1

Svojím odvolaním sa Wielkopolska S.A. (ďalej len „AW“) domáha zrušenia rozsudku Všeobecného súdu Európskej únie z 24. októbra 2019, Wielkopolska/Komisia (T‑778/17, ďalej len „napadnutý rozsudok“, EU:T:2019:756), ktorým tento súd zamietol jej žalobu o neplatnosť rozhodnutia Komisie (EÚ) 2018/556 z 25. augusta 2017 o štátnej pomoci SA.35356 (2013/C) (ex 2013/NN, ex 2012/N) poskytnutej Poľskom v prospech spoločnosti Autostrada Wielkopolska (Ú. v. EÚ L 92, 2018, s. 19, ďalej len „sporné rozhodnutie“).

2

Všeobecný súd opísal okolnosti predchádzajúce sporu v bodoch 1 až 37 napadnutého rozsudku a pre potreby tohto konania ich možno zhrnúť nasledujúcim spôsobom.

3

V nadväznosti na výzvu na predkladanie ponúk udelila Poľská republika 10. marca 1997 žalobkyni, spoločnosti AW, koncesiu na výstavbu a prevádzku úseku diaľnice A 2 nachádzajúceho sa medzi mestami Nowy Tomyśl (Poľsko) a Konin (Poľsko) (ďalej len „dotknutý úsek diaľnice A 2“) na obdobie štyridsiatich rokov.

4

V súlade s koncesnou zmluvou podpísanou 12. septembra 1997 (ďalej len „koncesná zmluva“) sa AW zaviazala na vlastné náklady a vlastnú zodpovednosť zadovážiť externé finančné prostriedky na výstavbu a prevádzku dotknutého úseku diaľnice A 2 a ako protihodnotu získala nárok na výber mýta plateného užívateľmi tejto diaľnice. Táto zmluva žalobkyni tiež umožňovala zvýšiť sadzby mýta, aby tak maximalizovala svoje príjmy, a to v hraniciach maximálnych sadzieb stanovených podľa kategórie vozidiel.

5

Po pristúpení k Európskej únii v roku 2004 Poľská republika prebrala do poľského právneho poriadku smernicu Európskeho parlamentu a Rady 1999/62/ES zo 17. júna 1999 o poplatkoch za používanie určitej dopravnej infraštruktúry ťažkými nákladnými vozidlami (Ú. v. EÚ L 187, 1999, s. 42; Mim. vyd. 07/004, s. 372). Článok 7 ods. 3 tejto smernice stanovuje, že mýto a užívateľské poplatky nesmú byť uložené súčasne za použitie jedného a toho istého úseku cesty.

6

V dôsledku toho poľský parlament prijal ustawa o zmianie ustawy o autostradach płatnych oraz o Krajowym Funduszu Drogowym oraz ustawy o transporcie drogowym (zákon, ktorým sa mení zákon o spoplatnených diaľniciach a o Národnom cestnom fonde, ako aj zákon o cestnej doprave) z 28. júla 2005 (Dz. U. č. 155, položka 1297) (ďalej len „zákon z 28. júla 2005“). Tento zákon odstránil dvojité spoplatnenie používania jedného a toho istého úseku cesty ťažkými nákladnými vozidlami. Ťažké nákladné vozidlá, za ktoré bola zaplatená známka (mýtna karta) na používanie vnútroštátnych ciest v Poľsku, tak boli od 1. septembra 2005 oslobodené od mýta na diaľniciach, ktoré boli predmetom koncesných zmlúv.

7

Podľa zákona z 28. júla 2005 mala byť držiteľom koncesií z prostriedkov Národného cestného fondu nahradená strata príjmov spôsobená oslobodením od mýta. Tento zákon stanovoval, že držitelia koncesií majú nárok na náhradu vo výške 70 % sumy získanej vynásobením skutočného počtu ciest uskutočnených ťažkými nákladnými vozidlami so zaplatenou známkou, sadzbami virtuálneho mýta, ktoré bolo dohodnuté s držiteľmi koncesií za jednotlivé kategórie ťažkých nákladných vozidiel. Zníženie na 70 % stanovené uvedeným zákonom malo kompenzovať predpokladané zvýšenie objemu dopravy ťažkých nákladných vozidiel na spoplatnených diaľniciach v dôsledku oslobodenia od mýta. Ten istý zákon tiež stanovoval, že sadzby virtuálneho mýta nemôžu presiahnuť skutočné sadzby uplatňované na zodpovedajúce kategórie vozidiel. Napokon spresnil, že metóda poskytnutia náhrady sa musí určiť v každej jednotlivej koncesnej zmluve.

8

Pokiaľ ide o AW, metóda poskytnutia náhrady a sadzby virtuálneho mýta boli po rokovaniach s poľskými orgánmi stanovené v prílohe 6 ku koncesnej zmluve (ďalej len „príloha 6“) uzatvorenej 14. októbra 2005.

9

Poľská republika vysvetlila, že spôsob poskytovania náhrad stanovený v prílohe 6 bol založený na zásade, že predpokladaná finančná situácia držiteľa koncesie by sa nemala zmeniť po zákone z 28. júla 2005. Spresnila, že na dosiahnutie tohto cieľa očakávaná vnútorná miera návratnosti (ďalej len „IRR“) investícií spoločnosti AW v príslušnom úseku diaľnice A2 musí ostať na rovnakej úrovni, aká by bola, ak by nedošlo k zmene zákona, t. j. bez straty príjmu vyplývajúcej zo zákona z 28. júla 2005.

10

Zmluvné strany prílohy 6 (ďalej len „zmluvné strany“) sa dohodli, že výpočet náhrady sa uskutoční v rámci dvojetapového konania založeného na finančných modeloch ukazujúcich skutočné a očakávané finančné toky, ktoré umožňujú vypočítať IRR. V priebehu prvej etapy bolo potrebné stanoviť sadzby virtuálneho mýta, ktoré má Poľská republika zaplatiť spoločnosti AW. V priebehu druhej etapy sa uvedené sadzby mali overiť najneskôr do 30. novembra 2007 a v prípade potreby revidovať.

11

Počas prvej etapy boli sadzby virtuálneho mýta stanovené na základe týchto troch finančných modelov, ktoré predložila AW:

12

Na základe týchto finančných modelov AW preukázala, že aj keby sa uplatnili maximálne sadzby virtuálneho mýta, IRR vo výške 10,77 % modelu reálneho výberu mýta by nebola dosiahnutá. Z tohto dôvodu stanovila sadzby virtuálneho mýta na najvyššiu úroveň povolenú koncesnou zmluvou.

13

Od 1. septembra 2005 boli ťažké nákladné vozidlá, ktoré uhradili diaľničný poplatok za známku, oslobodené od mýtnych poplatkov a AW dostala mesačnú náhradu vypočítanú na základe počtu dotknutých ťažkých nákladných vozidiel používajúcich diaľnicu a dohodnutých sadzieb virtuálneho mýta.

14

V druhej etape mali zmluvné strany overiť vývoj objemu dopravy ťažkých nákladných vozidiel v dôsledku oslobodenia od mýtnych poplatkov a primerane upraviť sadzby virtuálneho mýta, aby sa zabránilo preplatkom alebo nedoplatkom. AW mala predložiť aktualizovaný finančný model (ďalej len „model založený na overení“), ktorý preukazuje vplyv uvedených sadzieb na základné finančné ukazovatele koncesnej zmluvy, vrátane IRR. Ak IRR v rámci modelu založeného na overení prevýši IRR v modeli reálneho výberu mýta, sadzby virtuálneho mýta sa budú musieť znížiť s cieľom vyrovnať nadmernú mieru návratnosti. Naopak, ak je IRR v rámci modelu založeného na overení nižšia než IRR v modeli reálneho mýta, predmetné sadzby sa budú musieť zvýšiť.

15

AW v roku 2007 vypracovala model založený na overení. V tomto modeli bola IRR 9,20 % v júni 2006. Správa o overení pripojená k tomuto modelu a predložená spoločnosťou AW navrhovala zvýšenie sadzieb virtuálneho mýta.

16

Listom z 28. novembra 2007 Generalna Dyrekcja dróg krajowych i autostrad (Generálne riaditeľstvo pre štátne cesty a diaľnice, Poľsko) oznámilo spoločnosti AW, že z dôvodu pochybností týkajúcich sa presnosti hypotéz formulovaných pre potreby prílohy 6 nesúhlasí s návrhom zmeny sadzieb virtuálneho mýta. Bez ohľadu na tento list však AW naďalej poberala mesačné platby z titulu virtuálneho mýta v súlade s ustanoveniami uvedenej prílohy. Následne 13. novembra 2008 ministerstvo infraštruktúry Poľska spochybnilo platnosť tejto prílohy, pričom najmä uviedlo, že bolo pri jej uzatvorení uvedené do omylu.

17

Poľská republika sa domnieva, že AW nadhodnotila IRR v modeli reálneho výberu mýta, keď použila zastarané prognózy objemu dopravy a príjmov. AW podľa nej použila štúdiu o objeme dopravy a príjmoch vypracovanú poradenskou spoločnosťou Wilbur Smith Associates (WSA) v roku 1999 (ďalej len „štúdia WSA z roku 1999“), hoci bola k dispozícii aktuálnejšia štúdia z júna 2004 (ďalej len „štúdia WSA z roku 2004“). Podľa správy z 24. septembra 2010, ktorú si vyžiadalo ministerstvo infraštruktúry Poľska a ktorú vypracovala spoločnosť PricewaterhouseCoopers (PwC) (ďalej len „správa PwC“), by malo použitie prognóz objemu dopravy a príjmov zo štúdie WSA z roku 2004 namiesto zo štúdie WSA z roku 1999 za následok zníženie IRR v modeli reálneho mýta z 10,77 % na 7,42 %.

18

Podľa názoru poľského ministerstva infraštruktúry tak AW získala nadmernú náhradu z titulu virtuálneho mýta. Keďže AW odmietla vrátiť preplatok požadovaný Poľskou republikou, uvedené ministerstvo požiadalo o začatie súdneho konania na vymáhanie tohto preplatku.

19

Súčasne AW napadla odmietnutie riadiť sa prílohou 6 a predložila vec rozhodcovskému súdu. Rozsudkom z 20. marca 2013 (ďalej len „rozsudok rozhodcovského súdu“) tento súd vyhovel spoločnosti AW, pričom konštatoval, že uvedená príloha je platná a že Poľská republika je povinná dodržiavať ustanovenia tejto prílohy. Rozsudkom z 26. januára 2018 Sąd Okręgowy w Warszawie, I Wydział Cywilny (Krajský súd Varšava, prvý občianskoprávny senát, Poľsko) zamietol žalobu, ktorú podalo poľské ministerstvo infraštruktúry proti rozsudku rozhodcovského súdu. Tento rozsudok bol napadnutý odvolaním podaným na Sąd Apelacyjny w Warszawie (Odvolací súd Varšava, Poľsko).

20

Uplatnenie systému náhrady prostredníctvom virtuálneho mýta sa skončilo 30. júna 2011, keď Poľská republika zaviedla elektronický systém výberu mýta, ktorým došlo k nahradeniu systému diaľničných známok.

21

Dňa 31. augusta 2012 oznámila Poľská republika Európskej komisii opatrenie spočívajúce v tom, že spoločnosti AW poskytla finančnú náhradu vo forme virtuálneho mýta z dôvodu straty príjmov spôsobenej zákonom z 28. júla 2005.

22

Dňa 20. septembra 2014 Komisia rozhodla o začatí konania vo veci formálneho zisťovania týkajúceho sa oznámeného opatrenia (ďalej len „rozhodnutie o začatí konania“). Toto rozhodnutie bolo uverejnené v Úradnom vestníku Európskej únie20. septembra 2014 (Ú. v. EÚ C 328, 2014, s. 12).

23

Dňa 25. augusta 2017 prijala Komisia sporné rozhodnutie.

24

Po prvé, pokiaľ ide o existenciu štátnej pomoci, Komisia sa domnievala, že AW mala právo na náhradu škody z dôvodu zmien vykonaných zákonom z 28. júla 2005, ktoré ju zbavili možnosti vyberať mýto od ťažkých nákladných vozidiel, ale ak by takáto náhrada zlepšila jej očakávanú finančnú situáciu tým, že by bola vyššia ako náhrada spojená s priamymi následkami zmien vykonaných uvedeným zákonom, AW by získala neoprávnenú výhodu, ktorá predstavuje štátnu pomoc.

25

Pokiaľ ide o model reálneho výberu mýta, Komisia teda zastáva názor, že AW mala použiť dostupnú aktuálnu prognózu objemu dopravy a príjmov obsiahnutú v štúdii WSA z roku 2004. Konštatovala, že v porovnaní so štúdiou WSA z roku 1999 obsahovala štúdia WSA z roku 2004 výrazne nižší objem dopravy vozidiel patriacich do kategórií 2 a 3, ako aj výrazne nižšie plánované optimálne sadzby reálneho mýta pre vozidlá patriace do kategórií 2 až 4. Domnievala sa, že použitie modelu reálneho výberu mýta založeného na štúdii WSA z roku 1999 vyústilo do IRR, ktorá je vyššia, než akú bolo možné primerane očakávať v čase zmeny vykonanej zákonom z 28. júla 2005, čo viedlo k nadmernej náhrade v podobe vyšších platieb za virtuálne mýto.

26

Pokiaľ ide o overenie sadzieb virtuálneho mýta, Komisia sa domnievala, že Poľská republika na seba prevzala riziká spojené s vývojom objemu dopravy v období od zavedenia systému virtuálneho mýta do uskutočnenia overenia v roku 2007. Tento mechanizmus overenia však akceptovala z dôvodu, že umožnil stanoviť sadzby virtuálneho mýta na úrovni, ktorá umožňuje vyhnúť sa plateniu nadmernej náhrady. Komisia tiež uviedla, že overenie sa uskutočnilo po uplynutí obmedzeného obdobia v porovnaní s celkovou dĺžkou trvania koncesnej zmluvy, ale postačujúceho na to, aby zmluvné strany mohli zozbierať potrebné reálne údaje o doprave a vypracovať na tomto základe spoľahlivé prognózy objemu dopravy.

27

Pokiaľ ide o výpočet preplatku, Komisia sa domnievala, že model reálneho výberu mýta aktualizovaný spoločnosťou PwC a použitý touto spoločnosťou vo svojej správe (ďalej len „model PwC založený na reálnom výbere mýta“) zahŕňa prognózy objemu dopravy a príjmov zo štúdie WSA z roku 2004 a správne odráža prognózy aktualizované ku dňu prijatia zákona z 28. júla 2005. Súhlasila s tým, že IRR vo výške 7,42 % vyplývajúca z modelu PwC založeného na reálnom výbere mýta možno považovať za IRR, ktorú AW mohla očakávať tesne pred zmenami vykonanými týmto zákonom. Domnievala sa, že v porovnaní s IRR vo výške 7,42 % vyplývajúcej z modelu PwC založeného na reálnom výbere mýta bola IRR vo výške 10,77 % uplatňovaná spoločnosťou AW v rámci rokovaní neprimeraná. Rovnako uviedla, že IRR vo výške 8,20 % vyplývajúca z modelu s diaľničnou známkou prevyšuje 7,42 %.

28

Komisia konštatovala, že na určenie preplatku za obdobie od septembra 2005 do októbra 2007, ktoré predchádzalo overeniu, PwC použila model s diaľničnou známkou na prepočet sadzieb virtuálneho mýta, ktorý bolo potrebné uplatňovať od septembra 2005 na účely dosiahnutia IRR vo výške 7,42 %. Poznamenala, že výška náhrady stanovená na základe prepočítaných sadzieb virtuálneho mýta bola porovnaná s uskutočnenými platbami v prospech spoločnosti AW. Odhadla, že preplatok sa v tomto období pohyboval približne vo výške 64,7 milióna eur.

29

Komisia konštatovala, že PwC na určenie preplatku za obdobie po overení od novembra 2007 do júna 2011 uplatnila model založený na overení na účely prepočítania sadzieb virtuálneho mýta na dosiahnutie IRR vo výške 7,42 %. Poznamenala, že výška náhrady stanovená na základe prepočítaných sadzieb virtuálneho mýta bola porovnaná s uskutočnenými platbami v prospech spoločnosti AW. Domnievala sa, že preplatok sa v tomto období pohyboval približne vo výške 159 miliónov eur.

30

Pokiaľ ide o tvrdenie spoločnosti AW, podľa ktorého bolo kritérium súkromného investora pôsobiaceho v trhovom hospodárstve splnené, dospela Komisia k negatívnemu záveru.

31

V druhom rade sa Komisia domnievala, že vzhľadom na to, že náhrada bola poskytnutá spoločnosti AW pred oznámením tohto opatrenia Komisii, Poľská republika nedodržala zákaz stanovený v článku 108 ods. 3 ZFEÚ, a že v dôsledku toho bola poskytnutá pomoc protiprávna. Okrem toho dospela k záveru, že táto pomoc nie je zlučiteľná s vnútorným trhom, takže musí byť vymáhaná s cieľom obnoviť situáciu, ktorá na trhu existovala pred jej poskytnutím.

32

Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 28. novembra 2017 podala AW žalobu o neplatnosť sporného rozhodnutia.

33

Na podporu tejto žaloby AW uviedla v podstate šesť žalobných dôvodov, pričom prvý je založený na porušení práva zúčastniť sa na správnom konaní, druhý na porušení článku 107 ods. 1 ZFEÚ z dôvodu použitia nesprávneho kritéria na účely posúdenia existencie hospodárskej výhody a zjavne nesprávneho uplatnenia tohto kritéria, tretí na porušení článku 107 ods. 1 ZFEÚ z dôvodu nesprávneho uplatnenia kritéria súkromného investora a neprimeraného odôvodnenia, štvrtý na skutočnosti, že Komisia svoje závery týkajúce sa nezlučiteľnosti pomoci založila na nesprávnych úvahách, piaty na zjavne nesprávnom posúdení pri výpočte výšky štátnej pomoci a šiesty na nedostatočnom odôvodnení sporného rozhodnutia.

34

Všeobecný súd napadnutým rozsudkom zamietol žalobu v celom rozsahu.

35

AW navrhuje, aby Súdny dvor:

36

Komisia navrhuje, aby Súdny dvor odvolanie zamietol a uložil spoločnosti AW povinnosť nahradiť trovy konania.

37

Na podporu svojho odvolania AW uvádza štyri odvolacie dôvody.

38

Prvý odvolací dôvod týkajúci sa procesných práv spoločnosti AW je založený na nesprávnom právnom posúdení, skreslení dôkazov a nedostatočnom odôvodnení. Komisia odmieta argumentáciu spoločnosti AW a zároveň navrhuje, aby Súdny dvor zamietol tento odvolací dôvod a zmenil odôvodnenie.

39

AW sa domnieva, že Všeobecný súd v bode 60 napadnutého rozsudku správne rozhodol, že Komisia ju nezapojila do správneho konania v primeranom rozsahu, čo predstavuje porušenie podstatnej formálnej náležitosti, ktoré malo samo osebe viesť k zrušeniu sporného rozhodnutia. Naopak v bode 61 tohto rozsudku nesprávne uviedol, že na účely zrušenia tohto rozhodnutia bolo potrebné preukázať, že v prípade neexistencie takéhoto opomenutia by právna analýza Komisie mohla byť odlišná. Všeobecný súd tak uplatnil nesprávne právne kritérium, a teda vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia. Okrem toho odôvodnenie Všeobecného súdu v bodoch 63, 64, 67 a 68 uvedeného rozsudku je neprimerané a rozporuplné a vychádza zo skreslenia dôkazov.

40

V tejto súvislosti AW najprv uvádza, že odôvodnenia 76 až 78 rozhodnutia o začatí konania stanovujú, že virtuálne mýto sa má vypočítať podľa najnovších prognóz objemu dopravy a že Komisia identifikovala štúdiu WSA z roku 2004 ako najnovšiu štúdiu. V pripomienkach týkajúcich sa rozhodnutia o začatí konania AW za najnovšiu označila štúdiu uskutočnenú v roku 2005 spoločnosťou Faber Maunsell (ďalej len „štúdia FM z roku 2005“). Komisia a Poľská republika diskutovali o relevantnosti tejto štúdie v období, v ktorom Všeobecný súd dospel k záveru, že spoločnosti AW malo byť opäť umožnené predložiť svoje pripomienky. Ak by AW mohla predložiť dôkazy preukazujúce, že na rozdiel od toho, čo Komisia usúdila po tejto komunikácii, bola uvedená štúdia použiteľná, musela by ju Komisia zohľadniť ako najnovšiu štúdiu a úroveň IRR tesne pred zmenami vykonanými zákonom z 28. júla 2005 (ďalej len „IRR reálneho mýta“) preto mohla byť stanovená na 8,2 % alebo vyššie než táto sadzba, takže by neexistovala výhoda ani štátna pomoc a výsledok konania by bol odlišný.

41

Ďalej v bode 67 napadnutého rozsudku Všeobecný súd skreslil argumentáciu spoločnosti AW, ktorá sa v skutočnosti týkala jej nemožnosti predložiť svoje pripomienky k tvrdeniam Poľskej republiky. Okrem toho, ak by sa tento bod mal vykladať v tom zmysle, že štúdia FM z roku 2005 nebola zohľadnená v odôvodnení Komisie, bolo by potrebné konštatovať, že Všeobecný súd skreslil obsah sporného rozhodnutia a odporuje si vzhľadom na svoje tvrdenie, podľa ktorého Komisia zamýšľala použiť najaktuálnejšie údaje. Ak by sa naopak uvedený bod mal vykladať v tom zmysle, že v rámci procesných práv spoločnosti AW sa musí stanoviť všeobecné rozlišovanie medzi „kladnými vyhláseniami“ (štúdia WSA z roku 2004 je „najnovšia štúdia“) a „negatívnymi vyhláseniami“ Komisie (štúdia FM z roku 2005 sa nemá zohľadniť), bolo by potrebné konštatovať, že Všeobecný súd vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia.

42

Napokon výsledok konania by mohol byť tiež iný, ak by AW mala príležitosť predložiť svoje pripomienky k údajne krátkodobej povahe systému virtuálneho mýta stanoveného v prílohe 6, pričom by sa odvolávala najmä na rozpornú povahu tohto konštatovania s článkom 4 tejto prílohy. Hoci sa totiž v spornom rozhodnutí uvedené konštatovanie nespomína, Komisia ho na prvom stupni uviedla, pričom zdôraznila, že vzhľadom na údajne krátkodobú povahu systému virtuálneho mýta stanoveného v prílohe 6 má akékoľvek riziko inflácie alebo kurzového rizika obmedzený význam. Keďže však Komisia v tejto súvislosti neuviedla na pojednávaní pred Všeobecným súdom žiadnu inú okolnosť, treba sa domnievať, že tú istú okolnosť uviedla už počas správneho konania.

43

Komisia na úvod odpovedá, že z nesprávneho výkladu napadnutého rozsudku vychádza úvaha spoločnosti AW, podľa ktorej skutočnosť, že bola zapojená do správneho konania, má povahu podstatnej formálnej náležitosti. Okrem toho na rozdiel od podstatnej formálnej náležitosti spočívajúcej vo výzve dotknutých osôb na predloženie pripomienok uverejnením rozhodnutia o začatí konania vo veci formálneho zisťovania, právo dotknutých osôb zúčastniť sa na správnom konaní v primeranom rozsahu nepredstavuje takúto podstatnú formálnu náležitosť, ale subjektívne právo, ktorého rozsah môže závisieť od samotnej situácie dotknutej osoby a od okolností prejednávanej veci. V dôsledku toho, ak by sa skutočnosť, že príjemcovi nebolo umožnené predložiť jeho pripomienky, mala považovať za procesnú vadu, quod non, podľa Komisie by kritérium uplatnené Všeobecným súdom v bode 61 a nasl. napadnutého rozsudku bolo správne.

44

Pokiaľ ide o argumentáciu spoločnosti AW zhrnutú v bode 40 tohto rozsudku, Komisia uvádza, že AW nenavrhuje odlišné právne odôvodnenie, ale len odlišný výsledok z dôvodu odlišných číselných údajov použitých na vykonanie tých istých výpočtov, čo nemôže preukázať, že Všeobecný súd zjavne skreslil dôkazy. AW teda tvrdí, že ak by sa podieľala na komunikácii s Poľskou republikou, výsledok analýzy Komisie by bol odlišný. Podľa Komisie toto tvrdenie v skutočnosti smeruje k spochybneniu posúdenia skutkového stavu, čo nepodlieha preskúmaniu Súdnym dvorom v štádiu odvolania.

45

Pokiaľ ide o argumentáciu spoločnosti AW zhrnutú v bodoch 41 a 42 tohto rozsudku, Komisia pripomína, že nie je nevyhnutné, aby sa odôvodnenie napadnutého rozsudku zaoberalo každým tvrdením uvedeným pred Všeobecným súdom, že výhrada, že neuviedol skutočnosť, na ktorú sa odvolateľka neodvolala, nepredstavuje platný dôvod a že v dôsledku toho sú tvrdenia zhrnuté v bodoch 41 a 42 tohto rozsudku irelevantné. Okrem toho podľa Komisie AW pripustila, že sporné rozhodnutie neuvádza údajne krátkodobú povahu systému virtuálneho mýta stanoveného v prílohe 6. V tejto súvislosti Všeobecný súd jednoducho dospel k záveru, že procesné tvrdenie spoločnosti AW bolo neúčinné z dôvodu, že bod, na základe ktorého sa dovolávala práva byť vypočutý, nebol súčasťou odôvodnenia sporného rozhodnutia.

46

Poľská republika uviedla, že na rozdiel od toho, čo tvrdí AW, mohla predložiť písomné a ústne pripomienky po uverejnení rozhodnutia o začatí konania v rámci listu predloženého Komisii 27. januára 2015 a stretnutí s touto inštitúciou, ktoré sa konali 24. novembra 2015 a 21. marca 2017. V tejto súvislosti zdôrazňuje, že vzhľadom na skutočnosť, že príjemcovia pomoci sú len osobami dotknutými v konaní a nemôžu samostatne spochybniť konanie Komisie v priebehu správneho konania, že rozhodnutie o začatí konania neobsahuje chyby, ktoré by si vyžadovali opravu, a že Poľská republika nepredložila nové dôkazy v priebehu konania vo veci formálneho zisťovania, Komisia poskytla spoločnosti AW príležitosť predložiť pripomienky dokonca nad rámec povinností, ktoré jej prislúchajú. AW sa konkrétne mohla vyjadriť k relevantnosti a vplyvu štúdie FM z roku 2005 na metódu výpočtu IRR, keď ju predložila Komisii, ale tak pred Komisiou, ako aj pred Všeobecným súdom uprednostnila odkaz na štúdiu WSA z roku 1999.

47

Komisia sa domnieva, že odôvodnenie uvedené v bodoch 58 až 60 napadnutého rozsudku je z právneho hľadiska nesprávne, keďže AW je ako príjemca predmetného opatrenia pomoci „príslušnou stranou“ v zmysle článku 108 ods. 2 ZFEÚ, ktorá sa podľa judikatúry nemôže dovolávať práva na obranu, nemôže sa, rovnako ako členský štát, domáhať kontradiktórnej diskusie s Komisiou a má len právo zúčastniť sa na správnom konaní v rozsahu primeranom okolnostiam prejednávanej veci. Všeobecný súd však túto judikatúru porušil, keď rozhodol, že Komisia mala opätovne umožniť spoločnosti AW predložiť svoje pripomienky.

48

Keďže Všeobecný súd v bode 63 napadnutého rozsudku konštatoval, že rozhodnutie o začatí konania umožnilo spoločnosti AW vykonať jej právo predložiť pripomienky, mal uznať, že okolnosti prejednávanej veci neukladajú Komisii povinnosť ísť nad rámec toho. Konkrétne odlišné záujmy spoločnosti AW a Poľskej republiky nemôžu odôvodniť priznanie spoločnosti AW práv podobných právam tohto členského štátu. Rovnako ani trvanie, ani intenzita komunikácie s Poľskou republikou neboli neobvyklé a v každom prípade neodôvodňujú priznanie dodatočných práv spoločnosti AW. Všeobecný súd tým, že sa domnieval, že Komisia mala priznať spoločnosti AW právo vyjadriť sa k pripomienkam tohto členského štátu, jej v podstate priznal právo na kontradiktórne prejednanie a skreslil konanie, ktoré stanovuje, že len členskému štátu sa poskytne možnosť vyjadriť sa k informáciám poskytnutým ostatnými dotknutými osobami.

49

AW tvrdí, že Komisia sa nedovoláva nesprávneho právneho posúdenia, ale bez toho, aby namietala skreslenie, sa obmedzuje na spochybnenie skutkového posúdenia Všeobecného súdu, podľa ktorého okolnosti prejednávanej veci vyžadovali, aby AW mohla predložiť dodatočné pripomienky. Keďže toto posúdenie nepatrí do právomoci Súdneho dvora a žalovaná nenavrhla vrátiť vec Všeobecnému súdu, návrh Komisie je neprípustný a viedol by Súdny dvor k rozhodnutiu ultra petita. Okrem toho sa Komisia jednotlivo zaoberala rozličnými faktormi, zatiaľ čo Všeobecný súd sa v bode 58 napadnutého rozsudku zaoberal spoločne osobitnými okolnosťami prejednávanej veci. Okrem toho Všeobecný súd netvrdil, že spoločnosti AW mala byť ponúknutá možnosť predložiť pripomienky ku všetkým oznámeným informáciám a jednoduché predloženie doplňujúcich pripomienok, najmä vzhľadom na to, že nebola úplne oboznámená so spisom, sa nerovná ani kontradiktórnej diskusii, ani nezodpovedá právam priznaným členským štátom v tejto oblasti.

50

Po prvé, pokiaľ ide o argumentáciu zhrnutú v bodoch 40 a 41 tohto rozsudku založenú na skreslení dôkazov a nedostatku odôvodnenia, treba pripomenúť, že v rámci odvolania je cieľom preskúmania Súdnym dvorom najmä overiť, či Všeobecný súd právne dostatočne odpovedal na všetky tvrdenia, ktoré uviedol odvolateľ (rozsudok z 22. októbra 2014, British Telecommunication/Komisia, C‑620/13 P, neuverejnený, EU:C:2014:2309, bod 55 a citovaná judikatúra).

51

V bode 60 napadnutého rozsudku Všeobecný súd dospel k záveru, že za takých osobitných okolností veci, ako sú okolnosti uvedené v bode 58 tohto rozsudku, mala Komisia opätovne umožniť spoločnosti AW predložiť pripomienky.

52

Všeobecný súd v bode 61 napadnutého rozsudku konštatoval, že skutočnosť, že Komisia opomenula zapojiť AW do výmeny korešpondencie s Poľskou republikou po rozhodnutí o začatí konania, nech je akokoľvek poľutovaniahodná, nemôže mať za následok zrušenie sporného rozhodnutia, keďže za okolností prejednávanej veci by v prípade, ak by k takémuto opomenutiu nedošlo, nemohlo byť právne posúdenie Komisie v tomto poslednom rozhodnutí odlišné.

53

Všeobecný súd v bode 67 uvedeného rozsudku v tejto súvislosti spresnil, že „tvrdenie žalobkyne založené na tom, že v rozhodnutí o začatí konania sa na rozdiel od [sporného] rozhodnutia nespomína štúdia [FM z roku 2005], [nebolo] možné prijať, [pretože] v odôvodnení 138 [sporného] rozhodnutia Komisia odkázala na túto štúdiu len preto, aby dospela k záveru, že uvedená štúdia nemohla slúžiť na výpočet IRR projektu“. Dodal, že Komisia sa tak „obmedzila na odmietnutie štúdie, ktorú uviedla samotná žalobkyňa v rámci svojich pripomienok, ako irelevantnej, [a že] za týchto podmienok nemožno Komisii vytýkať, že v rozhodnutí o začatí konania neuviedla štúdiu [FM z roku 2005]“.

54

Tento bod 67 tak mal za cieľ odpovedať na argumentáciu uvedenú v bode 39 žaloby na prvom stupni, ktorá znie:

„… keby bola žalobkyňa informovaná o názore Komisie, že štúdia [FM] z roku 2005 nie je spoľahlivá…, pretože mala vychádzať výlučne z prognóz objemu dopravy a nie z prognóz príjmov, mohla by žalobkyňa preukázať, že toto tvrdenie je zjavne nesprávne. Nemožno vylúčiť, že by Komisia mala iný názor na význam štúdie [FM] z roku 2005, ktorá by ovplyvnila celé jej posúdenie. Rovnako, ak by žalobkyňa vedela, že Komisia súhlasila so zmenami finančných modelov zo strany PwC (modely, ktoré Komisia nemohla otvoriť pred rozhodnutím o začatí konania), pokúsila by sa toto rozhodnutie vyvrátiť. Keďže Komisia priznala správe PwC veľký význam, tvrdenia, ktoré prispievajú k vierohodnosti tejto správy, môžu ovplyvniť výsledok vyšetrovania Komisie.“

55

Zo znenia bodu 67 napadnutého rozsudku v spojení s bodom 39 žaloby v prvostupňovom konaní, ako sú uvedené v bodoch 53 a 54 tohto rozsudku, pritom vyplýva, že AW pred Súdnym dvorom správne tvrdí, že Všeobecný súd skreslil jej argumentáciu, ktorá sa týkala nemožnosti predložiť pripomienky k tvrdeniam Poľskej republiky. AW konkrétne tvrdila, že ak by mala túto možnosť, mohla by preukázať, že štúdia FM z roku 2005 je použiteľná a relevantná.

56

Keďže však Všeobecný súd v bodoch 60 a 61 napadnutého rozsudku konštatoval, že na jednej strane Komisia mala umožniť spoločnosti AW predložiť svoje pripomienky, a na druhej strane, že právna analýza Komisie uplatnená v spornom rozhodnutí nemohla byť odlišná, nemohol nezaujať konkrétne stanovisko k tvrdeniu pripomenutému v bode 54 tohto rozsudku. Za týchto podmienok treba konštatovať, že Všeobecný súd vo svojom rozsudku v tejto súvislosti nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie.

57

Preto bez toho, aby bolo potrebné preskúmať, či odôvodnenie Všeobecného súdu v bode 67 napadnutého rozsudku vychádza zo skreslenia dôkazov, treba konštatovať, že tento bod obsahuje nesprávne právne posúdenie.

58

Z toho vyplýva, že v súlade s ustálenou judikatúrou Súdneho dvora, ak odôvodnenie rozhodnutia Všeobecného súdu vykazuje porušenie práva Únie, ale jeho výroková časť sa napriek tomu zdá byť dôvodná z iných právnych dôvodov, takéto porušenie nemôže viesť k zrušeniu tohto rozhodnutia a je potrebné vykonať zmenu odôvodnenia (rozsudky zo 6. novembra 2018, Scuola Elementare Maria Montessori/Komisia, Komisia/Scuola Elementare Maria Montessori a Komisia/Ferracci, C‑622/16 P až C‑624/16 P, EU:C:2018:873, bod 48).

59

Za týchto podmienok je potrebné preskúmať návrh Komisie na zmenu odôvodnenia, ktorým táto inštitúcia na rozdiel od toho, čo uvádza AW, tvrdí, že Všeobecný súd vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia, keď sa domnieval, že AW mala byť vypočutá druhýkrát v priebehu správneho konania.

60

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že konanie o preskúmaní štátnej pomoci je vzhľadom na svoju všeobecnú štruktúru konaním začatým proti členskému štátu, ktorý je vzhľadom na svoje povinnosti podľa práva Únie zodpovedný za poskytnutie pomoci. Z tohto dôvodu v prípade, ak členský štát nemal možnosť vyjadriť sa k určitým informáciám, Komisia ich nesmie v záujme rešpektovania práva na obranu použiť vo svojom rozhodnutí proti tomuto členskému štátu (rozsudok z 11. marca 2020, Komisia/Gmina Miasto Gdynia a Port Lotniczy Gdynia Kosakowo, C‑56/18 P, EU:C:2020:192, bod 73).

61

Z ustálenej judikatúry tiež vyplýva, že podniky, ktoré sú potenciálnymi príjemcami štátnej pomoci, sa považujú za dotknuté osoby, pričom Komisia je povinná vyzvať ich vo fáze preskúmania podľa článku 108 ods. 2 ZFEÚ na predloženie pripomienok (rozsudok z 11. marca 2020, Komisia/Gmina Miasto Gdynia a Port Lotniczy Gdynia Kosakowo, C‑56/18 P, EU:C:2020:192, bod 70).

62

Hoci sa tieto dotknuté osoby nemôžu dovolávať práva na obranu, majú naopak právo zúčastniť sa v primeranom rozsahu so zreteľom na okolnosti prejednávaného prípadu na správnom konaní vedenom Komisiou (rozsudok z 11. marca 2020, Komisia/Gmina Miasto Gdynia a Port Lotniczy Gdynia Kosakowo, C‑56/18 P, EU:C:2020:192, bod 71).

63

Najmä z článku 108 ods. 2 ZFEÚ totiž vyplýva, že ak Komisia rozhodne o začatí konania vo veci formálneho zisťovania v súvislosti s návrhom pomoci, musí umožniť účastníkom, medzi ktorými je jeden alebo viac dotknutých podnikov, predložiť ich pripomienky. Toto pravidlo má charakter podstatnej formálnej náležitosti (rozsudok z 11. decembra 2008, Komisia/Freistaat Sachsen, C‑334/07 P, EU:C:2008:709, bod 55).

64

Súdny dvor v tejto súvislosti v rámci uplatnenia článku 108 ods. 2 ZFEÚ rozhodol, že uverejnenie oznámenia v Úradnom vestníku Európskej únie predstavuje primeraný prostriedok na informovanie všetkých dotknutých osôb o začatí konania. Cieľom tohto oznámenia je získať od nich všetky informácie, ktoré majú Komisii pomôcť pri jej budúcich úkonoch. Takýto postup zaručuje tiež členským štátom a dotknutým kruhom možnosť byť vypočutý (rozsudok z 11. marca 2020, Komisia/Gmina Miasto Gdynia a Port Lotniczy Gdynia Kosakowo, C‑56/18 P, EU:C:2020:192, bod 72).

65

V konaní o preskúmaní štátnej pomoci majú iné dotknuté osoby ako dotknutý členský štát len úlohu pripomenutú v predchádzajúcom bode tohto rozsudku a v tejto súvislosti nemôžu žiadať o kontradiktórnu diskusiu s Komisiou, na ktorú má nárok dotknutý členský štát (rozsudok z 11. marca 2020, Komisia/Gmina Miasto Gdynia a Port Lotniczy Gdynia Kosakowo, C‑56/18 P, EU:C:2020:192, bod 74).

66

Súdny dvor navyše spresnil, že ak sa právny režim, za ktorého pôsobnosti členský štát oznámil návrh pomoci, zmení pred prijatím rozhodnutia Komisiou, musí Komisia, ktorá je povinná rozhodnúť podľa nových pravidiel, vyzvať účastníkov, aby sa vyjadrili k zlučiteľnosti tejto pomoci s týmito pravidlami. Výnimkou je prípad, keď nový právny režim neobsahuje podstatné zmeny oproti predtým účinnému režimu (rozsudok z 11. decembra 2008, Komisia/Freistaat Sachsen, C‑334/07 P, EU:C:2008:709, bod 56).

67

Vada konania však spôsobuje neplatnosť rozhodnutia alebo jeho časti len v prípade, ak sa preukáže, že pri neexistencii tejto vady by napadnuté rozhodnutie mohlo mať iný obsah (rozsudok z 11. marca 2020, Komisia/Gmina Miasto Gdynia a Port Lotniczy Gdynia Kosakowo, C‑56/18 P, EU:C:2020:192, bod 80).

68

Súdny dvor v tejto súvislosti už rozhodol, že pokiaľ ide o procesné práva dotknutých osôb, keď dôjde k zmene právneho režimu po tom, čo Komisia umožnila dotknutým osobám predložiť svoje pripomienky, a pred prijatím rozhodnutia Komisie týkajúceho sa plánovanej pomoci, ktoré Komisia založí na novom právnom režime bez toho, aby uvedené osoby vyzvala na predloženie pripomienok k tomuto režimu, samotná existencia rozdielov medzi právnym režimom, ku ktorému mali dotknuté osoby možnosť predložiť svoje pripomienky, a právnym režimom, na ktorom je založené uvedené rozhodnutie, nemôže sama osebe spôsobiť neplatnosť tohto rozhodnutia. Hoci sa totiž predmetné právne režimy zmenili, vzniká otázka, či vzhľadom na ustanovenia týchto režimov, ktoré sú relevantné pre prejednávaný prípad, mohla uvedená zmena zmeniť zmysel rozhodnutia Komisie (rozsudok z 11. marca 2020, Komisia/Gmina Miasto Gdynia a Port Lotniczy Gdynia Kosakowo, C‑56/18 P, EU:C:2020:192, bod 81).

69

Z tejto judikatúry najmä vyplýva, že opomenutie Komisie vyzvať dotknuté osoby, aby predložili svoje pripomienky k takej zmene právneho režimu, akou je nadobudnutie účinnosti usmernenia počas správneho konania v oblasti štátnej pomoci, ktoré táto inštitúcia zamýšľa uplatniť v rozhodnutí o ukončení tohto konania, nepredstavuje porušenie podstatnej formálnej náležitosti.

70

Ako správne tvrdí Komisia, toto odôvodnenie platí a fortiori v prejednávanej veci vzhľadom na to, že príjemcovi posudzovaného opatrenia sa neumožnilo zaujať stanovisko k pripomienkam dotknutého členského štátu týkajúcim sa informácií poskytnutých týmto príjemcom.

71

Okrem toho, hoci, ako pripúšťa Komisia, môžu existovať okolnosti, za ktorých zistenie nových alebo odlišných skutočností oproti tým, ktoré sú uvedené v rozhodnutí o začatí konania, alebo aj zásah podstatných zmien príslušného právneho rámca, si môžu vyžadovať viac zapojiť dotknuté osoby, či dokonca vyžadovať zverejnenie doplňujúceho alebo opraveného rozhodnutia o začatí konania, táto vec nevykazuje žiadnu z týchto situácií.

72

Konkrétne okolnosti uvedené Všeobecným súdom v bodoch 58 a 59 napadnutého rozsudku nepostačujú na preukázanie povinnosti Komisie poskytnúť spoločnosti AW možnosť vyjadriť sa k pripomienkam Poľskej republiky, čo by sa podobalo na kontradiktórnu diskusiu s týmto členským štátom pred Komisiou.

73

V druhom rade z konštatovania uvedeného v predchádzajúcom bode tohto rozsudku, podľa ktorého okolnosti prejednávanej veci nepostačujú na preukázanie povinnosti Komisie poskytnúť spoločnosti AW možnosť vyjadriť sa k pripomienkam Poľskej republiky, vyplýva, že argumentáciu spoločnosti AW zhrnutú v bodoch 39 a 42 tohto rozsudku založenú na nesprávnom právnom posúdení treba zamietnuť ako neúčinnú.

74

Ak totiž takáto povinnosť nie je preukázaná, ako je to v prejednávanej veci, treba konštatovať, že nevzniká otázka, či by právna analýza prijatá Komisiou mohla byť odlišná, ak by sa poskytla možnosť vyjadriť sa k pripomienkam dotknutého členského štátu.

75

Navyše z judikatúry pripomenutej v bode 67 tohto rozsudku vyplýva, že na rozdiel od toho, čo tvrdí AW, toto právne kritérium použité Všeobecným súdom nie je ako také nesprávne.

76

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba návrhu Komisie na zmenu odôvodnenia vyhovieť a zamietnuť prvý odvolací dôvod.

77

Druhý odvolací dôvod týkajúci sa kritéria súkromného investora sa delí na štyri časti.

78

Tretí odvolací dôvod týkajúci sa existencie hospodárskej výhody sa delí na dve časti.

79

V prvej časti druhého odvolacieho dôvodu týkajúcej sa rizika inflácie a kurzového rizika AW tvrdí, že Všeobecný súd porušil kritérium súkromného investora, že nahradil odôvodnenie sporného rozhodnutia vlastným odôvodnením a obrátil dôkazné bremeno.

80

V prvej časti tretieho odvolacieho dôvodu týkajúcej sa relevantnosti prenosu týchto rizík sa AW odvoláva na nesprávne uplatnenie tohto kritéria na posúdenie existencie hospodárskej výhody, nahradenie odôvodnenia sporného rozhodnutia, obrátenie dôkazného bremena a nedostatočné odôvodnenie.

81

V rámci prvej časti druhého odvolacieho dôvodu AW pripomína, že Všeobecný súd v bodoch 110 až 112 a 170 napadnutého rozsudku rozhodol, že Komisia sa správne domnievala, že hypotetický súkromný investor by nezohľadnil prenos kurzového rizika a rizika inflácie, na ktoré sa odvoláva AW počas správneho konania, z dôvodu, že neboli predmetom diskusií zmluvných strán a že ťažkosti, ktoré z toho vyplývajú pre AW, resp. výhody vyplývajúce pre Poľskú republiku, neboli preukázané.

82

Všeobecný súd však tým, že obmedzil preskúmanie len na možnosti zamýšľané zmluvnými stranami v prílohe 6, neuznal, že preskúmanie kritéria súkromného investora sa musí nevyhnutne týkať všetkých možností, ktoré by súkromný hospodársky subjekt v takejto situácii primerane zvažoval. Okrem toho hoci zmluva stanovuje konečné stanovisko jej zmluvných strán, v zásade neuvádza všetky úvahy, ktoré ich viedli k jej uzavretiu. V prejednávanej veci dôkazy uvedené v spise preukazujú, že zmluvné strany dostávali rady a boli podporované odborníkmi, ktorí sú schopní pochopiť dopad hornej hranice sadzieb virtuálneho mýta, ako aj rozdiely medzi systémom virtuálneho mýta a systémom reálneho mýta. Zo spisu tiež vyplýva, že táto horná hranica bola stanovená v prílohe 6 predposlednom odseku bodu 4 jej prílohy 1. Treba sa teda domnievať, že Všeobecný súd skreslil tieto dôkazy, keďže zmluvné ustanovenie je v zásade predmetom diskusií medzi stranami predmetnej zmluvy.

83

Všeobecný súd tým, že rozhodol, že Komisia nebola povinná preskúmať prenos rizík z dôvodu, že tieto riziká neboli preukázané, obrátil dôkazné bremeno, keďže Komisii prináleží preukázať, že príjemca by zjavne nezískal porovnateľné úľavy zo strany hypotetického súkromného investora a že v tejto súvislosti musí zohľadniť každú informáciu, ktorá môže nezanedbateľným spôsobom ovplyvniť rozhodovací proces primerane opatrného a starostlivého súkromného hospodárskeho subjektu, ktorý sa nachádza v situácii, ktorá je čo najbližšia situácii dotknutého členského štátu. Komisia bola preto povinná preukázať, že súkromný investor by a priori nepovažoval predmetnú informáciu za relevantnú.

84

Podľa spoločnosti AW teda Všeobecnému súdu prináležalo, aby určil, či Komisia zohľadnila všetky dostupné informácie a či odôvodnenie sporného rozhodnutia zahŕňalo preskúmanie prenosu kurzového rizika a rizika inflácie. Napadnutý rozsudok však namiesto toho, aby obsahoval takéto overenie, prostredníctvom nahradenia odôvodnenia vyplnil v tejto súvislosti medzeru v spornom rozhodnutí. Odôvodnenie uvedené v bodoch 110 až 112 napadnutého rozsudku totiž nesúviselo so žiadnym z posúdení uvedených v tomto rozhodnutí.

85

Okrem toho keďže kurzové riziko a riziko inflácie priamo ovplyvňujú výšku dlžných súm a schopnosť financovať takéto sumy počas celej dĺžky trvania koncesie, ide zjavne o faktor, ktorý môže mať významný vplyv na rozhodovací proces súkromného hospodárskeho subjektu, takže Všeobecný súd nesprávne uplatnil kritérium súkromného investora, keď odkázal na investora, ktorý sa nezaujíma o vlastné zisky a vlastné riziko.

86

AW sa napokon domnieva, že odôvodnenie je v bode 112 napadnutého rozsudku neprimerané, keďže z tohto bodu jasne nevyplýva, či Všeobecný súd dospel k záveru, že došlo k prenosu kurzového rizika a rizika inflácie na Poľskú republiku nielen vtedy, keď výkyvy sú pod hornou hranicou stanovenej sadzby virtuálneho mýta, ale tiež nad ňou, quod non, pričom v takom prípade Všeobecný súd jasne skreslil dôkazy v spise v rozsahu, v akom z neho jasne vyplýva existencia absolútnej hornej hranice. Žiadna iná skutočnosť uvedená v tomto bode však nemôže podporiť záver, ku ktorému dospel Všeobecný súd.

87

V prvej časti tretieho odvolacieho dôvodu AW tvrdí, že pochybenia, ktorými sa vyznačuje posúdenie kritéria súkromného investora, ktoré je uplatniteľné v prejednávanej veci, Všeobecným súdom, sa v širšom zmysle týkajú aj nesprávneho posúdenia existencie hospodárskej výhody v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ. Pokiaľ ide o pochybenia, ktorých sa Všeobecný súd dopustil v bodoch 110 až 112 napadnutého rozsudku, AW odkazuje na svoju argumentáciu zhrnutú v bodoch 81 až 86 tohto rozsudku, ktorá preukazuje nesprávne uplatnenie uvedeného kritéria, nedostatok odôvodnenia, nahradenie odôvodnenia a obrátenie dôkazného bremena.

88

Okrem toho v dvoch posledných vetách bodu 112 napadnutého rozsudku Všeobecný súd vykonal komplexné ekonomické posúdenie, ktoré ide nad rámec jeho kontrolných právomocí a ktoré ho viedlo k tomu, že svojím odôvodnením nahradil odôvodnenie Komisie, ktorá sa v spornom rozhodnutí nevenovala obsahu týchto dvoch posledných viet. Odôvodnenie uvedené v tomto bode okrem toho nemôže podporiť záver Všeobecného súdu a skresľuje dôkazy, keďže ťažké nákladné vozidlá predstavujú 81 % príjmov spoločnosti AW a že Všeobecný súd nevysvetľuje, ako by nevýhoda systému virtuálneho mýta, ktorá má vplyv na tieto príjmy, mohla byť vyvážená skutočnosťou, že 19 % príjmov spoločnosti AW nie je touto nevýhodou dotknuté.

89

Keďže argumentácia spoločnosti AW v prvostupňovom konaní sa týkala nevýhod systému virtuálneho mýta, ktoré nie sú zahrnuté do výpočtu IRR, ktoré však majú vplyv na jej finančnú situáciu, úvahy Všeobecného súdu týkajúce sa nevýhod tohto systému, ktoré boli zahrnuté do tohto výpočtu, nie sú teda relevantné. Podľa spoločnosti AW je relevantnou otázkou to, či je z hľadiska spoločnosti AW vyššia IRR, ktorá však obsahuje vyššie kurzové riziko a riziko inflácie, ekonomicky výhodnejšia než IRR stanovená nižšie, ale ktorá obsahuje nižšie kurzové riziko a riziko inflácie. Na túto otázku však nie je možné odpovedať bez toho, aby sa posúdila horná hranica sadzieb virtuálneho mýta.

90

Komisia a Poľská republika túto argumentáciu spoločnosti AW odmietajú. Komisia sa predovšetkým domnieva, že z bodov 110 a 111 napadnutého rozsudku vyplýva, že príloha 6 neobsahuje žiadnu úvahu týkajúcu sa nárastu kurzového rizika a rizika inflácie, že sa teda nepreukázalo, že zmluvné strany mali v úmysle zohľadniť takýto nárast a že IRR vyplývajúca z modelu s diaľničnou známkou, ktorý oznámila AW v prvostupňovom konaní, nebola predstavená tak, že zahŕňa kompenzačný prvok zodpovedajúci kurzovému riziku a riziku inflácie. Okrem toho tvrdenie, že dôkazné bremeno bolo obrátené, je neprípustné, keďže nie je podložené nijakým právnym tvrdením, ktoré by ho odôvodňovalo. Okrem toho Komisia a Poľská republika tvrdia, že prvé časti druhého a tretieho odvolacieho dôvodu sú nedôvodné.

91

V rámci prvých častí druhého a tretieho odvolacieho dôvodu AW vytýka Všeobecnému súdu, že skreslil dôkazy a vychádzal z viacerých nesprávnych právnych posúdení vyplývajúcich z nesprávneho uplatnenia kritéria súkromného investora, nesprávneho rozdelenia dôkazného bremena, nahradenia odôvodnenia a nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozsudku.

92

Pokiaľ ide po prvé o údajné skreslenie dôkazov, treba pripomenúť, že z článku 256 ods. 1 druhého pododseku ZFEÚ a článku 58 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie vyplýva, že len Všeobecný súd má ako jediný právomoc jednak zistiť skutkový stav, okrem prípadu, ak by vecná nesprávnosť jeho zistení vyplývala z dokumentov v spise, ktoré mu boli predložené, a jednak tento skutkový stav posúdiť (rozsudok z 30. novembra 2016, Komisia/Francúzsko a Orange, C‑486/15 P, EU:C:2016:912, bod 97, ako aj citovaná judikatúra).

93

Posúdenie skutkového stavu teda s výnimkou prípadu skreslenia dôkazov predložených v konaní pred Všeobecným súdom nepredstavuje právnu otázku, ktorá ako taká podlieha preskúmaniu Súdnym dvorom (rozsudok z 30. novembra 2016, Komisia/Francúzsko a Orange, C‑486/15 P, EU:C:2016:912, bod 98, ako aj citovaná judikatúra).

94

Ak odvolateľ tvrdí, že ide o skreslenie dôkazov Všeobecným súdom, musí podľa článku 256 ZFEÚ, článku 58 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie a článku 168 ods. 1 písm. d) Rokovacieho poriadku Súdneho dvora presne označiť dôkazy, ktoré Všeobecný súd skreslil, a preukázať pochybenia v rámci posudzovania. Navyše podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora skreslenie musí zjavne vyplývať z listín založených v spise bez toho, aby bolo potrebné vykonať nové posúdenie skutkového stavu a dôkazov (rozsudok z 30. novembra 2016, Komisia/Francúzsko a Orange, C‑486/15 P, EU:C:2016:912, bod 99, ako aj citovaná judikatúra).

95

V prejednávanej veci prvé skreslenie, na ktoré sa odvoláva AW, sa týka bodu 110 napadnutého rozsudku, podľa ktorého „z prílohy 6 nevyplýva, že zmluvné strany zamýšľali zohľadniť údajné nevýhody systému virtuálneho mýta, na ktorý sa [AW] odvoláva, a a fortiori ani to, že v tejto súvislosti uzavreli dohodu. Táto príloha neobsahuje najmä žiadnu úvahu týkajúcu sa zvýšenia rizík uvádzaných spoločnosťou [AW]“.

96

Keď AW vytýka Všeobecnému súdu, že nezohľadnil, že horná hranica sadzieb virtuálneho mýta je stanovená v prílohe 6 predposlednom odseku bodu 4 jej prílohy 1, a že toto zmluvné ustanovenie bolo predmetom diskusie medzi zmluvnými stranami, netvrdí, že došlo k skresleniu, ale v skutočnosti spochybňuje skutkové posúdenie Všeobecného súdu, podľa ktorého sa samotná existencia tejto hornej hranice sama osebe a pri neexistencii iných skutočností potvrdzujúcich túto hranicu, nerovná zohľadneniu prenosu kurzového rizika a rizika inflácie uvádzaných spoločnosťou AW týmito stranami.

97

Preto, ako správne tvrdí Komisia, tvrdenia spoločnosti AW v tejto súvislosti sú v štádiu odvolania neprípustné.

98

Druhé skreslenie, na ktoré sa odvoláva AW, sa týka bodu 112 napadnutého rozsudku, ktorý znie najmä takto:

„… podľa prílohy 6 sadzby virtuálneho mýta boli indexované v závislosti od výkyvov miery inflácie a výmenného kurzu a navyše sa zvýšili každých šesť mesiacov od 1. septembra 2007 o dodatočný faktor nazvaný ‚WWR‘. Prostredníctvom mechanizmu overovania Poľská republika tiež na seba prevzala riziká spojené s vývojom objemu dopravy a príjmov a zaručila, že IRR zostane na rovnakej úrovni, ako sa očakávala pred zmenou zákona počas obdobia od 1. septembra 2005 do 31. decembra 2006. Za týchto podmienok samotnú existenciu hornej hranice sadzieb virtuálneho mýta, ktorá nebola indexovaná v závislosti od výkyvov miery inflácie a výmenného kurzu, nemožno považovať za skutočnosť, ktorá preniesla na žalobkyňu riziko inflácie a kurzové riziko, a za skutočnosť odôvodňujúcu zaplatenie ‚prémie‘ žalobkyni.“

99

V rozsahu, v akom AW vytýka Všeobecnému súdu, že konštatoval, že došlo k prenosu kurzového rizika a rizika inflácie na Poľskú republiku nielen v prípade, že výkyvy sa nachádzajú pod absolútnou hornou hranicou stanovenou sadzbou virtuálneho mýta, ale aj nad touto hranicou, treba konštatovať, že v prvej vete citovanej v predchádzajúcom bode sa Všeobecný súd obmedzil na opis mechanizmu stanoveného v prílohe 6, ktorého druhá veta sa nevzťahuje na kurzové riziko a riziko inflácie, ale na vývoj objemu dopravy a príjmov, a že tretia veta obsahuje skutkové posúdenie založené na dôkazoch uvedených v predchádzajúcich dvoch vetách.

100

Z tejto časti napadnutého rozsudku nevyplýva žiadne skreslenie dôkazov a AW sa opäť obmedzuje na spochybnenie nezávislého skutkového posúdenia Všeobecného súdu, čo je v štádiu odvolania neprípustné.

101

Tretie skreslenie, na ktoré sa odvoláva AW, sa týka aj bodu 112 napadnutého rozsudku, ktorý je formulovaný najmä takto:

„… pokiaľ ide o nemožnosť stanoviť mýto na optimálnej úrovni a nemožnosť dosiahnuť vyššiu výnosnosť, než aká bola pôvodne stanovená, je potrebné konštatovať, že na jednej strane [AW] mohla voľne stanoviť sadzby mýta uplatniteľné na iné vozidlá než ťažké nákladné vozidlá vybavené diaľničnou známkou, takže mohla prispôsobiť svoju obchodnú stratégiu vývojom trhu a na druhej strane, že do 1. septembra 2005 využila všetky možnosti zvýšiť reálne sadzby pre ťažké nákladné vozidlá stanovením najvyššej možnej úrovne pre tieto vozidlá, ktorú povoľuje [koncesná zmluva]. Nevýhody uvádzané žalobkyňou teda nemohli citeľne ovplyvniť jej očakávanú finančnú situáciu.“

102

Keď AW uvádza, že ťažké nákladné vozidlá predstavujú 81 % jej príjmov, a tvrdí, že Všeobecný súd nevysvetlil, ako by nevýhoda systému virtuálneho mýta, ktorá má vplyv na tieto príjmy, mohla byť vyvážená skutočnosťou, že 19 % jej príjmov nie je touto nevýhodou dotknutá, nesnaží sa preukázať, že Všeobecný súd skreslil zmluvné podmienky v rámci prvej z viet uvedených v predchádzajúcom bode, ale preukázať, že skutkové posúdenie Všeobecného súdu, podľa ktorého uvádzané nevýhody systému virtuálneho mýta nemohli značne zmeniť jej očakávanú finančnú situáciu, je nesprávne. Túto argumentáciu treba preto tiež považovať za neprípustnú.

103

Po druhé, pokiaľ ide o nesprávne právne posúdenie, z ktorého údajne vychádzal Všeobecný súd, treba pripomenúť, že z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že ak sa má vnútroštátne opatrenie kvalifikovať ako „štátna pomoc“ v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ, vyžaduje sa, aby boli splnené všetky nasledujúce podmienky. Po prvé musí ísť o zásah štátu alebo o zásah zo štátnych prostriedkov. Po druhé tento zásah musí byť spôsobilý ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi. Po tretie musí svojmu príjemcovi poskytovať selektívnu výhodu. Po štvrté musí narúšať alebo hroziť narušením hospodárskej súťaže (rozsudok z 10. decembra 2020, Comune di Milano/Komisia, C‑160/19 P, EU:C:2020:1012, bod 27 a citovaná judikatúra).

104

V rozsahu, v akom sa argumentácia, ktorú AW uvádza v rámci prvých častí druhého a tretieho odvolacieho dôvodu, týka výlučne tretej z týchto podmienok, treba uviesť, že v súlade s rovnako ustálenou judikatúrou Súdneho dvora sa za štátnu pomoc považujú aj zásahy, ktoré bez ohľadu na ich podobu môžu priamo alebo nepriamo zvýhodniť niektoré podniky alebo ktoré treba považovať za hospodársku výhodu, ktorú by prijímajúci podnik za normálnych trhových podmienok nezískal (rozsudok zo 6. marca 2018, Komisia/FIH Holding a FIH Erhvervsbank, C‑579/16 P, EU:C:2018:159, bod 44).

105

Vzhľadom teda na cieľ článku 107 ods. 1 ZFEÚ zabezpečiť nerušenú hospodársku súťaž, a to vrátane medzi štátnymi a súkromnými podnikmi, pojem „pomoc“ v zmysle tohto ustanovenia sa nemôže vzťahovať na opatrenie, ktoré bolo poskytnuté podniku zo štátnych prostriedkov, ak by tento podnik mohol za okolností zodpovedajúcich normálnym trhovým podmienkam dosiahnuť rovnakú výhodu. Podmienky, za ktorých je takáto výhoda poskytnutá, sa teda v podstate posudzujú podľa zásady súkromného hospodárskeho subjektu (rozsudok z 10. decembra 2020, Comune di Milano/Komisia, C‑160/19 P, EU:C:2020:1012, bod 103 a citovaná judikatúra).

106

Ak v tejto súvislosti existujú pochybnosti o uplatniteľnosti uvedenej zásady, najmä z dôvodu, že dotknutý členský štát pri prijímaní predmetného opatrenia používa svoje výsady verejnej moci, prináleží členskému štátu, aby jednoznačne a na základe objektívnych a overiteľných dôkazov preukázal, že vykonané opatrenie vyplýva z jeho postavenia súkromného hospodárskeho subjektu (rozsudok z 26. marca 2020, Larko/Komisia, C‑244/18 P, EU:C:2020:238, bod 63 a citovaná judikatúra).

107

Naopak, ak je zásada súkromného hospodárskeho subjektu uplatniteľná, patrí ku skutočnostiam, ktoré je Komisia povinná vziať do úvahy na účely preukázania existencie pomoci, a nejde teda o výnimku, ktorá by sa uplatňovala len na žiadosť členského štátu, ak sa zistí, že sú splnené prvky tvoriace pojem „štátna pomoc“ uvedený v článku 107 ods. 1 ZFEÚ (rozsudok z 10. decembra 2020, Comune di Milano/Komisia, C‑160/19 P, EU:C:2020:1012, bod 109 a citovaná judikatúra).

108

Dôkazné bremeno týkajúce sa toho, že podmienky uplatnenia zásady súkromného hospodárskeho subjektu nie sú splnené najmä vzhľadom na informácie poskytnuté členským štátom, teda v tomto prípade nesie Komisia, preto dotknutý zásah štátu poskytuje výhodu v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ (rozsudok z 10. decembra 2020, Comune di Milano/Komisia, C‑160/19 P, EU:C:2020:1012, bod 110).

109

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že na účely posúdenia otázky, či by rovnaké opatrenie za normálnych trhových podmienok prijal aj súkromný hospodársky subjekt, treba odkázať na takýto subjekt, ktorý sa nachádza v situácii veľmi podobnej situácii dotknutého štátu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 26. marca 2020, Larko/Komisia, C‑244/18 P, EU:C:2020:238, bod 30 a citovanú judikatúru).

110

Komisii v tomto rámci prináleží uskutočniť celkové posúdenie zohľadnením všetkých relevantných okolností, ktoré jej v danom prípade umožnia určiť, či prijímajúci podnik zjavne nezískal úľavy porovnateľné s úľavami od takéhoto súkromného hospodárskeho subjektu (rozsudok z 26. marca 2020, Larko/Komisia, C‑244/18 P, EU:C:2020:238, bod 29 a citovaná judikatúra).

111

Z toho vyplýva, že skúmanie, ktoré musí Komisia prípadne vykonať, sa nemôže obmedziť len na možnosti, ktoré príslušný orgán verejnej moci skutočne zohľadnil, ale musí sa nevyhnutne týkať všetkých možností, ktoré by v takejto situácii primerane zvažoval súkromný veriteľ (pozri v tomto zmysle rozsudky z 20. septembra 2017, Komisia/Frucona Košice, C‑300/16 P, EU:C:2017:706, bod 29).

112

V tejto súvislosti sa na jednej strane za relevantnú musí považovať akákoľvek informácia, ktorá môže nezanedbateľným spôsobom ovplyvniť rozhodovací proces primerane opatrného a starostlivého súkromného starostlivého subjektu v trhovom hospodárstve nachádzajúceho sa v situácii, ktorá je najbližšia možná situácii verejného hospodárskeho subjektu (pozri v tomto zmysle rozsudky z 20. septembra 2017, Komisia/Frucona Košice, C‑300/16 P, EU:C:2017:706, bod 60).

113

Na druhej strane sú v súvislosti s uplatnením kritéria súkromného podnikateľa relevantné jedine dostupné skutočnosti a predvídateľný vývoj v okamihu prijatia rozhodnutia (pozri v tomto zmysle rozsudky z 20. septembra 2017, Komisia/Frucona Košice, C‑300/16 P, EU:C:2017:706, bod 61).

114

Komisia je okrem toho povinná v záujme riadneho uplatnenia základných pravidiel Zmluvy o FEÚ týkajúcich sa štátnej pomoci uskutočniť konanie o preskúmaní inkriminovaných opatrení nestranne a s náležitou starostlivosťou, aby pri prijímaní konečného rozhodnutia mala k dispozícii čo najúplnejšie a najspoľahlivejšie dôkazy (rozsudok z 26. marca 2020, Larko/Komisia, C‑244/18 P, EU:C:2020:238, bod 67 a citovaná judikatúra).

115

V rozsahu, v akom AW vytýka Všeobecnému súdu, že prekročil hranice svojho preskúmania, treba pripomenúť, že v rámci preskúmania zákonnosti upraveného v článku 263 ZFEÚ majú Súdny dvor a Všeobecný súd právomoc rozhodnúť o žalobách podaných z dôvodu nedostatku právomoci, porušenia podstatných formálnych náležitostí, porušenia Zmluvy o FEÚ alebo akejkoľvek právnej normy týkajúcej sa jej uplatňovania alebo zneužitia právomocí. Článok 264 ZFEÚ stanovuje, že ak je žaloba opodstatnená, vyhlási sa napadnutý akt za neplatný. Súdny dvor a Všeobecný súd teda v nijakom prípade nemôžu nahradiť odôvodnenie autora napadnutého aktu vlastným odôvodnením (rozsudok z 26. marca 2020, Larko/Komisia, C‑244/18 P, EU:C:2020:238, bod 104 a citovaná judikatúra).

116

Okrem toho z ustálenej judikatúry vyplýva, že takéto preskúmanie, ktoré má vykonať Komisia pri uplatnení zásady súkromného investora, si vyžaduje vykonať komplexné ekonomické posúdenie a že v rámci preskúmania, ktoré uskutočňujú súdy Európskej únie v súvislosti s komplexnými ekonomickými posúdeniami Komisie v oblasti štátnej pomoci, súdu Únie neprislúcha, aby nahradil ekonomické posúdenie Komisie vlastným posúdením (rozsudok z 10. decembra 2020, Comune di Milano/Komisia, C‑160/19 P, EU:C:2020:1012, bod 100).

117

Súd Únie však musí overiť nielen hmotnoprávnu presnosť uvádzaných dôkazov, ich spoľahlivosť a koherenciu, ale takisto preskúmať, či tieto aspekty predstavujú všetky relevantné údaje, ktoré sa musia zohľadniť na posúdenie komplexnej situácie, a či majú takú povahu, že potvrdzujú z nich vyvodené závery (rozsudok z 20. septembra 2017, Komisia/Frucona Košice, C‑300/16 P, EU:C:2017:706, bod 64).

118

V tejto súvislosti zákonnosť rozhodnutia v oblasti štátnej pomoci musí súd Únie posúdiť v závislosti od informácií, ktoré mala Komisia k dispozícii v okamihu, keď toto rozhodnutie prijala, a ktoré zahŕňajú informácie, ktoré sa javili ako relevantné na posúdenie, ktoré sa má vykonať v súlade s judikatúrou pripomenutou v bodoch 110 až 113 tohto rozsudku a ktorých predloženie mohla na základe jej žiadosti dosiahnuť počas správneho konania (rozsudok z 20. septembra 2017, Komisia/Frucona Košice, C‑300/16 P, EU:C:2017:706, body 70 a 71).

119

Argumentáciu spoločnosti AW je potrebné preskúmať so zreteľom na úvahy uvedené v bodoch 103 až 118 tohto rozsudku.

120

Pokiaľ ide po prvé o výhradu založenú na tom, že Všeobecný súd obmedzil svoje preskúmanie len na možnosti zamýšľané zmluvnými stranami a nezohľadnil významný vplyv údajných rizík na rozhodovací proces súkromného investora, z judikatúry pripomenutej v bodoch 110 a 111 tohto rozsudku nepochybne vyplýva, že preskúmanie, ktoré musí Komisia prípadne vykonať, sa nemôže obmedziť len na možnosti, ktoré príslušný orgán verejnej moci skutočne zohľadnil, ale musí sa nevyhnutne týkať všetkých možností, ktoré by v takejto situácii primerane zvažoval súkromný hospodársky subjekt.

121

Z tejto judikatúry však tiež vyplýva, že táto požiadavka neznamená, že Komisia je povinná zohľadniť okrem iného možnosti, ktoré by súkromný hospodársky subjekt v takejto situácii primerane nezohľadnil.

122

Okrem toho vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok z 20. septembra 2017, Komisia/Frucona Košice (C‑300/16 P, EU:C:2017:706), išlo o uplatnenie kritéria súkromného veriteľa na veriteľa, ktorého cieľom bolo maximalizovať vymáhanie súm, ktoré mu dlhoval dlžník v konkurze. Práve v rámci takejto situácie Súdny dvor rozhodol, že Komisii prináleží, aby nad rámec možností vymáhania, ktoré zamýšľa príslušný verejný orgán, preskúmala aj akúkoľvek inú možnosť, ktorú by súkromný veriteľ primerane zohľadnil.

123

Naopak z predmetnej situácie v prejednávanej veci vyplýva, že Poľská republika nebola vo vzťahu k spoločnosti AW v situácii súkromného veriteľa, a napokon ani v situácii súkromného investora. Totiž vzhľadom na to, že tomuto členskému štátu bola uložená povinnosť poskytnúť spoločnosti AW náhradu za škodu, ktorá jej bola spôsobená v rámci ich zmluvných vzťahov, kritériom, ktoré treba uplatniť, bolo kritérium súkromného dlžníka, ktorý je v rámci zmluvného vzťahu povinný zaplatiť svojmu zmluvnému partnerovi peňažnú sumu z dôvodu škody, ktorú mu spôsobil.

124

Treba však konštatovať, že nie je v záujme súkromného dlžníka poskytnúť svojmu veriteľovi náhradu za kurzové riziko a riziko inflácie, ktoré tento veriteľ voči nemu neuplatnil. Keďže totiž vyššia náhrada by bola v zásade v rozpore so záujmami súkromného dlžníka, treba sa domnievať, že takýto dlžník by takéto riziká nezohľadnil, okrem prípadu, ak by bol na žiadosť svojho zmluvného partnera povinný tak urobiť alebo by to bolo v jeho širšom záujme vzhľadom na predmetný zmluvný vzťah.

125

Všeobecný súd teda nevychádzal z nesprávneho právneho posúdenia, keď v bodoch 152 až 154 a 165 až 171 napadnutého rozsudku dospel k záveru, že súkromný hospodársky subjekt v situácii Poľskej republiky by v zásade nesúhlasil s tým, že zaplatí vyššiu sumu, než je suma, ktorú mala spoločnosti AW zaplatiť v dôsledku predmetnej škodovej udalosti, a konkrétnejšie v bodoch 110 až 112 tohto rozsudku, že nebolo potrebné vziať do úvahy riziká, ktoré údajne znášala AW a ktoré sa nejavia byť predmetom žiadosti spoločnosti AW pri rokovaniach s týmto členským štátom alebo ktoré by inak boli predmetom ich komunikácie.

126

Po druhé z toho vyplýva, že AW nesprávne vytýka Všeobecnému súdu, že obrátil dôkazné bremeno, keďže riziká uvádzané spoločnosťou AW sa musia v dôsledku toho považovať za irelevantné informácie, ktoré nemôžu nezanedbateľným spôsobom ovplyvniť rozhodovací proces primerane opatrného a starostlivého súkromného hospodárskeho subjektu nachádzajúceho sa v situácii, ktorá by bola najbližšia možná situácii verejného hospodárskeho subjektu. Za týchto podmienok na rozdiel od toho, čo tvrdí AW, sa nemožno domnievať, že Komisia bola povinná spresniť v spornom rozhodnutí dôvody, pre ktoré nezohľadnila riziká uvádzané spoločnosťou AW.

127

Po tretie vzhľadom na vyššie uvedené úvahy AW nemôže účinne tvrdiť, že Všeobecný súd nahradil odôvodnenie alebo že prekročil hranice svojho preskúmania, keď v bodoch 110 až 112 napadnutého rozsudku konštatoval, že riziká, na ktoré sa odvoláva AW, neboli relevantné ani pre posúdenie, ktoré bola Komisia povinná vykonať, ani preukázané. Všeobecný súd sa totiž obmedzil na posúdenie tvrdení, ktoré mu boli predložené, a overenie, či sporné rozhodnutie bolo alebo nebolo protiprávne z hľadiska tvrdení spoločnosti AW.

128

Napokon v rozsahu, v akom AW tvrdí, že odôvodnenie nachádzajúce sa v uvedených bodoch napadnutého rozsudku nemôže podporiť záver Všeobecného súdu uvedený v bode 113 tohto rozsudku, treba konštatovať, že nevytýka nedostatočné odôvodnenie uvedeného rozsudku, ale kritizuje obsah posúdení Všeobecného súdu, v dôsledku čoho vyzýva Súdny dvor k novému posúdeniu skutkového stavu, čo nepatrí do jeho právomoci, a preto sa musí považovať za neprípustné v štádiu odvolania.

129

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba prvé časti druhého a tretieho odvolacieho dôvodu zamietnuť ako sčasti neprípustné a sčasti nedôvodné.

130

Druhá časť druhého odvolacieho dôvodu týkajúca sa možností, ktoré by hypotetický súkromný investor zvažoval, je založená na porušení kritéria súkromného investora, zásady prednosti práva Únie, povinnosti odôvodnenia, pravidiel dokazovania a hraníc preskúmania, ktoré má vykonať Všeobecný súd.

131

AW tvrdí, že Všeobecný súd vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia, keď sa domnieval, že súkromný investor by bol pri vyjednávaní výšky virtuálneho mýta obmedzený ustanoveniami a cieľmi zákona z 28. júla 2005, keďže by prijal nesprávny prístup Komisie spočívajúci v zohľadnení len možností zamýšľaných dotknutým členským štátom. Okrem toho primeraná úroveň náhrady pre AW nie je pre súkromného investora rozhodujúcou úvahou, keďže priamo nesúvisí ani s jej ziskovosťou, ani s jej rizikom.

132

Okrem toho, ak by opatrenie, ktoré je v rozpore s vnútroštátnym zákonom, predstavovalo výhodu v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ len na základe skutočnosti, že súkromný investor by nezaplatil viac, ako to vyžaduje tento zákon, obmedzil by tento zákon uplatnenie uvedeného ustanovenia vyššej právnej sily, čo by viedlo k porušeniu zásady prednosti práva Únie.

133

Navyše Všeobecný súd tým, že dospel k záveru, že zákon z 28. júla 2005 ukladá zmluvným stranám obmedzenia týkajúce sa určenia virtuálneho mýta, nedostatočne odôvodnil napadnutý rozsudok, porušil pravidlá dokazovania a nahradil odôvodnenie odlišné od odôvodnenia sporného rozhodnutia. Ak by totiž tento zákon zakázal reálne mýto, odkázal by tiež na rokovania týkajúce sa spôsobu náhrady a lehôt splatnosti. Keďže tento zákon nešpecifikuje ani IRR, ani že by mal len nahradiť stratu príjmov, ani úvahy, ktoré štát môže zohľadniť, ani obchodné postavenie štátu, ponecháva širokú mieru voľnej úvahy pri usporiadaní dohody o virtuálnom mýte.

134

AW okrem toho Všeobecnému súdu predložila ako dôkaz rozsahu a obsahu zákona z 28. júla 2005 rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý spresňoval správny výklad zákona z 28. júla 2005 a ktorý Všeobecný súd nesprávne a prostredníctvom nedostatočného odôvodnenia zamietol ako irelevantný. Skutočnosť, že tento rozsudok nebol pre Komisiu záväzný a že štúdiu WSA z roku 1999 v porovnaní so štúdiou WSA z roku 2004 nevyhlásil za rozhodujúcejšiu, je totiž irelevantná, pokiaľ ide o dôkaznú hodnotu uvedeného rozsudku. Všeobecný súd tak vyvodil svoje závery z neúplných dôkazov a bez akéhokoľvek základu, keďže žiadna skutočnosť zo spisu nepodporuje tieto závery. Všeobecný súd tiež nezohľadnil, že preskúmanie rozsahu a obsahu zákona z 28. júla 2005 predpokladá technické znalosti a že Komisia si nevyžiadala požadované odborné znalosti, čo ešte zhoršuje skutočnosť, že rozsudok rozhodcovského súdu a znenie zákona z 28. júla 2005 naznačujú, že o virtuálnom mýte sa malo rokovať medzi zmluvnými stranami. Napokon Sąd Apelacyjny w Warszawie (Odvolací súd Varšava) zrušil rozsudok rozhodcovského súdu len z dôvodu, že je v rozpore so sporným rozhodnutím, čo nespochybňuje jeho dôkaznú hodnotu, pokiaľ ide o výklad uvedeného zákona.

135

Okrem toho Všeobecný súd tým, že v bode 153 napadnutého rozsudku potvrdil tvrdenie, ktoré neobsahuje presné, spoľahlivé a konzistentné dôkazy uvedené v bode 152 sporného rozhodnutia, podľa ktorého príloha 6 priznáva vyššiu náhradu, než vyžaduje zákon z 28. júla 2005, a že existuje rozpor medzi koncesnou zmluvou a touto prílohou, neoveril, či boli splnené požiadavky na dokazovanie. Napadnutý rozsudok je teda postihnutý nedostatkom odôvodnenia, ktorý neumožňuje spoločnosti AW oboznámiť sa s dôvodmi, ktoré viedli Všeobecný súd k tomu, aby uplatnil výklad uvedeného zákona, ani poznať dôvody zamietnutia jej argumentácie, podľa ktorej údajný rozpor neexistuje.

136

Komisia a Poľská republika túto argumentáciu spoločnosti AW odmietajú. Komisia sa najmä domnieva, že výhrada založená na tom, že súkromný investor nie je obmedzený ustanoveniami a cieľmi zákona z 28. júla 2005, je neprípustná, keďže povaha nesprávneho právneho posúdenia nie je spresnená a na podporu tejto výhrady nie je uvedené nijaké právne tvrdenie. Okrem toho, keďže rozsah a obsah tohto zákona predstavujú skutkové okolnosti, nezávislé posúdenie Všeobecného súdu týkajúce sa týchto okolností by mohlo byť spochybnené len vtedy, ak by sa namietalo skreslenie uvedených okolností, čo nebolo ani uvedené, ani a fortiori preukázané. Komisia a Poľská republika napokon tvrdia, že druhá časť druhého odvolacieho dôvodu je nedôvodná.

137

Na úvod treba zamietnuť neprípustnosť, ktorú vzniesla Komisia, týkajúcu sa argumentácie uvedenej spoločnosťou AW v rámci druhej časti druhého odvolacieho dôvodu, ktorá je dostatočne jasná a ktorej cieľom je konštatovanie nesprávneho právneho posúdenia vyplývajúceho z obmedzenia skutočností zohľadnených na účely posúdenia na základe zásady súkromného hospodárskeho subjektu, z ktorého vychádzal Všeobecný súd, porušenia zásady prednosti práva Únie, porušenia pravidiel týkajúcich sa vykonávania dôkazov, nahradenia odôvodnenia a nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozsudku.

138

Tieto výhrady, ktoré formulovala AW, sa týkajú bodov 152 až 154 napadnutého rozsudku, v ktorých Všeobecný súd konštatoval najmä, že Komisia sa správne domnievala, že zákon z 28. júla 2005 a koncesná zmluva ukladali Poľskej republike povinnosť nahradiť škodu spoločnosti AW za samotnú stratu príjmov spôsobenú zmenami vykonanými týmto zákonom a že žiadny rozumný súkromný subjekt by nesúhlasil s tým, že zaplatí vyššiu sumu, než mu ukladá uvedený zákon a táto zmluva.

139

V bodoch 121 až 125 tohto rozsudku už bolo uvedené, že Všeobecný súd správne konštatoval, že súkromný dlžník v situácii Poľskej republiky nemá za cieľ odškodniť AW nad rámec dôsledkov vyplývajúcich z dosahu zákona z 28. júla 2005 na ich zmluvný vzťah. Keďže posúdenie Všeobecného súdu je teda v súlade so zásadou súkromného hospodárskeho subjektu, treba sa domnievať, že neobsahuje nesprávne právne posúdenie ani neporušuje zásadu prednosti práva Únie.

140

Z toho tiež vyplýva, že AW nemôže účinne tvrdiť, že Všeobecný súd nahradil odôvodnenie alebo že prekročil hranice svojho preskúmania, keď v bodoch 152 až 154 napadnutého rozsudku vykonal konštatovania pripomenuté v bode 138 tohto rozsudku. Všeobecný súd sa totiž obmedzil na posúdenie tvrdení, ktoré mu boli predložené, a overenie, či sporné rozhodnutie bolo alebo nebolo protiprávne z hľadiska tvrdení spoločnosti AW.

141

Pokiaľ ide o údajné nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku, najprv treba uviesť, že AW spochybňuje len dostatočnosť odôvodnenia napadnutého rozsudku na podporu záverov Všeobecného súdu.

142

Táto argumentácia ďalej čiastočne vychádza z nesprávneho výkladu bodov 152 a 153 napadnutého rozsudku, keďže tieto body neobsahujú ani konštatovanie, podľa ktorého príloha 6 priznáva spoločnosti AW vyššiu náhradu, než je náhrada vyžadovaná na základe zákona z 28. júla 2005, ani že existuje rozpor medzi koncesnou zmluvou a touto prílohou, ale že výška náhrady, na ktorú mala AW nárok, vyplýva z celkového posúdenia skutočnosti, ktorá zakladá nárok na náhradu škody spôsobenej uvedeným zákonom a povinností, ktoré Poľskej republike vyplývajú z uvedenej zmluvy.

143

V dôsledku toho, keďže Všeobecný súd v týchto bodoch napadnutého rozsudku takéto konštatovania nevykonal, je úplne nedôvodná argumentácia spoločnosti AW, podľa ktorej Všeobecný súd tým, že ich vykonal, porušil pravidlá týkajúce sa vykonávania dôkazov.

144

AW sa napokon snaží, ako správne uviedla Komisia, dosiahnuť nové posúdenie skutkového stavu a najmä obsahu zákona z 28. júla 2005, čo nepatrí do právomoci Súdneho dvora.

145

Z toho vyplýva, že druhú časť druhého odvolacieho dôvodu treba zamietnuť sčasti ako neprípustnú a sčasti ako nedôvodnú.

146

V tretej časti druhého odvolacieho dôvodu týkajúcej sa rizika zlyhania rokovaní a rizika súdneho sporu AW uvádza skreslenie dôkazov, ako aj porušenie kritéria súkromného investora, zásady prednosti práva Únie, povinnosti odôvodnenia, pravidiel v oblasti dokazovania a hraníc preskúmania, ktoré má vykonať Všeobecný súd.

147

AW tvrdí, že rovnako ako poradcovia Poľskej republiky, ktorí považovali prílohu 6 za prijateľnú, by aj hypotetický súkromný investor zohľadnil riziko, že AW bude žiadať o ukončenie koncesnej zmluvy alebo podá žalobu, ako aj o odborné stanovisko jej poradcov v tejto súvislosti, a že Komisia bola teda povinná posúdiť toto riziko, ako aj zohľadniť toto stanovisko, čo neurobila a čo Všeobecný súd nespochybnil.

148

V bode 165 napadnutého rozsudku totiž Všeobecný súd obmedzil uplatnenie kritéria súkromného investora iba na možnosti stanovené zákonom z 28. júla 2005, a tak v napadnutom rozsudku došlo k rovnakým chybám, aké už boli zistené v rámci druhej časti druhého odvolacieho dôvodu. Odôvodnenie uvedené v bode 166 tohto rozsudku je všeobecné, neprimerané a obsahuje nahradenie odôvodnenia, pokiaľ ide o riziká ukončenia zmluvy a súdneho sporu uvedené v predchádzajúcom bode tohto rozsudku.

149

V rozsahu, v akom sa Všeobecný súd v bode 167 uvedeného rozsudku domnieval, že AW mala tiež záujem na predchádzaní súdnemu sporu, Všeobecný súd opätovne nahrádza odôvodnenie Komisie v spornom rozhodnutí svojím odôvodnením, neodpovedá na tvrdenie týkajúce sa bodu, od ktorého by AW už nemohla pokračovať v obchodnom vzťahu, ktoré sa vyznačuje vyhliadkou strát pre AW, a skresľuje analýzy poradcov Poľskej republiky. Posledná veta tohto bodu obsahuje okrem iného logický omyl, a teda neprimerané odôvodnenie, keďže obmedzuje zohľadnenie rizík ukončenia zmluvy a súdneho sporu na obdobie pred prijatím zákona z 28. júla 2005, hoci tieto riziká existovali aj neskôr.

150

Komisia a Poľská republika túto argumentáciu spoločnosti AW odmietajú.

151

Svojou argumentáciou predloženou v rámci tretej časti druhého odvolacieho dôvodu, ktorá sa týka bodov 165 až 167 napadnutého rozsudku, AW namieta nesprávne uplatnenie zásady súkromného hospodárskeho subjektu, neprimerané odôvodnenie, nahradenie odôvodnenia, ako aj skreslenie dôkazov.

152

Všeobecný súd v bode 165 napadnutého rozsudku zdôraznil, pokiaľ ide o údajné riziká hroziace súkromným hospodárskym subjektom v prípade zlyhania rokovaní, že takýto hospodársky subjekt by uzavrel dodatok k koncesionárskej zmluve len preto, aby v súlade so zákonom z 28. júla 2005 nahradil spoločnosti AW samotnú stratu príjmov spôsobenú týmto zákonom a že v dôsledku toho by ani nezohľadnil tieto údajné riziká, ani nesúhlasil so zaplatením vyššej náhrady. Dodal, že zmluvné strany nediskutovali o týchto rizikách počas rokovania o prílohe 6 a neboli ani zohľadnené pri výpočte výšky náhrady vyplatenej spoločnosti AW.

153

Všeobecný súd v bode 166 napadnutého rozsudku pripomenul, že Komisia sa v spornom rozhodnutí v podstate obmedzila na spochybnenie údajov použitých vo finančných modeloch stanovených v prílohe 6. Keďže riziká údajne znášané súkromným hospodárskym subjektom v prípade neexistencie dohody nijako nesúvisia s relevantnosťou údajov použitých vo finančných modeloch, Všeobecný súd dospel k záveru, že na zohľadnenie uvedených rizík by nič neumožňovalo domnievať sa, že súkromný subjekt by súhlasil s použitím irelevantných údajov štúdie WSA z roku 1999 namiesto údajov štúdie WSA z roku 2004.

154

V bode 167 napadnutého rozsudku Všeobecný súd najprv dodal, že riziko zlyhania rokovaní a riziko súdneho sporu neboli zohľadnené súkromným subjektom v rámci rokovaní na účely výpočtu výšky náhrady dlžnej spoločnosti AW, pretože tieto riziká nijako nesúvisia so stratou príjmov spôsobenou legislatívnou zmenou. Ďalej sa domnieval, že AW mala tiež záujem na tom, aby rokovania viedli k tomu, že sa vyhne súdnemu sporu smerujúcemu k získaniu náhrady škody. Napokon uviedol, že AW nepreukázala a dokonca ani netvrdila, že poradcovia Poľskej republiky sa domnievali, že riziko zlyhania rokovaní, ako aj riziko súdneho sporu treba zohľadniť na účely určenia IRR tesne pred zmenami vykonanými zákonom z 28. júla 2005.

155

Pokiaľ ide o údajné skreslenie dôkazov, stačí uviesť, že v rozpore s požiadavkami pripomenutými v bode 94 tohto rozsudku AW nespresňuje, ktorý dôkaz je skreslený konštatovaním Všeobecného súdu v poslednej vete bodu 167 napadnutého rozsudku.

156

Pokiaľ ide o nesprávne uplatnenie zásady súkromného hospodárskeho subjektu, na ktorú sa odvoláva AW, treba najskôr pripomenúť, že kritériom posúdenia, ktoré treba uplatniť v prejednávanej veci, bolo kritérium súkromného dlžníka, ktorý bol v zmluvnom vzťahu povinný zaplatiť svojmu zmluvnému partnerovi peňažnú sumu z dôvodu škody, ktorú mu spôsobil. Ako už bolo opakovane konštatované v tomto rozsudku, posúdenie Všeobecného súdu, podľa ktorého by taký dlžník v zásade neodškodnil AW nad rámec sumy dlžnej z dôvodu skutočnosti, ktorá zakladá nárok na náhradu škody, nie je teda nesprávnym právnym posúdením.

157

Ďalej, aj keby sa pripustilo, že táto platobná povinnosť vyplývala zo širšieho zmluvného vzťahu medzi Poľskou republikou a spoločnosťou AW a súkromný dlžník v situácii tohto členského štátu by tak mohol zohľadniť riziko zlyhania rokovaní a súdneho sporu, bolo by ešte potrebné, aby boli tieto riziká skutočné a mohli by mu spôsobiť vyššie náklady, ako sú náklady spojené s náhradou škody spoločnosti AW z dôvodu dôsledkov zákona z 28. júla 2005.

158

Napokon zo skutkových posúdení Všeobecného súdu uvedených v bodoch 165 a 167 napadnutého rozsudku vyplýva, že existencia takýchto rizík sa nepreukázala. Všeobecný súd totiž v tejto súvislosti uviedol, že tento bod nebol predmetom diskusií medzi zmluvnými stranami a z napadnutého rozsudku navyše vyplýva, že dohodnutý mechanizmus kompenzácie strát mal na jednej strane zabezpečiť úplné nahradenie ušlých príjmov a na druhej strane zabezpečiť, aby AW bola schopná vrátiť pôžičky poskytnuté na výstavbu dotknutého úseku diaľnice.

159

Za týchto podmienok musí byť výhrada založená na nesprávnom uplatnení zásady súkromného hospodárskeho subjektu zamietnutá ako nedôvodná.

160

Pokiaľ ide o údajné nahradenie odôvodnenia, treba uviesť, že Všeobecný súd v bodoch 165 až 167 napadnutého rozsudku preskúmal argumentáciu spoločnosti AW, podľa ktorej Komisia nesprávne nezohľadnila riziká zlyhania rokovaní a súdneho sporu. V tejto súvislosti Všeobecný súd konštatoval, že riziká uvádzané spoločnosťou AW neboli preukázané. Komisia pritom v zásade nie je povinná vo svojich rozhodnutiach spresniť dôvody, pre ktoré nezohľadnila nepreukázané skutočnosti. Všeobecný súd teda v uvedených bodoch napadnutého rozsudku neuviedol odôvodnenie, ktoré malo byť uvedené v spornom rozhodnutí, ale uviedol odôvodnenie, ktorým sa zamietla argumentácia, ktorá mu bola predložená a ktoré smerovali k preukázaniu údajného nedostatku odôvodnenia sporného rozhodnutia.

161

Napokon pod zámienkou údajného nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozsudku sa AW v skutočnosti snaží dosiahnuť od Súdneho dvora nové posúdenie skutkového stavu, čo nepatrí do jeho právomoci.

162

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba tretiu časť druhého odvolacieho dôvodu zamietnuť ako sčasti neprípustnú a sčasti nedôvodnú.

163

Štvrtá časť druhého odvolacieho dôvodu týkajúca sa analýzy objemu dopravy a príjmov, ktoré treba zohľadniť, je založená na skreslení sporného rozhodnutia, nahradení iného odôvodnenia, než je odôvodnenie uvedeného rozhodnutia Všeobecným súdom, nesprávnom uplatnení kritéria súkromného investora, porušení zásady prednosti práva Únie, porušení pravidiel v oblasti dokazovania a nedostatku odôvodnenia.

164

AW uvádza, že v bode 152 sporného rozhodnutia sa uvádza, že „je veľmi pochybné“, aby súkromný investor súhlasil s výpočtom náhrady pre AW na základe štúdie WSA z roku 1999 namiesto štúdie WSA z roku 2004, a zdôrazňuje, že Komisia pri tomto konštatovaní nedisponovala dôkazom o tom, že to tak je. Dôkazné bremeno prináležiace Komisii však nemôže podporiť jej záver, podľa ktorého kritérium súkromného investora nebolo splnené. Všeobecný súd preto tým, že v bode 153 napadnutého rozsudku uviedol, že sporné rozhodnutie bolo dostatočne odôvodnené, pokiaľ ide o uplatnenie tohto kritéria, uplatnil nesprávne právne kritérium, skreslil zjavný význam sporného rozhodnutia a nahradil odôvodnenie tohto rozhodnutia svojím odôvodnením.

165

AW sa domnieva, že výrazy použité Komisiou, rovnako ako celá štruktúra sporného rozhodnutia, svedčia o tom, že Komisia zaobchádzala s kritériom súkromného investora ako s výnimkou, ktorú mala preskúmať až na žiadosť spoločnosti AW, takže bod 142 napadnutého rozsudku, ktorý konštatuje opak, nie je presvedčivý.

166

AW uvádza, že bod 154 napadnutého rozsudku sa vyjadruje len k jednotlivým prínosom štúdie WSA z roku 2004 v porovnaní so štúdiou WSA z roku 1999 na účely analýzy finančnej situácie spoločnosti AW, ktorá predchádzala predmetnej legislatívnej zmene. Súkromný investor sa však neobmedzuje na konštatovanie, že niektoré prvky vzorca by mohli byť zvolené odlišne, ale rozhoduje sa medzi možnosťou tohto vzorca a inými dostupnými možnosťami v závislosti od ich konečného výsledku. Odôvodnenie Všeobecného súdu nevysvetľuje, prečo sa príloha 6 nenachádza medzi týmito alternatívami, ktoré by takýto investor prípadne zohľadnil, takže odôvodnenie napadnutého rozsudku je v tomto bode neprimerané.

167

Okrem toho Všeobecný súd sa tým, že do svojej analýzy začlenil cieľ zákona z 28. júla 2005, pri tom istom odôvodnení dopustil pochybení uvedených v bode 82 tohto rozsudku. Keďže z odôvodnenia uvedeného bodu 154 nevyplýva možnosť, ktorú Všeobecný súd považoval za možnosť, ktorú by zvažoval súkromný investor, je toto odôvodnenie neprimerané. Predovšetkým nie je jasné, či Všeobecný súd zvažoval dohodu dosiahnutú medzi stranami len so zmenou aktualizácie základného finančného modelu s údajmi zo štúdie WSA z roku 2004 o objeme dopravy, teda s hornou hranicou sadzieb virtuálneho mýta, alebo dohodu založenú na aktualizovanom základnom finančnom modeli, ale bez stanovenia hornej hranice. V prvom prípade je odôvodnenie Všeobecného súdu rozporuplné, pretože podľa Všeobecného súdu na účely „zabezpečenia náhrady“ takáto horná hranica nie je potrebná, pretože IRR bola 7,42 %, a v druhom prípade je zrejmé, že horná hranica sadzieb virtuálneho mýta mala byť preskúmaná.

168

V tejto súvislosti AW ďalej uvádza, že ďalšia možnosť poskytnutá súkromnému investorovi mohla spočívať v dohode bez aktualizácie prognózy objemu dopravy základného finančného modelu, ale s hornou hranicou sadzieb virtuálneho mýta, ktorá mohla viesť k IRR nižšej než 7,42 %. Súkromný investor by však samozrejme neplatil len s jediným cieľom použiť „dobrú“ štúdiu. „Dobrá“ štúdia je teda sama osebe irelevantná. Kritérium súkromného investora totiž predpokladá analýzu „celého balíka“, takže analýza Všeobecného súdu predstavuje nesprávne uplatnenie tohto kritéria. Všeobecný súd rovnako nezohľadnil tvrdenie spoločnosti AW, podľa ktorého sa súkromný investor domnieval, že žiadna z dostupných štúdií nie je vhodná na dosiahnutie sledovaného cieľa, čo zodpovedá záverom finančného poradcu Poľskej republiky, čo nemohol žiadny investor prehliadnuť.

169

Komisia argumentáciu spoločnosti AW odmieta.

170

Štvrtou časťou druhého odvolacieho dôvodu AW vytýka Všeobecnému súdu, že v bodoch 142, 153 a 154 napadnutého rozsudku použil nesprávne právne kritériá, skreslil zmysel sporného rozhodnutia, nahradil odôvodnenie tohto rozhodnutia vlastným odôvodnením, nedostatočne odôvodnil napadnutý rozsudok a neodpovedal na niektoré z jej tvrdení.

171

Najskôr, pokiaľ ide o argumentáciu spoločnosti AW, podľa ktorej Všeobecný súd v bode 142 napadnutého rozsudku nesprávne odmietol jej argumentáciu, podľa ktorej Komisia zaobchádzala s kritériom súkromného investora ako s výnimkou, treba pripomenúť, že Všeobecný súd sa v tomto bode domnieval, že AW nedokázala v konaní pred ním túto istú argumentáciu podporiť, keďže „ak Komisia skutočne preskúmala sumu preplatku, tak ako vyplývala zo správy PwC… pred zaoberaním sa kritériom súkromného investora, definitívne rozhodla o existencii hospodárskej výhody a výške preplatku až po preskúmaní tohto kritéria…“.

172

V tejto súvislosti treba konštatovať, že zo sporného rozhodnutia jednoznačne vyplýva, že od bodov 125 a 126 tohto rozhodnutia Komisia vykonala celú svoju analýzu existencie hospodárskej výhody s vyhliadkou, že na základe koncesnej zmluvy prináleží Poľskej republike nahradiť spoločnosti AW škodu spôsobenú zákonom z 28. júla 2005 a že náhrada presahujúca túto škodu predstavuje hospodársku výhodu v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ. Z toho vyplýva, že táto analýza v podstate zodpovedá analýze, ktorú bola táto inštitúcia povinná vykonať podľa zásady súkromného hospodárskeho subjektu.

173

Keďže tento súlad uvedenej analýzy s touto zásadou bol navyše zdôraznený Komisiou v bode 152 sporného rozhodnutia a spresnený Všeobecným súdom v bodoch 152 až 154 a 165 až 171 napadnutého rozsudku, argumentáciu spoločnosti AW treba zamietnuť ako nedôvodnú.

174

Ďalej, pokiaľ ide o kritiku spoločnosti AW namierenú proti poslednej vete bodu 153 napadnutého rozsudku, treba pripomenúť, že v tomto bode Všeobecný súd rozhodol, že „vzhľadom na to, že bolo ‚veľmi pochybné‘, že by rozumný súkromný subjekt súhlasil s výpočtom náhrady na základe štúdie WSA z roku 1999, a nie na základe [neskoršej štúdie WSA z roku 2004], [Komisia] dostatočne jasne uviedla, že z dokumentov v spise nevyplýva, že by takýto hospodársky subjekt použil štúdiu WSA z roku 1999 a odôvodnila svoje posúdenie s odkazom na väčšiu aktuálnosť štúdie WSA z roku 2004“.

175

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že výklad rozhodnutia v oblasti štátnej pomoci, ktorý prijala Komisia pri výkone svojich právomocí, patrí do rámca právneho posúdenia prináležiaceho Všeobecnému súdu a Súdnemu dvoru (pozri v tomto zmysle rozsudok z 26. marca 2020, Larko/Komisia, C‑244/18 P, EU:C:2020:238, body 102 a 105).

176

Okrem toho výklad konkrétneho bodu takéhoto rozhodnutia sa musí uskutočniť v kontexte celého dotknutého rozhodnutia (pozri v tomto zmysle rozsudok z 26. marca 2020, Larko/Komisia, C‑244/18 P, EU:C:2020:238, bod 111).

177

V prejednávanej veci treba tvrdenie Komisie v bode 152 sporného rozhodnutia, podľa ktorého je „veľmi pochybné“, že by súkromný subjekt využil štúdiu WSA z roku 1999, vykladať v kontexte situácie v prejednávanej veci, ako to vyplýva najmä z bodu 135 sporného rozhodnutia, v ktorom Komisia spresnila, že je potrebné vychádzať zo súčasnej prognózy zákona z 28. júla 2005 o doprave a príjmoch.

178

Z toho vyplýva, že Všeobecný súd v bode 153 napadnutého rozsudku na rozdiel od toho, čo tvrdí AW, ani nepoužil nesprávne právne kritérium, ani neskreslil zmysel sporného rozhodnutia. Všeobecný súd nenahradil odôvodnenie sporného rozhodnutia vlastným odôvodnením, ale tým, že odmietol argumentáciu, ktorú pred ním uviedla AW, potvrdil odôvodnenie tohto rozhodnutia.

179

Napokon, pokiaľ ide o argumentáciu spoločnosti AW smerujúcu proti bodu 154 napadnutého rozsudku, treba na úvod uviesť, že táto argumentácia vychádza z nesprávneho pochopenia uplatniteľného kritéria. Ako totiž v podstate pripomenul Všeobecný súd v tomto bode napadnutého rozsudku, súkromný dlžník v situácii Poľskej republiky, ktorý bol povinný zaplatiť spoločnosti AW sumu v rámci svojho zmluvného vzťahu s ňou z dôvodu škody, ktorú jej spôsobil prijatím zákona z 28. júla 2005, mal za cieľ zabezpečiť odškodnenie spoločnosti AW len za nepriaznivé dôsledky vyplývajúce z tohto zákona.

180

Úvaha Všeobecného súdu, podľa ktorej vzhľadom na tento cieľ nič neumožňuje domnievať sa, že súkromný hospodársky subjekt by skôr vychádzal z údajov štúdie WSA z roku 1999, než z údajov štúdie WSA z roku 2004, vyžadoval dodatočné určenie znalca alebo uprednostnil použitie údajov štúdie FM z roku 2005, teda umožňuje jasne pochopiť, na rozdiel od toho, čo tvrdí AW, že takýto súkromný hospodársky subjekt by spomedzi všetkých dostupných možností zohľadnil aj nedokonalé posúdenie, ktoré by umožnilo lepšie určiť nepriaznivé dôsledky uvedeného zákona s cieľom zabezpečiť, aby poskytnutá náhrada škody bola v súlade so zmluvnými povinnosťami bez toho, aby ich prevyšovala.

181

Z toho vyplýva, že táto úvaha uplatňuje primerané kritérium a poskytuje jasnú a koherentnú odpoveď na celú argumentáciu spoločnosti AW zhrnutú v bodoch 134, 136 a 147 až 150 napadnutého rozsudku.

182

V rozsahu, v akom AW tvrdí, že uvedené odôvodnenie je nevhodné, keďže mali byť zohľadnené iné možnosti ako tie, ktoré použila Komisia a potvrdil Všeobecný súd, stačí uviesť, že AW tým v skutočnosti žiada Súdny dvor, aby vykonal nové posúdenie skutkového stavu, čo nepatrí do jeho právomoci.

183

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba štvrtú časť druhého odvolacieho dôvodu zamietnuť ako sčasti neprípustnú a sčasti nedôvodnú.

184

Druhá časť tretieho odvolacieho dôvodu týkajúca sa úrovne IRR reálneho mýta je založená na nedostatku odôvodnenia, na porušení povinnosti preskúmania, ktorú má Všeobecný súd, a na porušení pravidiel v oblasti dokazovania.

185

AW tvrdí, že odôvodnenie uvedené v bodoch 120 až 127 napadnutého rozsudku nepostačuje na podporu zamietnutia jej tvrdení zhrnutých v bode 115 tohto rozsudku. Všeobecný súd sa na úvod uspokojil so zhrnutím svojho záveru bez toho, aby vykonal komplexné hospodárske posúdenie, a teda nesplnil svoju povinnosť overiť, či sa sporné rozhodnutie zakladalo na presných, spoľahlivých, koherentných a komplexných dôkazoch, ako ani svoju povinnosť dodržiavať pravidlá dokazovania.

186

Bod 120 napadnutého rozsudku je totiž venovaný výlučne prínosom štúdií WSA z rokov 1999 a 2004 a neodpovedá na tvrdenie zhrnuté v bode 115 tohto rozsudku. Skutočnosť, že štúdia WSA z roku 1999 je menej relevantná ako štúdia WSA z roku 2004, neznamená, že táto posledná uvedená štúdia je spoľahlivá. Odôvodnenie uvedené v bode 121 uvedeného rozsudku nesúvisí s relevantnou otázkou, či bola IRR vo výške 7,42 % primerane identifikovaná. Bod 122 napadnutého rozsudku spomína uvedené tvrdenie bez toho, aby akýmkoľvek spôsobom vysvetlil dôvody, pre ktoré by aktualizácia určitých údajov týkajúcich sa dopravy a príjmov v rámci štúdie v oblasti iného úseku diaľnice nebola relevantná. V bode 123 tohto rozsudku sa Všeobecný súd znovu venoval porovnaniu príslušného prínosu štúdií WSA z rokov 1999 a 2004 a potvrdil, že určenie znalca nebolo potrebné, čo nebolo nijako odôvodnené a viedlo k neoprávnenému obráteniu dôkazného bremena. Odôvodnenie bodu 124 uvedeného rozsudku tiež nijako nesúvisí s uvedenou otázkou. Bod 125 napadnutého rozsudku sa týka výlučne druhého tvrdenia súvisiaceho so štúdiou FM z roku 2005 a jeho bod 126 odpovedá len na tretie tvrdenie týkajúce sa modelu PwC založeného na reálnom výbere mýta.

187

Okrem toho Všeobecný súd porušil svoju povinnosť overiť, či sa sporné rozhodnutie zakladalo na presných, spoľahlivých, koherentných a komplexných dôkazoch a nedodržal pravidlá dokazovania, keď nesprávne rozhodol, že Komisia nebola povinná hľadať doplňujúce informácie týkajúce sa použiteľnosti štúdie FM z roku 2005. V tejto súvislosti hoci Komisia má povinnosť posúdiť dôkazy nestranne a dôkladne, z bodu 138 sporného rozhodnutia vyplýva, že Komisia pri vylúčení tejto štúdie ako nepoužiteľnej vychádzala výlučne z informácií získaných od Poľskej republiky. Vzhľadom na konfliktný charakter vzťahu medzi týmto členským štátom a spoločnosťou AW a skutočnosť, že uvedený členský štát opomenul spomenúť štúdiu FM z roku 2005, mala byť Komisia obozretnejšia a požiadať Poľskú republiku alebo tretie osoby o doplňujúce informácie.

188

Komisia sa domnieva, že AW kritizuje dôkaznú hodnotu dôkazov, pričom tvrdí, že neboli spoľahlivé, spochybňuje ich úplnosť a tvrdí, že malo byť zadané vypracovanie dodatočnej správy. Touto argumentáciou sa AW v podstate snaží o opätovné preskúmanie posúdenia Všeobecného súdu, čo nepatrí do právomoci Súdneho dvora. Okrem toho Komisia a Poľská republika odmietajú argumentáciu spoločnosti AW vo veci samej.

189

Svojou argumentáciou uvedenou v rámci druhej časti tretieho odvolacieho dôvodu, ktorá sa týka bodov 120 až 127 napadnutého rozsudku, AW tvrdí, že odôvodnenie napadnutého rozsudku je nedostatočné, že Všeobecný súd vykonal nedostatočné súdne preskúmanie, porušil pravidlá dokazovania, že neodpovedal na argumentáciu spoločnosti AW zhrnutú v bode 115 napadnutého rozsudku a obrátil dôkazné bremeno.

190

V prvom rade, pokiaľ ide o údajné opomenutie Všeobecného súdu odpovedať na argumentáciu spoločnosti AW zhrnutú v bode 115 napadnutého rozsudku, treba pripomenúť, že touto argumentáciou AW tvrdila, že závery Komisie týkajúce sa štúdie WSA z roku 2004 boli zjavne nesprávne, keďže dôkazná hodnota štúdií o objeme dopravy bola obmedzená, a že v prípade neexistencie spoľahlivej štúdie objemu dopravy by sa zmluvné strany dohodli na metóde, podľa ktorej boli pôvodné očakávania spoločnosti AW z hľadiska návratnosti použité ako základ, boli však znížené uplatnením hornej hranice sadzby virtuálneho mýta na úroveň, ktorú Poľská republika považovala za prijateľnú.

191

Uvedenou argumentáciou AW teda tvrdila, že štúdia WSA z roku 2004 mala nedostatočnú dôkaznú hodnotu v porovnaní so štúdiou WSA z roku 1999, ktorej AW v podstate priznala dostatočnú dôkaznú hodnotu, pričom sa opierala o metodológiu dohodnutú medzi zmluvnými stranami.

192

Na rozdiel od toho, čo tvrdí AW, však Všeobecný súd v bodoch 122 až 124 napadnutého rozsudku túto argumentáciu výslovne odmietol.

193

Na jednej strane totiž v týchto bodoch uviedol, po prvé, že WSA predložila sled štúdií pripravených tým istým poradcom, pričom použil rovnakú metodológiu na účely vypracovania prognóz objemu dopravy a príjmov týkajúcich sa diaľnice A 2, po druhé, že štúdia WSA z roku 2004, pripravená pre samotnú AW, mala za cieľ aktualizovať prognózy objemu dopravy a príjmy, po tretie, že táto štúdia umožnila aktualizovať prognózy objemu dopravy a príjmov, ktoré boli predložené v štúdii WSA z roku 1999 s prihliadnutím na skutočný vývoj objemu dopravy a príjmov na dotknutom úseku diaľnice A 2 a hospodársky vývoj Poľska, po štvrté, že štúdia WSA z roku 2004 v dôsledku toho obsahuje relevantnejšie prognózy objemu dopravy a príjmov než prognózy obsiahnuté v štúdii WSA z roku 1999 a presnejšie odráža hospodársku realitu trhu v čase zmien vykonaných zákonom z 28. júla 2005 a po piate, že príloha 6 uvádza finančný model, na ktorom sa zmluvné strany dohodli na účely výpočtu IRR tesne pred zmenami vykonanými uvedeným zákonom s odkazom na „spis akcionárov [WSA] aktualizovaný k 31. decembru 2004“.

194

Na druhej strane Všeobecný súd na základe toho v bode 124 napadnutého rozsudku dospel k záveru, že „najnovšie prognózy, ktoré pripravila WSA, predstavovali v tomto kontexte relevantnejšie údaje než údaje štúdie WSA z roku 1999“.

195

Ďalej otázka, či za týchto podmienok dôkazy v spise preukazujú alebo nepreukazujú, že dodatočné určenie odborníka bolo alebo nebolo potrebné, patrí do skutkového posúdenia dôkaznej hodnoty týchto dôkazov a na rozdiel od toho, čo tvrdí AW, nijako neobracia dôkazné bremeno.

196

Napokon treba konštatovať, že body 120 až 127 napadnutého rozsudku obsahujú podrobnú analýzu skutočností uvedených v spise z hľadiska argumentácie uvedenej spoločnosťou AW pred Všeobecným súdom a poskytujú presné odôvodnenie vo vzťahu k relevantnosti a dôkaznej hodnote každého z dôkazov uvedených v týchto bodoch. Všeobecný súd v uvedených bodoch preskúmal dôkaznú hodnotu štúdií WSA z rokov 1999 a 2004, skutočných údajov o objeme dopravy, ktoré AW poskytla Generálnemu riaditeľstvu pre štátne cesty a diaľnice, štúdie vypracovanej v roku 2005 poradcom bánk v oblasti dopravy týkajúcej sa scenára virtuálneho mýta uvedeného v bode 125 napadnutého rozsudku, ako aj štúdie FM z roku 2005. Okrem toho analyzoval vhodnosť modelu PwC založeného na reálnom výbere mýta použitého Komisiou na výpočet výšky predmetnej pomoci.

197

Argumentáciu spoločnosti AW založenú na nedostatočnom odôvodnení bodov 120 až 127 napadnutého rozsudku, nedostatočnom súdnom preskúmaní a porušení pravidiel dokazovania treba teda zamietnuť ako nedôvodnú.

198

Z toho vyplýva, že druhú časť tretieho odvolacieho dôvodu treba zamietnuť ako nedôvodnú.

199

V dôsledku toho treba druhý a tretí odvolací dôvod zamietnuť ako sčasti neprípustný a sčasti nedôvodný.

200

Vo štvrtom odvolacom dôvode týkajúcom sa výpočtu výšky predmetnej pomoci AW tvrdí, že Všeobecný súd skreslil jasný význam dôkazov a spôsobil, že napadnutý rozsudok je nedostatočne odôvodnený.

201

AW uvádza, že Všeobecný súd v bode 192 napadnutého rozsudku uviedol, že virtuálne mýto bolo pred overením v roku 2007 založené na príliš vysokej IRR vo výške 10,77 %. Z prílohy 6, konkrétne z bodu 3 jej prílohy 1, pritom na úvod vyplýva, že virtuálne mýto bolo stanovené na osobitnú sumu vyjadrenú v poľských zlotých (PLN) bez akéhokoľvek odkazu na IRR, ďalej z prílohy 6, najmä z bodu 4 jej prílohy 1, vyplýva, že táto sadzba podliehala indexácii podľa vzorca bez akéhokoľvek odkazu na IRR, a napokon z prílohy 6, konkrétne jej doložky 4 písm. d), vyplýva, že IRR je uplatniteľná až po overení virtuálneho mýta, teda po 1. novembri 2007. Tvrdenie, že sadzby virtuálneho mýta pred októbrom 2007 boli určené použitím IRR, by teda skresľovalo dôkazy uvedené v spise.

202

Bod 193 napadnutého rozsudku je tiež postihnutý skreslením dôkazov, keďže Všeobecný súd v ňom konštatoval, že cieľom modelu založeného na overení nebolo vypočítať nadmernú náhradu, keďže Komisia spochybnila úroveň IRR modelu reálneho výberu mýta, hoci pred overením v roku 2007 táto IRR nezohrávala žiadnu úlohu pri výpočte virtuálneho mýta. AW okrem toho tvrdí, že z konštatovania, podľa ktorého cieľom modelu založeného na overení nebolo vypočítať nadmernú náhradu, nemožno vyvodiť, že pred overením došlo k nadmernej náhrade.

203

Komisia a Poľská republika túto argumentáciu spoločnosti AW odmietajú.

204

V bodoch 192 a 193 napadnutého rozsudku Všeobecný súd konštatoval po prvé, že výška nadmernej náhrady vyčíslená Komisiou zodpovedá rozdielu medzi platbami skutočne vyplatenými spoločnosti AW a sumami, ktoré mala dostať na základe IRR stanovenej podľa modelu PwC založeného na reálnom výbere mýta, a po druhé, že za obdobie od septembra 2005 do októbra 2007 preplatok zodpovedá rozdielu medzi platbami, ktoré AW skutočne získala, a náhradou vypočítanou na základe IRR, ktorú mohla očakávať tesne pred zmenami vykonanými zákonom z 28. júla 2005, po tretie, že IRR vo výške 10,77 % modelu reálneho výberu mýta, ktorý AW použila na stanovenie virtuálnych sadzieb mýta v období pred októbrom 2007, bola už príliš vysoká v porovnaní s IRR, ktorú mohla očakávať, po štvrté, že overovací mechanizmus stanovený v prílohe 6 len potvrdil chybu v IRR, po piate, že za týchto okolností tento overovací mechanizmus nemohol spochybniť skutočnosť, že AW nemala v období od septembra 2005 do októbra 2007 vôbec získať tak vysoké sumy, a po šieste, že overovací mechanizmus v prílohe 6 bol založený na porovnaní medzi IRR modelu založeného na overení a IRR modelu reálneho výberu mýta a umožňoval úpravu sadzieb virtuálneho mýta s prihliadnutím na skutočné údaje o objeme dopravy po zavedení systému virtuálneho mýta.

205

Všeobecný súd na základe toho v bode 193 napadnutého rozsudku dospel k záveru, že „takýto mechanizmus nemá rovnaký cieľ ako odôvodnenie Komisie pri výpočte nadmernej náhrady, keďže Komisia v tomto odôvodnení spochybnila úroveň IRR modelu reálneho výberu mýta“.

206

Z tohto odôvodnenia a tohto záveru však jednoznačne vyplýva, že na rozdiel od toho, čo predpokladá AW, cieľom uvedeného odôvodnenia nie je opísať mechanizmus stanovený v prílohe 6, ale týka sa výpočtu vykonaného Komisiou na účely určenia výšky štátnej pomoci. V týchto bodoch napadnutého rozsudku totiž Všeobecný súd chcel odpovedať na argumentáciu spoločnosti AW zhrnutú v bode 191 tohto rozsudku, ktorá smerovala k preukázaniu neexistencie nadmernej náhrady za obdobie od septembra 2005 do októbra 2007.

207

Z toho vyplýva, že štvrtý odvolací dôvod vychádza z nesprávneho výkladu napadnutého rozsudku, a preto musí byť zamietnutý ako nedôvodný.

208

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba odvolanie zamietnuť.

209

Podľa článku 184 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora ak odvolanie nie je dôvodné, Súdny dvor rozhodne o trovách konania.

210

Podľa článku 138 ods. 1 tohto rokovacieho poriadku, ktorý sa na základe jeho článku 184 ods. 1 uplatní na odvolacie konanie, Súdny dvor uloží účastníkovi konania, ktorý vo veci nemal úspech, povinnosť nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.

211

Keďže AW nemala úspech vo svojich odvolacích dôvodoch a Komisia navrhla uložiť jej povinnosť nahradiť trovy konania, je namieste rozhodnúť, že AW znáša svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť trovy konania vynaložené Komisiou.

212

Podľa článku 140 ods. 1 rokovacieho poriadku, ktorý je mutatis mutandis uplatniteľný na konanie o odvolaní podľa článku 184 ods. 1 tohto rokovacieho poriadku, členské štáty, ktoré vstúpili do konania ako vedľajší účastníci, znášajú svoje vlastné trovy konania. Poľská republika, ktorá sa zúčastnila konania pred Súdnym dvorom, preto znáša svoje vlastné trovy konania.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (druhá komora) rozhodol takto: