ROZSUDOK SÚDU PRE VEREJNÚ SLUŽBU
EURÓPSKEJ ÚNIE (druhá komora)

z 10. júla 2014 (*)

„Verejná služba – Zamestnanci EIB – Vymenovanie – Pracovné miesto vedúceho oddelenia – Vymenovanie iného uchádzača než žalobkyne – Vady výberového konania – Povinnosť nestrannosti členov výberového panelu – Trestuhodné konanie predsedu výberového panelu voči žalobkyni – Konflikt záujmov – Ústny referát spoločný pre všetkých uchádzačov – Dokumenty poskytnuté ústnemu referátu, ktoré môžu zvýhodniť jedného z uchádzačov – Uchádzač, ktorý sa zúčastnil na príprave poskytnutých dokumentov – Porušenie zásady rovnosti – Žaloba o neplatnosť – Návrh na náhradu škody“

Vo veci F‑115/11,

ktorej predmetom je žaloba podaná podľa článku 270 ZFEÚ,

CG, zamestnankyňa Európskej investičnej banky, s bydliskom v Sandweileri (Luxembursko), v zastúpení: pôvodne N. Thieltgen, neskôr J.‑N. Louis a D. de Abreu Caldas, avocats,

žalobkyňa,

proti

Európskej investičnej banke (EIB), v zastúpení: G. Nuvoli a T. Gilliams, splnomocnení zástupcovia, za právnej pomoci A. Dal Ferro, avocat,

žalovanej,

SÚD PRE VEREJNÚ SLUŽBU (druhá komora),

v zložení: predsedníčka komory M. I. Rofes i Pujol (spravodajkyňa), sudcovia K. Bradley a J. Svenningsen,

tajomník: X. Lopez Bancalari, referentka,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní zo 6. marca 2014,

vyhlásil tento

Rozsudok

1        Svojou žalobou doručenou do kancelárie Súdu pre verejnú službu 27. októbra 2011 CG v podstate navrhuje, aby Súd pre verejnú službu zrušil rozhodnutie prezidenta Európskej investičnej banky (EIB alebo ďalej len „Banka“) o vymenovaní pána A na pracovné miesto vedúceho oddelenia rizikovej a cenovej politiky („Risk Policy and Pricing division“, ďalej len „oddelenie RCP“), ktoré je začlenené do útvaru kreditného rizika Generálneho riaditeľstva (GR) pre riadenie rizík (ďalej len „GR pre riadenie rizík“) namiesto žalobkyne a zaviazal Banku na náhradu majetkovej a nemajetkovej ujmy, ktorú údajne utrpela.

 Právny rámec

2        Z článku 308 ZFEÚ vyplýva, že štatút Banky je stanovený v protokole, ktorý je pripojený k tejto Zmluve a k Zmluve o EÚ, ktorých je neoddeliteľnou súčasťou.

3        Článok 7 ods. 3 písm. h) protokolu č. 5 o štatúte Banky stanovuje, že Rada guvernérov schvaľuje rokovací poriadok Banky. Tento rokovací poriadok bol prijatý 4. decembra 1958 a bol niekoľkokrát zmenený. Stanovuje, že poriadky týkajúce sa zamestnancov Banky prijíma správna rada.

4        Dňa 20. apríla 1960 správna rada prijala poriadok zamestnancov Banky. Článok 14 poriadku zamestnancov v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej stanovuje, že zamestnanci Banky sa rozdeľujú na tri kategórie zamestnancov, a to v závislosti od funkcie, ktorú vykonávajú: prvá kategória sa týka vedúcich zamestnancov a zahŕňa dve funkcie, funkciu „vedúci zamestnanec“ a „funkciu C“; druhá kategória sa týka koncepčných zamestnancov a zahŕňa tri funkcie, „funkciu D“, „funkciu E“ a „funkciu F“; tretia kategória sa týka výkonných pracovníkov a skladá sa zo štyroch funkcií.

5        Článok 41 poriadku zamestnancov Banky stanovuje:

„o všetkých sporoch osobnej povahy medzi Bankou a jej zamestnancami rozhoduje Súdny dvor [Európskej únie].

Iné spory, než spory vyplývajúce z [disciplinárnych] opatrení, sú riešené postupom urovnania sporu zmierom pred zmierovacou komisiou Banky, a to bez ohľadu na žalobu podanú na Súdny dvor.

…“

6        Dňa 25. mája 2004 predstavenstvo Banky schválilo dokument nazvaný „Pokyny týkajúce sa vnútornej mobility a povyšovania“ (ďalej len „pokyny“).

7        Článok 2 pokynov nazvaný „Uverejňovanie voľných pracovných miest“ stanovuje:

„Všetky voľné pracovné miesta budú spravidla otvorené všetkým zamestnancom a uverejnia sa. …“

8        Článok 3 pokynov nazvaný „Používanie panelov“ stanovuje:

„Kolektívne rozhodovanie vedúcich zamestnancov používaním panelov má za cieľ prispieť k rovnováhe, spravodlivosti a transparentnosti prijímania rozhodnutí pri obsadzovaní voľných pracovných miest. … použitie panelov je povinné v prípade obsadzovania voľných pracovných miest funkcie C alebo vyšších [než je táto funkcia]…“

9        Príloha I pokynov týkajúca sa zloženia a úlohy výberových panelov stanovuje:

„… Panel musí byť z hľadiska výberu vedúcich zamestnancov čo najreprezentatívnejší s ohľadom na rámec a dosah posudzovaného pracovného miesta. Musí byť zložený z piatich členov a obsahovať ženy aj mužov. Musí obsahovať aspoň jedného zástupcu [oddelenia ľudských zdrojov] a jedného zástupcu z iného riaditeľstva odlišného od riaditeľstva, v ktorom sa obsadzuje pracovné miesto. Členovia panelu musia byť hierarchicky aspoň na tej istej úrovni, ako obsadzované pracovné miesto.

O zložení panelu rozhodujú spoločne generálny riaditeľ zodpovedný za pracovné miesto a [oddelenie] ľudských zdrojov.“

10      Oddelenie ľudských zdrojov Banky vypracovalo dokument nazvaný „Osvedčená prax výberových panelov“ (ďalej len „osvedčená prax“). Článok 4.1 jeho znenia uplatniteľného na spor stanovuje:

„Panely sú zložené z piatich hlasujúcich členov a z jedného pozorovateľa zastupujúceho [spoločný výbor pre rovnosť príležitostí medzi mužmi a ženami]. Predseda panelu zvyčajne zastupuje generálne riaditeľstvo, ktoré obsadzuje pracovné miesto. Päť hlasujúcich členov má rovnaké hlasovacie práva. Pozorovateľ [spoločného výboru pre rovnosť príležitostí medzi mužmi a ženami] nemá hlasovacie právo. Päť hlasujúcich členov by malo byť hierarchicky aspoň na tej istej úrovni, ako voľné pracovné miesto. Zloženie panelu sa určí dohodou medzi [oddelením ľudských zdrojov] a generálnym riaditeľstvom, ktoré obsadzuje pracovné miesto a musí obsahovať aspoň jedného hlasujúceho člena ženského pohlavia.“

11      Článok 5.1 osvedčenej praxe stanovuje nasledujúce:

„Predseda panelu má rovnaké hlasovacie práva ako ostatní hlasujúci členovia, ale koná ako primus inter pares…, čo znamená, že v prípade, že nedôjde k dohode o konečnom odporúčaní, má predseda pri konečnom odporúčaní rozhodujúci hlas, ktorý (ak je vykonaný) musí byť vysvetlený v zápisnici zo stretnutia panelu.“

12      Podľa článku 10.3 osvedčenej praxe:

„… Na poradách a rokovaniach panelu… hovorí predseda posledný, aby ostatní členovia mohli vyjadriť svoje stanovisko bez toho, aby boli ovplyvnení generálnym riaditeľstvom, ktoré obsadzuje pracovné miesto. …“

13      Podľa článku 17 osvedčenej praxe:

„Rozhodnutie o vymenovaní prijíma prezident [Banky] po konzultácii so svojimi kolegami z predstavenstva na návrh riaditeľa [oddelenia ľudských zdrojov]. Na tento účel riaditeľ [oddelenia ľudských zdrojov] na základe zápisnice panelu predloží návrh na vymenovanie [výboru zloženému z predstavenstva a generálneho sekretára] s tým, že v ňom doplní, ak to uzná za vhodné, akékoľvek doplňujúce úvahy [oddelenia ľudských zdrojov].“

 Skutkové okolnosti

14      Žalobkyňa začala pracovať pre Banku 16. júla 1998 vo funkcii E kategórie koncepčných zamestnancov.

15      Žalobkyňa bola 1. apríla 2001 povýšená do funkcie D, stupňa 1, kategórie koncepčných zamestnancov.

16      Dňa 1. januára 2008 bola žalobkyňa vymenovaná za vedúcu oddelenia „Koordinácia“ (ďalej len „oddelenie koordinácie“) v rámci GR pre riadenie rizík a bola povýšená do funkcie C kategórie vedúcich zamestnancov. Ku dňu podania tejto žaloby žalobkyňa stále zastávala toto pracovné miesto.

17      Keď žalobkyňa nastúpila na pracovné miesto vedúcej koordinačného oddelenia, bolo GR pre riadenie rizík riadené generálnym riaditeľom, ktorému bol priamo podriadený pán X, riaditeľ útvaru kreditného rizika, pán Y, riaditeľ útvaru finančného rizika, a žalobkyňa.

18      V hodnotiacej správe žalobkyne za rok 2008 generálny riaditeľ GR pre riadenie rizík, ktorý bol hodnotiteľom, dospel k záveru, že pracovné výkony žalobkyne splnili všetky očakávania a žalobkyni bol priznaný príplatok.

19      V hodnotiacej správe žalobkyne za prvú polovicu roku 2009 hodnotiteľ dospel k záveru, že pracovný výkon žalobkyne bol veľmi dobrý. Žalobkyni bol zvýšený plat o tri ministupne a boli jej priznané príplatky.

20      Oznámením zo 16. februára 2011 generálny riaditeľ GR pre riadenie rizík predložil návrh na reorganizáciu tohto generálneho riaditeľstva predstavenstvu Banky.

21      Dňa 18. februára 2011 žalobkyňa podala návrh na začatie vyšetrovacieho konania v oblasti rešpektovania dôstojnosti osoby v zamestnaní týkajúci sa pánov X a Y. Vo svojom návrhu žalobkyňa tvrdila, že od júna 2010, pokiaľ ide o pána X, a od septembra 2008, pokiaľ ide o pána Y, sa títo páni dopustili voči nej zastrašovania a obťažovania, ktoré spočívali okrem iného v „odstavení“, lebo došlo k zrušeniu a/alebo obmedzeniu jej úloh a zodpovedností.

22      Dňa 22. februára 2011 predstavenstvo Banky schválilo návrh na reorganizáciu GR pre riadenie rizík (ďalej len „reorganizácia GR pre riadenie rizík“), pričom táto nová organizácia sa líšila od návrhu, ktorý bol uvedený v oznámení generálneho riaditeľa GR pre riadenie rizík zo 16. februára 2011.

23      Riaditeľ oddelenia ľudských zdrojov listom z 28. februára 2011 informoval žalobkyňu o začatí vyšetrovacieho konania a vyzval ju, aby opísala svoju sťažnosť v memorande.

24      Žalobkyňa v memorande zo 14. marca 2011 uviedla akty obťažovania a zastrašovania, ktorých sa voči nej dopustili dvaja údajní obťažovatelia, páni X a Y.

25      Oznámením z 30. marca 2011 prezident Banky oznámil zamestnancom, že predstavenstvo schválilo reorganizáciu GR pre riadenie rizík s účinnosťou od 1. apríla 2011 (ďalej len „oznámenie zamestnancom z 30. marca 2011“). Z tohto oznámenia vyplýva, že od tohto dátumu patrí všeobecná politika v oblasti riadenia rizík, vrátane Bazilejskej dohody, kapitálovej primeranosti, simulácie krízovej situácie a cenovej politiky, do nového oddelenia, oddelenia RCP, začleneného do útvaru kreditného rizika GR pre riadenie rizík. V oznámení zamestnancom z 30. marca 2011 bolo tiež uvedené, že v rámci reorganizácie GR pre riadenie rizík sa pán Y, riaditeľ útvaru finančného rizika, stáva riaditeľom útvaru kreditného rizika a že v súlade s obvyklými postupmi Banky bude uverejnené oznámenie o voľnom pracovnom mieste pre nové pracovné miesto vedúceho oddelenia RCP (ďalej len „sporné pracovné miesto“).

26      Dňa 20. mája 2011 bolo uverejnené oznámenie o voľnom pracovnom mieste pre sporné pracovné miesto. Lehota na podanie prihlášok bola stanovená do 7. júna 2011.

27      Žalobkyňa požiadala e‑mailom z 3. júna 2011 zaslaným riaditeľovi oddelenia ľudských zdrojov o prerušenie výberového konania na účely obsadenia sporného pracovného miesta najmä preto, že proti pánovi Y, ktorý bol členom výberového panelu, bolo vedené vyšetrovacie konanie, ku ktorému dala podnet. Tento e‑mail zostal nezodpovedaný.

28      Dňa 7. júna 2011 žalobkyňa podala prihlášku na sporné pracovné miesto.

29      E‑mailom z 10. júna 2011 bola žalobkyňa pozvaná na pohovor s výberovým panelom stanovený na 17. júna 2011. V pozvánke na pohovor s výberovým panelom bolo uvedené, že panel sa skladá z piatich osôb, ktorým predsedá pán Y. Taktiež bolo spresnené, že v rámci pohovoru má žalobkyňa predniesť desaťminútovú prezentáciu na tému, ktorá jej bola oznámená e‑mailom, pričom pri príprave tejto témy si môže pomôcť dokumentmi priloženými k e‑mailu.

30      Žalobkyňa e‑mailom zo 14. júna 2011 zaslaným riaditeľovi oddelenia ľudských zdrojov požiadala, aby bol pán Y nahradený.

31      E‑mailom z toho istého dňa, teda 14. júna 2011, riaditeľ oddelenia ľudských zdrojov odpovedal žalobkyni, že zloženie výberového panelu nebude zmenené. Oznámil jej, že je „nepredstaviteľné“, aby pán Y, riaditeľ útvaru kreditného rizika, nepredsedal všetkým pohovorom vedeným výberovým panelom. Zdôraznil, že členom výberového panelu je jeden zo zamestnancov oddelenia ľudských zdrojov a že jednou z jeho hlavných úloh je zaistiť, aby sa so všetkými žiadateľmi o pracovné miesto zaobchádzalo spravodlivo a objektívne.

32      Žalobkyňa na obed 16. júna 2011 zaslala sekretariátu výberového panelu e‑mailom motivačný list a svoje curriculum vitae.

33      E‑mailom zo 16. júna 2011 večer žalobkyňa informovala sekretariát výberového panelu, že sa zo zdravotných dôvodov nemôže zúčastniť pohovoru stanoveného na nasledujúci deň a že bude počas troch týždňov na nemocenskej dovolenke.

34      Dňa 17. júna 2011 sa všetci uchádzači, okrem žalobkyne, zúčastnili pohovoru s výberovým panelom.

35      E‑mailom z 29. júna 2011, ktorý bol zaslaný tiež poštou, zástupca oddelenia ľudských zdrojov vo výberovom paneli vyzval žalobkyňu, aby mu oznámila dátum medzi 8. až 14. júlom 2011, kedy sa môže zúčastniť pohovoru s panelom. Vzhľadom na to, že žalobkyňa neodpovedala, uvedený člen panelu ju požiadal e‑mailom zo 7. júla 2011 a doporučeným listom, aby potvrdila, či sa môže zúčastniť uvedeného pohovoru 11., 13. alebo 14. júla 2011.

36      E‑mailom z 11. júla 2011 žalobkyňa oznámila, že je disponibilná 13. a 14. júla 2011, a to podľa potreby panelu.

37      Dňa 11. júla 2011 vydal vyšetrovací výbor, ktorý riešil sťažnosť pre obťažovanie podanú žalobkyňou, svoje stanovisko (ďalej len „stanovisko vyšetrovacieho výboru“). Pokiaľ ide o pána X, vyšetrovací výbor rozhodol, že „nekonštatuje zneužívajúce alebo úmyselné správanie, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako obťažovanie“ a pokiaľ ide o pána Y, po tom, ako konštatoval, že niektoré správania uvedené žalobkyňou boli preukázané, nevyslovil sa k tomu, či tieto správania predstavovali psychické obťažovanie. V uvedenom stanovisku vyšetrovací výbor uviedol radu odporúčaní pre Banku.

38      Dňa 13. júla 2011 sa žalobkyňa zúčastnila pohovoru pred výberovým panelom, ktorému predsedal pán Y.

39      Vo svojej zápisnici z 18. júla 2011, vyhotovenej po výberovom konaní, panel dospel jednomyseľne k záveru, že najvhodnejším uchádzačom o sporné pracovné miesto je pán A a odporučil jeho vymenovanie.

40      E‑mailom z 27. júla 2011 bola žalobkyňa informovaná, že panel vybral pána A.

41      Oznámením z 28. júla 2011 prezident Banky oznámil zamestnancom svoje rozhodnutie prijaté po porade so svojimi kolegami z predstavenstva vymenovať pána A na sporné pracovné miesto (ďalej len „rozhodnutie z 28. júla 2011“).

42      E‑mailom z 29. júla 2011 požiadala žalobkyňa riaditeľa oddelenia ľudských zdrojov, aby ju písomne informoval o dôvodoch, prečo jej prihláška nebola úspešná, ako aj o dôvodoch výberu iného uchádzača.

43      Listom z 5. septembra 2011 žalobkyňa zaslala prezidentovi Banky sťažnosť, v ktorej žiadala zrušenie rozhodnutia z 28. júla 2011, ako aj žiadosť o náhradu škody údajne spôsobenej nezákonnosťou tohto rozhodnutia a tým, že musela viesť pohovor pred výberovým panelom, ktorého členom bol jeden z jej údajných obťažovateľov, voči ktorému bolo vedené vyšetrovacie konanie.

44      Dňa 8. septembra 2011 bola žalobkyňa prijatá zamestnancom oddelenia ľudských zdrojov, ktorý jej sprístupnil časť zápisnice výberového panelu, ktorá sa jej týkala.

45      Listom z 19. septembra 2011 prezident Banky potvrdil prijatie sťažnosti z 5. septembra 2011. Informoval žalobkyňu, že osoba zodpovedná v rámci oddelenia ľudských zdrojov je neprítomná až do 23. septembra 2011, takže jej sťažnosť a žiadosť o náhradu škody budú prejednané až po návrate tejto osoby z dovolenky a potom jej bude oznámené jeho rozhodnutie.

 Návrhy účastníkov konania a konanie

46      Žalobkyňa vo svojej žalobe navrhuje, aby Súd pre verejnú službu:

–        zrušil rozhodnutie z 28. júla 2011,

–        nariadil Banke prijať potrebné opatrenia na začatie regulárneho konania na účely obsadenia sporného pracovného miesta,

–        určil zodpovednosť Banky voči nej, pokiaľ ide o nezákonnosť rozhodnutia o vymenovaní pána A na sporné pracovné miesto,

–        zaviazal Banku na náhradu majetkovej a nemajetkovej ujmy spôsobenej žalobkyni spolu s úrokmi z omeškania:

–        v súvislosti s nemajetkovou ujmou: 50 000 eur,

–        v súvislosti s majetkovou ujmou z dôvodu ušlej odmeny: 436 100 eur,

–        ako dôkazný prostriedok nariadil vykonanie znaleckého posudku na účely zistenia majetkovej a nemajetkovej ujmy vyplývajúcej z nezákonnosti rozhodnutia z 28. júla 2011, ktorého predmet je podrobnejšie opísaný v návrhu na vykonanie dôkazov pripojenom k žalobe,

–        zaviazal Banku na náhradu trov konania.

47      Banka navrhuje, aby Súd pre verejnú službu:

–        zamietol žalobu ako neprípustnú a/alebo nedôvodnú,

–        zaviazal žalobkyňu na náhradu trov konania.

48      Vo svojej replike predloženej 6. júna 2012 žalobkyňa navrhla Súdu pre verejnú službu, aby ako dôkazný prostriedok nariadil výsluch svedka, ktorý bol spresnený v návrhu na vykonanie dôkazov pripojenom k uvedenej replike, a, subsidiárne, aby prijal ako nový dôkaz svedeckú výpoveď uvedeného svedka predloženú v tejto prílohe. Tento návrh bol predložený na podporu žalobných návrhov na zrušenie. Keď sa Súd pre verejnú službu žalobkyne na tento návrh na vykonanie dôkazov v rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania uvedených v nasledujúcom bode opýtal, žalobkyňa spresnila, že nemohol byť podaný v rámci jej žaloby, lebo o skutočnostiach, ku ktorým by sa tento svedok mohol vyjadriť, sa dozvedela až vo februári 2012.

49      Kancelária Súdu pre verejnú službu listami z 29. januára 2014 vyzvala účastníkov konania, aby odpovedali na opatrenia na zabezpečenie priebehu konania. Účastníci konania riadne na túto výzvu odpovedali.

50      Na pojednávaní žalobkyňa vzala späť druhý a piaty žalobný návrh.

 Právny stav

1.     O prvom návrhu smerujúcom k zrušeniu rozhodnutia z 28. júla 2011

51      Na podporu svojho návrhu na zrušenie rozhodnutia žalobkyňa uvádza tri žalobné dôvody. Prvý žalobný dôvod sa zakladá na existencii vád výberového konania. Druhý žalobný dôvod sa zakladá na zjavne nesprávnom posúdení. Tretí žalobný dôvod sa zakladá na zneužití právomoci.

52      Na pojednávaní žalobkyňa uviedla, že sa vzdáva druhého a tretieho žalobného dôvodu.

53      Treba teda dospieť k záveru, že žalobkyňa uplatňuje jediný žalobný dôvod vychádzajúci z existencie vád poznačujúcich výberové konanie. Tento žalobný dôvod sa člení na dve časti: prvá vychádza z nedostatku nestrannosti výberového panelu a druhá z porušenia zásady rovnosti zaobchádzania pri výbere otázok položených uchádzačom o pracovné miesto, ktorý zvýhodnil pána A.

 O prvej časti žalobného dôvodu založeného na nedostatku nestrannosti výberového panelu

54      Žalobkyňa v rámci prvej časti svojho žalobného dôvodu smerujúceho k zrušeniu uvádza dve výhrady: sťažuje sa jednak na nedostatok nestrannosti predsedu výberového panelu, pána Y, a, jednak, na nedostatok nestrannosti ostatných členov panelu.

 O prvej výhrade založenej na nedostatku nestrannosti pána Y ako člena a predsedu výberového panelu

–       Tvrdenia účastníkov konania

55      Žalobkyňa tvrdí, že rozhodnutie z 28. júla 2011 bolo prijaté v nadväznosti na odporúčanie riaditeľa oddelenia ľudských zdrojov založenom na výberovom konaní, ktoré je poznačené vadami, a teda musí byť zrušené. Uvádza, že 28. februára 2011 začalo na jej žiadosť vyšetrovacie konanie v oblasti rešpektovania dôstojnosti osoby v zamestnaní pre zastrašovanie a obťažovanie, ktorého bola obeťou od septembra 2008 najmä zo strany pána Y. Dňa 11. júla 2011 vyšetrovací výbor vo svojom stanovisku spresnil, že pán Y bol vnímaný ako „ambiciózny muž“ a „ cestný valec, ktorý ide vpred a príliš nehľadí na vedľajšie škody, ktoré môže spôsobiť“ a že odstavil žalobkyňu z jej pracovného miesta a prisvojil si všetky strategické aspekty oddelenia koordinácie.

56      Žalobkyňa tvrdí, že z dôvodu vyšetrovacieho konania pre obťažovanie, ktoré bolo začaté na jej žiadosť a ktoré sa týkalo pána Y, dochádzalo počas výberového konania v prípade pána Y ku konfliktu záujmov vo vzťahu k jej osobe a táto situácia mu bránila v tom, aby zaujal objektívne a nestranné stanovisko o jej prihláške. Žalobkyňa dodáva, že pán Y navyše predsedal výberovému panelu, čo mu umožnilo priamo alebo nepriamo ovplyvniť ostatných členov panelu, pokiaľ ide o výber úspešného uchádzača o pracovné miesto. Z dôvodu prítomnosti pána Y vo výberovom paneli nemohlo teda stanovisko tohto panelu podávať potrebné záruky nestrannosti a objektivity.

57      Žalobkyňa sa taktiež sťažuje na to, že aj napriek stanovisku vyšetrovacieho výboru, v ktorom tento výbor konštatoval niektoré konania pána Y, ktoré uviedla, a aj napriek jej výslovnej žiadosť, aby sa pán Y nezúčastnil výberového panelu, Banka nezmenila zloženie výberového panelu a žalobkyňa musela predstúpiť pred výberový panel, v ktorom zasadal jeden z jej údajných obťažovateľov.

58      Banka odpovedá, že keďže pán Y bol riaditeľom útvaru, ktorý obsadzoval pracovné miesto, jeho vymenovanie za člena výberového panelu zodpovedalo ustálenej praxi a bolo v súlade s osvedčenou praxou. Pokiaľ ide o stanovisko vyšetrovacieho výboru, Banka uvádza, že tento výbor dospel k záveru, že údajným obťažovateľom nebolo pripísateľné žiadne obťažujúce správanie. Prijala tiež opatrenia na zaistenie nestrannosti výberového panelu, ako prítomnosť zástupcu oddelenia ľudských zdrojov v paneli a prítomnosť zástupcu spoločného výboru pre rovnosť príležitostí medzi mužmi a ženami ako pozorovateľa (ďalej len „SVRP“). Nakoniec, zápisnica výberového panelu dokazuje, že pán Y sa voči žalobkyni nechoval diskriminačne a že jeho úloha predsedu panelu nezohrávala pri rozhodnutí z 28. júla 2011 žiadnu rolu. Zo zápisnice panelu totiž vyplýva, že žalobkyňa sa umiestnila ako posledná z piatich uchádzačov o pracovné miesto, že rozhodnutie panelu odporučiť na sporné pracovné miesto pána A bolo členmi panelu prijaté jednomyseľne a že známky pridelené členmi panelu každému z uchádzačov boli rovnorodé, lebo žiaden z členov sa významne neodchýlil od stanoviska ostatných.

–       Posúdenie Súdom pre verejnú službu

59      Z ustálenej judikatúry vyplýva, že široká miera voľnej úvahy, ktorú má výberová komisia výberového konania alebo výberový panel, pokiaľ ide o stanovenie podmienok a podrobného obsahu ústnych skúšok, ktoré musia vykonať uchádzači o pracovné miesto, musí byť vyvážená prísnym dodržiavaním pravidiel upravujúcich organizáciu týchto skúšok (rozsudky Girardot/Komisia, T‑92/01, EU:T:2002:220, bod 24, a Christensen/Komisia, T‑336/02, EU:T:2005:115, bod 38).

60      Z ustálenej judikatúry tiež vyplýva, že výberová komisia výberového konania je povinná zaistiť, že podmienky, za ktorých vykoná posúdenie týkajúce sa všetkých skúšaných uchádzačov pri ústnych skúškach, sú zárukou rovnosti a objektívnosti (rozsudok Pantoulis/Komisia, T‑290/03, EU:T:2005:316, bod 90 a tam citovaná judikatúra). Hoci dotknutý postup prijímania do zamestnania nebol vykonaný na základe výberového konania, túto judikatúru možno v prejednávanej veci uplatniť, lebo cieľom výberového panelu bolo podobne ako v prípade komisie výberového konania vybrať najlepších uchádzačov z tých, ktorí sa prihlásili po uverejnení oznámenia o voľnom pracovnom mieste, a disponoval významnou voľnou úvahou pri organizácii výberových testov.

61      V dôsledku toho mala Banka na základe zásady riadnej správy vecí verejných a rovnosti zaobchádzania povinnosť zaistiť riadnu organizáciu výberového konania a pre všetkých uchádzačov v tomto výberovom konaní čo najspravodlivejší priebeh pohovorov s výberovým panelom. To vyžadovalo, aby všetci členovia výberového panelu vymenovaní Bankou boli dostatočne nezávislí, aby nemohla byť spochybnená ich objektivita.

62      Súd pre verejnú službu má teda overiť, či bol výberový panel riadne vytvorený a riadne fungoval, a to pri dodržaní najmä povinnosti nestrannosti, pričom toto dodržiavanie je jedným z pravidiel, ktorými sa riadi práca výberových komisií vo výberovom konaní, ako aj výberových panelov a ktoré podliehajú preskúmaniu súdom Únie (pozri, pokiaľ ide o fungovanie výberovej komisie výberového konania, uznesenie Meierhofer/Komisia, F‑74/07 RENV, EU:F:2011:63, bod 62).

63      Súd pre verejnú službu teda musí v prejednávanej veci preskúmať, či v prípade pána Y dochádzalo ku konfliktu záujmov vo vzťahu k žalobkyni z toho dôvodu, že bol predmetom vyšetrovacieho konania pre obťažovanie, ktoré začalo na žiadosť žalobkyne. V prípade kladnej odpovede skutočnosť, že pán Y nesplnil svoju povinnosť zdržať sa posudzovania prihlášky žalobkyne, znamená porušenie jeho povinnosti nestrannosti a v dôsledku toho povinnosti nestrannosti celého panelu.

64      V tomto smere treba pripomenúť, že konflikt záujmov sa týka situácie, v ktorej úradník alebo zamestnanec rozhoduje pri výkone svojej funkcie vo veci, na ktorej riešení alebo výsledku má osobný záujem, ktorý by mohol ohroziť jeho nezávislosť (napríklad rozsudok Giannini/Komisia, T‑100/04, ďalej len „rozsudok Giannini“, EU:T:2008:68, bod 223).

65      Pritom samotná skutočnosť, že člena výberovej komisie výberového konania alebo výberového panelu sa týka sťažnosť pre obťažovanie, ktorú podal uchádzač vo výberovom konaní, sama osebe neznamená povinnosť dotknutého člena odstúpiť z výberovej komisie výberového konania alebo výberového panelu (pozri v tomto zmysle rozsudok BY/AESA, F‑81/11, EU:F:2013:82, bod 72). Naopak, ak sa na základe objektívnych, relevantných a zhodujúcich sa nepriamych dôkazov ukáže, že tento člen panelu má konflikt záujmov v tom zmysle, že má priamo či nepriamo osobný záujem zvýhodniť alebo znevýhodniť niektorého z uchádzačov, povinnosť nestrannosti zakotvená v článku 41 Charty základných práv Európskej únie vyžaduje, aby sa tento člen nemohol vyjadriť, pokiaľ ide o kvality tohto uchádzača, najmä, ak má osoba prijatá vo výberovom konaní následne pracovať pod jeho vedením.

66      V prejednávanej veci je nesporné, že nové vytvorené oddelenie RCP bolo súčasťou útvaru kreditného rizika a že pán Y, ako riaditeľ tohto útvaru, sa mal stať nadriadeným uchádzača, ktorý mal byť vymenovaný na sporné pracovné miesto. Súd pre verejnú službu teda musí preskúmať, či žalobkyňa poskytla objektívne, relevantné a zhodujúce sa nepriame dôkazy, podľa ktorých mal pán Y ako člen a predseda výberového panelu osobný záujem, ktorý mohol ohrozovať jeho nezávislosť pri posudzovaní jej prihlášky na sporné pracovné miesto.

67      V tomto smere je jednak nesporné, že 28. februára 2011 bolo na návrh žalobkyne začaté vyšetrovacie konanie v oblasti rešpektovania dôstojnosti osoby v zamestnaní pre zastrašovanie a obťažovanie, ktorých sa dopustil pán Y. Súd pre verejnú službu uvádza, že Banka sa domnievala, že takéto vyšetrovacie konanie bolo nutné vzhľadom na okolnosti a že návrh žalobkyne nebolo možné hneď zamietnuť.

68      Taktiež je nesporné, že 11. júla 2011 vyšetrovací výbor poverený prešetrením sťažnosti podanej žalobkyňou vydal svoje stanovisko, ktoré neobsahuje žiaden formálny záver, pokiaľ ide o to, či konania vytýkané pánovi Y predstavovali obťažovanie, aj keď vyšetrovací výbor tiež konštatoval, že niektoré z konaní uvedených žalobkyňou boli preukázané. Banka vo svojej odpovedi na otázku položenú Súdom pre verejnú službu na pojednávaní potvrdila, že bežne je stanovisko vyšetrovacieho výboru v oblasti obťažovania postúpené prezidentovi Banky, aby vo veci rozhodol, avšak nie priamo údajným obťažovateľom alebo sťažovateľovi. Taktiež spresnila, že niet pochybností o tom, že pánovi Y bolo formálne oznámené rozhodnutie nevyhovieť sťažnosti žalobkyne, ktoré prezident Banky prijal s ohľadom na stanovisko vyšetrovacieho výboru, avšak nie samotné stanovisko.

69      Okrem toho je tiež nesporné, že oznámenie o voľnom pracovnom mieste na sporné pracovné miesto bolo uverejnené 20. mája 2011 a že pohovor žalobkyne s výberovým panelom sa konal 13. júla 2011, teda dva dni po tom, ako vyšetrovací výbor vydal svoje stanovisko, a potom, 18. júla 2011 výberový panel spísal zápisnicu, v ktorej bol na dané pracovné miesto vybratý pán A.

70      Z predchádzajúcich bodov teda vyplýva, že výberové konanie prebehlo súčasne s vyšetrovacím konaním.

71      Ďalej zo stanoviska vyšetrovacieho výboru vyplýva, že žalobkyňa sa sťažovala najmä na „odstavenie“ pánom Y prostredníctvom rozdrobenia alebo zmenšenia jej úlohy a jej zodpovedností.

72      V tejto súvislosti vyšetrovací výbor konštatoval, že „v priebehu času sa postavenie [žalobkyne] v očiach [pána Y] zmenilo: z oceňovanej a veľmi dobre hodnotenej spolupracovníčky sa stala prvkom, ktorý mu bránil v ceste, ktorou postupoval. Vzhľadom na to, že bola navyše konkurentkou na miesto generálneho riaditeľa [GR pre riadenie rizík] [pán Y], neváhal zaplniť voľné právomoci zanechané [žalobkyňou] z dôvodu jej choroby a ktoré sa žalobkyňa pokúšala aspoň trochu vyplniť počas svojej choroby“ a že tým pán Y „postupne odstavoval [žalobkyňu] z jej pracovného miesta a prisvojoval si všetky strategické aspekty zahrnuté v oddelení koordinácie. V súčasnosti je tak nesporné,… že organigram [GR pre riadenie rizík] je taký, že [pán Y] sústreďuje všetky kľúčové a strategické funkcie, ktoré mu umožňujú prezentovať sa pred vedením Banky a [žalobkyni] je vyhradená administratívna činnosť. Došlo teda k tomu, čo [žalobkyňa] predvídala“.

73      Vo svojom stanovisku vyšetrovací výbor tiež uvádza, že „predtým výborné vzťahy [žalobkyne] s pánom Y sa zhoršili, [pán Y] zapĺňal voľný priestor uvoľnený [žalobkyňou] a postupne prevzal najvýznamnejšie a intelektuálne náročné funkcie [žalobkyne], pričom žalobkyňa neakceptovala toto zmenšovanie svojich právomocí. V konečnom dôsledku sa akákoľvek komunikácia a akýkoľvek vzťah dôvery medzi nimi dvoma stali nemožnými“.

74      Vyšetrovací výbor taktiež uvádza, že pán Y „je … vnímaný ako ambiciózny muž, ktorý má predstavu o svojej budúcej profesionálnej kariére a ktorého niektorí opisujú ako cestný valec, ktorý ide vpred a príliš nehľadí na vedľajšie škody, ktoré môže spôsobiť“ a že „[žalobkyňa] bola tam, stala sa prekážkou jeho ambíciám a jej neprítomnosť… zo zdravotných dôvodov čiastočne znemožňovala dobrý výkon práce, a preto mala byť odstránená“.

75      Zo stanoviska vyšetrovacieho výboru tak vyplýva, že pán Y sa skutočne správal v určitých prípadoch tak, ako mu žalobkyňa vytýkala, a že v momente pohovoru žalobkyne s výberovým panelom 13. júla 2011 boli profesijné vzťahy medzi žalobkyňou a pánom Y vážne narušené.

76      Keďže pán Y by sa stal priamym nadriadeným žalobkyne v prípade, že by bola vybraná a vymenovaná na sporné pracovné miesto, Súd pre verejnú službu konštatuje, že vzhľadom na úvahy a skutočnosti uvedené v bodoch 67 až 75 tohto rozsudku a najmä na skutočnosti, ktoré vyšetrovací výbor považuje vo svojom stanovisku za preukázané, žalobkyňa v prejednávanej veci poskytla objektívne, relevantné a zhodujúce sa nepriame dôkazy na podporu svojho tvrdenia, že keď bol pán Y vymenovaný za člena výberového panelu, mal konflikt záujmov, ktorý mohol spochybniť jeho spôsobilosť posúdiť prihlášku žalobkyne s potrebnou objektivitou.

77      Nie je sporné, že pán Y sa zúčastnil pohovoru so žalobkyňou a jej hodnotenia, zatiaľ čo sa ich zúčastniť nemal, lebo u neho dochádzalo ku konfliktu záujmov vo vzťahu k žalobkyni.

78      Okrem toho treba pripomenúť, že články 5.1 a 10.3 osvedčenej praxe stanovujú, že predseda výberového panelu má rozhodujúci hlas v prípade, že nedôjde k dohode o konečnom odporúčaní a že pri poradách hovorí ako posledný, aby neovplyvňoval ostatných členov výberového panelu. V dôsledku toho z týchto ustanovení vyplýva, že pán Y bol ako predseda výberového panelu v postavení, kde mohol zohrávať rozhodujúcu rolu pri práci panelu a ovplyvňovať ostatných členov výberového panelu.

79      Vzhľadom na predchádzajúce úvahy, a bez predvídania obsahu diskusie medzi členmi výberového panelu a stanovísk zaujatých jednotlivými členmi panelu, vrátane pána Y, treba dospieť k záveru, že pán Y tým, že zasadal v paneli, porušil svoju povinnosť nestrannosti. V dôsledku toho, keďže všetci členovia výberového panelu musia byť nezávislí preto, aby nemohla byť ohrozená objektivita výberového panelu ako celku, treba dospieť k záveru, že povinnosť nestrannosti výberového panelu ako celku bola porušená.

80      Tvrdenia Banky tento záver nevyvracajú.

81      V prvom rade, pokiaľ ide o tvrdenie, že bolo „nepredstaviteľné“, aby pán Y, riaditeľ útvaru, ktorý obsadzoval pracovné miesto, nepredsedal všetkým pohovorom vedeným výberovým panelom, stačí pripomenúť, že článok 4.1 osvedčenej praxe stanovuje, že predseda panelu zastupuje „bežne generálne riaditeľstvo“, ktoré obsadzuje pracovné miesto a že príloha I pokynov nevyžaduje, aby bol panel zložený z riaditeľa útvaru, ktorý obsadzuje pracovné miesto. V interných predpisoch Banky teda nejde o prijímajúci útvar, ale o generálne riaditeľstvo, a je teda možné, aby riaditeľ útvaru, ktorý obsadzuje pracovné miesto nebol členom výberového panelu.

82      Okrem toho treba pripomenúť (pozri body 30 a 31 vyššie), že žalobkyňa žiadala e‑mailom zo 14. júna 2011 zaslaným riaditeľovi oddelenia ľudských zdrojov, aby bol pán Y nahradený, pričom jej žiadosť bola v ten istý deň zamietnutá uvedeným riaditeľom. Pritom, keďže šlo o konflikt záujmov, mala Banka zabrániť, aby bol pán Y členom a o to viac predsedom výberového panelu alebo prinajmenšom zaistiť, aby sa zdržal akéhokoľvek zasahovania do pohovoru a hodnotenia žalobkyne, čo neurobila.

83      Ďalej, pokiaľ ide o tvrdenie, že v stanovisku z 11. júla 2011 vyšetrovací výbor dospel k záveru o neexistencii obťažovania zo strany pána Y, čo je dôvod, prečo pán Y nemal konflikt záujmov, Súd pre verejnú službu pripomína, že výberové konanie prebiehalo súčasne s vyšetrovacím konaním (pozri bod 70 tohto rozsudku) a že keď 14. júna 2011 riaditeľ oddelenia ľudských zdrojov odmietol nahradiť pána Y vo výberovom paneli, vyšetrovací výbor ešte nevydal svoje stanovisko. Vzhľadom na to, že pohovor výberového panelu so žalobkyňou bol pôvodne stanovený na 17. júna 2011, Banka nevidela problém v tom, aby pán Y, proti ktorému bolo k tomuto dátumu vedené vyšetrovacie konanie, bol členom výberového panelu. Tvrdenie Banky vychádzajúce z negatívnych záverov stanoviska vyšetrovacieho výboru ohľadne obťažovania zo strany pána Y teda nie je relevantné. V každom prípade, bez ohľadu na dátum, kedy pán Y mohlo vedieť, že vyšetrovací výbor vydal svoje stanovisko, nemohlo mať toto stanovisko žiaden vplyv na samotnú existenciu konfliktu záujmov pána Y vo výberovom konaní. Skutočnosť, že profesijné vzťahy medzi pánom Y a žalobkyňou boli vážne narušené pred začiatkom výberového konania, ako vyplýva zo stanoviska vyšetrovacieho výboru, stačí v prejednávanej veci na to, aby bolo v prípade pána Y možné dospieť k záveru, že existoval konflikt záujmov.

84      Súd pre verejnú službu tiež uvádza, že existenciu rizika konfliktu záujmov niektorého člena výberového panelu vo vzťahu k uchádzačovi o pracovné miesto nemožno vyvážiť ani prítomnosťou zástupcu oddelenia ľudských zdrojov v paneli, ani prítomnosťou pozorovateľa SVRP.

85      Napokon, pokiaľ ide o tvrdenie Banky, že zo zápisnice výberového panelu vyplýva, že pán Y nezaujal diskriminačné stanovisko vo vzťahu k žalobkyni a že pán A bol vybratý jednomyseľne, Súd pre verejnú službu uvádza, že, ako tvrdí Banka, známky pridelené členmi panelu každému z uchádzačov boli relatívne rovnorodé. Toto konštatovanie však neumožňuje vylúčiť existenciu konfliktu záujmov v prípade pána Y, ani možnosť, že pán Y, ako predseda panelu, mohol ovplyvniť hodnotenie uchádzačov vykonané ostatnými členmi výberového panelu.

86      Vzhľadom na úvahy uvedené vyššie treba dospieť k záveru, že výberové konanie obsahuje vady, lebo predseda výberového panelu, a v dôsledku toho panel ako celok, porušil svoju povinnosť nestrannosti. Prvú výhradu prvej časti žalobného dôvodu treba teda vyhlásiť za dôvodnú.

 O druhej výhrade založenej na nedostatku nestrannosti ostatných členov výberového panelu

–       Tvrdenia účastníkov konania

87      Žalobkyňa tvrdí, že aj iní členovia panelu, než pán Y, mohli byť zaujatí, lebo väčšina z nich schválila reorganizáciu GR pre riadenie rizík a najmä vytvorenie oddelenia RCP, ktorého vedúcemu zamestnancovi boli pridelené takmer všetky funkcie a zodpovednosti, ktoré žalobkyňa mala ako vedúca oddelenia koordinácie.

88      Banka sa k druhej výhrade nevyjadrila.

–       Posúdenie Súdom pre verejnú službu

89      Treba uviesť, že žalobkyňa sa obmedzuje na tvrdenie, že ostatní členovia výberového panelu mohli porušiť svoju povinnosť nestrannosti, avšak netvrdí, že v prejednávanej veci k tomu skutočne došlo. Ide teda len o špekulácie, ktoré neopiera o žiadne dôkazy. Za týchto okolností teda musí byť druhá výhrada prvej časti žalobného dôvodu zamietnutá ako nedôvodná.

90      S ohľadom na predchádzajúce úvahy treba dospieť k záveru, že prvá časť jediného žalobného dôvodu založená na existencii vád poznačujúcich výberové konanie je teda čiastočne dôvodná.

 O druhej časti žalobného dôvodu založenej na porušení zásady rovnosti zaobchádzania

 Tvrdenia účastníkov konania

91      Žalobkyňa tvrdí, že desaťminútový ústny referát pred výberovým panelom, ktorý museli absolvovať všetci uchádzači o pracovné miesto, spočíval v krátkej prezentácii na technickú tému na základe dvoch interných správ Banky, ktoré boli poskytnuté všetkým uchádzačom pred ich pohovorom s výberovým panelom. Keďže pán A pripravoval tieto dve správy alebo sa podieľal na ich vyhotovení, bol neoprávnene zvýhodnený v porovnaní s ostatnými uchádzačmi. Tým, že výberový panel zjavne zvýhodnil jedného z uchádzačov o sporné pracovné miesto svojou voľbou založiť skúšku v podobe referátu na dvoch uvedených interných správach, porušil zásadu rovnosti zaobchádzania.

92      Banka pripúšťa, že pán A spolupracoval na prípravnej fáze oboch dotknutých interných správ, ale domnieva sa, že žiaden z uchádzačov nebol neoprávnene zvýhodnený, lebo na pochopenie týchto správ sa nevyžadovali žiadne osobitné znalosti a boli poskytnuté všetkým uchádzačom pred pohovorom. Ústny referát bol len jednou z rôznych skúšok, z ktorých sa skladalo výberové konanie a jeho cieľom nebolo posúdiť technické schopnosti žiadateľov, ale skôr ich schopnosti komunikácie a argumentácie.

 Posúdenie Súdom pre verejnú službu

93      Treba pripomenúť, že z ustálenej judikatúry vyplýva, že dodržanie zásady rovnosti zaobchádzania vyžaduje, aby sa porovnateľné situácie neposudzovali rozdielne a rozdielne situácie neposudzovali rovnako, ak takéto posudzovanie nie je objektívne odôvodnené. Z toho vyplýva, že zásada rovnosti zaobchádzania je porušená vtedy, pokiaľ sa s dvomi kategóriami osôb, ktorých právna a skutková situácia nie je v zásade rozdielna, zaobchádza rozdielne alebo pokiaľ sa s rozdielnymi situáciami zaobchádza rovnako. Preto, aby mohlo byť rozdielne zaobchádzanie zlučiteľné so všeobecnou zásadou zákazu diskriminácie, musí byť tento rozdiel odôvodnený na základe objektívneho a dôvodného kritéria, ktoré je primerané cieľu sledovanému týmto rozlišovaním (pozri napríklad rozsudky Giannini, EU:T:2008:68, bod 131 a tam citovanú judikatúru, a Brown/Komisia, F‑37/05, EU:F:2009:121, bod 64).

94      Zásada rovnosti zaobchádzania tvorí základnú zásadu práva Únie, ktorá sa uplatňuje tiež v oblasti výberových konaní a výberová komisia výberového konania musí v priebehu výberového konania prísne dohliadať na jej dodržiavanie. Hoci výberová komisia výberového konania má širokú mieru voľnej úvahy, pokiaľ ide o stanovenie podmienok a podrobného obsahu ústnych skúšok, súdu Únie prináleží, aby vykonal svoje preskúmanie v rozsahu nevyhnutnom na to, aby bola zaistená rovnosť zaobchádzania s uchádzačmi a objektivita výberu výberovej komisie spomedzi týchto uchádzačov (rozsudky Giannini, EU:T:2008:68, bod 132, a De Mendoza Asensi/Komisia, F‑127/11, EU:F:2014:14, bod 43).

95      Napokon je potrebné uviesť, že akákoľvek skúška obvykle a neoddeliteľne prináša nebezpečenstvo rozdielneho zaobchádzania s ohľadom na nevyhnutne obmedzený počet otázok, ktoré môžu byť rozumne položené počas skúšky týkajúcej sa určitého predmetu. Preto bolo pripustené, že porušenie zásady rovnosti zaobchádzania možno konštatovať len vtedy, keď výberová komisia neobmedzila pri výberu skúšok nebezpečenstvo nerovnosti príležitostí na nebezpečenstvo, ktoré spravidla patrí ku každej skúške (rozsudky Giannini, EU:T:2008:68, bod 133, a De Mendoza Asensi/Komisia, EU:F:2014:14, bod 45).

96      V prejednávanej veci zo spisu vyplýva, že všetci uchádzači museli odpovedať na podobnú otázku, ktorú im položil každý člen výberového panelu. Okrem toho výberový panel zorganizoval skúšku, ktorá bola rovnaká pre všetkých uchádzačov a ktorá spočívala v ústnej prezentácii na základe dvoch interných správ Banky, aby mohla byť posúdená ich schopnosť prezentovať komplexnú a technickú tému neodbornej verejnosti a presvedčiť ju o ich návrhu. Obe uvedené správy teda mali slúžiť na otestovanie schopnosti komunikácie, prezentácie, vysvetľovania a presviedčania uchádzačov, a nie ich technických znalostí.

97      Zo spisu tiež vyplýva, že pán A spolupracoval na príprave oboch interných správ predložených uchádzačom na účely ústnej prezentácie pred výberovým panelom. Súd pre verejnú službu konštatuje, že samotná skutočnosť byť autorom alebo spoluautorom takýchto správ priznáva skutočnú znalosť ich obsahu a potenciálne uľahčuje akúkoľvek prezentáciu, ktorá je na nich založená.

98      Je pravda, ako tvrdí Banka, že bolo rozhodnuté, že znalosť dokumentu, ktorú mohli niektorí z uchádzačov vo výberovom konaní získať v súvislosti so svojou prácou neznamená, že boli neoprávnene zvýhodnení voľbou výberovej komisie použiť tento dokument ako základ pre otázky pri skúške, lebo jednak výhoda priznaná niektorým uchádzačom voľbou tohto dokumentu je súčasťou nebezpečenstva, ktoré je spravidla vlastné akejkoľvek skúške, a jednak bol tento dokument prístupný pred skúškou (rozsudok Giannini, EU:T:2008:68, bod 164).

99      V tejto súvislosti Súd pre verejnú službu uvádza, že vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Giannini (EU:T:2008:68), sa žalobca, uchádzač vylúčený z výberového konania, sťažoval na skutočnosť, že ostatní uchádzači pracovali pred výberovým konaním na prípravných dokumentoch k dokumentu, ktorý slúžil ako základ pre písomnú skúšku. Z rozsudku Giannini (EU:T:2008:68) vyplýva, že totožnosť medzi prípravnými dokumentmi a dokumentom predloženým uchádzačom nemožno predpokladať a že uchádzači, ktorí pracovali na prípravných dokumentoch, sa nemohli spoliehať na prípadnú znalosť získanú pri svojej práci na uvedených prípravných dokumentoch. Súd prvého stupňa Európskych spoločenstiev z toho odvodil, že prípadná výhoda, ktorú mohli mať uchádzači, ktorí pracovali na prípravných dokumentoch, aby zložili písomnú skúšku, vďaka svojej znalosti týchto prípravných dokumentov, mala veľmi obmedzený význam a rozhodol, že dotknutí uchádzači neboli neprávom zvýhodnení.

100    Naopak, v prejednávanej veci treba konštatovať, že jediný uchádzač, pán A, poznal lepšie než jeho konkurenti dokumenty poskytnuté uchádzačom na prípravu ich referátu. Navyše na rozdiel od veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Giannini (EU:T:2008:68), pán A pracoval ako autor alebo spoluautor priamo na oboch interných správach Banky a nie na prípravných dokumentoch vo vzťahu k týmto dvom interným správam, ktorých obsah, keďže šlo o prípravné dokumenty, by nemusel byť nutne zhodný s obsahom oboch dotknutých správ. V dôsledku toho, keďže cieľom ústnej prezentácie uchádzačov bolo posúdiť ich schopnosť presvedčiť neodbornú verejnosť, je výhoda, ktorú mal pán A v porovnaní s ostatnými uchádzačmi pri ústnej skúške z dôvodu svojej účasti na príprave oboch celých uvedených správ alebo ich častí skutočná a relevantná.

101    Toto posúdenie nemožno vyvrátiť skutočnosťou, že obe dotknuté interné správy boli poskytnuté všetkým žiadateľom pred ich pohovorom s výberovým panelom, ani tvrdením Banky uvedeným na pojednávaní, že obe tieto správy boli dobre známe všetkým uchádzačom pred začiatkom výberového konania. Na pojednávaní Banka pripustila, že si výberový panel mohol zvoliť na ústnu skúšku iné texty než dve správy uvedené vyššie. Preukázalo sa teda, že pán A bol neoprávnene zvýhodnený v porovnaní s ostatnými uchádzačmi.

102    V dôsledku toho treba dospieť k záveru, že tým, že sa Banka rozhodla založiť ústnu skúšku spoločnú pre všetkých uchádzačov na dvoch interných správach Banky uvedených vyššie, porušila zásadu rovnosti zaobchádzania.

103    Druhá časť jediného žalobného dôvodu je teda dôvodná.

104    Vzhľadom na uvedené úvahy, pričom netreba preskúmať návrh na vykonanie dôkazných prostriedkov, treba vyhovieť prvému žalobnému návrhu smerujúcemu k zrušeniu rozhodnutia z 28. júla 2011.

2.     O druhom a treťom návrhu, ktoré smerujú k náhrade škody

 O prípustnosti

 Tvrdenia účastníkov konania

105    Banka tvrdí, že súd Únie nemá právomoc rozhodovať, ak žaloba, ktorá mu je predložená, nie je namierená proti správnemu aktu, ktorým sa zamietajú nároky žalobcu. V prejednávanej veci prezident Banky svojím listom z 19. septembra 2011 informoval žalobkyňu, že jej žiadosť o náhradu škody z 5. septembra 2011 bude vybavená po návrate osoby zodpovednej v rámci oddelenia ľudských zdrojov z dovolenky 23. septembra 2011. Žalobkyňa pritom podala na Súd pre verejnú službu žalobu na náhradu škody 27. októbra 2011, pričom nedostala výslovnú odpoveď Banky na svoju žiadosť z 5. septembra 2011, a pred uplynutím trojmesačnej lehoty na to, aby došlo k implicitnému rozhodnutiu o zamietnutí tejto žiadosti. V dôsledku toho musia byť návrhy na náhradu škody zamietnuté ako neprípustné.

106    Banka dodáva, že návrhy na náhradu škody sa aspoň čiastočne zhodujú s návrhom na náhradu škody podaným v žalobe z 28. septembra 2011 na Súd pre verejnú službu a zaregistrovanú pod číslom F‑95/11, pokiaľ ide o škodu, ktorá žalobkyni vznikla z dôvodu uverejnenia sporného pracovného miesta. Návrhy na náhradu škody sú teda v každom prípade tiež aspoň čiastočne neprípustné z dôvodu prekážky začatého konania.

107    Banka vo svojej odpovedi na žiadosť Súdu pre verejnú službu formulovanú v rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania objasniť jej pozíciu ohľadne prípustnosti návrhov na náhradu škody s ohľadom na rozsudky De Nicola/EIB (T‑37/10 P, EU:T:2012:205) a De Nicola/EIB (T‑264/11 P, EU:T:2013:461) tvrdí, že hoci je podľa týchto rozsudkov možné podať žalobu na náhradu škody na súd Únie bez toho, aby bola predtým podaná žiadosť na administratívu, ak sa osoba rozhodne požiadať vopred administratívu, aby zaujala stanovisko k určitej otázke, hoci tento postup nie je povinný, dotknutá osoba musí administratíve umožniť, aby rozhodla v primeranej lehote. Tento pojem primeranej lehoty zdôraznený v rozsudku Preskúmanie Arango Jaramillo a i./EIB (C‑334/12 RX‑II, EU:C:2013:134, body 26 až 30) sa použije tak na lehotu, ktorú má osoba na podanie žiadosti na administratívu, ako aj na lehotu, ktorú má administratíva na rozhodnutie o tejto žiadosti.

108    Žalobkyňa odpovedá, že návrhy na náhradu škody uvedené v jej žalobe treba považovať za prípustné.

 Posúdenie Súdom pre verejnú službu

109    Po prvé, pokiaľ ide o prípustnosť všetkých návrhov na náhradu škody, Súd pre verejnú službu pripomína, že podľa článku 41 poriadku zamestnancov Banky o všetkých sporoch osobnej povahy medzi Bankou a jej zamestnancami rozhoduje súd Únie s tým, že takejto žalobe môže predchádzať postup urovnania sporu zmierom pred zmierovacou komisiou Banky, a to bez ohľadu na žalobu podanú na súd (rozsudok De Nicola/EIB, EU:T:2012:205, bod 74).

110    Už bolo rozhodnuté, že z článku 41 poriadku zamestnancov Banky, ktorý stanovuje urovnanie sporu zmierom, ktoré prebieha bez ohľadu na žalobu podanú na súd, jasne vyplýva, že prípustnosť uvedenej spornej žaloby nie je podriadená vyčerpaniu tohto správneho postupu, ktorý je pre zamestnancov Banky fakultatívny (pozri v tomto zmysle rozsudok De Nicola/EIB, T‑7/98, T‑208/98 a T‑109/99, EU:T:2001:69, bod 96), zatiaľ čo úradníci a ostatní zamestnanci musia počkať až na koniec postupu pred začatím súdneho konania upraveného Služobným poriadkom úradníkov Európskej únie (ďalej len „Služobný poriadok“).

111    Okrem toho v rozsudku De Nicola/EIB (EU:T:2013:461, body 69 až 73) vydanom na základe odvolania podaného proti rozsudku Súdu pre verejnú službu De Nicola/EIB (F‑59/09, EU:F:2011:19), v ktorom Súd pre verejnú službu na základe uplatnenia článku 91 ods. 1 Služobného poriadku per analogiam rozhodol, že nie je príslušný rozhodovať o žalobe na náhradu škody, ktorá mu bola predložená, lebo táto žaloba nebola podaná proti aktu prijatému Bankou, ktorý by spôsoboval tejto osobe ujmu, lebo na Banku nebola predtým podaná žiadosť o náhradu škody, Všeobecný súd Európskej únie rozhodol, že keďže neexistuje relevantná vnútorná právna úprava Banky, Súd pre verejnú službu nemohol zakladať svoju právomoc alebo prípustnosť žaloby o náhradu škody, ktorá naň bola podaná, na „neexistencii žiadosti o náhradu škody adresovanej Banke a na neexistencii aktu spôsobujúceho ujmu, s ktorým by mohli súvisieť návrhy na náhradu škody“. Všeobecný súd Európskej únie sa domnieval, že jedinou relevantnou právnou úpravou v tomto kontexte bola úprava stanovená v článku 41 poriadku zamestnancov Banky, ktorej povaha a ratio legis sú veľmi odlišné od povahy a ratio legis služobného poriadku, vrátane jeho článkov 90 a 91, a že samotná existencia poriadku zamestnancov Banky zakazuje postupovať striktne analogicky vo vzťahu k uvedenému Služobnému poriadku.

112    Z judikatúry uvedenej v predchádzajúcom bode vyplýva, že prípustnosť žaloby na náhradu škody zamestnanca Banky nemožno podmieniť predchádzajúcim podaním žiadosti o náhradu škody Banke, ani existenciou aktu, ktorý mu spôsobuje ujmu, s ktorým by mohli súvisieť návrhy na náhradu škody. Za týchto podmienok spadá žiadosť o náhradu škody adresovaná Banke jej zamestnancom do interného postupu urovnania sporu zmierom, ktorý je na základe uplatnenia článku 41 poriadku zamestnancov Banky v každom prípade fakultatívny.

113    V prejednávanej veci, ako bolo uvedené v bode 43 tohto rozsudku, žalobkyňa adresovala listom z 5. septembra 2011 Banke žiadosť o náhradu škody, ktorou sa domáhala náhrady ujmy údajne vzniknutej z dôvodu protiprávnosti rozhodnutia z 28. júla 2011. Dňa 27. októbra 2011, hoci Banka ešte nerozhodla o jej žiadosti, podala prejednávanú žalobu. Vzhľadom na to, že žiadosť o náhradu škody adresovaná Banke bola podaná v rámci interného správneho postupu urovnania sporu medzi zamestnancami a Bankou zmierom a keďže prípustnosť žaloby o náhradu škody pred Súdom pre verejnú službu nepodlieha vyčerpaniu tohto správneho konania, treba prejednávanú žalobu o náhradu škody považovať za prípustnú.

114    Tento záver nemožno vyvrátiť judikatúrou, na ktorú sa odvoláva Banka vo svojom vyjadrení k žalobe. Rozsudky Súdu pre verejnú službu De Nicola/EIB (F‑55/08, EU:F:2009:159) a De Nicola/ EIB (F‑59/09, EU:F:2011:19), na ktoré odkazuje, boli totiž zrušené konkrétne v ich bodoch, na ktoré odkazuje, rozsudkami Všeobecného súdu Európskej únie De Nicola/EIB (EU:T:2012:205) a De Nicola/EIB (EU:T:2013:461), pričom Súd pre verejnú službu predložil Banke tieto rozsudky, aby sa k nim vyjadrila v rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania (pozri bod 107 vyššie).

115    Tak isto Súd pre verejnú službu konštatuje, že bod 137 rozsudku Súdu pre verejnú službu De Nicola/EIB (EU:F:2011:19), uvádzaný Bankou v jej vyjadrení k žalobe, nie je relevantný, lebo sa týka otázky, od kedy začína plynúť primeraná lehota, v ktorej je zamestnanec Banky povinný podať svoju žalobu na Súd pre verejnú službu, aby nebola považovaná za podanú oneskorene. Tak isto nie sú relevantné body 26 až 30 rozsudku Preskúmanie Arango Jaramillo a i./EIB (EU:C:2013:134), na ktoré odkazuje Banka vo svojich pripomienkach v odpovedi na opatrenia na zabezpečenie priebehu konania k rozsudkom Všeobecného súdu Európskej únie De Nicola/EIB (EU:T:2012:205) a De Nicola/EIB (EU:T:2013:461), lebo sa zaoberajú pojmom „primeraná lehota“, v ktorej je zamestnanec Banky povinný podať žalobu o neplatnosť proti aktu Banky, ktorý mu spôsobuje ujmu.

116    V prejednávanej veci nemá Súd pre verejnú službu preskúmať otázku dĺžky lehoty na podanie žaloby na súd Únie, aby nebola považovaná za podanú oneskorene, ale má preskúmať, či je príslušný rozhodovať o žalobe o náhradu škody alebo nie. Konkrétne musí analyzovať, či môže rozhodovať o žalobe o náhradu škody podanej zamestnancom Banky bez toho, aby žalobca vyčkal na odpoveď Banky na žiadosť o náhradu škody, ktorú predtým na Banku podal. Argumenty na obhajobu predložené Bankou teda nie sú relevantné.

117    Po druhé, pokiaľ ide o čiastočnú neprípustnosť návrhov na náhradu škody z dôvodu prekážky začatého konania, treba pripomenúť, že ak sú v žalobe zhodní účastníci konania, predmet konania a dôvody ako v predtým podanej žalobe, treba ju v súlade s ustálenou judikatúrou odmietnuť ako neprípustnú (uznesenie Vienne a i./Parlament, F‑22/06, EU:F:2006:89, bod 12 a tam citovaná judikatúra).

118    Súd pre verejnú službu teda musí preskúmať, či sa žaloba vo veci F‑95/11 a žaloba v prejednávanej veci, podané 28. septembra a 27. októbra 2011, týkajú zhodných účastníkov konania, predmetu konania a sú založené na rovnakých dôvodoch.

119    Pokiaľ ide o podmienku týkajúcu sa zhodnosti účastníkov konania v rámci oboch žalôb, je potrebné konštatovať, že v prejednávanom prípade je splnená. Obe žaloby sa týkajú žalobkyne a Banky.

120    Pokiaľ ide o podmienky týkajúce sa zhodnosti predmetu, treba uviesť, že vo veci F‑95/11 žalobkyňa žiada náhradu ujmy vyplývajúcej z protiprávnosti rozhodnutia Banky zmeniť povahu jej úloh, ako aj podmienky ich výkonu odňatím zodpovednosti, ktorú mala v oblasti všeobecnej politiky rizík, ako to vyplýva z oznámenia zamestnancom z 30. marca 2011. Žiada tiež náhradu ujmy, ktorá jej údajne vznikla v súvislosti s tým, že Banka porušila svoju povinnosť starostlivosti a ochrany, ktoré má v prípade neprítomnosti svojich zamestnancov z dôvodu choroby, ako aj článok 42 poriadku zamestnancov Banky tým, že vo vzťahu k nej neprijala individuálne rozhodnutie, ktoré by jej následne oznámila, týkajúce sa zmeny podmienok výkonu a povahy jej funkcií.

121    V prejednávanej veci žalobkyňa žiada náhradu ujmy, ktorá jej bola údajne spôsobená protiprávnosťou rozhodnutia z 28. júla 2011 a skutočnosťou, že musela predstúpiť pred výberový panel, ktorého člen bol predmetom prebiehajúceho vyšetrovacieho konania z dôvodu psychického obťažovania začatého na jej návrh.

122    V dôsledku toho treba konštatovať, že návrhy na náhradu škody v prejednávanej žalobe a v žalobe vo veci F‑95/11 nemajú zhodný predmet. Námietku neprípustnosti vznesenú Bankou vychádzajúcu z prekážky začatého konania treba teda zamietnuť.

123    Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba dospieť k záveru, že návrhy na náhradu škody sú prípustné.

 O veci samej

 Tvrdenia účastníkov konania

124    Žalobkyňa tvrdí, že výberové konanie ju veľmi znepokojilo, keď sa aj napriek svojim žiadostiam musela dostaviť pred výberový panel, ktorého jeden člen bol jedným z jej údajných obťažovateľov, ktorých sa týkalo vyšetrovacie konanie, ktoré bolo začaté na jej návrh a ktoré stále prebiehalo.

125    Žalobkyňa tiež tvrdí, že rozhodnutie z 28. júla 2011 v nej vyvolalo pocit nepochopenia, poníženia a hlbokého sklamania vo vzťahu k Banke. Toto rozhodnutie spôsobilo ujmu tiež jej profesionálnej povesti, lebo hoci väčšina funkcií spojených so sporným pracovným miestom jej bola zverená pred reorganizáciou GR pre riadenie rizík, nebola na toto pracovné miesto vymenovaná. Rozhodnutie z 28. júla 2011 jej spôsobilo značnú nemajetkovú ujmu, ktorú stanovuje ex aequo et bono na 50 000 eur.

126    Nakoniec žalobkyňa tvrdí, že rozhodnutie z 28. júla 2011 jej spôsobilo majetkovú ujmu zodpovedajúcu strate odmeny, lebo jej vymenovanie na sporné pracovné miesto by jej umožnilo odôvodniť významný podiel na strategických cieľoch GR pre riadenie rizík a mať rýchlejší kariérny postup. Žalobkyňa stanovuje majetkovú ujmu ex aequo et bono na 436 100 eur.

127    Banka tvrdí, že návrh na náhradu škody je nedôvodný, lebo jej nemožno vytýkať žiadne protiprávne správanie. V každom prípade, pokiaľ ide o majetkovú ujmu, žalobkyňa nepreukázala skutočnosť ujmy, lebo strata odmeny je čisto hypotetická.

 Posúdenie Súdom pre verejnú službu

128    Podľa ustálenej judikatúry je vznik zodpovednosti správneho orgánu podmienený tým, že žalobca preukáže existenciu nezákonnosti, škody a príčinnú súvislosť medzi konaním a tvrdenou škodou. Vzhľadom na to, že tieto podmienky musia byť splnené kumulatívne, skutočnosť, že jedna z nich nie je splnená, postačuje na zamietnutie žaloby o náhradu škody (rozsudok Arguelles Arias/Rada, F‑122/12, EU:F:2013:185, bod 128).

129    V prejednávanej veci treba uviesť, že nemajetková ujma, ktorú žalobkyňa uvádza, má svoj pôvod čiastočne v rozhodnutí z 28. júla 2011, a čiastočne v skutočnosti, že sa musela dostaviť pred výberový panel, ktorého členom bol jeden z jej údajných obťažovateľov, voči ktorému vedela, že prebieha vyšetrovacie konanie a ktorý sa nachádzal v situácii konfliktu záujmov voči jej osobe.

130    V bode 104 tohto rozsudku bolo rozhodnuté, že rozhodnutie z 28. júla 2011 má byť zrušené z dôvodu porušenia povinnosti nestrannosti výberového panelu a porušenia zásady rovnosti zaobchádzania s uchádzačmi o pracovné miesto, a v bode 77 tohto rozsudku bolo rozhodnuté, že pán Y sa nemal zúčastniť pohovoru výberového panelu so žalobkyňou a jej hodnotenia. Vzhľadom na to, že bolo konštatované protiprávne správanie Banky, treba preskúmať, či toto pochybenie malo pre žalobkyňu škodlivé dôsledky.

131    Pokiaľ ide, po prvé, o nemajetkovú ujmu, ktorú žalobkyňa údajne utrpela, treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry zrušenie nezákonného aktu môže samo osebe predstavovať primerané, a v zásade aj dostatočné odškodnenie celkovej nemajetkovej ujmy, ktorú tento akt mohol spôsobiť, okrem prípadu, ak by žalobkyňa preukázala, že jej vznikla nemajetková ujma, ktorú možno oddeliť od nezákonnosti, ktorá spôsobuje zrušenie, a ktorú nemožno v plnom rozsahu nahradiť týmto zrušením (rozsudok CH/Parlament, F‑129/12, EU:F:2013:203, bod 64).

132    Súd pre verejnú službu tiež pripomína, že je nesporné, že pocit nespravodlivosti a trápenia, ktoré vyvolala nutnosť viesť spor, aby boli uznané práva dotknutej osoby, môže spôsobiť ujmu, ktorá môže byť odvodená len z toho, že správny orgán sa dopustil protiprávnosti. Keďže tieto ujmy možno odškodniť, ak nie sú kompenzované uspokojením vyplývajúcim zo zrušenia predmetného aktu (pozri v tomto zmysle rozsudok CC/Parlament, F‑9/12, EU:F:2013:116, bod 128, ktorý je predmetom odvolania prejednávaného Všeobecným súdom Európskej únie, vec T‑457/13 P), Súd pre verejnú službu s ohľadom na podmienky, za ktorých bolo vydané rozhodnutie z 28. júla 2011, teda po výberovom konaní, v ktorom sa žalobkyňa musela dostaviť pred výberový panel, ktorého členom bol jeden z jej údajných obťažovateľov, voči ktorému vedela, že prebieha vyšetrovacie konanie a ktorý sa nachádzal v situácii konfliktu záujmov voči jej osobe, a v priebehu ktorého nebola dodržaná zásada rovnosti zaobchádzania medzi uchádzačmi o pracovné miesto, rozhodol, že osobitné okolnosti prejednávanej veci sa správne posúdia, keď bude nemajetková ujma spôsobená žalobkyni stanovená ex æquo et bono na 25 000 eur.

133    Pokiaľ ide, po druhé, o návrh žalobkyne smerujúci k tomu, aby bola Banke uložená povinnosť nahradiť majetkovú ujmu, ktorá jej vznikla na základe rozhodnutia z 28. júla 2011 tým, že rozhodnutie nevymenovať ju na sporné pracovné miesto ovplyvnilo jej budúcu odmenu, Súd pre verejnú službu konštatuje, že žalobkyňa nepreukázala skutočnú existenciu utrpenej škody. Aj keby žalobkyňa bola po výberovom konaní vymenovaná na sporné pracovné miesto, nemožno konkrétne určiť, aké možnosti kariérneho postupu by mala, lebo takéto možnosti postupu sú čisto hypotetické. Z toho vyplýva, že návrhom žalobkyne na náhradu škody v tomto zmysle nemožno vyhovieť.

134    Z hore uvedeného vyplýva, že Banke sa ukladá povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu vo výške 25 000 eur.

 O trovách

135    V súlade s článkom 87 ods. 1 rokovacieho poriadku, pokiaľ ďalšie ustanovenia ôsmej kapitoly druhej hlavy uvedeného rokovacieho poriadku neustanovujú inak, účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Podľa odseku 2 tohto istého článku môže Súd pre verejnú službu rozhodnúť, ak to vyžaduje spravodlivé zaobchádzanie, že účastník konania, ktorý nemal vo veci úspech, je povinný nahradiť iba časť trov konania, prípadne ho vôbec nemusí zaviazať na náhradu trov konania.

136    Z odôvodnenia uvedeného v tomto rozsudku vyplýva, že žalobe bolo z podstatnej časti vyhovené a Banka je účastníkom konania, ktorý vo veci nemal úspech. Okrem toho žalobkyňa vo svojich návrhoch výslovne navrhla, aby bola Banke uložená povinnosť nahradiť trovy konania. Keďže okolnosti prejednávaného prípadu neodôvodňujú uplatnenie ustanovení článku 87 ods. 2 rokovacieho poriadku, treba rozhodnúť, že Banka znáša svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť trovy konania žalobkyne.

Z týchto dôvodov

SÚD PRE VEREJNÚ SLUŽBU (druhá komora)

rozhodol a vyhlásil:

1.      Rozhodnutie prezidenta Európskej investičnej banky z 28. júla 2011 o vymenovaní pána A na pracovné miesto vedúceho oddelenia rizikovej a cenovej politiky sa zrušuje.

2.      Európska investičná banka je povinná zaplatiť CG sumu 25 000 eur.

3.      V zostávajúcej časti sa žaloba zamieta.

4.      Európska investičná banka znáša svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť trovy konania vynaložené CG.

Rofes i Pujol

Bradley

Svenningsen

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 10. júla 2014.

Tajomníčka

Predsedníčka komory

W. Hakenberg

M. I. Rofes i Pujol

---

* Jazyk konania: francúzština.