1.

Svojím odvolaním odvolateľka navrhuje zrušenie rozsudku Všeobecného súdu Európskej únie z 8. novembra 2018, Troszczynski/Parlament (T‑550/17, neuverejnený, ďalej len „napadnutý rozsudok“, EU:T:2018:754), ktorým Všeobecný súd zamietol jej žalobu o neplatnosť rozhodnutia Európskeho parlamentu zo 14. júna 2017 o zbavení odvolateľky jej poslaneckej imunity (ďalej len „sporné rozhodnutie“).

2.

V tejto veci sa Súdny dvor bude musieť vyjadriť k rozsahu imunity, ktorú požíva každý európsky poslanec podľa protokolu č. 7 o výsadách a imunitách Európskej únie, ktorý je pripojený k ZEÚ a ZFEÚ (ďalej len „protokol“) ( 2 ). Súdny dvor bude mať príležitosť znovu potvrdiť svoju judikatúru v tejto oblasti, najmä zásady stanovené v rozsudku zo 6. septembra 2011, Patriciello ( 3 ), čím poskytne užitočné informácie a usmernenia, ktoré prispejú k lepšej spolupráci medzi Európskym parlamentom a súdnymi orgánmi členských štátov.

3.

Článok 8 protokolu uvádza:

„Členovia Európskeho parlamentu nepodliehajú žiadnej forme vyšetrovania, zadržania alebo súdneho stíhania vo vzťahu k vyjadreným názorom alebo hlasovaniu pri výkone svojich úloh.“

4.

Článok 9 tohto protokolu stanovuje:

„Členovia Európskeho parlamentu požívajú v priebehu zasadnutia:

Imunita sa obdobne vzťahuje na členov Európskeho parlamentu počas ich cesty z miesta a do miesta jeho zasadnutia.

Imunita sa neuplatní, ak je člen Európskeho parlamentu pristihnutý pri páchaní trestného činu, a tiež nezabráni Európskemu parlamentu vo výkone jeho práva zbaviť imunity niektorého zo svojich členov.“

5.

Článok 5 ods. 2 rokovacieho poriadku Európskeho parlamentu (8. volebné obdobie – júl 2014) (ďalej len „rokovací poriadok“) stanovuje:

„Poslanecká imunita nie je osobná výsada poslanca, ale záruka nezávislosti Parlamentu ako celku a jeho poslancov.“

6.

Odvolateľka, pani Mylène Troszczynski (ďalej len „odvolateľka“), bola zvolená do Európskeho parlamentu 1. júla 2014.

7.

Dňa 23. septembra 2015 bola na jej účte Twitter uverejnená fotografia, na ktorej sa nachádzala skupina žien s oblečením, ktoré zakrývalo celú ich tvár s výnimkou očí a ktoré vyzerali tak, ako keby čakali pred poisťovňou zodpovednou za vyplácanie rodinných prídavkov (CAF). Fotografia bola sprevádzaná týmto komentárom: „CAF v Rosny‑sous‑Bois 9. decembra 2014. Úplné zahalenie tváre je zákonom zakázané…“ (ďalej „sporný tweet“).

8.

Dňa 27. novembra 2015 podal generálny riaditeľ CAF v Seine‑Saint‑Denis (Francúzsko) trestné oznámenie s účasťou poškodenej strany za ohováranie orgánu verejnej moci.

9.

Dňa 19. januára 2016 procureur de la République de Bobigny (prokurátor v Bobigny, Francúzsko) začal trestné stíhanie pre podozrenie zo spáchania trestného činu podnecovania nenávisti alebo násilia voči osobe alebo skupine osôb z dôvodu ich pôvodu alebo ich príslušnosti alebo nepríslušnosti k určitej etnickej skupine, národu, rase alebo náboženstvu a pre podozrenie zo spáchania trestného činu ohovárania.

10.

Odvolateľka bola predvolaná vyšetrovacím sudcom na účely prvého výsluchu 20. septembra 2016. Po tom, čo odmietla vyhovieť tomuto predvolaniu z dôvodu jej imunity poslankyne Európskeho parlamentu, vyšetrujúci sudca požiadal, žiadosťou z 23. septembra 2016, Parlament o zbavenie odvolateľky uvedenej imunity.

11.

Listom z 1. decembra 2016 procureur général près la cour d’appel de Paris (Generálny prokurátor pri Odvolacom súde Paríž, Francúzsko) zaslal, so svojím kladným stanoviskom, žiadosť vyšetrujúceho sudcu francúzskemu ministrovi spravodlivosti tak, aby tento uvedenú žiadosť zaslal predsedovi Parlamentu. V ten istý deň francúzsky minister spravodlivosti postúpil predsedovi Parlamentu žiadosť o zbavenie odvolateľky jej poslaneckej imunity, ktorú vydal vyšetrovací sudca Tribunal de grande instance de Bobigny (Prvostupňový súd Bobigny, Francúzsko).

12.

Dňa 16. januára 2017 predseda Parlamentu v pléne oznámil, že táto žiadosť bude zaslaná výboru pre právne veci.

13.

Dňa 11. apríla 2017 výbor pre právne veci vypočul odvolateľku. Uvedený výbor svoju správu vydal 12. júna 2017.

14.

Rozhodnutím zo 14. júna 2017 Parlament zbavil odvolateľku imunity.

15.

Po podaní žaloby na Všeobecný súd, uznesením z 26. apríla 2018, podpredseda Tribunal de grande instance de Bobigny (Prvostupňový súd Bobigny) poverený vyšetrovaním postúpil vec odvolateľky na Tribunal correctionnel (trestný súd, Francúzsko).

16.

Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 12. augusta 2017 podala odvolateľka žalobu, ktorou sa domáhala zrušenia sporného rozhodnutia, ako aj náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá bola údajne spôsobená týmto rozhodnutím.

17.

Na podporu svojich návrhov odvolateľka uviedla štyri žalobné dôvody: prvý založený na porušení článku 8 protokolu; druhý založený na porušení článku 9 protokolu; tretí založený na porušení povinnosti odôvodnenia, ako aj zásady rovnosti zaobchádzania a zásady riadnej správy vecí verejných; štvrtý založený na porušení práva na obhajobu a na námietke protiprávnosti článku 9 ods. 9 a článku 150 ods. 2 rokovacieho poriadku.

18.

Všeobecný súd sa zaoberal prvými dvoma žalobnými dôvodmi spoločne, pričom na úvod pripomenul judikatúru, podľa ktorej ak Parlament dospeje k záveru, že na skutočnosti, ktoré sú základom žiadosti o zbavenie poslaneckej imunity, sa nevzťahuje článok 8 protokolu, musí overiť, či poslanec požíva imunitu stanovenú v článku 9 protokolu pre tieto skutky a, ak áno, rozhodnúť, či ho treba alebo netreba tejto imunity zbaviť.

19.

Pokiaľ ide o tvrdenia, ktoré uviedla odvolateľka na podporu týchto dvoch žalobných dôvodov, Všeobecný súd ich na účely svojej analýzy rozdelil na päť výhrad: prvá, vyvodzovaná z toho, že na sporný tweet by sa mal uplatniť článok 26 francúzskej Ústavy; druhá, vyvodzovaná z toho, že uvedený tweet predstavuje názor vyjadrený pri výkone poslaneckých úloh odvolateľky v zmysle článku 8 protokolu; tretia, vyvodzovaná z porušenia základného práva na slobodu prejavu, ktorého sa mal Parlament dopustiť tým, že neoprávnene zbavil odvolateľku poslaneckej imunity; štvrtá, vyvodzovaná z toho, že odvolateľka nebola autorom sporného tweetu; piata, vyvodzovaná zo zásahu do nezávislosti odvolateľky, ako aj Parlamentu.

20.

Pokiaľ ide o prvú výhradu, Všeobecný súd ju zamietol ako neúčinnú. V bode 41 napadnutého rozsudku konštatoval, že dôvod, pre ktorý sa Parlament domnieval, že na odvolateľku sa nemôže vzťahovať článok 26 francúzskej Ústavy nespočíval v tom, že sporný tweet bol zverejnený službou Twitter, ale skôr v tom, že sporný tweet nemožno označiť za názor alebo hlasovanie pri výkone poslaneckých úloh odvolateľky, v zmysle článku 8 protokolu.

21.

Pokiaľ ide o druhú výhradu, Všeobecný súd ju v bode 54 napadnutého rozsudku zamietol ako nedôvodnú. Konštatoval, že sporný tweet mal predovšetkým za cieľ vyjadriť poľutovanie nad nedodržiavaním francúzskeho zákona zakazujúceho zahaľovanie tváre na verejnom priestranstve. Keďže tento tweet odkazoval na konkrétnu udalosť, ktorá sa údajne mala uskutočniť v rozpore s francúzskym zákonom, pred orgánom povereným vykonávaním úloh vo verejnom záujme na francúzskom území a nemožno ho považovať za zaujatie všeobecnejšieho stanoviska k aktuálnym záležitostiam alebo záležitostiam, ktorými sa zaoberá Parlament, Všeobecný súd rozhodol, že Parlament sa nedopustil zjavne nesprávneho posúdenia, keď dospel k záveru, že obvinenia vznesené proti odvolateľke sa netýkajú názorov alebo hlasovania vyjadrených pri výkone jej úloh poslankyne Parlamentu, v zmysle článku 8 protokolu.

22.

Pokiaľ ide o tretiu výhradu, Všeobecný súd ju tiež v bode 59 napadnutého rozsudku zamietol ako nedôvodnú, pričom pripomenul, že článok 8 protokolu má za cieľ chrániť slobodu prejavu a nezávislosť poslancov a je teda „úzko spojený so slobodou prejavu“. Vzhľadom na to, že skutky vytýkané odvolateľke nespadajú pod uvedený článok, Všeobecný súd z toho vyvodil, že Parlament túto slobodu neporušil.

23.

Pokiaľ ide o štvrtú výhradu, Všeobecný súd ju zamietol ako neúčinnú. V bodoch 61 a 62 napadnutého rozsudku na jednej strane uviedol, že „otázka, či boli splnené podmienky na zbavenie imunity v okamihu podania žiadosti v tomto zmysle, je odlišná od otázky spočívajúcej v určení toho, či sú skutky, ktoré sa predmetnému poslancovi vytýkajú, preukázané“ a na druhej strane, že neprináleží Parlamentu vyjadrovať sa k pripísateľnosti týchto skutkov odvolateľke ani určovať, či bola alebo nebola autorkou sporného tweetu.

24.

Napokon piata výhrada, ktorú Všeobecný súd identifikoval v rámci prvého a druhého žalobného dôvodu, bola zamietnutá ako nedôvodná. Podľa Všeobecného súdu, v zmysle bodov 66 a 67 napadnutého rozsudku, keďže článok 9 protokolu výslovne stanovuje možnosť zbaviť na základe tohto ustanovenia poslancov imunity, „nemožno v dôsledku toho Parlamentu vytýkať, že vzhľadom na okolnosti daného prípadu a v nadväznosti na žiadosť predloženú francúzskym ministrom spravodlivosti považoval za vhodné zbaviť žalobkyňu imunity, ktorá vyplýva z [protokolu] s cieľom umožniť pokračovanie vo vyšetrovaní, ktoré vedú francúzske súdne orgány“. V každom prípade podľa Všeobecného súdu odvolateľka neuviedla žiadnu okolnosť, ktorá by mohla viesť ku konštatovaniu, že Parlament v prejednávanej veci zasiahol do nezávislosti, ktorú odvolateľka vyvodzuje zo svojho postavenia poslankyne.

25.

Pokiaľ ide ďalej o tretí žalobný dôvod, ktorého prvá časť je založená na porušení povinnosti odôvodnenia, ako aj zásady rovnosti zaobchádzania, a druhá na porušení zásady riadnej správy vecí verejných, Všeobecný súd ho v bode 102 napadnutého rozsudku v celom rozsahu zamietol.

26.

V rámci prvej časti uvedeného žalobného dôvodu odvolateľka v podstate tvrdí, že sa na ňu mala vzťahovať zásada č. 2 Oznámenia č. 11/2003 členom výboru Parlamentu pre právne veci a vnútorný trh zo 6. júna 2003 týkajúca sa „Zbavenia imunity v súlade s článkom [9] Protokolu o výsadách a imunitách. Zásady vyvodené na základe vecí týkajúcich sa vyjadrovania názorov“ (ďalej len „oznámenie č. 11/2003“), podľa ktorej „základnou zásadou je to, že imunita sa neodníme v prípadoch, keď skutky, z ktorých je poslanec obvinený, spadajú do rámca jeho politickej činnosti alebo sú s ňou priamo spojené“.

27.

Na odmietnutie tohto tvrdenia sa Všeobecný súd oprel o judikatúru, podľa ktorej ho oznámenie č. 11/2003 nezaväzuje, pretože nie je aktom Parlamentu v zmysle článku 288 ZFEÚ. ( 4 ) Všeobecný súd na jednej strane uviedol, že keďže odvolateľka nespresnila ani konania, ani vyjadrenia, ktoré sa vytýkali poslancom, ktorých označila za príjemcov tohto oznámenia, ani okolnosti, za ktorých došlo k predmetným skutočnostiam, nepreukázala, že by situácia týchto poslancov bola porovnateľná s jej situáciou. Na druhej strane, keďže v prejednávanej veci neexistovala priama súvislosť medzi sporným tweetom a poslaneckými úlohami odvolateľky, nepreukázala ani to, že by sa Parlament odchýlil od zásady č. 2 (bod 81 napadnutého rozsudku).

28.

V rámci druhej časti tretieho žalobného dôvodu odvolateľka v podstate tvrdí, že Parlament porušil zásadu riadnej správy vecí verejných tým, že v prejednávanej veci opomenul konštatovať existenciu fumus persecutionis, ako je definovaný v oznámení č. 11/2003, teda prípad, keď treba predpokladať, že súdne konanie proti odvolateľke bolo začaté s úmyslom narušiť jej politickú činnosť. Podľa odvolateľky začalo toto trestné stíhanie na podnet vtedajšieho francúzskeho ministra spravodlivosti, ktorý sa vyhlasoval za protivníka strany Front national, čo je politická strana, ktorej je odvolateľka jedným zo zástupcov. Navyše sa toto trestné stíhanie začalo v predvečer predvolebnej kampane.

29.

Všeobecný súd druhú časť tretieho žalobného dôvodu zamietol, pričom v prvom rade uviedol, že odvolateľka nepredložila „žiadnu konkrétnu skutočnosť, okrem rozdielov v politickej ideológii, ktorá by mohla preukázať, že francúzska vláda, a najmä francúzsky minister spravodlivosti, sa dopúšťa prenasledovania Front national“, ani že by „to bola jej príslušnosť k Front national, ktorá viedla výlučne alebo čo i len sčasti k začatiu súdneho vyšetrovania v prejednávanej veci“ ( 5 ).

30.

V druhom rade Všeobecný súd konštatoval, že žiadna skutočnosť neumožňuje domnievať sa, že by žiadosť o zbavenie odvolateľky poslaneckej imunity bola podaná v rámci súdneho konania, ktoré prebehlo neobvyklým spôsobom, najmä pokiaľ ide o lehoty.

31.

V treťom rade Všeobecný súd po tom, čo zdôraznil, že otázka, či boli v čase podania žiadosti splnené podmienky zbavenia poslaneckej imunity je odlišná od otázky, či sú preukázané skutočnosti vytýkané dotknutému poslancovi, dospel k záveru, že žiadna zo skutočností, na ktoré sa odvoláva odvolateľka v tomto kontexte – ktorou je po prvé skutočnosť, že sporný tweet napísal jej asistent bez jej vedomia, po druhé skutočnosť, že sporný obraz bol fotomontážou zhotovenou s použitím voľne dostupnej snímky, ktorá už bola rozširovaná a zdieľaná na internete bez toho, aby sa začalo akékoľvek súdne konanie, najmä zo strany CAF v Seine‑Saint‑Denis, po tretie skutočnosť, že odvolateľka vymazala tweet, len čo sa o ňom dozvedela a, po štvrté skutočnosť, že v prípade odsúdenia by jej hrozilo uloženie vedľajšieho trestu nevoliteľnosti do verejných funkcií ako aj straty jej mandátu európskej poslankyne, ako aj všetkých jej mandátov v zastupiteľských zboroch – nepatrí „medzi okolnosti, ktoré by mal Parlament brať do úvahy pri rozhodovaní o tom, či boli v prejednávanej veci splnené podmienky pre odňatie poslaneckej imunity“ ( 6 ).

32.

Pre úplnosť Všeobecný súd konštatoval, že uznesenie o postúpení veci na Tribunal correctionnel (trestný súd), ktoré po spornom rozhodnutí prijal podpredseda Tribunal de grande instance de Bobigny (Prvostupňový súd Bobigny) a ktoré bolo predložené na pojednávaní skôr, vyvracia tvrdenie odvolateľky týkajúce sa existencie fumus persecutionis na strane francúzskych súdnych orgánov. Všeobecný súd v tejto súvislosti zdôraznil, že podľa uvedeného uznesenia okolnosť, že odvolateľka nie je autorom sporného tweetu, nie je prekážkou tomu, aby bola stíhaná na základe francúzskeho loi du 29 juillet 1881 sur la liberté de la presse (zákon z 29. júla 1881 o slobode tlače, ďalej len „zákon z 29. júla 1881“).

33.

Napokon v bodoch 105 až 120 napadnutého rozsudku Všeobecný súd preskúmal a zamietol štvrtý žalobný dôvod na zrušenie založený na porušení práva na obhajobu a na námietke protiprávnosti článku 9 ods. 9 a článku 150 ods. 2 rokovacieho poriadku.

34.

Odvolateľka navrhuje, aby Súdny dvor:

35.

Parlament navrhuje, aby Súdny dvor:

36.

Európski poslanci sú zástupcami občanov Únie. Načúvajú problémom občanov, záujmových skupín a podnikov. Volení vo všeobecných, priamych, slobodných voľbách s tajným hlasovaním na päťročné funkčné obdobie predstavujú spojenie medzi občanmi a rôznymi inštitúciami. Ako členovia Parlamentu poskytujú demokratickú legitimitu celému procesu integrácie. Európski poslanci zohrávajú v legislatívnom procese nielen ústrednú úlohu, pričom sú najmä oprávnení navrhnúť zmeny textov návrhov, ktoré sú predmetom ich hlasovania, ale môžu tiež navrhnúť rezolúcie vo všetkých oblastiach svojich právomocí. Ovplyvňujú tiež činnosti Rady a Európskej komisie, ktoré môžu podnecovať ku konaniu. Zúčastňujú sa tak na prijímaní rozhodnutí v zásadných otázkach dneška, akými sú zmena klímy, migrácia, ľudské práva vo svete, dohody s tretími štátmi alebo medzinárodnými organizáciami a regulácia finančných trhov. Okrem toho európski poslanci vykonávajú významnú kontrolnú právomoc, keďže hlasujú o rozpočte Únie, schvaľujú zloženie Komisie, môžu zriaďovať vyšetrovacie výbory a dokonca vysloviť nedôveru členom Komisie, ktorí potom musia odstúpiť z funkcie.

37.

S cieľom zabezpečiť výkon ich mandátu úplne nezávisle a bez zasahovania majú európski poslanci osobitné postavenie. Ako Súdny dvor uviedol v rozsudku vydanom v spojených veciach C‑200/07 a C‑201/07, Marra ( 7 ), parlamentná imunita európskych poslancov, ako je uvedená v článkoch 8 a 9 protokolu, zahŕňa dva druhy ochrany, ktoré sú bežne priznané poslancom parlamentov členských štátov, t. j. imunitu vo vzťahu k vyjadreným názorom a hlasovaniu pri výkone ich poslaneckých úloh, ako aj nedotknuteľnosť poslancov, čo v zásade zahŕňa aj ich nestíhateľnosť. ( 8 ) Treba uviesť, že účelom imunity, ktorú im priznáva protokol, vôbec nie je poskytnúť poslancom osobný prospech, ale chrániť Parlament pri výkone jeho činností proti prekážkam alebo riziku zásahov do jeho riadneho fungovania, ako to Súdny dvor nedávno pripomenul vo veci, ktorá viedla k vyhláseniu rozsudku C‑502/19, Junqueras Vies ( 9 ).

38.

Je teda logické splnomocniť Parlament, aby sám určil, či je cieľom súdneho konania začatého proti jednému z jeho členov narušiť jeho fungovanie. Ako totiž vyplýva z článku 9 tretieho odseku protokolu, toto osobitné postavenie nemôže brániť právu Parlamentu zbaviť imunity niektorého zo svojich členov. Práve na základe tohto ustanovenia Parlament zbavil odvolateľku imunity v nadväznosti na žiadosť francúzskych orgánov. V spore pred Všeobecným súdom odvolateľka Parlamentu vytkla, okrem porušenia viacerých procesných záruk, to, že nesprávne uplatnil ustanovenia protokolu, pretože nesprávne vyložil rozsah poslaneckej imunity, ktorú požíva odvolateľka. V tejto veci zas odvolateľka Všeobecnému súdu vytýka „zjavne nesprávne posúdenie“, ktoré treba vymedziť z procesného hľadiska tak, aby bolo možné náležite posúdiť odvolanie.

39.

Na podporu svojho odvolania odvolateľka uvádza dva odvolacie dôvody, ktoré sú zoskupené do jediného oddielu s názvom „Porušenie práva Únie Všeobecným súdom – Nesprávne právne posúdenie a nesprávne posúdenie právnej kvalifikácie skutkov – zjavne nesprávne posúdenie“. Odvolateľka vytýka Všeobecnému súdu, že sa dopustil „zjavne nesprávneho posúdenia“ pri analýze tak druhého, ako aj tretieho žalobného dôvodu žaloby o neplatnosť podanej proti spornému rozhodnutiu na základe článku 263 ZFEÚ. Podľa nej každé z dvoch údajných nesprávnych posúdení má „vplyv na právnu kvalifikáciu stíhaných prejavov a ich kontextu uskutočnenú Všeobecným súdom a na neexistenciu možnosti využiť ustanovenia článkov 8 a 9 protokolu [v prospech odvolateľky]“.

40.

Pred analýzou oboch odvolacích dôvodov musím poukázať na to, že odvolateľka používa na opísanie údajných chýb, ktorých sa dopustil Všeobecný súd, nepresnú terminológiu. Navyše, ako bude vidno ďalej, nie je jasné, do akej miery by údajné nesprávne posúdenia uvádzané odvolateľkou mohli spochybniť právnu platnosť určitých záverov, ktoré Všeobecný súd vyvodil v napadnutom rozsudku. Vzhľadom na to považujem za potrebné pripomenúť zásady, ktorými sa vyznačuje konanie o odvolaní a ktoré budú východiskovými bodmi pri analýze, ktorú treba vykonať.

41.

V súlade s článkom 256 ods. 1 druhým pododsekom ZFEÚ a článkom 58 prvým odsekom Štatútu Súdneho dvora Európskej únie sa odvolanie obmedzuje len na právne otázky a musí sa zakladať na dôvodoch nedostatku právomoci Všeobecného súdu, porušenia procesných pravidiel pred Všeobecným súdom, ktoré sa nepriaznivo dotýka záujmov odvolateľa alebo na porušení práva Únie Všeobecným súdom. Posúdenie skutkových okolností a dôkazov nepredstavuje s výnimkou toho, že by podstata týchto skutkových okolností alebo dôkazov bola súdom skreslená, právnu otázku, ktorá by v rámci odvolania podliehala preskúmaniu Súdnym dvorom. ( 10 ) Vzhľadom na to by došlo k skresleniu vtedy, ak by sa bez posúdenia nových dôkazov posúdenie existujúcich dôkazov javilo ako zjavne nesprávne alebo zjavne v rozpore s ich znením. ( 11 ) Naopak, Súdny dvor má právomoc preskúmať právne posúdenie týchto skutočností a právne následky, ktoré z nich vyvodil Všeobecný súd. ( 12 ) Dôvody uvádzané odvolateľkou je potrebné preskúmať práve s prihliadnutím na tieto zásady.

42.

Pokiaľ ide v prvom rade o nesprávne posúdenie, ku ktorému údajne došlo pri analýze druhého žalobného dôvodu, odvolateľka vytýka Všeobecnému súdu, že konštatoval po prvé, že udalosť, ktorú komentoval sporný tweet, nepatrí z dôvodu jej umiestnenia vo Francúzsku medzi predmety záujmu európskeho poslanca, po druhé, že názorom musí nevyhnutne byť zaujatie všeobecného stanoviska a názor nemôže odkazovať na konkrétnu udalosť a po tretie, že „skutočnosť, že poslanec upozorňuje na správanie, ktoré je v rozpore s francúzskym právom, nie je predmetom aktuálneho diania“.

43.

Odvolateľka voči prvému, údajne nesprávnemu, konštatovaniu Všeobecného súdu namieta, že každý poslanec je zvoleným zástupcom svojho štátu, zastupuje svojich voličov a počas svojho mandátu musí s nimi udržiavať potrebnú väzbu, „pričom sa odvoláva najmä na skutočnosti, ktoré ich zaujímajú alebo sa ich týkajú“.

44.

Voči druhému, údajne nesprávnemu, konštatovaniu Všeobecného súdu odvolateľka po prvé uvádza, že je v rozpore s oznámením č. 11/2003 a najmä s jeho zásadou č. 2, po druhé, že na základe zákona z 29. júla 1881 sa sporný tweet považuje za názor, a po tretie, že podľa Európskeho súdu pre ľudské práva vyjadrenom v rozsudku z 8. októbra 2009, Brunet‑Lecomte a Tanant v. Francúzsko ( 13 ), „zraňujúci, hanobiaci alebo iný prejav sa môže stať prvkom politickej diskusie a môže byť chránený z dôvodu základného práva, ktorým je sloboda prejavu vtedy, keď existuje všeobecný záujem diskutovať o ňom“.

45.

Odvolateľka spochybňuje tretie, údajne nesprávne, konštatovanie Všeobecného súdu, pričom na jednej strane tvrdí, že úplné zahalenie tváre na verejnom priestranstve, ako vonkajší prejav príslušnosti k islamu, je „predmetom všeobecného záujmu, ktorý sa týka verejného života, ako aj práv žien“ a na druhej strane, že Všeobecný súd mal uplatniť judikatúru stanovenú v rozsudku Patriciello, v tom, že pri odmietnutí zbavenia imunity poslanca parlamentu poukázal, že „[poslanec konal] vo všeobecnom záujme svojich voličov v rámci svojej politickej činnosti“.

46.

Parlament tvrdí, že tieto tri výhrady sú založené na nesprávnom výklade napadnutého rozsudku. V prvom rade, s odkazom na bod 53 napadnutého rozsudku, uvádza, že Všeobecný súd netvrdí, že komentovaná udalosť, z dôvodu jej umiestnenia vo Francúzsku, nepatrí medzi predmety záujmu európskeho poslanca, ale skôr to, že sporný tweet odkazoval na konkrétnu udalosť a nemožno ho považovať za zaujatie všeobecnejšieho stanoviska k aktuálnym otázkam alebo k otázkam, ktorými sa zaoberá Parlament.

47.

V druhom rade podľa Parlamentu Všeobecný súd neuviedol, že názor musí byť všeobecným stanoviskom, ktoré sa nemôže vzťahovať na konkrétnu udalosť, ale skôr to, že predmetný konkrétny názor nemá jednoznačne priamu spojitosť s poslaneckými úlohami odvolateľky.

48.

V treťom rade podľa Parlamentu Všeobecný súd nerozhodol o tom, že by skutočnosť, že poslanec kladie dôraz na správanie, ktoré je v rozpore s vnútroštátnym právom, nepredstavovala predmet aktuálneho diania, ale len o tom, že sporný tweet nemožno považovať za všeobecnejšie zaujatie stanoviska k predmetom aktuálneho diania.

49.

Okrem toho, pokiaľ ide o odkaz na rozsudok Patriciello, Parlament zdôrazňuje, že predmetný citát pochádza z bodu 12 uvedeného rozsudku, ktorý je súčasťou opisu skutkových okolností vo veci predloženej Súdnemu dvoru, a nie súčasťou jeho odôvodnenia.

50.

Hneď na úvod musím zdôrazniť, že z článku 8 protokolu jasne vyplýva, že členovia Parlamentu „nepodliehajú žiadnej forme vyšetrovania, zadržania alebo súdneho stíhania vo vzťahu k vyjadreným názorom alebo hlasovaniu pri výkone svojich úloh“ ( 14 ). Z analýzy textu tohto ustanovenia možno vyvodiť, že európsky poslanec sa môže bez problémov dovolávať svojej poslaneckej imunity vtedy, keď existuje dostatočne úzka súvislosť medzi jeho názormi alebo hlasovaním a obvykle vykonávanými úlohami. K takému záveru možno dospieť tiež vtedy, ak sa pri analýze tohto ustanovenia zohľadní jeho cieľ, ktorý som už pripomenul v mojich úvodných poznámkach, ( 15 ) spočívajúci v ochrane riadneho fungovania Parlamentu pred akýmkoľvek zásahom.

51.

Tento výklad potvrdzuje rozsudok Patriciello, v ktorom Súdny dvor vyložil toto ustanovenie tak, že vyžaduje, že „spojitosť medzi vyjadreným názorom a poslaneckými úlohami musí byť priama a jednoznačná“ ( 16 ). V tomto kontexte sa ukáže, že Súdny dvor podporil dosť zužujúci výklad pojmu „imunita“ ( 17 ) a to z dôvodov, ktoré sa mi zdajú byť relevantné. Súdny dvor uviedol, že imunita upravená v článku 8 protokolu „môže v konečnom dôsledku zabrániť súdnym orgánom a vnútroštátnym súdom, aby vykonávali svoje príslušné právomoci v oblasti stíhania a sankcionovania trestných činov s cieľom zabezpečiť dodržiavanie právneho poriadku na svojom území, a zároveň tak úplne zbaviť osoby poškodené týmito vyhláseniami prístupu k spravodlivosti, a to prípadne aj na účely získania náhrady vzniknutej ujmy v občianskoprávnom konaní“ ( 18 ). Z toho vyplýva potreba posúdiť v každom jednotlivom prípade, či sú splnené podmienky, ktoré európskemu poslancovi umožňujú účinne sa dovolávať imunity. ( 19 )

52.

Napriek tomu konštatujem, že medzi okolnosťami tohto sporu a okolnosťami veci Patriciello je niekoľko paralel, ktoré považujem za dôležité uviesť v tejto analýze na účely lepšieho pochopenia odôvodnenia Všeobecného súdu. V oboch veciach sa dotknutí poslanci vyslovili – či už sami alebo prostredníctvom tretích osôb – ku skutočnostiam, o ktorých sa predpokladá, že k nim došlo mimo priestorov Parlamentu a ktoré nemajú nijakú zjavnú súvislosť s úlohami európskeho poslanca.

53.

Vo veci Patriciello totiž dotknutý poslanec uviedol vyjadrenia k údajne protiprávnemu správaniu policajta v členskom štáte svojho pôvodu, čo boli okolnosti, ktoré Súdny dvor považoval za „relatívne vzdialené od úloh člena Európskeho parlamentu, čiže ťažko môžu predstavovať priamu spojitosť so všeobecným záujmom občanov“. Pokiaľ išlo o návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, Súdny dvor s výhradou posúdenia, ktoré prináleží vykonať vnútroštátnemu súdu, vyjadril názor, že „aj v prípade, že by bolo možné takúto spojitosť preukázať, nemohla by byť jednoznačná“ ( 20 ).

54.

V tejto veci francúzske súdne orgány odvolateľke vytýkajú, že uverejnila na svojom účte Twitter fotografiu údajne súvisiacu s udalosťou, ktorá sa mala uskutočniť v budove verejného orgánu, ktorý sa nachádza v lokalite členského štátu pôvodu odvolateľky. Presnejšie, z bodu 52 napadnutého rozsudku vyplýva, že sporný tweet mal za cieľ „vyjadriť poľutovanie nad nedodržiavaním francúzskeho zákona, ktorý zakazuje zahaľovanie tváre na verejnom priestranstve skupinou žien, ktoré boli oblečené v odeve zakrývajúcom celú tvár s výnimkou očí a ktoré sa mali nachádzať pred CAF v Rosny‑sous‑Bois“. Zdá sa mi, že vzťah medzi touto činnosťou a typickými úlohami európskeho poslanca, opísanými v mojich úvodných poznámkach, ( 21 ) nie je úplne jednoznačný. V každom prípade nie viac ako v prípade okolností, ktoré viedli k rozsudku vo veci Patriciello. Nie je možné rozpoznať žiadnu súvislosť s cieľmi alebo politikami Únie, ktoré má Parlament ovplyvňovať vo svojej úlohe prijímateľa rozhodnutí. Nezdá sa ani, že by predmetné činnosti mohli prekročiť výlučne miestnu úroveň. V dôsledku toho je potrebné posúdiť okolnosti oboch vecí z právneho hľadiska rovnako.

55.

Súhlasím tak s posúdením Všeobecného súdu v bode 54 napadnutého rozsudku, pokiaľ ide o neexistenciu priamej a zjavnej súvislosti medzi na jednej strane skutkami pripisovanými odvolateľke a jej spolupracovníkom a na druhej strane jej úlohami poslankyne. Treba teda dospieť k záveru, že Všeobecný súd sa nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď potvrdil, že údajné činnosti sa netýkajú názorov ani hlasovania odvolateľky pri výkone jej úloh poslankyne Parlamentu v zmysle článku 8 protokolu.

56.

Pred uzavretím tejto časti analýzy by som chcel poskytnúť niekoľko vysvetlení k bodu 12 rozsudku Patriciello, ktorému odvolateľka, zdá sa, pripisuje pri výklade protokolu osobitný význam. Odvolateľka vo svojich pripomienkach tvrdí, že uvedená časť obsahuje právne „zásady“, ktoré mal Všeobecný súd vo vzťahu k nej uplatniť. Treba pritom konštatovať, že predmetná pasáž nie je súčasťou odôvodnenia rozsudku, ale zhrnutia skutkového rámca. Preto z nej nemožno vyvodiť žiadnu právnu zásadu, ktorá by mohla zaväzovať Všeobecný súd. Okrem toho, keďže padla zmienka o dôvodoch, pre ktoré sa Parlament v danom čase rozhodol chrániť imunitu daného európskeho poslanca, konkrétne o skutočnosti, že tento poslanec konal „vo všeobecnom záujme svojich voličov v rámci svojej politickej činnosti“, stačí upozorniť na to, že posúdenie, na ktorom stojí toto rozhodnutie, založené na odporúčaní výboru Parlamentu pre právne veci, nemalo nijaký vplyv na výklad, ktorý Súdny dvor poskytol k článku 8 protokolu. Práve naopak, z výroku rozsudku Patriciello jasne vyplýva, že na takú činnosť, ako je činnosť opísaná vyššie, sa nevzťahuje imunita, ktorú priznáva toto ustanovenie. Z toho vyplýva, že odvolateľka sa nemôže úspešne dovolávať čisto skutkových zistení uvedených v bode 12 rozsudku Patriciello.

57.

Keďže jedno zo základných kritérií článku 8 protokolu nebolo splnené, v zásade nie je potrebné skúmať, či predmetná činnosť predstavuje vyjadrenie „názoru“ v zmysle tohto ustanovenia. Súdny dvor sa totiž v rozsudku Patriciello obmedzil na pripomenutie toho, že tento pojem „sa má chápať v širokom zmysle ako pojem zahŕňajúci návrhy alebo vyhlásenia, ktoré svojím obsahom zodpovedajú tvrdeniam predstavujúcim subjektívne posúdenia“ ( 22 ), pričom vnútroštátnemu súdu neposkytol dodatočné usmernenia, ktoré by mu umožnili overiť, či sa na vyhlásenia predmetného poslanca vzťahuje tento pojem. Nemožno teda kategoricky vylúčiť, že by nemohlo predstavovať takýto názor akékoľvek vyhlásenie odkazujúce na určitú tému, ktorá je stredobodom verejnej diskusie na európskej úrovni, ako sú témy uvedené v mojich úvodných poznámkach, ( 23 ) a ktoré vyjadruje osobné presvedčenie poslanca.

58.

Subjektom, ktoré sú poverené uplatňovaním protokolu a dohľadom nad jeho správnym uplatňovaním, najskôr a predovšetkým Parlamentu vtedy, keď mu je predložená žiadosť o zbavenie imunity, prináleží túto otázku preskúmať prípad od prípadu. ( 24 ) V prejednávanej veci poznamenávam, že v spornom rozhodnutí sa Parlament zdržal toho, aby výslovne kvalifikoval predmetnú činnosť ako vyjadrenie „názoru“, čo možno vyložiť ako úmysel priznať odvolateľke výhodu pochybností. Taký prístup je pochopiteľný vzhľadom na široký význam tohto pojmu. ( 25 ) Ďalej poznamenávam, že táto otázka ani nebola výslovne predmetom konania pred Všeobecným súdom.

59.

V každom prípade nepovažujem za relevantné zaoberať sa touto otázkou v tomto konaní o odvolaní vzhľadom na skutočnosť, že výhrady odvolateľky sa týkajú výlučne posúdenia kritéria týkajúceho sa „priamej a zjavnej súvislosti“ s úlohami európskeho poslanca zo strany Všeobecného súdu. Zaoberať sa otázkou, či fotomontáž spojená s udalosťou, ku ktorej prípadne nikdy nedošlo, predstavuje vyjadrenie „názoru“ v zmysle článku 8 protokolu by sa rovnalo prekročeniu rozsahu súdneho preskúmania, ktorý je vlastný konaniu o odvolaní.

60.

Predchádzajúce úvahy predstavujú základ, na ktorom treba teraz analyzovať výhrady uvedené odvolateľkou. Ako vysvetlím v tejto analýze, uvedené výhrady prezrádzajú nesprávne pochopenie napadnutého rozsudku a vyvolávajú pochybnosti o dôvodnosti ( 26 ) prvého odvolacieho dôvodu.

61.

Na rozdiel od toho, čo tvrdí odvolateľka, Všeobecný súd v bode 53 napadnutého rozsudku neuviedol, že údajná udalosť komentovaná v spornom tweete nepredstavuje z dôvodu jej umiestnenia vo Francúzsku súčasť predmetov záujmu európskeho poslanca. Naopak, Všeobecný súd nevylúčil kategoricky, že by udalosti súvisiace s problémami, ktoré sú spojené s islamizmom a s porušovaním práv žien – ktoré sa dotýkajú viacerých krajín sveta, vrátane Francúzska – nemohli v skutočnosti predstavovať otázky všeobecného záujmu.

62.

Treba spresniť, že Všeobecný súd konkrétne v uvedenom bode 53 vysvetlil, že „sporná fotografia a sporný tweet sa javia skôr ako snaha zdôrazniť správanie, ktoré je v rozpore s francúzskym právom a nie ako vyjadrenie snahy chrániť práva žien“. Všeobecný súd na základe toho dospel k záveru, že „skutočnosť, že žalobkyňa je náhradníčkou výboru Parlamentu pre práva žien a rodovú rovnosť neumožňuje spájať sporný tweet s úlohami, ktoré vykonáva ako poslankyňa“. Toto posúdenie skutkového stavu, keďže patrí do výlučnej právomoci Všeobecného súdu, nemožno v rámci konania o odvolaní spochybniť a to o to viac, že odvolateľka nepredložila žiaden dôkaz preukazujúci prípadné nesprávne právne posúdenie.

63.

Z toho vyplýva, že túto výhradu treba zamietnuť z dôvodu, že vychádza z nesprávneho výkladu napadnutého rozsudku.

64.

Na rozdiel od toho, čo tvrdí odvolateľka, Všeobecný súd ani ako zásadu neuviedol, že by názor musel byť nevyhnutne všeobecným stanoviskom a nemohol poukazovať na konkrétnu udalosť. Z bodu 46 napadnutého rozsudku totiž vyplýva, že pri skúmaní toho, či sporný tweet predstavuje názor odvolateľky pri výkone jej parlamentných úloh, Všeobecný súd neobmedzil tento pojem na zaujatie všeobecných stanovísk, s vylúčením akéhokoľvek odkazu na konkrétnu udalosť. Naopak, Všeobecný súd sa oprel o pojem „názor“, ktorý vyvinul Súdny dvor a ktorý je uvedený vyššie, ( 27 ) podľa ktorého tento pojem treba chápať v širokom zmysle, čím nevylúčil ani jednu z uvedených dvoch možnosti.

65.

Napriek tomu, hoci názor určite môže odkazovať na konkrétnu udalosť, v prejednávanej veci je nesporné, že sporný tweet sa týka konkrétnej udalosti, ktorá sa mala udiať na určitom mieste vo Francúzsku, pričom ho nemožno považovať za zaujatie všeobecnejšieho stanoviska k aktuálnym záležitostiam alebo záležitostiam, ktorými sa obvykle venuje Parlament počas takých diskusií alebo prác v rôznych výboroch, ( 28 ) ako sú tie, ktoré som uviedol vo svojich úvodných poznámkach. ( 29 ) Treba mať na zreteli, že, tak ako som uviedol vyššie, daná téma nemá zjavnú priamu súvislosť s poslaneckými úlohami odvolateľky, ako to vyžaduje článok 8 protokolu.

66.

Keďže táto výhrada sa opiera o nesprávny výklad napadnutého rozsudku, navrhujem ju zamietnuť.

67.

Zákon z 29. júla 1881, na ktorý sa odvoláva odvolateľka a ktorý by sporný tweet považoval za „názor“ je irelevantný v tomto kontexte o to viac, že rozsah imunity stanovený v článku 8 protokolu sa musí určiť len na základe práva Únie. Ako totiž Súdny dvor uviedol vo svojej judikatúre, na rozdiel od nedotknuteľnosti poslanca stanovenej v článku 9 prvom odseku písm. a) protokolu, ktorá závisí od vnútroštátneho práva, rozsah imunity stanovený v článku 8 protokolu treba pri neexistencii odkazu na vnútroštátne právne poriadky založiť len na základe práva Únie. ( 30 )

68.

V dôsledku toho navrhujem zamietnuť aj túto výhradu, keďže vychádza z nesprávneho pochopenia autonómnej povahy práva Únie.

69.

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba prvý odvolací dôvod zamietnuť ako zjavne nedôvodný.

70.

Pokiaľ ide o zjavne nesprávne posúdenie, ktorého sa údajne dopustil Všeobecný súd pri analýze tretieho odvolacieho dôvodu, odvolateľka uvádza tri výhrady.

71.

Prvá výhrada je vyvodzovaná z toho, že Všeobecný súd konštatoval, „že Parlamentu neprináleží mať vedomosť o tom, či sú skutky, ktoré sa vytýkajú predmetnému poslancovi preukázané“ napriek tomu, že Parlament tieto skutkové okolnosti preskúmal, „pričom vo svojom rozhodnutí uznal, že [odvolateľka] nie je autorom tweetu“.

72.

Svojou druhou výhradou odvolateľka Všeobecnému súdu vytýka, že nevyvodil správne právne dôsledky z určitých dokumentov v spise, najmä z článku 42 zákona z 29. júla 1881, ktorý by tým, že zavádza „zostupnú zodpovednosť“, príslušným vnútroštátnym orgánom umožnil stíhať asistenta odvolateľky, autora tweetu, a to nezávisle od nej.

73.

Napokon svojou treťou výhradou odvolateľka Všeobecnému súdu vytýka, že z uznesenia o postúpení veci na Tribunal correctionnel (trestný súd), ktoré sa jej týkalo, vyvodil „právny dôsledok, ktorý je opačný ako ten, ktorý vyžaduje [toto uznesenie]“, keďže odvolateľka nebola autorom sporného tweetu a odstránila ho, len čo sa o ňom dozvedela, čo dokazuje, že nemala v úmysle spáchať trestný čin. Okrem toho skutočnosť, že odvolateľka bola jedinou osobou, ktorej vec bola postúpená Tribunal correctionnel (trestný súd), zatiaľ čo autor sporného tweetu využil premlčanie trestného stíhania, vyjadrovala „zaujatosť sudcu“ voči jej osobe a odhaľovala „úmysel politicky ju poškodiť, čo je správanie, ktoré je charakteristické pre fumus persecutionis“.

74.

Parlament sa domnieva, že druhý odvolací dôvod je neprípustný. V prvom rade odvolateľka nespresnila, v čom je výklad článku 9 protokolu, ktorý podal Všeobecný súd a podľa ktorého Parlamentu neprináleží určovať, či sú skutky vytýkané dotknutému poslancovi preukázané, nesprávny, a teda v čom spočíva nesprávne posúdenie, ktorého sa mal dopustiť Všeobecný súd. Odvolateľka neuvádza dostatočne presne ani právne tvrdenia na podporu svojej kritiky, ani právny základ, na základe ktorého by mal Všeobecný súd dospieť k odlišnému záveru. To isté platí aj pre kritiku týkajúcu sa bodu 100 napadnutého rozsudku, v ktorom Všeobecný súd konštatoval, že Parlamentu nemožno vytýkať, že nevyvodil dôsledky zo skutočnosti, že odvolateľka nebola autorom sporného tweetu a že ho vymazala, len čo sa o ňom dozvedela.

75.

Parlament ďalej tvrdí, že nedokáže rozpoznať právne dôsledky, ktoré mal podľa odvolateľky Všeobecný súd vyvodiť z článku 42 zákona z 29. júla 1881, keďže chýbajú právne argumenty na podporu jeho kritiky a nie je označený právny základ, na ktorom by Všeobecný súd mal dospieť k inému záveru.

76.

Napokon Parlament tvrdí, že odvolateľka nemôže kritizovať posúdenie uznesenia, ktorým bola jej vec postúpená Tribunal correctionnel (trestný súd) Všeobecným súdom, keďže ide o otázku dokazovania. Posúdenie skutkového stavu a dôkazných prostriedkov však nepredstavuje právnu otázku, ktorá by v rámci odvolania ako taká podliehala preskúmaniu Súdnym dvorom, okrem prípadov skreslenia podstaty týchto skutkových okolností a dôkazných prostriedkov, čo odvolateľka netvrdila a čo zo spisového materiálu zjavne nevyplýva.

77.

Pokiaľ ide o prvú výhradu druhého odvolacieho dôvodu, treba najskôr pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora z článku 256 ods. 1 druhého pododseku ZFEÚ, z článku 58 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie a z článku 168 ods. 1 písm. d) Rokovacieho poriadku Súdneho dvora vyplýva, že v odvolaní musia byť presne uvedené napádané časti rozsudku, ktorého zrušenie sa navrhuje, ako aj právne tvrdenia, ktoré osobitným spôsobom podporujú tento návrh, inak hrozí neprípustnosť odvolania alebo dotknutého odvolacieho dôvodu. ( 31 ) Tejto požiadavke nezodpovedá, a v dôsledku toho musí byť zamietnutá ako zjavne neprípustná, výhrada, ktorá sa obmedzuje na komentár k časti napadnutého rozsudku bez toho, aby predstavila ucelenú právnu argumentáciu, ktorej cieľom by bolo konkrétne identifikovať nesprávne právne posúdenie, ktorým má byť táto časť rozsudku poznačená. ( 32 )

78.

Napriek tomu poznamenávam, že odvolateľka neuviedla, v čom presne spočíva nesprávne právne posúdenie, ktorého sa dopustil Všeobecný súd. Neoznačuje dostatočne presne ani právne tvrdenia, ktoré podporujú jej kritiku, a nespresňuje právny základ, na ktorom mal Všeobecný súd dospieť k inému záveru. Preto sa možno domnievať, že táto výhrada nespĺňa vyššie uvedené podmienky prípustnosti.

79.

Z opatrnosti však treba preskúmať časti napadnutého rozsudku uvedené odvolateľkou s cieľom overiť, či existujú zjavné nedostatky odôvodnenia, najmä pri právnom posúdení skutkových okolností, ktoré by mohli predstavovať nesprávne právne posúdenie.

80.

Na úvod treba poukázať na to, že analýza bodov 60 až 62 napadnutého rozsudku, na ktoré zjavne odkazuje odvolateľka, neumožňuje dospieť k záveru, že by sa Všeobecný súd dopustil nesprávneho posúdenia skutkového stavu. Naopak, Všeobecný súd sa správne obmedzil len na pripomenutie toho, že otázka pripísateľnosti vytýkaných skutkov odvolateľke patrí do právomoci orgánov členského štátu, ktoré sú pôvodcom žiadosti o zbavenie imunity.

81.

Navyše treba spresniť, že Všeobecný súd Parlamentu nevytýka, že by právomoci týchto orgánov nesprávne vyložil. Parlament sa totiž v spornom rozhodnutí zdržal definitívneho právneho posúdenia skutkových okolností z hľadiska francúzskeho trestného práva, pričom sa obmedzil len na zopakovanie obvinení z trestnej činnosti vznesených francúzskymi súdnymi orgánmi voči odvolateľke. Okrem toho, keďže Parlament uvádza, že obrázok zverejnený na Twitteri bol v skutočnosti fotomontážou uverejnenou asistentom odvolateľky, ktorá bola neskôr vymazaná, Parlament sa obmedzuje na zhrnutie skutkových okolností, ktoré viedli k podaniu žiadosti o zbavenie imunity. Parlament sa nevyjadruje k zodpovednosti odvolateľky za prípadné použitie jej účtu Twitter jej asistentom. Z toho vyplýva, že na rozdiel od toho, čo zrejme naznačuje odvolateľka, predstavujú pasáže predmetného sporného rozhodnutia len oboznámenie Parlamentu so skutkovými okolnosťami. Okrem toho nič v napadnutom rozsudku neumožňuje predpokladať, že by Všeobecný súd nesprávne pochopil zmysel a právnu hodnotu pripomienok Parlamentu.

82.

Keďže sa Všeobecný súd nedopustil žiadneho nesprávneho posúdenia, ktoré by mohlo predstavovať skreslenie podstaty skutkových okolností, navrhujem túto výhradu zamietnuť.

83.

Pokiaľ ide o druhú výhradu, súhlasím s kritikou Parlamentu, pokiaľ ide o nejasnosť tvrdenia predloženého odvolateľkou, podľa ktorého mal Všeobecný súd „vyvodiť právne dôsledky z článku 42 zákona z 29. júla 1881“. Vzhľadom na nedostatočnosť argumentácie sa mi zdá, že táto výhrada tiež nespĺňa podmienky prípustnosti odvolania, ako sú vymedzené judikatúrou a uvedené vyššie. ( 33 )

84.

Pre úplnosť však preskúmam túto výhradu z hľadiska bodov 100 a 101 napadnutého rozsudku, ktoré podľa odvolateľky obsahujú nesprávne posúdenie zo strany Všeobecného súdu, hoci odvolateľka nevysvetľuje, v čom by toto nesprávne posúdenie malo spočívať a aké by mali byť jeho právne dôsledky.

85.

Na úvod musím poznamenať, že článok 42 zákona z 29. júla 1881, citovaný odvolateľkou, určuje kategórie osôb zodpovedných za trestné činy a prečiny spáchané prostredníctvom tlače. Treba teda konštatovať, že predmetné francúzske ustanovenie patrí do oblasti vnútroštátneho trestného práva. Hoci nie je jasné, čo konkrétne odvolateľka očakávala od Všeobecného súdu, zdá sa mi, že v zásade požaduje uplatnenie vnútroštátneho práva na prejednávanú vec. Ak sa ukáže, že tento výklad výhrady je správny, odvolateľka zrejme založila svoju žalobu na myšlienke, že predmetné vnútroštátne ustanovenie jej môže priniesť výhodu, ktorá jej umožní vyhnúť sa trestnému stíhaniu. Táto myšlienka však nie je podložená dôkazmi ani skutkovými okolnosťami. Navyše sa mi zdá pochybné, že by tento aspekt mohol byť na účely tohto konania relevantný.

86.

V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že, ako pripomenul Všeobecný súd v bode 62 napadnutého rozsudku, Parlamentu neprináleží vyjadrovať sa k otázke pripísateľnosti vytýkaných skutkov predmetnému poslancovi, keďže takáto právomoc patrí orgánom členského štátu, ktoré sú pôvodcom žiadosti o zbavenie imunity. Len tieto orgány sú totiž oprávnené vykladať a uplatňovať trestné právo predmetného členského štátu, pričom vykonávajú suverenitu štátu („ius puniendi“). ( 34 ) Tieto úvahy platia a fortiori pre Všeobecný súd, ktorého súdna právomoc sa obmedzuje na posúdenie žaloby o neplatnosť podanej proti spornému rozhodnutiu. Z toho vyplýva, že na rozdiel od toho, čo si myslí odvolateľka, Všeobecný súd nebol v prejednávanej veci oprávnený uplatniť článok 42 zákona z 29. júla 1881.

87.

V dôsledku toho je vzhľadom na neexistenciu nesprávneho právneho posúdenia potrebné zamietnuť aj túto výhradu.

88.

Pokiaľ ide o tretiu výhradu, pripájam sa k stanovisku Parlamentu, podľa ktorého jednoduché tvrdenie o zjavne nesprávnom posúdení, ktorého sa mal dopustiť Všeobecný súd pri posúdení dôkazu – konkrétne uznesenia z 26. apríla 2018, ktorým podpredseda Tribunal de grande instance de Bobigny (Prvostupňový súd Bobigny) poverený vyšetrovaním postúpil vec odvolateľky na Tribunal correctionnel (trestný súd) – nespĺňa vyššie uvedené kritériá presnosti odvolacieho dôvodu. Konkrétne nie je jasné, k akému nesprávnemu posúdeniu došlo, ani aké sú „právne dôsledky“, ktoré by mal Všeobecný súd vyvodiť z posúdenia tohto dôkazu.

89.

Pre úplnosť však overím, či sa Všeobecný súd dopustil nesprávneho právneho posúdenia v bode 101 napadnutého rozsudku, ktorého sa odvolateľka dovoláva vo svojich pripomienkach.

90.

Ako som už uviedol vo svojich úvodných poznámkach, právomoc Súdneho dvora v rámci odvolacieho konania sa obmedzuje na právne otázky, čo na účely súdneho preskúmania posúdenia skutkových okolností a dôkazov okrem iného znamená, že Súdny dvor musí overiť, či Všeobecný súd uplatnil správne kritériá, či ich správne kvalifikoval z právneho hľadiska a či z nich vyvodil právne dôvodné závery. ( 35 )

91.

Zdá sa mi, že odvolateľka sa opiera o informácie obsiahnuté vo vyššie uvedenom uznesení z 26. apríla 2018 ako o dôkaz na podporu názoru, že nemala byť predmetom súdneho stíhania, keďže sporný tweet zverejnil práve jej asistent. Odvolateľka sa totiž vo svojich písomných podaniach sťažuje, že bola „jedinou osobou, ktorej vec bola postúpená na Tribunal correctionnel (trestný súd), pričom trestné stíhanie jej asistenta bolo premlčané“. Ak sa predpokladá, že je tento výklad stanoviska odvolateľky správny, zdá sa, že odvolateľka Všeobecnému súdu vytýka, že z neho nevyvodil „právne dôsledky“, to znamená, že nezrušil sporné rozhodnutie z toho dôvodu, že bolo založené na údajne nesprávnom predpoklade, konkrétne na trestnej zodpovednosti odvolateľky.

92.

Na toto tvrdenie treba odpovedať, že, ako som už vysvetlil, Všeobecný súd nemá právomoc vyjadrovať sa k otázke pripísateľnosti vytýkaných skutkov predmetnému poslancovi vzhľadom na to, že táto otázka patrí výlučne do oblasti vnútroštátneho práva. ( 36 ) V dôsledku toho, a nezávisle od výsledku prebiehajúceho trestného stíhania, ktorých cieľom je práve túto otázku objasniť a ktoré môže vyústiť do odsúdenia alebo oslobodenia odvolateľky, Všeobecný súd nemohol nahradiť vnútroštátne súdne orgány tým, že by zrušil sporné rozhodnutie z dôvodu prípadného nedostatku trestnej zodpovednosti. Všeobecný súd sa teda správne zdržal rozhodnutia o trestnej zodpovednosti odvolateľky, pričom sa obmedzil len na hodnotenie predmetného uznesenia, z ktorého vyplýva, že vyšetrujúci sudca disponuje dostatočnými dôkazmi, ktoré odôvodňujú postúpenie veci odvolateľky na Tribunal correctionnel (trestný súd).

93.

Keďže argumentácia odvolateľky je zjavne založená na nerešpektovaní rozdelenia právomocí medzi vnútroštátne súdne orgány a súd Únie, musí byť zamietnutá.

94.

Zdá sa, že odvolateľka kritizuje aj odôvodnenia, ktoré Všeobecný súd v bode 101 rozsudku venuje údajnej neexistencii fumus persecutionis. Podľa názoru odvolateľky predmetné uznesenie „vyjadruje zaujatosť sudcu voči poslancovi, ktorého chce za každú cenu dostať pred Tribunal correctionnel (trestný súd)“ a „úmysel politicky ju poškodiť“. Z toho možno vyvodiť, že odvolateľka Všeobecnému súdu vytýka, že nesprávne posúdil okolnosti prejednávanej veci a v dôsledku toho nezrušil sporné rozhodnutie.

95.

V tejto súvislosti hneď na úvod poznamenávam, že zo sporného rozhodnutia jasne vyplýva, že Parlament na základe posúdenia skutkových okolností dospel k záveru, že neexistuje podozrenie na fumus persecutionis. Správa k žiadosti o zbavenie imunity, ktorú pripravil výbor Parlamentu pre právne veci, totiž výslovne uvádza, že „neexistuje dostatočne vážna domnienka toho, že by súdne vyšetrovanie zahájené po sťažnosti na ohováranie orgánu verejnej moci podanej CAF bolo začaté s úmyslom poškodiť parlamentnú činnosť odvolateľky“. Všeobecný súd teda nemal nijaký objektívny dôvod spochybniť pravdivosť alebo platnosť tohto posúdenia. Naopak, podľa Všeobecného súdu bolo toto posúdenie skôr potvrdené informáciami, ktoré sú obsiahnuté v uznesení z 26. apríla 2018 a ktoré naznačujú existenciu dostatočných dôkazov odôvodňujúcich postúpenie veci odvolateľky na Tribunal correctionnel (trestný súd). Odvolateľka teda chybne, ako nesprávne právne posúdenie, ktorého sa mal dopustiť Všeobecný súd, vyhodnotila to, že Všeobecný súd odmietol uznať riziko trestného stíhania motivovaného len cieľom škodiť odvolateľke.

96.

Pre úplnosť treba zdôrazniť, že Všeobecný súd v bodoch 83 až 101 napadnutého rozsudku vykonal dôkladnú analýzu tvrdení, ktoré odvolateľka uviedla na podporu existencie fumus persecutionis, pričom na záver ich v celom rozsahu zamietol. Vzhľadom na skutočnosť, že posúdenie skutkových okolností patrí do výlučnej právomoci Všeobecného súdu a odvolateľka neuviedla žiadne ucelené a dostatočne dôvodné tvrdenie, ktoré by mohlo spochybniť súlad odôvodnenia Všeobecného súdu s procesnými zásadami upravujúcimi posúdenie skutkových okolností a dôkazov v rámci žaloby o neplatnosť, závery Všeobecného súdu, pokiaľ ide o neexistenciu dôkazov fumus persecutionis v prejednávanej veci, treba potvrdiť.

97.

Z toho vyplýva, že vzhľadom na neexistenciu nesprávneho posúdenia uznesenia z 26. apríla 2018 ako dôkazu treba tvrdenie uvedené odvolateľkou považovať za nedôvodné.

98.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že túto výhradu treba zamietnuť.

99.

Na záver tejto analýzy sa domnievam, že druhému odvolaciemu dôvodu nemožno vyhovieť. Navrhujem ho zamietnuť ako zjavne neprípustný alebo v každom prípade ako zjavne nedôvodný.

100.

Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor: