1.

Výpočtové mračno, známe hlavne pod anglickým názvom „cloud computing“, sa definuje ako prístup prostredníctvom telekomunikačnej siete (Internet), na žiadosť a samoobslužne, ku konfigurovateľným zdieľaným informačným zdrojom. Ide teda o premiestnenie informačnej infraštruktúry. ( 2 ) Zvláštnosťou cloud computingu je to, že na rozdiel od klasických spôsobov využitia informačnej infraštruktúry, užívateľ nezískava alebo si neprenajíma konkrétne informačné zariadenie, ale používa formou služby kapacity infraštruktúry patriace tretej osobe, ktorých umiestnenie mu nie je známe a ktoré sa okrem toho môžu meniť. Z hľadiska tohto užívateľa sa tieto kapacity nachádzajú teda „niekde v mračne“ (nie atmosférickom, ale samozrejme informačnom). Takáto konfigurácia umožňuje lepšie využitie zdrojov, ako aj ich automatické prispôsobenie zmene dopytu.

2.

Služby poskytované vo forme cloud computingu (ďalej len „cloud“) môžu byť veľmi rozličné a môže ísť od jednoduchého poskytnutia informačnej infraštruktúry, softvéru a komunikačných nástrojov (elektronická pošta) až po najsofistikovanejšie služby. Medzi cloudovými službami poskytovanými spotrebiteľom je jednou z najrozšírenejších uchovávanie údajov. Viacerí poskytovatelia tak ponúkajú pamäťové kapacity v rôznych veľkostiach, zdarma alebo platené, pod rôznymi obchodnými modelmi. Tieto pamäťové kapacity sú zvyčajne určené na súkromné použitie užívateľa, ale tiež môžu obsahovať funkcionality vzájomného poskytovania. Služby uchovávania často ponúkajú súvisiace služby, ako je indexácia uložených údajov alebo ich spracovanie, napríklad nástroje na úpravu obrázkov.

3.

Údaje uložené v cloude môžu medzi inými obsahovať rozmnoženiny diel chránených autorským právom, vyhotovené užívateľmi týchto služieb uchovávania v rámci výnimky nazvanej rozmnoženina na súkromné použitie. No na rozdiel od použitia materiálu na rozmnožovanie nachádzajúceho sa v priamej dispozícii rozmnožiteľa, v prípade rozmnožovania v cloude je bežne potrebný zásah poskytovateľa služieb uchovávania alebo inej osoby. Je teda legitímne položiť si otázku, či sa v takejto situácii ešte rozmnoženina vyhotovuje „prostredníctvom“ užívateľa v rámci výnimky pre rozmnoženinu na súkromné použitie, ako to vyžaduje právna úprava. Na túto otázku sa zameriavajú úvahy v prejednávanej veci.

4.

Myslím si však, že táto otázka s prihliadnutím na faktické okolnosti sporu vo veci samej vyvoláva podstatnejšiu otázku: otázku hraníc výnimky pre rozmnoženinu na súkromné použitie, pokiaľ ide o pôvod diela, ktoré je predmetom rozmnožovania. Súdny dvor už o tejto otázke rozhodoval v určitom počte vecí týkajúcich sa poplatku z titulu výnimky pre rozmnoženinu na súkromné použitie. Myslím si, že judikatúra v tejto oblasti si zaslúži určité spresnenia.

5.

Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2000/31/ES z 8. júna 2000 o určitých právnych aspektoch služieb informačnej spoločnosti na vnútornom trhu, najmä o elektronickom obchode („smernica o elektronickom obchode“) ( 3 ) stanovuje v článku 3 ods. 2 a 3:

„2.   Členské štáty nemôžu z dôvodov spadajúcich do koordinovanej oblasti obmedziť slobodu poskytovania služieb informačnej spoločnosti z iného členského štátu.

3.   Odseky 1 a 2 sa neuplatňujú na oblasti uvedené v prílohe.“

6.

Príloha smernice 2000/31, nazvaná „Výnimky z článku 3“, stanovuje vo svojej prvej zarážke:

„Ako je ustanovené v článku 3 ods. 3, články 3 ods. 1 a 2 sa neuplatňujú na:

7.

Článok 2 smernice 2001/29/ES Európskeho parlamentu a Rady z 22. mája 2001 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti ( 4 ) stanovuje:

„Členské štáty ustanovia výlučné právo udeliť súhlas alebo zakázať priame alebo nepriame, dočasné alebo trvalé rozmnožovanie akýmkoľvek spôsobom a akoukoľvek formou, v celku alebo v časti:

8.

Článok 5 ods. 2 písm. b) a článok 5 ods. 5 smernice 2001/29 stanovuje:

„2.   Členské štáty môžu zabezpečiť výnimky alebo obmedzenia práva rozmnožovania ustanoveného v článku 2 v nasledujúcich prípadoch:

…

…

5.   Výnimky a obmedzenia ustanovené v odsekoch 1, 2, 3 a 4 sa budú uplatňovať iba v niektorých osobitných prípadoch, pri ktorých nedochádza ku konfliktu s bežným využívaním diela alebo predmetu ochrany a ktoré neodôvodnene nepoškodzujú oprávnené záujmy nositeľa práv.“

9.

Autorské právo je v talianskom práve upravené v legge n. 633/1941 – Protezione del diritto d’autore e di altri diritti connessi al suo esercizio (zákon č. 633/1941 o ochrane autorského práva a ďalších práv spojených s jeho výkonom) z 22. apríla 1941 (ďalej len „zákon o autorskom práve“). Výnimka pre rozmnoženinu na súkromné použitie je stanovená v článku 71e tohto zákona takto:

„1.   Rozmnoženinu zvukového alebo zvukovo obrazového záznamu na súkromné použitie na akomkoľvek nosiči môže fyzická osoba vyhotoviť pre výlučnú osobnú potrebu, ak tak koná bez cieľa dosiahnuť zisk a na účel, ktorý nie je priamo ani nepriamo obchodný, v súlade s technickými opatreniami uvedenými v článku 102c.

2.   Rozmnoženinu podľa odseku 1 nemôžu vyhotoviť tretie osoby. Poskytovanie služieb, ktorých cieľom je umožniť vyhotovenie rozmnoženiny zvukového alebo zvukovo obrazového záznamu fyzickou osobou na súkromné použitie, predstavuje činnosť rozmnožovania, na ktorú sa vzťahujú ustanovenia článkov 13, 72, 78a, 79 a 80.

…

4.   S výnimkou prípadu uvedeného v odseku 3 sú nositelia práv bez ohľadu na technické opatrenia uvedené v článku 102c povinní umožniť, aby si fyzická osoba, ktorá nadobudla zákonné vlastníctvo chráneného celého diela alebo materiálu, alebo mala k nemu zákonný prístup, mohla vyhotoviť rozmnoženinu na súkromné použitie, tiež len analogickú, na svoje súkromné účely, pod podmienkou, že táto možnosť nie je v rozpore s bežným použitím diela alebo iných materiálov a nepredstavuje bezdôvodné obohatenie na ujmu držiteľa práv.“

10.

Článok 71f tohto zákona zavádza kompenzáciu pre nositeľov práv z titulu výnimky pre rozmnoženinu na súkromné použitie. Táto kompenzácia je financovaná poplatkom vyberaným z kúpnej ceny zariadení a nosičov umožňujúcich vyhotovenie rozmnoženiny diel chránených autorským právom. Posledná veta odseku 1 tohto článku znie takto:

„V prípade systémov na vyhotovovanie videozáznamov na diaľku platí kompenzáciu uvedenú v tomto odseku osoba, ktorá poskytuje túto službu, a to vo výške zodpovedajúcej odplate, ktorú získa za poskytnutie predmetnej služby.“

11.

Táto posledná veta bola vložená novelou z 31. decembra 2007. Podľa informácií poskytnutých talianskou vládou jej vloženie vyvolalo konanie o nesplnení povinnosti zo strany Európskej komisie za predpokladané porušenie článku 2, nazvaného „Právo rozmnožovania“, a článku 3, nazvaného „Právo verejného prenosu diel…“, smernice 2001/29. Z dôvodu tvrdení Komisie sa talianske úrady rozhodli nestanoviť poplatok za služby vyhotovovania záznamov na diaľku. Tento výber bol talianskymi súdmi považovaný za prípustný. Consiglio di Stato (Štátna rada, Taliansko) predovšetkým rozhodla, že orgány rozhodli „v súlade s právnymi predpismi dočasne prerušiť uplatnenie poslednej vety uvedeného odseku 1“.

12.

VCAST Limited je spoločnosťou založenou podľa anglického práva, ktorá poskytuje svojim užívateľom systém vyhotovovania záznamov v cloude vysielania talianskych televíznych spoločností, ktoré vysielajú terestriálne, medzi ktorými je R.T.I. SpA (ďalej len „RTI“). V praxi si užívateľ vyberie vysielanie na internetovej stránke spoločnosti VCAST, na ktorej sa nachádza program televíznych kanálov zahrnutých do služby. Užívateľ môže buď uviesť konkrétne vysielanie, alebo časový úsek, pričom vie, že v prvom prípade ide o časový úsek, počas ktorého bude z naprogramovaného vybraného vysielania vyhotovený záznam. Následne systém spravovaný spoločnosťou VCAST zachytí televízny signál za pomoci svojich vlastných antén a vyhotoví záznam časového úseku vybraného vysielania v ukladacom priestore údajov v cloude uvedenom užívateľom. Tento ukladací priestor nie je poskytovaný spoločnosťou VCAST, ale nezávislými poskytovateľmi. ( 5 ) Takto zaznamenané audiovizuálne údaje sú následne sprístupnené užívateľovi podľa spôsobov stanovených poskytovateľom služby uchovávania. Služba spoločnosti VCAST existuje v troch modeloch: jeden zdarma pre užívateľov, ktorý je financovaný reklamou, a dva platiace modely.

13.

VCAST podala žalobu proti spoločnosti RTI na Tribunale di Torino (súd v Turíne, Taliansko), vnútroštátnom súde, ktorý podal prejudiciálnu otázku, aby tento rozhodol o zákonnosti jej činností, prípadne po podaní otázky ústavnosti článku 71e ods. 2 zákona o autorskom práve alebo po podaní prejudiciálnej otázky na Súdny dvor týkajúcej sa výkladu práva Únie. VCAST sa v podstate domnieva, že jej činnosť spadá pod výnimku pre rozmnoženinu na súkromné použitie, lebo je to užívateľ, kto v skutočnosti vyhotovuje záznam, pričom VCAST poskytuje výlučne nevyhnutné zariadenie, teda systém na vyhotovenie videozáznamu na diaľku. Podľa spoločnosti VCAST zákonnosť jej služby je potvrdená predovšetkým článkom 71f ods. 1 poslednou vetou zákona o autorskom práve, ktorý tým, že podriaďuje služby vyhotovenia záznamu na diaľku poplatku, prirovnáva tieto služby výnimke rozmnoženiny na súkromné použitie.

14.

RTI, žalovaná vo veci samej, spochybňuje zákonnú povahu činnosti spoločnosti VCAST. Podala protinávrh zákazu pokračovania v predmetnej činnosti a na náhradu škody vzniknutej z tejto činnosti. Uznesením z 30. októbra 2015 vnútroštátny súd prijal predbežné opatrenia predovšetkým zakazujúce spoločnosti VCAST, aby pokračovala vo svojej činnosti, pokiaľ ide o vysielanie televíznych kanálov RTI.

15.

Keďže sa Tribunale di Torino (súd v Turíne) domnieval, že rozhodnutie v spore si vyžaduje výklad ustanovení práva Únie, najmä ustanovení článku 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29, prerušil konanie a predložil Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

16.

Návrh na začatie prejudiciálneho konania bol doručený Súdnemu dvoru 12. mája 2016. Písomné pripomienky predložili účastníci konania vo veci samej, talianska, francúzska a portugalská vláda, ako aj Komisia. Účastníci konania vo veci samej, talianska vláda a Komisia boli zastúpené na pojednávaní 29. marca 2017.

17.

Dve prejudiciálne otázky sa v podstate týkajú toho istého právneho problému, posudzovaného z dvoch rôznych uhlov pohľadu. Ide v zásade o otázku, či ustanovenia práva Únie, uvedené v týchto dvoch otázkach, ukladajú alebo naopak zakazujú členským štátom, ktoré prebrali do svojho vnútroštátneho práva výnimku rozmnoženiny na súkromné použitie, umožnenie činnosti spočívajúcej v poskytnutí, bez súhlasu nositeľa práv, služby umožňujúcej vyhotovovať on‑line (v tzv. režime cloud computing) rozmnoženiny televízneho vysielania voľne terestriálne prístupného na území dotknutého členského štátu.

18.

Pokiaľ ide o identifikáciu ustanovení práva Únie, ktorých výklad sa požaduje, len článok 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29 bol jasne uvedený.

19.

Pokiaľ ide o smernicu 2000/31, ustanovenie, ktoré by sa mohlo prípadne uplatniť v prejednávanom prípade, je jej článok 3 ods. 2, ktorý zakazuje členským štátom obmedzenie voľného pohybu služieb informačnej spoločnosti pochádzajúcich z iného členského štátu. Zdá sa, že služba poskytovaná spoločnosťou VCAST totiž dobre plní kritériá definície služby informačnej spoločnosti. Podľa odseku 3 toho istého článku v spojení s prílohou smernice 2000/31 sú však z pôsobnosti tohto zákazu vylúčené obmedzenia vyplývajúce z ochrany autorského práva a súvisiacich práv. Práve na tomto základe môže byť činnosť spoločnosti VCAST považovaná v talianskom práve za protiprávnu. Nezdá sa, že by bol článok 3 ods. 2 smernice 2000/31 v prejednávanom prípade uplatniteľný.

20.

Ďalej, pokiaľ ide o „Zmluvu o založení“, ani znenie prejudiciálnych otázok, ani úvahy obsiahnuté v návrhu na začatie prejudiciálneho konania neposkytujú presné informácie na identifikáciu ustanovenia primárneho práva, na ktoré odkazuje vnútroštátny súd. To okrem toho umožňuje, ako to uvádza RTI vo svojich pripomienkach, vzniesť pochybnosti o prípustnosti prejudiciálnych otázok v rozsahu, v akom sa týkajú „Zmluvy o založení“. V priaznivom duchu a v línii odôvodnenia uvedeného v predchádzajúcom bode, pokiaľ ide o smernicu 2000/31, môžem predpokladať, že ustanovenie uvedené vnútroštátnym súdom je ustanovením týkajúcim sa voľného poskytovania služieb v článku 56 ZFEÚ. Keďže VCAST je spoločnosťou usadenou v Spojenom kráľovstve, poskytuje svoju službu cezhranične, čo jej umožňuje využívať túto slobodu.

21.

Podľa ustálenej judikatúry však ochrana autorského práva v každom prípade predstavuje naliehavý dôvod verejného záujmu, ktorý môže odôvodniť obmedzenie voľného poskytovania služieb. ( 6 ) Ide okrem toho o harmonizovanú oblasť, v ktorej zistenie protiprávnej povahy dotknutej činnosti vzhľadom na ustanovenie práva Únie stačí na odôvodnenie súvisiaceho obmedzenia voľného poskytovania služieb. So zreteľom na odpoveď na prejudiciálne otázky, ktorú chcem navrhnúť Súdnemu dvoru, je prípadné obmedzenie voľného poskytovania služieb spoločnosťou VCAST v každom prípade široko odôvodnené cieľom účinnej ochrany autorského práva.

22.

So zreteľom na predchádzajúce úvahy navrhujem teda analyzovať prejudiciálne otázky len z hľadiska článku 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29. Na to, aby táto analýza bola účinná pre rozhodnutie v spore vo veci samej, ktorý sa týka zákonnosti služby poskytovanej spoločnosťou VCAST, bude okrem iného zohľadňovať spôsob špecifického fungovania tejto služby.

23.

Na pripomenutie, článok 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29 definuje rozmnoženinu na súkromné použitie ako „rozmnožovani[e] na akomkoľvek médiu vykonanému fyzickou osobou na súkromné použitie a s cieľom, ktorý nie je priamo ani nepriamo komerčný“ ( 7 ). Je isté, že vyhotovenie rozmnoženín a ich uchovávanie v cloude vyžaduje zapojenie tretích osôb: v prvom rade poskytovateľa pamäťovej kapacity a prípadne ďalších osôb. Je teda legitímne sa pýtať, či a v akej miere vyššie uvedené ustanovenie pripúšťa takéto zapojenie.

24.

Po prvé, pokiaľ ide o vlastníctvo a sprístupnenie pamäťových kapacít, zdá sa, že judikatúra Súdneho dvora týkajúca sa kompenzácie spojenej s výnimkou pre rozmnoženinu na súkromné použitie, má dosť jasné obrysy. Podľa tejto judikatúry, aj keď platcovia kompenzácie sú v zásade užívateľmi, ktorí vyhotovujú rozmnoženiny v rámci tejto výnimky, z praktických dôvodov sú členské štáty oprávnené vyberať túto kompenzáciu od osôb, ktoré sprístupňujú verejnosti nosiče alebo zariadenia na vyhotovenie rozmnoženín. ( 8 ) Hoci sa toto sprístupnenie uskutočňuje najčastejšie prostredníctvom predaja nosičov alebo zariadení a kompenzácia sa vyberá z tohto predaja, neexistuje podľa mňa nijaká zásadná prekážka, ktorá by bránila tomu, aby mala formu sprístupnenia pamäťovej kapacity v cloude. Toto stanovisko je podporené judikatúrou Súdneho dvora, podľa ktorej kompenzácia z dôvodu výnimky pre rozmnoženinu na súkromné použitie sa môže týkať rozmnoženín, ktoré vyhotovila fyzická osoba pomocou zariadenia, ktoré patrí tretej osobe. ( 9 )

25.

Po druhé, pokiaľ ide o zapojenie tretej osoby do samotného aktu, zastávam názor, že prehnane prísny výklad článku 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29 by nebol odôvodnený. Je jasné, že rozmnoženina diela v rámci výnimky pre rozmnoženinu na súkromné použitie a jej vyhotovenie v cloude, teda do ukladacieho priestoru údajov nachádzajúceho sa mimo priamy dosah užívateľa, ktorý vyhotovuje túto rozmnoženinu, vyžadujú zapojenie tretej osoby, či už je to poskytovateľ tohto ukladacieho priestoru alebo inej osoby. Vyhotovenie rozmnoženiny užívateľom totiž spúšťa určitý počet procesov, viac alebo menej automatizovaných, ktoré vedú k vytvoreniu rozmnoženiny predmetného diela. Nemyslím si, že je potrebné vylúčiť túto formu rozmnožovania z pôsobnosti výnimky pre rozmnoženinu na súkromné použitie len z dôvodu zapojenia tretej osoby nad rámec jednoduchého poskytnutia nosičov alebo zariadení. Keďže užívateľ prevezme iniciatívu pri rozmnožovaní a pri tom definuje jej predmet a jej spôsoby, nevidím rozhodujúci rozdiel medzi takýmto aktom a rozmnoženinou vyhotovenou tým istým užívateľom pomocou zariadenia, ktorý ju vyhotoví priamo. ( 10 ) Okrem toho judikatúra citovaná v predchádzajúcom bode výslovne pripúšťa, že kompenzácia z dôvodu výnimky pre rozmnoženinu na súkromné použitie sa týka rozmnoženín vyhotovených v rámci poskytovania rozmnožovacích služieb. ( 11 )

26.

Skutočnosť, že zapojenie tretej osoby do vyhotovenia rozmnoženiny sa môže uskutočniť za odmenu, nevyvracia toto tvrdenie, lebo požiadavka na nekomerčné účely stanovená v článku 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29 sa netýka prípadného zapojenia tretej osoby, ale aj použitia rozmnoženiny osobou využívajúcou predmetnú výnimku.

27.

Nakoniec by som doplnil, že skutočnosť, vznesená spoločnosťou RTI na pojednávaní, že užívateľ môže obsah rozmnožený v cloude vzájomne poskytovať iným užívateľom internetu, čo prekračuje rámec použitia rozmnoženiny na súkromné účely, sa mi nezdá byť relevantná. Služby uchovávania údajov v cloude totiž zahŕňajú často funkcionality vzájomného poskytovania týchto údajov. Keďže rozmnoženina na súkromné použitie chráneného predmetu je uchovávaná v rámci takejto služby, je technicky možné, aby si užívateľ vzájomne poskytoval túto rozmnoženinu s neobmedzeným a potenciálne významným počtom tretích osôb. Takéto vzájomné poskytovanie môže presiahnuť povolený rámec rozmnoženiny na súkromné použitie a môže byť preto považované za neoprávnené poskytnutie. Táto možnosť nie je však vlastná vyhotoveniu rozmnoženiny v cloude, lebo aktuálne každá rozmnoženina, najmä digitálna, môže byť jednoducho vzájomne poskytovaná pomocou internetu v rozpore s autorským právom. Je na zodpovednosti užívateľov, aby sa nedopustili takýchto porušení. Naopak, nie som presvedčený, že samotná existencia tejto teoretickej možnosti musí viesť k vylúčeniu vyhotovenia rozmnoženiny v cloude z možnosti využívať výnimku pre rozmnoženinu na súkromné použitie.

28.

Zdá sa, že nijaká skutočnosť mi nenaznačuje, že by článok 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29 bránil tomu, aby bola rozmnoženina v rámci výnimky stanovenej v tomto článku vyhotovená v ukladacom priestore v cloude.

29.

Veci sa zdajú komplikovanejšie, pokiaľ ide o pôvod diel rozmnožovaných v rámci výnimky pre rozmnoženinu na súkromné použitie. Aj keď judikatúra Súdneho dvora na jednej strane pripúšťa, že rozmnoženiny na súkromné použitie sa vyhotovujú pomocou zariadenia patriaceho tretej osobe, na druhej strane vyžaduje, aby užívateľ mal legálny prístup k predmetu reprodukcie. Pochybujem, že služba, aká je ponúkaná spoločnosťou VCAST, spĺňa túto poslednú požiadavku.

30.

Súdny dvor už mal príležitosť odpovedať na otázku, či článok 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29 bránil vnútroštátnej právnej úprave stanovujúcej kompenzáciu v prípade rozmnoženín chránených diel nielen pomocou zariadení, ktoré patria tretej osobe, ale tiež z takýchto zariadení. ( 12 ) Súdny dvor odpovedal záporne, pričom sa domnieval, že toto ustanovenie nijakým spôsobom neupravovalo právny vzťah existujúci medzi osobou, ktorá vyhotovuje rozmnoženinu v rámci výnimky pre rozmnoženinu na súkromné použitie, a zariadením, ktoré na to používa ( 13 ), a že použité zariadenie mohlo teda patriť tretej osobe. ( 14 )

31.

Toto konštatovanie Súdneho dvora by mohlo viesť k myšlienke, že akákoľvek rozmnoženina vyhotovená na účely súkromného použitia fyzickej osoby spadá pod výnimku uvedenú v článku 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29. Tento záver musí však podliehať drobným odlišnostiam.

32.

Súdny dvor tiež rozhodol, že využitie výnimky pre rozmnoženinu na súkromné použitie je podmienená legálnou povahou zdroja rozmnoženiny. ( 15 ) Inými slovami, článok 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29 „nevyhnutne predpokladá, že predmetom rozmnoženiny, na ktorú sa [toto] ustanovenie vzťahuje, musí byť chránené dielo a nie falšované alebo pirátske dielo“ ( 16 ).

33.

Predtým, než bude užívateľ oprávnený vyhotoviť rozmnoženinu na svoje súkromné použitie, musí mať legálny prístup k predmetnému dielu. Ako bolo uvedené vyššie, tento prístup nemusí nevyhnutne prebiehať prostredníctvom nákupu hmotného nosiča obsahujúceho dielo. Môže prebiehať v rámci sprístupnenia diela verejnosti so súhlasom nositeľov autorských práv. Predpokladám, že tento prístup sa môže uskutočniť v rámci jednej z výnimiek z autorských práv alebo súvisiacich práv stanovených v legislatíve Únie. Naopak, prístup na účely využitia výnimky pre rozmnoženinu na súkromné použitie sa nemôže uskutočniť v rámci distribúcie alebo sprístupnenia diela verejnosti bez súhlasu nositeľov autorských práv.

34.

Je teda potrebné s prihliadnutím na tieto úvahy analyzovať podmienky, za ktorých užívatelia majú prístup k televíznym vysielaniam v rámci služby vyhotovovania rozmnoženiny poskytovanej spoločnosťou VCAST.

35.

Na pripomenutie, podľa opisu služby poskytnutého spoločnosťou VCAST, obsiahnutého v návrhu na začatie prejudiciálneho konania a nespochybneného účastníkmi konania, si užívateľ v rámci tejto služby na internetovej stránke spoločnosti VCAST zvolí televízny kanál a časový úsek, z ktorého chce vyhotoviť záznam. Následne VCAST zachytí pomocou svojich vlastných prijímacích zariadení televízny signál šírený terestriálne (teda Hertzovými vlnami) a zaznamená časový úsek zvolený užívateľom prostredníctvom služby uchovávania v cloude, ktorý tento uviedol.

36.

Z tohto opisu podľa môjho názoru jasne vyplýva, že možnosť využiť rozmnoženinu vyhotovenú spoločnosťou VCAST nie je nijako podmienená predchádzajúcim prístupom užívateľa k vysielaniam terestriálnej televízie v Taliansku. Užívateľ teda vôbec nemusí mať prístup a nemusí vlastniť anténu, ani televíziu, VCAST mu poskytuje tento prístup tým, že mu sprístupňuje vybrané vysielania. Je jasné, že týmto konaním VCAST nevykonáva celkovú retransmisiu programu talianskych televíznych kanálov. To však nemá nijaký vplyv na otázku, ktorá je v prejednávanom prípade zaujímavá a netýka sa možnosti sledovať televíziu vo všeobecnosti, ale prístupu k vysielaniam rozmnoženým v rámci služby poskytovanej spoločnosťou VCAST.

37.

Skutočnosť, že VCAST je zdrojom prístupu jej užívateľov k vysielaniam, ktoré sú predmetom rozmnoženiny, podporuje okolnosť, potvrdená na pojednávaní, že služba poskytovaná spoločnosťou VCAST nie je (alebo v každom prípade nebola v období skutkového stavu v konaní vo veci samej) obmedzená na talianske územie. Na to, aby mali užívatelia tejto služby prístup k vysielaniam, sa nemusia nachádzať v oblasti pokrytia talianskej terestriálnej televízie. ( 17 ) Inými slovami, služba spoločnosti VCAST nie je obmedzená na osoby, ktoré majú skutočne prístup k vysielaniam talianskej terestriálnej televízie, ani na osoby, ktoré by teoreticky mohli mať k nej prístup.

38.

Zástupca spoločnosti VCAST na pojednávaní vyhlásil, že služba by mohla byť v prípade potreby geograficky obmedzená. Problém nie je však vedieť, či táto služba je alebo nie je geograficky obmedzená. Takéto obmedzenie by mohlo byť v rozpore, ak nie doslovne, tak aspoň s duchom pravidiel vnútorného trhu. ( 18 ) Samotná skutočnosť, že predmetná služba by mohla fungovať mimo oblasť pokrytia talianskej terestriálnej televízie, potvrdzuje, že nespočíva na logike výnimky pre rozmnoženinu na súkromné použitie, lebo predpokladá predchádzajúci a legálny prístup užívateľa k dielu, ktoré je predmetom rozmnožovania. V prípade tejto služby je to samotná rozmnoženina, ktorá predstavuje jediný prístup užívateľa k rozmnožovanému dielu.

39.

Aká je teda rola spoločnosti VCAST? Odpoveď nie je jednoznačná, pretože jej rola kombinuje akt sprístupnenia a akt rozmnožovania. Použijem výklad v prospech spoločnosti VCAST, v ktorom je miesto pre rozmnoženinu na súkromné použitie vyhotovenú užívateľom. Moja analýza je teda takáto.

40.

VCAST sprístupňuje svojim užívateľom vysielania talianskych televízií, čo je forma sprístupnenia verejnosti spadajúca pod článok 3 smernice 2001/29. Užívateľ pristúpi k vysielaniu tým, že si objedná rozmnoženinu vysielania, ktorá bude vyhotovená v ukladacom priestore v cloude. Aj keď samotný akt rozmnožovania môže v zásade využiť výnimku pre rozmnoženinu na súkromné použitie, nie je to prípad predchádzajúceho aktu sprístupnenia, ktorý predstavuje zdroj tejto rozmnoženiny. Teda na to, aby každá operácia bola legálna, sprístupnenie musí byť legálne, lebo jeho protiprávnosť by vylučovala uplatnenie výnimky. ( 19 )

41.

VCAST sprístupňuje vysielania svojim užívateľom bez súhlasu nositeľa autorských práv. Ak by išlo o diela nachádzajúce sa bežne v obchode za odmenu vyplácanú nositeľom práv, ako sú zvukové záznamy alebo zvukovo‑obrazové záznamy, nebola by podľa môjho názoru nijaká pochybnosť, že toto sprístupnenie predstavuje falšovanie. Špecifickosť prejednávanej veci spočíva v skutočnosti, že ide o terestriálne televízne vysielania voľne prístupné všetkým užívateľom nachádzajúcim sa na území pokrytia šírenia. ( 20 ) Je vhodné teda analyzovať, či táto špecifickosť rozhodujúcim spôsobom ovplyvňuje riešenie problému.

42.

Na úvod musím uviesť, že podľa môjho názoru odpoveď na túto otázku je záporná, a to z viacerých dôvodov.

43.

Ako som to uviedol v predchádzajúcich bodoch, služba poskytovaná spoločnosťou VCAST, v každom prípade v období skutkového stavu vo veci samej, nebola obmedzená na talianske územie, ktoré je rovnako územím pokrytia talianskej terestriálnej televízie. Každý užívateľ internetu na celom svete tak mohol požadovať a získať do svojho ukladacieho priestoru v cloude rozmnoženinu televízneho vysielania, ku ktorému by nemal prístup bez služby spoločnosti VCAST. Táto skutočnosť sama osebe podľa môjho názoru stačí na to, aby vylúčila túto službu z pôsobnosti výnimky pre rozmnoženinu na súkromné použitie. Skutočnosť, že tieto vysielania sú voľne a zdarma dostupné, nemení nič na tomto konštatovaní, lebo táto dostupnosť, a teda prípadné obmedzenie monopolu nositeľov autorských práv, je obmedzená na oblasť pokrytia terestriálnej televízie a nemôže vyvolávať účinky mimo tejto oblasti.

44.

Nezávisle od geografického rozsahu služby poskytovanej spoločnosťou VCAST výklad ustanovení smernice 2001/29, ktorý vyplýva z judikatúry Súdneho dvora, bráni podľa môjho názoru konštatovaniu, podľa ktorého televízne organizácie sú zbavené ochrany ich autorských práv z dôvodu slobodného prístupu k ich vysielaniam.

45.

Pokiaľ ide o právo sprístupnenia diel verejnosti (chráneného článkom 3 smernice 2001/29), Súdny dvor rozhodol, pričom sa opieral hlavne o Bernský dohovor ( 21 ) a jeho vysvetľujúcu príručku, že prenos uskutočňovaný inou organizáciou než pôvodnou musí byť analyzovaný tak, že sa zameriava na verejnosť odlišnú od verejnosti, na ktorú bol zameraný pôvodný akt verejného prenosu diela, teda na novú verejnosť. ( 22 ) To vyplýva zo skutočnosti, že podľa Súdneho dvora tým, že autor udelí súhlas na vysielanie svojho diela rozhlasom alebo televíziou, zohľadňuje iba priamych užívateľov, to znamená držiteľov prijímačov, ktorí jednotlivo alebo v súkromnom a rodinnom kruhu prijímajú jednotlivé programy. Naopak, akonáhle tento druh prenosu prijíma širší okruh poslucháčov, a niekedy aj na účely dosiahnutia zisku, počúvanie alebo sledovanie diela môže využívať nová časť verejnosti. ( 23 )

46.

Súdny dvor dospel k záveru, že retransmisia televízneho signálu správcom hotelového zariadenia do hotelových izieb predstavuje verejný prenos vyžadujúci povolenie nositeľov autorských práv. Podľa Súdneho dvora klienti tohto zariadenia predstavujú stále novú verejnosť, pričom by títo, ak by toto sprostredkovanie neexistovalo, v zásade nemohli mať úžitok z vysielaného diela napriek tomu, že by sa nachádzali vo vnútri uvedenej oblasti. ( 24 ) Toto stanovisko Súdneho dvora bolo následne potvrdené, pokiaľ ide o iné druhy zariadení. ( 25 )

47.

Podľa môjho názoru je to rovnako v prípade služby, akou je služba poskytovaná spoločnosťou VCAST. Táto spoločnosť je nepochybne organizáciou odlišnou od televíznych organizácií, z ktorých pochádza vysielanie. Užívatelia tejto služby, bez ohľadu na skutočnosť, či sa nachádzajú alebo nenachádzajú v oblasti pokrytia pôvodným vysielaním, predstavujú novú verejnosť, ktorá nebola zohľadnená nositeľmi autorských práv na účely povolenia tohto vysielania. Navyše je táto služba poskytovaná na účely dosiahnutia zisku. ( 26 ) Z toho vyplýva, že sprístupnenie televízneho vysielania spoločnosťou VCAST v rámci jej služby vyhotovovania rozmnoženín predstavuje porušenie autorských práv televíznych organizácií a prípadne ostatných nositeľov práv, ak je uskutočňovaná bez ich povolenia.

48.

Toto poskytnutie je tiež protiprávne vzhľadom na zistenia Súdneho dvora v rozsudku ITV Broadcasting a i. ( 27 ). V tejto veci, ktorá sa týkala retransmisie televízneho vysielania na internete a ktorá teda bola podobná tejto veci samej, Súdny dvor rozhodol, že normotvorca Únie tým, že upravil situácie, v ktorých sa predmetné dielo využíva viackrát, zamýšľal to, aby každá transmisia alebo retransmisia diela, ku ktorej dochádza pri použití špecifickej technológie, podliehala v zásade individuálnemu povoleniu autorom dotknutého diela. Keďže sprístupnenie diel prostredníctvom retransmisie televízneho terestriálneho vysielania cez internet prebieha pri použití špecifickej technológie, ktorá je odlišná od pôvodného prenosu, musí sa považovať za prenos v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 2001/29. ( 28 )

49.

Súdny dvor dospel k tomuto záveru, aj keď sa poskytovateľ dotknutej služby v tejto veci uistil o skutočnosti, že užívatelia jeho služieb majú prístup iba k obsahu, ktorý už majú právo pozerať legálne v dotknutom členskom štáte (teda v Spojenom kráľovstve) prostredníctvom ich televíznej licencie ( 29 ) a že teda podľa tvrdení tohto poskytovateľa títo užívatelia nemohli byť považovaní za novú verejnosť vo vzťahu k verejnosti už zameranej pôvodným vysielaním. Súdny dvor sa totiž domnieval, že v rámci prenosu diel zahrnutých do terestriálneho televízneho vysielania a sprístupnenia tých istých diel na internete musia dotknutí autori udeliť individuálny a samostatný súhlas pre každý z týchto dvoch prenosov, keďže ku každému z nich dochádza za špecifických technických podmienok a líšia sa aj spôsoby retransmisie chránených diel, a každý z nich je určený odlišnej verejnosti. Za týchto podmienok sa už netreba ďalej zaoberať podmienkou novej verejnosti, ktorá je relevantná iba v situáciách, kde je rovnaký technický prostriedok komunikácie. ( 30 )

50.

Na záver Súdny dvor rozhodol, že pojem verejný prenos v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 2001/29 sa má vykladať v tom zmysle, že sa vzťahuje na retransmisiu diel zahrnutých do terestriálneho televízneho vysielania:

51.

Stačí nahradiť druhú zarážku predchádzajúceho bodu textom „prostredníctvom rozmnožovania sprístupnenom predplatiteľom tejto organizácie, ktorí môžu prijímať túto retransmisiu tým, že sa pripoja k jej službe uchovávania“, aby sa táto judikatúra plne uplatnila na prejednávanú vec. Okrem toho je vhodné zdôrazniť, že VCAST ani neoveruje, či jej užívatelia mali právo a technické prostriedky prijímať talianske televízne terestriálne vysielanie.

52.

Je pravda, že stanovisko Súdneho dvora sa zdá byť trochu zmiernené nedávnym rozsudkom AKM ( 32 ). V tomto rozsudku Súdny dvor totiž rozhodol, že súbežný, úplný a nezmenený prenos rozhlasového alebo televízneho vysielania tuzemskej vysielajúcej organizácie prostredníctvom káblov v tuzemsku, teda prostredníctvom odlišného technického prostriedku, aký bol použitý pri pôvodnom prenose rozhlasového alebo televízneho vysielania, nepredstavuje verejný prenos v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 2001/29, lebo verejnosť, voči ktorej sa tento prenos uskutočňuje, nemôže byť považovaná za novú verejnosť. ( 33 ) Zdá sa mi však, že toto riešenie spočíva na podmienke, ktorej overenie je ponechané na vnútroštátnom súde, že nositelia autorských práv riadne zohľadnili predmetnú retransmisiu pri udeľovaní súhlasu s pôvodným prenosom. ( 34 )

53.

Predmetný rozsudok nie je v tejto súvislosti úplne jasný. Akýkoľvek iný výklad by však znamenal, že predstavuje čistý obrat pravidla vyplývajúceho z rozsudku ITV Broadcasting a i. ( 35 ), podľa ktorého v prípade použitia odlišnej technológie nie je otázka existencie novej verejnosti relevantná. ( 36 ) Nič v uvedenom rozsudku neuvádza, že Súdny dvor by chcel uskutočniť takýto obrat.

54.

Okrem toho, všeobecné pravidlo, podľa ktorého prenos diela, ktoré už bolo predmetom rozhlasového alebo televízneho vysielania inou organizáciou, ako je pôvodná organizácia tohto vysielania, nepredstavuje verejný prenos, by sa zdal v rozpore s článkom 11a ods. 1 bodom 2 Bernského dohovoru, ktorý priznáva autorom výlučné právo udeľovať súhlas „na akékoľvek zverejňovanie… diela vysielaného rozhlasom alebo televíziou, ak uskutočňuje toto zverejňovanie iná organizácia než pôvodná“. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora výklad pojmu „verejný prenos“ v zmysle článku 3 smernice 2001/29 musí byť uskutočnený v súlade s uvedeným ustanovením Dohovoru. ( 37 )

55.

Je nutné tiež poznamenať, že rozsudok AKM ( 38 ) sa týka súbežného, úplného a nezmeneného prenosu rozhlasového alebo televízneho vysielania. ( 39 ) V prípade takéhoto prenosu môžu užívatelia využívať vysielanie za rovnakých podmienok, ako sú podmienky pôvodného vysielania. Naopak, v prípade služby, akou je služba poskytovaná spoločnosťou VCAST, disponujú digitálnou kópiou vysielania, ktorú môžu sledovať v požadovanom okamihu a koľkokrát si želajú, ako aj vyhotovovať rozmnoženiny a prenášať ich na akékoľvek zariadenie. Táto situácia nie je teda porovnateľná so situáciou rozsudku AKM. V každom prípade vo veci samej VCAST nezamýšľa využiť nijaký súhlas zo strany nositeľov autorských práv, aby sprístupnila svojim užívateľom diela vysielané rozhlasom alebo televíziou talianskymi televíznymi organizáciami. Nemožno sa teda dovolávať rozsudku AKM ( 40 ).

56.

Na záver tejto časti je podľa môjho názoru s prihliadnutím na judikatúru Súdneho dvora jasné, že sprístupnenie televízneho vysielania užívateľom služby poskytovanej spoločnosťou VCAST bez súhlasu nositeľov autorských práv predstavuje porušenie týchto práv, aj keď ide o voľne prístupné vysielanie a bez ohľadu na otázku, či toto sprístupnenie je alebo nie je obmedzené na oblasť pokrytia šírenia tohto vysielania. Na rozmnožovanie týchto vysielaní v rámci tej istej služby uskutočňovanej z protiprávneho zdroja sa teda nemôže vzťahovať výnimka rozmnoženiny na súkromné použitie.

57.

Článok 5 ods. 5 smernice 2001/29 zavádza obmedzenie práva členských štátov stanoviť v ich vnútroštátnej právnej úprave výnimky uvedené v tom istom článku tým, že uvádza, že „tieto výnimky sa môžu uplatňovať iba v niektorých osobitných prípadoch, pri ktorých nedochádza ku konfliktu s bežným využívaním diela alebo predmetu ochrany a ktoré neodôvodnene nepoškodzujú oprávnené záujmy nositeľa práv“. Toto ustanovenie vychádza z článku 9 ods. 2 Bernského dohovoru, ktorý tiež obmedzuje možnosť stanoviť výnimky z práva na rozmnoženinu. ( 41 ) Táto trojitá podmienka uplatniteľnosti výnimiek je spoločne nazvaná „test v troch etapách“ alebo „trojitý test“.

58.

Je pravda, že podľa Súdneho dvora článok 5 ods. 5 smernice 2001/29 nemení obsah výnimiek stanovených v tom istom článku. ( 42 ) Súdny dvor súčasne rozhodol, že toto ustanovenie sa použije v okamihu uplatnenia výnimiek členskými štátmi. ( 43 ) Slúži teda ako orientačný bod na účely výkladu výnimiek pri ich uplatnení vo vnútroštátnom práve členských štátov, ale tiež na účely výkladu ustanovení smernice 2001/29 Súdnym dvorom. Pokiaľ ide o výnimku rozmnoženiny na súkromné použitie, najmä na základe článku 5 ods. 5 smernice 2001/29, Súdny dvor rozhodol, že táto výnimka sa uplatní len na rozmnoženiny pochádzajúce z legálneho zdroja. ( 44 )

59.

Z toho vyplýva, že článok 5 ods. 5 smernice 2001/29 sa musí tiež zohľadniť na účely odpovede na otázku, či sa na službu, akou je služba poskytovaná spoločnosťou VCAST, môže vo vnútroštátnom práve členských štátov vzťahovať výnimka práva rozmnožovania založená na článku 5 ods. 2 písm. b) tejto smernice.

60.

Prvá a tretia „etapa“ trojitého testu spočíva v overení, či sa výnimka uplatní v špeciálnych prípadoch, ktoré nespôsobujú neodôvodnenú ujmu nositeľom autorských práv. Ako každá výnimka z monopolu autora mu ako obmedzenie jeho práv spôsobuje určitú ujmu, pričom toto pravidlo nariaďuje, že uplatnenie určenej výnimky je obmedzené na situácie, v ktorých je toto uplatnenie odôvodnené samotným dôvodom existencie výnimky. Len tento dôvod môže odôvodniť ujmu vzniknutú uplatnením výnimky.

61.

Aj keď odôvodnenia výnimky rozmnoženiny na súkromné použitie možno hľadať v rôznych faktoroch, je dosť bežne prípustné, aby jej hlavný dôvod spočíval v skutočnosti, že pre nositeľov autorských práv je nemožné alebo aspoň veľmi ťažké kontrolovať, ako osoby, ktoré majú legálny prístup k ich chráneným dielam, tieto diela používajú. Takáto kontrola by mohla okrem toho predstavovať neprípustné zasahovanie do súkromného života užívateľov. ( 45 )

62.

Toto odôvodnenie sa neuvádza v prípade služby, akou je služba poskytovaná spoločnosťou VCAST. Táto služba sa neobmedzuje na súkromnú sféru užívateľov, lebo fáza predchádzajúca vytvoreniu rozmnoženiny, teda sprístupnenie televíznych vysielaní spoločnosťou VCAST, sa uskutočňuje verejne, v rámci hospodárskej činnosti tejto spoločnosti, a je jednoducho kontrolovateľná nositeľmi autorských práv. Nič nebráni tomu, aby títo nositelia požadovali, že sa bude vyžadovať ich súhlas pre túto službu, a tomu, aby VCAST požadovala takýto súhlas. Dôvod výnimky rozmnoženiny na súkromné použitie neodôvodňuje ujmu, ktorá by pre nositeľov autorských práv vyplývala z uplatnenia tejto výnimky na služby, akou je služba poskytovaná spoločnosťou VCAST.

63.

Zdôrazňujem, že situácia spoločnosti VCAST je odlišná od situácie subjektov, ktoré sprístupňujú užívateľom zariadenia alebo nosiče na vyhotovenie rozmnoženín alebo ktorí poskytujú služby vyhotovovania rozmnoženín. Tieto zariadenia, nástroje alebo služby môžu byť použité na vyhotovenie rozmnoženín chránených diel, ale tiež môžu slúžiť na iné účely. Navyše totožnosť prípadne reprodukovaných diel, a teda nositeľov práv, nie je vopred známa. Bolo by teda nezmyselné vyžadovať od týchto subjektov, aby vyžadovali súhlas nositeľov autorských práv na predaj alebo nájom týchto zariadení alebo poskytnutie takýchto služieb. Naopak, výlučným cieľom služby, ako je poskytovaná spoločnosťou VCAST, je sprístupnenie a vyhotovenie rozmnoženiny chránených diel, ktoré sú konkrétne určené vopred (lebo sú stanovené v programoch televíznych kanálov) a ktorých nositelia autorských práv sú známi.

64.

V prípade kópií diel pochádzajúcich z nezákonných zdrojov Súdny dvor rozhodol, že uplatnenie výnimky pre rozmnoženiny na súkromné použitie by spôsobilo neodôvodnenú ujmu nositeľom autorských práv, lebo by boli povinní tolerovať, okrem použitia diel v súkromnej sfére užívateľov, akty pirátstva. ( 46 ) Rovnako uplatnenie výnimky pre rozmnoženiny na súkromné účely na služby, ktoré ľahko môžu spadať pod bežný monopol nositeľov práv, by im tiež spôsobilo neodôvodnenú ujmu.

65.

Analýza druhej etapy testu, ktorá vyžaduje neexistenciu zásahu do bežného využívania diela, odpovedá na otázku, aká je konkrétne ujma, ktorá vznikla nositeľom práv.

66.

Samotná nemožnosť pre nositeľov autorských práv kontrolovať využívanie toho, ako tretie osoby používajú ich diela, z dôvodu príliš širokej definície rozsahu výnimky pre rozmnoženinu na súkromné použitie, už predstavuje zásah do bežného využívania diela, lebo takáto kontrola mimo pôsobnosť legitímne vyhradenú súkromnej sfére užívateľa spadá pod toto bežné využívanie.

67.

A čo viac, vyhotovenie rozmnoženiny z televízneho vysielania umožňuje po prvé sledovať toto vysielanie mimo časový úsek, v ktorom bolo v programe, a po druhé uchovať si rozmnoženinu na účely druhého sledovania alebo na účely jej presunu na iné zariadenie ako televízia, napríklad na prenosné zariadenie. To teda predstavuje vzhľadom na pôvodné rozhlasové a televízne vysielanie dodatočnú službu. Televízne organizácie by mohli samy chcieť poskytnúť takúto službu využívaním diel, ktorých sú nositeľmi práv a získavaním dodatočných príjmov. Skutočnosť, že táto služba je poskytovaná spoločnosťou VCAST bez súhlasu uvedených televíznych organizácií, poškodzuje teda túto formu využívania diel.

68.

Okrem toho televízne organizácie, ktorých vysielanie je voľne prístupné, sa financujú hlavne z reklamných príjmov, s výnimkou verejných organizácií, ktoré môžu vyberať poplatok. Tieto príjmy sú protiváhou za využívanie diel, ktorých sú tieto organizácie nositeľmi autorských práv. Šírenie diel priťahuje televíznych divákov, vďaka čomu sú inzerenti pripravení kúpiť si vysielací čas. Ako to pripomenula RTI vo svojich pripomienkach, VCAST je v priamej súťaži s organizáciami na trhu reklamy. Keďže teda VCAST využíva bez súhlasu diela, ktorých sú tieto televízne organizácie nositeľmi autorských práv, stáva sa táto súťaž nekalou. Povolenie takejto súťaže prostredníctvom výnimky pre rozmnoženinu na súkromné použitie by nevyhnutne poškodilo bežné využívanie týchto diel.

69.

Uplatnenie výnimky stanovenej v článku 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29 na služby, akou je služba poskytovaná spoločnosťou VCAST, nie je podľa môjho názoru v súlade s požiadavkami stanovenými v odseku 5 toho istého článku.

70.

Na účely zhrnutia mojich úvah týkajúcich sa výkladu výnimky pre rozmnoženinu na súkromné použitie voči službe, akou je služba poskytovaná spoločnosťou VCAST, táto výnimka predpokladá legálny prístup užívateľa k reprodukovanému dielu. Táto služba teda predstavuje formu sprístupnenia diel jej poskytovateľom. Toto sprístupnenie je protiprávne, ak je uskutočňované bez súhlasu nositeľov autorských práv, čo vylučuje uplatnenie výnimky pre rozmnoženinu na súkromné použitie. Okrem toho uplatnenie tejto výnimky na takúto službu by narazilo na výnimky uvedené v článku 5 ods. 5 smernice 2001/29.

71.

Vzhľadom na moje úvahy navrhujem Súdnemu dvoru, aby na otázky, ktoré predložil Tribunale di Torino (súd v Turíne, Taliansko), odpovedal takto:

Článok 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29/ES Európskeho parlamentu a Rady z 22. mája 2001 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá umožňuje činnosť spočívajúcu v poskytnutí, bez súhlasu nositeľov autorských práv, služby vyhotovenia rozmnoženiny on‑line z televízneho vysielania terestriálne voľne prístupného na území tohto členského štátu, keďže poskytovateľ tejto služby, a nie jej užívateľ, zachytáva signál terestriálneho televízneho alebo rozhlasového vysielania, z ktorého sa vyhotovuje táto rozmnoženina.