–

E. D. L., v zastúpení: N. Canestrini a V. Manes, avvocati,

–

talianska vláda, v zastúpení: G. Palmieri, splnomocnená zástupkyňa, za právnej pomoci S. Faraci, avvocato dello Stato,

–

chorvátska vláda, v zastúpení: G. Vidović Mesarek, splnomocnená zástupkyňa,

–

holandská vláda, v zastúpení: M. K. Bulterman a J. M. Hoogveld, splnomocnení zástupcovia,

–

poľská vláda, v zastúpení: B. Majczyna a J. Sawicka, splnomocnení zástupcovia,

–

rumunská vláda, v zastúpení: E. Gane, O.‑C. Ichim a A. Wellman, splnomocnené zástupkyne,

–

fínska vláda, v zastúpení: M. Pere, splnomocnená zástupkyňa,

–

Európska komisia, v zastúpení: S. Grünheid a A. Spina, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 1 ods. 3 rámcového rozhodnutia Rady 2002/584/SVV z 13. júna 2002 o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi (Ú. v. ES L 190, 2002, s. 1; Mim. vyd. 19/006, s. 34), zmeneného rámcovým rozhodnutím Rady 2009/299/SVV z 26. februára 2009 (Ú. v. EÚ L 81, 2009, s. 24) (ďalej len „rámcové rozhodnutie 2002/584“), v spojení s článkami 3, 4 a 35 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“).

2

Tento návrh bol predložený v rámci výkonu európskeho zatykača v Taliansku, ktorý vydal Općinski sud u Zadru (Obvodný súd Zadar, Chorvátsko) na účely trestného stíhania E. D. L.

3

Odôvodnenia 6 a 12 rámcového rozhodnutia 2002/584 znejú takto:

…

4

V článku 1 tohto rámcového rozhodnutia s názvom „Definícia európskeho zatykača a povinnosť vykonať ho“ sa stanovuje:

„1.   Európsky zatykač je súdne rozhodnutie vydané členským štátom s cieľom zatknúť a vydať požadovanú osobu inému členskému štátu na účely vedenia trestného stíhania alebo výkonu trestu alebo ochranného opatrenia [s cieľom, aby iný členský štát zatkol a odovzdal vyžiadanú osobu na účely vedenia trestného stíhania alebo výkonu trestu odňatia slobody, alebo ochranného opatrenia spojeného s odňatím slobody – neoficiálny preklad].

2.   Členské štáty vykonajú každý európsky zatykač na základe zásady vzájomného uznávania a v súlade s ustanoveniami tohto rámcového rozhodnutia.

3.   Toto rámcové rozhodnutie nebude meniť povinnosť rešpektovať základné práva a základné právne princípy zakotvené v článku 6 [ZEÚ].“

5

V článku 3 uvedeného rámcového rozhodnutia sa uvádzajú dôvody pre povinné nevykonanie európskeho zatykača. Dôvody pre nepovinné nevykonanie sú uvedené v článkoch 4 a 4a toho istého rámcového rozhodnutia.

6

V článku 23 rámcového rozhodnutia 2002/584 s názvom „Lehoty na vydanie [odovzdanie – neoficiálny preklad] osoby“ sa stanovuje:

„1.   Vyžiadaná osoba sa odovzdá čo najskôr v termíne dohodnutom medzi dotknutými orgánmi.

2.   Osoba sa odovzdá do 10 dní po prijatí konečného rozhodnutia o vykonaní európskeho zatykača.

3.   Ak odovzdaniu vyžiadanej osoby v lehote stanovenej v odseku 2 bránia okolnosti, ktoré sú mimo kontroly ktoréhokoľvek členského štátu, vykonávajúci a vydávajúci súdny orgán [vykonávajúci súdny orgán a súdny orgán vydávajúci zatykač – neoficiálny preklad] sa neodkladne navzájom skontaktujú a dohodnú o novom termíne odovzdania. V takomto prípade sa odovzdanie uskutoční v 10‑dňovej lehote odo dňa dohody [uskutoční do 10 dní od takto dohodnutého nového termínu – neoficiálny preklad].

4.   Odovzdanie sa môže výnimočne odložiť [dočasne odložiť – neoficiálny preklad] z vážnych humanitárnych dôvodov, napríklad ak sú závažné dôvody domnievať sa, že by odovzdanie zjavne ohrozilo život alebo zdravie vyžiadanej osoby. Európsky zatykač sa vykoná hneď po tom, ako tieto dôvody zanikli. Vykonávajúci súdny orgán neodkladne informuje vydávajúci súdny orgán [súdny orgán vydávajúci zatykač – neoficiálny preklad] a dohodne s ním nový termín odovzdania. V takomto prípade sa odovzdanie uskutoční v 10‑dňovej lehote odo dňa dohody [uskutoční do 10 dní od takto dohodnutého nového termínu – neoficiálny preklad].

5.   Ak sa osoba naďalej zadržiava, po vypršaní lehoty uvedenej [uplynutí lehôt uvedených – neoficiálny preklad] v odsekoch 2 až 4 sa prepustí.“

7

V článku 1 ods. 1 legge n. 69 – Disposizioni per conformare il diritto interno alla decisione quadro 2002/584/GAI del Consiglio, del 13 giugno 2002, relativa al mandato d'arresto europeo e alle procedure di consegna tra Stati membri [zákon č. 69, ktorým sa prijímajú ustanovenia na zosúladenie vnútroštátneho práva s rámcovým rozhodnutím Rady z 13. júna 2002 o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi(2002/584/SVV)] z 22. apríla 2005 (GURI č. 98 z 29. apríla 2005, s. 6), v znení uplatniteľnom na skutkové okolnosti vo veci samej (ďalej len „zákon č. 69/2005“), sa stanovuje:

„Tento zákon preberá ustanovenia [rámcového rozhodnutia 2002/584] o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi do vnútroštátneho právneho poriadku, pokiaľ tieto ustanovenia nie sú nezlučiteľné s najvyššími zásadami ústavného poriadku v oblasti základných práv a slobôd a práva na spravodlivý proces.“

8

Općinski sud u Zadru (Obvodný súd Zadar) 9. septembra 2019 vydal európsky zatykač na E. D. L., ktorý má bydlisko v Taliansku, na účely trestného stíhania v Chorvátsku. Je podozrivý, že v roku 2014 spáchal na území Chorvátska trestný čin prechovávania drog na účely ich distribúcie a predaja.

9

Corte d'appello di Milano (Odvolací súd Miláno, Taliansko) je súdnym orgánom príslušným na vykonanie tohto európskeho zatykača. Pred súdom E.D.L. predložil niekoľko lekárskych dokumentov potvrdzujúcich vážne psychiatrické poruchy. Na základe týchto dokumentov Corte d'appello di Milano (Odvolací súd Miláno) nariadil vypracovanie znaleckého posudku v oblasti psychiatrie týkajúceho sa E. D. L.

10

Z tohto znaleckého posudku okrem iného vyplynula existencia psychotickej poruchy, ktorá si vyžaduje pokračovanie v medikamentóznej a psychoterapeutickej liečbe, aby sa zabránilo pravdepodobným epizódam psychickej dekompenzácie. Uvedený posudok tiež poukázal na vysoké riziko samovraždy v prípade uväznenia. Dospelo sa v ňom k záveru, že vzhľadom na potrebu pokračovať v liečbe je E.D. L. osobou neschopnou žiť vo väzení.

11

Na základe toho istého znaleckého posudku Corte d'appello di Milano (Odvolací súd Miláno) na jednej strane konštatoval, že výkon európskeho zatykača by prerušil liečbu E. D. L. a viedol by k zhoršeniu jeho celkového zdravotného stavu, čo by mohlo mať mimoriadne závažné následky, a to dokonca až preukázané riziko samovraždy. Na druhej strane tento súd konštatoval, že v príslušných ustanoveniach zákona č. 69/2005 sa nestanovuje, že takéto zdravotné dôvody môžu byť dôvodom na odmietnutie odovzdania v rámci konania o výkone európskeho zatykača.

12

V tejto súvislosti sa uznesením zo 17. septembra 2020 obrátil na Corte costituzionale (Ústavný súd, Taliansko), ktorý je vnútroštátnym súdom, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania v tejto veci, s otázkou, či sú tieto ustanovenia ústavné.

13

Vnútroštátny súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že otázky, o ktorých má rozhodnúť, sa týkajú nielen zlučiteľnosti uvedených ustanovení s talianskou Ústavou, ale aj výkladu práva Únie, ktoré sa nimi vykonáva. Podobne ako zákon č. 69/2005 však ani články 3, 4 a 4a rámcového rozhodnutia 2002/584 nezahŕňajú medzi dôvodmi povinného alebo nepovinného nevykonania európskeho zatykača prípad vážneho ohrozenia zdravia dotknutej osoby, ktoré by vyplývalo z odovzdania v dôsledku chronických ochorení s potenciálne neurčitým trvaním.

14

V takomto prípade si vnútroštátny súd kladie otázku, či by sa riziko poškodenia zdravia vyžiadanej osoby mohlo primerane riešiť pozastavením odovzdania na základe článku 23 ods. 4 rámcového rozhodnutia 2002/584. Spresňuje však, že toto riešenie sa mu nejaví ako vhodné pre chronické ochorenia s neurčitým trvaním, akými trpí E.D.L.

15

Okrem toho vnútroštátny súd pripomína, že zásada, podľa ktorej rámcové rozhodnutie 2002/584, ako bolo prebrané členskými štátmi, nebude meniť povinnosť rešpektovať základné práva zakotvené v článku 6 ZEÚ, je potvrdená v odôvodnení 12 aj v článku 1 ods. 3 tohto rámcového rozhodnutia.

16

Práve s cieľom zabrániť tomu, aby vykonávanie rámcového rozhodnutia 2002/584 viedlo k porušovaniu základných práv vyžiadanej osoby, by Súdny dvor okrem dôvodov odmietnutia výkonu stanovených v tomto rámcovom rozhodnutí mal vymedziť aj rámec preskúmania zameraný na zosúladenie požiadaviek vzájomného uznávania a výkonu súdnych rozhodnutí v trestných veciach s dodržiavaním týchto základných práv.

17

Podľa judikatúry Súdneho dvora by taký prípad nastal, keby výkon európskeho zatykača vystavil vyžiadanú osobu riziku neľudských a ponižujúcich podmienok uväznenia v členskom štáte vydávajúcom zatykač z dôvodu systémových a všeobecných nedostatkov alebo nedostatkov týkajúcich sa niektorých skupín osôb alebo ústavov na výkon trestu, alebo riziku, že bude stíhaná v rámci konania odporujúceho zárukám uvedeným v článku 47 Charty, a to v dôsledku systémových a všeobecných nedostatkov týkajúcich sa nezávislosti súdnej moci v členskom štáte vydávajúcom zatykač.

18

Vnútroštátny súd však poznamenáva, že táto judikatúra sa týka len situácií, v ktorých existuje riziko porušenia základných práv vyžiadanej osoby v dôsledku systémových a všeobecných nedostatkov členského štátu vydávajúceho zatykač, alebo situácií týkajúcich sa určitých skupín osôb alebo celých ústavov na výkon trestu. Otázky, ktoré pred ním boli vznesené, sa teda týkajú inej situácie, a to situácie, v ktorej osoba, o ktorej odovzdanie sa žiada, trpí závažnými a chronickými ochoreniami s časovo neobmedzeným trvaním, ktoré sa v prípade odovzdania môžu výrazne zhoršiť, najmä ak by sa členský štát vydávajúci zatykač rozhodol osobu uväzniť.

19

Tento súd si preto kladie otázku, či by sa zásady vyplývajúce z uvedenej judikatúry mali analogicky rozšíriť aj na tento prípad. Predovšetkým sa pýta, či existuje povinnosť vykonávajúceho súdneho orgánu nadviazať dialóg so súdnym orgánom vydávajúcim zatykač, ako aj či vykonávajúci súdny orgán môže ukončiť konanie o odovzdaní, ak nemožno v primeranej lehote vylúčiť existenciu rizika porušenia základných práv vyžiadanej osoby.

20

Za týchto okolností Corte costituzionale (Ústavný súd) rozhodol, že preruší konanie a položí Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:

„Má sa článok 1 ods. 3 [rámcového rozhodnutia 2002/584] vykladať so zreteľom na články 3, 4 a 35 Charty v tom zmysle, že ak vykonávajúci súdny orgán usúdi, že odovzdanie osoby, ktorá trpí závažnými chronickými a potenciálne nezvratnými ochoreniami, môže túto osobu vystaviť riziku ťažkej ujmy na zdraví, musí požiadať súdny orgán vydávajúci zatykač o informácie, ktoré umožnia vylúčiť existenciu tohto rizika, a v prípade, že takéto záruky v primeranej lehote nezíska, je povinný odovzdanie odmietnuť?“

21

Vnútroštátny súd požiadal, aby bol tento návrh na začatie prejudiciálneho konania prejednaný v skrátenom súdnom konaní podľa článku 105 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora.

22

Tento súd síce uznal, že na E. D. L. sa nevzťahuje žiadne opatrenie spočívajúce v pozbavení osobnej slobody, ale tvrdí, že prejudiciálna otázka sa týka podstatných aspektov fungovania európskeho zatykača. Okrem toho by táto otázka mohla mať všeobecné dôsledky pre orgány vyzvané na spoluprácu v konaniach týkajúcich sa európskeho zatykača aj pre práva dotknutých osôb.

23

V článku 105 ods. 1 rokovacieho poriadku sa stanovuje, že predseda Súdneho dvora na návrh vnútroštátneho súdu alebo výnimočne i bez návrhu, ak si povaha veci vyžaduje jej prejednanie bez zbytočného odkladu, môže po vypočutí sudcu spravodajcu a generálneho advokáta rozhodnúť, že o návrhu na začatie prejudiciálneho konania sa rozhodne v skrátenom konaní odchylne od ustanovení tohto rokovacieho poriadku.

24

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že takéto skrátené konanie predstavuje procesný nástroj určený na riešenie mimoriadne naliehavej situácie (rozsudok z 21. decembra 2021, Randstad Italia, C‑497/20, EU:C:2021:1037, bod 37 a citovaná judikatúra).

25

V prejednávanej veci predseda Súdneho dvora 20. decembra 2021, po vypočutí sudcu spravodajcu a generálneho advokáta, rozhodol o zamietnutí návrhu vnútroštátneho súdu uvedeného v bode 21 tohto rozsudku.

26

Okolnosť, že vec sa týka podstatného aspektu alebo podstatných aspektov fungovania európskeho zatykača, totiž sama osebe nepredstavuje dôvod preukazujúci mimoriadnu naliehavosť nevyhnutnú na odôvodnenie prejednania v skrátenom konaní. To isté platí pre okolnosť, že položené otázky sa potenciálne týkajú významného počtu osôb alebo právnych situácií (pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. decembra 2021, Randstad Italia, C‑497/20, EU:C:2021:1037, bod 39).

27

Vzhľadom na povahu a význam položenej otázky však predseda Súdneho dvora rozhodol o prednostnom prejednaní tejto veci v súlade s článkom 53 ods. 3 rokovacieho poriadku.

28

Svojou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 1 ods. 3 rámcového rozhodnutia 2002/584 vykladať so zreteľom na články 3, 4 a 35 Charty v tom zmysle, že ak sa vykonávajúci súdny orgán, ktorý má rozhodnúť o odovzdaní osoby, ktorá trpí závažnými, chronickými a potenciálne nezvratnými ochoreniami, v rámci výkonu európskeho zatykača, domnieva, že by toto odovzdanie mohlo túto osobu vystaviť riziku ťažkej ujmy na zdraví, musí si vyžiadať informácie od súdneho orgánu vydávajúceho zatykač, aby takéto riziko vylúčil, a je povinný odmietnuť vykonanie uvedeného odovzdania, ak v primeranej lehote nezíska záruky potrebné na vylúčenie tohto rizika.

29

Na úvod však treba zdôrazniť, že hoci z formálneho hľadiska vnútroštátny súd obmedzil svoju otázku, pokiaľ ide o rámcové rozhodnutie 2002/584, iba na výklad jeho článku 1 ods., 3, táto okolnosť nebráni tomu, aby Súdny dvor poskytol vnútroštátnemu súdu všetky prvky výkladu práva Únie, ktoré môžu byť užitočné na rozhodnutie vo veci, ktorú daný súd prejednáva, bez ohľadu na to, či na ne vnútroštátny súd odkázal alebo neodkázal v znení svojej otázky (pozri v tomto zmysle rozsudky z 12. decembra 1990, SARPP, C‑241/89, EU:C:1990:459, bod 8, a z 5. júna 2018, Coman a i., C‑673/16, EU:C:2018:385, bod 22).

30

Po tomto úvodnom spresnení treba pripomenúť, že tak zásada vzájomnej dôvery medzi členskými štátmi, ako aj zásada vzájomného uznávania, ktorá sa samotná opiera o vzájomnú dôveru medzi členskými štátmi, majú v práve Únie zásadný význam vzhľadom na to, že umožňujú vytvorenie a zachovanie priestoru bez vnútorných hraníc. Konkrétnejšie zásada vzájomnej dôvery, najmä pokiaľ ide o priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti, ukladá každému z týchto štátov povinnosť predpokladať, že okrem výnimočných okolností všetky ostatné členské štáty dodržiavajú právo Únie a predovšetkým základné práva uznané týmto právom [rozsudky z 22. februára 2022, Openbaar Ministerie (Súd zriadený zákonom v členskom štáte vydávajúcom zatykač), C‑562/21 PPU a C‑563/21 PPU, EU:C:2022:100, bod 40, ako aj z 31. januára 2023, Puig Gordi a i., C‑158/21, EU:C:2023:57, bod 93].

31

Členské štáty sú tak pri uplatňovaní práva Únie povinné na základe práva Únie predpokladať dodržiavanie základných práv ostatnými členskými štátmi, takže nielen nemôžu od iného členského štátu požadovať vyššiu vnútroštátnu úroveň ochrany základných práv, než akú zaručuje právo Únie, ale nemôžu ani – okrem výnimočných prípadov – overovať, či tento iný členský štát skutočne v konkrétnom prípade dodržal základné práva zaručené Európskou úniou [stanovisko 2/13 (Pristúpenie Únie k EDĽP) z 18. decembra 2014, EU:C:2014:2454, bod 192, a rozsudok z 31. januára 2023, Puig Gordi a i., C‑158/21, EU:C:2023:57, bod 94].

32

Rámcové rozhodnutie 2002/584 v tomto kontexte smeruje zavedením zjednodušeného a efektívneho systému odovzdania osôb odsúdených za porušenie alebo podozrivých z porušenia trestného zákona k zjednodušeniu a zrýchleniu súdnej spolupráce s cieľom prispieť k dosiahnutiu cieľa vytýčeného pre Úniu, aby sa stala priestorom slobody, bezpečnosti a spravodlivosti, založeným na vysokom stupni dôvery, ktorá má existovať medzi členskými štátmi [rozsudok z 22. februára 2022, Openbaar Ministerie (Súd zriadený zákonom v členskom štáte vydávajúcom zatykač), C‑562/21 PPU a C‑563/21 PPU, EU:C:2022:100, bod 42, ako aj citovaná judikatúra].

33

Zásada vzájomnej dôvery, ktorá podľa odôvodnenia 6 tohto rámcového rozhodnutia predstavuje „základný kameň“ súdnej spolupráce v trestných veciach, nachádza svoje vyjadrenie v článku 1 ods. 2 uvedeného rámcového rozhodnutia, v ktorom sa zakotvuje pravidlo, podľa ktorého sú členské štáty povinné vykonať každý európsky zatykač na základe tejto zásady a v súlade s ustanoveniami toho istého rámcového rozhodnutia [rozsudok z 22. februára 2022, Openbaar Ministerie (Súd zriadený zákonom v členskom štáte vydávajúcom zatykač), C‑562/21 PPU a C‑563/21 PPU, EU:C:2022:100, bod 43, ako aj citovaná judikatúra].

34

Na jednej strane z toho vyplýva, že vykonávajúce súdne orgány môžu odmietnuť vykonať európsky zatykač len z dôvodov vyplývajúcich z rámcového rozhodnutia 2002/584, ako ho vykladá Súdny dvor (pozri v tomto zmysle rozsudok z 31. januára 2023, Puig Gordi a i., C‑158/21, EU:C:2023:57, body 69 až 73). Na druhej strane platí, že vzhľadom na to, že vykonanie európskeho zatykača predstavuje zásadu, odmietnutie vykonania je poňaté ako výnimka, ktorá sa musí vykladať reštriktívne [rozsudok z 22. februára 2022, Openbaar Ministerie (Súd zriadený zákonom v členskom štáte vydávajúcom zatykač), C‑562/21 PPU a C‑563/21 PPU, EU:C:2022:100, bod 44, ako aj citovaná judikatúra].

35

V tomto rámcovom rozhodnutí sa však nestanovuje, že vykonávajúce justičné orgány môžu odmietnuť vykonať európsky zatykač len z dôvodu, že osoba, na ktorú sa takýto zatykač vzťahuje, trpí vážnymi, chronickými a potenciálne nezvratnými zdravotnými problémami. Vzhľadom na zásadu vzájomnej dôvery, ktorá je základom priestoru slobody, bezpečnosti a spravodlivosti, skutočne existuje predpoklad, že starostlivosť a liečba poskytované v členských štátoch na riešenie okrem iného takýchto zdravotných problémov sú primerané (pozri analogicky rozsudok zo 16. februára 2017, C. K. a i., C‑578/16 PPU, EU:C:2017:127, bod 70), či už v ústave na výkon trestu, alebo v rámci alternatívnych spôsobov, ako zaistiť, aby táto osoba bola k dispozícii súdnym orgánom členského štátu vydávajúceho zatykač.

36

Z článku 23 ods. 4 rámcového rozhodnutia 2002/584 však vyplýva, že za výnimočných okolností, najmä ak je zjavne ohrozený život alebo zdravie vyžiadanej osoby, sa môže odovzdanie dočasne odložiť.

37

Vykonávajúci súdny orgán je preto oprávnený dočasne pozastaviť odovzdanie vyžiadanej osoby za predpokladu, že existujú vážne dôvody domnievať sa, a to na základe objektívnych skutočností, ako sú lekárske potvrdenia alebo znalecké posudky, že výkon zatykača môže zjavne ohroziť zdravie tejto osoby, napríklad z dôvodu choroby alebo dočasného ochorenia uvedenej osoby pred stanoveným dátumom jej odovzdania.

38

Vzhľadom na to sa táto diskrečná právomoc musí vykonávať v súlade s článkom 4 Charty, ktorý okrem iného zakazuje neľudské a ponižujúce zaobchádzanie, pričom takýto zákaz má absolútnu povahu, keďže úzko súvisí s rešpektovaním ľudskej dôstojnosti uvedenej v článku 1 Charty [pozri v tomto zmysle rozsudky z 5. apríla 2016, Aranyosi a Căldăraru, C‑404/15 a C‑659/15 PPU, EU:C:2016:198, bod 85, ako aj z 22. novembra 2022, Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid (Vyhostenie – Liečebná konopa), C‑69/21, EU:C:2022:913, bod 57].

39

V tejto súvislosti nemožno vylúčiť, že odovzdanie ťažko chorej osoby môže pre ňu znamenať skutočné riziko neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania v zmysle článku 4 Charty, a to z dôvodu úrovne kvality starostlivosti dostupnej v členskom štáte vydávajúcom zatykač alebo za určitých okolností aj bez ohľadu na túto úroveň (pozri analogicky rozsudok zo 16. februára 2017, C. K. a i., C‑578/16 PPU, EU:C:2017:127, bod 73).

40

Aby však bolo možné toto ustanovenie uplatniť, musí zaobchádzanie dosahovať minimálnu hranicu závažnosti, ktorá presahuje nevyhnutnú mieru utrpenia spojeného s uväznením [pozri v tomto zmysle rozsudok z 25. júla 2018, Generalstaatsanwaltschaft (Podmienky uväznenia v Maďarsku), C‑220/18 PPU, EU:C:2018:589, bod 90].

41

Išlo by o prípad odovzdania ťažko chorej osoby, u ktorej existuje riziko bezprostredného úmrtia alebo vážne dôvody domnievať sa, že hoci jej nehrozí bezprostredné riziko smrti, za daných okolností by bola vystavená skutočnému riziku vážneho, rýchleho a nezvratného zhoršenia svojho zdravotného stavu alebo výraznému skráteniu očakávanej dĺžky života [pozri v tomto zmysle rozsudok z 22. novembra 2022, Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid (Vyhostenie – Liečebná konopa), C‑69/21, EU:C:2022:913, body 63 a 66].

42

Z toho vyplýva, že v situácii, keď má vykonávajúci súdny orgán vzhľadom na objektívne dôkazy, ktoré má k dispozícii, vážne a preukázané dôvody domnievať sa, že odovzdanie vyžiadanej osoby, ktorá je vážne chorá, by ju vystavilo skutočnému riziku výrazného skrátenia jej očakávanej dĺžky života alebo rýchleho, výrazného a nezvratného zhoršenia jej zdravotného stavu, je tento orgán povinný, v súlade s článkom 4 Charty, využiť možnosť stanovenú v článku 23 ods. 4 rámcového rozhodnutia 2002/584 a rozhodnúť o odložení odovzdania.

43

V tejto súvislosti treba dodať, že toto rámcové rozhodnutie, najmä jeho článok 23 ods. 4, sa má vykladať tak, aby nespochybňovalo účinnosť systému súdnej spolupráce medzi členskými štátmi, v ktorom jedným zo základných prvkov je európsky zatykač, tak ako je stanovený normotvorcom Únie [rozsudok z 22. februára 2022, Openbaar Ministerie (Súd zriadený zákonom v členskom štáte vydávajúcom zatykač), C‑562/21 PPU a C‑563/21 PPU, EU:C:2022:100, bod 47 a citovaná judikatúra).

44

To platí tým skôr, že cieľom mechanizmu európskeho zatykača je aj bojovať proti beztrestnosti vyžiadanej osoby, ktorá sa nachádza na inom území, než je územie, na ktorom je podozrivá zo spáchania trestného činu [pozri v tomto zmysle rozsudok zo 17. decembra 2020, Openbaar Ministerie (Nezávislosť súdneho orgánu, ktorý vydal zatykač), C‑354/20 PPU a C‑412/20 PPU, EU:C:2020:1033, bod 62].

45

Súdny dvor preto rozhodol, že najmä s cieľom zabezpečiť, aby nedošlo k ochromeniu fungovania európskeho zatykača, musí povinnosť lojálnej spolupráce zakotvená v článku 4 ods. 3 prvom pododseku ZEÚ viesť k dialógu medzi vykonávajúcimi súdnymi orgánmi a súdnymi orgánmi vydávajúcimi zatykač. Zo zásady lojálnej spolupráce najmä vyplýva, že členské štáty sa rešpektujú a navzájom si pomáhajú pri plnení úloh, ktoré vyplývajú zo Zmlúv [rozsudok z 22. februára 2022, Openbaar Ministerie (Súd zriadený zákonom v členskom štáte vydávajúcom zatykač), C‑562/21 PPU a C‑563/21 PPU, EU:C:2022:100, bod 48 a citovaná judikatúra].

46

Preto musia súdny orgán vydávajúci zatykač a vykonávajúci súdny orgán na zabezpečenie účinnej spolupráce v trestných veciach v plnej miere využívať nástroje stanovené v rámcovom rozhodnutí 2002/584, aby sa posilnila vzájomná dôvera, na ktorej je táto spolupráca založená (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 22. februára 2022, Openbaar Ministerie (Súd zriadený zákonom v členskom štáte vydávajúcom zatykač), C‑562/21 PPU a C‑563/21 PPU, EU:C:2022:100, bod 49 a citovanú judikatúru).

47

Z toho vyplýva, že v situácii uvedenej v bode 42 tohto rozsudku, keď sa vykonávajúci súdny orgán rozhodne výnimočne dočasne odložiť odovzdanie vyžiadanej osoby na základe článku 23 ods. 4 rámcového rozhodnutia 2002/584 v spojení s článkom 4 Charty, musí požiadať súdny orgán vydávajúci zatykač o poskytnutie všetkých informácií potrebných na to, aby sa uistil, že spôsoby vykonávania trestného stíhania, v rámci ktorého bol vydaný európsky zatykač, alebo podmienky prípadného uväznenia tejto osoby umožňujú odvrátiť riziko uvedené v uvedenom bode (pozri analogicky rozsudok z 5. apríla 2016, Aranyosi a Căldăraru, C‑404/15 a C‑659/15 PPU, EU:C:2016:198, bod 95).

48

Ak súdny orgán vydávajúci zatykač takéto záruky poskytne, z článku 23 ods. 4 vyplýva, že európsky zatykač sa musí vykonať. V súlade s týmto ustanovením o tom vykonávajúci súdny orgán neodkladne informuje súdny orgán vydávajúci zatykač a dohodne s ním nový termín odovzdania.

49

V tejto súvislosti je dôležité zdôrazniť, že ani chronická a potenciálne dlhodobá povaha mimoriadne závažného ochorenia, ktorým trpí vyžiadaná osoba, nebráni vykonávajúcemu súdnemu orgánu, ktorý rozhodol o odložení odovzdania tejto osoby, v tom, aby od členského štátu vydávajúceho zatykač získal záruky, že toto ochorenie bude v tomto členskom štáte predmetom primeranej liečby alebo starostlivosti, či už v ústave na výkon trestu, alebo v rámci alternatívnych spôsobov, ako zaistiť, aby táto osoba bola k dispozícii súdnym orgánom uvedeného členského štátu.

50

Nemožno však vylúčiť, že za výnimočných okolností, vzhľadom na informácie poskytnuté súdnym orgánom vydávajúcim zatykač, ako aj na akékoľvek iné informácie, ktoré má vykonávajúci súdny orgán k dispozícii, môže tento orgán dospieť k záveru jednak, že existujú vážne a preukázané dôvody domnievať sa, že v prípade odovzdania do členského štátu vydávajúceho zatykač bude vyžiadaná osoba vystavená riziku, ktoré je opísané v bode 42 tohto rozsudku, a jednak, že toto riziko nemožno odvrátiť v primeranej lehote.

51

Článok 23 ods. 4 rámcového rozhodnutia 2002/584 totiž v prvom rade predstavuje výnimku z povinnosti vykonávajúceho súdneho orgánu zabezpečiť čo najskoršie odovzdanie vyžiadanej osoby, ktorá je uvedená v článku 23 ods. 1 tohto rámcového rozhodnutia. Bolo by preto v rozpore s textom článku 23 ods. 4 tohto rámcového rozhodnutia, v ktorom sa odkazuje na „dočasnú“ povahu odkladu odovzdania, ako aj so všeobecnou logikou tohto článku, ak by vykonávajúci súdny orgán mohol odložiť odovzdanie vyžiadanej osoby na dlhší čas alebo dokonca na neurčito, aby zabránil naplneniu takéhoto rizika. Okrem toho by v takomto prípade mohla vyžiadaná osoba na neurčitý čas podliehať európskemu zatykaču vydanému na túto osobu a akýmkoľvek donucovacím opatreniam prípadne prijatým vykonávajúcim členským štátom, aj keď neexistuje skutočná vyhliadka na to, že by táto osoba mohla byť odovzdaná členskému štátu vydávajúcemu zatykač.

52

V druhom rade v prípade, aký bol opísaný v bode 50 tohto rozsudku, treba zohľadniť aj článok 1 ods. 3 rámcového rozhodnutia 2002/584, podľa ktorého existencia rizika porušenia základných práv môže vykonávajúcemu súdnemu orgánu umožniť, aby výnimočne a po náležitom preskúmaní upustil od vykonania európskeho zatykača (pozri v tomto zmysle rozsudok z 31. januára 2023, Puig Gordi a i., C‑158/21, EU:C:2023:57, bod 72 a citovanú judikatúru).

53

V takomto prípade vykonávajúci súdny orgán nemôže, v súlade s článkom 1 ods. 3 rámcového rozhodnutia 2002/584 vykladaným so zreteľom na článok 4 Charty, na základe európskeho zatykača konať (pozri v tomto zmysle rozsudky z 5. apríla 2016, Aranyosi a Căldăraru, C‑404/15 a C‑659/15 PPU, EU:C:2016:198, bod 104, a analogicky z 1. júna 2016, Bob‑Dogi, C‑241/15, EU:C:2016:385, bod 66).

54

Za týchto okolností sa nejaví ako potrebné vykladať článok 1 ods. 3 rámcového rozhodnutia 2002/584 so zreteľom na články 3 a 35 Charty.

55

Vzhľadom na všetky predchádzajúce dôvody treba na položenú otázku odpovedať tak, že článok 1 ods. 3 a článok 23 ods. 4 rámcového rozhodnutia 2002/584 sa majú so zreteľom na článok 4 Charty vykladať v tom zmysle, že:

56

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (veľká komora) rozhodol takto:

Článok 1 ods. 3 a článok 23 ods. 4 rámcového rozhodnutia Rady z 13. júna 2002 o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi (2002/584/SVV), zmeneného rámcovým rozhodnutím Rady 2009/299/SVV z 26. februára 2009, so zreteľom na článok 4 Charty základných práv Európskej únie,

sa majú vykladať v tom zmysle, že: