1

V spoločnej pozícii Rady 2002/145/SZBP z 18. februára 2002 o reštriktívnych opatreniach voči Zimbabwe [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 50, s. 1), prijatej na základe článku 15 Zmluvy o EÚ v znení pred Lisabonskou zmluvou, vyjadrila Rada Európskej únie hlboké znepokojenie v súvislosti so situáciou v Zimbabwe, osobitne závažným porušovaním ľudských práv, a najmä slobody názoru, slobody združovania a slobody pokojného zhromažďovania, zo strany vlády Zimbabwe. Preto uložila reštriktívne opatrenia na obdobie 12 mesiacov s možnosťou predĺženia s tým, že budú predmetom sústavnej revízie.

2

Spoločná pozícia Rady 2004/161/SZBP z 19. februára 2004 o obnovení reštriktívnych opatrení voči Zimbabwe (Ú. v. EÚ L 50, s. 66; Mim. vyd. 18/003, s. 43), stanovila obnovenie reštriktívnych opatrení zavedených spoločnou pozíciou 2002/145. V jej článku 4 ods. 1 sa najmä uvádza, že členské štáty prijmú opatrenia potrebné na to, aby zabránili vstupu na svoje územie a prechodu cez svoje územie fyzických osôb uvedených v prílohe, ktoré sú zapojené do činností, ktoré vážne podkopávajú demokraciu, dodržiavanie ľudských práv a právny štát v Zimbabwe. V jej článku 5 ods. 1 sa okrem iného uvádza, že „všetky finančné prostriedky a hospodárske zdroje, ktoré patria jednotlivým členom vlády Zimbabwe a akýmkoľvek fyzickým alebo právnickým osobám, subjektom alebo orgánom s nimi spojený[mi], ako je uvedené v prílohe, sa zmrazujú“. Napokon jej článok 6 stanovuje, že „Rada uznášajúca sa na návrh členského štátu alebo Komisie prijme zmeny v zozname, ktorý je uvedený v prílohe s ohľadom na politický vývoj v Zimbabwe“.

3

V súlade s jej článkom 8 druhým odsekom sa spoločná pozícia 2004/161 uplatňovala od 21. februára 2004. Jej článok 9 stanovoval, že sa uplatňuje na obdobie 12 mesiacov a je predmetom sústavnej revízie. Podľa tohto istého článku sa „obnoví… alebo zmení a doplní podľa potreby, ak sa Rada domnieva, že jej ciele neboli splnené“.

4

Jej doba platnosti bola následne predĺžená do 20. februára 2006 spoločnou pozíciou Rady 2005/146/SZBP z 21. februára 2005, ktorou sa predlžuje spoločná pozícia 2004/161 (Ú. v. EÚ L 49, s. 30), do 20. februára 2007 spoločnou pozíciou Rady 2006/51/SZBP z 30. januára 2006 o obnovení reštriktívnych opatrení voči Zimbabwe (Ú. v. EÚ L 26, s. 28), do 20. februára 2008 spoločnou pozíciou Rady 2007/120/SZBP z 19. februára 2007 o obnovení reštriktívnych opatrení voči Zimbabwe (Ú. v. EÚ L 51, s. 25), do 20. februára 2009 spoločnou pozíciou Rady 2008/135/SZBP z 18. februára 2008 o obnovení reštriktívnych opatrení voči Zimbabwe (Ú. v. EÚ L 43, s. 39), do 20. februára 2010 spoločnou pozíciou Rady 2009/68/SZBP z 26. januára 2009 o obnovení reštriktívnych opatrení voči Zimbabwe (Ú. v. EÚ L 23, s. 43) a napokon do 20. februára 2011 rozhodnutím Rady 2010/92/SZBP z 15. februára 2010, ktorým sa predlžujú reštriktívne opatrenia voči Zimbabwe (Ú. v. EÚ L 41, s. 6).

5

Nariadenie Rady (ES) č. 314/2004 z 19. februára 2004 o určitých reštriktívnych opatreniach voči Zimbabwe bolo, tak ako sa uvádza v jeho odôvodnení 5, prijaté s cieľom vykonať reštriktívne opatrenia stanovené spoločnou pozíciou 2004/161. Vo svojom článku 6 ods. 1 najmä stanovuje, že všetky finančné prostriedky a hospodárske zdroje, ktoré patria jednotlivým členom vlády Zimbabwe a akýmkoľvek fyzickým alebo právnickým osobám, subjektom alebo orgánom s nimi spojeným, ako je uvedené v prílohe III uvedeného nariadenia, sa zmrazujú. Podľa článku 11 písm. b) toho istého nariadenia je Komisia Európskych spoločenstiev oprávnená zmeniť a doplniť prílohu III tohto nariadenia na základe rozhodnutí prijatých s ohľadom na prílohu k spoločnej pozícii 2004/161.

6

Prvý žalobca, pán Aguy Clement Georgias, je zimbabwianskym obchodníkom. Je vlastníkom a generálnym riaditeľom druhej žalobkyne, spoločnosti Trinity Engineering (Private) Ltd. Tretia žalobkyňa, Georgiadis Trucking (Private) Ltd, je pobočkou druhej žalobkyne. Prvý žalobca je tiež jej generálnym riaditeľom.

7

Dňa 29. novembra 2005 vymenoval prezident Republiky Zimbabwe prvého žalobcu za nevoleného senátora do senátu v Zimbabwe. Dňa 6. februára 2007 ho prezident Republiky Zimbabwe vymenoval za námestníka ministerstva pre hospodársky rozvoj.

8

Rozhodnutie Rady 2007/235/SZBP zo 16. apríla 2007, ktorým sa vykonáva spoločná pozícia 2004/161/SZBP (Ú. v. EÚ L 101, s. 14), zmenilo a doplnilo prílohu k tejto spoločnej pozícii tak, že do nej, pokiaľ ide o prvého žalobcu, zaradilo najmä údaj „Georgias, Aguy; námestník ministra pre hospodársky rozvoj, dátum narodenia 22.6.1935“. Komisia v ten istý deň prijala nariadenie (ES) č. 412/2007 zo 16. apríla 2007, ktorým sa mení a dopĺňa nariadenie č. 314/2004 (Ú. v. EÚ L 101, s. 6), ktorým sa zmenila a doplnila príloha III uvedeného nariadenia. Takto zmenená príloha obsahuje najmä údaj o prvom žalobcovi v rovnakom znení, ako bol pôvodný údaj.

9

Dňa 25. mája 2007 priletel prvý žalobca na letisko Heathrow (Spojené kráľovstvo) s cieľom navštíviť svoju rodinu žijúcu v Anglicku, a potom nasledujúci deň nastúpiť na let do New Yorku (Spojené štáty). Bolo mu odopreté právo vstupu do Spojeného kráľovstva a prechodu cez letiská tohto členského štátu s cieľovou destináciou New York a bol nútený stráviť noc v detenčnom zariadení uvedeného letiska a nasledujúci deň nastúpiť na spiatočný let do Harare (Zimbabwe).

10

Rozhodnutie Rady 2007/455/SZBP z 25. júna 2007, ktorým sa vykonáva spoločná pozícia 2004/161 (Ú. v. EÚ L 172, s. 89), znova zmenilo a doplnilo prílohu k tejto spoločnej pozícii. K údajom týkajúcim sa prvého žalobcu, uvedeným v bode 8 vyššie, bola pridaná táto veta:

„Člen vlády a z tohto titulu zapojený do činností, ktoré vážne ohrozujú demokraciu, rešpektovanie ľudských práv a právny štát.“

11

Nariadením Komisie (ES) č. 777/2007 z 2. júla 2007, ktorým sa mení a dopĺňa nariadenie č. 314/2004 (Ú. v. EÚ L 173, s. 3) bola znova zmenená a doplnená príloha III nariadenia č. 314/2004. Meno prvého žalobcu v nej bolo naďalej uvedené, s tým, že obsahovalo znenie údajov totožné s údajmi uvedenými v bode 10 vyššie.

12

Rozhodnutie Rady 2011/101/SZBP z 15. februára 2011 o reštriktívnych opatreniach voči Zimbabwe (Ú. v. EÚ L 42, s. 6) zrušilo spoločnú pozíciu 2004/161. Toto rozhodnutie stanovovalo voči osobám, ktorých mená boli uvedené v jeho prílohe, analogické reštriktívne opatrenia, ako tie, ktoré upravovala spoločná pozícia 2004/161. Meno prvého žalobcu však v prílohe k tomuto rozhodnutiu nebolo uvedené. Komisia následne prijala nariadenie (EÚ) č. 174/2011 z 23. februára 2011, ktorým sa mení a dopĺňa nariadenie č. 314/2004 (Ú. v. EÚ L 49, s. 23), a ktoré nahradilo prílohu III tohto nariadenia uvedeného ako posledné novou prílohou neobsahujúcou meno prvého žalobcu.

13

Žalobcovia návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 13. apríla 2012 podali žalobu, na základe ktorej sa začalo toto konanie.

14

Osobitným podaním predloženým do kancelárie Všeobecného súdu v ten istý deň požiadali žalobcovia v súlade s článkom 76a rokovacieho poriadku Všeobecného súdu o to, aby bola ich vec prejednaná v skrátenom súdnom konaní. Táto žiadosť bola zamietnutá rozhodnutím z 25. mája 2012.

15

Vzhľadom na to, že zloženie komôr Všeobecného súdu bolo zmenené, pôvodne určený sudca spravodajca bol pridelený k ôsmej komore, ktorej bola z tohto dôvodu táto vec pridelená.

16

Na základe správy sudcu spravodajcu Všeobecný súd (ôsma komora) rozhodol o otvorení ústnej časti konania.

17

Prednesy účastníkov konania a ich odpovede na otázky, ktoré im Všeobecný súd položil, boli vypočuté počas pojednávania z 3. apríla 2014.

18

Žalobcovia navrhujú, aby Všeobecný súd:

19

V replike žalobcovia opravili sumu náhrady škody, ktorú pôvodne požadovala druhá žalobkyňa, na 462626 eur. Okrem toho uviedli, že hoci prináleží Všeobecnému súdu posúdiť vhodnú výšku náhrady škody z titulu nemajetkovej ujmy, oni za vhodnú náhradu škody tohto druhu, ktorá vznikla prvému žalobcovi, považujú tieto sumy:

20

Rada a Komisia navrhujú, aby Všeobecný súd:

21

Podľa tvrdení žalobcov pozostáva škoda, ktorej náhrada sa v rámci tohto konania požaduje, pokiaľ ide o prvého žalobcu:

22

Pokiaľ ide o druhú a tretiu sťažovateľku, požadovaná náhrada škody pozostáva z hospodárskych strát vyčíslených na 605675 USD a 7 375 000 USD, ktoré utrpeli v dôsledku údajných „extrateritoriálnych účinkov“ nariadenia č. 314/2004, ktoré niektorých ich obchodných partnerov viedli k tomu, aby s nimi viac neobchodovali.

23

Žalobcovia spresňujú, že vzniknutú škodu vyčíslili v USD. Takto vyčíslené sumy po konverzii na euro zodpovedajú sumám uvedeným v ich žalobných návrhoch, tak ako boli opravené v replike (pozri body 18 a 19 vyššie).

24

Podľa ustálenej judikatúry je dôvodnosť žaloby o náhradu škody na základe článku 340 druhého odseku ZFEÚ podmienená súčasným splnením niekoľkých podmienok, a to protiprávnosťou konania vytýkaného inštitúciám, existenciou škody a existenciou príčinnej súvislosti medzi uvádzaným konaním a údajnou ujmou (rozsudok Súdneho dvora z 29. septembra 1982, Oleifici Mediterranei/EHS, 26/81, Zb. s. 3057, bod 16, a rozsudok Súdu prvého stupňa z 11. júla 1996, International Procurement Services/Komisia, T-175/94, Zb. s. II-729, bod 44). Pokiaľ jedna z týchto podmienok nie je splnená, musí byť žaloba ako celok zamietnutá bez toho, aby bolo potrebné preskúmať ostatné podmienky (rozsudok Súdneho dvora z 15. septembra 1994, KYDEP/Rada a Komisia, C-146/91, Zb. s. I-4199, body 19 a 81, a rozsudok Súdu prvého stupňa z 10. mája 2006, Galileo International Technology a i./Komisia, T‑ 279/03, Zb. s. II-1291, bod 77).

25

Na to, aby bola splnená podmienka protiprávnosti konania, judikatúra vyžaduje, aby bolo preukázané dostatočne závažné porušenie právnej normy, ktorej cieľom je priznanie práv jednotlivcom (rozsudky Súdneho dvora zo 4. júla 2000, Bergaderm a Goupil/Komisia, C-352/98 P, Zb. s. 1‑5291, bod 42, a z 10. decembra 2002, Komisia/Camar a Tico, C-312/00 P, Zb. s. 1‑11355, bod 53).

26

Okrem toho podľa rovnako ustálenej judikatúry sa za príčinnú súvislosť v zmysle článku 340 druhého odseku ZFEÚ považuje určitý a priamy príčinný vzťah medzi chybou, ktorej sa dopustila príslušná inštitúcia, a údajnou škodou, pričom predloženie dôkazu o jej existencii prináleží žalobcom (rozsudky Súdneho dvora z 15. januára 1987, GAEC de la Ségaude/Rada a Komisia, 253/84, Zb. s. 123, bod 20, a z 30. januára 1992, Finsider a.i./Komisia, C-363/88 a C-364/88, Zb. s. I-359, bod 25). Namietaná škoda musí vyplývať dostatočne priamo z vytýkaného konania, pričom toto konanie musí byť rozhodujúcou príčinou ujmy; neexistuje však povinnosť napraviť všetky, aj vzdialené škodlivé dôsledky protiprávneho stavu (rozsudok Súdneho dvora zo 4. októbra 1979, Dumortier a i./Rada, 64/76, 113/76, 167/78, 239/78, 27/79, 28/79 a 45/79, Zb. s. 3091, bod 21; pozri rozsudok Galileo International Technology a i./Komisia, už citovaný v bode 24 vyššie, bod 130 a tam citovanú judikatúru).

27

Vzhľadom na určité tvrdenia prezentované Radou v jej vyjadrení k žalobe treba zanalyzovať otázku, či žalobcovia dodržali premlčaciu lehotu na podanie žaloby o náhradu škody, stanovenú v článku 46 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie.

28

Rada pripomína, že nariadenie č. 314/2004 bolo uverejnené v úradnom vestníku 24. februára 2004 a usudzuje, že „vzhľadom na to, že žalobcovia požadujú náhradu škody vzniknutej v dôsledku namietanej nezákonnosti“ tohto nariadenia, sú ich nároky premlčané.

29

V tomto ohľade treba pripomenúť, že podľa článku 46 Štatútu Súdneho dvora, uplatniteľného na konanie na Všeobecnom súde v súlade s článkom 53 prvým odsekom tohto štatútu, sa nároky vyplývajúce z mimozmluvnej zodpovednosti Únie premlčujú po uplynutí piatich rokov od udalosti, ktorá ich vyvolala. Táto lehota sa prerušuje podaním návrhu na začatie konania na Súdny dvor, alebo ak si pred týmto konaním poškodená strana uplatnila svoj nárok pred príslušnou inštitúciou. V tomto poslednom uvedenom prípade sa však návrh musí podať v lehote dvoch mesiacov.

30

Z ustálenej judikatúry vyplýva, že táto premlčacia lehota začína plynúť vtedy, keď sú splnené všetky podmienky, ktorým je podriadená povinnosť náhrady škody, najmä keď je konkretizovaná škoda, ktorá sa má nahradiť. Preto v prípadoch, v ktorých ide o situáciu, kde zodpovednosť Únie vyplýva z normatívneho aktu, táto premlčacia lehota by nemohla začať plynúť predtým, ako by vznikli škodlivé dôsledky tohto aktu, a teda pred momentom, keď mali dotknuté osoby utrpieť určitú škodu (pozri rozsudok Súdneho dvora zo 17. júla 2008, Komisia/Cantina sociale di Dolianova a i., C-51/05 P, Zb. s. I-5341, bod 54 a tam citovanú judikatúru).

31

V predmetnom prípade mohlo nariadenie č. 314/2004 začať vytvárať účinky údajne spôsobujúce škodu vo vzťahu k žalobcom až od 16. apríla 2007, kedy bolo prijaté nariadenie č. 412/2007, ktoré nahradilo prílohu III nariadenia č. 314/2004 novou prílohou obsahujúcou najmä meno prvého žalobcu. Keďže táto žaloba bola podaná 13. apríla 2012, je zrejmé, že nároky žalobcov nie sú premlčané.

32

Okrem toho treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry je žaloba o náhradu škody založená na článku 340 druhom odseku ZFEÚ autonómnym právnym prostriedkom, ktorý má v rámci systému právnych prostriedkov osobitnú funkciu a podlieha podmienkam výkonu stanoveným vzhľadom na jeho osobitný účel. Od žaloby o neplatnosť sa líši v tom, že nesmeruje k zrušeniu určitého opatrenia, ale k náhrade ujmy spôsobenej inštitúciou (pozri rozsudok Súdu prvého stupňa z 21. júna 2006, Danzer/Rada, T-47/02, Zb. s. II-1779, bod 27 a tam citovanú judikatúru).

33

Takto bolo rozhodnuté, že ani existencia individuálneho rozhodnutia, ktoré sa stalo záväzným, nemôže byť prekážkou prípustnosti žaloby o náhradu škody, s výnimkou osobitnej situácie, keď takáto žaloba v skutočnosti smeruje k zrušeniu tohto individuálneho rozhodnutia, tak ako je to v prípade, ak žaloba o náhradu škody smeruje k zaplateniu sumy žalobcovi, ktorej výška zodpovedá presne poplatkom, ktoré zaplatil pri výkone tohto rozhodnutia (rozsudok Súdneho dvora z 26. februára 1986, Krohn Import‑Export/Komisia, 175/84, Zb. s. 753, body 32 a 33; pozri tiež rozsudok Danzer/Rada, už citovaný v bode 32 vyššie, bod 28 a tam citovanú judikatúru).

34

Navyše treba pripomenúť, že podľa článku 277 ZFEÚ, bez ohľadu na uplynutie lehoty stanovenej v článku 263 šiestom odseku ZFEÚ sa každý účastník konania môže v konaní, ktorého predmetom je všeobecne záväzný právny akt prijatý inštitúciou Únie, odvolávať vo vzťahu k tomuto aktu na možnosti ustanovené v článku 263 druhom odseku ZFEÚ.

35

V predmetnom prípade treba konštatovať, že akty, na základe ktorých bola žalobcom údajne spôsobená škoda, majú osobitnú povahu, pretože predstavujú všeobecne záväzné právne akty vzhľadom na to, že definujú kritériá, ktoré musí osoba splniť na to, aby sa na ňu vzťahovalo zmrazenie finančných prostriedkov a hospodárskych zdrojov, a zakazujú určitej kategórii adresátov, vymedzenej všeobecným a abstraktným spôsobom, najmä sprístupniť finančné prostriedky a hospodárske zdroje osobám a subjektom, ktorých mená sú uvedené na zoznamoch nachádzajúcich sa v ich prílohách, a zároveň súbor individuálnych rozhodnutí voči uvedeným osobám a subjektom (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 23. apríla 2013, Gbagbo a i./Rada, C‑478/11 P až C‑482/11 P, bod 56, a rozsudok Všeobecného súdu z 28. mája 2013, Trabelsi a i./Rada, T‑187/11, body 85 a 86). Z toho vyplýva, že pokiaľ nariadenia č. 314/2004 a 412/2007 predstavujú všeobecne záväzné právne akty, žalobcovia sa na podporu svojej žaloby o náhradu škody môžu domáhať údajnej nezákonnosti týchto nariadení, bez ohľadu na skutočnosť, že proti nim nepodali žalobu o neplatnosť. Opačné tvrdenie Rady, podľa ktorého článok 277 ZFEÚ „nepredstavuje výnimku z článku 46 Štatútu Súdneho dvora“, nemôže uspieť. Tak ako bolo uvedené (pozri bod 31 vyššie), premlčacia lehota stanovená v tomto článku v čase podania tejto žaloby ešte neuplynula a neexistuje nijaký dôvod, prečo by tento článok mohol byť prekážkou uplatnenia článku 277 ZFEÚ v predmetnom prípade.

36

Je potrebné začať preskúmaním časti žaloby týkajúcej sa náhrady škody, ktorá údajne vznikla prvému žalobcovi z dôvodu jeho zadržania na letisku Heathrow (pozri bod 9 vyššie).

37

V tomto ohľade treba uviesť, že okolnosti tejto udalosti a dôvody, pre ktoré bol prvému žalobcovi odopretý vstup na územie Spojeného kráľovstva a prechod cez jeho letiská, sú vysvetlené v liste z 28. augusta 2007, ktorý zaslal Treasury Solicitor’s Department (Právny odbor vlády Spojeného kráľovstva) právnym zástupcom prvého žalobcu a ktorý žalobcovia priložili ku svojej žalobe.

38

Z tohto listu vyplýva, že pri jeho príchode na letisko Heathrow 25. mája 2007 bolo prvému žalobcovi doručené rozhodnutie príslušného orgánu Spojeného kráľovstva, na základe ktorého mu bol odopretý vstup. Toto rozhodnutie bolo prijaté na základe článku 8 B Immigration Act 1971 (zákon o prisťahovalectve z roku 1971) v znení neskorších predpisov. Toto ustanovenie oprávňuje ministra najmä na to, aby akt prijatý Radou označil za „osobitný akt“ pre potreby tohto článku, a v takom prípade musí byť každej osobe uvedenej v predmetnom akte odmietnuté právo vstupu na územie Spojeného kráľovstva.

39

Podľa tohto istého listu však po preskúmaní vyšlo najavo, že v čase príchodu prvého žalobcu na letisko Heathrow nebolo ešte rozhodnutie 2007/235 označené ministrom za „osobitný akt“ v súlade s článkom 8 B Immigration Act 1971 a že v dôsledku toho uvedené ustanovenie neumožňovalo odoprieť prvému žalobcovi vstup na územie Spojeného kráľovstva. Treasury Solicitor’s Department tak vo vyššie uvedenom liste oznámilo právnym zástupcom prvého žalobcu, že pôvodné rozhodnutie, na základe ktorého mu bol odopretý vstup na územie Spojeného kráľovstva, bude zrušené a nahradené novým rozhodnutím s rovnakým účinkom, prijatým ministrom na základe odseku 321 A piateho pododseku Immigration Rules (pravidlá prisťahovalectva v Spojenom kráľovstve), podľa ktorého môže byť oprávnenie osoby na vstup do Spojeného kráľovstva zrušené, pokiaľ bude na základe informácií, ktoré majú príslušné orgány k dispozícii, preukázané, že takéto zrušenie je „odôvodnené verejným záujmom“.

40

Žalobcovia nijako nespochybňujú uvedené vysvetlenia, ktoré sú napokon zopakované v žalobe a vo vyhlásení prvého žalobcu priloženom k žalobe. Z toho vyplýva, že bezprostrednou príčinou škody namietanej prvým žalobcom z dôvodu odopretia mu vstupu na územie Spojeného kráľovstva, ktoré je predmetom žaloby, a jeho zadržania na letisku Heathrow na jednu noc predtým, ako nasledujúci deň nastúpil na spiatočný let do Harare, je rozhodnutie príslušných orgánov členského štátu.

41

Žalobcovia však usudzujú, že príčinná súvislosť existuje medzi uvedenou škodou a prijatím nariadenia č. 412/2007. V tejto súvislosti pripomínajú, že spoločná pozícia 2004/161, v ktorej bol po zmene a doplnení jej prílohy na základe rozhodnutia 2007/235 uvedený aj prvý žalobca, nemá právne záväzné účinky v právnych poriadkoch členských štátov. Podľa nich z toho vyplýva, že práve na základe skutočnosti, že sa na prvého žalobcu „vzťahuje opatrenie zmrazenia jeho aktív podľa nariadenia [č. 314/2004], boli orgány [Spojeného kráľovstva] oprávnené [mu] odoprieť vstup, z dôvodov na odopretie ponechaných na voľnú úvahu, uvedených v pravidle 321 A piatom odseku Immigrations Rules“.

42

Toto tvrdenie nemôže uspieť.

43

Bez ohľadu na to, aké boli dôvody, ktoré viedli orgány Spojeného kráľovstva k zrušeniu oprávnenia na vstup prvého žalobcu, a tým k odopretiu jeho vstupu na územie a prechodu cez letiská, podstatnou skutočnosťou je, že ide o rozhodnutie prijaté príslušnými orgánmi tohto členského štátu pri výkone jeho suverénnych právomocí týkajúcich sa kontroly vstupu občanov tretích krajín, ktoré nie sú členmi Únie, na územie tohto štátu. Práve na základe tohto rozhodnutia došlo k zadržaniu prvého žalobcu na letisku Heathrow, ako aj k jeho navráteniu priamym letom z letiska Heathrow, to znamená k skutočnostiam, na základe ktorých mu údajne bola spôsobená škoda. Preto iba medzi týmto rozhodnutím na jednej strane a škodou, ktorú namieta prvý žalobca, na druhej strane, môže existovať určitý a priamy príčinný vzťah, v zmysle judikatúry citovanej v bode 26 vyššie. Naopak, aj za predpokladu, že by práve zmrazenie aktív prvého žalobcu viedlo orgány Spojeného kráľovstva k rozhodnutiu odmietnuť mu vstup na jeho územie, škoda, ktorú namieta, vzniknutá v dôsledku tohto odopretia, dostatočne priamo nevyplýva zo zmrazenia predmetných aktív tak, ako to vyžaduje judikatúra.

44

V tomto ohľade treba uviesť, že článok 4 ods. 1 spoločnej pozície 2004/161 samozrejme stanovuje, že členské štáty prijmú opatrenia potrebné na to, aby zabránili vstupu na svoje územie a prechodu cez svoje územie fyzických osôb uvedených v prílohe k tejto spoločnej pozícii, a to vrátane prvého žalobcu. Z rozsudkov Súdneho dvora z 27. februára 2007, Gestoras Pro Amnistía a i./Rada (C-354/04 P, Zb. s. I-1579, body 51 až 57), a Segi a i./Rada (C-355/04 P, Zb. s. I-1657, body 51 až 57) však vyplýva, že taká spoločná pozícia, aká je upravená v hlavách V a VI Zmluvy o EÚ v znení pred Lisabonskou zmluvou, sa nevníma tak, že má právne účinky vo vzťahu k tretím osobám, tak ako v prejednávanom prípade vo vzťahu k prvému žalobcovi. Preto, tak ako vyplýva z článku 46 Zmluvy o EÚ v znení pred Lisabonskou zmluvou, vo vzťahu k aktom prijatým na základe jednotlivých ustanovení hlavy V tejto Zmluvy týkajúcich sa SZBP nebola upravená žiadna právomoc Súdneho dvora alebo Všeobecného súdu.

45

Navyše žalobcovia, ktorí sú si zjavne vedomí absencie právomoci Všeobecného súdu na konanie vo veci žaloby o náhradu škody, ktorou sa požaduje náhrada údajnej ujmy vyplývajúcej zo spoločnej pozície prijatej na základe ustanovení hlavy V Zmluvy o EÚ v znení pred Lisabonskou zmluvou, vo svojej žalobe netvrdia, že škoda, ktorej náhradu požadujú, má vcelku alebo v časti pôvod v prijatí spoločnej pozície 2004/161. Tvrdia, že táto škoda vyplýva z prijatia nariadenia č. 314/2004. Takto to však nemôže byť, pokiaľ ide o údajnú škodu vyplývajúcu zo zadržania prvého žalobcu na letisku Heathrow, keďže nariadenie č. 314/2004 neobsahuje žiadne ustanovenie, ktoré by prvému žalobcovi zakazovalo vstup do Spojeného kráľovstva alebo jeho prechod cez územie tohto štátu.

46

Treba teda dospieť k záveru, že neexistuje žiadna príčinná súvislosť medzi konaním vytýkaným inštitúciám Únie v rámci žaloby, to znamená prijatím nariadenia č. 412/2007, na základe jeho údajnej nezákonnosti, a škodou namietanou prvým žalobcom z dôvodu tejto udalosti (pozri bod 21 vyššie prvú tretiu a šiestu zarážku). Preto vzhľadom na skutočnosť, že jedna z podmienok, ktoré musia byť súčasne splnené na založenie zodpovednosti Únie podľa článku 340 druhého odseku ZFEÚ, nebola splnená, je potrebné zamietnuť žalobu ako nedôvodnú v časti, ktorá sa týka náhrady škody údajne vzniknutej prvému žalobcovi z dôvodu jeho zadržania na letisku Heathrow, to znamená konkrétne v časti týkajúcej sa cestovných nákladov a nákladov na ubytovanie v hoteli, ktoré vynaložil prvý žalobca, trov konania, ktoré tento žalobca vynaložil s cieľom napadnúť na príslušných súdoch v Spojenom kráľovstve rozhodnutie odoprieť mu vstup do tohto členského štátu, a „nefinančnej“ ujmy, inými slovami nemajetkovej ujmy, ktorú údajne utrpel z dôvodu tejto udalosti (pozri bod 21 vyššie prvú, tretiu a šiestu zarážku).

47

Pokiaľ ide o ďalšie druhy ujmy, treba zanalyzovať jednotlivé výhrady vznesené žalobcami s cieľom určiť, či je v predmetnom prípade splnená podmienka potrebná na založenie zodpovednosti Únie na základe článku 340 druhého odseku ZFEÚ týkajúca sa protiprávnosti namietaného konania.

48

Žalobcovia prezentujú viaceré výhrady na preukázanie protiprávnosti konania Rady a Komisie, spočívajúcej v prijatí nariadení č. 314/2004 a 412/2007. Po prvé, v podstate namietajú zjavne nesprávne posúdenie inštitúcií Únie, keď usúdili, že meno prvého žalobcu treba zaradiť na zoznam osôb, na ktoré sa vzťahuje zmrazenie aktív na základe nariadenia č. 314/2004. Po druhé, namietajú nedostatok odôvodnenia napadnutých nariadení vo vzťahu k prvému žalobcovi, čím bolo porušené jeho právo na obhajobu a bol zbavený akejkoľvek účinnej právnej ochrany. Po tretie, namietajú zneužitie právomoci. Po štvrté, namietajú porušenie práva na obhajobu prvého žalobcu, predovšetkým pokiaľ ide o otázku ponechania údaja s jeho menom v prílohe III nariadenia č. 314/2004, čo podľa nich malo byť predmetom pravidelného preskúmavania zo strany uvedených inštitúcií.

49

Na účely rozvinutia týchto jednotlivých výhrad vychádzajú žalobcovia z premisy, podľa ktorej samotná skutočnosť, že prvý žalobca bol námestníkom ministerstva, nebola dostatočným dôvodom na odôvodnenie zaradenia jeho mena do prílohy III nariadenia č. 314/2004 a zmrazenia jeho aktív. Inštitúciám Únie vytýkajú teda jednak zjavne nesprávne posúdenie, keďže sa pri závere, že prvý žalobca je zodpovedný za vážne porušovanie ľudských práv, nesprávne opierali o túto jedinú skutočnosť, ako aj porušenie povinnosti odôvodnenia, keďže neposkytli dostatočné odôvodnenie pre zmrazenie jeho aktív. Ich výhrada založená na údajnom zneužití právomoci je v podstate tiež založená na rovnakom základe. Pokiaľ ide o stanovisko inštitúcií v postavení žalovaných, tieto tvrdia, že o zaradení mena prvého žalobcu do prílohy III nariadenia č. 314/2004 bolo zákonne rozhodnuté na základe jeho funkcie námestníka ministerstva bez toho, aby to bolo potrebné odôvodniť poukázaním na ďalšie dôkazy.

50

Uvedená argumentácia žalobcov nastoľuje prvotnú otázku identifikovania dôvodov, ktorými bolo odôvodnené zmrazenie aktív osôb, na ktoré sa vzťahuje nariadenie č. 314/2004 a medzi ktorými bolo po prijatí nariadenia č. 412/2007 uvedené meno prvého žalobcu. Konkrétne ide o určenie, či podľa koncepcie autorov tohto opatrenia bolo zmrazenie aktív uskutočnené vo vzťahu k prvému žalobcovi, odôvodnené iba na základe jeho postavenia člena vlády Zimbabwe alebo aj na základe iných dôvodov, ktoré v takomto prípade treba identifikovať.

51

Na úvod treba pripomenúť, že nariadenie č. 314/2004 bolo prijaté na základe článkov 60 ES a 301 ES. Článok 60 ods. 1 ES stanovuje, že „ak sa činnosť Spoločenstva, ako ju predvída článok 301 [ES], pokladá za nevyhnutnú, môže Rada prijať potrebné naliehavé opatrenia v oblasti pohybu kapitálu a platieb so zreteľom na tretie krajiny, a to postupom vymedzeným v článku 301 [ES]“. Článok 301 ES zase stanovuje, že „ak je v spoločnej pozícii alebo jednotnej akcii prijatej podľa ustanovení Zmluvy o [EÚ v znení pred Lisabonskou zmluvou], týkajúcej sa [SZBP] stanovený určitý postup, aby Spoločenstvo prerušilo alebo obmedzilo čiastočne alebo úplne hospodárske vzťahy s jednou alebo viacerými tretími krajinami, Rada prijme nevyhnutné naliehavé opatrenia. Rada koná kvalifikovanou väčšinou na návrh Komisie“.

52

Podľa judikatúry Súdneho dvora vzhľadom na znenie článkov 60 ES a 301 ES, a osobitne vzhľadom na pojmy „voči tretím krajinám“ a „s jednou alebo viacerými tretími krajinami“, ktoré sú v nich uvedené, tieto ustanovenia smerujú k prijatiu opatrení voči tretím krajinám, pričom druhý pojem môže zahŕňať vedúcich predstaviteľov takejto krajiny, ako aj fyzické a právnické osoby, ktoré sú s týmito vedúcimi predstaviteľmi spojené alebo ktoré títo vedúci predstavitelia priamo či nepriamo ovládajú (rozsudky Súdneho dvora z 3. septembra 2008, Kadi a Al Barakaat International Foundation/Rada a Komisia, C-402/05 P a C-415/05 P, Zb. s. I-6351, bod 166, a z 13. marca 2012, Tay Za/Rada, C‑376/10 P, bod 53).

53

Tiež treba pripomenúť odôvodnenia 4 a 5 nariadenia č. 314/2004, ktoré vysvetľujú dôvody prijatia najmä článku 6 tohto uvedeného nariadenia, ktorého obsah je pripomenutý v bode 5 vyššie. Tieto odôvodnenia znejú takto:

54

Pokiaľ ide o nariadenie č. 412/2007, v jeho odôvodnení 2 sa jednoducho uvádza, že „rozhodnutím Rady 2007/235/SZBP… sa mení a dopĺňa príloha k spoločnej pozícii 2004/161/SZBP“ a že „príloha III k nariadeniu… č. 314/2004 by sa preto mala zodpovedajúcim spôsobom zmeniť a doplniť“. Nariadenie č. 412/2007 obsahuje iba dva články, pričom článok 1 tohto nariadenia v súlade s jeho prílohou jednoducho mení a dopĺňa prílohu III nariadenia č. 314/2004 a v článku 2 toho istého nariadenia je uvedený dátum nadobudnutia účinnosti tohto nariadenia.

55

Do úvahy treba tiež vziať ustanovenia spoločnej pozície 2004/161 a rozhodnutia 2007/235, zhrnuté v bodoch 2 a 8 vyššie, ktoré sú súčasťou kontextu prijatia nariadení č. 314/2004 a 412/2007 a boli uverejnené v úradnom vestníku.

56

V tomto ohľade treba tiež pripomenúť znenie odôvodnení 2, 6 a 7 spoločnej pozície 2004/161, ktoré znejú takto:

…

57

Zo spoločného výkladu vyššie uvedených odôvodnení a ustanovení jasne vyplýva, že prijatím článku 6 nariadenia č. 314/2004 chcela Rada docieliť zmrazenie aktív „členov vlády Zimbabwe“, ktorých mená boli uvedené v prílohe III k tomuto nariadeniu, iba vzhľadom na ich postavenie člena vlády tohto štátu. O tomto svedčí najmä odkaz, ktorý je uvedený v odôvodnení 2 a v článku 5 ods. 1 spoločnej pozície 2004/161, na dve osobitné kategórie osôb, na ktoré sa má vzťahovať opatrenie zmrazenia aktív a ktorými sú na jednej strane členovia vlády Zimbabwe a na druhej strane „osoby, ktoré nesú rozsiahlu zodpovednosť za vážne porušovanie ľudských práv a slobody prejavu, združovania sa a pokojného zhromažďovania“.

58

Zmena a doplnenie údajov týkajúcich sa prvého sťažovateľa v prílohe k spoločnej pozícii 2004/161 a [v prílohe III] nariadenia č. 314/2004, ku ktorým došlo na základe rozhodnutia 2007/455 a nariadenia č. 777/2007 (pozri body 10 a 12 vyššie), nemôže viesť k odlišnému záveru. Z časti vety „z tohto titulu“, ktorá je uvedená v odseku doplnenom do týchto údajov, totiž vyplýva, že pokiaľ ide o prvého žalobcu, práve to, že ide o postavenie člena vlády zapojeného do činností, ktoré podkopávajú demokraciu, dodržiavanie ľudských práv a právny štát, odôvodňuje, aby sa na neho vzťahovali opatrenia, ktorých sa týka táto spoločná pozícia. Inými slovami, zjavne išlo o jednoduché spresnenie, a nie zmenu tohto odôvodnenia.

59

K odlišnému záveru nemôžu viesť ani opačné tvrdenia prezentované žalobcami.

60

Po prvé žalobcovia odkazujú na odôvodnenie 2 nariadenia č. 314/2004, ktoré znie takto:

„Rada sa naďalej domnieva, že vláda Zimbabwe sa stále podieľa na vážnom porušovaní ľudských práv. Preto, pokým bude dochádzať k ich porušovaniu, považuje Rada za potrebné zachovať reštriktívne opatrenia voči vláde Zimbabwe a voči tým, ktorí nesú hlavnú zodpovednosť za také porušovanie.“

61

Podľa žalobcov je tento odkaz v súlade s kontextom uvedeného nariadenia, a to tiež vzhľadom na odkaz uvedený v odôvodnení 3 spoločnej pozície 2004/161 na inú skôr prijatú spoločnú pozíciu, ktorá „rozš[iruje]… reštriktívn[e] opatren[ia] [prijaté spoločnou pozíciou 2002/145] na ďalšie osoby, ktoré nesú rozsiahlu zodpovednosť za… porušovanie“, uvedené v odôvodnení 2 spoločnej pozície 2004/161.

62

Tvrdenie, ktoré sa žalobcovia snažia založiť na vyššie uvedených odôvodneniach, nemôže uspieť. Odkaz uvedený v odôvodnení 2 nariadenia č. 314/2004 na skutočnosť, že podľa Rady sa vláda Zimbabwe podieľa na vážnom porušovaní ľudských práv, neznamená, že by Rada každému členovi uvedenej vlády individuálne vytýkala konkrétne prípady porušovania ľudských práv, za ktoré je tento člen vlády osobne zodpovedný. Takýto odkaz je plne v súlade s rozhodnutím zmraziť aktíva všetkých členov danej vlády, a to iba z dôvodu ich postavenia člena vlády, ktorý je z tohto titulu zodpovedný za ohrozenie ľudských práv.

63

Takýto výklad predmetného odôvodnenia je potvrdený jeho druhou vetou, ktorá jasne rozlišuje medzi „vládou Zimbabwe“ a „tými, ktorí nesú hlavnú zodpovednosť za také porušovanie“, čo inými slovami zodpovedá rozlišovaniu, ktoré už bolo spomenuté v bode 57 vyššie.

64

Okrem toho odôvodnenie 3 spoločnej pozície 2004/161, na ktorú sa žalobcovia tiež odvolávajú, nie je relevantné, keďže sa obmedzuje iba na pripomenutie obsahu inej spoločnej pozície, ktorou bola zmenená a doplnená spoločná pozícia 2002/145. V tomto ohľade treba pripomenúť, že doba platnosti tejto spoločnej pozície, ktorá je uvedená ako posledná, sa skončila 20. februára 2004 a že bola nahradená spoločnou pozíciou 2004/161.

65

Po druhé žalobcovia odkazujú na článok 4 ods. 1 spoločnej pozície 2004/161 (pozri bod 2 vyššie). Tvrdia, že skutočnosť, že prvý žalobca má postavenie námestníka ministerstva, sama osebe nepreukazuje, že je zapojený do činností, ktoré vážne podkopávajú demokraciu, dodržiavanie ľudských práv a právny štát v Zimbabwe.

66

Toto tvrdenie treba tiež zamietnuť. Článok 4 ods. 1 spoločnej pozície 2004/161 sa týka zákazu vstupu fyzických osôb, ktorých meno je uvedené v prílohe k uvedenej spoločnej pozícii, na územie členských štátov, ako aj prechodu a tranzitu cez ich územie. Ako vyplýva z bodu 44 vyššie, ide o opatrenie, ktorého prijatie prináležalo samotným členským štátom. Nariadenie č. 314/2004 neobsahuje v tomto zmysle žiadne ustanovenie. Z toho vyplýva, že aj keby sa pripustilo, že zákaz uvedený v článku 4 uvedenej spoločnej pozície nebol uložený dotknutým osobám, medzi ktorých patrí prvý žalobca, iba z dôvodu ich postavenia členov vlády Zimbabwe, samotná táto skutočnosť nemá vplyv na dôvody zmrazenia aktív týmto istým osobám. Článok 5 ods. 1 tejto istej spoločnej pozície, ktorý sa týka zmrazenia aktív, ktorého znenie je pripomenuté v bode 2 vyššie, totiž neobsahuje odkaz na obdobné činnosti členov vlády, ako je činnosť uvedená v článku 4 ods. 1 tejto istej spoločnej pozície.

67

Po tretie žalobcovia odkazujú na jednej strane na skutočnosť, že v čase vymazania jeho mena z prílohy III nariadenia č. 314/2004 (pozri bod 12 vyššie), bol prvý žalobca stále námestníkom ministerstva a že túto funkciu naďalej vykonával aj po tomto výmaze, a na druhej strane na skutočnosť, že niektorým ďalším ministrom alebo námestníkom ministerstva, ktorí boli vymenovaní za členov vlády Zimbabwe vo februári 2009, neboli obdobne zmrazené aktíva. Z toho podľa žalobcov vyplýva, že skutočnosť, že prvý žalobca zastával pozíciu námestníka ministerstva, nebola sama osebe dostatočnou na odôvodnenie zaradenia jeho mena na zoznam osôb, na ktoré sa vzťahuje zmrazenie aktív na základe nariadenia č. 314/2004.

68

V tomto ohľade treba uviesť, že medzi stranami je nesporné, že po zaradení mena prvého žalobcu na zoznam osôb, na ktoré sa vzťahuje zmrazenie aktív na základe nariadenia č. 314/2004, zaznamenala politická situácia v Zimbabwe významný vývoj, keď 15. septembra 2008 došlo k podpisu Global Political Agreement (globálna politická dohoda, ďalej len „GPA“) medzi vládnou stranou, Zanu PF, na jednej strane a obidvomi formáciami opozičnej strany, MDC, na druhej strane. GPA upravovala najmä vymenovanie pána Morgana Tsvangiraiho, vedúceho predstaviteľa MDC, do pozície premiéra, ako aj vymenovanie novej vlády, pozostávajúcej z dvoch zástupcov predsedu vlády, ktorých navrhnú obidve formácie MDC, 31 ministrov, z ktorých 15 navrhne Zanu PF a 16 navrhnú obidve formácie MDC, ako aj 15 námestníkov ministerstva, z ktorých 8 navrhne Zanu PF a 7 navrhnú obidve formácie MDC. K vymenovaniu tejto novej vlády napokon došlo vo februári 2009.

69

Vzhľadom na tento významný vývoj nie je možné argumentovať, tak, ako to robia žalobcovia, že nezaradenie mien ministrov, vymenovaných za členov vlády Zimbabwe po podpise GPA, na zoznam osôb, na ktoré sa vzťahuje zmrazenie aktív na základe nariadenia č. 314/2014, podporuje tvrdenie, že v roku 2007, kedy došlo k zmrazeniu aktív prvého žalobcu, Rada nemala v úmysle zmraziť jeho aktíva len z dôvodu, že bol členom vlády Zimbabwe. Tento záver nemá vplyv na preskúmanie zákonnosti, ktoré je uvedené nižšie, tak rozhodnutia zmraziť aktíva prvého žalobcu, ako aj rozhodnutia nezrušiť toto opatrenie vo vzťahu k nemu vo februári 2009. Tieto otázky sa líšia od otázky identifikácie dôvodov, na základe ktorých bolo meno prvého žalobcu zaradené na zoznam osôb, ktorých aktíva boli zmrazené na základe nariadenia č. 314/2004.

70

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené úvahy treba dospieť k záveru, že k zmrazeniu aktív prvého žalobcu došlo iba z dôvodu jeho postavenia námestníka ministerstva. Tento záver umožňuje bez ďalšieho zamietnuť ako nedôvodnú výhradu žalobcov založenú na porušení povinnosti odôvodnenia. Vzhľadom na skutočnosť, že tak ako vyplýva z vyššie uvedených úvah, v nariadení č. 314/2004 sa jasne uvádza, že Rada chcela docieliť zmrazenie aktív členov vlády Zimbabwe a že v prílohe III toho istého nariadenia, zmeneného a doplneného nariadením č. 412/2007, je uvedený údaj o tom, že prvý žalobca má postavenie námestníka ministerstva, je totiž potrebné dospieť k záveru, že obsahuje dostatočný popis dôvodov, ktoré odôvodnili zmrazenie aktív prvého žalobcu.

71

Otázka, či Rada správne rozhodla, že toto postavenie prvého žalobcu bolo samo osebe dostatočným na odôvodnenie zmrazenia jeho aktív, sa netýka otázky dodržania povinnosti odôvodnenia, ale opodstatnenosti tohto odôvodnenia, ktorá sa týka hmotnoprávnej zákonnosti sporného aktu (rozsudky Súdneho dvora z 2. apríla 1998, Komisia/Sytraval a Brink’s France, C-367/95 P, Zb. s. I-1719, bod 67, a z 22. marca 2001, Francúzsko/Komisia, C-17/99, Zb. s. I-2481, bod 35). Práve túto otázku treba následne preskúmať, a preto je potrebné pristúpiť k preskúmaniu výhrad žalobcov založených na zjavne nesprávnom posúdení a na zneužití právomoci.

72

Súd prvého stupňa už v rozsudku zo 14. októbra 2009, Bank Melli Iran/Rada (T-390/08, Zb. s. II-3967, bod 36) rozhodol, že pokiaľ ide o všeobecné pravidlá definujúce spôsoby ukladania reštriktívnych opatrení, Rada disponuje širokou mierou voľnej úvahy vzhľadom na skutočnosti, ktoré treba zohľadniť pri prijímaní hospodárskych a finančných sankčných opatrení na základe článkov 60 ES a 301 ES v súlade so spoločnou pozíciou prijatou v rámci spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky (SZBP). Keďže súd Spoločenstva nemôže najmä svojím posúdením dôkazov, skutočností a okolností, ktoré odôvodňovali prijatie takýchto opatrení, nahrádzať posúdenie Rady, preskúmanie vykonávané Všeobecným súdom sa musí obmedziť na overenie toho, či boli dodržané procesné pravidlá a pravidlá odôvodnenia, či sa vychádzalo z vecne správnych skutkových okolností, či nedošlo k zjavnému omylu v posúdení alebo k zneužitiu právomoci. Toto obmedzené preskúmanie sa uplatňuje najmä pri posúdení úvah o účelnosti, na ktorých sa takéto opatrenia zakladajú.

73

V tejto súvislosti však treba vziať do úvahy aj judikatúru týkajúcu sa pojmu tretích krajín v zmysle článkov 60 ES a 301 ES, už citovaných v bode 52 vyššie. Vyplýva z nej, že pri uplatnení širokej miery voľnej úvahy v danej oblasti Rada, ktorá na základe uvedených článkov zamýšľa docieliť prijatie reštriktívnych opatrení voči vedúcim predstaviteľom takej krajiny, ako aj fyzickým a právnickým osobám, ktoré sú s týmito vedúcimi predstaviteľmi spojené alebo ktoré títo vedúci predstavitelia priamo či nepriamo ovládajú, samozrejme môže definovať väčší či menší okruh vedúcich predstaviteľov a s nimi spojených osôb, na ktoré sa prijaté opatrenia uplatnia, avšak nesmie rozšíriť pôsobnosť týchto opatrení na osoby alebo subjekty, ktoré nepatria ani do jednej z vyššie uvedených kategórií (pozri v tomto zmysle rozsudok Tay Za/Rada, už citovaný v bode 52 vyššie, bod 63).

74

Navyše v prípade, že Rada abstraktne zadefinuje kritériá, ktorými je možné odôvodniť zaradenie mena osoby alebo subjektu na zoznam mien osôb alebo subjektov, na ktoré sa vzťahujú reštriktívne opatrenia prijaté na základe obidvoch vyššie uvedených článkov, Všeobecnému súdu prináleží, aby na základe žalobných dôvodov uvádzaných dotknutou osobu alebo subjektom alebo prípadne z úradnej moci preskúmal, či jeho prípad vyhovuje abstraktným kritériám definovaným Radou. Toto preskúmanie sa vzťahuje na posúdenie skutočností a okolností uvádzaných na odôvodnenie zaradenia mena danej osoby alebo subjektu na zoznam mien tých osôb a subjektov, na ktoré sa vzťahujú reštriktívne opatrenia, rovnako ako na overenie dôkazov a informácií, na ktorých sa toto posúdenie zakladá. Všeobecný súd sa musí v tejto súvislosti rovnako ubezpečiť o dodržaní práva na obhajobu a požiadavky odôvodnenia a prípadne o dôvodnosti naliehavých dôvodov výnimočne uvádzaných Radou ako dôvod ich nedodržania (pozri v tomto zmysle rozsudok Bank Melli Iran/Rada, už citovaný v bode 72 vyššie, bod 37).

75

V prejednávanej veci je medzi stranami nesporné, že prvý žalobca bol v čase zaradenia jeho mena do prílohy III nariadenia č. 314/2004 námestníkom ministerstva v Zimbabwe a že toto postavenie mal počas celého obdobia, v ktorom bolo jeho meno uvedené v tejto prílohe.

76

Žalobcovia tvrdia, že treba „určiť, do akej miery je námestníkovi ministerstva zverená výkonná moc“ a prezentujú viaceré úvahy s cieľom preukázať, že právomoc prvého žalobcu bola „striktne obmedzená na právomoc týkajúcu sa jeho portfólia“ a že neexistovala žiadna „súvislosť medzi ministerskými portfóliami [prvého žalobcu] a obmedzením ľudských práv, právneho štátu a demokracie“.

77

Všeobecný súd však usudzuje, že námestník ministerstva patrí k „vedúcim predstaviteľom“ tretej krajiny, konkrétne Zimbabwe, v zmysle judikatúry citovanej v bode 52 vyššie a k „členom vlády“ tejto krajiny v zmysle spoločnej pozície 2004/161 a nariadenia č. 314/2004. V dôsledku uvedeného nemožno inštitúciám Únie vytýkať žiaden skutkový omyl, keď na prvého žalobcu uplatnili reštriktívne opatrenie zmrazenia aktív po jeho vymenovaní do funkcie námestníka ministerstva.

78

Za týchto okolností je možné tvrdenia žalobcov, ktoré sú zhrnuté v bode 76 vyššie, preskúmať iba z hľadiska prípadného zjavne nesprávneho posúdenia Rady, ktoré má spočívať v tom, že pri prijatí nariadenia č. 314/2004 stanovila reštriktívne opatrenie spočívajúce v zmrazení aktív všetkých členov vlády Zimbabwe bez toho, aby rozlišovala medzi tými, ktorých činnosť a právomoc vykazovali súvislosť so závažným porušovaním ľudských práv v tejto krajine, konštatovaným Radou (pozri odôvodnenie 1 nariadenia č. 314/2004), a tými, vo vzťahu ku ktorým takúto súvislosť nebolo možné zistiť.

79

V tomto ohľade treba poznamenať, že žalobcovia nesprávne tvrdia, že táto vec „sa netýka údajnej protiprávnosti vo formulácii pravidiel“ upravujúcich zaradenie mena osoby na zoznam osôb dotknutých zmrazením aktív, ale uplatnenia týchto pravidiel. Ako sa totiž uvádza v bode 77 vyššie, relevantné pravidlá boli vzhľadom na kritérium použité v prejednávanom prípade týkajúce sa iba samotného postavenia dotknutej osoby ako člena vlády Zimbabwe v prejedávanom prípade uplatnené správne.

80

Pokiaľ ide o otázku, či sa Rada dopustila zjavne nesprávneho posúdenia pri formulácii uvedených pravidiel, Všeobecný súd vzhľadom na cieľ sporného zmrazenia aktív, spočívajúci v „povzbud[ení] cieľov[ých] os[ôb], aby odmietli politiky, ktoré vedú k potláčaniu ľudských práv, slobody prejavu a dobrej správy vecí verejných“ (odôvodnenie 7 spoločnej pozície 2004/161, pozri bod 56 vyššie) na jednej strane, a na širokú mieru voľnej úvahy Rady v tejto oblasti na druhej strane (pozri bod 72 vyššie), usudzuje, že takéto nesprávne posúdenie nemožno Rade vytknúť.

81

Žalobcovia tvrdia, že účasťou jednotlivca na demokratických procesoch v jeho krajine, kde demokracia nefunguje riadne a kde dochádza k závažnému porušovaniu ľudských práv a právneho štátu, nemožno odôvodniť prijatie reštriktívnych opatrení voči tejto osobe. Opačné tvrdenie by bolo v rozpore so zásadami demokracie.

82

Toto tvrdenie nemôže uspieť. Ako vyplýva z odôvodnení a ustanovení uvedených v bodoch 1 až 8 vyššie, v čase zavedenia sporného opatrenia zmrazenia aktív na základe nariadenia č. 314/2004, ako aj v čase zápisu mena prvého žalobcu na zoznam osôb, na ktoré sa vzťahuje toto opatrenie, v roku 2007, Rada usudzovala, že vláda Zimbabwe bola zodpovedná za vážne porušovanie ľudských práv v tejto krajine. Vzhľadom na tento úsudok, ktorý žalobcovia nemienia spochybniť, mohla Rada bez toho, aby sa dopustila zjavne nesprávneho posúdenia, dospieť k záveru, že osoba majúca záujem o účasť na „demokratických procesoch svojej krajiny“ sa nemala stať členom takej vlády, pokiaľ táto vláda nebo iná vláda, ktorá ju nahradí, neodmietne politiky, ktoré viedli k potláčaniu ľudských práv, slobody prejavu a dobrej správy vecí verejných.

83

Žalobcovia tiež tvrdia, že z pojmu „cielené sankcie“, medzi ktoré spadá sporné zmrazenie aktív, nevyhnutne vyplýva zohľadnenie individuálnych činností dotknutých osôb. Podľa nich je cieľom takýchto sankcií identifikovať osoby zodpovedné za predmetné porušovanie ľudských práv.

84

Žalobcovia okrem iného odkazujú na dokument Rady 15114/05 z 2. decembra 2005, nazvaný „Usmernenia o vykonávaní a vyhodnocovaní reštriktívnych opatrení (sankcií) v rámci spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky EÚ“, ktorého kópiu priložili ku svojej žalobe.

85

Odvolávajú sa predovšetkým na odsek 14 uvedeného dokumentu, v ktorom sa pod názvom „Cielené opatrenia“ zdôrazňuje toto:

„Cieľom prijatých opatrení by mali byť osoby identifikované ako zodpovedné za politiky alebo činnosť, ktoré boli príčinou rozhodnutia EÚ uložiť reštriktívne opatrenia. Takéto cielené opatrenia sú účinnejšie ako opatrenia uložené bez rozlišovania a minimalizujú nepriaznivé následky pre osoby, ktoré nie sú zodpovedné za takéto politiky alebo činnosti.“

86

V tomto ohľade treba pripomenúť, že podľa samotného znenia článkov 60 ES a 301 ES sa tieto vzťahujú na tretie krajiny. V takomto kontexte ide o „cielené sankcie“ vtedy, keď sa reštriktívne opatrenia prijaté na základe týchto dvoch článkov nevzťahujú na celú dotknutú krajinu a osoby, ktoré v nej majú pobyt alebo sú jej štátnymi príslušníkmi, ale iba na osoby identifikované za zodpovedné za politiky a činnosti, ktoré viedli k uloženiu týchto opatrení. Presne toto napokon zdôrazňuje odsek 14 dokumentu Rady 15114/05, na ktorý za žalobcovia odvolávajú.

87

Zásadnou otázkou, ktorá vyvstáva, je len otázka identifikácie predmetných zodpovedných osôb, ktoré môžu byť predmetom cielených opatrení. Z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že predmetom takýchto sankcií môžu byť vedúci predstavitelia tretích krajín, ako aj osoby s nimi spojené (pozri v tomto zmysle rozsudok Tay Za/Rada, už citovaný v bode 52 vyššie, bod 68). Inými slovami, podľa tejto judikatúry sa títo vedúci predstavitelia a osoby s nimi spojené považujú za osoby zodpovedné za politiky a činnosti, ktoré viedli k predmetným reštriktívnym opatreniam, a to bez ohľadu na ich osobnú účasť na vykonávaní uvedených politík a činností. Tento záver platí o to viac, pokiaľ ide o členov vlády tretej krajiny, ktorí bez ohľadu na svoje individuálne právomoci v tejto vláde musia niesť kolektívnu zodpovednosť za politiku uplatňovanú touto vládou a všetky činnosti, ktoré táto vláda vykonáva.

88

Z toho vyplýva, že tvrdenia žalobcov vo vzťahu k sporným reštriktívnym opatreniam, založené na ich povahe cielených opatrení, ako aj dokumente Rady 15114/05, musia byť zamietnuté. Preto nie je potrebné sa zaoberať dôsledkami, ktoré má na prejednávaný prípad skutočnosť, že dokument Rady 15114/05 je z neskoršieho dňa, ako je deň prijatia nariadenia č. 314/2004.

89

Navyše vzhľadom na všetky vyššie uvedené úvahy je potrebné zamietnuť všetky tvrdenia žalobcov založené na osobných aktivitách prvého žalobcu. Za predpokladu, že by tieto tvrdenia boli dôvodné, by totiž preukazovali nanajvýš to, že prvý žalobca sa osobne nezúčastnil na politikách a činnosti vlády Zimbabwe, na ktoré sa vzťahujú sporné opatrenia, a že tak ako súkromná osoba, ako aj v postavení ministra, mal pozitívny vplyv na svoju krajinu. Takéto okolnosti nie sú dostatočné na preukázanie toho, že sa Rada dopustila zjavne nesprávneho posúdenia, keď rozhodla o zmrazení aktív všetkých členov vlády Zimbabwe, bez toho, aby rozlišovala medzi tými, ktorí sa osobne podieľali na porušovaní ľudských práv, a tými, ktorí sa na ňom nepodieľali.

90

V tomto ohľade nie sú dostatočné ani tvrdenia žalobcov, podľa ktorých prvý žalobca osobne podporoval určitých farmárov bielej pleti, ktorým hrozilo vyhnanie z ich pozemkov.

91

V tomto ohľade treba poznamenať, že dôkazy, na ktoré sa žalobcovia v tejto súvislosti odvolávajú, pozostávajú z listov a vyhlásení, ktoré čiastočne pochádzajú z obdobia pred vymenovaním prvého žalobcu za námestníka ministerstva. Pokiaľ ide o dokumenty s dátumom po tomto vymenovaní, z ich obsahu jasne nevyplýva, či sa vzťahujú na udalosti pred alebo po tomto vymenovaní.

92

V každom prípade, ak by sa aj na základe vyššie uvedených dokumentov pripustilo, že prvý žalobca po svojom vymenovaní do funkcie námestníka ministerstva naďalej podporoval určitých farmárov bielej pleti, ktorým hrozilo vyhnanie, samotná táto skutočnosť je zjavne nedostatočná na to, aby bolo možné dospieť k záveru, že vo vláde Zimbabwe zastával odlišnú politiku, ktorá jasne smerovala proti porušovaniu ľudských práv, za ktorú bola táto vláda zodpovedná a ktorá mala viesť k ukončeniu tohto porušovania. Iba v takomto prípade by mohla byť reč o tom, že sa Rada dopustila zjavne nesprávneho posúdenia, keď nerozlíšila medzi dvomi odlišnými názorovými prúdmi v rámci tej istej vlády, ale uložila opatrenie spočívajúce v zmrazení aktív všetkým jej členom bez rozdielu.

93

Na základe vyššie uvedených úvah je možné zamietnuť ako nedôvodnú tak výhradu žalobcov založenú na zjavne nesprávnom posúdení, ako aj výhradu založenú na zneužití právomoci, ktoré sa vzťahujú na zaradenie mena prvého žalobcu na zoznam osôb dotknutých zmrazením aktív na základe nariadenia č. 314/2004.

94

Pokiaľ ide predovšetkým o výhradu založenú na zneužití právomoci, treba pripomenúť, že akt obsahuje vady vyplývajúce zo zneužitia právomoci, iba ak sa na základe objektívnych, relevantných a zhodujúcich sa dôkazov ukazuje, že bol prijatý výlučne, alebo prinajmenšom v rozhodujúcej miere s úmyslom dosiahnuť iné ako uvádzané ciele alebo vyhnúť sa postupu osobitne predvídanému na riešenie okolností daného prípadu (pozri rozsudok Bank Melli Iran/Rada, už citovaný v bode 72 vyššie, bod 50 a tam citovanú judikatúru).

95

Žalobcovia neuviedli tvrdenia ani nepredložili dôkazy na preukázanie toho, že Rada a Komisia zmrazením aktív členov vlády Zimbabwe a zaradením mena prvého žalobcu na zoznam osôb, na ktoré sa takéto zmrazenie vzťahovalo, sledovala iný cieľ ako cieľ spočívajúci v povzbudení dotknutých osôb, aby odmietli politiky vedúce k potláčaniu ľudských práv, slobody prejavu a dobrej správy vecí verejných v tejto krajine. Preto v prejednávanej veci nemôže byť reč o zneužití právomoci (pozri v tomto zmysle rozsudok Bank Melli Iran/Rada, už uvedený v bode 72 vyššie, bod 50).

96

V skutočnosti je cieľom tvrdení prezentovaných žalobcami v rámci rozvinutia ich výhrady založenej na zneužití právomoci v podstate preukázať zjavne nesprávne posúdenie. Práve z tohto hľadiska boli tieto tvrdenia preskúmané a zamietnuté.

97

Následne treba preskúmať žalobu v časti, v ktorej sa týka predovšetkým otázky ponechania mena prvého žalobcu na zozname mien osôb, na ktoré sa vzťahuje zmrazenie aktív. Konkrétne ide o určenie toho, či sa Rada a Komisia nedopustili zjavne nesprávneho posúdenia, keď nevymazali meno prvého žalobcu z uvedeného zoznamu pred 23. februárom 2011. V tejto súvislosti bude tiež preskúmaná výhrada žalobcov založená na porušení práva na obhajobu prvého žalobcu v rozsahu, v akom sa týka tejto osobitnej otázky.

98

Žalobcovia pripomínajú, že spoločná pozícia 2004/161, ktorú malo vykonať nariadenie č. 314/2004, sa uplatňovala na počiatočné obdobie 12 mesiacov, že bola „predmetom sústavnej revízie“ a že jej doba platnosti bola následne viackrát predĺžená (pozri body 3 a 4 vyššie). Podľa žalobcov napriek tomu, že nariadenie č. 314/2004 neobsahovalo dátum ukončenia platnosti, išlo iba o otázku „administratívnej vhodnosti“, ako vyplýva z odseku 31 dokumentu Rady 15114/05, a potreba sústavnej a pravidelnej revízie sa vzťahovala aj na vhodnosť zachovania reštriktívnych opatrení stanovených týmto nariadením.

99

Žalobcovia dodávajú, že vzhľadom na to, že aktíva predmetných osôb už boli zmrazené, nebol potrebný žiaden moment prekvapenia a dotknuté osoby, ako je v predmetnom prípade prvý žalobca, mohli byť informované o dôvodoch a relevantných dôkazoch odôvodňujúcich obnovenie reštriktívnych opatrení vo vzťahu k nim a mať možnosť požiadať o revíziu ich situácie. Uvedené osoby, medzi ktoré patrí prvý žalobca, však takúto procesnú záruku nemali a nie je ani preukázané, že by k revízii ich situácie skutočne došlo. Právo na obhajobu prvého žalobcu tak bolo v období, počas ktorého sa na neho vzťahovali sporné reštriktívne opatrenia, úplne ignorované, čo je zjavne protiprávne.

100

V prejednávanej veci je nepochybné, že existovala povinnosť inštitúcií Únie pravidelne revidovať situáciu, ktorá bola dôvodom na prijatie sporných reštriktívnych opatrení, a vhodnosť ich predĺženia, najmä pokiaľ ide o prvého žalobcu. Platí to o to viac, že tieto opatrenia obsahovali obmedzenie v užívaní vlastníckeho práva osôb, na ktoré sa vzťahovali, pričom vzhľadom na všeobecný dosah zmrazenia sporných aktív musí byť toto obmedzenie navyše považované za značné (pozri v tomto zmysle rozsudok Kadi a Al Barakaat International Foundation/Rada a Komisia, už citovaný v bode 52 vyššie, bod 358).

101

Z uvedených dôvodov bola doba platnosti spoločnej pozície 2004/161 pôvodne obmedzená na jeden rok a na jej predĺženie bolo potrebné nové rozhodnutie Rady, nevyhnutne prijaté po revízii situácie. Napokon, ako správne tvrdia žalobcovia, dôvodom skutočnosti, že doba platnosti nariadenia č. 314/2004 nebola časovo obmedzená, bola iba administratívna vhodnosť.

102

V odseku 31 dokumentu Rady 15114/05 sa v tomto ohľade uvádza toto:

„V prípadoch, keď právny nástroj SZBP obsahuje dátum ukončenia platnosti, potreba uvedenia dátumu ukončenia platnosti v nariadeniach, ktorými sa právny nástroj SZBP vykonáva, nie je napriek tomu samozrejmá:

Je preto lepšie, ak nariadeni[e] naďalej zotrváva v účinnosti, kým sa nezruší.“

103

Je však samozrejmé, že hoci doba platnosti nariadenia č. 314/2004 nebola časovo obmedzená, ak by doba platnosti spoločnej pozície 2004/161, ktorú malo toto nariadenie vykonať, nebola predĺžená tak v celom rozsahu, ako aj pokiaľ ide iba o niektoré osoby, na ktoré sa vzťahuje, Rada a Komisia by vo vzťahu k predmetným osobám zrušili aj nariadenie č. 314/2004. Toto skutočne aspoň implicitne pripúšťa vyššie citovaný odsek 31 dokumentu Rady 15114/05.

104

Rada napokon vo svojom vyjadrení k žalobe nespochybňuje existenciu povinnosti pravidelne revidovať sporné reštriktívne opatrenia, ale tvrdí, že predmetom takej revízie skutočne boli, avšak táto revízia neodhalila dôvody, ktorými by sa dalo odôvodniť ich zrušenie vo vzťahu k prvému žalobcovi pred 15. februárom 2011. Pokiaľ ide o Komisiu, táto zdôrazňuje, že jej úloha sa obmedzovala na vykonávanie aktov prijatých Radou.

105

Vzhľadom na to, že žalobcovia namietajú porušenie práva na obhajobu prvého žalobcu v kontexte pravidelnej revízie sporných opatrení, treba pripomenúť, že z ustálenej judikatúry vyplýva, že dodržiavanie práva na obranu v akomkoľvek konaní vedenom proti určitej osobe, ktoré môže spôsobiť tejto osobe ujmu, je základnou zásadou práva Únie, ktorá musí byť zaručená aj v prípade neexistencie akejkoľvek právnej úpravy týkajúcej sa sporného konania (pozri rozsudky Súdneho dvora z 10. júla 1986, Belgicko/Komisia, 234/84, Zb. s. 2263, bod 27, a z 9. novembra 2006, Komisia/De Bry, C-344/05 P, Zb. s. I-10915, bod 37). Táto zásada vyžaduje, aby sa dotknutá osoba mohla účinne vyjadriť ku skutočnostiam, ktoré jej môžu byť vytýkané v akte, ktorý má byť prijatý (rozsudok Komisia/De Bry, už citovaný, bod 38).

106

V kontexte žaloby o zrušenie však z rovnako ustálenej judikatúry vyplýva, že na to, aby takéto porušenie práva na obhajobu viedlo k zrušeniu predmetného aktu, je potrebné, aby neexistencia uvedenej vady mohla viesť k odlišnému výsledku konania (rozsudok Súdneho dvora z 21. marca 1990, Belgicko/Komisia, C-142/87, Zb. s. I-959, bod 48, a uznesenie Súdneho dvora z 18. októbra 2001, Kish Glass/Komisia, C-241/00 P, Zb. s. I-7759, bod 36).

107

V prípade, ako je prejednávaná vec, keď sa žalobca na základe žaloby o náhradu škody domáha odškodnenia za ujmu, ktorá mu údajne vznikla z dôvodu prijatia aktu alebo predĺženia jeho platnosti, pri nedodržaní jeho práva na obhajobu a keď tento žalobca proti predmetnému aktu nepodal žalobu o zrušenie, tak z judikatúry citovanej v bode 106 vyššie, ako aj úvah týkajúcich sa nutnosti, aby medzi namietanou protiprávnosťou a škodou existovala príčinná súvislosť (pozri bod 24 vyššie), logicky vyplýva, že iba samotné odvolávanie sa na údajné porušenie jeho práva na obhajobu nepostačuje na preukázanie dôvodnosti jeho žaloby o náhradu škody. K tomu treba ešte vysvetliť, aké sú tvrdenia a dôkazy, ktoré by dotknutá osoba uplatnila, ak by jej právo na obhajobu bolo dodržané, a v prípade potreby preukázať, že tieto tvrdenia a dôkazy mohli v jeho prípade viesť k odlišnému výsledku, to znamená v prejednávanom prípade, pokiaľ ide o prvého žalobcu, k neobnoveniu sporného reštriktívneho opatrenia zmrazenia aktív vo vzťahu k jeho osobe.

108

Treba však konštatovať, že v predmetnom prípade žalobcovia túto požiadavku nesplnili. Vo svojich písomnostiach takto nevysvetľujú, aké tvrdenia a dôkazy by mohol prvý žalobca uplatniť, ak by bol pred každoročným obnovením platnosti spoločnej pozície 2004/161 vypočutý, a ako mohli tieto tvrdenia a dôkazy vo vzťahu k jeho osobe viesť k odlišnému výsledku, to znamená k výmazu jeho mena zo zoznamu mien osôb podliehajúcich zmrazeniu aktív, pred 15. februárom 2011.

109

V dôsledku uvedeného bez toho, aby bolo potrebné určiť, či, tak ako tvrdia žalobcovia, bola Rada povinná vypočuť prvého žalobcu pred každoročným obnovením platnosti spoločnej pozície 2004/161 v časti, ktorá sa ho týkala, treba výhradu založenú na porušení práva prvého žalobcu na obhajobu pri obnovovaní predmetných reštriktívnych opatrení zamietnuť ako nedôvodnú.

110

Následne ostáva preskúmať otázku, či sa inštitúcie Únie dopustili zjavne nesprávneho posúdenia, keď pred 15. februárom 2011 nevymazali meno prvého žalobcu zo zoznamu osôb podliehajúcich zmrazeniu aktív podľa nariadenia č. 314/2004, ktorým sa vykonáva spoločná pozícia 2004/161.

111

Treba konštatovať, že jedinou skutočnosťou uvedenou v argumentácii žalobcov, ktorá by v tomto ohľade mohla byť relevantnou, je skutočnosť, že žiaden z nových členov vlády Zimbabwe, vymenovaných vo februári 2009, nepodliehal zmrazeniu aktív obdobnému tomu, ktorému podliehal prvý žalobca do 15. februára 2011. Treba teda posúdiť, či sa inštitúcie Únie dopustili zjavne nesprávneho posúdenia vzhľadom na to, že nerozhodli o výmaze mena prvého žalobcu zo zoznamu osôb podliehajúcich zmrazeniu aktív, keď rozhodli nezaradiť na tento zoznam mená členov vlády Zimbabwe, ktorí nastúpili do funkcie vo februári 2009. Všeobecnejšie povedané, treba posúdiť, či ponechanie mena prvého žalobcu na tomto zozname po dobu dvoch rokov po uvedenom vývoji vyplýva zo zjavne nesprávneho posúdenia.

112

V prejednávanej veci treba pripustiť, že rozhodnutie Rady vo februári 2009 nerozšíriť uplatnenie reštriktívnych opatrení, ktorých sa týka spoločná pozícia 2004/161, na nových členov vlády Zimbabwe, ktorí nastúpili do funkcie po uzavretí GPA, predstavuje významnú zmenu jej pozície. Pokiaľ nedošlo k tomuto vývoju, pozícia Rady sa zdala byť taká, že každý člen vlády Zimbabwe musí byť predmetom reštriktívnych opatrení, medzi ktoré patrí najmä zmrazenie aktív, a to iba z dôvodu, že je členom vlády zodpovednej za vážne porušovanie ľudských práv (pozri tiež bod 57 vyššie). Je zjavné, že táto pozícia už od februára 2009 nebola aktuálna, keďže všetci noví členovia vlády Zimbabwe, vrátane členov navrhnutých stranou Zanu‑PF, ktorá bola pred uzavretím GPA pri moci sama, nepodliehali zmrazeniu aktív.

113

Rada v tejto súvislosti tvrdí, že po uzavretí GPA a vymenovaní nových členov vlády vo februári 2009 „bolo prijaté rozhodnutie nevymazať zo zoznamu [osôb podliehajúcich reštriktívnym opatreniam ani prvého žalobcu], ani žiadneho člena vlády, ktorý je na ňom uvedený, predtým, ako jej bude poskytnutá väčšia záruka, pokiaľ ide o postoj členov vlády, ktorí už boli pri moci, voči koalícii“, ktorá bola výsledkom GPA.

114

Pokiaľ ide o žalobcov, títo sa predovšetkým sťažujú na skutočnosť, že napriek ich početným žiadostiam im Rada neoznámila to, čo oni považujú za „rozhodnutie“, ktoré Rada spomína vo svojej argumentácii zhrnutej vyššie. Okrem iného sa odvolávajú na časti dokumentu Európskej služby pre vonkajšiu činnosť SZBP/00028/11 z 18. januára 2011, ktorý im bol poskytnutý následne po podaní žiadosti o prístup k dokumentom. V tomto dokumente sa meno prvého žalobcu uvádza medzi „vysokými funkcionármi a politikmi, ktorí sú umiernení a o ktorých sa usudzuje, že neboli priamo spojení s porušovaním ľudských práv“ a navrhuje jeho výmaz zo zoznamu osôb podliehajúcich reštriktívnym opatreniam. Podľa žalobcov bolo práve po tomto zhodnotení meno prvého žalobcu vymazané z predmetného zoznamu.

115

Okrem toho žalobcovia tvrdia, že keď prvý žalobca v liste jeho advokátov adresovanom Rade „jednoducho uviedol“, že je „dobromyseľný obchodník a neochvejný zástanca ľudských práv“, jeho meno bolo hneď vymazané zo zoznamu obsahujúceho mená osôb podliehajúcich reštriktívnym opatreniam.

116

Predovšetkým treba konštatovať, že žalobcovia si chybne vykladajú argumentáciu Rady, keď sa sťažujú, že im neboli doručené oznámenia „rozhodnutia“ nevymazať meno prvého žalobcu zo zoznamu mien osôb podliehajúcich zmrazeniu aktív. Je zjavné, že odkazom na takéto „rozhodnutie“ rozumie Rada rozhodnutie, urobené pri predĺžení doby platnosti spoločnej pozície 2004/161 v rokoch 2009 a 2010, ponechať v platnosti zmrazenie aktív členov vlády Zimbabwe, ktorí boli vymenovaní pred uzavretím GPA a zmenou zloženia tejto vlády, ku ktorej došlo vo februári 2009. Dôvody tohto rozhodnutia vyplývajú zo spoločnej pozície 2009/68 a rozhodnutia 2010/92, na základe ktorých bola predĺžená doba platnosti spoločnej pozície 2004/161 do 20. februára 2010, a následne do 20. februára 2011.

117

V odôvodnení 3 spoločnej pozície 2009/68, ktorá bola prijatá pred zmenou zloženia vlády Zimbabwe vo februári 2009, sa uvádza toto:

„S prihliadnutím na situáciu v Zimbabwe, najmä vzhľadom na násilie, ktoré organizujú a páchajú zimbabwianske orgány, a na pretrvávajúce blokovanie vykonania [GPA], by sa spoločná pozícia 2004/161/SZBP mala predĺžiť o ďalších 12 mesiacov.“

118

Spoločná pozícia 2009/68 okrem iného nahradila prílohu spoločného vyhlásenia 2004/161 novou prílohou, do ktorej boli doplnené mená niektorých osôb. Údaje týkajúce sa prvého žalobcu neboli zmenené.

119

V odôvodneniach 3 a 4 rozhodnutia 2010/92 sa uvádza toto:

120

Z prílohy k tomuto rozhodnutiu uvedenému ako posledné vyplýva, že zo zoznamu mien osôb podliehajúcich reštriktívnym opatreniam, ktorý je prílohou k spoločnej pozícii 2004/161, boli vymazané mená šiestich fyzických osôb. Iba jedna z týchto šiestich osôb, konkrétne pán Joseph Msika, bol členom vlády Zimbabwe (podpredseda). K výmazu jeho mena však celkom zjavne došlo z dôvodu, že ako potvrdili strany v odpovedi na otázku Všeobecného súdu na pojednávaní, 4. augusta 2009 zomrel.

121

Je teda zrejmé, že Rada tak pri prijatí spoločnej pozície 2009/68, ako aj pri prijatí rozhodnutia 2010/92, usudzovala, že pri vykonávaní GPA nedošlo k dostatočnému pokroku a že s cieľom zachovať nátlak na politické sily Zimbabwe, ktoré boli ako jediné pri moci pred uzavretím GPA, treba zachovať v platnosti reštriktívne opatrenia zavedené proti tým členom vlády tejto krajiny, ktorí už boli vo funkcii pri uzatváraní GPA.

122

Je nutné skonštatovať, že žalobcovia nepredložili žiaden konkrétny dôkaz, ktorý by mohol preukázať, že toto posúdenie bolo zjavne nesprávne. Skutočnosť, že k vymenovaniu ministrov navrhnutých opozičnou stranou MDC, ktoré upravila GPA uzavretá v septembri 2008, došlo až s niekoľkomesačným oneskorením, vo februári 2009, naopak posúdenie Rady skôr potvrdzuje.

123

Posúdenie vyplývajúce z dokumentu Európskej služby pre vonkajšiu činnosť SZBP/00028/11 (pozri bod 114 vyššie), podľa ktorého patril prvý žalobca medzi „umiernených“ politikov, a že nebol „priamo“ spojený s porušovaním ľudských práv, nepostačuje na preukázanie takejto zjavnej nesprávnosti. Isteže, vzhľadom na túto skutočnosť možno dospieť k záveru, že 15. februára 2011, pri prijímaní rozhodnutia 2011/101, v dôsledku ktorého boli zrušené reštriktívne opatrenia uložené prvému žalobcovi, Rada usudzovala, že nedávny vývoj situácie v Zimbabwe bol dostatočne pozitívny na odôvodnenie zrušenia reštriktívnych opatrení vo vzťahu k niektorým „umierneným“, medzi ktorých patrí prvý žalobca. Keďže však žalobcovia nepredložili žiaden dôkaz na preukázanie opaku, nemožno usudzovať, že sa Rada dopustila nesprávneho posúdenia v tom, že o takomto zrušení nerozhodla ku skoršiemu dátumu.

124

Z vyššie uvedených úvah vyplýva, že ani výhradu žalobcov založenú na zjavne nesprávnom posúdení nie je možné pripustiť, pokiaľ ide o to, že Rada vo vzťahu k prvému žalobcovi nezrušila opatrenie zmrazenia aktív pred 15. februárom 2011. Túto výhradu preto treba zamietnuť v celom rozsahu.

125

Vzhľadom na skutočnosť, že všetky výhrady zhrnuté v bode 49 vyššie, ktoré žalobcovia prezentovali s cieľom preukázať protiprávnosť sporného konania Rady a Komisie, musia byť zamietnuté, v súlade s judikatúrou citovanou v bode 24 vyššie platí to isté o žalobe ako celku.

126

Podľa článku 87 ods. 2 prvého pododseku rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže žalobcovia nemali vo veci úspech, je opodstatnené zaviazať ich na náhradu trov konania v súlade s návrhom Rady a Komisie.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (ôsma komora)

rozhodol a vyhlásil: