—

Agro Foreign Trade & Agency Ltd, v zastúpení: A. Hansebout a C. Vermeersch, advocaten,

—

Petersime NV, v zastúpení: V. Pede, S. Demuenynck a J. Vanherpe, advocaten,

—

belgická vláda, v zastúpení: M. Jacobs a L. Van den Broeck, splnomocnené zástupkyne, za právnej pomoci E. De Gryse, advokát, ako aj E. de Duve, advocaat,

—

Európska komisia, v zastúpení: F. Ronkes Agerbeek, M. Wilderspin a H. Tserepa‑Lacombe, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu smernice Rady 86/653/EHS z 18. decembra 1986 o koordinácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa samostatných obchodných zástupcov (Ú. v. ES L 382, 1986, s. 17; Mim. vyd. 06/001, s. 177), ako aj Asociačnej dohody medzi Európskym hospodárskym spoločenstvom a Tureckom, ktorá bola podpísaná 12. septembra 1963 v Ankare Tureckou republikou na jednej strane a členskými štátmi EHS a Spoločenstvom na strane druhej, ktorá bola uzavretá, schválená a potvrdená v mene Spoločenstva rozhodnutím Rady 64/732/EHS z 23. decembra 1963 (Ú. v. ES 1964, 217, s. 3685; Mim. vyd. 11/011, s. 10, ďalej len „dohoda o pridružení“).

2

Tento návrh bol predložený v rámci konania medzi spoločnosťami Agro Foreign Trade & Agency Ldt (ďalej len „Agro“) so sídlom v Turecku a Petersime NV so sídlom v Belgicku, týkajúceho sa zaplatenia rôznych náhrad škody, ktoré sú údajne splatné z dôvodu, že Petersime ukončila zmluvu o obchodnom zastúpení uzatvorenú medzi týmito dvoma spoločnosťami.

3

Druhé a tretie odôvodnenie smernice 86/653 znejú takto:

„keďže navyše rozdiely v štátnych zákonoch, ktoré sa týkajú obchodného zastúpenia podstatne ovplyvňujú podmienky súťaže a výkon tejto činnosti v rámci spoločenstva a sú určujúce jednak na ochranu obchodných agentov vis‑a‑vis tým, ktorých zastupujú a aj na ochranu obchodných transakcií [a poškodzujú úroveň ochrany obchodných zástupcov v ich vzťahoch s tými, ktorých zastupujú, ako aj bezpečnosť obchodných transakcií – neoficiálny preklad]; keďže okrem toho tieto rozdiely sú také, že podstatne bránia uzatváraniu, výkonu a prevádzkovaniu kontraktov obchodného zastúpenia, kde zastúpení a obchodní zástupcovia sú usadení v [rôznych – neoficiálny preklad] členských štátoch;

keďže obchod s tovarom medzi členskými štátmi sa má uskutočňovať za podmienok, ktoré sú podobné jednotnému trhu a v tomto dôsledku je potrebná aproximácia právnych systémov členských štátov v rozsahu potrebnom na správne fungovanie spoločného trhu; keďže v tomto ohľade pravidlá, ktoré sa týkajú konfliktu zákonov neodstránia nekonzistenciu vo vzťahu k uvedenému obchodnému zastúpeniu ani v prípade ak by boli jednotné a preto navrhnutá harmonizácia týchto pravidiel je nevyhnutná nehľadiac na ich existenciu“.

4

Články 17 a 18 tejto smernice stanovujú podmienky, za ktorých má obchodný zástupca nárok na náhradu alebo náhradu ujmy spôsobenej ukončením vzťahu so zastúpeným.

5

Podľa článku 17 ods. 1 uvedenej smernice:

„Členské štáty prijmú opatrenia potrebné na zabezpečenie toho, aby obchodný zástupca po zániku zmluv[y] o obchodnom zastúpení dostal náhradu…. alebo náhradu škody…“

6

Z článku 2 ods. 1 dohody o pridružení vyplýva, že jej cieľom je podporovať stále a vyrovnané posilňovanie obchodných a hospodárskych vzťahov medzi zmluvnými stranami s prihliadnutím najmä na nevyhnutnosť zabezpečiť urýchlený rozvoj hospodárstva Turecka a zvýšenie úrovne zamestnávania a životných podmienok tureckého národa.

7

Na tieto účely dohoda o pridružení obsahuje prípravné obdobie, ktoré umožní Tureckej republike posilniť jej ekonomiku s pomocou Spoločenstva (článok 3 dohody), prechodné obdobie, v priebehu ktorého sa zabezpečí progresívne zavedenie colnej únie a zbližovanie hospodárskych politík (článok 4 dohody), a záverečné obdobie, ktoré je založené na existencii colnej únie a zahŕňa posilňovanie koordinácie hospodárskych politík zmluvných strán (článok 5 dohody).

8

Článok 14 dohody o pridružení, ktorý je začlenený do hlavy II a nazvaný „Uplatňovanie prechodného obdobia“, znie:

„Zmluvné strany sa dohodli, že budú uplatňovať články [51, 52, 54, 56 až 61 ZFEÚ], aby medzi sebou postupne odstránili prekážky slobodného poskytovania služieb.“

9

Dodatkový protokol k dohode o pridružení podpísaný 23. novembra 1970 v Bruseli a uzatvorený, schválený a potvrdený v mene Spoločenstva nariadením Rady (EHS) č. 2760/72 z 19. decembra 1972 (Ú. v. ES L 293, s. 1; Mim vyd. 11/011, s. 41, ďalej len „dodatkový protokol“), ktorý je podľa svojho článku 62 neoddeliteľnou súčasťou dohody o pridružení, vo svojom článku 1 stanovuje podmienky, mechanizmy a časové harmonogramy realizácie prechodného obdobia uvedeného v článku 4 danej dohody.

10

Dodatkový protokol obsahuje hlavu II „Pohyb osôb a služieb“, ktorej kapitola II sa týka práva usadiť sa, služieb a dopravy.

11

Článok 41 ods. 1 dodatkového protokolu, ktorý sa nachádza v kapitole II uvedenej hlavy II, znie:

„Zmluvné strany upustia od vzájomného zavádzania akýchkoľvek nových obmedzení týkajúcich sa voľnosti usadenia [slobody usadiť sa – neoficiálny preklad] a voľnosti poskytovať služby [slobodného poskytovania služieb – neoficiálny preklad].“

12

La wet betreffende de handelsagentuurovereenkomst (zákon o zmluve o obchodnom zastúpení) z 13. apríla 1995 (Moniteur belge z 2. júna 1995, s. 15621, ďalej len „zákon z roku 1995“) preberá smernicu 86/653 do belgického práva.

13

Článok 27 zákona z roku 1995 znie takto:

„S výnimkou uplatňovania medzinárodných dohôd, ktorých zmluvnou stranou je Belgicko, podlieha každá činnosť obchodného zástupcu s hlavným miestom podnikania na území Belgicka belgickému právu a patrí do právomoci belgických súdov.“

14

Agro je obchodná spoločnosť založená podľa tureckého práva so sídlom v Ankare (Turecko), ktorá pôsobí v odvetví dovozu a distribúcie poľnohospodárskych výrobkov. Petersime je spoločnosť založená podľa belgického práva so sídlom v Olsene (Belgicko), ktorá pôsobí v oblasti vývoja, výroby a dodávok liahní a príslušenstva pre trh s hydinou.

15

Dňa 1. júla 1992 Petersime uzavrela zmluvu o obchodnom zastúpení s právnym predchodcom spoločnosti Agro, ktorá ho následne nahradila na základe zmluvy podpísanej 1. augusta 1996 samotnou spoločnosťou Agro. Podľa tejto zmluvy Petersime ako zastúpená udelila spoločnosti Agro ako svojmu obchodnému zástupcovi výhradné práva na predaj svojich výrobkov v Turecku. Táto zmluva, ktorá bola pôvodne uzatvorená na obdobie jedného roka, stanovovala, že jej platnosť sa každý rok automaticky predlžuje o ďalších dvanásť mesiacov, pokiaľ ju niektorá zo zmluvných strán nevypovie doporučeným listom aspoň tri mesiace pred skončením obdobia jedného roka. Uvedená zmluva navyše obsahovala ustanovenie, podľa ktorého sa spravovala belgickým právom, pričom v prípade sporu mali právomoc len súdy mesta Gent (Belgicko).

16

Listom z 26. marca 2013 Petersime oznámila spoločnosti Agro ukončenie zmluvy o obchodnom zastúpení s účinnosťou od 30. júna 2013. Dňa 5. marca 2014 Agro podala žalobu na Rechtbank van Koophandel te Gent (Obchodný súd Gent, Belgicko) a žiadala, aby Petersime zaplatila náhradu za výpoveď zmluvy a náhradu za prepustenie zamestnancov, prevzatie zostávajúcich zásob a zaplatenie neuhradených pohľadávok.

17

Z rozhodnutia vnútroštátneho súdu, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania, vyplýva, že na podporu svojich návrhov sa Agro odvoláva na ochranu, ktorú obchodnému zástupcovi poskytuje zákon z roku 1995. V tejto súvislosti Agro uvádza, že ustanovenia tohto zákona sa v prejednávanej veci uplatnia, lebo zmluvné strany si platne zvolili belgické právo ako právo, ktoré sa má uplatniť na zmluvu, ktorú uzavreli. Petersime naopak tvrdí, že uplatniteľná je len všeobecná belgická právna úprava, pretože zákon z roku 1995 platí len v prípade, že obchodný zástupca pôsobí v Belgicku, čo v prejednávanej veci neplatí.

18

Vnútroštátny súd uvádza, že zmluvné strany si v prejednávanej veci výslovne zvolili belgické právo ako uplatniteľné právo. Vnútroštátny súd však zastáva názor, že to neznamená, že sa uplatní zákon z roku 1995, keďže územná pôsobnosť tohto zákona sa, zdá sa, obmedzuje len na obchodných zástupcov, ktorí majú hlavné miesto podnikania v Belgicku. Výklad článku 27 zákona z roku 1995 v belgickom práve totiž vedie k záveru, že tento zákon vo svojej podstate sám seba obmedzuje, takže stráca svoju kogentnú povahu, pokiaľ obchodný zástupca nemá hlavné miesto podnikania v Belgicku, bez ohľadu na to, že zmluvné strany si vo všeobecnosti zvolili belgické právo ako uplatniteľné právo.

19

Za týchto okolností Rechtbank van koophandel te Gent (Obchodný súd Gent) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:

„Je zákon z roku 1995, ktorým sa do belgického vnútroštátneho práva preberá smernica o obchodnom zastúpení, zlučiteľný s touto smernicou a/alebo ustanoveniami dohody o pridružení, ktorej cieľom je výslovne pristúpenie Turecka k Európskej únii, a/alebo so záväzkami medzi Tureckom a Európskou úniou na účely odstránenia obmedzení v súvislosti so slobodným poskytovaním služieb medzi nimi, keď sa v uvedenom belgickom zákone stanovuje, že sa uplatňuje len na obchodných zástupcov, ktorí majú hlavné miesto podnikania na území Belgicka, a nie je uplatniteľný, keď hlavná zodpovedná osoba usadená v Belgicku a obchodný zástupca, rezident Turecka, výslovne určili za rozhodné právo belgickú právnu úpravu?“

20

Na úvod treba uviesť, že pokiaľ ide o pripomienky predložené Súdnemu dvoru, existujú rozdiely medzi výkladom článku 27 zákona z roku 1995 a uplatňovaním tohto zákona, ktorým sa preberá smernica 86/653, v súvislosti so situáciou vo veci samej.

21

Účastníci konania vo veci samej aj vnútroštátny súd zastávajú názor, že podľa článku 27 zákona z roku 1995 tak, ako sa vykladá v belgickom právnom poriadku, sa tento zákon neuplatní na zmluvu o obchodnom zastúpení, o akú ide vo veci samej, podľa ktorej má zastúpený sídlo v Belgicku a obchodný zástupca má sídlo v Turecku, kde uskutočňuje činnosti podľa tejto zmluvy, a to znamená, že za týchto okolností sa obchodný zástupca v prípade ukončenia zmluvy nemôže dovolávať ochrany podľa tohto zákona, aj keď si zmluvné strany zvolili belgické právo ako právo, ktorým sa má táto zmluva spravovať.

22

Belgická vláda naopak tvrdí, že článok 27 zákona z roku 1995 nemá samoobmedzujúcu povahu, ktorú mu vnútroštátny súd pripisuje, takže sa uplatňuje na situáciu dotknutú vo veci samej, v ktorej zastúpený so sídlom v Belgicku a obchodný zástupca so sídlom v Turecku výslovne zvolili belgické právo ako uplatniteľné právo.

23

V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že pokiaľ ide o výklad ustanovení vnútroštátneho právneho poriadku, Súdny dvor sa v zásade musí oprieť o posúdenie vnútroštátneho súdu. Podľa ustálenej judikatúry totiž Súdny dvor nemá právomoc vykladať vnútroštátne právo členského štátu (rozsudok zo 17. marca 2011, Naftiliaki Etaireia Thasou a Amaltheia I Naftiki Etaireia, C‑128/10 a C‑129/10, EU:C:2011:163, bod 40 a citovaná judikatúra).

24

Na otázku položenú vnútroštátnym súdom preto treba odpovedať na základe východísk vyplývajúcich z rozhodnutia vnútroštátneho súdu.

25

Svojou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa smernica 86/653 a/alebo dohoda o pridružení majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorou sa táto smernica preberá do vnútroštátneho práva dotknutého členského štátu, ktorá zo svojej pôsobnosti vylučuje zmluvu o obchodnom zastúpení, podľa ktorej má obchodný zástupca sídlo v Turecku, kde uskutočňuje činnosti podľa tejto zmluvy, a zastúpený má sídlo v tomto členskom štáte, takže za týchto okolností sa obchodný zástupca nemôže dovolávať práv, ktoré táto smernica zaručuje obchodným zástupcom po ukončení zmluvy o obchodnom zastúpení.

26

Pokiaľ ide o smernicu 86/653, s cieľom odpovedať na otázku vnútroštátneho súdu treba preveriť, či obchodný zástupca v Turecku uskutočňujúci činnosti vyplývajúce zo zmluvy o zastúpení, pričom zastúpený má sídlo v členskom štáte, ako žalobca vo veci samej patrí do pôsobnosti tejto smernice.

27

Treba konštatovať, že takáto situácia nevyplýva výslovne z článkov 17 a 18 smernice 86/653, ani z jej ostatných ustanovení. V súlade s ustálenou judikatúrou Súdneho dvora však treba pri výklade ustanovenia práva Únie zohľadniť nielen jeho znenie, ale aj jeho kontext a ciele sledované právnou úpravou, ktorej je súčasťou (pozri najmä rozsudok z 20. novembra 2014, Utopia, C‑40/14, EU:C:2014:2389, bod 27 a citovanú judikatúru).

28

V tejto súvislosti je nepochybné, že cieľom tejto smernice je harmonizácia práva členských štátov, pokiaľ ide o právne vzťahy medzi stranami zmluvy o obchodnom zastúpení (rozsudok z 23. marca 2006, Honyvem Informazioni Commerciali, C‑465/04, EU:C:2006:199, bod 18 a citovaná judikatúra).

29

Ako vyplýva z druhého a tretieho odôvodnenia smernice 86/653, cieľom jej harmonizačných opatrení je ochrana obchodných zástupcov v ich vzťahoch so zastúpenými, odstránenie prekážok pri výkone povolania obchodného zástupcu, zjednotenie podmienok hospodárskej súťaže v rámci Únie, podpora bezpečnosti obchodných operácií, ako aj uľahčenie obchodu s tovarom medzi členskými štátmi prostredníctvom aproximácie právnych poriadkov týchto štátov v oblasti obchodného zastupovania. Smernica na tieto účely ustanovuje najmä pravidlá upravujúce v článkoch 13 až 20 uzavretie a zánik zmluvy o zastúpení (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 17. októbra 2013, Unamar, C‑184/12, EU:C:2013:663, bod 37 a citovanú judikatúru, ako aj z 3. decembra 2015, Quenon K., C‑338/14, EU:C:2015:795, bod 23 a citovanú judikatúru).

30

V tejto súvislosti už Súdny dvor rozhodol, že články 17 a 18 smernice 86/653 majú rozhodujúci význam, pretože definujú úroveň ochrany, ktorú normotvorca Únie považoval za primeranú pre obchodných zástupcov v rámci vytvorenia jednotného trhu, pričom pravidlá zavedené na tento účel touto smernicou majú kogentnú povahu (pozri rozsudok zo 17. októbra 2013, Unamar, C‑184/12, EU:C:2013:663, body 39 a 40).

31

Okrem toho Súdny dvor spresnil, že účelom pravidiel v článkoch 17 až 19 tejto smernice je – pre všetkých obchodných zástupcov – ochrana slobody usadiť sa a voľnej hospodárskej súťaže na vnútornom trhu, čo znamená, že na dosiahnutie týchto cieľov Zmluvy o FEÚ sa tieto ustanovenia musia dodržiavať na území celej Únie (rozsudok z 9. novembra 2000, Ingmar, C‑381/98, EU:C:2000:605, bod 24).

32

Súdny dvor napokon konštatoval, že pre právny poriadok Únie je nevyhnutné, aby zastúpený so sídlom v treťom štáte, ktorého obchodný zástupca vykonáva svoju činnosť v Únii, nemohol tieto ustanovenia obísť jednoduchým použitím voľby práva. Funkcia, ktorú plnia predmetné ustanovenia, totiž vyžaduje, aby boli uplatnené vtedy, keď situácia úzko súvisí s Úniou, najmä vtedy, keď obchodný zástupca vykonáva svoju činnosť na území členského štátu, a to bez ohľadu na právny poriadok, ktorému mali zmluvné strany v úmysle podriadiť zmluvu (rozsudok z 9. novembra 2000, Ingmar, C‑381/98, EU:C:2000:605, bod 25).

33

Pokiaľ však tak, ako je to vo veci samej, obchodný zástupca vykonáva svoju činnosť mimo Únie, skutočnosť, že zastúpený má sídlo v členskom štáte, nepredstavuje na účely uplatnenia ustanovení smernice 86/653 dostatočne úzku súvislosť s právom Únie, a to vzhľadom na cieľ, ktorý sleduje, ako to stanovuje judikatúra Súdneho dvora.

34

Na účely harmonizácie podmienok hospodárskej súťaže medzi obchodnými zástupcami vnútri Únie totiž nie je potrebné ponúknuť obchodným zástupcom, ktorí majú sídlo a vykonávajú svoju činnosť mimo Únie, porovnateľnú ochranu ako zástupcom, ktorí majú sídlo a/alebo vykonávajú svoje činnosti vnútri Únie.

35

Za týchto podmienok obchodný zástupca, ktorý koná v Turecku na základe zmluvy o obchodnom zastúpení ako žalobca vo veci samej, nepatrí do pôsobnosti smernice 86/653 bez ohľadu na skutočnosť, že zastúpený má sídlo v členskom štáte, a preto nemusí nevyhnutne požívať ochranu, ktorú táto smernica poskytuje obchodným zástupcom.

36

Členské štáty tak nie sú povinné prijať opatrenia na harmonizáciu len na základe samotnej smernice 86/653 v súvislosti s obchodnými zástupcami, ktorí sa nachádzajú v situácii, aká existuje vo veci samej, pričom teda táto smernica nebráni vnútroštátnej právnej úprave, aká je dotknutá vo veci samej.

37

Pokiaľ sa vnútroštátny súd pýta na uplatniteľnosť režimu ochrany stanoveného smernicou 86/653 s ohľadom na obchodného zástupcu so sídlom v Turecku, ktorého zastúpený má sídlo v členskom štáte, na základe povinností Tureckej republiky a Únie na účely vzájomného odstránenia obmedzení slobodného poskytovania služieb v rámci dohody o pridružení, treba preskúmať, či uplatnenie smernice 86/653 na obchodných zástupcov so sídlom v Turecku môže vyplývať z ustanovení dohody o pridružení, ktoré sa týkajú povinností, konkrétne z článku 14 uvedenej dohody a článku 41 ods. 1 dodatkového protokolu.

38

Pokiaľ ide o článok 14 dohody o pridružení, zo samotného znenia tohto ustanovenia a aj z cieľa tejto dohody nepochybne vyplýva, že zásady uznané v rámci článkov 45 a 46 ZFEÚ, ako aj v rámci ustanovení Zmluvy týkajúcich sa slobodného poskytovania služieb sa musia v čo najväčšej miere uplatniť aj na tureckých štátnych príslušníkov, aby sa medzi zmluvnými stranami odstránili prekážky slobodného poskytovania služieb (rozsudok z 21. októbra 2003, Abatay a i., C‑317/01 a C‑369/01, EU:C:2003:572, bod 112 a citovaná judikatúra).

39

Výklad ustanovení práva Únie vrátane ustanovení Zmluvy týkajúcich sa vnútorného trhu však nemožno automaticky preniesť na výklad dohody uzatvorenej medzi Úniou a tretím štátom s výnimkou výslovných ustanovení, ktoré samotná dohoda na tieto účely stanovuje (rozsudok z 24. septembra 2013, Demirkan, C‑221/11, EU:C:2013:583, bod 44 a citovaná judikatúra).

40

V tejto súvislosti Súdny dvor už konštatoval, že použitie slovesa „sa inšpirovať“ v článku 14 dohody o pridružení nezaväzuje zmluvné strany uplatniť či už samotné ustanovenia Zmluvy upravujúce oblasť slobodného poskytovania služieb, alebo tie, ktoré boli prijaté na ich vykonanie, ale ich iba považovať za zdroj inšpirácie pre opatrenia, ktoré treba prijať na účely dosiahnutia cieľov upravených touto dohodou (rozsudok z 24. septembra 2013, Demirkan, C‑221/11, EU:C:2013:583, bod 45).

41

Okrem toho, pokiaľ ide konkrétne o pridruženie Tureckej republiky k Únii, Súdny dvor už rozhodol, že na určenie, či možno ustanovenie práva Únie analogicky uplatniť v rámci tohto pridruženia, treba porovnať na jednej strane účel, ktorý sleduje dohoda o pridružení, a rámec, v ktorom bola prijatá, s účelom a rámcom dotknutého nástroja právneho aktu Únie na druhej strane (rozsudok z 24. septembra 2013, Demirkan, C‑221/11, EU:C:2013:583, bod 48).

42

Treba pritom pripomenúť, že dohoda o pridružení aj dodatkový protokol majú za cieľ predovšetkým podporu hospodárskeho rozvoja Turecka, a teda sledujú výlučne hospodársky účel (pozri v tomto zmysle rozsudok z 24. septembra 2013, Demirkan, C‑221/11, EU:C:2013:583, bod 50).

43

Rozvoj ekonomických slobôd, ktoré by povoľovali všeobecný voľný pohyb osôb porovnateľný s voľným pohybom, ktorý podľa článku 21 ZFEÚ platí pre na občanov Únie, nie je predmetom dohody o pridružení. Všeobecná zásada voľného pohybu osôb medzi Tureckom a Úniou totiž v tejto dohode a dodatkovom protokole nie je vôbec upravená. Dohoda o pridružení garantuje uplatňovanie niektorých práv iba na území prijímajúceho členského štátu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 24. septembra 2013, Demirkan, C‑221/11, EU:C:2013:583, bod 53).

44

Naopak, v rámci práva Únie sa ochrana slobody usadiť sa a slobodného poskytovania služieb realizovaná prostredníctvom režimu stanoveného v smernici 86/653 s ohľadom na obchodným zástupcov opiera o cieľ vytvorenia vnútorného trhu ako priestoru bez vnútorných hraníc tak, že ruší všetky prekážky, ktoré bránia vytvoreniu takého trhu.

45

Rozdiely, ktoré existujú medzi Zmluvami a dohodou o pridružení, pokiaľ ide o účel, ktorý sledujú, tak bránia tomu, aby sa režim ochrany stanovený v smernici 86/653 s ohľadom na obchodných zástupcov dal v rámci uvedenej dohody považovať za rozšírený aj na obchodných zástupcov so sídlom v Turecku.

46

Skutočnosť, že Turecká republika prebrala túto smernicu do svojho vnútroštátneho práva, ako vyplýva z rozhodnutia vnútroštátneho súdu, nijako nemení predchádzajúci záver, pretože takéto prebratie nevyplýva z povinnosti stanovenej dohodou o pridružení, ale z vôle tohto tretieho štátu.

47

Pokiaľ ide o článok 41 ods. 1 dodatkového protokolu, z ustálenej judikatúry vyplýva, že klauzula „standstill“ uvedená v článku 13 rozhodnutia Asociačnej rady č. 1/80 z 19. septembra 1980 o vývoji pridruženia, ktoré je pripojené k dohode o pridružení, a v článku 41 ods. 1 dodatkového protokolu, zakazuje vo všeobecnosti zavedenie každého nového vnútroštátneho opatrenia, ktorého cieľom alebo následkom je podmieniť výkon hospodárskej slobody tureckým štátnym príslušníkom na území dotknutého členského štátu prísnejšími podmienkami, ako sú podmienky, ktoré sa uplatňovali v čase nadobudnutia účinnosti uvedeného rozhodnutia alebo dodatkového protokolu v tomto členskom štáte (rozsudok z 12. apríla 2016, Genc, C‑561/14, EU:C:2016:247, bod 33).

48

Z toho vyplýva, že článok 41 ods. 1 dodatkového protokolu sa týka len tureckých štátnych príslušníkov, ktorí svoju slobodu usadiť sa alebo slobodné poskytovanie služieb vykonávajú v členskom štáte.

49

Obchodný zástupca so sídlom v Turecku, ktorý neposkytuje služby v dotknutom členskom štáte, ako žalobca v konaní vo veci samej preto nepatrí do osobnej pôsobnosti tohto ustanovenia.

50

Nie je preto potrebné skúmať, či zákon z roku 1995 predstavuje „nové obmedzenie“ v zmysle článku 41 ods. 1 dodatkového protokolu.

51

Za týchto podmienok treba prijať záver, že ani dohoda o pridružení nebráni takej právnej úprave, aká je vo veci samej.

52

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba na položenú otázku odpovedať tak, že smernica 86/653 a dohoda o pridružení sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorou sa táto smernica preberá do vnútroštátneho práva dotknutého členského štátu, ktorá zo svojej pôsobnosti vylučuje zmluvu o obchodnom zastúpení, podľa ktorej má obchodný zástupca sídlo v Turecku, kde uskutočňuje činnosti podľa tejto zmluvy, a zastúpený má sídlo v tomto členskom štáte, takže za týchto okolností sa obchodný zástupca nemôže dovolávať práv, ktoré táto smernica zaručuje obchodným zástupcom po ukončení zmluvy o obchodnom zastúpení.

53

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (prvá komora) rozhodol takto:

Smernica Rady 86/653/EHS z 18. decembra 1986 o koordinácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa samostatných obchodných zástupcov a Asociačná dohoda medzi Európskym hospodárskym spoločenstvom a Tureckom, ktorá bola podpísaná 12. septembra 1963 v Ankare Tureckou republikou na jednej strane a členskými štátmi EHS a Spoločenstvom na strane druhej a ktorá bola uzavretá, schválená a potvrdená v mene Spoločenstva rozhodnutím Rady 64/732/EHS z 23. decembra 1963, sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorou sa táto smernica preberá do vnútroštátneho práva dotknutého členského štátu, ktorá zo svojej pôsobnosti vylučuje zmluvu o obchodnom zastúpení, podľa ktorej má obchodný zástupca sídlo v Turecku, kde uskutočňuje činnosti podľa tejto zmluvy, a zastúpený má sídlo v tomto členskom štáte, takže za týchto okolností sa obchodný zástupca nemôže dovolávať práv, ktoré táto smernica zaručuje obchodným zástupcom po ukončení zmluvy o obchodnom zastúpení.