—

Raffinerie Tirlemontoise SA, v zastúpení: D. Gérard, avocat, a H. J. Prieß, Rechtsanwalt,

—

belgická vláda, v zastúpení: M. Jacobs a J. C. Halleux, splnomocnení zástupcovia, za právnej pomoci M. Keup a B. De Moor, avocats,

—

holandská vláda, v zastúpení: B. Koopman, splnomocnená zástupkyňa,

—

Európska komisia, v zastúpení: A. Lewis a P. Ondrůšek, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 33 ods. 1 a 2 nariadenia Rady (ES) č. 2038/1999 z 13. septembra 1999 o spoločnom organizovaní trhu v sektore cukru [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 252, 1999, s. 1), ako aj platnosti jednak nariadenia Komisie (ES) č. 2267/2000 z 12. októbra 2000, ktorým sa stanovuje výška produkčných odvodov, ako aj koeficient dodatkového odvodu v sektore cukru na hospodársky rok 1999/2000 [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 259, 2000, s. 29), a jednak nariadenia Komisie (ES) č. 1993/2001 z 11. októbra 2001, ktorým sa stanovuje výška produkčných odvodov v sektore cukru na hospodársky rok 2000/2001 [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 271, 2001, s. 15).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi spoločnosťou Raffinerie Tirlemontoise SA (ďalej len „Raffinerie“) a État belge (Belgicko) vo veci týkajúcej sa žiadosti o vrátenie preplatku produkčných odvodov z cukru v rámci hospodárskych rokov 1999/2000 až 2004/2005.

3

Odôvodnenia 14 až 17 nariadenia č. 2038/1999 zneli:

4

Článok 33 ods. 1 a 2 nariadenia č. 2038/1999 stanovoval:

„1.   Pred koncom každého hospodárskeho roka sa zaznamená nasledujúce:

2.   Pred koncom hospodárskeho roka 2000/2001 a bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia článku 26 ods. 5, sa kumulatívne zaznamená pre hospodárske roky 1995/1996 až 2000/2001 nasledujúce:

Odhad celkových strát alebo príjmu uvedených v odseku 1 písm. e) sa upraví rozdielom medzi hodnotami uvedenými v písmenách c) a d).“ [neoficiálny preklad]

5

Výška produkčných odvodov, ako aj koeficient dodatkového odvodu v sektore cukru boli na hospodársky rok 1999/2000 stanovené nariadením č. 2267/2000. Výška produkčných odvodov v sektore cukru bola na hospodársky rok 2000/2001 stanovená nariadením č. 1993/2001.

6

Odôvodnenia 9 až 13 nariadenia Rady (ES) č. 1260/2001 z 19. júna 2001 o spoločnom organizovaní trhu v sektore cukru (Ú. v. ES L 178, 2001, s. 1; Mim. vyd. 03/033, s. 17) stanovovali:

7

Článok 15 ods. 1 a 2 nariadenia č. 1260/2001 stanovoval:

„1.   Pred koncom každého hospodárskeho roka sa zaznamená nasledujúce:

2.   Pred koncom hospodárskeho roka 2005/2006 a bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia článku 10 [ods. 3 až 6] sa kumulatívne zaznamená pre hospodárske roky 2001/2002 až 2005/2006 nasledujúce:

Odhad celkových strát alebo príjmu uvedených v odseku 1 [písm.] e) sa upraví rozdielom medzi hodnotami uvedenými v [písmenách] c) a d).“

8

Raffinerie je spoločnosťou, ktorá vyrába cukor.

9

Keďže sa Raffinerie domnievala, že produkčné odvody, ktoré zaplatila počas hospodárskych rokov 1999/2000 až 2005/2006 boli neprimerane vysoké, podala návrh na Bureau d’intervention et de restitution belge (Belgický úrad pre vyplácanie náhrad) s cieľom získať vrátenie preplatkov.

10

Dňa 1. júla 2014 boli predchádzajúce náklady, t. j. najmä pohľadávky a záväzky Belgického úradu pre vyplácanie náhrad prevedené na Belgicko.

11

Pokiaľ ide najmä o hospodárske roky 1999/2000 a 2000/2001, Raffinerie uvádza, že na základe odôvodnenia použitého Súdnym dvorom v rozsudku z 27. septembra 2012, Zuckerfabrik Jülich (C‑113/10, C‑147/10 a C‑234/10, EU:C:2012:591), bol spochybnený výpočet produkčných odvodov stanovený Komisiou na tieto dva hospodárske roky podľa nariadení č. 2267/2000, resp. č. 1993/2001, ale že Súdny dvor nemusel v rámci prejudiciálnych otázok, ktoré mu boli doposiaľ predložené, rozhodovať v súvislosti s týmito dvomi nariadeniami o dôvodoch ich neplatnosti, ktoré vo svojom rozsudku uviedol.

12

Za týchto okolností Tribunal de première instance de Bruxelles (Súd prvého stupňa Brusel) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

13

Na úvod je potrebné na jednej strane zdôrazniť, že článok 33 nariadenia č. 2038/1999, ktorým sa stanovujú kritériá určujúce produkčné odvody za výrobu cukru na hospodárske roky 1995/1996 až 2000/2001, a článok 15 nariadenia č. 1260/2001, ktorý stanovoval kritériá určujúce produkčné odvody za výrobu na hospodárske roky 2001/2002 až 2005/2006, sú, pokiaľ ide o ich odseky 1, v podstate totožné (pozri v tomto zmysle rozsudok z 8. mája 2008, Zuckerfabrik Jülich a i., C‑5/06 a C‑23/06 až C‑36/06, EU:C:2008:260, bod 31). To isté platí aj s ohľadom na článok 33 ods. 2 nariadenia č. 2038/1999 a článok 15 ods. 2 nariadenia č. 1260/2001.

14

Na druhej strane odôvodnenia 15 až 17 nariadenia č. 2038/1999, na ktorých sa zakladá článok 33 tohto nariadenia, sú v podstate totožné s odôvodneniami 11 až 13 nariadenia č. 1260/2001, na ktorých sa zakladá článok 15 tohto druhého nariadenia.

15

Za týchto okolností je potrebné konštatovať, ako tvrdia Raffinerie, belgická vláda a Komisia, že článok 33 ods. 1 a 2 nariadenia č. 2038/1999 a článok 15 ods. 1 a 2 nariadenia č. 1260/2001 sa musia vykladať jednotne.

16

Podľa článku 33 ods. 1 písm. d) nariadenia č. 2038/1999 sa priemerná strata má rovnať rozdielu medzi celkovou hodnotou náhrad a celkovou hodnotou odvodov na celkovú tonáž exportných záväzkov, ktoré sa majú splniť v príslušnom hospodárskom roku (pozri v tomto zmysle rozsudky z 8. mája 2008, Zuckerfabrik Jülich a i., C‑5/06 a C‑23/06 až C‑36/06, EU:C:2008:260, bod 46, ako aj z 27. septembra 2012, Zuckerfabrik Jülich a i., C‑113/10, C‑147/10 a C‑234/10, EU:C:2012:591, bod 39).

17

Keďže pojem „exportné záväzky, ktoré sa majú splniť v príslušnom hospodárskom roku“, ktorých tonáž predstavuje podľa článku 33 ods. 1 písm. d) nariadenia č. 2038/1999 menovateľa pomeru umožňujúceho vypočítať priemernú stratu, sa snaží zahrnúť všetky množstvá výrobkov, na ktoré sa vzťahuje článok 33 tohto nariadenia, určené na vývoz mimo Európskeho spoločenstva, otázka, či tieto náhrady za vývoz zodpovedajú alebo nezodpovedajú množstvám výrobkov určených na vývoz nie je z pohľadu tohto pojmu relevantná (pozri v tomto zmysle rozsudok z 8. mája 2008, Zuckerfabrik Jülich a i., C‑5/06 a C‑23/06 až C‑36/06, EU:C:2008:260, body 49 až 51).

18

Z tohto dôvodu všetky množstvá vyvezených výrobkov, na ktoré sa vzťahuje článok 33 nariadenia č. 2038/1999, či už za ne boli skutočne zaplatené náhrady, alebo neboli, sa majú v súlade s odsekom 1 tohto článku zohľadniť na výpočet odhadu priemernej straty za tonu výrobku (pozri v tomto zmysle rozsudok z 8. mája 2008, Zuckerfabrik Jülich a i., C‑5/06 a C‑23/06 až C‑36/06, EU:C:2008:260, bod 61).

19

Pokiaľ ide o „celkovú hodnotu náhrad“, ktorá je podľa článku 33 ods. 1 písm. d) nariadenia č. 2038/1999 súčasťou čitateľa pomeru umožňujúceho vypočítať priemernú stratu, táto hodnota musí byť v priamom pomere s nákladmi, ktoré zaťažujú rozpočet Spoločenstva na základe odpredaja nadprodukcie Spoločenstva v sektore cukru, a teda sa zakladať na zohľadnení súm vývozných náhrad, ktoré boli zaplatené na účely zabezpečenia odpredaja množstiev výrobkov, ktoré sú predmetom exportných záruk (pozri v tomto zmysle rozsudok z 27. septembra 2012, Zuckerfabrik Jülich a i., C‑113/10, C‑147/10 a C‑234/10, EU:C:2012:591, body 48 a 49).

20

Vzhľadom na vyššie uvedené treba na prvú otázku odpovedať, že článok 33 ods. 1 nariadenia č. 2038/1999 sa má vykladať v tom zmysle, že na účely výpočtu priemernej straty je potrebné pre všetky výrobky, na ktoré sa vzťahuje toto ustanovenie, vydeliť celkovú sumu skutočných výdavkov spojených s vývoznými náhradami sumou vyvezených množstiev bez ohľadu na to, či za tieto množstvá boli alebo neboli skutočne zaplatené náhrady.

21

Treba uviesť, že podľa nariadenia č. 2038/1999, a najmä jeho článku 33 sa produkčné odvody počítajú na základe celkovej straty (pozri v tomto zmysle rozsudok z 8. mája 2008, Zuckerfabrik Jülich a i., C‑5/06 a C‑23/06 až C‑36/06, EU:C:2008:260, bod 41).

22

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že cieľom tohto nariadenia rovnako ako nariadenia č. 1260/2001 je stanoviť systém samofinancovania nákladov na odpredaj zostatkov, ktorý zabezpečuje spravodlivým, avšak účinným spôsobom, aby sami výrobcovia v plnej miere financovali tieto náklady. Prijatá metóda výpočtu nemôže teda v praxi a priori viesť k stanoveniu celkovej straty vyššej, než sú výdavky spojené s náhradami, pokiaľ ide o odpredaj zostatku výroby v rámci Spoločenstva (pozri v tomto zmysle rozsudky z 8. mája 2008, Zuckerfabrik Jülich a i., C‑5/06, C‑23/06 až C‑36/06, EU:C:2008:260, body 44, 57 a 60, ako aj z 27. septembra 2012, Zuckerfabrik Jülich a i., C‑113/10, C‑147/10 a C‑234/10, EU:C:2012:591, bod 46).

23

Z článku 33 ods. 2 písm. c) daného nariadenia vyplýva, že celková strata sa získa vynásobením exportovateľného zostatku priemernou stratou. Z toho vyplýva, že akékoľvek zvýšenie hodnoty priemernej straty vedie nevyhnutne k zvýšeniu hodnoty celkovej straty, a teda k stanoveniu príliš vysokých produkčných odvodov (pozri analogicky rozsudok z 27. septembra 2012, Zuckerfabrik Jülich a i., C‑113/10, C‑147/10 a C‑234/10, EU:C:2012:591, bod 47).

24

Priemerná strata v zmysle článku 33 ods. 2 písm. b) nariadenia č. 2038/1999 sa stanoví podľa pravidla výpočtu upraveného v článku 33 ods. 1 písm. d) druhého pododseku tohto nariadenia.

25

Taktiež konštatovania týkajúce sa tohto posledného uvedeného ustanovenia, ktoré sa nachádzajú v bodoch 17 až 19 tohto rozsudku, sa uplatnia aj s ohľadom na článok 33 ods. 2 písm. b) nariadenia č. 2038/1999.

26

Z toho vyplýva, že na druhú otázku treba odpovedať, že článok 33 ods. 2 nariadenia č. 2038/1999 sa má vykladať v tom zmysle, že na účely celkového výpočtu produkčných odvodov je potrebné vziať do úvahy priemernú stratu vypočítanú tak, že pre všetky množstvá, na ktoré sa vzťahuje toto ustanovenie, sa celková suma skutočných výdavkov spojených s vývoznými náhradami vydelí sumou vyvezených množstiev bez ohľadu na to, či za tieto množstvá boli alebo neboli skutočne zaplatené náhrady.

27

Treba pripomenúť, že Súdny dvor už konštatoval, že metóda výpočtu, ktorú použila Komisia, aby stanovila výšky produkčných odvodov v sektore cukru, ako ich stanovuje nariadenie Komisie (ES) č. 1193/2009 z 3. novembra 2009, ktorým sa opravujú nariadenia (ES) č. 1762/2003, (ES) č. 1775/2004, (ES) č. 1686/2005 a (ES) č. 164/2007 a ktorým sa stanovuje výška produkčných odvodov v sektore cukru na hospodárske roky 2002/2003, 2003/2004, 2004/2005 a 2005/2006 (Ú. v. EÚ L 321, 2009, s. 1), sa nezakladala na zohľadnení súm vývozných náhrad, ktoré boli zaplatené na účely zabezpečenia odpredaja množstva cukru nachádzajúceho sa v spracovaných výrobkoch, ktoré sú predmetom exportných záruk. Súdny dvor dospel totiž k záveru, že táto metóda výpočtu spočíva v tom, že celému tomuto množstvu sa pridelí teoretická hodnota náhrady založená na priemere hodnôt, ktoré pravidelne stanovuje Komisia nezávisle od skutočného vyplatenia prípadnej náhrady a jej skutočnej výšky (rozsudok z 27. septembra 2012, Zuckerfabrik Jülich a i., C‑113/10, C‑147/10 a C‑234/10, EU:C:2012:591, bod 48).

28

Keďže taká teoretická hodnota náhrady sa použije ako súčasť čitateľa pomeru umožňujúceho vypočítať priemernú stratu, toto zvýšenie čitateľa nevyhnutne vedie k zvýšeniu hodnoty priemernej straty, a teda celkovej straty v rozpore s článkom 15 ods. 1 nariadenia č. 1260/2001 (pozri v tomto zmysle rozsudok z 27. septembra 2012, Zuckerfabrik Jülich a i., C‑113/10, C‑147/10 a C‑234/10, EU:C:2012:591, bod 50).

29

Z toho vyplýva, že nariadenie č. 1193/2009 vo svojich ustanoveniach – okrem článku 3, ktorý bol už zrušený Všeobecným súdom Európskej únie v jeho rozsudku z 29. septembra 2011, Poľsko/Komisia (T‑4/06, neuverejnený, EU:T:2011:546), – bolo vyhlásené za neplatné Súdnym dvorom v rozsudku z 27. septembra 2012, Zuckerfabrik Jülich a i. (C‑113/10, C‑147/10 a C‑234/10, EU:C:2012:591, bod 54).

30

Je nesporné, že ani metóda výpočtu, ktorú použila Komisia, aby stanovila výšky odvodov v sektore cukru, ako ich stanovujú nariadenia č. 2267/2000 a 1993/2001, sa nezakladala na zohľadnení skutočných súm vývozných náhrad, ktoré boli zaplatené na účely zabezpečenia odpredaja množstva cukru nachádzajúceho sa v spracovaných výrobkoch, ktoré sú predmetom exportných záruk.

31

Keďže taká metóda výpočtu predstavovala z dôvodov pripomenutých v bode 28 tohto rozsudku zvýšenie priemernej straty, a teda celkovej straty, treba ju považovať aj za v rozpore s článkom 33 ods. 1 nariadenia č. 2038/1999.

32

Z tohto dôvodu treba odpovedať na tretiu prejudiciálnu otázku, že nariadenia č. 2267/2000 a 1993/2001 sú neplatné.

33

Komisia tvrdí, že vzhľadom na čas, ktorý uplynul od prijatia nariadení č. 2267/2000 a 1993/2001, ťažkosti spojené s dohľadaním údajov týkajúcich sa rokov, o ktoré ide vo veci samej, a okolnosť, že niektoré subjekty, ktoré vtedy existovali, už medzičasom zanikli, je vhodné, aby Súdny dvor obmedzil účinky vyhlásenia týchto nariadení za neplatné tak, že ich neplatnosť obmedzí na spoločnosti, ktoré pred vyhlásením tohto rozsudku podali žalobu na súd alebo začali podobné konanie s cieľom získať právo na vrátenie bezdôvodne zaplatených súm v podobe produkčných odvodov v sektore cukru stanovených uvedenými nariadeniami.

34

Takéto časové obmedzenie účinkov neplatnosti nezbaví spoločnosti, ktoré podali žalobu alebo začali podobné konanie, právnej ochrany ich práv. Práve naopak, takým obmedzením sa zamedzí vytvoreniu situácie, ktorá môže narušiť hospodársku súťaž medzi spoločnosťami nachádzajúcimi sa v starých členských štátoch a tými, ktoré sa nachádzajú v členských štátoch pristupujúcich k Európskej únii od roku 2004, keďže preplatky by mohli byť vrátené len prvej skupine spoločností.

35

Belgické kráľovstvo na pojednávaní uviedlo, že neexistuje žiadny objektívny rozdiel, na základe ktorého by bolo možné rozlíšiť medzi situáciou spoločností, ktoré podali žalobu pred vyhlásením tohto rozsudku, a situáciou spoločností, ktoré takú žalobu nepodali, a preto navrhlo, aby účinky vyhlásenia neplatnosti nariadení č. 2267/2000 a 1993/2001 boli obmedzené do budúcnosti.

36

Napokon Raffinerie a Holandské kráľovstvo vo svojich prednesoch tvrdili, že v prejednávanej veci neexistujú naliehavé dôvody právnej istoty odôvodňujúce obmedzenie časových účinkov vyhlásenia neplatnosti uvedených nariadení.

37

V tomto ohľade treba pripomenúť, že ak to naliehavé dôvody právnej istoty odôvodňujú, Súdny dvor disponuje na základe článku 264 druhého odseku ZFEÚ uplatniteľného analogicky tiež v rámci prejudiciálneho konania na základe článku 267 ZFEÚ, ktorého predmetom je posúdenie platnosti právnych aktov Únie, voľnou úvahou, aby v každom konkrétnom prípade uviedol, ktoré z účinkov tohto aktu treba považovať za konečné (rozsudok z 28. apríla 2016, Borealis Polyolefine a i., C‑191/14, C‑192/14, C‑295/14, C‑389/14 a C‑391/14 až C‑393/14, EU:C:2016:311, bod 103).

38

Súdny dvor teda využil možnosť obmedziť časový účinok určenia neplatnosti právnej úpravy Únie, keď naliehavé dôvody právnej istoty súvisiace so všetkými záujmami, tak verejnými, ako aj súkromnými, ktoré vstupovali do hry v dotknutých veciach, bránili tomu, aby bol spochybnený výber alebo platenie peňažných súm uskutočňované na základe tejto právnej úpravy počas obdobia, ktoré predchádzalo dňu vyhlásenia tohto rozsudku (rozsudok z 8. novembra 2001, Silos, C‑228/99, EU:C:2001:599, bod 36).

39

V prejednávanej veci ťažkosti spojené s dohľadaním údajov týkajúcich sa hospodárskych rokov 1999/2000 a 2000/2001, ani okolnosť, že niektoré subjekty, ktoré existovali v čase skutkových okolností vo veci samej, už zanikli, nemožno považovať za naliehavé dôvody právnej istoty odôvodňujúce obmedzenie časových účinkov tohto rozsudku.

40

Okrem toho okolnosť, že spoločnostiam nachádzajúcim sa v „starých“ členských štátoch, ktoré museli platiť odvody počas hospodárskych rokov 1999/2000 a 2000/2001, sa má vrátiť preplatok, nemôže narušiť hospodársku súťaž medzi týmito spoločnosťami a tými, ktoré sa nachádzali v členských štátoch, ktoré pristúpili k Európskej únii od roku 2004, pretože cieľom tohto vrátenia je len skončiť situáciu, v ktorej je táto prvá kategória spoločností znevýhodnená.

41

Za týchto podmienok nie je potrebné časovo obmedziť účinky tohto rozsudku.

42

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (tretia komora) rozhodol takto: