup týkajúcu sa súboru dokumentov znamená, že predmetné dokumenty nepodliehajú povinnosti úplného alebo čiastočného sprístupnenia ich obsahu (pozri v tomto zmysle rozsudky Komisia/EnBW, už citovaný v bode 12 vyššie, EU:C:2014:112, bod 134, a zo 7. októbra 2014, Schenker/Komisia, T‑534/11, Zb., EU:T:2014:854, bod 108).

43

V prejednávanej veci je v prvom rade nepochybné, že druhá žiadosť sa týka všetkých dokumentov nachádzajúcich sa v spise k veci COMP/39.125. V odpovedi na písomné otázky Všeobecného súdu žalobkyňa spresnila, že táto žiadosť sa týka dvoch kategórií dokumentov, a to 2425 dokumentov, ktoré považovala za „relevantné“, ako aj 1523 dokumentov, ktoré považovala za „potenciálne relevantné“ na účely jej žaloby o náhradu škody podanej proti AGC a SG, teda spolu 3948 dokumentov. Komisia uviedla, pričom jej konštatovanie nebolo nikým spochybnené, že uvedený počet predstavuje približne 90 % dokumentov nachádzajúcich sa v dotknutom spise.

44

Ďalej treba uviesť, že všetkých 3948 dokumentov spadá do činnosti inšpekcie a vyšetrovania v zmysle článku 4 ods. 2 tretej zarážky nariadenia č. 1049/2001. Všetky tieto dokumenty totiž Komisia vypracovala a zozbierala v priebehu vyšetrovania sprevádzaného inšpekciami v rámci veci COMP/39.125 s cieľom zhromaždiť informácie a dôkazy, aby mohla zistiť, či došlo k porušeniu pravidiel hospodárskej súťaže Únie. Okrem toho vzhľadom na cieľ tohto konania je potrebné uviesť, že tieto dokumenty mohli obsahovať citlivé obchodné informácie týkajúce sa najmä obchodných stratégií a činností účastníkov konania, ako aj ich obchodných vzťahov s tretími osobami (pozri v tomto zmysle rozsudky Komisia/EnBW, už citovaný v bode 12 vyššie, EU:C:2014:112, bod 79, a Holandsko/Komisia, už citovaný v bode 39 vyššie, EU:T:2013:480, bod 34).

45

Napokon je nepochybné, že tak v čase, keď žalobkyňa podala na Komisii druhú žiadosť, ako aj v čase, keď sa táto inštitúcia v tejto súvislosti vyjadrila, prebiehali pred Všeobecným súdom konania o viacerých žalobách podaných s cieľom zrušenia rozhodnutia Autosklo. Tieto žaloby medzičasom viedli k vyhláseniu rozsudkov z 27. marca 2014, Saint‑Gobain Glass France a i./Komisia (T‑56/09 a T‑73/09, Zb., EU:T:2014:160) z 10. októbra 2014, Soliver/Komisia (T‑68/09, Zb., EU:T:2014:867), a zo 17. decembra 2014, Pilkington Group a i./Komisia (T‑72/09, EU:T:2014:1094).

46

Vzhľadom na jednotlivé skutočnosti uvedené v bodoch 1 a 2.2 až 2.3 napadnutého rozhodnutia Komisia mohla bez porušenia svojej povinnosti odôvodnenia a bez nesprávneho právneho posúdenia alebo nesprávneho posúdenia dospieť k záveru, že na všetkých 3948 dokumentov uvedených v druhej žiadosti žalobkyne sa vzťahovala všeobecná domnienka, podľa ktorej ich sprístupnenie v zásade mohlo narušiť výnimku týkajúcu sa ochrany účelu inšpekcií a vyšetrovania, tak ako je uvedená v článku 4 ods. 2 tretej zarážke nariadenia č. 1049/2001.

47

Vzhľadom na judikatúru uvedenú v bode 42 vyššie Komisia usúdila, že nemôže priznať ani čiastočný prístup k dotknutým 3948 dokumentom, pričom tak napadnuté rozhodnutie nepoznačila nedostatkom odôvodnenia alebo nesprávnym právnym posúdením či nesprávnym posúdením.

48

Nijaké ďalšie tvrdenie, ktoré žalobkyňa uvádza v rámci týchto žalobných dôvodov, nemôže spochybniť tento záver.

49

Konkrétne žalobkyňa po prvé nemôže Komisii dôvodne vytýkať, že vytvorila umelé kategórie dokumentov a uplatnila na ne abstraktné a nekonzistentné odôvodnenie.

50

Ja pravda, že Komisia pri opise rozsahu druhej žiadosti poukázala na to, že jej útvary v skoršej a predbežnej etape spracovania tejto žiadosti usúdili, že dotknutých 3948 dokumentov spadalo do štyroch odlišných kategórií, pričom vychádzali z opisu, ktorý dodala samotná žalobkyňa (bod 2.2 napadnutého rozhodnutia).

51

Keď však Komisia následne preskúmala túto žiadosť, neprevzala pritom kategorizáciu, ktorú predtým vytvorili jej útvary, ale v zásade usúdila, že všeobecná domnienka, z ktorej sa rozhodla vychádzať, sa predovšetkým vzťahovala na všetky kategórie dokumentov uvedených v žiadosti a následne na všetky dokumenty nachádzajúce sa v jednotlivých uvedených kategóriách a napokon aj na celý rozsah týchto jednotlivých dokumentov.

52

Skutočnosť, že 3948 dotknutých dokumentov spadalo do tej alebo inej kategórie vytvorenej útvarmi Komisie, v každom prípade nebola dôležitá, keďže judikatúra tejto inštitúcii umožňuje vychádzať len z jednej a tej istej všeobecnej domnienky uplatniteľnej na všetky tieto dokumenty, ktoré sa považujú na účely jej uplatnenia za dokumenty spadajúce do jednej a tej istej kategórie, čo aj Komisia v napadnutom rozhodnutí urobila (pozri v tomto zmysle analogicky rozsudky Komisia/Technische Glaswerke Ilmenau, už citovaný v bode 32 vyššie, EU:C:2010:376, bod 61, a LPN a Fínsko/Komisia, už citovaný v bode 34 vyššie, EU:C:2013:738, bod 64), pričom predtým nemusela individuálne a konkrétne preskúmať každý z uvedených dokumentov.

53

Po druhé kritika žalobkyne týkajúca sa osobitného odôvodnenia Komisie vo vzťahu k rizikám prípadného sprístupnenia dokumentov zozbieraných na základe jej programu zhovievavosti (bod 4.1 šiesty odsek a bod 4.2 ôsmy a desiaty odsek napadnutého rozhodnutia) je v rámci týchto žalobných dôvodov irelevantná.

54

Komisia sa totiž mohla na účely spracovania druhej žiadosti (týkajúcej sa všetkých 3948 dokumentov nachádzajúcich sa v spise k veci COMP/39.125) a bez toho aby bolo dotknuté spracovanie prvej žiadosti (týkajúcej sa iba obsahu tohto spisu) domnievať, že na tieto dokumenty sa vzťahuje všeobecná domnienka uvedená v bodoch 46 a 52 vyššie bez ohľadu na akúkoľvek osobitnú úvahu o povahe alebo o obsahu dokumentov zozbieraných na základe jej programu zhovievavosti (rozsudok Komisia/EnBW, už citovaný v bode 12 vyššie, EU:C:2014:112, bod 97).

55

Po tretie tvrdenia, ktorými žalobkyňa spochybňuje skutočnosť, že Komisia kumulatívne odôvodnila svoje zamietnutie druhej žiadosti nevyhnutnosťou nenarušiť ochranu obchodných záujmov tretích osôb (bod 4.2 dvanásty odsek napadnutého rozhodnutia) a pokiaľ ide o interné dokumenty, nevyhnutnosťou nenarušiť ochranu stanovísk určených pre vnútornú potrebu (bod 4.2 jedenásty a dvanásty odsek napadnutého rozhodnutia), sú irelevantné.

56

V tejto súvislosti je pravda, že inštitúcia Únie môže na účely posúdenia žiadosti o prístup k dokumentom, ktoré má k dispozícii, zohľadniť viaceré dôvody odmietnutia uvedené v článku 4 nariadenia č. 1049/2001 (pozri v tomto zmysle rozsudok Komisia/Éditions Odile Jacob, už citovaný v bode 40 vyššie, EU:C:2012:393, body 113 a 114), čo Komisia v prejednávanej veci urobila.

57

Prípadné nesprávne právne posúdenia alebo nesprávne posúdenia, ktorých sa dopustila Komisia v rámci uplatnenia výnimiek vzťahujúcich sa na ochranu obchodných záujmov na jednej strane a na ochranu stanovísk určených pre vnútornú potrebu na strane druhej, v prejednávanej veci nemajú dosah na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, pretože sa nezdá, že by bolo nezákonné v rozsahu, v akom sa v ňom všeobecným spôsobom predpokladá, že na všetky dotknuté dokumenty v celom rozsahu sa uplatňuje domnienka vzťahujúca sa na ochranu účelu inšpekcií a vyšetrovania, tak ako to bolo konštatované v bode 46 vyššie.

58

Po štvrté nové tvrdenia uvedené v replike a založené na návrhu Komisie COM (2013) 404 final z 11. júna 2013 smernice Európskeho parlamentu a Rady o niektorých pravidlách upravujúcich žaloby podávané na základe vnútroštátneho práva s cieľom získať náhradu škody utrpenej v dôsledku porušenia predpisov členských štátov a Európskej únie na ochranu hospodárskej súťaže, sú irelevantné, aj za predpokladu, že sú prípustné, čo Komisia spochybňuje. Bez ohľadu na akékoľvek úvahy týkajúce sa kvalifikácie a pôsobnosti tohto návrhu v čase, keď Komisia prijala napadnuté rozhodnutie, tento návrh jasne pripomína, že ustanovenia, ktoré obsahuje, nemajú vplyv na pravidlá týkajúce sa práva na prístup k dokumentom zakotveného v nariadení č. 1049/2001, ako to Komisia správne zdôrazňuje.

59

Uplatnenie všeobecnej domnienky nevylučuje možnosť preukázať, že na daný dokument, ktorého zverejnenie sa požaduje, sa predmetná domnienka nevzťahuje, alebo že existuje prevažujúci verejný záujem odôvodňujúci sprístupnenie uvedeného dokumentu podľa článku 4 ods. 2 nariadenia č. 1049/2001 (rozsudky Komisia/Technische Glaswerke Ilmenau, už citovaný v bode 32 vyššie, EU:C:2010:376, bod 62, a Komisia/EnBW, už citovaný v bode 12 vyššie, EU:C:2014:112, bod 100). Na tento účel musí žiadateľ konkrétnym spôsobom uviesť okolnosti, ktoré odôvodňujú sprístupnenie dotknutých dokumentov (rozsudok LPN a Fínsko/Komisia, už citovaný v bode 34 vyššie, EU:C:2013:738, bod 94).

60

Naproti tomu požiadavku overiť, či sa sporná všeobecná podmienka skutočne uplatňuje, nemožno vykladať v tom zmysle, že Komisia musí individuálne preskúmať všetky dokumenty, ktorých sprístupnenie sa od nej požaduje. Taká požiadavka by túto všeobecnú domnienku zbavila potrebného účinku, ktorým je umožniť Komisii všeobecne odpovedať na žiadosť o všeobecný prístup (rozsudky LPN a Fínsko/Komisia, už citovaný v bode 34 vyššie, EU:C:2013:738, bod 68, a Komisia/EnBW, už citovaný v bode 12 vyššie, EU:C:2014:112, bod 101).

61

V prejednávanej veci je v prvom rade potrebné konštatovať, že žalobkyňa vo svojej žalobe neuviedla, a ani netvrdí, že pred Komisiou poukázala na to, že na ten alebo iný konkrétny dokument spomedzi všetkých dokumentov, na ktoré sa vzťahuje druhá žiadosť, sa nevzťahuje všeobecná domnienka uvedená v bodoch 46 a 52 vyššie.

62

Žalobkyňa sa po tom, ako vo svojej žalobe v podstate spochybnila samotnú zásadu uplatnenia uvedenej domnienky, obmedzila vo svojej replike na tvrdenie, že táto domnienka sa musí považovať za vyvrátenú v súvislosti so všetkými dotknutými dokumentmi, a to z dvoch dôvodov. Po prvé žalobkyňa tvrdí, že žalobu o náhradu škody nielen plánovala, ale ju už aj podala na Landgericht Düsseldorf. Po druhé uvádza, že požadované dokumenty už majú viac ako päť rokov, a preto sú už príliš neaktuálne na to, aby si zasluhovali ochranu.

63

Prvé z uvedených tvrdení nie je, ako uvádza SGSD, rozhodujúce. Aj keď je pravda, že rozsudok Komisia/EnBW, už citovaný v bode 12 vyššie (EU:C:2014:112, body 103 a 106), bol vyhlásený vo veci, v ktorej mala osoba požadujúca prístup k dokumentom v úmysle podať žalobu o náhradu škody, ale ešte tak neurobila, kým žalobkyňa už svoju žalobu podala, táto skutočnosť sama osebe neumožňuje dospieť k záveru, že všeobecná domnienka, ktorú uplatňuje Komisia, sa na určitý dokument v prejednávanej veci neuplatňuje. Pokiaľ ide o druhé tvrdenie, ktoré má veľmi všeobecnú povahu, je potrebné pripomenúť, že článok 4 ods. 7 nariadenia č. 1049/2001 stanovuje, že výnimky, ktoré vyplývajú z tohto nariadenia, sa môžu uplatniť v období 30 rokov alebo v prípade potreby ešte dlhšie. Skutočnosť, že dokumenty požadované žalobkyňou majú v prejednávanej veci viac ako päť rokov, nemôže sama osebe vyvrátiť všeobecnú domnienku uplatnenú Komisiou (pozri v tomto zmysle rozsudok Komisia/Éditions Odile Jacob, už citovaný v bode 40 vyššie, EU:C:2012:393, body 124 a 125).

64

Vzhľadom na to, že zo žaloby nevyplývajú iné skutočnosti, ktoré by mohli vyvrátiť všeobecnú domnienku, na ktorej je založené napadnuté rozhodnutie, žalobkyňa nemôže tvrdiť, že Komisia bola povinná vykonať konkrétne a individuálne preskúmanie dokumentov, ktoré požadovala (pozri v tomto zmysle rozsudok Komisia/EnBW, už citovaný v bode 12 vyššie, EU:C:2014:112, bod 128).

65

V druhom rade však žalobkyňa tvrdí, že Komisia sa dopustila nesprávneho právneho posúdenia alebo nesprávneho posúdenia jednak tým, že nezohľadnila prevažujúci verejný záujem spočívajúci v tom, že sa obetiam protisúťažných postupov umožní uplatniť ich právo na náhradu škody, a jednak tým, že po konkrétnom vyvážení, ktoré sa v prejednávanej veci malo uskutočniť medzi týmto prevažujúcim verejným záujmom a záujmom chráneným každou z troch výnimiek uvedených v napadnutom rozhodnutí, nesprístupnila žalobkyni dokumenty zo spisu vo veci COMP/39.125, ktoré žalobkyňa potrebovala, aby mohla uvedené právo uplatniť. V replike žalobkyňa v podstate dodáva, že urobila všetko, čo bolo v jej silách, aby preukázala potrebu získať 3948 dokumentov identifikovaných v druhej žiadosti a prinajmenšom 2425 dokumentov spomedzi uvedených dokumentov, ktoré považovala za „relevantné“ s ohľadom na informácie, ktoré mala k dispozícii, a najmä na nedôverné znenie obsahu spisu, ktorý jej Komisia poskytla v odpovedi na prvú žiadosť.

66

V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že každý má právo domáhať sa náhrady škody, ktorá mu bola spôsobená porušením pravidiel hospodárskej súťaže Únie. Takéto právo posilňuje operatívnosť týchto pravidiel, keďže svojou povahou odrádza od často utajených kartelov a iných postupov, ktoré sú spôsobilé obmedziť alebo skresliť hospodársku súťaž, čím prispieva k zachovaniu účinnej hospodárskej súťaže v Únii (rozsudky z 20. septembra 2001, Courage a Crehan, C‑453/99, Zb., EU:C:2001:465, body 26 a 27, a Komisia/EnBW, už citovaný v bode 12 vyššie, EU:C:2014:112, bod 104).

67

Takéto všeobecné tvrdenia však samé osebe nemôžu mať prednosť pred dôvodmi opodstatňujúcimi odmietnutie sprístupniť dokumenty nachádzajúce sa v spise ku konaniu o uplatňovaní pravidiel hospodárskej súťaže, založené na skutočnosti, že na tieto dokumenty sa ako na celok vzťahuje všeobecná domnienka, podľa ktorej by ich sprístupnenie v zásade ohrozilo najmä ochranu účelu inšpekcií a vyšetrovania (rozsudok Komisia/EnBW, už citovaný v bode 12 vyššie, EU:C:2014:112, bod 105).

68

Na zabezpečenie účinnej ochrany práva na náhradu škody totiž nie je nevyhnutné, aby bol akýkoľvek dokument v spise z takého konania sprístupnený osobe, ktorá sa domáha prístupu k spisu v zmysle nariadenia č. 1049/2001 s cieľom podať žalobu o náhradu škody, keďže je málo pravdepodobné, že by sa takáto žaloba musela opierať o všetky skutočnosti uvedené v spise týkajúcom sa tohto konania (rozsudok Komisia/EnBW, už citovaný v bode 12 vyššie, EU:C:2014:112, bod 106; pozri tiež v tomto zmysle rozsudok zo 6. júna 2013, Donau Chemie a i., C‑536/11, Zb., EU:C:2013:366, bod 33). To isté platí v prípade, v ktorom osoba požadujúca prístup k dokumentom uvedeným v tomto spise už podala žalobu o náhradu škody, keďže je len málo pravdepodobné, že by táto žaloba mala byť založená na celom spise, ako to uviedla v duplike Komisia.

69

Každej osobe, ktorá chce dosiahnuť náhradu škody údajne utrpenej z dôvodu porušenia pravidiel Únie týkajúcich sa hospodárskej súťaže, preto prináleží preukázať svoju potrebu získať prístup k určitému dokumentu v spise Komisie, aby táto inštitúcia mohla v každom jednotlivom prípade zvážiť záujmy odôvodňujúce poskytnutie takých dokumentov na jednej strane a ich ochranu na strane druhej pri zohľadnení všetkých relevantných okolností veci (rozsudky Komisia/EnBW, už citovaný v bode 12 vyššie, EU:C:2014:112, bod 107, a Schenker/Komisia, už citovaný v bode 42 vyššie, EU:T:2014:854, bod 95).

70

V prípade, že sa taká potreba nepreukáže, záujem na dosiahnutí náhrady škody údajne spôsobenej porušením pravidiel Únie týkajúcich sa hospodárskej súťaže nemôže predstavovať prevažujúci verejný záujem v zmysle článku 4 ods. 2 nariadenia č. 1049/2001 (rozsudky Komisia/EnBW, už citovaný v bode 12 vyššie, EU:C:2014:112, bod 108, a Schenker/Komisia, už citovaný v bode 42 vyššie, EU:T:2014:854, bod 96).

71

Ako v prejednávanej veci pripomenula samotná žalobkyňa vo svojej replike a v odpovedi na písomné otázky Všeobecného súdu, identifikovala vo svojej druhej žiadosti 3948 dokumentov, ktoré sú „relevantné“ alebo „potenciálne relevantné“ v rámci jej žaloby podanej na Landgericht Düsseldorf, pričom v uvedenom poradí uviedla číslice „1“ alebo „2“ k príslušným odkazom na tieto dokumenty nachádzajúce sa v nedôvernom znení obsahu spisu, ktorý jej bol poskytnutý Komisiou na základe jej prvej žiadosti. Okrem toho žalobkyňa v úvode svojej žaloby osobitne odkázala na osem „relevantných“ alebo „potenciálne relevantných“ dokumentov spomedzi 3948 dokumentov uvedených v druhej žiadosti.

72

V týchto nasledujúcich dokumentoch sa však žalobkyňa obmedzila na všeobecné tvrdenie, že tieto dokumenty ju „zaujímajú“ a že „do nich potrebuje nahliadnuť, aby mohla odôvodniť svoju žalobu o náhradu škody“, pretože „zjavne obsahujú informácie o dohodách a zvýšeniach cien, na ktorých sa dohodli účastníci kartelu [ktorý bol zistený a sankcionovaný v rozhodnutí Autosklo]“ a že „je nevyhnutné, aby sa mohla s týmito informáciami oboznámiť, aby mohla preukázať a kvantifikovať skutočnú škodu, ktorú utrpela“.

73

Žalobkyňa naopak neodôvodnila, ako na to správne poukázala Komisia, prečo by pre ňu mohol byť niektorý z uvedených dokumentov potrebný nad rámec spresnenia skutkových tvrdení alebo osobitných právnych odôvodnení, ktoré by jej získanie takéhoto dokumentu mohlo pomôcť preukázať pred vnútroštátnym súdom rozhodujúcim o jej tvrdeniach.

74

Žiadne z ostatných tvrdení uvedených žalobkyňou nie je spôsobilé spochybniť predmetnú analýzu.

75

Po prvé tvrdenie žalobkyne, že nemohla byť konkrétnejšia, pretože Komisia jej pôvodne poskytla len čiastočný prístup k obsahu spisu, nie je v prejednávanej veci presvedčivé. S výnimkou odkazov na „dokumenty na základe zhovievavosti“ predložené niektorými účastníkmi konania a odkazov na interné dokumenty Komisie, ktoré boli neprístupné ako celok, táto inštitúcia v rámci odkazov na iné dokumenty v spise nachádzajúce sa v uvedenom obsahu, odstránila len konkrétne informácie, ktoré podľa nej predstavovali osobné údaje alebo citlivé obchodné informácie. Podľa Všeobecného súdu vzhľadom na tento cielený výber umožňovalo nedôverné znenie odkazov na dokumenty v spise, s výnimkou „dokumentov na základe zhovievavosti“ a interných dokumentov Komisie, teda znenie, ktoré mala žalobkyňa k dispozícii, keď podala druhú žiadosť, aby dotknutá osoba presnejšie a podrobnejšie ako pred Komisiou (pozri body 40 a 71 až 72 vyššie), a následne v rámci tejto veci, uviedla dôvody, pre ktoré sa domnievala, že niektorý z týchto dokumentov bol potrebný na uplatnenie jej práva na náhradu škody, napríklad tým, že by spresnila, tak ako to bolo uvedené vyššie, skutkové tvrdenia alebo osobitné právne odôvodnenia, ktoré by jej získanie takéhoto dokumentu mohlo pomôcť preukázať pred vnútroštátnym súdom rozhodujúcim o jej tvrdeniach.

76

Po druhé z napadnutého rozhodnutia nepochybne vyplýva, že „vo svojej opakovanej žiadosti [žalobkyňa] zdôraznila… skutočnosť, že v nemeckom občianskom procesnom práve nie sú príslušné pravidlá, ktoré by dovoľovali požiadať o [dotknuté] dokumenty ‚inter partes‘“ (bod 7 tretí odsek napadnutého rozhodnutia). Je však nutné konštatovať, že takéto tvrdenie, zopakované naposledy na pojednávaní, žalobkyňa v rámci svoje žaloby nikdy nerozvinula a už vôbec nepreukázala. Súdny dvor pritom už rozhodol, že potrebu prístupu ku všetkým dokumentom, nachádzajúcim sa v spise ku konaniu o uplatnení pravidiel hospodárskej súťaže, nemožno považovať za preukázanú, ak žiadateľ tvrdí, že bol na tieto dokumenty nutne odkázaný, avšak bez toho, aby aspoň preukázal, že nemal nijakú inú možnosť zabezpečiť si tieto dôkazy (rozsudok Komisia/EnBW, už citovaný v bode 12 vyššie, EU:C:2014:112, bod 132; pozri tiež v tomto zmysle rozsudok Donau Chemie a i., už citovaný v bode 68 vyššie, EU:C:2013:366, body 32 a 44).

77

Za týchto okolností sa nie je možné v prejednávanej veci domnievať, že Komisia sa dopustila nesprávneho právneho posúdenia alebo nesprávneho posúdenia, keď konštatovala po prvé, že „po zvážení bol záujem spojený s účinným uplatnením pravidiel hospodárskej súťaže v prejednávanej veci lepšie chránený, ak dotknuté dokumenty zostali aj naďalej dôverné“, po druhé, že „neexistuje nijaký prevažujúci verejný záujem, ktorý by odôvodnil sprístupnenie týchto dokumentov v zmysle nariadenia č. 1049/2001“ a po tretie, že „prevažujúcim záujmom v prejednávanej veci [bol] záujem na ochrane účelu vyšetrovania, tak ako vyplýva z článku 4 ods. 2 tretej zarážky“ tohto nariadenia (bod 7 šiesty a siedmy odsek napadnutého rozhodnutia).

78

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy sa tieto žalobné dôvody musia v celom rozsahu zamietnuť.

79

Vo svojom štvrtom žalobnom dôvode žalobkyňa v podstate tvrdí, že Komisia jej neoprávnene odmietla umožniť prístup k úplnému zneniu jediného dokumentu, ktorý bol predmetom prvej žiadosti, a to k obsahu spisu vo veci COMP/39.125.

80

Po prvé veľmi všeobecné a čiastočne špekulatívne vysvetlenia Komisie v napadnutom rozhodnutí a v rozhodnutí zo 7. marca 2012, pokiaľ ide o nevyhnutnosť nenarušiť účinnosť programu zhovievavosti a nenarušiť ochranu obchodných záujmov podnikov, ktoré požiadali, aby sa na nich tento program uplatnil v rámci veci COMP/39.125, a tiež pokiaľ ide o ochranu účelu inšpekcií a vyšetrovania, neodôvodnili samé osebe celkové a absolútne odmietnutie umožniť žalobkyni prístup k odkazom na „dokumenty na základe zhovievavosti“ nachádzajúcim sa v tomto obsahu.

81

Po druhé Komisia neoprávnene odmietla žalobkyni prístup k informáciám o totožnosti fyzických osôb uvedených v obsahu, pričom len abstraktne poukázala na nevyhnutnosť nenarušiť ochranu údajov, hoci mala individuálne a konkrétne uviesť dôvody, ktoré jej bránili poskytnúť každú z požadovaných informácií. Žalobkyňa v každom prípade dostatočne preukázala dôvody, pre ktoré pre ňu bolo nevyhnutné získať prístup k týmto informáciám, aby mohla uplatniť svoje právo na náhradu škody v súlade so všeobecným záujmom, aby obete protisúťažných postupov mohli získať náhradu škody, ktorú utrpeli.

82

Po tretie Komisia neoprávnene odmietla žalobkyni prístup k menám tretích podnikov uvedených v obsahu a „vykonávajúcich svoju činnosť v odvetví výťahov a eskalátorov“, a to bez akéhokoľvek individuálneho a konkrétneho preskúmania, aj keď takýto odkaz bol na jednej strane zjavne irelevantný a na druhej strane by sprístupnenie týchto informácií nemohlo narušiť obchodné záujmy dotknutých osôb.

83

Napokon po štvrté Komisia zo všeobecných a abstraktných dôvodov neoprávnene odmietla žalobkyni prístup k informáciám o modeloch vozidiel, menách výrobcov motorových vozidiel a k iným citlivým obchodným informáciám nachádzajúcim sa v obsahu, hoci tieto informácie boli absolútne nevyhnutné, aby žalobkyňa mohla uplatniť svoje právo na náhradu škody, pričom práve tento záujem by mal pri zvažovaní prevážiť nad inými dotknutými záujmami.

84

Vo svojom piatom žalobnom dôvode žalobkyňa najmä usúdila, že Komisia nedodržala povinnosť odôvodnenia uvedenú v článku 296 ZFEÚ, keď odmietla druhú žiadosť na základe všeobecného odôvodnenia a nevzala do úvahy konkrétny obsah dotknutého dokumentu, ako to ilustruje príklad odôvodnenia odmietnutia sprístupniť žalobkyni mená tretích podnikov uvedených v obsahu.

85

Komisia podporovaná SGSD celú túto argumentáciu spochybňuje.

86

V prvom rade je potrebné preskúmať tvrdenia žalobkyne týkajúce sa rôznych typov informácií nachádzajúcich sa v obsahu, ku ktorému jej Komisia odmietla umožniť prístup, pričom išlo po prvé o odkazy na „dokumenty na základe zhovievavosti“ (bod 5.1 napadnutého rozhodnutia), po druhé o mená fyzických osôb (bod 5.2 napadnutého rozhodnutia), po tretie o mená tretích podnikov (bod 5.3 napadnutého rozhodnutia) a po štvrté o iné citlivé obchodné informácie (bod 5.4 napadnutého rozhodnutia). Naopak nie je potrebné preskúmať dôvodnosť napadnutého rozhodnutia v rozsahu, v akom ním bolo žalobkyni odmietnuté sprístupnenie odkazov na interné dokumenty Komisie, keďže napriek názvu štvrtého žalobného dôvodu (pozri bod 22 vyššie) žalobkyňa v tejto súvislosti neuvádza nijaké konkrétne tvrdenie. Tvrdenia v súvislosti s existenciou prevažujúceho verejného záujmu, ktoré žalobkyňa výslovne uvádza len v súvislosti s niektorými typmi dotknutých informácií, budú preskúmané až v druhom rade.

87

V bode 5.1 napadnutého rozhodnutia Komisia usúdila, že „v tomto štádiu nie je možné sprístupniť opis dokumentov na základe zhovievavosti“ uvedených v obsahu, a to „z rovnakých dôvodov, ako sú opísané v bode 4.2 vyššie, pretože odkazy na tieto dokumenty by poskytli informácie o ich obsahu, ktorý by sa mal považovať za dôverný“. Následne Komisia odkázala na odôvodnenie, na základe ktorého predtým odmietla umožniť žalobkyni prístup k celému súboru dokumentov, na ktoré sa vzťahovala druhá žiadosť, z dôvodu, že na tento súbor dokumentov sa vzťahovala všeobecná výnimka, podľa ktorej by ich sprístupnenie mohlo jednak ohroziť ochranu obchodných záujmov tretích osôb a jednak ochranu účelu inšpekcií a vyšetrovania (pozri bod 8 vyššie).

88

Keďže Komisia na svoju obranu tvrdí, že „odhliadnuc od uplatnenia [tejto] všeobecnej domnienky, v rozhodnutí… zo 7. marca 2012 a v [napadnutom rozhodnutí] tiež podrobne opísala, že sa uplatnia výnimky uvedené v článku 4 ods. 2 prvej a tretej zarážke nariadenia č. 1049/2001“, je potrebné hneď na začiatku konštatovať, že toto tvrdenie je pravdivé len čiastočne.

89

Takéto preskúmanie totiž vôbec nevyplýva z napadnutého rozhodnutia. Naopak, Komisia pripomenula judikatúru Súdneho dvora, ktorá uznáva jej možnosť uplatniť všeobecné domnienky na účely posúdenia žiadostí týkajúcich sa všetkých dokumentov v spisoch súvisiacich s koncentráciami alebo štátnou pomocou (bod 4.2 prvý až štvrtý odsek napadnutého rozhodnutia), a následne v uvedenom rozhodnutí len vysvetľuje dôvody, pre ktoré sa domnieva, že táto judikatúra je jednak uplatniteľná aj na spisy týkajúce sa protisúťažných postupov (bod 4.2 piaty až dvanásty odsek napadnutého rozhodnutia), a osobitne na „dokumenty na základe zhovievavosti“, ktoré sa v týchto spisoch nachádzajú (bod 4.2 ôsmy až desiaty odsek napadnutého rozhodnutia), a jednak sa môže vzťahovať na odkazy na takéto dokumenty nachádzajúce sa v obsahu uvedených spisov (bod 5.1 napadnutého rozhodnutia).

90

Dôvody rozhodnutia zo 7. marca 2012, v ktorom útvary Komisie podrobnejšie vysvetlili, prečo je podľa nich v tejto predbežnej etape posúdenia prvej žiadosti opodstatnené nesprístupniť uvedené odkazy, možno za týchto okolností vziať do úvahy na účely posúdenia zákonnosti napadnutého rozhodnutia, len ak ozrejmujú odôvodnenie, ktoré táto inštitúcia v konečnom dôsledku prijala (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. apríla 2000, Kuijer/Rada, T‑188/98, Zb., EU:T:2000:101, bod 44), a ktoré je založené, ako je pripomenuté vyššie, na všeobecnej domnienke.

91

Vzhľadom na tvrdenia, ktoré žalobkyňa uviedla s cieľom spochybniť toto odôvodnenie, je v prvom rade potrebné určiť, či Komisia mohla oprávnene odmietnuť umožniť prístup k dotknutým informáciám a odvolať sa pritom na všeobecnú domnienku, tak ako to urobila v napadnutom rozhodnutí. Len v prípade, že to tak je, možno v druhom rade preskúmať, či Komisia oprávnene uplatnila všeobecnú domnienku, z ktorej v prejednávanej veci vychádza.

92

Ak sa od inštitúcie požaduje sprístupnenie dokumentu, je povinná posúdiť v každom konkrétnom prípade, či sa na tento dokument vzťahujú výnimky z práva verejnosti na prístup k dokumentom inštitúcií vymedzené v článku 4 nariadenia č. 1049/2001 (rozsudok Švédsko a Turco/Rada, už citovaný v bode 36 vyššie, EU:C:2008:374, bod 35).

93

Keďže tieto výnimky musia byť vykladané a uplatňované reštriktívne, inštitúcia, ktorej bola žiadosť adresovaná, je pri odôvodnení odmietnutia prístupu k dotknutému dokumentu povinná vysvetliť, ako prístup k nemu môže konkrétne a skutočne narušiť záujem chránený výnimkou alebo výnimkami stanovenými v článku 4 nariadenia č. 1049/2001. Okrem toho riziko takéhoto narušenia musí byť rozumne predvídateľné, a nie čisto hypotetické (pozri judikatúru citovanú v bodoch 35 a 36 vyššie).

94

V rámci toho môže dotknutá inštitúcia vychádzať zo všeobecnej domnienky, a to aj ak sa predmetná žiadosť týka jediného dokumentu. V situácii, v ktorej cieľom uplatnenia všeobecnej domnienky nie je všeobecne zaobchádzať so žiadosťou, ktorá je sama všeobecná, Súdny dvor rozhodol, že inštitúcia, ktorá chce uvedenú domnienku uplatniť, musí overiť, či sú všeobecné úvahy uplatňujúce sa obyčajne na určitý typ dokumentov skutočne uplatniteľné na konkrétny dokument, ktorého sprístupnenie sa požaduje (rozsudok Švédsko a Turco/Rada, už citovaný v bode 36 vyššie, EU:C:2008:374, body 50 a 57; pozri tiež v tomto zmysle rozsudok Rada/Access Info Europe, už citovaný v bode 35 vyššie, EU:C:2013:671, body 72 a 73).

95

V prejednávanej veci z toho vyplýva, že na rozdiel od tvrdenia žalobkyne uvedeného v jej žalobe, Komisia mohla oprávnene vychádzať zo všeobecnej domnienky, keď v bode 5.1 napadnutého rozhodnutia odmietla prvú žiadosť, a to nie ako celok, ale v rozsahu, v akom sa týkala informácií spadajúcich podľa nej medzi výnimky vymenované v článku 4 ods. 2 prvej a tretej zarážke nariadenia č. 1049/2001.

96

Naopak Komisia nemohla oprávnene tvrdiť, ako to urobila vo vyjadrení k žalobe, že „obsah je súčasťou spisu vo veci [COMP/39.125], a preto spadá do pôsobnosti všeobecnej domnienky neprípustnosti“, tak ako ju uznal rozsudok Komisia/EnBW, už citovaný v bode 12 vyššie (EU:C:2014:112).

97

Súdny dvor totiž v tomto rozsudku nerozhodol, že „všeobecná domnienka neprípustnosti“ sa vzťahuje na „celý“ spis ku konaniu o uplatnení pravidiel hospodárskej súťaže, ako to napokon v odpovedi na prvú skupinu žalobných dôvodov žalobkyne zdôrazňuje aj samotná Komisia (pozri bod 40 vyššie), ale len konštatoval, že inštitúcia, ktorej bola adresovaná žiadosť týkajúca sa celého „súboru“ dokumentov v takomto spise, sa môže odvolať na všeobecnú domnienku, aby mohla posúdiť túto všeobecnú žiadosť zodpovedajúcim spôsobom. Okrem toho z judikatúry Súdneho dvora jasne vyplýva, že právo uplatniť všeobecnú domnienku bolo inštitúciám uznané preto, aby mohli posúdiť žiadosti, ktoré sa netýkajú len jediného dokumentu, ale súboru dokumentov (rozsudok LPN a Fínsko/Komisia, už citovaný v bode 34 vyššie, EU:C:2013:738, body 47 a 48).

98

Prvá žiadosť žalobkyne sa však netýkala súboru dokumentov, ale len jediného dokumentu. Okrem toho Komisia netvrdí, že táto žiadosť bola výsledkom opatrenia spočívajúceho v umelej fragmentácii žiadosti týkajúcej sa všetkých dokumentov do istého počtu samostatných žiadostí. Navyše by to v prejednávanej veci ani nemohla urobiť (pozri body 3 až 5 vyššie).

99

Ako už bolo pripomenuté (pozri bod 94 vyššie), ak sa Komisia rozhodla odvolať sa na všeobecnú domnienku na účely zamietnutia prvej žiadosti žalobkyne, a to v rozsahu, v akom sa týkala odkazov na „dokumenty na základe zhovievavosti“ uvedených v jedinom dokumente, na ktorý sa táto žiadosť vzťahovala, musí vychádzať zo všeobecných úvah, ktoré sa môžu obyčajne uplatňovať na túto časť obsahu spisu ku konaniu o uplatnení pravidiel hospodárskej súťaže a overiť, či tieto úvahy v prejednávanej veci skutočne možno uplatniť.

100

Táto požiadavka nevyhnutne neznamená, že Komisia vykoná konkrétne posúdenie dotknutého dokumentu (rozsudok Rada/Access Info Europe, už citovaný v bode 35 vyššie, EU:C:2013:671, bod 73), pričom v rovnakom zmysle nemožno povinnosť tejto inštitúcie spočívajúcu v overení, či sa skutočne uplatní všeobecná domnienka, ktorú chce použiť na účely posúdenia žiadosti týkajúcej sa súboru dokumentov, vykladať v tom zmysle, že Komisia musí individuálne preskúmať všetky dokumenty, ktorých sprístupnenie sa od nej požaduje (pozri bod 60 vyššie).

101

Stále je však nevyhnutné, aby Komisia odôvodnila odmietnutie prístupu k dokumentom, a to na dostatočnej skutkovej i právnej úrovni, vychádzajúc pritom z rozumne predvídateľného rizika konkrétneho a skutočného narušenia záujmu alebo záujmov chránených výnimkami zakotvenými v článku 4 ods. 2 nariadenia č. 1049/2001 (pozri v tomto zmysle rozsudky Švédsko a Turco/Rada, už citovaný v bode 36 vyššie, EU:C:2008:374, body 49 a 50, a Rada/Access Info Europe, už citovaný v bode 35 vyššie, EU:C:2013:671, body 31, 36 až 38, 54 a 74).

102

V prvom rade je v prejednávanej veci v tejto súvislosti potrebné uviesť päť konštatovaní.

103

Po prvé je nepochybné, že v rámci prvej žiadosti, tak ako bola zopakovaná v opakovanej žiadosti z 23. marca 2012, žalobkyňa nepožadovala prístup k samotným „dokumentov na základe zhovievavosti“ nachádzajúcim sa v spise k veci COMP/39.125. Pokúšala sa totiž len získať prístup k odkazom na tieto dokumenty nachádzajúcim sa v úplnom znení obsahu tohto spisu, ale nie v nedôvernom znení zaslanom Komisiou 7. marca 2012 (pozri body 3, 5 a 7 vyššie). Na základe preskúmania úplného znenia tohto dokumentu sprístupneného v zmysle nariadenia dôkazného prostriedku Všeobecným súdom (pozri bod 15 vyššie) je možné konštatovať, že uvedené odkazy spadajú do dvoch kategórií. V prvom prípade ide o dátumy, kedy podniky, ktoré požiadali, aby sa na nich uplatnil program zhovievavosti vytvorený Komisiou, poskytli tejto inštitúcii dotknuté „dokumenty na základe zhovievavosti“, a v druhom prípade ide o názvy týchto dokumentov.

104

Po druhé Komisia odmietla poskytnúť nielen všetky tieto odkazy ako celok, ale aj všetky jednotlivé odkazy v celom ich rozsahu. Posúdenie tejto kategórie odkazov sa preto líši od posúdenia, ktoré uplatnila na všetky odkazy na iný typ dokumentov, ktoré sa nachádzali v obsahu a boli predmetom prejednávaných žalobných dôvodov (pozri bod 86 vyššie), pričom Komisia v rámci týchto dokumentov len cielene odstránila konkrétne informácie, ktoré podľa nej predstavovali osobné údaje (ako mená fyzických osôb) alebo citlivé obchodné informácie (ako mená tretích podnikov alebo odkazy na modely vozidiel) a ostatné odkazy sprístupnila (pozri bod 75 vyššie).

105

Po tretie z bodu 5.1 napadnutého rozhodnutia v spojení s bodom 4.2, na ktorý odkazuje, vyplýva, že uvedené celkové odstránenie odkazov na „dokumenty na základe zhovievavosti“ z nedôverného znenia obsahu spisu vo veci COMP/39.125 poskytnutého žalobkyni, je odôvodnené všeobecnými úvahami, podľa ktorých by sprístupnenie týchto odkazov mohlo narušiť účinnosť programu zhovievavosti vytvoreného Komisiou. V tejto súvislosti Komisia v napadnutom rozhodnutí poukázala predovšetkým na to, že podniky ktoré požiadali, aby sa na nich uplatnil program zhovievavosti, očakávajú dôverné zaobchádzanie s informáciami, ktoré poskytnú Komisii v rámci tohto programu, ďalej na to, že takéto očakávania sú hodné ochrany, a napokon na to, že účinnosť programov zhovievavosti predstavujúcich užitočné nástroje odhalenia a potrestania porušení pravidiel hospodárskej súťaže, by mohla byť narušená, ak by dotknuté informácie boli zverejnené (bod 4.2 ôsmy až desiaty odsek napadnutého rozhodnutia).

106

Po štvrté Komisia spresňuje zmysel a rozsah týchto všeobecných úvah vo vyjadrení k žalobe, pričom odkazuje na analýzu, ktorú predtým vypracovali jej útvary v rozhodnutí zo 7. marca 2012. Predovšetkým uvádza, že „sprístupnenie obsahu na základe opisu korešpondencie žiadateľov o zhovievavosť by hneď odhalilo povahu a rozsah [ich] spolupráce“, ďalej, že „niektoré kľúčové slová obsahu už odhalili totožnosť a spoluprácu fyzických osôb pred správnym konaním a počas neho“, a tiež, že „už sám opis a dátum niektorých dokumentov uvedených v obsahu poskytuje informácie o ich obsahu, najmä pokiaľ ide o obchodné vzťahy žiadateľov o zhovievavosť, cenu, štruktúru nákladov, trhové podiely alebo iné citlivé obchodné informácie“, a napokon, že „záujem… žiadateľov o zhovievavosť na ochrane dôvernosti všetkých informácií, ktoré by im mohli spôsobiť ujmu“ je „osobitne hodný ochrany“. Na základe uvedeného Komisia dospela k záveru, že „poskytnutie takýchto informácií je v rozpore s ochranou obchodných záujmov žiadateľov o zhovievavosť“ a že „závažná ujma“, ktorú tak môže uvedené poskytnutie „zapríčiniť“ dotknutým osobám, by ich mohla „odradiť od spolupráce v rámci budúcich vyšetrovaní“, hoci „stupeň podrobnosti obsahu zjavne nie je rovnaký ako v prípade samotných dokumentov [na základe zhovievavosti]“.

107

Po piate zo štruktúry celého bodu 4.2 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že tieto všeobecné úvahy viedli Komisiu k všeobecnému predpokladu, že sprístupnenie odkazov na „dokumenty na základe zhovievavosti“ nachádzajúcich sa v obsahu, ktorý požadovala žalobkyňa, by v konečnom dôsledku ohrozilo tak ochranu účelu inšpekcií a vyšetrovania, ako aj ochranu obchodných záujmov účastníkov konania.

108

Žalobkyňa pri kritike opodstatnenosti týchto dôvodov v zásade v bodoch 128 až 141 žaloby tvrdí, že Komisia použila odôvodnenia, ako keby sa prvá žiadosť týkala „dokumentov na základe zhovievavosti“ ako takých, a nie iba jednoduchých odkazov na tieto dokumenty nachádzajúcich sa v obsahu, a že všeobecné a špekulatívne úvahy uvedené v napadnutom rozhodnutí v súvislosti s nevyhnutnosťou nenarušiť program zhovievavosti, neodôvodňovali odmietnutie úplného prístupu žalobkyne k týmto odkazom v prejednávanej veci.

109

V druhom rade je potrebné poukázať na to, že táto argumentácia je čiastočne dôvodná.

110

Po prvé je nutné konštatovať, že ani znenie bodu 5.1 napadnutého rozhodnutia, ani znenie bodu 4.2, na ktoré odkazuje, a dokonca ani znenie rozhodnutia zo 7. marca 2012, bez ohľadu na to, či sa posudzujú osobitne alebo ako celok, neodôvodňujú celkovú povahu zamietnutia uvedeného v napadnutom rozhodnutí.

111

V bode 5.1 tohto rozhodnutia sa Komisia obmedzuje na tvrdenie, že „odkazy [na] dokumenty [na základe zhovievavosti, ktoré sa nachádzajú v obsahu spisu k veci COMP/39.125] poskytujú informácie o obsahu týchto dokumentov, ktoré majú byť považované za dôverné“. Pokiaľ ide o ôsmy a deviaty odsek bodu 4.2, Komisia v nich uvádza úvahy, ktoré ju viedli k všeobecnému predpokladu, že sprístupnenie „dokumentov na základe zhovievavosti“, ktoré sa nachádzajú v spise k niektorým konaniam o uplatnení pravidiel hospodárskej súťaže „by mohlo narušiť účinnosť“ programu zhovievavosti vytvoreného Komisiou a narušiť tak ochranu obchodných záujmov účastníkov týchto konaní, ako aj ochranu účelu jej inšpekcií a vyšetrovaní (pozri body 87 a 105 vyššie).

112

Ako potvrdila vo vyjadrení k žalobe Komisia, vychádzajúc pritom z rozhodnutia zo 7. marca 2012, kombinácia týchto dvoch súborov úvah sa má vykladať – ako to v žalobe robí žalobkyňa – tak, že v prejednávanej veci je potrebné všeobecne predpokladať, že poskytnutie odkazov na „dokumenty na základe zhovievavosti“ nachádzajúcich sa v obsahu, by mohlo poškodiť účinnosť programu zhovievavosti vytvoreného Komisiou a narušiť tak ochranu obchodných záujmov účastníkov dotknutého konania, ako aj ochranu účelu inšpekcií a vyšetrovaní spojených s týmto konaním, v rozsahu v akom – a len v prípade, že – by toto poskytnutie odhalilo tretím osobám „dôverné informácie“ nachádzajúce sa v týchto odkazoch alebo v „dokumentoch na základe zhovievavosti“, na ktoré sa tieto odkazy vzťahujú. Konkrétne Komisia za takéto dôverné informácie považovala jednak údaje týkajúce sa spolupráce podnikov, ktoré požiadali, aby sa na nich uplatnil uvedený program, a jednak citlivé obchodné informácie zhromaždené v tomto rámci útvarmi Komisie (pozri body 106 a 107 vyššie).

113

Aj keby sa pripustilo, že Komisia by mohla po prvé spoločne posúdiť v napadnutom rozhodnutí rôzne typy spisových dokumentov označených ako „dokumenty na základe zhovievavosti“ s ohľadom na ich povahu alebo obsah a po druhé, že by mohla všeobecným spôsobom predpokladať, že sprístupnenie týchto dokumentov by mohlo narušiť účinnosť jej programu zhovievavosti a narušiť tak ochranu obchodných záujmov tretích osôb, ako aj ochranu účelu inšpekcií a vyšetrovaní, takéto dôvody môžu v zmysle samotného znenia napadnutého rozhodnutia odôvodniť len obmedzené odmietnutie prístupu k „informáciám o obsahu týchto dokumentov, ktoré majú byť považované za dôverné“.

114

Naopak uvedené dôvody neodôvodňujú všeobecné odstránenie všetkých odkazov obsahujúcich takéto dôverné informácie vrátane bezvýznamných a neutrálnych zmienok, pričom takéto odstránenie kontrastuje s presným zacielením Komisie, pokiaľ ide o iné typy odkazov, ktoré sa nachádzajú v obsahu a sú predmetom prejedávaných žalobných dôvodov (pozri bod 104 vyššie).

115

Inak povedané všeobecné úvahy, na ktoré odkázala Komisia, nemožno podľa samotného znenia napadnutého rozhodnutia považovať za obyčajne a účinne uplatniteľné na všetky dotknuté odkazy. Nemôžu teda odôvodniť celkové zamietnutie sprístupnenia žalobkyni, ale nanajvýš čiastočné zamietnutie, ktoré je založené na článku 4 ods. 6 nariadenia č. 1049/2001 a obmedzené v rozsahu, ktorý je nevyhnutný a primeraný v záujme ochrany informácií hodných ochrany (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudky zo 6. decembra 2001, Rada/Hautala, C‑353/99 P, Zb., EU:C:2001:661, body 27 až 29, a z 25. apríla 2007, WWF European Policy Programme/Rada, T‑264/04, Zb., EU:T:2007:114, bod 50).

116

Toto posúdenie nie je spochybnené tým, že všeobecná domnienka, z ktorej môže Komisia vychádzať, aby mohla všeobecne posúdiť žiadosti týkajúce sa všetkých dokumentov nachádzajúcich sa v spise ku konaniu o uplatnení pravidiel hospodárskej súťaže, znamená, že na tieto dokumenty sa nevzťahuje nijaká povinnosť sprístupnenia ich obsahu, a to ani čiastočná (pozri bod 42 vyššie). Z judikatúry totiž jasne vyplýva, že v prípadoch, v ktorých sa inštitúcia odvolá na všeobecnú domnienku na účely posúdenia žiadosti, ktorá sa vzťahuje na všetky dokumenty, a nie na jednotlivý dokument, uvedený krok prináša takýto dôsledok (rozsudky Komisia/EnBW, už citovaný v bode 12 vyššie, EU:C:2014:112, bod 134, a Komisia/Éditions Odile Jacob, už citovaný v bode 40 vyššie, EU:C:2012:393, bod 133). Z judikatúry naopak nevyplýva, že keď Súdny dvor spojil s uplatnením všeobecnej domnienky uvedený dôsledok v takomto osobitnom prípade, mal v úmysle spochybniť judikatúru so širšou pôsobnosťou, pripomenutou v bode 115 vyššie. Súdny dvor navyše konštatoval, že aj za tohto konkrétneho predpokladu bola dotknutá inštitúcia povinná úplne alebo čiastočne sprístupniť dokumenty, ktorých sa týkala žiadosť, ak zistila, že vlastnosti konania, ktorého sa predmetná žiadosť týka, umožňujú takéto sprístupnenie (rozsudok LPN a Fínsko/Komisia, už citovaný v bode 34 vyššie, EU:C:2013:738, bod 67). Napokon pokiaľ ide o uvedenú požiadavku obmedziť odmietnutie prístupu na mieru, ktorá je nevyhnutná a primeraná v záujme ochrany informácií, ktoré sú hodné ochrany, všeobecné odmietnutie sprístupnenia možno za okolností prejednávanej veci pripustiť tým menej, čím viac by v praxi viedlo k tomu, že účinné uplatnenie práva na náhradu škody, ktoré žalobkyni vyplýva zo Zmluvy, by bolo výrazne sťažené, ak nie znemožnené (pozri body 130 až 134 nižšie).

117

Po druhé absolútna povaha zamietnutia prístupu žalobkyne k dotknutým odkazom, o ktorom rozhodla Komisia, nie je rovnako ako celková povaha zamietnutia dostatočne právne a skutkovo odôvodnená s ohľadom na úvahy, z ktorých toto zamietnutie vychádza.

118

Je nepochybné, že Komisia sa v zásade mohla domnievať, že sprístupnenie odkazov „by mohlo narušiť“ účinnosť jej programu zhovievavosti, a to z rovnakého dôvodu ako v prípade sprístupnenia samotných „dokumentov na základe zhovievavosti“, pretože by umožnilo tretím osobám oboznámiť sa s citlivými obchodnými informáciami alebo s dôvernými údajmi týkajúcimi sa spolupráce strán a uvedenými v týchto dokumentoch. Ako už totiž konštatoval súd Únie, programy zhovievavosti predstavujú užitočné nástroje odhalenia a ukončenia porušení pravidiel hospodárskej súťaže, čím prispievajú k účinnému uplatňovaniu článkov 101 ZFEÚ a 102 ZFEÚ. Okrem toho účinnosť týchto programov by mohla byť ovplyvnená poskytnutím dokumentov týkajúcich sa konania o zhovievavosti osobám, ktoré chcú podať žalobu o náhradu škody. V tejto súvislosti sa zdá opodstatnené domnievať sa, že osoba podieľajúca sa na porušení práva hospodárskej súťaže bude v prípade možnosti takéhoto poskytnutia odradená od využitia uvedených programov (rozsudky zo 14. júna 2011, Pfleiderer, C‑360/09, Zb., EU:C:2011:389, bod 26, a Donau Chemie a i., už citovaný v bode 68 vyššie, EU:C:2013:366, bod 42). Aj keď sa uvedená judikatúra týka programov zhovievavosti zavedených vnútroštátnymi orgánmi hospodárskej súťaže, rovnaké odôvodnenie možno analogicky uplatniť aj v prípade takéhoto programu Komisie (pozri v tomto zmysle rozsudok Holandsko/Komisia, už citovaný v bode 39 vyššie, EU:T:2013:480, bod 41, a návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Villalón vo veci Komisia/EnBW, už citovanej v bode 12 vyššie, EU:C:2013:643, body 68 a 69), ako vo vyjadrení k žalobe uvádza aj samotná Komisia.

119

Z judikatúry však vyplýva aj to, že aj keď podobné úvahy môžu odôvodniť zamietnutie prístupu k niektorým dokumentom nachádzajúcim sa v spise ku konaniu o uplatnení pravidiel hospodárskej súťaže, nevyplýva z nich, že takýto prístup by mohol byť systematicky odmietaný, keďže každá žiadosť o sprístupnenie dotknutých dokumentov musí byť predmetom samostatného posudzovania v každom jednotlivom prípade pri zohľadnení všetkých okolností veci (pozri rozsudok Donau Chemie a i., už citovaný v bode 68 vyššie, EU:C:2013:366, bod 43 a citovanú judikatúru).

120

Vzhľadom na dôležitosť žalôb o náhradu škody podávaných na vnútroštátne súdy s cieľom zachovať účinnú hospodársku súťaž v rámci Únie, totiž samotné odvolanie sa na nebezpečenstvo, že sprístupnenie dôkazov, ktoré sú súčasťou spisu v konaní v oblasti hospodárskej súťaže a sú nevyhnutné na opodstatnenie týchto žalôb, ovplyvní účinnosť programu zhovievavosti, v rámci ktorého boli tieto dokumenty poskytnuté príslušnému orgánu pre hospodársku súťaž, nestačí na odôvodnenie odmietnutia sprístupniť tieto dôkazy (pozri rozsudok Donau Chemie a i., už citovaný v bode 68 vyššie, EU:C:2013:366, bod 46 a citovanú judikatúru; pozri tiež v tomto zmysle návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Villalón vo veci Komisia/EnBW, už citovanej v bode 12 vyššie, EU:C:2013:643, body 70 až 74).

121

Naopak okolnosť, že takéto odmietnutie môže zabrániť podávaniu uvedených žalôb – pričom okrem toho poskytne dotknutým podnikom, na ktoré sa už mohla vzťahovať prinajmenšom čiastočná imunita v oblasti peňažných sankcií, možnosť vyhnúť sa tiež povinnosti nahradiť škodu vyplývajúcu z porušenia článku 101 ZFEÚ, a to na úkor poškodených – vyžaduje, aby toto odmietnutie vychádzalo z naliehavých dôvodov, ktoré sa týkajú ochrany uvádzaného záujmu a vzťahujú sa na každý dokument, ktorého sprístupnenie sa odmieta (rozsudok Donau Chemie a i., už citovaný v bode 68 vyššie, EU:C:2013:366, bod 47; pozri tiež v tomto zmysle návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Villalón vo veci Komisia/EnBW, už citovanej v bode 12 vyššie, EU:C:2013:643, bod 78).

122

Preto iba existencia nebezpečenstva, že sprístupnenie daného dokumentu konkrétne poškodí verejný záujem týkajúci sa účinnosti dotknutého programu zhovievavosti, môže odôvodniť nesprístupnenie tohto dokumentu (rozsudok Donau Chemie a i., už citovaný v bode 68 vyššie, EU:C:2013:366, bod 48; pozri tiež v tomto zmysle návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Villalón vo veci Komisia/EnBW, už citovanej v bode 12 vyššie, EU:C:2013:643, bod 77).

123

Práve z tohto dôvodu vyplýva z ustálenej judikatúry, že ak má Komisia alebo vnútroštátne súdy rozhodnúť – v rámci nepochybne odlišných právnych a procesných rámcov – o otázke prístupu k dokumentom zhromaždeným v rámci realizácie programu zhovievavosti a nachádzajúcich sa v spise ku konaniu o uplatnení pravidiel hospodárskej súťaže, musia sa vyhnúť prijatiu pevného a nemenného stanoviska, ktoré by mohlo poškodiť buď účinné uplatňovanie pravidiel hospodárskej súťaže verejnými orgánmi poverenými zabezpečením dodržiavania týchto pravidiel, alebo účinné uplatňovanie práv, ktoré z týchto pravidiel vyplývajú pre jednotlivcov. Preto musia samostatne, podľa jednotlivých prípadov zvážiť jednotlivé záujmy odôvodňujúce poskytnutie alebo ochranu dotknutých dokumentov. V rámci takéhoto zvažovania musia zohľadniť všetky relevantné okolnosti veci, a najmä záujem žiadateľa získať prístup k dokumentom, ktorých poskytnutie žiada, aby mohol odôvodniť svoju žalobu o náhradu škody, pričom musia vziať do úvahy jednak ďalšie prípadné možnosti, ktoré má k dispozícii, a jednak skutočné škodlivé dôsledky, ku ktorým môže viesť takýto prístup k dokumentom vzhľadom na verejné záujmy alebo legitímne záujmy iných osôb (pozri v tomto zmysle rozsudky Donau Chemie a i., už citovaný v bode 68 vyššie, EU:C:2013:366, body 30 až 34 a 44 až 45, a Komisia/EnBW, už citovaný v bode 12 vyššie, EU:C:2014:112, bod 107).

124

Tieto úvahy platia o to viac v prípade, že rovnako ako vo veci samej osoba, ktorá je obeťou porušenia pravidiel hospodárskej súťaže a už podala žalobu o náhradu škody na vnútroštátny súd, nepožiadala Komisiu o možnosť prístupu k „dokumentom na základe zhovievavosti“ nachádzajúcim sa v spise ku konaniu, ktoré sa začalo na základe rozhodnutia konštatujúceho existenciu tohto porušenia, ale len k odkazom na tieto dokumenty nachádzajúcim sa v obsahu uvedeného spisu. Ak totiž jednoduchý odkaz na nebezpečenstvo narušenia účinnosti programu zhovievavosti nestačí na odôvodnenie rozhodnutia, ktorým sa všeobecne a absolútne odmieta prístup k „dokumentom na základe zhovievavosti“ uvedeným v spise, pričom sa neberú do úvahy skutočné škodlivé dôsledky, ktoré môže sprístupnenie týchto dokumentov spôsobiť, uvedený odkaz už vôbec nemôže byť odôvodnením úplného a absolútneho odmietnutia poskytnúť len jednoduché odkazy na tieto dokumenty osobe, ktorá žiada o prístup k nim na účely podpory svojej žaloby o náhradu škody.

125

V prejednávanej veci spočíva zamietnutie adresované žalobkyni, ako sama správne tvrdí, na všeobecných a špekulatívnych úvahách, podľa ktorých by poskytnutie dotknutých odkazov mohlo narušiť účinnosť programu zhovievavosti vytvoreného Komisiou, a tak narušiť ochranu obchodných záujmov účastníkov konania, ako aj ochranu účelu inšpekcií a vyšetrovaní spojených s týmto konaním (pozri body 105 a 106 vyššie).

126

Tieto všeobecné a špekulatívne úvahy však v prejednávanej veci nepreukazujú na dostatočnej skutkovej i právnej úrovni existenciu rozumne predvídateľného rizika konkrétneho a skutočného narušenia záujmov, na ktoré poukazuje Komisia, teda rizika, ktoré by odôvodňovalo absolútne odmietnutie sprístupnenia dátumov, názvov a iných odkazov na „dokumenty na základe zhovievavosti“ nachádzajúcich sa v obsahu, nad rámec výhradne dôverných informácií, ktoré sa v týchto dokumentoch môžu nachádzať alebo v nich môžu byť odhalené.

127

Takéto zamietnutie môže v konečnom dôsledku obmedziť pôsobnosť zásady, podľa ktorej výnimky z práva na prístup k dokumentom musia byť vykladané a uplatňované reštriktívne, a to tak, aby každý dokument alebo výňatok z neho, ktorý nespadá medzi výnimky stanovené v nariadení č. 1049/2001, mohol byť poskytnutý osobám, ktoré k nemu požadujú prístup (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok Rada/Access Info Europe, už citovaný v bode 35 vyššie, EU:C:2013:671, bod 40), ak tomu nebráni prevažujúci verejný záujem.

128

Po tretie v rozsahu, v akom sa obaja účastníci konania odvolávajú na rozhodnutie zo 7. marca 2012, pričom jeden tak robí s cieľom spochybniť a druhý s cieľom odôvodniť odmietnutie poskytnutia odkazov na „dokumenty na základe zhovievavosti“ nachádzajúcich sa v obsahu spisu k veci COMP/39.125, je potrebné poukázať na to, že odôvodnenie uvedené v tomto rozhodnutí, ktoré Komisia pripomenula vo svojom vyjadrení k žalobe (pozri body 106 a 112 vyššie), rovnako ako odôvodnenie napadnutého rozhodnutia neopodstatňuje všeobecné a absolútne zamietnutie prístupu žalobkyne v prejednávanej veci.

129

Konkrétne sa v uvedenom rozhodnutí zo 7. marca 2012 síce nachádzajú úvahy, ktoré by mohli odôvodniť úplné zamietnutie prístupu k odkazom na niektoré typy „dokumentov na základe zhovievavosti“, ktoré sú vymenované v obsahu ako odkazy na „vyhlásenia“ predložené Komisii podnikmi požadujúcimi, aby sa na nich uplatňoval jej program zhovievavosti (pozri v tomto zmysle návrhy, ktoré predložil 16. decembra 2010 generálny advokát Mazák vo veci Pfleiderer, už citovanej v bode 118 vyššie, EU:C:2010:782, body 44 a 47), avšak toto rozhodnutie neodôvodňuje zamietnutie vzťahujúce sa aj na odkazy na všetky tieto dokumenty.

130

Okrem toho zo spisu vyplýva, že žalobkyňa mala tak v čase, keď predložila Komisii prvú žiadosť (16. februára 2012), ako aj v čase, keď táto inštitúcia o tejto otázke rozhodla s konečnou platnosťou (29. októbra 2013), k dispozícii len nedôverné predbežné znenie rozhodnutia Autosklo.

131

V tejto súvislosti je potrebné konštatovať, že aj keď Komisia prijala toto rozhodnutie 12. novembra 2008, zverejnila ho v ten deň len v jeho nedôvernom predbežnom znení, ktoré žalobkyňa uvádza v prílohe k žalobe. Generálne riaditeľstvo pre hospodársku súťaž a úradník Komisie poverený vypočutím totiž rozhodli o konečnom nedôvernom znení tohto rozhodnutia až v období medzi decembrom 2011 a augustom 2012, a to v súbore aktov, pričom posledné z nich už boli predmetom dvoch žalôb o neplatnosť podaných na Všeobecný súd (veci T‑462/12, Pilkington Group/Komisia, a T‑465/12, AGC Glass Europe a i./Komisia), ako aj predmetom návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, na základe ktorého bolo prijaté uznesenie predsedu Všeobecného súdu (uznesenie z 11. marca 2013, Pilkington Group/Komisia, T‑462/12 R, Zb., EU:T:2013:119), a následne po podaní odvolania aj uznesenie podpredsedu Súdneho dvora [uznesenie z 10. septembra 2013, Komisia/Pilkington Group, C‑278/13 P(R), Zb., EU:C:2013:558], ako to pripomína sama Komisia vo svojom vyjadrení k žalobe. Vzhľadom na tieto spory však konečné nedôverné znenie rozhodnutia Autosklo stále nebolo zverejnené v čase, keď Komisia posudzovala dve žiadosti žalobkyne, a ani v čase, keď žalobkyňa podala túto žalobu.

132

Nedôverné predbežné znenie rozhodnutia Autosklo pritom žalobkyni neumožňuje presne identifikovať „dokumenty na základe zhovievavosti“ nachádzajúce sa v spise k veci COMP/39.125. Aj keď totiž toto znenie obsahuje informácie nachádzajúce sa v uvedených dokumentoch, údaje umožňujúce jednak zistiť spojenie medzi týmito informáciami a dokumentom alebo dokumentmi, z ktorých sú vyňaté, a jednak identifikovať tieto dokumenty individuálne, boli do veľkej miery vymazané.

133

Za týchto okolností nie je možné sa domnievať, že všeobecné a absolútne odmietnutie sprístupnenia, tak ako vyplýva z napadnutého rozhodnutia, by mohlo byť odôvodnené úvahami formulovanými útvarmi Komisie v rozhodnutí zo 7. marca 2012, podľa ktorých:

„Aby Komisia mohla zosúladiť legitímny záujem na transparentnosti svojich administratívnych konaní a záujem na zachovaní príťažlivosti programu zhovievavosti, zverejňuje nedôverné znenie svojich konečných rozhodnutí, v ktorom identifikuje všetkých účastníkov kartelu a uvádza okolnosti, ktoré spoločne vytvárajú toto porušenie pravidiel hospodárskej súťaže.

Z dôvodov uvedených nižšie spadajú informácie týkajúce sa korešpondencie pochádzajúcej od strán, ktoré požiadali, aby sa na ne mohol uplatniť program zhovievavosti alebo korešpondencie medzi týmito stranami…, teda informácie nachádzajúce sa v obsahu, ktoré ešte k tomuto dňu neboli sprístupnené prostredníctvom zverejneného rozhodnutia… medzi [výnimky stanovené v článku 4 ods. 2 prvej a tretej zarážke nariadenia č. 1049/2001].

…

Za týchto podmienok by poskytnutie informácií o korešpondencii prebiehajúcej v rámci programu zhovievavosti, ktoré sa nenachádzajú vo zverejnenom znení rozhodnutia [Autosklo]… narušilo ochranu obchodných záujmov.

…

Už v predbežnom znení rozhodnutia [Autosklo] Komisia poskytla niektoré informácie uvedené v obsahu (najmä totožnosť podnikov, ktoré požiadali, aby sa na ne uplatňoval program zhovievavosti a dátum rozhodnutia, ktorým sa vyhovuje ich požiadavke). Komisia ešte predtým porovnala význam takéhoto poskytnutia informácií a negatívnych dôsledkov, ktoré by mohlo mať na účinnú realizáciu programu zhovievavosti (a teda na uplatnenie článku 101 ZFEÚ). Všetky ostatné údaje týkajúce sa tohto typu korešpondencie boli naopak v priloženom obsahu preškrtnuté, pretože rozsiahlejšia identifikácia [dotknutých] dokumentov by mohla narušiť jednak ‚účel vyšetrovania Komisie‘, a jednak ‚obchodné záujmy‘ účastníkov konania“ (bod 1.1, predposledný a posledný odsek, bod 1.2 posledný odsek a bod 1.3 predposledný odsek rozhodnutia zo 7. marca 2012).

134

Naopak vzhľadom na to, že napadnuté rozhodnutie a rozhodnutie zo 7. marca 2012 odkázali na nedôverné predbežné znenie rozhodnutia Autosklo, a tým v praxi znemožnili alebo prinajmenšom výrazne sťažili akúkoľvek identifikáciu „dokumentov na základe zhovievavosti“ vymenovaných v obsahu, o ktorý požiadala žalobkyňa, čo nebol prípad posúdenia odkazov na iné dokumenty nachádzajúce sa v spise (pozri body 75, 104 a 114 vyššie), neumožnili žalobkyni ani vytvoriť si názor na to, či tieto dokumenty prípadne potrebuje na odôvodnenie svojej žaloby na náhradu škody podanej na Landgericht Düsseldorf, a už vôbec jej neumožnili zistiť dôvody, ktoré by takúto potrebu opodstatňovali. Podľa judikatúry je práve dodržanie tejto požiadavky podmienkou nielen sprístupnenia uvedených dokumentov a ich predloženia súdu v rámci žalôb o náhradu škody podaných na vnútroštátnom súde (pozri bod 69 vyššie), ale aj uznania prevažujúceho verejného záujmu Komisiou, keď je tejto inštitúcii predložená žiadosť podľa nariadenia č. 1049/2001 (pozri bod 70 vyššie). Napadnuté rozhodnutie tak v praxi žalobkyni znemožňuje, aby účinne uplatnila svoje právo na náhradu škody, ktoré jej vyplýva zo Zmluvy.

135

Po štvrté, pokiaľ ide o tvrdenie Komisie na pojednávaní týkajúce sa potreby v každom prípade chrániť svoj program zhovievavosti, a tiež dokumenty, ktoré sa na tento program vzťahujú, a s ohľadom na zásadnú úlohu, ktorú tento program hrá v rámci zisťovania porušovania pravidiel hospodárskej súťaže, ako to vyplýva zo smernice Európskeho parlamentu a Rady 2014/104/EÚ z 26. novembra 2014 o určitých pravidlách upravujúcich žaloby podľa vnútroštátneho práva o náhradu škody utrpenej v dôsledku porušenia ustanovení práva hospodárskej súťaže členských štátov a Európskej únie (Ú. v. EÚ L 349, s. 1), je v tejto súvislosti potrebné uviesť dve konštatovania. Po prvé judikatúra uznáva význam tohto programu, ale zároveň zdôrazňuje, že verejný záujem na udržaní jeho účinnosti nemôže dominovať všeobecným a absolútnym spôsobom nad ostatnými prítomnými verejnými a súkromnými záujmami, ktoré sú tiež hodné ochrany a musia byť s uvedeným záujmom zosúladené od prípadu k prípadu (pozri body 118 až 123 vyššie). Po druhé odôvodnenie 20 a článok 6 ods. 2 smernice 2014/104 výslovne stanovujú, že týmto aktom nie sú dotknuté pravidlá v oblasti prístupu verejnosti k dokumentom podľa nariadenia (ES) č. 1049/2001, ako to napokon zdôraznila samotná Komisia vo svojej duplike (pozri bod 58 vyššie).

136

Zo všetkých predchádzajúcich úvah vyplýva, že napadnuté rozhodnutie nie je dostatočne právne odôvodnené, pretože z neho vyplýva, že je potrebné všeobecne, celkovo a absolútne predpokladať, že umožniť žalobkyni prístup k odkazom na „dokumenty na základe zhovievavosti“ nachádzajúcim sa v obsahu spisu k veci COMP/39.125 by narušilo záujmy chránené výnimkami stanovenými v článku 4 ods. 2 prvej a tretej zarážke nariadenia č. 1049/2001.

137

V bode 5.2 napadnutého rozhodnutia Komisia uviedla, že informácie o totožnosti fyzických osôb nachádzajúce sa v obsahu nemôžu byť poskytnuté žalobkyni. K tomuto záveru prišla tak, že predovšetkým uviedla, že tieto informácie predstavujú osobné údaje v zmysle článku 4 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 1049/2001 a článku 2 písm. a) a článku 8 písm. b) nariadenia č. 45/2001 Európskeho parlamentu a Rady z 18. decembra 2000 o ochrane jednotlivcov so zreteľom na spracovanie osobných údajov inštitúciami a orgánmi Spoločenstva a o voľnom pohybe takýchto údajov (Ú. v. ES L 8, s. 1; Mim. vyd. 13/026, s. 102). Následne Komisia v podstate usúdila, že na jednej strane žalobkyňa nepreukázala dôvody, pre ktoré bolo nevyhnutné jej poskytnúť tieto údaje a na druhej strane, že existujú dôvody, pre ktoré bolo potrebné si myslieť, že ich poskytnutie by mohlo poškodiť legitímne záujmy osôb, na ktoré sa vzťahujú.

138

V tejto súvislosti článok 4 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 1049/2001 stanovuje, že orgány odmietnu prístup k dokumentu v prípade, že by sa jeho zverejnením porušila ochrana súkromia alebo bezúhonnosti jednotlivca, predovšetkým v súlade s právnymi predpismi Únie týkajúcimi sa ochrany osobných údajov.

139

Toto ustanovenie, ktoré stanovuje špecifický a posilnený režim ochrany osôb, ktorých osobné údaje by prípadne mohli byť oznámené verejnosti, vyžaduje, aby sa prípadný zásah do ich súkromia a bezúhonnosti vždy skúmal a posúdil v súlade najmä s nariadením č. 45/2001 (rozsudok z 29. júna 2010, Komisia/Bavarian Lager, C‑28/08 P, Zb., EU:C:2010:378, body 59 a 60).

140

Článok 2 nariadenia č. 45/2001 stanovuje, že osobné údaje sú akékoľvek informácie týkajúce sa identifikovanej alebo identifikovateľnej fyzickej osoby a že spracovávanie osobných údajov je akákoľvek operácia, ktorá sa s osobnými údajmi vykonáva, najmä ich vyvolanie a zverejnenie prenosom, rozširovaním alebo iným sprístupnením.

141

Článok 8 písm. b) nariadenia č. 45/2001 najmä stanovuje, že osobné údaje môžu byť prenášané príjemcovi, iba ak príjemca preukáže nevyhnutnosť prenosu údajov a ak nie je žiaden dôvod predpokladať, že týmto prenosom môžu byť porušené legitímne záujmy dotknutej osoby. Toto ustanovenie sa uplatňuje na všetky žiadosti založené na nariadení č. 1049/2001, ktorých cieľom je získať prístup k dokumentom obsahujúcim osobné údaje (rozsudky Komisia/Bavarian Lager, už citovaný v bode 139 vyššie, EU:C:2010:378, bod 63, a z 2. októbra 2014, Strack/Komisia, C‑127/13 P, Zb., EU:C:2014:2250, bod 101).

142

V prejednávanej veci žalobkyňa nespochybňuje konštatovanie Komisie, podľa ktorého sú informácie o totožnosti niektorých fyzických osôb nachádzajúce sa v obsahu osobnými údajmi. Nespochybňuje ani to, že jej žiadosť o poskytnutie týchto informácií predstavuje spracovávanie osobných údajov. Kritizuje iba odôvodnenie Komisie sprevádzajúce odmietnutie tejto inštitúcie poskytnúť jej uvedené informácie, pričom Komisii v zásade vytýka, že k tomuto záveru dospela po všeobecnom odôvodnení týkajúcom sa ochrany súkromného života, a nie podrobným vysvetlením individuálnych dôvodov, pre ktoré každý dotknutý údaj nemohol byť poskytnutý.

143

Komisia však po prvé oprávnene požadovala, aby žalobkyňa preukázala nevyhnutnosť prenosu dotknutých osobných údajov v súlade s článkom 8 písm. b) nariadenia č. 45/2001. Ak totiž osoba, ktorá požaduje prístup k dokumentom obsahujúcim osobné údaje, neposkytne Komisii nijaké výslovné ani legitímne odôvodnenie, ani nijaký presvedčivý argument s cieľom preukázať potrebu prenosu týchto osobných údajov, Komisia nemôže zvážiť rôzne záujmy v prejednávanej veci (pozri v tomto zmysle rozsudky Komisia/Bavarian Lager, už citovaný v bode 139 vyššie, EU:C:2010:378, body 77 a 78, a Strack/Komisia, už citovaný v bode 141 vyššie, EU:C:2014:2250, bod 107).

144

Po druhé sa Komisia vzhľadom na konkrétne tvrdenia prednesené žalobkyňou mohla domnievať, že dôkaz o takejto potrebe nebol v prejednávanej veci predložený.

145

Z napadnutého rozhodnutia totiž vyplýva, že žalobkyňa odôvodnila potrebu prenosu dotknutých údajov skutočnosťou, že „poskytnuté informácie o menách fyzických osôb… [boli] príliš obmedzené na to, aby [jej] umožnili uplatniť svoje práva“. Žalobkyňa toto konštatovanie Komisie vo svojej žalobe nespochybňuje. Pred Všeobecným súdom naopak z tohto konštatovania vychádza a tvrdí po prvé, že „tieto informácie potrebuje“, po druhé, že „ak sa v obsahu nenachádzajú aj mená dotknutých osôb, jej právo na prístup k dokumentom sa tým výrazne oslabí, pretože je to pre ňu jediný spôsob, ako identifikovať významné dokumenty“ a po tretie, že „aj za predpokladu, že by musela preukázať potrebu uviesť mená fyzických osôb (quod non…), táto podmienka je v každom prípade splnená“, pretože „dostatočne preukázala, že tieto informácie potrebuje, aby mohla získať náhradu škody, ktorá jej bola spôsobená“.

146

Vzhľadom na odôvodnenia, ktoré sú takto všeobecné a abstraktné, Komisia na ich základe mohla dospieť ku všeobecnému konštatovaniu, že „nevidí nijaký dôvod, ktorý by opodstatnil zverejnenie [dotknutých] údajov“, a že „potreba prenosu dotknutých osobných údajov… nebola preukázaná“ (pozri analogicky rozsudok Komisia/EnBW, už citovaný v bode 12 vyššie, EU:C:2014:112, body 105 a 132).

147

Tvrdenia, ktorými bolo spochybnené zamietnutie prístupu k informáciám o totožnosti fyzických osôb, preto musia byť zamietnuté.

148

V bode 5.3 napadnutého rozhodnutia Komisia usúdila, že mená rôznych kategórií podnikov, ktoré „vykonávajú svoju činnosť v odvetví výťahov a eskalátorov“ alebo majú obchodné vzťahy s podnikmi, ktorým bolo adresované rozhodnutie Autosklo, nemôžu byť žalobkyni poskytnuté, pretože odhalenie ich totožnosti, a teda ich účasti na konaní alebo ich obchodných vzťahov s účastníkmi konania by mohlo narušiť ich dobé meno a ich obchodné záujmy.

149

V tejto súvislosti je nepochybné, že napriek chybe pri písaní v napadnutom rozhodnutí nemohla existovať nijaká primeraná pochybnosť, že Komisia mala v úmysle, tak ako to uviedla vo vyjadrení k žalobe, bez toho, aby sa jej v tejto súvislosti odporovalo, uviesť mená podnikov vyvíjajúcich svoju činnosť v odvetví autoskla, ktorého jediného sa vec COMP/39.125 týka, a nie v odvetví výťahov a eskalátorov. V tejto súvislosti teda nemožno konštatovať nijaký nedostatok odôvodnenia.

150

Vo veci samej je predovšetkým potrebné pripomenúť, že Komisia mohla bez toho, aby sa dopustila nesprávneho právneho posúdenia, odmietnuť na základe všeobecnej domnienky prvú žiadosť žalobkyne v rozsahu, v akom sa vzťahovala na kategóriu dotknutých informácií (pozri bod 94 vyššie).

151

Následne je potrebné uviesť, že keď sa Komisia pri odmietnutí poskytnúť mená podnikov odvolala na „dobré meno“ a na „obchodné záujmy“ rôznych kategórií týchto podnikov, mala v podstate v úmysle vychádzať najmä zo všeobecnej domnienky, podľa ktorej by zverejnenie totožnosti týchto právnických osôb v zásade narušilo ochranu obchodných záujmov tretích osôb, ktorá je zaručená v článku 4 ods. 2 prvej zarážke nariadenia č. 1049/2001, ako to Komisia pripomenula vo svojom vyjadrení k žalobe bez toho, aby to bolo spochybnené.

152

Napokon je nutné konštatovať, že žalobkyňa v prejednávanej veci účinne nespochybnila uplatnenie tejto všeobecnej domnienky.

153

Žalobkyňa totiž na jednej strane spochybňuje samotnú možnosť Komisie uplatniť uvedenú domnienku. Z judikatúry citovanej v bodoch 39 a 44 vyššie však vyplýva, že Komisia, ktorá v rámci konaní o uplatnení pravidiel hospodárskej súťaže zhromažďuje citlivé obchodné informácie týkajúce sa najmä obchodných stratégií a činností účastníkov konania, ako aj ich obchodných vzťahov s tretími osobami, je oprávnená takto postupovať.

154

Na druhej strane žalobkyňa tvrdí, že obchodné vzťahy, ktoré môžu byť odhalené na základe sprístupnenia totožnosti právnických osôb uvedených v obsahu, už majú viac ako päť rokov, a preto sú už príliš „staré“ na to, aby sa na ne vzťahovala výnimka stanovená v článku 4 ods. 2 prvej zarážke nariadenia č. 1049/2001. Toto tvrdenie však okrem toho, že je príliš všeobecné, aby mohlo vyvrátiť všeobecnú domnienku Komisie, nie je určujúce. V tejto súvislosti je pravda, že podľa judikatúry sa informácie, ktoré mohli byť obchodným tajomstvom alebo mať dôvernú povahu, ale sú už minimálne päť rokov staré, považujú za neaktuálne, okrem prípadu, že by výnimočne bolo preukázané, že aj napriek svojej neaktuálnosti ešte stále predstavujú podstatné prvky hospodárskej pozície podniku, ktorého sa týkajú (pozri uznesenie z 22. februára 2005, Hynix Semiconductor/Rada, T‑383/03, Zb., EU:T:2005:57, bod 60 a citovanú judikatúru). Z toho tiež všeobecnejšie vyplýva, že negatívne dôsledky, ktoré by mohli zo sprístupnenia citlivej obchodnej informácie plynúť, sú tým menej závažné, čím je táto informácia staršia (pozri v tomto zmysle uznesenie z 19. júna 1996, NMH Stahlwerke a i./Komisia, T‑134/94, T‑136/94 až T‑138/94, T‑141/94, T‑145/94, T‑147/94, T‑148/94, T‑151/94, T‑156/94 a T‑157/94, EU:T:1996:85, body 24 a 32). To však nevylučuje, že takéto informácie môžu aj naďalej spadať do pôsobnosti výnimiek stanovených v článku 4 ods. 2 prvej zarážke nariadenia č. 1049/2001, ako to vyplýva z judikatúry uvedenej v bode 63 vyššie.

155

Tvrdenia, ktoré spochybňujú zamietnutie prístupu k menám tretích podnikov, teda musia byť zamietnuté, pričom nie je potrebné preskúmať, či tieto informácie majú byť okrem toho považované za osobné údaje, ako tvrdí vo vyjadrení k žalobe Komisia, bez ohľadu na neexistenciu akejkoľvek úvahy v tejto súvislosti v napadnutom rozhodnutí a tiež v rozhodnutí zo 7. marca 2012, ktoré uvedený dôvod zamietnutia uvádza len v súvislosti s menami fyzických osôb uvedených v obsahu.

156

V bode 5.4 napadnutého rozhodnutia Komisia jednak konštatovala, že v obsahu boli uvedené citlivé obchodné informácie zahŕňajúce mená výrobcov motorových vozidiel a odkazy na modely vozidiel. Ďalej Komisia poukázala na to, že niektoré podniky, ktorým bolo adresované rozhodnutie Autosklo, podali na Všeobecný súd žaloby o neplatnosť týkajúce sa osobitne otázky, či niektoré z týchto informácií majú byť aj naďalej predmetom dôverného zaobchádzania, alebo či majú byť naopak zahrnuté v nedôvernom konečnom znení uvedeného rozhodnutia. Z týchto dôvodov Komisia dospela k záveru, že „v tejto etape nemôže sprístupniť informácie, ktoré by v nadväznosti na rozsudky Všeobecného súdu mohli zostať dôverné“.

157

V prvom rade je v tejto súvislosti potrebné konštatovať, že hoci je odôvodnenie napadnutého rozhodnutia relatívne stručné, nechýba mu dostatočná presnosť, ktorá žalobkyni dovoľuje pochopiť jeho obsah a Všeobecnému súdu preskúmanie jeho zákonnosti.

158

V druhom rade je vo veci samej nutné konštatovať, že žalobkyňa účinne nespochybňuje odôvodnenie, na základe ktorého Komisia usúdila, že dotknuté informácie spadajú do pôsobnosti výnimky stanovenej v článku 4 ods. 2 prvej zarážke nariadenia č. 1049/2001.

159

Žalobkyňa sa totiž po prvé obmedzuje na tvrdenie, že žaloby, na ktoré poukazuje Komisia, sa týkajú otázky, či dotknuté informácie majú byť prístupné širokej verejnosti, hoci jej vlastná žaloba otvára otázku, či tieto informácie majú byť poskytnuté osobe, ktorá sa považuje za poškodenú porušením zisteným v rozhodnutí Autosklo a že prítomné záujmy musia byť v dvoch uvedených prípadoch vyvážené odlišnými spôsobmi. Z takého tvrdenia pritom v podstate vyplýva, že prevažujúci verejný záujem má mať prednosť pred výnimkou, na ktorú poukazuje Komisia, keď namieta proti sprístupneniu dotknutých údajov. Toto tvrdenie sa teda nelíši od tvrdenia uvedeného v tejto súvislosti subsidiárne, ako to vo svojej žalobe napokon pripúšťa aj samotná žalobkyňa. Uvedené tvrdenie preto bude preskúmané v tomto kontexte (pozri bod 162 a nasl. nižšie).

160

Pokiaľ ide po druhé o tvrdenie, ktorým žalobkyňa spochybnila všeobecnú domnienku, z ktorej na doplňujúcom základe vychádzali útvary Komisie v rozhodnutí zo 7. marca 2012, keď žalobkyni odmietli poskytnúť dotknuté informácie, je potrebné poukázať na to, že je bezpredmetné. V napadnutom rozhodnutí totiž v rozpore s tvrdením uvedeným vo vyjadrení k žalobe Komisia túto všeobecnú domnienku, podľa ktorej by sprístupnenie takýchto informácií v zásade narušilo ochranu obchodných záujmov účastníkov konania, neprevzala. Táto inštitúcia sa naopak obmedzila na zamietnutie sprístupnenia uvedených informácií „v tejto etape“ vzhľadom na žaloby, ktoré boli prejednávané pred Všeobecným súdom.

161

Tvrdenia spochybňujúce zamietnutie prístupu k iným citlivým obchodným informáciám tak nemožno prijať.

162

V rámci svojej argumentácie, v ktorej spochybňuje zamietnutie prístupu po prvé k informáciám týkajúcim sa mien fyzických osôb a po druhé k iným citlivým obchodným informáciám, žalobkyňa tvrdí, že Komisia neoprávnene nezohľadnila prevažujúci verejný záujem spočívajúci v tom, že sa obetiam protisúťažných postupov umožní uplatniť ich právo na náhradu škody a neuprednostnila tento prevažujúci verejný záujem pred záujmami chránenými výnimkami uvedenými v napadnutom rozhodnutí, aby zamietla poskytnutie uvedených informácií žalobkyni, hoci boli nevyhnutné, aby žalobkyňa mohla účinne vykonať svoje právo na náhradu škody.

163

V tejto súvislosti vyplýva z judikatúry uvedenej v bodoch 66 až 70 vyššie, že takéto všeobecné tvrdenia samé osebe nemôžu mať prednosť pred dôvodmi opodstatňujúcimi zamietnutie prístupu k dokumentom nachádzajúcim sa v spise ku konaniu o uplatňovaní pravidiel hospodárskej súťaže. Každej osobe, ktorá chce dosiahnuť náhradu škody údajne spôsobenej z dôvodu porušenia pravidiel Únie týkajúcich sa hospodárskej súťaže, preto prináleží preukázať svoju potrebu získať prístup k určitému dokumentu obsiahnutému v spise Komisie, aby táto inštitúcia mohla v každom jednotlivom prípade zvážiť prítomné záujmy. V prípade, že taká potreba nie je preukázaná, záujem na dosiahnutí náhrady škody údajne spôsobenej porušením pravidiel Únie týkajúcich sa hospodárskej súťaže nemôže predstavovať prevažujúci verejný záujem v zmysle článku 4 ods. 2 nariadenia č. 1049/2001.

164

V prejednávanej veci žalobkyňa všeobecným a abstraktným spôsobom tvrdí, že je potrebné jej poskytnúť všetky mená fyzických osôb uvedených v obsahu a všetky obchodné informácie uvedené v tomto dokumente, aby mohla uplatniť svoje právo na náhradu škody.

165

Naopak v rámci prejednávanej žaloby neuvádza – a ani netvrdí, že tak urobila v žiadosti alebo opakovanej žiadosti predloženej Komisii – konkrétne okolnosti, ktoré by mohli potvrdiť potrebu získať tú‑ktorú informáciu, napríklad spresnením skutkových tvrdení alebo osobitných právnych odôvodnení, ktoré by jej získanie takejto informácie mohlo pomôcť preukázať pred vnútroštátnym súdom rozhodujúcim o jej tvrdeniach.

166

Za týchto okolností musia byť v prejednávanej veci tvrdenia založené na existencii prevažujúceho verejného záujmu zamietnuté, ako to správne uvádza Komisia.

167

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy je potrebné tieto žalobné dôvody prijať v rozsahu, v akom sú zamerané na odmietnutie prístupu žalobkyne k odkazom na „dokumenty na základe zhovievavosti“ nachádzajúcim sa v obsahu spisu k veci COMP/39.125 a v ostatnej časti je potrebné ich zamietnuť.

168

Preto je potrebné napadnuté rozhodnutie v uvedenom rozsahu zrušiť.

169

Podľa článku 134 ods. 3 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu každý z účastníkov konania znáša svoje vlastné trovy konania, ak účastníci konania mali úspech len v časti predmetu konania. Okrem toho podľa článku 138 ods. 3 rokovacieho poriadku môže Všeobecný súd nariadiť, že vedľajší účastník konania, iný ako tí, ktorí sú uvedení v odsekoch 1 a 2 tohto článku, znáša svoje vlastné trovy konania.

170

V prejednávanej veci žalobkyňa a Komisia mali úspech len v časti predmetu konania, a preto znášajú svoje vlastné trovy konania. Okrem toho SGSD znáša svoje vlastné trovy konania.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (tretia komora)

rozhodol a vyhlásil: