–

Fussl Modestraße Mayr GmbH, v zastúpení: M. Koenig a K. Wilmes, Rechtsanwälte,

–

ProSiebenSat.1 Media SE, ProSiebenSat.1 TV Deutschland GmbH a SevenOne Media GmbH, v zastúpení: C. Masch, W. Freiherr Raitz von Frentz a I. Kätzlmeier, Rechtsanwälte,

–

nemecká vláda, v zastúpení: J. Möller a D. Klebs, splnomocnení zástupcovia,

–

Európska komisia, v zastúpení: M. Kellerbauer, L. Malferrari a G. Braun, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 56 ZFEÚ, článku 11 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“), všeobecnej zásady rovnosti zaobchádzania a článku 4 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2010/13/EÚ z 10. marca 2010 o koordinácii niektorých ustanovení upravených zákonom, iným právnym predpisom alebo správnym opatrením v členských štátoch týkajúcich sa poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb (smernica o audiovizuálnych mediálnych službách) (Ú. v. EÚ L 95, 2010, s. 1).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi Fussl Modestraße Mayr GmbH, spoločnosťou založenou podľa rakúskeho práva (ďalej len „Fussl“), a spoločnosťami SevenOne Media GmbH, ProSiebenSat.1 TV Deutschland GmbH a ProSiebenSat.1 Media SE, založenými podľa nemeckého práva, vo veci odmietnutia zo strany spoločnosti SevenOne Media vykonať zmluvu uzavretú so spoločnosťou Fussl, ktorej predmetom je vysielanie televíznej reklamy na módne výrobky, ktoré predáva táto spoločnosť, len na území Freistaat Bayern (Spolková krajina Bavorsko, Nemecko) z dôvodu, že takáto reklama, keďže sa má zaradiť do televíznych programov vysielaných na celom nemeckom území, je v rozpore platným vnútroštátnym právom.

3

Odôvodnenia 5, 8, 41 a 83 smernice 2010/13 stanovujú:

…

…

…

4

Článok 1 tejto smernice, ktorý je súčasťou jej kapitoly I, nazvanej „Definície“, v odseku 1 stanovuje:

„Na účely tejto smernice sa uplatnia tieto definície:

…

…“

5

Článok 4 ods. 1 uvedenej smernice znie takto:

„Členské štáty majú naďalej možnosť požadovať od poskytovateľov mediálnych služieb, na ktorých sa vzťahuje ich právomoc, aby dodržiavali podrobnejšie alebo prísnejšie pravidlá v oblastiach koordinovaných touto smernicou za predpokladu, že tieto pravidlá sú v súlade s právom Únie.“

6

Spolkové krajiny uzavreli 31. augusta 1991 Staatsvertrag für Rundfunk und Telemedien (štátna zmluva o rozhlasovom a televíznom vysielaní, GBI. 1991, s. 745). Znenie tejto zmluvy, ktoré sa uplatní vo veci samej, je znenie vyplývajúce z jej zmeny prostredníctvom Achtzehnter Rundfunkänderungsstaatsvertrag (18. dodatok k štátnej zmluve o vysielaní) z 21. decembra 2015, ktorý nadobudol účinnosť 1. januára 2016 (ďalej len „RStV“).

7

§ 2 RStV, nazvaný „Definície“, v odseku 1 stanovuje:

„Vysielanie je lineárna informačná a komunikačná služba; spočíva v organizácii a vysielaní ponuky vo forme pohybujúcich sa obrazov alebo zvukov, ktoré sú určené verejnosti a majú byť prijímané simultánne na základe programovej štruktúry a pomocou elektromagnetických vĺn.

…“

8

§ 7 RStV s názvom „Zásady obchodnej komunikácie, povinnosti označovať reklamnú povahu“ v odsekoch 2 a 11 stanovuje:

„2.   Reklama tvorí neoddeliteľnú súčasť programu. …

…

11.   Neceloplošné vysielanie reklamy alebo iného obsahu v programe určenom alebo povolenom na celoplošné vysielanie je prípustné len a v rozsahu, v akom to dovoľuje právo spolkovej krajiny, v ktorej sa vysielanie uskutočňuje. Reklama alebo iný obsah súkromných poskytovateľov vysielaná len na časti štátneho územia musia byť osobitne povolené podľa práva spolkovej krajiny; udelenie tohto povolenia môže byť viazané na splnenie podmienok týkajúcich sa obsahu, ktoré ustanoví zákon.

…“

9

Fussl, spoločnosť so sídlom v obci Ort im Innkreis (Rakúsko), prevádzkuje sieť obchodov s módou v Rakúsku, ako aj v spolkovej krajine Bavorsko.

10

Spoločnosť SevenOne Media so sídlom v Unterföhringu (Nemecko) je marketingovou spoločnosťou skupiny ProSiebenSat.1, súkromnoprávneho prevádzkovateľa televízneho vysielania so sídlom v Nemecku.

11

Dňa 25. mája 2018 uzavrela Fussl so spoločnosťou SevenOne Media zmluvu, na základe ktorej sa mala iba v spolkovej krajine Bavorsko vysielať televízna reklama, ktorá mala byť zaradená do programov na celoplošnej stanici ProSieben pomocou bavorských káblových sietí spoločnosti Vodafone Kabel Deutschland GmbH.

12

SevenOne Media následne odmietla plniť túto zmluvu z dôvodu, že vloženie televíznej reklamy, ktorej vysielanie sa obmedzuje na regionálnu úroveň, do programov vysielaných na celom nemeckom území jej zakazuje § 7 ods. 11 RStV.

13

Fussl preto podala návrh na vnútroštátny súd, Landgericht Stuttgart (Krajinský súd Stuttgart, Nemecko), aby spoločnosti SevenOne Media nariadil plniť si povinnosti vyplývajúce z uvedenej zmluvy.

14

Vnútroštátny súd uvádza, že medzi účastníkmi konania nie je sporné, že z technického hľadiska je SevenOne Media schopná v rámci svojich celoplošných vysielaní obmedziť vysielanie dotknutej televíznej reklamy iba na územie spolkovej krajiny Bavorsko.

15

Pokiaľ ide o jednotlivé tvrdenia, ktoré mu boli predložené, tento súd má pochybnosti v prvom rade o tom, že obmedzenie slobodného poskytovania služieb zaručeného článkom 56 ZFEÚ, ktoré je spôsobené zákazom stanoveným v § 7 ods. 11 RStV, môže byť opodstatnené vzhľadom na naliehavý dôvod všeobecného záujmu, ktorý je sledovaný týmto ustanovením, a to ochranou plurality médií.

16

Na jednej strane sa domnieva, že nie je isté, či sa tento cieľ sleduje dostatočne koherentne a systematicky, keďže takýto zákaz sa nevzťahuje na reklamu šírenú výlučne na regionálnej úrovni na internetových stránkach.

17

Na druhej strane sa dá spochybniť aj primeranosť zákazu stanoveného v § 7 ods. 11 RStV, keďže regionálni prevádzkovatelia televízneho vysielania majú len malý prospech z tohto zákazu, zatiaľ čo hospodárske subjekty, ako je Fussl, majú značne obmedzenú možnosti propagovať svoje výrobky.

18

Vnútroštátny súd sa v druhom rade domnieva, že § 7 ods. 11 RStV môže predstavovať nedovolené porušenie slobody zastávať názory a slobody prijímať a rozširovať informácie zaručené článkom 11 Charty a článkom 10 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podpísaného v Ríme 4. novembra 1950 (ďalej len „EDĽP“).

19

Napokon sa tento súd domnieva, že § 7 ods. 11 RStV môže byť v rozpore so zásadou rovnosti zaobchádzania, ktorá je všeobecnou zásadou práva Únie.

20

Za týchto okolností Landgericht Stuttgart (Krajinský súd Stuttgart) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

21

Po prednesení návrhov generálneho advokáta SevenOne Media, ProSiebenSat.1 TV Deutschland a ProSiebenSat.1 Media požiadali podaním doručeným do kancelárie Súdneho dvora 27. októbra 2020 o opätovné začatie ústnej časti konania podľa článku 83 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora.

22

Na podporu svojho návrhu uvedené spoločnosti uviedli, že návrhy prednesené generálnym advokátom obsahujú viacero neprávnych skutkových posúdení, ktoré musia byť opravené, keďže rozsudok, ktorý sa má vyhlásiť, sa nemôže zakladať na chybných skutočnostiach. Podľa ich názoru je tvrdenie uvedené v bode 57 týchto návrhov, podľa ktorého sa reklama na internete úplne odlišuje od televíznej reklamy, z rôznych hľadísk nesprávne.

23

Treba pripomenúť, že podľa článku 252 druhého odseku ZFEÚ má generálny advokát za úlohu nestranne a nezávisle predkladať na verejných zasadnutiach odôvodnené návrhy v prípadoch, ktoré si v súlade so Štatútom Súdneho dvora Európskej únie vyžadujú jeho účasť. Ani návrhy generálneho advokáta, ani odôvodnenie, na základe ktorého k nim dospel, nie sú pre Súdny dvor záväzné (rozsudok z 25. júla 2018, Société des produits Nestlé a i./Mondelez UK Holdings & Services, C‑84/17 P, C‑85/17 P a C‑95/17 P, EU:C:2018:596, bod 31).

24

Štatút Súdneho dvora Európskej únie ani jeho rokovací poriadok navyše neupravujú možnosť účastníkov konania alebo dotknutých subjektov uvedených v článku 23 Štatútu Súdneho dvora podať pripomienky v reakcii na návrhy prednesené generálnym advokátom (pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. decembra 2016, Komisia/Aer Lingus a Ryanair Designated Activity, C‑164/15 P a C‑165/15 P, EU:C:2016:990, bod 31, ako aj citovanú judikatúru).

25

V dôsledku toho nesúhlas jedného z účastníkov konania s návrhmi generálneho advokáta bez ohľadu na otázky, ktoré v nich skúmal, nemôže byť sám osebe dôvodom opodstatňujúcim opätovné začatie ústnej časti konania (rozsudok z 28. februára 2018, mobile.de/EUIPO, C‑418/16 P, EU:C:2018:128, bod 30).

26

Súdny dvor môže podľa článku 83 svojho rokovacieho poriadku kedykoľvek po vypočutí generálneho advokáta rozhodnúť o opätovnom začatí ústnej časti konania, najmä ak usúdi, že nemá dostatok informácií, alebo ak účastník konania uviedol po skončení tejto časti konania novú skutočnosť, ktorá môže mať rozhodujúci vplyv na rozhodnutie Súdneho dvora, alebo ak sa má vo veci rozhodnúť na základe tvrdenia, o ktorom sa nemali možnosť vyjadriť účastníci konania alebo subjekty oprávnené podľa článku 23 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie

27

V prejednávanej veci o takýto prípad nejde.

28

SevenOne Media, ProSiebenSat.1 TV Deutschland a ProSiebenSat.1 Media totiž zakladajú svoj návrh na opätovné začatie ústnej časti konania na viacerých nesprávnych skutkových posúdeniach, ktoré sú údajne uvedené v návrhoch generálneho advokáta.

29

Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora má však v rámci konania podľa článku 267 ZFEÚ, ktoré je založené na jasnom rozdelení úloh medzi vnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom, výlučne vnútroštátny súd právomoc zistiť a posúdiť skutkový stav veci, ako aj vykladať a uplatňovať vnútroštátne právo (rozsudok z 18. februára 2016, Finanmadrid EFC, C‑49/14, EU:C:2016:98, bod 27 a citovaná judikatúra).

30

V prejednávanej veci teda prináleží výlučne vnútroštátnemu súdu, aby posúdil skutočnosti uvádzané spoločnosťami SevenOne Media, ProSiebenSat.1 TV Deutschland a ProSiebenSat.1 Media na podporu svojho návrhu na opätovné začatie ústnej časti konania, ak by tento súd dospel k záveru, že takéto posúdenie je nevyhnutné na vyriešenie sporu vo veci samej najmä vzhľadom na výklad práva Únie poskytnutý Súdnym dvorom v rámci svojej odpovede na návrh na začatie prejudiciálneho konania.

31

Súdny dvor sa teda po vypočutí generálneho advokáta domnieva, že má dostatok informácií na základe jednotlivých tvrdení, ktoré boli pred ním náležite prejednané.

32

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti nie je potrebné nariadiť opätovné začatie ústnej časti konania.

33

Svojimi štyrmi otázkami, ktoré treba preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa majú článok 4 ods. 1 smernice 2010/13, zásada rovnosti zaobchádzania, článok 56 ZFEÚ, ako aj článok 11 Charty vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá zakazuje prevádzkovateľom televízneho vysielania zaradiť do svojich programov, ktoré sa vysielajú na celom štátnom území, televízne reklamy, ktorých vysielanie sa obmedzí na regionálnu úroveň.

34

Pokiaľ ide v prvom rade o prípadný vplyv smernice 2010/13 na odpoveď na prejudiciálne otázky, ako boli preformulované v predchádzajúcom bode, nemecká vláda tvrdí, že článok 1 ods. 1 písm. e) tejto smernice, tak ako ho do nemeckého práva preberá § 2 ods. 1 a § 7 ods. 2 a 11 RStV, zakotvuje „zásadu simultánneho sledovania“ v tom zmysle, že RStV neobsahuje „prísnejšie alebo detailnejšie“ ustanovenia v zmysle článku 4 ods. 1 uvedenej smernice, ktorých súlad s právom Únie by mohol byť preskúmaný.

35

Taký výklad článku 1 ods. 1 písm. e) smernice 2010/13 však nemožno prijať.

36

Odkaz na pojem „simultánne sledovanie programov“ uvedený v článku 1 ods. 1 písm. e) smernice 2010/13 totiž nemožno chápať v tom zmysle, že by ukladal členským štátom povinnosť zabezpečiť, aby reklamy alebo iné obsahy obsiahnuté v televíznom programe určenom alebo povolenom na vysielanie na celoplošnej úrovni boli bez povolenia systematicky vysielané na celom ich území, ako to v prejednávanej veci stanovuje § 7 ods. 11 RStV.

37

Okrem skutočnosti, že článok 1 ods. 1 písm. e) smernice 2010/13 sa obmedzuje na definovanie pojmu „televízne vysielanie“ alebo „televízna relácia“, pričom výslovne odkazuje na simultánne sledovanie „programov“, a teda sám osebe neukladá povinnosť v oblasti televíznej reklamy, zo štruktúry tejto smernice vyplýva, že pojem „simultánne sledovanie“ sa má chápať vzhľadom na rozlišovanie, na ktorom spočíva uvedená smernica, medzi tzv. lineárnymi audiovizuálnymi mediálnymi službami uvedenými v tomto ustanovení, a tzv. nelineárnymi audiovizuálnymi mediálnymi službami, ktorými sú „audiovizuálne mediálne služby na požiadanie“, ako sú definované v článku 1 ods. 1 písm. g) tej istej smernice, pričom odkazuje na skutočnosť, že pri týchto službách k „sledovaniu programov“ dochádza „v momente, ktorý si užívateľ zvolil, a na jeho osobitnú žiadosť na základe katalógu programov zostaveného poskytovateľom mediálnej služby“.

38

Pojem „simultánne sledovanie“ v zmysle článku 1 ods. 1 písm. e) smernice 2010/13 treba teda chápať vzhľadom na lineárnu povahu audiovizuálnej mediálnej služby, ktorú predstavuje televízne vysielanie, ako znamenajúce to, že všetci diváci, ktorým je program určený, ho pozerajú simultánne na základe chronologickej programovej štruktúry bez ohľadu na výber a požiadavku používateľa.

39

Tento pojem teda sám osebe neznamená, že pri vysielaní televíznej reklamy nemôže dochádzať k rozdielom, najmä obmedzením tohto vysielania na časť územia členského štátu.

40

Ďalej, pokiaľ ide o prípadný vplyv článku 4 ods. 1 smernice 2010/13 na odpoveď na prejudiciálne otázky tak, ako boli preformulované v bode 33 tohto rozsudku, treba pripomenúť, že z tohto ustanovenia, ako aj z odôvodnení 41 a 83 tejto smernice vyplýva, že na to, aby sa zabezpečilo, že záujmy spotrebiteľov ako televíznych divákov sú plne a riadne chránené, členské štáty majú možnosť, pokiaľ ide o poskytovateľov audiovizuálnych mediálnych služieb, ktorí spadajú do ich právomoci, stanoviť podrobnejšie a prísnejšie pravidlá a za určitých okolností odlišné podmienky v oblastiach, na ktoré sa vzťahuje uvedená smernica, za predpokladu, že tieto pravidlá sú v súlade s právom Únie a osobitne s jej všeobecnými zásadami (rozsudok z 18. júla 2013, Sky Italia, C‑234/12, EU:C:2013:496, bod 13).

41

Ako v podstate uviedol generálny advokát v bode 22 svojich návrhov, pravidlo vyplývajúce z § 7 ods. 11 RStV síce patrí do oblasti, na ktorú sa vzťahuje smernica 2010/13, teda do oblasti televíznej reklamy upravenej článkami 19 až 26 tejto smernice, ktorých cieľom je chrániť spotrebiteľov ako divákov pred nadmernou televíznou reklamou (rozsudok z 18. júla 2013, Sky Italia, C‑234/12, EU:C:2013:496, bod 17), týka sa však špecifickej oblasti, ktorá nie je upravená uvedenými článkami a navyše ani nemá za cieľ ochranu televíznych divákov.

42

Z toho vyplýva, že opatrenie stanovené v § 7 ods. 11 RStV nemožno kvalifikovať ako „podrobnejšie“ alebo „prísnejšie“ pravidlo v zmysle článku 4 ods. 1 smernice 2010/13 a že toto opatrenie nepatrí do pôsobnosti uvedenej smernice.

43

Pokiaľ ide v druhom rade o preskúmanie súladu vnútroštátneho opatrenia, o aké ide vo veci samej, s ohľadom na základnú slobodu poskytovania služieb zaručenú článkom 56 ZFEÚ, treba pripomenúť, že za obmedzenia tejto slobody treba považovať všetky opatrenia, ktoré výkon tejto slobody zakazujú, prekážajú mu alebo ho robia menej príťažlivým (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 4. mája 2017, Vanderborght, C‑339/15, EU:C:2017:335, bod 61 a citovanú judikatúru).

44

Pojem „obmedzenie“ sa vzťahuje predovšetkým na opatrenia prijaté členským štátom, ktoré, hoci sa uplatňujú bez rozdielu, ovplyvňujú voľný pohyb služieb v iných členských štátoch (rozsudok zo 4. mája 2017, Vanderborght, C‑339/15, EU:C:2017:335, bod 62 a citovaná judikatúra).

45

V tejto súvislosti Fussl tvrdí, že zákaz stanovený v § 7 ods. 11 RStV bráni osobitným marketingovým potrebám hospodárskeho subjektu, ktorý nie je rezidentom a ktorý má veľkosť stredného podniku, akým je táto spoločnosť usilujúca sa o preniknutie na nemecký trh tak, že sa najprv sústredí na jeden región, vo svojej spádovej oblasti, konkrétne na spolkovú krajinu Bavorsko.

46

Na jednej strane by vysielanie televíznej reklamy v rámci celoplošných programov na celom nemeckom území bolo príliš nákladné a mohlo by viesť k príliš vysokému dopytu, ktorý by sa nedal uspokojiť.

47

Na druhej strane by vysielanie televíznej reklamy regionálnymi prevádzkovateľmi televízneho vysielania malo veľmi obmedzený reklamný dopad. Toto je spojené s tým, že programy vysielané týmito regionálnymi stanicami majú dosah na len veľmi obmedzený počet televíznych divákov, t. j. približne 5 % z celkového počtu nemeckých divákov.

48

V tejto súvislosti treba konštatovať, že vnútroštátne opatrenie, o aké ide vo veci samej, v rozsahu, v akom zakazuje prevádzkovateľom televízneho vysielania vysielať v rámci svojich celoplošných programov regionálnu televíznu reklamu, ktorá má byť najmä v prospech inzerentov usadených v iných členských štátoch, akým je v prejednávanej veci Fussl, obsahuje obmedzenie slobodného poskytovania služieb tak na úkor poskytovateľov reklamných služieb, ktorými sú títo prevádzkovatelia televízneho vysielania, ako aj osôb, ktorým sú tieto služby určené, t. j. zadávatelia reklamy, ktorí si želajú propagovanie svojich výrobkom alebo služieb v inom členskom štáte, no chcú obmedziť toto propagovanie na regionálnu úroveň (pozri v tomto zmysle rozsudky z 28. októbra 1999, ARD, C‑6/98, EU:C:1999:532, bod 49, a zo 17. júla 2008, Corporación Dermoestética, C‑500/06, EU:C:2008:421, bod 33).

49

V prejednávanej veci § 7 ods. 11 RStV tým, že bráni hospodárskym subjektom nerezidentom, akým je Fussl, využívať služby vysielania televíznej reklamy na nemeckom území, môže predstavovať prekážku ich prístupu na trh tohto členského štátu.

50

Existenciu tejto prekážky slobodného poskytovania služieb nemožno spochybniť ani okolnosťou, na ktorú odkazuje vnútroštátny súd v rámci svojej druhej a tretej otázky, že každá spolková krajina môže na základe „otvoreného ustanovenia“, ktoré je obsiahnuté v § 7 ods. 11 RStV, stanoviť vo svojej právnej úprave režim udeľovania povolení, podľa ktorého je za určitých podmienok takéto vysielanie televíznej reklamy na regionálnej úrovni prípadne dovolené.

51

V tejto súvislosti totiž stačí uviesť, že z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že ide len o možnosť, ktorú doposiaľ nevyužila žiadna spolková krajina, takže je potrebné konštatovať, že lege lata zákaz obmedzujúci prevádzkovateľov televízneho vysielania zaradiť do svojich programov vysielaných na celom štátnom území televízne reklamy, ktorých vysielanie je obmedzené na regionálnu úroveň, ako je stanovené v § 7 ods. 11 RStV, a z toho vyplývajúce obmedzenie slobodného poskytovania služieb, sú preukázané.

52

Pokiaľ ide ďalej o prípadné odôvodnenie takéhoto obmedzenia, z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že obmedzenie základnej slobody zaručenej Zmluvou o FEÚ môže byť napriek tomu prípustné, ale len pod podmienkou, že dotknuté vnútroštátne opatrenie zodpovedá naliehavému dôvodu všeobecného záujmu, je vhodné na zabezpečenie dosiahnutia sledovaného cieľa a nejde nad rámec toho, čo je na jeho dosiahnutie nevyhnutné (pozri v tomto zmysle najmä rozsudky zo 4. mája 2017, Vanderborght, C‑339/15, EU:C:2017:335, bod 65, a z 11. decembra 2019, TV Play Baltic, C‑87/19, EU:C:2019:1063, bod 37, ako aj citovanú judikatúru).

53

Zo spisu predloženého Súdnemu dvoru, z návrhu na začatie prejudiciálneho konania a z písomných pripomienok nemeckej vlády, ako to navyše potvrdzuje dôvodová správa k 18. dodatku k štátnej zmluve o vysielaní, vyplýva, že cieľom § 7 ods. 11 RStV je vyhradiť príjmy z regionálnej televíznej reklamy regionálnym a miestnym prevádzkovateľom televízneho vysielania tým, že sa im zabezpečí zdroj financovania, a teda ich trvalá udržateľnosť, aby mohli prispievať k pluralitnému charakteru programovej televíznej ponuky poskytovaním obsahov regionálnej a miestnej povahy.

54

Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora pritom zachovanie pluralitného charakteru ponuky televíznych programov, ktorá sa má zabezpečiť politikou v oblasti kultúry, môže predstavovať naliehavý dôvod všeobecného záujmu odôvodňujúci obmedzenie slobodného poskytovania služieb (pozri v tomto zmysle rozsudky z 13. decembra 2007, United Pan‑Europe Communications Belgium a i., C‑250/06, EU:C:2007:783, body 41 a 42, ako aj z 22. decembra 2008, Kabel Deutschland Vertrieb und Service, C‑336/07, EU:C:2008:765, body 37 a 38).

55

Súdny dvor tiež už rozhodol, že ochrana slobôd upravených v článku 11 Charty, ktorý v odseku 2 zakotvuje slobodu a pluralitu médií, je nepochybne cieľom verejného záujmu, ktorého význam je potrebné zdôrazniť najmä v demokratickej a pluralitnej spoločnosti, a ktorý je spôsobilý odôvodniť obmedzenie slobody usadiť sa (rozsudok z 3. septembra 2020, Vivendi, C‑719/18, EU:C:2020:627, bod 57 a citovaná judikatúra).

56

Hoci cieľ spočívajúci v zachovaní plurality médií, ktorý sleduje § 7 ods. 11 RStV, môže predstavovať naliehavý dôvod všeobecného záujmu, je ešte potrebné, ako už bolo pripomenuté v bode 52 tohto rozsudku, aby obmedzenie slobodného poskytovania služieb, ktoré obsahuje toto vnútroštátne ustanovenie, bolo odôvodnené, aby toto obmedzenie bolo vhodné na zabezpečenie dosiahnutia sledovaného cieľa a aby nešlo nad rámec toho, čo je na jeho dosiahnutie nevyhnutné.

57

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že hoci tento cieľ tým, že je spojený so základným právom na slobodu prejavu, vyhradzuje vnútroštátnym orgánom širokú mieru voľnej úvahy, nič to nemení na tom, že požiadavky vyplývajúce z opatrení na dosiahnutie tohto cieľa nesmú byť v žiadnom prípade neprimerané na zabezpečenie dosiahnutia uvedeného cieľa, ktorý sledujú, alebo byť neprimerané k tomuto cieľu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 13. decembra 2007, United Pan‑Europe Communications Belgium a i., C‑250/06, EU:C:2007:783, bod 44).

58

Preto treba po prvé overiť, či je tento zákaz vhodný na zabezpečenie dosiahnutia cieľa všeobecného záujmu spojeného so zabezpečením plurality médií, ktorý toto opatrenie sleduje.

59

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora vnútroštátna právna úprava môže sama osebe zaručiť dosiahnutie sledovaného cieľa len v prípade, že skutočne zodpovedá snahe dosiahnuť tento cieľ koherentným a systematickým spôsobom (rozsudky z 10. marca 2009, Hartlauer, C‑169/07, EU:C:2009:141, bod 55, a z 11. júla 2019, A, C‑716/17, EU:C:2019:598, bod 24, ako aj citovaná judikatúra).

60

V prejednávanej veci vnútroštátny súd, účastníci konania vo veci samej, ako aj Európska komisia však majú pochybnosti o tom, či § 7 ods. 11 RStV spĺňa túto požiadavku koherentnosti, najmä vzhľadom na to, že zákaz, ktorý stanovuje toto vnútroštátne ustanovenie, sa neuplatňuje na reklamu poskytovanú výlučne na regionálnej úrovni prostredníctvom rôznych internetových platforiem.

61

V tejto súvislosti vnútroštátnemu súdu prináleží, aby overil, či reklamné služby poskytované na internetových platformách predstavujú skutočnú konkurenciu pre regionálnych a miestnych prevádzkovateľov televízneho vysielania na trhu regionálnej reklamy a ohrozenie príjmov, ktoré im z tejto reklamy plynú.

62

V tomto kontexte vnútroštátny súd okrem toho uviedol, že § 7 ods. 11 RStV stavia prevádzkovateľov televízneho vysielania, ako aj inzerentov rezidentov a nerezidentov, ktorí chcú vysielať televíznu reklamu na regionálnej úrovni, do menej výhodného postavenia než ostatných poskytovateľov mediálnych služieb na internetových platformách, keďže títo poskytovatelia mediálnych služieb na internetových platformách majú právo rozlišovať svoju ponuku pre jednotlivé regióny rovnako ako celoštátne tlačové médiá.

63

Okrem toho s výhradou overenia vnútroštátnym súdom sa zdá, že regionálni prevádzkovatelia televízneho vysielania si na internete na trhu regionálnej reklamy konkurujú s poskytovateľmi reklamných služieb, najmä lineárnymi, takže inzerenti môžu svoj dopyt po regionálnej reklame presunúť z uvedených prevádzkovateľov televízneho vysielania na týchto poskytovateľov.

64

Taktiež s výhradou overenia vnútroštátnym súdom nič nenasvedčuje tomu, že by riziko straty príjmov, o ktoré by takto mohli prísť regionálni a miestni prevádzkovatelia televízneho vysielania v dôsledku tohto presunu dopytu a príjmov z reklamných služieb na poskytovateľov reklamných služieb na internete, najmä lineárnych, bolo menšie než riziko spojené s rovnakým presunom tohto dopytu a týchto príjmov v prospech celoplošných prevádzkovateľov televízneho vysielania, ak by sa neuplatňoval zákaz, akým je zákaz stanovený v § 7 ods. 11 RStV.

65

Navyše treba konštatovať, že síce zo spisu predloženého Súdnemu dvoru vyplýva, že podľa dôvodovej správy k 18. dodatku k štátnej zmluve o vysielaní nemecký zákonodarca založil zákaz stanovený v § 7 ods. 11 RStV na riziku takéhoto presunu dopytu a straty príjmov pochádzajúcich z reklamy na úkor regionálnych prevádzkovateľov televízneho vysielania, ktorý by mohol byť takého rozsahu, že trvalá udržateľnosť týchto prevádzkovateľov by bola ohrozená, existencia takéhoto rizika však bola účastníkmi sporu vo veci samej spochybnená.

66

Jedine vnútroštátnemu súdu prináleží, aby na základe aktuálnych, dostatočne podrobných a podložených údajov overil, či existuje skutočné alebo konkrétne predvídateľné riziko presunu dopytu po službách regionálnej reklamy a príjmov pochádzajúcich z týchto služieb na úkor regionálnych prevádzkovateľov televízneho vysielania, ktorých rozsah by bol taký, že financovanie, a teda trvalá udržateľnosť týchto prevádzkovateľov televízneho vysielania by mohli byť ohrozené, ak by boli celoplošní prevádzkovatelia televízneho vysielania oprávnení vysielať regionálnu reklamu v rámci svojich programov vysielaných na celom štátnom území.

67

V dôsledku toho z vyššie uvedeného vyplýva, že nekoherentnosť, ktorou by mohol byť dotknutý § 7 ods. 11 RStV, by mohla súvisieť so skutočnosťou, ktorú musí overiť vnútroštátny súd, že zákaz, ktorý obsahuje toto ustanovenie, sa vzťahuje len na reklamné služby poskytované celoplošnými prevádzkovateľmi televízneho vysielania, a nie na reklamné služby, najmä lineárne, poskytované na internete, hoci môže ísť o dva druhy konkurenčných služieb na nemeckom trhu, ktoré môžu – s výhradou overenia vnútroštátnym súdom – predstavovať rovnaké riziko pre finančný stav a trvalú udržateľnosť regionálnych a miestnych prevádzkovateľov televízneho vysielania, a teda riziko pre cieľ, ktorý sleduje uvedené ustanovenie, t. j. podporovať pluralitu médií na miestnej a regionálnej úrovni.

68

V tejto súvislosti bude najmä úlohou vnútroštátneho súdu, aby overil, či nemecké právo umožňuje celoplošným prevádzkovateľom televízneho vysielania vysielať regionálnu reklamu v rámci ich vysielaní formou streamingu na živo na internetových stránkach. V prípade kladnej odpovede treba nevyhnutne dospieť k záveru o nekoherentnosti opatrenia zavedeného § 7 ods. 11 RStV.

69

Okolnosti vo veci samej sú navyše v tejto súvislosti v podstate porovnateľné s okolnosťami, ktoré viedli k rozsudku zo 17. júla 2008, Corporación Dermoestética (C‑500/06, EU:C:2008:421).

70

Hoci totiž Súdny dvor v bode 39 uvedeného rozsudku dospel k záveru o nekoherentnosti a v dôsledku toho neschopnosti právneho režimu reklamy, o ktorý išlo v danej veci, zaručiť dosiahnutie cieľa spojeného s ochranou verejného zdravia z dôvodu, že tento režim obsahoval zákaz reklamy lekárskych a chirurgických zákrokov na televíznych staniciach s celoplošnou pôsobnosťou, zatiaľ čo bolo možné vysielanie tejto reklamy na lokálnych televíznych staniciach, takýto záver sa vysvetľuje zjavne okolnosťou, že pokiaľ ide o takéto zákroky, uvedený cieľ ochrany verejného zdravia bol rovnako relevantný, či sa táto reklama vysielala na staniciach s celoplošnou pôsobnosťou alebo na lokálnych televíznych staniciach.

71

Napokon treba pripomenúť, ako už bolo uvedené v bode 57 tohto rozsudku, že vnútroštátny súd musí pri posudzovaní koherentnej povahy obmedzenia zohľadniť širokú mieru voľnej úvahy, ktorou disponujú vnútroštátne orgány, keď chcú chrániť pluralitu médií.

72

Po druhé ako vyplýva z judikatúry Súdneho dvora pripomenutej v bode 52 tohto rozsudku, na to, aby obmedzenie základnej slobody zaručenej Zmluvou o FEÚ mohlo byť odôvodnené, vnútroštátne opatrenie, na ktorom sa toto obmedzenie zakladá, musí nielen zodpovedať naliehavému dôvodu všeobecného záujmu a byť vhodné na zabezpečenie dosiahnutia sledovaného cieľa, ale nesmie ani ísť nad rámec toho, čo je na jeho dosiahnutie nevyhnutné.

73

Treba teda preskúmať, či v prejednávanej veci by iné opatrenia, ktoré menej zasahujú do slobodného poskytovania služieb, mohli umožniť dosiahnutie cieľa ochrany plurality médií na regionálnej a miestnej úrovni, ktorú sleduje nemecký zákonodarca prostredníctvom opatrenia stanoveného v § 7 ods. 11 RStV.

74

V tejto súvislosti treba uviesť, ako v podstate tiež konštatoval generálny advokát v bodoch 69 a 70 svojich návrhov, že samotná skutočnosť, že iné členské štáty zabezpečujú financovanie verejnoprávnych prevádzkovateľov televízneho vysielania prostredníctvom úhrad a umožňujú súkromným prevádzkovateľom voľne šíriť reklamu tak s celoplošnou pôsobnosťou, ako aj regionálnu, sama osebe nepredstavuje dostatočný dôkaz o nedostatočnej proporcionalite zákazu stanoveného v § 7 ods. 11 RStV.

75

Najmä vzhľadom na skutočnosť, že ako vyplýva z bodu 57 tohto rozsudku, že členským štátom je potrebné priznať určitú mieru voľnej úvahy, pokiaľ ide o sledovanie cieľa týkajúceho sa rešpektovania plurality médií, skutočnosť, že niektorý členský štát stanovuje menej prísne pravidlá, než sú pravidlá uplatniteľné v inom členskom štáte, teda sama osebe neznamená, že posledné uvedené pravidlá sú neprimerané (pozri v tomto zmysle rozsudok z 18. septembra 2019, VIPA, C‑222/18, EU:C:2019:751, bod 71).

76

Vzhľadom na to treba konštatovať, že samotný § 7 ods. 11 RStV stanovuje tzv. „otvorené“ ustanovenie, ktoré umožňuje spolkovým krajinám zaviesť menej obmedzujúce opatrenie, než je obyčajný a jednoduchý zákaz, a to osobitný režim povoľovania, pokiaľ to právo dotknutej spolkovej krajiny stanovuje.

77

Opatrenie, ktoré by bolo menej obmedzujúce, by teda mohlo vyplývať z efektívneho uplatňovania tohto režimu povoľovania na úrovni spolkových krajín, ktorý by umožnil vysielanie regionálnej reklamy celoplošnými prevádzkovateľmi televízneho vysielania v určitých medziach a za určitých podmienok, ktoré by museli byť stanovené vzhľadom na osobitosti každej spolkovej krajiny, najmä s cieľom minimalizovať prípadné finančné dôsledky pre regionálnych a miestnych prevádzkovateľov televízneho vysielania, a tým zachovať pluralitný charakter televíznej ponuky najmä na regionálnej a miestnej úrovni.

78

Ako tiež uviedol generálny advokát v bode 69 svojich návrhov, skutočnosť, že táto možnosť nebola ešte doteraz využitá, nemení nič na tom, že prijatím tohto ustanovenia nemecký zákonodarca uznal zlučiteľnosť takéhoto režimu povoľovania s cieľmi dotknutého opatrenia.

79

Okrem toho existencia a priori menej obmedzujúceho opatrenia môže ovplyvniť proporcionalitu § 7 ods. 11 RStV, len pokiaľ – čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu – toto opatrenie môže byť skutočne prijaté a vykonávané tak, aby sa zabezpečilo, že v praxi bude možné dosiahnuť cieľ tohto ustanovenia, ktorým je zachovať pluralitu médií na regionálnej a miestnej úrovni prostredníctvom ochrany financovania a trvalej udržateľnosti regionálnych a miestnych prevádzkovateľov televízneho vysielania.

80

Po tretie a v poslednom rade, pokiaľ ide o otázku, či zákaz stanovený v § 7 ods. 11 RStV možno považovať za zasahujúci do slobody vysielania, ako je zaručená článkom 11 Charty, alebo za odporujúci zásade rovnosti zaobchádzania, na úvod treba uviesť, že vzhľadom na ustálenú judikatúru Súdneho dvora ak bolo v rámci preskúmania právnej úpravy s ohľadom na článok 56 ZFEÚ preukázané, že táto právna úprava môže spôsobiť prekážku slobodného poskytovania služieb, ktorú dotknutý členský štát považuje za dôvodnú vzhľadom na naliehavý dôvod všeobecného záujmu, ktorý sa vzťahuje, konkrétne v tomto prípade, na cieľ ochrany plurality médií, uvedenú právnu úpravu treba považovať za výkon práva Únie v zmysle článku 51 ods. 1 Charty, takže musí byť v súlade so základnými právami zaručenými touto Chartou [pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. mája 2019, Komisia/Maďarsko (Užívanie poľnohospodárskych pozemkov), C‑235/17, EU:C:2019:432, body 63 až 65].

81

Pokiaľ ide o slobodu prejavu a právo na informácie zakotvené v článku 11 Charty, treba pripomenúť, že tieto slobody sú chránené článkom 10 EDĽP, ktorý sa, ako vyplýva z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, uplatňuje konkrétne na rozširovanie informácií obchodnej povahy najmä v podobe reklamných oznámení zo strany podnikateľa (rozsudok zo 17. decembra 2015, Neptune Distribution, C‑157/14, EU:C:2015:823, bod 64 a citovaná judikatúra).

82

Keďže sloboda prejavu a právo na informácie zakotvené v článku 11 Charty a v článku 10 EDĽP majú rovnaký zmysel a rozsah v každom z týchto dvoch nástrojov, ako vyplýva z článku 52 ods. 3 Charty a z vysvetliviek k Charte, pokiaľ ide o jej článok 11, treba konštatovať, že vnútroštátne opatrenie, o ktoré ide vo veci samej, v rozsahu, v akom obmedzuje možnosti vysielania regionálnej televíznej reklamy celoplošnými prevádzkovateľmi televízneho vysielania v prospech dotknutých inzerentov, predstavuje z pohľadu týchto prevádzkovateľov zásah do tejto základnej slobody (pozri v tomto zmysle rozsudky z 26. júna 1997, Familiapress, C‑368/95, EU:C:1997:325, bod 26; z 23. októbra 2003, RTL Television, C‑245/01, EU:C:2003:580, bod 68, ako aj zo 17. decembra 2015, Neptune Distribution, C‑157/14, EU:C:2015:823, body 64 a 65).

83

Pokiaľ ide o celoplošných prevádzkovateľov televízneho vysielania, zásah do slobody prejavu a práva na informácie nadobúda osobitnú formu zásahu do slobody médií alebo slobody vysielania, ktorá je špecificky chránená článkom 11 ods. 2 Charty.

84

Hoci slobody zaručené Chartou možno obmedziť, akékoľvek obmedzenie ich výkonu musí byť podľa článku 52 ods. 1 Charty stanovené zákonom a musí rešpektovať podstatu týchto slobôd. Okrem toho, ako vyplýva z tohto ustanovenia, tieto práva a slobody možno za predpokladu dodržiavania zásady proporcionality obmedziť len vtedy, ak je to nevyhnutné a skutočne to zodpovedá cieľom všeobecného záujmu, ktoré sú uznané Úniou, alebo ak je to potrebné na ochranu práv a slobôd iných (rozsudok zo 17. decembra 2015, Neptune Distribution, C‑157/14, EU:C:2015:823, bod 68).

85

V tejto súvislosti treba po prvé konštatovať, že obmedzenie vyplývajúce zo zákazu regionálnej reklamy uvedené v § 7 ods. 11 RStV treba považovať za stanovené zákonom, keďže je obsiahnuté v zmluve uzavretej medzi všetkými nemeckými spolkovými krajinami.

86

Po druhé základný obsah slobody prejavu a práva na informácie dotknutých prevádzkovateľov nie sú narušené, keďže na jednej strane, ako tiež uviedol generálny advokát v bode 81 svojich návrhov, táto vnútroštátna právna úprava obmedzuje len možnosť inzerentov používať konkrétny komunikačný kanál, a to televízne stanice s celoplošnou pôsobnosťou, pričom im ponecháva slobodu využívať iné reklamné kanály na dosiahnutie ich regionálne cielenej verejnosti, ako je napríklad reklama na internete, ktorej účinnosť, a to aj v regionálnom rozmere, nie je navyše spochybnená.

87

Na druhej strane, pokiaľ ide o súkromných a nesubvencovaných celoplošných prevádzkovateľov televízneho vysielania, hoci je nimi využívaná sloboda médií obmedzená tak, že im zakazuje šíriť regionálnu reklamu v rámci vysielania programov s celoplošnou pôsobnosťou, ide len o jeden spôsob vysielania reklamy, a teda len o jeden z viacerých zdrojov príjmov pre týchto prevádzkovateľov.

88

Po tretie zásah uvedený v bode 85 tohto rozsudku zodpovedá cieľu všeobecného záujmu uznanému Úniou.

89

Ako totiž vyplýva z bodu 53 tohto rozsudku, cieľom vnútroštátnej právnej úpravy spornej vo veci samej je vyhradiť príjmy z regionálnej televíznej reklamy regionálnym a miestnym prevádzkovateľom televízneho vysielania tým, že sa im zabezpečí zdroj financovania, a teda ich trvalá udržateľnosť, aby mohli prispievať k pluralitnému charakteru programovej televíznej ponuky poskytovaním obsahov regionálnej a miestnej povahy.

90

Tento cieľ v rozsahu, v akom sa týka ochrany plurality médií na regionálnej a miestnej úrovni, predstavuje cieľ všeobecného záujmu, ako už bolo uvedené v bode 55 tohto rozsudku, ktorý je výslovne uznaný v článku 11 ods. 2 Charty.

91

Po štvrté, pokiaľ ide o primeranosť konštatovaného zásahu, treba zdôrazniť, že z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva týkajúcej sa článku 10 ods. 2 EDĽP vyplýva, že vnútroštátne orgány majú určitú mieru voľnej úvahy pri rozhodovaní o existencii naliehavej sociálnej potreby, ktorá môže odôvodniť obmedzenie slobody prejavu. Podľa tejto judikatúry je to osobitne nevyhnutné v obchodných veciach a osobitne v takých komplexných a premenlivých veciach, akou je reklama (rozsudok z 23. októbra 2003, RTL Television, C‑245/01, EU:C:2003:580, bod 73 a citovaná judikatúra).

92

Zákaz regionálnej reklamy uvedený v § 7 ods. 11 RStV vychádza v podstate z vyváženia medzi jednak slobodou prejavu obchodnej povahy na strane celoplošných prevádzkovateľov televízneho vysielania a inzerentov vysielať regionálnu televíznu reklamu v rámci programov určených televíznym divákom na celom štátnom území a jednak ochranou plurality médií na regionálnej a miestnej úrovni, ku ktorej regionálni a miestni prevádzkovatelia televízneho vysielania môžu prispievať len v prípade, ak je zabezpečené ich financovanie, a teda ich trvalá udržateľnosť tým, že sa im vyhradia dostatočné príjmy pochádzajúce z regionálnej reklamy.

93

V tejto súvislosti, ako tiež v podstate uviedol generálny advokát v bode 83 svojich návrhov, nemecký zákonodarca mohol prijatím § 7 ods. 11 RStV legitímne predpokladať – bez toho, aby prekročil širokú mieru voľnej úvahy, ktorá mu prináleží v osobitnom rámci takéhoto zváženia záujmov, ktoré môžu mať protichodný charakter –, že ochrana verejného záujmu na tom, aby miestni a regionálni prevádzkovatelia televízneho vysielania mohli prispieť k verejnej diskusii na týchto úrovniach, musí prevážiť nad súkromným záujmom celoplošných prevádzkovateľov televízneho vysielania a inzerentov vysielať regionálnu televíznu reklamu v rámci programov určených televíznym divákom na celom štátnom území.

94

Z vyššie uvedených úvah vyplýva, že článok 11 Charty sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni takému zákazu regionálnej reklamy na televíznych staniciach s celoplošnou pôsobnosťou, ako je zákaz obsiahnutý v § 7 ods. 11 RStV.

95

Pokiaľ ide o súlad vnútroštátnej právnej úpravy, akou je § 7 ods. 11 RStV, so zásadou rovnosti zaobchádzania, treba pripomenúť, že táto všeobecná zásada práva Únie je zakotvená v článku 20 Charty. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora uvedená všeobecná zásada vyžaduje, aby sa s porovnateľnými situáciami nezaobchádzalo rozdielne a aby sa s rozdielnymi situáciami nezaobchádzalo rovnako, s výnimkou toho, že by takéto zaobchádzanie bolo objektívne odôvodnené. Rozdielne zaobchádzanie je odôvodnené, ak je založené na objektívnom a primeranom kritériu, to znamená ak je v súlade s právne prípustným cieľom sledovaným predmetnou právnou úpravou a tento rozdiel je primeraný cieľu, ktorý príslušné zaobchádzanie sleduje (rozsudok z 22. mája 2014, Glatzel, C‑356/12, EU:C:2014:350, bod 43 a citovaná judikatúra).

96

Vnútroštátny súd sa predovšetkým pýta, či opatrenie, ako je zákaz regionálnej reklamy na televíznych staniciach s celoplošnou pôsobnosťou, ktorý je obsiahnutý v § 7 ods. 11 RStV, by mohlo byť v rozpore so zásadou rovnosti zaobchádzania, keďže toto ustanovenie stavia celoplošných prevádzkovateľov televízneho vysielania, ako aj inzerentov tak rezidentov, ako aj nerezidentov, do menej výhodného postavenia než poskytovateľov reklamných služieb na internete, akými sú služby video na požiadanie alebo služby vysielania formou streamingu na živo, keďže poskytovatelia týchto služieb uvedených ako posledných majú právo rozlišovať svoju reklamu pre jednotlivé regióny rovnako ako celoštátne tlačené spravodajské médiá.

97

Hoci vnútroštátnemu súdu prináleží overiť, či vnútroštátna právna úprava dotknutá vo veci samej je v súlade so zásadou rovnosti zaobchádzania, Súdny dvor mu môže poskytnúť všetky užitočné informácie na účely tohto preskúmania (pozri v tomto zmysle rozsudok z 30. januára 2020, Autoservizi Giordano, C‑513/18, EU:C:2020:59, bod 36).

98

V tejto súvislosti treba po prvé preskúmať, či sa rôzne subjekty uvedené v bode 96 tohto rozsudku nachádzajú v porovnateľnej situácii.

99

Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora porovnateľná povaha rozdielnych situácií sa posudzuje s ohľadom na všetky prvky, ktorými sa tieto situácie vyznačujú. Tieto prvky treba určiť a posúdiť najmä vzhľadom na predmet a cieľ aktu, ktorý vytvára predmetný rozdiel. Okrem toho treba zohľadniť zásady a ciele oblasti, do ktorej patrí tento akt (pozri v tomto zmysle rozsudky z 18. júla 2013, Sky Italia, C‑234/12, EU:C:2013:496, bod 16, a z 30. januára 2019, Planta Tabak, C‑220/17, EU:C:2019:76, bod 37, ako aj citovanú judikatúru).

100

Vnútroštátnemu súdu preto prináleží overiť, či sú situácie jednak celoplošných prevádzkovateľov televízneho vysielania a jednak poskytovateľov reklamných služieb, najmä lineárnych, na internete, pokiaľ ide o poskytovanie služieb regionálnej reklamy, podstatne odlišné s ohľadom na prvky, ktorými sa tieto situácie vyznačujú, t. j. najmä zvyčajných spôsobov používania reklamných služieb, spôsobu, akým sú poskytované, alebo právneho rámca, do ktorého patria.

101

Vnútroštátnemu súdu tiež prináleží overiť, či vzhľadom na predmet a cieľ § 7 ods. 11 RStV, ktoré sa sústredia najmä na zachovanie financovania regionálnych a miestnych prevádzkovateľov televízneho vysielania, je situácia nesubvencovaných celoplošných prevádzkovateľov televízneho vysielania poskytujúcich reklamu porovnateľná so situáciou poskytovateľov reklamných služieb, najmä lineárnych, na internete, pričom musí zohľadniť skutočnosť, že tieto dve kategórie prevádzkovateľov sú na účely svojho financovania rovnakým spôsobom závislé od uvedených príjmov z reklamy.

102

V tejto súvislosti by dôležitým prvkom naznačujúcim, že obe kategórie subjektov sa nachádzajú v porovnateľnej situácii, bola skutočnosť, ak by ju konštatoval vnútroštátny súd, že tieto subjekty poskytujú podobné služby, ktoré si navzájom konkurujú (pozri v tomto zmysle rozsudok z 30. januára 2020, Autoservizi Giordano, C‑513/18, EU:C:2020:59, bod 38).

103

Po druhé, ak vnútroštátny súd po vykonaní týchto overení dospeje k záveru, že situácia celoplošných prevádzkovateľov televízneho vysielania a poskytovateľov reklamných služieb, najmä lineárnych, na internete sú porovnateľné vzhľadom jednak na prvky, ktorými sa vyznačujú, jednak na predmet a cieľ § 7 ods. 11 RStV, a napokon aj na zásady a ciele vnútroštátneho práva, do ktorého toto ustanovenie patrí, prináleží mu ešte overiť, či rozdielne zaobchádzanie s týmito dvoma kategóriami hospodárskych subjektov môže byť objektívne odôvodnené.

104

V tejto súvislosti, ako vyplýva z bodu 95 tohto rozsudku, rozdielne zaobchádzanie je odôvodnené, ak je založené na objektívnom a primeranom kritériu, to znamená ak je v súlade s právne prípustným cieľom sledovaným predmetnou právnou úpravou a tento rozdiel je primeraný cieľu, ktorý príslušné zaobchádzanie sleduje.

105

Hoci jedine vnútroštátnemu súdu prislúcha určiť, či rozdielne zaobchádzanie prípadne vyplývajúce z uplatňovania pravidla uvedeného v § 7 ods. 11 RStV môže byť objektívne odôvodnené vzhľadom na kritériá pripomenuté v predchádzajúcom bode, treba uviesť, že takéto preskúmanie zodpovedá v podstate preskúmaniu vzťahujúcemu sa na odôvodnenie obmedzenia slobodného poskytovania služieb, ktoré bolo vykonané v bodoch 52 až 79 tohto rozsudku, takže tieto dve preskúmania sa musia vykonať rovnakým spôsobom.

106

Napokon, pokiaľ ide o otázku, či pravidlo uvedené v § 7 ods. 11 RStV spôsobuje rozdielne zaobchádzania medzi jednak inzerentmi, ktorí sa obrátia na služby celoplošných prevádzkovateľov televízneho vysielania, aby vysielali reklamu na regionálnej úrovni, a jednak inzerentmi, ktorí využijú poskytovateľov reklamných služieb, najmä lineárnych, na internete na rovnakej regionálnej úrovni, treba poznamenať, že preskúmanie tejto otázky je úzko spojené s preskúmaním situácie týchto prevádzkovateľov a poskytovateľov. Úvahy uvedené v bodoch 98 až 105 tohto rozsudku sa teda rovnako uplatnia aj vo vzťahu k takýmto inzerentom.

107

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené úvahy treba na prejudiciálne otázky odpovedať tak, že:

108

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (tretia komora) rozhodol takto:

Článok 4 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2010/13/EÚ z 10. marca 2010 o koordinácii niektorých ustanovení upravených zákonom, iným právnym predpisom alebo správnym opatrením v členských štátoch týkajúcich sa poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb (smernica o audiovizuálnych mediálnych službách) a článok 11 Charty základných práv Európskej únie sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá zakazuje prevádzkovateľom televízneho vysielania zaradiť do svojich programov, ktoré sa vysielajú na celom štátnom území, televízne reklamy, ktorých vysielanie sa obmedzí na regionálnu úroveň.

Článok 56 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni takejto vnútroštátnej právnej úprave, pokiaľ je vhodná na zabezpečenie dosiahnutia cieľa ochrany plurality médií na regionálnej a miestnej úrovni, ktorý sleduje, a nejde nad rámec toho, čo je na jeho dosiahnutie nevyhnutné, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu.

Článok 20 Charty základných práv sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni takejto vnútroštátnej právnej úprave, pokiaľ táto právna úprava nespôsobuje rozdielne zaobchádzanie medzi celoplošnými prevádzkovateľmi televízneho vysielania a poskytovateľmi reklamy na internete s ohľadom na vysielanie reklamy na regionálnej úrovni, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu.