1.

V kontexte súkromnoprávneho vymáhania („private enforcement“) pravidiel hospodárskej súťaže Únie zohrávajú zásadnú úlohu otázky súvisiace s požiadavkami dokazovania. Občianskoprávne žaloby pre porušenie práva hospodárskej súťaže si zvyčajne vyžadujú komplexnú skutkovú a ekonomickú analýzu a vyznačujú sa vysokou mierou informačnej asymetrie. Tieto faktory môžu ohroziť možnosť osôb podávajúcich takéto občianskoprávne žaloby účinne uplatňovať svoje práva.

2.

V tejto súvislosti je otázka dôkaznej hodnoty rozhodnutí vnútroštátneho orgánu hospodárskej súťaže pred vnútroštátnymi občianskoprávnymi súdmi, rozhodujúcimi v konaniach o žalobách o náhradu škody spôsobenej porušením práva hospodárskej súťaže, v súčasnosti upravená v článku 9 ods. 1 smernice 2014/104/EÚ o žalobách o náhradu škody utrpenej v dôsledku porušenia ustanovení práva hospodárskej súťaže ( 2 ). Na mnohé otázky však ešte treba odpovedať.

3.

Aká je teda okrem otázok súvisiacich s výkladom uvedeného ustanovenia dôkazná hodnota takýchto rozhodnutí v konaniach o žalobách o neplatnosť na základe článku 101 ods. 2 ZFEÚ? Akú povahu má navyše ustanovenie článku 9 ods. 1 smernice 2014/104, ktoré stanovuje jej uplatniteľnosť ratione temporis? V prípade, že sa toto ustanovenie neuplatní, aká je dôkazná hodnota týchto rozhodnutí v prípade konaní o žalobách o náhradu škody spôsobenej porušením práva hospodárskej súťaže Únie?

4.

V prejednávanej veci, ktorá sa týka návrhu na začatie prejudiciálneho konania podaného Juzgado de lo Mercantil no 2 de Madrid (Obchodný súd č. 2 Madrid, Španielsko), vnútroštátnym súdom, bude mať Súdny dvor možnosť objasniť všetky uvedené otázky.

5.

Článok 2 nariadenia Rady (ES) č. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch [101 a 102 ZFEÚ] ( 3 ) s názvom „Dôkazné bremeno“ stanovuje:

„Vo všetkých vnútroštátnych konaniach alebo konaniach spoločenstva, ktoré sa týkajú uplatňovania článkov [101 a 102 ZFEÚ], bremeno dokazovania porušenia článku [101] ods. 1 alebo článku [102 ZFEÚ] znáša strana alebo orgán, ktorý túto námietku vzniesol. …“

6.

V odôvodnení 34 smernice 2014/104 sa uvádza:

„Zabezpečenie účinného a jednotného uplatňovania článkov 101 a 102 ZFEÚ Komisiou a vnútroštátnymi orgánmi hospodárskej súťaže si v celej Únii vyžaduje spoločný prístup k účinku konečných rozhodnutí vnútroštátnych orgánov hospodárskej súťaže o porušeniach na následné konania o žalobách o náhradu škody. … S cieľom posilniť právnu istotu, predísť nejednotnosti pri uplatňovaní článkov 101 a 102 ZFEÚ, zvýšiť účinnosť a procesnú efektívnosť konaní o žalobách o náhradu škody a pomôcť fungovaniu vnútorného trhu pre podniky a spotrebiteľov by o zistení, že došlo k porušeniu článkov 101 alebo 102 ZFEÚ, v konečnom rozhodnutí prijatom vnútroštátnym orgánom hospodárskej súťaže alebo preskúmacím súdom, nemalo byť možné opätovne konať v následných konaniach o žalobách o náhradu škody. Preto by sa takéto zistenie malo považovať za nevyvrátiteľne preukázané v konaniach o žalobách o náhradu škody podaných v členskom štáte orgánu hospodárskej súťaže alebo preskúmacieho súdu, ktoré sa týkajú daného porušenia. Účinok zistenia by sa však mal vzťahovať len na povahu porušenia a jeho vecný, osobný, časový a územný rozsah, ako ich pri výkone svojej právomoci určil orgán hospodárskej súťaže alebo preskúmací súd.“

7.

Článok 9 ods. 1 a 2 smernice 2014/104 s názvom „Účinok vnútroštátnych rozhodnutí“ stanovuje:

„1.   Členské štáty zabezpečia, aby sa porušenie práva hospodárskej súťaže konštatované v konečnom rozhodnutí vnútroštátneho orgánu hospodárskej súťaže alebo preskúmacieho súdu považovalo za nevyvrátiteľne preukázané na účely žalôb o náhradu škody podaných na ich vnútroštátne súdy podľa článku 101 alebo 102 ZFEÚ alebo podľa vnútroštátneho práva hospodárskej súťaže.

2.   Členské štáty zabezpečia, aby v prípade konečného rozhodnutia uvedeného v odseku 1 v inom členskom štáte mohlo byť toto konečné rozhodnutie predložené pred vnútroštátnymi súdmi v súlade s vnútroštátnym právom aspoň ako dôkaz prima facie skutočnosti, že došlo k porušeniu práva hospodárskej súťaže, a aby sa podľa potreby mohlo posudzovať spolu s akýmkoľvek ďalším dôkazom predloženým účastníkmi.“

8.

Článok 22 smernice 2014/104 s názvom „Časová pôsobnosť“ stanovuje:

„1.   Členské štáty zabezpečia, aby sa vnútroštátne opatrenia prijaté podľa článku 21 na zosúladenie s hmotnoprávnymi ustanoveniami tejto smernice neuplatňovali so spätným účinkom.

2.   Členské štáty zabezpečia, aby sa akékoľvek vnútroštátne opatrenia prijaté podľa článku 21, iné ako tie, ktoré sú uvedené v odseku 1, neuplatňovali na žaloby o náhradu škody podané na vnútroštátny súd pred 26. decembrom 2014.“

9.

Smernica 2014/104 bola prebratá do španielskeho práva prostredníctvom Real Decreto‑ley 9/2017, por el que se transponen directivas de la Unión Europea en los ámbitos financiero, mercantil y sanitario, y sobre el desplazamiento de trabajadores (kráľovský zákonný dekrét č. 9/2017, ktorým sa preberajú smernice Európskej únie vo finančnej, obchodnej a zdravotníckej oblasti a v oblasti vysielania pracovníkov) ( 4 ) z 26. mája 2017, ktorým bol zmenený Ley 15/2007 de Defensa de la Competencia (zákon č. 15/2007 o ochrane hospodárskej súťaže) z 3. júla 2007 ( 5 ).

10.

Dedičia KN sú vlastníkmi čerpacej stanice, ktorú postavil KN, nachádzajúcej sa v Španielsku. Repsol SA je poprednou španielskou spoločnosťou pôsobiacou v oblasti výroby energetických výrobkov získaných z rafinácie surovej ropy. V rokoch 1987 až 2009 uzavrel KN alebo jeho dedičia so spoločnosťou Repsol päť zmlúv o dodávke pohonných hmôt v súvislosti s prevádzkou čerpacej stanice.

11.

Prvé dve zmluvy boli uzavreté v roku 1987 a 1996. Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že napriek tomu, že tieto zmluvy boli označené ako zmluvy o výhradnom zásobovaní, v skutočnosti ich možno považovať za zmluvy o ďalšom predaji. ( 6 ) Tieto dve zmluvy stanovovali, že odmena prevádzkovateľa čerpacej stanice pozostáva z provízie, ktorú si môže uplatniť z maloobchodnej ceny pohonných hmôt, pričom táto cena bola odporúčaná spoločnosťou Repsol.

12.

Rozhodnutím z 11. júla 2001 (ďalej len „rozhodnutie z roku 2001“) Tribunal de Defensa de la Competencia (Súd pre ochranu hospodárskej súťaže, Španielsko) konštatoval porušenie vnútroštátnych predpisov hospodárskej súťaže spoločnosťou Repsol a vydal toto rozhodnutie:

„1. Určiť, že [Repsol] sa dopustila postupu zakázaného článkom 1 ods. 1 Ley de Defensa de la Competencia [zákon o ochrane hospodárskej súťaže] tým, že určovala maloobchodné ceny pohonných hmôt distribútorom, ktorí s ňou obchodovali v údajnom komisionárskom režime alebo údajnom režime obchodného zastúpenia, na základe zmlúv uvedených [omissis] v predloženom spise.

2. Uložiť spoločnosti [Repsol], aby upustila od určovania cien vo vzťahoch s čerpacími stanicami, s ktorými je viazaná zmluvou s podobnými charakteristikami.“

13.

Toto rozhodnutie potvrdil Audiencia Nacional (Vrchný súd, Španielsko) ( 7 ) a následne Tribunal Supremo (Najvyšší súd, Španielsko) ( 8 ), čím sa stalo konečným.

14.

V dňoch 22. februára 2001, 22. februára 2006 a 17. júla 2009 KN alebo jeho dedičia uzavreli so spoločnosťou Repsol tri neskoršie zmluvy, ktoré boli označené ako „výhradné komisionárske zmluvy“. Tieto tri zmluvy obsahovali povinnosť výhradného odberu od spoločnosti Repsol na päť, tri a päť rokov. Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že ekonomický režim bol len „údajne“ komisionársky a v skutočnosti zastieral zmluvu o ďalšom predaji, pretože komisionár preberal nebezpečenstvo škody na produkte a musel zaplatiť cenu za objednané produkty (maloobchodnú cenu stanovenú spoločnosťou Repsol zníženú o províziu) v dostatočnom predstihu, aby Repsol mohla potvrdiť platbu pred dodaním.

15.

Z uvedeného návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že v týchto troch zmluvách bolo formálne uznané oprávnenie komisionára poskytovať zákazníkom zľavy zo svojej provízie. Táto možnosť však bola v praxi čisto teoretická.

16.

Po prešetrovaní, ktoré potvrdilo, že Repsol ďalej porušovala pravidlá hospodárskej súťaže, keďže sa ukázalo, že možnosť prevádzkovateľov čerpacích staníc v jej sieti uplatňovať zľavy z provízie nebola reálna, Comisión Nacional de la Competencia (Národná komisia pre hospodársku súťaž, ďalej len „CNC“) ( 9 ) rozhodnutím z 30. júla 2009 (ďalej len „rozhodnutie z roku 2009“) rozhodla okrem iného o uložení sankcií spoločnosti Repsol za uvedené porušenia pravidiel hospodárskej súťaže. Výroková časť rozhodnutia z roku 2009 znie:

„PO PRVÉ – Určiť, že Repsol… porušila článok 1 [zákona o ochrane hospodárskej súťaže] a článok [101 ods. 1 ZFEÚ] tým, že nepriamo stanovila maloobchodné ceny nezávislým dodávateľom pôsobiacim pod jej obchodnou značkou, čím obmedzila hospodársku súťaž medzi čerpacími stanicami patriacimi do jej siete a ostatnými čerpacími stanicami.

PO DRUHÉ – Určiť, že všetky zmluvy obsahujúce podmienky, na základe ktorých komitent prevedie na druhú zmluvnú stranu významné obchodné alebo finančné riziko, sa na účely uplatnenia práva hospodárskej súťaže považujú za zmluvy o ďalšom predaji.

PO TRETIE – Určiť, že akákoľvek iná zmluvná podmienka uvedená v zmluvách o dodávkach pohonných hmôt spoločnosťou Repsol, ktorá stanovuje, že cena za nákup paliva je stanovená s odkazom na maximálnu alebo odporúčanú cenu, či už samotnej čerpacej stanice alebo konkurenčných čerpacích staníc v danej oblasti, je v rozpore s článkom 1 [zákona o ochrane hospodárskej súťaže] a článkom [101 ods. 1 ZFEÚ]…

PO ŠTVRTÉ – Určiť, že akákoľvek iná zmluvná podmienka v zmluvách o dodávkach pohonných hmôt spoločnosťou Repsol…, ktorá stanovuje, že provízie/marže, ktoré sa majú účtovať, sú stanovené na podobnej úrovni ako v regióne, kde sa nachádza čerpacia stanica, ktorá je predmetom zmluvy, je v rozpore s článkom 1 [zákona o ochrane hospodárskej súťaže] a článkom [101 ods. 1 ZFEÚ]…

PO PIATE – Uložiť spoločnosti Repsol…, aby od oznámenia tohto rozhodnutia prijala opatrenia potrebné na upustenie od akýchkoľvek postupov, ktoré prispievajú k nepriamemu stanovovaniu cien palív predávaných na čerpacích staniciach sietí, ktoré sú predmetom zmluvy o franchisingu uzavretej so spoločnosťou Repsol… a ktorých prevádzkovatelia sú nezávislými dodávateľmi na účely uplatňovania pravidiel hospodárskej súťaže…“

17.

Rozhodnutie z roku 2009 bolo potvrdené španielskymi súdmi, ( 10 ) a preto je konečné.

18.

V konaní týkajúcom sa dohľadu CNMC vydala tri rozhodnutia, ( 11 ) v ktorých konštatovala, že Repsol pokračovala vo svojom nezákonnom postupe až do roku 2019.

19.

Za týchto okolností podali dedičia KN na vnútroštátny súd žalobu podľa článku 101 ods. 2 ZFEÚ o neplatnosť zmlúv existujúcich medzi účastníkmi konania z dôvodu stanovenia maloobchodných cien pohonných hmôt spoločnosťou Repsol v rozpore s článkom 101 ods. 1 ZFEÚ, ako aj o náhradu škody spôsobenej porušením článku 101 ZFEÚ. Ako dôkaz o tomto nezákonnom postupe predložili dedičia KN konečné rozhodnutia španielskych orgánov hospodárskej súťaže (rozhodnutia z roku 2001 a 2009).

20.

Vnútroštátny súd pripomína, že podľa článku 2 nariadenia č. 1/2003 dôkazné bremeno týkajúce sa porušenia článku 101 ZFEÚ znáša účastník konania, ktorý túto námietku vzniesol. Odkazuje tiež na zásadu efektivity a kvalifikuje žalobu podanú dedičmi KN ako žalobu o neplatnosť zmlúv existujúcich medzi stranami s nárokom na náhradu spôsobenej škody („stand‑alone“).

21.

Ďalej uvádza, že vnútroštátna judikatúra ( 12 ) nepriznáva rozhodnutiam orgánu hospodárskej súťaže v rámci žaloby o neplatnosť, akou je žaloba podaná dedičmi KN, žiadnu dôkaznú hodnotu. Z tejto judikatúry vyplýva, že opatrenia prijaté španielskymi orgánmi hospodárskej súťaže, vrátane opatrení potvrdených príslušnými súdmi, by nemali viesť k neplatnosti všetkých zmlúv o franchisingu uzavretých ropnými spoločnosťami. Tieto rozhodnutia nepredstavujú v občianskoprávnom konaní ani len nepriamy dôkaz o nezákonnom postupe. Na určenie neplatnosti predmetných zmlúv preto žalobca musí v konaní pred súdom zopakovať dôkazy predložené v správnom konaní.

22.

Vnútroštátny súd okrem toho uvádza, že v rámci žaloby nazývanej „follow‑on“ môže žalobca v súčasnosti v súlade s článkom 9 smernice 2014/104 uniesť bremeno dokazovania týkajúce sa nezákonného postupu tým, že jednoducho preukáže, že konečné rozhodnutia orgánu hospodárskej súťaže sa týkajú predmetného zmluvného vzťahu. V prejednávanej veci však dedičia pána KN nepodali len žalobu o náhradu škody, ale tiež namietali neplatnosť dotknutých zmlúv podľa článku 101 ods. 2 ZFEÚ. Podľa vnútroštátneho súdu by však odmietnutie akejkoľvek dôkaznej hodnoty rozhodnutí z roku 2001 a 2009 viedlo k zachovaniu zmlúv zakázaných článkom 101 ZFEÚ, ako aj k neexistencii náhrady škody spôsobenej dotknutým osobám zakázaným postupom. Tento dôsledok neprichádza do úvahy, keďže zmluvy medzi spoločnosťou Repsol a dedičmi KN zodpovedajú sankcionovaným postupom a zmluvám, ktoré analyzovali orgány hospodárskej súťaže v týchto rozhodnutiach, a najmä boli uzavreté v rovnakom období a na rovnakom geografickom trhu ako tieto zmluvy.

23.

Za týchto okolností vnútroštátny súd prerušil konanie a položil Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

24.

Cieľom dvoch prejudiciálnych otázok, ktoré položil vnútroštátny súd v prejednávanej veci, je určiť s ohľadom na právo Únie dôkaznú hodnotu, ktorú treba v rámci občianskoprávneho konania pred vnútroštátnym súdom priznať dvom konečným rozhodnutiam španielskych orgánov hospodárskej súťaže, ktoré konštatovali porušenie vnútroštátneho práva hospodárskej súťaže, ako aj práva Únie.

25.

Predtým, ako sa budem podrobne zaoberať prejudiciálnymi otázkami, je podľa môjho názoru potrebné uviesť úvodné úvahy.

26.

Na jednej strane sa zdá vhodné objasniť niektoré aspekty týkajúce sa žaloby podanej dedičmi KN na vnútroštátny súd v spore vo veci samej.

27.

Na druhej strane otázka účinku konečného rozhodnutia vnútroštátneho orgánu hospodárskej súťaže na účely žaloby o náhradu škody podanej na vnútroštátnom súde je v súčasnosti upravená článkom 9 ods. 1 smernice 2014/104, ktorý bol prebratý do španielskeho práva článkom 75 zákona č. 15/2007 o ochrane hospodárskej súťaže v znení kráľovského zákonného dekrétu č. 9/2017. Na úvod teda treba overiť, či je toto ustanovenie uplatniteľné na spor vo veci samej.

28.

V prejednávanej veci španielske orgány hospodárskej súťaže v rozhodnutiach z roku 2001 a 2009 konštatovali, že Repsol počas niekoľkých rokov porušovala zákaz dohôd obmedzujúcich hospodársku súťaž stanovený vnútroštátnym právom hospodárskej súťaže a právom Únie tým, že nepriamo stanovila maloobchodné ceny pohonných hmôt vo vzťahu k čerpacím staniciam, s ktorými bola prepojená. Uvedené orgány konštatovali vertikálne obmedzenia hospodárskej súťaže v rámci zmluvných vzťahov medzi výrobcom a dodávateľom pohonných hmôt, spoločnosťou Repsol, a jeho distribútormi, teda čerpacími stanicami.

29.

Počas obdobia, na ktoré sa vzťahujú dve vyššie uvedené rozhodnutia, KN a jeho dedičia, žalobcovia pred vnútroštátnym súdom, uzavreli so spoločnosťou Repsol niekoľko zmlúv o výhradnom zásobovaní pohonnými hmotami na ďalší predaj vo svojej čerpacej stanici. Keďže sa dedičia KN domnievajú, že boli poškodení protisúťažným správaním, ktorého sa dopustila Repsol, podali na vnútroštátny súd občianskoprávnu žalobu.

30.

V rámci tejto žaloby dedičia KN navrhujú, aby uvedený súd ako samostatné dôsledky porušenia článku 101 ods. 1 ZFEÚ jednak vyhlásil príslušné zmluvy za neplatné priamo na základe článku 101 ods. 2 ZFEÚ a jednak uložil spoločnosti Repsol povinnosť nahradiť škodu spôsobenú týmto porušením. ( 13 )

31.

Vnútroštátny súd v návrhu na začatie prejudiciálneho konania výslovne kvalifikuje túto žalobu ako žalobu „stand‑alone“. Zdá sa, že uvedený súd túto kvalifikáciu vyvodil zo skutočnosti, že žaloba o náhradu škody, ktorú podali dedičia KN, je spojená so žalobou o neplatnosť existujúcich zmlúv na základe článku 101 ods. 2 ZFEÚ. Táto kvalifikácia, ktorá bola predmetom diskusií tak v pripomienkach predložených Súdnemu dvoru, ako aj na pojednávaní, si zasluhuje určité objasnenia.

32.

V práve hospodárskej súťaže a osobitne v rámci „private enforcement“ sa občianskoprávne žaloby o náhradu škody v prípade porušenia ustanovení práva hospodárskej súťaže zvyčajne delia na dva typy: „samostatné žaloby“ (alebo „actions stand‑alone“) a „nadväzné žaloby“ (alebo „actions follow‑on“).

33.

Hoci v rámci „private enforcement“ práva hospodárskej súťaže sa toto rozlišovanie v praxi často používa, ( 14 ) v práve Únie neexistuje presná právna definícia týchto dvoch typov žalôb. Smernica 2014/104 teda výslovne neodkazuje na toto rozlíšenie, ani na tieto dva typy žalôb. Jediné odkazy na rozlišovanie medzi „samostatnými“ a „nadväznými“ žalobami sú uvedené v prípravných dokumentoch Komisie týkajúcich sa prijatia tejto smernice. ( 15 )

34.

Z týchto dokumentov, ako aj z použitia týchto pojmov v praxi vyplýva, že „samostatné žaloby“ (alebo „actions stand‑alone“) sú občianskoprávne žaloby, najmä žaloby o náhradu škody, ( 16 ) predložené súdu bez predchádzajúceho rozhodnutia príslušného orgánu hospodárskej súťaže. Na druhej strane „nadväzné žaloby“ (alebo „actions follow‑on“) sú občianskoprávne žaloby, ktoré nasledujú po tom, čo orgán hospodárskej súťaže zistil porušenie pravidiel hospodárskej súťaže.

35.

Z toho vyplýva, že dichotómia medzi žalobami typu „follow‑on“ a „stand‑alone“ sa týka rozlišovania medzi občianskoprávnymi žalobami podanými s cieľom dosiahnuť v občianskoprávnym konaní uznanie právnych následkov vo vzťahoch medzi súkromnými osobami, vyplývajúcich z porušenia pravidiel hospodárskej súťaže – najmä náhradu škody, ktorá vznikla v dôsledku takéhoto porušenia – podľa toho, či existuje predchádzajúce zistenie porušenia rozhodnutím orgánu hospodárskej súťaže. Nejde teda o rozdiel medzi žalobami o neplatnosť na jednej strane a žalobami o náhradu škody na strane druhej, ako to zrejme chápe vnútroštátny súd a prinajmenšom časť španielskej judikatúry. ( 17 )

36.

V prejednávanej veci však bez ohľadu na to, aký účinok in concreto majú tieto dve rozhodnutia španielskych orgánov hospodárskej súťaže v rámci občianskoprávneho konania pred vnútroštátnym súdom, zo spisu jasne vyplýva, že občianskoprávna žaloba podaná dedičmi KN vyplýva zo zistení španielskych orgánov hospodárskej súťaže v dvoch rozhodnutiach z roku 2001 a 2009, z ktorých vyplýva, že Repsol porušila zákaz kartelových dohôd obmedzujúcich hospodársku súťaž.

37.

Dedičia KN sa dokonca chcú odvolávať na tieto zistenia na účely odôvodnenia svojej žaloby. Okrem toho prejudiciálne otázky položené vnútroštátnym súdom týkajúce sa dôkaznej hodnoty týchto dvoch rozhodnutí v rámci tohto občianskoprávneho konania potvrdzujú, že táto žaloba bola podaná v dôsledku týchto rozhodnutí. Vzhľadom na tieto okolnosti mám pochybnosti, pokiaľ ide o kvalifikáciu predmetnej žaloby o náhradu škody vnútroštátnym súdom ako žaloby „stand‑alone“.

38.

Na tom nič nemení ani skutočnosť, že žaloba o náhradu škody je spojená so žalobou o neplatnosť zmlúv existujúcich medzi účastníkmi konania podľa článku 101 ods. 2 ZFEÚ.

39.

Hoci tieto dve žaloby spolu nepochybne súvisia, keďže sa obe týkajú toho istého porušenia pravidiel hospodárskej súťaže, ide o odlišné žaloby, pretože sledujú rôzne právne následky vyplývajúce z tohto porušenia a majú odlišný právny základ. Cieľom žaloby o neplatnosť je určenie absolútnej neplatnosti zmlúv uzatvorených v rozpore s pravidlami hospodárskej súťaže podľa článku 101 ods. 2 ZFEÚ. Cieľom žaloby o náhradu škody je naopak dosiahnuť náhradu škody, ktorá vznikla v dôsledku tohto porušenia, a zakladá sa na práve priznanom právom Únie, ( 18 ) ktoré sa vykonáva prostredníctvom vnútroštátnych predpisov týkajúcich sa zmluvnej alebo mimozmluvnej občianskoprávnej zodpovednosti.

40.

V tejto súvislosti z návrhu na začatie prejudiciálneho konania nie je jasné, či dedičia KN odôvodňujú svoju žalobu o náhradu škody zmluvnou alebo mimozmluvnou zodpovednosťou spoločnosti Repsol. ( 19 ) Kvalifikácia nároku na náhradu škody ako zmluvného alebo mimozmluvného podľa vnútroštátneho práva však nemá vplyv na právo na náhradu škody, ktorá vznikla v dôsledku porušenia práva hospodárskej súťaže. Ani judikatúra, ktorá uznala právo požadovať náhradu škody za porušenie pravidiel hospodárskej súťaže, ( 20 ) ani smernica 2014/104 ( 21 ) totiž nepodmieňujú výkon takéhoto práva existenciou osobitnej formy zodpovednosti.

41.

Preto aj keby sa vychádzalo z tvrdenia zástupcov spoločnosti Repsol na pojednávaní, že v prejednávanej veci je žaloba o náhradu škody podmienená vyhlásením neplatnosti – čo sa mi však v skutočnosti nezdá byť zrejmé zo žaloby podanej dedičmi KN na vnútroštátnom súde ( 22 ) –, nič to nemení na skutočnosti, že škoda, ktorej náhrada sa požaduje, je priamym dôsledkom porušenia práva hospodárskej súťaže (práva Únie), a že nárok na náhradu škody predstavuje výkon autonómneho práva uznaného právom Únie, ktoré nie je závislé od prípadného určenia neplatnosti dotknutých zmlúv.

42.

Ako som už uviedol, otázka účinku konečného rozhodnutia vnútroštátneho orgánu hospodárskej súťaže členského štátu na účely žaloby o náhradu škody podanej na súde členského štátu z dôvodu porušenia práva hospodárskej súťaže sa v súčasnosti riadi článkom 9 ods. 1 smernice 2014/104.

43.

Keďže žaloba podaná dedičmi KN na vnútroštátnom súde bola na jednej strane podaná 12. februára 2018, teda po prebratí článku 9 ods. 1 smernice 2014/104 ( 23 ) do španielskeho práva, a na druhej strane zahŕňa takúto žalobu o náhradu škody, je potrebné najprv overiť, či je toto ustanovenie uplatniteľné ratione materiae a ratione temporis na prejednávanú vec.

44.

Pokiaľ ide o uplatniteľnosť ratione materiae smernice 2014/104 a konkrétne jej článku 9 ods. 1 na prejednávanú vec, niektorí účastníci konania, ktorí predložili Súdnemu dvoru pripomienky, tvrdili, že táto smernica sa v prejednávanej veci neuplatňuje, pretože sa uplatňuje výlučne na konania o žalobách o náhradu škody typu „follow‑on“. S odkazom na úvahy uvedené v bodoch 32 až 41 vyššie, týkajúce sa tak rozlišovania medzi žalobami „stand‑alone“ a „follow‑on“, ako aj analýzy žaloby podanej v prejednávanej veci, poukazujem na to, že článok 1 smernice 2014/104 s názvom „Predmet a rozsah pôsobnosti“ v odseku 2 uvádza, že touto smernicou sa stanovujú pravidlá presadzovania pravidiel hospodárskej súťaže „v rámci konaní o žalobách o náhradu škody na vnútroštátnych súdoch“ ( 24 ), bez akéhokoľvek odkazu na rozlišovanie medzi žalobami „stand‑alone“ a „follow‑on“. Ako som už uviedol, uvedená smernica takéto rozlišovanie ani neuvádza. Z toho vyplýva, že smernica 2014/104 sa vzťahuje na všetky typy žalôb o náhradu škody spôsobenej porušením ustanovení práva hospodárskej súťaže bez ohľadu na to, či je žaloba kvalifikovaná ako „follow‑on“ alebo „stand‑alone“.

45.

Keďže ustanovenie článku 9 ods. 1 smernice 2014/104 upravuje účinok rozhodnutí vnútroštátnych orgánov hospodárskej súťaže, je zrejmé, že toto ustanovenie sa nemôže uplatniť, ak takéto rozhodnutie neexistuje. Na jednej strane to však neznamená, že smernica sa neuplatňuje ratione materiae na žaloby typu „stand‑alone“. Na druhej strane v prejednávanej veci skutočne existujú dve rozhodnutia vnútroštátneho orgánu hospodárskej súťaže, pričom cieľom prejudiciálnych otázok je práve určiť účinky a dôkaznú hodnotu týchto rozhodnutí v rámci občianskoprávnej žaloby podanej na vnútroštátnom súde, vrátane žaloby o náhradu škody.

46.

Napokon treba ešte zdôrazniť, že ako vyplýva z uvedeného článku 1 smernice 2014/104, táto smernica sa vzťahuje výlučne na konania o žalobách o náhradu škody a nevzťahuje sa na občianskoprávne žaloby o určenie neplatnosti dohôd, ktoré sú v rozpore s článkom 101 ods. 2 ZFEÚ. Konania o žalobách o neplatnosť tohto typu teda nie sú upravené sekundárnym právom Únie.

47.

Pokiaľ ide o uplatňovanie článku 9 ods. 1 smernice 2014/104 ratione temporis, poznamenávam, že Súdny dvor v nedávnom rozsudku z 22. júna 2022, Volvo a DAF Trucks (C‑267/20, ďalej len „rozsudok Volvo, EU:C:2022:494), poskytol vysvetlenia, pokiaľ ide o kritériá na určenie uplatniteľnosti ratione temporis rôznych ustanovení smernice 2014/104. Okrem toho išlo o návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný španielskym súdom. ( 25 )

48.

V tomto kontexte Súdny dvor najprv pripomenul, že smernica 2014/104 obsahuje osobitné ustanovenie, a to článok 22, ktorý výslovne uvádza podmienky na uplatnenie procesných a hmotnoprávnych ustanovení tejto smernice z časového hľadiska. ( 26 )

49.

Konkrétne na jednej strane podľa článku 22 ods. 1 smernice 2014/104 členské štáty zabezpečia, aby sa vnútroštátne opatrenia prijaté podľa článku 21 smernice na zosúladenie s hmotnoprávnymi ustanoveniami tejto smernice neuplatňovali so spätným účinkom. ( 27 )

50.

Na druhej strane podľa článku 22 ods. 2 smernice 2014/104 členské štáty zabezpečia, aby sa akékoľvek vnútroštátne opatrenia prijaté na zosúladenie s procesnými ustanoveniami tejto smernice neuplatňovali na konania o žalobách o náhradu škody podaných na vnútroštátny súd pred 26. decembrom 2014. ( 28 )

51.

Z toho vyplýva, že na účely určenia časovej pôsobnosti článku 9 ods. 1 smernice 2014/104 bude potrebné v prvom rade určiť, či dotknuté ustanovenie je alebo nie je hmotnoprávnym ustanovením. ( 29 )

52.

Súdny dvor ďalej rozhodol, že po určení, či dotknuté ustanovenie má alebo nemá hmotnoprávnu povahu, treba v druhom rade overiť, či za okolností, o aké ide vo veci samej, keď bola smernica 2014/104 prebratá oneskorene, bola predmetná situácia, pokiaľ ju nemožno kvalifikovať ako novú, dokonaná pred uplynutím lehoty na prebratie smernice alebo či naďalej vyvolávala účinky aj po uplynutí tejto lehoty ( 30 ).

53.

Pokiaľ ide o smernice, z judikatúry totiž vyplýva, že vo všeobecnosti by do pôsobnosti tejto smernice ratione temporis mohli spravidla spadať na jednej strane len právne situácie dokonané po uplynutí lehoty na prebratie smernice alebo na druhej strane právne situácie, ktoré vznikli počas účinnosti predchádzajúceho pravidla a ktoré naďalej vyvolávajú účinky po nadobudnutí účinnosti vnútroštátnych aktov prijatých na prebratie smernice po uplynutí lehoty na jej prebratie. ( 31 )

54.

Hoci smernica 2014/104 vo svojom článku 22 stanovuje odlišné podmienky pôsobnosti ratione temporis jej ustanovení podľa toho, či ide o procesné alebo hmotnoprávne ustanovenia, nedefinuje, ktoré z jej ustanovení sa majú považovať za hmotnoprávne alebo procesné.

55.

Vo všeobecnosti možno konštatovať, že hmotnoprávne predpisy určujú existenciu a rozsah zodpovednosti osôb zúčastnených na porušení práva hospodárskej súťaže, zatiaľ čo procesné predpisy určujú priebeh konania. ( 32 )

56.

Aj keď uvedené nevyplýva zo smernice 2014/104, Súdny dvor vo svojej judikatúre vykonal presnú analýzu obsahu a účelu každého ustanovenia uvedenej smernice, ktorého uplatniteľnosť ratione temporis bola sporná, aby určil jeho hmotnoprávnu alebo procesnoprávnu povahu.

57.

Pokiaľ ide o článok 9 ods. 1 smernice 2014/104, je potrebné pripomenúť, že zo znenia tohto ustanovenia vyplýva, že členské štáty zabezpečia, aby sa porušenie práva hospodárskej súťaže konštatované v konečnom rozhodnutí vnútroštátneho orgánu hospodárskej súťaže alebo preskúmacieho súdu považovalo za nevyvrátiteľne preukázané na účely žalôb o náhradu škody podaných na ich vnútroštátne súdy podľa článku 101 alebo 102 ZFEÚ alebo podľa vnútroštátneho práva hospodárskej súťaže.

58.

Ako vyplýva z odôvodnenia 34 smernice 2014/104, cieľom tohto ustanovenia je posilniť právnu istotu, predísť nejednotnosti pri uplatňovaní článkov 101 a 102 ZFEÚ, zvýšiť účinnosť a procesnú efektívnosť konaní o žalobách o náhradu škody a pomôcť fungovaniu vnútorného trhu pre podniky a spotrebiteľov.

59.

Na dosiahnutie týchto cieľov uvedené ustanovenie v podstate priznáva konečným rozhodnutiam prijatým vnútroštátnym orgánom hospodárskej súťaže alebo preskúmacím súdom, ktorými sa konštatuje porušenie práva hospodárskej súťaže, hodnotu nevyvrátiteľného dôkazu o tomto konštatovaní na účely konaní o žalobách o náhradu škody. Z tohto hľadiska sa možno domnievať, že článok 9 ods. 1 smernice 2014/104 upravuje dôkaznú hodnotu kvalifikovaného dôkazného prostriedku, konkrétne rozhodnutia vnútroštátneho orgánu hospodárskej súťaže. V prípade, že existuje zhoda ( 33 ) medzi porušením konštatovaným v rozhodnutí vnútroštátneho orgánu a porušením, ktoré údajne spôsobilo škodu, ktorej náhrada sa požaduje v občianskoprávnom konaní, uvedené rozhodnutie sa bude považovať za nevyvrátiteľný dôkaz porušenia v rámci uvedeného konania.

60.

Hoci však z predchádzajúceho bodu týchto návrhov vyplýva, že článok 9 ods. 1 smernice 2014/104 upravuje hodnotenie (kvalifikovaného) dôkazného prostriedku, konkrétne rozhodnutia vnútroštátneho orgánu hospodárskej súťaže, toto ustanovenie nemožno podľa môjho názoru považovať za ustanovenie s výhradne dôkazným účelom. ( 34 )

61.

Existencia porušenia pravidiel hospodárskej súťaže, ktoré údajne spôsobilo škodu, ktorej náhrada sa požaduje v konaní o žalobe o náhradu škody, je totiž jedným z nevyhnutných predpokladov, ktoré poškodená osoba musí spĺňať, aby mohla podať žalobu o náhradu škody. ( 35 )

62.

Vzhľadom na to, že článok 9 ods. 1 smernice 2014/104 stanovuje, že v prípade, ak je porušenie práva hospodárskej súťaže konštatované právoplatným rozhodnutím orgánu hospodárskej súťaže, je potrebné ho považovať za nevyvrátiteľne preukázané, takže nie je nevyhnutné, aby poškodená osoba, ktorá podá žalobu, preukázala existenciu takéhoto porušenia, podľa môjho názoru treba konštatovať, že toto ustanovenie sa týka jednej zo skutočností zakladajúcich občianskoprávnu zodpovednosť za porušenie práva hospodárskej súťaže. ( 36 )

63.

Toto ustanovenie v podstate stanovuje nevyvrátiteľnú domnienku ( 37 ) existencie jednej z týchto skutočností, konkrétne porušenia, na účely konania o žalobe o náhradu škody, ak to isté porušenie bolo konštatované konečným rozhodnutím vnútroštátneho orgánu hospodárskej súťaže členského štátu súdu, na ktorom bola podaná žaloba, alebo odvolacím orgánom toho istého členského štátu. Pokiaľ ide o nevyvrátiteľnú domnienku skutočnosti zakladajúcej občianskoprávnu zodpovednosť za škodu, táto domnienka priamo ovplyvňuje právne postavenie spoločnosti, proti ktorej je podaná žaloba o náhradu škody. ( 38 )

64.

Vzhľadom na tieto okolnosti sa domnievam, že článok 9 ods. 1 smernice 2014/104 je pravidlom, ktoré úzko súvisí so vznikom, pripísaním a rozsahom občianskoprávnej zodpovednosti spoločností, ktoré porušili článok 101 ZFEÚ, a že ako také ho možno charakterizovať ako hmotnoprávne pravidlo. ( 39 ) Z toho vyplýva, že má hmotnoprávny charakter v zmysle článku 22 ods. 1 uvedenej smernice.

65.

Ako vyplýva z bodu 52 vyššie, na určenie časovej uplatniteľnosti článku 9 ods. 1 smernice 2014/104 treba tiež overiť, či za okolností, o aké ide vo veci samej, bola predmetná situácia dokonaná pred uplynutím lehoty na prebratie tejto smernice, alebo či naďalej vyvolávala účinky aj po uplynutí tejto lehoty. ( 40 )

66.

V prejednávanej veci však právna situácia, o ktorú ide vo veci samej, v súvislosti s ktorou treba overiť, či bola predmetná situácia dokonaná pred týmto dátumom, musí byť podľa môjho názoru posudzovaná s odkazom na konkretizáciu skutočností, ktoré zakladajú právo dedičov KN na náhradu škody spôsobenej porušením pravidiel hospodárskej súťaže zo strany spoločnosti Repsol. ( 41 )

67.

V prejednávanej veci dedičia KN požadujú náhradu škody, ktorá im bola spôsobená z dôvodu obmedzení hospodárskej súťaže obsiahnutých v piatich zmluvách uvedených v bodoch 11 a 14 vyššie, ktoré uzavreli so spoločnosťou Repsol.

68.

V tejto súvislosti na jednej strane z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že posledná zmluva uzavretá dedičmi KN, z ktorej vyvodzujú zodpovednosť spoločnosti Repsol, bola uzavretá 17. júla 2009 na dobu piatich rokov. Zdá sa teda, že táto zmluva zanikla najneskôr v roku 2014, to znamená pred uplynutím lehoty na prebratie smernice 2014/104, t. j. 27. decembra 2016. ( 42 ) Z uvedeného vyplýva, že v tento deň už ustanovenia zmlúv obsahujúce vertikálne obmedzenia, ktoré boli základom protiprávneho správania, neboli účinné, a teda, aspoň pokiaľ ide konkrétne o dedičov KN, ( 43 ) porušenie skončilo pred týmto dňom uplynutia lehoty na prebratie. ( 44 )

69.

Po druhé, z návrhu na začatie konania, ktorý podali dedičia KN na vnútroštátnom súde, výslovne vyplýva, že požadujú náhradu škody, ktorá im bola údajne spôsobená v období od 14. januára 1993 do 17. apríla 2013, t. j. do dátumu poslednej dodávky od spoločnosti Repsol dedičom KN. ( 45 ) Je preto potrebné konštatovať, že sa domáhajú náhrady škody, ktorá im vznikla v období, ktoré uplynulo pred uplynutím lehoty na prebratie smernice 2014/104.

70.

Za týchto okolností je podľa môjho názoru potrebné konštatovať, že ku dňu uplynutia lehoty na prebratie smernice 2014/104 sa právna situácia v konaní vo veci samej, mala považovať za dokonanú.

71.

Za týchto podmienok vzhľadom na článok 22 ods. 1 smernice 2014/104 treba dospieť k záveru, že článok 9 ods. 1 tejto smernice nie je uplatniteľný ratione temporis na žalobu o náhradu škody, ktorá hoci bola podaná po nadobudnutí účinnosti vnútroštátnych ustanovení, ktorými bola uvedená smernica neskoro prebratá do vnútroštátneho práva, sa týka jednak porušenia vyplývajúceho z obmedzení hospodárskej súťaže obsiahnutých v zmluvách, ktorých účinky zanikli pred dátumom uplynutia lehoty na prebratie tejto istej smernice, a na druhej strane sa týka nároku na náhradu škody spôsobenej počas obdobia, ktoré uplynulo pred týmto dátumom.

72.

Z vyššie uvedeného podľa môjho názoru vyplýva, že článok 9 ods. 1 smernice 2014/104 sa vo veci samej neuplatňuje.

73.

S prihliadnutím na predchádzajúce úvahy treba analyzovať obe prejudiciálne otázky položené vnútroštátnym súdom v prejednávanej veci.

74.

Svojou prvou prejudiciálnou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, akú dôkaznú hodnotu má v občianskoprávnom konaní, ktoré mu bolo predložené, priznať rozhodnutiam španielskych orgánov hospodárskej súťaže z rokov 2001 a 2009. Uvedený súd chce konkrétne vedieť, či podmienky stanovené v článku 2 nariadenia č. 1/2003, pokiaľ ide o bremeno dokazovania, sa považujú za splnené, ak žalobca na základe týchto rozhodnutí preukázal, že jeho zmluvný vzťah výhradného zásobovania a franchisingu spadá do územnej a časovej pôsobnosti skúmanej vnútroštátnym orgánom hospodárskej súťaže.

75.

Svojou druhou prejudiciálnou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či v prípade, ak sa podmienky stanovené v článku 2 nariadenia č. 1/2003 týkajúce sa bremena dokazovania majú považovať za splnené podľa uvedených dvoch rozhodnutí, je nevyhnutným následkom určenie absolútnej neplatnosti predmetných zmlúv v súlade s článkom 101 ods. 2 ZFEÚ.

76.

Keďže tieto dve otázky spolu súvisia, považujem za potrebné zodpovedať ich spoločne.

77.

V tejto súvislosti je potrebné najprv pripomenúť, že podľa článku 2 nariadenia č. 1/2003 bremeno dokazovania týkajúce sa porušenia článku 101 ods. 1 ZFEÚ znáša účastník konania, ktorý túto námietku vzniesol.

78.

Je preto na dedičoch KN, aby v konaní vo veci samej preukázali, tak na účely podanej žaloby o neplatnosť, ako aj žaloby o náhradu škody, že Repsol sa dopustila porušenia zákazu dohôd obmedzujúcich hospodársku súťaž. Na tento účel predložili vnútroštátnemu súdu rozhodnutia z rokov 2001 a 2009.

79.

Ako bolo uvedené vyššie, ( 46 ) obe žaloby (o neplatnosť a o náhradu škody) podané dedičmi KN sú prepojené, ale z právneho hľadiska odlišné. Keďže harmonizácia dosiahnutá smernicou 2014/104 v súvislosti so žalobami o náhradu škody sa zatiaľ neuplatňuje ratione temporis vo veci samej, ( 47 ) neexistujú žiadne osobitné sekundárne právne predpisy týkajúce sa otázky dôkaznej hodnoty rozhodnutí vnútroštátnych orgánov hospodárskej súťaže vo vzťahu k žiadnej z týchto žalôb. Za týchto okolností je vhodné vykonať analýzu oboch žalôb, vychádzajúc z ustanovení primárneho práva a všeobecných zásad práva Únie, tak ako ich vykladá judikatúra Súdneho dvora.

80.

V tejto súvislosti treba najprv pripomenúť, že článok 101 ods. 1 ZFEÚ vyvoláva priame účinky vo vzťahoch medzi jednotlivcami a zakladá dotknutým osobám práva, ktoré sú vnútroštátne súdy povinné ochraňovať. ( 48 )

81.

Akákoľvek osoba má totiž právo súdnou cestou namietať porušenie článku 101 ods. 1 ZFEÚ a z tohto dôvodu na základe tohto ustanovenia namietať aj neplatnosť kartelovej dohody alebo nedovoleného postupu, ako je stanovené v článku 101 ods. 2 ZFEÚ, ako aj domáhať sa náhrady spôsobenej škody, ak existuje príčinná súvislosť medzi uvedenou škodou a touto kartelovou dohodou alebo týmto postupom. ( 49 )

82.

V tejto súvislosti Súdny dvor uznal, že úplná účinnosť článku 101 ZFEÚ, a najmä potrebný účinok zákazu uvedeného v jeho odseku 1, by boli spochybnené, ak by sa akákoľvek osoba nemohla domáhať náhrady škody, ktorá jej bola údajne spôsobená zmluvou alebo správaním spôsobilým obmedziť alebo skresliť hospodársku súťaž. ( 50 ) To isté platí, ak by sa ktorákoľvek strana zmluvy, ktorá je podľa tohto ustanovenia zakázaná, nemohla dovolávať neplatnosti zmluvy, pretože bez rozhodnutia súdu o neplatnosti by pretrvávala právna neistota, pokiaľ ide o účinky zmluvy, ktorá by sa mohla považovať za účinnú, hoci je absolútne neplatná, pretože odporuje článku 101 ods. 1 ZFEÚ.

83.

Vnútroštátne súdy tak majú právomoc uplatniť článok 101 ZFEÚ najmä v súkromnoprávnych sporoch, keďže táto právomoc vyplýva z priameho účinku tohto článku. ( 51 )

84.

Tak ako to vyplýva z ustálenej judikatúry, úlohou vnútroštátnych súdov poverených v rámci ich právomocí uplatňovaním ustanovení práva Únie je nielen zabezpečenie úplnej účinnosti týchto noriem, ale aj ochrana práv, ktoré poskytujú jednotlivcom. Práve týmto súdom je zverená úloha zabezpečiť právnu ochranu vyplývajúcu pre osoby podliehajúce súdnej právomoci z priameho účinku ustanovení práva Únie. ( 52 )

85.

V prípade neexistencie právnej úpravy Únie – pokiaľ ide o žalobu o neplatnosť a, pokiaľ ide o žalobu o náhradu škody, uplatniteľnú ratione temporis – v danej oblasti nepochybne prináleží vnútroštátnemu právnemu poriadku každého z členských štátov, aby upravil spôsoby výkonu práva domáhať sa neplatnosti alebo náhrady škody, ktorá vznikla na základe kartelu alebo postupom zakázaným článkom 101 ZFEÚ, vrátane tých, ktoré sa týkajú dôkaznej hodnoty rozhodnutí orgánu hospodárskej súťaže v občianskoprávnom konaní, pričom však musia byť rešpektované zásady ekvivalencie a efektivity. ( 53 )

86.

Pravidlá vzťahujúce sa na žaloby určené na zabezpečenie ochrany práv, ktoré osobám podliehajúcim súdnej právomoci vyplývajú z priameho účinku práva Únie, tak predovšetkým nesmú byť menej výhodné ako tie, ktoré sa vzťahujú na podobné žaloby vnútroštátnej povahy (zásada ekvivalencie) a nesmú prakticky znemožniť alebo nadmerne sťažiť výkon práv, ktoré priznáva právny poriadok Únie (zásada efektivity). ( 54 )

87.

V tejto súvislosti a osobitne v oblasti práva hospodárskej súťaže tieto pravidlá nesmú poškodiť účinné uplatňovanie pravidiel hospodárskej súťaže Únie, konkrétne článku 101 ZFEÚ. ( 55 )

88.

Okrem toho treba spresniť, že z judikatúry vyplýva, že výkon právomoci takto priznanej vnútroštátnym súdom uplatňovať článok 101 ZFEÚ v občianskoprávnych sporoch uvedených v bode 83 vyššie, môže byť obmedzený najmä zásadou právnej istoty, konkrétne potrebou vyhnúť sa tomu, aby tieto súdy a subjekty poverené správnym vykonávaním pravidiel Únie v oblasti hospodárskej súťaže vydávali protichodné rozhodnutia. ( 56 )

89.

Zo zásad judikatúry uvedených v predchádzajúcich bodoch týchto návrhov v prvom rade vyplýva, že v prípade neexistencie právnej úpravy Únie, ktorá by upravovala túto oblasť, prináleží členským štátom, aby v rámci svojej procesnej autonómie upravili dôkaznú hodnotu rozhodnutí orgánu hospodárskej súťaže v súkromnoprávnych sporoch, v ktorých sa osoba odvoláva na porušenie článku 101 ods. 1 ZFEÚ, aby sa mohla domáhať neplatnosti dohody alebo postupu zakázaného týmto ustanovením podľa článku 101 ods. 2 ZFEÚ a aby mohla požadovať náhradu spôsobenej škody, ak existuje príčinná súvislosť medzi touto škodou a kartelovou dohodou alebo postupom.

90.

Z uvedených zásad judikatúry však vyplýva, že procesná autonómia členských štátov je v tejto súvislosti obmedzená na jednej strane zásadami ekvivalencie a efektivity a na druhej strane zásadou právnej istoty.

91.

V prvom rade, pokiaľ ide o zásadu efektivity, na ktorú poukázal vnútroštátny súd vo svojom návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ( 57 ) stotožňujem sa s názorom, že uplatňovanie nárokov na náhradu škody z dôvodu porušení článku 101 ods. 1 ZFEÚ by sa nadmerne sťažilo, ak by predchádzajúca činnosť orgánu hospodárskej súťaže nemala žiadne účinky v občianskoprávnom konaní o náhradu škody. ( 58 ) Vzhľadom na mimoriadnu zložitosť mnohých protisúťažných správaní a na praktické ťažkosti, ktoré majú poškodení pri preukázaní týchto správaní, zásada efektivity vyžaduje, aby sa právoplatnému určeniu porušenia článku 101 ods. 1 ZFEÚ vnútroštátnym orgánom hospodárskej súťaže priznala aspoň hodnota nepriameho dôkazu, či dokonca hodnota počiatočného dôkazu v konaní o náhradu škody. ( 59 )

92.

To isté podľa môjho názoru platí aj v prípade žalôb o neplatnosť kartelovej dohody alebo postupu zakázaného týmto ustanovením, ktoré sú uvedené v článku 101 ods. 2 ZFEÚ. Vzhľadom na to, že konečné konštatovanie porušenia vnútroštátnym orgánom hospodárskej súťaže je relevantné na určenie takejto neplatnosti, zásada efektivity vyžaduje, aby sa takému konštatovaniu priznala aspoň hodnota nepriameho dôkazu, či hodnota počiatočného dôkazu v konaní o žalobe o neplatnosť s cieľom zaručiť úplnú účinnosť článku 101 ZFEÚ a najmä potrebný účinok zákazu stanoveného v jeho odseku 1.

93.

Prístup, podľa ktorého občianskoprávny súd nemôže ignorovať konštatovania vnútroštátnych orgánov hospodárskej súťaže z hľadiska porušení práva hospodárskej súťaže Únie, je navyše v súlade s nevyhnutnou funkčnou komplementárnosťou medzi verejnoprávnym a súkromnoprávnym vymáhaním tohto práva. Ako som uviedol, ( 60 ) Súdny dvor uznal, že súkromnoprávne vymáhanie a verejnoprávne vymáhanie sú nevyhnutnými nástrojmi na posilnenie účinnosti politiky potláčania protisúťažných praktík. Súkromnoprávne vymáhanie z tohto hľadiska nesleduje iba odškodňovaciu funkciu zameranú na uspokojovanie súkromných záujmov, ale má aj odrádzajúcu funkciu, ktorá prispieva k dosahovaniu cieľov verejného záujmu, ktoré sú základom ochrany hospodárskej súťaže. Preto čím viac sa vylúčia praktické prekážky – ako je požiadavka preukázania porušenia, keď rovnaké porušenie alebo aspoň čiastočne sa zhodujúce porušenie už bolo zistené orgánom hospodárskej súťaže – súvisiace s uplatňovaním žalôb o náhradu škody osobami poškodenými v dôsledku porušenia pravidiel hospodárskej súťaže, tým viac sa posilní uvedená odrádzajúca funkcia.

94.

Je pravda, že zásadu efektivity a požiadavku zabezpečiť úplnú účinnosť článku 101 ZFEÚ nemožno vykladať tak, že sa od členských štátov vyžaduje, aby uznali nevyvrátiteľnú domnienku, ktorá je teraz stanovená v súvislosti so žalobami o náhradu škody v článku 9 ods. 1 smernice 2014/104. ( 61 ) Napriek tomu podľa môjho názoru v rámci voľnej úvahy, ktorou disponuje občianskoprávny súd na základe svojich vlastných vnútroštátnych procesných pravidiel – patriacich do procesnej autonómie členských štátov – týkajúcich sa hodnotenia dôkazov, sa hodnota, ktorú je tento súd na základe zásady efektivity povinný priznať konštatovaniu porušenia obsiahnutému v konečnom rozhodnutí vnútroštátneho orgánu hospodárskej súťaže, musí líšiť v závislosti od stupňa zhody medzi porušením konštatovaným v tomto rozhodnutí a údajným porušením, ktoré tvorí základ občianskoprávneho konania vedeného na tomto súde.

95.

Ak teda existuje zhoda medzi porušením článku 101 ods. 1 ZFEÚ konštatovaným vnútroštátnym orgánom hospodárskej súťaže a údajným porušením, na ktorom je založená občianskoprávna žaloba podaná na vnútroštátnom súde, ktorá sa týka povahy porušenia, ako aj jeho vecného, osobného, časového a územného rozsahu, ( 62 ) domnievam sa, že zásada efektivity a požiadavka zabezpečiť úplnú účinnosť článku 101 ZFEÚ ukladajú občianskoprávnemu súdu povinnosť priznať tomuto konštatovaniu nielen hodnotu nepriameho dôkazu či počiatočného dôkazu, ale aspoň hodnotu dôkazu prima facie o existencii tohto porušenia. ( 63 ) V takom prípade by totiž došlo k úplnej zhode zisteného porušenia a porušenia uvádzaného na účely občianskoprávneho konania, ktoré by podľa môjho názoru z hľadiska vyššie uvedených zásad neodôvodňovalo priznanie konštatovaniu vnútroštátneho orgánu hospodárskej súťaže len hodnoty nepriameho či počiatočného dôkazu.

96.

V tejto súvislosti odkaz na „povahu porušenia“ znamená, že musí ísť o to isté porušenie, ktoré je založené na rovnakej kvalifikácii skutkového stavu obsiahnutého v rozhodnutí orgánu hospodárskej súťaže. Odkaz na „vecný rozsah“ porušenia znamená, že zhoda sa musí týkať správania výslovne uvedeného v rozhodnutí orgánu hospodárskej súťaže. ( 64 ) Odkaz na „osobný rozsah“ porušenia znamená, že len v prípade tých spoločností, v súvislosti s ktorými sa porušenie pravidiel hospodárskej súťaže konštatuje v konečnom rozhodnutí, predstavuje toto rozhodnutie dôkaz prima facie o porušení. ( 65 ) Odkaz na „časový rozsah“ porušenia znamená, že zistenia obsiahnuté v konečnom rozhodnutí predstavujú pre občianskoprávny súd dôkaz prima facie len v súvislosti s trvaním porušenia, ako sa uvádza v tomto konečnom rozhodnutí. Podobne odkaz na „územný rozsah“ porušenia znamená, že charakter rozhodnutia ako dôkazu prima facie pre občianskoprávny súd sa vzťahuje len na územie, na ktorom bolo porušenie v tom istom rozhodnutí zistené.

97.

Naopak, ak zhoda medzi porušením zisteným vnútroštátnym orgánom hospodárskej súťaže v článku 101 ods. 1 ZFEÚ a porušením, na ktorom je založená občianskoprávna žaloba podaná na vnútroštátnom súde, nie je úplná, ale len čiastočná, pretože konštatovanie vnútroštátneho orgánu hospodárskej súťaže sa týka napríklad protisúťažných postupov, ktoré sú síce podobné a vykonávané rovnakou spoločnosťou, ale nezhodujú sa presne s postupmi, ktoré boli zistené v rozhodnutí orgánu hospodárskej súťaže, vnútroštátny súd nebude môcť toto rozhodnutie úplne opomenúť, ale na základe zásady efektivity a požiadavky zaručiť úplnú účinnosť článku 101 ZFEÚ mu bude musieť priznať hodnotu nepriameho či počiatočného dôkazu.

98.

Príkladom takejto situácie môže byť prípad inšpirovaný prejednávaným prípadom, v ktorom distribútor podá občianskoprávnu žalobu pre porušenie článku 101 ods. 1 ZFEÚ z dôvodu, že určité ustanovenia jeho zmlúv obsahujú vertikálne obmedzenia podobné tým, ktoré boli v rozhodnutí vnútroštátneho orgánu hospodárskej súťaže výslovne kvalifikované ako porušenie. V takom prípade sa vecný rozsah porušenia zisteného v rozhodnutí a porušenia, na ktoré sa odvoláva v občianskoprávnom konaní, nezhodujú, ale všetky ostatné skutočnosti (t. j. povaha porušenia a osobná, časová a územná pôsobnosť) áno. V takom prípade však občianskoprávny súd nemôže ignorovať rozhodnutie vnútroštátneho orgánu hospodárskej súťaže konštatujúce porušenie článku 101 ods. 1 ZFEÚ, ale musí mu priznať hodnotu nepriameho či počiatočného dôkazu o existencii porušenia v zmysle vysvetlenom v bode 106 nižšie.

99.

V druhom rade, pokiaľ ide o zásadu právnej istoty, treba najprv pripomenúť, že podľa článku 5 nariadenia č. 1/2003 majú orgány hospodárskej súťaže členských štátov právomoc na uplatňovanie článkov 101 a 102 ZFEÚ v jednotlivých prípadoch. Uvedené nariadenie však stanovuje záväzný účinok výlučne pre rozhodnutia Komisie v konaniach pred vnútroštátnymi súdmi, najmä v jeho článku 16, pričom tento účinok nemožno rozšíriť na rozhodnutia vnútroštátnych orgánov hospodárskej súťaže, pokiaľ to normotvorca Únie výslovne nestanoví. ( 66 )

100.

To však nič nemení na skutočnosti, že ako vyplýva z judikatúry uvedenej v bode 88 vyššie, zásada právnej istoty vyžaduje, aby sa vnútroštátne súdy v čo najväčšej miere vyhýbali vydávaniu rozhodnutí, ktoré sú v rozpore s rozhodnutiami orgánov zodpovedných za administratívne vykonávanie pravidiel hospodárskej súťaže Únie, teda okrem Komisie aj vnútroštátnych orgánov hospodárskej súťaže.

101.

Z toho tiež vyplýva, že zásada právnej istoty ukladá vnútroštátnym súdom povinnosť priznať konečnému zisteniu porušenia článku 101 ZFEÚ vnútroštátnym orgánom hospodárskej súťaže aspoň hodnotu nepriameho či počiatočného dôkazu v občianskoprávnom konaní, prejednávanom v súvislosti s porušením práva hospodárskej súťaže Únie a dôkaznú hodnotu prima facie, pokiaľ existuje zhoda medzi porušením zisteným vnútroštátnym orgánom hospodárskej súťaže a porušením, na ktorom je založené občianskoprávne konanie na vnútroštátnom súde, pokiaľ ide o povahu porušenia, ako aj jeho vecnú, osobnú, časovú a územnú pôsobnosť.

102.

V tejto súvislosti považujem za vhodné uviesť ešte štyri doplňujúce úvahy.

103.

V prvom rade z vyššie uvedeného vyplýva, že občianskoprávne súdy napriek procesnej autonómii členských štátov nemôžu ignorovať rozhodnutie orgánu hospodárskej súťaže konštatujúce porušenie práva hospodárskej súťaže Únie. Z toho vyplýva, že vnútroštátna právna úprava ( 67 ) alebo judikatúra, ako ju uvádza vnútroštátny súd, ktorá popiera akúkoľvek, hoci aj orientačnú hodnotu takéhoto rozhodnutia vnútroštátneho orgánu hospodárskej súťaže, sú v rozpore s právom Únie a osobitne s požiadavkou zaručenia plnej účinnosti článku 101 ZFEÚ, ako aj s požiadavkami vyplývajúcimi zo zásad efektivity a právnej istoty.

104.

V druhom rade musím objasniť, že úvahy uvedené v bodoch 89 až 101 vyššie sa vzťahujú výlučne na občianskoprávne žaloby, ktoré sú založené na zistení vnútroštátneho orgánu hospodárskej súťaže týkajúceho sa porušenia pravidiel hospodárskej súťaže Únie. Uvedené zásady sa preto neuplatňujú na občianskoprávne žaloby, ktoré sa týkajú výlučne porušenia vnútroštátneho práva hospodárskej súťaže. Požiadavky spojené so zásadou efektivity a požiadavka zabezpečiť úplnú účinnosť sa totiž týkajú výlučne práva Únie a konkrétne v prejednávanej veci článku 101 ZFEÚ. Nevzťahujú sa nevyhnutne na vnútroštátne právo. Situácia je samozrejme odlišná v prípade žaloby o náhradu škody, na ktorú sa vzťahuje článok 9 ods. 1 smernice 2014/104. ( 68 )

105.

V treťom rade považujem za vhodné na usmernenie vnútroštátneho súdu poskytnúť niekoľko doplňujúcich vysvetlení k tomu, čo treba rozumieť pod hodnotou „nepriameho alebo počiatočného dôkazu“ a hodnotou „dôkazu prima facie“. Predovšetkým je zrejmé, že tieto pojmy musí vnútroštátny súd vykladať v kontexte svojich procesných pravidiel hodnotenia dôkazov, ktoré, ako už bolo uvedené, patria do procesnej autonómie členských štátov.

106.

„Nepriamy dôkaz“ alebo „počiatočný dôkaz“ však podľa môjho názoru svedčí v prospech konštatovania existencie porušenia občianskoprávnym súdom, ktoré však musí byť hodnotené a odôvodnené vo vzťahu k iným dôkazom, aby bolo možné považovať existenciu porušenia za preukázanú.

107.

Na druhej strane dôkaz prima facie ( 69 ) vo všeobecnosti zodpovedá dôkazu, ktorý je schopný preukázať pravdepodobnosť skutočnosti, ktorá sa tvrdí, na základe maximy skúsenosti, vďaka ktorej sa existencia tejto skutočnosti javí ako pravdepodobná. Z tohto hľadiska vnútroštátne rozhodnutie, ktorým sa konštatuje porušenie, umožňuje súdu, aby v rámci voľnej úvahy o dôkazných prostriedkoch podľa svojho vnútroštátneho práva predpokladal existenciu porušenia na základe maximy skúsenosti, podľa ktorej porušenia konštatované v rozhodnutiach orgánov na ochranu hospodárskej súťaže vo všeobecnosti nastali. Žalovaná strana však má naďalej možnosť predložiť dôkazy, ktoré vedú súd k opačnému záveru. ( 70 )

108.

Po štvrté, pokiaľ ide o spory vo veci samej, vnútroštátnemu súdu prináleží, aby na základe všetkých predchádzajúcich úvah a svojho vnútroštátneho práva posúdil dôkaznú hodnotu rozhodnutí z rokov 2001 a 2009 v rámci občianskoprávneho konania, ktoré pred ním prebieha. S cieľom usmerniť vnútroštátny súd pri tomto posúdení mu však môže Súdny dvor poskytnúť všetky výkladové prostriedky vyplývajúce z práva Únie, ktoré môžu byť pre neho užitočné. ( 71 )

109.

V tejto súvislosti sa zdá, že pokiaľ ide o rozhodnutie z roku 2001, týka sa výlučne zistenia porušenia vnútroštátneho práva hospodárskej súťaže bez súbežného uplatnenia článku 101 ods. 1 ZFEÚ. Ak je to tak, čo prináleží potvrdiť vnútroštátnemu súdu, dôkazná hodnota tohto rozhodnutia v občianskoprávnom konaní prebiehajúcom na vnútroštátnom súde je upravená výlučne vnútroštátnym právom, ako to vyplýva z bodu 104 vyššie.

110.

Rozhodnutie z roku 2009 však obsahuje paralelné uplatňovanie vnútroštátneho práva hospodárskej súťaže a článku 101 ods. 1 ZFEÚ.

111.

Za týchto okolností prináleží vnútroštátnemu súdu, aby overil, či existuje zhoda medzi konštatovaným porušením a škodou, na ktorej sú založené občianskoprávne žaloby (o neplatnosť a o náhradu škody), ktoré mu boli predložené, pokiaľ ide o povahu porušenia a jeho vecný, osobný, časový a územný rozsah, ako to vyplýva z úvah uvedených v bode 96 vyššie.

112.

V takom prípade by mal na účely občianskoprávneho konania vnútroštátny súd priznať dôkaznú hodnotu prima facie zisteniu porušenia uvedenému v rozhodnutí z roku 2009. V prípade, že naopak existuje iba čiastočná zhoda, toto rozhodnutie bude mať hodnotu nepriameho dôkazu o existencii porušenia na účely oboch žalôb o neplatnosť a o náhradu škody.

113.

Konkrétne z prejudiciálnych otázok vyplýva, že pokiaľ ide o časovú a územnú pôsobnosť, určili ich dedičia KN. Zo spisu skutočne vyplýva, že zmluvy uzavreté medzi dedičmi KN a spoločnosťou Repsol časovo a územne spadajú do rozsahu porušenia konštatovaného v rozhodnutí z roku 2009.

114.

Zdá sa tiež, že osobná pôsobnosť oboch porušení sa zhoduje, keďže Repsol sa dopustila tak zisteného porušenia, ako aj porušenia namietaného v občianskoprávnom konaní.

115.

Zostáva teda preskúmať, či existuje zhoda medzi konštatovaným porušením a porušením namietaným v občianskoprávnom konaní, pokiaľ ide o povahu a vecný rozsah porušenia.

116.

V tejto súvislosti však uvádzam, že zo znenia výroku rozhodnutia z roku 2009 uvedeného v bode 16 vyššie sa zdá, že konštatovanie porušenia obsiahnuté v tomto rozhodnutí má veľmi široký vecný rozsah. Týka sa totiž všetkých nezávislých dodávateľov pôsobiacich pod obchodnou značkou Repsol a všetkých zmlúv obsahujúcich podmienky, ktoré viedli k porušeniu a všetkých ustanovení v nich uvedených. V konečnom dôsledku je úlohou vnútroštátneho súdu preskúmať, či ustanovenia zmlúv, ktoré KN alebo jeho dedičia uzavreli so spoločnosťou Repsol a ktoré spadajú do časovej pôsobnosti rozhodnutia z roku 2009, možno považovať za ustanovenia, ktoré spadajú do vecnej pôsobnosti zistenia obsiahnutého v tomto rozhodnutí, tak aby bolo možné konštatovať, že existuje úplná zhoda medzi zisteným porušením a porušením namietaným v občianskoprávnom konaní.

117.

S prihliadnutím na vyššie uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor na prejudiciálne otázky, ktoré podal Juzgado de lo Mercantil no 2 de Madrid (Obchodný súd č. 2 Madrid, Španielsko) odpovedal takto: