–

BY, v zastúpení: K. Peters, Rechtsanwalt,

–

nemecká vláda, v zastúpení: J. Möller, M. Hellmann, R. Kanitz, F. Halabi a A. Berg, splnomocnení zástupcovia,

–

Írsko, v zastúpení: M. Browne, G. Hodge, J. Quaney a A. Joyce, splnomocnení zástupcovia, za právnej pomoci M. Gray, SC,

–

grécka vláda, v zastúpení: V. Karra, A. Magrippi a E. Tsaousi, splnomocnené zástupkyne,

–

lotyšská vláda, v zastúpení: I. Kucina, V. Soņeca a L. Juškeviča, splnomocnené zástupkyne,

–

maďarská vláda, v zastúpení: M. Z. Fehér a R. Kissné Berta, splnomocnení zástupcovia,

–

rakúska vláda, v zastúpení: J. Schmoll a M. Augustin, splnomocnené zástupkyne,

–

poľská vláda, v zastúpení: B. Majczyna, splnomocnený zástupca,

–

rumunská vláda, v zastúpení: L. Liţu, S.‑A. Purza a C.‑R. Canţăr, splnomocnení zástupcovia,

–

Európska komisia, v zastúpení: S. Grünheid a R. Troosters, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článkov 18 a 21 ZFEÚ, ako aj rozsudku zo 6. septembra 2016, Petruhhin (C‑182/15, EU:C:2016:630).

2

Tento návrh bol podaný v rámci žiadosti o vydanie, ktorú ukrajinské orgány adresovali nemeckým orgánom v súvislosti s BY, ktorý je ukrajinským a rumunským štátnym príslušníkom, a to na účely trestného stíhania.

3

Článok 1 Európskeho dohovoru o vydávaní podpísaného v Paríži 13. decembra 1957 (ďalej len „Európsky dohovor o vydávaní“) stanovuje:

„Zmluvné strany sa zaväzujú vzájomne si vydávať, v súlade s ustanoveniami a podmienkami uvedenými v tomto dohovore, všetky osoby, proti ktorým vedú príslušné orgány dožadujúcej strany trestné stíhanie pre trestný čin alebo ktoré vyžadujú tieto orgány na výkon trestu alebo ochranného opatrenia.“

4

Článok 6 tohto dohovoru, nazvaný „Vydávanie občanov“, stanovuje:

1.   

2.   Ak dožiadaná strana nevydá svojho občana, odovzdá na žiadosť dožadujúcej strany vec svojim príslušným orgánom, aby mohli začať trestné stíhanie, pokiaľ to považujú za vhodné. Spisy, informácie a usvedčujúce veci, ktoré sa vzťahujú na trestný čin, sa za tým účelom bezplatne odovzdajú spôsobom uvedeným v odseku 1 článku 12. Dožadujúca strana bude informovaná o výsledku svojej žiadosti.“

5

Podľa článku 12 ods. 2 uvedeného dohovoru:

„K žiadosti sa priloží:

6

Spolková republika Nemecko urobila vyhlásenie v zmysle článku 6 Európskeho dohovoru o vydávaní v tomto znení:

„Vydanie Nemcov zo Spolkovej republiky Nemecko do cudzieho štátu nie je povolené na základe článku 16 ods. 2 prvej vety [Grundgesetz für die Bundesrepublik Deutschland (základný zákon pre Spolkovú republiku Nemecko) z 23. mája 1949 (BGBl 1949 I, s. 1)], a preto musí byť v každom prípade odmietnuté.

Pojem ‚občan‘ v zmysle článku 6 ods. 1 písm. b) Európskeho dohovoru o vydávaní sa vzťahuje na všetkých Nemcov v zmysle článku 116 ods. 1 základného zákona pre Spolkovú republiku Nemecko.“

7

Rámcové rozhodnutie Rady 2002/584/SVV z 13. júna 2002 o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi (Ú. v. ES L 190, 2002, s. 1; Mim. vyd. 19/006, s. 34) vo svojom článku 1 ods. 1 a 2 stanovuje:

„1.   Európsky zatykač je súdne rozhodnutie vydané členským štátom s cieľom zatknúť a vydať požadovanú osobu inému členskému štátu na účely vedenia trestného stíhania alebo výkonu trestu alebo ochranného opatrenia.

2.   Členské štáty vykonajú každý európsky zatykač na základe zásady vzájomného uznávania a v súlade s ustanoveniami tohto rámcového rozhodnutia.“

8

Článok 16 ods. 2 základného zákona pre Spolkovú republiku Nemecko stanovuje:

„Žiaden Nemec nemôže byť vydaný do zahraničia. Zákon môže stanoviť odlišnú úpravu pre vydávanie do členského štátu Európskej únie alebo na medzinárodný súd, ak sú zaručené zásady právneho štátu.“

9

§ 7 Strafgesetzbuch (trestný zákon) v znení uplatniteľnom vo veci samej stanovuje:

„1.   Nemecké trestné právo sa uplatňuje na trestné činy, ktoré boli spáchané v zahraničí proti občanovi Nemecka, v prípade, keď je čin tiež trestný v štáte, kde bol spáchaný, alebo keď miesto, kde bol čin spáchaný, nepatrí do trestnej právomoci žiadneho štátu.

2.   Nemecké trestné právo sa uplatňuje na trestné činy spáchané mimo Nemecka, pokiaľ je čin trestný v štáte, kde bol spáchaný, alebo pokiaľ miesto, kde bol čin spáchaný, nepatrí do trestnej právomoci žiadneho štátu a jeho páchateľ

10

BY je ukrajinský a rumunský štátny príslušník. Narodil sa na Ukrajine a žil v tomto štáte až do svojho presťahovania do Nemecka v roku 2012. Rumunskú štátnu príslušnosť získal na žiadosť v roku 2014 z dôvodu, že je potomok rumunských štátnych príslušníkov žijúcich kedysi v rumunskej Bukovine. Nikdy v Rumunsku nemal bydlisko.

11

Dňa 15. marca 2016 na základe zatykača, ktorý vydal ukrajinský súd, podala Generálna prokuratúra Ukrajiny formálnu žiadosť o vydanie BY na účely trestného stíhania za spreneveru finančných prostriedkov v ukrajinskom štátnom podniku. Táto žiadosť bola doručená Spolkovej republike Nemecko prostredníctvom ukrajinského ministerstva spravodlivosti.

12

Dňa 26. júla 2016 bol BY vzatý do vyšetrovacej väzby. Uznesením vnútroštátneho súdu, Kammergericht Berlin (Vyšší krajinský súd Berlín, Nemecko), z 1. augusta 2016 bol BY umiestnený do vydávacej väzby. Dňa 2. decembra 2016 bol BY po tom, čo zložil kauciu, podmienečne prepustený na základe uznesenia tohto súdu z 28. novembra 2016.

13

Medzičasom listom z 9. novembra 2016, ku ktorému bolo pripojené uznesenie z 1. augusta 2016 uvedené v predchádzajúcom bode, Generalstaatsanwaltschaft Berlin (Generálna prokuratúra Berlín, Nemecko) informovala rumunské ministerstvo spravodlivosti o žiadosti o vydanie a položila mu otázku, či rumunské orgány zamýšľajú samy viesť trestné stíhanie voči BY ako rumunskému štátnemu príslušníkovi, ktorý spáchal trestné činy v zahraničí. Listom z 22. novembra 2016 toto ministerstvo odpovedalo, že rumunské orgány môžu rozhodnúť o začatí trestného stíhania len na žiadosť ukrajinských orgánov. V nadväznosti na doplňujúcu žiadosť z 2. januára 2017, ktorou sa Generálna prokuratúra Berlín pýtala, či rumunské trestné právo umožňuje, aby sa za predmetné skutky viedlo takéto trestné stíhanie, uvedené ministerstvo 15. marca 2017 odpovedalo, že na vydanie vnútroštátneho zatykača ako podmienky vydania európskeho zatykača je potrebné predložiť dostatočné dôkazy o vine vyžiadanej osoby, a požiadalo Generálnu prokuratúru Berlín o predloženie dokumentov a kópií dôkazov, ktoré sa týkajú skutkov vytýkaných BY a ktoré tejto generálnej prokuratúre poskytli ukrajinské orgány.

14

Vnútroštátny súd uvádza, že z tejto odpovede vyvodzuje, že rumunské právo v zásade umožňuje stíhanie rumunského štátneho príslušníka za skutky spáchané v zahraničí.

15

Podľa tohto súdu je vydanie BY na Ukrajinu zákonné, ale môže naraziť na rozsudok zo 6. septembra 2016, Petruhhin (C‑182/15, EU:C:2016:630), keďže rumunské súdne orgány formálne nerozhodli o prípadnom vydaní európskeho zatykača. Uvedený súd spresňuje, že hoci Spolková republika Nemecko odmieta vydávať svojich vlastných štátnych príslušníkov, v prípade štátnych príslušníkov iných členských štátov žiadny zákaz vydávania neexistuje. Pýta sa však na dôsledky tohto rozsudku na rozhodnutie veci, ktorú prejednáva, a to z dôvodu okolností tejto veci, ktoré sa líšia od okolností veci, v ktorej bol vydaný uvedený rozsudok.

16

V prvom rade vnútroštátny súd uvádza, že BY sa usadil v Nemecku v čase, keď mal len ukrajinskú štátnu príslušnosť, pričom rumunskú štátnu príslušnosť získal až neskôr. Pobyt BY v Nemecku teda nespadá pod výkon práva, ktoré mu priznáva článok 21 ods. 1 ZFEÚ. Ide teda o otázku, či sú zásady, ktoré stanovil Súdny dvor v rozsudku zo 6. septembra 2016, Petruhhin (C‑182/15, EU:C:2016:630), uplatniteľné na situáciu BY.

17

V druhom rade vnútroštátny súd poukazuje na praktické ťažkosti pri uplatňovaní zásad vyplývajúcich z tohto rozsudku. Uvádza, že rumunské súdne orgány môžu rozhodnúť o vhodnosti stíhania BY iba v prípade, že disponujú dôkazmi, ktoré svedčia proti nemu. Tieto dôkazy však nepatria k údajom, ktoré sa prikladajú k žiadosti o vydanie podľa článku 12 ods. 2 Európskeho dohovoru o vydávaní, takže dožiadaný členský štát ich týmto orgánom nemohol predložiť. V každom prípade predloženie uvedených dôkazov členskému štátu, ktorého je vyžiadaná osoba štátnym príslušníkom, môže rovnako ako predloženie úplnej žiadosti o vydanie podliehať výlučne zvrchovanému rozhodnutiu dožadujúceho tretieho štátu.

18

Vnútroštátny súd sa preto pýta, či orgány členského štátu, ktorého je vyžiadaná osoba štátnym príslušníkom, informované o existencii žiadosti o vydanie dožiadaným členským štátom, sú povinné požiadať dožadujúci tretí štát o odovzdanie trestného spisu, aby mohli posúdiť, či môžu samy viesť trestné stíhanie. Takáto žiadosť by mohla spôsobiť značné lehoty, ktoré možno len ťažko odôvodniť. V praxi by bolo rovnako ťažké vyžadovať, aby dožiadaný členský štát požiadal tretí štát o to, aby členskému štátu, ktorého je vyžiadaná osoba štátnym príslušníkom, adresoval žiadosť v tom zmysle, aby tento posledný uvedený štát viedol toto trestné stíhanie.

19

V treťom rade vnútroštátny súd spresňuje, že nemecké trestné právo v § 7 ods. 2 trestného zákona stanovuje subsidiárnu právomoc na účely stíhania skutkov spáchaných v zahraničí v prípade nevydania, a to aj cudzích štátnych príslušníkov. Pýta sa, či na účely splnenia zásady zákazu diskriminácie zakotvenej v článku 18 ZFEÚ treba uplatniť toto ustanovenie a vyhlásiť vydanie občana Únie za nezákonné. Domnieva sa však, že takýto prístup by ohrozil účinnosť trestného stíhania.

20

Na jednej strane, ak by totiž na základe tejto subsidiárnej právomoci bolo vydanie občana Únie hneď od začiatku nezákonné, vydanie zatykača na účely vydania osoby, a teda umiestnenie dotknutej osoby do vydávacej väzby, by na základe iného ustanovenia nemeckého práva nebolo možné. Na druhej strane vnútroštátny zatykač môže byť v Nemecku vydaný len na základe závažných indícií o vine, ktorých existenciu možno potvrdiť až po preskúmaní dôkazov svedčiacich proti vyžiadanej osobe. S cieľom získať tieto dôkazy by museli nemecké orgány dožadujúcemu tretiemu štátu navrhnúť, že samy budú viesť trestné stíhanie, alebo ho vyzvať na podanie takejto žiadosti, čo by spôsobilo plynutie ďalších lehôt.

21

Za týchto okolností Kammergericht Berlin (Vyšší krajinský súd Berlín) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

22

Írsko namieta nedostatok právomoci Súdneho dvora rozhodnúť o tomto návrhu na začatie prejudiciálneho konania. Uvádza, že právna situácia občana Únie patrí do pôsobnosti práva Únie len vtedy, ak tento občan vykonal svoje právo voľného pohybu v čase, keď už mal postavenie občana Únie. Takým však nebol prípad BY v čase, keď premiestnil centrum svojich záujmov z Ukrajiny do Nemecka. BY preto nezaložil svoj pobyt v Nemecku na výkone práva vyplývajúceho z článku 21 ZFEÚ a nekonal ako občan Únie, takže sa nemohol odvolávať na článok 18 ZFEÚ.

23

Treba konštatovať, že táto argumentácia sa prekrýva s preskúmaním prvej otázky, prostredníctvom ktorej chce vnútroštátny súd v podstate určiť, či sú články 18 a 21 ZFEÚ, tak ako ich vykladá Súdny dvor v rozsudku zo 6. septembra 2016, Petruhhin (C‑182/15, EU:C:2016:630), uplatniteľné na situáciu takého občana Únie, akým je BY, ktorý premiestnil centrum svojich záujmov do iného členského štátu, než je členský štát, ktorého bol štátnym príslušníkom v čase, keď ešte nemal postavenie občana Únie.

24

Je zjavné, že Súdny dvor má právomoc poskytnúť vnútroštátnemu súdu relevantné výkladové prvky, ktoré mu umožnia určiť, či je právo Únie uplatniteľné na takúto situáciu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. mája 2011, McCarthy, C‑434/09, EU:C:2011:277, body 43 a 56).

25

Táto právomoc nie je spochybnená okolnosťou, že v prípade zápornej odpovede na prvú otázku v tom zmysle, že články 18 a 21 ZFEÚ sa na túto situáciu neuplatňujú, netreba preskúmať druhú ani tretiu otázku.

26

Súdny dvor má teda právomoc rozhodnúť o prejednávanom návrhu na začatie prejudiciálneho konania.

27

Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa články 18 a 21 ZFEÚ majú vykladať v tom zmysle, že sa uplatňujú na situáciu občana Únie, štátneho príslušníka členského štátu, ktorý sa zdržiava na území iného členského štátu a ktorého sa týka žiadosť o vydanie, ktorú tomuto inému členskému štátu adresuje tretí štát, a to aj v prípade, keď tento občan premiestnil centrum svojich záujmov do tohto iného členského štátu v čase, keď ešte nemal postavenie občana Únie.

28

Treba pripomenúť, že v rozsudku zo 6. septembra 2016, Petruhhin (C‑182/15, EU:C:2016:630, bod 30), týkajúcom sa – tak ako v prejednávanej veci – žiadosti o vydanie podanej tretím štátom, s ktorým Európska únia neuzatvorila dohodu o vydávaní, Súdny dvor konštatoval, že hoci pravidlá v oblasti vydávania osôb pri neexistencii takejto dohody patria do právomoci členských štátov, situácie spadajúce do pôsobnosti článku 18 ZFEÚ v spojení s ustanoveniami Zmluvy o FEÚ týkajúcimi sa občianstva Únie zahŕňajú najmä také situácie, ktoré súvisia s vykonávaním práva slobodne sa pohybovať a zdržiavať na území členských štátov, tak ako ho priznáva článok 21 ZFEÚ.

29

Z judikatúry Súdneho dvora pritom vyplýva, že štátny príslušník členského štátu, ktorý má z tohto dôvodu postavenie občana Únie a ktorý sa legálne zdržiava na území iného členského štátu, patrí do pôsobnosti práva Únie (pozri v tomto zmysle rozsudky z 2. októbra 2003, Garcia Avello, C‑148/02, EU:C:2003:539, body 26 a 27, ako aj z 8. júna 2017, Freitag, C‑541/15, EU:C:2017:432, bod 34).

30

Štátny príslušník členského štátu zdržiavajúci sa v inom členskom štáte má z dôvodu svojho postavenia občana Únie právo odvolávať sa na článok 21 ods. 1 ZFEÚ (pozri v tomto zmysle rozsudky z 19. októbra 2004, Zhu a Chen, C‑200/02, EU:C:2004:639, bod 26, a z 2. októbra 2019, Bajratari, C‑93/18, EU:C:2019:809, bod 26, ako aj citovanú judikatúru) a patrí do pôsobnosti Zmlúv v zmysle článku 18 ZFEÚ, ktorý obsahuje zásadu zákazu diskriminácie na základe štátnej príslušnosti (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 6. septembra 2016, Petruhhin, C‑182/15, EU:C:2016:630, bod 31 a citovanú judikatúru, ako aj z 13. novembra 2018, Raugevicius, C‑247/17, EU:C:2018:898, bod 27).

31

Skutočnosť, že tento občan Únie získal štátnu príslušnosť členského štátu a tým aj postavenie občana Únie až v čase, keď sa už zdržiaval v inom členskom štáte, než je členský štát, ktorého štátnu príslušnosť neskôr získal, nemôže vyvrátiť túto úvahu. Opačný výklad by totiž tým, že by takému občanovi bránil uplatniť si práva vyplývajúce z postavenia občana Únie, ohrozil potrebný účinok tohto postavenia, ktoré má byť základným postavením štátnych príslušníkov členských štátov (pozri v tejto súvislosti rozsudok z 20. septembra 2001, Grzelczyk, C‑184/99, EU:C:2001:458, bod 31).

32

To isté platí pre okolnosť, keď občan Únie, ktorého vydanie sa žiada, má tiež štátnu príslušnosť tretieho štátu, ktorý podal túto žiadosť. Dvojité štátne občianstvo členského štátu a tretieho štátu nemôže totiž zbaviť dotknutú osobu slobôd, ktoré jej ako štátnemu príslušníkovi niektorého z členských štátov vyplývajú z práva Únie (rozsudok z 13. novembra 2018, Raugevicius, C‑247/17, EU:C:2018:898, bod 29 a citovaná judikatúra).

33

V konaní vo veci samej z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vyplýva, že BY, rumunský štátny príslušník, vykonáva ako občan Únie svoje právo stanovené v článku 21 ZFEÚ, a to zdržiavať sa v inom členskom štáte, v tomto prípade v Spolkovej republike Nemecko, takže jeho situácia patrí do pôsobnosti Zmlúv v zmysle článku 18 ZFEÚ, a to napriek okolnosti, že jednak premiestnil centrum svojich záujmov do tohto posledného uvedeného členského štátu v čase, keď ešte nebol rumunským štátnym príslušníkom, a jednak je takisto štátnym príslušníkom dožadujúceho tretieho štátu.

34

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba na prvú otázku odpovedať tak, že články 18 a 21 ZFEÚ sa majú vykladať v tom zmysle, že sa uplatňujú na situáciu občana Únie, štátneho príslušníka členského štátu, ktorý sa zdržiava na území iného členského štátu a ktorého sa týka žiadosť o vydanie, ktorú tomuto inému členskému štátu adresuje tretí štát, a to aj v prípade, keď tento občan premiestnil centrum svojich záujmov do tohto iného členského štátu v čase, keď ešte nemal postavenie občana Únie.

35

Na úvod treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora v rámci konania na základe postupu spolupráce medzi vnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom, zakotveného v článku 267 ZFEÚ, prislúcha Súdnemu dvoru poskytnúť vnútroštátnemu súdu odpoveď potrebnú na rozhodnutie vo veci, ktorú prejednáva. Z tohto hľadiska Súdnemu dvoru prináleží, aby v prípade potreby preformuloval otázky, ktoré sú mu položené (rozsudky z 13. septembra 2016, Rendón Marín, C‑165/14, EU:C:2016:675, bod 33, a z 8. júna 2017, Freitag, C‑541/15, EU:C:2017:432, bod 29).

36

V prejednávanej veci sa vnútroštátny súd svojou druhou otázkou pýta na povinnosti, ktoré by v rámci výmeny informácií uvedenej v bodoch 47 až 49 rozsudku zo 6. septembra 2016, Petruhhin (C‑182/15, EU:C:2016:630), mohli prislúchať členskému štátu, ktorého je vyžiadaná osoba štátnym príslušníkom, pričom občana Únie sa týka žiadosť o vydanie, ktorú tretí štát adresuje členskému štátu, na ktorého území sa táto osoba zdržiava. Táto otázka, ako ju formuloval tento súd, sa týka prípadnej existencie povinnosti členského štátu, ktorého je vyžiadaná osoba štátnym príslušníkom, požiadať dožadujúci tretí štát o poskytnutie spisu týkajúceho sa trestného činu, ktorý sa tejto osobe vytýka.

37

Vzhľadom na to, že táto výmena informácií je založená na spolupráci týchto dvoch členských štátov a vnútroštátny súd sa v odôvodnení svojho návrhu na začatie prejudiciálneho konania zaoberá povinnosťami jedného aj druhého z uvedených členských štátov, potom na účely poskytnutia úplnej odpovede tomuto súdu treba dospieť k záveru, že druhá otázka smeruje tiež k určeniu povinností, ktoré má dožiadaný členský štát v rámci výmeny informácií uvedenej v predchádzajúcom bode tohto rozsudku.

38

Za týchto podmienok treba druhú otázku preformulovať a konštatovať, že vnútroštátny súd sa touto otázkou v podstate pýta, či sa články 18 a 21 ZFEÚ majú vykladať v tom zmysle, že ak bol členský štát, ktorého štátnym príslušníkom je vyžiadaná osoba, ktorá je občanom Únie a ktorej sa týka žiadosť o vydanie adresovaná tretím štátom inému členskému štátu, informovaný týmto iným členským štátom o existencii tejto žiadosti, jeden alebo druhý z týchto členských štátov má povinnosť požiadať dožadujúci tretí štát o odovzdanie kópie trestného spisu, aby členský štát, ktorého je táto osoba štátnym príslušníkom, mohol posúdiť možnosť viesť sám trestné stíhanie.

39

V prvom rade treba pripomenúť, že podľa judikatúra Súdneho dvora sú vnútroštátne pravidlá členského štátu o vydávaní osôb, ktoré zavádzajú – tak ako vo veci samej – rozdielne zaobchádzanie v závislosti od toho, či je vyžiadaná osoba štátnym príslušníkom tohto členského štátu alebo štátnym príslušníkom iného členského štátu, keďže vedú k tomu, že sa štátnym príslušníkom iných členských štátov, ktorí sa legálne zdržiavajú na území dožiadaného štátu, nepriznáva rovnaká ochrana pred vydaním, akú požívajú štátni príslušníci tohto dožiadaného štátu, spôsobilé ovplyvniť slobodu štátnych príslušníkov iných členských štátov pohybovať sa a zdržiavať sa na území členských štátov (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 6. septembra 2016, Petruhhin, C‑182/15, EU:C:2016:630, bod 32, a z 10. apríla 2018, Pisciotti, C‑191/16, EU:C:2018:222, bod 44).

40

Z toho vyplýva, že v takej situácii, o akú ide vo veci samej, vedie rozdielne zaobchádzanie, ktoré spočíva v umožnení vydania občana Únie, štátneho príslušníka iného členského štátu, než je dožiadaný členský štát, k obmedzeniu slobodu pohybu a pobytu na území členských štátov v zmysle článku 21 ZFEÚ (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 6. septembra 2016, Petruhhin, C‑182/15, EU:C:2016:630, bod 33, a z 10. apríla 2018, Pisciotti, C‑191/16, EU:C:2018:222, bod 45).

41

Takéto obmedzenie možno odôvodniť iba vtedy, ak sa opiera o objektívne dôvody a je primerané cieľu legitímne sledovanému vnútroštátnym právom (rozsudok zo 6. septembra 2016, Petruhhin, C‑182/15, EU:C:2016:630, bod 34).

42

V tomto kontexte Súdny dvor uznal, že cieľ spočívajúci v zabránení beztrestnosti osôb, ktoré spáchali trestný čin, musí byť považovaný za legitímny a umožňuje odôvodniť opatrenie, ktorým sa obmedzuje taká základná sloboda, aká je stanovená v článku 21 ZFEÚ, za predpokladu, že toto opatrenie je nevyhnutné na ochranu záujmov, ktoré má zaručiť, a to iba v rozsahu, v akom tieto ciele nemôžu byť dosiahnuté menej obmedzujúcimi opatreniami (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 6. septembra 2016, Petruhhin, C‑182/15, EU:C:2016:630, body 37 a 38, z 10. apríla 2018, Pisciotti, C‑191/16, EU:C:2018:222, body 47 a 48, ako aj z 2. apríla 2020, Ruska Federacija, C‑897/19 PPU, EU:C:2020:262, bod 60).

43

V tejto súvislosti Súdny dvor konštatoval, že treba uprednostniť výmenu informácií s členským štátom, ktorého je vyžiadaná osoba štátnym príslušníkom, a to s cieľom prípadne umožniť, aby orgány tohto členského štátu vydali európsky zatykač na účely trestného stíhania. Ak teda inému členskému štátu, v ktorom sa táto osoba legálne zdržiava, predloží tretí štát žiadosť o vydanie, je povinný informovať členský štát, ktorého je uvedená osoba štátnym príslušníkom, a prípadne na jeho žiadosť mu odovzdať tú istú osobu v súlade s ustanoveniami rámcového rozhodnutia 2002/584 pod podmienkou, že tento posledný uvedený členský štát má podľa svojho vnútroštátneho práva právomoc stíhať vyžiadanú osobu za skutky spáchané mimo jeho štátneho územia (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 6. septembra 2016, Petruhhin, C‑182/15, EU:C:2016:630, body 48 a 50, z 10. apríla 2018, Pisciotti, C‑191/16, EU:C:2018:222, bod 51, ako aj z 2. apríla 2020, Ruska Federacija, C‑897/19 PPU, EU:C:2020:262, bod 70).

44

Okrem toho na účely zachovania cieľa, ktorým je zabrániť riziku beztrestnosti vyžiadanej osoby za skutky, ktoré sú jej vytýkané v žiadosti o vydanie, sa európsky zatykač, ktorý prípadne vydal členský štát, ktorého je táto osoba štátnym príslušníkom, musí týkať prinajmenšom tých istých skutkov, ako sú skutky vytýkané uvedenej osobe v žiadosti o vydanie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 10. apríla 2018, Pisciotti, C‑191/16, EU:C:2018:222, bod 54).

45

Naopak, ak členský štát, ktorého je vyžiadaná osoba štátnym príslušníkom, nevydal európsky zatykač, dožiadaný členský štát môže pristúpiť k jej vydaniu pod podmienkou, že overil – ako to vyžaduje judikatúra Súdneho dvora – či toto vydanie neporušuje práva uvedené v článku 19 Charty základných práv Európskej únie (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. septembra 2016, Petruhhin, C‑182/15, EU:C:2016:630, bod 60).

46

Práve s prihliadnutím na tieto úvahy treba vzhľadom na otázky vnútroštátneho súdu uviesť v druhom rade spresnenia týkajúce sa výmeny informácií uvedenej v bode 43 tohto rozsudku.

47

V tejto súvislosti z bodov 55 a 56 rozsudku z 10. apríla 2018, Pisciotti (C‑191/16, EU:C:2018:222), v podstate vyplýva, že dožiadaný členský štát si splní svoju informačnú povinnosť uvedenú v bode 43 tohto rozsudku tým, že príslušným orgánom členského štátu, ktorého je vyžiadaná osoba štátnym príslušníkom, umožní domáhať sa vydania tejto osoby v rámci európskeho zatykača.

48

Na tento účel v súlade so zásadou lojálnej spolupráce uvedenou v článku 4 ods. 3 prvom pododseku ZEÚ, podľa ktorej sa Únia a členské štáty vzájomne rešpektujú a vzájomne si pomáhajú pri vykonávaní úloh, ktoré vyplývajú zo Zmlúv (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. septembra 2016, Petruhhin, C‑182/15, EU:C:2016:630, bod 42), dožiadanému členskému štátu prináleží informovať príslušné orgány členského štátu, ktorého je vyžiadaná osoba štátnym príslušníkom, nielen o existencii žiadosti o vydanie, ktorá sa jej týka, ale aj o všetkých právnych a skutkových okolnostiach, ktoré oznámil dožadujúci tretí štát v rámci tejto žiadosti o vydanie, pričom tieto orgány sú napriek tomu povinné rešpektovať dôvernosť takýchto informácií, pokiaľ ju vyžaduje uvedený tretí štát, ktorý bol v tomto ohľade riadne informovaný. Okrem toho dožiadanému členskému štátu tiež prináleží, aby uvedené orgány informoval o každej zmene situácie, v ktorej sa nachádza vyžiadaná osoba, ktorá je relevantná na účely prípadného vydania európskeho zatykača voči tejto osobe v súlade s tým, čo bolo uvedené v bodoch 43 a 44 tohto rozsudku.

49

Naproti tomu ani dožiadaný členský štát ani členský štát, ktorého má vyžiadaná osoba štátnu príslušnosť, nemôžu mať podľa práva Únie povinnosť žiadať dožadujúci tretí štát o odovzdanie trestného spisu.

50

Okrem toho, že takáto povinnosť nemá v práve Únie za súčasného stavu nijaký právny základ, je tiež nezlučiteľná s cieľmi, na ktorých je založená výmena informácií uvedená v bode 43 tohto rozsudku, keďže podľa judikatúry Súdneho dvora je táto výmena informácií začlenená do cieľa ochrániť občanov Únie pred opatreniami, ktoré by ich mohli zbaviť práv na voľný pohyb a pobyt stanovených v článku 21 ZFEÚ, a zároveň bojovať proti beztrestnosti vo vzťahu k trestným činom (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. septembra 2016, Petruhhin, C‑182/15, EU:C:2016:630, bod 47).

51

Ak by totiž dožiadaný členský štát alebo členský štát, ktorého je vyžiadaná osoba štátnym príslušníkom, bol povinný požiadať dožadujúci tretí štát o odovzdanie trestného spisu, vydávacie konanie by mohlo byť značne komplikované a jeho dĺžka by sa mohla podstatne predĺžiť, čo by v konečnom dôsledku mohlo ohroziť cieľ spočívajúci v zabránení takejto beztrestnosti.

52

Navyše treba uviesť, že judikatúra pripomenutá v bode 43 tohto rozsudku je založená na predpoklade, podľa ktorého členský štát, ktorého je vyžiadaná osoba štátnym príslušníkom, sám posúdi možnosť vydať európsky zatykač, ak je dožiadaným členským štátom informovaný o existencii žiadosti o vydanie týkajúcej sa niektorého z jeho štátnych príslušníkov. Rovnako treba konštatovať, že členský štát, ktorého je vyžiadaná osoba štátnym príslušníkom, môže pri výkone diskrečnej právomoci vyplývajúcej z jeho suverenity v trestných veciach a v súlade s pravidlami svojho vnútroštátneho práva rozhodnúť, že požiada dožadujúci tretí štát o odovzdanie trestného spisu na účely posúdenia vhodnosti prípadného trestného stíhania.

53

Z vyššie uvedeného vyplýva, že orgány dožiadaného členského štátu môžu pod podmienkou, že riadne informujú orgány členského štátu, ktorého je vyžiadaná osoba štátnym príslušníkom, v súlade s tým, čo bolo spresnené v bode 48 tohto rozsudku, pokračovať vo vydávacom konaní a prípadne pristúpiť k vydaniu tejto osoby, pokiaľ členský štát, ktorého je uvedená osoba štátnym príslušníkom, nevydal európsky zatykač v primeranej lehote, pričom sa zohľadnia všetky okolnosti veci.

54

V takom prípade môže teda dožiadaný členský štát pristúpiť k tomuto vydaniu bez toho, aby musel po uplynutí takejto primeranej lehoty čakať, že členský štát, ktorého je vyžiadaná osoba štátnym príslušníkom, prijme formálne rozhodnutie, ktorým sa vzdáva vydania európskeho zatykača voči tejto osobe. Opačný prístup by totiž išiel nad rámec toho, čo so sebou prináša uplatňovanie mechanizmov spolupráce a vzájomnej pomoci, ktoré existujú v trestných veciach podľa práva Únie, a mohol by nenáležite oddialiť vydávacie konanie.

55

Dožiadanému členskému štátu preto prináleží, aby v záujme právnej istoty oznámil členskému štátu, ktorého je vyžiadaná osoba štátnym príslušníkom, primeranú lehotu, po uplynutí ktorej sa v prípade, že tento posledný uvedený členský štát nevydal európsky zatykač, pristúpi k vydaniu tejto osoby. Takáto lehota musí byť stanovená s prihliadnutím na všetky okolnosti veci, a to najmä prípadné umiestnenie uvedenej osoby do väzby na základe vydávacieho konania a zložitosť veci.

56

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba na druhú otázku odpovedať tak, že články 18 a 21 ZFEÚ sa majú vykladať v tom zmysle, že ak bol členský štát, ktorého štátnym príslušníkom je vyžiadaná osoba, ktorá je občanom Únie a ktorej sa týka žiadosť o vydanie adresovaná tretím štátom inému členskému štátu, informovaný týmto iným členským štátom o existencii tejto žiadosti, ani jeden ani druhý z týchto členských štátov nemá povinnosť požiadať dožadujúci tretí štát o poskytnutie kópie trestného spisu, aby členský štát, ktorého je táto osoba štátnym príslušníkom, mohol posúdiť možnosť viesť sám trestné stíhanie voči uvedenej osobe. Dožiadaný členský štát, pokiaľ riadne informoval členský štát, ktorého je tá istá osoba štátnym príslušníkom, o existencii žiadosti o vydanie, o všetkých právnych a skutkových okolnostiach oznámených dožadujúcim tretím štátom v rámci tejto žiadosti, ako aj o akejkoľvek zmene situácie vyžiadanej osoby, ktorá je relevantná na účely prípadného vydania európskeho zatykača voči nej, môže túto osobu vydať bez toho, aby bol povinný čakať na to, že členský štát, ktorého je uvedená osoba štátnym príslušníkom, sa na základe formálneho rozhodnutia vzdá vydania takéhoto zatykača, ktorý sa týka prinajmenšom tých istých skutkov, ako sú skutky uvedené v žiadosti o vydanie, a to v prípade, že tento posledný uvedený členský štát nepristúpi k takémuto vydaniu zatykača v primeranej lehote, ktorú mu na tento účel poskytol dožiadaný členský štát, pričom sa zohľadnia všetky okolnosti veci.

57

Svojou treťou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa články 18 a 21 ZFEÚ majú vykladať v tom zmysle, že členský štát, na ktorý sa tretí štát obrátil so žiadosťou o vydanie na účely trestného stíhania občana Únie, ktorý je štátnym príslušníkom iného členského štátu, je povinný odmietnuť vydanie a sám viesť trestné stíhanie, ak mu to umožňuje jeho vnútroštátne právo.

58

Treba pripomenúť, že vydávanie osôb je postup, ktorého cieľom je boj proti beztrestnosti osoby nachádzajúcej sa inde než na území, kde údajne spáchala trestný čin. Hoci vzhľadom na zásadu aut dedere, aut iudicare (buď vydať, alebo stíhať) je nevydanie príslušníkov členských štátov vo všeobecnosti kompenzované možnosťou dožiadaného členského štátu stíhať vlastných štátnych príslušníkov za závažné trestné činy spáchané mimo jeho územia, tento členský štát spravidla nemá právomoc súdiť za takéto skutky, ak ani páchateľ, ani obeť údajného trestného činu nie sú jeho štátnymi príslušníkmi. Vydanie teda umožňuje zabrániť tomu, aby trestné činy, ktoré spáchali osoby na území štátu, z ktorého ušli, ostali nepotrestané (rozsudok zo 6. septembra 2016, Petruhhin, C‑182/15, EU:C:2016:630, bod 39).

59

Práve v tomto kontexte Súdny dvor rozhodol, že vnútroštátne pravidlá, ktoré umožňujú vyhovieť žiadosti o vydanie osoby na účely stíhania a rozhodnutia v treťom štáte, kde bol trestný čin údajne spáchaný, sa zdajú byť primerané na dosiahnutie sledovaného cieľa, pokiaľ neexistuje alternatívne opatrenie, ktoré by menej zasahovalo do výkonu práv priznaných článkom 21 ZFEÚ (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. septembra 2016, Petruhhin, C‑182/15, EU:C:2016:630, body 40 a 41).

60

V prejednávanej veci však otázka vnútroštátneho súdu patrí do kontextu, v ktorom na rozdiel od toho, čo je uvedené v bode 58 tohto rozsudku, vnútroštátne právo dožiadaného členského štátu umožňuje tomuto členskému štátu stíhať cudzieho štátneho príslušníka za trestné činy spáchané mimo jeho územia. Tento súd uvádza, že § 7 ods. 2 trestného zákona stanovuje subsidiárnu právomoc nemeckých orgánov zodpovedných za trestné stíhanie na účely stíhania činov spáchaných v cudzine v prípade nevydania, a to aj vtedy, ak boli tieto činy spáchané cudzím štátnym príslušníkom.

61

Nemecká vláda spochybňuje dôvodnosť tohto výkladu § 7 ods. 2 bodu 2 trestného zákona, ktorý podal vnútroštátny súd. Podľa tejto vlády sa subsidiárna právomoc stanovená v tomto ustanovení uplatní len vtedy, ak dožadujúci tretí štát nemôže alebo nemá v úmysle začať trestné stíhanie. O taký prípad však vo veci samej nejde, takže uvedené ustanovenie neumožňuje viesť trestné stíhanie proti BY v Nemecku.

62

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že pokiaľ ide o výklad ustanovení vnútroštátneho právneho poriadku, Súdny dvor sa v zásade musí oprieť o posúdenie vyplývajúce z návrhu na začatie prejudiciálneho konania. Podľa ustálenej judikatúry Súdny dvor totiž nemá právomoc vykladať vnútroštátne právo členského štátu (rozsudok zo 7. augusta 2018, Banco Santander a Escobedo Cortés, C‑96/16 a C‑94/17, EU:C:2018:643, bod 57, ako aj citovaná judikatúra).

63

Tretiu otázku preto treba preskúmať na základe takého výkladu § 7 ods. 2 trestného zákona, aký vyplýva z návrhu na začatie prejudiciálneho konania. V prípade potreby prináleží vnútroštátnemu súdu, aby overil dôvodnosť tohto výkladu.

64

Vzhľadom na to treba konštatovať, že články 18 a 21 ZFEÚ nemožno vykladať v tom zmysle, že dožiadaný členský štát je povinný odmietnuť vydanie občana Únie, ktorý je štátnym príslušníkom iného členského štátu, a sám voči nemu začať trestné stíhanie za skutky spáchané v treťom štáte, ak vnútroštátne právo dožiadaného členského štátu umožňuje, aby tento posledný uvedený štát stíhal tohto občana Únie za určité trestné činy spáchané v treťom štáte.

65

V takom prípade by totiž povinnosť odmietnuť vydanie osoby a začať sám trestné stíhanie mala za následok, že dožiadaný členský štát by bol zbavený možnosti, aby sám rozhodol o vhodnosti začať trestné stíhanie voči uvedenému občanovi na základe vnútroštátneho práva, a to s prihliadnutím na všetky okolnosti prejednávaného prípadu vrátane šance, že takéto trestné stíhanie bude viesť k odsúdeniu v trestnom konaní vzhľadom na dostupné dôkazy. Takáto povinnosť by tak prekračovala medze, ktoré môže právo Únie stanoviť na výkon voľnej úvahy, ktorú má tento členský štát, pokiaľ ide o vhodnosť trestného stíhania v takej oblasti, ktorá – tak ako trestnoprávne predpisy – patrí podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora do právomoci členských štátov, aj keď sú členské štáty povinné pri výkone tejto právomoci dodržiavať právo Únie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 26. februára 2019, Rimšēvičs a ECB/Lotyšsko, C‑202/18 a C‑238/18, EU:C:2019:139, bod 57).

66

Z toho vyplýva, že pokiaľ – tak ako vo veci samej – tretí štát adresoval dožiadanému členskému štátu žiadosť o vydanie občana Únie, ktorý je štátnym príslušníkom iného členského štátu, na účely trestného stíhania, v práve Únie vzniká len otázka, či dožiadaný členský štát môže voči tomuto občanovi Únie konať spôsobom, ktorým by sa menej zasahovalo do výkonu jeho práva na voľný pohyb a pobyt, a to tak, že by do úvahy prichádzalo skôr odovzdanie tohto občana členskému štátu, ktorého je štátnym príslušníkom, než jeho vydanie do dožadujúceho tretieho štátu (pozri analogicky rozsudok z 10. apríla 2018, Pisciotti, C‑191/16, EU:C:2018:222, bod 50).

67

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba na tretiu otázku odpovedať tak, že články 18 a 21 ZFEÚ sa majú vykladať v tom zmysle, že členský štát, na ktorý sa tretí štát obrátil so žiadosťou o vydanie na účely trestného stíhania občana Únie, ktorý je štátnym príslušníkom iného členského štátu, nie je povinný odmietnuť vydanie a sám viesť trestné stíhanie, ak mu to umožňuje jeho vnútroštátne právo.

68

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (veľká komora) rozhodol takto: