–

Minister for Justice and Equality, v zastúpení: M. Browne, splnomocnená zástupkyňa,

–

JR, v zastúpení: K. Kelly, BL, M. Forde, SC, a T. Hughes, solicitor,

–

Írsko, v zastúpení: M. Browne, G. Hodge, A. Joyce a J. Quaney, splnomocnení zástupcovia,

–

Európska komisia, v zastúpení: M. Wilderspin, R. Troosters a S. Grünheid, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka uplatniteľnosti rámcového rozhodnutia Rady 2002/584/SVV z 13. júna 2002 o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi (Ú. v. ES L 190, 2002, s. 1; Mim. vyd. 19/006, s. 34), zmeneného rámcovým rozhodnutím Rady 2009/299/SVV z 26. februára 2009 (Ú. v. EÚ L 81, 2009, s. 24) (ďalej len „rámcové rozhodnutie 2002/584“), ako aj výkladu jeho článku 4 bodu 1 a článku 4 bodu 7 písm. b).

2

Tento návrh bol podaný v rámci výkonu európskeho zatykača v Írsku, ktorý bol vydaný na JR, aby v Litve vykonal trest odňatia slobody, ktorý mu uložil nórsky súd za obchodovanie s omamnými látkami. Tento rozsudok bol Litovskou republikou uznaný na základe dvojstranného Dohovoru o uznávaní a výkone rozsudkov v trestných veciach, ktorými sa ukladajú tresty odňatia slobody alebo opatrenia, ktorými sa obmedzuje osobná sloboda, uzavretého 5. apríla 2011 medzi Nórskym kráľovstvom a Litovskou republikou (ďalej len „dvojstranný dohovor z 5. apríla 2011“).

3

Nórske kráľovstvo je zmluvnou stranou Dohody o Európskom hospodárskom priestore z 2. mája 1992 (Ú. v. ES L 1, 1994, s. 3; Mim. vyd. 11/052, s. 3).

4

Z článku 2 Dohody, ktorú uzatvorila Rada Európskej únie, Islandská republika a Nórske kráľovstvo, o pridružení týchto dvoch krajín k vykonávaniu, uplatňovaniu a rozvoju Schengenského acquis, z 18. mája 1999 (Ú. v. ES L 176, 1999, s. 36; Mim. vyd. 11/032, s. 4), vyplýva, že Islandská republika a Nórske kráľovstvo vykonávajú a uplatňujú Schengenské acquis, ako aj akty Únie uvedené v tejto dohode.

5

Dohoda uzavretá medzi Európskou úniou a Islandskou republikou a Nórskym kráľovstvom o vydávacom konaní medzi členskými štátmi Európskej únie a Islandom a Nórskom (Ú. v. EÚ L 292, 2006, s. 2), schválená v mene Únie článkom 1 rozhodnutia Rady 2014/835/EÚ z 27. novembra 2014 o uzavretí Dohody medzi Európskou úniou a Islandskou republikou a Nórskym kráľovstvom o vydávacom konaní medzi členskými štátmi Európskej únie a Islandom a Nórskom (Ú. v. EÚ L 343, 2014, s. 1), nadobudla platnosť 1. novembra 2019 (ďalej len „dohoda o vydávacom konaní“).

6

Preambula tejto dohody najmä uvádza, že zmluvné strany vyjadrili vzájomnú dôveru v štruktúru a fungovanie svojich právnych systémov a v schopnosť všetkých zmluvných strán zaručiť spravodlivý proces.

7

Odôvodnenia 5 až 8 rámcového rozhodnutia 2002/584 znejú:

8

Článok 1 tohto rámcového rozhodnutia s názvom „Definícia európskeho zatykača a povinnosť vykonať ho“ stanovuje:

„1.   Európsky zatykač je súdne rozhodnutie vydané členským štátom s cieľom zatknúť a vydať požadovanú osobu inému členskému štátu na účely vedenia trestného stíhania alebo výkonu trestu [odňatia slobody – neoficiálny preklad] alebo ochranného opatrenia [zahŕňajúceho pozbavenie osobnej slobody – neoficiálny preklad].

2.   Členské štáty vykonajú každý európsky zatykač na základe zásady vzájomného uznávania a v súlade s ustanoveniami tohto rámcového rozhodnutia.

3.   Toto rámcové rozhodnutie nebude meniť povinnosť rešpektovať základné práva a základné právne princípy zakotvené v článku 6 Zmluvy o Európskej únii.“

9

Článok 2 uvedeného rámcového rozhodnutia týkajúci sa jeho pôsobnosti stanovuje:

„1.   Európsky zatykač sa môže vydať za činy, ktoré môžu byť potrestané podľa právneho predpisu vydávajúceho členského štátu výkonom trestu [odňatia slobody – neoficiálny preklad] alebo ochranným opatrením [zahŕňajúcim pozbavenie osobnej slobody – neoficiálny preklad], ktorých horná hranica je najmenej 12 mesiacov, alebo ak bol vynesený rozsudok alebo uložené ochranné opatrenie, pre tresty s minimálnou dĺžkou štyri mesiace.

2.   Nasledujúce trestné činy, ak sú trestné v členskom štáte, ktorý vydal rozhodnutie o treste odňatia slobody alebo o ochrannom opatrení [zahŕňajúcom pozbavenie osobnej slobody – neoficiálny preklad], ktorých horná hranica je najmenej tri roky a sú vymedzené trestným poriadkom vydávajúceho členského štátu, sú dôvodom podľa podmienok tohto rámcového rozhodnutia a bez overenia dvojitej trestnosti činu, na vydanie osôb v súlade s európskym zatykačom:

…

…

4.   Vydanie pre trestné činy okrem tých, ktoré sú uvedené v odseku 2, môže podliehať podmienke, aby činy, pre ktoré bol vydaný európsky zatykač, boli trestným činom podľa právnych predpisov vykonávajúceho členského štátu, bez ohľadu na prvky, ktoré ho tvoria, alebo spôsob jeho opísania.“

10

Podľa článku 4, nazvaného „Dôvody pre nepovinné nevykonanie európskeho zatykača“:

„Vykonávajúci súdny orgán môže odmietnuť vykonať európsky zatykač:

…

…

11

Článok 4a rámcového rozhodnutia 2002/584 upravuje výkon európskych zatykačov vydaných na účely výkonu trestu odňatia slobody alebo ochranného opatrenia zahŕňajúceho pozbavenie osobnej slobody, ak sa dotknutá osoba osobne nezúčastnila konania, ktoré viedlo k vydaniu rozhodnutia.

12

Článok 5 tohto rámcového rozhodnutia umožňuje podmieniť vykonanie európskeho zatykača jednou z podmienok uvedených v tomto článku.

13

Článok 8 uvedeného rámcového rozhodnutia týkajúci sa obsahu a formy európskeho zatykača v odseku 1 stanovuje:

„Európsky zatykač obsahuje nasledujúce informácie stanovené v súlade s formou, obsiahnutou v prílohe:

…

…“

14

Článok 15 toho istého rámcového rozhodnutia znie:

„1.   Vykonávajúci súdny orgán rozhodne v lehotách a za podmienok definovaných v tomto rámcovom rozhodnutí o tom, či osobu odovzdá.

2.   Ak vykonávajúci súdny orgán považuje informácie oznámené vydávajúcim členským štátom za nedostatočné na rozhodnutie o vydaní, požiada o urýchlené doplnenie ďalších potrebných informácií, najmä s ohľadom na články 3 až 5 a článok 8, a môže stanoviť lehotu na ich prijatie, berúc do úvahy potrebu dodržania lehôt stanovených v článku 17.

3.   Vydávajúci súdny orgán môže kedykoľvek zaslať vykonávajúcemu súdnemu orgánu ďalšie užitočné informácie.“

15

Článok 31 rámcového rozhodnutia 2002/584, nazvaný „Vzťah k iným právnym nástrojom“, stanovuje:

„1.   Bez porušenia ich uplatňovania vo vzťahoch medzi členskými štátmi a tretími štátmi toto rámcové rozhodnutie s účinnosťou od 1. januára 2004 nahrádza príslušné ustanovenia nasledujúcich dohovorov v oblasti vydávania osôb vo vzťahoch medzi členskými štátmi:

…

2.   Členské štáty môžu naďalej uplatňovať platné dvojstranné alebo mnohostranné dohody alebo postupy, ak toto Rámcové rozhodnutie prijali [účinné v čase prijatia tohto rámcového rozhodnutia – neoficiálny preklad], pokiaľ tieto dohody alebo postupy umožnia ciele tohto Rámcového rozhodnutia rozšíriť alebo [predĺžiť – neoficiálny preklad] a pomôcť zjednodušiť alebo uľahčiť ďalšie odovzdávania osôb, na ktoré sa vzťahujú európske zatykače.

…“

16

Článok 3 ods. 1 rámcového rozhodnutia Rady 2008/909/SVV z 27. novembra 2008 o uplatňovaní zásady vzájomného uznávania na rozsudky v trestných veciach, ktorými sa ukladajú tresty odňatia slobody alebo opatrenia zahŕňajúce pozbavenie osobnej slobody, na účely ich výkonu v Európskej únii (Ú. v. EÚ L 327, 2008, s. 27) uvádza:

„Účelom tohto rámcového rozhodnutia je vytvoriť pravidlá, podľa ktorých členský štát s cieľom uľahčenia sociálnej nápravy odsúdenej osoby uzná rozsudok a vykoná trest.“

17

Podľa článku 17 ods. 1 tohto rámcového rozhodnutia:

„Výkon trestu sa riadi právom vykonávajúceho štátu. Pokiaľ odseky 2 a 3 neustanovujú inak, orgány vykonávajúceho štátu sú ako jediné príslušné rozhodovať o postupoch výkonu a určovať všetky s tým súvisiace opatrenia vrátane dôvodov na predčasné alebo podmienečné prepustenie.“

18

Odôvodnenie 8 rámcového rozhodnutia Rady 2008/947/SVV z 27. novembra 2008 o uplatňovaní zásady vzájomného uznávania na rozsudky a probačné rozhodnutia na účely dohľadu nad probačnými opatreniami a alternatívnymi sankciami (Ú. v. EÚ L 337, 2008, s. 102) stanovuje:

„Cieľom vzájomného uznávania podmienečných trestov, podmienečných odsúdení, alternatívnych sankcií a rozhodnutí o podmienečnom prepustení a dohľade nad nimi je podporiť vyhliadky reintegrácie odsúdenej osoby do spoločnosti tým, že sa jej umožní zachovať si rodinné, jazykové, kultúrne a iné väzby, ale tiež zlepšiť dohľad nad dodržiavaním probačných opatrení a alternatívnych sankcií s cieľom zabrániť recidíve, a teda brať náležitý ohľad na ochranu obetí a širokej verejnosti.“

19

Článok 1 ods. 1 tohto rámcového rozhodnutia stanovuje:

„Cieľom tohto rámcového rozhodnutia je uľahčenie sociálnej nápravy odsúdených osôb, zlepšenie ochrany obetí a širokej verejnosti a uľahčenie uplatňovania vhodných probačných opatrení a alternatívnych sankcií v prípade páchateľov, ktorí nežijú v štáte odsúdenia. Na účely dosiahnutia týchto cieľov toto rámcové rozhodnutie ustanovuje pravidlá, podľa ktorých iný členský štát než členský štát, v ktorom bola dotknutá osoba odsúdená, uznáva rozsudky a prípadné probačné rozhodnutia a dohliada na probačné opatrenia uložené na základe takého rozsudku alebo alternatívne sankcie uvedené v takomto rozsudku a prijíma všetky ďalšie rozhodnutia súvisiace s týmto rozsudkom, pokiaľ nie je v tomto rámcovom rozhodnutí ustanovené inak.“

20

European Arrest Warrant Act 2003 (zákon o európskom zatykači z roku 2003), v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej, ktorým sa vykonáva rámcové rozhodnutie 2002/584, vo svojom § 5 stanovuje:

„Na účely tohto zákona trestný čin uvedený v európskom zatykači zodpovedá trestnému činu v zmysle [írskeho] právneho poriadku v prípade, že skutok alebo opomenutie, ktoré predstavujú takýto trestný čin, by za predpokladu, že by k nim došlo v [Írsku] v čase vydania európskeho zatykača, boli trestným činom aj podľa [írskeho] práva.“

21

§ 10 písm. d) tohto zákona stanovuje:

„Ak súdny orgán vo vydávajúcom štáte vydá európsky zatykač v súvislosti s osobou –

…

22

§ 44 uvedeného zákona z roku 2003 znie:

„K odovzdaniu osoby podľa tohto zákona nedôjde v prípade, že trestný čin uvedený v európskom zatykači, ktorý sa tejto osoby týka, bol spáchaný alebo údajne spáchaný na mieste, ktoré sa nenachádza vo vydávajúcom štáte, pričom skutok alebo opomenutie, ktoré predstavujú trestný čin, nie sú, vzhľadom na to, že k nim došlo na mieste, ktoré sa nenachádza v [Írsku], trestným činom v zmysle [írskeho] práva“.

23

Podľa § 15 ods. 1 Misuse of Drugs Act, 1977 (zákon o zneužívaní omamných látok z roku 1977) v zmenenom znení:

„Trestného činu sa dopúšťa každý, kto má oprávnene alebo neoprávnene v držbe kontrolovanú omamnú látku na účel jej predaja alebo jej poskytnutia inej osobe v rozpore s vykonávacími predpismi podľa § 5 tohto zákona.“

24

JR je litovským štátnym príslušníkom. V januári 2014 bol v Nórsku zadržaný s veľkým množstvom omamných látok, ktoré sa zaviazal dodať z Litvy ako protihodnotu za peňažnú sumu. Rozsudkom z 28. novembra 2014 bol odsúdený nórskym súdom, a to Heggen og Frøland tingrett (Okresný súd Heggen a Frøland, Nórsko), na trest odňatia slobody v trvaní štyroch rokov a šiestich mesiacov za trestný čin „protiprávneho dodania veľmi veľkého množstva omamnej látky“, postihovaný nórskym trestným zákonom. Uvedený rozsudok nadobudol právoplatnosť.

25

Rozsudkom z 18. júna 2015 Jurbarko rajono apylinkės teismas (Okresný súd oblasti Jurbarkas, Litva) na základe dvojstranného dohovoru z 5. apríla 2011 uznal nórsky rozsudok z 28. novembra 2014, aby mohol byť trest vykonaný v Litve.

26

Dňa 7. apríla 2016 nórske orgány odovzdali JR litovským orgánom.

27

V novembri 2016 príslušné orgány pristúpili k podmienečnému prepusteniu JR spolu s uložením opatrení týkajúcich sa „intenzívneho dohľadu“. Keďže však nesplnil podmienky, ktoré mu boli uložené, Marijampolės apylinkės teismo Jurbarko rūmai (Okresný súd oblasti Marijampole, senát pre Jurbarkas, Litva) rozhodnutím z 5. februára 2018 nariadil výkon zvyšku trestu odňatia slobody, teda jeden rok, sedem mesiacov a 24 dní.

28

JR utiekol do Írska. Dňa 24. mája 2018 litovské orgány vydali európsky zatykač na účely jeho odovzdania.

29

V januári 2019 bol JR zadržaný v Írsku a odsúdený na trest odňatia slobody za trestné činy spáchané v tomto členskom štáte, súvisiace s držbou omamných látok. Podľa vnútroštátneho súdu, High Court (Vyšší súd, Írsko), k ukončeniu výkonu tohto trestu malo dôjsť 21. októbra 2019.

30

Súbežne sa začal postup týkajúci sa výkonu európskeho zatykača. Pred vnútroštátnym súdom JR spochybňuje svoje odovzdanie litovským orgánom z dôvodu, že na jednej strane iba Nórske kráľovstvo mohlo požiadať o jeho vydanie a že na druhej strane z dôvodu extrateritoriálnej povahy predmetného trestného činu, a to skutočnosti, že bol spáchaný v inom štáte, ako je vydávajúci štát, v prejednávanej veci Litva, Írsko malo odmietnuť výkon tohto zatykača.

31

High Court (Vyšší súd) sa domnieva, že rámcové rozhodnutie 2002/584 sa má v prejednávanej veci uplatniť. Hoci bol odsudzujúci rozsudok vyhlásený v treťom štáte, bol napriek tomu uznaný a vykonaný v členskom štáte. Článok 1 tohto rámcového rozhodnutia teda umožňuje poslednému uvedenému štátu vydať európsky zatykač na účely výkonu zostávajúceho trestu.

32

Tento súd sa však domnieva, že pokiaľ ide o dôvod pre nevykonanie uvedený JR, musí preskúmať podmienky stanovené v článku 4 bode 1 a v článku 4 bode 7 písm. b) rámcového rozhodnutia 2002/584.

33

Na jednej strane podľa bodu 1 tohto článku ak vydávajúci štát nespresnil, že na predmetný trestný čin sa vzťahuje článok 2 ods. 2 rámcového rozhodnutia 2002/584, je potrebné preukázať dvojitú trestnosť. Z tohto dôvodu treba overiť, či sa osoba prepravujúca množstvo omamných látok dodané JR dopustila trestného činu podľa írskeho práva. Na druhej strane podľa článku 4 bodu 7 písm. b) tohto rámcového rozhodnutia treba v prvom rade overiť, či sa predmetný trestný čin, ktorý bol spáchaný v treťom štáte, má kvalifikovať ako „extrateritoriálny“, a prípadne v druhom rade, či írsky zákon povoľuje stíhanie takýchto trestných činov spáchaných mimo jeho územia.

34

Pokiaľ ide konkrétne o extrateritorialitu, vnútroštátny súd sa pýta na relevantnosť okolnosti, že JR vykonal prípravu v štáte, ktorý vydal európsky zatykač. Ak by sa tieto skutky mali zohľadniť na účely uplatnenia rámcového rozhodnutia 2002/584, trestný čin by nebol extrateritoriálny, a preto by nebol uplatniteľný dôvod pre nepovinné nevykonanie stanovený v článku 4 bode 7 písm. b) tohto rámcového rozhodnutia.

35

Za týchto okolností High Court (Vyšší súd) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

36

Vnútroštátny súd navrhol, aby sa na túto vec vzťahovali ustanovenia o naliehavom prejudiciálnom konaní podľa článku 107 a nasl. Rokovacieho poriadku Súdneho dvora. Dňa 10. júla 2019 Súdny dvor na návrh sudcu spravodajcu a po vypočutí generálneho advokáta rozhodol, že tomuto návrhu nemožno vyhovieť.

37

Vnútroštátny súd subsidiárne navrhol, aby sa uplatnilo skrátené súdne konanie upravené v článku 105 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora. Táto žiadosť bola zamietnutá rozhodnutím predsedu Súdneho dvora z 12. augusta 2019.

38

Toto rozhodnutie bolo odôvodnené konštatovaním, že odôvodnenie návrhov vnútroštátneho súdu neumožňovalo Súdnemu dvoru určiť, či si vec vyžaduje skrátené prejednanie, čo bolo tomuto súdu oznámené.

39

Vnútroštátny súd sa v skutočnosti obmedzil na tvrdenie, že na účely podpory svojich návrhov na uplatnenie naliehavého prejudiciálneho konania a subsidiárne skráteného súdneho konania „odpovede na otázky položené v tomto návrhu sú ‚rozhodujúce na posúdenie právnej situácie [odporcu]‘, a najmä budú mať vplyv na to, či bude odporca odovzdaný do Litvy, alebo bude prepustený po uplynutí vnútroštátneho trestu odňatia slobody, okolo 21. októbra 2019“.

40

Tento súd však nijako nespresnil dôvody, pre ktoré sa domnieva, že odpovede Súdneho dvora by mohli byť rozhodujúce pre prípadné prepustenie JR na slobodu a za akých okolností by mohlo dôjsť k takémuto prepusteniu. Okrem toho z návrhu na začatie prejudiciálneho konania nevyplýva, či JR na základe predmetného európskeho zatykača zostáva alebo mal skutočne zostať vo väzbe po 21. októbri 2019, alebo či napríklad možno uvažovať alebo sa uvažovalo o menej obmedzujúcich opatreniach.

41

Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa článok 1 ods. 1 a článok 8 ods. 1 písm. c) rámcového rozhodnutia 2002/584 majú vykladať v tom zmysle, že európsky zatykač možno vydať na základe súdneho rozhodnutia vydávajúceho členského štátu, ktorým sa v tomto členskom štáte nariaďuje výkon trestu uloženého súdom tretieho štátu, ak bol na základe dvojstranného dohovoru medzi týmito štátmi predmetný rozsudok uznaný rozhodnutím súdu vydávajúceho členského štátu.

42

Na úvod treba pripomenúť, že podľa článku 8 ods. 1 písm. c) rámcového rozhodnutia 2002/584 európsky zatykač obsahuje dôkaz o vykonateľnom rozsudku, zatykači alebo inom vykonateľnom súdnom rozhodnutí s rovnakým účinkom, ktoré spadá do rozsahu článkov 1 a 2.

43

Z tohto znenia vyplýva, že európsky zatykač sa musí zakladať na vnútroštátnom súdnom rozhodnutí, čo znamená, že ide o rozhodnutie odlišné od rozhodnutia o vydaní uvedeného európskeho zatykača (pozri v tomto zmysle rozsudok z 1. júna 2016, Bob‑Dogi, C‑241/15, EU:C:2016:385, body 44 a 49). Takéto rozhodnutie, či už ide o rozsudok alebo iné súdne rozhodnutie, musí nevyhnutne vydať súd alebo iný súdny orgán členského štátu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 10. novembra 2016, Özçelik,C‑453/16 PPU, EU:C:2016:860, body 32 až 33).

44

Ako totiž rozhodol Súdny dvor, rámcové rozhodnutie sa uplatňuje len na členské štáty a nie na tretie štáty (rozsudok z 2. apríla 2020, Ruska Federacija,C‑897/19 PPU, EU:C:2020:262, bod 42).

45

V prejednávanej veci zo spisu, ktorý má Súdny dvor k dispozícii, vyplýva, že nórsky súd 28. novembra 2014 odsúdil JR, litovského štátneho príslušníka, na trest odňatia slobody v trvaní štyroch rokov a šiestich mesiacov a že tento rozsudok bol uznaný a vyhlásený za vykonateľný v Litve rozhodnutím litovského súdu prijatým 18. júna 2015 na základe dvojstranného dohovoru z 5. apríla 2011. V novembri 2016 litovské orgány pristúpili k podmienečnému prepusteniu JR. Z dôvodu nedodržania podmienok tohto prepustenia bol však rozhodnutím z 5. februára 2018 nariadený výkon zvyšku trestu odňatia slobody. Na základe tohto posledného uvedeného rozhodnutia bol vydaný predmetný európsky zatykač.

46

Ako bolo uvedené v bodoch 43 a 44 tohto rozsudku, rozsudok vydaný súdom tretieho štátu nemôže sám osebe predstavovať základ európskeho zatykača.

47

Úkon súdu vydávajúceho štátu, ktorý uznáva takýto rozsudok a ktorý ho urobí vykonateľným, ako aj neskoršie rozhodnutia prijaté súdnymi orgánmi tohto štátu na účely výkonu uznaného rozsudku (ďalej len „úkony uznania a výkonu“) však môžu spĺňať požiadavky článku 1 ods. 1, článku 2 ods. 1 a článku 8 ods. 1 písm. c) rámcového rozhodnutia 2002/584.

48

V tejto súvislosti treba v prvom rade uviesť, že úkony uznania a výkonu predstavujú súdne rozhodnutia v zmysle týchto ustanovení, keďže boli prijaté súdnymi orgánmi členského štátu na účely výkonu trestu odňatia slobody (pozri analogicky rozsudok z 13. januára 2021, MM, C‑414/20 PPU, EU:C:2021:4, body 53 a 57).

49

V druhom rade v rozsahu, v akom tieto úkony umožňujú výkon rozsudku v tom istom členskom štáte, ich treba v jednotlivých prípadoch kvalifikovať ako „vykonateľný rozsudok“ alebo „vykonateľné rozhodnutie“.

50

V treťom a poslednom rade z účelu a predmetu týchto úkonov, konkrétne z výkonu odsudzujúceho rozsudku, vyplýva, že patria do pôsobnosti článkov 1 a 2 rámcového rozhodnutia 2002/584 pod podmienkou, že predmetný odsudzujúci rozsudok stanovuje trest odňatia slobody v trvaní najmenej štyroch mesiacov.

51

Treba totiž uviesť, ako vyplýva z bodu 44 návrhov generálnej advokátky, že pôsobnosť článkov 1 a 2 rámcového rozhodnutia 2002/584 je vymedzená v závislosti od účelu a predmetu súdneho rozhodnutia, ktoré má slúžiť ako základ európskeho zatykača. V tejto súvislosti z článku 1 ods. 1 tohto rámcového rozhodnutia vyplýva, že takýto zatykač sa vydáva na účely odovzdania vyžiadanej osoby pre potreby vedenia trestného stíhania alebo výkonu trestu odňatia slobody alebo ochranného opatrenia zahŕňajúceho pozbavenie osobnej slobody. Okrem toho v súlade s článkom 2 ods. 1 uvedeného rámcového rozhodnutia, pokiaľ ide o výkon trestu odňatia slobody, vydanie európskeho zatykača podlieha podmienke, že tento trest je v trvaní najmenej štyri mesiace.

52

Naopak, tieto ustanovenia nevyžadujú, aby trest, ktorý má byť vykonaný, vyplýval z rozsudku vydaného súdmi vydávajúceho členského štátu alebo súdmi iného členského štátu. Neobsahujú teda žiadnu skutočnosť, ktorá by umožňovala dospieť k záveru o neuplatniteľnosti rámcového rozhodnutia 2002/584 v prípade, ak bol trest odňatia slobody uložený súdom tretieho štátu a uznaný rozhodnutím súdu vydávajúceho členského štátu. V dôsledku toho články 1 a 2 rámcového rozhodnutia 2002/584 nebránia vydaniu európskeho zatykača na účely výkonu trestu odňatia slobody v trvaní najmenej štyroch mesiacov na základe úkonov uznania a výkonu.

53

Okrem toho treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry treba pravidlá sekundárneho práva Únie vykladať a uplatňovať pri rešpektovaní základných práv, ktorých inherentnou súčasťou je dodržiavanie práv na obhajobu vyplývajúcich z práva na spravodlivý proces, ktoré je zakotvené v článkoch 47 a 48 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“) (rozsudok z 10. augusta 2017, Tupikas, C‑270/17 PPU, EU:C:2017:628, bod 60).

54

Ako pripomenula generálna advokátka v bode 49 svojich návrhov, rámcové rozhodnutie 2002/584 treba vykladať takým spôsobom, ktorý zabezpečí dodržiavanie základných práv dotknutých osôb bez toho, aby sa spochybnila účinnosť systému súdnej spolupráce medzi členskými štátmi, ku ktorého základným prvkom patrí európsky zatykač, ako ho stanovuje normotvorca Únie (rozsudok z 10. augusta 2017, Tupikas, C‑270/17 PPU, EU:C:2017:628, bod 63).

55

V dôsledku toho ak súdne orgány členského štátu vydajú európsky zatykač s cieľom zabezpečiť v tomto členskom štáte výkon trestu odňatia slobody uloženého súdom tretieho štátu, ktorého rozhodnutie bolo uznané v uvedenom členskom štáte, sú povinné dbať na dodržiavanie požiadaviek, ktoré sú vlastné systému európskeho zatykača v oblasti procesných a základných práv.

56

Tento systém zahŕňa dvojúrovňovú ochranu, ktorú musí mať vyžiadaná osoba, keďže k súdnej ochrane stanovenej na prvej úrovni, teda pri prijímaní vnútroštátneho súdneho rozhodnutia, sa pridáva ochrana, ktorá musí byť zabezpečená na druhej úrovni, teda pri vydávaní európskeho zatykača, ku ktorému môže prípadne dôjsť aj krátko po prijatí uvedeného vnútroštátneho súdneho rozhodnutia (pozri v tomto zmysle rozsudok z 1. júna 2016, Bob‑Dogi, C‑241/15, EU:C:2016:385, bod 56).

57

Táto ochrana zahŕňa požiadavku, aby rozhodnutie spĺňajúce požiadavky účinnej súdnej ochrany bolo prijaté minimálne na jednej z dvoch úrovní uvedenej ochrany [rozsudok z 12. decembra 2019, Openbaar Ministerie (Prokurátor Kráľa v Bruseli), C‑627/19 PPU, EU:C:2019:1079, bod 30].

58

S cieľom splniť tieto požiadavky v prípade, keď súdne orgány členského štátu uznávajú rozsudok, ktorým súd tretieho štátu uložil trest odňatia slobody a rozhodujú po tomto uznaní o vydaní európskeho zatykača, právo tohto členského štátu musí prinajmenšom na jednej z dvoch úrovní ochrany stanoviť súdne preskúmanie umožňujúce overiť, že v rámci konania, ktoré viedlo k vydaniu v treťom štáte rozsudku neskôr uznaného vo vydávajúcom štáte, boli základné práva odsúdenej osoby a osobitne povinnosti vyplývajúce z článkov 47 a 48 Charty dodržané.

59

V prípade pochybností, pokiaľ ide o dodržanie povinností uvedených v predchádzajúcom bode, vykonávajúcemu súdnemu orgánu prináleží, aby sa v súlade s článkom 15 ods. 2 rámcového rozhodnutia 2002/584 obrátil na vydávajúci členský štát, aby mu poskytol potrebné spresnenia, ktoré mu umožnia rozhodnúť o odovzdaní.

60

Okrem toho treba poznamenať, že spor vo veci samej sa týka európskeho zatykača, ktorý bol vydaný na základe úkonov uznania a výkonu rozsudku vydaného súdom Nórskeho kráľovstva, tretieho štátu, ktorý udržiava privilegované vzťahy s Úniou, presahujúce rámec hospodárskej a obchodnej spolupráce, keďže je zmluvnou stranou Dohody o Európskom hospodárskom priestore, zúčastňuje sa na spoločnom európskom azylovom systéme, vykonáva a uplatňuje schengenské acquis a s Úniou uzavrel Dohodu o vydávacom konaní medzi členskými štátmi Európskej únie a Islandom a Nórskom, ktorá nadobudla platnosť 1. novembra 2019. Zmluvné strany v rámci tejto poslednej uvedenej dohody vyjadrili ich vzájomnú dôveru v štruktúru a fungovanie svojich právnych systémov a vo svoju schopnosť zaručiť spravodlivý proces.

61

Vzhľadom na všetko, čo bolo uvedené vyššie, treba na prvú otázku odpovedať tak, že článok 1 ods. 1 a článok 8 ods. 1 písm. c) rámcového rozhodnutia 2002/584 sa majú vykladať v tom zmysle, že európsky zatykač možno vydať na základe súdneho rozhodnutia vydávajúceho členského štátu, ktorým sa nariaďuje výkon trestu uloženého súdom tretieho štátu v tomto členskom štáte, ak na základe dvojstranného dohovoru medzi týmito štátmi bol dotknutý rozsudok uznaný rozhodnutím súdu vydávajúceho členského štátu. Vydanie európskeho zatykača však podlieha podmienke jednak, že vyžiadaná osoba bola odsúdená na trest odňatia slobody v trvaní najmenej štyroch mesiacov, a jednak, že konanie, ktoré viedlo k prijatiu v treťom štáte rozsudku neskôr uznaného vo vydávajúcom členskom štáte, dodržalo základné práva a osobitne povinnosti vyplývajúce z článkov 47 a 48 Charty.

62

Svojou druhou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 4 bod 7 písm. b) rámcového rozhodnutia 2002/584 vykladať v tom zmysle, že v prípade európskeho zatykača, ktorý bol vydaný na základe súdneho rozhodnutia vydávajúceho členského štátu, ktoré umožňuje výkon v tomto členskom štáte trestu uloženého súdom tretieho štátu, ak bol predmetný trestný čin spáchaný na území tohto posledného uvedeného štátu, otázka, či bol tento trestný čin spáchaný „mimo územia vydávajúceho členského štátu“, musí byť vyriešená s prihliadnutím na okolnosť, že k príprave došlo vo vydávajúcom členskom štáte.

63

Najskôr treba spresniť, že dôvod pre nepovinné nevykonanie stanovený v článku 4 bode 1 rámcového rozhodnutia 2002/584, ktorý tiež uvádza vnútroštátny súd, sa za okolností vo veci samej nemôže uplatniť. Vzhľadom na opis skutkových okolností, ktorý poskytol vnútroštátny súd, totiž trestný čin, o ktorý ide vo veci samej, patrí do kategórie trestných činov uvedenej v článku 2 ods. 2 piatej zarážke rámcového rozhodnutia 2002/584, konkrétne nezákonné obchodovanie s narkotikami a psychotropnými látkami. Okrem toho sa zdá, že za skutky spáchané JR sa v Litve a Nórsku ukladá trest odňatia slobody s hornou hranicou trestnej sadzby najmenej tri roky. V súlade s týmto ustanovením sa preto odovzdanie vyžiadanej osoby musí uskutočniť bez overenia dvojitej trestnosti činu.

64

Okrem toho z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vyplýva, že Írsko prijalo ustanovenie na prebratie článku 4 bodu 7 písm. b) rámcového rozhodnutia 2002/584 do svojho vnútroštátneho práva, konkrétne § 44 zákona o európskom zatykači z roku 2003. Tento § 44 v podstate stanovuje, že odovzdanie sa odmietne, ak na jednej strane bol skutok, ktorý predstavuje trestný čin uvedený v európskom zatykači, spáchaný inde než vo vydávajúcom členskom štáte, a na druhej strane takýto skutok nie je trestným činom v zmysle írskeho práva, ak bol spáchaný na inom mieste než v Írsku.

65

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že článok 4 bod 7 písm. b) rámcového rozhodnutia 2002/584 umožňuje odmietnuť vykonanie európskeho zatykača, ak sú splnené dve kumulatívne podmienky, a to, na jednej strane, trestný čin, ktorý viedol k vydaniu európskeho zatykača, bol spáchaný mimo územia vydávajúceho členského štátu a na druhej strane právo vykonávajúceho členského štátu nepovoľuje trestné stíhanie tohto trestného činu, ak bol spáchaný mimo územia tohto členského štátu.

66

Pokiaľ ide o prvú podmienku, ktorá je jediná predmetom otázok vnútroštátneho súdu, treba uviesť, že pojem „trestný čin spáchaný mimo územia vydávajúceho členského štátu“ neobsahuje odkaz ani na právo vydávajúceho členského štátu, ani na právo vykonávajúceho štátu. V dôsledku toho ho nemožno ponechať na posúdenie súdnych orgánov každého členského štátu v závislosti od ich vnútroštátneho práva. Z požiadavky jednotného uplatňovania práva Únie totiž vyplýva, že vzhľadom na to, že článok 4 bod 7 písm. b) rámcového rozhodnutia 2002/584 neodkazuje na právo členských štátov, pokiaľ ide o tento pojem, tento pojem si vyžaduje autonómny a jednotný výklad v celej Únii (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. novembra 2010, Mantello, C‑261/09, EU:C:2010:683, bod 38).

67

Za týchto okolností je potrebné vziať do úvahy kontext ustanovenia a cieľ sledovaný dotknutou právnou úpravou (pozri v tomto zmysle rozsudok z 24. mája 2016, Dworzecki, C‑108/16 PPU, EU:C:2016:346, bod 28).

68

Pokiaľ ide v prvom rade o cieľ dôvodu pre nepovinné nevykonanie európskeho zatykača stanoveného v článku 4 bode 7 písm. b) rámcového rozhodnutia 2002/584, cieľom tohto ustanovenia je zabezpečiť, aby súdny orgán vykonávajúceho štátu nebol povinný vyhovieť európskemu zatykaču, ktorý bol vydaný na účely výkonu trestu uloženého za trestný čin stíhaný na základe širšej medzinárodnej trestnej právomoci, než je tá, ktorá je priznaná právom tohto štátu.

69

Je nutné konštatovať, že tento cieľ nie je ohrozený, ak, ako je to vo veci samej, súdny orgán vydávajúceho členského štátu vydá európsky zatykač založený na rozhodnutí súdu tohto členského štátu, ktorý uzná a vyhlási za vykonateľný rozsudok vydaný súdom iného štátu, keďže tento posledný uvedený súd na základe svojej vlastnej územnej trestnej právomoci uložil vyžiadanej osobe trest odňatia slobody.

70

Pokiaľ ide v druhom rade o cieľ rámcového rozhodnutia 2002/584, je potrebné pripomenúť, že ako vyplýva najmä z jeho článku 1 ods. 1 a 2, ako aj z jeho odôvodnení 5 a 7, jeho cieľom je nahradiť systém viacstranného vydávania osôb vychádzajúci z Európskeho dohovoru o vydávaní osôb z 13. decembra 1957 systémom odovzdávania odsúdených alebo podozrivých osôb na účely výkonu rozsudkov alebo trestných stíhaní medzi súdnymi orgánmi, ktorý je založený na zásade vzájomného uznávania (rozsudok z 1. júna 2016, Bob‑Dogi, C‑241/15, EU:C:2016:385, bod 31).

71

Rámcové rozhodnutie tak zavedením nového zjednodušeného a efektívnejšieho systému odovzdávania osôb odsúdených za porušenie alebo podozrivých z porušenia trestného zákona smeruje k zjednodušeniu a zrýchleniu súdnej spolupráce s cieľom prispieť k dosiahnutiu cieľa vytýčeného Úniou, a to stať sa priestorom slobody, bezpečnosti a spravodlivosti, založeným na vysokom stupni dôvery, ktorá má existovať medzi členskými štátmi (rozsudok z 1. júna 2016, Bob‑Dogi, C‑241/15, EU:C:2016:385, bod 32).

72

Ako vyplýva z článku 3 ods. 2 ZEÚ, v rámci tohto priestoru slobody, bezpečnosti a spravodlivosti je zaručený voľný pohyb osôb spolu s príslušnými opatreniami týkajúcimi sa kontroly na vonkajších hraniciach, ako aj predchádzania trestnej činnosti a boja s ňou. V tejto súvislosti sa rámcové rozhodnutie 2002/584 snaží najmä zabrániť riziku beztrestnosti osôb, ktoré spáchali trestný čin [pozri v tomto zmysle rozsudky z 29. júna 2017, Popławski, C‑579/15, EU:C:2017:503, bod 23, a z 25. júla 2018, Generalstaatsanwaltschaft (Podmienky uväznenia v Maďarsku), C‑220/18 PPU, EU:C:2018:589, bod 86].

73

Dosiahnutie týchto cieľov by bolo ohrozené, ak by vykonávajúci štát mohol odmietnuť odovzdanie vyžiadanej osoby za predpokladu, že súdy vydávajúceho členského štátu uznali a súhlasili s výkonom rozsudku vydaného súdom iného štátu, ktorým bola táto osoba odsúdená na trest odňatia slobody za trestný čin spáchaný na území tohto posledného uvedeného štátu. Takéto odmietnutie by totiž nielenže mohlo oddialiť výkon trestu, ale tiež by mohlo viesť k beztrestnosti vyžiadanej osoby.

74

Okrem toho výklad článku 4 bodu 7 písm. b) rámcového rozhodnutia 2002/584, ktorý by umožnil odmietnuť vykonanie európskeho zatykača v situácii uvedenej v predchádzajúcom bode tohto rozsudku, by mohol narušiť fungovanie nástrojov súdnej spolupráce, ktorých cieľom je uľahčiť nápravu odsúdených osôb, akým je rámcové rozhodnutie 2008/909.

75

Podľa jeho článku 3 ods. 1 je účelom tohto posledného uvedeného rámcového rozhodnutia vytvoriť pravidlá, ktoré s cieľom uľahčenia sociálnej nápravy odsúdenej osoby umožnia členskému štátu uznať rozsudok a vykonať trest uložený súdom iného členského štátu. Konkrétne z jeho článku 17 ods. 1 vyplýva, že výkon trestu zahŕňa prijatie rozhodnutí stanovujúcich podmienečné prepustenie odsúdenej osoby.

76

Ak by bol teda prijatý výklad článku 4 bodu 7 písm. b) rámcového rozhodnutia 2002/584 uvedený v bodoch 73 a 74 tohto rozsudku, podmienečné prepustenie odsúdenej osoby by jej mohlo umožniť vyhnúť sa výkonu zvyšku trestu v štáte, ktorý uznal a vykonal trest tak, že sa premiestni do iného členského štátu, ktorý prebral do svojho vnútroštátneho práva dôvod pre nepovinné nevykonanie stanovený v tomto ustanovení. Riziko beztrestnosti, ktoré z toho vyplýva, môže zároveň odradiť členské štáty od toho, aby požiadali o uznanie rozsudkov, a podnietiť príslušné orgány štátu vykonávajúceho uznaný rozsudok obmedziť použitie nástrojov podmienečného prepustenia.

77

Rovnaké úvahy sa uplatňujú mutatis mutandis aj na rámcové rozhodnutie 2008/947, ktoré definuje pravidlá, podľa ktorých iný členský štát než členský štát, v ktorom bola osoba odsúdená, uznáva rozsudky a prípadne probačné rozhodnutia a dohliada na probačné opatrenia uložené na základe rozsudku alebo alternatívne sankcie uvedené v takomto rozsudku, keďže v súlade s jeho článkom 1 ods. 1 v spojení s jeho odôvodnením 8 toto rámcové rozhodnutie má za cieľ zabrániť recidíve, chrániť obete, ako aj spoločnosť vo všeobecnosti a uľahčiť sociálnu nápravu odsúdených osôb.

78

Zo všetkých predchádzajúcich úvah vyplýva, že otázku, či bol trestný čin, na základe ktorého bol trest uložený v treťom štáte a uznaný súdmi členského štátu, ktorý vydal európsky zatykač na účely výkonu tohto trestu, spáchaný „mimo územia vydávajúceho členského štátu“, treba vyriešiť s prihliadnutím na trestnoprávnu právomoc tohto tretieho štátu, v tomto prípade Nórskeho kráľovstva, ktorá umožnila stíhať tento trestný čin, a nie právomoc vydávajúceho členského štátu.

79

Pokiaľ ide o otázky vnútroštátneho súdu týkajúce sa zohľadnenia okolnosti, že na území vydávajúceho členského štátu bola vykonaná príprava, stačí uviesť, že z bodu 78 tohto rozsudku vyplýva, že táto okolnosť nie je relevantná, keďže tento členský štát nestíhal samotný trestný čin, ale uznal rozsudok súdu iného štátu, ktorý tento súd vydal na základe svojej územnej trestnej právomoci.

80

V dôsledku toho treba na druhú otázku odpovedať tak, že článok 4 bod 7 písm. b) rámcového rozhodnutia 2002/584 sa má vykladať v tom zmysle, že v prípade európskeho zatykača, ktorý bol vydaný na základe súdneho rozhodnutia vydávajúceho členského štátu, ktoré umožňuje výkon v tomto členskom štáte trestu uloženého súdom tretieho štátu, ak bol predmetný trestný čin spáchaný na území tohto posledného uvedeného štátu, otázka, či bol tento trestný čin spáchaný „mimo územia vydávajúceho členského štátu“, musí byť vyriešená s prihliadnutím na trestnú právomoc tohto tretieho štátu, v prejednávanej veci Nórskeho kráľovstva, ktorá umožnila trestné stíhanie tohto trestného činu, a nie na právomoc vydávajúceho členského štátu.

81

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (prvá komora) rozhodol takto: