EUR-Lex Prístup k právu Európskej únie

Späť na domovskú stránku portálu EUR-Lex

Tento dokument je výňatok z webového sídla EUR-Lex

Dokument 62020CJ0267

Rozsudok Súdneho dvora (prvá komora) z 22. júna 2022.
AB Volvo a DAF TRUCKS NV proti RM.
Návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Audiencia Provincial - León.
Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Kartely – Článok 101 ZFEÚ – Smernica 2014/104/EÚ – Články 10, 17 a 22 – Žaloby o náhradu škody spôsobenej porušením ustanovení práva hospodárskej súťaže Európskej únie – Premlčacia lehota – Vyvrátiteľná domnienka škody – Vyčíslenie spôsobenej škody – Oneskorené prebratie smernice – Časová pôsobnosť – Hmotnoprávne a procesné ustanovenia.
Vec C-267/20.

Zbierka rozhodnutí – Všeobecná zbierka – časť „Informácie o neuverejnených rozhodnutiach“

Identifikátor ECLI: ECLI:EU:C:2022:494

 ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (prvá komora)

z 22. júna 2022 ( *1 )

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Kartely – Článok 101 ZFEÚ – Smernica 2014/104/EÚ – Články 10, 17 a 22 – Žaloby o náhradu škody spôsobenej porušením ustanovení práva hospodárskej súťaže Európskej únie – Premlčacia lehota – Vyvrátiteľná domnienka škody – Vyčíslenie spôsobenej škody – Oneskorené prebratie smernice – Časová pôsobnosť – Hmotnoprávne a procesné ustanovenia“

Vo veci C‑267/20,

ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Audiencia Provincial de León (Provinčný súd León, Španielsko) z 12. júna 2020 a doručený Súdnemu dvoru 15. júna 2020, ktorý súvisí s konaním:

Volvo AB (publ.),

DAF Trucks NV

proti

RM,

SÚDNY DVOR (prvá komora),

v zložení: predseda prvej komory A. Arabadžiev (spravodajca), sudcovia I. Ziemele, T. von Danwitz, P. G. Xuereb a A. Kumin,

generálny advokát: A. Rantos,

tajomník: A. Calot Escobar,

so zreteľom na písomnú časť konania,

so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:

Volvo AB (publ.), v zastúpení: N. Gómez Bernardo a R. Murillo Tapia, abogados,

DAF Trucks NV, v zastúpení: C. Gual Grau, abogado, M. de Monchy a J. K. de Pree, advocaten, D. Sarmiento Ramírez‑Escudero a P. Vidal Martínez, abogados,

RM, v zastúpení: M. Picón González, procuradora, a I. San Primitivo Arias, abogado,

španielska vláda, v zastúpení: L. Aguilera Ruiz a S. Centeno Huerta, splnomocnení zástupcovia,

estónska vláda, v zastúpení: A. Kalbus, splnomocnená zástupkyňa,

Európska komisia, v zastúpení: S. Baches Opi, M. Farley a G. Meessen, splnomocnení zástupcovia,

po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 28. októbra 2021,

vyhlásil tento

Rozsudok

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 101 ZFEÚ, článkov 10 a 17 a článku 22 ods. 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2014/104/EÚ z 26. novembra 2014 o určitých pravidlách upravujúcich žaloby podľa vnútroštátneho práva o náhradu škody utrpenej v dôsledku porušenia ustanovení práva hospodárskej súťaže členských štátov a Európskej únie (Ú. v. EÚ L 349, 2014, s. 1), ako aj zásady efektivity.

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi na jednej strane spoločnosťami Volvo AB (publ.) a DAF Trucks NV a na druhej strane spoločnosťou RM vo veci žaloby o náhradu škody podanej spoločnosťou RM, ktorej predmetom je náhrada škody vyplývajúcej z porušenia článku 101 ZFEÚ zisteného Európskou komisiou, ktorého sa dopustili viacerí výrobcovia nákladných vozidiel, a medzi nimi aj spoločnosti Volvo a DAF Trucks.

Právny rámec

Právo Únie

3

Odôvodnenie 47 smernice 2014/104 uvádza:

„S cieľom napraviť túto informačnú asymetriu, vyriešiť niektoré ťažkosti spojené s kvantifikáciou škody vo veciach z oblasti práva hospodárskej súťaže a zabezpečiť účinnosť nárokov na náhradu škody je vhodné pracovať s domnienkou, že v prípade kartelového porušenia takéto porušenie viedlo k škode, a to najmä tým, že ovplyvnilo cenu. V závislosti od skutkového stavu určitého prípadu to znamená, že kartel viedol k určitému zvýšeniu ceny alebo zabránil zníženiu cien, ku ktorému by došlo bez kartelu. Táto domnienka by sa nemala vzťahovať na konkrétnu výšku škody. Porušiteľovi by sa malo umožniť túto domnienku vyvrátiť. Je vhodné, aby sa táto vyvrátiteľná domnienka obmedzila na kartely, a to pre ich tajnú povahu, ktorá zvyšuje uvedenú informačnú asymetriu a žalobcom sťažuje získavanie dôkazov potrebných na preukázanie utrpenej škody.“

4

Článok 10 tejto smernice, nazvaný „Premlčacie lehoty“, stanovuje:

„1.   Členské štáty v súlade s týmto článkom stanovia pravidlá uplatniteľné na premlčacie lehoty na podanie žalôb o náhradu škody. Týmito pravidlami sa určí, kedy predmetné lehoty začínajú plynúť, ich trvanie, ako aj okolnosti, za akých sa prerušujú alebo spočívajú.

2.   Premlčacie lehoty nesmú začať plynúť skôr, než sa porušenie práva hospodárskej súťaže skončí a než sa žalobca dozvie alebo než možno odôvodnene predpokladať, že sa dozvedel o:

a)

správaní a o tom, že toto správanie predstavuje porušenie práva hospodárskej súťaže;

b)

skutočnosti, že v dôsledku porušenia práva hospodárskej súťaže utrpel škodu, a

c)

totožnosti porušiteľa.

3.   Členské štáty zabezpečia, aby premlčacia lehota na podanie žaloby o náhradu škody bola najmenej päť rokov.

4.   Členské štáty zabezpečia, aby premlčacia lehota spočívala alebo v závislosti od vnútroštátneho práva bola prerušená, ak orgán hospodárskej súťaže vykoná úkony na účely vyšetrovania alebo jeho konania v súvislosti s porušením práva hospodárskej súťaže, ktorého sa týka žaloba o náhradu škody. Spočívanie premlčacej lehoty sa skončí najskôr jeden rok po tom, ako sa rozhodnutie o porušení stalo konečným alebo ako sa konanie skončilo iným spôsobom.“

5

Článok 17 tejto smernice, nazvaný „Kvantifikácia škody“, stanovuje:

„1.   Členské štáty zabezpečia, aby dôkazné bremeno ani miera preukázania požadované na účely kvantifikácie škody prakticky neznemožnili ani nadmerne nesťažili výkon práva na náhradu škody. Členské štáty zabezpečia, aby vnútroštátne súdy mali v súlade s vnútroštátnymi postupmi právomoc odhadom stanoviť výšku škody, ak sa preukáže, že žalobca utrpel škodu, ale na základe dostupných dôkazov je prakticky nemožné alebo nadmerne ťažké utrpenú škodu presne kvantifikovať.

2.   Platí domnienka, že kartelové porušenie spôsobuje škodu. Porušiteľ má právo vyvrátiť túto domnienku.

3.   Členské štáty zabezpečia, aby vnútroštátny orgán hospodárskej súťaže mal v konaní súvisiacom so žalobou o náhradu škody na žiadosť vnútroštátneho súdu možnosť pomôcť vnútroštátnemu súdu, ak ide o určenie výšky škody, pokiaľ uvedený vnútroštátny orgán hospodárskej súťaže považuje takúto pomoc za vhodnú.“

6

Článok 21 ods. 1 tejto istej smernice znie:

„Členské štáty uvedú do účinnosti zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia potrebné na dosiahnutie súladu s touto smernicou najneskôr do 27. decembra 2016. Bezodkladne Komisii oznámia znenie týchto ustanovení.

Členské štáty uvedú priamo v prijatých opatreniach alebo pri ich úradnom uverejnení odkaz na túto smernicu. Podrobnosti o odkaze upravia členské štáty.“

7

Článok 22 smernice 2014/104, nazvaný „Časová pôsobnosť“, stanovuje:

„1.   Členské štáty zabezpečia, aby sa vnútroštátne opatrenia prijaté podľa článku 21 na zosúladenie s hmotnoprávnymi ustanoveniami tejto smernice neuplatňovali so spätným účinkom.

2.   Členské štáty zabezpečia, aby sa akékoľvek vnútroštátne opatrenia prijaté podľa článku 21, iné ako tie, ktoré sú uvedené v odseku 1, neuplatňovali na žaloby o náhradu škody podané na vnútroštátny súd pred 26. decembrom 2014.“

8

Článok 25 ods. 2 nariadenia Rady (ES) č. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch [101 a 102 ZFEÚ] (Ú. v. ES L 1, 2003, s. 1; Mim. vyd. 08/002, s. 205) stanovuje:

„Čas začína plynúť dňom začiatku porušovania [Premlčacia lehota začína plynúť dňom, keď došlo k porušeniu – neoficiálny preklad]. Avšak v prípade pokračujúceho alebo opakovaného porušovania začína čas [lehota – neoficiálny preklad] plynúť dňom ukončenia porušovania.“

9

Podľa článku 30 tohto nariadenia, nazvaného „Uverejnenie rozhodnutí“:

„1.   Komisia uverejní rozhodnutia, ktoré prijala podľa článkov 7 až 10, 23 a 24.

2.   Uverejnenie obsahuje mená strán a obsah rozhodnutia, vrátane akýchkoľvek uložených pokút. Zohľadňuje oprávnený záujem podnikov pri ochrane ich obchodných tajomstiev.“

Španielske právo

10

Podľa článku 74 ods. 1 Ley 15/2007 de Defensa de la Competencia (zákon č. 15/2007 o ochrane hospodárskej súťaže) z 3. júla 2007 (BOE č. 159 zo 4. júla 2007, s. 28848), v znení Real Decreto‑ley 9/2017, por el que se transponen directivas de la Unión Europea en los ámbitos financiero, mercantil y sanitario, y sobre el desplazamiento de trabajadores (kráľovský zákonný dekrét č. 9/2017, ktorým sa preberajú smernice Európskej únie vo finančnej, obchodnej a zdravotníckej oblasti a v oblasti vysielania pracovníkov) z 26. mája 2017 (BOE č. 126 z 27. mája 2017, s. 42820) (ďalej len „zákon č. 15/2007 v znení kráľovského zákonného dekrétu č. 9/2017“):

„Premlčacia lehota na podanie žaloby o náhradu škodu spôsobenú porušením práva hospodárskej súťaže je päť rokov.“

11

Článok 76 ods. 2 a 3 zákona č. 15/2007 v znení kráľovského zákonného dekrétu č. 9/2017 stanovuje:

„2.   Ak sa preukáže, že žalobcovi bola spôsobená škoda, ale na základe dostupných dôkazov je prakticky nemožné alebo nadmerne sťažené presne vyčísliť spôsobenú škodu, súdy majú právomoc odhadom stanoviť výšku náhrady škody.

3.   Pokiaľ sa nepreukáže opak, platí domnienka, že kartelové porušenie spôsobuje škodu.“

12

Prvé prechodné ustanovenie kráľovského zákonného dekrétu č. 9/2017 preberajúceho do španielskeho práva smernicu 2014/104, nazvané „Prechodný režim v oblasti žalôb o náhradu škody vyplývajúcej z porušení práva hospodárskej súťaže členských štátov a Európskej únie“, stanovuje:

„1. Ustanovenia článku 3 tohto kráľovského zákonného dekrétu sa neuplatňujú so spätnou účinnosťou.

2. Ustanovenia článku 4 tohto kráľovského zákonného dekrétu sa uplatňujú len na konania začaté po nadobudnutí jeho účinnosti.“

13

Článok 1902 Código Civil (Občiansky zákonník) stanovuje:

„Každý, kto v dôsledku úmyselného pochybenia alebo z nedbanlivosti spôsobí svojím konaním alebo opomenutím inému škodu, je povinný spôsobenú škodu nahradiť.“

Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky

14

V rokoch 2006 a 2007 spoločnosť RM kúpila od spoločností Volvo a DAF Trucks tri nákladné vozidlá vyrobené týmito spoločnosťami.

15

Dňa 19. júla 2016 Komisia prijala rozhodnutie C(2016) 4673 final týkajúce sa konania podľa článku 101 [ZFEÚ] a článku 53 Dohody o EHP (Vec AT.39824 – Nákladné vozidlá) a v tejto súvislosti uverejnila tlačovú správu. Dňa 6. apríla 2017 táto inštitúcia v súlade s článkom 30 nariadenia č. 1/2003 uverejnila zhrnutie tohto rozhodnutia v Úradnom vestníku Európskej únie.

16

Komisia v uvedenom rozhodnutí konštatovala, že viacerí výrobcovia nákladných vozidiel, medzi nimi aj Volvo a DAF Trucks, porušili článok 101 ZFEÚ a článok 53 Dohody o Európskom hospodárskom priestore z 2. mája 1992 (Ú. v. ES L 1, 1994, s. 3) tým, že sa dohodli jednak na stanovovaní cien a zvyšovaní brutto cien nákladných vozidiel s hmotnosťou od 6 do 16 ton, teda stredne ťažkých nákladných vozidiel, alebo s hmotnosťou viac ako 16 ton, teda ťažkých nákladných vozidiel, v Európskom hospodárskom priestore, a jednak na načasovaní a prenose nákladov na zavedenie emisných technológií vyžadovaných normami EURO 3 až 6. V prípade spoločností Volvo a DAF Trucks toto porušenie trvalo od 17. januára 1997 do 18. januára 2011.

17

Dňa 27. mája 2017, teda päť mesiacov po uplynutí lehoty na prebratie smernice 2014/104, nadobudol účinnosť kráľovský zákonný dekrét č. 9/2017, ktorým bola táto smernica prebratá do španielskeho práva.

18

Dňa 1. apríla 2018 RM podala na Juzgado de lo Mercantil de León (Obchodný súd León, Španielsko) žalobu proti spoločnostiam Volvo a DAF Trucks. Touto žalobou sa RM domáha náhrady škody, ktorá jej bola spôsobená z dôvodu protisúťažných postupov, ktoré uskutočňovali tieto dve spoločnosti. Uvedená žaloba je založená primárne na relevantných ustanoveniach zákona č. 15/2007 v znení kráľovského zákonného dekrétu č. 9/2017 a subsidiárne na všeobecnom režime mimozmluvnej zodpovednosti, najmä na článku 1902 Občianskeho zákonníka. Táto žaloba predstavuje žalobu o náhradu škody podanú v nadväznosti na konečné rozhodnutie Komisie, ktorým bolo konštatované porušenie článku 101 ZFEÚ a článku 53 Dohody o Európskom hospodárskom priestore.

19

Volvo a DAF Trucks sa proti tejto žalobe bránili, pričom najmä tvrdili, že žalobný nárok bol premlčaný a že RM nepreukázala, že medzi porušením zisteným v rozhodnutí C(2016) 4673 final a zvýšením ceny nákladných vozidiel existovala príčinná súvislosť.

20

Rozsudkom z 15. októbra 2019 Juzgado de lo Mercantil de León (Obchodný súd León) čiastočne vyhovel žalobe spoločnosti RM a spoločnostiam Volvo a DAF Trucks uložil povinnosť zaplatiť RM náhradu vo výške 15 % obstarávacej ceny nákladných vozidiel spolu so zákonnými úrokmi, pričom náhradu trov konania týmto spoločnostiam neuložil. Tento súd zamietol námietku premlčania vznesenú spoločnosťami Volvo a DAF Trucks, a to najmä z dôvodu, že päťročná lehota stanovená v článku 74 zákona č. 15/2007 v znení kráľovského zákonného dekrétu č. 9/2017, ktorým bol prebratý článok 10 ods. 3 smernice 2014/104 do vnútroštátneho práva, bola v čase podania žaloby platná, a teda bola v prejednávanej veci uplatniteľná. Okrem toho uvedený súd, ktorý sa domnieval, že článok 76 ods. 2 a 3 tohto zákona, ktorým bol prebratý článok 17 ods. 1 a 2 tejto smernice do vnútroštátneho práva, je procesným ustanovením, sa v prvom rade opieral o domnienku škody stanovenú v článku 76 ods. 3 zákona č. 15/2007 v znení kráľovského zákonného dekrétu č. 9/2017, keď konštatoval existenciu škody spôsobenej spoločnosti RM a v druhom rade o článok 76 ods. 2 tohto zákona, keď vyčíslil výšku tejto škody.

21

Volvo a DAF Trucks podali proti tomuto rozsudku odvolanie na Audiencia Provincial de Léon (Provinčný súd León, Španielsko). Tieto dve spoločnosti uvádzajú, že smernica 2014/104 sa v prejednávanej veci neuplatní, pretože v čase spáchania predmetného porušenia nebola účinná, keďže uvedené porušenie sa skončilo 18. januára 2011. Podľa uvedených spoločností je pre určenie režimu uplatniteľného na žalobu spoločnosti RM o náhradu škody relevantný dátum spáchania tohto porušenia.

22

Volvo a DAF Trucks preto trvajú na tom, že žaloba spoločnosti RM o náhradu škody je premlčaná. V tejto súvislosti DAF Trucks tvrdí, že uplatniteľnou nie je päťročná premlčacia doba stanovená v článku 10 smernice 2014/104, ktorý bol prebratý do článku 74 ods. 1 zákona č. 15/2007 v znení kráľovského zákonného dekrétu č. 9/2017, ale lehota jedného roka stanovená v článku 1968 Občianskeho zákonníka. Okrem toho táto premlčacia lehota jedného roka podľa nej začala plynúť od uverejnenia tlačovej správy Komisie týkajúcej sa rozhodnutia C(2016) 4673 final. Z tohto dôvodu uvedená spoločnosť tvrdí, že ku dňu, kedy RM podala svoju žalobu o náhradu škody, teda k 1. aprílu 2018, už uvedená premlčacia lehota uplynula.

23

Volvo a DAF Trucks ešte uvádzajú, že vzhľadom na to, že táto smernica nie je uplatniteľná, treba v prejednávanej veci preukázať tak existenciu, ako aj výšku škody, v opačnom prípade by musela byť táto žaloba zamietnutá.

24

V tomto kontexte sa vnútroštátny súd pýta na časovú pôsobnosť článku 10 a článku 17 ods. 1 a 2 smernice 2014/104. Domnieva sa, že táto pôsobnosť je spresnená v článku 22 tejto smernice.

25

S cieľom určiť, či ustanovenia článku 10 a článku 17 ods. 1 a 2 uvedenej smernice, ktoré stanovujú pravidlá upravujúce premlčaciu lehotu, existenciu škody vyplývajúcej z kartelu a vyčíslenie tejto škody, sú uplatniteľné na spor vo veci samej, sa vnútroštátny súd na jednej strane pýta, či sú tieto ustanovenia hmotnoprávnej alebo procesnej povahy.

26

Na druhej strane sa vnútroštátny súd pýta na relevantný okamih, vo vzťahu ku ktorému treba preskúmať časovú pôsobnosť uvedených ustanovení s cieľom určiť, či sú v prejednávanej veci uplatniteľné.

27

Za týchto podmienok Audiencia Provincial de León (Provinčný súd León) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„1.

Majú sa článok 101 ZFEÚ a zásada efektivity vykladať v tom zmysle, že bránia takému výkladu vnútroštátneho pravidla, ktorý stanovuje ako rozhodujúci okamih pre uplatnenie spätnej účinnosti dátum uloženia sankcie, a nie dátum podania žaloby, a podľa ktorého sa tak so spätným účinkom neuplatní päťročná premlčacia lehota na podanie žaloby stanovená v článku 10 smernice [2014/104] a článok 17 [tejto smernice] týkajúci sa stanovenia škody odhadom zo strany súdu?

2.

Majú sa článok 22 ods. 2 smernice 2014/104 a pojem ‚so spätným účinkom‘ vykladať v tom zmysle, že článok 10 tejto smernice sa uplatní na žalobu, akou je žaloba podaná v spore vo veci samej, ktorá hoci bola podaná po nadobudnutí účinnosti smernice a účinnosti predpisu prijatého na jej prebratie, týka sa skorších skutkových okolností alebo sankcií?

3.

Má sa pri uplatnení ustanovenia, akým je článok 76 [zákona č. 15/2007], vykladať článok 17 smernice 2014/104 týkajúci sa stanovenia škody odhadom zo strany súdu v tom zmysle, že ide o pravidlo procesnej povahy, ktoré sa uplatní na spor vo veci samej, v ktorom bola žaloba podaná po nadobudnutí účinnosti vnútroštátneho predpisu prijatého na prebratie smernice?“

O prejudiciálnych otázkach

28

Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora v rámci postupu spolupráce medzi vnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom zakotveného v článku 267 ZFEÚ Súdnemu dvoru prináleží poskytnúť vnútroštátnemu súdu užitočnú odpoveď, ktorá mu umožní rozhodnúť o spore, ktorý prejednáva. V tomto smere Súdnemu dvoru prináleží v prípade potreby preformulovať otázky, ktoré sú mu predložené. Okolnosť, že vnútroštátny súd po formálnej stránke položil prejudiciálnu otázku s odkazom na určité ustanovenia práva Únie, nebráni tomu, aby Súdny dvor poskytol tomuto súdu všetky prvky výkladu, ktoré môžu byť užitočné na rozhodnutie veci, ktorú prejednáva, či už na ne v texte svojich otázok odkázal, alebo nie. Súdnemu dvoru v tejto súvislosti prináleží, aby zo všetkých informácií, ktoré poskytol vnútroštátny súd, a najmä z odôvodnenia jeho návrhu na začatie prejudiciálneho konania, vybral tie prvky práva Únie, ktoré si vyžadujú výklad so zreteľom na predmet sporu (rozsudok z 28. marca 2019, Cogeco Communications,C‑637/17, EU:C:2019:263, bod 35 a citovaná judikatúra).

29

V prejednávanej veci je vzhľadom na všetky informácie poskytnuté vnútroštátnym súdom potrebné na účely poskytnutia užitočnej odpovede vnútroštátnemu súdu preformulovať prejudiciálne otázky.

30

Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania totiž vyplýva, že svojimi tromi otázkami, ktoré treba preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa článok 10 a článok 17 ods. 1 a 2 smernice 2014/104 v súlade s článkom 22 tejto smernice uplatnia z časového hľadiska na žalobu o náhradu škody, ktorá napriek tomu, že sa týkala porušenia práva hospodárskej súťaže, ktoré sa skončilo pred nadobudnutím účinnosti tejto smernice, bola podaná po nadobudnutí účinnosti ustanovení, ktoré ju prebrali do vnútroštátneho práva.

Úvodné poznámky

31

Je potrebné pripomenúť, že na rozdiel od procesných predpisov, ktoré sa vo všeobecnosti uplatňujú od dátumu, kedy nadobudnú účinnosť (rozsudok z 3. júna 2021, Jumbocarry Trading,C‑39/20, EU:C:2021:435, bod 28 a citovaná judikatúra), hmotnoprávne predpisy práva Únie sa majú na účely zabezpečenie dodržiavania zásad právnej istoty a ochrany legitímnej dôvery vykladať ako pravidlá vzťahujúce sa na situácie, ktoré vznikli pred nadobudnutím ich účinnosti, iba vtedy, ak z ich znenia, účelu alebo zo systematiky jasne vyplýva, že im má byť takýto účinok priznaný [rozsudok z 21. decembra 2021, Skarb Państwa (Poistenie motorových vozidiel), C‑428/20, EU:C:2021:1043, bod 33 a citovaná judikatúra].

32

Z judikatúry Súdneho dvora tiež vyplýva, že nová právna norma sa v zásade uplatňuje od nadobudnutia účinnosti aktu, ktorým sa táto norma zavádza. Hoci sa nová právna norma neuplatní na právne situácie, ktoré vznikli a definitívne prebehli počas účinnosti predchádzajúceho zákona, uplatní sa na budúce účinky situácie, ktorá vznikla počas účinnosti predchádzajúceho pravidla, ako aj na nové právne situácie. S výhradou zásady zákazu retroaktivity právnych aktov by to bolo iné len vtedy, ak by novú normu sprevádzali osobitné ustanovenia, ktoré konkrétne určujú podmienky jej časovej pôsobnosti [rozsudok z 21. decembra 2021, Skarb Państwa (Poistenie motorových vozidiel), C‑428/20, EU:C:2021:1043, bod 31 a citovaná judikatúra].

33

Pokiaľ ide konkrétnejšie o smernice, do pôsobnosti tejto smernice ratione temporis by mohli spravidla spadať len právne situácie dokonané po uplynutí lehoty na prebratie smernice (uznesenie zo 16. mája 2019, Luminor Bank, C‑8/18, neuverejnené, EU:C:2019:429, bod 32 a citovaná judikatúra).

34

To platí a fortiori v prípade právnych situácií vzniknutých počas účinnosti predchádzajúceho pravidla, ktoré naďalej vyvoláva účinky po nadobudnutí účinnosti vnútroštátnych aktov prijatých na prebratie smernice po uplynutí lehoty na jej prebratie.

35

V tomto kontexte, pokiaľ ide o uplatnenie ratione temporis smernice 2014/104, treba pripomenúť, že táto smernica obsahuje osobitné ustanovenie, ktoré výslovne uvádza podmienky na uplatnenie procesných a hmotnoprávnych ustanovení tejto smernice z časového hľadiska (pozri v tomto zmysle rozsudok z 28. marca 2019, Cogeco Communications,C‑637/17, EU:C:2019:263, bod 25).

36

Konkrétne na jednej strane podľa článku 22 ods. 1 smernice 2014/104 členské štáty zabezpečia, aby sa vnútroštátne opatrenia prijaté podľa článku 21 smernice na zosúladenie s hmotnoprávnymi ustanoveniami tejto smernice neuplatňovali so spätným účinkom (rozsudok z 28. marca 2019, Cogeco Communications,C‑637/17, EU:C:2019:263, bod 26).

37

Na druhej strane podľa článku 22 ods. 2 smernice 2014/104 členské štáty zabezpečia, aby sa akékoľvek vnútroštátne opatrenia prijaté na zosúladenie s procesnými ustanoveniami tejto smernice neuplatňovali na žaloby o náhradu škody podané na vnútroštátny súd pred 26. decembrom 2014 (pozri v tomto zmysle rozsudok z 28. marca 2019, Cogeco Communications,C‑637/17, EU:C:2019:263, bod 27).

38

Preto na účely určenia časovej pôsobnosti ustanovení smernice 2014/104 bude potrebné v prvom rade určiť, či dotknuté ustanovenie je alebo nie je hmotnoprávnym ustanovením.

39

V tejto súvislosti treba spresniť, že otázka, ktoré z ustanovení tejto smernice sú hmotnoprávne ustanovenia a ktoré nimi nie sú, sa musí pri chýbajúcom odkaze na vnútroštátne právo v článku 22 smernice 2014/104 posudzovať z hľadiska práva Únie a nie z hľadiska uplatniteľného vnútroštátneho práva.

40

Okrem toho hoci tento článok pre každé jednotlivé ustanovenie nespresňuje, či je alebo nie je hmotnoprávne, zo znenia tohto článku, ktorého odsek 1 odkazuje na „hmotnoprávne ustanovenia tejto smernice“, jednoznačne vyplýva, že ustanovenia tejto smernice, a nie vnútroštátne opatrenia prijaté na dosiahnutie súladu s touto smernicou, sú označené ako hmotnoprávne alebo ako procesné ustanovenia.

41

Navyše priznanie diskrečnej právomoci členským štátom, pokiaľ ide o určenie hmotnoprávnej, resp. procesnej povahy ustanovení smernice 2014/104, by mohlo narušiť účinné, koherentné a jednotné uplatňovanie týchto ustanovení na území Únie.

42

Po určení, či dotknuté ustanovenie má alebo nemá hmotnoprávnu povahu, treba v druhom rade overiť, či za okolností, o aké ide vo veci samej, keď bola táto smernica prebratá oneskorene, bola predmetná situácia, pokiaľ ju nemožno kvalifikovať ako novú, dokonaná pred uplynutím lehoty na prebratie uvedenej smernice, alebo či naďalej vyvolávala účinky aj po uplynutí tejto lehoty.

O časovej pôsobnosti článku 10 smernice 2014/104

43

Pokiaľ ide v prvom rade o to, či článok 10 smernice 2014/104 má hmotnoprávnu alebo procesnú povahu, je potrebné pripomenúť, že podľa jeho článku 10 ods. 1 tento článok stanovuje pravidlá uplatniteľné na premlčacie lehoty na podanie žalôb o náhradu škody pri porušení práva hospodárskej súťaže. Odseky 2 a 4 uvedeného článku konkrétne vymedzujú okamih, od ktorého premlčacia lehota začína plynúť, a okolnosti, za ktorých môže byť táto lehota prerušená alebo môže spočívať.

44

Článok 10 ods. 3 tejto smernice stanovuje minimálnu dĺžku premlčacej lehoty. Podľa tohto ustanovenia členské štáty zabezpečia, aby premlčacia lehota na podanie žaloby o náhradu škody pri porušení práva hospodárskej súťaže bola najmenej päť rokov.

45

Účelom premlčacej lehoty stanovenej v článku 10 ods. 3 smernice 2014/104 je predovšetkým na jednej strane zabezpečiť ochranu práv poškodenej osoby, aby táto osoba mala dostatok času na získanie relevantných informácií na prípadné podanie žaloby, a na druhej strane zabrániť tomu, aby poškodená osoba mala možnosť donekonečna odďaľovať uplatnenie svojho práva na náhradu škody v neprospech osoby zodpovednej za škodu. V konečnom dôsledku táto lehota chráni tak poškodenú osobu, ako aj osobu zodpovednú za škodu (pozri analogicky rozsudok z 8. novembra 2012, Evropaïki Dynamiki/Komisia,C‑469/11 P, EU:C:2012:705, bod 53).

46

V tejto súvislosti treba uviesť, že z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že na rozdiel od procesných lehôt sa dotknutá premlčacia lehota tým, že jej uplynutím dochádza k zániku možnosti podať žalobu na súd, vzťahuje na hmotné právo, lebo má vplyv na výkon subjektívneho práva, ktorého sa dotknutá osoba už viac nemôže účinne dovolávať na súde (pozri analogicky rozsudok z 8. novembra 2012, Evropaïki Dynamiki/Komisia,C‑469/11 P, EU:C:2012:705, bod 52).

47

Preto ako v podstate uviedol generálny advokát v bodoch 66 a 67 svojich návrhov, treba konštatovať, že článok 10 smernice 2014/104 je hmotnoprávnym ustanovením v zmysle článku 22 ods. 1 tejto smernice.

48

V druhom rade keďže v prejednávanej veci je nesporné, že smernica 2014/104 bola prebratá do španielskeho právneho poriadku päť mesiacov po uplynutí lehoty na prebratie stanovenej v článku 21 tejto smernice, keďže kráľovský zákonný dekrét č. 9/2017 preberajúci túto smernicu nadobudol účinnosť 27. mája 2017, je potrebné na účely určenia časovej pôsobnosti článku 10 uvedenej smernice overiť, či situácia, o ktorú ide vo veci samej, je dokonaná pred uplynutím lehoty na prebratie tej istej smernice alebo či naďalej vyvoláva účinky aj po uplynutí tejto lehoty.

49

Na tento účel vzhľadom na osobitosti pravidiel premlčania, ich povahu, ako aj mechanizmus ich fungovania, najmä v kontexte žaloby o náhradu škody podanej v nadväznosti na konečné rozhodnutie, ktorým sa konštatuje porušenie práva Únie v oblasti hospodárskej súťaže, treba určiť, či ku dňu uplynutia lehoty na prebratie smernice 2014/104, teda k 27. decembru 2016, uplynula premlčacia lehota uplatniteľná na predmetnú situáciu, a teda treba určiť okamih, od ktorého táto premlčacia lehotu začala plynúť.

50

Pokiaľ ide o okamih, od ktorého začala uvedená premlčacia lehota plynúť, je pritom potrebné pripomenúť, že podľa judikatúry Súdneho dvora v prípade neexistencie právnej úpravy Únie v danej oblasti, uplatniteľnej ratione temporis, prináleží vnútroštátnemu právnemu poriadku každého členského štátu upraviť spôsoby výkonu práva domáhať sa náhrady škody vyplývajúcej z porušenia článkov 101 a 102 ZFEÚ, vrátane podrobností týkajúcich sa premlčacích lehôt, pokiaľ sú dodržané zásady ekvivalencie a efektivity, pričom zásada efektivity vyžaduje, aby pravidlá uplatniteľné na žaloby určené na zabezpečenie ochrany práv, ktoré osobám podliehajúcim súdnej právomoci vyplývajú z priameho účinku práva Únie, prakticky neznemožňovali alebo nadmerne nesťažovali výkon práv, ktoré priznáva právny poriadok Únie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 28. marca 2019, Cogeco Communications,C‑637/17, EU:C:2019:263, body 4243).

51

V prejednávanej veci zo spisu, ktorý má Súdny dvor k dispozícii, vyplýva, že pred prebratím uvedenej smernice do španielskeho právneho poriadku sa premlčacia lehota uplatniteľná na žaloby o náhradu škody pri porušení práva hospodárskej súťaže riadila všeobecným režimom mimozmluvnej zodpovednosti a že podľa článku 1968 ods. 2 Občianskeho zákonníka začala táto jednoročná premlčacia lehota plynúť až od okamihu, kedy sa dotknutý žalobca dozvedel o skutočnostiach, ktoré viedli ku vzniku zodpovednosti. Hoci z návrhu na začatie prejudiciálneho konania výslovne nevyplýva, aké sú podľa španielskeho práva skutočnosti, ktoré viedli ku vzniku zodpovednosti a s ktorými oboznámenie sa spôsobuje začatie plynutia premlčacej lehoty, zo spisu, ktorý má Súdny dvor k dispozícii, podľa všetkého vyplýva, že tieto skutočnosti zahŕňajú znalosť informácií nevyhnutných na podanie žaloby o náhradu škody. Toto určenie prináleží vnútroštátnemu súdu.

52

Nič to však nemení na tom, že ak má vnútroštátny súd rozhodnúť spor medzi jednotlivcami, prináleží mu, aby prípadne vykladal predmetné vnútroštátne ustanovenia v čo najväčšej možnej miere s prihliadnutím na právo Únie a konkrétnejšie na znenie a účel článku 101 ZFEÚ bez toho, aby vykonal výklad týchto vnútroštátnych ustanovení contra legem (pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. januára 2021, Whiteland Import Export,C‑308/19, EU:C:2021:47, body 6062).

53

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že vnútroštátna právna úprava stanovujúca dátum, od ktorého začína plynúť premlčacia lehota, dĺžku a podmienky týkajúce sa jej spočívania alebo prerušenia, musí byť prispôsobená špecifikám práva hospodárskej súťaže a cieľom vykonávania pravidiel tohto práva dotknutými osobami, aby nebola narušená plná účinnosť článkov 101 a 102 ZFEÚ (pozri v tomto zmysle rozsudok z 28. marca 2019, Cogeco Communications,C‑637/17, EU:C:2019:263, bod 47).

54

Podanie žalôb o náhradu škody z dôvodu porušenia práva hospodárskej súťaže Únie si totiž v zásade vyžaduje vykonanie komplexnej skutkovej a hospodárskej analýzy (rozsudok z 28. marca 2019, Cogeco Communications,C‑637/17, EU:C:2019:263, bod 46).

55

Treba takisto zohľadniť skutočnosť, že spory týkajúce sa porušení práva hospodárskej súťaže Únie a vnútroštátneho práva hospodárskej súťaže sa v zásade vyznačujú informačnou asymetriou v neprospech poškodenej osoby, ako sa spomína v odôvodnení 47 smernice 2014/104, v dôsledku ktorej poškodená osoba má ťažší prístup k informáciám nevyhnutným na podanie žaloby o náhradu škody, než majú orgány hospodárskej súťaže pri získavaní informácií potrebných na výkon ich právomocí v oblasti hospodárskej súťaže.

56

V tomto kontexte sa treba domnievať, že na rozdiel od pravidla uplatniteľného na Komisiu, uvedeného v článku 25 ods. 2 nariadenia č. 1/2003, podľa ktorého premlčacia lehota na ukladanie sankcií začína plynúť dňom, keď došlo k porušeniu, alebo v prípade pokračujúceho alebo opakovaného porušovania dňom ukončenia porušovania, premlčacie lehoty uplatniteľné na žaloby o náhradu škody pri porušení ustanovení práva hospodárskej súťaže členských štátov a Únie nemôžu začať plynúť predtým, ako bolo porušenie ukončené a ako sa poškodená osoba dozvedela, alebo možno odôvodnene predpokladať, že sa dozvedela, skutočnosti nevyhnutné na podanie žaloby o náhradu škody.

57

V opačnom prípade by výkon práva domáhať sa náhrady škody bol prakticky znemožnený alebo nadmerne sťažený.

58

Pokiaľ ide o informácie nevyhnutné na podanie žaloby o náhradu škody, treba pripomenúť, že z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že každá osoba má právo domáhať sa náhrady spôsobenej škody, ak existuje príčinná súvislosť medzi uvedenou škodou a porušením práva Únie v oblasti hospodárskej súťaže (pozri v tomto zmysle rozsudky z 5. júna 2014, Kone a i., C‑557/12, EU:C:2014:1317, bod 22, ako aj citovanú judikatúru, a z 28. marca 2019, Cogeco Communications,C‑637/17, EU:C:2019:263, bod 40).

59

Okrem toho z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že na to, aby poškodená osoba mohla podať žalobu o náhradu škody, je nevyhnutné, aby vedela, kto je osobou zodpovednou za porušenie práva hospodárskej súťaže (rozsudok z 28. marca 2019, Cogeco Communications,C‑637/17, EU:C:2019:263, bod 50).

60

Z toho vyplýva, že k nevyhnutným informáciám, ktoré poškodená osoba musí mať k dispozícii, aby mohla podať žalobu o náhradu škody, patria informácie o existencii porušenia práva hospodárskej súťaže, o existencii škody, o príčinnej súvislosti medzi touto škodou a týmto porušením, ako aj o totožnosti osoby, ktorá sa tohto porušenia dopustila.

61

Za týchto podmienok sa treba domnievať, že premlčacie lehoty uplatniteľné na žaloby o náhradu škody pri porušeniach ustanovení práva hospodárskej súťaže členských štátov a Únie nemôžu začať plynúť predtým, ako bolo porušenie skončené, a predtým, ako sa poškodená osoba dozvedela, alebo možno odôvodnene predpokladať, že sa dozvedela, skutočnosti o tom, že jej bola spôsobená škoda týmto porušení, ako aj totožnosť pôvodcu tohto porušenia.

62

V prejednávanej veci bolo porušenie skončené 18. januára 2011. Pokiaľ však ide o dátum, ku ktorému možno odôvodnene predpokladať, že RM získala nevyhnutné informácie, ktoré by jej umožňovali podať žalobu o náhradu škody, Volvo a DAF Trucks sa domnievajú, že relevantným dátumom je dátum uverejnenia tlačovej správy týkajúcej sa rozhodnutia C(2016) 4673 final, a teda 19. júl 2016, a že v dôsledku toho začala plynúť premlčacia lehota stanovená v článku 1968 Občianskeho zákonníka odo dňa tohto uverejnenia.

63

Naproti tomu RM, španielska vláda a Komisia tvrdia, že za relevantný dátum treba považovať deň uverejnenia zhrnutia rozhodnutia C(2016) 4673 final v Úradnom vestníku Európskej únie, a teda 6. apríl 2017.

64

Hoci nie je vylúčené, že poškodená osoba sa mohla oboznámiť so skutočnosťami nevyhnutnými na podanie žaloby o náhradu škody ešte pred uverejnením zhrnutia rozhodnutia Komisie v Úradnom vestníku Európskej únie, či dokonca pred uverejnením tlačovej správy týkajúcej sa tohto rozhodnutia, a to aj vo veci kartelovej dohody, zo spisu, ktorý má Súdny dvor k dispozícii, nevyplýva, že by v prejednávanej veci išlo o takýto prípad.

65

Je teda potrebné určiť, ktoré z týchto dvoch uverejnení je tým, ktoré umožňuje odôvodnene predpokladať, že sa RM prostredníctvom neho oboznámila s nevyhnutnými skutočnosťami umožňujúcimi jej podať žalobu o náhradu škody.

66

Na tento účel treba zohľadniť predmet a povahu tlačových správ týkajúcich sa rozhodnutí Komisie a zhrnutí týchto rozhodnutí, ktoré sú uverejňované v Úradnom vestníku Európskej únie.

67

Ako v podstate uviedol generálny advokát v bodoch 125 až 127 svojich návrhov, tlačové správy predovšetkým v zásade obsahujú menej podrobné informácie o okolnostiach daného sporu a o dôvodoch, pre ktoré možno správanie obmedzujúce hospodársku súťaž považovať za porušenie, než zhrnutia rozhodnutí Komisie uverejňované v Úradnom vestníku Európskej únie, ktoré podľa článku 30 nariadenia č. 1/2003 obsahujú mená strán a podstatný obsah príslušného rozhodnutia, vrátane uložených pokút.

68

Ďalej tlačové správy nemajú vyvolávať právne účinky voči tretím osobám, najmä voči poškodeným osobám. Naopak, sú iba krátkymi dokumentami, ktoré sú v zásade určené tlači a médiám. Nemožno sa teda domnievať, že existuje všeobecná povinnosť náležitej starostlivosti zo strany osôb poškodených porušením práva hospodárskej súťaže, ktorá by im prikazovala sledovať uverejňovanie takýchto tlačových správ.

69

Napokon na rozdiel od zhrnutia rozhodnutí Komisie, ktoré podľa bodu 148 oznámenia Komisie o osvedčených postupoch vedenia konania podľa článkov 101 a 102 ZFEÚ sú uverejňované v Úradnom vestníku Európskej únie vo všetkých úradných jazykoch Únie krátko po prijatí predmetného rozhodnutia, tlačové správy nie sú nevyhnutne uverejňované vo všetkých úradných jazykoch Únie.

70

V prejednávanej veci, ako v podstate uviedol generálny advokát v bodoch 129 až 131 svojich návrhov, sa nezdá, že by tlačová správa – na rozdiel od zhrnutia rozhodnutia C(2016) 4673 final – presne identifikovala totožnosť pôvodcov dotknutého porušenia, jeho presnú dĺžku a výrobky, ktorých sa toto porušenie týka.

71

Za týchto podmienok nemožno v prejednávanej veci odôvodnene predpokladať, že RM sa dozvedela o nevyhnutných skutočnostiach, ktoré by jej umožňovali podať žalobu o náhradu škody, ku dňu uverejnenia tlačovej správy týkajúcej sa rozhodnutia C(2016) 4673 final, teda19. júla 2016. Naopak, možno odôvodnene predpokladať, že RM sa o týchto skutočnostiach dozvedela ku dňu uverejnenia zhrnutia rozhodnutia C(2016) 4673 final v Úradnom vestníku Európskej únie, teda 6. apríla 2017.

72

V dôsledku toho úplná účinnosť článku 101 ZFEÚ vyžaduje predpoklad, že premlčacia lehota začala v prejednávanej veci plynúť od dňa tohto uverejnenia.

73

Vzhľadom na to, že premlčacia lehota začala plynúť po dátume uplynutia lehoty na prebratie smernice 2014/104, teda po 27. decembri 2016, a naďalej plynula aj po nadobudnutí účinnosti kráľovského zákonného dekrétu č. 9/2017 preberajúceho túto smernicu, teda po 27. máji 2017, táto lehota musela nutne uplynúť až po týchto dvoch dátumoch.

74

Zdá sa teda, že situácia, o ktorú ide vo veci samej, naďalej vyvolávala svoje účinky aj po uplynutí lehoty na prebratie smernice 2014/104, a dokonca aj po nadobudnutí účinnosti kráľovského zákonného dekrétu č. 9/2017 preberajúceho túto smernicu.

75

Ak v spore vo veci samej ide o takúto situáciu, čo musí overiť vnútroštátny súd, článok 10 uvedenej smernice je v prejednávanej veci uplatniteľný ratione temporis.

76

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že v súlade s ustálenou judikatúrou Súdneho dvora smernica sama osebe nemôže zakladať povinnosti jednotlivcovi, takže sa na smernicu ako takú voči nemu nemožno odvolávať. Rozšíriť možnosť odvolávať sa na neprebraté alebo nesprávne prebraté ustanovenie smernice na oblasť vzťahov medzi jednotlivcami by totiž znamenalo priznať Európskej únii právomoc stanovovať s okamžitým účinkom povinnosti pre jednotlivcov, hoci túto právomoc má len tam, kde jej je priznaná právomoc prijímať nariadenia (rozsudok zo 7. augusta 2018, Smith,C‑122/17, EU:C:2018:631, bod 42 a citovaná judikatúra).

77

Z judikatúry Súdneho dvora tiež vyplýva, že v rámci sporu medzi jednotlivcami, o aký ide vo veci samej, je vnútroštátny súd po uplynutí lehoty na prebratie smernice, ktorá nebola prebratá, povinný vykladať vnútroštátne právo tak, aby bola daná situácia ihneď v súlade s ustanoveniami tejto smernice, avšak bez toho, aby uskutočnil výklad vnútroštátneho práva contra legem (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 17. októbra 2018, Klohn,C‑167/17, EU:C:2018:833, body 4565).

78

V každom prípade vzhľadom na skutočnosť, že medzi dňom uverejnenia zhrnutia rozhodnutia C(2016) 4673 final v Úradnom vestníku Európskej únie a podaním žaloby o náhradu škody spoločnosťou RM uplynulo menej ako dvanásť mesiacov, táto žaloba sa s výhradou overenia vnútroštátnym súdom nezdá byť v čase jej podania premlčaná.

79

Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy je potrebné sa domnievať, že článok 10 smernice 2014/104 sa má vykladať v tom zmysle, že je hmotnoprávnym ustanovením v zmysle článku 22 ods. 1 tejto smernice a že do jeho časovej pôsobnosti spadá žaloba o náhradu škody pri porušení práva hospodárskej súťaže, ktorá, hoci sa týka porušenia práva hospodárskej súťaže skončeného pred nadobudnutím účinnosti uvedenej smernice, bola podaná po nadobudnutí účinnosti ustanovení preberajúcich túto smernicu do vnútroštátneho práva, pokiaľ premlčacia lehota uplatniteľná na túto žalobu podľa starých pravidiel neuplynula pred dňom uplynutia lehoty na prebratie tejto smernice.

O časovej pôsobnosti článku 17 ods. 1 a 2 smernice 2014/104

80

Pokiaľ ide v prvom rade o časovú pôsobnosť článku 17 ods. 1 smernice 2014/104 v prejednávanej veci, je potrebné pripomenúť, že zo znenia tohto ustanovenia vyplýva, že členské štáty zabezpečia, aby dôkazné bremeno ani miera preukázania požadované na účely vyčíslenia škody prakticky neznemožnili ani nadmerne nesťažili výkon práva na náhradu škody. Tieto štáty zabezpečia, aby vnútroštátne súdy mali v súlade s vnútroštátnymi postupmi právomoc odhadom stanoviť výšku škody spôsobenú porušením pravidiel v oblasti práva hospodárskej súťaže, ak sa preukáže, že žalobca utrpel škodu, ale na základe dostupných dôkazov je prakticky nemožné alebo nadmerne ťažké utrpenú škodu presne vyčísliť.

81

Uvedené ustanovenie má tak zabezpečiť účinnosť žalôb o náhradu škody pri porušení práva hospodárskej súťaže, najmä v osobitných situáciách, kde by bolo prakticky nemožné alebo nadmerne ťažké presne vyčísliť výšku spôsobenej škody.

82

Cieľom toho ustanovenia je totiž zmierniť požiadavky na dokazovanie stanovené na účely určenia výšky spôsobenej škody a napraviť existujúcu asymetriu v informovaní dotknutého žalobcu, ako aj ťažkosti vyplývajúce zo skutočnosti, že vyčíslenie spôsobenej škody si vyžaduje posúdenie, akým spôsobom by sa dotknutý trh vyvíjal, ak by k porušeniu nedošlo.

83

Ako uviedol generálny advokát v bode 73 svojich návrhov, článok 17 ods. 1 smernice 2014/104 nestanovuje nové hmotnoprávne povinnosti, ktoré by mal ten či onen účastník dotknutého sporu. Toto ustanovenie a konkrétnejšie jeho druhá veta má naopak v súlade s „vnútroštátnymi postupmi“, na ktoré odkazuje, za cieľ zveriť vnútroštátnym súdom osobitnú právomoc v rámci sporov týkajúcich sa žalôb o náhradu škody pri porušení práva hospodárskej súťaže.

84

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že pravidlá týkajúce sa dôkazného bremena a požiadaviek na dokazovanie sa v zásade považujú za procesné pravidlá (pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. januára 2016, Eturas a i., C‑74/14, EU:C:2016:42, body 3032).

85

Treba teda konštatovať, že článok 17 ods. 1 smernice 2014/104 predstavuje procesné ustanovenie v zmysle článku 22 ods. 2 tejto smernice.

86

V tejto súvislosti, ako vyplýva z judikatúry pripomenutej v bode 31 tohto rozsudku, sa procesné pravidlá vo všeobecnosti majú uplatňovať ku dňu nadobudnutia svojej účinnosti.

87

Takisto je potrebné pripomenúť, že podľa článku 22 ods. 2 smernice 2014/104 členské štáty zabezpečia, aby sa nijaké vnútroštátne opatrenie prijaté na zosúladenie s procesnými ustanoveniami tejto smernice neuplatňovalo na žaloby o náhradu škody podané na vnútroštátny súd pred 26. decembrom 2014.

88

V prejednávanej veci bola žaloba o náhradu škody podaná 1. apríla 2018, teda po 26. decembri 2014 a po dátume prebratia smernice 2014/104 do španielskeho právneho poriadku. Preto bez ohľadu na úvahy uvedené v bodoch 76 a 77 tohto rozsudku je článok 17 ods. 1 tejto smernice uplatniteľný ratione temporis na takúto žalobu.

89

Za týchto okolností je potrebné konštatovať, že článok 17 ods. 1 smernice 2014/104 sa má vykladať v tom zmysle, že je procesným ustanovením v zmysle článku 22 ods. 2 tejto smernice a že do jeho časovej pôsobnosti spadá žaloba o náhradu škody, ktorá, hoci sa týka porušenia práva hospodárskej súťaže, ktoré sa skončilo pred nadobudnutím účinnosti uvedenej smernice, bola podaná po 26. decembri 2014, a teda nadobudnutí účinnosti vnútroštátnych ustanovení preberajúcich túto smernicu do vnútroštátneho práva.

90

Pokiaľ ide v druhom rade o časovú pôsobnosť článku 17 ods. 2 smernice 2014/104, treba na úvod pripomenúť, že podľa znenia tohto ustanovenia platí domnienka, že kartelové porušenie spôsobuje škodu. Porušiteľ má však právo vyvrátiť túto domnienku.

91

Zo znenia uvedeného ustanovenia vyplýva, že stanovuje vyvrátiteľnú domnienku týkajúcu sa existencie škody spôsobenej kartelovou dohodou. Z odôvodnenia 47 smernice 2014/104 pritom vyplýva, že normotvorca Únie obmedzil túto domnienku na kartely vzhľadom na ich tajnú povahu, ktorá zvyšuje informačnú asymetriu a sťažuje poškodeným osobám získavanie dôkazov nevyhnutných na preukázanie existencie škody.

92

Ako v podstate uviedol generálny advokát v bodoch 78, 79 a 81 svojich návrhov, aj keď článok 17 ods. 2 smernice 2014/104 nutne upravuje rozdelenie dôkazného bremena, keďže stanovuje domnienku, toto ustanovenie nemá čisto dôkazný účel.

93

V tejto súvislosti, ako vyplýva z bodov 58 až 60 tohto rozsudku, existencia škody, príčinná súvislosť medzi touto škodou a porušením práva hospodárskej súťaže, ako aj totožnosť osoby, ktorá sa tohto porušenia dopustila, patria k nevyhnutným informáciám, ktoré poškodená osoba musí mať k dispozícii, aby mohla podať žalobu o náhradu škody.

94

Okrem toho vzhľadom na to, že článok 17 ods. 2 smernice 2014/104 stanovuje, že nie je nevyhnutné, aby osoby poškodené kartelovou dohodou zakázanou článkom 101 ZFEÚ preukazovali existenciu škody vyplývajúcej z takéhoto porušenia a/alebo príčinnú súvislosť medzi uvedenou škodou a touto kartelovou dohodou, treba konštatovať, že toto ustanovenie sa týka skutočností, ktoré zakladajú mimozmluvnú zodpovednosť.

95

Vyvrátiteľná domnienka stanovená v uvedenom ustanovení, podľa ktorej sa predpokladá existencia škody spôsobenej kartelom, je priamo spojená so vznikom mimozmluvnej zodpovednosti pôvodcu dotknutého porušenia a v dôsledku toho priamo ovplyvňuje jeho právne postavenie.

96

Treba sa teda domnievať, že článok 17 ods. 2 smernice 2014/104 je pravidlom, ktoré úzko súvisí so vznikom, pripísaním a rozsahom mimozmluvnej zodpovednosti spoločností, ktoré porušili článok 101 ZFEÚ svojou účasťou na karteli.

97

Ako však uviedol generálny advokát v bode 81 svojich návrhov, takéto pravidlo môže byť kvalifikované ako hmotnoprávne pravidlo.

98

Treba teda konštatovať, že článok 17 ods. 2 smernice 2014/104 je hmotnoprávnym ustanovením v zmysle článku 22 ods. 1 tejto smernice.

99

Ako vyplýva z bodu 42 tohto rozsudku, na účely určenia časovej pôsobnosti článku 17 ods. 2 smernice 2014/104 je potrebné overiť, či bola situácia, o ktorú ide vo veci samej, dokonaná pred uplynutím lehoty na prebratie tej istej smernice, alebo či naďalej vyvolávala účinky aj po uplynutí tejto lehoty.

100

Na tento účel je potrebné zohľadniť povahu a mechanizmus fungovania článku 17 ods. 2 smernice 2014/104.

101

Toto ustanovenie stanovuje vyvrátiteľnú domnienku, podľa ktorej sa v prípade existencie kartelu automaticky predpokladá existencia škody vyplývajúcej z tohto kartelu.

102

Keďže skutočnosťou, ktorú normotvorca Únie identifikoval ako skutočnosť umožňujúcu vychádzať z domnienky existencie škody, je existencia kartelu, treba overiť, či dátum skončenia dotknutého kartelu predchádza dátumu uplynutia lehoty na prebratie smernice 2014/104, keďže táto smernica nebola v tejto lehote prebratá do španielskeho práva.

103

V prejednávanej veci kartel trval od 17. januára 1997 do 18. januára 2011. Toto porušenie tak skončilo pred uplynutím lehoty na prebratie smernice 2014/104.

104

Za týchto okolností vzhľadom na článok 22 ods. 1 smernice 2014/104 je potrebné dospieť k záveru, že vyvrátiteľnú domnienku stanovenú v článku 17 ods. 2 tejto smernice nemožno uplatniť ratione temporis na žalobu o náhradu škody, ktorá napriek tomu, že bola podaná po nadobudnutí účinnosti vnútroštátnych ustanovení, ktorými sa uvedená smernica oneskorene preberá do vnútroštátneho práva, sa týka porušenia práva hospodárskej súťaže, ktoré sa skončilo pred uplynutím lehoty na jej prebratie.

105

Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy je potrebné na položené otázky odpovedať takto:

Článok 10 smernice 2014/104 sa má vykladať v tom zmysle, že je hmotnoprávnym ustanovením v zmysle článku 22 ods. 1 tejto smernice a že do jeho časovej pôsobnosti spadá žaloba o náhradu škody pri porušení práva hospodárskej súťaže, ktorá, hoci sa týka porušenia práva hospodárskej súťaže, ktoré sa skončilo pred nadobudnutím účinnosti uvedenej smernice, bola podaná po nadobudnutí účinnosti ustanovení preberajúcich túto smernicu do vnútroštátneho práva, pokiaľ premlčacia lehota uplatniteľná na túto žalobu podľa starých pravidiel neuplynula pred dňom uplynutia lehoty na prebratie tejto smernice.

Článok 17 ods. 1 smernice 2014/104 sa má vykladať v tom zmysle, že je procesným ustanovením v zmysle článku 22 ods. 2 tejto smernice a že do jeho časovej pôsobnosti spadá žaloba o náhradu škody, ktorá, hoci sa týka porušenia práva hospodárskej súťaže, ktoré sa skončilo pred nadobudnutím účinnosti uvedenej smernice, bola podaná po 26. decembri 2014, a teda po nadobudnutí účinnosti vnútroštátnych ustanovení preberajúcich túto smernicu do vnútroštátneho práva.

Článok 17 ods. 2 smernice 2014/104 sa má vykladať v tom zmysle, že je hmotnoprávnym ustanovením v zmysle článku 22 ods. 1 tejto smernice a že do jeho časovej pôsobnosti nepatrí žaloba o náhradu škody, ktorá napriek tomu, že bola podaná po nadobudnutí účinnosti ustanovení, ktorými bola uvedená smernica oneskorene prebratá do vnútroštátneho práva, sa týka porušenia práva hospodárskej súťaže, ktoré sa skončilo pred uplynutím lehoty na jej prebratie.

O trovách

106

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

 

Z týchto dôvodov Súdny dvor (prvá komora) rozhodol takto:

 

Článok 10 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2014/104/EÚ z 26. novembra 2014 o určitých pravidlách upravujúcich žaloby podľa vnútroštátneho práva o náhradu škody utrpenej v dôsledku porušenia ustanovení práva hospodárskej súťaže členských štátov a Európskej únie sa má vykladať v tom zmysle, že je hmotnoprávnym ustanovením v zmysle článku 22 ods. 1 tejto smernice a že do jeho časovej pôsobnosti spadá žaloba o náhradu škody, ktorá, hoci sa týka porušenia práva hospodárskej súťaže, ktoré sa skončilo pred nadobudnutím účinnosti uvedenej smernice, bola podaná po nadobudnutí účinnosti ustanovení preberajúcich túto smernicu do vnútroštátneho práva, pokiaľ premlčacia lehota uplatniteľná na túto žalobu podľa starých pravidiel neuplynula pred dňom uplynutia lehoty na prebratie tejto smernice.

 

Článok 17 ods. 1 smernice 2014/104 sa má vykladať v tom zmysle, že je procesným ustanovením v zmysle článku 22 ods. 2 tejto smernice a že do jeho časovej pôsobnosti spadá žaloba o náhradu škody, ktorá, hoci sa týka porušenia práva hospodárskej súťaže, ktoré sa skončilo pred nadobudnutím účinnosti uvedenej smernice, bola podaná po 26. decembri 2014, a teda po nadobudnutí účinnosti vnútroštátnych ustanovení preberajúcich túto smernicu do vnútroštátneho práva.

 

Článok 17 ods. 2 smernice 2014/104 sa má vykladať v tom zmysle, že je hmotnoprávnym ustanovením v zmysle článku 22 ods. 1 tejto smernice a že do jeho časovej pôsobnosti nespadá žaloba o náhradu škody, ktorá napriek tomu, že bola podaná po nadobudnutí účinnosti ustanovení, ktorými bola uvedená smernica oneskorene prebratá do vnútroštátneho práva, sa týka porušenia práva hospodárskej súťaže, ktoré sa skončilo pred uplynutím lehoty na jej prebratie.

 

Podpisy


( *1 ) Jazyk konania: španielčina.

Začiatok