ROZSUDOK SÚDU PRE VEREJNÚ SLUŽBU
EURÓPSKEJ ÚNIE (druhá komora)

z 19. novembra 2014 (*)

„Verejná služba – Úradník – Odmena – Rodinné prídavky – Pravidlo na zamedzenie súbehu vnútroštátnych prídavkov a prídavkov podľa služobného poriadku – Poberanie vnútroštátnych rodinných prídavkov manželkou úradníka – Nepodanie vyhlásenia úradníkom o zmene jeho osobnej situácie príslušnému správnemu orgánu – Disciplinárne konanie – Disciplinárny postih – Preradenie do nižšieho platového stupňa – Proporcionalita – Odôvodnenie – Poľahčujúce okolnosti – Nedostatok náležitej starostlivosti správneho orgánu“

Vo veci F-42/14,

ktorej predmetom je žaloba podaná podľa článku 270, uplatniteľného na Zmluvu ESAE na základe jej článku 106a,

EH, úradník Európskej komisie, s bydliskom v Etterbeeku (Belgicko), v zastúpení: S. Rodrigues a A. Blot, avocats,

žalobca,

proti

Európskej komisii, v zastúpení: J. Currall a C. Ehrbar, splnomocnení zástupcovia,

žalovanej,

SÚD PRE VEREJNÚ SLUŽBU (druhá komora),

v zložení: predsedníčka komory M. I. Rofes i Pujol, sudcovia K. Bradley a J. Svenningsen (spravodajca),

tajomník: X. Lopez Bancalari, referentka,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 25. septembra 2014,

vyhlásil tento

Rozsudok

1        Žalobou doručenou do kancelárie Súdu pre verejnú službu 6. mája 2014 sa EH domáha zrušenia rozhodnutia menovacieho orgánu (ďalej len „menovací orgán“) Európskej komisie z 24. júna 2013, ktorým mu bol uložený postih zaradenia o tri platové stupne nižšie, ako aj zrušenia rozhodnutia z 24. januára 2014, ktorým bola zamietnutá jeho sťažnosť.

 Právny rámec

 Práva a povinnosti úradníkov

2        Článok 11 Služobného poriadku úradníkov Európskej únie v znení uplatniteľnom na spor (ďalej len „služobný poriadok“) stanovuje okrem iného, že „úradník vykonáva svoje povinnosti a správa sa výlučne v súlade so záujmami Únie [a p]ridelené úlohy vykonáva objektívne, nestranne a v súlade so svojou povinnosťou zachovávať lojálnosť voči Únii“.

 Ustanovenia týkajúce sa disciplinárnych opatrení

3        V hlave VI, nazvanej „Disciplinárne opatrenia“, článok 86 služobného poriadku stanovuje:

„1.      Každé porušenie povinností vyplývajúcich z tohto služobného poriadku úradníkom alebo bývalým úradníkom, úmyselné alebo spôsobené nedbanlivosťou z jeho strany, vystaví tohto úradníka disciplinárnemu konaniu.

2.      Ak [menovací orgán] alebo OLAF získajú dôkaz o porušení povinností v zmysle ods. 1, môžu začať administratívne vyšetrovanie, aby overili, či k tomuto porušeniu naozaj došlo.

3.      Disciplinárne predpisy, postupy a opatrenia, a predpisy a postupy týkajúce sa administratívneho vyšetrovania, sú upravené v prílohe IX.“

4        V oddiele 3, nazvanom „Disciplinárne opatrenia“, prílohy IX služobného poriadku, stanovuje článok 9 tejto prílohy toto:

„1.      [Menovací orgán] môže uložiť jeden z týchto postihov:

a)      písomné napomenutie;

b)      pokarhanie;

c)      odklad postupu do vyššieho platového stupňa na obdobie jedného až 23 mesiacov;

d)      zaradenie do nižšieho platového stupňa;

e)      dočasné zaradenie do nižšej platovej triedy na obdobie [pätnástich] dní až jedného roka;

f)      zaradenie do nižšej platovej triedy v rámci rovnakej funkčnej skupiny;

g)      zaradenie do nižšej funkčnej skupiny, vrátane zníženia platovej triedy alebo bez neho;

h)      odvolanie… .“

5        Článok 10 prílohy IX služobného poriadku stanovuje:

„Prísnosť uložených disciplinárnych postihov musí byť primeraná závažnosti priestupku. Pri určovaní závažnosti priestupku a rozhodovaní o disciplinárnom postihu sa berie do úvahy najmä:

a)      charakter priestupku a okolnosti, za ktorých vznikol;

b)      rozsah nepriaznivých účinkov priestupku na integritu, dobré meno alebo záujmy inštitúcií;

c)      mieru, do akej bol priestupok spôsobený úmyselne alebo z nedbanlivosti;

d)      dôvody priestupku úradníka;

e)      platovú triedu a dĺžku služby úradníka;

f)      mieru osobnej zodpovednosti úradníka;

g)      úroveň povinností a kompetencií úradníka;

h)      či priestupok je spojený s opakovaným konaním alebo správaním;

i)      správanie úradníka počas celej jeho kariéry.“

 Ustanovenia týkajúce sa rodinných prídavkov

6        Podľa článku 67 ods. 2 služobného poriadku „úradníci poberajúci rodinné prídavky [, teda príspevok na domácnosť, príspevok na nezaopatrené dieťa a/alebo príspevok na vzdelanie,] musia priznať príspevky podobného charakteru, ktoré im boli vyplatené z iných zdrojov; tieto ďalšie príspevky sa odpočítajú od príspevkov zaplatených podľa článkov 1, 2 a 3 prílohy VII.“

7        Článok 2 prílohy VII služobného poriadku stanovuje:

„1.      Úradník, ktorý má jedno alebo viac nezaopatrených detí, v súlade s odsekmi 2 a 3 nižšie poberá [mesačný] príspevok… na každé nezaopatrené dieťa.

2.      ,Nezaopatrené dieťa‘ je manželské, nemanželské alebo osvojené dieťa úradníka alebo jeho manžela/manželky, ktoré je skutočne vyživované úradníkom.

…

Každé dieťa, ktoré je úradník povinný vyživovať na základe súdneho rozhodnutia a ktoré vychádza z právnych predpisov členských štátov o ochrane maloletých detí, sa pokladá za nezaopatrené dieťa.

…

7.      Ak bolo nezaopatrené dieťa v zmysle odsekov 2 a 3 zákonom alebo nariadením súdu alebo príslušného správneho orgánu zverené do opatery inej osobe, príspevok na nezaopatrené dieťa sa bude vyplácať tejto osobe v mene a na účet úradníka.“

 Skutkové okolnosti

8        Žalobca vstúpil do služby Európskych spoločenstiev v roku 1991 ako dočasný zamestnanec a od 1. marca 1998 je úradníkom Komisie v stálej službe a pred disciplinárnym postihom zníženia platového stupňa, uloženým menovacím orgánom, vykonával funkciu administrátora v platovej triede AD 13, platovom stupni 1, a bol poverený riadením programov na generálnom riaditeľstve (GR) „Poľnohospodárstvo a rozvoj vidieka“.

9        Žalobca je otcom piatich detí a preto mu boli vyplácané rodinné prídavky podľa článku 2 prílohy VII služobného poriadku (ďalej len „rodinné prídavky podľa služobného poriadku“).

10      Pokiaľ ide o prvé dve deti žalobcu, narodené v prvom manželstve, ktoré bolo rozvedené 14. januára 2000, rodinný prídavok podľa služobného poriadku na nezaopatrené dieťa bol od 1. apríla 1994 v plnom rozsahu hradený „Úradom pre správu a úhradu individuálnych nárokov“ (PMO) bývalej manželke žalobcu v jeho mene a na jeho účet, pričom sa to odpočítavalo od sumy výživného, ktoré mal žalobca platiť bývalej manželke.

11      Pokiaľ ide o ďalšie tri deti žalobcu, ktoré sa narodili v rokoch 1995, 1998 a 2002, a jeho súčasnú manželku, zo spisu vyplýva, že vo formulári vyhlásenia o narodení týkajúceho sa dieťaťa narodeného v roku 1998 žalobca vyhlásil pred Komisiou, že ich matka „bola zamestnaná a poberala príspevok pri narodení: ,áno‘“, ale nepoberala rodinné prídavky, pričom uviedol výslovne, že „nie“.

12      V prípade každého z týchto troch detí žalobca dostal od PMO takéto oznámenie:

„…

Z dokladov vyplýva, že:

–        nie je vyplácaný žiadny [vnútroštátny] rodinný prídavok na toto dieťa.

V dôsledku toho Vás informujem, že:

–        príspevok na nezaopatrené dieťa pre toto dieťa sa Vám priznáva… na základe článku 2 prílohy VII služobného poriadku,

–        podľa článku 67 ods. 2 služobného poriadku Vám bude príspevok na nezaopatrené dieťa vyplácaný v plnej výške,

…

Pripomenutie správnych ustanovení:

–        Každý úradník je povinný oznámiť okamžite písomne príslušnému orgánu akúkoľvek zmenu situácie.

–        Článok 5 služobného poriadku stanovuje: ,Každá neoprávnená platba musí byť nahradená, ak príjemca vedel, že neexistuje dostatočný dôvod na platbu, alebo ak neoprávnenosť platby bola taká zjavná, že o nej musel vedieť‘.“

13      Z týchto oznámení týkajúcich sa prídavkov podľa služobného poriadku na nezaopatrené dieťa, zaslaných žalobcovi, vyplýva, že od 1. mája 2002 poberal rodinné prídavky podľa služobného poriadku na každé z piatich detí v plnej výške.

 O pôvodnej korešpondencii medzi správnymi orgánmi

14      Z celého súboru korešpondencie pripojenej žalobcom ako príloha k žalobe v podstate vyplýva, že jeho súčasná manželka, s ktorou uzavrel manželstvo 1. septembra 2000, požiadala vždy pri príležitosti narodenia každého z ich troch detí, Assubel, belgickú sociálnu poisťovňu vyplácajúcu vnútroštátne sociálne dávky, ako je príspevok pri narodení a rodinné prídavky, o vyplácanie uvedených dávok.

15      V tejto súvislosti listom zo 14. februára 1996 Assubel v odpovedi na žiadosť manželky žalobcu o vyplácanie rodinných prídavkov na dieťa narodené v roku 1995 informovala manželku žalobcu, že keďže suma rodinného prídavku vyplácaného Komisiou je vyššia ako suma belgického rodinného prídavku, nie je možné priznať jej tento vnútroštátny rodinný prídavok.

16      Listom z 25. septembra 2000 v odpovedi na ďalšiu zo žiadostí manželky žalobcu o rodinné prídavky, formulovanú telefonicky po sobáši so žalobcom 1. septembra 2000, belgická sociálna poisťovňa Partena (ďalej len „Partena“), ktorá bola právnym nástupcom Assubel, informovala manželku žalobcu, že nato, aby jej tento vnútroštátny orgán mohol vyplácať tieto plnenia, potrebuje potvrdenie Komisie dosvedčujúce, že nie sú vyplácané rovnocenné dávky zo strany Únie. Manželka žalobcu neodpovedala na tento list a nepožiadala Komisiu ani o vydanie takéhoto potvrdenia, ani o to, aby nadviazala kontakt s týmto vnútroštátnym orgánom.

17      Listom z 25. marca 2002 adresovaným Komisii Partena oznámila tejto inštitúcii, že nato, aby mohla manželke žalobcu vyplácať vnútroštátne rodinné prídavky, potrebuje potvrdenie Komisie stanovujúce, od ktorého dátumu boli vyplácané rodinné prídavky podľa služobného poriadku.

18      Listom z 12. apríla 2002 adresovaným Partena a v kópii žalobcovi Komisia potvrdila, že žalobca poberal rodinné prídavky podľa služobného poriadku v plnej výške na svoje dve deti narodené v rokoch 1995 a 1998, v prejednávanej veci od 1. novembra 1995 a v druhom prípade od 1. februára 1998.

19      Listom z 28. augusta 2003 Partena informovala Komisiu, že skúma právo na rodinné prídavky manželky žalobcu od 1. decembra 1995. Partena požiadala Komisiu, aby jej poskytla potvrdenie o narodení posledného dieťaťa žalobcu, ktoré mala a informovala ju, že jej zašle výpis platieb vykonaných od decembra 1995 v prospech manželky žalobcu. Nakoniec Partena požiadala Komisiu, aby nadviazala kontakt s manželkou žalobcu, „aby získala [od poslednej uvedenej] rodinné prídavky [podľa služobného poriadku], ktoré [Komisia] vyplatila… namiesto [Partena]“.

20      Listom zo 6. januára 2004 adresovaným Partena a v kópii žalobcovi (ďalej len „list zo 6. januára 2004“) PMO odpovedal, že berie na vedomie, že Partena skúma právo na belgické rodinné prídavky z dôvodu, že manželka žalobcu bola od 1. decembra 1995 zamestnaná. V tejto súvislosti PMO pripomenul Partena, že v plnej výške vyplácal rodinné prídavky podľa služobného poriadku žalobcovi na jeho tri najmladšie deti, teda na prvé dve z nich, tak ako sa uvádza v bode 18 tohto rozsudku a na tretie z nich od 1. mája 2002. PMO požiadal Partena, aby „[mu] nahradila v plnej výške sumu zodpovedajúcu belgickým rodinným prídavkom od 1. decembra 1995 a zaslala mu výpis za jednotlivé mesiace zodpovedajúci tejto náhrade, ktorá sa mala vykonať na účet [Komisie], pričom Partena mala uviesť referenčné údaje [, teda meno žalobcu a jeho rodné číslo]“. PMO požiadal takisto Partena, aby vydala potvrdenie spresňujúce, od ktorého mesiaca tento vnútroštátny orgán vyplácal belgické rodinné prídavky manželke žalobcu, ako aj ich výšku za mesiac, aby PMO mohol vyplácať od toho istého dátumu rodinné prídavky podľa služobného poriadku ako doplnkovú dávku. Na tento list od PMO Partena nijako nereagovala.

21      V súvislosti so žiadosťou zo 7. novembra 2006, ktorej predmetom podľa žalobcu „bolo v každom prípade získať vysvetlenie k dôvodom, pre ktoré Partena nevyplácala dávky v období od apríla 2005 do septembra 2006“, Partena informovala listom z 9. novembra 2006 manželku žalobcu, že suma 482,14 eura jej bola mesačne priznaná od 1. októbra 2006 ako rodinné prídavky na jej tri nezaopatrené deti.

22      Listom z 9. novembra 2009 adresovaným Partena a založeným do osobného spisu žalobcu Komisia informovala tento vnútroštátny orgán, že vypláca rodinné prídavky podľa služobného poriadku v plnej výške na tri najmladšie deti žalobcu, pričom jej pripomenula, že podľa judikatúry vyplývajúcej z rozsudku zo 7. mája 1987, Komisia/Belgicko (186/85, EU:C:1987:208) rodinné prídavky podľa služobného poriadku sú doplnkového charakteru k rodinným prídavkom, ktoré majú vyplácať prednostne vnútroštátne orgány.

 O kontrolných opatreniach

23      E-mailom z 10. februára 2010, s nadpisom „… Kontrola prídavkov na nezaopatrené dieťa vyplácaných z iných zdrojov (od [1. januára] 2005 až dodnes)“, PMO v podstate informoval žalobcu, že podľa jemu dostupných informácií sa javí, že jeho manželka bola zamestnaná alebo poberala podporu v nezamestnanosti, na základe čoho sa jej vyplácali belgické rodinné prídavky, ale žalobca neoznámil príjem prídavkov z iných zdrojov na ich deti. PMO pripomenul v tejto súvislosti ustanovenia služobného poriadku, teda článok 67 ods. 2 a článok 68 druhý odsek služobného poriadku, ktoré upravujú pravidlo „na zamedzenie súbehu“ v súvislosti s akýmikoľvek rodinnými prídavkami vyplácanými z iných zdrojov, ktorých existenciu sú úradníci povinní oznámiť (ďalej len „pravidlo na zamedzenie súbehu“), pričom o sumu rodinných prídavkov vyplácaných z iných zdrojov a prednostne musí byť znížená suma rodinných prídavkov podľa služobného poriadku. PMO teda pripomenul, že každý manžel, ktorý má právo na vnútroštátne rodinné prídavky, musí o ne požiadať, v danom prípade belgickú sociálnu poisťovňu príslušnú pre rodinné prídavky, prostredníctvom svojho zamestnávateľa, a že PMO o tom musí byť informovaný. Nakoniec PMO požiadal žalobcu, aby vyplnil formulár oznámenia nazvaného „Rodinné prídavky… vyplácané z iných zdrojov“ a vrátil mu ho v prípade, že poberá alebo mal by poberať z iných zdrojov vnútroštátne rodinné prídavky.

24      E-mailom z 10. februára 2010, ktorý predstavoval odpoveď, adresovaným PMO a v kópii svojej manželke, žalobca vysvetlil PMO, že nerozumie zmyslu jeho žiadosti, pretože potom ako podali vyhlásenia týkajúce sa narodenia ich detí a v súvislosti s ich žiadosťou o priame poberanie dávok z Partena, PMO priamo kontaktoval Partena, ktorá spracovávala otázku rodinných prídavkov jeho manželky, a to na účet jej zamestnávateľa. Žalobca uviedol, že „v dôsledku toho PMO už [bol] informovaný o situácii jeho manželky, ktorá dostávala rodinné prídavky od zamestnávateľa“ a pýtal sa PMO, čo „by ešte chcel vedieť“. Žalobca teda pri tejto príležitosti nevyplnil ani nevrátil formulár vyhlásenia, ktorý mu zaslal PMO e-mailom uvedeným v predchádzajúcom bode. Zaslal PMO kópiu listu zo 6. januára 2004, ale nepripojil kópiu listu z 9. novembra 2006, ktorý jeho manželke adresovala Partena.

25      E-mailom z 11. februára 2010 PMO potvrdil žalobcovi, že komunikuje s Partena vo veci rodinných prídavkov pre jeho tri najmladšie deti a že „spis ešte stále rieši s cieľom nápravy Partena“. PMO takisto informoval žalobcu, že žiadosť, aby podal oznámenie o rodinných prídavkoch poberaných z iných zdrojov, ktorá mu bola zaslaná, sa týkala takisto jeho prvých dvoch detí, pretože podľa posledných informácií, ktoré mal PMO, matka týchto dvoch detí, na ktoré boli takisto vyplácané rodinné prídavky podľa služobného poriadku v plnej výške, bola vyhlásená za „nezamestnanú“. PMO žiadal, aby žalobca potvrdil, či sa jeho bývalá manželka nachádza, pokiaľ ide o zamestnanie, stále v tejto situácii.

26      Potom ako sa žalobca telefonicky spojil s úradníkom z PMO, ktorý mal na starosti jeho spis, zaslal mu 11. februára 2010 e-mail v ktorom uviedol, že po prvé, pokiaľ ide o jeho tri najmladšie deti, vzhľadom nato, že PMO čakal na odpoveď od Partena, vyvodil z toho, že nebolo treba v tomto štádiu poskytnúť ďalšie informácie týkajúce sa vnútroštátnych rodinných prídavkov poberaných jeho manželkou. Po druhé žalobca uviedol, pokiaľ ide o jeho prvé dve deti, žijúce s ich matkou, jeho bývalou manželkou, že s bývalou manželkou už nie je viac v kontakte a že podľa jeho informácií bola nezamestnaná. Poskytol takisto PMO adresu svojej bývalej manželky v Belgicku.

27      E-mailom z 15. februára 2010 PMO informoval žalobcu, že na základe informácií, ktoré mu poskytol elektronicky, zastavil kontrolné konanie týkajúce sa jeho prvých dvoch detí, ale že keby sa situácia jeho bývalej manželky zmenila, pokiaľ ide o zamestnanie, PMO ho vyzýva, aby ho o tom informoval. Pokiaľ ide o jeho tri najmladšie deti, PMO oznámil žalobcovi, že „konanie ohľadom [jeho] spisu bolo prerušené“ a že keď žalobca získa informácie od Partena, má ich čo najskôr oznámiť PMO.

28      E-mailom zaslaným pred obedom 23. septembra 2011 PMO oznámil žalobcovi, že danému dátumu stále nemá nové informácie týkajúce sa jeho spisu a v dôsledku toho ho vyzval, aby informoval PMO o situácii týkajúcej sa jeho žiadosti o nápravu, ktorá bola podaná Partena.

29      E-mailom poslaným popoludní 23. septembra 2011 PMO informoval žalobcu, že dostal informácie, ktoré potreboval, priamo od Partena a že preto dôjde k aktualizácii spisu.

30      Oznámením z 29. septembra 2011 PMO v podstate informoval žalobcu, že dostal od Partena potvrdenie, že od 1. októbra 2006 poberal mesačne od tohto orgánu prostredníctvom svojej manželky rodinné prídavky v mesačnej výške od 482,14 eura do 586,27 eura, pričom tieto sumy potvrdil belgický orgán a ich súčet bol 33 875 eur. Teda, žalobcovi bolo oznámené, že podľa článku 85 služobného poriadku sa pristúpi k vymáhaniu tejto sumy podľa splátkového kalendára a že keďže neoznámil, že poberá vnútroštátne rodinné prídavky, PMO je povinný „postúpiť [jeho] spis [Úradu Komisie pre vyšetrovanie a disciplinárne opatrenia] na účely informovania a prípadného posúdenia dôvodnosti vymáhania [presahujúceho] obdobie piatich [posledných rokov]“.

 O vyšetrovaní a správe menovacieho orgánu

31      Oznámením z 27. januára 2012, obsahujúcim „splnomocnenie na účely vypočutia stanoveného v článku 3 prílohy IX služobného poriadku“, generálny riaditeľ GR „Ľudské zdroje a bezpečnosť“, konajúci ako menovací orgán, upovedomil riaditeľa Úradu Komisie pre vyšetrovanie a disciplinárne opatrenia (IDOC) o tom, že podľa jeho informácií žalobca nepriznal rodinné prídavky vyplácané z iných zdrojov a že v dôsledku toho sa rozhodol pristúpiť k jeho predbežnému vypočutiu v zmysle článku 3 prílohy IX služobného poriadku, aby mohol posúdiť dôkazy, ktoré svedčia proti nemu a rozhodnúť následne, či tieto dôkazy odôvodňujú, alebo nie, začatie disciplinárneho vyšetrovania. Týmto oznámením bol riaditeľ IDOC poverený vykonaním vypočutia žalobcu, ku ktorému došlo 28. februára 2012.

32      Zo zápisnice z vypočutia konkrétne vyplýva, že žalobca potvrdil, že poberal rodinné prídavky podľa služobného poriadku na svoje prvé dieťa od 1. augusta 1991 do 31. augusta 2008, na svoje druhé dieťa od 1. augusta 1991 do 31. júla 2011, na svoje tretie dieťa od 1. januára 1996, na svoje štvrté dieťa od 1. februára 1998 a nakoniec na svoje piate dieťa od 1. mája 2002. Žalobca takisto potvrdil, že dostal kópiu oznámenia zo 14. februára 1994, ktorú adresoval PMO jeho bývalej manželke a ktorou bola táto bývalá manželka informovaná, že prídavky podľa služobného poriadku na nezaopatrené dieťa sa jej vyplácajú na účet a v mene žalobcu pod podmienkou, že ustanovenia zriaďujúce právo na rodinné prídavky podľa služobného poriadku budú stále dodržané.

33      Pokiaľ ide o neexistenciu vyhlásenia týkajúceho sa zamestnania jeho bývalej manželky od roku 1995, žalobca oznámil, že po ich rozchode a ťažkom rozvode v roku 2000 už spolu neudržiavali kontakt; že v danom období nepracovala; že na základe dohody o rozvode rodinné prídavky podľa služobného poriadku, ktoré poberala jeho bývalá manželka od PMO, sa mali odpočítať od sumy výživného, ktoré jej mal platiť; že neskôr nadviazal kontakt s bývalou manželkou, aby potvrdila dátum, od ktorého sa po ich rozvode zamestnala a uviedla dôvody, pre ktoré podľa jej vlastných vyhlásení nedostávala rodinné prídavky z belgického systému sociálneho zabezpečenia.

34      Žalobca v rámci vypočutia takisto uznal, že PMO ho trikrát informoval o tom, že rodinné prídavky podľa služobného poriadku mu boli vyplácané v plnej výške na každé z jeho troch najmladších nezaopatrených detí podľa článku 67 ods. 2 služobného poriadku, a to z titulu, že z iných zdrojov mu nebol vyplácaný žiadny vnútroštátny rodinný prídavok. Žalobca potvrdil, že pri podávaní vyhlásenia o narodení jeho štvrtého dieťaťa v roku 1998, ale takisto aj v prípade ostatných svojich detí, vyhlásil, že nepoberá takúto vnútroštátnu dávku a uznal, že od 1. októbra 2006 jeho manželka začala poberať belgické rodinné prídavky a že ho o tom informovala.

35      Potom, ako mu bola položená otázka, aké boli dôvody, pre ktoré potom ako Partena zaslala 9. novembra 2006 jeho manželke list, nepriznal PMO dávky poberané z iných zdrojov, teda od tohto vnútroštátneho orgánu, žalobca uviedol, že vzhľadom na list zo 6. januára 2004, ktorého kópiu dostal, sa domnieval v danom čase v dobrej viere jednak, že Partena poskytne PMO údaje o presných sumách poberaných jeho manželkou a že jednak keďže tieto dva orgány spolu komunikovali, bol v presvedčení, že nie je možné poberať súčasne vnútroštátne rodinné prídavky a rodinné prídavky podľa služobného poriadku. Podľa zápisnice z vypočutia žalobca takisto uviedol, že keď ho jeho manželka informovala o tom, že poberá naďalej rodinné prídavky vyplácané Partena na ich tri deti, odpovedal jej, že PMO sa tejto záležitosti venuje a vykoná nápravu tejto situácie v spolupráci s Partena.

36      Nakoniec žalobca tvrdil, že nepreskúmal na svojich výplatných páskach, v prejednávanej veci na tých, ktoré boli vydané v období rokov 2006 až 2011, či naďalej poberá alebo nepoberá plnú výšku rodinných prídavkov podľa služobného poriadku a že okrem toho jeho manželka a on nemali spoločný bankový účet.

37      Dňa 6. júla 2012 generálny riaditeľ GR „Ľudské zdroje a bezpečnosť“ ako menovací orgán vydal správu pre disciplinárnu komisiu v súlade s článkom 12 prílohy IX služobného poriadku (ďalej len „správa menovacieho orgánu“).

38      Pokiaľ ide o tri najmladšie deti žalobcu, správa menovacieho orgánu uvádzala, že bolo zistené, že od augusta 2003 Partena začala vyplácať mesačne belgické rodinné prídavky na osobný bankový účet manželky žalobcu a že okrem toho boli vykonané v banke prevody vo výške 10 866,17 eura a 5 547,27 eura zo strany Partena v septembri 2003 a v apríli 2005, s cieľom vyplatiť so spätnou účinnosťou rodinné prídavky na tri deti v období od októbra 1997 do júna 2002 a od júla 2002 do februára 2005.

39      Správa menovacieho orgánu poukázala nato, že okrem sumy 33 875 eur, uvedenej v bode 30 tohto rozsudku, suma vnútroštátnych rodinných prídavkov, ktoré Partena vyplatila manželke žalobcu za obdobie od októbra 1997 do marca 2005 bola vo výške 25 816 eur. Keďže o túto sumu mala byť znížená výška rodinných prídavkov podľa služobného poriadku vyplatených žalobcovi, celková predmetná finančná ujma bola v konečnom dôsledku 59 691 eur.

40      Pokiaľ ide o dávky vyplácané podľa služobného poriadku, ktoré boli vyplácané na prvé dve deti žalobcu, správa menovacieho orgánu uvádzala, že hoci bývalá manželka žalobcu bola zamestnaná prinajmenšom od roku 2005, v dôsledku čoho jej vznikol nárok na belgické rodinné prídavky, nemožno vytýkať žalobcovi, že o tom neinformoval PMO.

41      Pokiaľ ide o jeho tri najmladšie deti, na ktoré jeho manželka poberala od Partena vnútroštátne rodinné prídavky, správa menovacieho orgánu konštatovala, že „žalobca tým, že sám nepriznal pred správnym orgánom belgické [rodinné] prídavky na svoje deti, hoci vedel, že tieto dávky boli vyplácané jeho manželke a okrem toho mu boli vyplácané v plnej výške rodinné prídavky podľa služobného poriadku na tie isté deti, [žalobca] porušil článok 67 ods. 2 služobného poriadku“.

42      V správe menovacieho orgánu bol vyjadrený záver, že na rozdiel od toho, čo tvrdil žalobca, jeho správanie nie je možné vysvetliť existenciou priamych kontaktov medzi Partena a PMO, priamych kontaktov, ktoré ho údajne utvrdili v tom, že tieto orgány predídu situácii súbehu vnútroštátnych rodinných prídavkov a prídavkov podľa služobného poriadku. Správa menovacieho orgánu konkrétne uvádzala, že vzhľadom na obsah listu zo 6. januára 2004, ktorého kópiu žalobca dostal, mal žalobca najneskôr k tomuto dátumu objasniť svoju situáciu, pretože na rozdiel od toho, čo sa domnieval v danom čase PMO a čo vyplývalo z tohto listu, Partena už v danom čase neskúmala práva manželky žalobcu na belgické rodinné prídavky, ale naopak už jej ich pred viac ako piatimi mesiacmi začala vyplácať, o čom mal žalobca výslovne informovať PMO.

43      Okrem toho správa menovacieho orgánu uvádzala, že keď Partena opäť začala vyplácať dávky v novembri 2006 v prospech manželky žalobcu a táto sa pýtala žalobcu, čo treba robiť, mal žalobca kontaktovať PMO, aby vysvetlil situáciu vzhľadom na túto novú skutočnosť. Tým, že tak neurobil, hoci mu boli súčasne naďalej vyplácané rodinné prídavky podľa služobného poriadku v plnej výške, čo si mohol všimnúť na svojich výplatných páskach, žalobca súhlasil s tým, aby mu boli napriek tomu, že poznal pravidlo na zamedzenie súbehu, neoprávnene vyplácané značné sumy Komisiou, a to v rozpore s článkom 67 ods. 2 služobného poriadku.

44      Okrem toho správa menovacieho orgánu uvádzala, že správanie žalobcu predstavuje takisto porušenie jeho povinnosti zachovávať lojálnosť voči inštitúcii v zmysle článku 11 služobného poriadku, pretože na základe tejto povinnosti mu prináležalo uľahčiť splnenie úlohy, ktorú mal správny orgán, aj keď tento orgán bol v kontakte s Partena, a to tým, že by mu poskytol všetky potrebné informácie umožňujúce mu posúdiť, či môže alebo nemôže poberať plnú výšku rodinných prídavkov podľa služobného poriadku, čo však žalobca neurobil.

45      V správe menovacieho orgánu sa došlo k záveru, že vzhľadom na takéto porušenia článku 67 ods. 2 a článku 11 prvého odseku služobného poriadku, ktoré pretrvávali a spôsobili značnú majetkovú ujmu Komisii, je zaradenie do nižšej platovej triedy primeraným postihom vzhľadom na závažnosť chyby, ktorej sa dopustil žalobca.

 O odôvodnenom stanovisku disciplinárnej komisie

46      Disciplinárna komisia, ktorá prejednávala správu menovacieho orgánu, oznámením zo 6. septembra 2012 predvolala žalobcu na vypočutie na 24. októbra 2012, pričom ho vyzvala na predloženie písomných pripomienok.

47      Listom z 15. októbra 2012 žalobca predložil svoje písomné pripomienky, ktorými mal v úmysle najmä spochybniť niektoré tvrdenia uvedené v správe menovacieho orgánu, poukázať na podľa neho neúplnosť disciplinárneho spisu a odvolať sa na niektoré dôkazy vo svoj prospech, ktoré neboli zohľadnené.

48      V tejto súvislosti žalobca spochybnil tvrdenie uvedené v správe menovacieho orgánu, podľa ktorého sa ho manželka spýtala v novembri 2006 „čo treba robiť“ potom ako „jej Partena opäť začala vyplácať rodinné prídavky“. Podľa neho totiž až dovtedy jeho manželka nepoznala povahu a presné sumy predmetných dávok, vyplácaných pred novembrom 2006, čo potvrdzuje aj skutočnosť, že listom z 9. novembra 2006, ktorý dostala od Partena, tento vnútroštátny orgán stanovil právo na rodinné prídavky až od 1. októbra 2006. Žalobca takisto uviedol, že nie je pravda, že by súhlasil s výplatou dávok od Komisie, úprimne sa totiž domnieval, že PMO, ktorý bol v kontakte s Partena, môže napraviť situáciu zaslaním jednoduchého listu alebo telefonicky.

49      Okrem listov uvedených v bodoch 15 až 18 tohto rozsudku žalobca predložil disciplinárnej komisii list z 22. marca 2012, adresovaný jeho manželkou Partena ako odpoveď na list tohto orgánu zo 14. marca 2012. V tomto liste manželka žalobcu odkázala na výtlačok z databázy tohto orgánu, pochádzajúci zo 14. marca 2012, ktorý obsahoval zoznam platieb, ktoré boli vykonané na jej osobný účet ako rodinné prídavky v období rokov 2000 až 2012, pričom požiadala tento vnútroštátny orgán v súvislosti s týmto výtlačkom pripojeným k listu zo 14. marca 2012, aby jej poskytol kópiu rozhodnutia Partena, ktorým bolo v danom čase stanovené právo na belgické rodinné prídavky týkajúce sa obdobia spred októbra 2006, pretože si nespomína, že by bola dostala takýto list a podľa nej jej vznikli práva až od októbra 2006, o čom bola informovaná listom z novembra 2006.

50      Žalobca takisto poskytol disciplinárnej komisii čestné vyhlásenie svojej manželky, podpísané 11. marca 2012, v ktorom jeho manželka vyhlasuje, že dostala príspevky pri narodení od Partena, ale nespomína si, že by dostala rodinné prídavky od Partena pred októbrom 2006. Manželka žalobcu takisto vyhlásila, že „bola veľmi prekvapená, ak nie priamo šokovaná, nedávnym vyhlásením Partena Komisii [podľa ktorého manželka žalobcu dostávala] prídavky zo strany [tohto orgánu] od roku 1995“ a mala v úmysle požiadať v prípade potreby o kópie svojich výpisov z banky, ktoré si neodložila, za obdobia počas ktorých Partena tvrdí, že jej posielala peňažné dávky.

51      Žalobca v písomných pripomienkach tvrdil, že nikdy nemal v úmysle vykonať podvod a že hoci sa mohol dopustiť chýb, došlo k nim sčasti nevedomosťou a sčasti prehnanou dôverou v schopnosť PMO a Partena vykonať nápravu v spise týkajúcom sa vyplácania rodinných prídavkov bez toho, aby on do toho musel vstupovať. Konkrétne, spis bol obzvlášť zložitý, o čom svedčia rozpory a zjavné chyby, ktorých sa dopustila Partena pri vyplácaní rodinných prídavkov jeho manželke. Ďalej, Partena neuviedla vo svojich listoch údajné platby, ktoré nie sú uvedené ani na výplatných páskach jeho manželky a pokiaľ ide o platby, žalobca o ich existencii ani nevedel, pretože nemá prístup k osobnému bankovému účtu svojej manželky.

52      Žalobca takisto zdôraznil, že počas 20 rokov jeho kariéry na Komisii mu nebolo vytýkané žiadne porušenie povinností vyplývajúcich zo služobného poriadku a že naopak, ako o tom svedčí jeho hodnotiaca správa za rok 2010, bol opísaný ako osoba poznajúca pravidlá a prax, rešpektujúca etiku a integritu.

53      Žalobca na záver uviedol, že návrh na zaradenie do nižšej platovej triedy, predložený menovacím orgánom je podľa neho úplne neprimeraný.

54      Dňa 12. novembra 2012 disciplinárna komisia vydala svoje odôvodnené stanovisko. V tejto súvislosti vylúčila zo svojho skúmania situáciu týkajúcu sa rodinných prídavkov na prvé dve deti žalobcu, keď uviedla, že menovací orgán nekonštatoval žiadnu výhradu v tejto súvislosti.

55      Pokiaľ ide o tri najmladšie deti, disciplinárna komisia konštatovala, že až do roku 2003 nedochádzalo k súbehu dávok podľa služobného poriadku a belgických dávok, keďže manželka žalobcu, hoci bola zamestnaná, nedostávala pravidelne od Partena belgické rodinné prídavky, na ktoré mala právo. Na druhej strane, k súbehu došlo od augusta 2003, odkedy Partena začala vyplácať mesačne manželke žalobcu na jej osobný bankový účet rodinné prídavky na tri najmladšie deti žalobcu a okrem toho jej v septembri 2003 vyplatila sumu približne 11 000 eur ako doplatok za obdobie od októbra 1997 do júna 2002. Hoci tento vnútroštátny orgán od apríla 2005, potom ako vykonal prevod sumy viac ako 5 500 eur v banke v prospech manželky žalobcu ako doplatok za obdobie od júla 2002 do februára 2005, z neznámych dôvodov prerušil platby až do septembra 2006, zdalo sa, že od októbra 2006 opäť začalo mesačné vyplácanie belgických rodinných prídavkov a potom už nepretržite pokračovalo.

56      Disciplinárna komisia uviedla, že vyhlásenia vykonané žalobcom pri príležitosti narodenia jeho troch najmladších detí, teda v rokoch 1995, 1998 a 2002, neboli chybné alebo zavádzajúce, pretože v danom období Partena naozaj žiadny rodinný prídavok nevyplácala.

57      Disciplinárna komisia dospela k záveru, že v spise nie je uvedený dostatok skutkových okolností, ktoré by preukazovali úmysel žalobcu porušiť článok 67 ods. 2 služobného poriadku, „hoci je ťažko uveriť, že [žalobcovi] manželka nepovedala o platbách vo výške 11 000 [eur] a 5 500 [eur], ktoré dostala v rokoch 2003 a 2005“.

58      Na druhej strane disciplinárna komisia dospela k záveru, že od októbra alebo novembra 2006, čo bol dátum, ku ktorému podľa vlastného vyjadrenia žalobca bol informovaný o tom, že jeho manželka bude dostávať takmer 500 eur mesačne ako belgické rodinné prídavky, mal konať obozretnejšie a informovať PMO o tejto zmene situácie, ktorá mala zahŕňať zníženie sumy, ktorú naďalej poberal v plnej výške z rozpočtu Únie, o sumu, ktorú mala poberať jeho manželka a to o to viac, že bol úradníkom vo vysokej platovej triede, zastával miesto správcu programov a v plnej miere vedel o pravidle na zamedzenie súbehu, pripomenutom zo strany PMO pri príležitosti narodenia každého z jeho detí.

59      Pokiaľ ide o tvrdenia žalobcu, podľa ktorých neupriamil svoju pozornosť na rodinné prídavky poberané jeho manželkou, nepreskúmal svoje výplatné pásky, aby si overil, či o sumu rodinných prídavkov poberaných jeho manželkou, bola znížená suma, ktorú poberal ako dávku podľa služobného poriadku na nezaopatrené dieťa a čakal, že PMO a Partena, ktoré boli v kontakte ohľadom tejto veci, vyriešia otázku samostatne ako správne orgány, disciplinárna komisia dospela k záveru, že tieto vysvetlenia nepredstavujú ospravedlnenie, ani platné odôvodnenie. Bola teda toho názoru, že by mal byť uložený žalobcovi disciplinárny postih, ktorý bude prísnejší ako len napomenutie alebo pokarhanie, aby pochopil, že inštitúcia má právo očakávať primeranú úroveň náležitej starostlivosti svojich úradníkov, keďže administratívne záležitosti vedúce k priznaniu finančných výhod si vyžadujú zo strany úradníkov obzvlášť zvýšenú úroveň náležitej starostlivosti.

60      Pokiaľ ide o návrh menovacieho orgánu na zaradenie žalobcu do nižšej platovej triedy, disciplinárna komisia jednohlasne uznala existenciu viacerých poľahčujúcich okolností, ktoré treba zohľadniť pri určovaní plánovaného postihu.

61      V tejto súvislosti disciplinárna komisia uznala ako poľahčujúcu okolnosť „takmer dokonalý zmätok“, ktorý dlho pretrvával, pokiaľ ide o právo na belgické rodinné prídavky manželky žalobcu, najmä pretože od roku 1995 do roku 2000 Assubel odmietol v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie priznať uvedené dávky z dôvodu, že rodinné prídavky podľa služobného poriadku boli vyššie; potom v roku 2000 Partena podmienila priznanie belgických rodinných prídavkov predložením potvrdenia Komisie o tom, že už nevypláca dávku podľa služobného poriadku na nezaopatrené dieťa; a nakoniec po odpovedi Komisie z 12. apríla 2002, týkajúcej sa situácie žalobcu, pokiaľ ide o rodinné prídavky podľa služobného poriadku, Partena začala vyplácať belgické rodinné prídavky až od augusta 2003.

62      Disciplinárna komisia takisto uznala ako poľahčujúcu okolnosť pasivitu PMO, pretože potom ako PMO neúspešne žiadal Partena v januári 2004 o náhradu belgických rodinných prídavkov, pričom nevedel, že v skutočnosti ich už manželka žalobcu začala poberať od Partena, táto služba Komisie nikdy neadresovala pripomienku Partena a nesledovala cieľ nápravy situácie, ktorá tak pretrvávala dovtedy, až kým vo februári 2010 nezačala všeobecná kontrola týkajúca sa rodinných prídavkov poberaných z iných zdrojov.

63      Hoci PMO nevedel o existencii dvoch mimoriadnych platieb v prospech manželky žalobcu sledujúcich nápravu zo strany Partena a listom zo 6. januára 2004, ktorého kópiu žalobca dostal, PMO požiadal Partena, aby nahradila Komisii plnú výšku belgických rodinných prídavkov od 1. decembra 1995, disciplinárna komisia poukázala na nečinnosť PMO, a to o to viac, že sumy, ktoré podľa PMO mala Partena zaplatiť, boli značné. Podľa disciplinárnej komisie totiž keby PMO trval na tom, aby mu Partena uhradila náhradu, problém dvojitých platieb by bol zistený a vyriešený v roku 2004.

64      Podľa disciplinárnej komisie „inými slovami, najneskôr od januára 2004 PMO mal všetky podklady potrebné nato, aby sa predišlo vzniku situácie súbehu, ale nevyužil ich, [takže disciplinárna komisia] si kladie otázku, či si PMO v tomto kontexte splnil svoju povinnosť brániť finančné záujmy [Únie] voči vnútroštátnemu orgánu [a] konštatuje, že v každom prípade presnejší manažment spisu v roku 2004, ak nie už v roku 2002, mohol predísť tomu, aby takýto prípad nabral disciplinárny rozmer.“

65      Disciplinárna komisia jednohlasne dospela k záveru, že nedbanlivosť žalobcu je neospravedlniteľná a zaslúži si uloženie disciplinárneho postihu s finančnými dôsledkami, pričom však treba pripísať časť zodpovednosti PMO, ktorý napriek tomu, že vedel o tom, že manželka žalobcu mala právo poberať belgické rodinné prídavky, túto situáciu viac ako šesť rokov neriešil.

66      Preto disciplinárna komisia odporučila menovaciemu orgánu, aby konštatoval len nedbanlivostné porušenie článku 67 ods. 2 služobného poriadku, bez toho, aby ho považoval za porušenie povinnosti zachovávať lojálnosť, uvedenej v článku 11 služobného poriadku. Navrhla teda menovaciemu orgánu potrestať žalobcu odkladom postupu do vyššieho platového stupňa počas obdobia 18 mesiacov.

 O rozhodnutí tripartitného menovacieho orgánu

67      Rozhodnutím z 24. júna 2013 tripartitný menovací orgán, zložený z generálneho riaditeľa GR „Ľudské zdroje a bezpečnosť“, zástupcu generálneho riaditeľa GR „Hospodárska súťaž“ a osobitného poradcu z GR „Poľnohospodárstvo a rozvoj vidieka“, potom ako vypočul žalobcu na vypočutí, ktoré sa konalo 5. marca 2013, rozhodol uložiť žalobcovi postih zníženia o tri platové stupne (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).

68      V tejto súvislosti tripartitný menovací orgán konštatoval, že tým, že žalobca dostal kópiu listu zo 6. januára 2004, bol žalobca upozornený, že suma jeho rodinných prídavkov podľa služobného poriadku bude znížená o sumu dávok tej istej povahy vyplácaných Partena jeho manželke. Teda, v rokoch 2004 až 2011 mohol ľahko konštatovať pri prezeraní svojich výplatných pások zasielaných najprv vnútornou poštou a potom elektronicky, že naopak, naďalej poberá všetky dávky podľa služobného poriadku. Tripartitný menovací orgán dospel k záveru, že žalobca najneskôr od roku 2006, čo bol dátum, keď ho manželka informovala, že pravidelne poberá belgické rodinné prídavky, mal kontaktovať príslušný správny orgán s cieľom vysvetlenia svojej situácie a v tejto súvislosti menovací orgán nemohol uznať tvrdenie, že žalobca si neprezrel svoje výplatné pásky.

69      Okrem porušenia článku 67 ods. 2 služobného poriadku, vyplývajúceho z nepodania vyhlásenia o poberaní belgických rodinných prídavkov, tripartitný menovací orgán zdôraznil, že podľa neho prináleží každému úradníkovi, aby poskytol správnemu orgánu všetky informácie, ktoré by mu mohli pomôcť pri zisťovaní, či výhoda, ktorú si nárokuje tento úradník, môže byť priznaná. Tento proaktívny prístup vyplýva z povinnosti zachovávať lojálnosť, ktorá zahŕňa povinnosť, aby každý úradník uprednostnil záujmy inštitúcie pred akýmikoľvek inými záujmami, vrátane osobných záujmov. Svojou hrubou nedbanlivosťou tak žalobca porušil takisto túto povinnosť uvedenú v článku 11 služobného poriadku.

70      Pokiaľ ide o existenciu priamych kontaktov medzi PMO a Partena, tripartitný menovací orgán dospel k záveru, že táto okolnosť nezbavila vôbec žalobcu povinnosti poskytnúť inštitúcii všetky potrebné informácie na určenie jeho finančných nárokov. Takto, napriek uvádzanej nečinnosti PMO žalobca, ktorý vedel o doplnkovej povahe rodinných prídavkov podľa služobného poriadku, v každom prípade opomenul oznámiť PMO pravidelné vyplácanie predmetných belgických dávok, hoci naďalej poberal plnú výšku dávok podľa služobného poriadku. Tripartitný menovací orgán teda dospel k záveru, že „nedostatok venovania pozornosti spisu zo strany dotknutých správnych orgánov nemôže predstavovať poľahčujúcu okolnosť vzhľadom na správanie [žalobcu] od októbra 2006“.

71      Pokiaľ ide o rozsah ujmy spôsobenej záujmom Komisie, tripartitný menovací orgán uviedol, že žalobca neoprávnene dostal 59 691 eur, z čoho 32 000 eur už vrátil na základe článku 85 služobného poriadku. Okrem toho vzal na vedomie záväzok žalobcu dobrovoľne vrátiť zvyšok sumy, ktorú dostal neoprávnene a ktorá od neho nebola vymáhaná z dôvodu premlčania, teda sumu 27 691 eur.

72      Tripartitný menovací orgán zdôraznil hrubú nedbanlivosť žalobcu, podľa neho neprijateľnú zo strany úradníka, ale nedospel k záveru, že by sa svojim správaním žalobca chcel úmyselne obohatiť na úkor rozpočtu Únie.

73      Pokiaľ ide o stupeň osobnej zodpovednosti žalobcu, tripartitný menovací orgán dospel k záveru, že žalobca bol „v plnej miere zodpovedný“ za to, že príslušný správny orgán nebol informovaný o tom, že jeho manželka pravidelne poberá od októbra 2006 belgické rodinné prídavky. Okrem toho, vzhľadom na skúsenosti žalobcu, jeho platovú triedu a odpracované roky, tripartitný menovací orgán konštatoval, že zo strany žalobcu bolo možné očakávať viac pozornosti a záujmu o uplatniteľné pravidlá. Pokiaľ ide napokon o opakované porušenie a predchádzajúce správanie sa žalobcu vo výkone služby, tripartitný menovací orgán zdôraznil, že v prípade žalobcu nedošlo k porušeniu povinností počas celej jeho kariéry.

74      Vzhľadom na tieto úvahy tripartitný menovací orgán dospel k záveru, že je dôvodné uložiť mu postih trvalého zaradenia do nižšej platovej triedy, a to o jednu platovú triedu. Tripartitný menovací orgán však považoval za potrebné zohľadniť pri určovaní úrovne postihu vzhľadom na jeho účinky to, že žalobca je blízko ku koncu svojej kariéry a tak sa nakoniec rozhodol uložiť mu len postih zníženia o tri platové stupne.

 O konaní pred podaním žaloby

75      Podaním z 23. septembra 2013 žalobca podal sťažnosť proti napadnutému rozhodnutiu. Na podporu svojej sťažnosti uviedol dva dôvody, založené na zjavne nesprávnom posúdení a nedostatku odôvodnenia. Žalobca v podstate tvrdil, že tripartitný menovací orgán nezohľadnil poľahčujúce okolnosti uznané disciplinárnou komisiou.

76      Rozhodnutím z 24. januára 2014 menovací orgán Komisie poverený rozhodovaním o sťažnostiach túto sťažnosť zamietol. V tejto súvislosti menovací orgán oznámil, že na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobca, tripartitný menovací orgán zohľadnil skutočnosť, že to nebolo úmyselné konanie, keď žalobca opomenul podať vyhlásenie o pravidelnom vyplácaní belgických rodinných prídavkov od roku 2006, ako aj okolnosť, že sa žalobca zaviazal dobrovoľne nahradiť neoprávnene prijaté sumy, na ktoré sa už môže vzťahovať premlčanie. To isté sa týka aj toho, že žalobca sa nedopustil iného porušenia povinností počas svojej kariéry, hoci tripartitný menovací orgán dospel k záveru, že predchádzajúce správanie žalobcu nemôže predstavovať samo o sebe poľahčujúcu okolnosť v prípade hrubej chyby, ktorej sa žalobca dopustil v prejednávanom prípade.

77      Menovací orgán síce uznal, že pôvodne existovala zmätočná situácia, pokiaľ ide o práva manželky žalobcu na belgické rodinné prídavky, ale zdôraznil jednak, že situácia sa vyjasnila a napravila od roku 2003 a že jednak od októbra 2006 žalobcu informovala manželka o tom, že poberá dávky od Partena, tak ako bolo potvrdené v liste od tohto orgánu z 9. novembra 2006. Preto prinajmenšom od tohto posledného uvedeného dátumu pôvodne zmätočná situácia, pokiaľ ide o práva jeho manželky, bola objasnená a už nebola takej povahy, že by mohla ovplyvniť správanie žalobcu od tohto dátumu.

78      Menovací orgán spochybnil, že by sa žalobca mohol odvolávať na legitímnu dôveru, založenú na tom, že PMO údajne veľmi dobre vedel od januára 2004, že Partena vypláca dávky, čo mu umožnilo dospieť k záveru, že nie je povinný poskytnúť doplňujúce informácie PMO. Menovací orgán v tejto súvislosti totiž zdôraznil, že práve obsah listu zo 6. januára 2004 jasne ukazoval, že k tomuto dátumu PMO nevedel o existencii platieb zo strany Partena v prospech manželky žalobcu.

79      Pokiaľ ide o to, že PMO nevenoval náležitú starostlivosť spisu žalobcu, menovací orgán síce pripustil, že väčšia pozornosť spisu žalobcu by umožnila vyhnúť sa tomu, aby situácia súbehu vnútroštátnych rodinných dávok a dávok podľa služobného poriadku pretrvávala šesť rokov, dospel však k záveru, že tento nedostatok náležitej starostlivosti neznižuje vlastnú zodpovednosť žalobcu, týkajúcu sa nedbanlivosti podať od roku 2006 vyhlásenie príslušnému správnemu orgánu, že jeho manželka poberá belgické rodinné prídavky.

80      Pokiaľ ide o údajný nedostatok odôvodnenia, menovací orgán dospel k záveru, že tripartitný menovací orgán poskytol dostatočné odôvodnenie, pokiaľ ide o kvalifikáciu správania žalobcu za hrubú nedbanlivosť. Pokiaľ ide o dôvody, ktoré odôvodnili voľbu tripartitného menovacieho orgánu nenasledovať odôvodnené stanovisko disciplinárnej komisie, menovací orgán zdôraznil, že odmietol možnosť považovať správanie PMO za poľahčujúcu okolnosť, čo korelatívne odôvodnilo sprísnenie uloženého postihu v porovnaní s postihom odporúčaným disciplinárnou komisiou.

 Návrhy účastníkov konania a konanie

81      Žalobca navrhuje, aby Súd pre verejnú službu:

–        zrušil napadnuté rozhodnutie,

–        v prípade potreby zrušil rozhodnutie, ktorým sa zamietla jeho sťažnosť,

–        zaviazal Komisiu na náhradu trov konania.

82      Komisia navrhuje, aby Súd pre verejnú službu:

–        zamietol žalobu,

–        zaviazal žalobcu na náhradu trov konania.

83      Účastníci konania boli vyzvaní listom z kancelárie Súdu pre verejnú službu z 15. septembra 2014, aby odpovedali na otázky položené Súdom pre verejnú službu v rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania. Na túto výzvu riadne odpovedali 22. septembra 2014.

 Právny stav

84      Žalobca na podporu svojej žaloby uvádza dva žalobné dôvody, ktorými sa domáha zrušenia napadnutého rozhodnutia a rozhodnutia o zamietnutí sťažnosti, a to dôvody založené po prvé na zjavne nesprávnom posúdení a porušení zásady proporcionality a po druhé na nedostatku odôvodnenia.

 O predmete žaloby

85      Na úvod treba pripomenúť, že súd Únie môže v súlade so zásadou hospodárnosti konania rozhodnúť, že netreba rozhodnúť osobitne o návrhoch smerujúcich proti rozhodnutiu o zamietnutí sťažnosti, ak dospeje k záveru, že tieto návrhy nemajú samostatný obsah a v skutočnosti sa prelínajú s návrhmi smerujúcimi proti rozhodnutiu napadnutému sťažnosťou. Tak to môže byť najmä v prípade, keď súd konštatuje, že rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti iba potvrdzuje rozhodnutie napadnuté sťažnosťou, takže zrušenie rozhodnutia o zamietnutí sťažnosti by nemalo na právne postavenie dotknutej osoby iný účinok než účinok vyplývajúci zo zrušenia rozhodnutia napadnutého sťažnosťou (rozsudky Adjemian a i./Komisia, T-325/09 P, EU:T:2011:506, bod 33, a López Cejudo/Komisia, F-28/13, EU:F:2014:55, bod 29).

86      Hoci v prejednávanej veci je tomu tak, pokiaľ ide o rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti, vzhľadom na vývoj konania pred podaním žaloby musí byť odôvodnenie uvedené v rozhodnutí o zamietnutí sťažnosti, ktoré v prejednávanej veci spresňuje určité aspekty napadnutého rozhodnutia, takisto zohľadnené pri skúmaní zákonnosti pôvodného aktu spôsobujúceho ujmu, pričom toto odôvodnenie by sa malo prekrývať s týmto posledným uvedeným aktom (pozri rozsudok Mocová/Komisia, F-41/11, EU:F:2012:82, bod 21).

 O prvom žalobnom dôvode, založenom na zjavne nesprávnom posúdení a porušení zásady proporcionality

 Tvrdenia účastníkov konania

87      Žalobca na podporu svojho prvého žalobného dôvodu v podstate tvrdí, že menovací orgán sa dopustil zjavne nesprávneho posúdenia, keď neuznal za poľahčujúce určité okolnosti v prejednávanej veci. Tým menovací orgán prijal postih, ktorý je v rozpore so zásadou proporcionality.

88      Konkrétne, spomedzi okolností, ktoré mal za poľahčujúce uznať menovací orgán, žalobca uvádza po prvé to, že nemal spoločný bankový účet s manželkou, čo vysvetľuje, prečo si neuvedomil, že jeho manželka dostala viaceré značné sumy, vyplatené zo strany Partena v rokoch 2003 a 2005, ako aj to, že poberala pravidelne rodinné prídavky, vyplácané zo strany Partena od novembra 2006. Po druhé odkazuje na zmätočnú situáciu vzniknutú nejednoznačným správaním Partena, pokiaľ ide o práva jeho manželky na belgické rodinné prídavky. Po tretie uvádza nedostatok náležitej starostlivosti zo strany PMO, čo by tiež mala byť poľahčujúca okolnosť. Po štvrté, menovací orgán neuznal za dostatočne poľahčujúcu okolnosť to, že sa dobrovoľne rozhodol nahradiť neoprávnene poberané sumy, vymáhanie ktorých už bolo premlčané. To isté platí po piate, aj pokiaľ ide o to, že nemal v úmysle uviesť správny orgán do omylu. Nakoniec po šieste odkazuje na svoje bezchybné správanie počas celej kariéry.

89      Komisia navrhuje, aby bol tento žalobný dôvod zamietnutý ako nedôvodný, pričom v podstate tvrdí, že v každom prípade od roku 2006 žalobca vedel, že Partena informovala jeho manželku o vyplácaní belgických rodinných prídavkov, takže od tohto okamihu už nemal naďalej poberať, a to počas približne piatich rokov, rodinné prídavky podľa služobného poriadku bez toho, aby si overil na výplatných páskach, či náprava situácie, ktorá z toho mala vyplynúť, v predmetnom prípade zníženie o 500 eur, bola naozaj vykonaná a bez toho, aby informoval PMO o obsahu listu Partena z novembra 2006. Komisia zdôrazňuje, že žalobca sa nemohol domnievať počas piatich rokov, že situáciu si vyriešia správne orgány, kým on naďalej poberal v plnej výške rodinné prídavky podľa služobného poriadku a jeho manželka zas v plnej výške belgické rodinné prídavky.

 Posúdenie Súdom pre verejnú službu

90      Na úvod treba pripomenúť, že predpokladom zákonnosti akéhokoľvek disciplinárneho postihu je preukázanie toho, že sa skutočnosti vytýkané dotknutej osobe naozaj stali (rozsudky Daffix/Komisia, T-12/94, EU:T:1997:208, body 63 a 64, a Tzikis/Komisia, T-203/98, EU:T:2000:130, bod 51).

91      Pokiaľ ide o posúdenie závažnosti porušení konštatovaných disciplinárnou komisiou, ktoré svedčia v neprospech úradníka a voľbu postihu, ktorý sa javí vzhľadom na tieto porušenia ako najvhodnejší, tieto záležitosti patria v zásade do rámca širokej voľnej úvahy menovacieho orgánu, s výnimkou prípadu, že by uložený postih bol neprimeraný vzhľadom na zistené skutočnosti (pozri rozsudok E/Komisia, T-24/98 a T-241/99, EU:T:2001:175, body 85 a 86). Teda, podľa ustálenej judikatúry má menovací orgán právomoc vykonať posúdenie zodpovednosti úradníka, ktoré je odlišné od posúdenia disciplinárnej komisie, ako aj zvoliť následne disciplinárny postih, ktorý považuje za primeraný na sankcionovanie konštatovaných disciplinárnych pochybení (rozsudky Y/Súdny dvor, T-500/93, EU:T:1996:94, bod 56, a Tzikis/Komisia, EU:T:2000:130, bod 48).

92      Potom ak sa preukáže, že sa skutkové okolnosti naozaj stali, musí sa súdne preskúmanie vzhľadom na právomoc širokej voľnej úvahy, ktorú má menovací orgán v disciplinárnej oblasti, obmedziť na overenie neexistencie zjavne nesprávneho posúdenia a zneužitia právomoci (rozsudok Tzikis/Komisia, EU:T:2000:130, bod 50).

93      Pokiaľ ide osobitne o primeranosť disciplinárneho postihu oproti závažnosti zistených skutkových okolností, Súd pre verejnú službu musí zohľadniť to, že určenie postihu je založené na celkovom posúdení všetkých konkrétnych činov a okolností vlastných každému individuálnemu prípadu menovacím orgánom, pričom služobný poriadok nestanovuje pevný vzťah medzi postihmi, ktoré sú v ňom uvedené, a rôznymi kategóriami porušenia povinností úradníkov, ani nespresňuje, v akej miere sa má existencia priťažujúcich alebo poľahčujúcich okolností prejaviť pri voľbe postihu. Skúmanie súdu na prvom stupni je preto obmedzené na otázku, či posúdenie priťažujúcich a poľahčujúcich okolností menovacím orgánom bolo vykonané primerane, pričom pri tomto skúmaní súd nemôže nahradiť menovací orgán, pokiaľ ide o hodnotové úsudky, ku ktorým v tejto súvislosti tento orgán dospeje (rozsudok BG/Ombudsman, T-406/12 P, EU:T:2014:273, bod 64 a tam citovaná judikatúra).

94      V prejednávanej veci Súd pre verejnú službu uvádza, že žalobca nespochybňuje to, že dokonca aj potom ako bol informovaný svojou manželkou v roku 2006 o tom, že dostala potvrdenie zo strany Partena o priznaní vnútroštátnych rodinných prídavkov od 1. októbra 2006, nepodal vyhlásenie správnemu orgánu, že manželka dostávala belgické rodinné prídavky vyplácané zo strany Partena, hoci naďalej poberal plnú výšku rodinných prídavkov podľa služobného poriadku až kým neprišla kontrola vo februári 2010.

95      Na druhej strane sa žalobca dovoláva nezohľadnenia alebo nedostatočného zohľadnenia, pri určovaní postihu, ktorý mu bol uložený napadnutým rozhodnutím, niektorých okolností, ktoré považuje za poľahčujúce. Treba ich teda postupne preskúmať.

–       O neexistencii spoločného bankového účtu žalobcu a jeho manželky

96      Pokiaľ ide najprv o to, že Partena vyplácala belgické rodinné prídavky na osobný účet jeho manželky a žalobca a jeho manželka nemali spoločný účet, a preto žalobca údajne nevedel od začiatku o súbehu, Súd pre verejnú službu dospel k záveru, že takáto okolnosť je irelevantná vo vzťahu k povinnosti žalobcu podať vyhlásenie o prídavkoch poberaných z iných zdrojov jeho manželkou na tri deti, na ktoré sám poberal plnú výšku prídavkov podľa služobného poriadku.

97      V tejto súvislosti okrem toho, ako už uviedla Komisia, že žalobca nikdy netvrdil, že by prerušil kontakt so svojou manželkou, s ktorou žije, Súd pre verejnú službu konštatuje po prvé, že počas celého obdobia od roku 2003 do roku 2006 je málo pravdepodobné, že by si manželka žalobcu vzhľadom na výšku jej platu nevšimla, že dostáva dávky zo strany Partena, vrátane značných súm, a to 11 000 eur v septembri 2003 a 5 500 eur v apríli 2005, a že by o tom neinformovala ani svojho manžela.

98      Po druhé, je nesporné, že nezávisle od bankových prevodov vykonaných zo strany Partena od roku 2003 do roku 2006 na bankový účet manželky žalobcu, manželka žalobcu dostala oficiálne potvrdenie z 9. novembra 2006, ktorým ju Partena informovala o jej právach na belgické rodinné prídavky, čo bola informácia, ktorú manželka oznámila žalobcovi, ale žalobca ju nepostúpil príslušnému správnemu orgánu. Keby bol postúpil túto informáciu PMO v primeranej lehote, PMO by sa jednoznačne dozvedel, že manželka žalobcu poberá rodinné prídavky vyplácané Partena a ich presnú sumu. PMO by teda mal povinnosť v danom čase znížiť okamžite v dôsledku toho sumu rodinných prídavkov podľa služobného poriadku, vyplácaných žalobcovi, čo mu mohlo umožniť vyhnúť sa disciplinárnemu konaniu.

99      Po tretie a v každom prípade, keď úradník žiada o dávku a je mu priznaná, v súvislosti s jeho rodinnou situáciou, úradník sa nemôže odvolávať na to, že údajne nevedel o situácii svojej manželky, či už ide o to, že bola zamestnaná, o sumu odmeny za túto prácu alebo o to, že dostávala vnútroštátne dávky rovnocenné dávkam podľa služobného poriadku.

100    Keby sa totiž mal uznať takýto argument, mohlo by to umožniť úradníkom alebo zamestnancom, ktorí poberajú tak ako v prejednávanej veci plnú výšku rodinných prídavkov podľa služobného poriadku, aby sa považovali za zbavených povinnosti podať vyhlásenie o vnútroštátnych rodinných prídavkoch poberaných z iných zdrojov, a to vždy keď sú tieto vnútroštátne rodinné prídavky vyplácané nie priamo úradníkovi, ale jeho manželke, na osobný bankový účet tejto manželky. Okrem toho by takýto prístup mohol podnecovať zadržiavanie informácií, ktoré by poškodzovalo finančné záujmy Únie.

–       O zmätočnej situácii zapríčinenej správaním sa zo strany Partena vo vzťahu k právu manželky žalobcu poberať belgické rodinné prídavky

101    Ďalej, pokiaľ ide o zmätočnú situáciu zapríčinenú správaním sa zo strany Partena, čo sa týka práva manželky žalobcu na poberanie belgických rodinných prídavkov, zo spisu naozaj vyplýva, že tento vnútroštátny orgán najprv neoprávnene popieral právo manželky žalobcu na belgické rodinné prídavky, a to prinajmenšom až do augusta 2003 a že od tohto dátumu až do októbra 2006 Partena vykonala sporadické bankové prevody na osobný bankový účet manželky žalobcu, bez toho, aby to zdokumentovala oznámením rozhodnutí o priznaní vnútroštátnych rodinných prídavkov.

102    V tejto súvislosti Súd pre verejnú službu jednak konštatoval, že sám žalobca v žalobe pripustil, že „platby [zo strany Partena] začali prichádzať pravidelne od roku 2006“ a v odpovedi na otázku Súdu pre verejnú službu takisto uviedol, že žiadosťou zo 7. novembra 2006 adresovanou Partena jeho manželka chcela vedieť dôvody, pre ktoré tento orgán prerušil vyplácanie v období od apríla 2005 do septembra 2006. Z týchto skutočností teda vyplýva, že na rozdiel od toho, čo žalobca tvrdil pred disciplinárnou komisiou, manželka žalobcu vedela počas dotknutého obdobia, že poberá belgické rodinné prídavky vyplácané zo strany Partena. K tomuto sa pridáva skutočnosť zdôraznená Komisiou na pojednávaní, že vzhľadom na obsah listu z 28. augusta 2003 zaslaného zo strany Partena Komisii, manželka žalobcu istotne musela odovzdať potvrdenie o narodení ich posledného dieťaťa Partena nato, aby tento orgán mohol vykonať platby, ku ktorým neskôr aj pristúpil, v prospech manželky žalobcu od roku 2003 až do roku 2006.

103    Na druhej strane a v každom prípade manželka žalobcu, ktorá aktívne požiadala o tieto dávky Partena viackrát od roku 1996, bola informovaná týmto orgánom vyššie uvedeným listom z 9. novembra 2006, že jej vyplatí vnútroštátne rodinné prídavky na ich tri deti. Teda, nezávisle od platieb v značnej výške zo strany Partena v prospech manželky žalobcu od roku 2003 do roku 2006, ako aj od aktívnych krokov manželky žalobcu voči Partena s cieľom získania rodinných dávok, je zjavné, že od novembra 2006 bola situácia manželky žalobcu, pokiaľ ide o jej právo na belgické rodinné prídavky, objasnená a vyriešená.

104    Vo vyhláseniach, ktoré žalobca predložil PMO pri narodení každého zo svojich detí, žalobca vyhlásil, že na jeho tri najmladšie deti nie sú vyplácané rodinné dávky rovnocenné prídavku podľa služobného poriadku na nezaopatrené dieťa a že okrem toho dobre pozná pravidlo na zamedzenie súbehu. Žalobca však aj tak nepovažoval za potrebné upozorniť formálne PMO na zmenu situácie, v prejednávnaej veci nato, že jeho manželka poberá belgické rodinné prídavky, čím porušil všeobecnú povinnosť prináležiacu každému úradníkovi, ktorý poberá finančné výhody, poskytnúť všetky informácie týkajúce sa jeho osobnej situácie a oznámiť príslušnému správnemu orgánu zmeny, ktoré nastali v jeho osobnej situácii (pozri v tomto zmysle rozsudok López Cejudo/Komisia, EU:F:2014:55, bod 67), čo je povinnosť okrem toho výslovne pripomenutá v článku 67 ods. 2 služobného poriadku v spojení s pravidlom na zamedzenie súbehu.

–       O údajnom nedostatku náležitej starostlivosti alebo údajnej nečinnosti PMO

105    Pokiaľ ide o nedostatok náležitej starostlivosti zo strany PMO, aby skúmal osobnú situáciu žalobcu, najmä od januára 2004, čo je dátum, keď PMO požiadal Partena, aby mu vrátila značný nedoplatok, Súd pre verejnú službu sa domnieva, že prípadná neefektívnosť alebo nečinnosť služby správneho orgánu, ktorý má chrániť finančné záujmy Únie, nemôže zbaviť úradníka zodpovednosti za porušenie povinnosti, ktorá mu prináleží, a to oznámiť akúkoľvek zmenu týkajúcu sa osobnej situácie, ktorá by mohla ovplyvniť jeho právo na dávku podľa služobného poriadku, o ktorej vyplácanie sám požiadal.

106    Po prvé, totiž, hoci možno iste očakávať od pozorného správneho orgánu, že aktualizuje prinajmenšom raz ročne osobné údaje osôb, ktoré poberajú dávky podľa služobného poriadku, vyplácané mesačne, je treba pripomenúť, že situáciu správneho orgánu povereného zabezpečením platieb tisícich výplat a rôznych prídavkov, nemožno porovnávať so situáciou úradníka, ktorý má osobný záujem overiť sumy, ktoré sú mu mesačne vyplácané a má oznámiť akúkoľvek skutočnosť, ktorá by predstavovala chybu v jeho neprospech alebo prospech (pozri v tomto zmysle uznesenie Michel/Komisia, F-44/13, EU:F:2014:40, bod 54 a tam citovanú judikatúru).

107    Po druhé, pozorný úradník, ktorý sa oboznámil s ustanoveniami služobného poriadku, na základe ktorých sa mu vypláca na jeho žiadosť dávka, najmä keď sú tieto ustanovenia pripomenuté v rozhodnutí o priznaní dotknutej dávky, ako to bolo v prejednávanej veci, nemôže len naďalej poberať v tichosti uvedenú dávku, v prejednávanej veci plnú výšku rodinných prídavkov podľa služobného poriadku, kým jeho manželka poberá v plnej výške rovnocenné vnútroštátne dávky na tie isté deti. V takejto situácii úradník nemôže odôvodniť svoje mlčanie tým, že takéto platby boli z nedbanlivosti implicitne akceptované alebo tolerované príslušným správnym orgánom. Uznať ako poľahčujúcu okolnosť takúto nedbanlivosť správneho orgánu by totiž znamenalo povzbudenie úradníkov a zamestnancov, aby prípadne využívali vo svoj prospech chyby správneho orgánu.

108    Nakoniec, po tretie, ako správne zdôrazňuje Komisia, Partena nebola nevyhnutne povinná v odpovedi na prípadnú žiadosť Komisie poskytnúť podrobné informácie o osobnej situácii manželky žalobcu, ktorá nie je úradníkom tejto inštitúcie. V takejto situácii prináleží o to viac úradníkovi, ktorý poberá dávku podľa služobného poriadku, akým je žalobca, poskytnúť dokumenty, ktoré už má a v každom prípade informovať príslušný správny orgán o prípadných platbách dávok sociálneho zabezpečenia v prospech jeho manželky zo strany orgánu, akým je Partena. Povinnosť zachovávať lojálnosť, uvedená v článku 11 služobného poriadku, totiž zahŕňa povinnosť, aby úradníci uľahčili úlohu správnemu orgánu, pokiaľ ide o určenie rozsahu ich finančných nárokov podľa služobného poriadku.

–       O presvedčení žalobcu, že otázku súbehu dávok si vyriešia správne orgány sami

109    Pokiaľ ide o tvrdenie žalobcu, podľa ktorého sa domnieval, že situáciu si vyriešia správne orgány, je irelevantné, ba priam sa zdá byť nevhodné, keď sa zohľadní to, že po konečnej informácii oznámenej listom z 9. novembra 2006 zo strany Partena manželke žalobcu, situácia súbehu plnej výšky belgických rodinných prídavkov a rodinných prídavkov podľa služobného poriadku pretrvávala počas mnohých rokov.

110    V tejto súvislosti, aj keby sa pripustilo, že žalobca mohol žiť v mylnom presvedčení, že situáciu si vyriešia správne orgány sami, treba pripustiť, že svojou nečinnosťou mal žalobca prospech z toho, že nebola vyriešená jeho situácia z hľadiska správnych predpisov, a to počas mnohých rokov. Žalobca totiž mal mať v každom prípade pochybnosti o dôvodnosti platieb, ktoré naďalej poberal od PMO, teda o plnej výške rodinných prídavkov podľa služobného poriadku, ktoré boli uvádzané na jeho mesačných výplatných páskach, s ktorými sa má pravidelne oboznamovať. To platilo, ako zdôraznila Komisia, aj keď v tejto inštitúcii výplatné pásky už nie sú zasielané dotknutým osobám vnútornou poštou, ale sú dostupné prostredníctvom hyperlinku zasielaného e-mailom.

111    Teda, od novembra 2006 do februára 2010, čo je dátum, kedy došlo k všeobecnej kontrole, sa mal žalobca prihlásiť na príslušnom správnom orgáne, aby tento orgán vykonal potrebné overenia (pozri v tomto zmysle rozsudok Tsirimiagos/Výbor regiónov, F-100/07, EU:F:2009:21, bod 75), pretože sa mu muselo zdať čoraz viac isté a zjavné, tak ako tieto roky plynuli, že jeho situáciu PMO vôbec neskúmal, ani sa neriešila medzi PMO a Partena, pretože naďalej poberal plnú výšku rodinných prídavkov podľa služobného poriadku a jeho manželka belgické rodinné prídavky, a to v zjavnom rozpore s článkom 67 ods. 2 služobného poriadku.

112    V každom prípade bežne starostlivému úradníkovi nemôže ujsť, že doklad o zmene rodinnej situácie, akým je list Partena z 9. novembra 2006, oznamujúci manželke žalobcu jej práva na belgické rodinné prídavky, sa musí priamo adresovať príslušnej službe jeho inštitúcie, jasným a jednoznačným spôsobom, čo však žalobca zjavne neurobil a v tejto súvislosti sa úradník nemôže opierať o to, že správny orgán získal určité informácie náhodne alebo nepriamo (pozri rozsudok Costacurta/Komisia, T-34/89 a T-67/89, EU:T:1990:20, body 45 a 46). To platí o to viac, keď tak ako v prejednávanej veci, zo znenia článku 67 ods. 2 služobného poriadku jednoznačne vyplýva, že Komisii neprináleží, aby sa informovala o prípadnom poberaní rodinných prídavkov rovnakej povahy vyplácaných z iných zdrojov, ale prináleží zamestnancom, aby podali vyhlásenie, že poberajú takéto prídavky pochádzajúce z iných zdrojov.

113    Na druhej strane žalobca sa nemal, na rozdiel od toho, čo tvrdí, uspokojiť s osobným výkladom svojej situácie, ale prináležalo mu vzniesť túto otázku pred menovacím orgánom (pozri v tomto zmysle rozsudky Costacurta/Komisia, EU:T:1990:20, bod 40 a López Cejudo/Komisia, EU:F:2014:55, bod 78).

114    Žalobca navyše nemôže tvrdiť, že v roku 2004 PMO v plnom rozsahu vedel o situácii jeho manželky. Je pravda, že z listu Partena z 28. augusta 2003, zaslanému PMO vyplýva, že tento orgán vykonal platby v prospech manželky žalobcu, hoci ich výška nebola spresnená. Z listu z 22. januára 2004, ktorý PMO adresoval Partena však vyplýva, že naopak, k tomuto dátumu PMO pochopil z nejednoznačného znenia listu z 28. augusta 2003 len to, že Partena práve skúma práva manželky žalobcu, kým v skutočnosti manželka žalobcu už poberala rodinné prídavky od tohto vnútroštátneho orgánu. Svojou nečinnosťou a mlčaním tak žalobca nechal napokon PMO v tomto mylnom presvedčení, a to aj potom, ako Partena zaslala list 9. novembra 2006 manželke žalobcu, v ktorom jej oznámila jej práva na belgické rodinné prídavky.

–       O údajnej neexistencii majetkovej ujmy pre rozpočet Únie a neexistencii úmyslu žalobcu poberať neoprávnene dávky podľa služobného poriadku

115    Pokiaľ ide o okolnosť, že žalobca potom ako sa dozvedel o stanovisku disciplinárnej komisie, sa dobrovoľne zaviazal vrátiť sumy, ktoré poberal neoprávnene za obdobie do septembra 2006, Súd pre verejnú službu uvádza, že menovací orgán to vzal na vedomie v napadnutom rozhodnutí z hľadiska aspektu „rozsahu ujmy spôsobenej záujmom Komisie“ v zmysle článku 10 písm. b) prílohy IX služobného poriadku. Na druhej strane Súd pre verejnú službu dospel k záveru, že tento aspekt sa musí vnímať relatívne, keďže to nič nemení na kvalifikácii vytýkaného porušenia, ktoré sa zistilo až v dôsledku kontroly Komisie a nie na základe vyhlásenia, ktoré by bol v príslušnom čase podal bez výzvy žalobca.

116    Súd pre verejnú službu navyše takisto uvádza, že vzhľadom na judikatúru (pozri rozsudok López Cejudo/Komisia, EU:F:2014:55, bod 67), nebola nevyhnutne vylúčená možnosť, že Komisia v dôsledku vyšetrovania v tejto súvislosti inak zhromaždí dostatok dôkazov nato, aby sa odvolala na článok 85 ods. 2 druhú vetu služobného poriadku. To nakoniec Komisia v podstate aj zdôraznila vo svojom vyjadrení k žalobe, keď uviedla, že toto gesto spolupráce zo strany žalobcu treba oceniť, pretože tak bolo možné vyhnúť sa začatiu diskusie, ktorá by mohla viesť k odlišnému súdnemu konaniu, ktoré by sa v prejednávanej veci týkalo prípadného uplatnenia tohto ustanovenia služobného poriadku.

117    Pokiaľ ide o neexistenciu úmyselného podvodu, treba konštatovať, že tak disciplinárna komisia, ako aj menovací orgán nekonštatovali takýto zámer v prípade žalobcu a výslovne zohľadnili túto neexistenciu úmyselného podvodu pri určovaní postihu, ktorý sa mal uložiť žalobcovi. Súd pre verejnú službu však konštatuje, že dôvodom uznaným disciplinárnou komisiou na odôvodnenie tejto voľby bola skutočnosť, že v spise nebol uvedený dostatok skutkových okolností, ktoré by preukazovali úmyselný podvod, hoci disciplinárna komisia uviedla, že bolo „ťažko uveriť, že [žalobcovi] manželka nepovedala o platbách vo výške 11 000 [eur] a 5 500 [eur], ktoré dostala v rokoch 2003 a 2005“.

118    Menovací orgán zase konštatoval v napadnutom rozhodnutí, „pokiaľ ide o mieru, do akej bola chyba spôsobená úmyselne alebo z nedbanlivosti“, tak ako sa uvádza v článku 10 písm. c) prílohy IX služobného poriadku, že žalobca sa dopustil „hrubej nedbanlivosti“, v prejednávanej veci chyby, ktorá, hoci nebola spáchaná so zjavným úmyslom obohatiť sa na úkor rozpočtu Únie, je ťažko ospravedlniteľná, najmä vzhľadom na funkciu a zodpovednosť dotknutej osoby, a platovú triedu a odpracované roky tejto osoby v službe Komisie.

–       O ostatných údajne poľahčujúcich okolnostiach

119    Pokiaľ ide o správanie žalobcu v službe, menovací orgán uviedol, že zohľadnil to, že okrem porušení vytýkaných v prejednávanej veci sa žalobca nedopustil iných porušení v priebehu svojej dlhej kariéry. Ako však správne uviedla Komisia na pojednávaní, zohľadnenie takéhoto aspektu, vyžadované článkom 10 prílohy IX služobného poriadku, neznamená nevyhnutne uznanie poľahčujúcej okolnosti.

120    Pokiaľ ide o argument založený na záťaži žalobcu v práci a v domácnosti, ktorý zamietol menovací orgán v rozhodnutí o zamietnutí sťažnosti, treba konštatovať, že situácia súbehu rodinných dávok pretrvávala viac ako päť rokov potom ako Partena formálne oznámila manželke žalobcu jej práva na belgické rodinné prídavky. V každom prípade teda Súd pre verejnú službu uvádza, že aj keby platilo, že by takýto argument mohol byť v určitej miere zohľadnený vo vzťahu k určitému obdobiu, nemôže to odôvodniť nedbanlivosť trvajúcu počas tak dlhého obdobia.

121    Pokiaľ ide o údajnú príkladnú spoluprácu žalobcu, ktorá bola konštatovaná v e-maile z 29. marca 2013 osobou z PMO poverenou vymáhaním neoprávnene vyplatených súm, Súd pre verejnú službu uvádza, že hoci zamestnanec PMO poverený pôvodne kontrolou žiadal od neho vo februári 2010, že „keď… získa informácie od Partena, má ich čo najskôr oznámiť PMO“, žalobca nepovažoval za potrebné ani vyplniť formulár vyhlásenia pre „rodinné prídavky… vyplácané z iných zdrojov“, ktorý mu bol odovzdaný pri tejto príležitosti uvedeným zamestnancom, ani mu poskytnúť kópiu listu od Partena z 9. novembra 2006, ktorý už v danom čase mala jeho manželka, alebo akýkoľvek iný dokument vydaný neskôr zo strany Partena. Takýto krok žalobcu by mohol Komisii umožnil okamžité ukončenie kontroly. Z dôvodu nečinnosti žalobcu, uplynulo viac ako 18 mesiacov, kým Komisia získala vlastnými prostriedkami relevantné informácie priamo od Partena a nie od žalobcu, a to v prejednávanej veci 23. septembra 2011.

122    Z vyššie uvedeného vyplýva, že menovací orgán neopomenul zohľadniť poľahčujúce okolnosti, ktoré boli v prejednávanej veci relevantné.

–       O primeranosti uloženého postihu

123    Pokiaľ ide o to, či s cieľom určenia predmetného postihu posúdenie priťažujúcich a poľahčujúcich okolností menovacím orgánom bolo vykonané primeraným spôsobom, Súd pre verejnú službu pripomína, že článok 11 služobného poriadku predstavuje jedno z konkrétnych vyjadrení povinnosti zachovávať lojálnosť, podľa ktorého sa od úradníka vyžaduje nielen zdržať sa konania spôsobilého narušiť dôstojnosť funkcie a preukazovať úctu voči inštitúcii a jej orgánom, ale tiež správať sa tak, najmä ak má vysokú platovú triedu, ako v prejednávanej veci, aby jeho správanie nemohlo vyvolať nijaké podozrenie o zachovaní vzájomnej dôvery medzi inštitúciou a týmto úradníkom (rozsudok Andreasen/Komisia, F-40/05, EU:F:2007:189, bod 233 a tam citovaná judikatúra).

124    Vzhľadom na okolnosti prejednávanej veci Súd pre verejnú službu dospel k záveru, že menovací orgán správne konštatoval, že žalobca sa dopustil „hrubej nedbanlivosti“, keď nepodal vyhlásenie, že jeho manželka poberá belgické rodinné prídavky počas tak dlhého obdobia. Na druhej strane, uložený postih sa nejaví byť neprimeraný. Konkrétne, vzhľadom na svoju širokú právomoc voľnej úvahy menovací orgán mohol dospieť k záveru, že uloženie postihu odkladu postupu do vyššieho platového stupňa počas obdobia 18 mesiacov, tak ako odporúčala disciplinárna komisia, nebolo dostatočné, hlavne v situácii prejednávanej veci, keď na rozdiel od disciplinárnej komisie menovací orgán konštatoval, že žalobca porušil nielen článok 67 ods. 2 služobného poriadku, ale takisto článok 11 služobného poriadku.

125    Navyše, Súd pre verejnú službu uvádza, že nič v znení článku 10 prílohy IX služobného poriadku neukladá menovaciemu orgánu, tak ako aj urobil, povinnosť považovať za okolnosť odôvodňujúcu menej prísny uložený postih to, že žalobca sa blíži k dôchodkovému veku. Preto vzhľadom na toto zohľadnenie takéhoto aspektu ex gratia pri prijímaní rozhodnutia nakoniec uložený postih sa nemôže a fortiori považovať za neprimeraný.

126    Zo všetkých vyššie uvedených úvah vyplýva, že nie je pravda, že by menovací orgán vynechal niektoré poľahčujúce okolnosti a pokiaľ ide o zohľadnenie rôznych okolností prípadu žalobcu, že by ich posúdil neprimerane pri určovaní postihu, ktorý bol napokon žalobcovi uložený.

127    Preto sa musí prvý žalobný dôvod zamietnuť ako nedôvodný.

 O druhom dôvode, založenom na nedostatku odôvodnenia

 Tvrdenia účastníkov konania

128    Na podporu druhého žalobného dôvodu žalobca v podstate tvrdí, že v napadnutom rozhodnutí a v rozhodnutí o zamietnutí sťažnosti menovací orgán nevysvetlil dostatočne dôvody, pre ktoré považoval nedbanlivosť žalobcu za „hrubú“, najmä tým, že nevysvetlil alebo len málo vysvetlil dôvody, pre ktoré odmietol určité okolnosti ako poľahčujúce. Ďalej, menovací orgán nevysvetlil dostatočne dôvody, pre ktoré mu uložil postih, ktorý bol prísnejší ako postih navrhovaný disciplinárnou komisiou.

129    Komisia navrhuje žalobný dôvod zamietnuť ako nedôvodný.

 Posúdenie Súdom pre verejnú službu

130    Povinnosť odôvodnenia, uvedená v článku 296 ZFEÚ, pripomenutá v článku 41 ods. 2 písm. c) Charty základných práv Európskej únie a zopakovaná v článku 25 druhom odseku služobného poriadku, je základnou zásadou práva Únie, ktorá má na jednej strane za cieľ poskytnúť dotknutej osobe dostatočné informácie na posúdenie dôvodnosti aktu, ktorý jej spôsobuje ujmu a na druhej strane umožniť vykonať súdne preskúmanie tohto aktu (pozri rozsudky Michel/Parlament, 195/80, EU:C:1981:284, bod 22; Lux/Dvor audítorov, 69/83, EU:C:1984:225, bod 16, a Camacho-Fernandes/Komisia, F-16/13, EU:F:2014:51, bod 111).

131    V disciplinárnej oblasti otázka, či odôvodnenie rozhodnutia menovacieho orgánu ukladajúceho postih spĺňa tieto požiadavky, musí byť posúdená nielen vzhľadom na jeho znenie, ale aj kontext, ako aj všetky právne predpisy upravujúce dotknutú oblasť. Hoci disciplinárna komisia a menovací orgán musia v tejto súvislosti uviesť skutkové a právne okolnosti, od ktorých závisí právne odôvodnenie ich rozhodnutí, a úvahy, ktoré ich viedli k ich prijatiu, nevyžaduje sa, aby prediskutovali všetky skutkové a právne okolnosti, ktoré dotknutá osoba predložila v priebehu konania (rozsudok Stevens/Komisia, T-277/01, EU:T:2002:302, bod 71). V každom prípade je rozhodnutie dostatočne odôvodnené vtedy, ak je vydané v súvislostiach, ktoré sú dotknutému úradníkovi známe a ktoré mu umožnia porozumieť rozsahu opatrenia, ktoré sa voči nemu prijalo (rozsudok N/Komisia, T-198/02, EU:T:2004:101, bod 70 a tam citovaná judikatúra).

132    Ak je postih uložený dotknutej osobe nakoniec prísnejší ako ten, ktorý navrhla disciplinárna komisia, rozhodnutie menovacieho orgánu musí podrobne uviesť dôvody, ktoré viedli uvedený orgán k odchýleniu sa od stanoviska vydaného disciplinárnou komisiou (rozsudky F./Komisia, 228/83, EU:C:1985:28, bod 35 a N/Komisia, EU:T:2004:101, bod 95 a tam citovaná judikatúra).

133    V prejednávanej veci Súd pre verejnú službu uvádza, že v napadnutom rozhodnutí menovací orgán skúmal predmetné okolnosti podľa každého z relevantných aspektov uvedených v článku 10 prílohy IX služobného poriadku. Okrem toho v rozhodnutí o zamietnutí sťažnosti odpovedal podrobne na rôzne tvrdenia uvádzané žalobcom.

134    Pokiaľ ide o to, či menovací orgán dostatočne vysvetlil dôvody, pre ktoré považoval nedbanlivosť žalobcu za „hrubú“, Súd pre verejnú službu uvádza, že už v napadnutom rozhodnutí menovací orgán skúmal podrobne rozsah povinnosti náležitej starostlivosti prináležiacej úradníkom a z právneho hľadiska dostatočne vysvetlil, že to, že úradník nechal, aby pretrvávala mnoho rokov situácia súbehu vnútroštátnych dávok a dávok podľa služobného poriadku, o akú ide v prejednávnej veci, tým, že nepodal vyhlásenie, ktoré úradníkovi prináleží podať, možno považovať len za hrubú nedbanlivosť, ak toto konanie nebolo kvalifikované alebo kvalifikovateľné ako úmyselné porušenie článku 11 a článku 67 ods. 2 služobného poriadku. V rozhodnutí o zamietnutí sťažnosti menovací orgán opäť podal podrobné vysvetlenie k tomuto aspektu v odpovedi na tvrdenia žalobcu, napriek tomu, že napadnuté rozhodnutie, takisto ako rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti, predstavovali koniec konania, ktorého podrobnosti boli žalobcovi vo veľkej miere známe (pozri v tomto zmysle rozsudok Komisia/Daffix, C-166/95 P, EU:C:1997:73, bod 34).

135    Pokiaľ ide o to, že menovací orgán uložil žalobcovi prísnejší postih ako je postih, ktorý navrhovala disciplinárna komisia, konkrétne z rozhodnutia o zamietnutí sťažnosti vyplýva, že menovací orgán vysvetlil z akého podstatného dôvodu dospel k záveru, že je vhodné uložiť prísnejší postih ako bol postih navrhovaný disciplinárnou komisiou, teda, že na rozdiel od disciplinárnej komisie odmietol považovať nečinnosť PMO za poľahčujúcu okolnosť. Ako už bolo konštatované v rámci posúdenia prvého žalobného dôvodu, menovací orgán mohol oprávnene odmietnuť tento aspekt ako poľahčujúcu okolnosť, čo korelatívne už samo o sebe stačilo na vysvetlenie jeho voľby uložiť prísnejší postih ako bol postih navrhovaný disciplinárnou komisiou.

136    Okrem toho, pokiaľ ide ešte o to, že bol uložený prísnejší postih ako bol ten, ktorý navrhovala disciplinárna komisia, Súd pre verejnú službu uvádza, že menovací orgán chcel napadnutým rozhodnutím sankcionovať porušenie článku 11 a článku 67 ods. 2 služobného poriadku, kým postih navrhovaný disciplinárnou komisiou sa týkal len porušenia článku 67 ods. 2 služobného poriadku.

137    Vzhľadom na vyššie uvedené musí byť druhý žalobný dôvod zamietnutý ako nedôvodný, a v dôsledku toho musí byť žaloba zamietnutá v plnom rozsahu.

 O trovách

138    Podľa článku 101 rokovacieho poriadku, ak nestanovujú ustanovenia ôsmej kapitoly hlavy II uvedeného rokovacieho poriadku inak, účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, znáša svoje vlastné trovy konania a je povinný nahradiť trovy konania druhého účastníka konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Podľa článku 102 ods. 1 toho istého rokovacieho poriadku, ak si to vyžaduje spravodlivé zaobchádzanie, môže Súd pre verejnú službu rozhodnúť, že účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, znáša vlastné trovy konania a je povinný nahradiť iba časť trov konania, ktoré vznikli druhému účastníkovi konania, alebo mu vôbec nemusí uložiť povinnosť nahradiť trovy konania.

139    Z dôvodov uvedených v tomto rozsudku vyplýva, že žalobca nemal vo veci úspech. Okrem toho žalovaná vo svojich návrhoch výslovne navrhla, aby bola žalobcovi uložená povinnosť nahradiť trovy konania. Keďže okolnosti prejednávaného prípadu neodôvodňujú uplatnenie ustanovení článku 102 ods. 1 rokovacieho poriadku, žalobca znáša svoje vlastné trovy konania a je povinný nahradiť trovy konania, ktoré vznikli Komisii.

Z týchto dôvodov

SÚD PRE VEREJNÚ SLUŽBU (druhá komora)

rozhodol a vyhlásil:

1.      Žaloba sa zamieta.

2.      EH znáša svoje vlastné trovy konania a je povinný nahradiť trovy konania, ktoré vznikli Európskej komisii.

Rofes i Pujol

Bradley

Svenningsen

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 19. novembra 2014.

Tajomníčka

Predseda komory

W. Hakenberg

K. Bradley

---

* Jazyk konania: francúzština.