1.

Návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý je predmetom týchto návrhov, sa týka výkladu článku 3 ods. 1 nariadenia (EÚ) č. 604/2013 ( 2 ) (ďalej len „nariadenie Dublin III“), článkov 9 a 10 smernice 2011/95/EÚ ( 3 ), ako aj článku 46 ods. 3 smernice 2013/32 ( 4 ). Tento návrh bol predložený v rámci sporu medzi pánom Bahtiyarom Fathim a Predsedatel na Dăržavna agencija za bežancite (národná agentúra pre utečencov, Bulharsko, ďalej len „DAB“) vo veci rozhodnutia, ktorým DAB zamietla žiadosť o medzinárodnú ochranu podanú pánom Fathim.

2.

Pán Fathi, iránsky štátny príslušník kurdského pôvodu, narodený 20. septembra 1981 v Marivane v Iránskej islamskej republike, podal 1. marca 2016 žiadosť o medzinárodnú ochranu na DAB, odôvodnenú tým, že bol obeťou prenasledovania zo strany iránskych orgánov z náboženských dôvodov. Podľa jeho vlastných slov v období od konca roka 2008 do začiatku roka 2009 konvertoval na kresťanskú vieru v Iráne. Vlastnil nezákonnú parabolickú anténu, ktorú používal na príjem zakázaného kresťanského kanálu Nejat TV, a tiež sa raz telefonicky zúčastnil na vysielaní tohto televízneho kanála. V septembri 2009 bol zadržaný počas dvoch dní iránskou tajnou službou a vypočúvaný v súvislosti s jeho účasťou na televíznom vysielaní v priamom prenose. Počas svojho pobytu vo väzení bol nútený pripustiť, že konvertoval na kresťanskú vieru. V roku 2006 odišiel do Anglicka. V júni 2012 nezákonne prešiel z Iránu do Iraku, kde ostal do konca roka 2015 a pobýval tam ako žiadateľ o azyl. Počas svojho pobytu sa obrátil na Úrad vysokého komisára Organizácie Spojených národov pre utečencov (UNHCR), ale keďže nemal doklad totožnosti, nebol predmetom nijakého rozhodnutia zo strany tohto orgánu. Pokiaľ ide o jeho prestúpenie na kresťanstvo, navrhovateľ tvrdil, že sa jednalo o dlhý proces, ktorý bol výsledkom stretnutí s kresťanmi v Anglicku a pozerania kresťanskej televízie, a že bol pokrstený medzi koncom roka 2008 a roka 2009, konkrétne v máji, v domácom kostole v Teheráne. Uviedol, že udržiaval vzťahy s inými kresťanmi v Iráne počas „stretnutí“ v Teheráne, ktoré združovali približne desať osôb. Definuje sa ako „bežný kresťan s tendenciou k protestantizmu“. Po svojom zatknutí iránskymi orgánmi pokračoval v udržiavaní kontaktov s kresťanmi. Z dôvodu nedostatku finančných prostriedkov opustil Irán až v roku 2012. Po jeho odchode ho údajne hľadali tajné služby a povedali jeho otcovi, že ho jednoducho chceli vypočuť a že nebude mať nijaký problém, ak by sa vrátil. Pri osobnom pohovore pred bulharským orgánom pán Fathi predložil list TV Nejat z 29. novembra 2012 ( 5 ).

3.

Žiadosť pána Fathiho bola zamietnutá rozhodnutím riaditeľa DAB z 20. júna 2016 (ďalej len „rozhodnutie DAB“). V tomto rozhodnutí sa vyhlásenia pána Fathiho posúdili ako obsahujúce významne rozpory a celé jeho rozprávanie ako nepravdepodobné. Dokument pochádzajúci z Nejat TV z 29. novembra 2012 bol preto zamietnutý ako nepravý. Riaditeľ DAB konkrétne zohľadnil skutočnosť, že od svojho zatknutia v roku 2009 až do odchodu z Iránu v roku 2012 pán Fathi nebol predmetom žiadneho prenasledovania. Rozhodnutie DAB konštatovalo neexistenciu podmienok odôvodňujúcich priznanie postavenia utečenca podľa § 8 Zakon za ubežišteto i bežancite (zákon o azyle a utečencoch, ďalej len „ZUB“) alebo humanitárneho statusu v súlade s § 9 ZUB ( 6 ).

4.

Pán Fathi podal žalobu proti rozhodnutiu DAB na vnútroštátny súd, ktorý rozhodol prerušiť konanie a podať Súdnemu dvoru návrh na začatie prejudiciálneho konania o týchto otázkach:

5.

Maďarská, poľská vláda, vláda Spojeného kráľovstva, ako aj Európska komisia predložili Súdnemu dvoru písomné pripomienky v súlade s článkom 23 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie.

6.

Svojimi prvými dvoma prejudiciálnymi otázkami, ktoré je potrebné preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta Súdneho dvora, či orgány členského štátu môžu vecne posúdiť žiadosť o medzinárodnú ochranu v zmysle článku 2 písm. b) nariadenia Dublin III bez toho, aby sa predtým prijalo výslovné rozhodnutie, na základe kritérií stanovených týmto nariadením, o zodpovednosti uvedeného členského štátu vykonať takéto posúdenie.

7.

Článok 3 ods. 1 nariadenia Dublin III stanovuje, že „členské štáty posúdia každú žiadosť o medzinárodnú ochranu, ktorú podá štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti na území ktoréhokoľvek z nich… Žiadosť posúdi jeden členský štát, a to ten, ktorý je podľa kritérií stanovených v kapitole III označený ako zodpovedný“.

8.

§ 67a ods. 2 body 1, 2 a 3 ZUB, v znení platnom v čase podania žiadosti pána Fathiho, stanovuje, že konanie na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu je začaté „1. rozhodnutím orgánu, pred ktorým sa uskutočňujú pohovory, ak existujú údaje stanovujúce zodpovednosť za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu iného členského štátu; 2. na návrh ministerstva vnútra a štátnej agentúry ‚Národnej bezpečnosti‘ týkajúci sa nelegálneho pobytu cudzinca na území Bulharskej republiky; 3. na základe žiadosti o prevzatie alebo prijatie späť cudzinca…“. ( 7 )

9.

Vnútroštátny súd spresňuje, že v prípade pána Fathiho neexistoval nijaký z dôvodov stanovených v § 67a ods. 2 ZUB, a že z tohto dôvodu nebol začatý proces určovania členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti, a že nebolo prijaté nijaké rozhodnutie stanovujúce zodpovednosť bulharského štátu v zmysle článku 3 ods. 1 nariadenia Dublin III.

10.

Tento súd sa pýta, či uvedené nariadenie sa vzťahuje len na konania o odovzdaní žiadateľov o medzinárodnú ochranu alebo či ukladá v každom prípade štátu, ktorý posudzuje žiadosť, spresniť formálnym rozhodnutím, na základe akých kritérií sa považuje za zodpovedný za vykonanie takéhoto posúdenia.

11.

Podľa uvedeného súdu v prípade neexistencie takéhoto rozhodnutia nebude otázka, či sa na žiadosť o medzinárodnú ochranu vzťahuje nariadenie Dublin III, vyriešená.

12.

Na úvod uvádzam, že tento záver je podľa môjho názoru nesprávny. Podľa článku 1 nariadenia Dublin III toto nariadenie „stanovuje kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanú v jednom z členských štátov štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti“. V súlade s článkom 2 písm. b) tohto nariadenia „žiadosť o medzinárodnú ochranu“ je na účely uplatňovania tohto nariadenia „žiadosť o medzinárodnú ochranu v zmysle článku 2 [písm.] h) smernice 2011/95“, teda podľa tohto posledného uvedeného ustanovenia „požiadavk[ou] predložen[ou] štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátneho občianstva o ochranu od členského štátu, o ktorých sa predpokladá, že požadujú postavenie utečenca alebo doplnkovú ochranu, a ktorí výslovne nepožadujú iný druh ochrany mimo rozsahu tejto smernice, o ktorú možno požiadať osobitne“.

13.

Vnútroštátny súd však spresňuje, že žiadosť pána Fathiho, ktorú DAB zamietla, treba považovať za žiadosť o priznanie postavenia utečenca v zmysle článku 1 časti A dohovoru o právnom postavení utečencov podpísanom v Ženeve 28. júla 1951, ktorý nadobudol platnosť 22. apríla 1954 (ďalej len „Ženevský dohovor“) ( 8 ), alebo humanitárneho štatútu na základe § 9 ZUB, ktorý zodpovedá štatútu priznanému doplnkovou ochranou podľa smernice 2011/95.

14.

Táto žiadosť teda spadá pod definíciu uvedenú v článku 2 písm. h) smernice 2011/95, a v dôsledku toho do článku 2 písm. b) nariadenia Dublin III. Preto táto žiadosť, ktorá bola podaná štátnym príslušníkom tretej krajiny v Bulharsku, spadá do predmetu a rozsahu pôsobnosti tohto nariadenia, ako ich vymedzuje jeho článok 1. Otázka, či členský štát, ktorý posudzuje žiadosť vo veci samej, uplatnil alebo neuplatnil kritériá stanovené uvedeným nariadením na určenie svojej vlastnej zodpovednosti za toto posúdenie, nie je na tieto účely relevantná.

15.

Rovnako je potrebné zamietnuť výklad navrhovaný vnútroštátnym súdom, podľa ktorého sa nariadenie Dublin III uplatňuje iba vtedy, ak sa zvažuje odovzdanie žiadateľa do iného členského štátu. Ako z jeho predmetu, tak aj z jeho ustanovení vyplýva, že uvedené nariadenie sa uplatní vtedy, keď sa podá žiadosť o medzinárodnú ochranu v jednom z členských štátov, a to bez ohľadu na to, či sa už v štádiu predloženia takejto žiadosti mohol viac ako jeden členský štát považovať za zodpovedný za jej posúdenie. ( 9 )

16.

S prihliadnutím na vyššie uvedené treba pripomenúť, že nariadenie Dublin III má podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora za cieľ stanoviť jasnú a uplatniteľnú metódu založenú na objektívnych a spravodlivých kritériách ako pre členské štáty, tak aj pre dotknuté osoby, umožňujúcu rýchle určenie zodpovedného členského štátu, aby bol zaručený efektívny prístup ku konaniam o udelení medzinárodnej ochrany a aby nebol ohrozený cieľ rýchleho vybavovania žiadostí o medzinárodnú ochranu, zaručujúc, ako sa uvádza v odôvodnení 19 uvedeného nariadenia, účinný prostriedok nápravy zavedený uvedeným nariadením voči rozhodnutiam o odovzdaní. ( 10 ) Systém zavedený nariadením Dublin III spočíva na zásade uvedenej v článku 3 ods. 1, podľa ktorého iba jeden členský štát má právomoc na posúdenie potrieb medzinárodnej ochrany žiadateľa, a to napriek skutočnosti, že táto osoba podala žiadosť vo viacerých členských štátoch, pričom cieľom tohto pravidla je podporovať efektívnosť systému a súčasne odrádzať od „forum shopping“ zo strany žiadateľov o medzinárodnú ochranu a ich sekundárnych odovzdávaní v rámci Únie.

17.

Kapitola VI nariadenia Dublin III stanovuje postupy na prevzatie a prijatie späť v prípade, ak sa členský štát uskutočňujúci proces určovania zodpovedného členského štátu domnieva, že iný členský štát má právomoc na posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu na základe kritérií stanovených v tomto nariadení. V prípade, že sú aktivované tieto postupy a po tom, čo dožiadaný členský štát implicitne alebo výslovne súhlasil s prevzatím alebo prijatím späť žiadateľa, ( 11 ) žiadateľ dostane oznámenie rozhodnutia o odovzdaní do tohto členského štátu, ktoré bude môcť napadnúť podľa článku 27 nariadenia Dublin III.

18.

Naopak, toto nariadenie nestanovuje nijaký osobitný postup pre prípad, keď členský štát uskutočňujúci proces určenia zodpovedného členského štátu dospeje k záveru, že na základe kritérií stanovených uvedeným nariadením má sám právomoc posúdiť žiadosť o medzinárodnú ochranu. Aj keď z práva na informácie podľa článku 4 nariadenia Dublin III pre žiadateľa vyplýva, že musí v každom prípade dostať oznámenie členského štátu, ktorý posúdi jeho žiadosť po tom, ako bol tento štát stanovený, ako aj o dôvodoch, ktoré viedli k takémuto ustanoveniu, ( 12 ) toto nariadenie však naopak neukladá členskému štátu, ktorý pristúpil k takémuto určeniu, prijať a oznámiť žiadateľovi formálne rozhodnutie v prípade, že kritériá podľa nariadenia Dublin III ho uvádzajú ako zodpovedný členský štát.

19.

Je však potrebné zdôrazniť, že len uplatnením záväzných a hierarchických kritérií stanovených v článkoch 8 až 15 nariadenia Dublin III alebo kritéria o závislých osobách, ako sa uvádza v článku 16 tohto nariadenia, alebo ešte aktiváciou ustanovenia o práve vlastného uváženia stanoveného v článku 17 daného nariadenia, ( 13 ) môže členský štát stanoviť svoju vlastnú právomoc posúdiť žiadosť o medzinárodnú ochranu v zmysle článku 2 písm. b) tohto istého nariadenia, ktorá mu bola predložená. Posúdenie takejto žiadosti vo veci samej teda vždy vyžaduje predchádzajúce stanovisko členského štátu, ktorý vykonal toto posúdenie, pokiaľ ide o dôvody prevzatia žiadateľa.

20.

Vnútroštátny súd vysvetľuje chýbajúce oficiálne stanovisko bulharských orgánov, pokiaľ ide o zodpovednosť Bulharskej republiky za posúdenie žiadosti pána Fathiho, obsahom § 67a ZUB, ktorý stanovuje začatie konania o určenie zodpovedného členského štátu, až keď existujú dôkazy o tom, že iný členský štát by mohol byť považovaný za zodpovedný na základe nariadenia Dublin III. Z uznesenia vnútroštátneho súdu tak žiadnym spôsobom nevyplýva, že bulharské orgány nestanovili svoju právomoc na základe kritérií stanovených nariadením Dublin III, po vylúčení zodpovednosti iného členského štátu, keďže neexistujú dôkazy, ktoré svedčia v tomto zmysle. ( 14 ) Ani z návrhu na začatie prejudiciálneho konania nevyplýva, že pán Fathi nebol informovaný o tom, že jeho žiadosť o medzinárodnú ochranu bude posudzovaná bulharskými orgánmi, a už vôbec nie, že by podal akúkoľvek námietku proti takejto právomoci.

21.

Okrem toho vnútroštátny súd vylučuje, že by sa malo uplatniť ustanovenie o práve vlastného uváženia podľa článku 17 ods. 1 nariadenia Dublin III, pričom zdôrazňuje, že nie sú známe dôvody, na základe ktorých bola Bulharská republika určená ako zodpovedný členský štát. Preto Súdny dvor nežiada o výklad tohto článku.

22.

Za týchto okolností a bez potreby ďalšej analýzy sa vzhľadom na predchádzajúce úvahy domnievam, že na prvú a druhú prejudiciálnu otázku, ktoré položil Administrativen săd Sofija‑grad (Správny súd Sofia, Bulharsko), posudzované spoločne, treba odpovedať v tom zmysle, že členský štát, ktorý posúdil žiadosť o medzinárodnú ochranu vo veci samej, ktorá mu je predložená, nie je povinný najprv prijať formálne rozhodnutie, v ktorom uznáva svoju zodpovednosť podľa nariadenia Dublin III, na to, aby pristúpil k takému posúdeniu. Tento členský štát však musí podľa článku 4 ods. 1 tohto nariadenia informovať žiadateľa spôsobmi uvedenými v odseku 2 tohto článku o skutočnosti, že jeho žiadosť bude posúdená príslušnými orgánmi daného členského štátu, ako aj o dôvodoch, ktoré ho viedli k rozhodnutiu o stanovení jeho zodpovednosti podľa tohto nariadenia.

23.

Pokiaľ ide o článok 17 ods. 1 nariadenia Dublin III, ku ktorému dotknuté osoby, ktoré predložili Súdnemu dvoru písomné pripomienky, zaujali stanovisko, aj napriek skutočnosti, že jeho výklad nebol požadovaný vnútroštátnym súdom, uvediem iba niekoľko úvah pre prípad, že sa Súdny dvor rozhodne v tejto súvislosti vyjadriť.

24.

Uvedený článok s názvom „[U]stanovenia o práve vlastného uváženia“ stanovuje vo svojom odseku 1 prvom pododseku, že „odchylne od článku 3 ods. 1 môže každý členský štát rozhodnúť, že posúdi žiadosť o medzinárodnú ochranu, ktorú mu podal štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti, dokonca aj keď mu podľa kritérií stanovených v tomto nariadení neprislúcha zodpovednosť za takéto posúdenie“. Druhý pododsek toho istého odseku spresňuje, že „členský štát, ktorý sa rozhodne posúdiť žiadosť o medzinárodnú ochranu podľa tohto odseku, sa stane zodpovedným členským štátom a prevezme záväzky súvisiace s takouto zodpovednosťou. V príslušných prípadoch informuje prostredníctvom elektronickej komunikačnej siete ‚DubliNet‘ vytvorenej na základe článku 18 nariadenia [č. 1560/2003] členský štát, ktorý bol predtým zodpovedný, členský štát, ktorý uskutočňuje proces určenia zodpovedného členského štátu alebo členský štát, ktorý bol dožiadaný, aby prevzal žiadateľa, alebo ho prijal späť“. Tretí pododsek stanovuje, že „členský štát, ktorý sa v súlade s týmto odsekom stáva zodpovedným, túto skutočnosť bezodkladne uvedie v systéme Eurodac v súlade s nariadením č. 603/2013 ( 15 ) doplnením dátumu, kedy bolo prijaté rozhodnutie posúdiť žiadosť“.

25.

Článok 17 ods. 1 nariadenia Dublin III uvádza doložku suverenity, ktorá už bola obsiahnutá v článku 3 ods. 2 nariadenia č. 343/2003 (ďalej len „nariadenie Dublin II“) ( 16 ) a ktorej základ spočíva v uznaní poskytnutia medzinárodnej ochrany ako výsady štátu. Ako humanitárna doložka uvedená v článku 15 nariadenia Dublin II, ktorá je v súčasnosti obsiahnutá v článku 17 ods. 2 nariadenia Dublin III, doložka suverenity zavádza do systému stanoveného týmto nariadením dôležitý prvok flexibility udeľujúci každému členskému štátu rozhodujúcemu o žiadosti o medzinárodnú ochranu možnosť odchýliť sa od zásady, podľa ktorej je členský štát, určený na základe objektívnych kritérií stanovených uvedeným nariadením, zodpovedný za posúdenie tejto žiadosti.

26.

Napriek tomu, že uplatnenie takejto možnosti prevzatia nie je predmetom žiadnej osobitnej podmienky, ( 17 ) a že keďže doložka suverenity môže byť v zásade aktivovaná v závislosti od úvah akéhokoľvek druhu, ( 18 ) jej použitie bolo obhajované predovšetkým z humanitárnych dôvodov a ako poistka proti nefunkčnosti dublinského systému, ktorý by mohol viesť k porušovaniu základných práv žiadateľov o medzinárodnú ochranu. V tejto súvislosti Súdny dvor pripustil, najmä v nadväznosti na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) z 21. januára 2011 vo veci M.S.S. v. Belgicko a Grécko ( 19 ), že napriek jej diskrečnej povahe a širokému rozsahu voľnej úvahy, ktorú priznáva členským štátom, ( 20 ) doložka suverenity môže za určitých okolností, najmä aby nezhoršila situáciu porušenia základných práv žiadateľa, znamenať pre členské štáty nielen možnosť prevzatia žiadateľa, ale skutočnú povinnosť. ( 21 )

27.

Súdny dvor tiež spresnil, pokiaľ ide o článok 3 ods. 2 nariadenia Dublin II, že priznáva členským štátom voľnú úvahu, ktorá je neoddeliteľnou súčasťou spoločného európskeho azylového systému stanoveného v Zmluve o FEÚ a vytvoreného normotvorcom Únie, a že túto právomoc musia členské štáty vykonávať pri dodržiavaní ostatných ustanovení uvedeného nariadenia a ustanovení Charty. ( 22 ) Z toho vyplýva, že napriek tomu – na rozdiel od toho, čo uvádza Komisia vo svojom návrhu reformy nariadenia Dublin II (ďalej len „návrh nariadenia Dublin III“) ( 23 ) – súhlas žiadateľa nie je potrebný, aby sa aktivovala doložka suverenity, ( 24 ) toto ustanovenie sa v každom prípade nemôže uplatniť v rozpore so základnými právami žiadateľa. ( 25 ) Preto nesúhlasím s názorom uvedeným maďarskou vládou v jej písomných pripomienkach, podľa ktorého možnosť prevzatia uznaná v článku 17 ods. 1 nariadenia Dublin III spadá do voľnej úvahy členských štátov a mala by byť úplne vyňatá z akéhokoľvek súdneho preskúmania.

28.

S prihliadnutím na vyššie uvedené chcem poukázať na to, že znenie článku 17 ods. 1 prvého pododseku nariadenia Dublin III, ktorý vo zvyšku preberá takmer doslovne ( 26 ) znenie článku 3 ods. 2 prvej vety nariadenia Dublin II, sa odlišuje od posledného uvedeného v tom, že používa pojem „sa môže rozhodnúť, že posúdi“ namiesto „môže posúdiť“. Tento vývoj v znení doložky suverenity je uvedený na začiatku článku 17 ods. 1 druhého pododseku nariadenia Dublin III, ktorý uvádza, že „Členský štát, ktorý sa rozhodne posúdiť žiadosť o medzinárodnú ochranu podľa tohto odseku, sa stane zodpovedným členským štátom“. ( 27 ) Okrem toho článok 17 ods. 1 tretí pododsek nariadenia Dublin III, ktorý nemá ekvivalent v článku 3 ods. 2 nariadenia Dublin II, uvádza, že členský štát, ktorý pristúpil k prevzatiu žiadosti o medzinárodnú ochranu, uvedie v systéme Eurodac v súlade s nariadením č. 603/2013 dátum, kedy bolo prijaté rozhodnutie posúdiť žiadosť.

29.

Tieto zmeny podľa môjho názoru vyjadrujú zámer normotvorcu formalizovať proces využitia doložky suverenity a objasniť podmienky jej aktivácie, ako to okrem iného vyplýva z návrhu nariadenia Dublin III, ( 28 ) čo sa vysvetľuje tiež požiadavkou zabrániť tomu, aby výkon možnosti prevzatia členským štátom nezahŕňal viaceré postupy preskúmania a nakoniec predstavoval faktor neefektívnosti systému.

30.

Na základe vyššie uvedených úvah sa skôr prikláňam k názoru, že použitie doložky suverenity obsiahnutej v článku 17 ods. 1 nariadenia Dublin III vyžaduje od členského štátu, ktorý má záujem ju uplatniť, aby prijal formálne rozhodnutie v tomto zmysle.

31.

V každom prípade v súlade so záverom, ku ktorému som dospel v bode 22 vyššie, sa domnievam, že v tejto veci podľa článku 4 ods. 1 nariadenia Dublin III má žiadateľ právo byť informovaný o prevzatí jeho žiadosti o medzinárodnú ochranu podľa článku 17 ods. 1 tohto nariadenia, hneď ako tak rozhodne členský štát, ktorý má v úmysle tak urobiť.

32.

Svojou treťou prejudiciálnou otázkou, ktorej obsah je ťažké zistiť, sa javí, že vnútroštátny súd v podstate žiada v zásade Súdny dvor, aby rozhodol, či podľa článku 46 ods. 3 smernice 2013/32 musí vnútroštátny súd konajúci o žalobe, ktorú podal žiadateľ o medzinárodnú ochranu proti rozhodnutiu o zamietnutí jeho žiadosti, ex offo overiť, či ustanovenia nariadenia Dublin III sa uplatňujú na tohto žiadateľa v situácii, keď členský štát, ktorý pristúpil k posúdeniu žiadosti, neprijal výslovné rozhodnutie o svojej zodpovednosti rozhodovať o tejto žiadosti na základe kritérií uvedeného nariadenia, a ak vyplýva, že tento členský štát neuplatnil ustanovenie o práve vlastného uváženia stanovené v článku 17 ods. 1 uvedeného nariadenia.

33.

Vnútroštátny súd vychádza z predpokladu, že ak členský štát, ktorý pristúpil k posúdeniu žiadosti o medzinárodnú ochranu, neprijal výslovné rozhodnutie, pokiaľ ide o uplatnenie kritérií zodpovednosti nariadenia Dublin III, otázka, či žiadosť patrí do pôsobnosti uvedeného nariadenia, by nebola vyriešená. Vnútroštátny súd sa pýta, či je povinný ex offo posúdiť túto otázku vzhľadom na to, že podľa odôvodnenia 54 smernice 2013/32 sa má táto smernica uplatňovať na žiadateľov, na ktorých sa vzťahuje nariadenie Dublin III „popri ňom a bez toho, aby boli dotknuté jeho ustanovenia“.

34.

Ako som uviedol v bode 12 vyššie, takýto predpoklad je nesprávny, otázka, či členský štát, ktorý je za zodpovedný za vecné posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu v zmysle článku 2 písm. b) nariadenia Dublin III, ktorá mu bola predložená, uplatnil alebo neuplatnil kritériá stanovené uvedeným nariadením na určenie svojej vlastnej zodpovednosti s cieľom vykonať takéto posúdenie, nie je relevantná na účely zistenia, či táto žiadosť patrí do pôsobnosti nariadenia Dublin III. V prejednávanej veci, ako som už zdôraznil v bodoch 13 a 14 vyššie, žiadosť pána Fathiho patrí do pôsobnosti uvedeného nariadenia, a to aj v prípade absencie výslovného rozhodnutia bulharských orgánov, pokiaľ ide o ich zodpovednosť na základe nariadenia Dublin III týkajúcu sa posúdenia tejto žiadosti.

35.

Na základe vyššie uvedených úvah navrhujem odpovedať na tretiu prejudiciálnu otázku v tom zmysle, že v situácii, akou je situácia vo veci samej, v ktorej členský štát, ktorý pristúpil k posúdeniu žiadosti o medzinárodnú ochranu v zmysle článku 2 písm. b) nariadenia Dublin III, ktorá mu bola predložená, neprijal výslovné rozhodnutie týkajúce sa jeho zodpovednosti podľa tohto nariadenia rozhodovať o tejto žiadosti, a ak vyplýva, že tento členský štát neuplatnil ustanovenie o práve vlastného uváženia uvedené v článku 17 ods. 1 toho istého nariadenia, nie je úlohou vnútroštátneho súdu, ktorý rozhoduje o žalobe proti rozhodnutiu o zamietnutí uvedenej žiadosti, overiť ex offo, či sa uvedené nariadenie uplatňuje na žiadateľa.

36.

Na rozdiel od maďarskej vlády a Komisie si nemyslím, že by tretia prejudiciálna otázka mohla byť vykladaná v tom zmysle, že vnútroštátny súd sa pýta Súdneho dvora, či mu prináleží posúdiť ex offo otázku, či zodpovednosť orgánov, ktoré pristúpili k posúdeniu žiadosti o medzinárodnú ochranu, bola správne stanovená na základe kritérií a pravidiel stanovených v nariadení Dublin III.

37.

Ak by to však Súdny dvor mal vykladať v tomto zmysle, obmedzím sa na to, že normotvorca Únie chcel viesť konanie o určenie zodpovedného členského štátu v zmysle nariadenia Dublin III a konanie o vecnom posúdení žiadosti o medzinárodnú ochranu oddelene. Na jednej strane podľa článku 2 písm. d) nariadenia Dublin III, na účely tohto nariadenia sa pod pojmom „posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu“ rozumie „akékoľvek posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu, alebo rozhodnutie alebo rozsudok o žiadosti o medzinárodnú ochranu uskutočnené alebo prijaté príslušnými orgánmi v súlade so smernicou [2013/32] a smernicou [2011/95], s výnimkou postupov na určenie zodpovedného členského štátu podľa [tohto] nariadenia“, ( 29 ) na strane druhej, ako sa uvádza v odôvodnení 53 smernice 2013/32, táto smernica sa nevzťahuje na konania medzi členskými štátmi, ktoré upravuje nariadenie Dublin III.

38.

Preto nie je úlohou vnútroštátneho súdu, ktorý rozhoduje o žalobe proti rozhodnutiu prijatému v konaní o posúdení žiadosti o medzinárodnú ochranu, ako je definované v článku 2 písm. d) nariadenia Dublin III, preskúmať ex offo, či postup určovania členského štátu zodpovedného podľa tohto nariadenia bol vedený správne, a v prípade, že členský štát, ktorý pristúpil k posúdeniu uvedenej žiadosti, je skutočne ten, ktorý na základe pravidiel a kritérií stanovených týmto nariadením, mal byť určený ako zodpovedný.

39.

Prostredníctvom svojej štvrtej a piatej prejudiciálnej otázky sa vnútroštátny súd pýta Súdneho dvora, či ide o dôvod prenasledovania na základe náboženského vyznania, ak sa vyhlásenia žiadateľa a dokumenty, ktoré predložil, nevzťahujú na všetky prvky pojmu „náboženstvo“, ako je definované v článku 10 ods. 1 písm. b) smernice 2011/95, a najmä, ak sa takéto vyhlásenia a dokumenty netýkajú charakteristických aspektov príslušnosti k náboženstvu, ktoré by umožnili údajným aktérom prenasledovania predpokladať, že žiadateľ patrí k danému náboženstvu. Svojou siedmou prejudiciálnou otázkou chce vnútroštátny súd zistiť, či sa v takej situácii môže vyžadovať od žiadateľa, aby odôvodnil chýbajúce prvky tvoriace pojem „náboženstvo“ v zmysle článku 10 ods. 1 písm. b) smernice 2011/95, ak by sa bez týchto informácií mala jeho žiadosť zamietnuť ako nedôvodná.

40.

V súlade s článkom 10 ods. 1 písm. b) smernice 2011/95 „členské štáty zohľadnia pri posudzovaní dôvodov pre prenasledovanie tieto prvky: …; b) pojem náboženstvo bude zahŕňať najmä zastávanie teistického, neteistického a ateistického presvedčenia, účasť alebo zdržanie sa oficiálnych bohoslužieb v súkromí alebo na verejnosti, sám alebo v spoločnosti iných, iné náboženské úkony alebo prejavy názoru alebo formy osobného alebo spoločného postoja, ktorý je založený na náboženskom presvedčení alebo ktorý je ním nariadený…“.

41.

Toto ustanovenie poskytuje širokú definíciu pojmu „náboženstvo“, zahŕňajúc všetky jeho zložky, či už verejné alebo súkromné, kolektívne alebo individuálne. ( 30 ) Tento pojem, ktorý je do značnej miery inšpirovaný štandardami vypracovanými v kontexte medzinárodného práva ľudských práv ( 31 ) a prevzatými UNHCR, ( 32 ) sa neobmedzuje na tradičné náboženstvá, ktoré obsahujú inštitucionálne prvky alebo praktiky analogické s praktikami tradičných náboženstiev, ale zahŕňa akékoľvek náboženské presvedčenie alebo vieru, a to aj menšinové, ( 33 ) ako aj odmietnutie dodržiavať určité náboženstvo alebo mať náboženské presvedčenie. Zahŕňa ako samotnú skutočnosť mať náboženské presvedčenie aj v prípade neexistencie akéhokoľvek jeho vonkajšieho prejavu, tak aj verejný prejav týchto presvedčení, dodržiavanie náboženských obradov alebo aj náboženské vzdelávanie. Náboženstvo je uvádzané ako „viera“, „identita“ alebo „spôsob života“. ( 34 ) Tieto tri aspekty definície zahŕňajú vzťah osoby k viere veľmi odlišne. Prvý teda predpokladá dobrovoľné pristúpenie k niekoľkých zásadám, zatiaľ čo náboženstvo ako identita, ktorá je základom mnohých prípadov prenasledovania na celom svete, vychádza skôr z existencie rodinných, kultúrnych, etnických alebo národných väzieb, ktoré skôr definujú príslušnosť osoby k určitej komunite než prihlásenie sa k určitej viere. Napokon, ako spôsob života, môže náboženstvo zaberať nielen duchovnú sféru osoby, ale tiež zasiahnuť rôzne aspekty jej existencie, ukladať veľmi rôznorodé pravidlá správania (modlitby, obrady, ceremónie, stanovené obliekanie alebo stravovanie, náboženské vzdelávanie, prozelytizmus, atď.), ktoré sa môžu dostať do konfliktu, viac alebo menej otvoreného, s právnymi predpismi konkrétneho štátu. ( 35 )

42.

Z rozsahu pojmu „náboženstvo“ definovaného v článku 10 ods. 1 písm. b) smernice 2011/95 – ktorý odráža snahu normotvorcu Únie, pokiaľ je to možné, pokrývať rôzne aspekty tohto pojmu –, vyplýva, že nemožno vyžadovať od žiadateľa o medzinárodnú ochranu odvolávajúceho sa na riziko prenasledovania z dôvodov spojených s náboženstvom, aby na účely podpory svojich tvrdení o náboženskom presvedčení poskytol údaje k všetkým prvkom uvedeného pojmu. Konkrétne, keďže tento pojem zahŕňa aj samotnú skutočnosť mať náboženské presvedčenie, nemožno vyžadovať, aby takýto žiadateľ vykonával vo verejnej sfére akty súvisiace s jeho presvedčením alebo požadované presvedčením alebo sa zdržal aktov nezlučiteľných s týmto presvedčením, a ešte menej, aby preukázal v tomto ohľade vecnú správnosť svojich tvrdení na podporu listinných dôkazov.

43.

Tento záver je nepriamo potvrdený zásadou uvedenou Súdnym dvorom v rozsudku z 5. septembra 2012, Y a Z (C‑71/11 a C‑99/11, EU:C:2012:518, bod 65), podľa ktorej existencia prenasledovania z náboženských dôvodov nie je preukázaná v závislosti od prvku slobody náboženského vyznania, ktorý bol dotknutý, ale v závislosti od povahy vykonanej represie. ( 36 ) Z toho vyplýva, že závažnosť opatrení a sankcií, ktoré sú alebo môžu byť prijaté voči dotknutej osobe, určuje, či ide o prenasledovanie. ( 37 ) Takéto opatrenia a sankcie dosahujúce požadovanú závažnosť na to, aby sa mohlo jednať o prenasledovanie alebo riziko prenasledovania, môžu byť prijaté alebo sa môžu prijať aj v prípade neexistencie vonkajších prejavov náboženského presvedčenia dotknutej osoby, napr. iba z dôvodu jej konvertovania, jej odmietnutia dodržiavať úradné náboženstvo jej krajiny pôvodu alebo jej príslušnosti k určitému náboženskému spoločenstvu. ( 38 )

44.

Okrem toho z článku 10 ods. 2 smernice 2011/95 – podľa ktorého pri posudzovaní, či žiadateľ má oprávnenú obavu z prenasledovania, je irelevantné, či má skutočne charakteristiku spojenú s dôvodom prenasledovania za predpokladu, že táto charakteristika mu bola pripísaná aktérom prenasledovania –, vyplýva, že nie je vždy potrebné, aby bolo možné rozhodnúť o žiadosti o medzinárodnú ochranu odôvodnenej obavou z prenasledovania z dôvodu náboženského vierovyznania, posúdiť dôveryhodnosť náboženského presvedčenia žiadateľa v rámci posúdenia skutočností a okolností podľa článku 4 uvedenej smernice. ( 39 )

45.

Je potrebné pripomenúť, že podľa tohto článku posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu musí zahŕňať posúdenie tejto žiadosti na individuálnom základe pri zohľadnení najmä všetkých príslušných skutočností týkajúcich sa krajiny pôvodu dotknutej osoby v čase prijatia rozhodnutia o žiadosti, príslušných vyhlásení a dokumentácie predloženej žiadateľom, ako aj jeho individuálneho postavenia a osobných okolností. ( 40 ) Toto posudzovanie sa uskutočňuje v dvoch rôznych etapách. Prvá etapa sa týka určenia skutkových okolností, ktoré môžu predstavovať dôkazy na podporu žiadosti, kým druhá etapa sa týka právneho posúdenia týchto dôkazov, pričom spočíva v rozhodnutí o tom, či sú s ohľadom na skutočnosti charakterizujúce konkrétny prejednávaný prípad splnené hmotnoprávne podmienky na priznanie medzinárodnej ochrany stanovené v článkoch 9 a 10 alebo 15 smernice 2011/95. V rámci prvej etapy, do ktorej patria štvrtá, piata a siedma prejudiciálna otázka, ktoré položil vnútroštátny súd, sa členské štáty môžu domnievať, že obvykle prináleží žiadateľovi predložiť všetky dôkazy potrebné na zdôvodnenie jeho žiadosti, nič to nemení na tom, že je na dotknutom členskom štáte, aby spolupracoval s takýmto žiadateľom v štádiu určenia skutočností relevantných pre túto žiadosť v súlade s článkom 4 ods. 1 uvedenej smernice. ( 41 )

46.

Okrem toho orgány zodpovedné za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu by mali v prípade potreby tiež zohľadniť poskytnuté vysvetlenia, pokiaľ ide o nedostatok dôkazov a všeobecnej dôveryhodnosti žiadateľa. Okrem toho v rámci overení vykonávaných týmito orgánmi na základe článku 4 smernice 2011/95, ak niektoré aspekty vyhlásení žiadateľa o azyl nie sú podložené písomnými alebo inými dôkazmi, tieto aspekty nevyžadujú potvrdenie, ak sú splnené kumulatívne podmienky stanovené v článku 4 ods. 5 písm. a) až e) tej istej smernice. ( 42 )

47.

Pokiaľ ide o žiadosti o medzinárodnú ochranu založené na obave z prenasledovania z náboženských dôvodov, ktorých posúdenie je často veľmi zložité, je potrebné najmä zohľadniť, okrem individuálneho postavenia a osobnej situácie žiadateľa, jeho presvedčenia týkajúce sa náboženstva a okolnosti jeho nadobudnutia, spôsob, akým vníma svoju vieru a ako ňou žije (alebo nedostatok jeho viery), jeho vzťah k doktrinálnym, rituálnym alebo normatívnym aspektom náboženstva, o ktorom uvádza, že k nemu prináleží alebo od ktorého sa plánuje odchýliť, či má prípadne špecifickú úlohu pri prenášaní jeho viery, napríklad vzdelávaním alebo prozelytizmom, ako aj vzájomné pôsobenia medzi náboženskými faktormi a faktormi identity, etnickými faktormi ( 43 ) alebo pohlavím.

48.

Aj keď skutočnosti, ktoré som uviedol vyššie, umožňujú poskytnúť informácie o tom, čo znamená náboženstvo pre žiadateľa o medzinárodnú ochranu, a lepšie pochopiť spôsob, akým by bol dotknutý obmedzeniami výkonu jeho slobody náboženského vyznania v jeho krajine pôvodu, je dôležité zdôrazniť, že pri posúdení žiadosti založenej na obave z prenasledovania z náboženských dôvodov, otázka, čo zahŕňa pojem „náboženstvo“pre (potenciálnych) aktérov prenasledovania, má zásadný význam. Odpoveď na túto otázku umožní určiť postoj, aký možno očakávať od týchto aktérov voči viere alebo náboženskej identite žiadateľa, ako aj vo vzťahu ku konaniam (alebo opomenutiam ( 44 )), ktoré predstavujú vonkajšie prejavy. ( 45 )

49.

V prípade pána Fathiho, ktorý je kurdského pôvodu, skutočnosť, že konvertoval na kresťanskú vieru a spôsob tohto konvertovania, jeho účasť na vysielaní kresťanského kanálu zakázaného v jeho krajine pôvodu, jeho zatknutie a jeho výsluch pred orgánmi tejto krajiny, ako aj jeho priznania týkajúce sa jeho konvertovania počas jeho zadržania, sú takými skutočnosťami, ktoré bola DAB povinná zohľadniť v tejto prvej fáze svojho posúdenia spolu s relevantnými skutočnosťami týkajúcimi sa krajiny pôvodu žiadateľa v súlade s článkom 4 ods. 3 písm. a) smernice 2011/95.

50.

Na základe vyššie uvedených úvah navrhujem odpovedať na štvrtú, piatu a siedmu prejudiciálnu otázku posudzované spoločne, že článok 10 ods. 1 písm. b) a článok 10 ods. 2 smernice 2011/95 sa má vykladať v tom zmysle, že žiadateľ o medzinárodnú ochranu, ktorý uvádza na podporu svojej žiadosti riziko prenasledovania z dôvodov spojených s náboženstvom, nemusí na podporu svojich tvrdení týkajúcich sa jeho náboženského presvedčenia predložiť vyhlásenia alebo dodať dokumenty k všetkým prvkom pojmu „náboženstvo“, ako je definované v článku 10 ods. 1 písm. b) smernice 2011/95. Konkrétne takýto žiadateľ nemusí nevyhnutne pod sankciou zamietnutia jeho žiadosti preukázať, že vykonával akty vo verejnej sfére súvisiace s jeho presvedčením alebo požadované presvedčením alebo že sa zdržal aktov nezlučiteľných s týmto presvedčením, ani nemusí na podporu listinných dôkazov preukázať vecnú správnosť svojich tvrdení v tomto ohľade.

51.

Svojou šiestou prejudiciálnou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či, a prípadne za akých okolností, môžu obmedzenia slobody náboženského vyznania stanovené v štáte pôvodu žiadateľa, ako zákaz prozelytizmu alebo zákaz aktov, ktoré sú v rozpore s úradným náboženstvom tohto štátu, ktoré sú odôvodnené cieľom ochrany verejného poriadku v tejto krajine, predstavovať akty prenasledovania podľa článku 9 ods. 1 a 2 smernice 2011/95 v spojení s článkom 10 Charty. Vnútroštátny súd sa tiež pýta, či samotná existencia takýchto zákazov, a to aj vtedy, ak sa netýkajú konkrétneho náboženstva, stačí na to, aby to viedlo k prenasledovaniu v prípade, ak ich porušenia sa trestá trestom smrti.

52.

Článok 9 smernice 2011/95 definuje prvky, ktoré umožňujú domnievať sa, že ide o čin prenasledovania v zmysle článku 1 časti A Ženevského dohovoru. Podľa článku 9 ods. 1 písm. a) uvedenej smernice takýto čin musí „byť svojou povahou dostatočne vážny alebo opakovaný tak, aby predstavoval vážne porušovanie základných ľudských práv, najmä práv, na ktoré sa nevzťahuje výnimka podľa článku 15 ods. 2 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“. ( 46 ) Podľa článku 9 ods. 2 písm. b) a c) akty prenasledovania v zmysle odseku 1 môžu mať formu „zákonných, správnych, policajných a/alebo súdnych opatrení, ktoré sú samotné diskriminačné alebo ktoré sú vykonávané diskriminačným spôsobom“ a „stíhania alebo potrestania, ktoré je neúmerné alebo diskriminačné“.

53.

Právo na slobodu náboženského vyznania uvedené v článku 10 ods. 1 Charty ( 47 ) korešponduje s právom zaručeným v článku 9 EDĽP. ( 48 )

54.

Ako Súdny dvor uviedol v bode 57 rozsudku z 5. septembra 2012, Y a Z (C‑71/11 a C‑99/11, EU:C:2012:518), sloboda náboženského vyznania je jedným zo základov demokratickej spoločnosti a predstavuje základné ľudské právo. Zásah do práva na slobodu náboženského vyznania môže byť taký závažný, že ho možno prirovnať k prípadom uvedeným v článku 15 ods. 2 EDĽP, na ktoré v úvode odkazuje článok 9 ods. 1 smernice 2011/95 na účely vymedzenia, ktoré činy sa majú predovšetkým považovať za prenasledovanie.

55.

To však neznamená, ako to Súdny dvor spresnil v bodoch 58 a 59 toho istého rozsudku, že každý zásah do práva na slobodu náboženského vyznania zaručeného v článku 10 ods. 1 Charty predstavuje čin prenasledovania, ktorý by ukladal príslušným orgánom priznať postavenie utečenca v zmysle článku 2 písm. d) smernice 2011/95 tomu, kto je vystavený predmetnému zásahu, pričom na to, aby sa dotknuté činy mohli považovať za prenasledovanie, je potrebná existencia „závažného porušovania“ uvedenej slobody postihujúca dotknutú osobu značným spôsobom. Okrem toho „porušenie práva na slobodu náboženského vyznania teda môže predstavovať prenasledovanie v zmysle článku 9 ods. 1 písm. a) smernice [2011/95], ak žiadateľovi o azyl z dôvodu výkonu tejto slobody v jeho krajine pôvodu vzniká skutočné riziko, najmä že bude prenasledovaný alebo že bude zo strany jedného z aktérov vymenovaného v článku 6 [tejto] smernice predmetom neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestov. ( 49 )

56.

Zo zásad stanovených Súdnym dvorom uvedených vyššie vyplýva, že existencia prenasledovania z náboženských dôvodov závisí jednak od závažnosti zásahu do slobody náboženského vyznania žiadateľa o azyl – zásah musí predstavovať porušenie tejto slobody – a na druhej strane závažnosti aktov, ktorým je žiadateľ z dôvodu výkonu tejto slobody v jeho krajine pôvodu vystavený, pričom tieto dve časti sú navzájom nezávislé. ( 50 )

57.

V tomto kontexte skutočnosť, že obmedzenia slobody náboženského vyznania v krajine pôvodu žiadateľa, ako aj sankcie za porušovanie zákazov spojených s takýmito obmedzeniami, sú odôvodnené požiadavkou zachovania verejného poriadku, bezpečnosti, verejného zdravia alebo morálky verejnosti v tejto krajine, neumožňuje automaticky vylúčiť existenciu prenasledovania v zmysle článku 9 smernice 2011/95, ktorá musí byť odlíšená od legitímneho sledovania takéhoto cieľa. ( 51 )

58.

Vnútroštátny súd zdôrazňuje, že obmedzenia slobody náboženského vyznania určené na ochranu verejného poriadku alebo verejnej bezpečnosti alebo na ochranu práv a slobôd iných sú povolené v právnych predpisoch určitých členských štátov, v súlade s článkom 52 ods. 1 Charty. ( 52 ) Vnútroštátny súd sa pýta, či s prihliadnutím na spresnenie, ktoré Súdny dvor uviedol v bode 66 rozsudku zo 7. novembra 2013, X a i. (C‑199/12 až C‑201/12, EU:C:2013:720), pokiaľ ide o pojem „sexuálna orientácia“, ( 53 ) môžu konania predstavujúce trestné činy podľa vnútroštátneho práva členských štátov patriť pod pojem „náboženstvo“ v zmysle práva Únie, a či represia za takéto konania v krajine pôvodu žiadateľa môže predstavovať čin prenasledovania v zmysle článku 9 smernice 2011/95.

59.

Ak je potrebné domnievať sa analogicky s tým, čo Súdny dvor uviedol v bode 66 rozsudku zo 7. novembra 2013, X a i. (C‑199/12 až C‑201/12, EU:C:2013:720), že pojem „náboženstvo“ v zmysle článku 10 ods. 1 písm. b) smernice 2011/95 sa v zásade netýka činov považovaných za trestné podľa vnútroštátneho práva členských štátov, naopak skutočnosť, že tieto právne predpisy môžu stanoviť obmedzenia výkonu slobody náboženského vyznania tým, že zakazujú určité konania a trestajú porušenie týchto zákazov sankciami trestnej povahy, či dokonca trestom odňatia slobody, ( 54 ) neumožňuje vyvodiť nijaký konečný záver, pokiaľ ide o výklad a uplatnenie pojmu „činy prenasledovania“ v zmysle článku 9 smernice 2011/95, a najmä nijako neoprávňuje vylúčiť automaticky z rozsahu pôsobnosti tohto pojmu represie za tie isté porušenia v krajine pôvodu žiadateľa. Na jednej strane správanie, ktoré môže byť zakázané, a zásahy do slobody náboženského vyznania, ktoré z toho vyplývajú, sa môžu radikálne líšiť v závislosti od použitej definície pojmov v jednotlivých právnych poriadkoch, ktoré určujú prvky skutkovej podstaty protiprávneho konania, ( 55 ) ako aj konceptov, akými sú pojmy „verejný poriadok“, „verejná bezpečnosť“ alebo „morálka“, pokiaľ ide o ciele, sledované takýmito zákazmi. Na strane druhej, a zásadnejšie, nemožno v každom prípade ignorovať závažnosť represie spojenej so spáchaním takýchto trestných činov, ako aj prípadne neprimeranú alebo diskriminačnú povahu konkrétne uvedených a uplatňovaných trestov.

60.

Pokiaľ ide o otázku, či samotná okolnosť, že právne predpisy štátu pôvodu žiadateľa o azyl kriminalizujú a ukladajú trest odňatia slobody, či dokonca trest smrti, za konanie spojené s výkonom slobody náboženského vyznania – ako napríklad náboženské konvertovanie, verejné prejavovanie svojej viery, účasť na verejnosti alebo v súkromí na náboženských obradoch, náboženské vzdelávanie alebo prozelytizmus –, sama osebe nepostačuje na konštatovanie existencie prenasledovania v zmysle článku 9 smernice 2011/95, domnievam sa, že odpoveď na túto otázku závisí v značnej miere od rozsahu, v akom sa takéto sankcie skutočne uplatňujú.

61.

Napríklad vo veciach spochybňujúcich sankcionovanie činov spojených s výkonom slobody náboženského vyznania je rozhodujúce, aby orgány zodpovedné za posúdenie žiadosti o azyl mali okrem vyhlásení žiadateľa a dokumentov poskytnutých žiadateľom najaktuálnejšie dostupné informácie pochádzajúce zo spoľahlivých zdrojov o tom, ako sa sankcie za takéto činy skutočne uplatňujú v krajine pôvodu žiadateľa s cieľom stanoviť riziko, ktorému je vystavený žiadateľ vzhľadom na jeho osobnú situáciu a všetky okolnosti, ktoré sa ho týkajú tým, že sa na neho uplatňujú tieto sankcie. ( 56 )

62.

Na záver pripomínam, že ESĽP sa nedávno trikrát vyjadril vo veciach týkajúcich sa zamietnutia žiadostí o azyl predložených iránskymi štátnymi príslušníkmi, ktorí prestúpili na kresťanstvo. V rozsudku z 23. marca 2016 F.G. v. Švédsko, veľká komora ESĽP dospela k záveru, že „by došlo k porušeniu článkov 2 a 3 [EDĽP], ak by žiadateľ bol odovzdaný do Iránu bez akéhokoľvek posúdenia ex nunc dôsledkov jeho konvertovania švédskymi orgánmi“. ( 57 ) V rozhodnutí z 5. júla 2016, T.M. a Y.A v. Holandské kráľovstvo ( 58 ), ESĽP naopak zamietol sťažnosť žalobcov ako zjavne nedôvodnú, keďže neexistovali žiadne dôkazy umožňujúce spochybniť posúdenie zo strany holandských orgánov, podľa ktorého rozprávanie žalobcov týkajúce sa ich údajného konvertovania nebol dôveryhodný. Napokon v rozsudku z 19. decembra 2017, A. v. Švajčiarsko, ESĽP rovnako vylúčil porušenie článkov 2 a 3 EDĽP, keďže nepovažoval za neprimerané posúdenie švajčiarskych orgánov, podľa ktorého konvertované osoby, ktoré ešte neboli známe iránskym orgánom, a to aj v súvislosti s inými činmi ako konvertovanie, a ktoré chceli praktizovať svoju vieru diskrétne, neboli vystavené riziku zaobchádzania v rozpore s týmito ustanoveniami. ( 59 ) Preto ESĽP vec, ktorá mu bola predložená, odlíšil od vecí, ktoré viedli k rozsudku Súdneho dvora z 5. septembra 2012, Y a Z (C‑71/11 a C‑99/11, EU:C:2012:518). ( 60 )

63.

Je potrebné uviesť dve poznámky o veci, ktorá viedla k poslednému rozsudku ESĽP uvedenému vyššie. Po prvé žalobca v tejto veci (rovnako ako žalobca vo veci, v ktorej bol vyhlásený rozsudok ESĽP z 23. marca 2016, F.G. v. Švédsko, CE:ECHR:2016:0323JUD004361111), konvertoval po odchode z Iránu. Jeho žiadosť o azyl sa tak v súlade s článkom 5 smernice 2011/95 týkala potreby medzinárodnej ochrany, ktorá sa objavila „na mieste“. Ako pritom ESĽP v uvedenom rozsudku zdôraznil s odkazom na Usmernenia týkajúce sa žiadostí o azyl založených na náboženstve, ak sa žiadateľ o azyl opiera o konvertovanie „na mieste“, zvyknú sa objavovať osobitné obavy, pokiaľ ide o dôveryhodnosť, a je potrebné presné a dôkladné preskúmanie okolností a konvertovania. ( 61 ) Okrem toho, ako tiež uvádza ESĽP, v týchto druhoch vecí potenciálni aktéri prenasledovania majú tendenciu dať menší význam konvertovaniam na mieste vzhľadom na ich často „oportunistickú“ povahu. ( 62 ) Vo veci samej naopak konvertovanie pána Fathiho nastalo, keď bol ešte v Iráne, a podľa jeho slov iránske orgány o tom boli informované. ( 63 ) Tieto dva prvky musia byť riadne zohľadnené pri posudzovaní dôsledkov, ktorým by musel čeliť v prípade návratu do svojej krajiny pôvodu. Po druhé osobitná opatrnosť je podľa môjho názoru potrebná, ak pri posúdení závažnosti rizika skutočného vystavenia činom prenasledovania príslušný orgán vezme do úvahy možnosť, že v prípade návratu do svojej krajiny sa môže žiadateľ rozhodnúť pre „diskrétne praktizovanie svojej viery“. V tejto súvislosti pripomínam, že v bode 79 rozsudku z 5. septembra 2012, Y a Z (C‑71/11 a C‑99/11, EU:C:2012:518), Súdny dvor spresnil, že skutočnosť, že dotknutá osoba „sa mohla vyhnúť riziku tým, že by sa vzdala niektorých náboženských úkonov, nie je v zásade relevantná“. Náboženské presvedčenie, identita alebo spôsob života, ktoré sú všetky prvkami pojmu „náboženstvo“ v zmysle článku 1 časti A Ženevského dohovoru, a teda článku 10 smernice 2011/95, by sa mali považovať za tak zásadné pre identitu ľudí, že nemožno niekoho nútiť, aby ich skrýval, zmenil ich alebo aby sa ich zriekol, aby mohol uniknúť pred prenasledovaním. ( 64 )

64.

Na základe všetkých vyššie uvedených úvah navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na šiestu prejudiciálnu otázku v tom zmysle, že existencia prenasledovania v zmysle článku 9 smernice 2011/95 založeného na náboženských dôvodoch závisí na jednej strane od závažnosti zásahu do slobody náboženského vyznania žiadateľa o azyl a na strane druhej od závažnosti činov, ktorým je tento žiadateľ vystavený z dôvodu výkonu tejto slobody vo svojej krajine pôvodu. Skutočnosť, že obmedzenia slobody náboženského vyznania v krajine pôvodu žiadateľa, ako aj sankcie za porušovanie zákazov týkajúcich sa takýchto obmedzení sú odôvodnené požiadavkou zachovania verejného poriadku, bezpečnosti, verejného zdravia alebo verejnej morálky v tejto krajine, neumožňuje automaticky vylúčiť existenciu prenasledovania v zmysle článku 9 smernice 2011/95. Okolnosť, že právne predpisy krajiny pôvodu žiadateľa o azyl trestajú konania spojené s výkonom slobody náboženského vyznania, akými je náboženské konvertovanie alebo prozelytizmus náboženstva, prostredníctvom sankcií, ktoré sú neprimerané alebo diskriminačné, či dokonca trestom smrti, postačuje na konštatovanie o existencii prenasledovania v zmysle článku 9 smernice 2011/95, ak sa preukáže, že takéto sankcie sa skutočne uplatňujú a že žiadateľ podstupuje preukázané riziko, že mu môžu byť uložené v prípade návratu do tejto krajiny.

65.

Na základe všetkých predchádzajúcich úvah navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky, ktoré položil Administrativen săd Sofija‑Grad (Správny súd Sofia, Bulharsko), takto: