–

M.A., S.A. a A.Z., v zastúpení M. de Blacam, SC, a G. O’Halloran, BL,

–

[v znení opravného uznesenia zo 14. marca 2019] Írsko, v zastúpení: M. Browne, G. Hodge a A. Joyce, splnomocnení zástupcovia, za právnej pomoci S.‑J. Hillery, BL, a D. Conlan Smyth, SC,

–

nemecká vláda, v zastúpení: T. Henze a R. Kanitz, splnomocnení zástupcovia,

–

holandská vláda, v zastúpení: J. Hoogveld a M. K. Bulterman, splnomocnení zástupcovia,

–

vláda Spojeného kráľovstva, v zastúpení: C. Brodie, S. Brandon a D. Blundell, splnomocnení zástupcovia, za právnej pomoci J. Holmes, QC,

–

Európska komisia, v zastúpení: M. Wilderspin a M. Condou‑Durande, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článkov 6 a 17, článku 20 ods. 3, ako aj článku 27 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (Ú. v. EÚ L 180, 2013, s. 31, ďalej len „nariadenie Dublin III“).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi M.A., S.A. a A.Z. na jednej strane a International Protection Appeals Tribunal (Odvolací súd pre žiadosti o medzinárodnú ochranu, Írsko), Minister for Justice and Equality (Minister pre spravodlivosť a rovnosť, Írsko), Attorney General (Generálny advokát, Írsko) a Ireland (Írsko) na strane druhej, vo veci rozhodnutia o odovzdaní, ktoré bolo voči nim prijaté v rámci nariadenia Dublin III.

3

Dohovor o právnom postavení utečencov, ktorý bol podpísaný v Ženeve 28. júla 1951 [Zbierka zmlúv Spojených národov, zv. 189, s. 150, č. 2545 (1954)] (ďalej len „Ženevský dohovor“), nadobudol platnosť 22. apríla 1954. Bol doplnený Protokolom týkajúcim sa právneho postavenia utečencov, ktorý bol uzavretý 31. januára 1967 v New Yorku (ďalej len „protokol z roku 1967“) a nadobudol platnosť 4. októbra 1967.

4

Všetky členské štáty sú zmluvnými stranami Ženevského dohovoru a protokolu z roku 1967, podobne ako Islandská republika, Lichtenštajnské kniežatstvo, Nórske kráľovstvo a Švajčiarska konfederácia. Európska únia nie je zmluvnou stranou ani Ženevského dohovoru, ani protokolu z roku 1967, článok 78 ZFEÚ a článok 18 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“) však stanovujú, že právo na azyl sa zaručuje najmä dodržiavaním pravidiel tohto dohovoru a tohto protokolu.

5

Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podpísaný v Ríme 4. novembra 1950 (ďalej len „EDĽP“), je multilaterálna medzinárodná dohoda uzavretá v rámci Rady Európy, ktorá vstúpila do platnosti 3. septembra 1953. Všetci členovia Rady Európy, medzi ktorých patria všetky členské štáty Únie, sú členmi Vysokých zmluvných strán tohto dohovoru.

6

Článok 3 EDĽP stanovuje, že „nikoho nemožno mučiť alebo podrobovať neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu a trestu“.

7

Článok 4 Charty stanovuje:

„Nikoho nemožno mučiť ani podrobovať neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.“

8

Článok 47 prvý odsek Charty uvádza:

„Každý, koho práva a slobody zaručené právom Únie sú porušené, má za podmienok ustanovených v tomto článku právo na účinný prostriedok nápravy pred súdom.“

9

Článok 52 ods. 3 Charty stanovuje:

„V rozsahu, v akom charta obsahuje práva, ktoré zodpovedajú právam zaručeným v Európskom dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd, zmysel a rozsah týchto práv je rovnaký ako zmysel a rozsah práv ustanovených v uvedenom dohovore. Toto ustanovenie nebráni tomu, aby právo Únie priznávalo širší rozsah ochrany týchto práv.“

10

Na úvod je potrebné pripomenúť, že Amsterdamská zmluva z 2. októbra 1997 doplnila do zmluvy ES článok 63, ktorý priznal Európskemu spoločenstvu právomoc na prijatie opatrení odporučených Európskou Radou na mimoriadnom zasadnutí v Tampere (Fínsko) v dňoch 15. a 16. októbra 1999, ktoré sa týkali vytvorenia spoločného európskeho azylového systému. Prijatie tohto ustanovenia umožnilo členským štátom s výnimkou Dánskeho kráľovstva nahradiť Dohovor o určení štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o azyl podanej v jednom z členských štátov Európskych spoločenstiev, podpísaný v Dubline 15. júna 1990, (Ú. v. ES C 254, 1997, s. 1), nariadením Rady (ES) č. 343/2003 z 18. februára 2003 ustanovujúcim kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o azyl podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny v jednom z členských štátov (Ú. v. EÚ L 50, 2003, s. 1; Mim. vyd. 19/006, s. 109), ktoré vstúpilo do platnosti 17. marca 2003. Nariadenie Dublin III, ktoré vstúpilo do platnosti 19. júla 2013 a bolo prijaté na základe článku 78 ods. 2 písm. e) ZFEÚ, nahradilo nariadenie č. 343/2003.

11

Odôvodnenia 1 až 5 nariadenia Dublin III stanovujú:

12

Odôvodnenia 13 až 17 tohto nariadenia stanovujú:

13

Odôvodnenia 19, 32, 39 a 41 uvedeného nariadenia stanovujú:

…

…

…

14

Článok 1 toho istého nariadenia stanovuje:

„Toto nariadenie stanovuje kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanú v jednom z členských štátov štátnym príslušníkom tretej krajiny…“.

15

Článok 3 nariadenia Dublin III stanovuje:

„1.   Členské štáty posúdia každú žiadosť o medzinárodnú ochranu, ktorú podá štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti na území ktoréhokoľvek z nich, ako aj na hranici alebo v tranzitnom priestore. Žiadosť posúdi jeden členský štát, a to ten, ktorý je podľa kritérií stanovených v kapitole III označený ako zodpovedný.

2.   Keď nie je možné určiť žiaden zodpovedný členský štát na základe kritérií uvedených v tomto nariadení, je za jej posúdenie zodpovedný prvý členský štát, v ktorom bola žiadosť o medzinárodnú ochranu podaná.

Ak nie je možné odovzdanie žiadateľa do členského štátu, ktorý je primárne určený za zodpovedný, pretože sa zo závažných dôvodov možno domnievať, že v konaní o azyle a podmienkach prijímania žiadateľov existujú v danom členskom štáte systémové chyby, na základe ktorých hrozí žiadateľom neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie v zmysle článku 4 [Charty], členský štát uskutočňujúci proces určovania zodpovedného členského štátu pokračuje v posudzovaní kritérií stanovených v kapitole III s cieľom zistiť, či iný členský štát nemôže byť určený ako zodpovedný.

Ak nemožno vykonať odovzdanie podľa tohto odseku do žiadneho členského štátu určeného na základe kritérií stanovených v kapitole III alebo do prvého členského štátu, v ktorom bola podaná žiadosť, stane sa zodpovedným členským štátom členský štát, ktorý uskutočňuje proces určovania zodpovedného členského štátu.

3.   Každý členský štát si ponechá právo poslať žiadateľa do bezpečnej tretej krajiny pri dodržaní pravidiel a záruk stanovených v smernici 2013/32/EÚ.“

16

Článok 6 tohto nariadenie s názvom „Záruky pre maloleté osoby“ stanovuje:

„1.   Členské štáty pri všetkých postupoch ustanovených v tomto nariadení zvažujú predovšetkým najlepšie záujmy dieťaťa.

…

3.   Pri posudzovaní najlepších záujmov dieťaťa členské štáty medzi sebou úzko spolupracujú a najmä náležite zohľadňujú tieto faktory:

…

4.   Na účely uplatňovania článku 8 členský štát, v ktorom maloletá osoba bez sprievodu podala žiadosť o medzinárodnú ochranu, čo najskôr prijme náležité opatrenia na identifikáciu rodinných príslušníkov, súrodencov alebo príbuzných maloletej osoby bez sprievodu, nachádzajúcich sa na území členských štátov, pričom zároveň chráni najlepšie záujmy dieťaťa.

…“

17

Článok 7 ods. 1 a 2 uvedeného nariadenia Dublin III, nachádzajúci sa v kapitole III tohto nariadenia, stanovuje:

„1.   Kritériá na určenie zodpovedného členského štátu sa použijú v takom poradí, v akom sú stanovené v tejto kapitole.

2.   Členský štát zodpovedný podľa kritérií stanovených v tejto kapitole sa určí na základe situácie existujúcej vtedy, keď žiadateľ po prvýkrát podal svoju žiadosť o medzinárodnú ochranu v členskom štáte.“

18

Článok 8 ods. 1 tohto nariadenia stanovuje:

„Ak je žiadateľom maloletá osoba bez sprievodu, zodpovedným členským štátom je ten, v ktorom sa oprávnene zdržiava rodinný príslušník alebo súrodenec maloletej osoby bez sprievodu, za predpokladu, že je to v najlepšom záujme maloletej osoby. Ak je žiadateľom zosobášená maloletá osoba, ktorej manžel sa nezdržiava oprávnene na území členských štátov, zodpovedným členským štátom je ten členský štát, v ktorom sa oprávnene zdržiava otec, matka alebo iná dospelá osoba, ktorá je za maloletú osobu zodpovedná podľa práva alebo praxe daného členského štátu, alebo súrodenec.“

19

Článok 11 nariadenia Dublin III s názvom „Postup v prípade rodiny“ stanovuje:

„Keď niekoľkí rodinní príslušníci a/alebo maloletí slobodní súrodenci podajú žiadosť o medzinárodnú ochranu súčasne v tom istom členskom štáte alebo v dátumoch, ktoré sú dostatočne k sebe blízko na to, aby sa procesy určenia zodpovedného členského štátu mohli uskutočňovať spoločne, a ak by uplatnenie kritérií stanovených v tomto nariadení viedlo k ich oddeleniu, zodpovedný členský štát sa určí na základe týchto ustanovení:

20

Článok 17 tohto nariadenia s názvom „Ustanovenia o práve vlastného uváženia“ je formulovaný takto:

„1.   Odchylne od článku 3 ods. 1 môže každý členský štát rozhodnúť, že posúdi žiadosť o medzinárodnú ochranu, ktorú mu podal štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti, dokonca aj keď mu podľa kritérií stanovených v tomto nariadení neprislúcha zodpovednosť za takéto posúdenie.

Členský štát, ktorý sa rozhodne posúdiť žiadosť o medzinárodnú ochranu podľa tohto odseku, sa stane zodpovedným členským štátom a prevezme záväzky súvisiace s takouto zodpovednosťou. …“

21

Článok 20 ods. 3 uvedeného nariadenia uvádza:

„Na účely tohto nariadenia je postavenie maloletej osoby, ktorá sprevádza žiadateľa a ktorá spĺňa definíciu rodinného príslušníka, neoddeliteľné od postavenia jeho rodinného príslušníka a zaoberá sa ním členský štát zodpovedný za posúdenie žiadosti uvedeného rodinného príslušníka o medzinárodnú ochranu, aj keď táto maloletá osoba nie je samostatným žiadateľom, za predpokladu, že je to v najlepšom záujme maloletej osoby. Rovnaký postup sa vzťahuje na deti narodené po tom, ako žiadateľ pricestoval na územie členských štátov, bez toho, aby bolo potrebné začať nový postup vo veci ich prevzatia.“

22

Článok 27 ods. 1 tohto nariadenia stanovuje:

„Žiadateľ alebo iná osoba uvedená v článku 18 ods. 1 písm. c) alebo d) má právo na účinný opravný prostriedok vo forme odvolania proti rozhodnutiu o odovzdaní alebo vo forme vecného alebo právneho preskúmania tohto rozhodnutia, a to na súde.“

23

Článok 29 ods. 1 a 2 nariadenia Dublin III stanovuje:

„1.   Odovzdanie žiadateľa… zo žiadajúceho členského štátu do zodpovedného členského štátu sa uskutoční v súlade s vnútroštátnym právom žiadajúceho členského štátu, po porade medzi dotknutými členskými štátmi, akonáhle to je prakticky možné a najneskôr do šiestich mesiacov…

…

2.   Ak sa odovzdanie neuskutoční v lehote šiestich mesiacov, zodpovedný členský štát bude zbavený svojej povinnosti prevziať alebo prijať späť dotknutú osobu a táto zodpovednosť sa presunie na žiadajúci členský štát. …“

24

Článok 35 ods. 1 tohto nariadenia stanovuje:

„Každý členský štát Komisii bezodkladne oznámi konkrétne orgány zodpovedné za plnenie záväzkov vyplývajúcich z tohto nariadenia a ich akékoľvek zmeny a doplnenia. Členské štáty zabezpečia, aby mali tieto orgány potrebné zdroje na plnenie svojich úloh, a najmä na odpovedanie v stanovených lehotách na dožiadania o informácie, dožiadania o prevzatie a dožiadania o prijatie späť žiadateľov.“

25

Uplatniteľnou vnútroštátnou právnou úpravou je European Union (Dublin System) Regulations 2014 [vyhláška o Európskej únii (dublinský systém) z roku 2014] (SI č. 525/2014, ďalej len „vnútroštátna vyhláška“). Na účely prejednávanej veci sú relevantné tieto jej hlavné ustanovenia.

26

Článok 2 ods. 2 vnútroštátnej vyhlášky stanovuje, že pojem alebo výraz použitý v tejto vyhláške a tiež v nariadení Dublin III by mal mať rovnaký význam, ako tento pojem alebo výraz má v nariadení Únie.

27

Výraz „rozhodnutie o odovzdaní“ je v článku 2 ods. 1 vnútroštátnej vyhlášky vymedzený ako rozhodnutie Refugee Application Commissioner (komisár pre utečencov, Írsko) o odovzdaní žiadateľa vydané v súlade s nariadením Dublin III v prípade, že štát, v prejednávanej veci Írsko, je žiadajúcim členským štátom a dožiadaný členský štát súhlasil s prevzatím tohto žiadateľa alebo jeho prijatím späť.

28

Článok 3 ods. 1 vnútroštátnej vyhlášky stanovuje, že komisár pre utečencov vykonáva právomoci členského štátu týkajúce sa určovania zodpovedného členského štátu, žiadajúceho členského štátu a dožiadaného členského štátu. Odsek 2 tohto článku uvádza, že minister pre spravodlivosť a rovnosť vykonáva právomoci členského štátu týkajúce sa vykonania odovzdania.

29

Podľa článku 3 ods. 3 vnútroštátnej vyhlášky komisár pre utečencov vykonáva všetky právomoci podľa článku 6 nariadenia Dublin III, ktorý zasa odkazuje na najlepšie záujmy dieťaťa „pri všetkých postupoch ustanovených v tomto nariadení“.

30

V zmysle článku 6 ods. 1 vnútroštátnej vyhlášky žiadateľ môže podať odvolanie proti rozhodnutiu o odovzdaní.

31

Článok 6 ods. 9 vnútroštátnej vyhlášky stanovuje, že odvolací súd potvrdí alebo zruší rozhodnutie o odovzdaní.

32

Z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vyplýva, že S.A., ktorá je štátnou príslušníčkou tretej krajiny, vstúpila do Spojeného kráľovstva na základe študentských víz v roku 2010 a že nasledujúci rok sa M.A., tiež štátny príslušník tretej krajiny, k nej pripojil potom, ako získal víza pre závislú osobu. A. Z., ich dieťa, sa narodilo v Spojenom kráľovstve vo februári 2014. Rodičia každoročne obnovovali svoje víza až do zatvorenia školského zariadenia, v ktorom S.A. študovala, čo viedlo k uplynutiu platnosti ich víz.

33

S.A. a M.A. teda pricestovali do Írska, kde 12. januára 2016 podali žiadosti o azyl. Žiadosť týkajúca sa dieťaťa bola zahrnutá v žiadosti týkajúcej sa matky.

34

Dňa 7. apríla 2016 komisár pre utečencov zaslal Spojenému kráľovstvu Veľkej Británie a Severného Írska dožiadanie o prevzatie týchto žiadostí o azyl na základe nariadenia Dublin III.

35

Dňa 1. mája 2016 tento členský štát udelil svoj súhlas s uvedeným prevzatím.

36

S.A. a M.A. sa pred komisárom pre utečencov odvolávali na zdravotné problémy M.A., ako aj na skutočnosť, že dieťa bolo predmetom posudzovania zo strany Health Service Executive (správa zdravotných služieb, Írsko) v súvislosti so zdravotným problémom.

37

Komisár pre utečencov odporučil odovzdanie do Spojeného kráľovstva, keďže v rozhodnutí v neprospech S.A. a M. A. usúdil, že nebolo namieste uplatniť článok 17 nariadenia Dublin III.

38

S.A. a M.A. napadli rozhodnutie o odovzdaní na International Protection Appeals Tribunal (Odvolací súd pre žiadosti o medzinárodnú ochranu) predovšetkým na základe článku 17 a na základe dôvodov spojených s vystúpením Spojeného kráľovstva z Únie.

39

Tento súd 10. januára 2017 po tom, ako poukázal na to, že nemá právomoc na výkon diskrečnej právomoci uvedenej v uvedenom článku 17, potvrdil rozhodnutie o odovzdaní. Takisto zamietol tvrdenia týkajúce sa vystúpenia Spojeného kráľovstva z Únie z dôvodu, že na účely posúdenia zákonnosti tohto rozhodnutia bola relevantná tá situácia, ktorá existovala ku dňu, keď mu bol predložený návrh na vydanie rozhodnutia.

40

S.A. a M.A. sa teda obrátili na High Court (Vyšší súd, Írsko).

41

Tento súd sa domnieva, že v zásade je na vyriešenie sporu, ktorý prejednáva, potrebné najprv určiť dôsledky, ktoré môže mať proces vystúpenia Spojeného kráľovstva z Únie na dublinský systém.

42

Navyše uvádza, že pojmy použité vo vnútroštátnej vyhláške, ktoré preberajú pojmy uvedené v nariadení Dublin III, musia mať rovnaký význam ako posledné uvedené. Z toho teda vyvodzuje, že je nevyhnutné poskytnúť výklad tohto nariadenia, aby sa mohol vyriešiť spor, ktorý prejednáva.

43

Za týchto podmienok High Court (Vyšší súd) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

44

Vnútroštátny súd navrhol, aby sa na túto vec vzťahovali ustanovenia o naliehavom prejudiciálnom konaní podľa článku 23a Štatútu Súdneho dvora Európskej únie. Subsidiárne tento súd navrhol, aby Súdny dvor rozhodol o veci v zrýchlenom konaní v súlade s článkom 105 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora.

45

Pokiaľ ide v prvom rade o návrh týkajúci sa naliehavého prejudiciálneho konania, Súdny dvor 4. decembra 2017 na návrh sudcu spravodajcu a po vypočutí generálneho advokáta rozhodol, že tomuto návrhu nevyhovie.

46

Pokiaľ ide v druhom rade o návrh na prejednanie tejto veci v skrátenom súdnom konaní podľa článku 105 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, predseda Súdneho dvora uznesením z 20. decembra 2017, M. A. a i. (C‑661/17, neuverejnené, EU:C:2017:1024) rozhodol o jeho zamietnutí.

47

Írsko tvrdí, že keďže právne dôsledky prípadného vystúpenia Spojeného kráľovstva z Únie nie sú ešte známe, otázky týkajúce sa takýchto dôsledkov treba považovať za hypotetické. V dôsledku toho akékoľvek rozhodnutie, ktoré by Súdny dvor mohol prijať v tomto štádiu, pokiaľ ide o situáciu, ktorá nastane po dátume, ku ktorému sa predpokladá, že tento členský štát prestane byť členským štátom Únie, by bolo hypotetickej povahy. Podľa ustálenej judikatúry (rozsudok z 27. februára 2014, Pohotovosť,C‑470/12, EU:C:2014:101, body 27 a 29, ako aj citovaná judikatúra), Súdny dvor neposkytne odpoveď na otázky hypotetickej alebo konzultačnej povahy.

48

V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry konanie, ktoré upravuje článok 267 ZFEÚ, je nástrojom spolupráce medzi Súdnym dvorom a vnútroštátnymi súdmi, prostredníctvom ktorého Súdny dvor poskytuje týmto súdom výklad práva Únie potrebný na vyriešenie sporov, ktoré prejednávajú (rozsudok z 8. decembra 2016, Eurosaneamientos a i., C‑532/15 a C‑538/15, EU:C:2016:932, bod 26, ako aj citovaná judikatúra).

49

V rámci tejto spolupráce prináleží iba vnútroštátnemu súdu, ktorý prejednáva spor a ktorý nesie zodpovednosť za následné súdne rozhodnutie, aby so zreteľom na osobitosti veci posúdil tak potrebu rozhodnutia v prejudiciálnom konaní pre vydanie svojho rozsudku, ako aj relevantnosť otázok, ktoré kladie Súdnemu dvoru. Preto v prípade, že sa predložené otázky týkajú výkladu práva Únie, Súdny dvor je v zásade povinný rozhodnúť (rozsudok z 8. decembra 2016, Eurosaneamientos a i., C‑532/15 a C‑538/15, EU:C:2016:932, bod 27, ako aj citovaná judikatúra).

50

Z toho vyplýva, že pri otázkach týkajúcich sa výkladu práva Únie položených vnútroštátnym súdom v rámci právnej úpravy a skutkových okolností, ktoré tento súd vymedzí na vlastnú zodpovednosť a ktorých správnosť Súdnemu dvoru neprináleží preverovať, platí prezumpcia relevantnosti. Súdny dvor môže odmietnuť návrh predložený vnútroštátnym súdom len vtedy, ak je zjavné, že požadovaný výklad práva Únie nijako nesúvisí s existenciou alebo predmetom sporu vo veci samej, ak ide o hypotetický problém, alebo ak Súdny dvor nedisponuje skutkovými a právnymi podkladmi nevyhnutnými na užitočnú odpoveď na otázky, ktoré sa mu položili (rozsudok z 8. decembra 2016, Eurosaneamientos a i., C‑532/15 a C‑538/15, EU:C:2016:932, bod 28, ako aj citovaná judikatúra).

51

V prejednávanej veci treba uviesť, že vnútroštátny súd podrobne vysvetlil dôvody, pre ktoré sa domnieval, že na účely rozhodnutia sporu, ktorý prejednáva, je potrebné analyzovať dôsledky, ktoré by mohlo mať možný odchod Spojeného kráľovstva z Únie v rámci nariadenia Dublin III.

52

Za týchto okolností sa výklad, o ktorý žiada vnútroštátny súd, nezdá byť irelevantný na účely vyriešenia sporu, ktorý tento súd prejednáva. V dôsledku toho je namieste odpovedať na otázky, ktoré položil High Court (Vyšší súd).

53

Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa článok 17 ods. 1 nariadenia Dublin III má vykladať v tom zmysle, že okolnosť, že členský štát určený za „zodpovedný“ v zmysle tohto nariadenia oznámil svoj zámer vystúpiť z Únie podľa článku 50 ZEÚ, zaväzuje členský štát, ktorý pristúpil k tomuto určeniu, aby sám preskúmal predmetnú žiadosť o ochranu na základe ustanovenia o práve vlastného uváženia upraveného v tomto článku 17 ods. 1.

54

V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že oznámenie členským štátom jeho zámeru vystúpiť z Únie v súlade s článkom 50 ZEÚ nemá za následok pozastavenie uplatňovania práva Únie v tomto členskom štáte a že v dôsledku toho toto právo zostáva v tomto štáte v celom rozsahu účinné až do jeho skutočného vystúpenia z Únie (rozsudok z 19. septembra 2018, RO, C‑327/18 PPU, EU:C:2018:733, bod 45).

55

Ako bolo uvedené v bode 10 tohto rozsudku, nariadenie Dublin III nahradilo nariadenie č. 343/2003. Pokiaľ ide o ustanovenie o práve vlastného uváženia upravené v článku 17 ods. 1 prvého uvedeného nariadenia, Súdny dvor už spresnil, že toto ustanovenie sa v zásade prekrýva s ustanoveniami doložky zvrchovanosti, ktorá sa nachádzala v článku 3 ods. 2 nariadenia č. 343/2003, pričom výklad tohto ustanovenia možno tiež uplatniť na článok 17 ods. 1 nariadenia Dublin III (rozsudok zo 16. februára 2017, C. K. a i, C‑578/16 PPU, EU:C:2017:127, bod 53).

56

Podľa článku 3 ods. 1 nariadenia Dublin III žiadosť o medzinárodnú ochranu posúdi jeden členský štát, a to ten, ktorý je podľa kritérií stanovených v kapitole III tohto nariadenia označený ako zodpovedný.

57

Odchylne od tohto článku 3 ods. 1 však článok 17 ods. 1 uvedeného nariadenia stanovuje, že každý členský štát môže rozhodnúť, že posúdi žiadosť o medzinárodnú ochranu, ktorú mu podal štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti, dokonca aj keď mu podľa takýchto kritérií neprislúcha zodpovednosť za takéto posúdenie.

58

Zo znenia článku 17 ods. 1 nariadenia Dublin III jasne vyplýva, že toto ustanovenie je fakultatívnej povahy, keďže ponecháva na úvahu každého členského štátu, aby rozhodol, či pristúpi k posúdeniu žiadosti o medzinárodnú ochranu, ktorá mu je predložená, hoci podľa kritérií na určenie zodpovedného členského štátu definovaných v tomto nariadení nie je povinný vykonať toto posúdenie. Uplatnenie tejto možnosti navyše nepodlieha nijakej osobitnej podmienke (pozri v tomto zmysle rozsudok z 30. mája 2013, Halaf, C‑528/11, EU:C:2013:342, bod 36). Cieľom tejto možnosti je umožniť každému členskému štátu, aby v závislosti od politických, humanitárnych alebo praktických aspektov suverénne rozhodol, že sám preskúma žiadosť o medzinárodnú ochranu, aj keď za takéto preskúmanie nie je zodpovedný na základe kritérií definovaných uvedeným nariadením (rozsudok zo 4. októbra 2018, Fathi, C‑56/17, EU:C:2018:803, bod 53).

59

Vzhľadom na rozsah voľnej úvahy takto priznanej členským štátom, dotknutému členskému štátu prináleží, aby stanovil okolnosti, za akých chce využiť možnosť priznanú ustanovením o práve vlastného uváženia upraveným v článku 17 ods. 1 nariadenia Dublin III a sám preskúmať žiadosť o medzinárodnú ochranu, za ktorú nie je zodpovedný na základe kritérií definovaných v tomto nariadení.

60

Toto konštatovanie je napokon koherentné jednak s judikatúrou Súdneho dvora týkajúcou sa fakultatívnych ustanovení, podľa ktorej tieto ustanovenia priznávajú členským štátom širokú mieru voľnej úvahy (rozsudok z 10. decembra 2013, Abdullahi, C‑394/12, EU:C:2013:813, bod 57 a citovaná judikatúra), a jednak s cieľom uvedeného článku 17 ods. 1, a to so zachovaním výsad členských štátov pri výkone práva poskytnúť medzinárodnú ochranu (rozsudok z 5. júla 2018, X, C‑213/17, EU:C:2018:538, bod 61 a citovaná judikatúra).

61

Vzhľadom na všetky uvedené úvahy je namieste odpovedať na prvú otázku tak, že článok 17 ods. 1 nariadenia Dublin III sa má vykladať v tom zmysle, že okolnosť, že členský štát určený za „zodpovedný“ v zmysle tohto nariadenia oznámil svoj zámer vystúpiť z Únie podľa článku 50 ZEÚ, nezaväzuje členský štát, ktorý pristúpil k tomuto určeniu, aby sám preskúmal predmetnú žiadosť o ochranu na základe ustanovenia o práve vlastného uváženia upraveného v tomto článku 17 ods. 1.

62

Zo skutočností uvedených v spise, ktorým disponuje Súdny dvor, vyplýva, že druhá otázka sa zakladá na predpoklade, že v Írsku proces určovania zodpovedného členského štátu na základe kritérií definovaných nariadením Dublin III uskutočňuje komisár pre utečencov, zatiaľ čo uplatňovanie ustanovenia o práve vlastného uváženia stanoveného v článku 17 ods. 1 tohto nariadenia zabezpečuje minister pre spravodlivosť a rovnosť.

63

Za týchto podmienok je namieste domnievať sa, že svojou druhou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa nariadenie Dublin III má vykladať v tom zmysle, že ukladá povinnosť, aby určenie zodpovedného členského štátu podľa kritérií definovaných týmto nariadením a uplatňovanie ustanovenia o práve vlastného uváženia stanoveného v článku 17 ods. 1 uvedeného nariadenia zabezpečoval ten istý vnútroštátny orgán.

64

Najskôr treba pripomenúť, že z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že voľná úvaha, ktorú členským štátom priznáva článok 17 ods. 1 nariadenia Dublin III, je neoddeliteľnou súčasťou mechanizmov určenia členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o azyl stanovených v tomto nariadení. Preto rozhodnutie prijaté členským štátom na základe tohto ustanovenia o posúdení alebo neposúdení žiadosti o medzinárodnú ochranu, za ktorú tento členský štát nie je zodpovedný vzhľadom na kritériá uvedené v kapitole III tohto nariadenia, predstavuje výkon práva Únie (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. februára 2017, C. K. a i., C‑578/16 PPU, EU:C:2017:127, bod 53, ako aj citovanú judikatúru).

65

Napokon treba konštatovať, že nariadenie Dublin III však neobsahuje nijaké ustanovenie, ktoré by spresňovalo, aký orgán je oprávnený prijímať rozhodnutia podľa kritérií definovaných v tomto nariadení a týkajúcich sa určenia zodpovedného členského štátu alebo podľa ustanovenia o práve vlastného uváženia stanoveného v článku 17 ods. 1 uvedeného nariadenia. Toto nariadenie navyše ani nespresňuje, či by mal členský štát zveriť uplatňovanie týchto kritérií a uplatňovanie tohto práva vlastného uváženia tomu istému orgánu.

66

Naopak článok 35 ods. 1 nariadenia Dublin III stanovuje, že každý členský štát Komisii bezodkladne oznámi konkrétne „orgány zodpovedné“ za plnenie záväzkov vyplývajúcich z tohto nariadenia a ich akékoľvek zmeny a doplnenia.

67

Zo znenia tohto ustanovenia v prvom rade vyplýva, že členskému štátu prináleží, aby určili, ktoré vnútroštátne orgány majú právomoc uplatňovať nariadenie Dublin III. V druhom rade z výrazu „zodpovedné orgány“ uvedeného v článku 35 vyplýva, že členský štát môže slobodne poveriť uplatňovaním kritérií definovaných týmto nariadením, ktoré sa týkajú určenia zodpovedného členského štátu, a uplatňovaním „práva vlastného uváženia“ stanoveného v článku 17 ods. 1 uvedeného nariadenia rôzne orgány.

68

Toto posúdenie podopierajú aj ďalšie ustanovenia nariadenia Dublin III, ako sú jeho článok 4 ods. 1, článok 20 ods. 2 a 4 alebo článok 21 ods. 3, v ktorých sa použili pojmy „príslušné orgány“, „orgány“, „príslušné orgány dotknutého členského štátu“, „príslušné orgány členského štátu“ alebo „orgány dožiadaného členského štátu“.

69

Vzhľadom na všetky uvedené úvahy je namieste odpovedať na druhú otázku tak, že nariadenie Dublin III sa má vykladať v tom zmysle, že neukladá povinnosť, aby určenie zodpovedného členského štátu podľa kritérií definovaných týmto nariadením a uplatňovanie ustanovenia o práve vlastného uváženia stanoveného v článku 17 ods. 1 uvedeného nariadenia zabezpečoval ten istý vnútroštátny orgán.

70

Svojou treťou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa článok 6 ods. 1 nariadenia Dublin III má vykladať v tom zmysle, že členskému štátu, ktorý na základe kritérií uvedených v tomto nariadení nie je zodpovedný za preskúmanie žiadosti o medzinárodnú ochranu, ukladá povinnosť, aby zohľadnil najlepší záujem dieťaťa a sám preskúmal túto žiadosť na základe článku 17 ods. 1 uvedeného nariadenia.

71

Vzhľadom na to, že už z bodov 58 a 59 tohto rozsudku vyplýva, že využitie možnosti, ktorú členskému štátu poskytuje ustanovenie o práve vlastného uváženia upravené v článku 17 ods. 1 nariadenia Dublin III, nepodlieha nijakej osobitnej podmienke a že v zásade prináleží každému členského štátu, aby stanovil okolnosti, za akých chce využiť túto možnosť a sám posúdiť žiadosť o medzinárodnú ochranu, za ktorú nie je zodpovedný podľa kritérií definovaných v tomto nariadení, treba konštatovať, že ani dôvody týkajúce sa najlepšieho záujmu dieťaťa nemôžu nútiť členský štát, aby uvedenú možnosť využil a sám posúdil žiadosť, ktorá mu neprináleží.

72

Z toho vyplýva, že článok 6 ods. 1 nariadenia Dublin III sa má vykladať v tom zmysle, že členskému štátu, ktorý na základe kritérií uvedených v tomto nariadení nie je zodpovedný za preskúmanie žiadosti o medzinárodnú ochranu, neukladá povinnosť, aby zohľadnil najlepší záujem dieťaťa a sám preskúmal túto žiadosť na základe článku 17 ods. 1 uvedeného nariadenia.

73

Svojou štvrtou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 27 ods. 1 nariadenia Dublin III vykladať v tom zmysle, že ukladá povinnosť stanoviť opravný prostriedok proti rozhodnutiu nevyužiť možnosť upravenú v článku 17 ods. 1 toho istého nariadenia.

74

V zmysle článku 27 ods. 1 nariadenia Dublin III má žiadateľ o medzinárodnú ochranu právo na účinný opravný prostriedok vo forme odvolania proti rozhodnutiu o odovzdaní alebo vo forme vecného alebo právneho preskúmania tohto rozhodnutia na súde.

75

Tento článok teda výslovne neupravuje opravný prostriedok proti rozhodnutiu o nevyužití možnosti stanovenej v článku 17 ods. 1 tohto nariadenia.

76

Navyše cieľ rýchleho vybavovania žiadostí o medzinárodnú ochranu a najmä rýchleho určenia zodpovedného členského štátu, ktorý je v pozadí postupu zavedeného nariadením Dublin III a je pripomenutý v odôvodnení 5 tohto nariadenia, vyžaduje, aby sa nezvyšovalo množstvo opravných prostriedkov.

77

Zásada účinnej súdnej ochrany určite predstavuje základnú zásadu práva Únie, ktorá je v súčasnosti vyjadrená v článku 47 Charty (rozsudok z 10. júla 2014, Telefónica a Telefónica de España/Komisia, C‑295/12 P, EU:C:2014:2062, bod 40 a citovaná judikatúra) a podľa ktorej každý, koho práva a slobody zaručené právom Únie boli porušené, má za podmienok ustanovených v tomto článku právo na účinný prostriedok nápravy pred súdom.

78

Pokiaľ však členský štát odmietne využiť právo vlastného uváženia stanovené v článku 17 ods. 1 nariadenia Dublin III, nevyhnutne to vedie k prijatiu rozhodnutia o odovzdaní týmto členským štátom. Odmietnutie členského štátu využiť toto ustanovenie môže byť teda prípadne napadnuté v rámci opravného prostriedku proti rozhodnutiu o odovzdaní.

79

V dôsledku toho sa článok 27 ods. 1 nariadenia Dublin III má vykladať v tom zmysle, že neukladá povinnosť stanoviť opravný prostriedok proti rozhodnutiu nevyužiť možnosť stanovenú v článku 17 ods. 1 tohto nariadenia, čo však nemá vplyv na skutočnosť, že toto rozhodnutie by mohlo byť napadnuté v rámci opravného prostriedku proti rozhodnutiu o odovzdaní.

80

Okrem toho s cieľom poskytnúť užitočnú odpoveď vnútroštátnemu súdu v rozsahu, v akom sú položené otázky v prejednávanej veci spojené s oznámením zámeru členského štátu, ktorý bol určený za zodpovedný na základe kritérií definovaných nariadením Dublin III, vystúpiť z Únie v súlade s článkom 50 ZEÚ, je potrebné uviesť, že toto oznámenie, ako to vyplýva z bodu 54 tohto rozsudku, nemá za následok pozastavenie uplatňovania práva Únie v tomto členskom štáte a že v dôsledku toho toto právo, ktorého súčasťou je spoločný európsky azylový systém, ako aj vzájomná dôvera a domnienka dodržiavania základných práv členskými štátmi, zostáva v plnom rozsahu účinné v uvedenom členskom štáte až do jeho skutočného vystúpenia z Únie.

81

Treba tiež dodať, že v súlade s judikatúrou Súdneho dvora sa odovzdanie žiadateľa do takéhoto členského štátu nesmie uskutočniť, ak existujú vážne dôvody domnievať sa, že by toto oznámenie mohlo viesť k tomu, že by tento žiadateľ bol v tomto členskom štáte vystavený reálnemu riziku neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania v zmysle článku 4 Charty (rozsudok zo 16. februára 2017, C. K. a i, C‑578/16 PPU, EU:C:2017:127, bod 65).

82

V tomto kontexte je potrebné zdôrazniť, že takéto oznámenie sa nemôže samo osebe považovať za vystavujúce dotknutú osobu takémuto riziku.

83

V tomto ohľade je po prvé potrebné zdôrazniť, že spoločný európsky azylový systém bol vytvorený v kontexte, ktorý umožňoval predpokladať, že všetky štáty, ktoré sa na ňom zúčastňujú, či už ide o členské štáty, alebo tretie štáty, rešpektujú základné práva vrátane práv majúcich svoj základ v Ženevskom dohovore a protokole z roku 1967, konkrétne zásadu zákazu vyhostenia alebo vrátenia, ako aj v EDĽP, a že v dôsledku toho si štáty vzájomne dôverujú, pokiaľ ide o dodržiavanie týchto základných práv (pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. decembra 2011, N. S. a i., C‑411/10 a C‑493/10, EU:C:2011:865, bod 78), keďže všetky tieto štáty sú navyše, ako bolo uvedené v bodoch 3 až 5 tohto rozsudku, zmluvnými stranami tak Ženevského dohovoru a tohto protokolu z roku 1967, ako aj EDĽP.

84

Po druhé, pokiaľ ide o základné práva priznané žiadateľovi o medzinárodnú ochranu, okrem kodifikácie judikatúry Súdneho dvora týkajúcej sa existencie systémových zlyhaní azylového konania a podmienok prijímania žiadateľov v členskom štáte, ktorý bol určený za zodpovedný v zmysle tohto nariadenia, nachádzajúcej sa v článku 3 ods. 2 nariadenia Dublin III, sú členské štáty, ako to vyplýva z odôvodnení 32 a 39 uvedeného nariadenia, tiež viazané pri jeho uplatňovaní judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a článkom 4 Charty (rozsudok zo 16. februára 2017, C. K. a i, C‑578/16 PPU, EU:C:2017:127, bod 63). Keďže tento článok 4 zodpovedá článku 3 EDĽP, zákaz neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania upravený v tomto ustanovení má v súlade s článkom 52 ods. 3 Charty rovnaký zmysel a rozsah, ako mu priznáva tento dohovor (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. februára 2017, C. K. a i., C‑578/16 PPU, EU:C:2017:127, bod 67).

85

Po tretie, ako sa uviedlo v bode 83 tohto rozsudku, keďže členské štáty sú zmluvnými stranami Ženevského dohovoru a protokolu z roku 1967, ako aj EDĽP, teda dvoch medzinárodných dohôd, na ktorých sa zakladá spoločný európsky azylový systém, zachovanie účasti členského štátu v týchto dohovoroch a v tomto protokole nie je viazané na jeho členstvo v Únii. Z toho vyplýva, že rozhodnutie členského štátu vystúpiť z Únie nemá vplyv na jeho záväzky dodržiavať Ženevský dohovor a protokol z roku 1967, vrátane zásady zákazu vyhostenia alebo vrátenia, ako aj článok 3 EDĽP.

86

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba na štvrtú otázku odpovedať tak, že článok 27 ods. 1 nariadenia Dublin III sa má vykladať v tom zmysle, že neukladá povinnosť stanoviť opravný prostriedok proti rozhodnutiu nevyužiť možnosť stanovenú v článku 17 ods. 1 tohto nariadenia, čo však nemá vplyv na skutočnosť, že toto rozhodnutie by mohlo byť napadnuté v rámci opravného prostriedku proti rozhodnutiu o odovzdaní.

87

Svojou piatou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa článok 20 ods. 3 nariadenia Dublin III má vykladať v tom zmysle, že pokiaľ neexistuje dôkaz o opaku, toto ustanovenie stanovuje domnienku, podľa ktorej je v najlepšom záujme dieťaťa posudzovať jeho situáciu neoddeliteľne od situácie jeho rodičov.

88

Je namieste konštatovať, že zo znenia článku 20 ods. 3 nariadenia Dublin III jasne vyplýva, že je to tak. Vyplýva z toho, že výlučne v prípade, v ktorom sa preukáže, že takéto preskúmanie uskutočnené spoločne s preskúmaním situácie rodičov dieťaťa nie je v najlepšom záujme dieťaťa, bude potrebné posúdiť jeho situáciu oddelenie od situácie rodičov.

89

Toto konštatovanie je v súlade s odôvodneniami 14 až 16, ako aj, okrem iného, s článkom 6 ods. 3 písm. a), článkom 6 ods. 4, článkom 8 ods. 1 a článkom 11 nariadenia Dublin III. Z týchto ustanovení vyplýva, že rešpektovanie rodinného života a konkrétnejšie zachovania jednoty rodiny je v zásade v najlepšom záujme dieťaťa.

90

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené úvahy je namieste odpovedať na piatu otázku tak, že článok 20 ods. 3 nariadenia Dublin III sa má vykladať v tom zmysle, že pokiaľ neexistuje dôkaz o opaku, toto ustanovenie stanovuje domnienku, podľa ktorej je v najlepšom záujme dieťaťa posudzovať jeho situáciu neoddeliteľne od situácie jeho rodičov.

91

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (prvá komora) rozhodol takto: