Predbežné znenie

ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (veľká komora)

z 21. decembra 2021 (*)

[Znenie opravené uznesením z 15. marca 2022]

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Rozhodnutie 2006/928/ES – Mechanizmus na zaistenie spolupráce a overovania pokroku v Rumunsku na účely osobitných referenčných kritérií v oblastiach reformy súdnictva a boja proti korupcii – Povaha a právne účinky – Záväznosť vo vzťahu k Rumunsku – Právny štát – Nezávislosť súdov – Článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ – Článok 47 Charty základných práv Európskej únie – Boj proti korupcii – Ochrana finančných záujmov Únie – Článok 325 ods. 1 ZFEÚ – Dohovor ‚PIF‘ – Trestné konania – Nálezy Curtea Constituțională (Ústavný súd, Rumunsko) týkajúce sa zákonnosti vykonávania niektorých dôkazov a zloženia senátov rozhodujúcich o závažnej korupcii – Povinnosť vnútroštátnych súdov zabezpečiť plný účinok rozhodnutí Curtea Constituțională (Ústavný súd) – Disciplinárna zodpovednosť sudcov v prípade nerešpektovania týchto rozhodnutí – Právomoc neuplatniť rozhodnutia Curtea Constituțională (Ústavný súd), ktoré nie sú v súlade s právom Únie – Zásada prednosti práva Únie“

V spojených veciach C‑357/19, C‑379/19, C‑547/19, C‑811/19 a C‑840/19,

ktorých predmetom je päť návrhov na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaných jednak rozhodnutiami Înalta Curte de Casaţie şi Justiţie (Najvyšší kasačný súd, Rumunsko) zo 6. mája 2019 (C‑357/19), z 13. mája 2019 (C‑547/19), 31. októbra 2019 (C‑811/19) a 19. novembra 2019 (C‑840/19), doručenými Súdnemu dvoru v uvedenom poradí 6. mája, 15. júla, 4. novembra a 19. novembra 2019, a jednak rozhodnutím Tribunalul Bihor (Prvostupňový súd Bihor, Rumunsko) zo 14. mája 2019, doručeným Súdnemu dvoru 14. mája 2019 (C‑379/19),

ktoré súvisia s trestnými konaniami proti

PM (C‑357/19) 

RO (C‑357/19),

SP (C‑357/19),

TQ (C‑357/19),

KI (C‑379/19),

LJ (C‑379/19),

JH (C‑379/19),

IG (C‑379/19),

FQ (C‑811/19),

GP (C‑811/19),

HO (C‑811/19),

IN (C‑811/19),

NC (C‑840/19),

za účasti:

Ministerul Public – Parchetul de pe lângă Înalta Curte de Casaţie şi Justiţie – Direcţia Naţională Anticorupţie (C‑357/19, C‑811/19 a C‑840/19),

QN (C‑357/19),

UR (C‑357/19),

VS (C‑357/19),

WT (C‑357/19),

Autoritatea Naţională pentru Turism (C‑357/19),

Agenţia Naţională de Administrare Fiscală (C‑357/19),

SC Euro Box Promotion SRL (C‑357/19),

Direcţia Naţională Anticorupţie – Serviciul Teritorial Oradea (C‑379/19),

JM (C‑811/19),

ako aj s konaním

CY,

Asociaţia „Forumul Judecătorilor din România“

proti

Inspecţia Judiciară,

Consiliul Superior al Magistraturii,

Înalta Curte de Casaţie şi Justiţie (C‑547/19),

SÚDNY DVOR (veľká komora),

v zložení: predseda K. Lenaerts, podpredseda L. Bay Larsen, predsedovia komôr A. Arabadžiev, A. Prechal, K. Jürimäe a S. Rodin, sudcovia M. Ilešič, T. von Danwitz (spravodajca), M. Safjan, F. Biltgen a N. Piçarra,

generálny advokát: M. Bobek,

tajomník: A. Calot Escobar,

so zreteľom na písomnú časť konania,

so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:

–        PM, v zastúpení: V. Rădulescu a V. Tobă, avocați,

–        RO, v zastúpení: M. O. Ţopa a R. Chiriţă, avocați,

–        TQ, v zastúpení: M. Mareş, avocat,

–        KI a LJ, v zastúpení: R. Chiriță, F. Mircea a O. Chiriță, avocați,

–        CY, v zastúpení: P. Rusu, avocat, ako aj C. Bogdan,

–        Asociația „Forumul Judecătorilor din România“, v zastúpení: D. Călin a L. Zaharia,

–        FQ, v zastúpení: A. Georgescu, avocat,

–        NC, v zastúpení: D. Lupaşcu a G. Thuan Dit Dieudonné, avocats,

–        Ministerul Public – Parchetul de pe lângă Înalta Curte de Casaţie şi Justiţie – Direcţia Naţională Anticorupţie, v zastúpení: C. Nistor a D. Ana, splnomocnení zástupcovia,

–        Direcția Națională Anticorupție – Serviciul Teritorial Oradea, v zastúpení: D. Ana, splnomocnená zástupkyňa,

–        Inspecția Judiciară, v zastúpení: L. Netejoru, splnomocnený zástupca,

–        Consiliul Superior al Magistraturii, v zastúpení: L. Savonea, splnomocnená zástupkyňa,

–        rumunská vláda, v zastúpení: pôvodne C.‑R. Canţăr, S.‑A. Purza, E. Gane, R. I. Haţieganu a L. Liţu, neskôr S.‑A. Purza, E. Gane, R. I. Haţieganu a L. Liţu, splnomocnení zástupcovia,

–        poľská vláda, v zastúpení: B. Majczyna, splnomocnený zástupca,

–        Európska komisia, v zastúpení: pôvodne J. Baquero Cruz, I. Rogalski, P. Van Nuffel, M. Wasmeier a H. Krämer, neskôr J. Baquero Cruz, I. Rogalski, P. Van Nuffel a M. Wasmeier, splnomocnení zástupcovia,

po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 4. marca 2021,

vyhlásil tento

Rozsudok

1        Návrhy na začatie prejudiciálneho konania sa v podstate týkajú výkladu článku 2 a článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ, článku 325 ods. 1 ZFEÚ, článku 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“), článku 1 ods. 1 a článku 2 ods. 1 Dohovoru vypracovaného na základe článku K.3 Zmluvy o Európskej únii o ochrane finančných záujmov Európskych spoločenstiev, ktorý bol podpísaný v Bruseli 26. júla 1995 a tvorí prílohu aktu Rady z 26. júla 1995 (Ú. v. ES C 316, 1995, s. 49; Mim. vyd. 19/008, s. 57, ďalej len „dohovor PIF“), rozhodnutia Komisie 2006/928/ES z 13. decembra 2006, ktorým sa zriaďuje mechanizmus na zaistenie spolupráce a overovania pokroku v Rumunsku na účely osobitných referenčných kritérií v oblastiach reformy súdnictva a boja proti korupcii (Ú. v. EÚ L 354, 2006, s. 56), ako aj zásady prednosti práva Únie.

2        Uvedené návrhy boli predložené v rámci:

–        trestných konaní vedených proti PM, RO, TQ a SP (C‑357/19), KI, LJ, JH a IG (C‑379/19), FQ, GP, HO a IN (C‑811/19), a NC (C‑840/19) najmä z dôvodu trestných činov korupcie a daňového podvodu týkajúceho sa dane z pridanej hodnoty (DPH),

–        sporu medzi CY a Asociaţia „Forumul Judecătorilor din România“ (ďalej len „združenie sudcov Rumunska ‚Forum‘“, Rumunsko) na jednej strane a Inspecţia Judiciară (Súdna inšpekcia, Rumunsko), Consiliul Superior al Magistraturii (Najvyššia rada sudcov a prokurátorov, Rumunsko) a Înalta Curte de Casaţie şi Justiţie (Najvyšší kasačný súd, Rumunsko, ďalej len „Najvyšší kasačný súd“) na strane druhej, v súvislosti s uložením disciplinárnej sankcie CY (C‑547/19).

 Právny rámec

 Právo Únie

 Dohovor PIF

3        Článok 1 ods. 1 dohovoru PIF je formulovaný takto:

„Na účely tohto dohovoru bude medzi podvody, ktoré majú dopad na finančné záujmy Európskych spoločenstiev, patriť:

a)      s ohľadom na výdavky každý úmyselný čin alebo opomenutie týkajúce sa:

–        používania alebo predkladania nepravých, nesprávnych alebo neúplných výkazov alebo dokumentov, ktoré majú za následok spreneveru alebo nezákonné zadržiavanie finančných prostriedkov zo všeobecného rozpočtu Európskych spoločenstiev alebo rozpočtov spravovaných Európskymi spoločenstvami alebo v ich mene,

–        neuverejnenia informácií v rozpore s konkrétnou povinnosťou s rovnakým účinkom ako vyššie,

–        sprenevery týchto finančných prostriedkov na iné účely ako účely, na ktoré boli tieto pôvodne poskytnuté;

b)      s ohľadom na príjmy, každý úmyselný čin alebo opomenutie týkajúce sa:

–        používania alebo predkladania nepravých, nesprávnych alebo neúplných výkazov alebo dokumentov, ktoré majú za následok spreneveru alebo nezákonný úbytok zdrojov zo všeobecného rozpočtu Európskych spoločenstiev alebo rozpočtov spravovaných Európskymi spoločenstvami alebo v ich mene,

…“

4        Článok 2 ods. 1 tohto dohovoru stanovuje:

„Každý členský štát prijme nevyhnutné opatrenia na zabezpečenie toho, aby konanie uvedené v článku 1 a účasť, návod na alebo pokus o konanie uvedené v článku 1 ods. 1, bolo možné potrestať prostredníctvom účinných, primeraných a odstrašujúcich trestných postihov vrátane zbavenia slobody aspoň v závažných prípadoch, čo môže viesť k vydaniu stíhaných osôb, pričom sa má za to, že za vážny podvod sa považuje podvod týkajúci sa minimálnej sumy, ktorú stanoví každý členský štát. Túto minimálnu sumu nie je možné stanoviť na viac ako 50 000 [eur].“

5        Aktom z 27. septembra 1996 Rada prijala protokol k Dohovoru o ochrane finančných záujmov Európskych spoločenstiev (Ú. v. ES C 313, 1996, s. 1; Mim. vyd. 19/001, s. 19). V zmysle jeho článkov 2 a 3 sa tento protokol vzťahuje na pasívnu a aktívnu korupciu.

 Zmluva o pristúpení

6        Zmluva medzi členskými štátmi Európskej únie a Bulharskou republikou a Rumunskom o pristúpení Bulharskej republiky a Rumunska k Európskej únii (Ú. v. EÚ L 157, 2005, s. 11, ďalej len „zmluva o pristúpení“), ktorá nadobudla platnosť 1. januára 2007, vo svojom článku 2 ods. 2 a 3 stanovuje:

„2.      Podmienky prijatia a úpravy zmlúv, na ktorých je založená Únia, nevyhnutné so zreteľom na toto prijatie a ktoré sa budú uplatňovať odo dňa pristúpenia do nadobudnutia platnosti Zmluvy o Ústave pre Európu, sú stanovené v akte, ktorý je pripojený k tejto zmluve. Ustanovenia uvedeného aktu tvoria neoddeliteľnú súčasť tejto zmluvy.

3.      …

Akty prijaté pred nadobudnutím platnosti protokolu uvedeného v článku 1 ods. 3 na základe tejto zmluvy alebo aktu uvedeného v odseku 2 zostávajú v účinnosti a ich právne účinky sú zachované, pokiaľ nebudú zmenené a doplnené alebo zrušené.“

 Akt o pristúpení

7        Akt o podmienkach pristúpenia Bulharskej republiky a Rumunska a o úpravách zmlúv, na ktorých je založená Európska únia (Ú. v. EÚ L 157, 2005, s. 203, ďalej len „akt o pristúpení“) nadobudol platnosť 1. januára 2007 a v jeho článku 2 sa uvádza:

„Odo dňa pristúpenia sú ustanovenia pôvodných zmlúv a aktov prijatých inštitúciami a Európskou centrálnou bankou pred pristúpením záväzné pre Bulharsko a Rumunsko a uplatňujú sa v týchto štátoch za podmienok stanovených v týchto zmluvách a v tomto akte.“

8        Článok 37 tohto aktu znie:

„Ak Bulharsko alebo Rumunsko nevykoná záväzky prijaté v súvislosti s rokovaniami o pristúpení vrátane záväzkov vo všetkých odvetvových politikách, ktoré sa týkajú hospodárskych činností s cezhraničnými účinkami, a spôsobí tým vážne narušenie fungovania vnútorného trhu alebo jeho bezprostrednú hrozbu, môže Komisia do uplynutia obdobia, ktoré nepresahuje tri roky odo dňa pristúpenia, na odôvodnenú žiadosť členského štátu alebo z vlastného podnetu prijať primerané opatrenia.

Opatrenia musia byť proporcionálne, pričom prednosť majú opatrenia, ktoré čo najmenej narušujú fungovanie vnútorného trhu, prípadne uplatňovanie existujúcich odvetvových ochranných mechanizmov. Takéto ochranné opatrenia nesmú byť použité ako prostriedok svojvoľnej diskriminácie alebo skrytého obmedzovania obchodovania medzi členskými štátmi. Ochranná doložka môže byť použitá aj pred pristúpením na základe výsledkov monitorovania a prijaté opatrenia nadobudnú účinnosť prvým dňom pristúpenia, ak nestanovujú neskorší deň. Opatrenia budú zachované iba po bezpodmienečne nevyhnutné obdobie a budú zrušené, keď bude splnený príslušný záväzok. Možno ich však uplatňovať aj po uplynutí obdobia uvedeného v prvom odseku, ak príslušné záväzky neboli splnené. Na základe pokroku dotknutého členského štátu v plnení jeho záväzkov môže Komisia opatrenia vhodne upraviť. Komisia pred zrušením ochranných opatrení včas upovedomí Radu a v tejto súvislosti náležite zohľadní všetky pripomienky Rady.“

9        Článok 38 aktu o pristúpení stanovuje:

„Ak sa v Bulharsku alebo Rumunsku vyskytnú alebo bezprostredne hrozia závažné nedostatky v transpozícii, vykonávaní alebo uplatňovaní rámcových rozhodnutí alebo iných príslušných záväzkov, nástrojov spolupráce a rozhodnutí týkajúcich sa vzájomného uznávania v oblasti trestného práva podľa hlavy VI Zmluvy o EÚ a smerníc a nariadení týkajúcich sa vzájomného uznávania v občianskych veciach podľa hlavy IV Zmluvy o ES, môže Komisia do uplynutia obdobia, ktoré nepresahuje viac ako tri roky odo dňa pristúpenia, na odôvodnený návrh členského štátu alebo z vlastného podnetu a po porade s členskými štátmi prijať primerané opatrenia a určiť podmienky a spôsoby ich uvedenia do účinnosti.

Tieto opatrenia môžu mať povahu dočasného pozastavenia uplatňovania príslušných ustanovení a rozhodnutí vo vzťahoch medzi Bulharskom alebo Rumunskom a ktorýmkoľvek iným členským štátom alebo členskými štátmi bez toho, aby tým bola dotknutá úzka justičná spolupráca. Ochranná doložka môže byť použitá aj pred pristúpením na základe výsledkov monitorovania a prijaté opatrenia nadobudnú účinnosť prvým dňom pristúpenia, ak nestanovujú neskorší deň. Opatrenia budú zachované iba po bezpodmienečne nevyhnutné obdobie a budú zrušené, keď budú nedostatky napravené. Možno ich však uplatňovať aj po uplynutí obdobia uvedeného v prvom odseku, pokiaľ tieto nedostatky pretrvávajú. Na základe pokroku dotknutého nového členského štátu v náprave zistených nedostatkov môže Komisia po porade s členskými štátmi opatrenia vhodne upraviť. Komisia pred zrušením ochranných opatrení včas upovedomí Radu a v tejto súvislosti náležite zohľadní všetky pripomienky Rady.“

10      Článok 39 ods. 1 až 3 aktu o pristúpení uvádza:

„1.      Ak na základe stáleho monitorovania Komisie záväzkov prijatých Bulharskom a Rumunskom v kontexte s prístupovými rokovaniami a najmä monitorovacích správ Komisie existuje jasný dôkaz, že stav príprav na prijatie a vykonávanie acquis v Bulharsku a Rumunsku je taký, že existuje vážne riziko zjavnej nepripravenosti ktoréhokoľvek z týchto štátov splniť požiadavky členstva do dňa pristúpenia, ktorým je 1. január 2007, v mnohých dôležitých oblastiach, Rada môže jednomyseľne na základe odporúčania Komisie rozhodnúť, že deň pristúpenia daného štátu sa odkladá o jeden rok na 1. január 2008.

2.      Bez ohľadu na odsek 1, Rada môže kvalifikovanou väčšinou na základe odporúčania Komisie, prijať rozhodnutie uvedené v odseku 1 vo vzťahu k Rumunsku, ak boli vážne nedostatky zistené v tom, ako Rumunsko napĺňa jeden alebo viaceré záväzky a požiadavky uvedené v prílohe IX bode I.

3.      Bez ohľadu na odsek 1 a bez toho, aby bol dotknutý článok 37, Rada môže kvalifikovanou väčšinou na základe odporúčania Komisie a po podrobnom vyhodnotení pokroku vykonanom Rumunskom v oblasti politiky hospodárskej súťaže, ktoré sa vykoná na jeseň 2005, prijať rozhodnutie uvedené v odseku 1 vo vzťahu k Rumunsku, ak boli vážne nedostatky zistené v tom, ako Rumunsko napĺňa jeden alebo viaceré záväzky a požiadavky prijaté v rámci Európskej dohody alebo jeden alebo viaceré záväzky a požiadavky uvedené v prílohe IX bode II.“

11      Príloha IX aktu o pristúpení, nazvaná „Prevzaté osobitné záväzky a prijaté požiadavky zo strany Rumunska pri uzavretí prístupových rokovaní 14. decembra 2004 (uvedené v článku 39 Aktu o pristúpení)“ obsahuje v bode I túto časť:

„Vo vzťahu k článku 39 ods. 2

…

4)      Výrazne zintenzívniť boj proti korupcii a najmä proti korupcii na najvyššej úrovni zabezpečením prísneho presadzovania protikorupčných právnych predpisov a účinnej nezávislosti Národnej protikorupčnej prokuratúry (NPP) a každoročným predložením presvedčivého záznamu činností NPP v boji proti korupcii na najvyššej úrovni od novembra 2005. NPP je potrebné vyčleniť pracovníkov, finančné a vzdelávacie zdroje ako aj vybavenie potrebné na plnenie jej rozhodujúcej funkcie.

5)      … [Národná protikorupčná stratégia] musí zahŕňať záväzok preskúmať spomalené trestné konanie do konca roka 2005, aby sa zabezpečilo, že prípady korupcie sa vyriešia rýchlym a transparentným spôsobom s cieľom zaručiť primerané sankcie, ktoré majú odradzujúci účinok; …

…“

 Rozhodnutie 2006/928

12      Rozhodnutie 2006/928 bolo prijaté v kontexte pristúpenia Rumunska k Európskej únii stanoveného na 1. január 2007 a je založené najmä na článkoch 37 a 38 aktu o pristúpení. Odôvodnenia 1 až 6 a odôvodnenie 9 tohto rozhodnutia znejú:

„(1)      Európska únia je založená na právnom štáte, zásade spoločnej pre všetky členské štáty.

(2)      Oblasť slobody, bezpečnosti a spravodlivosti a oblasť vnútorného trhu, ktoré boli vytvorené Zmluvou o Európskej únii a Zmluvou o založení Európskeho spoločenstva, sú založené na vzájomnej dôvere, že správne a súdne rozhodnutia a postupy všetkých členských štátov sú plne v súlade so zásadou právneho štátu.

(3)      To pre všetky členské štáty vytvára predpoklad existencie nestranného, nezávislého a efektívneho súdneho a správneho systému, ktorý je adekvátne vybavený inter alia na boj proti korupcii.

(4)      Rumunsko sa 1. januára 2007 stane členom Európskej únie. Komisia, berúc do úvahy značné úsilie ukončiť prípravy Rumunska na členstvo, identifikovala vo svojej správe z 26. septembra 2006 nedoriešené záležitosti, najmä mieru zodpovednosti a účinnosť súdneho systému a orgánov činných v trestnom konaní, kde je stále potrebný ďalší pokrok s cieľom zabezpečiť ich schopnosť implementovať a uplatňovať opatrenia prijaté na účely zriadenia vnútorného trhu a oblasti slobody, bezpečnosti a spravodlivosti.

(5)      Článkom 37 Aktu o pristúpení sa Komisia splnomocňuje na prijatie príslušných opatrení v prípade bezprostredného rizika, že Rumunsko spôsobí narušenie fungovania vnútorného trhu tým, že nesplní záväzky, ku ktorým sa zaviazalo. Článkom 38 Aktu o pristúpení sa Komisia splnomocňuje na prijatie príslušných opatrení v prípade bezprostredného rizika vážnych nedostatkov Rumunska v oblasti transpozície, stavu implementácie alebo uplatňovania aktov prijatých v súlade s hlavou VI Zmluvy o EÚ a hlavou IV Zmluvy o založení ES.

(6)      Nedoriešené záležitosti v oblasti miery zodpovednosti a účinnosť súdneho systému a orgánov činných v trestnom konaní si vyžadujú zriadenie mechanizmu na zaistenie spolupráce a overovania pokroku v Rumunsku na účely osobitných referenčných kritérií v oblastiach reformy súdnictva a boja proti korupcii.

…

(9)      Toto rozhodnutie by malo byť zmenené a doplnené v prípade, že Komisia vo svojom zhodnotení uvedie potrebu upraviť referenčné kritériá. Toto rozhodnutie by malo byť zrušené, ak sa dostatočne splnia všetky referenčné kritériá.“

13      Článok 1 rozhodnutia 2006/928 stanovuje:

„Rumunsko bude každoročne k 31. marcu a po prvýkrát k 31. marcu 2007 podávať Komisii správu o pokroku v plnení jednotlivých referenčných kritérií uvedených v prílohe.

Komisia môže kedykoľvek poskytnúť technickú pomoc prostredníctvom rôznych činností alebo zabezpečovať zber a výmenu informácií týkajúcich sa referenčných kritérií. Navyše môže Komisia na tento účel kedykoľvek zorganizovať odborné misie do Rumunska. V tejto súvislosti poskytnú rumunské orgány potrebnú podporu.“

14      Podľa článku 2 tohto rozhodnutia:

„Komisia oznámi Európskemu parlamentu a Rade svoje pripomienky a zistenia týkajúce sa správy Rumunska po prvýkrát v júni 2007.

Po tomto dátume bude Komisia podávať správy podľa potreby a minimálne jedenkrát za každých šesť mesiacov.“

15      Článok 4 rozhodnutia uvádza:

„Toto rozhodnutie je určené všetkým členským štátom.“

16      Príloha uvedeného rozhodnutia znie:

„Referenčné kritériá pre Rumunsko uvedené v článku 1:

1.      Zabezpečiť transparentnejšie a účinnejšie súdne konanie, najmä rozšírením kapacít a kompetencií Vyššej sudcovskej rady [Najvyššej rady sudcov a prokurátorov – neoficiálny preklad]. Podať správu o vplyve nového občianskeho súdneho poriadku a trestného poriadku a monitorovať ho.

2.      Zriadiť, ako bolo stanovené, bezpečnostný úrad, ktorý bude zodpovedať za overovanie majetku, nezrovnalostí a potenciálnych konfliktov záujmu, ako aj za vydávanie záväzných rozhodnutí, na základe ktorých bude možné prijať odrádzajúce sankcie.

3.      Stavať na dosiahnutom pokroku, pokračovať v profesionálnom, nezaujatom vyšetrovaní v prípadoch podozrenia z korupcie na najvyšších miestach.

4.      Prijať ďalšie opatrenia na prevenciu a boj proti korupcii, najmä v miestnej samospráve.“

 Rumunské právo

 Rumunská Ústava

17      Hlava III Constituția României (rumunská Ústava) má názov „Orgány verejnej moci“ a obsahuje najmä kapitolu VI týkajúcu sa „súdnej moci“, v ktorej sa nachádza článok 126. Tento článok uvádza:

„1. Spravodlivosť vykonáva Najvyšší kasačný súd a ďalšie súdy zriadené zákonom.

…

3.      Najvyšší kasačný súd zabezpečuje v rámci svojej právomoci jednotný výklad a uplatňovanie zákona inými súdmi.

4.      Zloženie Najvyššieho kasačného súdu a spôsob jeho fungovania upraví všeobecný zákon.

…

6.      Zaručuje sa možnosť súdneho preskúmania správnych aktov orgánov verejnej moci prostredníctvom správneho konania, s výnimkou aktov týkajúcich sa vzťahov s parlamentom, ako aj aktov, ktoré majú povahu vojenského rozkazu. Správne súdy majú právomoc rozhodovať o žalobách podaných osobami, ktorým spôsobili ujmu nariadenia alebo ustanovenia nariadení vyhlásené za protiústavné.“

18      Hlava V rumunskej Ústavy týkajúca sa Curtea Constituțională (Ústavný súd, Rumunsko, ďalej len „Ústavný súd“) obsahuje články 142 až 147. Článok 142 má názov „Zloženie“ a v odsekoch 1 až 3 stanovuje:

„1.      Ústavný súd je garantom prednosti Ústavy.

2.      Ústavný súd sa skladá z deviatich sudcov vymenovaných na deväť rokov, pričom toto funkčné obdobie nemožno predĺžiť alebo obnoviť.

3.      Troch sudcov vymenúva Camera Deputaţilor (Poslanecká snemovňa), troch Senat (Senát) a troch Preşedintele României (prezident Rumunska).“

19      Článok 143 rumunskej Ústavy znie:

„Sudcovia Ústavného súdu musia mať vysokoškolské právnické vzdelanie, musia dosahovať vysokú úroveň odbornej spôsobilosti a najmenej 18 rokov vykonávať právnu prax alebo pôsobiť v oblasti vysokoškolského vzdelávania.“

20      Článok 144 rumunskej Ústavy uvádza:

„Funkcia sudcu Ústavného súdu nie je zlučiteľná s akoukoľvek inou verejnou alebo súkromnou funkciou s výnimkou pedagogickej činnosti v oblasti právnického vysokoškolského vzdelávania.“

21      Podľa článku 145 rumunskej Ústavy:

„Sudcovia Ústavného súdu sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a počas ich funkčného obdobia ich nemožno odvolať.“

22      Článok 146 rumunskej Ústavy stanovuje:

„Ústavný súd má tieto právomoci:

…

d)      rozhoduje o námietkach neústavnosti zákonov a nariadení, ktoré boli podané pred súdmi alebo v rámci obchodnej arbitráže; námietku neústavnosti môže podať priamo ombudsman;

e)      rozhoduje o ústavnoprávnych sporoch medzi orgánmi verejnej moci, a to na návrh prezidenta Rumunska, jedného z predsedov dvoch komôr rumunského parlamentu, primului‑ministru (predseda vlády) alebo predsedu [Najvyššej rady sudcov a prokurátorov];

…“

23      Článok 147 rumunskej Ústavy v odseku 4 uvádza:

„Rozhodnutia Ústavného súdu sú uverejnené v Monitorul Oficial al României [Úradný vestník Rumunska]. Tieto rozhodnutia sú od ich uverejnenia všeobecne záväzné a majú právny účinok len do budúcnosti.“

24      Článok 148 ods. 2 až 4 rumunskej Ústavy stanovuje:

„2.      Po pristúpení majú ustanovenia zakladajúcich zmlúv Európskej únie, ako aj ďalšie záväzné právne predpisy Spoločenstva prednosť pred vnútroštátnou právnou úpravou, ktorá je s nimi v rozpore, a to v zmysle ustanovení aktu o pristúpení.

3.      Ustanovenia odsekov 1 a 2 sa analogicky uplatňujú na pristúpenie k aktom, ktorými sa revidujú zakladajúce Zmluvy Európskej únie.

4.      Parlament, prezident Rumunska, vláda a súdna moc zaručujú dodržiavanie povinností vyplývajúcich z aktu o pristúpení a z odseku 2.“

 Trestný zákon

25      Článok 154 ods. 1 Codul penal (Trestný zákon) stanovuje:

„Premlčanie trestnej zodpovednosti nastáva po:

a)      pätnástich rokoch, ak ide o trestný čin, za ktorý možno uložiť trest odňatia slobody na doživotie alebo trest odňatia slobody najmenej dvadsať rokov;

b)      desiatich rokoch, ak ide o trestný čin, za ktorý možno uložiť trest odňatia slobody najmenej desať rokov a najviac dvadsať rokov;

c)      ôsmich rokoch, ak ide o trestný čin, za ktorý možno uložiť trest odňatia slobody najmenej päť rokov a najviac desať rokov;

d)      piatich rokoch, ak ide o trestný čin, za ktorý možno uložiť trest odňatia slobody najmenej jeden rok a najviac päť rokov;

e)      troch rokoch, ak ide o trestný čin, za ktorý možno uložiť trest odňatia slobody najviac jeden rok alebo pokutu.“

26      Podľa článku 155 ods. 4 tohto Trestného zákona:

„Ak boli premlčacie doby stanovené v článku 154 dvakrát prekročené, platí, že uplynuli bez ohľadu na to, koľkokrát došlo k prerušeniu.“

 Trestný poriadok

27      Článok 40 ods. 1 Codul de procedură penală (Trestný poriadok) stanovuje:

„Najvyšší kasačný súd rozhoduje v prvom stupni o trestnom čine vlastizrady a o trestných činoch, ktorých sa dopustili senátori, poslanci a rumunskí poslanci Európskeho parlamentu, členovia vlády, sudcovia Ústavného súdu, členovia Najvyššej rady sudcov a prokurátorov, sudcovia Najvyššieho kasačného súdu a prokurátori Parchetul de pe lângă Înalta Curte de Casație și Justiție [Úrad prokuratúry pri Najvyššom kasačnom súde, Rumunsko].“

28      Článok 142 ods. 1 Trestného poriadku v znení platnom 14. marca 2016 znel takto:

„Prokurátor vykonáva technický dohľad alebo môže nariadiť jeho vykonanie orgánom činným v trestnom konaní, špecializovanými príslušníkmi policajného zboru alebo inými špecializovanými štátnymi subjektmi.“

29      Podľa článku 281 ods. 1 Trestného poriadku:

„Neplatnosť vždy spôsobí porušenie ustanovení týkajúcich sa:

…

b)      príslušnosti súdov ratione materiae a ratione personae, pokiaľ rozhodnutie vydal súd nižšieho stupňa, ako je súd, ktorý je príslušný podľa zákona;

…“

30      Článok 342 Trestného poriadku stanovuje:

„Predmetom konania pred senátom pre predbežné prejedanie obžaloby je po predložení veci súdu overiť právomoc a zákonnosť predloženia veci, a tiež overiť zákonnosť dokazovania a vykonania úkonov orgánmi činnými v trestnom konaní.“

31      Článok 426 ods. 1 Trestného poriadku uvádza:

„Proti právoplatným rozhodnutiam v trestných konaniach je možné s cieľom ich zrušenia podať mimoriadny opravný prostriedok v týchto prípadoch:

…

d)      ak zloženie odvolacieho súdu nebolo v súlade so zákonom alebo došlo k nezlučiteľnosti;

…“

32      Podľa článku 428 ods. 1 uvedeného Trestného poriadku:

„Mimoriadny opravný prostriedok s cieľom zrušenia možno z dôvodov stanovených v článku 426 písm. a) a c) až h) podať do 30 dní od oznámenia rozhodnutia odvolacieho súdu.“

 Zákon č. 47/1992

33      Článok 3 Legea nr. 47/1992 privind organizarea și funcționarea Curții Constituționale (zákon č. 47/1992 o organizácii a fungovaní Ústavného súdu) z 18. mája 1992 (znova uverejnený v Monitorul Oficial al României, časť I, č. 807 z 3. decembra 2010), stanovuje:

„1.      Pôsobnosť Ústavného súdu upravuje Ústava a tento zákon.

2.      Pri výkone zverených právomocí môže o svojej pôsobnosti rozhodovať len Ústavný súd.

3.      Pôsobnosť Ústavného súdu stanovenú podľa odseku 2 nemôže spochybniť nijaký orgán verejnej moci.“

34      Článok 34 ods. 1 tohto zákona uvádza:

„Ústavný súd rozhoduje o ústavnoprávnych sporoch medzi orgánmi verejnej moci, a to na návrh prezidenta Rumunska, jedného z predsedov dvoch komôr rumunského parlamentu, predsedu vlády alebo predsedu Najvyššej rady sudcov a prokurátorov.“

 Zákon č. 78/2000

35      Článok 5 Legea nr. 78/2000 pentru prevenirea, descoperirea și sancționarea faptelor de corupție (zákon č. 78/2000 o prevencii, odhaľovaní a sankcionovaní skutkov korupcie) z 18. mája 2000 (Monitorul Oficial al României, časť I, č. 219 z 18. mája 2000), v odseku 1 stanovuje:

„Na účely tohto zákona sú trestné činy vymedzené v článkoch 289 až 292 Trestného zákona trestnými činmi spojenými s korupciou, a to aj v prípadoch, ak ich spáchajú osoby uvedené v článku 308 Trestného zákona.“

36      Články Trestného zákona spomenuté v článku 5 ods. 1 zákona č. 78/2000 sa týkajú trestných činov pasívnej korupcie (článok 289), aktívnej korupcie (článok 290), zneužívanie právomoci verejného činiteľa (článok 291) a aktívneho zneužívania právomoci verejného činiteľa (článok 292).

37      Článok 29 ods. 1 tohto zákona stanovuje:

„Na rozhodovanie v prvom stupni o trestných činoch vymedzených v tomto zákone sa zriadia špecializované senáty.“

 Zákon č. 303/2004

38      Článok 99 Legea nr. 303/2004 privind statutul judecătorilor şi procurorilor (zákon č. 303/2004 o sudcoch a prokurátoroch) z 28. júna 2004 (znova uverejnený v Monitorul Oficial al României, časť I, č. 826 z 13. decembra 2005), v znení Legea nr. 24/2012 (zákon č. 24/2012) zo 17. januára 2012 (Monitorul Oficial al României, časť I, č. 51 z 23. januára 2012) (ďalej len „zákon č. 303/2004“) stanovuje:

„Za disciplinárne previnenie sa považuje:

…

o)      nedodržanie ustanovení o prideľovaní vecí náhodným výberom;

…

ș)      nerešpektovanie rozhodnutí Ústavného súdu …;

…“

39      Článok 100 tohto zákona v odseku 1 uvádza:

„Disciplinárnymi sankciami, ktoré možno uložiť sudcom a prokurátorom podľa závažnosti previnenia, sú:

…

e)      odvolanie z funkcie sudcu alebo prokurátora.“

40      Článok 101 tohto zákona stanovuje:

„Disciplinárne sankcie určené v článku 100 ukladajú sekcie Najvyššej rady sudcov a prokurátorov za podmienok stanovených v príslušnom organickom zákone.“

 Zákon č. 304/2004

41      Legea nr. 304/2004 privind organizarea judiciară (zákon č. 304/2004 o organizácii súdov) z 28. júna 2004 (znova uverejnený v Monitorul Oficial al României, časť I, č. 827 z 13. septembra 2005) bol zmenený, a to najmä týmito zákonmi:

–        Legea nr. 202/2010 privind unele măsuri pentru accelerarea soluționării proceselor (zákon č. 202/2010 o opatreniach na zrýchlenie rozhodovania v konaní) z 25. októbra 2010 (Monitorul Oficial al României, časť I, č. 714 z 26. októbra 2010),

–        Legea nr. 255/2013 pentru punerea în aplicare a Legii nr. 135/2010 privind Codul de procedură penală şi pentru modificarea şi completarea unor acte normative care cuprind dispoziţii procesual penale (zákon č. 255/2013, ktorým sa vykonáva zákon č. 135/2010 o Trestnom poriadku a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré normatívne akty obsahujúce ustanovenia v oblasti trestného konania) z 19. júla 2013 (Monitorul Oficial al României, časť I, č. 515 zo 14. augusta 2013),

–        Legea nr. 207/2018 pentru modificarea și completarea Legii nr. 304/2004 privind organizarea judiciară (zákon č. 207/2018, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 304/2004 o organizácii súdov) z 20. júla 2018 (Monitorul Oficial al României, časť I, č. 636 z 20. júla 2018).

42      Článok 19 ods. 3 zákona č. 304/2004 naposledy v znení zákona č. 207/2018 (ďalej len „zmenený zákon č. 304/2004“) stanovuje:

„Na začiatku každého roka Správna rada Najvyššieho kasačného súdu môže na návrh predsedu alebo podpredsedu tohto súdu povoliť vytvorenie špecializovaných senátov v rámci sekcií Najvyššieho kasačného súdu podľa počtu a povahy vecí, rozsahu činnosti každej sekcie, ako aj špecializácie sudcov a potreby využiť ich odborné skúsenosti.“

43      Podľa článku 24 ods. 1 tohto zákona:

„Senáty pozostávajúce z piatich sudcov rozhodujú o odvolaniach proti rozhodnutiam, ktoré v prvom stupni prijala trestná sekcia Najvyššieho kasačného súdu, o kasačných opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam prijatým v odvolacom konaní senátmi pozostávajúcimi z piatich sudcov po tom, ako boli predbežne prijaté, o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam prijatých v prvom stupni trestnou sekciou Najvyššieho kasačného súdu, v disciplinárnych veciach podľa zákona a v ďalších veciach v rámci právomoci, ktorá im vyplýva zo zákona.“

44      Článok 29 ods. 1 uvedeného zákona znie:

„Správna rada Najvyššieho kasačného súdu má tieto právomoci:

a)      schvaľuje organizačný a administratívny poriadok, ako aj zoznam zamestnancov a pracovníkov Najvyššieho kasačného súdu;

…

f)      vykonáva ďalšie právomoci vyplývajúce z organizačného a administratívneho poriadku Najvyššieho kasačného súdu.“

45      Článok 31 ods. 1 rovnakého zákona stanovuje:

„V trestných veciach sú senáty zložené takto:

a)      vo veciach, v ktorých má podľa zákona v prvom stupni právomoc Najvyšší kasačný súd, pozostáva senát z troch sudcov;

…“

46      Článok 32 zmeneného zákona č. 304/2004 uvádza:

„1.      Správna rada schváli na začiatku každého roka na návrh predsedu alebo podpredsedov Najvyššieho kasačného súdu počet senátov pozostávajúcich z piatich sudcov a tiež zloženie týchto senátov.

…

4.      Sudcov, ktorí tieto senáty tvoria, vyberie počas verejného pojednávania predseda alebo v prípade jeho neprítomnosti jeden z dvoch podpredsedov Najvyššieho kasačného súdu žrebovaním. Členovia senátov, ktoré prejedávajú konkrétne veci, sa môžu vymeniť len za výnimočných okolností pri zohľadnení objektívnych kritérií vyplývajúcich z Organizačného a administratívneho poriadku Najvyššieho kasačného súdu.

5.      Senátom zloženým z piatich sudcov predsedá predseda Najvyššieho kasačného súdu, jeden z dvoch podpredsedov alebo predsedovia sekcií, ak boli v zmysle odseku 4 vymenovaní za členov dotknutého senátu.

6.      Ak za člena senátu pozostávajúceho z piatich sudcov nebola vymenovaná jedna z vyššie uvedených osôb, sudcovia sa budú pri predsedaní senátu striedať, a to v poradí určenom podľa odpracovaných rokov v súdnictve.

7.      Veci spadajúce do právomoci senátov pozostávajúcich z piatich sudcov sa prideľujú náhodne prostredníctvom elektronického systému.“

47      Článok 32 zákona č. 304/2004 v znení vyplývajúcom zo zákona č. 202/2010 stanovoval:

„1.      V trestnej oblasti sa na začiatku každého roka vytvoria dva senáty pozostávajúce z piatich sudcov, ktoré tvoria výhradne členovia trestnej sekcie Najvyššieho kasačného súdu.

…

4.      Správna rada Najvyššieho kasačného súdu schvaľuje zloženie senátov pozostávajúcich z piatich sudcov. Sudcov, ktorí tieto senáty tvoria, vyberie predseda alebo v prípade jeho neprítomnosti podpredseda Najvyššieho kasačného súdu. Členovia senátov, ktoré prejedávajú konkrétne veci, sa môžu vymeniť len za výnimočných okolností pri zohľadnení objektívnych kritérií vyplývajúcich z Organizačného a administratívneho poriadku Najvyššieho kasačného súdu.

5.      Senátom zloženým z piatich sudcov predsedá predseda alebo podpredseda Najvyššieho kasačného súdu. V prípade ich neprítomnosti môže senátu predsedať predseda sekcie určený v tejto súvislosti predsedom alebo v jeho neprítomnosti podpredsedom Najvyššieho kasačného súdu.

6.      Veci spadajúce do právomoci senátov pozostávajúcich z piatich sudcov, ktoré sú uvedené v odsekoch 1 a 2, sa prideľujú náhodne prostredníctvom elektronického systému.“

48      Odseky 1 a 6 článku 32 zákona č. 304/2004 v znení zákona č. 255/2013 boli formulované v podstate rovnako ako vo verzii tohto článku uvedenej v predchádzajúcom bode, kým odseky 4 a 5 tohto článku stanovovali:

„4.      Správna rada Najvyššieho kasačného súdu schváli počet a zloženie senátov pozostávajúcich z piatich sudcov na návrh predsedu trestnej sekcie. Sudcov, ktorí tieto senáty tvoria, vyberie počas verejného pojednávania predseda alebo v prípade jeho neprítomnosti podpredseda Najvyššieho kasačného súdu žrebovaním. Členovia senátov, ktoré prejedávajú konkrétne veci, sa môžu vymeniť len za výnimočných okolností pri zohľadnení objektívnych kritérií vyplývajúcich z Organizačného a administratívneho poriadku Najvyššieho kasačného súdu.

5. Senátom zloženým z piatich sudcov predsedá podľa okolností predseda alebo podpredseda Najvyššieho kasačného súdu, ak je v zmysle odseku 4 súčasťou dotknutého senátu, predseda trestnej sekcie alebo najstarší členom senátu.“

49      Článok 33 zmeneného zákona č. 304/2004 znie:

„1.      Predseda alebo v jeho neprítomnosti jeden z podpredsedov Najvyššieho kasačného súdu predsedá spojeným sekciám, senátu príslušnému na rozhodovanie o opravných prostriedkoch podaných v záujme jednotnosti práva, ako aj senátu príslušnému na rozhodovanie o právnych otázkach, senátu pozostávajúcemu z piatich sudcov a akémukoľvek rozhodovaciemu zloženiu v rámci sekcií, ak sa sám zúčastňuje na prejednávaní veci.

…

3.      Predsedovia sekcií môžu predsedať akémukoľvek senátu, kým ostatní sudcovia sa pri predsedaní striedajú.“

50      Článok 33 ods. 1 zákona č. 304/2004 v znení vyplývajúcom zo zákona č. 202/2010 stanovoval:

„Predseda alebo v jeho neprítomnosti podpredseda Najvyššieho kasačného súdu predsedá spojeným sekciám, senátu pozostávajúcemu z piatich sudcov, ako aj akémukoľvek rozhodovaciemu zloženiu v rámci sekcií, ak sa sám zúčastňuje na prejednávaní veci.“

51      Uvedený článok 33 ods. 1 zákona č. 304/2004 v znení vyplývajúcom zo zákona č. 255/2013 stanovoval:

„Predseda alebo v jeho neprítomnosti jeden z podpredsedov Najvyššieho kasačného súdu predsedá spojeným sekciám, senátu príslušnému na rozhodovanie o opravných prostriedkoch podaných v záujme jednotnosti práva, ako aj senátu príslušnému na rozhodovanie o právnych otázkach, senátu pozostávajúcemu z piatich sudcov a akémukoľvek rozhodovaciemu zloženiu v rámci sekcií, ak sa sám zúčastňuje na prejednávaní veci.“

 Organizačný a administratívny poriadok Najvyššieho kasačného súdu

52      Článok 28 Regulamentul privind organizarea şi funcţionarea administrativă a Înaltei Curţi de Casaţie şi Justiţie (Organizačný a administratívny poriadok Najvyššieho kasačného súdu) z 21. septembra 2004 (ďalej len „organizačný a administratívny poriadok“), v znení Hotărârea nr. 3/2014 pentru modificarea şi completarea Regulamentului privind organizarea şi funcţionarea administrativă a Înaltei Curţi de Casaţie şi Justiţie (rozhodnutie č. 3/2014, ktorým sa mení a dopĺňa organizačný a administratívny poriadok) z 28. januára 2014 (Monitorul Oficial al României, časť I, č. 75 z 30. januára 2014), stanovoval:

„1.      V rámci Najvyššieho kasačného súdu pôsobia senáty pozostávajúce z piatich sudcov so súdnou právomocou stanovenou zákonom.

…

4.      Predsedom senátov pozostávajúcich z piatich sudcov bude podľa okolností predseda, podpredsedovia, predseda trestnej sekcie alebo najstarší člen senátu.“

53      Článok 29 ods. 1 tohto organizačného a administratívneho poriadku uvádzal:

„Senáty pozostávajúce z piatich sudcov sa v trestných veciach vytvárajú tak, že predseda alebo v jeho neprítomnosti jeden z podpredsedov Najvyššieho kasačného súdu vyberie každý rok žrebovaním na verejnom zasadnutí podľa potreby štyroch alebo piatich členov trestnej sekcie Najvyššieho kasačného súdu do každého senátu.“

 Spory vo veci samej a prejudiciálne otázky

 Spoločné prvky sporov vo veci samej

54      Spory vo veci samej spadajú do komplexnej reformy v oblasti súdnictva a boja proti korupcii v Rumunsku. Táto reforma je zo strany Únie monitorovaná od roku 2007 na základe mechanizmu na zaistenie spolupráce a overovania pokroku, ktorý bol vytvorený rozhodnutím 2006/928 pri príležitosti pristúpenia Rumunska k Európskej únii (ďalej len „MSO“).

55      Uvedené spory sa týkajú trestných konaní, v rámci ktorých si vnútroštátne súdy kladú otázku, či na základe práva Únie môžu neuplatniť niektoré nálezy, ktoré vyhlásil Ústavný súd v rokoch 2016 až 2019, konkrétne nález č. 51/2016 zo 16. februára 2016 (vec C‑379/19), nález č. 302/2017 zo 4. mája 2017 (vec C‑379/19), nález č. 685/2018 zo 7. novembra 2018 (veci C‑357/19, C‑547/19 a C‑840/19), nález č. 26/2019 zo 16. januára 2019 (vec C‑379/19), ako aj nález č. 417/2019 z 3. júla 2019 (veci C‑811/19 a C‑840/19).

56      Vnútroštátne súdy poukazujú na to, že v zmysle vnútroštátneho práva sú rozhodnutia Ústavného súdu všeobecne záväzné a ich nerešpektovanie zo strany súdov predstavuje v zmysle článku 99 písm. ș) zákona č. 303/2004 disciplinárne previnenie. Ako pritom vyplýva z rumunskej Ústavy, Ústavný súd nie je súčasťou rumunského systému súdnictva a má povahu politicko‑súdneho orgánu. Okrem toho Ústavný súd vyhlásením nálezov vo veci samej prekročil právomoci, ktoré mu rumunská Ústava priznáva, a zasiahol do právomocí všeobecných súdov, pričom narušil ich nezávislosť. Navyše nálezy č. 685/2018 a 417/2019 so sebou priniesli systematické riziko beztrestnosti v oblasti boja proti korupcii.

57      V tomto kontexte vnútroštátne súdy odkazujú najmä na správy Komisie adresované Európskemu parlamentu a Rade o dosiahnutom pokroku Rumunska v rámci mechanizmu spolupráce a overovania z 27. januára 2016 [COM(2016) 41 final], 13. novembra 2018 [COM(2018) 851 final, ďalej len „správa MSO z novembra 2018“], a 22. októbra 2019 [COM(2019) 499 final].

58      Napokon uvedené vnútroštátne súdy poukazujú aj na nález Ústavného súdu č. 104/2018, z ktorého vyplýva, že právo Únie nemá prednosť pred rumunským ústavným poriadkom a rozhodnutie 2006/928 nemôže byť v rámci preskúmania ústavnosti v zmysle článku 148 rumunskej Ústavy referenčnou normou.

 Vec C‑357/19

59      Rozsudkom z 28. marca 2017 vyhláseným trestnou sekciou, pozostávajúcou z troch sudcov, Najvyšší kasačný súd odsúdil okrem iných PM, ktorá bola v čase relevantných okolností ministerkou, ako aj RO, TQ a SP za to, že v rokoch 2010 až 2012 spáchali trestné činy korupcie a zneužívania právomoci v súvislosti so správou európskych fondov a tiež trestný čin daňového podvodu v súvislosti s DPH. Odvolania, ktoré proti tomuto rozsudku podali dotknuté osoby, ako aj Ministerul Public – Parchetul de pe lângă Înalta Curte de Casație și Justiție – Direcția Națională Anticorupție (Úrad prokuratúry pri Najvyššom kasačnom súde – Národné riaditeľstvo boja proti korupcii, Rumunsko) (ďalej len „DNA“), boli zamietnuté rozsudkom senátu Najvyššieho kasačného súdu pozostávajúceho z piatich sudcov z 5. júna 2018. Tento senát bol zložený z predsedu trestnej sekcie a ďalších štyroch sudcov vybratých žrebovaním v súlade s postupom, ktorý sa na Najvyššom kasačnom súde používal v relevantnom období a vyplýval z organizačného a administratívneho poriadku tohto súdu. Rozsudok z 5. júna 2018 sa stal právoplatným.

60      Nálezom č. 685/2018 vyhláseným 7. novembra 2018 Ústavný súd na základe žaloby predsedu vlády podanej v zmysle článku 146 písm. e) rumunskej Ústavy predovšetkým konštatoval, že existuje ústavnoprávny spor medzi parlamentom a Najvyšším kasačným súdom vyplývajúci z rozhodnutí Správnej rady tohto súdu, podľa ktorých boli v zmysle vyššie uvedenej praxe z piatich sudcov päťčlenných senátov rozhodujúcich v odvolaní vybratí na základe žrebovania iba štyria sudcovia, a nie všetci, čo je v rozpore s článkom 32 zmeneného zákona č. 304/2004, pričom následne Ústavný súd uviedol, že rozsudok v odvolacom konaní vyhlásený takto nezákonne vytvoreným senátom je poznačený absolútnou neplatnosťou, a napokon konštatoval, že podľa článku 147 ods. 4 rumunskej Ústavy sa tento nález uplatňuje od dátumu jeho uverejnenia na veci, ktoré sú aktuálne prejednávané, veci, v ktorých už bolo prijaté rozhodnutie, ak účastníkom konania ešte neuplynuli náležité lehoty na podanie príslušných mimoriadnych opravných prostriedkov, a tiež na budúce situácie.

61      Po zverejnení nálezu Ústavného súdu č. 685/2018 podali PM, RO, TQ a SP, ako aj DNA v zmysle článku 426 ods. 1 Trestného poriadku mimoriadne opravné prostriedky na Najvyšší kasačný súd a domáhali sa zrušenia rozsudku z 5. júna 2018 a opätovného preskúmania ich odvolaní. Na podporu uvedených opravných prostriedkov tvrdili, že nález č. 685/2018 bol záväzný a mal právne účinky na rozsudok Najvyššieho kasačného súdu z 5. júna 2018, keďže senát pozostávajúci z piatich sudcov, ktorý rozhodoval o predmetných odvolaniach, nebol vytvorený v súlade so zákonom, ako ho vykladal Ústavný súd. Vnútroštátny súd tieto mimoriadne opravné prostriedky prijal ako prípustné, keďže boli podané v rámci lehoty 30 dní odo dňa oznámenia uvedeného rozsudku, a zároveň rozhodol o odložení výkonu trestu odňatia slobody až do rozhodnutia o týchto mimoriadnych opravných prostriedkoch.

62      Uvedený vnútroštátny súd sa zamýšľa najmä nad otázkou, či článok 19 ods. 1 ZEÚ, článok 325 ods. 1 ZFEÚ, ako aj článok 1 ods. 1 písm. a) a b), a článok 2 ods. 1 dohovoru PIF bránia uplatneniu nálezu č. 685/2018 vo veci samej, ktoré by malo za následok neplatnosť súdnych rozhodnutí, ktoré sa stali právoplatnými pred vyhlásením uvedeného nálezu, a začatie nového odvolacieho konania vo veciach závažného podvodu a korupcie.

63      Podľa judikatúry Súdneho dvora je úlohou vnútroštátnych súdov zabezpečiť plný účinok povinností vyplývajúcich z článku 325 ods. 1 ZFEÚ, rešpektujúc pritom základné práva zaručené v Charte a všeobecné právne zásady, a zároveň neuplatniť ustanovenia vnútroštátneho práva, ktoré bránia použitiu účinných a odrádzajúcich sankcií za podvod poškodzujúci finančné záujmy Únie. Vzhľadom na túto judikatúru vzniká otázka, či sa povinnosť členských štátov vyplývajúca z článku 325 ods. 1 ZFEÚ, ako aj z článku 1 ods. 1 písm. a) a b) a článku 2 ods. 1 dohovoru PIF vzťahuje aj na výkon už uložených trestných sankcií. Rovnako nie je jasné, či výraz „a iné protiprávne konanie poškodzujúce finančné záujmy Únie“ uvedený v článku 325 ods. 1 ZFEÚ zahŕňa nielen skutky korupcie ako také, ale aj pokusy o podvod, ku ktorým došlo v rámci podvodne zadanej verejnej zákazky, ktorá mala byť financovaná z európskych fondov, no po tom, čo ju orgán spravujúci európske fondy odmietol preplatiť, bola v celom rozsahu financovaná z vnútroštátneho rozpočtu. V tomto kontexte teda v prejednávanej veci existovalo riziko poškodenia finančných záujmov Únie, hoci toto riziko sa napokon nestalo skutočnosťou.

64      Okrem toho vnútroštátny súd zdôrazňuje, že podľa článkov 2 a 19 ZEÚ je každý členský štát povinný zabezpečiť, aby súdne orgány tvoriace súčasť jeho systému prostriedkov nápravy v oblastiach, na ktoré sa vzťahuje právo Únie, spĺňali požiadavky nezávislosti s cieľom zaručiť osobám podliehajúcim súdnej právomoci účinnú súdnu ochranu. Zásada nezávislosti podľa judikatúry Súdneho dvora predpokladá, že sudcovia môžu vykonávať svoje úlohy samostatne a nikomu hierarchicky nepodliehajú, aby boli chránení pred vonkajšími zásahmi alebo tlakmi, ktoré by mohli ohroziť ich nezávislosť a ovplyvniť ich rozhodnutia.

65      Okrem toho si vnútroštátny súd kladie otázku, najmä pokiaľ ide o význam zásady zákonnosti, podľa ktorej musí byť zákon predvídateľný, presný a nesmie byť retroaktívny, či je pojem „súd zriadený zákonom“ uvedený v článku 47 ods. 2 Charty v rozpore s výkladom, ku ktorému dospel Ústavný súd v súvislosti s nezákonnou povahou zloženia senátov pozostávajúcich z piatich sudcov. Podľa judikatúry Súdneho dvora vyplývajúcej z rozsudkov z 26. februára 2013, Åkerberg Fransson (C‑617/10, EU:C:2013:105), a z 5.decembra 2017, M.A.S. a M.B. (C‑42/17, EU:C:2017:936), sú vnútroštátne orgány v prípadoch, keď musia neuplatniť ustanovenia hmotného trestného práva, povinné dbať na rešpektovanie základných práv osôb obvinených zo spáchania trestného činu, pričom môžu uplatňovať vnútroštátny štandard ochrany základných práv za predpokladu, že takéto uplatňovanie nie je v rozpore s úrovňou ochrany zaručenou Chartou a vykladanou Súdnym dvorom ani s prednosťou, jednotnosťou a účinnosťou práva Únie.

66      V prejednávanej veci sa vnútroštátny súd domnieva, že právo Únie bráni najmä uplatneniu nálezu č. 685/2018, pretože jeho dôsledkom je zrušenie právoplatných rozhodnutí Najvyššieho kasačného súdu vyhlásených senátom pozostávajúcim z piatich sudcov, pričom tento nález odoberá sankciám uloženým vo významnom množstve vecí týkajúcich sa závažných podvodov poškodzujúcich finančné záujmy Únie ich účinnosť a odradzujúcu povahu. Uvedený nález vytvára zdanie beztrestnosti a prostredníctvom premlčania prináša systematické riziko takejto beztrestnosti vzhľadom na komplexnosť a trvanie konaní predchádzajúcim vyhláseniu právoplatného rozsudku po opätovnom preskúmaní dotknutých vecí. Okrem toho zásady nezávislosti súdov a právnej istoty bránia tomu, aby nález č. 685/2018 mohol mať záväzné právne účinky vo vzťahu k trestnoprávnym rozhodnutiam, ktoré boli právoplatné v čase vyhlásenia tohto nálezu, ak neexistujú závažné dôvody, ktoré by mohli spochybniť dodržanie práva na spravodlivý proces v týchto veciach, čo potvrdila aj správa MSO z novembra 2018.

67      Vnútroštátny súd napokon poukazuje na to, že existuje závažné riziko, že odpovede Súdneho dvora na položené otázky nebudú mať na vnútroštátne právo nijaký účinok vzhľadom na judikatúru Ústavného súdu uvedenú v bode 58 tohto rozsudku.

68      Za týchto okolností Najvyšší kasačný súd rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„1.      Majú sa článok 19 ods. 1 ZEÚ, článok 325 ods. 1 ZFEÚ, článok 1 ods. 1 písm. a) a b) a článok 2 ods. 1 [dohovoru PIF], ako aj zásada právnej istoty vykladať v tom zmysle, že bránia tomu, aby orgán stojaci mimo súdnej moci, t. j. [Ústavný súd] prijal rozhodnutie vo veci zákonnosti zloženia súdnych senátov a vytvoril tak predpoklady na to, aby bol prípustný mimoriadny opravný prostriedok proti právoplatným rozsudkom vyhláseným počas určitého obdobia?

2.      Má sa článok 47 druhý odsek [Charty] vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby orgán stojaci mimo súdnej moci konštatoval so záväzným účinkom v rámci vnútroštátneho práva nedostatok nezávislosti a nestrannosti súdneho senátu, ktorého členom je sudca s riadiacimi funkciami, ktorý nebol vymenovaný náhodne, ale na základe transparentného pravidla, pričom toto pravidlo bolo účastníkom konania známe, nespochybnili ho a vzťahovalo sa na všetky konania vedené dotknutým senátom?

3.      Má sa prednosť práva Únie vykladať v tom zmysle, že vnútroštátnemu súdu umožňuje neuplatniť rozhodnutie Ústavného súdu vyhlásené v konaní týkajúcom sa ústavného sporu, ktoré je v zmysle vnútroštátneho práva záväzné?“

 Vec C‑379/19

69      Dňa 22. augusta 2016 Direcția Națională Anticorupție – Serviciul Teritorial Oradea (DNA – miestny odbor Oradea, Rumunsko) podalo na Tribunalul Bihor (Prvostupňový súd Bihor, Rumunsko) obžalobu proti KI, LJ, JH a IG obvineným zo spáchania trestných činov nepriamej korupcie, zneužívania právomocí verejného činiteľa, aktívnej korupcie a pasívnej korupcie, ako aj zo spáchania trestných činov nepriamej korupcie a aktívnej korupcie formou spolupáchateľstva.

70      V rámci tohto konania KI a LJ podľa článku 342 Trestného poriadku navrhli, aby bol z prípustného dôkazového materiálu vylúčený dôkaz nadobudnutý zo zápisnice záznamov z odpočúvania uskutočneného Serviciul Român de Informații (Rumunská informačná služba, Rumunsko, ďalej len „SRI“). Na podporu tohto návrhu poukázali dotknuté osoby na nález č. 51/2016, ktorým Ústavný súd vyhlásil článok 142 ods. 1 Trestného poriadku za protiústavný, pretože umožňoval opatrenia dohľadu v rámci trestného konania „inými špecializovanými štátnymi subjektmi“, a najmä SRI.

71      Uznesením z 27. januára 2017 senát pre predbežné prejednanie obžaloby na Tribunalul Bihor (Prvostupňový súd Bihor) uvedené návrhy KI a LJ zamietol s odôvodnením, že vzhľadom na to, že nález č. 51/2016 má právne účinky len do budúcnosti, boli dôkazy získané zákonne, pričom v súvislosti s KI, LJ, JH a IG nariadil hlavné pojednávanie. Odvolanie, ktoré obžalovaní podali proti tomuto uzneseniu, Curtea de Apel Oradea (Odvolací súd Oradea, Rumunsko) zamietol a tiež konštatoval, že nález č. 51/2016 sa nevzťahuje na opatrenia technického dohľadu nariadené v dotknutej veci, keďže bol uverejnený v Monitorul Oficial al României zo 14. marca 2016 a v súlade s článkom 147 ods. 4 rumunskej Ústavy vyvoláva právne účinky len do budúcnosti.

72      Počas trestného konania na vnútroštátnom súde IG, KI, LJ a JH v podstate navrhli vyhlásiť absolútnu neplatnosť zápisnice zo záznamov z odpočúvania v prípade, že sa SRI zúčastnila na vykonávaní mandátu na technický dohľad. Okrem nálezu č. 51/2016 dotknuté osoby v tejto súvislosti poukázali na nálezy č. 302/2017 a 26/2019, v ktorých Ústavný súd vyhlásil článok 281 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku za protiústavný, keďže tento článok medzi prípady absolútnej neplatnosti nezahŕňal porušenie ustanovení o vecnej a osobnej príslušnosti orgánov činných v trestnom konaní (nález č. 302/2017) a konštatoval existenciu ústavnoprávneho konfliktu najmä medzi parlamentom a Parchetul de pe lângă Înalta Curte de Casație și Justiție (Úrad prokuratúry pri Najvyššom kasačnom súde), ktorý vyplýval zo skutočnosti, že dva protokoly o spolupráci uzatvorené medzi DNA a SRI v rokoch 2009 a 2016 v rozpore z ústavnou právomocou DNA porušili procesné právo upravujúce trestné stíhanie (nález č. 26/2019).

73      Po overení, ktoré vnútroštátny súd uskutočnil v DNA, sa zistilo, že sa vykonalo deväť mandátov na technický dohľad s technickou podporou SRI a ďalšie dva mandáty bez účasti SRI sa vykonali po uverejnení nálezu č. 51/2016.

74      Vnútroštátny súd poukazuje na to, že v prvom rade musí rozhodnúť o návrhu na vylúčenie dôkazov, a pýta sa najmä, či je povinný uplatniť nálezy č. 51/2016, 302/2017 a 26/2019. Spojený účinok týchto troch nálezov totiž smeruje k tomu, že na absolútnu neplatnosť získavania dôkazov a vylúčenie zodpovedajúcich dôkazov postačuje, aby sudca skonštatoval účasť SRI na výkone mandátu na technický dohľad.

75      Vnútroštátny súd však zdôrazňuje, že podľa stále platných vnútroštátnych opatrení je podmienkou prípustnosti návrhu na vylúčenie dôkazov podanie tohto návrhu pred ukončením fázy predbežného prejednania obžaloby. Okrem toho z ústavných pravidiel vyplýva, že nálezy Ústavného súdu môžu mať len účinok ex nunc. Tento súd teda prostredníctvom judikatúry zabezpečil uplatnenie svojich nálezov v aktuálne prejednávaných veciach a súdom tak určil povinnosť považovať všetky procesné akty alebo dotknuté dôkazy za nezákonné bez toho, aby bolo možné preskúmať ich jednotlivo, a to aj vtedy, ak tieto akty boli uskutočnené, ako to je v tomto prípade, na základe pravidiel, na ktoré sa v čase ich uplatnenia vzťahovala domnienka ústavnosti.

76      Na jednej strane je Rumunsko povinné bojovať s korupciou a Komisia vo svojej správe MSO z novembra 2018 konštatovala, že tento členský štát má pokračovať v uskutočňovaní národnej stratégie boja proti korupcii a dodržať lehoty, ktoré boli vládou stanovené v auguste 2016. Na druhej strane sa má Ústavný súd v zmysle článku 146 rumunskej Ústavy obmedziť na preskúmanie súladu zákona a rumunskej Ústavy, a nie ho vykladať, uplatňovať a zavádzať retroaktívne právne normy. Okrem toho snaha Ústavného súdu priamo prostredníctvom účinkov svojich nálezov zabezpečovať dodržiavanie procesných práv účastníkov trestného konania sa zdá prehnaná vzhľadom na existenciu mechanizmov, ktoré má v tejto súvislosti Rumunsko k dispozícii, ako je napríklad protokol č. 16 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd podpísanému v Ríme 4. novembra 1950, ktorý nadobudol platnosť 1. augusta 2018 (ďalej len „EDĽP“). Navyše Súdny dvor vo svojej judikatúre vyplývajúcej z rozsudku z 26. februára 2013 Melloni (C‑399/11, EU:C:2013:107), odmietol uznať obmedzenie prednosti práva Únie pred vnútroštátnymi základnými právami, ktoré sú priaznivejšie.

77      Vnútroštátny súd sa v súvislosti s vecou samou domnieva, že má dostatočne úzky vzťah s právom Únie, pretože sa týka výkonu jeho súdnej právomoci v súlade so zásadami právneho štátu a nezávislosti súdov a vyplývajú z nej otázky o povahe a účinkoch MSO, ako aj o prednosti práva Únie pred judikatúrou Ústavného súdu. Uvedený Ústavný súd obmedzil právomoc rumunských súdov rozhodovať vyplývajúcu z rumunskej Ústavy a práva Únie, keď v náleze č. 104/2018 uvedenom v bode 58 tohto rozsudku rozhodol, že rozhodnutie 2006/928 nemôže predstavovať referenčnú normu v rámci preskúmania ústavnosti podľa článku 148 rumunskej Ústavy.

78      Je preto nevyhnutné, aby Súdny dvor spresnil, či MSO má záväznú povahu a ak áno, či sa táto záväznosť má priznať nielen opatreniam, ktoré sú výslovne odporúčané v správach vypracovaných v rámci uvedeného mechanizmu, ale aj všetkým zisteniam nachádzajúcim sa v týchto správach, najmä tým, ktoré sa týkajú vnútroštátnych opatrení v rozpore s odporúčaniami Európskej komisie pre demokraciu prostredníctvom práva (Benátska komisia) alebo Skupiny štátov proti korupcii (GRECO). Okrem toho vzhľadom na zásady právneho štátu a nezávislosti súdov vzniká otázka, či sa vnútroštátny súd môže bez toho, aby čelil disciplinárnym sankciám výslovne stanoveným zákonom, odkloniť pri výkone súdnej právomoci od účinkov nálezov Ústavného súdu v prípade, že by tento súd prekročil hranice svojich právomocí.

79      Za týchto okolností Tribunalul Bihor (Prvostupňový súd Bihor) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„1.      Sú [MSO] zriadený rozhodnutím [2006/928] a požiadavky uvedené v správach vypracovaných v rámci tohto mechanizmu pre Rumunsko záväzné?

2.      Má sa článok 2 ZEÚ v spojení s článkom 4 ods. 3 ZEÚ vykladať v tom zmysle, že povinnosť Rumunska dodržiavať požiadavky stanovené v správach vypracovaných v rámci [MSO] zriadeného rozhodnutím [2006/928] predstavuje povinnosť členského štátu dodržiavať zásady právneho štátu, a to aj pokiaľ ide o zdržanie sa politicko‑súdnej inštitúcie, akou je Ústavný súd, konania na účely výkladu zákona a stanovenia konkrétnych a záväzných podmienok, za ktorých majú súdy tento zákon uplatňovať, čo je výlučná právomoc priznaná súdnemu orgánu, ako aj na účely zavedenia nových legislatívnych ustanovení, čo je výlučná právomoc priznaná zákonodarnému orgánu? Vyžaduje právo Únie zrušenie účinkov takéhoto rozhodnutia Ústavného súdu členského štátu? Bráni právo Únie ustanoveniu vnútroštátneho práva upravujúcemu disciplinárnu zodpovednosť sudcu, ktorý v súvislosti s položenou prejudiciálnou otázkou neuplatní rozhodnutie Ústavného súdu?

3.      Bráni zásada nezávislosti súdov zakotvená v článku 19 ods. 1 druhom pododseku ZEÚ a v článku 47 [Charty] v súlade s výkladom, ktorý poskytol [Súdny dvor] [v rozsudku z 27. februára 2018, Associação Sindical dos Juízes Portugueses, C‑64/16, EU:C:2018:117], tomu, aby sa právomoc súdov nahradila rozhodnutiami [Ústavného súdu, nálezy (č. 51/2016, 302/2017 a 26/2019], s tým dôsledkom, že by to viedlo k nepredvídateľnosti trestného konania (retroaktívne uplatňovanie) a k nemožnosti vykladať zákon a uplatniť ho na konkrétny prípad? Bráni právo Únie ustanoveniu vnútroštátneho práva upravujúcemu disciplinárnu zodpovednosť sudcu, ktorý v súvislosti s položenou prejudiciálnou otázkou neuplatní rozhodnutie Ústavného súdu?“

80      Listom z 27. júna 2019, ktorý bol Súdnemu dvoru doručený 10. júla 2019, Tribunalul Bihor (Prvostupňový súd Bihor) informoval Súdny dvor, že Curtea de Apel Oradea (Odvolací súd Oradea) uznesením z 18. júna 2019 na návrh DNA zrušil rozhodnutie o prerušení konania a nariadil pokračovať v konaní v rozsahu, v akom sa netýkalo prejudiciálnych otázok položených Súdnemu dvoru. Tribunalul Bihor (Prvostupňový súd Bihor) listom z 26. júla 2019, ktorý bol doručený Súdnemu dvoru 7. augusta 2019, v odpovedi na jeho otázku spresnil, že odpoveď Súdneho dvora na položené prejudiciálne otázky je stále potrebná. Konanie pred týmto súdom totiž pokračovalo, pričom nemohli byť použité dôkazy získané prostredníctvom mandátov na technický dohľad, ktorých sa týkali prejudiciálne otázky. Okrem toho Tribunalul Bihor (Prvostupňový súd Bihor) poukázal na to, že Súdna inšpekcia začala disciplinárne vyšetrovanie proti vnútroštátnemu sudcovi z dôvodu nerešpektovania nálezov Ústavného súdu uvedených v prejudiciálnych otázkach.

 Vec C‑547/19

81      Súdna inšpekcia začala disciplinárne konanie proti CY, sudkyni Curtea de Apel București (Odvolací súd Bukurešť, Rumunsko), v rámci senátu Najvyššej rady sudcov a prokurátorov pre disciplinárne stíhanie sudcov, s odôvodnením, že CY sa dopustila disciplinárneho previnenia podľa článku 99 písm. o) zákona č. 303/2004.

82      Uznesením z 28. marca 2018 senát Najvyššej rady sudcov a prokurátorov pre disciplinárne stíhanie sudcov zamietol ako neprípustný návrh na vstup vedľajšieho účastníka do konania na podporu CY, ktorý podalo Združenie sudcov Rumunska „Forum“. Toto združenie a CY podali proti uvedenému uzneseniu odvolanie na Najvyšší kasačný súd.

83      Senát Najvyššej rady sudcov a prokurátorov pre disciplinárne stíhanie sudcov uložil rozhodnutím z 2. apríla 2018 CY disciplinárnu sankciu odvolania z funkcie podľa článku 100 písm. e) zákona č. 303/2004. CY sa proti tomuto rozhodnutiu odvolala na Najvyšší kasačný súd.

84      Tieto dve veci boli náhodným výberom pridelené senátu Najvyššieho kasačného súdu pozostávajúcemu z piatich sudcov, pričom následne boli spojené na spoločné konanie z dôvodu ich vzájomného prepojenia. Zloženie senátu bolo stanovené žrebovaním 30. októbra 2017.

85      Správna rada Najvyššieho kasačného súdu prijala 8. novembra 2018 po vyhlásení nálezu č. 685/2018 uvedeného v bode 60 tohto rozsudku rozhodnutie o žrebovaní členov senátov pozostávajúcich z piatich sudcov. V decembri 2018 Najvyššia rada sudcov a prokurátorov prijala dve rozhodnutia, ktorými určila pravidlá na dosiahnutie súladu s požiadavkami formulovanými v uvedenom náleze. Najvyšší kasačný súd s cieľom zabezpečiť súlad s týmito rozhodnutiami pristúpil k novému žrebovaniu členov senátov na rok 2018, čo sa týkalo aj vecí, ktoré už boli pridelené a nebolo v nich nariadené nijaké opatrenie až do konca príslušného roka, pričom medzi tieto veci patrili aj prejednávané spojené veci.

86      CY a ďalší pred týmto novým senátom podali námietku založenú na nezákonnosti zloženia uvedeného senátu, pričom spochybňovali najmä súlad nálezu č. 685/2018 a následných rozhodnutí Najvyššej rady sudcov a prokurátorov na jednej strane a článku 2 ZEÚ na strane druhej. CY v tejto súvislosti poukázala na to, že Ústavný súd a Najvyššia rada sudcov a prokurátorov prekročili svoje právomoci, a dodala, že ak by tieto dva orgány nevstúpili do činnosti Najvyššieho kasačného súdu, nebola by narušená zásada kontinuity rozhodovacieho zloženia a vec by bola správne pridelená jednému zo senátov pozostávajúcich z piatich sudcov.

87      Aby mohol vnútroštátny súd rozhodnúť o námietke nezákonnosti podanej CY, obrátil sa na Súdny dvor s otázkou, či vstup Ústavného súdu do priebehu súdneho konania, aký vyplýva z nálezu č. 685/2018, je v súlade s hodnotou právneho štátu uvedenou v článku 2 ZEÚ, ako aj s nezávislosťou súdov zaručenou v článku 19 ZEÚ a článku 47 Charty.

88      V tejto súvislosti vnútroštátny súd po prvé zdôrazňuje politický rozmer nominácie členov Ústavného súdu, ako aj osobitné postavenie tohto súdu v architektúre štátnych orgánov.

89      Po druhé postup konštatovania ústavnoprávneho konfliktu medzi orgánmi verejnej moci upravený v článku 146 písm. e) rumunskej Ústavy je sám osebe problematický, pretože podľa tohto ustanovenia môžu tento postup iniciovať politické orgány. Okrem toho hranica medzi nezákonnosťou aktu a existenciou ústavnoprávneho konfliktu je mimoriadne tenká a obmedzenému okruhu právnych subjektov umožňuje uplatniť prostriedky nápravy, ktoré sú paralelné vo vzťahu k prostriedkom použiteľným pred všeobecnými súdmi. Táto okolnosť v spojení s politickou dimenziou menovania sudcov Ústavného súdu umožňuje tomuto súdu zasahovať do priebehu súdnych konaní s politickým cieľom alebo v záujme politicky vplyvných osôb.

90      Po tretie sa vnútroštátny súd domnieva, že konštatovanie Ústavného súdu v náleze č. 685/2018 o existencii ústavnoprávneho konfliktu medzi súdnou a zákonodarnou mocou je problematické. V tomto náleze Ústavný súd podal svoj vlastný výklad nejasných ustanovení podústavnej povahy, teda článkov 32 a 33 zmeneného zákona č. 304/2004, ktorý sa odlišoval od výkladu Najvyššieho kasačného súdu podaného v rámci právomoci tohto súdu, pričom Ústavný súd uvedenému súdu vytýkal systematické nerešpektovanie vôle zákonodarcu, aby mohol konštatovať existenciu ústavnoprávneho konfliktu.

91      Podľa vnútroštátneho súdu teda vzniká otázka, či články 2 a 19 ZEÚ, ako aj článok 47 Charty bránia tomu, aby v situácii, aká je vo veci samej, judikatúra Najvyššieho kasačného súdu mohla byť predmetom kontroly a sankcií na základe zásahu Ústavného súdu. Vnútroštátny súd tvrdí, že svojvoľný zásah Ústavného súdu vo forme preskúmania zákonnosti činnosti Najvyššieho kasačného súdu, ktorý nahrádza riadne procesné postupy, ako sú správna žaloba alebo procesné námietky podané v rámci súdneho konania, môže mať negatívny dosah na nezávislosť súdov a samotné základy právneho štátu uvedeného v článku 2 ZEÚ, pretože Ústavný súd nie je súčasťou systému súdnictva a nemá právomoc vydávania rozsudkov.

92      Za týchto okolnosti Najvyšší kasačný súd rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:

„Majú sa článok 2 [ZEÚ], článok 19 ods. 1 [ZEÚ] a článok 47 [Charty] vykladať v tom zmysle, že bránia tomu, aby Ústavný súd (čiže orgán, ktorý nie je podľa vnútroštátneho práva súdnou inštitúciou) zasiahol do spôsobu, akým Najvyšší súd daného členského štátu vyložil a uplatnil podústavné právne predpisy pri zostavovaní súdnych senátov?“

 Vec C‑811/19

93      Rozsudkom z 8. februára 2018, ktorý bol v prvom stupni vyhlásený senátom zloženým z troch sudcov, trestná sekcia Najvyššieho kasačného súdu odsúdila FQ, GP, HO, IN a JM na trest odňatia slobody v trvaní od dvoch do ôsmich rokov za trestné činy korupcie a prania špinavých peňazí, ako aj za trestné činy podobné korupcii spáchané v rokoch 2009 až 2013 v súvislosti s verejným obstarávaním uskutočneným v rámci projektu, ktorý bol financovaný hlavne z nenávratných fondov Únie. Štyria z obvinených, medzi ktorých patrí osoba zastávajúca postupne funkcie starostu, senátora a ministra, a tiež DNA, podali proti tomuto rozsudku odvolanie.

94      V priebehu odvolacieho konania odvolatelia navrhovali, aby Najvyšší kasačný súd vyhlásil rozsudok z 8. februára 2018 za neplatný, keďže bol vyhlásený senátom, ktorý sa v rozpore s právnymi predpismi nešpecializoval na oblasť korupcie.

95      Odvolatelia v tejto súvislosti poukázali na nález č. 417/2019 vyhlásený 3. júla 2019 na návrh predsedu poslaneckej snemovne, proti ktorému sa v tom čase tiež viedlo trestné konanie v súvislosti so skutkami spadajúcimi do pôsobnosti zákona č. 78/2000 pred senátom Najvyššieho kasačného súdu pozostávajúcim z piatich sudcov, ktorý rozhodoval ako odvolací súd. Ústavný súd v tomto náleze konštatoval existenciu ústavnoprávneho sporu medzi parlamentom na jednej strane a Najvyšším kasačným súdom na strane druhej vyplývajúceho zo skutočnosti, že Najvyšší kasačný súd nezriadil špecializované senáty na rozhodovanie v prvom stupni o trestných činoch stanovených v článku 29 ods. 1 zákona č. 78/2000, ďalej určil, že rozsudok vyhlásený nešpecializovaným senátom spôsobuje absolútnu neplatnosť tohto rozsudku, a napokon nariadil, aby všetky veci, o ktorých Najvyšší kasačný súd rozhodol v prvom stupni pred 23. januárom 2019 a ešte nenadobudli právoplatnosť, boli opätovne preskúmané špecializovanými senátmi vytvorenými v súlade s uvedeným ustanovením. V dotknutom náleze totiž Ústavný súd rozhodol, že hoci Správna rada Najvyššieho kasačného súdu prijala 23. januára 2019 rozhodnutie, podľa ktorého sú všetky senáty tohto súdu pozostávajúce z troch sudcov špecializované na účely rozhodovania o veciach spojených s korupciou, toto rozhodnutie sa mohlo zabrániť protiústavnosti len od dátumu jeho prijatia, a nie v súvislosti s minulosťou.

96      Na podporu svojho návrhu na začatie prejudiciálneho konania vnútroštátny súd poukazuje na to, že trestné činy vo veci samej, akým sú trestné činy korupcie spáchané v súvislosti s verejným obstarávaním financovaným hlavne z európskych zdrojov, ako aj trestné činy prania špinavých peňazí, poškodzujú alebo môžu poškodiť finančné záujmy Únie.

97      Podľa tohto súdu po prvé vzniká otázka, či sa článok 19 ods. 1 ZEÚ, článok 325 ods. 1 ZFEÚ, článok 4 smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2017/1371 z 5. júla 2017 o boji proti podvodom, ktoré poškodzujú finančné záujmy Únie, prostredníctvom trestného práva (Ú. v. EÚ L 198, 2017, s. 29) a článok 58 smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2015/849 z 20. mája 2015 o predchádzaní využívaniu finančného systému na účely prania špinavých peňazí alebo financovania terorizmu, ktorou sa mení nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 648/2012 a zrušuje smernica Európskeho parlamentu a Rady 2005/60/ES a smernica Komisie 2006/70/ES (Ú. v. EÚ L 141, 2015, s. 73), majú vykladať v tom zmysle, že bránia tomu, aby vnútroštátny súd uplatňoval rozhodnutie prijaté orgánom, ktorý nie súčasťou systému súdnictva, akým je nález Ústavného súdu č. 417/2019, ktorý konštatuje dôvodnosť riadneho opravného prostriedku a nariaďuje vrátenie veci, pričom dôsledkom tohto rozhodnutia je spochybnenie trestného konania a začatie nového konania na prvom stupni. Členské štáty sú totiž povinné prijať účinné a odradzujúce opatrenia na boj s trestnou činnosťou poškodzujúcou finančné záujmy Únie.

98      V tomto kontexte je rovnako potrebné zistiť, či sa výraz „iné protiprávne konanie poškodzujúce finančné záujmy Únie“, uvedený v článku 325 ods. 1 ZFEÚ vzťahuje aj na samotné trestné činy korupcie, keďže najmä článok 4 smernice 2017/1371 definuje trestné činy „pasívnej korupcie“ a „aktívnej korupcie“. Toto objasnenie je nevyhnutné najmä preto, že jeden z obvinených vo veci samej zneužíval ako senátor a minister svoju právomoc a ovplyvňoval verejných činiteľov, aby konali v rozpore so svojimi povinnosťami, pričom získal významnú časť hodnoty verejných zákaziek, ktoré boli financované najmä z európskych zdrojov.

99      Podľa vnútroštátneho súdu vzniká otázka – rovnako ako vo veci C‑357/19, Eurobox Promotion a i., – či zásada právneho štátu zakotvená v článku 2 ZEÚ a vykladaná z hľadiska článku 47 Charty bráni tomu, aby priebeh súdneho konania mohol byť ovplyvnený zásahom, aký vyplýva z nálezu č. 417/2019. V tomto náleze Ústavný súd prijal záväzné opatrenia, hoci na to nemal právomoc, z ktorých vyplývalo začatie nového konania vzhľadom na údajný nedostatok špecializácie senátu trestnej sekcie Najvyššieho kasačného súdu v oblasti trestných činov spojených s korupciou, aj keď všetci sudcovia tejto sekcie podmienku špecializácie spĺňali už tým, že boli sudcami uvedeného súdu.

100    Po druhé je vzhľadom na judikatúru Súdneho dvora, ako aj na dôležitosť zásady zákonnosti potrebné objasniť význam výrazu „súd zriadený zákonom“ uvedeného v článku 47 druhom odseku Charty, aby bolo možné zistiť, či toto ustanovenie bráni výkladu Ústavného súdu týkajúceho sa nezákonnej povahy zloženia súdu.

101    Po tretie sa vnútroštátny súd pýta, či je povinný neuplatniť nález č. 417/2019 s cieľom zabezpečiť plný účinok právnych noriem Únie. V širšom kontexte je tiež potrebné preskúmať, či treba vylúčiť účinky rozhodnutí Ústavného súdu týkajúcich sa porušenia zásady nezávislosti súdov vo veciach, na ktoré sa vzťahuje výlučne vnútroštátne právo. Tieto otázky vznikajú najmä preto, lebo rumunský disciplinárny systém ukladá sudcom disciplinárne sankcie v prípade, keď sudca vylúči účinky rozhodnutí Ústavného súdu.

102    Vnútroštátny súd sa domnieva, že nález č. 417/2019, ktorého účinkom je zrušenie rozsudkov vyhlásených v prvom stupni pred 23. januárom 2019 senátom zloženým z troch sudcov trestnej sekcie Najvyššieho kasačného súdu, porušuje zásadu účinnosti trestných sankcií v prípade závažnej trestnej činnosti, ktorá ovplyvňuje finančné záujmy Únie. Uvedený nález totiž jednak vytvára zdanie beztrestnosti, a jednak spôsobuje systematické riziko, že závažné trestné činy nebudú potrestané z dôvodu vnútroštátnych pravidiel o premlčaní trestného stíhania, a to vzhľadom na komplexný charakter a dĺžku konania vedúceho k vydaniu právoplatného rozsudku po opätovnom preskúmaní veci. Vo veci samej už prvostupňové súdne konanie vzhľadom na jeho komplexnú povahu trvá približne štyri roky. Okrem toho vnútroštátny súd usúdil, že zásada práva Únie týkajúca sa nezávislosti súdov bráni tomu, aby sa prostredníctvom rozhodnutia súdneho orgánu stojaceho mimo súdnej moci zaviedli procesné opatrenia, ktoré vyžadujú opätovné preskúmanie určitých vecí v prvom stupni, a tým narúšajú trestné stíhanie bez toho, aby existovali závažné dôvody, ktoré by mohli spochybniť rešpektovanie práva obvinených na spravodlivý proces. V tomto prípade skutočnosť, že trestná sekcia Najvyššieho kasačného súdu pozostáva zo sudcov, ktorí sa pri menovaní za sudcov tohto súdu špecializovali na prejednávanie trestných vecí, nemožno považovať za okolnosť, ktorá porušuje právo na spravodlivý proces a právo na prístup k spravodlivosti.

103    Za týchto okolností Najvyšší kasačný súd rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru nasledujúce prejudiciálne otázky:

„1.      Majú sa článok 19 ods. 1 ZEÚ, článok 325 ods. 1 ZFEÚ, článok 58 smernice [2015/849] a článok 4 smernice [2017/1371] vykladať v tom zmysle, že bránia prijatiu rozhodnutia orgánu stojaceho mimo súdnej moci, [Ústavného súdu], ktorý rozhoduje o procesnej námietke týkajúcej sa údajne nezákonného zloženia senátu súdu z hľadiska zásady špecializácie sudcov Najvyššieho kasačného súdu (ktorú nestanovuje Ústava Rumunska) a ktorý ukladá súdu povinnosť vrátiť veci nachádzajúce sa v štádiu odvolania (s devolutívnym účinkom), na účely ich opätovného preskúmania v rámci prvej fázy konania pred týmto istým súdom?

2.      Majú sa článok 2 [ZEÚ] a článok 47 druhý odsek [Charty] vykladať v tom zmysle, že bránia tomu, aby orgán stojaci mimo súdnej moci vyhlásil za nezákonné zloženie rozhodovacieho senátu sekcie Najvyššieho súdu (senát zložený zo sudcov, ktorí v čase povyšovania spĺňali okrem iného podmienku špecializácie požadovanej na účely pridelenia do trestnej sekcie Najvyššieho súdu)?

3.      Má sa zásada prednosti práva Únie vykladať v tom zmysle, že vnútroštátnemu súdu umožňuje neuplatniť rozhodnutie Ústavného súdu, ktoré vykladá normu nižšej právnej sily, ako je Ústava, týkajúcu sa organizácie Najvyššieho kasačného súdu a uvedenú vo vnútroštátnom zákone o prevencii, odhaľovaní a sankcionovaní skutkov korupcie, t. j. normu, ktorú súd ustálene vykladá v tom istom zmysle počas 16 rokov?

4.      Zahŕňa zásada neobmedzeného prístupu k spravodlivosti v súlade so správnym výkladom článku 47 [Charty] špecializáciu sudcov a vytvorenie špecializovaných senátov na Najvyššom súde?“

 Vec C‑840/19

104    Rozsudkom z 26. mája 2017 vyhlásenom senátom pozostávajúcim z troch sudcov odsúdila trestná sekcia Najvyššieho kasačného súdu okrem iných NC na trest odňatia slobody v trvaní štyroch rokov za to, že sa pri výkone svojej parlamentnej a ministerskej funkcie dopustil trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa upraveného v článku 291 ods. 1 Trestného zákona v spojení s článkom 6 a článkom 7 ods. a) zákona č. 78/2000 v súvislosti so zadaním zákazky, ktorá bola do veľkej miery financovaná z európskych fondov. Proti tomuto rozsudku podali odvolanie DNA a NC a rozsudkom z 28. júna 2018 vyhlásenom senátom pozostávajúcim z piatich sudcov trestná sekcia Najvyššieho kasačného súdu potvrdila uvedené odsúdenie a odvolanie zamietla. Tento rozsudok sa tak stal právoplatným.

105    Po zverejnení nálezu č. 685/2018 uvedeného v bode 60 tohto rozsudku NC a DNA podali mimoriadny opravný prostriedok, ktorým sa domáhali zrušenia dotknutého rozsudku, pričom poukazovali najmä na nezákonnosť zloženia senátu Najvyššieho kasačného súdu pozostávajúceho z piatich sudcov, ktorý rozhodoval o odvolaniach podaných proti uvedenému rozsudku z 26. mája 2017, keďže len štyria z piatich členov tohto senátu boli vybratí žrebovaním.

106    Rozsudkami z 25. februára a 20. mája 2019 senát Najvyššieho kasačného súdu zložený z piatich sudcov v nadväznosti na nález Ústavného súdu č. 685/2018 vyhovel mimoriadnym opravným prostriedkom, zrušil odsúdenie NC a nariadil opätovne preskúmať odvolania podané NC a DNA.

107    V priebehu opätovného preskúmania odvolania pred senátom Najvyššieho kasačného súdu pozostávajúcim z piatich sudcov Ústavný súd vydal nález č. 417/2019 uvedený v bode 95 tohto rozsudku.

108    Vnútroštátny súd si kladie otázku, či tento nález je v súlade s článkom 2 a článkom 19 ods. 1 ZEÚ, článkom 325 ods. 1 ZFEÚ, článkom 47 Charty a článkom 4 smernice 2017/1371. Pokiaľ ide konkrétne o článok 325 ZFEÚ, vnútroštátny súd v podstate uvádza rovnaké dôvody ako vo veci C‑811/19. Tento súd dodáva, že vo veci samej prebiehali súdne konania približne štyri roky a vzhľadom na uplatnenie nálezu č. 685/2018 sa vec nachádza vo fáze opätovného preskúmania odvolania. Účinkom nálezu č. 417/2019 je okrem iného nové začatie konania vo veci samej v prvom stupni, čo znamená, že rovnaké konanie by prebiehalo dvakrát v prvom stupni a trikrát v odvolacom konaní.

109    Vnútroštátny súd poukazuje na to, že nález č. 417/2019 zaviedol záväzné procesné opatrenia, ktoré vyžadujú začatie nového konania, pretože senáty v prvom stupni nemali špecializáciu v súvislosti s trestnými činmi uvedenými v zákone č. 78/2000. To znamená, že tento nález môže vo veľkom počte vecí týkajúcich sa závažných trestných činov spôsobiť riziko beztrestnosti. Za týchto okolností je narušená požiadavka efektivity uvedená v článku 325 ZFEÚ a tiež základné právo obvineného, aby bola jeho vec prejednaná v primeranej lehote.

110    Vnútroštátny súd sa tiež domnieva, že rovnako ako vo veciach C‑357/19, C‑547/19 a C‑811/19 je potrebné položiť Súdnemu dvoru otázku o súlade zásahu Ústavného súdu a zásady právneho štátu. Vnútroštátny súd zdôrazňuje význam dodržiavania nálezov tohto súdu, pričom spresňuje, že jeho otázka sa netýka judikatúry Ústavného súdu vo všeobecnosti, ale len nálezu č. 417/2019. Ústavný súd v ňom formuloval svoj vlastný výklad protichodných ustanovení nachádzajúcich sa v zákone č. 78/2000 a zmenenom v zákone č. 304/2004, ktoré sa týkajú vytvorenia špecializovaných senátov, pričom tento výklad sa líšil od výkladu Najvyššieho kasačného súdu, a Ústavný súd zasiahol do právomoci uvedeného súdu, keď nariadil opätovné preskúmanie niektorých vecí.

111    Za týchto okolností Najvyšší kasačný súd rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru nasledujúce prejudiciálne otázky:

„1.      Majú sa článok 19 ods. 1 ZEÚ, článok 325 ods. 1 ZFEÚ a článok 4 smernice [2017/1371], ktorý bol prijatý na základe článku 83 ods. 2 ZFEÚ, vykladať v tom zmysle, že bránia prijatiu rozhodnutia orgánu stojaceho mimo súdnej moci, [Ústavného súdu], ktorým sa nariaďuje opätovné preskúmanie prípadov korupcie, o ktorých sa rozhodlo v určitom konkrétnom období a nachádzajú sa v štádiu odvolania, a to z dôvodu, že v rámci Najvyššieho súdu neboli zriadené súdne senáty špecializované v danej oblasti, hoci sa [v tomto rozhodnutí] uznáva špecializácia sudcov, z ktorých boli dotknuté súdne senáty zložené?

2.      Majú sa článok 2 ZEÚ a článok 47 druhý odsek [Charty] vykladať v tom zmysle, že bránia tomu, aby orgán stojaci mimo súdnej moci vyhlásil za nezákonné zloženie rozhodovacieho senátu sekcie Najvyššieho súdu (senát zložený z aktívnych sudcov, ktorí v čase povýšenia spĺňali okrem iného podmienku špecializácie požadovanú na účely ich pridelenia na Najvyšší súd)?

3.      Má sa prednosť práva Únie vykladať v tom zmysle, že vnútroštátnemu súdu umožňuje neuplatniť rozhodnutie Ústavného súdu vyhláseného v konaní týkajúcom sa ústavného sporu, ktoré je v zmysle vnútroštátneho práva záväzné?“

 O konaní na Súdnom dvore

 O spojení vecí

112    Rozhodnutiami predsedu Súdneho dvora z 26. februára 2020 boli veci C‑357/19 a C‑547/19 na jednej strane a veci C‑811/19 a C‑840/19 na strane druhej spojené na spoločné konanie na účely ústnej časti konania a vyhlásenia rozsudku. Rozhodnutím predsedu Súdneho dvora z 21. mája 2021 boli tieto veci a vec C‑379/19 vzhľadom na ich prepojenosť spojené na účely vyhlásenia rozsudku.

 O návrhoch na skrátené konanie a o prednostnom prejednaní

113    Vnútroštátne súdy vo veciach C‑357/19, C‑379/19, C‑811/19 a C‑840/19 navrhli Súdnemu dvoru, aby prejudiciálne konanie v týchto veciach prebehlo v skrátenom konaní podľa článku 105 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora.

114    Na podporu svojich návrhov vnútroštátne súdy v podstate tvrdili, že situácia osôb obvinených vo veciach samých si vyžaduje odpoveď bez zbytočného odkladu. Konkrétne v súvislosti s vecami C‑357/19, C‑811/19 a C‑840/19 uvedené súdy uviedli, že plynutie času ohrozuje prípadný výkon trestu.

115    V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že článok 105 ods. 1 rokovacieho poriadku stanovuje, že na návrh vnútroštátneho súdu alebo výnimočne i bez návrhu môže predseda Súdneho dvora, ak si povaha veci vyžaduje jej prejednanie bez zbytočného odkladu, po vypočutí sudcu spravodajcu a generálneho advokáta rozhodnúť, že prejudiciálne konanie prebehne v skrátenom konaní odchylne od ustanovení tohto poriadku.

116    V tejto súvislosti treba pripomenúť, že takéto skrátené konanie predstavuje procesný nástroj určený na riešenie mimoriadnej naliehavej situácie. Okrem toho z judikatúry Súdneho dvora tiež vyplýva, že skrátené konanie sa nemusí uplatniť, ak citlivá a zložitá povaha právnych problémov nastolených vo veci nie je vhodná na uplatnenie takéhoto konania, najmä ak sa nezdá vhodné skrátiť písomnú časť konania na Súdnom dvore [rozsudok z 15. júla 2021, Komisia/Poľsko (Disciplinárny režim sudcov), C‑791/19, EU:C:2021:596, bod 32 a citovaná judikatúra].

117    V tomto prípade, pokiaľ ide o veci C‑357/19 a C‑379/19, predseda Súdneho dvora rozhodol 23. mája a 17 júna 2019 v uvedenom poradí po vypočutí sudcu spravodajcu a generálneho advokáta, že návrhy na skrátené konanie je potrebné zamietnuť. V prvom rade totiž dôvod spočívajúci v tom, že uvedené návrhy sa týkali trestných konaní, a preto si vyžadovali rýchlu odpoveď, aby bolo možné objasniť právnu situáciu osôb obvinených v rámci konania vo veci samej, nemohol byť sám osebe dostatočný, aby boli tieto veci prejednané v rámci skráteného konania v zmysle článku 105 ods. 1 rokovacieho poriadku, pretože nešlo o okolnosti, ktoré by mohli predstavovať mimoriadne naliehavú situáciu, ako je to uvedené v bode 116 tohto rozsudku (pozri analogicky uznesenie predsedu Súdneho dvora z 20. septembra 2018, Minister for Justice and Equality, C‑508/18 a C‑509/18, neuverejnené, EU:C:2018:766, bod 11, ako aj citovanú judikatúru).

118    V druhom rade ak položené otázky, ktoré súvisia so základnými ustanoveniami práva Únie, môžu mať a priori prvoradý význam pre správne fungovanie súdneho systému Únie, pre ktorý je nezávislosť vnútroštátnych súdov zásadná, citlivá a zložitá povaha týchto otázok nie je vhodná na uplatnenie skráteného konania [pozri analogicky rozsudky z 18. mája 2021, Asociaţia „Forumul Judecătorilor din România“ a i., C‑83/19, C‑127/19, C‑195/19, C‑291/19, C‑355/19 a C‑397/19, EU:C:2021:393, bod 105, ako aj z 15. júla 2021, Komisia/Poľsko (Disciplinárny režim sudcov), C‑791/19, EU:C:2021:596, bod 34].

119    Vzhľadom na povahu položených otázok však predseda Súdneho dvora rozhodnutím z 18. septembra 2019 rozhodol o prednostnom prejednaní vecí C‑357/19 a C‑379/19 v súlade s článkom 53 ods. 3 rokovacieho poriadku.

120    Pokiaľ ide o veci C‑811/19 a C‑840/19, je potrebné uviesť, že spolu s vecami C‑357/19 a C‑379/19 poukazujú na to, že v rámci rumunských súdov existuje neistota súvisiaca s výkladom a uplatňovaním práva Únie vo veľkom počte vecí, ktoré spadajú do trestného práva a týkajú sa uplynutia premlčacích dôb, a teda rizika beztrestnosti. Za týchto okolností a vzhľadom na fázu, v ktorej sa nachádzajú veci C‑357/19, C‑379/19 a C‑547/19, v ktorých ide o podobné otázky výkladu práva Únie, predseda Súdneho dvora rozhodnutím z 28. novembra 2019 rozhodol, že veci C‑811/19 a C‑840/19 budú prejednané v skrátenom konaní.

 O návrhu na opätovné začatie ústnej časti konania

121    Spoločné pojednávanie predmetných vecí bolo vzhľadom na zdravotnú krízu spojenú s pandémiu spôsobenou koronavírusom trikrát odložené, a napokon zrušené rozhodnutím z 3. septembra 2020. Veľká komora Súdneho dvora v zmysle článku 61 ods. 1 rokovacieho poriadku rozhodla zmeniť otázky, ktoré boli pred pojednávaním zaslané účastníkom konania a subjektom uvedeným v článku 23 Štatútu Súdneho dvora, ktoré predniesli písomné pripomienky, na otázky vyžadujúce písomnú odpoveď. CY, PM, RO, KI, LJ, NC, FQ, združenie sudcov Rumunska „Forum“, DNA, miestny príslušný odbor DNA Oradea, rumunská vláda, ako aj Komisia zaslali Súdnemu dvoru v stanovených lehotách svoje odpovede na položené otázky.

122    Podaním doručeným do kancelárie Súdneho dvora 16. apríla 2021 navrhla PM opätovné začatie ústnej časti konania. Na podporu svojho návrhu v podstate uviedla, že neuskutočnenie pojednávania by porušilo jej právo na spravodlivý proces a zásadu kontradiktórnosti, pričom sa opierala o články 19, 20, 31 a 32 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, ako aj o články 64, 65, 80 a 81 rokovacieho poriadku.

123    V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že z práva byť vypočutý stanoveného v článku 47 Charty nevyplýva absolútna povinnosť nariadiť verejné pojednávanie vo všetkých konaniach. Je to tak najmä vtedy, keď sa vo veci neobjavili skutkové alebo právne otázky, ktoré by nemohli byť dostatočne vyriešené na základe spisu a písomných pripomienok účastníkov konania (pozri v tomto zmysle rozsudok z 26. júla 2017, Sacko, C‑348/16, EU:C:2017:591, bod 40, ako aj citovanú judikatúru).

124    Pokiaľ ide o ústnu časť konania na Súdnom dvore, článok 76 ods. 2 rokovacieho poriadku stanovuje, že Súdny dvor môže na návrh sudcu spravodajcu a po vypočutí generálneho advokáta rozhodnúť, že pojednávanie nenariadi, ak sa po oboznámení sa s vyjadreniami alebo pripomienkami predloženými v priebehu písomnej časti konania domnieva, že má na rozhodnutie dostatok informácií. V zmysle článku 76 ods. 3 sa však tento odsek neuplatní, ak odôvodnenú žiadosť o nariadenie pojednávania podal subjekt oprávnený podľa článku 23 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, ktorý sa nezúčastnil na písomnej časti konania. V prejednávaných veciach však nijaký taký subjekt nepredložil návrh v tomto zmysle.

125    Vzhľadom na uvedené Súdny dvor mohol v súlade s článkom 76 ods. 2 a 3 rokovacieho poriadku rozhodnúť bez toho, aby porušil požiadavky vyplývajúce z článku 47 Charty, že v prejednávaných veciach sa pojednávanie neuskutoční. Okrem toho ako bolo uvedené v bode 121 tohto rozsudku, Súdny dvor položil účastníkom konania, ako aj oprávneným subjektom, ktoré predložili písomné pripomienky, písomné otázky vyžadujúce písomnú odpoveď a umožnil im tak oznámiť Súdnemu dvoru ďalšie skutočnosti, čo využila najmä PM.

126    Je pravda, že v zmysle článku 83 rokovacieho poriadku Súdny dvor môže kedykoľvek po vypočutí generálneho advokáta rozhodnúť o opätovnom začatí ústnej časti konania, najmä ak účastník konania uviedol po skončení tejto časti konania novú skutočnosť, ktorá môže mať rozhodujúci vplyv na rozhodnutie Súdneho dvora, alebo ak sa má vo veci rozhodnúť na základe tvrdenia, o ktorom sa nemali možnosť vyjadriť účastníci konania alebo oprávnené subjekty.

127    Návrh na opätovné začatie ústnej časti konania, ktorý podala PM po tom, čo boli prednesené návrhy generálneho advokáta, však neodhalil nijakú novú skutočnosť, ktorá by mohla ovplyvniť rozhodnutie Súdneho dvora. Okrem toho Súdny dvor po vypočutí generálneho advokáta dospel k záveru, že na konci konania, ktoré pred ním prebieha, má dostatok potrebných informácií, aby mohol rozhodnúť o návrhu na začatie prejudiciálneho konania vo veci C‑357/19.

128    Vzhľadom na predchádzajúce úvahy a po vypočutí generálneho advokáta je potrebné zamietnuť návrh PM na opätovné začatie ústnej časti konania.

 O prejudiciálnych otázkach

 O právomoci Súdneho dvora

129    Účastníci vnútroštátneho konania vo veci samej PM, RO, TQ, KI, LJ a NC, ako aj poľská vláda vyjadrili pochybnosti v súvislosti s právomocou Súdneho dvora odpovedať na niektoré z otázok položených vnútroštátnym súdom.

130    Pochybnosti, ktoré v tejto súvislosti vyjadrili PM, RO a TQ, sa týkajú otázok položených vo veci C‑357/19, pochybnosti KI a LJ sa vzťahujú na otázky vo veci C‑379/19, a napokon pochybnosti formulované NC súvisia s otázkami vo veci C‑840/19. Poľská vláda spochybňuje právomoc Súdneho dvora odpovedať tak na otázky položené vo veciach C‑357/19, C‑811/19 a C‑840/19, ako aj na tretiu otázku vo veci C‑379/19.

131    Uvedení účastníci vnútroštátneho konania a poľská vláda predložili tri súbory tvrdení. Predovšetkým otázky, ktoré vnútroštátne súdy predniesli v súvislosti so súladom judikatúry vyplývajúcej z nálezov Ústavného súdu vo veci samej a práva Únie, sa týkajú organizácie systému súdnictva, čo je oblasť, v ktorej Únia nemá nijakú právomoc. Ďalej vzhľadom na to, že právo Únie neobsahuje nijakú normu týkajúcu sa pôsobnosti a účinkov nálezov vyhlásených vnútroštátnym ústavným súdom, uvedené otázky sa nevzťahujú na právo Únie, ale na vnútroštátne právo. Napokon vnútroštátne súdy vlastne vyzývajú Súdny dvor, aby sa vyjadril k zákonnosti nálezov Ústavného súdu, ako aj k niektorým skutkovým okolnostiam, ktoré vzal tento súd do úvahy, čo nespadá do právomoci Súdneho dvora.

132    V tejto súvislosti je potrebné konštatovať, že návrhy na začatie prejudiciálneho konania sa týkajú výkladu práva Únie a že ide o ustanovenia primárneho práva, najmä článok 2, článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ, článok 325 ZFEÚ, ako aj článok 47 Charty, alebo ustanovenia sekundárneho práva, najmä rozhodnutie 2006/928. Tieto návrhy sa týkajú aj dohovoru vypracovaného na základe článku K.3 Zmluvy o Európskej únii, ktorého výklad patrí do právomoci Súdneho dvora, teda dohovoru PIF.

133    Okrem toho Súdny dvor už rozhodol, že hoci organizácia súdnictva v členských štátoch patrí do právomoci týchto štátov, stále platí, že pri výkone tejto právomoci sú členské štáty povinné dodržiavať povinnosti, ktoré im vyplývajú z práva Únie (rozsudok z 18. mája 2021, Asociaţia „Forumul Judecătorilor din România“ a i., C‑83/19, C‑127/19, C‑195/19, C‑291/19, C‑355/19 a C‑397/19, EU:C:2021:393, bod 111, ako aj citovaná judikatúra). To isté platí v oblasti disciplinárnej zodpovednosti sudcov vyplývajúcej z nedodržania rozhodnutí vnútroštátneho ústavného súdu.

134    Pokiaľ ide o tvrdenie, že návrhy na začatie prejudiciálneho konania v podstate vyzývajú Súdny dvor, aby posúdil pôsobnosť, účinky, ako aj zákonnosť nálezov Ústavného súdu dotknutých vo veci samej a aby rozhodol o niektorých skutkových okolnostiach zohľadnených uvedeným Ústavným súdom, treba po prvé pripomenúť, že hoci v rámci konania podľa článku 267 ZFEÚ, ktoré je založené na jasnom rozdelení úloh medzi vnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom, má výlučne vnútroštátny súd právomoc zistiť a posúdiť skutkové okolnosti sporu vo veci samej, ako aj vykladať a uplatňovať vnútroštátne právo, nič to nemení na skutočnosti, že Súdnemu dvoru prináleží poskytnúť vnútroštátnemu súdu, ktorý sa na neho obrátil s návrhom na začatie prejudiciálneho konania, výkladové prvky práva Únie, ktoré sa môžu ukázať ako potrebné na vyriešenie sporu vo veci samej, pri súčasnom zohľadnení údajov, ktoré návrh na začatie prejudiciálneho konania obsahuje, pokiaľ ide o vnútroštátne právo uplatniteľné na uvedený spor a na skutkové okolnosti, ktorými sa tento spor vyznačuje [rozsudok zo 6. októbra 2021, W.Ż. (Senát Najvyššieho súdu pre mimoriadne preskúmanie a veci verejné – Vymenovanie), C‑487/19, EU:C:2021:798, bod 78 a citovaná judikatúra].

135    Po druhé, hoci Súdnemu dvoru neprináleží ani to, aby v rámci prejudiciálneho konania rozhodoval o zlučiteľnosti ustanovení alebo praxe vnútroštátneho práva s právom Únie, tento súd je príslušný poskytnúť vnútroštátnemu súdu všetky výkladové prvky vyplývajúce z práva Únie, ktoré mu umožnia posúdiť tento súlad na účely vyriešenia sporu, v ktorom rozhoduje [pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. októbra 2021, W.Ż. (Senát Najvyššieho súdu pre mimoriadne preskúmanie a veci verejné– Vymenovanie), C‑487/19, EU:C:2021:798, bod 79 a citovanú judikatúru].

136    Vzhľadom na uvedené Súdny dvor má právomoc odpovedať na otázky položené v prejednávaných veciach, vrátane otázok uvedených v bode 130 tohto rozsudku.

 O prípustnosti

 Vec C‑379/19

137    KI tvrdí, že každá z troch prejudiciálnych otázok položených vo veci C‑379/19 je neprípustná. V súvislosti s prvou otázkou uvádza, že odpoveď na ňu je evidentná, pričom zdôrazňuje, že ani rozhodnutie 2006/928, ani odporúčania v správach Komisie vypracovaných na základe tohto rozhodnutia sa v konaní vo veci samej nespomínali. Pokiaľ ide o druhú a tretiu otázku, KI sa domnieva, že sporné body, na ktoré tieto otázky poukazujú, nemajú nijakú spojitosť s predmetom sporu vo veci samej, keďže vnútroštátny súd sa vlastne len pokúša vyhnúť svojej povinnosti uplatniť judikatúru vyplývajúcu z nálezov Ústavného súdu vo veci samej pod hrozbou vzniku disciplinárnej zodpovednosti členov tohto vnútroštátneho súdu.

138    Pokiaľ ide v tejto súvislosti o to, že správny výklad práva Únie je v prejednávanej veci tak zjavný, že nie je nijaký priestor na primerané pochybnosti, stačí pripomenúť, že hoci takáto okolnosť môže v prípade jej zistenia priviesť Súdny dvor k rozhodnutiu prostredníctvom uznesenia na základe článku 99 rokovacieho poriadku, rovnaká okolnosť nemôže brániť vnútroštátnemu súdu, aby položil prejudiciálnu otázku, ani nemá za následok neprípustnosť takto položenej otázky [pozri v tomto zmysle rozsudok z 23. novembra 2021, IS (Nezákonnosť uznesenia o podaní návrhu na začatie prejudiciálneho konania), C‑564/19, EU:C:2021:949, bod 96].

139    Okrem toho z ustálenej judikatúry vyplýva, že pri otázkach týkajúcich sa výkladu práva Únie položených vnútroštátnym súdom v rámci právnej úpravy a skutkových okolností, ktoré tento súd vymedzí na vlastnú zodpovednosť a ktorých správnosť Súdnemu dvoru neprináleží preverovať, platí prezumpcia relevantnosti. Súdny dvor môže odmietnuť rozhodnúť o prejudiciálnej otázke položenej vnútroštátnym súdom len vtedy, ak je zjavné, že požadovaný výklad práva Únie nemá nijakú súvislosť s existenciou alebo predmetom sporu vo veci samej, pokiaľ ide o hypotetický problém alebo ak Súdny dvor nedisponuje skutkovými ani právnymi okolnosťami potrebnými na užitočnú odpoveď na otázky, ktoré mu boli položené [rozsudky z 18. mája 2021, Asociaţia „Forumul Judecătorilor din România“ a i., C‑83/19, C‑127/19, C‑195/19, C‑291/19, C‑355/19 a C‑397/19, EU:C:2021:393, bod 116, ako aj z 2. septembra 2021, INPS (Príspevok pri narodení dieťaťa a príspevok v materstve pre držiteľov jednotného povolenia), C‑350/20, EU:C:2021:659, bod 39 a citovaná judikatúra].

140    V prejednávanej veci z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že vnútroštátny súd v rámci trestného konania týkajúceho sa najmä trestných činov korupcie rozhodoval o návrhoch obvinených osôb, aby sa v konaní nepoužili dôkazy v podobe zápisníc zo záznamov z odpočúvania, a to v zmysle viacerých nálezov Ústavného súdu. Vnútroštátny súd sa rozhodol obrátiť na Súdny dvor práve z dôvodu pochybností, ktoré má v súvislosti so súladom týchto nálezov, ktorých nerešpektovanie vnútroštátnym súdom má okrem iného za následok vznik disciplinárnej zodpovednosti sudcov podieľajúcich sa na rozhodnutí uvedeného vnútroštátneho súdu, a požiadavky nezávislosti súdov vyplývajúcej z článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ, pričom uvedené pochybnosti sú formulované v rámci druhej a tretej prejudiciálnej otázky najmä v súvislosti s výkladom uvedeného ustanovenia. Pokiaľ ide o rozhodnutie 2006/928 uvedené v prvej prejudiciálnej otázke, je potrebné poukázať na to, že vzhľadom na jeho odôvodnenie 3, na ktoré sa návrh na začatie prejudiciálneho konania odvoláva, nadobúda uvedená požiadavka nezávislosti konkrétnu podobu prostredníctvom referenčných kritérií stanovených v prílohe tohto rozhodnutia a prostredníctvom odporúčaní formulovaných v správach Komisie, ktoré boli na základe uvedeného rozhodnutia prijaté. Prepojenie medzi konaním vo veci samej a troma položenými otázkami preto z návrhu na začatie prejudiciálneho konania jasne vyplýva.

141    To znamená, že prejudiciálne otázky vo veci C‑379/19 sú prípustné.

 Vec C‑547/19

142    Súdna inšpekcia spochybňuje prípustnosť návrhu na začatie prejudiciálneho konania z dôvodu neuplatniteľnosti článkov 2 a 19 ZFEÚ, ako aj článku 47 Charty, ktorých výklad vnútroštátny súd žiada, na vec samu.

143    V tejto súvislosti je potrebné poukázať na to, že spor vo veci samej sa vo veci C‑547/19 týka odvolania, ktoré na vnútroštátny súd podala sudkyňa a bolo namierené proti disciplinárnej sankcii spočívajúcej v odvolaní tejto sudkyne z funkcie, pričom dotknutá osoba v odvolaní spochybňuje zákonnosť zloženia uvedeného vnútroštátneho súdu vytvoreného v zmysle požiadaviek nálezu Ústavného súdu č. 685/2018. Vnútroštátny súd preto rozhoduje o tejto procesnej námietke a v tomto rámci aj o zákonnosti svojho vlastného rozhodovacieho zloženia s ohľadom na judikatúru, ktorá vyplýva z uvedeného nálezu a podľa neho môže ohroziť jeho nezávislosť.

144    Vnútroštátny súd je súdny orgán, ktorý ako súd môže rozhodovať o otázkach týkajúcich sa uplatnenia a výkladu práva Únie, a teda spadajúcich do oblastí, na ktoré sa toto právo vzťahuje. V prejednávanej veci sa preto článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ má uplatňovať v súvislosti s vnútroštátnym súdom, ktorý musí v zmysle znenia tohto ustanovenia zabezpečiť, aby disciplinárny režim uplatniteľný na sudcov vnútroštátnych súdov patriacich do vnútroštátneho systému opravných prostriedkov v oblastiach, na ktoré sa vzťahuje právo Únie, rešpektoval zásadu nezávislosti sudcov najmä tým, že zabezpečí, aby rozhodnutia vydané v disciplinárnych konaniach začatých proti sudcom uvedených súdov boli preskúmané orgánom, ktorý sám spĺňa záruky späté s účinnou súdnou ochranou, vrátane záruky nezávislosti [rozsudok z 15. júla 2021, Komisia/Poľsko (Disciplinárny režim sudcov), C‑791/19, EU:C:2021:596, bod 80 a citovaná judikatúra]. V rámci výkladu tohto ustanovenia je potrebné zohľadniť tak článok 2 ZEÚ, ako aj článok 47 Charty.

145    Z toho vyplýva, že návrh na začatie prejudiciálneho konania vo veci C‑547/19 je prípustný.

 Veci C‑357/19, C‑811/19 a C‑840/19

146    Pokiaľ ide o vec C‑357/19, PM, RO a TQ, ako aj poľská vláda tvrdia, že návrh na začatie prejudiciálneho konania je neprípustný. PM a RO predovšetkým uvádzajú, že ich osobná právna situácia nie je nijako prepojená s trestnými činmi poškodzujúcimi finančné záujmy Únie, a teda s článkom 325 ods. 1 ZFEÚ. Ďalej RO a TQ poukazujú na to, že keď vnútroštátny súd vyhlásil ich mimoriadne opravné prostriedky za prípustné, vyjadril sa tým k uplatniteľnosti nálezu Ústavného súdu č. 685/2018, takže podľa nich viac nie je nevyhnutné sa touto otázkou na účely vyriešenia sporu vo veci samej zaoberať. Napokon poľská vláda sa domnieva, že vec C‑357/19 nespadá do pôsobnosti práva Únie, a teda do pôsobnosti Charty.

147    Pokiaľ ide o vec C‑811/19, poľská vláda aj v tomto prípade spochybňuje prípustnosť návrhu na začatie prejudiciálneho konania a tvrdí, že ani táto vec nespadá do pôsobnosti práva Únie, a preto na ňu nie je vhodné uplatňovať Chartu.

148    Vo veci C‑840/19 NC navrhuje vyhlásiť návrh na začatie prejudiciálneho konania za neprípustný. V súvislosti s prvou otázkou sa domnieva, že článok 325 ZFEÚ sa v tejto veci neuplatňuje, pretože trestný čin, o ktorý ide vo veci samej, nepoškodzuje finančné záujmy Únie. Pokiaľ ide o tretiu otázku, NC tvrdí, že odpoveď na ňu je mimo akejkoľvek primeranej pochybnosti vzhľadom na judikatúru Súdneho dvora týkajúcu sa zásady prednosti práva Únie. Okrem toho, že NC uvádza, že riešenie sporu vo veci samej nezávisí od odpovede na položené otázky, vo všeobecnosti tvrdí, že informácie a úvahy v súvislosti s Ústavným súdom, a najmä jeho nálezom č. 417/2019, ktoré vnútroštátny súd predložil, sú neúplné a čiastočne chybné. Poľská vláda zas z rovnakých dôvodov, ako uviedla vo veci C‑811/19, usudzuje, že návrh na začatie prejudiciálneho konania vo veci C‑840/19 je neprípustný.

149    V tejto súvislosti už v bode 139 tohto rozsudku bolo pripomenuté, že v zmysle ustálenej judikatúry pri otázkach týkajúcich sa výkladu práva Únie položených vnútroštátnym súdom v rámci právnej úpravy a skutkových okolností, ktoré tento súd vymedzí na vlastnú zodpovednosť, pričom ich správnosť Súdnemu dvoru neprináleží preverovať, platí prezumpcia relevantnosti.

150    Pokiaľ ide o vec C‑357/19, informácie v návrhu na začatie prejudiciálneho konania poukazujú na to, že vyplýva z trestného konania proti viacerým osobám stíhaným za trestné činy korupcie spáchané v súvislosti so správou európskych fondov a za trestné činy daňových podvodov týkajúcich sa DPH. Vo veciach C‑811/19 a C‑840/19 vnútroštátny súd poukázal na to, že trestné konania vo veci samej sa vzťahujú na trestné činy korupcie v súvislosti s verejnými zákazkami zadanými v rámci projektov financovaných z európskych fondov. Vzhľadom na tieto skutočnosti, ktorých správnosť neprináleží Súdnemu dvoru overovať, sa javí, že konania vo veci samej sa čiastočne týkajú podvodov v oblasti DPH, ktoré môžu poškodiť finančné záujmy Únie, a preto spadajú do pôsobnosti článku 325 ods. 1 ZFEÚ (pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. decembra 2017, M.A.S. a M.B., C‑42/17, EU:C:2017:936, body 31 a 32, ako aj citovanú judikatúru). Pokiaľ ide o trestné činy korupcie v súvislosti s verejnými zákazkami zadanými v rámci projektov financovaných z európskych fondov, vnútroštátne súdy sa najmä pýtajú, či sa článok 325 ods. 1 ZFEÚ na takéto trestné činy uplatňuje, takže tvrdenie založené na prípadnom neuplatnení tohto ustanovenia nemôže spochybniť prípustnosť otázok, ktoré boli v tejto súvislosti položené.

151    Okrem toho sa vnútroštátny súd domnieva, že judikatúra Ústavného súdu vyplývajúca z nálezov č. 685/2018 a 417/2019 by mohla narušiť nezávislosť súdov a brániť boju proti korupcii, a preto vo veciach C‑357/19, C‑811/19 a C‑840/19 žiada Súdny dvor o výklad najmä článku 325 ods. 1 ZFEÚ a článku 19 ods. 1 ZEÚ, ako aj zásady prednosti práva Únie, aby mohol rozhodnúť, či má uvedené nálezy uplatniť alebo nie. Uplatniteľnosť týchto nálezov by podľa vnútroštátneho súdu mala za následok potrebu vyhovieť odvolaniu alebo pristúpiť k obnove konania vo veci samej. Za týchto okolností nemožno dospieť k záveru, že požadovaný výklad článku 325 ZFEÚ, článku 19 ods. 1 ZEÚ, ako aj článku 47 Charty, na ktoré odkazujú návrhy na začatie prejudiciálneho konania, by zjavne nemal nijakú súvislosť s preskúmaním odvolania vo veci samej.

152    Pokiaľ ide o okolnosť, že odpoveď na tretiu otázku vo veci C‑840/19 je mimo akejkoľvek pochybnosti, ako vyplýva z bodu 138 tohto rozsudku, nemôže vnútroštátnemu súdu zabrániť, aby Súdnemu dvoru položil prejudiciálnu otázku ani nemôže spôsobiť jej neprípustnosť.

153    Z toho vyplýva, že návrhy na začatie prejudiciálneho konania vo veciach C‑357/19, C‑811/19 a C‑840/19 sú prípustné.

 O veci samej

154    Vo svojich návrhoch na začatie prejudiciálneho konania sa vnútroštátne súdy pýtajú Súdneho dvora na výklad viacerých zásad a ustanovení práva Únie, ako sú článok 2 a článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ, článok 325 ods. 1 ZFEÚ, zásada prednosti práva Únie, článok 2 dohovoru PIF, ako aj rozhodnutie 2006/928. Otázky, ktoré z týchto návrhov vyplývajú, sa v podstate týkajú:

–        toho, či rozhodnutie 2006/928, ako aj správy vypracované na jeho základe sú pre Rumunsko záväzné (prvá otázka vo veci C‑379/19),

–        súladu práva Únie, najmä článku 325 ods. 1 ZFEÚ v spojení s článkom 2 dohovoru PIF a vnútroštátnej právnej úpravy alebo praxe, podľa ktorej rozsudky v oblasti korupcie alebo podvodov s DPH, ktoré neboli vyhlásené v prvom stupni senátom špecializovaným v tejto oblasti alebo v odvolacom konaní senátom, ktorého všetci členovia boli vybratí žrebovaním, sú poznačené absolútnou neplatnosťou, takže predmetné trestné činy korupcie a podvodov s DPH sa musia – prípadne po podaní mimoriadneho opravného prostriedku proti právoplatným rozsudkom v odvolacom konaní – opätovne preskúmať na prvom a/alebo druhom stupni (prvá otázka vo veciach C‑357/19 a C‑840/19, ako aj prvá a štvrtá otázka vo veci C‑811/19) a

–        súladu práva Únie, konkrétne článku 2 a článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ, ako aj rozhodnutia 2006/928, a tiež zásady prednosti práva Únie na jednej strane a vnútroštátnej právnej úpravy alebo praxe na strane druhej, podľa ktorej sú vnútroštátne všeobecné súdy viazané rozhodnutiami vnútroštátneho ústavného súdu týkajúcimi sa prípustnosti istých dôkazov a zákonnosti zloženia senátov, ktoré rozhodujú v oblasti korupcie, podvodov s DPH a disciplinárnych previnení sudcov, pričom vzhľadom na uvedené a pod hrozbou dopustenia sa disciplinárneho previnenia uvedené súdy nemôžu na základe vlastnej právomoci neuplatniť judikatúru, ktorá z týchto rozhodnutí vyplýva, a to napriek tomu, že sa domnievajú, že je v rozpore s ustanoveniami práva Únie (druhá a tretia otázka vo veciach C‑357/19, C‑379/19, C‑811/19 a C‑840/19, ako aj jediná otázka vo veci C‑547/19).

 O prvej otázke vo veci C‑379/19

155    Svojou prvou otázkou vo veci C‑379/19 sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či rozhodnutie 2006/928, ako aj odporúčania formulované v správach Komisie prijatých na základe tohto rozhodnutia sú pre Rumunsko záväzné.

156    Na úvod je potrebné pripomenúť, že rozhodnutie 2006/928 je aktom prijatým inštitúciou Únie, konkrétne Komisiou, na základe aktu o pristúpení, ktorý patrí do primárneho práva Únie, a že presnejšie predstavuje rozhodnutie v zmysle článku 288 štvrtého odseku ZFEÚ. Pokiaľ ide o správy vypracované Komisiou pre Európsky parlament a Radu na základe MSO zriadeného týmto rozhodnutím, treba ich tiež považovať za akty prijaté inštitúciou Únie, ktorých právnym základom je právo Únie, konkrétne článok 2 uvedeného rozhodnutia (rozsudok z 18. mája 2021, Asociaţia „Forumul Judecătorilor din România“ a i., C‑83/19, C‑127/19, C‑195/19, C‑291/19, C‑355/19 a C‑397/19, EU:C:2021:393, bod 149).

157    Ako vyplýva z odôvodnení 4 a 5, rozhodnutie 2006/928 bolo prijaté v kontexte pristúpenia Rumunska k Únii 1. januára 2007, na základe článkov 37 a 38 aktu o pristúpení, ktorými sa Komisia splnomocňuje na prijatie príslušných opatrení v prípade bezprostredného rizika, že Rumunsko spôsobí vážne narušenie fungovania vnútorného trhu tým, že nesplní záväzky, ku ktorým sa zaviazalo v rámci prístupových rokovaní, a v prípade bezprostredného rizika vážnych nedostatkov Rumunska v oblasti dodržiavania práva Únie v súvislosti s priestorom slobody, bezpečnosti a spravodlivosti.

158    Rozhodnutie 2006/928 bolo prijaté práve z dôvodu existencie bezprostredných rizík takej povahy, ako je uvedené v článkoch 37 a 38 aktu o pristúpení. Ako totiž vyplýva z monitorovacej správy Komisie z 26. septembra 2006 o stave pripravenosti Bulharska a Rumunska na členstvo v EÚ [KOM(2006) 549 v konečnom znení], na ktorú odkazuje odôvodnenie 4 rozhodnutia 2006/928, táto inštitúcia konštatovala pretrvávanie nedostatkov v Rumunsku, najmä v oblasti súdnictva a boja proti korupcii, a navrhla Rade, aby podmienila pristúpenie tohto štátu k Únii zriadením mechanizmu spolupráce a overovania na účely riešenia týchto nedostatkov. Uvedeným rozhodnutím, ako to vyplýva najmä z jeho odôvodnení 4 a 6, bol zriadený MSO, pričom v oblasti reformy súdnictva a boja proti korupcii boli stanovené referenčné kritériá uvedené v článku 1 a vysvetlené v prílohe tohto rozhodnutia (pozri v tomto zmysle rozsudok z 18. mája 2021, Asociaţia „Forumul Judecătorilor din România“ a i., C‑83/19, C‑127/19, C‑195/19, C‑291/19, C‑355/19 a C‑397/19, EU:C:2021:393, body 157 a 158).

159    Ako v tejto súvislosti stanovujú odôvodnenia 2 a 3 rozhodnutia 2006/928, priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti a vnútorný trh sú založené na vzájomnej dôvere medzi členskými štátmi, že ich správne a súdne rozhodnutia a postupy sú plne v súlade so zásadou právneho štátu, pričom táto podmienka znamená, že vo všetkých členských štátoch existuje nestranný, nezávislý a efektívny súdny a správny systém, adekvátne vybavený okrem iného na boj proti korupcii (rozsudok z 18. mája 2021, Asociaţia „Forumul Judecătorilor din România“ a i., C‑83/19, C‑127/19, C‑195/19, C‑291/19, C‑355/19 a C‑397/19, EU:C:2021:393, bod 159).

160    Článok 49 ZEÚ, ktorý stanovuje možnosť každého európskeho štátu požiadať o členstvo v Únii, pritom spresňuje, že Únia združuje štáty, ktoré slobodne a dobrovoľne pristúpili k spoločným hodnotám v súčasnosti uvedeným v článku 2 ZEÚ, tieto hodnoty rešpektujú a zaviažu sa ich podporovať. Konkrétne z článku 2 ZEÚ vyplýva, že Únia je založená na takých hodnotách, akou je právny štát, ktoré sú spoločné členským štátom v spoločnosti vyznačujúcej sa okrem iného spravodlivosťou. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že vzájomná dôvera medzi členskými štátmi a najmä medzi ich súdmi vychádza zo základného predpokladu, podľa ktorého členské štáty zdieľajú súbor spoločných hodnôt, na ktorých sa Únia zakladá, ako je spresnené v tomto článku (rozsudok z 18. mája 2021, Asociaţia „Forumul Judecătorilor din România“ a i., C‑83/19, C‑127/19, C‑195/19, C‑291/19, C‑355/19 a C‑397/19, EU:C:2021:393, bod 160 a citovaná judikatúra).

161    Rešpektovanie hodnôt uvedených v článku 2 ZEÚ je tak predpokladom pristúpenia každého európskeho štátu, ktorý sa chce stať členom Únie, k Únii. Práve v tomto kontexte bol rozhodnutím 2006/928 zriadený MSO s cieľom zabezpečiť dodržiavanie hodnôt právneho štátu v Rumunsku (rozsudok z 18. mája 2021, Asociaţia „Forumul Judecătorilor din România“ a i., C‑83/19, C‑127/19, C‑195/19, C‑291/19, C‑355/19 a C‑397/19, EU:C:2021:393, bod 161).

162    Okrem toho rešpektovanie hodnôt zakotvených v článku 2 ZEÚ členským štátom predstavuje podmienku požívania všetkých práv vyplývajúcich z uplatňovania Zmlúv na tento členský štát. Členský štát teda nemôže zmeniť svoju právnu úpravu tak, aby to viedlo k znižovaniu úrovne ochrany hodnoty právneho štátu vyjadrenej najmä v článku 19 ZEÚ. Členské štáty sú preto povinné dbať na to, aby nedošlo z hľadiska tejto hodnoty k znižovaniu úrovne ich právnej úpravy v oblasti organizácie súdnictva, tým, že sa zdržia prijímania pravidiel, ktoré by ohrozili nezávislosť sudcov [rozsudky z 18. mája 2021, Asociaţia „Forumul Judecătorilor din România“ a i., C‑83/19, C‑127/19, C‑195/19, C‑291/19, C‑355/19 a C‑397/19, EU:C:2021:393, bod 162, ako aj citovaná judikatúra, a z 15. júla 2021, Komisia/Poľsko (Disciplinárny režim sudcov), C‑791/19, EU:C:2021:596, bod 51].

163    V tejto súvislosti treba poukázať na to, že akty prijaté inštitúciami Únie pred pristúpením, medzi ktoré patrí rozhodnutie 2006/928, zaväzujú Rumunsko odo dňa jeho pristúpenia k Únii na základe článku 2 aktu o pristúpení a v súlade s článkom 2 ods. 3 zmluvy o pristúpení zostávajú v platnosti až do ich zrušenia (rozsudok z 18. mája 2021, Asociaţia „Forumul Judecătorilor din România“ a i., C‑83/19, C‑127/19, C‑195/19, C‑291/19, C‑355/19 a C‑397/19, EU:C:2021:393, bod 163).

164    Pokiaľ ide konkrétne o opatrenia prijaté na základe článkov 37 a 38 aktu o pristúpení, je síce pravda, že prvý odsek oboch týchto článkov umožňuje Komisii prijať opatrenia v nich uvedené „do uplynutia obdobia, ktoré nepresahuje tri roky odo dňa pristúpenia“, avšak druhý odsek oboch uvedených článkov výslovne stanovuje, že takto prijaté opatrenia možno uplatňovať aj po uplynutí tohto obdobia, ak príslušné záväzky neboli splnené alebo pokiaľ zistené nedostatky pretrvávajú, pričom uvedené opatrenia budú zrušené, až keď bude splnený príslušný záväzok alebo budú napravené predmetné nedostatky. Napokon aj samotné rozhodnutie 2006/928 vo svojom odôvodnení 9 spresňuje, že „by malo byť zrušené, ak sa dostatočne splnia všetky referenčné kritériá“.

165    Rozhodnutie 2006/928 teda aj po pristúpení Rumunska k Únii vyvoláva právne účinky, keďže ešte nebolo zrušené (pozri v tomto zmysle rozsudok z 18. mája 2021, Asociaţia „Forumul Judecătorilor din România“ a i., C‑83/19, C‑127/19, C‑195/19, C‑291/19, C‑355/19 a C‑397/19, EU:C:2021:393, bod 165).

166    Pokiaľ ide o otázku, či je rozhodnutie 2006/928 pre Rumunsko záväzné a do akej miery, je potrebné pripomenúť, že článok 288 štvrtý odsek ZFEÚ stanovuje, rovnako ako článok 249 štvrtý odsek ES, že rozhodnutie „je záväzné v celom rozsahu“ pre tých, ktorým je určené.

167    Rozhodnutie 2006/928 je podľa svojho článku 4 určené pre všetky členské štáty, medzi ktoré patrí aj Rumunsko od jeho pristúpenia. Je teda pre tento členský štát v celom rozsahu záväzné od jeho pristúpenia k Únii. Toto rozhodnutie teda Rumunsku ukladá povinnosť splniť referenčné kritériá uvedené v jeho prílohe a na základe článku 1 prvého odseku každoročne Komisii predložiť správu o dosiahnutom pokroku v tomto smere (rozsudok z 18. mája 2021, Asociaţia „Forumul Judecătorilor din România“ a i., C‑83/19, C‑127/19, C‑195/19, C‑291/19, C‑355/19 a C‑397/19, EU:C:2021:393, body 167 a 168).

168    Pokiaľ ide predovšetkým o tieto referenčné kritériá, je potrebné uviesť, že ako vyplýva z bodov 157 až 162 tohto rozsudku, boli definované v dôsledku toho, že Komisia pred vstupom Rumunska do Únie zistila nedostatky najmä v oblasti reforiem súdnictva a boja proti korupcii, a ich cieľom je zabezpečiť, aby tento členský štát dodržiaval hodnotu právneho štátu vyjadrenú v článku 2 ZEÚ, čo je podmienka požívania všetkých práv vyplývajúcich z uplatnenia Zmlúv na tento členský štát. Navyše uvedené referenčné kritériá zhmotňujú osobitné záväzky a požiadavky prijaté Rumunskom pri ukončení prístupových rokovaní 14. decembra 2004, ktoré sú uvedené v prílohe IX aktu o pristúpení a týkajú sa najmä oblasti súdnictva a boja proti korupcii. Ako teda vyplýva z odôvodnení 4 a 6 rozhodnutia 2006/928, cieľom zavedenia MSO a stanovenia referenčných kritérií je zavŕšiť pristúpenie Rumunska k Únii, aby sa odstránili nedostatky zistené Komisiou v týchto oblastiach pred uvedeným pristúpením (pozri v tomto zmysle rozsudok z 18. mája 2021, Asociaţia „Forumul Judecătorilor din România“ a i., C‑83/19, C‑127/19, C‑195/19, C‑291/19, C‑355/19 a C‑397/19, EU:C:2021:393, body 169 až 171).

169    Z toho vyplýva, že referenčné kritériá sú pre Rumunsko záväzné, takže tento členský štát má špecifickú povinnosť splniť tieto kritériá a prijať primerané opatrenia na ich dosiahnutie v čo najkratšom čase. Rovnako je tento členský štát povinný zdržať sa uplatňovania opatrení, ktoré by mohli ohroziť plnenie uvedených kritérií (rozsudok z 18. mája 2021, Asociaţia „Forumul Judecătorilor din România“ a i., C‑83/19, C‑127/19, C‑195/19, C‑291/19, C‑355/19 a C‑397/19, EU:C:2021:393, bod 172).

170    Pokiaľ ide o správy vypracované Komisiou na základe rozhodnutia 2006/928, treba pripomenúť, že na účely stanovenia, či akt Únie vyvoláva záväzné účinky, treba vychádzať z podstaty tohto aktu a posúdiť jeho účinky vzhľadom na objektívne kritériá, akými je jeho obsah, a prípadne zohľadniť kontext, v akom bol tento akt prijatý, ako aj právomoci inštitúcie, ktorá je jeho autorom (rozsudok z 18. mája 2021, Asociaţia „Forumul Judecătorilor din România“ a i., C‑83/19, C‑127/19, C‑195/19, C‑291/19, C‑355/19 a C‑397/19, EU:C:2021:393, bod 173 a citovaná judikatúra).

171    Je pravda, že v tomto prípade sú správy, ktoré boli vypracované na základe rozhodnutia 2006/928, určené v zmysle článku 2 prvého odseku tohto rozhodnutia Parlamentu a Rade, a nie Rumunsku. Okrem toho tieto správy síce obsahujú analýzu situácie v Rumunsku a formulujú sa v nich vo vzťahu k tomuto členskému štátu požiadavky, ich závery však členskému štátu adresujú „odporúčania“, ktoré sa o uvedené požiadavky opierajú.

172    Ako pritom vyplýva z článku 1 v spojení s článkom 2 uvedeného rozhodnutia, tieto správy majú analyzovať a zhodnotiť pokrok dosiahnutý Rumunskom z hľadiska referenčných kritérií, ktoré musí tento členský štát splniť. Pokiaľ ide osobitne o odporúčania uvedené v týchto správach, sú formulované na účely dosiahnutia týchto kritérií a usmernenia reforiem v uvedenom členskom štáte v tejto súvislosti (rozsudok z 18. mája 2021, Asociaţia „Forumul Judecătorilor din România“ a i., C‑83/19, C‑127/19, C‑195/19, C‑291/19, C‑355/19 a C‑397/19, EU:C:2021:393, bod 175).

173    V tomto smere treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora zo zásady lojálnej spolupráce zakotvenej v článku 4 ods. 3 ZEÚ vyplýva, že členské štáty sú povinné prijať všetky vhodné opatrenia na zabezpečenie pôsobnosti a účinnosti práva Únie, ako aj odstrániť protiprávne následky porušenia práva Únie, pričom touto povinnosťou sú viazané všetky orgány dotknutého členského štátu v rámci svojich právomocí (rozsudok z 18. mája 2021, Asociaţia „Forumul Judecătorilor din România“ a i., C‑83/19, C‑127/19, C‑195/19, C‑291/19, C‑355/19 a C‑397/19, EU:C:2021:393, bod 176, ako aj citovaná judikatúra).

174    Ak má za týchto podmienok Rumunsko splniť referenčné kritériá uvedené v prílohe rozhodnutia 2006/928, musí náležite zohľadniť požiadavky a odporúčania uvedené v správach vypracovaných Komisiou na základe tohto rozhodnutia. Tento členský štát najmä nesmie v oblastiach, na ktoré sa vzťahujú referenčné kritériá, prijať ani zachovať opatrenia, ktoré by mohli ohroziť predpísaný výsledok. V prípade, že Komisia v takej správe vyjadrí pochybnosti o zlučiteľnosti vnútroštátneho opatrenia s jedným z referenčných kritérií, Rumunsko musí s touto inštitúciou v dobrej viere spolupracovať, aby v plnom súlade s referenčnými kritériami a ustanoveniami Zmlúv prekonalo ťažkosti, s ktorými sa stretlo pri plnení referenčných kritérií (rozsudok z 18. mája 2021, Asociaţia „Forumul Judecătorilor din România“ a i., C‑83/19, C‑127/19, C‑195/19, C‑291/19, C‑355/19 a C‑397/19, EU:C:2021:393, bod 177).

175    Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy je potrebné na prvú otázku vo veci C‑379/19 odpovedať v tom zmysle, že rozhodnutie 2006/928 je pre Rumunsko v celom rozsahu záväzné dovtedy, kým sa nezruší. Referenčné kritériá uvedené v jeho prílohe majú zaručiť, že tento členský štát bude rešpektovať hodnotu právneho štátu zakotvenú v článku 2 ZEÚ, a sú preň záväzné v tom zmysle, že je povinný prijať primerané opatrenia na splnenie týchto kritérií, pričom musí v súlade so zásadou lojálnej spolupráce uvedenou v článku 4 ods. 3 ZEÚ náležite zohľadniť správy vypracované Komisiou na základe uvedeného rozhodnutia, najmä odporúčania formulované v týchto správach.

 O prvej otázke vo veciach C‑357/19 a C‑840/19, ako aj o prvej a štvrtej otázke vo veci C‑811/19

176    Prvou otázkou vo veciach C‑357/19 a C‑840/19, ako aj prvou a štvrtou otázkou vo veci C‑811/19, ktoré je potrebné preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 325 ods. 1 ZFEÚ v spojení s článkom 2 dohovoru PIF vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave alebo praxi spočívajúcej v tom, že rozsudky v oblasti korupcie a podvodov s DPH, ktoré v prvom stupni neboli vyhlásené senátmi špecializovanými v tejto oblasti alebo v odvolacom konaní senátmi, ktorých všetci členovia boli vybratí žrebovaním, sú poznačené absolútnou neplatnosťou, takže dotknuté veci týkajúce sa korupcie a podvodov s DPH musia byť – prípadne na základe mimoriadneho opravného prostriedku podaného proti právoplatným rozsudkom – opätovne preskúmané v prvom a/alebo druhom stupni.

177    Na úvod je potrebné poukázať na to, že vnútroštátny súd v týchto veciach zdôrazňuje význam vplyvu, aký môže mať judikatúra Ústavného súdu vychádzajúca z nálezov č. 685/2018 a 417/2019 týkajúcich sa zloženia senátov Najvyššieho kasačného súdu na účinnosť trestných stíhaní, sankcií, a tiež výkonu sankcií v oblasti trestných činov korupcie a podvodov s DPH, akými sú trestné stíhania a sankcie vzťahujúce sa na obvinených, medzi ktorých patria osoby zastávajúce v čase relevantných skutkových okolností najvyššie pozície v Rumunsku. Vnútroštátny súd sa v podstate Súdneho dvora pýta na súlad takejto judikatúry a práva Únie.

178    Hoci otázky, ktoré vnútroštátny súd v tejto súvislosti položil, sa formálne týkajú článku 325 ods. 1 ZFEÚ v spojení s článkom 2 dohovoru PIF a neodkazujú na rozhodnutie 2006/928, toto rozhodnutie, rovnako ako referenčné kritériá nachádzajúce sa v jeho prílohe, je na účely odpovedí na uvedené otázky relevantné. Naopak, aj keď vnútroštátny súd vo svojich otázkach výslovne odkazuje na článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ a na smernice 2015/849 a 2017/1371, preskúmanie týchto právnych predpisov sa nezdá nevyhnutné na účely odpovede na predmetné otázky. Okrem toho je v súvislosti s uvedenými smernicami potrebné poukázať na to, že obdobie, ktoré je vo veciach samých relevantné, predchádza nadobudnutiu účinnosti týchto smerníc.

179    Za týchto okolností je potrebné na položené otázky odpovedať tak z hľadiska článku 325 ods. 1 ZFEÚ v spojení s článkom 2 dohovoru PIF, ako aj z hľadiska rozhodnutia 2006/928.

180    Ako už bolo v tejto súvislosti pripomenuté v bode 133 tohto rozsudku, právo Únie v jeho súčasnej podobe neobsahuje pravidlá upravujúce organizáciu súdnictva v členských štátoch, a konkrétne zloženie senátov rozhodujúcich v oblasti korupcie a podvodu. Takéto pravidlá teda v zásade spadajú do právomoci členských štátov. Tie sú však pri výkone tejto právomoci povinné dodržiavať povinnosti, ktoré im vyplývajú z práva Únie.

181    Pokiaľ ide o povinnosti vyplývajúce z článku 325 ods. 1 ZFEÚ, toto ustanovenie zaväzuje členské štáty, aby zamedzili podvodom a iným protiprávnym konaniam poškodzujúcim finančné záujmy Únie prostredníctvom odrádzajúcich a účinných opatrení (rozsudky z 5. júna 2018, Kolev a i., C‑612/15, EU:C:2018:392, bod 50 a citovaná judikatúra, ako aj zo 17. januára 2019, Dzivev a i., C‑310/16, EU:C:2019:30, bod 25).

182    V tomto kontexte musia členské štáty na účely zabezpečenia ochrany finančných záujmov Únie predovšetkým prijať potrebné opatrenia, aby zaručili účinný a úplný výber vlastných zdrojov, ktorými sú príjmy pochádzajúce z uplatnenia jednotnej sadzby na harmonizovaný vymeriavací základ DPH (pozri v tomto zmysle rozsudky z 5. decembra 2017, M.A.S. a M.B., C‑42/17, EU:C:2017:936, body 31 a 32, ako aj citovanú judikatúru, a z 5. júna 2018, Kolev a i., C‑612/15, EU:C:2018:392, body 51 a 52). Členské štáty sú tiež povinné prijať účinné opatrenia umožňujúce vymáhať sumy neoprávnene vyplatené príjemcovi príspevku, ktorý bol čiastočne financovaný z rozpočtu Únie (rozsudok z 1. októbra 2020, Úrad špeciálnej prokuratúry, C‑603/19, EU:C:2020:774, bod 55).

183    Preto, ako uviedol v bodoch 94 a 95 svojich návrhov vo veciach C‑357/19 a C‑547/19 generálny advokát, pojem „finančné záujmy“ Únie v zmysle článku 325 ods. 1 ZFEÚ zahŕňa nielen príjem, ktorý je k dispozícii rozpočtu Únie, ale aj výdavky, ktoré tento rozpočet pokrýva. Takýto výklad má oporu v definícii pojmu „podvod, ktorý má dopad na finančné záujmy [Únie]“, nachádzajúceho sa v článku 1 ods. 1 písm. a) a b) dohovoru PIF a zameraného na rôzne úmyselné činy alebo opomenutia v súvislosti s výdavkami, ako aj príjmami.

184    Okrem toho pokiaľ ide o výraz „iné protiprávne konanie“ nachádzajúci sa v článku 325 ods. 1 ZFEÚ, je potrebné pripomenúť, že „protiprávne konanie“ zvyčajne označuje nezákonné správanie a použitie zámena „iné“ naznačuje zámer obsiahnuť každé nezákonné správanie bez rozdielu. Navyše s prihliadnutím na význam, ktorý treba priznať ochrane finančných záujmov Únie, ktorá je jej cieľom, pojem „protiprávne konanie“ nemožno vykladať reštriktívne (rozsudok z 2. mája 2018, Scialdone, C‑574/15, EU:C:2018:295, bod 45 a citovaná judikatúra).

185    Uvedený výraz „protiprávne konanie“ sa preto, ako v podstate uviedol v bode 100 svojich návrhov vo veciach C‑357/19 a C‑547/19 generálny advokát, vzťahuje najmä na akúkoľvek korupciu, ktorej sa dopúšťajú verejní činitelia, alebo na zneužitie právomoci týchto verejných činiteľov, ktoré môže mať dosah na finančné záujmy Únie a môže mať napríklad podobu sprenevery jej finančných prostriedkov. V tomto kontexte nie je dôležité, či ku korupcii dochádza konaním alebo opomenutím dotknutého verejného činiteľa, keďže opomenutie môže poškodiť finančné záujmy Únie rovnako ako konanie a môže byť s takýmto konaním vnútorne späté, ako je to napríklad v prípade, keď verejný činiteľ opomenie vykonať kontroly alebo overenia potrebné v súvislosti s výdavkami krytými rozpočtom Únie alebo keď sa schváli nevhodné či nesprávne vynakladanie finančných prostriedkov Únie.

186    Skutočnosť, že článok 2 ods. 1 dohovoru PIF v spojení s článkom 1 ods. 1 tohto dohovoru odkazuje iba na podvod, ktorý má dosah na finančné záujmy Únie, nemôže oslabiť uvedený výklad článku 325 ods. 1 ZFEÚ, ktorého znenie výslovne odkazuje na „podvody a iné protiprávne konanie poškodzujúce finančné záujmy Únie“. Okrem toho, ako vyplýva z článku 1 písm. a) tohto dohovoru, sprenevera finančných prostriedkov z rozpočtu Únie na iné účely ako účely, na ktoré boli tieto pôvodne poskytnuté, je podvodom, pričom takáto sprenevera môže tiež byť príčinou korupcie alebo jej dôsledkom. To znamená, že skutky korupcie môžu byť spojené s prípadmi podvodu alebo naopak spáchanie podvodu môže byť umožnené skutkom korupcie, takže prípadné poškodenie finančných záujmov môže v niektorých prípadoch vyústiť do spojenia podvodu s DPH a korupcie. Ako v bode 98 svojich návrhov vo veciach C‑357/19 a C‑547/19 v podstate konštatoval generálny advokát, existenciu takého spojenia potvrdzuje protokol k dohovoru PIF, ktorý vo svojich článkoch 2 a 3 uvádza pasívnu a aktívnu korupciu.

187    Rovnako je potrebné pripomenúť, že Súdny dvor už rozhodol, že aj nezrovnalosti, ktoré nemajú presný finančný dosah, môžu vážne poškodiť finančné záujmy Únie (rozsudok z 21. decembra 2011, Chambre de commerce et d’industrie de l’Indre, C‑465/10, EU:C:2011:867, bod 47 a citovaná judikatúra). Ako v bode 103 svojich návrhov vo veciach C‑357/19 a C‑547/19 uviedol generálny advokát, článok 325 ods. 1 ZFEÚ sa môže vzťahovať nielen na skutky, ktoré skutočne spôsobili stratu vlastných zdrojov, ale aj na pokusy dopustiť sa takýchto skutkov.

188    V tomto kontexte treba doplniť, že pokiaľ ide o Rumunsko, povinnosť bojovať s korupciou, ktorá poškodzuje finančné záujmy Únie, ako to vyplýva z článku 325 ods. 1 ZFEÚ, dopĺňajú osobitné záväzky tohto členského štátu, ktoré prijal pri uzavretí prístupových rokovaní 14. decembra 2004. Podľa prílohy IX časti I bodu 4 aktu o pristúpení sa uvedený členský štát zaviazal najmä „výrazne zintenzívniť boj proti korupcii a najmä proti korupcii na najvyššej úrovni zabezpečením prísneho presadzovania protikorupčných právnych predpisov“. Tento osobitný záväzok následne konkretizovalo prijatie rozhodnutia 2006/928, ktorým sa stanovujú referenčné kritériá určené na nápravu nedostatkov konštatovaných Komisiou pred pristúpením Rumunska do Únie, a to najmä v oblasti boja proti korupcii. V prílohe tohto rozhodnutia obsahujúcej uvedené referenčné kritériá sa v bode 3 opisuje kritérium „pokračovať v profesionálnom, nezaujatom vyšetrovaní v prípadoch podozrenia z korupcie na najvyšších miestach“ a v bode 4 kritérium „prijať ďalšie opatrenia na prevenciu a boj proti korupcii, najmä v miestnej samospráve“.

189    Ako bolo pripomenuté v bode 169 tohto rozsudku, referenčné kritériá, ktoré sa Rumunsko takto zaviazalo dodržiavať, sú preň záväzné, takže tento členský štát má špecifickú povinnosť splniť tieto kritériá a prijať primerané opatrenia na ich dosiahnutie v čo najkratšom čase. Rovnako je tento členský štát povinný zdržať sa uplatňovania opatrení, ktoré by mohli ohroziť plnenie uvedených kritérií. Povinnosť účinne bojovať proti korupcii, a najmä korupcii na najvyššej úrovni, ktorá vyplýva z referenčných kritérií uvedených v prílohe rozhodnutia 2006/928 a vykladaných v spojení s osobitnými záväzkami Rumunska, sa neobmedzuje len na prípady korupcie poškodzujúce finančné záujmy Únie.

190    Okrem toho tak zo znenia článku 325 ods. 1 ZFEÚ, ktorý stanovuje povinnosť bojovať proti podvodom a iným protiprávnym konaniam poškodzujúcim finančné záujmy Únie, ako aj zo znenia rozhodnutia 2006/928, ktoré vyžaduje prevenciu korupcie ako takej a boj s ňou, vyplýva, že Rumunsko musí v prípade týchto trestných činov zabezpečiť uplatnenie účinných a odrádzajúcich sankcií (pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. júna 2018, Kolev a i., C‑612/15, EU:C:2018:392, bod 53).

191    Uvedený členský štát síce má v tejto súvislosti slobodnú voľbu pri výbere uplatniteľných sankcií, ktoré môžu mať podobu administratívnych sankcií, trestných sankcií alebo môžu byť ich kombináciou, musí však v zmysle článku 325 ods. 1 ZFEÚ zabezpečiť, aby sa na závažné trestné činy podvodu alebo korupcie poškodzujúce finančné záujmy Únie uplatňovali účinné a odrádzajúce trestné sankcie (pozri v tejto súvislosti rozsudky z 5. júna 2018, Kolev a i., C‑612/15, EU:C:2018:392, bod 54 a citovanú judikatúru, ako aj zo 17. januára 2019, Dzivev a i., C‑310/16, EU:C:2019:30, bod 27). Okrem toho, pokiaľ ide o trestné činy korupcie vo všeobecnosti, povinnosť stanoviť trestné sankcie, ktoré sú účinné a odrádzajúce, vyplýva Rumunsku z rozhodnutia 2006/928, keďže ako bolo uvedené v bode 189 tohto rozsudku, toto rozhodnutie zaväzuje uvedený členský štát, aby účinne a bez ohľadu na prípadné poškodenie finančných záujmov Únie bojoval proti korupcii, a najmä korupcii na najvyššej úrovni.

192    Rumunsko je okrem iného povinné zabezpečiť, aby jeho normy trestného práva hmotného a procesného umožňovali účinný postih trestných činov podvodu poškodzujúcich finančné záujmy Únie, ako aj trestných činov korupcie vo všeobecnosti. Aj keď sankcie a trestné konania vytvorené na boj proti týmto trestným činom patria do právomoci tohto členského štátu, táto právomoc je obmedzená nielen zásadou proporcionality a zásadou ekvivalencie, ale aj zásadou efektivity, podľa ktorej majú mať uvedené sankcie účinnú a odrádzajúcu povahu (pozri v tomto zmysle rozsudky z 2. mája 2018, Scialdone, C‑574/15, EU:C:2018:295, bod 29, ako aj zo 17. januára 2019, Dzivev a i., C‑310/16, EU:C:2019:30, body 29 a 30). Uvedená požiadavka efektivity sa nevyhnutne vzťahuje tak na stíhanie a sankcionovanie trestných činov podvodu poškodzujúcich finančné záujmy Únie a trestných činov korupcie vo všeobecnosti, ako aj na uplatnenie uložených trestov, pretože ak sankcie nie sú účinne vykonané, nemôžu mať účinnú a odrádzajúcu povahu.

193    V tomto kontexte musí vnútroštátny zákonodarca predovšetkým prijať potrebné opatrenia. Môže tak prípadne zmeniť svoju právnu úpravu a zabezpečiť, aby procesný režim uplatniteľný na stíhanie a sankcionovanie trestných činov podvodu poškodzujúcich finančné záujmy Únie, ako aj trestných činov korupcie vo všeobecnosti nebol stanovený tak, že z dôvodov, ktoré sú preň charakteristické, predstavuje systematické riziko, že skutky zakladajúce takéto trestné činy nebudú potrestané, pričom zaručí ochranu základných práv obvinených osôb (pozri v tomto zmysle rozsudky z 5. júna 2018, Kolev a i., C‑612/15, EU:C:2018:392, bod 65, ako aj zo 17. januára 2019, Dzivev a i., C‑310/16, EU:C:2019:30, bod 31).

194    Vnútroštátnym súdom teda prináleží zabezpečiť plný účinok povinností vyplývajúcich z článku 325 ods. 1 ZFEÚ, ako aj z rozhodnutia 2006/928 a upustiť od uplatnenia vnútroštátnych ustanovení, ktoré v rámci konania týkajúceho sa závažných trestných činov podvodu poškodzujúcich finančné záujmy Únie alebo trestných činov korupcie vo všeobecnosti tvoria prekážku uplatnenia účinných a odrádzajúcich sankcií na zamedzenie takýchto trestných činov (pozri v tomto zmysle rozsudky z 5. decembra 2017, M.A.S. a M.B., C‑42/17, EU:C:2017:936, bod 39 a citovanú judikatúru; zo 17. januára 2019, Dzivev a i., C‑310/16, EU:C:2019:30, bod 32, ako aj z 18. mája 2021, Asociaţia „Forumul Judecătorilor din România“ a i., C‑83/19, C‑127/19, C‑195/19, C‑291/19, C‑355/19 a C‑397/19, EU:C:2021:393, body 249 a 251).

195    V tomto prípade vyplýva z informácií v návrhoch na začatie prejudiciálneho konania vo veciach C‑357/19, C‑811/19 a C‑840/19, ktoré boli zhrnuté v bodoch 60, 95 a 107 tohto rozsudku, že Ústavný súd vo svojom náleze č. 417/2019 vyhlásenom 3. júla 2019 na návrh predsedu poslaneckej snemovne konštatoval, že všetky veci, v ktorých Najvyšší kasačný súd rozhodol v prvom stupni pred 23. januárom 2019 a v ktorých rozhodnutia tohto súdu v čase vyhlásenia uvedeného nálezu ešte neboli právoplatné, musia byť opätovne preskúmané senátmi špecializovanými v oblasti boja proti korupcii vytvorenými podľa článku 29 ods. 1 zákona č. 78/2000, ako ho vykladá Ústavný súd. Podľa rovnakých informácií tiež z nálezu č. 417/2019 vyplýva, že v prvom stupni musia byť opätovne preskúmané najmä všetky veci, ktoré boli 23. januára 2019 prejednávané v odvolacom konaní, alebo v ktorých ešte mohol byť v rovnaký deň rozsudok v odvolacom konaní predmetom mimoriadneho opravného prostriedku. Z uvedených informácií ešte vyplýva, že Ústavný súd v náleze č. 685/2018 vyhlásenom 7. novembra 2018 na návrh predsedu vlády rozhodol, že skutočnosť, že len štyria z piatich členov senátu Najvyššieho kasačného súdu, ktorý pozostával z piatich sudcov a rozhodoval o odvolaní, boli vybratí na základe žrebovania, predstavovala porušenie článku 32 zmeneného zákona č. 304/2004, pričom Ústavný súd jednak spresnil, že jeho nález sa odo dňa jeho uverejnenia bude uplatňovať najmä na aktuálne prejednávané veci a na veci, v ktorých už bolo rozhodnutie prijaté, za predpokladu, že osoby podliehajúce súdnej právomoci ešte mohli podať príslušné mimoriadne opravné prostriedky, a jednak uviedol, že judikatúra vychádzajúca z tohto nálezu vyžaduje, aby všetky tieto veci boli v odvolacom konaní opätovne preskúmané senátom, v ktorom budú všetci jeho členovia vybratí žrebovaním.

196    Okrem toho ako vyplýva z bodu 108 tohto rozsudku, judikatúra Ústavného súdu vychádzajúca z nálezov uvedených v predchádzajúcom bode sa môže uplatniť viackrát za sebou, čo môže znamenať, že v prípade obvineného nachádzajúceho sa v situácii, v akej je NC, by bolo nevyhnutné dvojité preskúmanie veci v prvom stupni a prípadne trojité preskúmanie v odvolacom konaní.

197    Potreba opätovne preskúmať príslušné veci týkajúce sa korupcie, ktorá vyplýva z uvedenej judikatúry Ústavného súdu, tak má nevyhnutne za následok predĺženie dotknutých trestných konaní. Okrem toho, že Rumunsko prijalo záväzok vyplývajúci z prílohy IX časti I bodu 5 aktu o pristúpení „preskúmať spomalené trestné konanie do konca roka 2005, aby sa zabezpečilo, že prípady korupcie sa vyriešia rýchlym a transparentným spôsobom s cieľom zaručiť primerané sankcie, ktoré majú odradzujúci účinok“, Súdny dvor rozhodol, že vzhľadom na osobitné záväzky, ktoré tomuto členskému štátu vyplývajú z rozhodnutia 2006/928 v oblasti boja proti korupcii, vnútroštátna právna úprava a prax v tejto oblasti nemôžu mať za následok predĺženie trvania vyšetrovania korupčných trestných činov ani akékoľvek oslabenie boja proti korupcii (pozri v tomto zmysle rozsudky z 18. mája 2021, Asociaţia „Forumul Judecătorilor din România“ a i., C‑83/19, C‑127/19, C‑195/19, C‑291/19, C‑355/19 a C‑397/19, EU:C:2021:393, bod 214).

198    Je potrebné dodať, že vnútroštátny súd vo veciach C‑357/19, C‑811/19 a C‑840/19 odkázal nielen na komplexnosť a trvanie takého opätovného preskúmania na Najvyššom kasačnom súde, ale aj na vnútroštátne právne normy týkajúce sa premlčania, najmä na ustanovenie článku 155 ods. 4 Trestného zákona, podľa ktorého k premlčaniu dochádza bez ohľadu na to, koľkokrát bolo prerušené, najneskôr v deň, keď uplynula doba zodpovedajúca dvojnásobku danej zákonnej premlčacej doby. Vnútroštátny súd sa preto domnieva, že uplatnenie judikatúry Ústavného súdu vyplývajúcej z nálezov č. 685/2018 a 417/2019 by vo veľkom počte vecí mohlo viesť k premlčaniu trestných činov, čo by znamenalo systematické riziko beztrestnosti pri závažných trestných činoch podvodu poškodzujúcich finančné záujmy Únie alebo trestných činoch korupcie vo všeobecnosti.

199    Napokon podľa údajov nachádzajúcich sa v návrhoch na začatie prejudiciálneho konania Najvyšší kasačný súd má k dispozícii výlučnú právomoc na rozhodovanie o všetkých trestných činoch podvodu, ktoré môžu poškodiť finančné záujmy Únie, a o trestných činoch korupcie vo všeobecnosti, ktorých sa dopustili osoby zastávajúce najvyššie pozície v Rumunsku, a to v rámci výkonnej, zákonodarnej alebo súdnej moci.

200    V tejto súvislosti je potrebné poukázať na to, že systematické riziko beztrestnosti nemožno vylúčiť, ak z uplatnenia judikatúry Ústavného súdu vychádzajúcej z nálezov č. 685/2018 a 417/2019 v spojení s uplatnením vnútroštátnych ustanovení o premlčaní vyplýva, že účinným a odrádzajúcim sankciám sa vyhne istá presne vymedzená kategória osôb, v tomto prípade osôb, ktoré zastávali najvyššie pozície v Rumunsku a boli rozsudkom Najvyššieho kasačného súdu v prvom a/alebo druhom stupni odsúdené za spáchanie závažných skutkov podvodu a/alebo korupcie pri výkone svojej funkcie, pričom tento rozsudok bol predmetom odvolania a/alebo mimoriadneho opravného prostriedku na rovnakom súde.

201    Aj keď sú uvedené nálezy Ústavného súdu z časového hľadiska obmedzené, môžu mať priamy a všeobecný dosah na túto kategóriu osôb, pretože ak je uvedený odsudzujúci rozsudok Najvyššieho kasačného súdu označený ako absolútne neplatný a vyžaduje sa opätovné preskúmanie dotknutých vecí týkajúcich sa podvodu a/alebo korupcie, uvedené nálezy môžu spôsobiť predĺženie príslušných trestných konaní nad rámec premlčacích dôb, pričom riziko beztrestnosti tak v súvislosti s uvedenou kategóriou osôb nadobúda systematickú povahu.

202    Takéto riziko by však narušilo cieľ, ktorý sleduje tak článok 325 ods. 1 ZFEÚ, ako aj rozhodnutie 2006/928 a ktorý spočíva v boji proti korupcii na najvyššej úrovni účinnými a odrádzajúcimi sankciami.

203    Z toho vyplýva, že ak by vnútroštátny súd vo veciach C‑357/19, C‑811/19 a C‑840/19 dospel k záveru, že uplatnenie judikatúry Ústavného súdu vyplývajúcej z nálezov č. 685/2018 a 417/2019 v spojení s uplatnením vnútroštátnych ustanovení týkajúcich sa premlčania a najmä absolútnej premlčacej doby stanovenej v článku 155 ods. 4 Trestného zákona spôsobuje systematické riziko beztrestnosti skutkov zakladajúcich závažné trestné činy podvodu poškodzujúce finančné záujmy Únie a trestné činy korupcie vo všeobecnosti, nemožno považovať sankcie, ktoré vnútroštátne právo upravuje s cieľom boja proti takýmto trestným činom, za účinné a odrádzajúce, čo je v rozpore s článkom 325 ods. 1 ZFEÚ v spojení s článkom 2 dohovoru PIF, ako aj s rozhodnutím 2006/928.

204    Vnútroštátny súd však zároveň musí zabezpečiť, aby v prípade, že trestné konania vo veci samej vykonávajú článok 325 ods. 1 ZFEÚ a/alebo rozhodnutie 2006/928, a teda právo Únie v zmysle článku 51 ods. 1 Charty, boli dodržiavané základné práva, ktoré osobám obvineným vo veci samej zaručuje Charta, pričom ide najmä o práva zakotvené v jej článku 47. V oblasti trestného práva musia byť uvedené práva zabezpečené nielen počas prípravného konania, a to od okamihu, keď bolo voči dotknutej osobe vznesené obvinenie, ale aj počas celého trestného konania (pozri v tomto zmysle rozsudky z 5. júna 2018, Kolev a i., C‑612/15, EU:C:2018:392, body 68 a 71, ako aj citovanú judikatúru, a zo 17. januára 2019, Dzivev a i., C‑310/16, EU:C:2019:30, bod 33) a v rámci výkonu trestu.

205     V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že článok 47 druhý odsek prvá veta Charty zakotvuje právo každého, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Keď toto ustanovenie stanovuje požiadavku, aby bol súd „zriadený zákonom“, jeho cieľom je zabezpečiť, aby sa organizácia systému súdnictva spravovala zákonom prijatým zákonodarnou mocou spôsobom, ktorý je v súlade s pravidlami vymedzujúcimi výkon jej právomoci, a zabrániť tomu, aby táto organizácia bola ponechaná na voľnú úvahu výkonnej moci. Uvedená požiadavka sa týka právneho základu samotnej existencie súdu, ako aj každého iného ustanovenia vnútroštátneho práva, ktorého nedodržanie spôsobuje protiprávnosť účasti jedného alebo viacerých sudcov na preskúmaní dotknutej veci, čo zahŕňa najmä ustanovenia týkajúce sa rozhodovacieho zloženia súdu [pozri analogicky a s odkazom na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva týkajúcu sa článku 6 EDĽP rozsudky z 26. marca 2020, Preskúmanie Simpson/Rada a HG/Komisia, C‑542/18 RX‑II a C‑543/18 RX‑II, EU:C:2020:232, bod 73, ako aj zo 6. októbra 2021, W.Ż. (Senát Najvyššieho súdu pre mimoriadne preskúmanie a veci verejné – Vymenovanie), C‑487/19, EU:C:2021:798, bod 129].

206    Pritom je potrebné poukázať na to, že nezrovnalosť, ku ktorej došlo pri vytváraní rozhodovacieho zloženia súdu, predstavuje porušenie článku 47 druhého odseku prvej vety Charty, najmä ak má táto nezrovnalosť takú povahu a závažnosť, že vytvára skutočné riziko, že iné zložky moci, najmä výkonná moc, by mohli vykonávať nenáležitú diskrečnú právomoc, ktorá ohrozuje integritu výsledku, ku ktorému vedie proces vytvorenia rozhodovacieho zloženia, a teda vyvoláva legitímnu pochybnosť v mysli osôb podliehajúcich súdnej právomoci, pokiaľ ide o nezávislosť a nestrannosť dotknutého sudcu alebo sudcov, čo nastáva v prípade, keď sú dotknuté základné pravidlá, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť vytvárania a fungovania tohto súdneho systému [pozri v tomto zmysle rozsudky z 26. marca 2020, Preskúmanie Simpson/Rada a HG/Komisia, C‑542/18 RX‑II a C‑543/18 RX‑II, EU:C:2020:232, bod 75, ako aj zo 6. októbra 2021, W.Ż. (Senát Najvyššieho súdu pre mimoriadne preskúmanie a veci verejné – Vymenovanie), C‑487/19, EU:C:2021:798, bod 130].

207    Aj keď v tomto prípade Ústavný súd v dotknutých nálezoch rozhodol, že predchádzajúca prax Najvyššieho kasačného súdu založená najmä na organizačnom a administratívnom poriadku a týkajúca sa špecializácie a zloženia senátov vo veciach korupcie nebola v súlade s platnými vnútroštátnymi ustanoveniami, nezdá sa, že by táto prax bola poznačená zjavným porušením základného pravidla rumunského systému súdnictva a mohla by tak spochybniť povahu senátov Najvyššieho kasačného súdu, ktoré rozhodovali v oblasti korupcie a boli vytvorené v súlade s uvedenou praxou prechádzajúcou týmto nálezom Ústavného súdu, ako súdu „zriadeného zákonom“.

208    Navyše ako vyplýva z bodu 95 tohto rozsudku, 23. januára 2019 Správna rada Najvyššieho kasačného súdu prijala rozhodnutie, podľa ktorého sú všetky senáty tohto súdu pozostávajúce z troch sudcov špecializované na účely rozhodovania vo veciach spojených s korupciou, pričom toto rozhodnutie podľa Ústavného súdu mohlo zabrániť protiústavnosti len od dátumu jeho prijatia, a nie v súvislosti s minulosťou. Uvedené rozhodnutie v zmysle výkladu Ústavného súdu poukazuje na to, že predchádzajúca prax Najvyššieho kasačného súdu týkajúca sa špecializácie nepredstavuje zjavné porušenie základného pravidla rumunského systému súdnictva, pretože požiadavka špecializácie vyplývajúca z nálezu Ústavného súdu č. 417/2019 sa považovala za splnenú prijatím jednoduchého formálneho aktu, akým bolo rozhodnutie z 23. januára 2019, ktoré len potvrdzuje, že sudcovia Najvyššieho kasačného súdu, ktorí boli súčasťou senátov rozhodujúcich vo veciach korupcie pred prijatím tohto rozhodnutia, boli špecializovaní v tejto oblasti.

209    Okrem toho je potrebné rozlišovať medzi vecami C‑357/19, C‑840/19 a C‑811/19 a vecou, v ktorej bol vyhlásený rozsudok z 5. decembra 2017, M.A.S. a M.B. (C‑42/17, EU:C:2017:936), a Súdny dvor v nej konštatoval, že ak by bol vnútroštátny súd vedený k záveru, že povinnosť upustiť od uplatnenia dotknutých vnútroštátnych ustanovení je v rozpore so zásadou zákonnosti trestných činov a trestov zakotvenou v článku 49 Charty, nebol by povinný splniť túto povinnosť (pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. decembra 2017, M.A.S. a M.B., C‑42/17, EU:C:2017:936, bod 61). Naopak požiadavky vyplývajúce z článku 47 druhého odseku prvej vety Charty nebránia neuplatneniu judikatúry vyplývajúcej z nálezov č. 685/2018 a 417/2019 vo veciach C‑357/19, C‑840/19 a C‑811/19.

210    Vo svojej odpovedi na otázku Súdneho dvora položenú vo veci C‑357/19 PM tvrdí, že požiadavka, v zmysle ktorej rozsudky v odvolacom konaní týkajúce sa korupcie musia byť vyhlásené senátmi, v ktorých sú všetci ich členovia vybratí na základe žrebovania, predstavuje vnútroštátny štandard ochrany základných práv. Rumunská vláda a Komisia si naopak myslia, že táto kvalifikácia nie je správna, ani pokiaľ ide o uvedenú požiadavku, ani pokiaľ ide o požiadavku týkajúcu sa vytvorenia špecializovaných senátov v oblasti trestných činov korupcie.

211    V tejto súvislosti postačí pripomenúť, že aj za predpokladu, že tieto požiadavky tvoria takýto vnútroštátny štandard ochrany, je pravda, že ak má súd členského štátu preskúmať súlad so základnými právami v prípade vnútroštátneho ustanovenia alebo opatrenia vykonávajúceho právo Únie v zmysle článku 51 ods. 1 Charty – v situácii, keď postup členských štátov nie je úplne upravený právom Únie – článok 53 Charty potvrdzuje, že vnútroštátne orgány a súdy môžu uplatniť vnútroštátne štandardy ochrany základných práv, ak toto uplatnenie neohrozí úroveň ochrany stanovenú Chartou, ako ju vykladá Súdny dvor, ani prednosť, jednotnosť a účinnosť práva Únie (rozsudky z 26. februára 2013, Åkerberg Fransson, C‑617/10, EU:C:2013:105, bod 29; z 26. februára 2013, Melloni, C‑399/11, EU:C:2013:107, bod 60, ako aj z 29. júla 2019, Pelham a i., C‑476/17, EU:C:2019:624, bod 80).

212    Za predpokladu, že vnútroštátny súd vo veciach C‑357/19, C‑811/19 a C‑840/19 dospeje k záveru uvedenému v bode 203 tohto rozsudku, uplatnenie vnútroštátneho štandardu ochrany, na ktorý poukazuje PM, by mohlo v prípade, že by sa takýto štandard preukázal, spochybniť prednosť, jednotnosť a účinnosť práva Únie, najmä článku 325 ods. 1 ZFEÚ v spojení s článkom 2 dohovoru PIF, ako aj rozhodnutia 2006/928. V takom prípade by totiž uplatnenie vnútroštátneho štandardu ochrany spôsobilo systematické riziko beztrestnosti skutkov, ktoré zakladajú závažné trestné činy podvodu poškodzujúce finančné záujmy Únie alebo trestné činy korupcie vo všeobecnosti, a to v rozpore s požiadavkou vyplývajúcou z uvedených ustanovení, stanoviť účinné a odrádzajúce sankcie s cieľom bojovať proti trestným činom tejto povahy.

213    Vzhľadom na uvedené je potrebné na prvú otázku vo veciach C‑357/19 a C‑840/19, ako aj na prvú a štvrtú otázku vo veci C‑811/19 odpovedať, že článok 325 ods. 1 ZFEÚ v spojení s článkom 2 dohovoru PIF a rozhodnutie 2006/928 sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave alebo praxi, podľa ktorej rozsudky v oblasti korupcie a podvodov s DPH, ktoré neboli vyhlásené v prvom stupni senátmi špecializovanými v tejto oblasti alebo v odvolacom konaní senátmi, ktorých všetci členovia boli vybratí žrebovaním, sú poznačené absolútnou neplatnosťou, takže predmetné veci týkajúce sa korupcie a podvodov s DPH sa musia – prípadne po podaní mimoriadneho opravného prostriedku proti právoplatným rozsudkom – opätovne preskúmať v prvom a/alebo druhom stupni, ak uplatnenie takejto vnútroštátnej právnej úpravy alebo praxe môže vytvoriť systematické riziko beztrestnosti skutkov zakladajúcich závažné trestné činy podvodu poškodzujúce finančné záujmy Únie alebo trestné činy korupcie vo všeobecnosti. Povinnosť zabezpečiť, aby takéto trestné činy boli predmetom trestných sankcií, ktoré sú účinné a odrádzajúce, neznamená, že vnútroštátny súd nie je povinný overiť náležité dodržiavanie základných práv zaručených v článku 47 Charty, pričom uvedený vnútroštátny súd nemôže uplatniť vnútroštátny štandard základných práv, ktorý by spôsoboval uvedené systematické riziko beztrestnosti.

 O druhej a tretej otázke vo veciach C‑357/19, C‑379/19, C‑811/19 a C‑840/19, ako aj o jedinej otázke vo veci C‑547/19

214    Druhou a treťou otázkou vo veciach C‑357/19, C‑379/19, C‑811/19 a C‑840/19, ako aj jedinou otázkou vo veci C‑547/19, ktoré je potrebné preskúmať spoločne, sa vnútroštátne súdy v podstate pýtajú, či sa článok 2 a článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ, článok 47 Charty, ako aj rozhodnutie 2006/928 na jednej strane, a zásada prednosti práva Únie v spojení s uvedenými ustanoveniami a článkom 325 ods. 1 ZFEÚ na strane druhej majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave a praxi, podľa ktorej sú všeobecné súdy viazané rozhodnutiami vnútroštátneho ústavného súdu, pričom z toho dôvodu a pod hrozbou dopustenia sa disciplinárneho previnenia nemôžu na základe vlastnej právomoci neuplatniť judikatúru, ktorá z týchto rozhodnutí vyplýva, a to napriek tomu, že sa s ohľadom na rozsudok Súdneho dvora domnievajú, že uvedená judikatúra je v rozpore s uvedenými ustanoveniami práva Únie.

–       O záruke nezávislosti sudcov

215    Vnútroštátne súdy sa domnievajú, že judikatúra Ústavného súdu vyplývajúca z nálezov dotknutých vo veci samej môže spochybniť ich nezávislosť, a preto nie je v súlade s právom Únie, najmä so zárukami stanovenými v článku 2 a článku 19 ods. 1 druhom pododseku ZEÚ, ako aj v článku 47 Charty, a tiež s rozhodnutím 2006/928. V tejto súvislosti vnútroštátne súdy usudzujú, že Ústavný súd, ktorý nie je súčasťou rumunského systému súdnictva, prekročil svoje právomoci, keď vyhlásil nálezy dotknuté vo veci samej a zasiahol do právomocí všeobecných súdov vykladať a uplatňovať podústavné právne predpisy. Vnútroštátne súdy tiež poukazujú na to, že nerešpektovanie nálezov Ústavného súdu predstavuje v rámci rumunského práva disciplinárne previnenie, a preto sa v podstate pýtajú, či na základe práva Únie môžu neuplatniť dotknuté nálezy bez toho, aby sa museli obávať, že proti nim bude vedené disciplinárne konanie.

216    Ako bolo v tejto súvislosti uvedené v bode 133 tohto rozsudku, organizácia súdnictva v členských štátoch vrátane vytvorenia, zloženia a fungovania Ústavného súdu síce patrí do právomoci týchto štátov, stále však platí, že pri výkone tejto právomoci sú členské štáty povinné dodržiavať povinnosti, ktoré im vyplývajú z práva Únie.

217    Článok 19 ZEÚ, ktorý konkretizuje hodnotu právneho štátu uvedenú v článku 2 ZEÚ, zveruje vnútroštátnym súdom a Súdnemu dvoru úlohu zaručovať plné uplatňovanie práva Únie vo všetkých členských štátoch, ako aj súdnu ochranu práv, ktoré osobám podliehajúcim súdnej právomoci z tohto práva vyplývajú [rozsudky z 5. novembra 2019, Komisia/Poľsko (Nezávislosť všeobecných súdov), C‑192/18, EU:C:2019:924, bod 98 a citovaná judikatúra, ako aj z 2. marca 2021, A. B. a i. (Vymenovanie sudcov na Najvyšší súd – Odvolanie), C‑824/18, EU:C:2021:153, bod 108].

218    Ako vyplýva z odôvodnenia 3 rozhodnutia 2006/928, hodnota právneho štátu „vytvára predpoklad existencie nestranného, nezávislého a efektívneho súdneho a správneho systému, ktorý je adekvátne vybavený inter alia na boj proti korupcii“.

219    Samotná existencia účinného súdneho preskúmania na účely dodržania ustanovení práva Únie je inherentnou súčasťou právneho štátu. V tomto zmysle a ako stanovuje článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ, členským štátom prináleží stanoviť pre osoby podliehajúce súdnej právomoci v oblastiach, na ktoré sa vzťahuje právo Únie, prostriedky nápravy a konania potrebné na zabezpečenie ich práva na účinnú súdnu ochranu. Zásada účinnej súdnej ochrany práv jednotlivcov vyplývajúcich z práva Únie, na ktorú sa odvoláva článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ, predstavuje všeobecnú zásadu práva Únie, ktorá vychádza z ústavných tradícií spoločných členským štátom, bola zakotvená v článkoch 6 a 13 EDĽP a v súčasnosti je potvrdená v článku 47 Charty (rozsudok z 18. mája 2021, Asociaţia „Forumul Judecătorilor din România“ a i., C‑83/19, C‑127/19, C‑195/19, C‑291/19, C‑355/19 a C‑397/19, EU:C:2021:393, body 189 a 190, ako aj citovaná judikatúra).

220    Z toho vyplýva, že každý členský štát musí podľa článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ zabezpečiť, aby orgány, ktoré v zmysle práva Únie ako „súdne orgány“ môžu rozhodovať o otázkach týkajúcich sa uplatňovania alebo výkladu tohto práva, a z tohto dôvodu patria do jeho systému opravných prostriedkov v oblastiach, na ktoré sa právo Únie vzťahuje, spĺňali požiadavky účinnej súdnej ochrany, pričom toto ustanovenie sa týka „oblastí, na ktoré sa vzťahuje právo Únie“ bez ohľadu na okolnosti, za akých členské štáty uplatňujú toto právo v zmysle článku 51 ods. 1 Charty [pozri v tomto zmysle rozsudky z 5. novembra 2019, Komisia/Poľsko (Nezávislosť všeobecných súdov), C‑192/18, EU:C:2019:924, body 101 a 103, ako aj citovanú judikatúru; z 20. apríla 2021, Repubblika, C‑896/19, EU:C:2021:311, body 36 a 37, ako aj 18. mája 2021, Asociaţia „Forumul Judecătorilor din România“ a i., C‑83/19, C‑127/19, C‑195/19, C‑291/19, C‑355/19 a C‑397/19, EU:C:2021:393, body 191 a 192].

221    Aby orgány, ktoré môžu rozhodovať o otázkach týkajúcich sa uplatňovania alebo výkladu práva Únie, boli schopné zabezpečiť účinnú súdnu ochranu, ktorá sa vyžaduje podľa článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ, je prvoradé zachovanie ich nezávislosti, ako to potvrdzuje článok 47 druhý odsek Charty, ktorý medzi požiadavkami súvisiacimi so základným právom na účinný prostriedok nápravy uvádza prístup k „nezávislému“ súdu [rozsudky z 2. marca 2021, A. B. a i. (Vymenovanie sudcov na Najvyšší súd – Odvolanie), C‑824/18, EU:C:2021:153, bod 115 a citovaná judikatúra, ako aj z 18. mája 2021, Asociaţia „Forumul Judecătorilor din România“ a i., C‑83/19, C‑127/19, C‑195/19, C‑291/19, C‑355/19 a C‑397/19, EU:C:2021:393, bod 194].

222    Táto požiadavka nezávislosti súdov, ktorá je inherentnou súčasťou výkonu úlohy rozhodovať ako súd, patrí do podstaty práva na účinnú súdnu ochranu a základného práva na spravodlivý proces, ktoré má zásadný význam ako záruka ochrany všetkých práv vyplývajúcich osobám podliehajúcim súdnej právomoci z práva Únie a zachovania spoločných hodnôt členských štátov uvedených v článku 2 ZEÚ, najmä hodnoty právneho štátu [rozsudok z 2. marca 2021, A. B. a i. (Vymenovanie sudcov na Najvyšší súd – Odvolanie), C‑824/18, EU:C:2021:153, bod 116, ako aj citovaná judikatúra].

223    Ako tiež vyplýva najmä z odôvodnenia 3 rozhodnutia 2006/928 a referenčných kritérií uvedených v bodoch 1 až 3 prílohy tohto rozhodnutia, existencia nestranného, nezávislého a efektívneho súdneho systému má osobitný význam pri boji proti korupcii, najmä tej, ktorá prebieha na najvyšších miestach.

224    Požiadavka nezávislosti súdov vyplývajúca z článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ má dve hľadiská. Prvé, vonkajšie, hľadisko vyžaduje, aby dotknutý orgán vykonával svoje úlohy úplne samostatne, nikomu hierarchicky nepodliehal alebo nebol podriadený a od nikoho neprijímal príkazy alebo inštrukcie, bez ohľadu na ich pôvod, čím je chránený pred vonkajšími zásahmi alebo tlakmi, ktoré by mohli ohroziť nezávislosť rozhodovania jeho členov a ovplyvniť ich rozhodnutia. Druhé, vnútorné, hľadisko súvisí s pojmom nestrannosť a týka sa rovnakého odstupu od účastníkov konania a ich príslušných záujmov vo vzťahu k predmetu sporu. Toto hľadisko vyžaduje rešpektovanie objektívnosti a neexistenciu akéhokoľvek záujmu na vyriešení sporu mimo striktného uplatnenia právneho predpisu [pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. novembra 2019, A. K. a i. (Nezávislosť disciplinárneho senátu Najvyššieho súdu), C‑585/18, C‑624/18 a C‑625/18, EU:C:2019:982, body 121 a 122, ako aj citovanú judikatúru].

225    Tieto záruky nezávislosti a nestrannosti vyžadované podľa práva Únie predpokladajú existenciu pravidiel, ktoré umožňujú odstrániť akékoľvek oprávnené pochybnosti osôb podliehajúcich súdnej právomoci, pokiaľ ide o neovplyvniteľnosť dotknutého orgánu z vonkajšieho hľadiska a jeho neutralitu vo vzťahu k protichodným záujmom [pozri v tomto zmysle rozsudky z 19. septembra 2006, Wilson, C‑506/04, EU:C:2006:587, bod 53 a citovanú judikatúru; z 18. mája 2021, Asociaţia „Forumul Judecătorilor din România“ a i., C‑83/19, C‑127/19, C‑195/19, C‑291/19, C‑355/19 a C‑397/19, EU:C:2021:393, bod 196, ako aj z 15. júla 2021, Komisia/Poľsko (Disciplinárny režim sudcov), C‑791/19, EU:C:2021:596, bod 59 a citovanú judikatúru].

226    V tejto súvislosti je dôležité, aby boli sudcovia chránení pred vonkajšími zásahmi alebo tlakmi, ktoré by mohli ohroziť ich nezávislosť. Pravidlá týkajúce sa postavenia sudcov a výkonu ich funkcií musia v prvom rade umožniť vylúčiť nielen akýkoľvek priamy vplyv vo forme pokynov, ale aj formy vplyvu, ktoré sú viac nepriame a mohli by ovplyvniť rozhodnutia dotknutých sudcov, a v druhom rade tak odstrániť absenciu dojmu nezávislosti alebo nestrannosti týchto sudcov, ktorá by mohla narušiť dôveru, ktorú musí súdnictvo v demokratickej spoločnosti a v právnom štáte vzbudzovať u osôb podliehajúcich súdnej právomoci [pozri v tomto zmysle rozsudok z 2. marca 2021, A. B. a i. (Vymenovanie sudcov na Najvyšší súd – Odvolanie), C‑824/18, EU:C:2021:153, body 119 a 139, ako aj citovanú judikatúru].

227    Pokiaľ ide konkrétne o ustanovenia upravujúce disciplinárny režim, požiadavka nezávislosti si podľa ustálenej judikatúry vyžaduje, aby tento režim poskytoval potrebné záruky s cieľom predísť akémukoľvek riziku, že bude využitý ako systém politickej kontroly obsahu súdnych rozhodnutí. V tejto súvislosti sa zdá byť zásadné, aby skutočnosť, že súdne rozhodnutie obsahuje prípadné pochybenie vo výklade a uplatňovaní pravidiel vnútroštátneho práva a práva Únie alebo v posúdení skutkových okolností a hodnotení dôkazov, nemohla sama osebe viesť ku vzniku disciplinárnej zodpovednosti dotknutého sudcu [pozri v tomto zmysle rozsudky z 18. mája 2021, Asociaţia „Forumul Judecătorilor din România“ a i., C‑83/19, C‑127/19, C‑195/19, C‑291/19, C‑355/19 a C‑397/19, EU:C:2021:393, body 198 a 234, ako aj citovanú judikatúru, a z 15. júla 2021, Komisia/Poľsko (Disciplinárny režim sudcov), C‑791/19, EU:C:2021:596, body 134 a 138]. Inherentnú záruku nezávislosti vnútroštátnych sudcov okrem iného predstavuje skutočnosť, že títo sudcovia nemusia čeliť disciplinárnym konaniam a sankciám za to, že uplatnili svoju možnosť obrátiť sa na Súdny dvor v zmysle článku 267 ZFEÚ, ktorá spadá do ich výlučnej právomoci [pozri v tejto súvislosti rozsudky z 5. júla 2016, Ogňanov, C‑614/14, EU:C:2016:514, body 17 a 25; z 26. marca 2020, Miasto Łowicz a Prokurator Generalny, C‑558/18 a C‑563/18, EU:C:2020:234, bod 59, ako aj z 23. novembra 2021, IS (Nezákonnosť uznesenia o podaní návrhu na začatie prejudiciálneho konania), C‑564/19, EU:C:2021:949, bod 91].

228    Navyše v súlade so zásadou deľby moci, ktorou sa vyznačuje fungovanie právneho štátu, musí byť nezávislosť súdov zaručená najmä vo vzťahu k zákonodarnej a výkonnej moci [rozsudky z 19. novembra 2019, A. K. a i. (Nezávislosť disciplinárneho senátu Najvyššieho súdu), C‑585/18, C‑624/18 a C‑625/18, EU:C:2019:982, bod 124 a citovaná judikatúra, ako aj z 2. marca 2021, A. B. a i. (Vymenovanie sudcov na Najvyšší súd – Odvolanie), C‑824/18, EU:C:2021:153, bod 118].

229    Ani článok 2, ani článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ a ani nijaké ďalšie ustanovenie práva Únie pritom neukladá členským štátom nejaký konkrétny ústavný model upravujúci vzťahy a vzájomné pôsobenie medzi jednotlivými zložkami štátnej moci, najmä pokiaľ ide o definovanie a vymedzenie ich právomocí, to však neznamená, že by členské štáty nemuseli dodržiavať predovšetkým požiadavky nezávislosti súdov, ktoré vyplývajú z uvedených ustanovení práva Únie [s odkazom na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v súvislosti s článkom 6 EDĽP pozri rozsudok z 19. novembra 2019, A. K. a i. (Nezávislosť disciplinárneho senátu Najvyššieho súdu), C‑585/18, C‑624/18 a C‑625/18, EU:C:2019:982, bod 130].

230    Za týchto okolností článok 2 a článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ ani rozhodnutie 2006/928 nebránia vnútroštátnej právnej úprave alebo praxi, podľa ktorej rozhodnutia Ústavného súdu zaväzujú všeobecné súdy, za predpokladu, že vnútroštátne právo zaručuje nezávislosť uvedeného Ústavného súdu najmä od zákonodarnej a výkonnej moci, ako si to tieto ustanoveniam vyžadujú. Naopak, ak vnútroštátne právo túto nezávislosť nezaručuje, uvedené ustanovenia práva Únie bránia takejto vnútroštátnej právnej úprave alebo praxi, keďže taký Ústavný súd nedokáže zabezpečiť účinnú súdnu ochranu, ktorú vyžaduje článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ.

231    V prejednávanej veci sa otázky položené vnútroštátnymi súdmi v súvislosti s požiadavkou nezávislosti sudcov vyplývajúcou z uvedených ustanovení práva Únie týkajú po prvé všetkých aspektov postavenia, zloženia a fungovania Ústavného súdu, ktorý vyhlásil nálezy dotknuté vo veci samej. Uvedené vnútroštátne súdy najmä poukazujú na to, že Ústavný súd nie je podľa rumunskej Ústavy súčasťou systému súdnictva, jeho členov menujú orgány spadajúce do zákonodarnej a výkonnej moci, ktoré sa naň tiež môžu obrátiť, a napokon, že tento súd prekročil svoje právomoci a uskutočnil svojvoľný výklad príslušnej vnútroštátnej právnej úpravy.

232    Pokiaľ ide o okolnosť, že Ústavný súd nie je v zmysle rumunskej Ústavy súčasťou systému súdnictva, v bode 229 tohto rozsudku sa pripomína, že právo Únie neukladá členským štátom nejaký konkrétny ústavný model upravujúci vzťahy a vzájomné pôsobenie medzi jednotlivými zložkami štátnej moci, najmä pokiaľ ide o definovanie a vymedzenie ich právomocí. V tejto súvislosti je dôležité spresniť, že právo Únie nebráni vytvoreniu Ústavného súdu, ktorého rozhodnutia zaväzujú všeobecné súdy, ak tento Ústavný súd dodržiava požiadavky nezávislosti uvedené v bodoch 224 až 230 tohto rozsudku. Z návrhov na začatie prejudiciálneho konania pritom nijako nevyplýva, že by Ústavný súd, ktorého úlohou je najmä dozerať na ústavnosť zákonov a nariadení, ako aj rozhodovať o ústavnoprávnych sporoch medzi orgánmi verejnej moci v zmysle článku 146 písm. d) a e) rumunskej Ústavy, uvedené požiadavky nedodržiaval.

233    Pokiaľ ide o podmienky menovania sudcov Ústavného súdu, z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že samotná skutočnosť, že dotknutí sudcovia sú, ako je to v prípade sudcov Ústavného súdu v zmysle článku 142 ods. 3 rumunskej Ústavy, vymenovaní zákonodarnou a výkonnou mocou, nemôže spôsobiť, že by uvedení sudcovia boli od týchto zložiek moci závislí, a ani nemôže vyvolávať pochybnosti o ich nestrannosti, ak dotknuté osoby po vymenovaní nie sú vystavené žiadnemu tlaku a nedostávajú pokyny pri výkone svojich funkcií [pozri analogicky rozsudok z 19. novembra 2019, A. K. a i. (Nezávislosť disciplinárneho senátu Najvyššieho súdu), C‑585/18, C‑624/18 a C‑625/18, EU:C:2019:982, bod 133, ako aj citovanú judikatúru].

234    Aj keď sa samozrejme môže ukázať, že je nevyhnutné zabezpečiť, aby hmotnoprávne podmienky a procesné postupy, ktorými sa riadi prijímanie uvedených rozhodnutí o vymenovaní, boli také, že u osôb podliehajúcich súdnej právomoci nemôžu po vymenovaní dotknutých osôb vyvolať oprávnené pochybnosti, pokiaľ ide o neovplyvniteľnosť sudcov vonkajšími činiteľmi a o ich neutralitu vo vzťahu k protichodným záujmom, a aj keď je na tento účel dôležité najmä to, aby boli uvedené podmienky a postupy navrhnuté tak, aby spĺňali požiadavky uvedené v bode 226 tohto rozsudku [rozsudok z 2. marca 2021, A. B. a i. (Vymenovanie sudcov na Najvyšší súd – Odvolanie), C‑824/18, EU:C:2021:153, bod 123, ako aj citovaná judikatúra], z informácií nachádzajúcich sa v návrhu na začatie prejudiciálneho konania nevyplýva, že by podmienky, za ktorých došlo k vymenovaniu sudcov Ústavného súdu, ktorý prijal nálezy dotknuté vo veci samej, neboli v súlade s uvedenými požiadavkami.

235    Okrem toho je potrebné poukázať na to, že podľa rovnakých informácií rumunská Ústava vo svojom článku 142 ods. 2 stanovuje, že sudcovia Ústavného súdu sú „vymenovaní na deväť rokov, pričom toto funkčné obdobie nemožno predĺžiť alebo obnoviť“, a v článku 145 ďalej spresňuje, že sudcovia sú „pri výkone svojej funkcie nezávislí a počas ich funkčného obdobia ich nemožno odvolať“. Navyše článok 143 uvedenej Ústavy upravuje podmienky menovania sudcov Ústavného súdu a v tejto súvislosti z neho vyplýva požiadavka, podľa ktorej uvedení sudcovia musia mať „vynikajúcu právnickú kvalifikáciu, musia dosahovať vysokú úroveň odbornej spôsobilosti a najmenej 18 rokov vykonávať právnu prax alebo pôsobiť v oblasti vysokoškolského vzdelávania“, kým článok 144 rovnakej Ústavy zakotvuje zásadu nezlučiteľnosti funkcie sudcu Ústavného súdu „s nijakou inou verejnou alebo súkromnou funkciou s výnimkou pedagogickej činnosti v oblasti právnického vysokoškolského vzdelávania“.

236    Treba dodať, že skutočnosť, že na Ústavný súd sa môžu obrátiť orgány spadajúce do výkonnej a zákonodarnej moci, je spojená s povahou a poslaním súdu, ktorý je vytvorený, aby rozhodoval o ústavnoprávnych sporoch a sama osebe nemôže byť aspektom spochybňujúcim nezávislosť uvedeného súdu od spomenutých zložiek štátnej moci.

237    V súvislosti s otázkou, či Ústavný súd nekonal v konaniach, ktoré viedli k vyhláseniu nálezov vo veci samej, nezávisle a nestranne, vnútroštátne súdy poukazujú na jedinú okolnosť spočívajúcu v tom, že Ústavný súd prekročil svoje právomoci na úkor rumunského súdneho orgánu a vyložil príslušnú rumunskú právnu úpravu svojvoľným spôsobom, avšak ani v prípade, že sa táto okolnosť preukáže, to ešte nemusí znamenať, že Ústavný súd nespĺňa požiadavky nezávislosti a nestrannosti, ktoré pripomínajú body 224 až 230 tohto rozsudku. Návrhy na začatie prejudiciálneho konania totiž neobsahujú nijakú inú podrobne opísanú skutočnosť, z ktorej by vyplývalo, že predmetné nálezy boli vyhlásené v kontexte vzbudzujúcom oprávnenú pochybnosť o tom, že Ústavný súd uvedené požiadavky v plnom rozsahu rešpektoval.

238    Pokiaľ ide po druhé o disciplinárnu zodpovednosť, ktorej môžu sudcovia všeobecných súdov čeliť v zmysle dotknutej vnútroštátnej právnej úpravy v prípade nerešpektovania rozhodnutí Ústavného súdu, je pravda, že ochrana nezávislosti súdov nemôže mať za následok, že sa úplne vylúči možnosť vzniku disciplinárnej zodpovednosti sudcu v niektorých celkom výnimočných prípadoch z dôvodu súdnych rozhodnutí, ktoré prijal. Požiadavka nezávislosti totiž evidentne nemá za cieľ odobriť prípadné vážne a úplne neospravedlniteľné správanie sudcov, ktoré by spočívalo napríklad v porušovaní – úmyselnom, na základe zlého úmyslu či obzvlášť závažnej a hrubej nedbanlivosti – pravidiel vnútroštátneho práva a práva Únie, ktorých dodržiavanie majú zabezpečiť, alebo vo svojvôli či v odopretí spravodlivosti, hoci ako nositelia rozhodovacej funkcie majú úlohu rozhodovať v sporoch, ktoré im predkladajú osoby podliehajúce súdnej právomoci [rozsudok z 15. júla 2021, Komisia/Poľsko (Disciplinárny režim sudcov), C‑791/19, EU:C:2021:596, bod 137].

239    Na účely zachovania tejto nezávislosti, a teda zabránenia situácii, v ktorej by disciplinárny režim mohol byť odklonený od svojich legitímnych cieľov a využívaný na účel politickej kontroly súdnych rozhodnutí alebo nátlaku na sudcov, sa však zdá byť zásadné, aby skutočnosť, že súdne rozhodnutie obsahuje prípadné pochybenie vo výklade a uplatňovaní pravidiel vnútroštátneho práva a práva Únie alebo v posúdení skutkových okolností a hodnotení dôkazov, nemohla sama osebe viesť ku vzniku disciplinárnej zodpovednosti dotknutého sudcu [rozsudok z 15. júla 2021, Komisia/Poľsko (Disciplinárny režim sudcov), C‑791/19, EU:C:2021:596, bod 138 a citovaná judikatúra].

240    Preto je dôležité, aby bolo založenie disciplinárnej zodpovednosti sudcu z dôvodu súdneho rozhodnutia obmedzené na celkom výnimočné prípady, akými sú prípady uvedené v bode 238 tohto rozsudku, a v tejto súvislosti podliehalo objektívnym a overiteľným kritériám, ktoré súvisia s požiadavkami na riadny výkon spravodlivosti, ako aj zárukám, ktoré majú zabrániť riziku vyvíjania vonkajšieho tlaku na obsah súdnych rozhodnutí, čím sa v mysliach osôb podliehajúcich súdnej právomoci rozptýlia akékoľvek oprávnené pochybnosti, pokiaľ ide o neovplyvniteľnosť dotknutých sudcov a ich neutralitu vo vzťahu k protichodným záujmom [rozsudok z 15. júla 2021, Komisia/Poľsko (Disciplinárny režim sudcov), C‑791/19, EU:C:2021:596, bod 139 a citovaná judikatúra].

241    V prejednávanej veci informácie vyplývajúce z návrhu na začatie prejudiciálneho konania nepoukazujú na to, že by disciplinárna zodpovednosť vnútroštátnych sudcov všeobecných súdov vyplývajúca z nedodržania rozhodnutí Ústavného súdu, ako ju upravuje článok 99 písm. ș) zákona č. 303/2004, ktorého znenie neobsahuje nijakú inú podmienku, bola obmedzená na celkom výnimočné prípady uvedené v bode 238 tohto rozsudku, čo je v rozpore s judikatúrou pripomenutou v bode 239 a 240 tohto rozsudku.

242    Z toho vyplýva, že článok 2 a článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ, ako aj rozhodnutie 2006/928 sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia vnútroštátnej právnej úprave alebo praxi, podľa ktorej rozhodnutia Ústavného súdu zaväzujú všeobecné súdy, za predpokladu, že vnútroštátne právo zaručuje nezávislosť uvedeného Ústavného súdu najmä od zákonodarnej a výkonnej moci, ako si to uvedené ustanovenia vyžadujú. Naopak tieto ustanovenia Zmluvy EÚ a predmetné rozhodnutie sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej akékoľvek nerešpektovanie rozhodnutí vnútroštátneho ústavného súdu zo strany vnútroštátnych sudcov všeobecných súdov môže spôsobiť vznik ich disciplinárnej zodpovednosti.

243    Za týchto okolností a v súvislosti s vecami, v ktorých vnútroštátna právna úprava alebo prax vo veci samej vykonávajú právo Únie v zmysle článku 51 ods. 1 Charty, nie je samostatné preskúmanie článku 47 Charty, ktoré by mohlo len podporiť záver uvedený v predchádzajúcom bode, nevyhnutné na účely odpovede na otázky vnútroštátneho súdu a vyriešenia sporov, o ktorých tieto súdy rozhodujú.

–       O prednosti práva Únie

244    Vnútroštátne súdy poukazujú na to, že judikatúra Ústavného súdu vyplývajúca z nálezov vo veci samej, v súvislosti s ktorou tieto súdy majú pochybnosť o jej súlade s právom Únie, má v zmysle článku 147 ods. 4 rumunskej Ústavy záväznú povahu a vnútroštátne súdy ju musia rešpektovať, v opačnom prípade by ich členovia mohli čeliť disciplinárnej sankcii podľa článku 99 písm. ș) zákona č. 303/2004. Za týchto okolností sa uvedené súdy pýtajú, či zásada prednosti práva Únie bráni takejto vnútroštátnej právnej úprave alebo praxi a umožňuje vnútroštátnemu súdu, aby podobnú judikatúru neuplatnil bez toho, aby jeho členovia boli vystavení riziku uloženia disciplinárnej sankcie.

245    V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že v ustálenej judikatúre týkajúcej sa Zmluvy EHS už Súdny dvor konštatoval, že Zmluvy Spoločenstva, na rozdiel od bežných medzinárodných zmlúv, vytvorili vlastný nový právny poriadok, ktorý sa stáva súčasťou právneho systému členských štátov pri nadobudnutí platnosti Zmlúv a súdy týchto členských štátov ho musia rešpektovať. Tento nový právny poriadok, v prospech ktorého členské štáty obmedzili v oblastiach vymedzených Zmluvami svoje zvrchované práva a ktorému podliehajú nielen členské štáty, ale aj ich štátni príslušníci, sprevádzajú aj jeho vlastné inštitúcie (pozri v tomto zmysle rozsudky z 5. februára 1963, van Gend & Loos, 26/62, EU:C:1963:1, s. 23, a z 15. júla 1964, Costa, 6/64, EU:C:1964:66, s. 1158 a 1159).

246    Súdny dvor preto v rozsudku z 15. júla 1964, Costa (6/64, EU:C:1964:66, s. 1158 až 1160) stanovil zásadu prednosti práva Spoločenstva, ktorá sa vykladá v tom zmysle, že zakotvuje prednosť tohto práva pred právom členských štátov. V tejto súvislosti konštatoval, že dôsledkom vytvorenia vlastného právneho poriadku Zmluvou EHS, ktorý členské štáty prijali na základe reciprocity, je, že štáty nemôžu presadzovať neskoršie jednostranné opatrenie, ktoré by bolo v rozpore s týmto právnym poriadkom, ani odporovať právu, ktoré vzniklo zo Zmluvy EHS, na základe akýchkoľvek vnútroštátnych právnych noriem, inak by toto právo stratilo svoju komunitárnu povahu a bol by spochybnený právny základ samotného Spoločenstva. Okrem toho vykonateľnosť práva Spoločenstva sa nemôže v jednotlivých štátoch líšiť v závislosti od neskorších vnútroštátnych predpisov, lebo by bolo ohrozené uskutočňovanie cieľov Zmluvy EHS a vznikla by diskriminácia na základe štátnej príslušnosti, ktorú táto Zmluva zakazuje.

247    V bode 21 svojho stanoviska 1/91 (Dohoda o EHP – I) zo 14. decembra 1991 (EU:C:1991:490) Súdny dvor v tejto línii konštatoval, že hoci sa Zmluva EHS uzavrela v podobe medzinárodnej dohody, tvorí konštitučnú listinu právneho spoločenstva a hlavnými vlastnosťami takto vytvoreného právneho poriadku Spoločenstva sú najmä jeho nadradenosť vo vzťahu k právnym predpisom členských štátov a priamy účinok radu ustanovení uplatniteľných voči ich štátnym príslušníkom aj voči členským štátom samotným.

248    Tieto základné vlastnosti právneho poriadku Únie a význam rešpektu, ktorý mu prináleží, okrem toho potvrdila jednohlasná ratifikácia zmlúv, ktorými sa mení a dopĺňa Zmluva o EHS, a najmä Lisabonskej zmluvy. Pri jej prijímaní konferencia zástupcov vlád členských štátov výslovne pripomenula vo svojom vyhlásení č. 17 týkajúcom sa prednosti a pripojenom k záverečnému aktu medzivládnej konferencie, ktorá prijala Lisabonskú zmluvu (Ú. v. EÚ 2012, C 326, s. 346), že v súlade s ustálenou judikatúrou Súdneho dvora majú Zmluvy a právo prijaté Úniou na základe Zmlúv prednosť pred právom členských štátov za podmienok ustanovených v uvedenej judikatúre.

249    Je potrebné doplniť, že podľa článku 4 ods. 2 ZEÚ Únia rešpektuje rovnosť členských štátov pred Zmluvami. Únia však túto rovnosť môže rešpektovať len vtedy, keď členské štáty v zmysle zásady prednosti práva Únie nemôžu proti právu Únie presadzovať akékoľvek jednostranné opatrenie.

250    Po nadobudnutí platnosti Lisabonskej zmluvy Súdny dvor opakovane potvrdil svoju predchádzajúcu judikatúru o zásade prednosti práva Únie, ktorá ukladá všetkým orgánom členských štátov povinnosť zaručiť plný účinok jednotlivých noriem Únie, pričom právo členských štátov nemôže mať vplyv na účinok priznaný týmto jednotlivým normám na území uvedených štátov [rozsudky z 18. mája 2021, Asociaţia „Forumul Judecătorilor din România“ a i., C‑83/19, C‑127/19, C‑195/19, C‑291/19, C‑355/19 a C‑397/19, EU:C:2021:393, bod 244 a citovaná judikatúra; zo 6. októbra 2021, W.Ż (Senát Najvyššieho súdu pre mimoriadne preskúmanie a veci verejné – Vymenovanie), C‑487/19, EU:C:2021:798, bod 156, ako aj z 23. novembra 2021, IS (Nezákonnosť uznesenia o podaní návrhu na začatie prejudiciálneho konania), C‑564/19, EU:C:2021:949, bod 78 a citovaná judikatúra].

251    Zo zásady prednosti práva Únie teda vyplýva, že ak sa členský štát odvoláva na ustanovenia vnútroštátneho práva, hoci aj ústavnej povahy, nemôže to ohroziť jednotu a účinnosť práva Únie. Podľa ustálenej judikatúry sú totiž účinky spojené so zásadou prednosti práva Únie záväzné pre všetky orgány členského štátu, pričom tomu najmä nemôžu brániť vnútroštátne ustanovenia vrátane tých ústavných [rozsudky z 18. mája 2021, Asociaţia „Forumul Judecătorilor din România“ a i., C‑83/19, C‑127/19, C‑195/19, C‑291/19, C‑355/19 a C‑397/19, EU:C:2021:393, bod 245 a citovaná judikatúra; zo 6. októbra 2021, W.Ż. (Senát Najvyššieho súdu pre mimoriadne preskúmanie a veci verejné – Vymenovanie), C‑487/19, EU:C:2021:798, bod 157, ako aj z 23. novembra 2021, IS (Nezákonnosť uznesenia o podaní návrhu na začatie prejudiciálneho konania), C‑564/19, EU:C:2021:949, bod 79 a citovaná judikatúra].

252    V tejto súvislosti je potrebné predovšetkým pripomenúť, že zásada prednosti práva Únie vyžaduje, aby v prípade nemožnosti vyložiť vnútroštátnu právnu úpravu v súlade s požiadavkami práva Únie vnútroštátny súd, ktorý je v rámci svojej právomoci poverený uplatňovať ustanovenia práva Únie, zabezpečil plný účinok uvedených požiadaviek v spore, o ktorom rozhoduje, a v prípade potreby z vlastnej iniciatívy neuplatnil akúkoľvek, hoci aj časovo následnú, vnútroštátnu právnu úpravu alebo prax odporujúcu ustanoveniu práva Únie s priamym účinkom, pričom nemusí požiadať o predchádzajúce zrušenie tejto vnútroštátnej právnej úpravy alebo praxe zákonodarnou cestou alebo akýmkoľvek iným ústavným postupom alebo na takéto zrušenie počkať pozri v tomto zmysle rozsudky z 18. mája 2021, Asociaţia „Forumul Judecătorilor din România“ a i., C‑83/19, C‑127/19, C‑195/19, C‑291/19, C‑355/19 a C‑397/19, EU:C:2021:393, body 247 a 248, ako aj z 23. novembra 2021, IS (Nezákonnosť uznesenia o podaní návrhu na začatie prejudiciálneho konania), C‑564/19, EU:C:2021:949, bod 80.

253    Pokiaľ ide o ustanovenia práva Únie, ktorých sa týkajú prejednávané návrhy na začatie prejudiciálneho konania, je potrebné pripomenúť, že v zmysle judikatúry Súdneho dvora sú článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ, článok 325 ods. 1 ZFEÚ, ako aj referenčné kritériá uvedené v prílohe rozhodnutia 2006/928 formulované jasne a presne a nie sú spojené s nijakou podmienkou, takže majú priamy účinok (pozri v tomto zmysle rozsudky z 5. decembra 2017, M.A.S. a M.B., C‑42/17, EU:C:2017:936, body 38 a 39, ako aj z 18. mája 2021, Asociaţia „Forumul Judecătorilor din România“ a i., C‑83/19, C‑127/19, C‑195/19, C‑291/19, C‑355/19 a C‑397/19, EU:C:2021:393, body 249 a 250).

254    V tomto kontexte je potrebné spresniť, že podľa článku 19 ZEÚ vnútroštátnym súdom a Súdnemu dvoru prislúcha, aby zaručili plné uplatňovanie práva Únie vo všetkých členských štátoch, ako aj účinnú súdnu ochranu, ktorá pre osoby podliehajúce súdnej právomoci z tohto práva vyplýva, pričom Súdny dvor má výlučnú právomoc poskytnúť konečný výklad uvedeného práva (pozri v tomto zmysle rozsudok z 2. septembra 2021, Moldavská republika, C‑741/19, EU:C:2021:655, bod 45). Pri výkone tejto právomoci prináleží v konečnom dôsledku Súdnemu dvoru, aby spresnil pôsobnosť zásady prednosti práva Únie v súvislosti s relevantnými ustanoveniami tohto práva a táto pôsobnosť nemôže závisieť od výkladu vnútroštátnych právnych predpisov ani od výkladu ustanovení práva Únie, ktorý vykoná vnútroštátny súd a nezodpovedá výkladu Súdneho dvora. Konanie o prejudiciálnej otázke upravené v článku 267 ZFEÚ, ktoré je základom celého súdneho systému vytvoreného Zmluvami, nastoľuje na tento účel dialóg medzi súdmi, konkrétne medzi Súdnym dvorom a súdmi členských štátov, ktorého cieľom je zabezpečiť jednotný výklad práva Únie, čím umožňuje zabezpečiť jeho súdržnosť, plný účinok a autonómiu a nakoniec aj špecifický charakter práva vytvoreného Zmluvami (rozsudky zo 6. marca 2018, Achmea, C‑284/16, EU:C:2018:158, bod 37 a citovaná judikatúra, ako aj zo 6. októbra 2021, Consorzio Italian Management a Catania Multiservizi, C‑561/19, EU:C:2021:799, bod 27).

255    V prejednávanej veci vnútroštátne súdy poukazujú na to, že podľa rumunskej Ústavy sú viazané judikatúrou vyplývajúcou z dotknutých nálezov Ústavného súdu a nemôžu túto judikatúru neuplatniť, pretože ich členom hrozí konanie o uložení disciplinárnych sankcií, hoci sa s ohľadom na rozsudok vyhlásený Súdnym dvorom v prejudiciálnom konaní domnievajú, že uvedená judikatúra je v rozpore s právom Únie.

256    V tejto súvislosti treba pripomenúť, že pokiaľ ide o výklad dotknutých ustanovení práva Únie, rozsudok vyhlásený Súdnym dvorom v prejudiciálnom konaní je pre vnútroštátny súd v súvislosti s vyriešením sporu vo veci samej záväzný (pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. apríla 2016, PFE, C‑689/13, EU:C:2016:199, bod 38 a citovanú judikatúru).

257    Vnútroštátnemu súdu, ktorý využil možnosť alebo splnil svoju povinnosť obrátiť sa na Súdny dvor s návrhom na začatie prejudiciálneho konania v zmysle článku 267 ZFEÚ, nemožno brániť, aby mohol okamžite uplatniť právo Únie v súlade s rozhodnutím alebo judikatúrou Súdneho dvora, inak by bol potrebný účinok uvedeného ustanovenia oslabený (pozri v tejto súvislosti rozsudky z 9. marca 1978, Simmenthal, 106/77, EU:C:1978:49, bod 20, a z 5. apríla 2016, PFE, C‑689/13, EU:C:2016:199, bod 39). Je potrebné doplniť, že možnosť urobiť presne v čase tohto uplatnenia všetko potrebné s cieľom neuplatniť vnútroštátnu právnu úpravu alebo prax, ktoré by prípadne mohli byť prekážkou plnej účinnosti právnych noriem Únie, je neoddeliteľnou súčasťou úloh sudcu Únie, ktoré prináležia vnútroštátnemu sudcovi poverenému uplatňovaním právnych noriem Únie v rámci jeho právomocí, takže výkon tejto právomoci je inherentnou zárukou nezávislosti súdov vyplývajúcou z článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ [pozri v tomto zmysle rozsudky z 26. marca 2020, Miasto Łowicz a Prokurator Generalny, C‑558/18 a C‑563/18, EU:C:2020:234, bod 59, ako aj z 23. novembra 2021, IS (Nezákonnosť uznesenia o podaní návrhu na začatie prejudiciálneho konania), C‑564/19, EU:C:2021:949, bod 91.

258    Akákoľvek vnútroštátna právna úprava alebo prax, ktorá by mohla oslabiť účinnosť uplatňovania práva Únie tým, že príslušnému vnútroštátnemu súdu, ktorý aplikuje toto právo, nepriznáva ani vo chvíli tohto uplatnenia právomoc, aby urobil všetko, čo je nevyhnutné na neuplatnenie vnútroštátneho ustanovenia alebo praxe, ktoré môžu byť prekážkou plného účinku noriem Únie, je totiž nezlučiteľná s požiadavkami, ktoré sú podstatou práva Únie (pozri v tomto zmysle rozsudky z 22. júna 2010, Melki a Abdeli, C‑188/10 a C‑189/10, EU:C:2010:363, bod 44 a citovanú judikatúru; z 5. apríla 2016, PFE, C‑689/13, EU:C:2016:199, bod 41, ako aj zo 4. decembra 2018, Minister for Justice and Equality a Commissioner of An Garda Síochána, C‑378/17, EU:C:2018:979, bod 36).

259    Vnútroštátna právna úprava alebo prax, podľa ktorej nálezy Ústavného súdu zaväzujú všeobecné súdy, aj keď uvedené súdy zastávajú s ohľadom na rozsudok, ktorý v prejudiciálnom konaní vyhlásil Súdny dvor, názor, že judikatúra vyplývajúca z týchto ústavných nálezov je v rozpore s právom Únie, môže týmto súdom brániť v zabezpečení plného účinku požiadaviek tohto práva, pričom tento zabraňujúci účinok môže ešte viac posilniť skutočnosť, že vnútroštátne právo kvalifikuje prípadné nerešpektovanie uvedenej ústavnej judikatúry ako disciplinárne previnenie.

260    V tomto kontexte je potrebné poukázať na to, že článok 267 ZFEÚ bráni akejkoľvek vnútroštátnej právnej úprave alebo praxi, ktorá môže vnútroštátnym súdom zabrániť, podľa okolností, využiť možnosť alebo splniť povinnosť podľa článku 267 obrátiť sa s návrhom na načatie prejudiciálneho konania na Súdny dvor [pozri v tomto zmysle rozsudky z 5. apríla 2016, PFE, C‑689/13, EU:C:2016:199, body 32 až 34 a citovanú judikatúru; z 19. novembra 2019, A. K. a i. (Nezávislosť disciplinárneho senátu Najvyššieho súdu), C‑585/18, C‑624/18 a C‑625/18, EU:C:2019:982, bod 103, ako aj z 23. novembra 2021, IS (Nezákonnosť uznesenia o podaní návrhu na začatie prejudiciálneho konania), C‑564/19, EU:C:2021:949, bod 93]. Okrem toho podľa judikatúry pripomenutej v bode 227 tohto rozsudku predstavuje skutočnosť, že vnútroštátni sudcovia nebudú čeliť disciplinárnym konaniam alebo sankciám za to, že využili možnosť, ktorá spadá do ich výlučnej právomoci, obrátiť sa podľa článku 267 ZFEÚ na Súdny dvor, inherentnú záruku ich nezávislosti. Rovnako v prípade, že sudca vnútroštátneho všeobecného súdu dospeje na základe odpovede Súdneho dvora k záveru, že judikatúra vnútroštátneho ústavného súdu je v rozpore s právom Únie, nemôže skutočnosť, že tento vnútroštátny sudca uvedenú judikatúru neuplatnil v súlade so zásadou prednosti práva Únie v nijakom prípade spôsobiť vznik jeho disciplinárnej zodpovednosti.

261    V prejednávanej veci zo spisu, ktorý má k dispozícii Súdny dvor, vyplýva, že v zmysle článku 99 písm. ș) zákona č. 303/2004 sa začali disciplinárne konania proti niektorým sudcom vnútroštátnych súdov po tom, čo podali návrh na začatie prejudiciálneho konania. Okrem toho nie je vylúčené, že vzhľadom na judikatúru Ústavného súdu uvedenú v bode 58 tohto rozsudku môžu sudcovia uvedených súdov v prípade, že odpoveď Súdneho dvora bude viesť k tomu, že neuplatnia judikatúru Ústavného súdu vyplývajúcu z nálezov vo veci samej, čeliť riziku uloženia disciplinárnych sankcií.

262    To znamená, že zásada prednosti práva Únie sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave alebo praxi, podľa ktorej sú vnútroštátne všeobecné súdy viazané nálezmi vnútroštátneho ústavného súdu, pričom z toho dôvodu a pod hrozbou dopustenia sa disciplinárneho previnenia nemôžu na základe vlastnej právomoci neuplatniť judikatúru vyplývajúcu z týchto nálezov, hoci sa s ohľadom na rozsudok Súdneho dvora domnievajú, že je v rozpore s článkom 19 ods. 1 druhým pododsekom ZEÚ, článkom 325 ods. 1 ZFEÚ alebo s rozhodnutím 2006/928.

263    Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti je potrebné na druhú a tretiu otázku vo veciach C‑357/19, C‑379/19, C‑811/19 a C‑840/19, ako aj na jedinú otázku vo veci C‑547/19 odpovedať, že:

–        článok 2 a článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ, ako aj rozhodnutie 2006/928 sa má vykladať v tom zmysle, že nebránia vnútroštátnej právnej úprave alebo praxi, podľa ktorej rozhodnutia vnútroštátneho ústavného súdu zaväzujú všeobecné súdy, za predpokladu, že vnútroštátne právo zaručuje nezávislosť uvedeného Ústavného súdu najmä od zákonodarnej a výkonnej moci, ako si to uvedené ustanovenia vyžadujú. Naopak, tieto ustanovenia Zmluvy EÚ a predmetné rozhodnutie sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej akékoľvek nerešpektovanie rozhodnutí vnútroštátneho ústavného súdu zo strany vnútroštátnych sudcov všeobecných súdov môže spôsobiť vznik ich disciplinárnej zodpovednosti,

–        zásada prednosti práva Únie sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave alebo praxi, podľa ktorej sú vnútroštátne všeobecné súdy viazané rozhodnutiami vnútroštátneho ústavného súdu, pričom z toho dôvodu a pod hrozbou dopustenia sa disciplinárneho previnenia nemôžu na základe vlastnej právomoci neuplatniť judikatúru vyplývajúcu z týchto rozhodnutí, hoci sa s ohľadom na rozsudok Súdneho dvora domnievajú, že táto judikatúra je v rozpore s článkom 19 ods. 1 druhým pododsekom ZEÚ, článkom 325 ods. 1 ZFEÚ alebo rozhodnutím 2006/928.

 O trovách

264    Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (veľká komora) rozhodol takto:

1.      Rozhodnutie Komisie 2006/928 z 13. decembra 2006, ktorým sa zriaďuje mechanizmus na zaistenie spolupráce a overovania pokroku v Rumunsku na účely osobitných referenčných kritérií v oblastiach reformy súdnictva a boja proti korupcii, je pre Rumunsko v celom rozsahu záväzné dovtedy, kým sa nezruší. Referenčné kritériá uvedené v jeho prílohe majú zaručiť, že tento členský štát bude rešpektovať hodnotu právneho štátu uvedenú v článku 2 ZEÚ, a sú preň záväzné v tom zmysle, že je povinný prijať primerané opatrenia na splnenie týchto kritérií, pričom musí v súlade so zásadou lojálnej spolupráce uvedenou v článku 4 ods. 3 ZEÚ náležite zohľadniť správy vypracované Európskou komisiou na základe uvedeného rozhodnutia, najmä odporúčania formulované v týchto správach.

2.      [Opravené uznesením z 15. marca 2022] Článok 325 ods. 1 ZFEÚ v spojení s článkom 2 Dohovoru vypracovaného na základe článku K.3 Zmluvy o Európskej únii o ochrane finančných záujmov Európskych spoločenstiev, ktorý bol podpísaný v Bruseli 26. júla 1995, a rozhodnutie 2006/928 sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave alebo praxi, podľa ktorej rozsudky v oblasti korupcie a podvodov s daňou z pridanej hodnoty (DPH), ktoré neboli vyhlásené v prvom stupni senátmi špecializovanými v tejto oblasti alebo v odvolacom konaní senátmi, ktorých všetci členovia boli vybratí žrebovaním, sú poznačené absolútnou neplatnosťou, takže predmetné veci týkajúce sa korupcie a podvodov s DPH sa musia – prípadne po podaní mimoriadneho opravného prostriedku proti právoplatným rozsudkom – opätovne preskúmať v prvom a/alebo druhom stupni, ak uplatnenie takejto vnútroštátnej právnej úpravy alebo praxe môže vytvoriť systematické riziko beztrestnosti skutkov zakladajúcich závažné trestné činy podvodu poškodzujúce finančné záujmy Únie alebo trestné činy korupcie vo všeobecnosti. Povinnosť zabezpečiť, aby takéto trestné činy boli predmetom trestných sankcií, ktoré sú účinné a odrádzajúce, neznamená, že vnútroštátny súd nie je povinný overiť náležité dodržiavanie základných práv zaručených v článku 47 Charty základných práv Európskej únie, pričom uvedený vnútroštátny súd nemôže uplatniť vnútroštátny štandard základných práv, ktorý by spôsoboval uvedené systematické riziko beztrestnosti.

3.      Článok 2 a článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ, ako aj rozhodnutie 2006/928 sa má vykladať v tom zmysle, že nebránia vnútroštátnej právnej úprave alebo praxi, podľa ktorej rozhodnutia vnútroštátneho ústavného súdu zaväzujú všeobecné súdy, za predpokladu, že vnútroštátne právo zaručuje nezávislosť uvedeného ústavného súdu najmä od zákonodarnej a výkonnej moci, ako si to uvedené ustanovenia vyžadujú. Naopak, tieto ustanovenia Zmluvy EÚ a predmetné rozhodnutie sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej akékoľvek nerešpektovanie rozhodnutí vnútroštátneho ústavného súdu zo strany vnútroštátnych sudcov všeobecných súdov môže spôsobiť vznik ich disciplinárnej zodpovednosti.

4.      Zásada prednosti práva Únie sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave alebo praxi, podľa ktorej sú vnútroštátne všeobecné súdy viazané rozhodnutiami vnútroštátneho ústavného súdu, pričom z toho dôvodu a pod hrozbou dopustenia sa disciplinárneho previnenia nemôžu na základe vlastnej právomoci neuplatniť judikatúru vyplývajúcu z týchto rozhodnutí, hoci sa s ohľadom na rozsudok Súdneho dvora domnievajú, že táto judikatúra je v rozpore s článkom 19 ods. 1 druhým pododsekom ZEÚ, článkom 325 ods. 1 ZFEÚ alebo rozhodnutím 2006/928.

Podpisy

---

*      Jazyk konania: rumunčina.