—

„Private Equity Insurance Group“ SIA, v zastúpení: N. Šlitke, advokāts,

—

„Swedbank“ AS, v zastúpení: R. Vonsovičs, D. Lasmanis a I. Balmaks, advokāti, ako aj v zastúpení: R. Rubenis,

—

lotyšská vláda, v zastúpení: I. Kalniņš a J. Treijs‑Gigulis, splnomocnení zástupcovia,

—

španielska vláda, v zastúpení: M. García‑Valdecasas Dorrego a V. Ester Casas, splnomocnené zástupkyne,

—

vláda Spojeného kráľovstva, v zastúpení: J. Kraehling, splnomocnená zástupkyňa, za právnej pomoci J. Holmes, barrister, ako aj B. Kenelly, QC,

—

Európska komisia, v zastúpení: J. Rius, A. Sauka a K.‑Ph. Wojcik, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2002/47/ES zo 6. júna 2002 o dohodách o finančných zárukách (Ú. v. EÚ L 168, 2002, s. 43; Mim. vyd. 10/003, s. 89).

2

Tento návrh bol predložený v rámci sporu medzi spoločnosťami „Private Equity Insurance Group“ SIA a „Swedbank“ AS z dôvodu žaloby o náhradu škody, ktorú podala prvá z týchto spoločností proti druhej spoločnosti.

3

Podľa článku 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 98/26/ES z 19. mája 1998 o konečnom zúčtovaní v platobných systémoch a zúčtovacích systémoch cenných papierov (Ú. v. ES L 166, 1998, s. 45; Mim. vyd. 06/003, s. 107):

„Ustanovenia tejto smernice sa budú uplatňovať na:

4

V zmysle článku 2 písm. a) prvého pododseku uvedenej smernice:

„Na účely tejto smernice:

5

Odôvodnenia 1, 3 až 5, 9, 10, 17 a 18 smernice 2002/47 stanovujú:

…

…

…

6

Článok 1 tejto smernice, nazvaný „Predmet a rozsah“, stanovuje:

„1.   Táto smernica vytvára režim Spoločenstva pre dohody o finančných zárukách, ktoré spĺňajú požiadavky uvedené v odsekoch 2 a 5, a pre finančné záruky v súlade s podmienkami uvedenými v odsekoch 4 a 5.

2.   Príjemca záruky a poskytovateľ záruky musia patriť do jednej z nasledujúcich skupín:

3.   Členské štáty môžu z rozsahu tejto smernice vylúčiť dohody o finančných zárukách, pri ktorých je jednou zo zúčastnených strán osoba uvedená v odseku 2 písm. e).

…

4.   a) Poskytované finančné záruky musia pozostávať z hotovosti alebo finančných nástrojov.

…

5.   Táto smernica týkajúca sa finančnej záruky platí od chvíle jej poskytnutia, ak jej poskytnutie možno písomne preukázať.

Pri preukazovaní poskytnutia finančnej záruky musí byť možné identifikovať finančnú záruku, na ktorú sa vzťahuje. Na tento účel stačí preukázať, že záruka v podobe zaknihovaných cenných papierov bola pripísaná na príslušný účet, resp. že predstavuje kladný zostatok na príslušnom účte, resp. že hotovostná záruka bola pripísaná na stanovený účet, resp. že predstavuje kladný zostatok na stanovenom účte.

…“

7

Článok 2 uvedenej smernice, nazvaný „Definície pojmov“, znie:

„1.   Na účely tejto smernice:

…

…

…

2.   Zmienky o ‚poskytovaní‘ alebo ‚poskytnutí‘ finančnej záruky v tejto smernici znamenajú doručenie, prevod, držbu, registráciu alebo iné určenie finančnej záruky vedúce k jej prechodu do držby alebo pod kontrolu príjemcu záruky alebo osoby konajúcej v jeho mene. Žiadne právo na náhradu alebo na vybratie prebytočnej finančnej záruky v prospech poskytovateľa finančnej záruky nemá vplyv na poskytnutie finančnej záruky príjemcovi záruky v zmysle tejto smernice.

3.   Zmienky o ‚písomnej podobe‘ v tejto smernici zahŕňajú elektronické prostriedky a iné trvalé médiá.“

8

Podľa článku 3 tejto smernice s názvom „Formálne požiadavky“:

„1.   Členské štáty nesmú požadovať, aby zriadenie, platnosť, bezchybnosť, vymáhateľnosť a dôkazná prípustnosť dohody o finančnej záruke alebo poskytnutie finančnej záruky v rámci dohody o finančnej záruke boli podmienené vykonaním akéhokoľvek formálneho úkonu.

2.   Odsek 1 nemá vplyv na uplatňovanie tejto smernice na finančnú záruku až potom, ako bola poskytnutá, ak jej poskytnutie možno preukázať písomne a ak dohodu o finančnej záruke možno preukázať písomne alebo iným právne ekvivalentným spôsobom.“

9

Článok 4 smernice 2002/47, nazvaný „Vymáhanie dohôd o finančných zárukách“, stanovuje:

„1.   Členské štáty zabezpečia, aby v prípade výskytu vymáhacej udalosti príjemca záruky bol schopný doleuvedeným spôsobom realizovať akúkoľvek finančnú záruku poskytnutú v rámci záložnej dohody o finančnej záruke a za podmienok v nej dohodnutých:

…

…

4.   Za podmienok dohodnutých v záložnej dohode o finančnej záruke sa na spôsoby realizácie finančnej záruky uvedené v odseku 1 nevzťahuje žiadna povinnosť:

5.   Členské štáty zabezpečia, aby dohody o finančných zárukách mohli nadobudnúť účinnosť v súlade s ich podmienkami, bez ohľadu na začatie alebo pokračovanie likvidácie alebo reorganizačných opatrení týkajúcich sa poskytovateľa alebo príjemcu záruky.

…“

10

Článok 8 uvedenej smernice, nazvaný „Niektoré neplatné ustanovenia [Neuplatnenie niektorých ustanovení – neoficiálny preklad] o platobnej neschopnosti“, stanovuje:

„1.   Členské štáty zabezpečia, aby dohoda o finančnej záruke, ako aj poskytnutie finančnej záruky v rámci takejto dohody, nemohli byť vyhlásené za neplatné alebo neúčinné alebo byť zrušené len na základe toho, že dohoda o finančnej záruke vznikla, resp. že finančná záruka bola poskytnutá:

2.   Členské štáty zabezpečia, aby v prípade, že dohoda o finančnej záruke alebo príslušný finančný záväzok vznikne, alebo finančná záruka je poskytnutá, v deň, ale po začatí, likvidácie alebo reorganizačných opatrení, bola právne vymáhateľná a záväzná pre tretie osoby, ak príjemca záruky preukáže, že o začatí takéhoto konania alebo opatrení nevedel alebo nemal vedieť.

3.   Ak dohoda o finančnej záruke obsahuje:

členské štáty zabezpečia, aby poskytnutie finančnej záruky, dodatočnej finančnej záruky, náhradnej alebo vymenenej finančnej záruky v rámci takejto povinnosti alebo práva sa nepovažovalo za neplatné, zrušené, alebo vyhlásené za neúčinné len na základe toho, že:

…“

11

Smernica 2002/47 bola do lotyšského práva prebratá prostredníctvom Finanšu nodrošinājuma likums (zákon o finančných zárukách).

12

„Izdevniecība Stilus“ SIA, ktorej právnou nástupkyňou je Private Equity Insurance Group, uzavrela 14. apríla 2007 so Swedbank štandardnú zmluvu o bežnom účte. Táto zmluva obsahuje doložku o záložnej finančnej záruke, podľa ktorej finančné prostriedky na bežnom účte Izdevniecība Stilus boli zverené banke ako záložná finančná záruka a kryjú všetky pohľadávky Swedbank proti Izdevniecība Stilus.

13

Dňa 25. októbra 2010 bol na majetok Izdevniecība Stilus vyhlásený konkurz. Po vyhlásení konkurzu správca konkurznej podstaty uzavrel so Swedbank novú zmluvu o bežnom účte s rovnakou doložkou o záložnej finančnej záruke.

14

Dňa 8. júna 2011 Swedbank previedla z bežného účtu spoločnosti Izdevniecība Stilus 192,30 lotyšského latsu (LVL) (približne 274 eur) ako poplatok za vedenie účtu za obdobie do vyhlásenia konkurzu.

15

Izdevniecība Stilus, zastúpená správcom konkurznej podstaty, podala proti Swedbank žalobu o zaplatenie uvedenej sumy, pričom poukázala na zásady vnútroštátneho práva týkajúce sa rovnosti veriteľov v konkurznom konaní a zákazu individuálnych úkonov veriteľov, ktoré by mohli poškodiť ostatných veriteľov.

16

Lotyšský prvostupňový súd a odvolací súd zamietli žalobu, pričom vychádzali z ustanovení zákona o finančných zárukách, ktorými sa finančné záruky vylúčili z pôsobnosti zákona o platobnej neschopnosti. Na Augstākās tiesas Civillietu departaments (Najvyšší súd, občianskoprávny senát, Lotyšsko) bol podaný kasačný opravný prostriedok.

17

V tejto súvislosti uvedený súd uvádza, že smernica 2002/47 bola prijatá v kontexte vytvorenom predovšetkým smernicou 98/26, ktorá sa týka platobných systémov a zúčtovacích systémov cenných papierov. Preto si kladie v prvom rade otázku, či sa smernica 2002/47 vzťahuje na zloženie záruky na bežný účet, akým je účet v spore vo veci samej, ktorý sa nepoužíva v platobných systémoch a v zúčtovacích systémoch cenných papierov ustanovených v článkoch 1 a 2 smernice 98/26.

18

V druhom rade Augstākās tiesas Civillietu departaments (Najvyšší súd, občianskoprávny senát) má pochybnosti o prednosti finančných záruk pred všetkými ostatnými druhmi záložných záruk, najmä pred záložnými zárukami zapísanými v registri, ako je hypotéka, v súlade so zásadou rovnosti zaobchádzania s veriteľmi v konkurznom konaní. Vnútroštátny súd sa zamýšľa nad tým, či je táto prednosť odôvodnená cieľmi smernice 2002/47.

19

V treťom rade vnútroštátny súd uvádza, že zákon o finančných zárukách sa uplatňuje tak na osoby uvedené v článku 1 ods. 2 písm. e) smernice 2002/47, ako aj na fyzické osoby. Preto sa jednak pýta, či toto ustanovenie umožňuje rozšíriť uplatňovanie pravidiel stanovených touto smernicou aj na osoby, ktoré sú výslovne z oblasti jej pôsobnosti vylúčené, a ďalej v prípade kladnej odpovede na uvedenú otázku, či je toto ustanovenie priamo uplatniteľné. Hoci vnútroštátny súd uznáva, že v kontexte daného sporu v konaní vo veci samej ide o hypotetické otázky, domnieva sa, že uvedené otázky by mohli byť relevantné na účely prípadného preskúmania ústavnosti zákona o finančných zárukách Latvijas Republikas Satversmes tiesa (Ústavný súd, Lotyšsko).

20

Za týchto podmienok Augstākās tiesas Civillietu departaments (Najvyšší súd, občianskoprávny senát) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

21

Svojou prvou a druhou otázkou, ktoré treba posudzovať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má smernica 2002/47 vykladať v tom zmysle, že priznáva príjemcovi finančnej záruky, o akú ide v spore vo veci samej, podľa ktorej boli prostriedky uložené na bankovom účte zverené banke ako záložná finančná záruka a kryjú všetky pohľadávky banky voči majiteľovi účtu, právo uspokojiť sa z tejto záruky bez ohľadu na začatie konkurzného konania voči poskytovateľovi záruky.

22

V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že podľa odôvodnenia 3 smernice 2002/47 je cieľom tejto smernice integrácia a nákladová efektívnosť finančného trhu, ako aj stabilita finančného systému Európskej únie.

23

Na tento účel táto smernica zavádza režim, ktorý má za cieľ, ako vyplýva z odôvodnení 5, 9, 10 a 17 tejto smernice, znížiť administratívne zaťaženie osôb, ktoré využívajú finančné záruky v pôsobnosti tejto smernice, zvýšiť právnu istotu týchto dohôd tým, že zabezpečia, že sa nebudú uplatňovať niektoré ustanovenia vnútroštátnych právnych predpisov o platobnej neschopnosti a stanoviť rýchle a neformálne postupy vymáhania v snahe zachovať finančnú stabilitu a obmedziť možnosti nákazy v prípade, že niektorý z účastníkov dohody o finančnej záruke si nesplní svoje záväzky.

24

Článok 3 uvedenej smernice preto na jednej strane v podstate členským štátom zakazuje požadovať, aby zriadenie, platnosť, bezchybnosť, vymáhateľnosť a dôkazná prípustnosť dohody o finančnej záruke alebo poskytnutie finančnej záruky v rámci dohody o finančnej záruke boli podmienené vykonaním akéhokoľvek formálneho úkonu.

25

Na druhej strane článok 4 ods. 1 smernice 2002/47 stanovuje, že príjemca záruky musí mať možnosť realizovať akúkoľvek finančnú záruku poskytnutú v rámci záložnej dohody o finančnej záruke niektorým zo spôsobov, ktoré stanovuje. Podľa článku 4 ods. 5 tejto smernice členské štáty zabezpečia, aby dohody o finančných zárukách mohli nadobudnúť účinnosť v súlade s ich podmienkami bez ohľadu na začatie alebo pokračovanie likvidácie alebo reorganizačných opatrení týkajúcich sa poskytovateľa alebo príjemcu záruky.

26

V dôsledku toho režim vytvorený smernicou 2002/47, ktorý zakazuje, aby bolo poskytnutie bankových záruk podmienené vykonaním formálneho aktu, priznáva príjemcom týchto záruk právo na ich vykonanie bez ohľadu na vyhlásenie konkurzu na majetok poskytovateľa.

27

Vzhľadom na to treba určiť, či taká záruka, o akú ide vo veci samej, patrí do pôsobnosti tejto smernice.

28

V tejto súvislosti je nesporné, že záruka, o akú ide vo veci samej, patrí do pôsobnosti ratione personae uvedenej smernice, ktorá je spresnená v článku 1 ods. 2 tejto smernice.

29

Pokiaľ ide o pôsobnosť ratione materiae smernice 2002/47, treba uviesť, že záväzky zabezpečené zárukou musia byť „príslušnými finančnými záväzkami“ v zmysle článku 2 ods. 1 písm. f) tejto smernice. Podľa definície uvedenej v tomto ustanovení sa „príslušnými finančnými záväzkami“ rozumejú záväzky, ktoré sú zabezpečené dohodou o finančnej záruke a ktoré dávajú právo na hotovostné zúčtovanie a/alebo na doručenie finančných nástrojov. Môžu sa úplne alebo čiastočne skladať zo súčasných alebo budúcich, skutočných alebo podmienených alebo eventuálnych záväzkov, vrátane takýchto záväzkov vyplývajúcich z rámcovej zmluvy alebo podobnej dohody, zo záväzkov, ktoré má voči príjemcovi záruky osoba iná, ako je poskytovateľ záruky, alebo záväzky určitej triedy alebo druhu, ktoré vznikajú príležitostne.

30

Ako tvrdili všetci účastníci konania, ktorí predložili Súdnemu dvoru pripomienky, definícia „príslušné finančné záväzky“, ktorá je uvedená v článku 2 ods. 1 písm. f) smernice 2002/47, sa vzťahuje na takú situáciu, o akú ide vo veci samej, v ktorej záruka zabezpečuje všetky pohľadávky banky voči majiteľovi účtu.

31

Keďže v znení smernice 2002/47 nie je výslovne stanovené žiadne obmedzenie, treba výraz „ktoré dávajú právo na hotovostné zúčtovanie“, ktorý je uvedený v definícii uvedenej v článku 2 ods. 1 písm. f) smernice 2002/47, vykladať tak, že sa týka akýchkoľvek záväzkov, z ktorých vyplýva právo na hotovostné zúčtovanie, a teda aj bežných peňažných dlhov majiteľa účtu voči svojej banke, akým je poplatok za vedenie účtu v spore vo veci samej.

32

Ďalej, ak sa príslušné finančné záväzky môžu podľa samotného znenia definície uvedenej v článku 2 ods. 1 písm. f) smernice 2002/47 skladať úplne alebo čiastočne zo súčasných alebo budúcich, skutočných alebo podmienených alebo eventuálnych záväzkov, vrátane takýchto záväzkov vyplývajúcich z rámcovej zmluvy alebo podobnej dohody, táto definícia sa vzťahuje tiež na situáciu, o akú ide v spore vo veci samej, keď záruka zabezpečuje nielen konkrétny záväzok, ale aj všetky pohľadávky banky voči majiteľovi účtu.

33

Ďalej treba uviesť, že podľa článku 1 ods. 4 písm. a) smernice 2002/47 musí záruka, na ktorú sa vzťahuje uvedená smernica, pozostávať z hotovosti alebo finančných nástrojov. Pojem „hotovosť“ je definovaný v článku 2 ods. 1 písm. d) uvedenej smernice ako peniaze pripísané na účet alebo podobné nároky na vrátenie peňazí, ako napr. vklady na peňažnom trhu. Okrem toho z odôvodnenia 18 tej istej smernice vyplýva, že z tejto definície sú vylúčené bankovky. Keďže smernica neupravuje žiadne ďalšie vylúčenie, je potrebné konštatovať, ako uviedol generálny advokát v bode 29 svojich návrhov, že uvedená definícia zahŕňa hotovosť vloženú na bežný účet, akou je hotovosť vo veci samej.

34

Čo sa týka otázky vnútroštátneho súdu, či sa oblasť pôsobnosti ratione materiae smernice 2002/47 s ohľadom na kontext, v ktorom bola táto smernica prijatá, musí obmedziť len na prostriedky uložené na účtoch, ktoré sú využívané v rámci platobných systémov a zúčtovacích systémov cenných papierov v zmysle článkov 1 a 2 smernice 98/26, treba uviesť, že znenie smernice 2002/47 neposkytuje žiadnu oporu pre takéto obmedzenie. Naopak, hoci platí, ako vyplýva z odôvodnení 1 a 4 tejto smernice, že uvedená smernica bola prijatá v právnom rámci tvorenom okrem iného smernicou 98/26 a že normotvorca Únie sa domnieval, že spoločné pravidlá pre záruky poskytované v platobných systémoch a zúčtovacích systémoch cenných papierov, na ktoré sa vzťahuje smernica 98/26, prinesú výhody, nemení to nič na tom, že smernica 2002/47, ako sa uvádza aj v jej odôvodnení 4, uvedené právne predpisy dopĺňa tým, že sa zaoberá ďalšími otázkami a ďalej rozvíja konkrétne otázky riešené v týchto právnych predpisoch. Okrem toho, ako uviedol generálny advokát v bode 31 svojich návrhov, aj prípravné práce k návrhu smernice Európskeho parlamentu a Rady o dohodách o finančných zárukách (Ú. v. ES C 180 E, 2001, s. 312) potvrdzuje, že smernica 2002/47 bola prijatá s cieľom rozšíriť oblasť pôsobnosti smernice 98/26.

35

Z toho vyplýva, že v prípade pôsobnosti ratione materiae smernice 2002/47 nemožno dospieť k záveru, že by sa obmedzovala na prostriedky uložené na účtoch, ktoré sú využívané v rámci platobných systémov a zúčtovacích systémov cenných papierov v zmysle smernice 98/26.

36

Vzhľadom na to je potrebné uviesť, že v súlade s článkom 1 ods. 5 prvým pododsekom sa smernica 2002/47 vzťahuje na finančnú záruku od chvíle jej poskytnutia, ak jej poskytnutie možno písomne preukázať, čo zahŕňa podľa článku 2 ods. 3 tejto smernice záznam elektronickými prostriedkami a na iných trvalých médiách. V článku 3 ods. 2 uvedenej smernice sa výslovne stanovuje, že zákaz podmieniť poskytnutie finančnej záruky vykonaním akéhokoľvek formálneho úkonu stanovený v článku 3 ods. 1 tejto istej smernice nemá vplyv na uplatňovanie tejto smernice na finančnú záruku až potom, ako bola poskytnutá, ak jej poskytnutie možno preukázať písomne.

37

Podľa definície uvedenej v článku 2 ods. 2 prvej vete smernice 2002/47 poskytnutie finančnej záruky znamená jej doručenie, prevod, držbu, registráciu alebo iné určenie finančnej záruky vedúce k jej prechodu do držby alebo pod kontrolu príjemcu záruky alebo osoby konajúcej na jeho účet.

38

Uvedená smernica však nespresňuje, za akých podmienok je splnené kritérium prechodu „do držby alebo pod kontrolu“ príjemcu záruky v prípade nehmotnej záruky, akou je záruka vo veci samej, ktorá sa týka finančných prostriedkov na bankovom účte.

39

V prípade absencie výslovného odkazu na právo členských štátov toto kritérium vyžaduje v celej Únii samostatný a jednotný výklad, ktorý musí zohľadňovať jeho znenie, jeho kontext a cieľ, ktorý sleduje (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. júla 2015, A, C‑184/14, EU:C:2015:479, body 31 a 32, ako aj citovanú judikatúru).

40

V tejto súvislosti z odôvodnenia 10 smernice 2002/47 vyplýva, že cieľom tejto smernice je vytvoriť rovnováhu medzi efektívnosťou trhu tým, že zabráni formalitám spojeným s poskytnutím finančnej záruky a bezpečnosťou účastníkov dohody a tretích osôb tým, že s poskytnutím finančnej záruky je spojená určitá forma vyvlastnenia.

41

Cieľom požiadavky týkajúcej sa vytvorenia finančnej záruky je vlastne zaistiť, aby príjemca záruky určený v dohode o finančnej záruke mohol s touto zárukou skutočne disponovať v prípade, že nastane vymáhacia udalosť.

42

Je vhodné dodať, že z odôvodnenia 17 smernice 2002/47 vyplýva, že táto smernica stanovuje rýchle a neformálne postupy vymáhania v snahe zachovať finančnú stabilitu a obmedziť možnosti nákazy v prípade, že niektorý z účastníkov dohody o finančnej záruke si nesplní svoje záväzky. Požiadavka, ktorá sa týka poskytnutia finančnej záruky, podporuje uvedený cieľ tým, že zabezpečuje, že príjemca záruky môže s touto zárukou skutočne disponovať.

43

Okrem toho znenie článku 2 ods. 2 druhej vety smernice 2002/47 stanovuje, že právo na náhradu alebo na vybratie prebytočnej finančnej záruky v prospech poskytovateľa finančnej záruky nemá vplyv na poskytnutie finančnej záruky príjemcovi záruky. Toto právo by totiž bolo zbavené jeho významu, ak by bolo možné dospieť v prípade záruky, ktorá sa viaže na finančné prostriedky uložené na bankovom účte, k záveru, že príjemca záruky získal tieto prostriedky „do držby alebo pod kontrolu“ aj vtedy, ak majiteľ účtu môže s týmito prostriedkami voľne disponovať.

44

Z toho vyplýva, že príjemcu takej záruky, o akú ide vo veci samej, ktorá sa vzťahuje na prostriedky uložené na bežnom účte, možno považovať za osobu, ktorá získala tieto prostriedky „do držby alebo pod kontrolu“, len vtedy, ak poskytovateľ záruky nemôže s týmito prostriedkami disponovať.

45

Ďalej treba dospieť k záveru, že finančná záruka, ktorá bola poskytnutá po začatí konkurzného konania, v zásade nepatrí do pôsobnosti smernice 2002/47.

46

Článok 8 ods. 1 a 3 tejto smernice totiž v podstate bráni možným retroaktívnym účinkom konkurzného konania na finančné záruky poskytnuté pred začatím takéhoto konania. Naopak podľa článku 8 ods. 2 uvedenej smernice platí, že ak bola záruka poskytnutá po začatí takéhoto konania, je dohoda o finančnej záruke právne záväzná a účinná voči tretím osobám len výnimočne, a síce vtedy, ak bola poskytnutá v deň začatia tohto konania a príjemca záruky preukáže, že o začatí takéhoto konania nevedel alebo nemohol vedieť. Z toho vyplýva, ako uviedol generálny advokát v bodoch 63 a 64 svojich návrhov, že s výnimkou prípadov stanovených v článku 8 ods. 2 tejto smernice sa uvedená smernica nevzťahuje na záruky poskytnuté po začatí konkurzného konania.

47

V prejednávanom prípade s ohľadom na konštatovania uvedené v bodoch 44 a 46 tohto rozsudku prináleží vnútroštátnemu súdu, aby najmä overil, či prostriedky, ktoré Swedbank odpísala z účtu spoločnosti Izdevniecība Stilus, boli na tento účet vložené pred začatím konkurzného konania, alebo ak naň boli vložené v deň začatia konania, či Swedbank preukázala, že o začatí tohto konania nevedela alebo nemohla vedieť, a ďalej či Izdevniecība Stilusz nemohla disponovať s týmito prostriedkami po ich vložení na uvedený účet.

48

S výhradou overenia vnútroštátnym súdom sa zdá, že v prejednávanom prípade tieto podmienky neboli splnené. V priebehu konania na Súdnom dvore totiž účastníci konania vo veci samej zhodne uvádzali, že prostriedky odpísané Swedbank boli vložené na dotknutý účet až po začatí konkurzného konania, a ďalej, že predmetná dohoda o finančnej záruke neobsahuje ustanovenie, podľa ktorého by Izdevniecība Stilus nemohla disponovať s týmito prostriedkami po ich vložení na tento účet.

49

Napokon v rozsahu, v akom sa vnútroštátny súd pýta na zlučiteľnosť režimu zavedeného smernicou 2002/47 so zásadou rovnosti zaobchádzania s veriteľmi v konkurznom konaní, treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora platí, že rovnosť pred zákonom zakotvená v článku 20 Charty základných práv Európskej únie je všeobecnou zásadou práva Únie, ktorá vyžaduje, aby sa s porovnateľnými situáciami nezaobchádzalo rozdielne a aby sa s rozdielnymi situáciami nezaobchádzalo rovnako, ibaže by takéto zaobchádzanie bolo objektívne odôvodnené. Rozdiel v zaobchádzaní je odôvodnený, ak je založený na objektívnom a primeranom kritériu, to znamená ak je v súlade s právne prípustným cieľom sledovaným predmetnou právnou úpravou a tento rozdiel je primeraný cieľu, ktorý príslušné zaobchádzanie sleduje (rozsudok zo 17. októbra 2013, Schaible, C‑101/12, EU:C:2013:661, body 76 a 77, ako aj citovaná judikatúra).

50

Ako vyplýva z bodu 26 tohto rozsudku, režim zavedený smernicou 2002/47, ktorý zakazuje, aby bolo poskytnutie bankových záruk podmienené vykonaním formálneho aktu, priznáva príjemcom týchto záruk právo na ich vykonanie bez ohľadu na vyhlásenie konkurzu na majetok poskytovateľa. Tento režim teda priznáva finančným zárukám výhodnejšie postavenie oproti ostatným druhom záruk, na ktoré sa nevzťahuje oblasť pôsobnosti tejto smernice.

51

Je však potrebné konštatovať, že toto rozdielne zaobchádzanie je založené na objektívnom kritériu, ktoré súvisí s legitímnym cieľom smernice 2002/47, ktorým je zvýšenie právnej istoty a efektívnosti finančných záruk na účely zabezpečenia stability finančného systému.

52

Okrem toho v návrhu na začatie prejudiciálneho konania nie je uvedená žiadna skutočnosť, na základe ktorej by bolo možné dospieť k záveru, že uvedené rozdielne zaobchádzanie je neprimerané sledovanému cieľu. V tejto súvislosti je potrebné zohľadniť najmä okolnosť, že uplatniteľnosť smernice 2002/47 ratione materiae závisí od poskytnutia záruky a vyžaduje, s výnimkou uvedenou v článku 8 ods. 2 tejto smernice, aby k tomuto poskytnutiu záruky došlo pred začatím konkurzného konania. Z toho vyplýva, ako uviedol generálny advokát v bode 65 svojich návrhov, že režim podľa smernice 2002/47 sa nevzťahuje na sumy vložené na účet poskytovateľa záruky po začatí konkurzného konania. Okrem toho, pokiaľ ide o uplatnenie uvedenej smernice ratione personae, jej článok 1 ods. 3 dovoľuje, aby členské štáty vylúčili dohody o finančných zárukách, pri ktorých je jednou zo zúčastnených strán osoba uvedená v článku 1 ods. 2 písm. e) tejto smernice. Nakoniec treba pripomenúť, že režim zavedený smernicou 2002/47 sa týka len časti aktív poskytovateľa záruky, v prípade ktorej poskytovateľ súhlasil s určitou formou vyvlastnenia.

53

Za týchto podmienok treba dospieť k záveru, že preskúmanie prvej a druhej otázky neodhalilo nič, čo by mohlo mať vplyv na platnosť smernice 2002/47 s ohľadom na zásadu rovnosti zaobchádzania.

54

S ohľadom na uvedené treba na prvú a druhú otázku odpovedať tak, že smernica 2002/47 sa má vykladať v tom zmysle, že oprávňuje príjemcu takej finančnej záruky, akou je záruka vo veci samej, podľa ktorej prostriedky vložené na bankovom účte sú zverené banke ako záložná finančná záruka a kryjú všetky pohľadávky banky voči majiteľovi účtu, aby sa uspokojil z tejto záruky bez ohľadu na začatie konkurzného konania voči poskytovateľovi záruky len vtedy, ak na jednej strane prostriedky, ktoré sú predmetom uvedenej záruky, boli vložené na predmetný účet pred začatím konkurzného konania alebo boli na tento účet vložené v deň začatia uvedeného konania, pokiaľ banka preukázala, že o začatí uvedeného konania nevedela alebo nemohla vedieť, a na druhej strane majiteľ uvedeného účtu nemohol s týmito prostriedkami po ich vložení na tento účet disponovať.

55

Svojou treťou a štvrtou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa článok 1 ods. 2 písm. e) smernice 2002/47 má vykladať v tom zmysle, že dovoľuje členskému štátu rozšíriť pôsobnosť ratione personae tejto smernice na fyzické osoby a či je toto ustanovenie priamo uplatniteľné.

56

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora návrh na začatie prejudiciálneho konania nesmie smerovať k formulácii poradných stanovísk o všeobecných alebo hypotetických otázkach, ale musí byť odôvodnený potrebou spojenou s účinným vyriešením sporu týkajúceho sa práva Únie (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 7. novembra 2013, Romeo, C‑313/12, EU:C:2013:718, bod 40 a citovanú judikatúru).

57

V prejednávanej veci však vnútroštátny súd pripúšťa, že tretia a štvrtá otázka sú v kontexte sporu vo veci samej čisto hypotetické, lebo uvedený spor sa netýka žiadnej fyzickej osoby.

58

Ako uviedol generálny advokát v bode 71 svojich návrhov, skutočnosť, že by v budúcnosti mohli znovu vzniknúť podobné otázky pri prípadnom preskúmavaní ústavnosti lotyšského zákona o finančných zárukách zo strany Latvijas Republikas Satversmes tiesa (Ústavný súd), nezbavuje tieto otázky v prejednávanej veci ich hypotetickej povahy.

59

Za týchto podmienok sú tretia a štvrtá otázka neprípustné.

60

Svojou piatou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či je možné za predpokladu, že cieľ a pôsobnosť smernice 2002/47 sú vymedzené užšie ako cieľ a pôsobnosť vnútroštátneho zákona, ktorý preberá túto smernicu, použiť výklad uvedenej smernice na vyhlásenie doložky o záložnej finančnej záruke vychádzajúcej z vnútroštátneho zákona, o akú ide vo veci samej, za neplatnú.

61

Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora požiadavky na obsah návrhu na začatie prejudiciálneho konania sú výslovne uvedené v článku 94 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, ktorý má vnútroštátny súd v rámci spolupráce zavedenej článkom 267 ZFEÚ poznať a ktorý je povinný náležite dodržiavať (uznesenia z 12. mája 2016, Security Service a i., C‑692/15 až C‑694/15, EU:C:2016:344, bod 18, ako aj z 8. septembra 2016, Google Ireland a Google Italy, C‑322/15, EU:C:2016:672, bod 15).

62

Vnútroštátny súd musí tiež uviesť presné dôvody, na základe ktorých si kladie otázku v súvislosti s výkladom niektorých ustanovení práva Únie a považuje predloženie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru za nevyhnutné. Súdny dvor už rozhodol, že je nevyhnutné, aby vnútroštátny súd aspoň v minimálnej miere objasnil dôvody výberu ustanovení práva Únie, o ktorých výklad žiada, ako aj súvislosť medzi týmito ustanoveniami a ustanoveniami vnútroštátneho práva, ktoré sa vzťahujú na spor, o ktorom rozhoduje (rozsudok z 10. marca 2016, Safe Interenvíos, C‑235/14, EU:C:2016:154, bod 115, ako aj uznesenie z 12. mája 2016, Security Service a i., C‑692/15 až C‑694/15, EU:C:2016:344, bod 20).

63

V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že informácie obsiahnuté v návrhoch na začatie prejudiciálneho konania neslúžia iba na to, aby umožnili Súdnemu dvoru poskytnúť užitočné odpovede na otázky položené vnútroštátnym súdom, ale aj na to, aby dali vládam členských štátov, ako aj ostatným dotknutým osobám možnosť predložiť pripomienky podľa článku 23 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. júla 2016, Ogňanov, C‑614/14, EU:C:2016:514, bod 20, ako aj uznesenie z 8. septembra 2016, Google Ireland a Google Italy, C‑322/15, EU:C:2016:672, bod 17).

64

V prejednávanom prípade vnútroštátny súd položil piatu otázku bez toho, aby ju v odôvodnení svojho návrhu na začatie prejudiciálneho konania bližšie vysvetlil. Pokiaľ ide o znenie tejto otázky, obmedzuje sa na všeobecný odkaz na predpoklad, že cieľ a pôsobnosť smernice 2002/47 je užší než cieľ a pôsobnosť vnútroštátneho zákona bez toho, aby uviedol skutočnosti alebo konkrétne ustanovenia tejto smernice a vnútroštátnej právnej úpravy, ktoré ho viedli k položeniu tejto otázky.

65

Z tohto dôvodu je nemožné s istotou určiť obsah predpokladu, na ktorý vnútroštátny súd vo svojej priatej otázke odkazuje. Rozhodnutie vnútroštátneho súdu najmä neumožňuje Súdnemu dvoru určiť, či uvedený súd má na mysli hypotetickú situáciu, v ktorej by bola pôsobnosť ratione personae smernice 2002/47 užšia než príslušná oblasť pôsobnosti vo vnútroštátnom práve, len vo vzťahu ku konaniu vo veci samej, alebo má na mysli iné situácie.

66

Z dôvodu týchto nedostatkov rozhodnutie vnútroštátneho súdu neumožňuje vládam členských štátov a ostatným dotknutým osobám, aby predložili užitočné pripomienky v súlade s článkom 23 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, pokiaľ ide o piatu otázku, a ani Súdnemu dvoru, aby vnútroštátnemu súdu poskytol užitočnú odpoveď na rozhodnutie sporu vo veci samej.

67

Za týchto podmienok je piata otázka neprípustná.

68

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (štvrtá komora) rozhodol takto:

Smernica Európskeho parlamentu a Rady č. 2002/47/ES zo 6. júna 2002 o dohodách o finančných zárukách sa má vykladať v tom zmysle, že oprávňuje príjemcu takej finančnej záruky, akou je záruka vo veci samej, podľa ktorej prostriedky uložené na bankovom účte sú zverené banke ako záložná finančná záruka a kryjú všetky pohľadávky banky voči majiteľovi účtu, aby sa uspokojil z tejto záruky bez ohľadu na začatie konkurzného konania voči poskytovateľovi záruky len vtedy, ak na jednej strane prostriedky, ktoré sú predmetom uvedenej záruky, boli vložené na predmetný účet pred začatím konkurzného konania alebo boli na tento účet vložené v deň začatia uvedeného konania, pokiaľ banka preukázala, že o začatí uvedeného konania nevedela alebo nemohla vedieť, a na druhej strane majiteľ uvedeného účtu nemohol s týmito prostriedkami po ich vložení na tento účet disponovať.