1. 

Tieto návrhy na začatie prejudiciálneho konania, ktoré predložili španielske súdy, boli predložené v rámci sporov medzi niektorými bankovými inštitúciami a spotrebiteľmi týkajúcimi sa vymáhania pohľadávok zo zmlúv o úvere, ktoré medzi sebou uzatvorili.

2. 

Tieto veci sa týkajú najmä zlučiteľnosti práva Únie, osobitne smernice 93/13/EHS ( 2 ) so smerovaním vnútroštátnej judikatúry, podľa ktorej sa na jednej strane jednostranne stanovené podmienky uvedené v spotrebiteľských zmluvách o úvere, ktoré stanovujú sadzbu úrokov z omeškania, ktorá o viac ako dva percentuálne body prevyšuje sadzbu bežných úrokov (z úveru), považujú za nekalé, a na druhej strane je potrebné vyvodiť z tohto konštatovania určité dôsledky tak pre úvery bez vecnej zábezpeky, ako aj pre hypotekárne úvery. Toto pravidlo stanovil Tribunal Supremo (Najvyšší súd, Španielsko) vo viacerých rozsudkoch, ( 3 ) ktoré boli vydané neskôr ako rozsudky Súdneho dvora vo veciach Aziz ( 4 ) a Unicaja Banco SA ( 5 ).

3.

Článok 1 ods. 2 smernice 93/13 stanovuje, že „zmluvné podmienky, ktoré odrážajú záväzné zákonné alebo regulačné ustanovenia… nepodliehajú ustanoveniam tejto smernice“.

4.

Článok 3 ods. 1 a 3 smernice 93/13 znie takto:

„1.   Zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá[,] sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa.

…

3.   Príloha obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré sa môžu považovať za nekalé.“

5.

Podľa článku 4 ods. 1 tejto smernice:

„Bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia článku 7, nekalosť zmluvných podmienok sa hodnotí so zreteľom na povahu tovaru alebo služieb, na ktoré bola zmluva uzatvorená a na všetky okolnosti súvisiace s uzatvorením zmluvy, v dobe uzatvorenia zmluvy a na všetky ostatné podmienky zmluvy alebo na inú zmluvu, od ktorej závisí.“

6.

Článok 6 ods. 1 uvedenej smernice stanovuje:

„Členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.“

7.

Článok 7 ods. 1 smernice 93/13 stanovuje:

„Členské štáty zabezpečia, aby v záujme spotrebiteľov a subjektov hospodárskej súťaže existovali primerané a účinné prostriedky, ktoré by zabránili súvisl[é]mu uplatňovaniu nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov.“

8.

Podľa článku 8 tejto smernice:

„Členské štáty môžu prijať alebo si ponechať najprísnejšie opatrenia [ustanovenia – neoficiálny preklad] kompatibilné so zmluvou v oblasti obsiahnutej touto smernicou s cieľom zabezpečenia maximálneho stupňa ochrany spotrebiteľa.“

9.

Článok 8a tejto smernice stanovuje:

„1.   Keď členský štát prijme ustanovenia v súlade s článkom 8, informuje Komisiu o tejto skutočnosti, ako aj o akejkoľvek neskoršej zmene, predovšetkým ak uvedené ustanovenia:

…

2.   Komisia zabezpečí, aby informácie uvedené v odseku 1 boli ľahko prístupné spotrebiteľom a obchodníkom, okrem iného na osobitnej internetovej stránke.

…“

10.

Článok 82 ods. 1 texto refundido de la Ley General para la Defensa de los Consumidores y Usuarios y otras leyes complementarias (konsolidovaný text všeobecného zákona o ochrane spotrebiteľov a užívateľov a ďalších doplňujúcich zákonov), ktorý bol schválený prostredníctvom Real Decreto Legislativo 1/2007 (kráľovský legislatívny dekrét 1/2007) zo 16. novembra 2007 ( 6 ), v znení uplatniteľnom na spory vo veci samej, stanovuje:

„Za nekalé podmienky sa považujú všetky zmluvné ustanovenia, ktoré neboli individuálne dohodnuté, a všetky praktiky, ktoré neboli výslovne schválené, pokiaľ v rozpore s požiadavkou dobrej viery spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vyplývajúcich zo zmluvy na škodu spotrebiteľa a užívateľa.“

11.

Podľa článku 83 kráľovského legislatívneho dekrétu 1/2007:

„1.   Nekalé podmienky sú absolútne neplatné a považujú sa za nedohodnuté.

2.   Neplatná časť zmluvy sa upraví podľa článku 1258 Código Civil (občiansky zákonník) a zásady dobrej viery.

Súd, ktorý rozhodne o neplatnosti uvedených podmienok, na tieto účely zmluvu zmení a v prípade jej ďalšej existencie môže zmierniť práva a povinnosti zmluvných strán, ak spotrebiteľovi a užívateľovi vznikne výrazná škoda. Súd môže zmluvu vyhlásiť za neplatnú iba v prípade, že zmluvné podmienky, ktoré platia naďalej, vedú k nerovnovážnemu postaveniu strán, ktoré nemožno odstrániť.“

12.

Článok 1535 Código Civil (občiansky zákonník), ktorý upravuje právo dlžníka odkúpiť dlh v prípade prevodu pohľadávky, stanovuje:

„V prípade prevodu spornej pohľadávky môže dlžník dosiahnuť jej zánik tým, že nadobúdateľovi uhradí cenu, ktorú tento zaplatil, ako aj náklady, ktoré mu vznikli, a úroky z ceny odo dňa tejto platby.

Pohľadávka sa považuje za spornú, keď je návrh na súd, ktorý sa jej týka, predmetom námietky.

Dlžník môže vykonať svoje právo v lehote deviatich dní od podania žiadosti o uhradenie zo strany nadobúdateľa.“

13.

Substitúciu nadobúdateľa prevodcom pohľadávky v súdnych konaniach upravujú články 17 a 540 Ley 1/2000 de Enjuiciamiento Civil (zákon č. 1/2000 o občianskom súdnom konaní) zo 7. januára 2000 (ďalej len „občiansky súdny poriadok“), uvedený článok 17 sa uplatní v konaniach vo veci samej a článok 540 v konaniach o vymáhaní.

14.

Článok 1108 Código Civil (občiansky zákonník) stanovuje:

„Ak povinnosť spočíva v zaplatení peňažnej sumy a dlžník sa dostal do omeškania, náhrada spôsobenej škody, ak nie je dohodnuté inak, spočíva v zaplatení dohodnutých úrokov a v prípade neexistencie dohody v zaplatení úrokovej sadzby stanovenej zákonom.“

15.

Podľa článku 114 ods. 3 Ley Hipotecaria (zákon o hypotékach), zmenený a doplnený Ley 1/2013 de medidas para reforzar la protección a los deudores hipotecarios, reestructuración de deuda y alquiler social (zákon č. 1/2013 o opatreniach na posilnenie ochrany hypotekárnych dlžníkov, reštrukturalizácii dlhu a sociálnom nájme) zo 14. mája 2013 ( 7 ):

„Úroky z omeškania v prípade pôžičiek alebo úverov na nadobudnutie nehnuteľnosti určenej na trvalé bývanie zabezpečených hypotekárnymi záložnými právami zriadenými k tejto nehnuteľnosti nemôžu prevyšovať trojnásobok zákonnej úrokovej sadzby a môžu plynúť len z nesplatenej istiny. …“

16.

Z rozhodnutia návrhu na začatie prejudiciálneho konania vo veci C‑96/16 vyplýva, že pani Mercedes Godoyová Bonetová a pán Mahamadou Demba uzatvorili 2. novembra 2009 a 22. septembra 2011 s bankovou inštitúciou Banco Santander SA dve zmluvy o úvere, z ktorých prvú vo výške 30750 eur so splatnosťou k 2. novembru 2014 a druhú vo výške 32153,63 eura so splatnosťou k 22. septembru 2019.

17.

V súlade so všeobecnými podmienkami k týmto zmluvám boli uplatniteľné sadzby bežných úrokov a úrokov z omeškania v prvej zmluve 8,50 % a 18,50 % a v druhej zmluve 11,20 % a 23,70 %.

18.

Keď pán Demba a pani Godoyová Bonetová prestali uhrádzať Banco Santander mesačné splátky stanovené v predmetných zmluvách o úvere, táto banková inštitúcia vyhlásila v súlade s článkom 8 všeobecných zmluvných podmienok k týmto zmluvám predčasnú splatnosť týchto zmlúv a na účely vymáhania pohľadávky, ktorú má voči pánovi Dembovi a pani Godoyovej Bonetovej v celkovej výške 53664,14 eura, podala na vnútroštátny súd žalobu.

19.

Hoci táto možnosť nie je ustanovená vo všeobecných zmluvných podmienkach Banco Santander na základe článkov 1112 a 1255 občianskeho zákonníka, túto pohľadávku 16. júna 2015 verejnou listinou previedla na tretiu osobu za cenu vo výške 3215,72 eura.

20.

Táto tretia osoba požiadala, aby ju v konaní o vymáhaní na vnútroštátnom súde zastupovala Banco Santander, ktorá toto konanie začala.

21.

Tento súd sa pýta na prípadné právo pani Godoyovej Bonetovej a pána Dembu odkúpiť ich dlh a dosiahnuť tak jeho zánik tým, že uhradia uvedenej tretej osobe sumu, ktorú za predmetný prevod zaplatila, navýšenú o uplatniteľné úroky, náklady a výdavky (ďalej len „právo na odkúpenie“).

22.

Tento súd vyjadruje pochybnosti, najmä pokiaľ ide o zlučiteľnosť postupu predajcu alebo dodávateľa, ktorý spočíva v neexistencii osobitnej zmluvnej podmienky previesť alebo odkúpiť pohľadávku za nízku cenu bez toho, aby bol dlžník o tomto prevode vopred informovaný alebo s ním súhlasil a bez toho, aby mu bolo umožnené odkúpiť dlh a dosiahnuť tak jeho zánik tým, že nadobúdateľovi uhradí sumu, ktorú zaplatil za tento prevod, navýšenú o uplatniteľné súvisiace výdavky, s právom Únie, predovšetkým so smernicou 93/13.

23.

Okrem toho sa vnútroštátny súd pýta na skutočnosti, ktoré je potrebné zohľadniť pri skúmaní prípadnej nekalej povahy podmienok uvedených v týchto všeobecných zmluvných podmienkach stanovujúcich uplatniteľnú sadzbu úrokov z omeškania a na dôsledky, ktoré môžu byť z takejto nekalej povahy vyvodené.

24.

V tejto súvislosti tento súd zdôrazňuje, že podľa v súčasnosti už ustálenej judikatúry Tribunal Supremo (Najvyšší súd) sa jednostranne stanovená podmienka uvedená v spotrebiteľskej zmluve o úvere bez vecnej zábezpeky stanovujúca sadzbu úrokov z omeškania, ktorá o viac ako dva percentuálne body prevyšuje sadzbu bežných úrokov dohodnutú medzi zmluvnými stranami, považuje za nekalú. V takom prípade bežné úroky v súlade s touto judikatúrou naďalej narastajú až do úplného splatenia dlhu.

25.

Tento súd má však pochybnosti o zlučiteľnosti takejto judikatúry so smernicou 93/13. Na jednej strane by totiž táto judikatúra vymedzením objektívneho a automatického kritéria na preskúmanie nekalej povahy zmluvných podmienok stanovujúcich uplatniteľnú sadzbu úrokov z omeškania neumožnila vnútroštátnemu súdu zohľadniť všetky okolnosti prejednávanej veci. Na druhej strane uvedená judikatúra tým, že by stanovila, že v prípade ak bola podmienka stanovujúca úroky z omeškania vyhlásená za nekalú, bežné úroky naďalej narastajú až do úplného splatenia dlhu, by od vnútroštátneho súdu vyžadovala, aby preskúmal obsah zmluvy.

26.

V tomto kontexte Juzgado de Primera Instancia no 38 de Barcelona (Súd prvého stupňa č. 38 Barcelona, Španielsko) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

27.

Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vo veci C‑94/17 vyplýva, že pán Rafael Ramón Escobedo Cortés uzatvoril 11. januára 1999 s Caja de Ahorros del Mediterrráneo, teraz Banco de Sabadell, zmluvu o hypotekárnom úvere vo výške 17633,70 eura, ktorý bol splatný v mesačných splátkach, na účely nadobudnutia nehnuteľnosti určenej na trvalé bývanie. Zmluvné podmienky 3 a 3a stanovovali sadzbu bežných úrokov vo výške 5,5 % ročne s výhradou zmeny po prvom roku. V čase skutkových okolností vo veci samej bola táto sadzba 4,75 % ročne. Zmluvná podmienka 6 stanovovala sadzbu úrokov z omeškania vo výške 25 % ročne.

28.

Pán Escobedo Cortés, ktorý sa dostal do omeškania s plnením svojho peňažného záväzku, podal proti Banco de Sabadell žalobu o zrušenie tejto poslednej uvádzanej podmienky z dôvodu jej nekalej povahy na príslušný Juzgado de Primera Instancia (Súd prvého stupňa, Španielsko).

29.

Tento súd rozhodol, že uvedená podmienka je nekalá. V dôsledku toho usúdil, že uplatniteľná sadzba úrokov z omeškania by sa mala znížiť na limit stanovený v článku 114 ods. 3 zákona o hypotékach, čo zodpovedá sadzbe trikrát vyššej, ako je zákonná úroková sadzba. Toto rozhodnutie bolo potvrdené v odvolacom konaní rozhodnutím Audiencia Provincial de Alicante (Provinčný súd v Alicante, Španielsko) z 18. septembra 2014.

30.

Pán Escobedo Cortés podal proti tomuto rozhodnutiu na vnútroštátny súd kasačný opravný prostriedok z dôvodu porušenia článku 6 ods. 1 a článku 7 ods. 1 smernice 93/13.

31.

Podľa tohto súdu uvedený opravný prostriedok vyvoláva pochybnosti, pokiaľ ide o výklad viacerých ustanovení tejto smernice, na ktoré sa pán Escobedo Cortès odvoláva a ktorých uplatnenie je nevyhnutné na to, aby o tomto opravnom prostriedku mohol rozhodnúť.

32.

V tomto kontexte Tribunal Supremo (Najvyšší súd) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

33.

Uznesením predsedu Súdneho dvora z 13. júla 2016 bola žiadosť Juzgado de Primera Instancia no 38 de Barcelona (Súd prvého stupňa č. 38 Barcelona) o prejednanie veci C‑96/16 v skrátenom súdnom konaní podľa článku 23a Štatútu Súdneho dvora Európskej únie a článku 105 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, zamietnutá.

34.

Uznesením predsedu Súdneho dvora z 5. apríla 2017 bola žiadosť Tribunal Supremo (Najvyšší súd) o prejednanie veci C‑94/17 v skrátenom súdnom konaní podľa článku 23a Štatútu Súdneho dvora Európskej únie a článku 105 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, zamietnutá.

35.

Vo veci C‑96/16 predložili písomné pripomienky Banco Santander, španielska vláda a Európska komisia a vo veci C‑94/17 Banco de Sabadell, španielska vláda, poľská vláda a Komisia.

36.

Rozhodnutím z 21. novembra 2017 boli veci C‑96/16 a C‑94/17 spojené na spoločné konanie na účely ústnej časti konania a rozsudku.

37.

Na pojednávaní, ktoré sa konalo 10. januára 2018, sa zúčastnili Banco Santander, Banco de Sabadell, španielska vláda a Komisia.

38.

Otázky, ktoré položili vnútroštátne súdy, sa v podstate týkajú troch aspektov, ktorými sa budem postupne zaoberať. V prvom rade sa tieto súdy pýtajú na zlučiteľnosť postupu predajcu alebo dodávateľa týkajúceho sa prevodu pohľadávky, ktorú má voči spotrebiteľovi. V druhom rade sa vnútroštátne súdy pýtajú, či právo Únie v oblasti ochrany spotrebiteľov bráni nedávnej judikatúre Tribunal Supremo (Najvyšší súd), v rozsahu v akom táto judikatúra stanovuje, že podmienka stanovujúca sadzbu úrokov z omeškania, ktorá o viac ako o dva percentuálne body prevyšuje sadzbu bežných úrokov stanovenú v zmluve o úvere, je nekalá. V treťom a poslednom rade sa Súdny dvor bude musieť zaoberať otázkou, či môžu bežné úroky v prípade, ak je podmienka stanovujúca sadzbu úrokov z omeškania podľa tejto judikatúry vyhlásená za nekalú, naďalej narastať až do úplného splatenia dlhu.

39.

Vnútroštátny súd sa prostredníctvom svojich prvých dvoch otázok vo veci C‑96/16 pýta, či sa má postup predajcu alebo dodávateľa spočívajúci v prevode alebo odkúpení pohľadávky, ktorú má voči spotrebiteľovi, bez toho, aby možnosť takéhoto prevodu bola upravená v zmluve o úvere uzavretej s týmto spotrebiteľom, bez toho, aby bol spotrebiteľ vopred informovaný o tomto prevode alebo k nemu udelil súhlas a bez toho, aby mu bolo umožnené odkúpiť svoj dlh a dosiahnuť tak jeho zánik tým, že nadobúdateľovi zaplatí sumu, ktorú nadobúdateľ zaplatil za tento prevod, navýšenú o uplatniteľné súvisiace náklady, považovať za zlučiteľný s niektorými ustanoveniami práva Únie.

40.

Ako uviedli Banco Santander a španielska vláda, zdá sa, že vnútroštátny súd prostredníctvom týchto otázok, ktoré je potrebné preskúmať spoločne, konkrétne žiada, aby Súdny dvor určil, či smernica 93/13 ( 8 ) bráni španielskym vnútroštátnym ustanoveniam, ktoré v prejednávanej veci upravujú prevod pohľadávky, t. j. článku 1535 občianskeho zákonníka a článkom 17 a 540 občianskeho súdneho poriadku.

41.

Vnútroštátny súd sa totiž domnieva, že platnosť týchto ustanovení môže napadnúť z hľadiska ochrany spotrebiteľov. V tejto súvislosti zdôrazňuje, že hoci článok 1535 občianskeho zákonníka stanovuje právo na odkúpenie, obmedzuje ho na tzv. „sporné“ pohľadávky, to znamená na tie, ktoré sú predmetom meritórnej námietky vo veci samej v rámci určovacieho konania. Tento článok teda nestanovuje možnosť, aby dlžník využil takéto právo v rámci konania o vymáhaní takej pohľadávky, o aké ide v prejednávanej veci, alebo mimosúdneho prevodu, čo podľa vnútroštátneho súdu dostatočne nechráni záujmy spotrebiteľov. Podľa tohto súdu takúto ochranu nezaručujú ani články 17 a 540 občianskeho súdneho poriadku, ktoré upravujú substitúciu prevodcu nadobúdateľom v súdnych konaniach, keďže tieto ustanovenia neobsahujú zmienku o práve na odkúpenie podľa článku 1535 občianskeho zákonníka.

42.

Zastávam názor, že odpoveď na tieto otázky, tak ako sú preformulované v bode 40 vyššie, je záporná.

43.

Zo znenia článku 1 ods. 1, článku 2 písm. a) a článku 3 ods. 1 smernice 93/13, ako aj z jej všeobecnej štruktúry, totiž jasne vyplýva, že táto smernica sa vzťahuje len na „zmluvné podmienky“ s výnimkou takých bežných postupov, o aké ide v prejednávanej veci. ( 9 ) Ako to uviedol samotný vnútroštátny súd prevod spornej pohľadávky v prejednávanej veci súvisí s postupom predajcu alebo dodávateľa a nie so zmluvnou podmienkou, ktorú obsahuje spotrebiteľská zmluva. Takýto postup je vylúčený z pôsobnosti smernice 93/13.

44.

Okrem toho, ako to vyplýva z návrhu na začatie prejudiciálneho konania, za predpokladu, že pochybnosti vnútroštátneho súdu sa v skutočnosti týkajú zlučiteľnosti španielskych hmotnoprávnych a procesnoprávnych ustanovení, ktoré upravujú prevod pohľadávok, a osobitne právo dlžníka na odkúpenie svojho dlhu, t. j. článku 1535 občianskeho zákonníka a článkov 17 a 540 občianskeho súdneho poriadku s uvedenou smernicou, nezdá sa mi, že pokiaľ by tieto ustanovenia neumožňovali dlžníkovi dovolávať sa takéhoto práva v rámci konania o vymáhaní takej pohľadávky, o akú ide vo veci samej ( 10 ), mohli by byť z hľadiska smernice 93/13 zakázané.

45.

V tejto súvislosti postačuje pripomenúť, že táto smernica sa v súlade s jej článkom 1 ods. 2 nevzťahuje na kogentné zákonné ustanovenia, ako je článok 1535 občianskeho zákonníka ( 11 ) a články 17 a 540 občianskeho súdneho poriadku.

46.

V tomto kontexte sa tiež domnievam, že je dôležité zdôrazniť, že prevod spornej pohľadávky v prejednávanej veci nemení nič na obsahu a rozsahu povinností dlžníka, ktorý je spotrebiteľom. Takýto prevod, ktorý sa uskutočňuje prostredníctvom zmluvy, ktorej spotrebiteľ ani nie je zmluvnou stranou, uzavretej medzi predajcom alebo dodávateľom, ktorý je prevodcom, a treťou osobou, ktorá je nadobúdateľom, ani nemôže spôsobiť značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán na škodu spotrebiteľa, ako to vyžaduje článok 3 smernice 93/13.

47.

Okrem toho je úplne zjavné, že takýto postup prevodu pohľadávky, ktorý zodpovedá všeobecne známej možnosti v občianskom práve členských štátov, nemožno prirovnať k zmluvným podmienkam uvedeným v prílohe o „podmienkach uvedených v článku 3 ods. 3 písm. f) smernice 93/13“, t. j. tým, ktorých zmyslom alebo účinkom je „oprávniť predajcu alebo dodávateľa odstúpiť od zmluvy podľa voľného uváženia“. Prevod spornej pohľadávky v prejednávanej veci sa okrem iného jasne odlišuje od podmienok uvedených v tejto rovnakej prílohe písm. p), pretože nemôže viesť „k obmedzeniu záruk spotrebiteľa bez jeho súhlasu“. ( 12 ) Tento prevod pohľadávky je totiž z pohľadu dlžníka neutrálny. Skutočnosť, o ktorej hovorí vnútroštátny súd, že prevod sa uskutočnil v prospech „supích fondov“ konajúcich so špekulatívnymi cieľmi za omnoho nižšiu až smiešnu cenu v porovnaní s pôvodnou pohľadávkou, nesúvisí so samotnou povahou zmluvného záväzku, z ktorého je spotrebiteľ zaviazaný. ( 13 )

48.

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prvú otázku písm. a) a b) vo veci C‑96/16, že smernica 93/13 nebráni postupu predajcu alebo dodávateľa spočívajúcemu v prevode alebo odkúpení takej pohľadávky, ktorá je opísaná v prejednávanej veci, ktorý neponúka spotrebiteľovi možnosť dosiahnuť zánik dlhu tým, že nadobúdateľovi zaplatí cenu za prevod, ako aj úroky, náklady a výdavky.

49.

Vnútroštátne súdy sa prostredníctvom druhej otázky písm. a) vo veci C‑96/16 a prvej otázky vo veci C‑94/17 v podstate pýtajú, či smernica 93/13 bráni vnútroštátnej judikatúre, v prejednávanej veci judikatúre Tribunal Supremo (Najvyšší súd), podľa ktorej sa má každá jednostranne stanovená podmienka uvedená v zmluve o úvere ‑ bez vecnej zábezpeky vo veci C‑96/16 a hypotekárnej zmluve vo veci C‑94/17 ‑, ktorá stanovuje sadzbu úrokov z omeškania, ktorá o viac ako dva percentuálne body prevyšuje sadzbu bežných úrokov stanovenú v tejto zmluve, považovať za nekalú.

50.

Zdá sa vhodné uviesť niekoľko úvodných poznámok o prípustnosti otázok týkajúcich sa súladu judikatúry Tribunal Supremo (Najvyšší súd) so smernicou 93/13, keďže práve túto prípustnosť spochybnili Banco Santander a španielska vláda vo veci C‑96/16 a Banco de Sabadell vo veci C‑94/17, a to z dôvodu, že táto otázka by mohla vyvolať hypotetickú problematiku.

51.

Banco Santander a španielska vláda zastávajú vo veci C‑96/16 názor, že je zrejmé, že vnútroštátny súd už usúdil, že podmienky stanovujúce predmetné úroky z omeškania v prejednávanej veci sa majú považovať za nekalé (na základe čoho by sa položená otázka stala zbytočnou). Veľmi podobnú námietku vzniesla vo veci C‑94/17 Banco del Sabadell. Spresňuje, že opravný prostriedok, o ktorom rozhoduje vnútroštátny súd, sa netýka otázky kritéria, vo vzťahu ku ktorému bola určená nekalá povaha spornej podmienky, ale iba dôsledkov tejto povahy. V tejto súvislosti dodáva, že odvolací súd určil nekalú povahu predmetnej podmienky bez toho, aby sa odvolával na judikatúru Tribunal Supremo (Najvyšší súd), ktorá je predmetom prvej prejudiciálnej otázky, keďže tento súd rozhodol skôr, ako bola táto judikatúra vydaná. Preto aj keby Súdny dvor rozhodol, že právo Únie bráni takejto judikatúre, vnútroštátny súd nemôže z tohto dôvodu zrušiť rozsudok vydaný v odvolacom konaní.

52.

V tejto súvislosti zastávam názor, že aj keď z návrhov na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že vnútroštátne súdy sa zjavne prikláňajú v prospech konštatovania nekalej povahy podmienok, ktoré im boli predložené, tieto súdy však ešte nerozhodli s konečnou platnosťou o otázke nekalej povahy týchto podmienok vzhľadom na kritérium, ktoré určil Tribunal Supremo (Najvyšší súd) vo svojej najnovšej judikatúre.

53.

Zdá sa, že otázky, ktoré položili vnútroštátne súdy v súvislosti so zlučiteľnosťou kritéria, ktoré stanovil Tribunal Supremo (Najvyšší súd), sú pre ne stále aktuálne. Pýtajú sa totiž, či je takéto kritérium sudcovskej povahy v súlade so systémom ochrany spotrebiteľov zavedeným smernicou 93/13, osobitne s článkom 4 ods. 1 tejto smernice, pokiaľ sa uvedené kritérium uplatňuje automaticky bez toho, aby mal súd, ktorý o predmetnej veci rozhoduje, možnosť prihliadnuť na všetky okolnosti daného prípadu.

54.

Najmä pokiaľ ide o relevantnosť pochybností, ktoré vzniesol vnútroštátny súd vo veci C‑94/17, tento súd v podstate uviedol, že opravný prostriedok, o ktorom rozhoduje, hoci sa konkrétne týka dôsledkov nekalej povahy predmetnej podmienky v prejednávanej veci, vyvoláva tiež pochybnosti o výklade ustanovení smernice 93/13, ktoré sa týkajú tejto povahy. Navyše nemožno vylúčiť, že tento súd môže alebo má povinnosť v súlade so španielskym procesným právom ex offo znovu preskúmať túto povahu v rámci konania o odvolacom prostriedku, ktoré na ňom prebieha, a osobitne kritérií, vo vzťahu ku ktorým sa má určiť táto povaha, pričom má vziať do úvahy, že v súlade s ustálenou judikatúrou Súdneho dvora, sa má otázka, či sa má zmluvná podmienka vyhlásiť za nekalú, považovať za otázku týkajúcu sa verejného poriadku. ( 14 )

55.

Preto z návrhov na začatie prejudiciálneho konania zjavne nevyplýva, že by boli otázky týkajúce sa kritéria, ktoré stanovil Tribunal Supremo (Najvyšší súd) na určenie nekalej povahy podmienky stanovujúcej sadzbu úrokov z omeškania, pričom pre tieto otázky platí v súlade s ustálenou judikatúrou Súdneho dvora prezumpcia relevantnosti ( 15 ), neprípustné.

56.

Vo veci samej sa kladie otázka, či je také jednoznačné kritérium, aké stanovil Tribunal Supremo (Najvyšší súd), podľa ktorého je jednostranne stanovená podmienka uvedená v spotrebiteľskej zmluve o úvere, ktorá stanovuje uplatniteľnú sadzbu úrokov z omeškania, ktorá o viac ako dva percentuálne body prevyšuje sadzbu bežných úrokov uvedenú v tejto zmluve, nekalá, zlučiteľné so systémom ochrany spotrebiteľov zavedenom smernicou 93/13, osobitne s článkom 4 ods. 1 tejto smernice, pokiaľ sa toto kritérium uplatňuje automaticky bez toho, aby mal súd, ktorý rozhoduje o predmetnej veci, možnosť prihliadnuť na všetky okolnosti daného prípadu.

57.

Predtým ako pristúpim k otázke, či je táto judikatúra problematická z pohľadu efektivity ochrany, ktorú priznáva smernica 93/13, rád by som uviedol niekoľko úvodných poznámok o kontexte vzniku tejto vnútroštátnej judikatúry a o jej konkrétnom význame pre vnútroštátne súdy, ktoré majú rozhodnúť na návrh alebo ex offo o nekalej povahe podmienok, ktoré obsahujú spotrebiteľské zmluvy.

58.

Judikatúra Súdneho dvora týkajúca sa smernice 93/13 poukázala v rámci ochrany priznanej touto smernicou na význam aktívnej úlohy vnútroštátnych súdov pri zisťovaní a sankcionovaní nekalých podmienok, ktoré obsahujú spotrebiteľské zmluvy, najmä tých, ktoré stanovujú úroky z omeškania. ( 16 )

59.

Zdá sa, že je ustálené, že Súdnemu dvoru neprináleží presne určiť – s pripomenutím všeobecných kritérií, ktoré výslovne vyplývajú zo smernice 93/13 – typ zmluvných podmienok, ktoré sa majú považovať v zmysle tejto smernice za nekalé. Vnútroštátny súd je ten najvhodnejší – ak nie jediný – na to, aby vzhľadom na všetky relevantné okolnosti určil, v akých prípadoch sa má taká zmluvná podmienka, ako je podmienka, ktorá stanovuje úroky z omeškania, považovať za nekalú, pretože je spôsobilá vyvolať značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán na škodu spotrebiteľa. ( 17 )

60.

Navyše nemožno vylúčiť, že súdy vyššieho stupňa členského štátu môžu v rámci ich úlohy harmonizácie výkladu vnútroštátneho práva vypracovať určité usmernenia, ktoré budú určené na usmernenie súdov nižšieho stupňa pri ich posudzovaní nekalej povahy zmluvných podmienok zaväzujúcich spotrebiteľov, pokiaľ budú tieto usmernenia v súlade s usmerneniami stanovenými Súdnym dvorom.

61.

Zdá sa, že práve to je účel judikatúry Tribunal Supremo (Najvyšší súd) uvedenej v prejednávaných veciach, ktorá vyplýva najmä z troch rozsudkov z 22. apríla (ktorý vydalo plenárne zasadnutie) a zo 7. a 8. septembra 2015.

62.

Je zaujímavé uviesť, že pravidlo sudcovského práva, ktoré v týchto rozsudkoch stanovil Tribunal Supremo (Najvyšší súd), priamo odráža zásady, ktoré Súdny dvor stanovil v rozsudku zo 14. marca 2013, Aziz (C‑415/11, EU:C:2013:164). Tribunal Supremo (Najvyšší súd) totiž odkázal na bod 74 tohto rozsudku, podľa ktorého:

„… pokiaľ ide o stanovenie úrokov z omeškania, treba uviesť, že z hľadiska bodu 1 písm. e) prílohy smernice [93/13] v spojení s ustanoveniami článku 3 ods. 1 a článku 4 ods. 1 [tejto] smernice musí vnútroštátny súd najmä preveriť… stanovenú výšku sadzby úrokov z omeškania v porovnaní so zákonnou sadzbou úrokov s cieľom overiť, či je vhodná na zabezpečenie dosiahnutia cieľov, ktoré sleduje v dotknutom členskom štáte a nejde nad rámec toho, čo je nevyhnutné na ich dosiahnutie.“

63.

V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že bankové inštitúcie dotknuté v prejednávaných veciach tvrdili tak vo svojich písomných vyjadreniach, ako aj na pojednávaní, že z rozhodnutí Tribunal Supremo (Najvyšší súd) z 22. apríla a 7. a 8. septembra 2015 nevyplýva, že kritérium, podľa ktorého má byť podmienka stanovujúca sadzbu úrokov z omeškania, ktorá je o dva percentuálne body vyššia ako sadzba bežných úrokov, vyhlásená za nekalú, sa uplatňuje automaticky a je záväzné. Podľa týchto inštitúcií je uvedené kritérium určené iba na to, aby pomohlo vnútroštátnemu súdu, ktorý ak to odôvodňujú okolnosti prejednávanej veci, sa vždy môže od neho odchýliť.

64.

Zdá sa mi, že tento výklad nezodpovedá vyjadreniam, ktoré Tribunal Supremo (Najvyšší súd) uviedol najmä v rozsudku, ktorý 22. apríla 2015 vydalo Pleno de la Sala de lo Civil (plenárne zasadnutie občianskoprávnej komory).

65.

V tomto rozsudku Tribunal Supremo (Najvyšší súd) v prvom rade konštatoval, že na rozdiel od situácie v iných členských štátoch, v Španielsku neexistuje žiadne zákonné obmedzenie, pokiaľ ide o stanovenie úrokov z omeškania uvedených v spotrebiteľských zmluvách o úvere, čo vyžaduje, aby španielske súdy uskutočnili zváženie. V takom kontexte tento súd považoval za nevyhnutné nielen pripomenúť všeobecné zásady, ale stanoviť presnejšie pravidlo na predídenie tomu, aby súdy nižšieho stupňa pri posudzovaní nekalej povahy podmienok stanovujúcich sadzbu úrokov z omeškania stanovili rôzne kritériá, pričom takáto situácia by bola zdrojom svojvoľnosti a právnej neistoty. Tribunal Supremo (Najvyšší súd) vychádzajúc z kritérií stanovených Súdnym dvorom, ako aj z tých, ktoré v rôznych oblastiach definuje španielsky právny poriadok, usúdil, že zvýšenie o dva percentuálne body podľa článku 576 občianskeho súdneho poriadku pri vypočítavaní zákonných úrokov bolo najvhodnejšie právne kritérium na stanovenie sadzby úrokov z omeškania pri osobných úveroch, ktoré sa poskytujú spotrebiteľom. Takéto kritérium by umožnilo zabrániť tomu, aby bola spotrebiteľovi, ktorý si neplní svoje platobné záväzky, uložená vysoká pokuta, pričom sa zároveň primerane „nahradí“ škoda, ktorá vznikla veriteľovi v dôsledku oneskoreného plnenia záväzku konštatovaného súdom.

66.

Z vyjadrení, ktoré Tribunal Supremo (Najvyšší súd) uviedol vo svojom rozsudku z 22. apríla 2015, tak vyplýva, že tento súd stanovil nevyvrátiteľnú domnienku, podľa ktorej zmluvná podmienka, ktorá stanovuje sadzbu úrokov z omeškania, ktorá o viac ako dva percentuálne body prevyšuje sadzbu bežných úrokov uvedenú v zmluve o úvere, je nekalá.

67.

Podľa môjho názoru je táto judikatúra pre španielske súdy nižšieho stupňa nesporne záväzná v tom zmysle, že sú teraz povinné vyhlásiť každú zmluvnú podmienku stanovujúcu sadzbu úrokov z omeškania, ktorá o viac ako dva percentuálne body prevyšuje sadzbu bežných úrokov, za nekalú. Hoci, ako to spresnila španielska vláda na pojednávaní v odpovedi na písomnú otázku položenú Súdnym dvorom, uvedená judikatúra nemá právnu silu zákona, rozhodnutia súdov nižšieho stupňa, ktoré sa odchyľujú od usmernení, ktoré opakovane stanovil Tribunal Supremo (Najvyšší súd) – a ktoré teda majú „silu byť vzorom“ –, môžu byť zrušené v rámci konaní o kasačných opravných prostriedkoch.

68.

Na rozdiel od toho, čo by mohlo vyplývať z povrchného posúdenia, sa mi nezdá, že by mohol byť vznik takejto judikatúry porovnateľný s opatreniami, ktoré môžu prijať vnútroštátne orgány v súlade s článkom 8 smernice 93/13.

69.

Pripomínam, že podľa tohto ustanovenia smernice „členské štáty môžu prijať alebo si ponechať najprísnejšie opatrenia [ustanovenia ‑ neoficiálny preklad] kompatibilné so zmluvou v oblasti obsiahnutej [smernicou 93/13] s cieľom zabezpečenia maximálneho stupňa ochrany spotrebiteľa“. Pri uplatnení tohto článku sú členské štáty oprávnené prijať zoznam nekalých podmienok pod podmienkou, že o tom v súlade s článkom 8a uvedenej smernice informujú Komisiu.

70.

Okrem toho, že táto možnosť bola považovaná za vyhradenú pre vnútroštátneho zákonodarcu alebo pre národné regulačné alebo správne orgány, s výnimkou vnútroštátnych súdov ( 18 ), zdá sa mi, že podstatou prejednávanej veci v skutočnosti nie je vytvorenie vnútroštátneho pravidla s cieľom posilniť úroveň ochrany spotrebiteľov priznanej smernicou 93/13 prostredníctvom vytvorenia „čiernej podmienky“, ale judikatúra súdu vyššieho stupňa, ktorá v prípade, ak neexistujú žiadne osobitné ustanovenia týkajúce sa stanovenia sadzby úrokov z omeškania, má poskytnúť vnútroštátnym súdom podrobné usmernenia s cieľom určiť, v ktorých prípadoch sa má zmluvná podmienka určujúca sadzbu týchto úrokov nevyhnutne považovať za nekalú.

71.

Ako bolo potvrdené na pojednávaní, táto judikatúra, hoci dopĺňa vnútroštátne právo a teda je pre španielske súdy záväzná, ( 19 ) nemožno ju prirovnať k opatreniam, ktoré členské štáty môžu prijať na základe článku 8 smernice 93/13.

72.

Ako totiž vysvetlím ďalej v týchto návrhoch, táto judikatúra, akokoľvek záväzná by nebola, nie je z hľadiska ochrany spotrebiteľov sledovanej smernicou 93/13 problematická.

73.

Z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že smernica 93/13 bráni vyvodeniu kritéria, ktoré definuje nekalú povahu podmienky v prípade, ak by toto kritérium bránilo vnútroštátnemu súdu, ktorý rozhoduje o podmienke, ktorá ho nespĺňa, preskúmať prípadnú nekalú povahu tejto podmienky, prípadne ju neuplatniť. ( 20 )

74.

Na druhej strane sa mi nezdá, že by sa z tejto judikatúry dalo vyvodzovať, že táto smernica bráni aj tomu, aby vnútroštátne súdy uplatňovali takéto kritérium, pokiaľ z neho vyplýva, že každá podmienka, ktorá mu zodpovedá, by mala byť bez ohľadu na osobitné okolnosti prejednávanej veci automaticky vyhlásená za nekalú. V konečnom dôsledku na základe účinnosti smernice 93/13 je rozhodujúce, že právomoc vnútroštátnych súdov vyhlásiť zmluvné podmienky, ktoré skúmajú, za nekalé, nie je ohrozená.

75.

V rámci posúdenia podmienok stanovujúcich sadzbu úrokov z omeškania a bežných úrokov je dôležité, aby vyvodenie takéhoto kritéria nezbavovalo vnútroštátny súd možnosti, aby vyhlásil zmluvnú podmienku stanovujúcu sadzbu úrokov z omeškania, ktorá o menej ako dva percentuálne body prevyšuje sadzbu bežných úrokov stanovenú v zmluve, za nekalú, ak to vyžadujú osobitné okolnosti daného prípadu. Takisto nemožno vnútroštátnemu súdu brániť, aby posúdil nekalú povahu podmienky uvedenej v spotrebiteľskej zmluve, ktorá stanovuje sadzbu bežných úrokov v prípade, ak si ju zmluvné strany nedohodli. ( 21 )

76.

V prejednávanej veci však všetky strany zhodne tvrdia, že španielske súdy môžu vzhľadom na okolnosti sprevádzajúce uzavretie zmluvy vždy vyhlásiť podmienky stanovujúce sadzbu úrokov z omeškania, ktoré neprevyšujú sadzbu bežných úrokov o viac ako dva percentuálne body, za nekalé. Navyše sa domnievam, že judikatúra Tribunal Supremo (Najvyšší súd) nebráni súdom, ktoré majú posúdiť nekalú povahu sadzby bežných úrokov uvedenej v spotrebiteľskej zmluve v prípade, ak v rámci uzatvorenia zmluvy nebolo v tejto súvislosti nič dohodnuté.

77.

Pripomínam, že na abstraktné posúdenie nekalej povahy podmienky stanovujúcej sadzbu úrokov z omeškania neexistuje žiadne zlaté pravidlo. ( 22 ) Inými slovami, neexistujú žiadne neomylné kritériá, na základe ktorých by bolo možné bez ohľadu na preskúmanie okolností každého jednotlivého prípadu dospieť k záveru, že takáto podmienka je nekalá.

78.

Je však potrebné pripustiť, že domnienka, podľa ktorej je nekalou podmienka stanovujúca sadzbu úrokov z omeškania nad určitú úroveň, aj keď nevyvrátiteľná, je v súlade s cieľom smernice 93/13, ktorý, pripomínam, spočíva v tom, aby sa zabránilo vzniku nerovnováhy v právach a povinnostiach zmluvných strán (pozri článok 3 ods. 1 uvedenej smernice) na škodu spotrebiteľa, a v konečnom dôsledku ochrany spotrebiteľov. Skutočnosť, že vnútroštátny súd je povinný vyhlásiť zmluvnú podmienku stanovujúcu sadzbu úrokov z omeškania, ktorá prevyšuje určitú hranicu, za nekalú, nie je problematická z hľadiska sledovania týchto cieľov, aj keď môže byť problematická z hľadiska abstraktne poňatej celkovej zmluvnej rovnováhy.

79.

V tomto kontexte je potrebné pripomenúť, že na určenie, či podmienka spôsobuje „značnú nerovnováhu“ v právach a povinnostiach strán vyplývajúcich zo zmluvy na škodu spotrebiteľa, je v prípade neexistencie dohody medzi zmluvnými stranami v tomto zmysle vhodné predovšetkým zohľadniť právne predpisy uplatňované vo vnútroštátnom práve. Na základe takejto porovnávacej analýzy môže vnútroštátny súd posúdiť, či a prípadne do akej miery, je právne postavenie spotrebiteľa vyplývajúce zo zmluvy nevýhodnejšie než právne postavenie zakotvené v platnom vnútroštátnom práve. ( 23 )

80.

Kritérium, podľa ktorého v prejednávanej veci sadzba úrokov z omeškania nemôže predstavovať zvýšenie o viac ako dva percentuálne body ročnej sadzby bežných úrokov, priamo nevyplýva zo španielskych právnych predpisov, ale nepriamo ich zohľadňuje. Ako spresnil Tribunal Supremo (Najvyšší súd) v návrhu na začatie prejudiciálneho konania vo veci C‑94/17, kritérium, ktoré tento súd vyvodil, pokiaľ ide o stanovenie sadzby úrokov z omeškania, vychádza z toho, čo možno považovať za primerané vzhľadom na vnútroštátne ustanovenia uplatniteľné v iných oblastiach.

81.

Vzhľadom na všetky tieto úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na druhú otázku písm. a) vo veci C‑96/16 a na prvú otázku vo veci C‑94/17 tak, že smernica 93/13 nebráni vnútroštátnej judikatúre, podľa ktorej je podmienka uvedená v zmluve o úvere stanovujúca sadzbu úrokov z omeškania, ktorá predstavuje zvýšenie o viac ako dva percentuálne body stanovenej ročnej sadzby bežných úrokov, nekalá, za predpokladu, že táto judikatúra nemá vplyv na možnosť vnútroštátneho súdu posúdiť samostatne a s prihliadnutím na všetky okolnosti prejednávanej veci, prípadnú nekalú povahu podmienok, nezodpovedajúcich tomuto kritériu, o ktorom by mal vedieť.

82.

Vnútroštátne súdy sa prostredníctvom druhej otázky písm. b) vo veci C‑96/16 a druhej a tretej otázky vo veci C‑94/17 pýtajú, či smernica 93/13 bráni riešeniu, ktoré prijal Tribunal Supremo (Najvyšší súd) vo svojich rozsudkoch, a podľa ktorého dôsledok konštatovania nekalej povahy podmienky uvedenej v zmluve o úvere, ktorá stanovuje sadzbu úrokov z omeškania, spočíva v odstránení týchto úrokov, takže naďalej narastajú len bežné úroky. V prípade kladnej odpovede sa Tribunal Supremo (Najvyšší súd) vo veci C‑94/17 pýta, aký by to malo mať dôsledok, najmä či by mal tento dôsledok spočívať v zrušení povinnosti platiť nielen úroky z omeškania, ale aj bežné úroky stanovené v tejto zmluve, alebo vo vzniku povinnosti platiť úroky z omeškania v zákonom stanovenej sadzbe.

83.

V súlade s článkom 6 ods. 1 smernice 93/13 nekalé podmienky použité v spotrebiteľskej zmluve zo strany predajcu alebo dodávateľa nie sú podľa podmienok stanovených podľa vnútroštátneho práva pre spotrebiteľa záväzné a zmluva zostáva podľa týchto podmienok pre strany naďalej záväzná, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.

84.

Súdny dvor tak rozhodol, že vnútroštátne súdy sú povinné neuplatniť nekalú zmluvnú podmienku tak, aby nebola pre spotrebiteľa záväzná, nemôžu však zmeniť jej obsah. Zmluva totiž musí v zásade existovať ďalej bez akejkoľvek zmeny okrem odstránenia nekalých podmienok, pokiaľ je jej ďalšia existencia možná v súlade s pravidlami vnútroštátneho práva. ( 24 )

85.

Súdny dvor tiež uznal, že vnútroštátny súd má možnosť nahradiť nekalú podmienku ustanovením vnútroštátneho práva dispozitívnej povahy. Táto možnosť sa však jasne obmedzuje na prípady, v ktorých by v dôsledku vyhlásenia nekalej podmienky za neplatnú musel súd zrušiť celú zmluvu, čím by vystavil spotrebiteľa dôsledkom, ktoré by ho penalizovali. Z tohto hľadiska, ako to Súdny dvor v podstate uviedol, zrušenie podmienky v zmluve o úvere týkajúcej sa sadzby úrokov z omeškania v zásade nemôže mať také dôsledky, pretože sumy, ktoré požaduje veriteľ, budú nevyhnutne nižšie, keď nedôjde k uplatneniu týchto sadzieb. ( 25 )

86.

Vzhľadom na túto judikatúru je potrebné dospieť k záveru, že smernica 93/13 nebráni riešeniu, ktoré prijal Tribunal Supremo (Najvyšší súd) vo vyššie uvedenej judikatúre, keďže toto riešenie znamená, že vnútroštátny súd, ktorý konštatoval nekalú povahu podmienky uvedenej v zmluve, ktorá stanovuje sadzbu úrokov z omeškania, na jednej strane vylučuje len uplatnenie tejto podmienky, pričom ostatné podmienky tejto zmluvy ponecháva naďalej platné, najmä pokiaľ ide o podmienky týkajúce sa sadzby bežných úrokov, a na druhej strane nenahrádza podmienku vyhlásenú za nekalú zákonnými ustanoveniami dispozitívnej povahy, najmä tými, ktoré stanovujú zákonnú sadzbu úrokov z omeškania uplatniteľnú v prípade neexistencie dohody medzi zmluvnými stranami.

87.

Ak vnútroštátny súd vyhlási podmienku stanovujúcu sadzbu úrokov z omeškania za nekalú, tento súd ju neuplatní, ale nebude môcť znížiť výšku pokuty uloženej spotrebiteľovi. Ostatné zmluvné podmienky ako také (prípadne vrátane tých, ktoré sa týkajú sadzby bežných úrokov) zostávajú zachované a naďalej vyvolávajú účinky, ktoré majú za normálnych okolností vytvárať.

88.

Na druhej strane by zbavenie účinkov podmienky stanovujúcej sadzbu bežných úrokov, aj keď nebola vyhlásená za nekalú, išlo nad rámec dôsledkov týkajúcich sa účinnosti ochrany priznanej smernicou 93/13.

89.

Pokiaľ ide o zmluvu o úvere, platí to o to viac, že je potrebné jasne odlíšiť podmienky stanovujúce sadzbu bežných úrokov od podmienok stanovujúcich sadzbu úrokov z omeškania. Zatiaľ čo bežné úroky plnia funkciu odplaty za poskytnutie peňažnej sumy zo strany veriteľa až do jej zaplatenia, úroky z omeškania sú zamerané na sankcionovanie dlžníka, ktorý si neplní svoj záväzok platiť splátky úveru v lehotách stanovených v zmluve. Podmienky týkajúce sa sadzby bežných úrokov sú preto základom zmluvy o úvere a viažu sa na hlavný predmet zmluvy, pričom tento predmet v zásade nepodlieha kontrole súdu podľa tejto smernice 93/13. ( 26 )

90.

Tento záver je podľa môjho názoru na mieste bez ohľadu na to, akým spôsobom sú formulované zmluvné podmienky stanovujúce úrokové sadzby. Či sa podmienka stanovujúca sadzbu úrokov z omeškania odlišuje od podmienky týkajúcej sa sadzby bežných úrokov alebo či sa tieto dva typy podmienok prelínajú, konštatovanie, podľa ktorého je podmienka týkajúca sa sadzby úrokov z omeškania nekalá, nemôže mať vplyv na uplatnenie bežných úrokov. V prípade, ak sadzba úrokov z omeškania predstavuje navýšenie sadzby bežných úrokov, zrušené musí byť iba toto navýšenie. Toto vôbec nemožno prirovnávať k „zmene“ zmluvy, ktorú judikatúra zakazuje; ide o neuplatnenie jedinej podmienky, ktorá bola vyhlásená za nekalú.

91.

Vzhľadom na tieto úvahy navrhujem na druhú otázku písm. b) vo veci C‑96/16 a na druhú otázku vo veci C‑94/17 odpovedať tak, že článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice 93/13 nebránia tomu, aby sa v nadväznosti na konštatovanie nekalej povahy zmluvnej podmienky uvedenej v zmluve o úvere stanovujúcej sadzbu úrokov z omeškania, ktorá o viac ako dva percentuálne body prevyšuje dohodnutú sadzbu bežných úrokov, podľa vyššie uvedenej judikatúry podmienka stanovujúca sadzbu bežných úrokov uplatňovala až do úplného zaplatenia dlhu.

92.

Na tretiu otázku vo veci C‑94/17 vzhľadom na túto odpoveď už nie je potrebné odpovedať.

93.

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky takto: