–

SC Petrotel‑Lukoil SA, v zastúpení: C. Vasile, M. Strîmbei a A. Barbu, avocats,

–

rumunská vláda, v zastúpení: R H. Radu, L. Liţu a R. Mangu, splnomocnení zástupcovia,

–

Európska komisia, v zastúpení: F. Clotuche‑Duvieusart a L. Radu Bouyon, splnomocnené zástupkyne,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 30 ZFEÚ.

2

Tento návrh bol podaný v rámci konania, ktorého účastníkmi sú na jednej strane SC Petrotel‑Lukoil SA (ďalej len „Lukoil“) a pani Maria Magdalena Georgescuová a na druhej strane Ministerul Economiei (Ministerstvo hospodárstva, Rumunsko), Ministerul Energiei (Ministerstvo energetiky, Rumunsko) a Ministerul Finanţelor Publice (Ministerstvo verejných financií, Rumunsko) vo veci odmietnutia ministerstva hospodárstva vrátiť paušálne sumy zaplatené spoločnosťou Lukoil do Osobitného fondu pre ropné produkty zriadeného na vymáhanie dlhov bývalej spoločnosti Compania Română de Petrol (Rumunská ropná spoločnosť, ďalej len „CRP“).

3

Ordonanţa de urgenţă a Guvernului nr. 249/2000 privind constituirea şi utilizarea Fondului special pentru produse petroliere (mimoriadne nariadenie vlády č. 249/2000 o zriadení a použití Osobitného fondu pre ropné produkty, Monitorul Oficial al României, časť I, č. 647 z 12. decembra 2000), zmenené prostredníctvom Legea nr. 142/2006 pentru aprobarea Ordonanţei Guvernului nr. 53/2005 privind reglementarea unor măsuri financiare în domeniul bugetar şi al contabilităţii publice (zákon č. 142/2006 o schválení nariadenia vlády č. 53/2005 týkajúceho sa finančných opatrení v rozpočtovej oblasti a v oblasti verejného účtovníctva) (ďalej len „OUG č. 249/2000“), vytvorilo Osobitný fond pre ropné produkty s cieľom zaplatiť všetky peňažné povinnosti bývalej CRP.

4

Článok 1 OUG č. 249/2000 znie:

„Osobitný fond pre ropné produkty sa vytvorí tak, že do ceny ropných produktov distribuovaných na domácom i zahraničnom trhu, benzínu a nafty, získaných od výrobcov alebo na základe spracovania, sa zahrnie paušálna suma vyjadrená v [rumunskej lei (RON)], zodpovedajúca ekvivalentu [0,01 amerického dolára (USD) za liter], podľa výmenného kurzu platného v posledný deň mesiaca, ktorý predchádzal dodaniu.“

5

Podľa článku 2 OUG č. 249/2000:

„Osobitný fond pre ropné produkty zriadený podľa článku 1 spravuje Ministerul Industriei şi Comerţului [(Ministerstvo priemyslu a obchodu, Rumunsko)] a použije sa na zaplatenie všetkých peňažných povinností bývalej [CRP].“

6

Článok 5 OUG č. 249/2000 stanovuje:

„Povinnosť vypočítať a zaplatiť sumy vyplývajúce z uplatnenia článku 1 prislúcha výrobcom a rafinériám, ktoré sú právnickými osobami so sídlom v Rumunsku, nezávisle od ich organizačnej štruktúry, povahy ich kapitálu a určenia ich produktov, pričom táto povinnosť zodpovedá kategórii používania a druhom užívateľov dotknutého produktu.“

7

Článok 7 OUG č. 249/2000 stanovuje:

„Paušálna suma zahrnutá do ceny ropných produktov uvedených v článku 1 tohto nariadenia je odpočítateľnou daňovou záťažou.“

8

Lukoil žiadala od ministerstva hospodárstva vrátenie súm, ktoré zaplatila z dôvodu vývozov ropných produktov medzi 1. januárom 2007 a 31. marcom 2010 na základe OUG č. 249/2000.

9

Ministerstvo hospodárstva listom z 24. mája 2010 odmietlo vrátiť sumy, ktoré požadovala Lukoil.

10

Lukoil teda podala žalobu na Curtea de Apel București (Odvolací súd Bukurešť, Rumunsko). Táto spoločnosť v podstate tvrdí, že uvedené sumy neboli dlžné od pristúpenia Rumunska k Európskej únii 1. januára 2007 v rozsahu, v akom ich zaplatenie bolo v rozpore s článkom 30 ZFEÚ, pretože sú poplatkom fiškálnej povahy jednostranne uloženým členským štátom a vyberaným za tovar, ktorý prekročil hranicu.

11

Curtea de Apel București (Odvolací súd Bukurešť) rozsudkom z 12. októbra 2011 zamietol žalobu spoločnosti Lukoil. Tento súd najmä rozhodol, že suma 0,01 USD za liter zahrnutá do ceny ropných produktov bola vypočítaná pre produkty dodávané tak v Rumunsku, ako aj mimo tohto členského štátu, takže vzhľadom na to, že táto suma nebola dlžná z dôvodu prekročenia hranice tovarom, nie je predmetný poplatok vývozným clom ani poplatkom s rovnakým účinkom, ale je vnútroštátnym zdanením. Dodal, že aj za predpokladu, že poplatok zavedený OUG č. 249/2000 je clom zakázaným článkom 30 ZFEÚ, bola by žiadosť spoločnosti Lukoil, ktorej predmetom je vrátenie tohto poplatku, bezdôvodná s prihliadnutím na zákaz bezdôvodného obohatenia, ako ho uplatňuje Súdny dvor v rozsudku zo 14. januára 1997, Comateb a i. (C‑192/95 až C‑218/95, EU:C:1997:12). Podľa Curtea de Apel București (Odvolací súd Bukurešť) bola totiž predmetná suma podľa článku 1 OUG č. 249/2000 zahrnutá do ceny benzínu a nafty dodaných z krajín mimo Rumunska a neznášala ju teda osoba dodávajúca ropné produkty, ale nadobúdateľ.

12

Lukoil podala proti rozsudku z 12. októbra 2011 odvolanie na Înalta Curte de Casație și Justiție (Najvyšší kasačný súd, Rumunsko). Tento súd zrušil uvedený rozsudok a vrátil vec na Curtea de Apel București (Odvolací súd Bukurešť). Rozsudkom z 25. januára 2016 tento posledný uvedený súd zamietol žalobu spoločnosti Lukoil.

13

Curtea de Apel București (Odvolací súd Bukurešť) v tomto rozsudku na základe posudku z oblasti účtovníctva konštatoval, že hoci bol predmetný poplatok vypočítaný a zaplatený štátu, Lukoil nepripočítala paušálnu sumu vo výške 0,01 USD za liter na predajnú cenu ropných produktov, ktoré predala medzi 1. januárom 2007 a 31. marcom 2010, ale znášala takú sumu z vlastných zdrojov. Napriek tomuto konštatovaniu však posledný uvedený súd rozhodol, že Lukoil nepreukázala, že zaplatenie uvedeného poplatku jej spôsobilo škodu. Lukoil totiž z vlastnej iniciatívy zaviedla spôsob platby, ktorý nie je pripísateľný žalovanému orgánu a nie je ani založený na ustanoveniach OUG č. 249/2000. Uvedený súd teda rozhodol, že Lukoil nemá nárok na požadované vrátenie, pretože sporný poplatok nebol uhradený na základe ustanovení, ktoré boli s konečnou platnosťou vyhlásené za protiprávne, keďže boli v rozpore s právom Únie, ale na základe mechanizmu, ktorý zaviedla samotná Lukoil a ktorý vnútroštátna právna úprava nestanovovala.

14

Lukoil podala proti rozsudku z 25. januára 2016 odvolanie na Înalta Curte de Casație și Justiție (Najvyšší kasačný súd). Tento súd konštatoval, že sporný poplatok je poplatkom s rovnakým účinkom ako clo, pretože je peňažnej povahy, je uložený jednostranne príslušným orgánom členského štátu a zaťažuje tovar z dôvodu, že prekročil hranicu. Uviedol, že Lukoil žiadala o vrátenie poplatkov, ktoré zaplatila z vlastných zdrojov medzi 1. januárom 2007 a 31. marcom 2010. Súdny dvor so zreteľom na článok 30 ZFEÚ zatiaľ nerozhodol o otázke, či za predpokladu, že platiteľ skutočne znášal poplatok s rovnakým účinkom ako clo, môže požiadať o vrátenie zaplatených súm, hoci vnútroštátne právne predpisy stanovili mechanizmus platby tohto poplatku tak, že uvedený poplatok sa prenesie na spotrebiteľa.

15

Za týchto podmienok Înalta Curte de Casație și Justiție (Najvyšší kasačný súd) rozhodol konanie prerušiť a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

16

Vnútroštátny súd sa svojimi dvomi otázkami, ktoré treba preskúmať spoločne, v podstate pýta, či sa právo Únie, konkrétne článok 30 ZFEÚ, má vykladať v tom zmysle, že platiteľ, ktorý skutočne znášal poplatok s rovnakým účinkom, ktorý je v rozpore s týmto článkom, musí mať možnosť získať vrátenie súm, ktoré z tohto dôvodu zaplatil, a to dokonca aj v situácii, že spôsob platby poplatku bol vo vnútroštátnej právnej úprave koncipovaný tak, že tento poplatok sa prenesie na spotrebiteľa.

17

Okolnosť, že vnútroštátny súd po formálnej stránke položil prejudiciálnu otázku s odkazom na určité ustanovenia práva Únie, nebráni tomu, aby Súdny dvor poskytol tomuto súdu všetky prvky výkladu, ktoré môžu byť užitočné na rozhodnutie veci, ktorú prejednáva, či už na ne v texte svojich otázok odkázal, alebo nie. V tejto súvislosti prináleží Súdnemu dvoru získať zo všetkých informácií, ktoré poskytol vnútroštátny súd, a najmä z odôvodnenia jeho návrhu na začatie prejudiciálneho konania, prvky práva Únie, ktoré si vyžadujú výklad so zreteľom na predmet sporu (pozri najmä rozsudky z 27. októbra 2009, ČEZ, C‑115/08, EU:C:2009:660, bod 81, a z 29. septembra 2016, Essent Belgium, C‑492/14, EU:C:2016:732, bod 43).

18

Vnútroštátny súd v prejednávanej veci uvádza, že poplatok stanovený v OUG č. 249/2000 je poplatkom s rovnakým účinkom v zmysle článku 30 ZFEÚ. Z rozhodnutia vnútroštátneho súdu však vyplýva, že ministerstvo hospodárstva ako odpoveď na žiadosť spoločnosti Lukoil o náhradu tvrdilo, že tento poplatok nie je ani clom a ani poplatkom s rovnakým účinkom, ale vnútroštátnym zdanením, vzhľadom na to, že Curtea de Apel București (Odvolací súd Bukurešť), súd rozhodujúci vo veci samej, tento záver potvrdil rozsudkom z 12. októbra 2011.

19

Rumunská vláda a Európska komisia sa vo svojich písomných pripomienkach zhodne domnievajú, že poplatok stanovený v OUG č. 249/2000 je v zmysle článku 110 ZFEÚ vnútroštátnym zdanením.

20

Vzhľadom na tieto spory treba teda pred zodpovedaním otázok položených vnútroštátnym súdom poskytnúť tomuto súdu všetky prvky výkladu, ktoré môžu byť užitočné na právnu kvalifikáciu uvedeného poplatku s prihliadnutím na právo Únie.

21

Poplatkom s rovnakým účinkom ako clo je akákoľvek, aj nepatrná, jednostranne uložená peňažná povinnosť, ktorá bez ohľadu na svoje označenie a spôsob úhrady postihuje tovary na základe skutočnosti, že tieto tovary prekračujú hranicu, hoci nie je clom vo vlastnom slova zmysle. Naopak peňažná povinnosť vyplývajúca zo všeobecného režimu vnútroštátneho zdaňovania, ktorá sa uplatňuje systematicky podľa rovnakých objektívnych kritérií na kategórie výrobkov nezávisle od ich pôvodu alebo určenia, spadá pod článok 110 ZFEÚ, ktorý zakazuje diskriminačné vnútroštátne zdanenia (pozri v tomto zmysle rozsudky z 15. júna 2006, Air Liquide Industries Belgium, C‑393/04 a C‑41/05, EU:C:2006:403, body 51, 55 a 56, ako aj zo 17. júla 2008, Essent Netwerk Noord a i., C‑206/06, EU:C:2008:413, body 40 a 41).

22

Poplatok, ktorý na základe rovnakých kritérií zaťažuje vnútroštátne výrobky, ktoré sú uvádzané na vnútroštátny trh, a vyvážané výrobky však môže byť Zmluvou o FEÚ zakázaný, ak príjem z tohto zdanenia je určený na financovanie činností, z ktorých majú osobitne prospech vnútroštátne výrobky uvádzané na vnútroštátny trh.

23

V takom prípade z toho totiž môže vyplývať diskriminácia vyvážaných výrobkov, keďže daňová povinnosť, ktorá zaťažuje výrobky uvádzané na vnútroštátny trh vyrovnáva výhody, na ktorých financovanie daň slúži, zatiaľ čo povinnosť, ktorá zaťažuje vyvážané výrobky, predstavuje len povinnosť (pozri v tomto zmysle rozsudky z 23. apríla 2002, Nygård, C‑234/99, EU:C:2002:244, bod 22, a z 8. júna 2006, Koornstra, C‑517/04, EU:C:2006:375, bod 18).

24

Z tohto hľadiska, ak výhody vyplývajúce zo zaťaženia výrobku poplatkom patriacim do všeobecného vnútroštátneho daňového systému a vzťahujúceho sa systematicky na vnútroštátne výrobky uvádzané na vnútroštátny trh a na vyvážané výrobky, pri jeho predaji úplne vyrovnávajú povinnosť znášanú vnútroštátnym výrobkom uvádzaným na vnútroštátny trh, je táto daň poplatkom s rovnakým účinkom ako clo a je v rozpore s článkami 28 a 30 ZFEÚ. Taký poplatok je naopak porušením zákazu diskriminácie stanoveného v článku 110 ZFEÚ, ak výhody vyplývajúce pre vnútroštátne výrobky uvádzané na vnútroštátny trh z príjmu získaného z tohto poplatku vyrovnávajú nimi znášanú povinnosť len čiastočne. Za tohto predpokladu treba poplatok vyberaný za vyvážané vnútroštátne výrobky, ktorý je v zásade legálny, zakázať, keďže vyrovnáva uvedenú povinnosť a bude sa musieť primerane znížiť (pozri v tomto zmysle rozsudok z 8. júna 2006, Koornstra, C‑517/04, EU:C:2006:375, body 19 a 20, ako aj citovanú judikatúru).

25

Účinné a správne uplatnenie kritéria vyrovnania predpokladá preverenie počas referenčného obdobia peňažnej ekvivalentnosti medzi sumami celkovo vyberanými za vnútroštátne výrobky uvádzané na vnútroštátny trh z dôvodu skúmaného poplatku a výhodami, ktoré požívajú výlučne tieto výrobky. Prislúcha teda vnútroštátnemu súdu, aby sa ubezpečil, že vnútroštátne výrobky uvádzané na vnútroštátny trh nepožívajú de facto výlučný alebo pomerne významnejší prospech než vnútroštátne výrobky vyvážané subjektom, na ktorý sa vzťahuje sporný poplatok, ktorý môže úplne alebo čiastočne vyrovnať povinnosť tvorenú týmto poplatkom (pozri v tomto zmysle rozsudok z 8. júna 2006, Koornstra, C‑517/04, EU:C:2006:375, body 21 a 22, ako aj citovanú judikatúru).

26

V prejednávanej veci z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že OUG č. 249/2000 zriadil Osobitný fond pre ropné produkty vytvorený na vymáhanie dlhov bývalej CRP a financovaný príspevkami všetkých výrobcov ropných produktov (benzín a nafta) a rafinérií so sídlom v Rumunsku. Podľa článku 1 OUG č. 249/2000 sú títo platitelia povinní do ceny produktov, ktoré dodávajú tak na vnútroštátny trh, ako aj mimo územia Rumunska, zahrnúť paušálnu sumu vo výške 0,01 USD za každý liter ropného produktu uvedený na trh. Podľa článku 5 OUG č. 249/2000 povinnosť vypočítať a zaplatiť sumy, ktoré z toho vyplývajú, prislúcha výrobcom a rafinériám, ktoré sú právnickými osobami so sídlom v Rumunsku, nezávisle od určenia ich produktov.

27

Hoci je poplatok stanovený v článku 1 OUG č. 249/2000 jednostranne uloženou peňažnou povinnosťou, ktorá postihuje tovar, vzhľadom na skutočnosti uvedené v predchádzajúcom bode sa nejaví, že je dlžný z dôvodu prekročenia hranice. Tento poplatok sa totiž uplatňuje rovnakým spôsobom, v rovnakej sadzbe a v tej istej fáze tak na ropné produkty dodávané na rumunský trh, ako aj na produkty dodávané v inom členskom štáte. Rozhodnú skutočnosť pre poplatok stanovený v uvedenom článku 1 zrejme tvorí uvádzanie na trh ropných produktov, ku ktorému dochádza v rámci Rumunska alebo v inom členskom štáte. Tento poplatok sa teda uplatňoval nezávisle od skutočnosti, že dotknuté ropné produkty prekročili rumunskú hranicu.

28

Za týchto podmienok môže uvedený poplatok predstavovať nediskriminačné vnútroštátne zdanenie, ktoré je zlučiteľné s právom Únie.

29

Vnútroštátny súd však ešte musí overiť, či zaťaženie výrobku tým istým poplatkom neznevýhodňuje vnútroštátne ropné produkty uvádzané na vnútroštátny trh, keďže jeho rozhodnutie v tejto súvislosti neuvádza nijaký dôkaz. Samotná okolnosť, že poplatok stanovený v článku 1 OUG č. 249/2000 slúži na zaplatenie dlhov bývalej CRP, totiž neumožňuje definitívne odmietnuť domnienku, že výnos z tohto poplatku je v skutočnosti určený na podporu činností, ktoré majú výlučne alebo čiastočne prospech z týchto výrobkov na úkor vnútroštátnych výrobkov vyvážaných do členských štátov iných než Rumunsko.

30

Pokiaľ z týchto overení vyplynie, že poplatok stanovený v článku 1 OUG č. 249/2000 neznevýhodňuje vnútroštátne výrobky uvádzané na vnútroštátny trh, môže tento poplatok byť legálnym vnútroštátnym zdanením. Ak sa zistí, že ich čiastočne zvýhodňuje alebo ich v určitom bode úplne odbremeňuje od záťaže, mohlo by ísť v prvom prípade o diskriminačné vnútroštátne zdanenie, ktoré je v rozpore s článkom 110 ZFEÚ, alebo v druhom prípade o poplatok s rovnakým účinkom ako clo, ktorý je v rozpore s článkom 30 ZFEÚ. Vnútroštátnemu súdu teda prislúcha vykonať potrebné overenia, aby určil povahu poplatku stanoveného v článku 1 OUG č. 249/2000 a jeho zlučiteľnosť s právom Únie.

31

Po týchto spresneniach a za predpokladu, že ide o poplatok s rovnakým účinkom, ktorý je v rozpore s článkom 30 ZFEÚ, treba odpovedať na otázku týkajúcu sa nároku na vrátenie v znení preformulovanom v bode 16 tohto rozsudku.

32

Z ustálenej judikatúry vyplýva, že právo na vrátenie daní vybratých v členskom štáte v rozpore s pravidlami práva Únie je následkom a súčasťou práv priznaných platiteľom ustanoveniami práva Únie, tak ako boli vyložené Súdnym dvorom. Členský štát je teda v zásade povinný vrátiť dane vybraté v rozpore s právom Únie podľa vnútroštátnych procesných pravidiel v súlade so zásadami ekvivalencie a efektivity (pozri v tomto zmysle najmä rozsudky z 9. novembra 1983, San Giorgio, 199/82, EU:C:1983:318, bod 12; zo 14. januára 1997, Comateb a i., C‑192/95 až C‑218/95, EU:C:1997:12, bod 20, ako aj z 12. decembra 2013, Test Claimants in the Franked Investment Income Group Litigation, C‑362/12, EU:C:2013:834, bod 30).

33

Na základe výnimky zo zásady vrátenia dane, ktorá je nezlučiteľná s právom Únie, však môže byť vrátenie neoprávnene vybratej dane odmietnuté, pokiaľ by viedlo k bezdôvodnému obohateniu oprávnených subjektov. Ochrana práv zaručených v tejto oblasti právnym poriadkom Únie tak nevyžaduje vrátenie daní, poplatkov a príspevkov, ktoré boli vybraté v rozpore s právom Únie, pokiaľ sa preukáže, že osoba povinná zaplatiť tieto odvody v skutočnosti preniesla túto povinnosť na iné subjekty (rozsudky z 9. novembra 1983, San Giorgio, 199/82, EU:C:1983:318, bod 13; zo 14. januára 1997, Comateb a i., C‑192/95 až C‑218/95, EU:C:1997:12, bod 21, ako aj zo 6. septembra 2011, Lady & Kid a i., C‑398/09, EU:C:2011:540, bod 18).

34

Za takých podmienok totiž zaťaženie vyplývajúce z neoprávnene vybratej dane neznáša podnikateľ, ale kupujúci, na ktorého bolo toto daňové zaťaženie prenesené. Preto by vrátenie sumy dane tomuto podnikateľovi, ktorú už preniesol na kupujúceho, v jeho prípade predstavovalo dvojitú platbu, ktorú možno považovať za bezdôvodné obohatenie, a to bez toho, aby toto vrátenie napravilo dôsledky protiprávnosti dane pre kupujúceho (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 14. januára 1997, Comateb a i., C‑192/95 až C‑218/95, EU:C:1997:12, bod 22, ako aj zo 6. septembra 2011, Lady & Kid a i., C‑398/09, EU:C:2011:540, bod 19).

35

Vzhľadom na to, že také odmietnutie vrátenia dane predstavuje obmedzenie subjektívneho práva vyplývajúceho z právneho poriadku Únie, treba ho vykladať reštriktívne. Preto priame prenesenie daňového zaťaženia vyplývajúceho z nesplatnej dane na kupujúceho predstavuje jedinú výnimku z práva na vrátenie dane, ktorá bola vybratá v rozpore s právom Únie (rozsudok zo 6. septembra 2011, Lady & Kid a i., C‑398/09, EU:C:2011:540, bod 20).

36

V prejednávanej veci je nesporné, že na rozdiel od toho, čo stanovuje článok 1 OUG č. 249/2000, Lukoil poplatok stanovený v tomto článku nepreniesla na spotrebiteľa ropných produktov, ktoré uviedla na trh. Vnútroštátny súd sa pýta na to, či v situácii, že spôsob platby poplatku bol vo vnútroštátnej právnej úprave koncipovaný tak, že sa tento poplatok prenesie na spotrebiteľa, môže mať Lukoil napriek tomu právo na vrátenie súm, ktoré zaplatila.

37

V tejto súvislosti treba uviesť, že pokiaľ Lukoil znášala poplatok stanovený v článku 1 OUG č. 249/2000, vrátenie tejto sumy nespôsobí žiadne bezdôvodné obohatenie tejto spoločnosti. Za týchto podmienok vzhľadom na to, že v prejednávanej veci nejde o jedinú výnimku zo zásady vrátenia poplatkov nezlučiteľných s právom Únie, ktorú Súdny dvor uznáva, má Lukoil právo na vrátenie poplatku, ktorý znášala, pokiaľ sa tento poplatok považuje za poplatok s rovnakým účinkom ako clo. Prípadné nesplnenie povinnosti vyplývajúcej z vnútroštátnej právnej úpravy preniesť predmetný poplatok do konečnej ceny dotknutého výrobku, je v tejto súvislosti irelevantné. Právo na vrátenie tohto poplatku, ktoré je založené na práve Únie, totiž nemožno odmietnuť z dôvodu založenom na vnútroštátnom práve.

38

Treba navyše spresniť, že Lukoil má tiež právo na vrátenie, aj keď čiastočné, poplatku, ktorý znášala podľa článku 1 OUG č. 249/2000 v prípade, že by vnútroštátny súd s prihliadnutím na judikatúru Súdneho dvora a na úvahy uvedené v bodoch 21 až 25 tohto rozsudku konštatoval, že poplatok stanovený v tomto článku je diskriminačným vnútroštátnym zdanením, ktoré je v rozpore s článkom 110 ZFEÚ. Za tohto predpokladu by sa právo na vrátenie týkalo rozdielu medzi daňovým zaťažením znášaným prostredníctvom výrobkov uvádzaných na trh Únie a daňovým zaťažením znášaným prostredníctvom výrobkov uvádzaných na vnútroštátny trh, pričom toto posledné uvedené zaťaženie musí riadne zohľadniť výhody, ktoré tieto výrobky mali z výlučného dôvodu.

39

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba na položené otázky odpovedať, že právo Únie, konkrétne článok 30 ZFEÚ, sa má vykladať v tom zmysle, že platiteľ, ktorý skutočne znášal poplatok s rovnakým účinkom, ktorý je v rozpore s týmto článkom, musí mať možnosť získať vrátenie súm, ktoré z tohto dôvodu zaplatil, a to dokonca aj v situácii, že spôsob platby poplatku bol vo vnútroštátnej právnej úprave koncipovaný tak, že tento poplatok sa prenesie na spotrebiteľa.

40

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (štvrtá komora) rozhodol takto:

Právo Únie, konkrétne článok 30 ZFEÚ, sa má vykladať v tom zmysle, že platiteľ, ktorý skutočne znášal poplatok s rovnakým účinkom, ktorý je v rozpore s týmto článkom, musí mať možnosť získať vrátenie súm, ktoré z tohto dôvodu zaplatil, a to dokonca aj v situácii, že spôsob platby poplatku bol vo vnútroštátnej právnej úprave koncipovaný tak, že tento poplatok sa prenesie na spotrebiteľa.