1

Svojím odvolaním sa spoločnosť Deza a. s. domáha zrušenia rozsudku Všeobecného súdu Európskej únie z 11. mája 2017, Deza/ECHA (T‑115/15, ďalej len „napadnutý rozsudok“, EU:T:2017:329), ktorým Všeobecný súd zamietol jej žalobu smerujúcu k zrušeniu rozhodnutia výkonného riaditeľa Európskej chemickej agentúry (ECHA) ED/108/2014 z 12. decembra 2014 o aktualizácii a doplnení existujúceho zápisu chemickej látky bis(2‑éthylhexyle)‑ftalát (ES č. 204‑211‑0, CAS č. 117‑81‑7) (ďalej len „DEHP“) na zozname látok (ďalej len „sporné rozhodnutie“) navrhovaných na zahrnutie do prílohy XIV nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1907/2006 z 18. decembra 2006 o registrácii, hodnotení, autorizácii a obmedzovaní chemikálií (REACH) a o zriadení Európskej chemickej agentúry, o zmene a doplnení smernice 1999/45/ES a o zrušení nariadenia Rady (EHS) č. 793/93 a nariadenia Komisie (ES) č. 1488/94, smernice Rady 76/769/EHS a smerníc Komisie 91/155/EHS, 93/67/EHS, 93/105/ES a 2000/21/ES (Ú. v. EÚ L 396, 2006, s. 1), zmeneného nariadením Komisie (EÚ) č. 895/2014 zo 14. augusta 2014 (Ú. v. EÚ L 244, 2014, s. 6) (ďalej len „nariadenie REACH“).

2

Článok 57 nariadenia REACH, nazvaný „Látky, ktoré sa zahrnú do prílohy XIV“, stanovuje:

„V súlade s postupom ustanoveným v článku 58 možno do prílohy XIV zahrnúť tieto látky:

3

Článok 59 nariadenia REACH, nazvaný „Identifikácia látok uvedených v článku 57“, stanovuje:

„1.   Postup stanovený v odsekoch 2 až 10 tohto článku sa uplatňuje na účely identifikácie látok, ktoré spĺňajú kritériá uvedené v článku 57, a stanovenia zoznamu látok navrhovaných na zahrnutie do prílohy XIV. …

…

3.   Každý členský štát môže pripraviť dokumentáciu podľa prílohy XV pre látky, ktoré podľa jeho názoru spĺňajú kritériá stanovené v článku 57 a zaslať ju [ECHA]…

…

7.   Ak [ECHA] vznesie alebo dostane pripomienky, postúpi dokumentáciu výboru členských štátov do 15 dní od uplynutia 60‑dňovej lehoty uvedenej v odseku 5.

8.   Ak do 30 dní od postúpenia výbor členských štátov dosiahne jednomyseľnú dohodu o identifikácii, [ECHA] danú látku zahrnie do zoznamu uvedeného v odseku 1. [ECHA] môže zahrnúť túto látku do svojich odporúčaní podľa článku 58 ods. 3.

9.   Ak výbor členských štátov nedosiahne jednomyseľnú dohodu, Komisia pripraví návrh rozhodnutia o identifikovaní látky do troch mesiacov od prijatia stanoviska výboru členských štátov. Konečné rozhodnutie o identifikovaní látky sa prijme v súlade s postupom uvedeným v článku 133 ods. 3.

10.   [ECHA] uverejní a aktualizuje zoznam uvedený v odseku 1 na svojej internetovej stránke bezodkladne po prijatí rozhodnutia o zahrnutí látky.“

4

Odvolateľka, Deza, ktorá je akciovou spoločnosťou založenou podľa českého práva, podniká v chemickom odvetví. Vyrába, uvádza na trh a používa najmä látku DEHP.

5

Rozhodnutím z 28. októbra 2008 zahrnul výkonný riaditeľ ECHA látku DEHP do „zoznamu navrhovaných látok“, t. j. zoznamu látok identifikovaných na účely ich zahrnutia do prílohy XIV nariadenia REACH.

6

V nadväznosti na prijatie nariadenia Komisie (EÚ) č. 143/2011 zo 17. februára 2011 (Ú. v. EÚ L 44, 2011, s. 2) bola látka DEHP zahrnutá do prílohy XIV nariadenia REACH.

7

Dňa 12. augusta 2013 podala odvolateľka žiadosť o autorizáciu na používanie látky DEHP a pripojila k nej súbor podrobných štúdií a dokumentov vrátane správy o chemickej bezpečnosti, analýzy náhradných riešení a socioekonomickej analýzy.

8

Dňa 26. augusta 2014 predložilo Dánske kráľovstvo štyri dokumentácie podľa prílohy XV tohto nariadenia jednak s návrhom, aby DEHP a ďalšie tri chemické látky, a to dibutyl‑ftalát (ďalej len „DBP“), benzyl‑butyl‑ftalát (ďalej len „BBP“) a diisobutyl‑ftalát (ďalej len „DIBP“), boli tiež identifikované ako látky s vlastnosťami endokrinných disruptorov s tým, že údajne existujú vedecké dôkazy o ich pravdepodobných závažných účinkoch na ľudské zdravie a tiež na životné prostredie, a jednak aby bol zoznam navrhovaných látok v tomto zmysle doplnený.

9

Pôvodný návrh Dánskeho kráľovstva bol predložený na pripomienkovanie zainteresovaných strán. Viaceré členské štáty a niekoľko neštátnych subjektov vrátane odvolateľky predložili pripomienky.

10

Počas preskúmavania týchto dokumentácií sa ukázalo, že pôvodný návrh Dánskeho kráľovstva nebude jednomyseľne schválený pre nesúhlas viacerých zástupcov členských štátov. Jedine identifikácia DEHP ako látky s vlastnosťami endokrinných disruptorov s možnými závažnými účinkami na životné prostredie nevyvolala nesúhlasný postoj členov výboru členských štátov.

11

Vzhľadom na tento výsledok Dánske kráľovstvo rozdelilo svoj pôvodný návrh na osem častí, a to:

12

Výboru členských štátov sa nepodarilo dosiahnuť jednomyseľnú dohodu v prípade častí pôvodného návrhu Dánskeho kráľovstva týkajúcich sa identifikácie látok DEHP, DBP, BBP a DIBP ako látok s vlastnosťami endokrinných disruptorov, v prípade ktorých údajne existujú vedecké dôkazy o ich možných závažných účinkoch na ľudské zdravie.

13

Tento výbor naproti tomu jednomyseľne schválil časť návrhu týkajúcu sa identifikácie DEHP ako látky s vlastnosťami endokrinných disruptorov, v prípade ktorej údajne existujú vedecké dôkazy o jej možných závažných účinkoch na životné prostredie.

14

Dňa 12. decembra 2014 vydal výkonný riaditeľ ECHA sporné rozhodnutie o aktualizácii a doplnení existujúceho zápisu látky DEHP na zozname navrhovaných látok a o identifikácii tejto látky ako látky s vlastnosťami endokrinných disruptorov, v prípade ktorej existujú vedecké dôkazy o možných závažných účinkoch na životné prostredie, ktoré vzbudzujú rovnakú úroveň obáv ako v prípade používania iných látok uvedených v nariadení REACH.

15

Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 5. marca 2015 podala Deza žalobu smerujúcu k zrušeniu sporného rozhodnutia.

16

Všeobecný súd napadnutým rozsudkom túto žalobu zamietol.

17

Odvolateľka navrhuje, aby Súdny dvor:

18

ECHA navrhuje, aby Súdny dvor:

19

Dánske kráľovstvo a Švédske kráľovstvo podporujú návrhy ECHA.

20

Svojím prvým odvolacím dôvodom, ktorý sa delí na tri časti, Deza poukazuje na to, že Všeobecný súd sa tým, že v bodoch 48 až 82, ako aj v bodoch 85 až 98 a 105 až 132 napadnutého rozsudku rozhodol, že ECHA má právomoc prijať sporné rozhodnutie a toto rozhodnutie bolo prijaté v rámci riadneho postupu, dopustil nesprávneho právneho posúdenia.

21

Odvolateľka tvrdí, že ECHA nedisponuje ani výslovnou ani implicitnou právomocou na doplnenie už existujúcej identifikácie DEHP. Zdôrazňuje, že Všeobecný súd uznal, že ani všeobecné právo Únie ani nariadenie REACH, a to konkrétne jeho článok 59 ods. 8, výslovne nepriznávajú agentúre takúto právomoc. Poukazuje na to, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď usúdil, že z článku 59 ods. 8 nariadenia REACH, ktorý sa týka postupu identifikácie látok uvedených v článku 57 tohto nariadenia, vyplýva, že ECHA disponuje implicitnou právomocou na doplnenie už existujúcej identifikácie.

22

Odvolateľka v tejto súvislosti tvrdí, že Všeobecný súd nezohľadnil rozsudky Súdneho dvora z 15. marca 2017, Polynt/ECHA (C‑323/15 P, EU:C:2017:207), ako aj z 15. marca 2017, Hitachi Chemical Europe a Polynt/ECHA (C‑324/15 P, EU:C:2017:208), z ktorých vyplýva, že pokiaľ bola chemická látka posúdená ako látka, ktorú možno zaradiť do zoznamu látok podliehajúcich autorizácii stanoveného v prílohe XIV nariadenia REACH, pretože spĺňa jedno z kritérií uvedených v bodoch a) až e) článku 57 tohto nariadenia, potom už nemôže byť zároveň identifikovaná ako látka spĺňajúca kritériá stanovené v písmene f) tohto článku.

23

Podľa spoločnosti Deza sa článok 57 písm. f) nariadenia REACH týka identifikácie látok, ktoré nemôžu byť identifikované na základe kritérií uvedených v článku 57 písm. a) až e) tohto nariadenia alebo ktoré neboli zatiaľ identifikované a zahrnuté do zoznamu navrhovaných látok na základe týchto kritérií. Takým však nemohol byť prípad látky DEHP, ktorá bola identifikovaná na základe článku 57 písm. c) uvedeného nariadenia šesť rokov pred prijatím sporného rozhodnutia.

24

Podľa odvolateľky sa Všeobecný súd dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v prípade ECHA uznal existenciu takejto implicitnej právomoci, hoci existencia implicitnej právomoci predstavuje odchýlku od zásady zverených právomocí zakotvenej v článku 13 ods. 2 ZEÚ, ktorú treba chápať reštriktívne a ktorej predpokladom je, aby uznaná implicitná právomoc bola nevyhnutná na dosiahnutie cieľa nariadenia REACH a konkrétnejšie na zabezpečenie jeho potrebného účinku. Tvrdí, že tým, že sa ECHA zverila takáto implicitná právomoc, boli právomoci tejto agentúry, tak ako sú vymedzené nariadením REACH, podstatným spôsobom rozšírené v rozpore so zásadou zverených právomocí.

25

Odvolateľka tiež tvrdí, že Všeobecný súd tým, že usúdil, že ECHA môže doplniť existujúcu identifikáciu látky DEHP, nesprávne uplatnil doktrínu vnútorných implicitných právomocí. Pripomína, že Všeobecný súd v bode 52 napadnutého rozsudku uviedol, že „je pravda, že slovné spojenie ‚[ECHA] danú látku zahrnie do zoznamu‘, uvedené v článku 59 ods. 8 nariadenia [REACH], sa na prvý pohľad týka situácie, keď je výboru členských štátov postúpená dokumentácia pripravená v súlade s prílohou XV tohto nariadenia, ktorá sa týka látky, ktorá mu zatiaľ nebola predložená“. Domnieva sa, že Všeobecný súd v bode 53 tohto rozsudku nesprávne rozhodol, „že z uvedeného nemožno vyvodiť, že výbor členských štátov má právomoc len na identifikáciu látok, ktoré ešte neboli zaradené do zoznamu navrhovaných látok“.

26

Odvolateľka tvrdí, že ak by bola uvedená implicitná právomoc agentúry nevyhnutná na zabezpečenie potrebného účinku nariadenia REACH, Súdny dvor by vo svojej judikatúre nevylúčil identifikáciu látky na základe článku 57 písm. f) tohto nariadenia, pričom táto látka bola už predtým identifikovaná podľa jedného z písmen a) až e) článku 57 uvedeného nariadenia.

27

Okrem toho odvolateľka tvrdí, že z článku 58 ods. 8 nariadenia REACH, ktorý Komisii a nie ECHA výslovne priznáva právomoc odstrániť z prílohy XIV tohto nariadenia látky, ktoré už nespĺňajú kritériá uvedené v jeho článku 57, vyplýva, že ak by normotvorca Únie v uvedenom nariadení zamýšľal stanoviť postup umožňujúci doplniť alebo zmeniť určitý zoznam látok a poveriť tým takú agentúru, akou je ECHA, urobil by to výslovne.

28

ECHA sa domnieva, že tvrdenie odvolateľky, podľa ktorého identifikácia podľa článku 57 písm. a) až e) nariadenia REACH bráni identifikácii podľa článku 57 písm. f) tohto nariadenia, je neprípustné, keďže nebolo uvedené v konaní pred Všeobecným súdom. Zastáva názor, že všetky predložené tvrdenia sú v každom prípade nedôvodné.

29

Dánske kráľovstvo, ako aj Švédske kráľovstvo sa domnievajú, že tvrdenia odvolateľky sú nedôvodné.

30

Pokiaľ ide o judikatúru Súdneho dvora, na ktorú poukazuje odvolateľka a ktorá je uvedená v bode 22 tohto rozsudku, treba najskôr pripomenúť, že sporné rozhodnutie bolo prijaté na základe článku 59 ods. 8 nariadenia REACH. V tejto súvislosti treba uviesť, že článok 59 nariadenia REACH opisuje postup identifikácie látok spĺňajúcich kritériá uvedené v článku 57 nariadenia REACH s cieľom ich zaradenia do zoznamu navrhovaných látok, ktorý slúži ako základ na vypracovanie prílohy XIV tohto nariadenia. Pokiaľ bola dotknutá látka zaradená do tejto prílohy XIV, už nemôže byť používaná alebo uvádzaná na trh, okrem prípadu, keď na základe článku 60 uvedeného nariadenia bola udelená autorizácia na konkrétne použitie.

31

Výklad rozsudkov z 15. marca 2017, Polynt/ECHA (C‑323/15 P, EU:C:2017:207), ako aj z 15. marca 2017, Hitachi Chemical Europe a Polynt/ECHA (C‑324/15 P, EU:C:2017:208), ktorý navrhuje odvolateľka, však vychádza z ich nesprávneho pochopenia. V bode 24 oboch uvedených rozsudkov Súdny dvor usúdil, že článok 57 písm. a) až c) nariadenia REACH sa vzťahuje predovšetkým na látky spĺňajúce kritériá klasifikácie v triede nebezpečnosti karcinogenita, mutagenita a reprodukčná toxicita, patriace do kategórie 1A alebo 1B, v súlade s oddielmi 3.5 až 3.7 prílohy I nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1272/2008 zo 16. decembra 2008 o klasifikácii, označovaní a balení látok a zmesí, o zmene, doplnení a zrušení smerníc 67/548/EHS a 1999/45/ES a o zmene a doplnení nariadenia (ES) č. 1907/2006 (Ú. v. EÚ L 353, 2008, s. 1). Tento článok 57 písm. d) a e) ďalej uvádza látky, ktoré sú perzistentné, bioakumulatívne a toxické, a látky, ktoré sú veľmi perzistentné a veľmi bioakumulatívne, v súlade s kritériami stanovenými v prílohe XIII nariadenia REACH. Tieto kritériá sa zakladajú na hodnotení nebezpečenstiev, ktoré predstavujú tieto látky. Napokon článok 57 písm. f) toho istého nariadenia sa týka všetkých ostatných látok, ktoré nespĺňajú žiadne z predchádzajúcich kritérií, ale „pri ktorých existujú vedecké dôkazy, že pravdepodobne majú závažné účinky na zdravie ľudí alebo životné prostredie, ktoré vzbudzujú rovnakú úroveň obáv ako látky vymenované v písmenách a) až e) a ktoré sú určené v každom prípade osobitne v súlade s postupom ustanoveným v článku 59“ (rozsudok z 15. marca 2017, Polynt/ECHA, C‑323/15 P, EU:C:2017:207, bod 24).

32

Súdny dvor spresnil, že článok 57 písm. f) stanovuje autonómny mechanizmus umožňujúci identifikovať látky, ktoré ešte neboli ako také označené podľa tohto ustanovenia, ako látky vzbudzujúce veľmi veľké obavy (rozsudky z 15. marca 2017, Polynt/ECHA, C‑323/15 P, EU:C:2017:207, bod 25, a z 15. marca 2017, Hitachi Chemical Europe a Polynt/ECHA, C‑324/15 P, EU:C:2017:208, bod 25). Ako Súdny dvor potvrdil v bode 29 oboch uvedených rozsudkov, do pôsobnosti článku 57 písm. f) nariadenia REACH patria výslovne endokrinné disruptory, hoci tento druh účinkov nepatrí do žiadnej z tried nebezpečnosti uvedenej v tejto prílohe.

33

V tomto ohľade Súdny dvor v bodoch 24 až 40 rozsudkov z 15. marca 2017, Polynt/ECHA (C‑323/15 P, EU:C:2017:207), ako aj z 15. marca 2017, Hitachi Chemical Europe a Polynt/ECHA (C‑324/15 P, EU:C:2017:208), uviedol, že identifikácia určitej látky na základe tohto ustanovenia predpokladá splnenie dvoch kumulatívnych podmienok, a to jednak aby bolo pravdepodobné, že dotknutá látka má závažné účinky na zdravie ľudí alebo životné prostredie, a jednak aby tieto účinky vzbudzovali rovnakú úroveň obáv ako látky vymenované v písmenách a) až e) článku 57 nariadenia REACH. Hoci Súdny dvor usúdil, že prvá podmienka vyžaduje analýzu nebezpečenstiev súvisiacich s vnútornými vlastnosťami dotknutej látky, neplatí to v prípade druhej podmienky. Na účely zistenia, či látka vzbudzuje „rovnakú úroveň obáv“ v zmysle článku 57 písm. f) nariadenia REACH, tak Súdny dvor usúdil, že nebolo potrebné obmedziť povahu obáv, ktoré možno zohľadniť, výlučne na nebezpečenstvá vyplývajúce z podstatných vlastností dotknutej látky.

34

Takisto na rozdiel od toho, čo tvrdí odvolateľka, a ako uviedol generálny advokát v bodoch 50 až 56 svojich návrhov, z rozsudkov z 15. marca 2017, Polynt/ECHA (C‑323/15 P, EU:C:2017:207), ako aj z 15. marca 2017, Hitachi Chemical Europe a Polynt/ECHA (C‑324/15 P, EU:C:2017:208), nevyplýva, že článok 57 písm. f) nariadenia REACH sa má vykladať v tom zmysle, že taká chemická látka, akou je DEHP, ktorá už bola zahrnutá do zoznamu navrhovaných látok z dôvodu nebezpečnej vlastnosti spĺňajúcej kritériá uvedené v článku 57 písm. c) tohto nariadenia, nemôže byť následne identifikovaná tiež podľa článku 57 písm. f) uvedeného nariadenia z dôvodu odlišnej podstatnej vlastnosti.

35

V bodoch 24 až 40 týchto rozsudkov Súdny dvor totiž uviedol kritériá, na základe ktorých môže byť určitá látka identifikovaná podľa jedného z písmen a) až f) článku 57 nariadenia REACH, bez toho, aby stanovil obmedzenia dôvodov, pre ktoré môže byť určitá látka zahrnutá do zoznamu navrhovaných látok. V dôsledku toho mohol Všeobecný súd bez toho, aby sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, usúdiť, že nie je vylúčené, že podstatné vlastnosti určitej látky môžu zodpovedať viacerým dôvodom stanoveným v článku 57 písm. a) až f) nariadenia REACH.

36

Tvrdenie odvolateľky týkajúce sa toho, že Všeobecný súd nesprávne uplatnil doktrínu implicitných právomocí, nemôže vôbec uspieť. Ako uviedol generálny advokát v bode 63 svojich návrhov, z bodu 54 napadnutého rozsudku vyplýva, že na účely uznania právomoci ECHA prijať sporné rozhodnutie Všeobecný súd dospel k záveru, že ani znenie článku 57 a článku 59 ods. 8 nariadenia REACH ani znenie žiadneho iného ustanovenia uvedeného nariadenia nezakazujú ECHA overiť, či má látka iné podstatné vlastnosti než tie, ktoré viedli k počiatočnému zahrnutiu tejto látky do zoznamu navrhovaných látok. Navyše v bode 55 napadnutého rozsudku Všeobecný súd uviedol, že identifikácia látky ako látky spĺňajúcej kritériá iného písmena článku 57 nariadenia REACH než písmena, ktoré bolo základom pre jej počiatočné zahrnutie do zoznamu navrhovaných látok, má z technického hľadiska formu doplnenia existujúceho zápisu. Podľa Všeobecného súdu tvrdenie ECHA, podľa ktorého má táto agentúra „implicitnú právomoc“ na doplnenie už existujúceho záznamu, treba chápať práve v tomto zmysle.

37

V prejednávanej veci v čase identifikácie DEHP podľa článku 57 písm. c) nariadenia REACH neboli dostupné informácie postačujúce na prijatie záveru, že škodlivé účinky látky na životné prostredie zodpovedali kritériám na identifikáciu podľa článku 57 písm. f) tohto nariadenia. Ako Všeobecný súd konštatoval v bodoch 57 a 58 napadnutého rozsudku, chemická látka má rôzne vlastnosti, ktoré môžu vyvolávať rôzne riziká.

38

V tejto súvislosti treba usúdiť, ako uviedol generálny advokát v bodoch 76 a 77 svojich návrhov, že popretie právomoci ECHA na doplnenie existujúcej identifikácie chemickej látky z dôvodu, že táto látka už bola identifikovaná, by viedlo k výsledku, ktorý je nesprávny a v rozpore s cieľmi nariadenia REACH. Takýto výklad tohto nariadenia by totiž viedol k zablokovaniu vedeckého hodnotenia uvedenej látky k okamihu jej pôvodnej identifikácie a bol by v rozpore so samotnou úlohou ECHA spočívajúcou v „posudzovaní nebezpečnosti látok“, ako stanovuje uvedené nariadenie, pričom na to, aby bolo toto posúdenie účinné a efektívne, je potrebné, aby mohlo byť vykonané aj po tom, čo sa uskutočnila pôvodná identifikácia, a to s cieľom umožniť jeho doplnenie o nové vedecké údaje.

39

Všeobecný súd tak bez toho, aby sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, mohol rozhodnúť, že ECHA má právomoc doplniť do existujúcich zápisov nachádzajúcich sa na zozname navrhovaných látok nové dôvody v zmysle článku 57 nariadenia REACH.

40

V dôsledku toho treba prvú časť prvého odvolacieho dôvodu zamietnuť.

41

Odvolateľka tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď usúdil, že postup prijímania sporného rozhodnutia bol zákonný, hoci Dánske kráľovstvo, ktoré predložilo dokumentáciu na účely zahrnutia štyroch chemických látok vrátane látky DEHP do zoznamu navrhovaných látok, nahradilo svoj pôvodný návrh novým návrhom, v ktorom bol zachovaný iba návrh na zahrnutie DEHP.

42

Pôvodný návrh, ktorý smeroval k doplneniu nariadenia REACH o novú identifikáciu štyroch látok vrátane DEHP na základe článku 57 písm. f) tohto nariadenia a o ktorom sa malo uskutočniť spoločné hlasovanie, bol nahradený novým návrhom predloženým v ôsmich častiach, ktoré sa týkali dodatočnej identifikácie chemických látok a v prípade ktorých sa malo uskutočniť samostatné hlasovanie.

43

Odvolateľka tvrdí, že v dôsledku tejto zmeny dánskeho návrhu bolo možné prijať sporné rozhodnutie. Domnieva sa totiž, že výbor členských štátov by na základe pôvodného návrhu nedospel k jednomyseľnej dohode. V tejto súvislosti pripomína, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora má totiž vada konania za následok zrušenie rozhodnutia alebo jeho časti len v prípade, ak sa preukáže, že pri neexistencii tejto vady by uvedené rozhodnutie mohlo mať iný obsah. Predmetný postup prijímania bol v rozpore s nariadením REACH a judikatúrou Súdneho dvora a Všeobecný súd sa dopustila nesprávneho právneho posúdenia, keď dospel k záveru, že o taký prípad nešlo.

44

ECHA a Dánske kráľovstvo sa domnievajú, že druhá časť prvého odvolacieho dôvodu nie je dôvodná.

45

V prvom rade treba uviesť – ako pripomenul Všeobecný súd v bode 85 napadnutého rozsudku –, že cieľom postupu identifikácie látok uvedených v článku 57 nariadenia REACH, stanoveného v článku 59 tohto nariadenia, je zabezpečiť, aby členské štáty a subjekty dotknuté týmto postupom mohli byť vypočuté pred vypracovaním rozhodnutia o zaradení látky do zoznamu navrhovaných látok. Navyše, ako Všeobecný súd uviedol v bode 86 tohto rozsudku, článok 59 nariadenia REACH nespresňuje, akým spôsobom sa má predkladať viacero návrhov na identifikáciu látky ako látky vzbudzujúcej veľmi veľké obavy v zmysle článku 57 tohto nariadenia.

46

Ako Všeobecný súd správne konštatoval v bode 86 napadnutého rozsudku, nariadenie REACH takisto neobsahuje žiadne ustanovenie, ktoré by členskému štátu počas postupu zakazovalo zmeniť alebo vziať späť jeden alebo viaceré svoje návrhy na zahrnutie látok, o ktorých sa domnieva, že zodpovedajú kritériám uvedeným v článku 57 tohto nariadenia.

47

Navyše tieto dva články nestanovujú nijakú povinnosť zoskupiť návrhy do jedného a toho istého dokumentu, ak sú tieto návrhy predkladané súčasne tým istým predkladateľom.

48

V prejednávanej veci, ako uviedol Všeobecný súd v bode 88 napadnutého rozsudku, Dánske kráľovstvo iba rozdelilo svoj pôvodný návrh na osem samostatných častí. Po tomto rozdelení nasledovalo čiastočné späťvzatie návrhov týkajúcich sa DBP, BBP a DIBP, a to v časti, v ktorej sa tieto návrhy týkali závažných účinkov na životné prostredie, zatiaľ čo návrh týkajúci sa DEHP bol zachovaný.

49

Pokiaľ ide o časť návrhu týkajúcu sa DEHP, treba uviesť, že Všeobecný súd v bode 89 napadnutého rozsudku konštatoval, že odvolateľka nepreukázala, v čom bol vecný obsah pôvodného návrhu Dánskeho kráľovstva odlišný od návrhu, o ktorom sa hlasovalo na zasadnutí výboru členských štátov, ktoré sa konalo v dňoch 8. až 11. decembra 2014.

50

Napokon Všeobecný súd v bodoch 93 a 94 napadnutého rozsudku konštatoval, že jednomyseľná dohoda výboru členských štátov o DEHP neobsahuje nijaké pochybenie, ktoré by bolo spôsobené tým, že by sa zakladala iba na „závažných účinkoch [tejto látky] na životné prostredie“, zatiaľ čo dôvody na jej identifikáciu, ktoré sa nachádzali v pôvodnom návrhu na identifikáciu a v dokumentácii predloženej v súlade s prílohou XV nariadenia REACH, sa týkali „závažných účinkov [uvedenej látky] na ľudské zdravie a životné prostredie“. Zo znenia článku 57 písm. f) tohto nariadenia totiž vyplýva, že vlastnosti, ktorých sa týka toto ustanovenie, sú tie, ktoré môžu mať závažné účinky buď na ľudské zdravie alebo na životné prostredie, pričom tieto kritériá sú alternatívne.

51

V dôsledku toho treba druhú časť prvého odvolacieho dôvodu zamietnuť.

52

Odvolateľka sa domnieva, že sporné rozhodnutie a postup, ktorý vykonala ECHA pred prijatím tohto rozhodnutia, sú v rozpore s právne záväzným postupom stanoveným Európskym parlamentom a Radou Európskej únie, a že v dôsledku toho sa Všeobecný súd dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď zamietol argumentáciu, ktorú v konaní pred ním odvolateľka v tejto súvislosti uplatnila.

53

Rozhodnutie Európskeho parlamentu a Rady č. 1386/2013/EÚ z 20. novembra 2013 o všeobecnom environmentálnom akčnom programe Únie do roku 2020 „Dobrý život v rámci možností našej planéty“ (Ú. v. EÚ L 354, 2013, s. 171) stanovuje, že „Únia vypracuje… harmonizované kritériá založené na riziku na identifikovanie látok s vlastnosťami narúšajúcimi endokrinný systém… vo všetkých… príslušných právnych predpisoch Únie“. Z tohto rozhodnutia vyplýva, že harmonizované vykonávacie kritériá vypracované Úniou s cieľom identifikácie látok s vlastnosťami narušujúcimi endokrinný systém treba uplatňovať vo všetkých predpisoch práva Únie vrátane nariadenia REACH. Komisii prináležalo tieto kritériá prijať. Odvolateľka v tejto súvislosti uvádza, že podľa článku 5 ods. 3 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 528/2012 z 22. mája 2012 o sprístupňovaní biocídnych výrobkov na trhu a ich používaní (Ú. v. EÚ L 167, 2012, s. 1) mala Komisia najneskôr do 13. decembra 2013 prijať akty týkajúce sa vymedzenia vedeckých kritérií na určenie vlastností narúšajúcich endokrinný systém. Rovnako mala Komisia najneskôr do 14. decembra 2013 predložiť návrh opatrení týkajúcich sa špecifických vedeckých kritérií na určovanie vlastností narúšajúcich endokrinný systém.

54

Odvolateľka tak tvrdí, že právomoc stanoviť kritériá na účely identifikácie nebezpečných látok prislúcha Komisii, ktorá ju nevykonala. ECHA preto v takejto situácii nedisponovala právomocou na to, aby sama stanovila tieto kritériá. Identifikácia DEHP na základe článku 57 písm. c) nariadenia REACH pri uplatnení vlastných ad hoc kritérií agentúry tak bola nezákonná.

55

Podľa odvolateľky Všeobecný súd nesprávne usúdil, že ECHA sa nedopustila zneužitia právomoci, keď sama stanovila svoje vlastné kritériá na identifikáciu, hoci určité normy práva Únie takúto právomoc tejto agentúre nepriznávajú.

56

ECHA, Dánske kráľovstvo a Švédske kráľovstvo odmietajú tvrdenia odvolateľky.

57

Pokiaľ ide o rozhodnutie č. 1386/2013, ako konštatoval generálny advokát v bodoch 100 a 101 svojich návrhov, Všeobecný súd bez toho, aby sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, v bodoch 120 a 121 napadnutého rozsudku v podstate usúdil, že toto rozhodnutie má programovú povahu, ktorá jasne vyplýva z výrazu použitého v druhej vete tretieho odseku bodu 50 prílohy tohto rozhodnutia, a to konkrétne že Únia „vypracuje“ harmonizované kritériá.

58

Pokiaľ ide o nariadenie č. 528/2012, Všeobecný súd v bode 109 napadnutého rozsudku správne uviedol, že týmto nariadením, ako vyplýva z jeho článku 2 ods. 3 písm. j), nie je dotknuté nariadenie REACH. Podobne ako rozhodnutie č. 1386/2013 tak ani nariadenie č. 528/2012 nemá za cieľ spochybniť uplatniteľnosť kritérií na identifikáciu endokrinných disruptorov, ktoré uvádza článok 57 nariadenia REACH a uplatňuje ECHA v rámci postupu stanoveného v článku 59 tohto nariadenia.

59

To isté platí, pokiaľ ide o bod 3.6.5 prílohy II nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1107/2009 z 21. októbra 2009 o uvádzaní prípravkov na ochranu rastlín na trh a o zrušení smerníc Rady 79/117/EHS a 91/414/EHS (Ú. v. EÚ L 309, 2009, s. 1). Ako uviedol generálny advokát v bode 103 svojich návrhov, Všeobecný súd v bodoch 117 a 118 napadnutého rozsudku správne konštatoval, že z tohto ustanovenia vyplýva, že overenie, či má látka vlastnosti endokrinného disruptora, ktoré môžu mať nepriaznivé účinky, je možné vykonať nielen „na základe posúdenia usmernení k testom schválených v [Únii] alebo na medzinárodnej úrovni“, ale aj na základe „iných dostupných údajov a informácií vrátane prehľadu vedeckej literatúry, ktoré preskúma [Európsky úrad pre bezpečnosť potravín]“.

60

Napokon Všeobecný súd bez toho, aby sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, usúdil, že plán Komisie na rok 2014 nie je právne záväzný.

61

Vzhľadom na absenciu harmonizovanej definície však nariadenie REACH zmocňuje ECHA, aby naďalej spravovala integrovaný systém kontroly chemických látok zahŕňajúci ich registráciu, hodnotenie, ako aj povoľovanie a prípadné obmedzenia ich použitia (rozsudok z 15. marca 2017, Hitachi Chemical Europe a Polynt/ECHA, C‑324/15 P, EU:C:2017:208, bod 20), ktorý musí na účely efektivity a účinnosti zahŕňať endokrinné disruptory.

62

Z uvedeného vyplýva, že tretiu časť prvého odvolacieho dôvodu treba zamietnuť, v dôsledku čoho treba zamietnuť prvý odvolací dôvod v celom rozsahu.

63

Svojím druhým odvolacím dôvodom odvolateľka poukazuje na to, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v bodoch 135 až 153 napadnutého rozsudku rozhodol, že sporné rozhodnutie nie je v rozpore so zásadou právnej istoty, hoci vo vzťahu k odvolateľke vytváralo nejasnú, nepresnú a nepredvídateľnú právnu situáciu.

64

Odvolateľka tvrdí, že aktuálna identifikácia DEHP v prílohe XIV nariadenia REACH na základe článku 57 písm. c) tohto nariadenia, doplnená o novú identifikáciu na základe článku 57 písm. f) uvedeného nariadenia, je problematická. V tejto súvislosti sa pýta, či budú stanovené nové lehoty na podanie žiadosti o autorizáciu látky DEHP, ktorá bola identifikovaná na základe článku 57 písm. f) nariadenia REACH, keďže lehota na podanie takejto žiadosti podľa platnej právnej úpravy uplynula 21. augusta 2013. Zamýšľa sa nad „osudom“ aktuálnej žiadosti o povolenie, ktorú podala v prípade látky DEHP na základe článku 57 písm. c) nariadenia REACH, a nad dopadom, pokiaľ ide o používanie látky DEHP v zdravotníckych pomôckach, na ktoré sa toto nariadenie vo všeobecnosti nevzťahuje, pričom na takéto používanie nie je podľa aktuálnych prepisov potrebná autorizácia v zmysle hlavy VII uvedeného nariadenia.

65

Všeobecný súd v bode 146 napadnutého rozsudku sám výslovne pripustil, že ak je príloha XIV nariadenia REACH doplnená o novú identifikáciu látky DEHP na základe článku 57 písm. f) tohto nariadenia, „žiadosť o autorizáciu [tejto látky identifikovanej podľa článku 57 písm. c) uvedeného nariadenia, ktorú podala odvolateľka, musí] byť upravená tak, aby sa táto zmena zohľadnila“, a „[odvolateľka bude musieť] zohľadniť túto zmenu prílohy XIV“ nariadenia REACH. Všeobecný súd však neuviedol spôsob, akým by sa mala uvedená „zmena“ vykonať, ani nedokázal na konkrétne ustanovenie nariadenia REACH alebo iný predpis upravujúci túto otázku.

66

ECHA spochybňuje argumentáciu odvolateľky.

67

Je potrebné uviesť, že Všeobecný súd v bodoch 133 až 153 napadnutého rozsudku preskúmal, či bolo sporné rozhodnutie v rozpore so zásadami predvídateľnosti, právnej istoty a ochrany legitímnej dôvery.

68

Všeobecný súd po tom, čo pripomenul, že zásady právnej istoty a ochrany legitímnej dôvery sú všeobecnými zásadami práva Únie, overil, či sporné rozhodnutie zodpovedá požiadavkám vyplývajúcim z týchto zásad.

69

V bodoch 135 a 137 napadnutého rozsudku tak uviedol, že z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že zásada právnej istoty vyžaduje najmä to, aby boli právne pravidlá jasné, presné a predvídateľné, pokiaľ ide o ich účinky, najmä keď môžu mať nepriaznivé dôsledky pre jednotlivcov a podniky, a že pokiaľ ide o zásadu ochrany legitímnej dôvery, Súdny dvor rozhodol, že nik sa nemôže dovolávať porušenia tejto zásady, pokiaľ mu správny orgán neposkytol konkrétne uistenia (pozri v tomto zmysle rozsudok z 20. decembra 2017, Global Starnet, C‑322/16, EU:C:2017:985, bod 46 a citovanú judikatúru).

70

Možnosť dovolávať sa zásady ochrany legitímnej dôvery má preto každý hospodársky subjekt, v ktorom vzbudila inštitúcia odôvodnené očakávania. Informácie, ktoré sú presné, neviažuce sa na splnenie žiadnej podmienky, súhlasné a ktoré pochádzajú z oprávnených a dôveryhodných zdrojov, sú bez ohľadu na formu oznámenia uisteniami, ktoré sú schopné vyvolať takéto očakávania (rozsudok zo 14. marca 2013, Agrargenossenschaft Neuzelle, C‑545/11, EU:C:2013:169, body 24 a 25, ako aj citovaná judikatúra).

71

Naproti tomu, pokiaľ je pozorný a obozretný hospodársky subjekt schopný predvídať prijatie opatrenia Únie spôsobilého ovplyvniť jeho záujmy, nemôže sa v prípade prijatia tohto opatrenia dovolávať zásady ochrany legitímnej dôvery (rozsudok zo 14. marca 2013, Agrargenossenschaft Neuzelle, C‑545/11, EU:C:2013:169, bod 26).

72

Všeobecný súd zisťoval, či v súlade s požiadavkami zásady právnej istoty boli v spornom rozhodnutí jasne uvedené právny základ, ako aj jeho právne účinky. Konštatoval, že toto rozhodnutie jasne uvádza článok 59 ods. 8 nariadenia REACH ako právny základ na jeho prijatie. Rovnako správne usúdil, že odvolateľka mohla jednoznačne poznať rozsah tohto rozhodnutia, keďže z neho jasne vyplývalo, že jeho účelom bolo doplniť existujúci záznam o látke DEHP na zozname navrhovaných látok o identifikáciu podľa článku 57 písm. f) nariadenia REACH.

73

Navyše z napadnutého rozsudku nevyplýva, že by sám Všeobecný súd vytvoril situáciu právnej neistoty. V nadväznosti na tento rozsudok bolo zaradenie látky DEHP potvrdené, pričom táto látka bude naďalej hodnotená v súlade s nariadením REACH.

74

Všeobecný súd tak správne usúdil, že odvolateľka neuviedla nijakú skutočnosť, na základe ktorej by bolo možné preukázať, že určitá inštitúcia alebo agentúra Únie jej priamo poskytla konkrétne uistenia. Všeobecný súd preto mohol dospieť k záveru, že sporné rozhodnutie bolo v rozpore so zásadami právnej istoty a ochrany legitímnej dôvery.

75

Za týchto podmienok treba druhý odvolací dôvod zamietnuť ako nedôvodný.

76

Svojím tretím odvolacím dôvodom odvolateľka tvrdí, že Všeobecný súd v bodoch 163 až 202 napadnutého rozsudku preskúmal sporné rozhodnutie bez toho, aby dodržal požiadavky týkajúce sa rozsahu súdneho preskúmania rozhodnutí inštitúcií a orgánov Únie, a okrem toho skreslil skutkové okolnosti a dôkazy, ktoré mu boli predložené.

77

Podľa odvolateľky, aj keď široká miera voľnej úvahy inštitúcií Únie, a to najmä na účely preskúmania komplexných vedeckých a technických skutočností, podlieha obmedzenému súdnemu preskúmaniu, uvedené súdne preskúmanie vyžaduje, aby boli inštitúcie Únie, autori predmetného aktu, schopné v konaní pred Súdnym dvorom preukázať, že tento akt bol prijatý „na základe skutočného výkonu ich voľnej úvahy“, čo predpokladá zohľadnenie všetkých relevantných skutočností a okolností situácie, ktoré mal tento akt upravovať.

78

Odvolateľka sa tiež domnieva, že Všeobecný súd skreslil dôkazy, keď usúdil, že štúdie, z ktorých vychádza dokumentácia vypracovaná v súlade s prílohou XV nariadenia REACH a týkajúca sa látky DEHP (ďalej len „podporný dokument“), predstavujú len časť z celkového počtu dôkazov, ktoré preskúmal výbor členských štátov. Tvrdí, že nijaká z vedeckých štúdií, ktoré boli vykonané na rybách po roku 2008, neuvádza, že by DEHP mala nepriaznivé účinky na ľudské zdravie a životné prostredie, čo je podľa Všeobecného súdu tiež podmienkou na to, aby bola táto látka identifikovaná na základe článku 57 písm. f) nariadenia REACH.

79

Odvolateľka navyše tvrdí, že podporný dokument sa zakladá na vedeckých štúdiách, ktoré boli vykonané na potkanoch a týkali sa účinkov látky DEHP nie na životné prostredie, ale na ľudské zdravie v prípade priameho vystavenia pôsobeniu látky DEHP, hoci malo ísť o „preukázanie“ účinkov tejto látky na životné prostredie. Takýto postup bol vedecky nesprávny. Všeobecný súd sa dopustil pochybenia, keď k tejto okolnosti v napadnutom rozsudku neprihliadol.

80

ECHA poukazuje na to, že tretí odvolací dôvod je nedôvodný a dôkazy boli preskúmané správne.

81

Všeobecný súd v bodoch 157 až 202 napadnutého rozsudku preskúmal dôkazy a vedecké štúdie, ktoré slúžili ako základ sporného rozhodnutia, a to v rámci rozsiahleho a dôkladného preskúmania, ktoré spĺňa požiadavky účinného súdneho preskúmania.

82

Po tom, čo pripomenul zásady stanovené judikatúrou, ktoré upravujú intenzitu súdneho preskúmania, pokiaľ ide o posudzovanie veľmi komplexných skutkových okolností vedeckej a technickej povahy, odkázal na súbor vedeckých štúdií na rybách a potkanoch, ktoré boli súčasťou podporného dokumentu.

83

Všeobecný súd výslovne odkázal najmä na závery viacerých štúdií vykonaných na rybách, ktoré sa týkali narušenia ich endokrinného systému v nadväznosti na vystavenie pôsobeniu látky DEHP.

84

V bode 166 napadnutého rozsudku však Všeobecný súd konštatoval, že „ako vyplýva z bodu 5.1.6 podporného dokumentu, na základe celkového posúdenia časti použitých štúdií je veľmi pravdepodobné, že estrogénny mechanizmus účinku DEHP má nepriaznivé účinky na pohlavné a reprodukčné fenotypové vlastnosti u samcov a samíc rýb. Táto skutočnosť a účinky látky DEHP, ktoré boli pozorované v štúdiách na potkanoch a ktoré uvádza kapitola 4 podporného dokumentu, stačí na vyvodenie záveru, že DEHP môže mať nepriaznivé účinky na životné prostredie“.

85

Zdá sa pritom, že zo spisu, ktorým disponuje Súdny dvor, vyplýva, že účelom štúdií na potkanoch bolo preukázať účinky DEHP na ľudské zdravie a nie na životné prostredie.

86

Z toho vyplýva, že Všeobecný súd skreslil dôkazy, keď odkázal na štúdie na potkanoch, ktoré sa týkali účinkov látky DEHP na ľudské zdravie v prípade priameho vystavenia pôsobeniu látky DEHP, aby z toho vyvodil, že táto látka má účinky na životné prostredie.

87

Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora však vyplýva, že ak odôvodnenie rozhodnutia Všeobecného súdu vykazuje porušenie práva Únie, ale jeho výroková časť sa napriek tomu zdá byť dôvodná z iných právnych dôvodov, nemá takéto porušenie za následok zrušenie tohto rozhodnutia a je potrebné nahradiť odôvodnenie (rozsudok z 26. januára 2017, Mamoli Robinetteria/Komisia, C‑619/13 P, EU:C:2017:50, bod 107 a citovaná judikatúra).

88

Hoci Všeobecný súd v bode 166 napadnutého rozsudku nesprávne odkázal na štúdie na potkanoch, v tomto bode takisto odkázal na štúdie na rybách, ktoré preukazujú účinky látky DEHP na životné prostredie. Posúdenie vykonané Všeobecným súd v súvislosti s veľkým množstvom štúdií na rybách a účinkami látky DEHP na endokrinný systém stačilo na odôvodnenie toho, aby Všeobecný súd zamietol žalobný dôvod založený na nedostatku vedeckých dôkazov.

89

Vzhľadom na tieto úvahy treba tretí odvolací dôvod zamietnuť ako neúčinný.

90

Odvolateľka tvrdí, že Všeobecný súd porušil základné práva a zásady zakotvené v Európskom dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podpísanom v Ríme 4. novembra 1950 (ďalej len „EDĽP“), a v Charte základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“). Všeobecný súd tým, že nesprávne vyložil a uplatnil právo Únie, takisto porušil práva odvolateľky a zásady zakotvené v EDĽP a Charte, a to najmä právo na spravodlivý proces stanovené v článku 6 EDĽP a v článku 47 Charty, právo užívať svoj majetok v súlade s článkom 1 Dodatkového protokolu č. 1 k EDĽP a článkom 17 Charty, ako aj zásadu právnej istoty.

91

ECHA spochybňuje argumentáciu odvolateľky.

92

Treba predovšetkým konštatovať, že tento odvolací dôvod zjavne neobsahuje nijaké odôvodnenie a spresnenie, keďže len abstraktne uvádza právne normy, ktoré údajne porušil Všeobecný súd, pričom sa v ňom nenachádza nijaká argumentácia.

93

Z článku 256 ZFEÚ a článku 58 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, ako aj z článku 168 ods. 1 písm. d) a článku 169 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora pritom vyplýva, že v odvolaní musia byť presne uvedené napádané časti rozsudku, ktorého zrušenie sa navrhuje, ako aj právne tvrdenia, ktoré osobitným spôsobom podporujú tento návrh (rozsudok zo 4. júla 2000, Bergaderm a Goupil/Komisia, C‑352/98 P, EU:C:2000:361, bod 34).

94

Navyše z ustálenej judikatúry vyplýva, že časti odvolania, ktoré neobsahujú nijakú argumentáciu osobitne smerujúcu k identifikácii nesprávneho právneho posúdenia, ktorým sa vyznačuje napadnutý rozsudok, nezodpovedajú tejto požiadavke a treba ich zamietnuť ako zjavne neprípustné (uznesenie z 24. novembra 2016, Petraitis/Komisia, C‑137/16 P, neuverejnené, EU:C:2016:904, bod 17).

95

Z uvedeného vyplýva, že štvrtý odvolací dôvod treba zamietnuť ako neprípustný, v dôsledku čoho treba zamietnuť odvolanie v celom rozsahu.

96

Podľa článku 184 ods. 2 rokovacieho poriadku ak odvolanie nie je dôvodné, Súdny dvor rozhodne aj o trovách konania. Podľa článku 138 ods. 1 toho istého rokovacieho poriadku uplatniteľného na konanie o odvolaní na základe jeho článku 184 ods. 1 je účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.

97

Podľa článku 140 ods. 1 toho istého poriadku členské štáty, ktoré vstúpili do konania, znášajú svoje vlastné trovy konania.

98

Keďže ECHA navrhla uložiť spoločnosti Deza povinnosť nahradiť trovy konania a Deza nemala úspech vo svojich dôvodoch, je opodstatnené uložiť jej povinnosť nahradiť trovy konania.

99

Dánske kráľovstvo a Švédske kráľovstvo znášajú svoje vlastné trovy konania.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (prvá komora) rozhodol takto: