–

Instituto Nacional de la Seguridad Social (INSS) a Tesorería General de la Seguridad Social (TGSS), v zastúpení: A. Trillo García a M. Baró Pazos, letrados,

–

španielska vláda, v zastúpení: V. Ester Casas, splnomocnená zástupkyňa,

–

Európska komisia, v zastúpení: L. Lozano Palacios a D. Martin, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článkov 4, 12 a 46a až 46c nariadenia Rady (EHS) č. 1408/71 zo 14. júna 1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnancov, samostatne zárobkovo činné osoby a ich rodinných príslušníkov, ktorí sa pohybujú v rámci spoločenstva, v znení zmenenom a aktualizovanom nariadením Rady (ES) č. 118/97 z 2. decembra 1996 (Ú. v. ES L 28, 1997, s. 1; Mim. vyd. 05/003, s. 12), zmeneného nariadením Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 592/2008 zo 17. júna 2008 (Ú. v. EÚ L 177, 2008, s. 1, ďalej len „nariadenie č. 1408/71“), ako aj článkov 3, 10 a 53 až 55 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (Ú. v. EÚ L 166, 2004, s. 1; Mim. vyd. 05/005, s. 72).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi Instituto Nacional de la Seguridad Social (INSS) (Národný inštitút sociálneho zabezpečenia, Španielsko, ďalej len „INSS“) a Tesorería General de la Seguridad Social (TGSS) (Všeobecný fond sociálneho zabezpečenia, Španielsko, ďalej len „TGSS“) na jednej strane a pánom Josém Blancom Marquésom na strane druhej, ktorý sa týkal rozhodnutia INSS o tom, že pánovi Blancovi Marquésovi sa nebude poskytovať príplatok k dôchodku z dôvodu úplnej trvalej práceneschopnosti, pretože poberá švajčiarsky starobný dôchodok.

3

Podľa odôvodnenia 21 nariadenia č. 1408/71 je „na to, aby sa chránili migrujúci pracovníci a ich pozostalí pred príliš prísnym uplatňovaním ustanovení vnútroštátnych právnych predpisov, týkajúcich sa znižovania, pozastavenia alebo odňatia dávok, je potrebné začleniť ustanovenia, ktoré budú stanovovať presné pravidlá pre uplatňovanie týchto ustanovení“.

4

Článok 1 písm. j) tohto nariadenia vymedzuje pojem „právne predpisy“ ako „zákony, nariadenia a iné právne predpisy, ako aj ostatné súčasné a budúce ustanovenia na vykonanie opatrení každého členského štátu vzťahujúce sa na časti a systémy sociálneho zabezpečenia, …“.

5

Článok 4 uvedeného nariadenia, nazvaný „Vecná pôsobnosť“, v odseku 1 uvádza:

„Toto nariadenie sa vzťahuje na všetky právne predpisy, ktoré sa týkajú týchto častí sociálneho zabezpečenia:

6

Článok 12 tohto istého nariadenia, nazvaný „Zamedzenie súbehu dávok“, znie:

„1.   Toto nariadenie nemôže ani priznať ani zachovať nárok na niekoľko dávok toho istého druhu za jednu a tú istú dobu povinného poistenia. Toto ustanovenie sa však nepoužije na dávky vo vzťahu k invalidite, starobe, úmrtiu (dôchodky) alebo chorobe z povolania priznané inštitúciami dvoch alebo viacerých členských štátov v súlade s ustanoveniami článkov 41, 43 ods. 2 a 3, 46, 50 a 51 alebo článku 60 ods. 1 písm. b).

2.   Pokiaľ toto nariadenie neustanovuje inak, ustanovenia právnych predpisov členského štátu upravujúce zníženie, pozastavenie alebo odňatie dávok v prípadoch súbehu s inými dávkami sociálneho zabezpečenia alebo každou inou formou príjmu, sa môžu použiť aj v prípade, ak takéto dávky boli získané podľa právnych predpisov iného členského štátu alebo keď takýto príjem bol získaný na území iného členského štátu.

3.   Ustanovenia právnych predpisov členského štátu upravujúce zníženie, pozastavenie alebo odňatie dávky v prípade osoby poberajúcej dávky v invalidite alebo predbežné dávky v starobe, ktorá súčasne vykonáva zárobkovú činnosť, sa môžu použiť na takúto osobu, dokonca aj keď vykonáva svoju činnosť na území iného členského štátu.

…“

7

Článok 46 nariadenia č. 1408/71 stanovuje:

„1.   Keď podmienky požadované právnymi predpismi členského štátu pre vznik nároku na dávky boli splnené bez toho, aby sa musel použiť článok 45 alebo článok 40 ods. 3, uplatnia sa nasledujúce pravidlá:

…“

8

Článok 46a tohto nariadenia s názvom „Všeobecné ustanovenia o znížení, pozastavení alebo odňatí, uplatňované na dávky v invalidite, starobe alebo pozostalostné dávky, podľa právnych predpisov členských štátov“ uvádza:

„1.   Na účely tejto kapitoly ‚súbeh dávok rovnakého druhu‘ znamená súbeh dávok v súvislosti s invaliditou, starobou alebo pozostalými, [ktoré sú] vypočítané alebo poskytované na základe dôb poistenia a/alebo bydliska dosiahnutý[ch] jednou a tou istou osobou.

2.   Na účely tejto kapitoly ‚súbeh dávok rôznych druhov‘ znamená súbeh dávok, ktoré nemožno považovať za dávky rovnakého druhu v zmysle odseku 1.

3.   Nasledujúce pravidlá sa uplatnia pri uplatňovaní ustanovení o znížení, pozastavení alebo odňatí dávok stanovených podľa právnych predpisov členského štátu v prípade súbehu dávok v súvislosti s invaliditou, starobou alebo pozostalými s dávkou rovnakého druhu alebo rôzneho druhu alebo s iným príjmom:

9

Podľa článku 46b uvedeného nariadenia nazvaného „Osobitné ustanovenia uplatňované v prípade súbehu dávok rovnakého druhu podľa právnych predpisov dvoch alebo viacerých členských štátov“:

„1.   Ustanovenia o znížení, pozastavení alebo odňatí, upravené právnymi predpismi členského štátu, sa neuplatnia na dávky, ktoré sa vypočítavajú v súlade s článkom 46 ods. 2.

2.   Ustanovenia o znížení, pozastavení alebo odňatí, upravené právnymi predpismi členského štátu, sa uplatnia iba na tie dávky, ktoré sa vypočítavajú v súlade s článkom 46 ods. 1 písm. a) bodom i), ak príslušná dávka je:

…

Dávky pod písm. a) a b) a dohody sú uvedené v prílohe IV, časť D.“

10

Nariadenie č. 1408/71 bolo od 1. mája 2010 zrušené a nahradené nariadením č. 883/2004. Podľa článku 90 ods. 1 posledného uvedeného nariadenia však nariadenie č. 1408/71 zostáva v platnosti a naďalej má právny účinok na účely „dohody o Európskom hospodárskom priestore [z 2. mája 1992 (Ú. v. ES L 1, 1994, s. 3; Mim. vyd. 11/052, s. 3)] a dohody medzi Európskym spoločenstvom a jeho členmi na strane jednej a Švajčiarskou konfederáciou na strane druhej o voľnom pohybe osôb [podpísanej v Luxemburgu 21. júna 1999, schválenej v mene Európskeho spoločenstva rozhodnutím Rady a Komisie 2002/309/ES, Euratom o dohode o vedeckej a technologickej spolupráci zo 4. apríla 2002 o uzavretí siedmich dohôd so Švajčiarskou konfederáciou (Ú. v. ES L 114, 2002, s. 1; Mim. vyd. 11/041, s. 89) (ďalej len „dohoda medzi ES a Švajčiarskom“)] a ostatných dohôd, ktoré obsahujú odkaz na nariadenie (EHS) č. 1408/71, pokiaľ tieto dohody neboli upravené vzhľadom na toto nariadenie“.

11

Článok 8 dohody medzi ES a Švajčiarskom stanovuje:

„Zmluvné strany zabezpečia koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia podľa prílohy II, aby dosiahli najmä:

12

Článok 20 dohody medzi ES a Švajčiarskom uvádza:

„Pokiaľ nie je stanovené inak v prílohe II, dvojstranné dohody o sociálnom zabezpečení medzi Švajčiarskom a členskými štátmi Európskeho spoločenstva sa pozastavujú dňom nadobudnutia platnosti tejto dohody, ak je tá istá oblasť upravená v predmetnej dohode.“ [neoficiálny preklad]

13

Príloha II dohody medzi ES a Švajčiarskom týkajúca sa koordinácie systémov sociálneho zabezpečenia v článku 1 stanovuje:

„1.   Zmluvné strany sa v súvislosti s koordináciou systémov sociálneho zabezpečenia dohodli, že budú vo vzájomných vzťahoch uplatňovať akty Spoločenstva, na ktoré sa v tejto dohode odkazuje, platné k dátumu podpísania tejto dohody a v znení zmien a doplnení vyplývajúcich z oddielu A tejto prílohy, alebo pravidlá rovnocenné takýmto aktom.

2.   Pojem ‚členskýé) štáty)‘ obsiahnutý v právnych aktoch, na ktoré sa odkazuje v oddiele A tejto prílohy [sa chápe tak, že] okrem štátov, na ktoré sa vzťahujú príslušné akty Spoločenstva, zahŕňa aj Švajčiarsko.“ [neoficiálny preklad]

14

Oddiel A uvedenej prílohy odkazuje okrem iného na nariadenie č. 1408/71.

15

Príloha II dohody medzi ES a Švajčiarskom bola aktualizovaná rozhodnutím spoločného výboru zriadeného na základe Dohody medzi Európskym spoločenstvom a jeho členskými štátmi na jednej strane a Švajčiarskou konfederáciou na strane druhej o voľnom pohybe osôb č. 1/2012 z 31. marca 2012, ktorým sa nahrádza príloha II k tejto dohode o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (Ú. v. EÚ L 103, 2012, s. 51).

16

Takto zmenená príloha II, ktorá nadobudla účinnosť 1. apríla 2012, odkazuje na nariadenie č. 883/2004, ako aj na nariadenie č. 1408/71, „pokiaľ sa naň odkazuje v [nariadení č. 883/2004], alebo ak ide o prípady, ktoré nastali v minulosti“.

17

Články 136 a 137 Ley General de la Seguridad Social (všeobecný zákon o sociálnom zabezpečení), v prepracovanom znení schválenom Real Decreto Legislativo 1/1994 (kráľovský legislatívny dekrét č. 1/1994) z 20. júna 1994 (BOE č. 154 z 29. júna 1994, s. 20658), v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej (ďalej len „LGSS“), stanovujú na účely sociálnej ochrany v prípade úplnej trvalej nespôsobilosti na výkon obvyklého povolania, doživotný dôchodok s cieľom zabezpečiť uspokojenie základných potrieb pracovníkov, ktorí v dôsledku choroby alebo úrazu, či už súvisiacich s výkonom práce alebo nie, strácajú schopnosť vykonávať svoje obvyklé povolanie, ale naďalej sú schopní vykonávať iné.

18

Podľa článku 139 ods. 2 LGSS:

„Peňažnú dávku z dôvodu úplnej trvalej práceneschopnosti tvorí doživotný dôchodok, ktorý možno výnimočne nahradiť paušálnou náhradou, ak má príjemca dávky menej ako 60 rokov.

Pracovníkom, ktorí boli uznaní za úplne a trvalo nespôsobilých na výkon svojho obvyklého povolania, sa priznáva dôchodok stanovený v predchádzajúcom odseku zvýšený o percentuálnu sadzbu stanovenú na základe uplatniteľnej právnej úpravy, pokiaľ ich vek, nedostatok všeobecných alebo špecializovaných schopností a sociálne a pracovné prostredie v mieste ich bydliska môžu viesť k ťažkostiam pri hľadaní práce v oblasti, ktorá sa odlišuje od ich predchádzajúceho povolania.

…“

19

Z článku 6 ods. 1 až 3 Decreto 1646/1972 para la aplicación de la ley 24/1972, de 21 de junio, en materia de prestaciones del Régimen General de la Seguridad Social (dekrét č. 1646/1972, ktorým sa vykonáva zákon č. 24/1972 z 21. júna 1972 v oblasti dávok všeobecného režimu sociálneho zabezpečenia) z 23. júna 1972 (ďalej len „dekrét č. 1646/1972“) vyplýva, že dôchodok z dôvodu úplnej trvalej nespôsobilosti na výkon obvyklého povolania sa v prípade, že pracovník dosiahol 55 rokov, zvyšuje o príplatok vo výške 20 % základu zohľadneného pri stanovení výšky dôchodku (ďalej len „príplatok vo výške 20 %“).

20

Vzhľadom na to, že tento príplatok vychádza z predpokladu, že pre osoby staršie ako 55 rokov je veľmi ťažké nájsť si zamestnanie v povolaní odlišnom od toho, ktoré vykonávali a na výkon ktorého boli uznané za úplne a trvalo práceneschopné, sa však uvedený príplatok podľa článku 6 ods. 4 dekrétu č. 1646/1972 „neposkytuje počas obdobia, keď je pracovník zamestnaný“.

21

Poberanie dôchodku z dôvodu úplnej trvalej práceneschopnosti je však samo osebe zlučiteľné s výkonom iného povolania.

22

Podľa článku 143 ods. 4 LGSS, pokiaľ poberateľ dôchodku z dôvodu trvalej práceneschopnosti dosiahol vek 65 rokov, tento dôchodok sa stáva starobným dôchodkom. Uvedená zmena názvu však nemá vplyv na podmienky uplatnenia tejto dávky.

23

Pán Blanco Marqués, narodený 3. februára 1943, je poberateľom dôchodku poskytovaného v Španielsku z dôvodu úplnej trvalej nespôsobilosti na výkon povolania banský elektroinštalatér na základe choroby nesúvisiacej s povolaním, ktorý mu bol priznaný súdnym rozhodnutím z 3. júna 1998 s účinnosťou od 13. januára 1998. Pri stanovení nároku na tento dôchodok a určení jeho výšky boli zohľadnené len príspevky zaplatené v španielskom systéme sociálneho zabezpečenia. Keďže pán Blanco Marqués bol v čase nadobudnutia účinnosti tohto rozhodnutia starší ako 55 rokov, bol mu podľa článku 6 ods. 1 až 3 dekrétu č. 1646/1972 priznaný príplatok vo výške 20 %.

24

Keď pán Blanco Marqués dovŕšil vek 65 rokov, získal nárok na starobný dôchodok poskytovaný zo švajčiarskeho systému sociálneho zabezpečenia, a to s účinnosťou od 1. marca 2008. Tento starobný dôchodok mu bol priznaný výlučne so zreteľom na príspevky, ktoré tento zamestnanec odviedol v rámci švajčiarskeho povinného systému sociálneho zabezpečenia.

25

Rozhodnutím z 24. februára 2015 INSS s účinnosťou od 1. februára 2015 zrušil nárok pána Blanca Marquésa na príplatok vo výške 20 % z dôvodu, že tento príplatok je nezlučiteľný s poberaním starobného dôchodku a požiadal príjemcu dávky o vrátenie sumy 17340,95 eura, ktorá zodpovedala tomuto príplatku vyplatenému v období od 1. februára 2011 do 31. januára 2015, v súvislosti s ktorým nedošlo k premlčaniu.

26

Pán Blanco Marqués napadol uvedené rozhodnutie žalobou na Juzgado de lo Social no 1 de Ponferrada (Pracovný súd č. 1 Ponferrada, Španielsko). Rozsudkom z 28. septembra 2015 tento súd zrušil uvedené rozhodnutie, lebo sa domnieval, že príplatok vo výške 20 % nie je nezlučiteľný s poberaním švajčiarskeho starobného dôchodku, keďže podľa článku 46a ods. 3 písm. a) nariadenia č. 1408/71 alebo článku 53 ods. 3 písm. a) nariadenia č. 883/2004 by o nezlučiteľnosť išlo len v prípade, ak by vnútroštátne právne predpisy stanovovali, že na účely nezlučiteľnosti sa zohľadnia dávky alebo príjmy získané v zahraniční. V španielskom právnom poriadku však také ustanovenie neexistuje.

27

INSS napadol tento rozsudok odvolaním na Tribunal Superior de Justicia de Castilla y León (Vrchný súd pre autonómnu oblasť Kastília‑León, Španielsko), pričom uviedol, že podľa judikatúry Tribunal Supremo (Najvyšší súd, Španielsko) sa príplatok vo výške 20 % neposkytuje nielen v prípade výslovne uvedenom v článku 6 ods. 4 dekrétu č. 1646/1972, teda v prípade, že poberateľ je zamestnaný, ale aj v prípade, že táto osoba je poberateľom starobného dôchodku v inom členskom štáte alebo vo Švajčiarsku, keďže tento starobný dôchodok predstavuje príjem nahrádzajúci príjem z výkonu pracovnej činnosti.

28

Za týchto podmienok Tribunal Superior de Justicia de Castilla y León (Vrchný súd pre autonómnu oblasť Kastília‑León) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

29

Vzhľadom na to, že vnútroštátny súd sa vo svojich prejudiciálnych otázkach odvoláva na ustanovenia nariadenia č. 1408/71, ako aj nariadenia č. 883/2004, treba najskôr určiť, ktoré z týchto nariadení sa uplatní rationae temporis na situáciu vo veci samej.

30

V tejto súvislosti zo spisu, ktorý má k dispozícii Súdny dvor, vyplýva, že rozhodnutie, ktorým bol priznaný španielsky dôchodok z dôvodu úplnej trvalej práceneschopnosti, bolo prijaté v roku 1998, a rozhodnutie, ktorým bol priznaný švajčiarsky starobný dôchodok, bolo prijaté v roku 2008. Keďže tieto dve rozhodnutia, ktoré boli základom priznania dotknutých dávok, boli prijaté pred nadobudnutím účinnosti nariadenia č. 883/2004, vo veci samej sú relevantné len ustanovenia nariadenia č. 1408/71.

31

Svojou prvou prejudiciálnou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či španielske pravidlo stanovené v článku 6 ods. 4 dekrétu č. 1646/1972, ako ho vykladá Tribunal Supremo (Najvyšší súd), podľa ktorého sa príplatok vo výške 20 % neposkytuje počas obdobia, v ktorom je pracovník zamestnaný alebo poberá starobný dôchodok, predstavuje ustanovenie upravujúce zníženie dávok v zmysle článku 12 nariadenia č. 1408/71.

32

Najskôr treba konštatovať, že vnútroštátna právna úprava, ktorá stanovuje príplatok k dôchodku z dôvodu úplnej trvalej práceneschopnosti, ako je predmetný príplatok vo výške 20 %, patrí do rámca materiálnej pôsobnosti nariadenia č. 1408/71.

33

Podľa svojho článku 4 ods. 1 písm. b) sa totiž toto nariadenie uplatní na „dávky v invalidite vrátane tých, ktoré sú určené na udržanie alebo zlepšenie zárobkovej schopnosti“.

34

Okrem toho podľa článku 1 písm. t) uvedeného nariadenia sa výrazy „dávky“ a „dôchodky“ majú vnímať v čo najširšom zmysle slova, aby zahŕňali všetky dávky a dôchodky vrátane všetkých ich častí, ktoré sa vyplácajú z verejných fondov, valorizačné zvýšenia a doplnkové dávky.

35

Pokiaľ ide o pojem „ustanovenie upravujúce zníženie“ v zmysle článku 12 ods. 2 nariadenia č. 1408/71, z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že vnútroštátne pravidlo musí byť kvalifikované ako takéto ustanovenie, pokiaľ výpočet, ktorý sa má podľa neho vykonať, vedie k zníženiu sumy dôchodku, na ktorú má dotknutá osoba nárok, z dôvodu, že táto osoba poberá dávku z iného členského štátu (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 7. marca 2002, Insalaca, C‑107/00, EU:C:2002:147, point 16 a citovanú judikatúru, a zo 7. marca 2013, van den Booren, C‑127/11, EU:C:2013:140, bod 28).

36

V prejednávanej veci z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vyplýva, že podľa článku 6 ods. 4 dekrétu č. 1646/1972, ako ho vykladá judikatúra Tribunal Supremo (Najvyšší súd), sa príplatok vo výške 20 % neposkytuje nielen v prípade, ak jeho príjemca má príjem z výkonu pracovnej činnosti, ale aj v prípade, ak poberá starobný dôchodok, ktorý sa považuje za príjem nahrádzajúci príjem z výkonu pracovnej činnosti. Okrem toho podľa uvedenej judikatúry sa nemá rozlišovať medzi vnútroštátnym dôchodkom a dôchodkom poberaným v inom členskom štáte alebo vo Švajčiarsku, keďže jeden aj druhý treba na účely uplatnenia tohto ustanovenia zohľadniť rovnako.

37

Z toho vyplýva, že vnútroštátne pravidlo dotknuté vo veci samej treba chápať tak, že sa týka dávok, ktoré dotknutá osoba poberá v inom členskom štáte alebo vo Švajčiarsku, keďže Švajčiarska konfederácia sa na účely uplatnenia nariadenia č. 1408/71 má považovať za členský štát Únie (rozsudok z 18. novembra 2010, Xhymshiti, C‑247/09, EU:C:2010:698, bod 31).

38

Okrem toho je nesporné, že uplatnenie tohto vnútroštátneho pravidla vedie k zníženiu celkovej výšky dávok, na ktoré by dotknutá osoba mala nárok.

39

Súdny dvor však už rozhodol, že vnútroštátne pravidlo, ktoré stanovuje, že príplatok k starobnému dôchodku manuálneho pracovníka sa zníži o sumu starobného dôchodku, na ktorú má dotknutá osoba nárok v systéme iného členského štátu, predstavuje ustanovenie upravujúce zníženie dávok v zmysle článku 12 ods. 2 nariadenia č. 1408/71 (rozsudok z 22. októbra 1998, Conti, C‑143/97, EU:C:1998:501, bod 30).

40

V tejto súvislosti, pokiaľ ide o tvrdenie INSS a TGSS, podľa ktorého vnútroštátne pravidlo dotknuté vo veci samej nepatrí do pôsobnosti nariadenia č. 1408/71 z dôvodu, že len upravuje pravidlo nezlučiteľnosti, Súdny dvor spresnil, že vnútroštátne ustanovenia o znížení dávok nemôžu byť vyňaté z podmienok a obmedzení uplatňovania stanovených v nariadení č. 1408/71 tým, že sa klasifikujú ako pravidlá výpočtu vyplácaných súm alebo pravidlá ich preukázania (pozri v tomto zmysle rozsudky z 22. októbra 1998, Conti, C‑143/97, EU:C:1998:501, bod 24, a z 18. novembra 1999, Van Coile, C‑442/97, EU:C:1999:560, bod 27).

41

Vzhľadom na predchádzajúce treba na prvú prejudiciálnu otázku odpovedať tak, že vnútroštátne ustanovenie, ako je ustanovenie dotknuté vo veci samej, podľa ktorého sa príplatok k dôchodku z dôvodu úplnej trvalej práceneschopnosti neposkytuje počas obdobia, v ktorom príjemca tohto dôchodku poberá starobný dôchodok v inom členskom štáte alebo vo Švajčiarsku, predstavuje ustanovenie upravujúce zníženie dávok v zmysle článku 12 ods. 2 nariadenia č. 1408/71.

42

Svojou druhou prejudiciálnou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa článok 46a ods. 3 písm. a) nariadenia č. 1408/71 má vykladať v tom zmysle, že výraz „právne predpisy prvého členského štátu“, ktorý je v ňom uvedený, sa má chápať v úzkom zmysle slova, alebo zahŕňa aj výklad, ktorý uskutočnil najvyšší vnútroštátny súd.

43

Podľa tohto ustanovenia „dávky, získané podľa právnych predpisov iného členského štátu alebo iný príjem získaný v inom členskom štáte, sa zohľadnia iba vtedy, keď právne predpisy prvého členského štátu umožňujú zohľadniť dávky alebo príjmy získané v zahraničí“.

44

Okrem toho článok 1 písm. j) nariadenia č. 1408/71 vymedzuje pojem „právne predpisy“ ako zákony, nariadenia a iné právne predpisy, ako aj ostatné súčasné a budúce ustanovenia na vykonanie opatrení každého členského štátu vzťahujúce sa na časti a systémy sociálneho zabezpečenia.

45

Ako však vyplýva z bodu 27 tohto rozsudku, hoci znenie článku 6 dekrétu č. 1646/1972 sa obmedzuje na to, že stanovuje neposkytovanie príplatku vo výške 20 % v prípade, že poberateľ dôchodku z dôvodu trvalej práceneschopnosti je zamestnaný, vnútroštátna judikatúra vykladá toto ustanovenie v tom zmysle, že neposkytovanie príplatku, ktoré upravuje, platí aj v prípade, že poberateľ dostáva starobný dôchodok, bez ohľadu na to, či je priznaný vo vnútroštátnom systéme sociálneho zabezpečenia alebo v systéme iného členského štátu či Švajčiarska.

46

Pokiaľ ide o to, či možno výklad zákonného ustanovenia podaný najvyšším súdom kvalifikovať ako právny predpis v zmysle článku 1 písm. j) nariadenia č. 1408/71, treba pripomenúť, že pôsobnosť ustanovení vnútroštátnych zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení je potrebné posudzovať s prihliadnutím na ich výklad vnútroštátnymi súdmi (rozsudok z 8. júna 1994, Komisia/Spojené kráľovstvo, C‑382/92, EU:C:1994:233, bod 36).

47

Hoci nemožno zohľadňovať izolované súdne rozhodnutia alebo také rozhodnutia, ktoré sú výrazne v menšine, inak je to v prípade súdneho výkladu potvrdeného najvyšším vnútroštátnym súdnym orgánom (pozri v tomto zmysle rozsudok z 9. decembra 2003, Komisia/Taliansko, C‑129/00, EU:C:2003:656, bod 32).

48

Za týchto podmienok treba na druhú prejudiciálnu otázku odpovedať tak, že článok 46a ods. 3 písm. a) nariadenia č. 1408/71 sa má vykladať v tom zmysle, že výraz „právne predpisy prvého členského štátu“, ktorý je v ňom uvedený, treba chápať tak, že zahŕňa aj výklad, ktorý so zreteľom na vnútroštátne zákonné ustanovenie uskutočnil najvyšší vnútroštátny súd.

49

Svojou treťou prejudiciálnou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či príplatok vo výške 20 % priznaný pracovníkovi, ktorý poberá dôchodok z dôvodu úplnej trvalej práceneschopnosti na základe španielskej právnej úpravy, a starobný dôchodok, ktorý ten istý pracovník poberá vo Švajčiarsku, treba považovať za dávky rovnakého alebo rôzneho druhu v zmysle nariadenia č. 1408/71.

50

S cieľom odpovedať na túto otázku je potrebné pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora treba na dávky sociálneho zabezpečenia hľadieť tak, že sú rovnakej povahy, ak majú rovnaký predmet, účel, ako aj základ pre výpočet a rovnaké podmienky priznania. Za relevantné kritériá na klasifikáciu dávok však netreba považovať ich čisto formálne znaky (pozri v tomto zmysle rozsudky z 5. júla 1983, Valentini, 171/82, EU:C:1983:189, bod 13; z 11. augusta 1995, Schmidt, C‑98/94, EU:C:1995:273, body 24 a 31, ako aj z 18. júla 2006, De Cuyper, C‑406/04, EU:C:2006:491, bod 25).

51

V prejednávanej veci, pokiaľ ide o predmet a účel príplatku vo výške 20 %, z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vyplýva, že tento príplatok má chrániť osobitnú kategóriu obzvlášť zraniteľných osôb, a síce pracovníkov vo veku od 55 do 65 rokov, ktorí boli uznaní za úplne a trvalo pracovne nespôsobilých a pre ktorých je ťažké nájsť si zamestnanie v povolaní odlišnom od toho, ktoré vykonávali predtým.

52

Na účely dosiahnutia tohto cieľa sa týmto pracovníkom priznáva príplatok k dôchodku poskytovanému pri úplnej trvalej práceneschopnosti, ktorého výška sa určuje podľa základu zohľadneného pri stanovení výšky daného dôchodku z dôvodu práceneschopnosti.

53

Z predchádzajúceho vyplýva, že príplatok vo výške 20 %, ako aj dôchodok z dôvodu úplnej trvalej práceneschopnosti, ktorý uvedený príplatok oprávnene dopĺňa, majú podobné vlastnosti ako dávky poskytované v starobe, keďže ich cieľom je zabezpečiť prostriedky na živobytie pracovníkom, ktorí boli uznaní za úplne a trvalo nespôsobilých vykonávať svoje obvyklé povolanie a ktorí vzhľadom na to, že dosiahli určitý vek, by mali ťažkosti nájsť si zamestnanie v oblasti odlišnej od ich obvyklého povolania.

54

Týmto sa dôchodok z dôvodu úplnej trvalej práceneschopnosti a príplatok vo výške 20 % odlišujú od dávky v nezamestnanosti, ktorej cieľom je pokryť riziko späté so stratou príjmu, ktorú pracovník utrpel v dôsledku straty zamestnania, zatiaľ čo je ešte stále schopný pracovať (pozri v tomto zmysle rozsudok z 18. júla 2006, De Cuyper, C‑406/04, EU:C:2006:491, bod 27).

55

Na rozdiel od dávky v nezamestnanosti, ktorej cieľom je umožniť dotknutej osobe zotrvať na trhu práce v období, keď nemá zamestnanie, dôchodok z dôvodu úplnej trvalej práceneschopnosti a príplatok vo výške 20 % majú totiž za cieľ poskytnúť príjemcovi finančné prostriedky, ktoré mu umožnia uspokojiť základné potreby v období od jeho uznania za úplne a trvalo práceneschopného, ku ktorému došlo po tom, ako dosiahol vek 55 rokov, až do dovŕšenia jeho dôchodkového veku.

56

V prípade, že sa poberateľovi dôchodku z dôvodu úplnej a trvalej práceneschopnosti podarí opätovne zaradiť na trh práce v zamestnaní odlišnom od toho, ktoré vykonával predtým, poskytovanie dôchodku z dôvodu úplnej trvalej práceneschopnosti ako takého je aj naďalej zabezpečené a len vyplácanie príplatku vo výške 20 % je pozastavené z dôvodu výkonu nového zamestnania, ktoré tejto osobe umožňuje pokryť chýbajúcu časť príjmov zo zamestnania.

57

V dôsledku toho sa neposkytovanie príplatku vo výške 20 % týka len prispôsobenia podmienok priznania dôchodku z dôvodu úplnej a trvalej práceneschopnosti konkrétnej situácii príjemcu a nemožno ho vnímať tak, že má inú povahu, ako je konštatované v bode 53 tohto rozsudku.

58

Tento záver potvrdzuje skutočnosť, že podľa španielskej právnej úpravy dochádza v prípade osôb, ktoré dosiahli dôchodkový vek, k fiktívnej zámene dôchodku z dôvodu trvalej práceneschopnosti a starobného dôchodku.

59

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že Súdny dvor už rozhodol, že pokiaľ je pracovníkovi priznaný nárok na dávky v invalidite, ktoré boli zmenené podľa právnej úpravy členského štátu na starobný dôchodok, a dávky v invalidite, ktoré ešte neboli zmenené na starobný dôchodok podľa právnej úpravy iného členského štátu, je potrebné starobný dôchodok a dávky v invalidite považovať za dávky rovnakého druhu (rozsudky z 2. júla 1981, Celestre a i., 116/80, 117/80 a 119/80 až 121/80, EU:C:1981:159, bod 11 a citovaná judikatúra, ako aj z 18. apríla 1989, Di Felice, 128/88, EU:C:1989:153, bod 13).

60

Z toho vyplýva, že príplatok vo výške 20 % priznaný pracovníkovi, ktorý poberá dôchodok z dôvodu úplnej trvalej práceneschopnosti podľa španielskej právnej úpravy, a starobný dôchodok, ktorý ten istý pracovník poberá vo Švajčiarsku, sa majú považovať za dávky rovnakého druhu, a to tak v období od uznania úplnej a trvalej práceneschopnosti vo veku 55 rokov do dosiahnutia dôchodkového veku, ako aj v období po dosiahnutí dôchodkového veku.

61

Na tretiu prejudiciálnu otázku teda treba odpovedať tak, že príplatok k dôchodku z dôvodu úplnej trvalej práceneschopnosti priznaný pracovníkovi podľa právnej úpravy členského štátu, o akú ide vo veci samej, a starobný dôchodok priznaný tomu istému pracovníkovi vo Švajčiarsku sa majú považovať za dávky rovnakého druhu v zmysle nariadenia č. 1408/71.

62

Svojou štvrtou a piatou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, aké osobitné ustanovenia nariadenia č. 1408/71 v oblasti súbehu dávok rovnakého druhu treba uplatniť za predpokladu, že sa obe dotknuté dávky majú považovať za dávky rovnakého druhu.

63

V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že podľa článku 12 ods. 2 nariadenia č. 1408/71, pokiaľ toto nariadenie neustanovuje inak, ustanovenia právnych predpisov členského štátu na zamedzenie súbehu dávok sa uplatňujú voči osobám poberajúcim dávku, ktorú vypláca tento členský štát, pokiaľ môžu poberať iné dávky sociálneho zabezpečenia, a to aj v prípade, že takéto dávky boli získané podľa právnych predpisov iného členského štátu (rozsudky zo 7. marca 2002, Insalaca, C‑107/00, EU:C:2002:147, bod 22, a zo 7. marca 2013, van den Booren, C‑127/11, EU:C:2013:140, bod 29).

64

Pokiaľ ide o osobitné ustanovenia uplatniteľné na dávky v invalidite, starobe, alebo na pozostalostné dávky, článok 46b ods. 2 písm. a) nariadenia č. 1408/71 stanovuje, že ustanovenia na zamedzenie súbehu dávok obsiahnuté vo vnútroštátnych právnych predpisoch sa uplatnia na dávku vypočítanú v súlade s článkom 46 ods. 1 písm. a) bodom i) tohto nariadenia len vtedy, ak sú splnené dve kumulatívne podmienky, a síce, ak výška dávky nie je závislá od dĺžky dosiahnutých dôb poistenia alebo bydliska, a zároveň je táto dávka uvedená v prílohe IV časti D uvedeného nariadenia.

65

V prejednávanej veci zo spisu, ktorý má Súdny dvor k dispozícii, vyplýva, že plnenia dotknuté vo veci samej spĺňajú kritérium stanovené v článku 46 ods. 1 písm. a) bode i) nariadenia č. 1408/71, keďže oba dôchodky boli vypočítané príslušnými vnútroštátnymi orgánmi len na základe ustanovení právnych predpisov, ktoré uplatňujú, pričom nebolo nevyhnutné uplatniť mechanizmus súhrnného alebo pomerného výpočtu.

66

Pokiaľ ide o dve kumulatívne podmienky, napriek tomu, že účastníci konania, ktorí predložili písomné pripomienky, sa nezhodujú v otázke, či výška príplatku vo výške 20 % závisí od doby poistenia a prináleží teda vnútroštátnemu súdu, aby vykonal overenie v tomto zmysle, je nesporné, že dávka tohto druhu nie je výslovne uvedená v prílohe IV časti D nariadenia č. 1408/71.

67

Vzhľadom na vyššie uvedené treba na štvrtú a piatu prejudiciálnu otázku odpovedať tak, že článok 46b ods. 2 písm. a) nariadenia č. 1408/71 sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátne pravidlo na zamedzenie súbehu dávok, ako je pravidlo vyplývajúce z článku 6 dekrétu č. 1646/1972, sa neuplatní na dávku vypočítanú podľa článku 46 ods. 1 písm. a) bodu i) tohto nariadenia, pokiaľ táto dávka nie je uvedená v prílohe IV časti D daného nariadenia.

68

S prihliadnutím na odpoveď na dve predchádzajúce otázky nie je potrebné odpovedať na šiestu otázku.

69

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (desiata komora) rozhodol takto: