—

pán Adrien a i. osobne,

—

francúzska vláda, v zastúpení: D. Colas a S. Ghiandoni, splnomocnení zástupcovia,

—

Európska komisia, v zastúpení: D. Martin, splnomocnený zástupca,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článkov 45 a 48 ZFEÚ, ako aj článku 4 ods. 3 ZEÚ.

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi pánom Adrienom a i., na jednej strane, a Premier ministre (premiér), ministre des Finances et des Comptes publics (minister pre financie a verejné účty), ako aj ministre de la Décentralisation et de la Fonction publique (minister pre decentralizáciu a verejnú službu), na druhej strane, týkajúceho sa starobného dôchodku žalobcov vo veci samej v rámci vnútroštátneho systému dôchodkového zabezpečenia.

3

Služobný poriadok úradníkov Európskej únie (ďalej len „služobný poriadok“) a Podmienky zamestnávania ostatných zamestnancov Únie (ďalej len „PZOZ“) sú stanovené nariadením Rady (EHS, Euratom, ESUO) č. 259/68 z 29. februára 1968, ktorým sa ustanovuje Služobný poriadok úradníkov Európskych spoločenstiev, ako aj Podmienky zamestnávania ostatných zamestnancov Európskych spoločenstiev, a ktorým sa zavádzajú osobitné pravidlá, ktoré sa dočasne uplatňujú na úradníkov Komisie (Ú. v. ES L 56, 1968, s. 1; Mim. vyd. 01/002, s. 5), zmeneným a doplneným nariadením Rady (EÚ) č. 1240/2010 z 20. decembra 2010 (Ú. v. EÚ L 338, 2010, s. 7).

4

Podľa článku 77 služobného poriadku:

„Úradník, ktorý ukončil aspoň 10‑ročnú službu, má nárok na starobný dôchodok. …“

5

Článok 83 ods. 2 služobného poriadku stanovuje:

„Úradníci prispievajú na náklady na financovanie tohto systému dôchodkového zabezpečenia jednou tretinou. …“

6

V článku 12 ods. 1 a 2 prílohy VIII k služobnému poriadku sa uvádza:

„1.   Zamestnanec mladší ako 63 rokov, ktorého služba sa skončí inak než z dôvodu smrti alebo práceneschopnosti a ktorý nemá nárok na okamžitý alebo odložený starobný dôchodok, má pri odchode zo služby:

2.   Na rozdiel od úpravy obsiahnutej v odseku 1 písm. b), úradníci mladší ako 63 rokov, ktorí od prevzatia svojich pracovných povinností odvádzali platby, na účely vzniku alebo zachovania práv na dôchodok, do vnútroštátneho systému dôchodkového zabezpečenia, súkromného systému poistenia alebo penzijného fondu podľa svojho výberu, ktorý spĺňa požiadavky uvedené v odseku 1 a ktorých služba sa skončí z iných dôvodov ako z dôvodu smrti alebo invalidity bez toho, aby im vznikol nárok na okamžitý alebo odložený starobný dôchodok, majú pri odchode zo služby nárok na odchodné zodpovedajúce poistno‑matematickej hodnote ich práv na dôchodok, ktoré získali počas služby v inštitúciách. V týchto prípadoch platby vykonané na účely vzniku alebo zachovania ich práv na dôchodok v rámci vnútroštátneho systému dôchodkového zabezpečenia pri uplatnení článku 42 alebo 112 [PZOZ] sa odpočítajú od odchodného.“

7

Podľa článku 2 PZOZ:

„Na účely týchto podmienok zamestnávania ‚dočasní zamestnanci‘ sú:

…

…“

8

Podľa článku 39 ods. 1 prvého pododseku PZOZ:

„Po odchode zo služby má zamestnanec v zmysle článku 2 nárok na starobný dôchodok, prevod poistno‑matematického ekvivalentu alebo na výplatu odchodného podľa kapitoly 3 hlavy V a prílohy VIII k Služobnému poriadku. Ak má zamestnanec nárok na starobný dôchodok, jeho práva na dôchodok sa znížia v pomere k čiastkam vyplateným v súlade s článkom 42.“

9

Článok 41 PZOZ stanovuje:

„Pokiaľ ide o financovanie systému sociálneho zabezpečenia, ustanoveného v oddieloch B a C, ustanovenia článku 83 a článku 83a služobného poriadku a článkov 36 a 38 jeho prílohy VIII sa uplatnia primerane.“

10

Článok 46b loi no 84‑16 du 11 janvier 1984 portant dispositions statutaires relatives à la fonction publique de l’État (zákon č. 84‑16 z 11. januára 1984 o služobnom poriadku pri verejnej službe), zmeneného loi no 2002‑73 du 17 janvier 2002 de modernisation sociale (zákon č. 2002‑73 zo 17. januára 2002 o sociálnej modernizácii) (ďalej len „zákon č. 2002‑73“), stanovuje:

„Úradník vyslaný do správneho orgánu alebo organizácie pôsobiacej na území cudzieho štátu alebo pri medzinárodnej organizácii môže požiadať o platenie príspevkov do systému zriadeného zákonníkom civilných a vojenských dôchodkov, hoci prispieva do dôchodkového systému vzťahujúceho sa na funkciu vyslania. V takom prípade súčet sumy dôchodku nadobudnutého na základe systému zriadeného uvedeným zákonníkom a sumy dôchodku prípadne nadobudnutého na základe času odpracovaného v rámci vyslania nemôže byť vyšší ako dôchodok, na ktorý by získal nárok bez vyslania, a dôchodok vyplývajúci zo zákonníka civilných a vojenských dôchodkov sa v prípade potreby zníži o sumu dôchodku nadobudnutého počas tohto vyslania.

Podrobné pravidlá na uplatňovanie tohto článku stanovuje dekrét Conseil d’État [Štátna rada].“

11

Článok L. 87 code des pensions civiles et militaires de retraite (zákonník civilných a vojenských dôchodkov), v znení zákona č. 2002‑73, znie:

„V prípade, že sa úradník alebo vojak vyslaný do správneho orgánu alebo organizácie pôsobiacej na území cudzieho štátu alebo pri medzinárodnej organizácii počas výkonu svojho povolania rozhodol pokračovať v platení príspevkov podľa článku L. 61, súčet sumy dôchodku nadobudnutého na základe tohto zákonníka a sumy dôchodku prípadne vyplácaného na základe času odpracovaného v rámci vyslania nemôže byť vyšší ako dôchodok, na ktorý by získal nárok bez vyslania, a dôchodok vyplývajúci z tohto zákonníka sa v prípade potreby zníži o sumu dôchodku nadobudnutého počas tohto vyslania.

…“

12

Článok R‑74‑1 tohto istého zákonníka stanovuje:

„Vyslaní úradníci uvedení v článku 46b zákona č. 84‑16 z 11. januára 1984 o služobnom poriadku pri verejnej službe, v znení neskorších predpisov, môžu požiadať o to, aby mohli platiť príspevky do systému zriadeného zákonníkom civilných a vojenských dôchodkov, a to v lehote štyroch mesiacov odo dňa, kedy im bolo doručené rozhodnutie o vyslaní alebo predĺžení vyslania.

Žiadosť sa podáva písomne orgánu, do ktorého je úradník vyslaný.

Úradníkovi, ktorý sa rozhodol pre možnosť uvedenú v prvom odseku, vzniká povinnosť platiť účtovníkovi určenému vyhláškou ministra povereného správou rozpočtu príspevky podľa odseku 2 článku L. 61, za podmienok stanovených vyhláškou. V prípade nedodržania tejto povinnosti platiť príspevky sa prerušuje poistenie úradníka v tomto systéme.

Pri úradníkovi, ktorý v stanovenej lehote nevyužil svoje právo voľby, platí domnienka, že sa vzdal možnosti platiť príspevky do systému zriadeného zákonníkom civilných a vojenských dôchodkov.

V prípade predĺženia vyslania sa voľba uskutočnená úradníkom na predchádzajúce obdobie vyslania automaticky vzťahuje aj na nasledovné obdobie, ibaže sa tento úradník v lehotách stanovených v prvom odseku tohto článku rozhodne pre opačnú voľbu.“

13

V obežníku z 18. decembra 2002 je pre potreby príslušných útvarov verejnej správy uvedený spôsob vykonávania mechanizmu stanoveného článkom 46b zákona č. 84‑16 z 11. januára 1984 a článkom L. 87 zákonníka civilných a vojenských dôchodkov, oba v znení zákona č. 2002‑73.

14

Žalobcovia vo veci samej sú francúzski úradníci, vyslaní ako referendári na Súdny dvor Európskej únie, kde sú zamestnaní ako dočasní zamestnanci. Keďže povinne prispievajú na financovanie systému dôchodkového zabezpečenia Únie, majú nárok na dôchodok na základe tohto systému, ak ukončia aspoň 10‑ročnú službu v rámci inštitúcie alebo orgánu Únie. V prípade, že sa ich služba skončí pred ukončením týchto desiatich rokov, majú v závislosti od dĺžky ukončenej služby v podstate nárok buď na odchodné, zodpovedajúce trojnásobku čiastok, zrazených z ich základného platu ako príspevky na starobný dôchodok, alebo na vloženie poistno‑matematického ekvivalentu nárokov na starobný dôchodok, nadobudnutých v Únii, do súkromnej poisťovne alebo do penzijného fondu podľa ich výberu.

15

Podľa francúzskej právnej úpravy vo veci samej, si úradník vyslaný do inštitúcie alebo orgánu Únie musí vybrať medzi dvomi možnosťami, pokiaľ ide o jeho dôchodok na základe vnútroštátneho systému.

16

Úradník môže jednak prerušiť svoje poistenie vo francúzskom systéme dôchodkového zabezpečenia po dobu svojho vyslania. V tomto prípade je po dobu vyslania poistený iba v systéme dôchodkového zabezpečenia Únie, pričom jeho dôchodok na základe francúzskeho systému dôchodkového zabezpečenia sa pomerne znižuje o roky, počas ktorých v ňom nebol poistený. Tento dôchodok však bude v plnom rozsahu kumulovaný s dôchodkom vyplývajúcim z nárokov nadobudnutých v rámci poistenia v systéme dôchodkového zabezpečenia Únie.

17

Druhou možnosťou je, že úradník môže naďalej prispievať do francúzskeho systému dôchodkového zabezpečenia, a teda ostať poistený v tomto systéme. V tomto prípade počas obdobia vyslania nadobúda nároky na základe uvedeného systému. Suma dôchodku, ktorá sa mu z tohto titulu bude vyplácať, však môže dopĺňať dôchodok nadobudnutý na základe systému Únie iba do výšky dôchodku, ktorý by nadobudol na základe vnútroštátneho systému v prípade, že by nedošlo k vyslaniu (pravidlo stropu). V dôsledku uvedeného sa vnútroštátny dôchodok znižuje po výšku dôchodku, na ktorý vznikol nárok na základe systému dôchodkového zabezpečenia Únie, takým spôsobom, aby kumulovaná suma obidvoch dôchodkov nepresiahla takto stanovený strop (pravidlo zníženia). Toto zníženie sa týka celkovej sumy francúzskeho dôchodku, a nie iba sumy dôchodku zodpovedajúcej obdobiu vyslania, v dôsledku ktorého došlo k dvojitému poisteniu.

18

Žalobcovia vo veci samej sa rozhodli po dobu svojho vyslania ostať poistení vo francúzskom systéme dôchodkového zabezpečenia, a teda súčasne odvádzali príspevky do tohto systému a do systému dôchodkového zabezpečenia Únie. Ukončili, resp. je pravdepodobné, že ukončia 10‑ročnú službu v inštitúcii Únie, čím im vzniká nárok na dôchodok na základe systému dôchodkového zabezpečenia Únie. Keďže dôchodok Únie, ktorý žalobcovia vo veci samej nadobudli, resp. pravdepodobne nadobudnú, je vyšší ako francúzsky dôchodok, ktorý by nadobudli, ak by nedošlo k vyslaniu, v súlade s francúzskou právnou úpravou vo veci samej, nedostávajú, resp. nebudú dostávať žiaden dôchodok na základe francúzskeho systému dôchodkového zabezpečenia.

19

Žalobcovia vo veci samej sa žiadosťou doručenou 6. marca 2012 domáhali toho, aby Francúzsko predmetnú vnútroštátnu právnu úpravu zrušilo. Keďže táto žiadosť bola implicitným rozhodnutím prijatým 6. mája 2012 zamietnutá, podali proti tomuto zamietnutiu žalobu na Conseil d’État (Štátna rada).

20

Za týchto podmienok Conseil d’État (Štátna rada) rozhodla prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:

„Porušuje vnútroštátna právna úprava, ktorá umožňuje úradníkovi vyslanému do inštitúcie Európskej únie, aby si po dobu vyslania zvolil, či preruší prispievanie do dôchodkového systému svojho štátu pôvodu, pričom v takom prípade bude jeho dôchodok nadobudnutý na základe tohto systému v plnej výške kumulovaný s dôchodkovými dávkami vyplývajúcimi z funkcie vyslania, alebo či doň bude naďalej prispievať, pričom v takom prípade sa jeho dôchodok nadobudnutý na základe tohto systému obmedzí na sumu potrebnú na to, aby celková výška dôchodkov vrátane dôchodku nadobudnutého na základe systému vzťahujúceho sa na funkciu vyslania dosiahla sumu dôchodku, ktorý by poberal bez vyslania, povinnosti vyplývajúce z článku 45 Zmluvy o fungovaní Európskej únie vykladaného z hľadiska článku 48 tej istej zmluvy a zásady lojálnej spolupráce upravenej v článku 4 Zmluvy o Európskej únii?“

21

Svojou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa článok 45 ZFEÚ, vykladaný z hľadiska článku 48 ZFEÚ, a článok 4 ods. 3 ZEÚ majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, akou je právna úprava vo veci samej, v ktorej dôsledku vnútroštátny úradník vyslaný do inštitúcie alebo orgánu Únie, ktorý sa rozhodne zostať poistený vo vnútroštátnom systéme dôchodkového zabezpečenia po dobu svojho vyslania, stráca všetky alebo časť výhod zodpovedajúcich jeho poisteniu v tomto systéme, ak ukončí 10‑ročné obdobie služby v Únii, čím mu vzniká nárok na dôchodok na základe systému dôchodkového zabezpečenia Únie.

22

Hneď na úvod treba pripomenúť, že aj keď si členské štáty ponechávajú svoju právomoc organizovať svoje systémy sociálneho zabezpečenia, musia pri výkone tejto právomoci dodržiavať právo Únie, a najmä ustanovenia Zmluvy o FEÚ týkajúce sa voľného pohybu pracovníkov (rozsudky z 1. apríla 2008, Gouvernement de la Communauté française a gouvernement wallon, C‑212/06, EU:C:2008:178, bod 43, a z 21. januára 2016, Komisia/Cyprus, C‑515/14, EU:C:2016:30, bod 38).

23

Treba tak overiť, či ustanovenia Zmluvy o FEÚ týkajúce sa voľného pohybu pracovníkov sú uplatniteľné v situácii, akou je situácia vo veci samej. Ak tomu tak je, následne bude treba posúdiť, jednak či vnútroštátna právna úprava, o akú ide vo veci samej, predstavuje prekážku voľnému pohybu pracovníkov, a jednak, v prípade, že áno, či je táto prekážka odôvodnená.

24

V prvom rade, pokiaľ ide o uplatniteľnosť ustanovení Zmluvy o FEÚ týkajúcich sa voľného pohybu pracovníkov, z ustálenej judikatúry vyplýva, že občan Únie, ktorý pracuje v inom členskom štáte, než je štát jeho pôvodu, a ktorý prijal zamestnanie v medzinárodnej organizácii, spadá do rozsahu pôsobnosti článku 45 ZFEÚ (pozri rozsudky z 15. marca 1989, Echternach a Moritz, 389/87 a 390/87, EU:C:1989:130, bod 11; zo 16. februára 2006, Rockler, C‑137/04, EU:C:2006:106, bod 15, a zo 4. júla 2013, Gardella, C‑233/12, EU:C:2013:449, bod 25 a citovanú judikatúru).

25

Z toho vyplýva, že občanom Únie, ktorí pracujú pre inštitúciu alebo orgán Únie v inom členskom štáte, než je štát jeho pôvodu, tak ako žalobcovia vo veci samej, by nemalo byť odmietnuté požívanie práv a sociálnych výhod, ktoré im priznáva článok 45 ZFEÚ (pozri rozsudky z 15. marca 1989, Echternach a Moritz, 389/87 a 390/87, EU:C:1989:130, bod 12, ako aj zo 16. februára 2006, Rockler, C‑137/04, EU:C:2006:106, bod 16 a citovanú judikatúru).

26

V druhom rade, pokiaľ ide o to, či vnútroštátna právna úprava, o akú ide vo veci samej, predstavuje prekážku voľnému pohybu pracovníkov v rámci Únie, treba pripomenúť, že článku 45 ZFEÚ odporuje akékoľvek opatrenie, ktoré, hoci sa uplatňuje bez diskriminácie založenej na štátnej príslušnosti, môže občanom Únie brániť vo výkone základných slobôd zaručených Zmluvou o FEÚ alebo spôsobiť, že tento výkon sa stane menej príťažlivým (rozsudky z 1. apríla 2008, Gouvernement de la Communauté française a gouvernement wallon, C‑212/06, EU:C:2008:178, bod 45; z 10. marca 2011, Casteels, C‑379/09, EU:C:2011:131, bod 22, a z 5. februára 2015, Komisia/Belgicko, C‑317/14, EU:C:2015:63, bod 23).

27

Je nepochybné, že hoci primárne právo Únie poistencovi nezaručuje, že presťahovanie do iného členského štátu bude z hľadiska sociálneho zabezpečenia neutrálne, najmä pokiaľ ide o nemocenské dávky a starobné dôchodky, pretože takéto presťahovanie vzhľadom na rozdiely existujúce medzi systémami a právnymi poriadkami členských štátov môže byť z hľadiska sociálnej ochrany pre dotknutú osobu v jednotlivých prípadoch viac alebo menej výhodné, z ustálenej judikatúry vyplýva, že v prípade, že jej uplatnenie je menej výhodné, je vnútroštátna právna úprava v súlade s právom Únie len vtedy, ak najmä neznevýhodňuje dotknutého pracovníka vo vzťahu k pracovníkom, ktorí vykonávajú celú svoju činnosť v členskom štáte, v ktorom sa táto úprava uplatňuje, a ak nevedie jednoducho a výlučne k tomu, že sa odvádzajú príspevky na sociálne zabezpečenie bez nároku na protiplnenie (pozri rozsudky z 18. apríla 2013, Mulders, C‑548/11, EU:C:2013:249, bod 45, a z 21. januára 2016, Komisia/Cyprus, C‑515/14, EU:C:2016:30, bod 40).

28

Súdny dvor tak opakovane označil za prekážky také opatrenia, v dôsledku ktorých pracovníci, ktorí využili svoje právo na voľný pohyb, stratili výhody sociálneho zabezpečenia, ktoré im priznáva právna úprava určitého členského štátu, najmä ak tieto výhody predstavujú protiplnenie za príspevky, ktoré odvádzali (pozri rozsudky z 21. októbra 1975, Petroni, 24/75, EU:C:1975:129, bod 13; z 1. apríla 2008, Gouvernement de la Communauté française a gouvernement wallon, C‑212/06, EU:C:2008:178, bod 46, a z 18. apríla 2013, Mulders, C‑548/11, EU:C:2013:249, bod 46 a citovanú judikatúru).

29

Pokiaľ ide o vnútroštátnu právnu úpravu vo veci samej, treba konštatovať, že v prípade, že je úradník vyslaný do inštitúcie alebo orgánu Únie naďalej poistený vo svojom vnútroštátnom systéme dôchodkového zabezpečenia počas doby svojho vyslania, na základe tejto vnútroštátnej právnej úpravy sa na dôchodok vyplývajúci z tohto poistenia vzťahuje pravidlo stropu a pravidlo zníženia. Podľa týchto pravidiel suma dôchodku, ktorá sa úradníkovi bude vyplácať na základe vnútroštátneho systému dôchodkového zabezpečenia, môže dopĺňať dôchodok nadobudnutý na základe systému Únie iba do výšky vnútroštátneho dôchodku, ktorý by nadobudol v prípade, že by nedošlo k vyslaniu, a vnútroštátny dôchodok sa znižuje po výšku dôchodku, na ktorý vznikol nárok na základe systému Únie, takým spôsobom, aby kumulovaná suma obidvoch dôchodkov nepresiahla takto stanovený strop.

30

Tieto pravidlá stropu a zníženia majú za dôsledok to, že úradník vyslaný do inštitúcie alebo orgánu Únie, ktorý je po dobu svojho vyslania naďalej poistený vo vnútroštátnom systéme dôchodkového zabezpečenia, stráca všetky výhody zodpovedajúce jeho poisteniu v tomto systéme alebo ich časť, ak ukončí 10‑ročné obdobie služby v Únii, čím mu vzniká nárok na dôchodok na základe systému dôchodkového zabezpečenia Únie. Za takýchto podmienok úradník, ktorý je naďalej poistený vo vnútroštátnom systéme dôchodkového zabezpečenia, odvádza príspevky bez nároku na protiplnenie. Uvedené pravidlá tak môžu takémuto úradníkovi brániť vo výkone jeho základnej slobody zaručenej článkom 45 ZFEÚ alebo spôsobiť, že sa tento výkon stane menej príťažlivým.

31

Pokiaľ ide o tvrdenie francúzskej vlády, že zachovanie poistenia vo vnútroštátnom systéme dôchodkového zabezpečenia predstavuje možnosť, ktorú ponúka právna úprava, o akú ide vo veci samej, a nie povinnosť, treba konštatovať, že na základe tejto skutočnosti nestráca takáto právna úpravu svoj charakter prekážky voľnému pohybu pracovníkov.

32

To, že zachovanie poistenia vo vnútroštátnom systéme dôchodkového zabezpečenia je fakultatívne, totiž nič nemení na skutočnosti, že pravidlá stropu a zníženia, ktoré sa uplatňujú v prípade uplatnenia tejto možnosti, majú za dôsledok, že úradník, ktorý využije túto možnosť, odvádzal príspevky bez nároku na protiplnenie, ak ukončí 10‑ročné obdobie služby v Únii, čím mu vzniká nárok na dôchodok na základe systému dôchodkového zabezpečenia Únie. Ak však vnútroštátny systém dôchodkového zabezpečenia umožňuje vyslaným zamestnancom naďalej ostať poistenými, táto možnosť musí byť stanovená tak, aby takýto dôsledok nemala, pretože inak predstavuje prekážku voľnému pohybu pracovníkov.

33

To, že vnútroštátna právna úprava, o akú ide vo veci samej, má charakter prekážky voľnému pohybu pracovníkov, nespochybňuje ani tvrdenie francúzskej vlády, podľa ktorého takáto právna úprava neznevýhodňuje vyslaných úradníkov vo vzťahu k tým úradníkom, ktorí vykonávajú celú dĺžku svojho povolania v ich členskom štáte pôvodu.

34

Takáto právna úprava totiž znevýhodňuje vyslaného úradníka, ktorý je poistený v systéme dôchodkového zabezpečenia Únie a zároveň vo vnútroštátnom systéme dôchodkového zabezpečenia, vo vzťahu k úradníkovi, ktorý ostal v členskom štáte pôvodu a ktorý je poistený iba v tomto vnútroštátnom systéme, a to v tom, že iba na prvého uvedeného úradníka, ktorý pritom odvádzal príspevky zároveň do obidvoch systémov, sa vzťahuje strata všetkých výhod zodpovedajúcich jeho poisteniu vo vnútroštátnom systéme dôchodkového zabezpečenia alebo ich časti, ak získa nároky na dôchodok na základe systému dôchodkového zabezpečenia Únie.

35

V treťom a poslednom rade, pokiaľ ide o existenciu prípadného odôvodnenia, treba konštatovať, že vnútroštátny súd neuvádza dôvod, ktorým by sa mohla odôvodniť prekážka voľnému pohybu pracovníkov, ktorú predstavuje právna úprava, o akú ide vo veci samej. Francúzska vláda vo svojich pripomienkach predložených Súdnemu dvoru rovnako neuvádza odôvodnenie tejto právnej úpravy.

36

Za týchto podmienok je potrebné dospieť k záveru, že právna úprava, o akú ide vo veci samej, predstavuje neodôvodnenú prekážku voľnému pohybu pracovníkov, zaručenému článkom 45 ZFEÚ.

37

Nie je preto potrebné sa vyjadriť k výkladu článku 48 ZFEÚ a článku 4 ods. 3 ZEÚ.

38

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené úvahy treba na položenú otázku odpovedať tak, že článok 45 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, o akú ide vo veci samej, v dôsledku ktorej vnútroštátny úradník vyslaný do inštitúcie alebo orgánu Únie, ktorý sa rozhodne zostať poistený vo vnútroštátnom systéme dôchodkového zabezpečenia po dobu svojho vyslania, stráca všetky výhody zodpovedajúce jeho poisteniu v tomto systéme alebo ich časť, ak ukončí 10‑ročné obdobie služby v Únii, čím mu vzniká nárok na dôchodok na základe systému dôchodkového zabezpečenia Únie.

39

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (štvrtá komora) rozhodol takto:

Článok 45 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, o akú ide vo veci samej, v dôsledku ktorej vnútroštátny úradník vyslaný do inštitúcie alebo orgánu Európskej únie, ktorý sa rozhodne zostať poistený vo vnútroštátnom systéme dôchodkového zabezpečenia po dobu svojho vyslania, stráca všetky výhody zodpovedajúce jeho poisteniu v tomto systéme alebo ich časť, ak ukončí 10‑ročné obdobie služby v Únii, čím mu vzniká nárok na dôchodok na základe systému dôchodkového zabezpečenia Únie.