1

Svojím odvolaním sa Dimosia Epicheirisi Ilektrismou AE (DEI) domáha zrušenia uznesenia Všeobecného súdu Európskej únie z 9. februára 2016, DEI/Komisia (T‑639/14, neuverejnené, ďalej len „napadnuté uznesenie“, EU:T:2016:77), ktorým Všeobecný súd rozhodol, že konanie o jej žalobe, ktorou sa domáhala zrušenia rozhodnutia Európskej komisie nachádzajúceho sa v liste COMP/E3/ΟΝ/AB/ark *2014/61460 z 12. júna 2014, v ktorom Komisia zamietla jej sťažnosti týkajúce sa štátnej pomoci (ďalej len „rozhodnutie z 12. júna 2014“), sa zastavuje.

2

Nariadenie Rady (ES) č. 659/1999 z 22. marca 1999 ustanovujúce podrobné pravidlá na uplatňovanie článku [108 ZFEÚ] (Ú. v. ES L 83, 1999, s. 1; Mim. vyd. 08/001, s. 339), ktoré bolo účinné ku dňu prijatia rozhodnutia z 12. júna 2014, vo svojom článku 4, nazvanom „Predbežné preskúmanie oznámenia a rozhodnutí Komisie“, stanovovalo:

„1.   Komisia preskúma oznámenie akonáhle jej bude doručené. Bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia článku 8, Komisia prijme rozhodnutie podľa odsekov 2, 3 alebo 4.

2.   Keď Komisia po predbežnom preskúmaní zistí, že úradne oznámené opatrenie nepredstavuje pomoc, zaznamená toto zistenie formou rozhodnutia.

3.   Keď Komisia po predbežnom preskúmaní zistí, že nevznikli žiadne pochybnosti o zlučiteľnosti oznamovaného opatrenia s [vnútorným] trhom, pokým spadá do rámca článku [107 ods. 1 ZFEÚ], rozhodne, že opatrenie je zlučiteľné s [vnútorným] trhom (ďalej sa označuje len ako ‚rozhodnutie, ktoré nevyvolalo námietky‘). Rozhodnutie bude špecifikovať, ktorá výnimka zo zmluvy sa použila.

4.   Keď Komisia po predbežnom preskúmaní zistí, že vznikli pochybnosti, čo sa týka zlučiteľnosti oznamovaného opatrenia s [vnútorným] trhom, rozhodne o začatí konania podľa článku [108 ods. 2 ZFEÚ] (ďalej sa označuje len ako ‚rozhodnutie o začatí konania vo veci formálneho zisťovania‘).

…“

3

Článok 13 tohto nariadenia s názvom „Rozhodnutia Komisie“ vo svojom odseku 1 stanovoval:

„Výsledkom preskúmania možnej protiprávnej pomoci bude rozhodnutie podľa článku 4(2), (3) alebo (4). …“

4

DEI je výrobcom elektrickej energie v Grécku. Medzi jej klientov patrí okrem iných spoločnosť Alouminion SA. V dôsledku sporu medzi týmito dvomi podnikmi, týkajúceho sa sadzby elektrickej energie, ktorú poskytovala DEI, stanovil grécky orgán pre reguláciu energie dočasnú sadzbu. DEI v sťažnosti zaslanej Komisii 15. júna 2012 tvrdila, že táto sadzba ju zaväzuje poskytovať elektrickú energiu spoločnosti Alouminion za nižšiu cenu, než je trhová cena, čo predstavuje protiprávnu štátnu pomoc.

5

Rozhodcovský súd zriadený spoločnosťami DEI a Alouminion stanovil 31. októbra 2013 s retroaktívnym účinkom sadzbu elektrickej energie poskytovanej spoločnosťou DEI na ešte nižšej úrovni, než bola úroveň, ktorú dočasne stanovil grécky orgán pre reguláciu energie.

6

Dňa 23. decembra 2013 predložila DEI Komisii druhú sťažnosť, pričom tvrdila, že rozhodcovské rozhodnutie tiež predstavuje štátnu pomoc.

7

Komisia oznámila 6. mája 2014 spoločnosti DEI svoje predbežné posúdenie, podľa ktorého sa konanie o preskúmaní sťažnosti z 23. decembra 2013 zastavuje z dôvodu, že rozhodcovské rozhodnutie nepredstavuje opatrenie, ktoré je pripísateľné štátu a spoločnosti Alouninion neposkytuje žiadnu výhodu. DEI v rámci svojej odpovede Komisii zaslala listom zo 6. júna 2014 doplňujúce pripomienky.

8

Rozhodnutím z 12. júna 2014, ktoré bolo DEI doručené vo forme listu, Komisia predovšetkým túto spoločnosť informovala, že pripomienky obsiahnuté v liste zo 6. júna 2014 nespochybňujú predbežné posúdenie obsiahnuté v liste zo 6. mája 2014, a že „útvary GR pre hospodársku súťaž preto dospeli k záveru, že informácie obsiahnuté v liste zo 6. júna 2014 [neboli] dostatočné na odôvodnenie nového prešetrenia sťažnosti“.

9

Žalobou podanou do kancelárie Všeobecného súdu 22. augusta 2014 DEI navrhla zrušenie rozhodnutia z 12. júna 2014.

10

Listom zo 7. októbra 2014 zaslaným kancelárii Všeobecného súdu požiadali odvolateľka a Komisia spoločne o prerušenie prebiehajúceho konania na obdobie šiestich mesiacov, t. j. do 7. apríla 2015, aby Komisia mohla opätovne preskúmať otázky vznesené v žalobe. Tejto žiadosti sa vyhovelo uznesením predsedu štvrtej komory Všeobecného súdu z 24. októbra 2014.

11

Dňa 25. marca 2015 v nadväznosti na rozhodcovské rozhodnutie prijala Komisia rozhodnutie C (2015) 1942 final, týkajúce sa údajnej štátnej pomoci SA.38101 (2015/NN) (ex 2013/CP) poskytnutej spoločnosti Alouminion SA v podobe nižších sadzieb elektrickej energie, než sú náklady (ďalej len „rozhodnutie z 25. marca 2015“).

12

Dvoma listami z 27. apríla a 19. júna 2015, ktoré boli zaslané do kancelárie Všeobecného súdu, Komisia navrhla, aby Všeobecný súd konštatoval, že v dôsledku rozhodnutia z 25. marca 2015 sa žaloba proti rozhodnutiu z 12. júna 2014 stala bezpredmetnou a že konanie zastavuje. Odvolateľka predložila Všeobecnému súdu svoje pripomienky k tomuto návrhu listom z 3. júla 2015.

13

Žalobou podanou do kancelárie Všeobecného súdu 29. júna 2015 odvolateľka navrhla zrušenie rozhodnutia z 25. marca 2015, pričom táto žaloba je predmetom konania DEI/Komisia (T‑352/15) prebiehajúceho na Všeobecnom súde.

14

Napadnutým uznesením Všeobecný súd rozhodol, že konanie o žalobe o neplatnosť proti rozhodnutiu z 12. júna 2014 sa zastavuje z dôvodu, že rozhodnutie z 25. marca 2015 ho zrušilo a formálne nahradilo.

15

Podľa Všeobecného súdu nemôžu tvrdenia odvolateľky tento záver spochybniť.

16

V prvom rade Všeobecný súd rozhodol, že mu neprináleží rozhodnúť o zákonnosti rozhodnutia z 25. marca 2015, na ktoré sa vzťahuje prezumpcia zákonnosti aktov inštitúcií, pokiaľ toto rozhodnutie nebolo zrušené v rámci autoremedúry. Odmietol tak tvrdenie, že toto rozhodnutie je protiprávne, a že žaloba vo veci T‑639/14 si teda zachováva svoj predmet.

17

V druhom rade Všeobecný súd odmietol tvrdenie odvolateľky, podľa ktorého má naďalej záujem konať s cieľom zabrániť tomu, aby sa namietaná protiprávnosť zopakovala v budúcnosti. Podľa Všeobecného súdu nebol údajne protiprávny dôvod, konkrétne neexistencia pripísateľnosti dotknutého opatrenia štátu, v rozhodnutí z 12. júna 2014 zahrnutý. Otázka, či odvolateľka preukázala existenciu porušenia pravidiel v oblasti štátnej pomoci, je v každom prípade predmetom žaloby proti rozhodnutiu z 25. marca 2015.

18

Napokon v treťom rade Všeobecný súd zastavil konanie aj v časti žaloby týkajúcej sa sťažnosti z 15. júna 2012, pretože Komisia svojím rozhodnutím z 25. marca 2015 túto sťažnosť implicitne zamietla.

19

Spoločnosť DEI svojím odvolaním navrhuje, aby Súdny dvor:

20

Komisia navrhuje, aby Súdny dvor zamietol odvolanie a zaviazal odvolateľku na náhradu trov konania.

21

Svojím prvým odvolacím dôvodom odvolateľka v podstate tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, že v bode 36 napadnutého uznesenia rozhodol, že rozhodnutie z 25. marca 2015 formálne nahradilo rozhodnutie z 12. júna 2014. Na jednej strane neoveril zákonnosť a platnosť tohto údajného nahradenia a na druhej strane nepreskúmal právny základ a právny postup, ktorý sa uplatní na účely takého nahradenia.

22

Všeobecný súd tak nesprávne dospel k záveru, že rozhodnutie z 12. júna 2014„už nie je súčasťou právneho poriadku Únie“, a že preto sa vec T‑639/14 stáva bezpredmetnou.

23

Zamietnutie prvého odvolacieho dôvodu by okrem toho znamenalo, že nesprávne právne posúdenie, ktorého sa dopustil Všeobecný súd, založilo prekážku rozhodnutej veci, čo by malo priamy vplyv na jej žalobu vo veci T‑352/15. V tejto veci totiž odvolateľka v rámci svojho prvého žalobného dôvodu spochybnila možnosť, že rozhodnutie z 25. marca 2015 mohlo legálne nahradiť rozhodnutie z 12. júna 2014. Potvrdenie napadnutého uznesenia by tak znamenalo automatické zamietnutie prvého žalobného dôvodu žaloby o neplatnosť vo veci T‑352/15.

24

S prihliadnutím na nedostatok akéhokoľvek odôvodnenia údajného nahradenia by napadnuté uznesenie navyše bolo aj postihnuté nedostatkom odôvodnenia.

25

Komisia však naopak vychádza z toho, že body 36 a 37 napadnutého uznesenia sú riadne odôvodnené, pretože z odvolania jednak vyplýva, že odvolateľka dokázala úplne pochopiť odôvodnenie Všeobecného súdu, a jednak, že závery Všeobecného súdu umožňujú Súdnemu dvoru vykonať jeho preskúmanie. V skutočnosti odvolateľka s odôvodnením napadnutého uznesenia podľa Komisie nesúhlasí.

26

Všeobecný súd však podľa Komisie správne neuskutočnil preskúmanie zákonnosti nahradenia rozhodnutia z 12. júna 2014 rozhodnutím z 25. marca 2015, pretože rozhodnutie z 25. marca 2015 nebolo predmetom veci T‑639/14. Jeho zákonnosť je predmetom žaloby vo veci T‑352/15. Pokiaľ nebolo rozhodnutie z 25. marca 2015 zrušené, musí požívať prezumpciu platnosti, ktorá sa spája s aktmi inštitúcií Únie, a musí vyvolávať právne účinky.

27

Zrušenie rozhodnutia z 12. júna 2014 navyše nemôže priniesť odvolateľke žiadnu výhodu v porovnaní s jej aktuálnou situáciou, pretože Komisia prijatím rozhodnutia z 25. marca 2015 účinne predpokladala možnosť, že Všeobecný súd rozhodne o zrušení dotknutého rozhodnutia z dôvodu, že bolo postihnuté formálnou vadou. Toto rozhodnutie je totiž jednoduchým listom podpísaným úradníkom a nie zverejneným „oficiálnym rozhodnutím“ Komisie. Zrušenie rozhodnutia z 12. júna 2014 tak v každom prípade vyžadovalo, aby Komisia prijala oficiálne rozhodnutie, ako je rozhodnutie z 25. marca 2015.

28

S prihliadnutím na tieto úvahy Komisia vychádza z toho, že prekážka právoplatne rozhodnutej veci, pokiaľ ide o napadnuté uznesenie, nemôže ovplyvniť žalobné dôvody na zrušenie vznesené vo veci T‑352/15.

29

Podľa judikatúry Súdneho dvora článok 13 ods. 1 nariadenia č. 659/1999 ukladá Komisii, aby hneď ako dotknuté osoby predložia dodatočné pripomienky alebo ako uplynie primeraná lehota, ukončila fázu predbežného preskúmania prijatím rozhodnutia podľa článku 4 ods. 2, 3 alebo 4 tohto nariadenia, teda prijatím rozhodnutia konštatujúceho neexistenciu pomoci, rozhodnutia o nevznesení námietok alebo rozhodnutia o začatí konania vo veci formálneho zisťovania (rozsudok zo 16. decembra 2010, Athinaïki Techniki/Komisia, C‑362/09 P, EU:C:2010:783, bod 63).

30

Ako vyplýva predovšetkým z bodov 15 až 18 napadnutého uznesenia, Komisia svojím rozhodnutím z 12. júna 2014 prijala akt o odložení veci, ktorým rozhodla, že fáza predbežného preskúmania začatá na základe sťažnosti odvolateľky sa ukončuje, a konštatovala, že začaté vyšetrovanie neumožnilo dospieť k záveru o existencii pomoci v zmysle článku 107 ZFEÚ, a odmietla tak začať konanie vo veci formálneho zisťovania upravené článkom 108 ods. 2 ZFEÚ.

31

Komisia tým zaujala konečné stanovisko k návrhu odvolateľky, ktorým sa domáhala konštatovania porušenia článkov 107 a 108 ZFEÚ. Navyše s prihliadnutím na to, že rozhodnutie z 12. júna 2014 zabránilo odvolateľke predložiť pripomienky v rámci konania vo veci formálneho zisťovania, vyvolalo tým záväzné právne účinky, ktorými mohli byť dotknuté jej záujmy. Toto rozhodnutie preto predstavuje napadnuteľný akt v zmysle článku 263 ZFEÚ (pozri rozsudok zo 16. decembra 2010, Athinaïki Techniki/Komisia, C‑362/09 P, EU:C:2010:783, bod 66).

32

Hoci Súdny dvor rozhodol, že Komisia môže v rámci autoremedúry zrušiť rozhodnutie o odložení sťažnosti týkajúcej sa údajnej protiprávnej pomoci, len aby odstránila protiprávnosť uvedeného rozhodnutia (rozsudok zo 16. decembra 2010, Athinaïki Techniki/Komisia, C‑362/09 P, EU:C:2010:783, bod 70), prijatie výlučne potvrdzujúceho rozhodnutia nemožno považovať za také zrušenie v rámci autoremedúry.

33

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že akt sa považuje za akt, ktorým sa výlučne potvrdzuje skorší akt, ak v porovnaní s ním neobsahuje žiadnu novú skutočnosť (rozsudok z 3. apríla 2014, Komisia/Holandsko a ING Groep, C‑224/12 P, EU:C:2014:213, bod 69, ako aj citovaná judikatúra).

34

Naopak, rozhodnutie, ktorým sa v celom rozsahu alebo sčasti vyhovuje sťažnosti dotknutej osoby, nie je rozhodnutím, ktorým sa potvrdzuje skoršie zamietavé rozhodnutie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 28. mája 1980, Kuhner/Komisia, 33/79 a 75/79, EU:C:1980:139, bod 9).

35

Žaloba proti potvrdzujúcemu rozhodnutiu je totiž neprípustná len vtedy, ak potvrdené rozhodnutie nadobudlo vo vzťahu k dotknutej osobe právoplatnosť, pretože nebolo v lehote na podanie žaloby napadnuté. V opačnom prípade má dotknutá osoba právo napadnúť potvrdzujúce alebo potvrdené rozhodnutie alebo obe rozhodnutia (rozsudok z 18. decembra 2007, Weißenfels/Parlament, C‑135/06 P, EU:C:2007:812, bod 54).

36

V prejednávanom prípade treba konštatovať, že rozhodnutie z 25. marca 2015 iba potvrdzuje predchádzajúce rozhodnutie z 12. júna 2014, pretože Komisia v nadväznosti na preskúmanie informácií, ktoré jej boli predložené, iba opätovne odmietla začať konanie vo veci formálneho zisťovania bez zohľadnenia novej skutočnosti. Rozhodnutie z 12. júna 2014 preto nebolo rozhodnutím z 25. marca 2015 v rámci autoremedúry zrušené.

37

Pripustiť v takom prípade, že prijatie nového rozhodnutia Komisiou vedie k zastaveniu konania o žalobe na neplatnosť podanej proti pôvodnému rozhodnutiu, by okrem toho mohlo brániť účinnosti súdneho prostriedku nápravy.

38

Stačilo by totiž, aby Komisia odložila sťažnosť podanú dotknutou osobou, a po tom, čo tento účastník konania podá žalobu, zrušila rozhodnutie o odložení sťažnosti, znovu začala fázu predbežného preskúmania a zopakovala tieto úkony toľkokrát, koľkokrát to bude nevyhnutné, aby sa vyhla akémukoľvek súdnemu preskúmaniu svojho postupu (pozri rozsudok zo 16. decembra 2010, Athinaïki Techniki/Komisia, C‑362/09 P, EU:C:2010:783, bod 68).

39

Platí to o to viac vtedy, keď Komisia, ako je to v prejednávanom prípade, v priebehu konania pred Všeobecným súdom v nadväznosti na žalobu na neplatnosť rozhodnutia o odložení sťažnosti požiada o prerušenie tohto konania na účely preskúmania veci, a potom iba jednoducho potvrdí svoje pôvodné rozhodnutie.

40

Inak by to mohlo byť iba vtedy, ak by Komisia na napravenie protiprávnosti uvedeného rozhodnutia nahradila rozhodnutie o odložení sťažnosti, pričom by uviedla protiprávnu povahu, ktorou bolo toto rozhodnutie postihnuté (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. decembra 2010, Athinaïki Techniki/Komisia, C‑362/09 P, EU:C:2010:783, bod 70).

41

V každom prípade však z rozhodnutia z 25. marca 2015 nevyplýva, že jeho prijatím Komisia zamýšľala v rámci autoremedúry zrušiť rozhodnutie z 12. júna 2014 na účely nápravy protiprávnosti, ktorou bolo toto rozhodnutie postihnuté.

42

Všeobecný súd sa tak v prejednávanej veci mohol na účely zabezpečenia riadneho výkonu spravodlivosti okrem iného odvolateľky opýtať, či v nadväznosti na vydanie rozhodnutia z 25. marca 2015 chce prispôsobiť svoje návrhy a napadnúť nimi aj toto rozhodnutie uvedené ako posledné, o čo môže žalobca požiadať v súlade s článkom 86 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu v prípade, ak je akt, proti ktorému bola podaná žaloba na neplatnosť, nahradený alebo zmenený iným aktom s rovnakým predmetom.

43

S prihliadnutím na predchádzajúce úvahy je nesprávne, že Všeobecný súd v bodoch 36 a 37 napadnutého rozhodnutia rozhodol, že rozhodnutie z 25. marca 2015 formálne nahradilo rozhodnutie z 12. júna 2014, a že preto sa spor stal bezpredmetným, takže uvedené konanie bolo zastavené.

44

Odvolaniu treba preto vyhovieť a na tomto základe zrušiť napadnuté uznesenie bez toho, aby bolo potrebné preskúmať ostatné dôvody a tvrdenia.

45

Podľa článku 61 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej Únie môže Súdny dvor v prípade zrušenia rozhodnutia Všeobecného súdu sám vydať konečný rozsudok, ak to stav konania dovoľuje.

46

O taký prípad v prejednávanej veci nejde, a keďže Všeobecný súd rozhodol, že konanie o žalobe sa zastavuje, pričom nepreskúmal ani jej prípustnosť, ani meritórnu stránku sporu, Súdny dvor sa domnieva, že o žalobe nebolo rozhodnuté a že je potrebné vrátiť vec späť Všeobecnému súdu, ako aj rozhodnúť, že o trovách konania sa rozhodne v konaní o veci samej.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (prvá komora) rozhodol a vyhlásil: