1. 

V prejednávaných spojených veciach navrhuje Komisia čiastočne zrušiť rozsudky Všeobecného súdu z 5. februára 2015 vyhlásené vo veciach T‑473/12, Aer Lingus/Komisia (EU:T:2015:78, ďalej len „rozsudok Aer Lingus“) a T‑500/12, Ryanair/Komisia (EU:T:2015:73, ďalej len „rozsudok Ryanair“) (ak sa na ne odkazuje spoločne, ďalej len „napadnuté rozsudky“). V tomto odvolacom konaní sa vzniesla otázka, či a do akej miery má Komisia pri určovaní výšky pomoci, ktorú treba vrátiť, zohľadniť skutočnosť, že príjemcovia pomoci preniesli hospodársku výhodu, ktorú získali, na zákazníkov.

2. 

Proti rovnakým rozsudkom podali spoločnosti Aer Lingus a Ryanair (ak sa na ne odkazuje spoločne, ďalej len „žalobkyne“) jednotlivo vzájomný návrh, pričom poukázali na viaceré otázky týkajúce sa kvalifikácie štátneho opatrenia ako pomoci, najmä ak toto opatrenie môže súčasne predstavovať obmedzenie základnej slobody.

3.

Okolnosti predchádzajúce spory, tak ako vyplývajú z napadnutých rozsudkov, možno zhrnúť nasledujúcim spôsobom.

4.

Od 30. marca 2009 zaviedlo Írsko spotrebnú daň s názvom „Air Travel Tax“ (daň z leteckej dopravy, ďalej DLD), vyberanú za každého cestujúceho, ktorý nastúpil do lietadla odlietajúceho z írskeho letiska, a to priamo leteckými spoločnosťami. ( 2 ) V čase svojho zavedenia sa DLD počítala na základe vzdialenosti medzi letiskom odletu a letiskom príletu, pričom sa stanovila sadzba 2 eurá v prípade letov na letisko určenia nachádzajúceho sa najviac 300 km od letiska v Dubline a sadza 10 eur vo všetkých ostatných prípadoch.

5.

Spoločnosť Ryanair predložila Komisii proti DLD dve samostatné sťažnosti, jednu z dôvodu porušenia pravidiel v oblasti štátnej pomoci a druhú založenú na článku 56 ZFEÚ a na nariadení č. 1008/2008 ( 3 ). V nadväznosti na druhú z uvedených sťažností začala Komisia vyšetrovanie týkajúce sa možného porušenia ustanovení o voľnom pohybe služieb a 18. marca 2010 zaslala írskym orgánom v tejto veci formálnu výzvu (ďalej len „formálna výzva zaslaná írskym orgánom“). Z tohto dôvodu Írsko zmenilo s účinnosťou od 1. marca 2011 pravidlá výpočtu DLD tak, že zaviedlo jednotnú sadzbu vo výške 3 eurá, uplatňovanú bez ohľadu na vzdialenosť letu. ( 4 ) Následne Komisia svoje vyšetrovanie ukončila.

6.

Dňa 13. júla 2011 začala Komisia formálne preskúmavacie konanie podľa článku 108 ods. 2 ZFEÚ, týkajúce sa zníženej sadzby, uplatňovanej v rámci DLD v období medzi 30. marcom 2009 a 1.marcom 2011. Dňa 25. júla 2012 prijala rozhodnutie 2013/199/EÚ o štátnej pomoci SA.29064 (11/C, ex 11/NN) – Diferencované daňové sadzby zavedené Írskom v oblasti leteckej dopravy (ďalej len „žalované rozhodnutie“) ( 5 ). V článku 1 tohto rozhodnutia sa stanovilo, že pomoc vo forme nižšej daňovej sadzby z leteckej dopravy, ktorú Írsko protiprávne uplatňovalo v rozpore s článkom 108 ods. 3 Zmluvy a ktorá sa v období od 30. marca 2009 do 1. marca 2011 vzťahovala na všetky odlety z letiska, z ktorého každoročne odlietalo 10000 cestujúcich na miesto určenia vzdialené najviac 300 km od letiska v Dubline, pričom tieto odlety sa prevádzkovali prostredníctvom lietadla, ktoré je schopné prepraviť viac ako 20 cestujúcich a ktoré sa nevyužíva na štátne alebo vojenské účely, bola nezlučiteľná s vnútorným trhom. V článku 4 ods. 1 sa Írsku uložila povinnosť pomoc vrátiť. V odôvodnení 70 tohto rozhodnutia sa výška pomoci stanovila ako rozdiel medzi spodnou sadzbou DLD a bežnou sadzbou 10 eur (to znamená 8 eur na každého cestujúceho), pričom medzi príjemcami pomoci sa uviedli žalobkyne.

7.

V dňoch 1. novembra a 15. novembra 2012 podali spoločnosti Aer Lingus a Ryanair, v uvedenom poradí, na Všeobecný súd žalobu na zrušenie žalovaného rozhodnutia. Obe žalobkyne uviedli na podporu svojich návrhov päť žalobných dôvodov.

8.

V napadnutých rozsudkoch Všeobecný súd preskúmal a odmietol piaty žalobný dôvod uvedený v oboch žalobách, ktorým žalobkyne namietali údajné porušenie povinnosti odôvodnenia, ( 6 ) a tiež štvrtý žalobný dôvod spoločnosti Ryanair, týkajúci sa údajného neoznámenia rozhodnutia Komisie o vymáhaní pomoci. ( 7 ) Vzájomné návrhy v odvolacom konaní sa na tieto časti napadnutých rozsudkov nevzťahujú. Následne Všeobecný súd preskúmal a odmietol prvý žalobný dôvod uvedený v oboch žalobách, ktorým žalobkyne v podstate namietali skutočnosť, že znížená sadzba DLD sa kvalifikovala ako štátna pomoc. Tieto časti napadnutých rozsudkov sú predmetom vzájomných návrhov v odvolacom konaní. Všeobecný súd napokon preskúmal a čiastočne prijal tretí a štvrtý žalobný dôvod spoločnosti Aer Lingus a druhý a tretí žalobný dôvod spoločnosti Ryanair, ktoré sa týkali spôsobu výpočtu výšky pomoci. Obe odvolania Komisie sa týkajú týchto častí napadnutých rozsudkov.

9.

V bode 1 výroku napadnutých rozsudkov Všeobecný súd zrušil článok 4 žalovaného rozhodnutia „v rozsahu, v akom stanovuje povinnosť vymáhať pomoc u príjemcov vo výške osem eur na cestujúceho uvedenú v odôvodnení 70 tohto rozhodnutia“. Pokiaľ ide o zvyšné časti žalôb, napadnutými rozsudkami sa zamietajú (bod 2 výroku oboch napadnutých rozsudkov) a Komisiu zaväzujú na náhradu svojich trov konania a polovice trov vynaložených spoločnosťami Aer Lingus a Ryanair (bod 3 výroku oboch napadnutých rozsudkov).

10.

Obe odvolania Komisie smerujú proti bodu 1 výroku napadnutých rozsudkov. Komisia s podporou Írska navrhuje Súdnemu dvoru, aby zrušil tento bod výroku, žaloby podané na Všeobecný súd zamietol v plnom rozsahu alebo, subsidiárne, vrátil obe konania v plnom rozsahu na Všeobecný súd a spoločnosti Aer Lingus a Ryanair zaviazal na náhradu trov konania (alebo rozhodnutie o nich prenechal Všeobecnému súdu, ak sa mu konania vrátia). Na podporu oboch odvolaní sa Komisia dovoláva jediného odvolacieho dôvodu spočívajúceho v tvrdení, že Všeobecný súd konal v rozpore s článkom 108 ods. 3 ZFEÚ a článku 14 nariadenia č. 659/1999. ( 8 )

11.

Vzájomné návrhy v odvolacom konaní naopak smerujú proti bodu 2 výroku napadnutých rozsudkov, ktorými Všeobecný súd zamietol žaloby spoločností Aer Lingus a Ryanair „vo zvyšnej časti“. Tieto spoločnosti Súdnemu dvoru navrhujú, aby predmetný bod výroku zrušil, zrušil žalované rozhodnutie a Komisiu zaviazal na náhradu trov konania. V oboch vzájomných návrhoch v odvolacom konaní sa uvádza jediný odvolací dôvod, rozdelený na štyri časti, namietajúci skutočnosť, že Všeobecný súd zamietol žalobné dôvody Aer Lingus a Ryanair, týkajúce sa kvalifikácie zníženej sadzby uplatnenej v rámci DLD ako štátnej pomoci.

12.

Na úvod sa budem venovať vzájomným návrhom v odvolacom konaní, pretože sa týkajú aspektu napadnutých rozsudkov (kvalifikácie predmetného opatrenia ako štátnej pomoci), ktorý logicky predchádza predmetu odvolaní podaných Komisiou (zákonnosť rozhodnutia o vymáhaní pomoci).

13.

Námietky spoločností Aer Lingus a Ryanair, uvedené v ich vzájomných návrhoch, ako aj tvrdenia na ich podporu, sú do značnej miery totožné. Z dôvodu zjednodušenia výklady ich, ak to bude možné, spojím a preskúmam spoločne.

14.

Prvá námietka spoločnosti Aer Lingus v rámci jej jediného dôvodu na podanie vzájomného návrhu v odvolacom konaní smeruje proti bodu 43 rozsudku Aer Lingus, v ktorom Všeobecný súd predbežne pripomína, že pojem pomoc je objektívnym pojmom a že otázku existencie zvýhodnenia podľa článku 107 ods. 1 ZFEÚ „treba preskúmať s ohľadom na protisúťažné účinky zapríčinené predmetnou pomocou a nie na ostatné skutočnosti, ako zákonnosť opatrenia, prostredníctvom ktorého sa pomoc poskytla“.

15.

Spoločnosť Aer Lingus uvádza, že ak sa má bod 43 rozsudku Aer Lingus vykladať v tom zmysle, že pri analýze existencie selektívnej výhody sa nemá v nijakom prípade zohľadňovať skutočnosť, že spochybnené vnútroštátne opatrenie je čiastočne nezákonné alebo je neoddeliteľnou súčasťou nezákonného opatrenia, ide o nesprávne právne posúdenie. Aer Lingus zastáva názor, že nezohľadnenie nezákonnosti vnútroštátneho opatrenia, z ktorého má uvedená výhoda vychádzať, je v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora a Všeobecného súdu, podľa ktorej sa má existencia pomoci posudzovať s ohľadom na dané opatrenie ako celok a na kontext, ktorého je súčasťou. Spoločnosť Aer Lingus pripomína, že v konaní pred Všeobecným súdom uviedla, že vyššia sadzba DLD bola nezákonná z dôvodu rozporu s článkom 56 ZFEÚ a s nariadením č. 1008/2008 a že DLD zaplatená v tejto sadzbe sa mala vrátiť. Ak by sa táto nezákonnosť potvrdila, bola by významná na účely posúdenia existencie a rovnako aj rozsahu údajného hospodárskeho zvýhodnenia v prospech leteckých spoločností podliehajúcich zníženej sadzbe. Toto zvýhodnenie nemá totiž podľa uvedenej spoločnosti vyplývať zo skutočnosti, že Írsko od týchto spoločností nevybralo nezákonnú daň, a v každom prípade spočíva iba vo výhode bezprostredného uplatnenia nižšej sadzby, bez potreby podávať žiadosť o vrátenie.

16.

Komisia a írska vláda túto námietku odmietajú, a to prostredníctvom tvrdení, ktoré sú z podstatnej časti identické.

17.

Predmetná námietka vychádza podľa môjho názoru z nesprávneho výkladu bodu 43 rozsudku Aer Lingus. V prvej časti uvedeného bodu Všeobecný súd odkazuje na ustálenú judikatúru, ktorú voľne cituje, a na ktorú vo svojom vzájomnom návrhu poukázala aj spoločnosť Aer Lingus, podľa ktorej sa štátne opatrenia v článku 107 ods. 1 ZFEÚ vymedzujú v závislosti od ich účelu. ( 9 ) Na základe uvedenej judikatúry nie sú prvky, akými sú postavenie verejných alebo súkromných subjektov poskytujúcich pomoc, ( 10 ) ani konanie alebo vyhlásenia inštitúcií Únie, ( 11 ) ani forma, príčina alebo účel ( 12 ) štátnych zásahov dostatočné na to, aby sa na predmetné opatrenia ipso facto nevzťahovala kvalifikácia pomoci v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ, kým môžu byť, pokiaľ je to vhodné, významné na účely posúdenia zlučiteľnosti týchto zásahov s vnútorným trhom podľa článku 107 ods. 3 ZFEÚ ( 13 ) alebo pri stanovení povinnosti vrátiť pomoc. ( 14 )

18.

Na základe judikatúry uvedenej vyššie Všeobecný súd v druhej časti bodu 43 rozsudku Aer Lingus v zásade konštatuje, že zákonnosť štátneho opatrenia nehrá úlohu na účel posúdenia existencie výhody podľa článku 107 ods. 1 ZFEÚ. Úvaha, ktorá viedla k tomuto tvrdeniu – t. j. že v prípade, ak sa selektívna výhoda preukáže, samotný fakt, že dané opatrenie možno na základe vnútroštátneho práva alebo práva Únie, prípadne oboch, vyhlásiť za nezákonné, sám osebe nepostačuje na kvalifikáciu tohto opatrenia ako pomoci – implicitne, ale jasne vyplýva z celkového znenia predmetného bodu a potvrdzuje ju aj odkaz na rozsudok zo 7. októbra 2010, DHL Aviation a DHL Hub Leipzig/Komisia (T‑452/08, EU:T:2010:427). V tomto rozsudku Všeobecný súd odmietol tvrdenie žalobkýň, podľa ktorých skutočnosť, že opatrenia týkajúce sa predmetnej pomoci boli obsahom dohody, ktorá sa mala podľa nemeckého práva považovať za absolútne neplatnú – keďže sa uzatvorila v rozpore s článkom 88 ods. 3 ZES – a preto nevykonateľnú, viedla k tomu, že reálne nezískali nijakú hospodársku výhodu, ktorú by bolo možné vrátiť. ( 15 ) V bode 40 tohto rozsudku, na ktorý sa odkazuje v bode 43 rozsudku Aer Lingus, Všeobecný súd uviedol, že prípadná neplatnosť ustanovení zmluvy, vyplývajúca z nemeckého práva, ab origine nespochybňovala skutočnosť, že žalobkyne tieto zmluvné ustanovenia reálne využili, pričom na ich základe získali výhodu na trhu na svojimi konkurentmi, ani v danej veci nemala vplyv na povinnosť vrátiť pomoc, z ktorej mali konkrétny prospech. ( 16 ) Ak teda Všeobecný súd ponechal otvorenú možnosť, že prípadná nezákonnosť štátneho opatrenia by mohla nejakým spôsobom ovplyvniť nariadenie o vymáhaní tejto pomoci, rozhodne naopak vylúčil, že táto nezákonnosť by mohla byť prekážkou pre kvalifikáciu „zvýhodnenia“ podľa článku 107 ods. 1 ZFEÚ, pokiaľ ide o konkrétny hospodársky prospech pre dotknutý podnik alebo dotknuté podniky.

19.

Na rozdiel od tvrdení spoločnosti Aer Lingus, konštatovať, tak ako Všeobecný súd, že prípadná nezákonnosť štátneho opatrenia (alebo s ním spojeného opatrenia) nie je významná, ak z analýzy jeho účinkov vyplýva, že sa týmto opatrením konkrétne poskytuje selektívna a protisúťažná výhoda jednej alebo viacerým spoločnostiam, neznamená a priori vylúčiť, že táto nepresnosť môže mať vplyv na prešetrenie týchto účinkov a nie je preto v rozpore s predchádzajúcimi rozhodnutiami, na ktoré poukázala spoločnosť Aer Lingus, týkajúcimi sa vrátenia daní vybraných v rozpore s právom Únie alebo na zaplatenie súm z dôvodu náhrady škody spôsobenej verejnými orgánmi. ( 17 ) V každom z uvedených rozsudkov Súdny dvor vylúčil kvalifikáciu predmetného opatrenia ako pomoci, a to nie vzhľadom na nezákonný alebo nedovolený charakter s ním spojeného štátneho zásahu, ( 18 ) ale z dôvodu, že nebolo možné konštatovať existenciu protisúťažnej výhody, pokiaľ ide o opatrenie zamerané na odstránenie dôsledkov tohto zásahu z pohľadu príjemcu pomoci. Vrátenie dane vyberanej v rozpore s právom Únie, ak sa posudzuje súčasne s predchádzajúcou platbou, ktorú uskutočnili príslušné podniky ako platitelia dane – a ktorá je podľa všetkého platbou bez právneho dôvodu, vzhľadom na nezákonnosť príslušného rozhodnutia o vyrubení – tak predstavovalo pre uvedené spoločnosti hospodársky neutrálnu transakciu. ( 19 ) To isté platí, aj pokiaľ ide o náhradu škody štátom za predchádzajúce ujmy, spôsobené konaním verejných orgánov. ( 20 ) V prejednávanej veci je však situácia podstatným spôsobom odlišná. Cieľom výhody, z ktorej mala podľa žalovaného rozhodnutia prospech spoločnosť Aer Lingus na vnútroštátnych letoch (t. j. uplatnenie nižšej sadzby dane v porovnaní so sadzbou, ktorú Komisia považuje za bežnú), nebolo vyrovnať znevýhodnenie tejto spoločnosti vyplývajúce z predchádzajúceho nezákonného zásahu štátu, a preto z pohľadu tejto spoločnosti uvedená situácia viedla k čistému výnosu (bez ohľadu na zistenie a vyšíslenie tohto výnosu).Pokiaľ ide o rozsudok z 1. júla 2010, ThyssenKrupp Acciai Speciali Terni/Komisia (T‑62/08, EU:T:2010:268), na ktorý Aer Lingus tiež odkazuje s cieľom podporiť svoje tvrdenia, toto rozhodnutie sa netýkalo, ako správne poukázala Komisia, náhrady škody štátom za ujmu spôsobenú predchádzajúcim nezákonným opatrením, ale náhrady za vyvlastnenie majetku. ( 21 )

20.

V rámci súvislostí uvedených vyššie je bod 43 rozsudku Aer Lingus podľa všetkého v súlade s judikatúrou Všeobecného súdu, ako aj Súdneho dvora, uvedenou v bode 17 vyššie, pričom sa nezdá byť v rozpore s rozhodnutiami uvedenými v bode 19 vyššie. Predmetný rozsudok preto nie je dôsledkom nesprávneho právneho posúdenia, ktoré namietala spoločnosť Aer Lingus v prvej časti svojho jediného dôvodu na podanie vzájomného návrhu v odvolacom konaní.

21.

Vo svojich žalobách podaných na Všeobecný súd spoločnosti Aer Lingus a Ryanair v rámci prvého žalobného dôvodu uviedli, že vyššiu sadzbu DLD nemohla Komisia považovať za referenčnú sadzbu dane na účel preskúmania existencie selektívnej výhody, pretože táto sadzba bola v rozpore s článkom 56 ZFEÚ. V bode 58 rozsudku Aer Lingus a v bode 83 rozsudku Ryanair všeobecný súd konštatoval, že tieto námietky vychádzali z nesprávnych predpokladov, t. j. Komisia vo formálnej výzve zaslanej írskym orgánom uviedla, že práve táto sadzba, a nie stanovenie rôznych sadzieb pre vnútroštátne lety a lety vnútri Únie, predstavovala obmedzenie ustanovení o voľnom pohybe služieb.

22.

Obe žalobkyne poukázali na skutočnosť, že ak zdanenie letov vnútri Únie vyššou sadzbou dane, než aká sa uplatňuje na vnútroštátne lety, predstavuje obmedzenie slobodného poskytovania služieb, treba danú sadzbu nutne vyhlásiť za nezákonnú. Uvedené je podľa žalobkýň zrejmé na základe judikatúry Súdneho dvora, ( 22 ) najmä rozsudku zo 6. februára 2003, Stylianakis (C‑92/01, EU:C:2003:72). ( 23 ) Spoločnosť Ryanair dodáva, že zohľadnenie vyššej sadzby dane, považovanej za nezákonnú, ako referenčnej sadzby na účely analýzy otázok týkajúcich sa štátnej pomoci, je nielen neprimerané, ale aj odporujúce zásadám jednoty a súdržnosti práva Únie a poškodzujúce potrebný účinok kontroly poskytovania pomoci, pretože týmto spôsobom sa podnikateľské subjekty odrádzajú od toho, aby podobné daňové nástroje nahlasovali, pokiaľ mali, hoci v minimálnej miere, prospech z nižšej sadzby.

23.

Komisia a írska vláda poukazujú prostredníctvom tvrdení, ktoré sú z veľkej časti podobné, na skutočnosť, že predmetné námietky sú nepodložené. Podľa názoru Komisie sú tvrdenia spoločnosti Ryanair tiež irelevantné.

24.

Tvrdenia spoločností Aer Lingus a Ryanair podľa môjho názoru nevedú k závažnému spochybneniu záverov Všeobecného súdu, podľa ktorého žalobkyne vychádzali z nesprávnych predpokladov. Bez ohľadu na prípadný konečný charakter či obsah vyhlásenia vo formálnej výzve zaslanej írskym orgánom, ( 24 ) podľa môjho názoru je zrejmé, že stanovenie sadzby 10 eur za lety do miest určenia nachádzajúcich sa viac ako 300 km od letiska v Dubline (prakticky takmer všetky lety vnútri Únie) nepredstavuje ako také prvok vzbudzujúci pochybnosti o zlučiteľnosti tohto opatrenia s ustanoveniami o voľnom pohybe služieb, uvedené pochybnosti však vzbudzuje štruktúra predmetnej dane ako celku. Presnejšie, dané pochybnosti nevznikli ani tak v dôsledku diferenciácie sadzieb ako takej, ale skôr v dôsledku skutočnosti, že táto diferenciácia vedie k uloženiu, a to bez zjavného prípustného odôvodnenia, ( 25 ) k väčšiemu zaťaženiu letov vnútri Únie v porovnaní s vnútroštátnymi letmi alebo – čo je rovnaké – k uloženiu menej zaťažujúcich podmienok pre vnútroštátne lety v porovnaní s letmi do inej členskej krajiny. Túto analýzu, v rozpore s tvrdením žalobkýň, potvrdzuje a nie vyvracia rozsudok Stylianakis (C‑92/01, EU:C:2003:72), týkajúci sa sporu o poplatok, ktorý mal podobnú štruktúru ako daň v prejednávaných veciach. ( 26 ) V uvedenom rozsudku Súdny dvor konštatoval, že vzhľadom na to, že letiskové poplatky priamo a automaticky vplývajú na celkovú cenu dopravy, stanovenie rozdielov v cenách poplatkov zaťažujúcich cestujúcich sa automaticky odrazilo na nákladoch na dopravu. ( 27 ) Po zistení, že napriek zdanlivo neutrálnemu charakteru kritéria diferenciácie sadzieb predmetného poplatku sa vyššia sadzba týkala osobitne iných ako vnútroštátnych letov, ( 28 ) dospel Súdny dvor k záveru, že ustanovenia týkajúce sa voľného pohybu služieb bránia „opatreniu, ktoré prijal členský štát, … ktorým sa na podstatnú časť letov smerujúcich do iných členských štátov zriaďuje letiskový poplatok vo vyššej sadzbe, než sa uplatňuje na vnútorné lety v rámci uvedeného členského štátu“. Tento záver navyše výslovne podliehal podmienke, aby sa nepreukázalo, že „z predmetných poplatkov sa hradia letiskové služby potrebné na vybavenie cestujúcich a že náklady na tieto služby poskytované cestujúcim smerujúcim do iných členských štátov sú v rovnakom pomere vyššie než náklady týchto služieb na vybavenie cestujúcich v rámci vnútroštátnych letov“. Podľa názoru Súdneho dvora sa zdá byť jasné, že prípadné prekážky slobodného poskytovania služieb, nezlučiteľné s právom Únie, vznikajú v dôsledku daňového systému ako celku, s ohľadom na jeho účinky a ciele, a nie izolovaného prvku tohto systému.

25.

Všeobecný súd sa preto nedopustil pochybení, ktoré mu žalobkyne vyčítajú, ani si neodporuje, keď v bode 58 rozsudku Aer Lingus a v bode 83 rozsudku Ryanair konštatoval, že tvrdenia žalobkýň vychádzali z nesprávneho predpokladu, že vyššia sadzba DLD bola ako taká nezákonná.

26.

Navyše, aj keď sa voči DLD uplatní rozdrobujúce hľadisko, ktoré si osvojili žalobkyne, záver, podľa ktorého rozpor tejto dane s pravidlami o slobodnom poskytovaní služieb vedie nutne k nezákonnosti vyššej sadzby (rectius časti sadzby dane, ktorá prevyšuje nižšiu sadzbu), sa mi vôbec nezdá byť automatický. S ohľadom na údaje uvedené v žalovanom rozhodnutí – z ktorých vyplýva, že iba 10 až 15 % všetkých zdaňovaných letov spĺňali podmienku na uplatnenie dane vo výške 2 eurá – by bolo zrejme správnejšie uviesť, že „nezákonný prvok“ dane spočíva skôr v jej nižšej sadzbe, keďže ide o výnimku zo všeobecne uplatňovanej sadzby, čím sa fakticky priznáva zníženie dane v prospech spoločností prevádzkujúcich vnútroštátne lety (v rozsahu rovnajúcom sa rozdielu medzi vyššou a nižšou sadzbou). ( 29 ) Výhoda, ktorú Komisia v napadnutom rozhodnutí konštatovala v prospech spoločností, ktoré v danom období prevádzkovali vnútroštátne lety, preto na rozdiel od tvrdení Aer Lingus nespočíva v skutočnosti, že na tieto letecké spoločnosti sa nevzťahoval nezákonný prebytok dane, ale skôr v tom, že v súvislosti s týmito letmi mali prospech z daňového oslobodenia, ktorá by súčasne predstavovala štátnu pomoc a obmedzenie slobodného poskytovania služieb, a to v podobe, ktorú už mal Súdny dvor možnosť preskúmať. ( 30 )

27.

Napokon, aj ak by sa malo vychádzať z predpokladu, tak ako to požadovali žalobkyne, že vzhľadom na konštatovanie uvedené vo formálnej výzve zaslanej írskym orgánom je sadzba vo výške 10 eur, uplatňovaná na lety vnútri Únie, pokiaľ vedie k obmedzeniu slobodného poskytovania služieb, nezákonná, podľa môjho názoru by to nevylučovalo právo Komisie prijať túto sadzbu ako referenčnú sadzbu dane na účel analýzy selektívneho charakteru výhody, z ktorej mali mať prospech letecké spoločnosti podliehajúce nižšej sadzbe. Nemyslím si totiž, že táto právna kvalifikácia by mohla mať sama osebe vplyv na spôsobilosť predmetnej sadzby vysvetliť existenciu a selektívnosť výhody, ktorú uvedené spoločnosti získali. V tomto štádiu skúmania štátneho opatrenia sa analýza Komisie týka účinkov tohto opatrenia v príslušnom období. Z uvedeného vyplýva, že faktory, ktoré tieto účinky konkrétne neovplyvnili, nie sú v zásade relevantné. Čiastočne o tom svedčí rozsudok z 3. marca 2005, Heiser (C‑172/03, EU:C:2005:130), na ktorý Komisia odkazuje, hoci skutkový stav v prejednávanej veci sa objektívne líši od okolností prípadu, na ktorý sa vzťahuje uvedený rozsudok. Pri tejto príležitosti Súdny dvor vylúčil, že prípadná nezlučiteľnosť práva Spoločenstva s opatrením, ktorým sa ukladala povinnosť, od ktorej bol žalobca oslobodený, by mohla zabrániť tomu, aby sa toto oslobodenie považovalo za výhodu v zmysle ustanovení o štátnej pomoci. Súdny dvor v súvislosti s uvedeným opatrením konštatoval, že „účinky tejto právnej úpravy môžu pôsobiť dlhodobo až dovtedy, dokiaľ nebude zrušená alebo aspoň vyslovená jej nezákonnosť“. V prejednávanych veciach treba uviesť, že aj za predpokladu, že, na rozdiel od veci Heiser, Komisia nezákonnosť DLD s diferencovanými daňovými sadzbami s konečnou platnosťou konštatovala vo formálnej výzve zaslanej írskym orgánom, ako tvrdí spoločnosť Aer Lingus, že tento výrok Komisie v každom prípade nezabránil vyberaniu tejto dane v príslušnom období – z ktorého približne polovica predchádzala zaslaniu formálnej výzvy ( 31 ) – ani účinkom súvisiacim s uplatňovaním diferencovaných sadzieb.

28.

Na základe uvedeného sa javí byť nedôvodné aj tvrdenie spoločnosti Ryanair, podľa ktorého Komisia tým, že si za referenčnú sadzbu určila sadzbu vo výške 10 eur, ktorú Ryanair považuje za nezákonnú, porušila zásady jednoty a súdržnosti práva Únie. Ako bude zrejmé nižšie, v prejednávanej veci nepochybne vyvstáva citlivá otázka koordinácie dvoch blokov pravidiel Zmluvy, týkajúcich sa slobôd a štátnej pomoci, nie však v zmysle, na ktorý poukazuje v predmetnej námietke spoločnosť Ryanair.

29.

Na základe predchádzajúcich úvah zastávam názor, že námietky žalobkýň týkajúce sa dopadu údajného nezákonného charakteru vyššej sadzby DLD sú nedôvodné a z toho dôvodu ich treba zamietnuť.

30.

V konaní pred Všeobecným súdom kritizovala spoločnosť Ryanair rozhodnutie Komisie považovať vyššiu sadzbu 10 eur za „bežnú“ aj z iného hľadiska. Podľa spoločnosti Ryanair sa v prejednávanej veci, na rozdiel od situácie, ktorá je typická pre prípady pomoci fiškálneho charakteru, nevyskytovali vopred daný všeobecný daňový režim a následne zavedené opatrenia, ktorých cieľom by bolo zvýhodniť alebo diskriminovať osobitnú skupinu daňových poplatníkov. Neprítomnosť uvedeného usporiadania bola podľa spoločnosti Ryanair prekážkou tomu, aby sa nižšia sadzba DLD vykladala ako výnimka z vyššej sadzby. V bode 89 rozsudku Ryanair Všeobecný súd toto tvrdenie odmietol, pričom pripomenul, že článok 107 ods. 1 ZFEÚ nerozlišuje štátne zásahy v závislosti od techniky použitej vnútroštátnym orgánom a z tohto dôvodu nebola skutočnosť, že dve sadzby DLD sa zaviedli súčasne, významná, keďže Komisia dostatočne uviedla dôvody, ktorú ju viedli k záveru, že sadzba vo výške 2 eurá predstavovala výnimku zo sadzby 10 eur.

31.

Ryanair zastáva názor, že súčasné zavedenie vyššej a nižšej sadzby DLD nie je iba „technickou“ otázkou, ako tvrdí Všeobecný súd. Írske orgány by totiž nikdy nezaviedli vyššiu sadzbu bez súčasného stanovenia nižšej sadzby, čoho dôkazom je podľa spoločnosti Ryanair skutočnosť, že uvedené sadzby sa neskôr nahradili jednotnou sadzbou vo výške 3 eurá, namiesto toho, aby sa jednoducho zrušila „výnimka“, ktorou mala byť sadzba 2 eurá. Ryanair tiež uvádza, že frekvencia výskytu zdaniteľných plnení je nanajvýš jedným z prvkov, ktoré sa zohľadňujú pri určovaní „bežnej“ úrovne zdanenia, pričom nie je nutne rozhodujúcim prvkom.

32.

Komisia považuje túto námietku za nedôvodnú, kým írska vláda zastáva názor, že je čiastočne irelevantná a čiastočne neprípustná.

33.

Rovnako ako Komisia, usudzujem, že predmetná námietka je nedôvodná. ( 32 ) Skutočnosť, že – v rámci určitého režimu – sa opatrenie, ktoré niektorým spoločnostiam priznáva výhodu vo forme úplného alebo čiastočného oslobodenia z daňovej povinnosti, ktorá by ich za bežných okolností zaťažovala, prijalo súčasne s opatrením, ktorým sa daná povinnosť ukladá, nie je v zásade relevantná na účely posúdenia selektívneho charakteru predmetnej výhody a nebráni tomu, aby sa prvé opatrenie považovalo za výnimku z opatrenia uvedeného ako druhé. Ako Všeobecný súd správne pripomenul v napadnutom bode rozsudku Ryanair, Súdny dvor už mal v rozsudku z 22. decembra 2008, British Aggregates/Komisia (C‑487/06 P, EU:C:2008:757, bod 89) možnosť pripomenúť, že článok 107 ods. 1 ZFEÚ definuje štátne zásahy na základe ich účinkov, a teda nezávisle od použitých techník. Z tohto dôvodu dospel Súdny dvor v uvedenom rozsudku k záveru, že skutočnosť, že zvýhodnenie prijímateľov nebolo výsledkom priznania výnimky, ale spôsobu, akým sa vymedzil vecný rozsah pôsobnosti predmetného daňového opatrenia, je irelevantná. ( 33 ) V rozsudku z 15. novembra 2011, Komisia/Government of Gibraltar a Spojené kráľovstvo (C‑106/09 P a C‑107/09 P, EU:C:2011:732, bod 92), na ktorý sa Všeobecný súd tiež odvoláva v bode 89 rozsudku Ryanair, Súdny dvor spresnil, že výklad kritéria selektívnosti v tom zmysle, že na to, aby sa daňový systém mohol kvalifikovať ako selektívny, musí byť vytvorený podľa istej legislatívnej techniky, by bol v rozpore s judikatúrou, ktorá v oblasti štátnej pomoci uprednostňuje analýzu účinkov, s tým dôsledkom, že niektoré vnútroštátne daňové predpisy by sa okamžite vymkli kontrole týkajúcej sa štátnej pomoci už len z toho dôvodu, že sú súčasťou inej regulačnej techniky, hoci de iure a/alebo de facto vedú k rovnakým účinkom. Súdny dvor dospel k týmto podrobným záverom v prípadoch, ktoré sa vyznačovali komplexnými daňovými systémami, ktoré namiesto toho, aby stanovili pre všetky podniky všeobecné pravidlá, z ktorých sú ustanovené výnimky v prospech niektorých podnikov, viedli k rovnakému výsledku úpravou a skombinovaním daňových pravidiel tak, že z ich samotného uplatnenia vyplynula rozdielna daňová záťaž pre rozdielne podniky (rozsudok z 15. novembra 2011, Komisia/Government of Gibraltar a Spojené kráľovstvo, C‑106/09 P e C‑107/09 P, EU:C:2011:732, bod 93), alebo obmedzením rozsahu uplatňovania dane tak, aby sa vylúčili určité spoločnosti, ktoré sa nachádzali, pokiaľ išlo o ciele predmetného systému, v porovnateľnej situácii (rozsudok z 22. decembra 2008, British Aggregates/Komisia (C‑487/06 P, EU:C:2008:757, bod 89). Predmetom prejednávanej veci je však relatívne jednoduchý systém, v rámci ktorého dotknutej dani podliehajú, hoci na rôznych úrovniach, všetky podnikateľské subjekty prevádzkujúce hospodárske úkony zohľadňované ako zdaniteľné plnenia.

34.

Navyše, ak sa aj pripustí, v súlade s tvrdením spoločnosti Ryanair, že frekvencia výskytu zdaniteľného plnenia nie je, ako taká, rozhodujúca skutočnosť na účel určenia bežnej úrovne zdanenia v rámci určitého daňového režimu, pri binárnom usporiadaní, aký platí v prípade DLD s diferencovanými sadzbami, kde nepatrné percento zdaňovaných letov (10 % až 15 % podľa údajov, ktoré Komisii zaslali írske úrady, pričom spoločnosť Ryanair ich nespochybnila) podlieha jednotnej nižšej sadzbe, kým zostávajúca časť úkonov sa zdaňuje jednotnou vyššou sadzbou, sa zdá byť zložité nepovažovať prvú uvedenú sadzbu za výnimku zo sadzby, ktorá sa uvádza ako druhá. Jediné tvrdenie, ktorým chcela spoločnosť Ryanair tento záver vyvrátiť – t. j. že uvedené percentuálne podiely jednoducho odrážajú zámer írskych orgánov poskytnúť pomoc spoločnosti Aer Arann a podporiť vnútroštátne lety a prevádzku vnútroštátnych letísk, a to na úkor spoločností, ktoré prevádzkujú medzinárodné lety, ktorých je viac a sú hospodársky významnejšie – podľa môjho názoru skôr potvrdzuje ako vyvracia skutočnosť, že nižšia sadzba má charakter výnimky. Okrem toho Ryanair uvedeným tvrdením podľa všetkého naznačuje, že zásah na podporu spoločnosti Aer Arann sa neobmedzil na daňovú úľavu pre vnútroštátne lety, ale realizoval sa aj prostredníctvom nadmerného a „neobvyklého“ zdanenia spoločností prevádzkujúcich medzinárodné lety. Aj ak sa na tomto mieste uzná, že úroveň zdanenia vzťahujúca sa na takmer všetky medzinárodné lety sa úmyselne stanovila neobvykle vysoko s cieľom podporiť spoločnosť Aer Arann, zdá sa mi, že jediný prístup, ktorý umožňuje v plnom rozsahu posúdiť rozsah tohto zvýhodnenia, je práve stanoviť uvedenú úroveň zdanenia ako referenčný bod na účely uplatnenia ustanovení o štátnej pomoci. Na druhej strane nemožno usudzovať, a naozaj to netvrdí ani Ryanair, že – ak aj pripustíme, že zámerom írskych orgánov bolo diskriminovať alebo akokoľvek oslabiť spoločnosti prevádzkujúce medzinárodné lety, a to s cieľom podporiť spoločnosť, ktorá im konkuruje na vnútroštátnych linkách – reálny prospech, ktoré na týchto linkách získali letecké spoločnosti uvedené ako prvé, treba posudzovať odlišne, keďže ide o jednoduchý „vedľajší účinok“ štátneho zásahu. Bez ohľadu na zámer štátu, ktorý pomoc poskytuje, to, na čo v oblasti pomoci skutočne záleží, sú, ako som už pripomenul, účinky predmetného opatrenia. Z tohto hľadiska je skutočnosť, že spoločnosť Ryanair mala zo sadzby vo výške 2 eurá prospech v pomerne menšom rozsahu než ostatné letecké spoločnosti, ( 34 ) irelevantná, pokiaľ je zrejmé, že toto zvýhodnenie skutočne využila. ( 35 )

35.

Napokon, ako už zdôraznila Komisia, Súdny dvor a Všeobecný súd sa už mali možnosť zaoberať daňovými systémami, v rámci ktorých sa pravidlo stanovujúce daňovú povinnosť a ustanovenie o oslobodení z danej povinnosti zriaďujú súčasne. Okrem prípadov citovaných Komisiou odkazujem napríklad na konania, ktoré viedli k rozsudkom z 8. novembra 2001, Adria‑Wien Pipeline a Wietersdorfer & Peggauer Zementwerke (C‑143/99, EU:C:2001:598) ( 36 ) a z 15. júna 2006, Air Liquide Industries Belgium (C‑393/04 a C‑41/05, EU:C:2006:403). ( 37 )

36.

Na základe uvedených úvah sa domnievam, že štvrtú námietku v rámci jediného dôvodu na podanie vzájomného návrhu v odvolacom konaní spoločnosťou Ryanair treba zamietnuť ako nedôvodnú.

37.

V rámci prvého žalobného dôvodu v konaní pred Všeobecným súdom spoločnosť Ryanair tiež uviedla, že vzhľadom na nezákonnosť DLD s diferencovanými sadzbami je jedinou sadzbou, ktorú bola Komisia oprávnená zohľadniť ako referenčnú hodnotu, sadzba vo výške 3 eurá, zavedená v marci 2011. V bodoch 74 až 76 rozsudku Ryanair Všeobecný súd túto námietku zamietol, pričom konštatoval, že keďže sa táto sadzba reálne neuplatňovala v príslušnom období, zohľadnenom Komisiou, bola daná sadzba nevhodná na to, aby v plnom rozsahu vykreslila účinky predmetného opatrenia, a teda aby predstavovala vhodnú referenčnú sadzbu.

38.

Podľa názoru spoločnosti Ryanair skutočnosť, že sadzba 3 eurá sa v období príslušnom z hľadiska žalovaného rozhodnutia neuplatňovala, nebráni tomu, aby sa táto sadzba zvolila za referenčnú hodnotu, vzhľadom na to, že daňový systém a ciele, ktoré dosahuje, ostali rovnaké. Vzhľadom na to, že vyššia a nižšia sadzba DLD, uplatňované v období príslušnom z hľadiska žalovaného rozhodnutia, sa zaviedli a zrušili súčasne, Ryanair tiež poukazuje na skutočnosť, že v prejednávanej veci nikdy neexistovala vopred daná sadzba, ktorú by bolo možné definovať ako „bežnú“.

39.

Komisia a írska vláda považujú, v podstate z rovnakých dôvodov, túto námietku za irelevantnú a nedôvodnú.

40.

Rovnako ako Komisia a írska vláda, tiež zastávam názor, že tvrdenia žalobkyne vo vzájomnom návrhu nezodpovedajú odôvodneniu uvedenému v bodoch 75 a 76 rozsudku Ryanair a sú preto v prvom rade irelevantné. Ryanair najmä nereaguje na námietku vznesenú Všeobecným súdom, podľa ktorej sadzba, ktorá sa zaviedla následne a ktorej hodnota leží medzi dvoma reálne uplatňovanými sadzbami, neumožňuje v plnej miere zhodnotiť účinky predmetného opatrenia, ani nevysvetľuje dôvod, pre ktorý by mala byť táto sadzba vhodnejšia na vykreslenie uvedených účinkov, než sadzby, ktoré sa skutočne uplatňovali.

41.

V merite veci pripomínam, že podľa ustálenej judikatúry spĺňa podmienku selektívnosti, ktorá je podstatnou náležitosťou pojmu pomoc podľa článku 107 ods. 1 ZFEÚ, vnútroštátne opatrenie, ktoré je v rámci daného právneho režimu spôsobilé zvýhodniť určitých podnikateľov alebo výrobu určitých druhov tovarov oproti iným, ktorí by sa vzhľadom na cieľ sledovaný týmto režimom nachádzali v porovnateľnej skutkovej a právnej situácii. ( 38 ) Aby bolo možné konkrétne posúdiť situáciu dotknutých spoločností, vrátane identifikácie daňových povinností, ktoré ich zaťažujú a prípadných výhod, ktoré požívajú v dôsledku predmetného opatrenia, je potrebné zohľadniť skutkové a právne okolnosti prevažujúce v čase uplatňovania daného opatrenia, ako aj tie, ktoré síce nepôsobili súčasne, môžu mať však na toto posúdenie konkrétny vplyv. ( 39 ) V prejednávaných veciach nie je jasné, ako sa môže skutočnosť, že sadzba DLD sa – následne po zohľadnenom období – zjednotila na výške 3 eurá, konkrétne odraziť na rekonštrukcii daňových povinností a výhod, ktoré spoločnosti podliehajúce DLD s diferencovanými sadzbami v príslušných prípadoch znášali a požívali. Spoločnosť Ryanair však v tejto súvislosti nepredložila nijaké informácie. Naopak uvádza, že vyššiu sadzbu 10 eur nemožno zvoliť ako referenčnú hodnotu, pretože sa zaviedla súčasne s nižšou sadzbou a z tohto dôvodu je nezákonná. Obe tieto tvrdenia sú neopodstatnené. V tomto ohľade sa obmedzím na odkaz na body 33 až 35 vyššie, pokiaľ ide o prvé tvrdenie, a na body 24 až 29 vyššie, pokiaľ ide o tvrdenie uvedené ako druhé.

42.

Na záver podotýkam, že tvrdenia žalobcu by viedli k paradoxnému výsledku, keď by sa ako „bežná“ označila úroveň zdanenia, ktorá sa v príslušnom období nevzťahovala na nijakú z dotknutých spoločností.

43.

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy sa domnievam, že prvú časť jediného dôvodu na podanie vzájomného návrhu v odvolacom konaní spoločnosťou Ryanair treba zamietnuť ako nedôvodnú. Tvrdenia uvedené na podporu tejto námietky sú navyše podľa môjho názoru nedôvodné.

44.

Všeobecný súd konštatoval, že Írsko malo, okrem iných možností na nápravu existujúcej daňovej diskriminácie, aj možnosť zjednotiť sadzby na vyššej úrovni (bod 60 rozsudku Aer Lingus a bod 85 rozsudku Ryanair) a že prípadný nárok leteckých spoločností podliehajúcich vyššej sadzbe na vrátenie nadmerne zaplatených súm nebolo možné priznať automaticky, ale závisel od radu faktorov, akými boli premlčacie lehoty uplatňované podľa vnútroštátneho práva a dodržiavanie základných zásad ako neexistencia bezdôvodného obohatenia (bod 61 rozsudku Aer Lingus a bod 86 rozsudku Ryanair) a v bode 63 Aer Lingus a v bode 88 rozsudku Ryanair následne dospel k záveru, že Komisia si mohla zákonným spôsobom zvoliť sadzbu 10 eur ako referenčnú daňovú sadzbu DLD, pričom nemusela brať do úvahy prípadné žiadosti o vrátenie dane, ktoré by boli iba hypotetické a s neistým výsledkom.

45.

Žalobkyne v rozpore s konštatovaním Všeobecného súdu uvádzajú, že nárok na vrátenie daní zaplatených na základe vnútroštátnych opatrení odporujúcich právu Únie nie je iba hypotetický, ale vyplýva z ustálenej judikatúry Súdneho dvora. Táto daňová refundácia nepatrí podľa názoru žalobkýň do diskrečnej právomoci dotknutého členského štátu. V prejednávanej veci preto Írsko nemohlo podľa žalobkýň napraviť daňovú diskrimináciu, ktorú konštatovala Komisia, tým, že by retroaktívne uložilo vyššiu sadzbu spoločnostiam podliehajúcim nižšej sadzbe predmetnej dane. Spoločnosť Aer Lingus zastáva názor, že Všeobecný súd si mýli otázku zásahu, ktorý dotknutý členský štát musí vykonať, aby uvedenú diskrimináciu odstránil, s problematikou opatrení, ktoré sú potrebné na nápravu nezákonného konania, ku ktorému došlo v období uplatňovania diskriminačných daňových sadzieb. Ak by sa aj pripustilo, že nezákonnosť DLD spočíva v diferenciácii daňových sadzieb, zásadná povinnosť írskych orgánov vrátiť neoprávnene vybratú daň by v každom prípade bránila prijať vyššiu sadzbu vo výške 10 eur – z ktorej sa počíta suma na refundáciu – za „bežnú“ sadzbu a považovať spoločnosti, ktoré platili nižšiu sadzbu 2 eurá, za príjemcov selektívnej výhody. V tejto súvislosti by bol výsledok refundácií úplne irelevantný.

46.

Komisia a írska vláda poukazujú na nedôvodnosť predmetných námietok, pričom uvádzajú v podstate rovnaké tvrdenia.

47.

Rovnako ako Komisia a írska vláda zastávam názor, že tvrdenie spoločnosti Aer Lingus, podľa ktorej si Všeobecný súd mýli opatrenia, ktoré členský štát môže prijať na ukončenie daňovej diskriminácie, s opatreniami, ktoré sú nevyhnutné na odstránenie účinkov diskriminácie, treba odmietnuť, keďže vychádza z nesprávneho výkladu rozsudku Aer Lingus. V bode 60 tohto rozsudku (a tiež v bode 87 rozsudku Ryanair, s rovnakým obsahom) sa Všeobecný súd obmedzuje na konštatovanie, že vzhľadom na to, že dotknutý členský štát môže „ukončiť“ uvedenú diskrimináciu tak, že úroveň zdanenia zjednotí prostredníctvom vyššej sadzby, túto sadzbu nemožno považovať samu osebe za nezákonnú, pričom iba spoločné uplatňovanie rôznych úrovní zdanenia môže viesť k obmedzeniu slobodného poskytovania služieb. Tieto závery sú súčasťou diskusie – začatej v dvoch predchádzajúcich bodoch –, ktorá predchádza otázke týkajúcej sa existencie povinnosti Írska vrátiť rozdiel medzi dvoma sadzbami DLD, t. j. problematike, ku ktorej Všeobecný súd zámerne nevyjadruje konečné stanovisko.

48.

Vzhľadom na uvedené sú argumenty žalobkýň vo všeobecnosti charakteristické, ako podotýkajú Komisia aj írska vláda, nadmerným formalizmom, ktorý je v zásade ťažko zlučiteľný s právom v oblasti štátnej pomoci, kde naopak prevláda substancialistický prístup, založený na rozbore účinkov štátnych zásahov. V súlade s týmto prístupom sa analýza zameraná na zistenie, či a za akých podmienok je daň „bežne“ splatná, a to na účel preskúmania, či určité štátne opatrenie, ktoré pre vybrané spoločnosti vylučuje alebo zmierňuje príslušnú daňovú záťaž, priznáva daným podnikom selektívnu výhodu v zmysle článku 107 ZFEÚ, vykonáva s ohľadom na povahu a štruktúru príslušného daňového systému, ako aj na skutkový (napríklad vzťah medzi zdaňovanými a oslobodenými úkonmi) a právny (napríklad právne postavenie zdaňovaných spoločností) stav, ktorý môže mať na predmetnú analýzu priamy a konkrétny vplyv. ( 40 ) Refundácia rozdielu medzi vyššou a nižšou sadbou DLD, ku ktorej by mali byť v zásade zaviazané írske orgány, ak by sa konštatovalo obmedzenie ustanovení o voľnom poskytovaní služieb, nie sú v prejednávaných veciach neoddeliteľnou súčasťou príslušného daňového systému a nemožno ju považovať za normatívny prvok tohto systému, na základe ktorého by sa mala určiť bežná úroveň zdanenia.

49.

Upozorňujem tiež na skutočnosť, že tvrdenia spoločnosti Aer Lingus by viedli k výsledku, ktorý by fakticky bránil uplatňovaniu predpisov v oblasti pomoci a daňových úľav, ktoré by podliehali rozsahu pôsobnosti zákazu uvedeného v článku 107 ods. 1 ZFEÚ, ak by súčasne obsahovali obmedzenia jednej zo základných slobôd, čím by vznikla zásadná povinnosť dotknutého štátu rozšíriť rovnaké daňové zaobchádzanie aj na diskriminované podniky. Takýto výsledok nie je zjavne žiaduci. Ustanovenia v oblasti pomoci a ustanovenia týkajúce sa základných slobôd musia byť uplatniteľné kumulatívne na rovnaký prípad, ( 41 ) hoci, ako bude viac zrejmé neskôr, na účel zachovania súdržnosti medzi oboma regulačnými oblasťami a zabránenia tomu, aby sa prijali navzájom nezlučiteľné opatrenia, je nutná koordinácia.

50.

Na základe predchádzajúcich úvah sa domnievam, že námietky, ktoré sú predmetom druhej, tretej a štvrtej časti jediného dôvodu na podanie vzájomného návrhu v odvolacom konaní spoločnosťou Aer Lingus a tretej časti jediného dôvodu na podanie vzájomného návrhu v odvolacom konaní spoločnosťou Ryanair, treba zamietnuť ako nedôvodné.

51.

Keďže s ohľadom na predchádzajúcu analýzu zastávam názor, že nijakej z námietok vznesených v rámci vzájomných návrhov sa nedá vyhovieť, navrhujem Súdnemu dvoru, aby vzájomné návrhy v plnom rozsahu zamietol.

52.

Na podporu každého zo svojich dvoch odvolaní Komisia uvádza na základe rovnakých tvrdení jediný odvolací dôvod, týkajúci sa porušenia článku 108 ods. 3 ZFEÚ a článku 14 nariadenia č. 659/99. Tento odvolací dôvod smeruje proti bodom 88 až 127 citovaného rozsudku Aer Lingus a bodom 119 až 152 rozsudku Ryanair.

53.

Úvahu Všeobecného súdu v časti odôvodnenia napadnutých rozsudkov, ktorú kritizovala Komisia a ktorá je v prípade oboch rozhodnutí v podstate identická, možno stručne zhrnúť nasledujúcim spôsobom.

54.

Všeobecný súd predovšetkým poukazuje na to, že DLD je spotrebná daň, ktorá sa ako taká prenáša na cestujúcich, a to aj na základe povinnosti uloženej leteckým spoločnostiam podľa článku 23 nariadenia č. 1008/2008 ( 42 ) uviesť sumu poplatkov oddelene v cene každej letenky. Všeobecný súd ďalej konštatuje, že výhodu vyplývajúcu z uplatňovania nižšej sadzby, ktorá tvorí rozdiel vo výške osem eur medzi bežnou sadzbou a zníženou sadzbou, možno preniesť úplne alebo čiastočne na zákazníkov leteckých spoločností, rovnako ako poplatok. Všeobecný súd ďalej uvádza, že v tomto prípade si letecké spoločnosti túto výhodu nezachovávajú alebo si ju zachovávajú len čiastočne. Za týchto okolností nebola Komisia oprávnená predpokladať, že výhoda vyplývajúca z uplatňovania nižšej sadzby, ktorá sa leteckým spoločnostiam skutočne poskytla a tieto spoločnosti si ju zachovali, bude v každom prípade zodpovedať sume osem eur na cestujúceho. Podľa názoru Všeobecného súdu výhoda skutočne získaná leteckými spoločnosťami v prípade prenesenia nemusí spočívať v rozdiele medzi oboma sadzbami, ale v schopnosti ponúknuť atraktívnejšie ceny pre svojich zákazníkov, a tým si zvýšiť obrat. Komisia mala preto určiť, do akej miery letecké spoločnosti, podliehajúce sadzbe 2 eurá, skutočne preniesli na svojich cestujúcich hospodársky prospech vyplývajúci z uplatňovania zníženej sadzby DLD s cieľom presne vyčísliť výhodu, ktorú skutočne využili, alebo túto úlohu preniesť na vnútroštátne orgány. Okrem toho, za predpokladu, že táto výhoda zodpovedala vo všetkých prípadoch rozdielu medzi vyššou a nižšou sadzbou DLD, Komisia podľa Všeobecného súdu dostatočne nezohľadnila situáciu týkajúcu sa hospodárskej súťaže na dotknutom trhu a skutočnosť, že všetky letecké spoločnosti, ktoré realizovali lety na vzdialenosť kratšiu ako 300 km od letiska v Dubline, podliehali DLD v rovnakej výške 2 eurá. Napokon Všeobecný súd uvádza, že Komisia v žalovanom rozhodnutí nedostatočne obhájila dôvody, pre ktoré by bolo nutné vrátenie sumy rovnajúcej sa rozdielu medzi bežnou sadzbou a zníženou sadzbou s cieľom obnoviť situáciu pred poskytnutím pomoci. Všeobecný súd dospel k záveru, že vyčíslením sumy, ktorá sa má vrátiť, vyplývajúcim z rozdielu medzi zníženou sadzbou a bežnou sadzbou DLD, sa Komisia dopustila nesprávneho posúdenia a nesprávneho právneho posúdenia.

55.

Komisia podporovaná Írskom v zásade tvrdí, že tým, že Všeobecný súd žalovanému rozhodnutiu vytýka, že nezohľadňuje mieru prenesenia výhody vyplývajúcej z uplatňovania zníženej sadzby DLD leteckými spoločnosťami, ktoré sú príjemcami, na cestujúcich, zaviedol nové ekonomické kritérium na určenie sumy fiškálnej pomoci, ktorá sa má vrátiť a ktorá pozostáva z uplatňovania zníženej sadzby v porovnaní s bežnou sadzbou.

56.

Spoločnosť Aer Lingus uvádza, že v prejednávanej veci ide o nepriamu pomoc, ktorú Komisia v žalovanom rozhodnutí považovala za priamu pomoc. Táto spoločnosť tvrdí, že ak Komisia sama vyčísľuje výšku pomoci, ktorá sa má vrátiť, musí tak urobiť čo najpresnejšie a bez spoliehania sa na zjednodušujúce predpoklady. Spoločnosť Aer Lingus tiež konštatuje, že jej nebolo umožnené, aby od cestujúcich v prípade letov podliehajúcich zníženej sadzbe prijímala sumu vyššiu ako je táto sadzba a že ak by mala povinnosť vrátiť osem eur za letenku, v súlade s požiadavkou Komisie, táto suma by sa nemohla spätne vymáhať od cestujúcich, ktorí si kúpili letenku za zníženú sadzbu. Na rozdiel od toho, čo tvrdí Komisia, táto spoločnosť prakticky ani teoreticky nikdy predmetnú sumu podľa svojich tvrdení nezískala. Podľa spoločnosti Aer Lingus nie je správne, ak Komisia tvrdí, že úvahy Všeobecného súdu viedli k tomu, že od spoločností, ktoré sú príjemcami, nemožno požadovať refundáciu. Toto tvrdenie spočíva na nesprávnom výklade rozsudku Aer Lingus. Spoločnosť Aer Lingus napokon odmieta rozpor s existujúcou judikatúrou, na ktorý poukazuje Komisia.

57.

Spoločnosť Ryanair predovšetkým uvádza, že jediný odvolací dôvod Komisie je irelevantný. Komisia sa totiž vyjadrila iba k prvému z troch rôznych tvrdení, ktoré Všeobecný súd použil na odôvodnenie zrušenia článku 4 žalovaného rozhodnutia, t. j. nezohľadnil prenesenie DLD na cestujúcich, nezohľadnil situáciu na trhu a neodôvodnil potrebu vymáhať rozdiel medzi vyššou a nižšou sadzbou DLD s cieľom obnoviť predchádzajúce status quo ante. Subsidiárne spoločnosť Ryanair tvrdí, že odvolací dôvod Komisie je neopodstatnený. Všeobecný súd v skutočnosti iba uplatnil zásadu, podľa ktorej je potrebné vypočítať skutočnú hodnotu výhody získanej prostredníctvom pomoci. Okrem toho by Komisia sťažila presné vyčíslenie sumy, ak by sa malo zachovať riešenie, ktoré presadzuje Všeobecný súd. Spoločnosť Ryanair tiež uvádza, že by bolo nekoherentné, ak by sa nezohľadnilo prenesenie výhody poskytnutej príjemcom pomoci na zákazníkov, ak prenesenie prirážky vyplývajúcej z porušenia protimonopolného práva na zákazníkov konkurenčnej spoločnosti, ktorá sa považuje za poškodenú, umožňuje subjektu zodpovednému za porušenie vyhnúť sa nároku na náhradu škody. ( 43 )

58.

Predovšetkým treba odmietnuť hlavné tvrdenie spoločnosti Ryanair, podľa ktorého je jediný odvolací dôvod Komisie irelevantný. Jednak totiž tri argumentačné línie, ktoré uvádza spoločnosť Ryanair, nepredstavujú v štruktúre argumentácie Všeobecného súdu samostatné dôvody na zrušenie žalovaného rozhodnutia, jednak Komisia v rámci svojho odvolacieho dôvodu preskúmala rôzne aspekty odôvodnenia rozsudku Ryanair, ktoré viedli Všeobecný súd k zrušeniu žalovaného rozhodnutia.

59.

Pokiaľ ide o vec samú, treba hneď na začiatku pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry si povinnosť dotknutého členského štátu vymáhať pomoc, ktorú Komisia považuje za nezlučiteľnú so spoločným trhom, kladie za cieľ nastolenie pôvodného stavu pred poskytnutím pomoci. ( 44 ) Nastolenie stavu quo ante sa dosiahne „vrátením pomoci“, čiže náhradou toho, čo členský štát danému podniku poskytol spolu s prípadným úrokom. ( 45 ) V dôsledku tohto vrátenia stráca príjemca výhodu, ktorú mal voči svojim konkurentom na trhu. ( 46 )

60.

Vyčíslenie sumy, ktorá sa má vrátiť, sa riadi rôznymi režimami v závislosti od formy, v ktorej sa pomoc vyplatila. Napríklad, ak členský štát poskytne príjemcom určitú peňažnú sumu alebo im poskytne tovar alebo služby bezodplatne alebo za zvýhodnené ceny, títo príjemcovia budú v zásade povinní vrátiť sumu zodpovedajúcu vyplatenej nominálnej hodnote alebo protihodnote (alebo rozdielu v trhovej cene) za tovar alebo služby, ktoré im boli poskytnuté, ( 47 ) zvýšenú o príslušný úrok.

61.

V prípade, že pomoc má formu daňového zvýhodnenia, nastolenie stavu quo ante bude mať obvykle za následok vymáhanie sumy zodpovedajúcej dani alebo splatnému poplatku na základe daňovej legislatívy uplatniteľnej v prípade neposkytnutia neoprávnenej pomoci, zvýšenej o príslušný úrok. ( 48 ) Základnou myšlienkou je, že prednostný daňový režim, hoci sa odlišuje od dotácie v pravom zmysle slova, má obdobný skresľujúci účinok na hospodársku súťaž, ktorý v zásade zodpovedá poskytnutiu peňažnej sumy zodpovedajúcej menšiemu daňovému zaťaženiu. Predmetná výhoda môže vyplývať z opatrení v oblasti priameho zdanenia podnikov – napríklad vo forme zníženia daňového základu, celkového alebo čiastočného zníženia výšky dane či odkladu, zrušenia alebo osobitného časového rozvrhu splácania daňového dlhu – alebo z opatrení v oblasti nepriamych daní, ako je oslobodenie od spotrebnej dane alebo od iných poplatkov alebo zníženie spotrebných daní alebo iných poplatkov, to však za predpokladu, že tomuto oslobodeniu alebo zníženiu dane bude zodpovedať úľava na poplatkoch, ktoré by za normálnych okolností musel príjemca zaplatiť. ( 49 )

62.

Na účel stanovenia sumy, ktorá sa má vrátiť, Komisia v zásade nie je povinná skúmať spôsob konkrétneho použitia výhody, vyplývajúcej z poskytnutej pomoci, príjemcom. Účelom vrátenie pomoci nie je zrušenie výhody, ktorú spoločnosť reálne získala v dôsledku poskytnutia pomoci, ale odstránenie konkurenčnej výhody, ktorú táto spoločnosť pôvodne v dôsledku tohto poskytnutia získala. To znamená, na jednej strane, že vrátenie sa bude spravidla obmedzovať na priamu výhodu vyplývajúcu z poskytnutia pomoci a nebude sa môcť vzťahovať aj na prípadné nepriame výhody, hoci by boli dôsledkom poskytnutia pomoci. ( 50 ) Ak teda príjemca v dôsledku využitia pomoci (napríklad znížením ceny alebo investovaním do reklamy) zvýšil svoj podiel na trhu, alebo vďaka pomoci získal verejnú zákazku alebo sa vyhol platobnej neschopnosti, bude musieť vrátiť sumu zodpovedajúcu len výhode, ktorá vyplývala z poskytnutia pomoci. Na druhej strane, príjemca bude povinný vrátiť celú sumu aj vtedy, ak v dôsledku zlého využitia pomoci alebo z dôvodu osobitostí trhu, na ktorom pôsobí, jeho postavenia na tomto trhu, jeho finančnej situácie alebo business modelov nevyužil konkurenčnú výhodu vyplývajúcu z poskytnutia pomoci v plnom rozsahu. Inak povedané, rozhodnutia, ktoré vykoná daný podnik po poskytnutí pomoci alebo udalosti nasledujúce po poskytnutí pomoci nemajú v zásade vplyv na určenie rozsahu ( 51 ) povinnosti podniku vrátiť pomoc. ( 52 ) Pomoc sa vracia bez ohľadu na negatívne dopady – aj vtedy, keď prevažujú nad výhodami vyplývajúcimi z poskytnutia pomoci –, ktoré môže mať jej vrátenie na hospodársku a finančnú situáciu príjemcu. V tejto súvislosti Súdny dvor uviedol, že vzhľadom na funkciu povinnosti vrátiť pomoc Komisia, vo všeobecnosti s s výnimkou mimoriadnych okolností, nezneužíva svoju diskrečnú právomoc, ak žiada dotknutý členský štát, aby vymáhal sumy poskytnuté v rámci neoprávnenej pomoci, ( 53 ) a to aj v prípade, ak toto vymáhanie predstavuje pre príjemcu záťaž, ktorá môže spôsobiť jeho pravdepodobný odchod z trhu. ( 54 )

63.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že „nastolenie stavu pred poskytnutím pomoci“ – čo, ako sa uviedlo, predstavuje hlavný cieľ vymáhania pomoci – neznamená opätovné vytvorenie podmienok hospodárskej súťaže existujúcich v čase poskytnutia pomoci. Niektoré účinky poskytnutia pomoci sú však nezvratné a bolo by ilúziou predpokladať, že vrátenie súm zodpovedajúcich výhode poskytnutej príjemcom alebo príjemcami postačuje na to, aby sa pre hospodárske subjekty na trhu zabezpečili rovnaké podmienky hospodárskej súťaže, v akých sa nachádzali pred poskytnutím pomoci. ( 55 ) Je teda možné, že príjemca alebo príjemcovia budú aj po vrátení pomoci ďalej užívať pozitívne účinky podpory z verejných zdrojov na ich konkurenčné postavenie. Rovnako je však možné, že aj napriek poskytnutej výhode bude ich konkurenčné postavenie po vrátení pomoci slabšie v porovnaní s obdobím pred poskytnutím pomoci.

64.

Napokon, judikatúra uznala možnosť, aby vnútroštátne orgány, ktoré sú príslušné na vymáhanie pomoci, zohľadnili do určitej miery okolnosti, ktoré by mohli obmedziť výhodu, ktorú príjemca získal v dôsledku poskytnutia pomoci a mohli by mať preto vplyv na vyčíslenie sumy, ktorá sa má vrátiť. Napríklad, ak poskytnutie pomoci malo za následok dodatočné daňové zaťaženie daného podniku, suma zaplatená navyše sa odčíta od sumy, ktorá sa má vrátiť. Rovnako je potrebné zohľadniť daňové úľavy, na ktoré by mal podnik v každom prípade nárok na základe vnútroštátnych právnych predpisov v súlade s právom Únie, platných v čase poskytnutia pomoci. ( 56 ) Bez toho, aby bolo dotknuté právo podnikov brániť sa v rámci vnútroštátneho konania o vrátení pomoci – najmä vtedy, ak boli na vnútroštátne orgány prenesené úkony týkajúce sa identifikácie príjemcov a vyčíslenia pomoci –, možnosť žiadať o zníženie výhody poskytnutej v rámci pomoci alebo o jej kompenzáciu s poukázaním na okolnosti spojené s organizačným a strategickým modelom, na základe ktorého príjemca pôsobí na trhu alebo s príslušným konkurenčnom prostredí, sa zdá byť veľmi obmedzená.

65.

Na záver treba pripomenúť, že cieľom vrátenia pomoci je, okrem funkcie odstránenia konkurenčnej výhody, ktorú získal príjemca alebo príjemcovia pomoci, aj odradenie podnikov, ktoré znášajú dôkazné bremeno, pokiaľ ide o preukázanie, že pomoc bola poskytnutá v súlade s postupom podľa Zmluvy. ( 57 ) Ako správne uviedla Komisia na pojednávaní, povinnosť členského štátu, ktorý poskytuje pomoc, zabezpečiť vymáhanie protiprávnej pomoci predstavuje prostriedok riešenia nežiaducej situácie, ktorá spočíva v porušení povinnosti „standstill“, stanovenej v článku 108 ods. 2 ZFEÚ. Hoci táto povinnosť nemá sankčný charakter, jej cieľom je odradiť podniky od účasti na tomto porušení alebo ich naviesť, aby sa zabezpečili proti riziku, že budú musieť vrátiť prijaté plnenie, ak nemajú konkrétnu možnosť vyhnúť sa poskytnutiu pomoci, ako sa často stáva v prípade, keď sa táto pomoc poskytuje v rámci daňového režimu.

66.

Zo všetkých vyššie uvedených zásad vyplýva, že predmetom vymáhania pomoci, pozostávajúcej z uplatnenia nižšej sadzby dane, ako je bežná sadzba, bude v zásade rozdiel medzi bežnou sadzbou a sadzbou uplatnenou v konkrétnych prípadoch. Týmto spôsobom, ako správne uvádza Komisia, bude príjemca nakoniec znášať daňové zaťaženie, od ktorého bol neoprávnene oslobodený. V týchto prípadoch preto vyčíslenie pomoci predpokladá iba stanovenie výšky neuplatňovanej pohľadávky štátu a nevyžaduje zložité posudzovanie z ekonomického hľadiska a, v zásade, ani analýzu konkurenčných podmienok na dotknutom trhu alebo správania dotknutých účastníkov tohto trhu.

67.

Tým, že Komisia uložila Írsku povinnosť vymáhať rozdiel medzi vyššou a nižšou sadzbou DLD pre každú vydanú letenku, konala v žalovanom rozhodnutí v súlade so zásadami uvedenými vyššie.

68.

Je preto potrebné preskúmať, či zrušenie príkazu na vymáhanie pomoci, o ktorom rozhodol Všeobecný súd v napadnutých rozsudkoch, je odôvodnené na základe konkrétnych okolností týkajúcich sa týchto konaní.

69.

Predtým, než pristúpim k tomuto preskúmaniu, je však podľa môjho názoru potrebné odmietnuť tvrdenie Komisie, podľa ktorého v dôsledku úvahy Všeobecného súdu, ktorá viedla k zrušeniu tohto príkazu, nemožno od leteckých spoločností podliehajúcich zníženej sadzbe DLD požadovať nijaké vrátenie pomoci. Na rozdiel od toho, čo podľa všetkého tvrdí Komisia, pripustenie možnosti, aby sa príjemcovia pomoci dovolali prípadného úplného alebo čiastočného prenesenia poskytnutej výhody na zákazníkov, neznamená úplné oslobodenie týchto príjemcov od povinností týkajúcich sa vrátenia pomoci, ale vedie k prijatiu osobitného spôsobu výpočtu sumy, ktorá sa má vrátiť. Všeobecný súd v napadnutých rozsudkoch jasne uviedol, že v prípade úplného alebo čiastočného prenesenia výhody, vyplývajúcej zo zníženia sadzby DLD, na cestujúcich, nemožno túto výhod v nijakom prípade viac považovať za rovnajúcu sa rozdielu medzi dvoma sadzbami DLD, ale zodpovedá nárastu obratu vyplývajúceho z ponuky atraktívnejších cien na trhu. Táto výhoda sa pravdepodobne určí pomocou výpočtovej metódy obdobnej metóde, ktorú Komisia používa v prípade nepriamej pomoci, ( 58 ) čiže prostredníctvom preskúmania vplyvu zníženia ceny leteckej prepravy na dopyt, s cieľom určiť počet dodatočných leteniek predaných v dôsledku tohto zníženia ceny. Úloha kvantifikovať sumu, ktorá sa má vrátiť, je v dôsledku použitia tejto metódy nepochybne zložitejšia, nie však nesplniteľná, a v zásade nevylučuje, ako tvrdí Komisia, akýkoľvek nárok na vrátenie pomoci voči leteckým spoločnostiam, ktoré sú jej príjemcami.

70.

Vzhľadom na uvedené pripomínam, že úvaha, ktorá viedla Všeobecný súd k tomu, že vytýkal Komisii výpočet sumy, ktorá sa má vrátiť, vyplýva, ako je zrejmé, z predpokladu, že DLD je spotrebná daň, t. j. nepriama daň, ktorá sa z formálneho i hospodárskeho hľadiska prenáša na cestujúcich. Formálne prenesenie DLD vyplýva podľa názoru Všeobecného súdu najmä z povinnosti leteckých spoločností podľa článku 23 nariadenia č. 1008/2008, aby jej hodnotu uvádzali v cene každej predanej letenky, pričom túto povinnosť považuje Všeobecný súd „medzi účastníkmi konania za nespornú“.

71.

Komisia tieto závery spochybňuje, pričom uvádza jednak skutočnosť, že Všeobecný súd nesprávne predpokladal, že Komisia sa priklonila k výkladu článku 23 nariadenia č. 1008/2008, uvedenému v napadnutých rozsudkoch, jednak fakt, že charakter spotrebnej dane DLD nie je významný na účely posúdenia výhody, ktorú letecké spoločnosti získali vďaka uplatneniu zníženej sadzby.

72.

Pokiaľ ide o prvé tvrdenie, Komisia uvádza, že pred Všeobecným súdom zastávala nemenný názor, že článok 23 nariadenia č. 1008/2008 neukladá leteckým spoločnostiam, aby uvádzali sumu poplatku v cene letenky oddelene a v každom prípade, ale iba vtedy, ak sa rozhodnú zahrnúť ho do tejto ceny. V tejto súvislosti sa obmedzím len na konštatovanie, že znenie tohto ustanovenia, ako aj jeho účel a zmysel, ktoré sú zrejmé najmä z odôvodnenia 16 ( 59 ) tohto nariadenia, podľa všetkého svedčia v prospech výkladu Komisie, t. j. že povinnosť uvádzať oddelene sumu uplatniteľných poplatkov v celkovej cene letenky existuje len v prípade a v rozsahu stanovenom spoločnosťou, ak sa spoločnosť rozhodne preniesť náklady súvisiace s týmito poplatkami na cestujúcich. Bez toho, aby bolo v rámci prejednávanej veci nutné zaujať konečné stanovisko k výkladu článku 23 nariadenia č. 1008/2008, je však potrebné poznamenať, že aj keď by sa malo predpokladať, že na základe tohto ustanovenia sú letecké spoločnosti povinné vždy uvádzať plnú sumu DLD v cene letenky, neznamená to, že by nemali možnosť – prostredníctvom zníženia ceny letenky bez poplatkov a teda zníženia svojho ziskového rozpätia na jednu transakciu – vziať na seba náklady súvisiace s DLD alebo ich časť. ( 60 ) Inak povedané, zo skutočnosti, že DLD bola formálne určená na prenesenie na cestujúcich, nevyplýva, že dotknuté spoločnosti nemali manévrovací priestor, pokiaľ ide o hospodárske dopady tohto poplatku.

73.

Pokiaľ ide o druhé tvrdenie Komisie uvedené v bode 71 vyššie, súhlasím s tvrdením tejto inštitúcie týkajúcim sa skutočnosti, že prílišný význam, ktorý Všeobecný súd v rámci svojej argumentácie prisúdil okolnosti, že DLD je spotrebná daň, treba prehodnotiť.

74.

Po prvé, aj keď sú tieto dane určené na prenesenie na spotrebiteľov, zaťažujú, hoci len formálne, rozpočet podniku, ktorý je zdaniteľnou osobou. Vyberajú sa z dôvodu a v rámci činnosti spoločnosti, ( 61 ) v prípade DLD pri poskytnutí dopravnej služby. Prípadné zníženie týchto daní predstavuje pre príjemcu, z ktorého pohľadu ide o zníženie jeho daňových nákladov, priamu výhodu v zmysle právnych predpisov o štátnej pomoci, ktorú nemožno porovnávať, v rozpore s tvrdením spoločnosti Aer Lingus, s nepriamou výhodou, ktorú podnik získava v prípade dotácií poskytovaných spotrebiteľom na nákup ním produkovaného tovaru. ( 62 )

75.

Po druhé formálnemu presunu spotrebnej dane nemusí zodpovedať jej ekonomický presun, pretože náklady zodpovedajúce dani môže úplne alebo čiastočne znášať podnik, ktorý poskytuje tovar alebo službu, prostredníctvom úpravy ceny. ( 63 ) Rovnako zníženie dane môže úplne alebo čiastočne znamenať vyššie príjmy podniku, ak celková cena ponúkaného výrobku alebo služby zostáva bez zmeny alebo jej zníženie je menšie než zníženie dane. V tomto zmysle sa postavenie leteckých spoločností, ktoré podliehajú DLD, líši od postavenia gréckych kasín, pokiaľ ide o systém rozdielnych poplatkov zo vstupného, ktorý preskúmaval Všeobecný súd vo veci, ktorá viedla k rozsudku z 11. septembra 2014, Grécko/Komisia (T‑425/11, EU:T:2014:768), ku ktorému sa účastníci konania vyjadrovali na pojednávaní. V rámci tohto systému stanovil cenu vstupeniek do kasína štát, rovnako ako aj percento z ceny, ktoré bolo každé kasíno oprávnené zrážať ako poplatok za vystavenie vstupenky. Keďže kasína nemohli ovplyvniť ani ceny vstupeniek, ( 64 ) ani akékoľvek s nimi súvisiace poplatky, konali, na rozdiel od leteckých spoločností podliehajúcich DLD, iba ako sprostredkovatelia poverení výberom dane. ( 65 )

76.

Po tretie mechanizmus presunu sa neobmedzuje len na spotrebné dane, na výrobu alebo spotrebu, ( 66 ) ale všeobecne akákoľvek nepriama daň – napríklad poplatok zaplatený štátnej pokladnici za poskytnutie určitej služby –, ktorá sa stane súčasťou výrobných nákladov, má vplyv na konečnú cenu výrobku alebo služby. Istá forma prenesenia daňového zaťaženia je okrem toho možná aj pokiaľ ide o priame dane. Napríklad zvýšenie daní z príjmov podniku, najmä ak sa týka osobitnej dane, môže podnietiť výrobcu, aby pomocou zvyšovania cien premietol vyššiu daň do vyrobeného tovaru, alebo aby znížil investície do odvetvia ovplyvneného zvýšením dane, čo vedie k zníženiu ponuky a zvýšeniu cien. Navyše daň môže výrobca preniesť nielen smerom dopredu, na spotrebiteľov, ale aj spätne, na dodávateľov, a priečne (tzv. nepriame prenesenie), napríklad zvýšením cien iných výrobkov, ako sú výrobky ovplyvnené daňou. Inak povedané, existujú rôzne mechanizmy, ktoré umožňujú podniku, ktorý podlieha dani, a to aj nepriamej dani, aby náklady súvisiace s touto daňou celkom alebo čiastočne preniesol na iné subjekty. V prípade, ak sú tieto mechanizmy zavedené, nemožno vylúčiť, že aj prípadnú výhodu vyplývajúcu zo zníženia daňového zaťaženia môže skutočný platiteľ dane v závislosti od vlastností daného trhu preniesť na iné subjekty.

77.

Vzhľadom na vyššie uvedené sa domnievam, že ani konkrétne okolnosti prejednávaných vecí, najmä charakter predmetnej dane, ani prípadná povinnosť leteckých spoločností prispôsobiť sa požiadavkám podľa článku 23 nariadenia č. 1008/2008 týkajúceho sa sadzieb, samy osebe neospravedlňujú odchýlku od uplatňovania bežne používaných kritérií na vyčíslenie pomoci, poskytnutej vo forme uplatnenia zníženej sadzby dane.

78.

Všeobecný súd opiera svoj záver, podľa ktorého Komisia mala vziať do úvahy možný dopad výhody vyplývajúcej zo zníženej sadzby DLD na cestujúcich, aj o niektoré súdne rozhodnutia, najmä o rozsudky z 29. marca 2007, Scott/Komisia (T‑366/00, EU:T:2007:99) a z 22. januára 2013, Salzgitter/Komisia (T‑308/00, EU:T:2013:30), ktoré sa sústreďujú na povinnosť Komisie obmedziť príkaz na vymáhanie na finančné zvýhodnenia vyplývajúce z poskytnutia pomoci.

79.

Význam týchto súdnych rozhodnutí pre predmetné rozsudky sa však javí ako pochybný. Veci, v ktorých sa vyhlásili uvedené rozsudky, sa totiž týkajú situácií, v ktorých vyčíslenie výhody spojenej s pomocou (bezplatný finančný preddavok po odklade daňovej povinnosti vo veci Salzgitter/Komisia a financovanie vyplývajúce z predaja pozemkov za zvýhodnenú cenu vo veci Scott/Komisia) vyžadovalo zložité hospodárske posudzovanie, ktorého správnosť príjemcovia namietali. V prejednávanej veci sa však Komisii v konaní pred Všeobecným súdom vytýkalo, že nezohľadnila okolnosti nasledujúce po poskytnutí pomoci (možné prenesenie výhody na cestujúcich), ktoré by mohli zmeniť charakter a podstatu výhody, ktorú pôvodne získali spoločnosti, ktoré sú príjemcami, v podobe zníženej sadzby dane a ktorú správne vyčíslila Komisia. ( 67 ) Inak povedané, v rámci napadnutých rozsudkov má veľký význam legitimizácia ochranného použitia passing‑on pomoci príjemcom s cieľom znížiť výšku súm, ktoré sa majú vrátiť, a nie – alebo aspoň nie priamo – chyba pri výpočte intenzity pomoci, ako vo veciach, v ktorých boli vydané rozsudky citované Všeobecným súdom.

80.

Ako sa už konštatovalo, presné určenie výhod vyplývajúcich z poskytnutia pomoci v zásade nevyžaduje skúmanie spôsobu, akým sa táto pomoc konkrétne využila po jej poskytnutí. Rozsah, v akom boli tieto výhody prenesené príjemcami na iné subjekty po poskytnutí pomoci, by preto nemusel byť relevantný na účel stanovenia výšky dane, ktorá sa vracia. Jasné náznaky v tomto zmysle možno nájsť v rozsudku z 20. marca 1997, Alcan Deutschland (C‑24/95, EU:C:1997:163), v ktorom sa Súdny dvor vyslovil proti možnosti namietať voči príkazu na vymáhanie pomoci prostredníctvom vnútroštátnych právnych predpisov členského štátu, podľa ktorých bolo vymáhanie vylúčené v prípade, ak by príjemca, ktorý konal v dobrej viere, mohol preukázať, že následné obohatenie, ktoré je následkom poskytnutia pomoci, zaniklo. ( 68 ) Generálny advokát Jacobs vo svojich návrhoch, ktoré predniesol vo veci, v ktorej bol vyhlásený tento rozsudok, sa výslovne vyjadril proti ochrannému využívaniu passing‑on v odvetví štátnej pomoci, ( 69 ) ktoré však Súdny dvor pripustil v odvetví pomoci EÚ, a to rozsudkom z 21. septembra 1983, Deutsche Milchkontor GmbH a i. (205/82 až 215/82, EU:C:1983:233).

81.

Vymáhanie sumy, ktorá sa rovná poskytnutej pomoci (v týchto prípadoch sumy neuplatňovanej daňovej pohľadávky) spolu s prípadným úrokom, sa považuje, ako sa už uviedlo vyššie, v zásade za vhodný spôsob odstránenia konkurenčnej výhody získanej príjemcom a nastolenia pôvodného stavu. Akékoľvek iné pravidlo – ktoré by umožnilo napríklad príjemcovi pomoci, aby napadol príkaz na vymáhanie, pričom by poukázal na prevedenie výhody na svojich zákazníkov prostredníctvom zníženia ceny – by bolo, ako uviedol generálny advokát Jacobs vo svojich návrhoch, ktoré predniesol vo veci citovanej v predchádzajúcom odseku, ťažko uplatniteľné a, do tej miery, do akej by zahŕňalo vrátenie dane v menšom množstve, by ohrozilo dosahovanie cieľov stanovených Zmluvou. ( 70 )

82.

Spoločnosť Ryanair poukazuje na to, že neumožnenie ochranného použitia passing‑on vo veci pomoci by bolo porušením vnútorného súladu práva Únie, pretože predmetná obrana je prípustná pri žalobách o náhradu škody z porušenia protimonopolného práva, a to v prospech podnikov, ktoré sa dopustili takmer spáchania trestných činov, zatiaľ čo by sa odopierala podnikom, ktoré nemali možnosť, ako letecké spoločnosti v prejednávaných veciach, vzniesť námietky proti poskytnutiu pomoci. V tejto súvislosti konštatujem, a to aj za predpokladu, že mechanizmus, pomocou ktorého podnik prenáša na svojich zákazníkov výhodu získanú po poskytnutí pomoci, je z právneho a obchodného hľadiska podobný mechanizmu, ktorý umožňuje poškodenému konkurentovi, aby preniesol vzniknutú škodu na spotrebiteľov, že ochranného používania passing‑on sa žalobcovia v predmetných konaniach dovolávajú v rámci public enforcement práva štátnej pomoci a nie v rámci private enforcement, ako je tomu v protimonopolnom práve. Private enforcement sleduje kompenzačnú logiku na ochranu súkromných záujmov, odlišnú od logiky, ktorou sa riadi uplatňovanie pravidiel hospodárskej súťaže zo strany Komisie a ktorá sa zameriava na sledovanie verejného záujmu na zachovaní konkurenčnej štruktúry trhov. Porovnanie, ktoré navrhla spoločnosť Ryanair, sa mi preto prinajmenšom v tejto súvislosti nezdá byť vhodné. Okrem toho v rámci private enforcement podľa článku 108 ods. 3 ZFEÚ nič nebráni tomu, aby sa príjemcovia pomoci, ak sú žalovaní v rámci konania o náhrade škody, dovolávali vo vzťahu k podniku, ktorý sa považuje za poškodený, prípadného úplného alebo čiastočného prenesenia škody na svojich zákazníkov. Nesúlad, ktorý namieta spoločnosť Ryanair, nie je preto daný ani z tohto hľadiska.

83.

Spoločnosti Aer Lingus a Ryanair poukázali napokon na skutočnosť, ktorú zdôraznil aj Všeobecný súd v napadnutých rozsudkoch, ( 71 ) že letecké spoločnosti, ktoré musia vrátiť rozdiel medzi vyššou a nižšou sadzbou DLD, nemajú možnosť vymáhať a posteriori od cestujúcich, ktorí si zakúpili letenky s nižšou sadzbou, nezaplatenú vyššiu daň. Táto skutočnosť sa mi nezdá ako rozhodujúca, pretože dotknuté spoločnosti budú mať v každom prípade možnosť presunúť náklady spojené s vrátením pomoci na svojich zákazníkov, a to pri vydaní nových leteniek. ( 72 ) Tiež pripomínam, že Všeobecný súd vo svojom rozsudku zo 4. marca 2009, Associazione italiana del risparmio gestito a Fineco Asset Management/Komisia (T‑445/05, EU:T:2009:50) uvedenom vyššie, konštatoval, že dotknuté investičné nástroje alebo podniky, ktoré ich riadili, museli vrátiť rozdiel medzi bežnou a zníženou sadzbou dane vyplývajúci zo žalovaného opatrenia, bez ohľadu na nepotvrdenú možnosť kompenzovať si ujmu, na základe vnútroštátnych právnych predpisov, od predplatiteľov. ( 73 ) Napokon, ak je pravda, že vymáhanie sumy vo výške rovnajúcej sa rozdielu medzi vyššou a nižšou sadzbou DLD má v skutočnosti podobný účinok ako spätné zdanenie s vyššou sadzbou, ako naznačujú spoločnosti Ryanair a Aer Lingus, Súdny dvor už mal možnosť vysvetliť, že táto skutočnosť je bežným dôsledkom klasifikácie predmetného zníženia dane ako pomoci. ( 74 )

84.

Na základe všetkých predchádzajúcich úvah a uvedených dôvodov sa domnievam, že zrušením článku 4 žalovaného rozhodnutia v rozsahu, v akom nariaďuje vymáhanie sumy rovnajúcej sa rozdielu medzi vyššou a nižšou sadzbou DLD, a to prostredníctvom napadnutých rozsudkov, sa Všeobecný súd dopustil nesprávneho právneho posúdenia. Z tohto dôvodu Súdnemu dvoru navrhujem, aby vyhovel odvolaniu Komisie a napadnuté rozsudky zrušil.

85.

Podľa článku 61 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora môže Súdny dvor v prípade zrušenia rozhodnutia Všeobecného súdu sám vydať konečný rozsudok, ak to stav konania dovoľuje, alebo môže vec vrátiť na rozhodnutie Všeobecného súdu. V tomto ohľade uvádzam, že Všeobecný súd neskúmal druhý žalobný dôvod, ako aj časť štvrtého žalobného dôvodu vo veci T‑473/12, a tiež druhú časť tretieho žalobného dôvodu vo veci T‑500/12. Domnievam sa, že je potrebné vrátiť predmetné spojené veci na Všeobecný súd, aby mohol tieto dôvody a tvrdenia preskúmať.

86.

Nasledujúce úvahy sú preto určené pre prípad, ak Súdny dvor vydá vo veci konečný rozsudok.

87.

Z dôvodov uvedených v týchto návrhoch treba zamietnuť ako nedôvodné tretí a štvrtý žalobný dôvod vo veci T‑473/12 a druhý a tretí žalobný dôvod, v rozsahu, v akom ich Všeobecný súd preskúmal, vo veci T‑500/12, ktorým Všeobecný súd v napadnutých rozsudkoch vyhovel.

88.

V rámci svojho druhého žalobného dôvodu vo veci T‑473/12, ktorý Všeobecný súd nepreskúmal, spoločnosť Aer Lingus uviedla, že pri rozhodovaní o vymáhaní pomoci mala Komisia údajne zobrať do úvahy nárok leteckých spoločností podliehajúcich vyššej sadzbe DLD na vrátenie nadmerne zaplatených súm, v rozpore s článkom 56 ZFEÚ a s nariadením č. 1008/2008, ako aj s článkom 108 ods. 3 ZFEÚ. Nariadením vymáhania rozdielu medzi vyššou a nižšou sadzbou DLD za daných okolností Komisia porušila článok 14 ods. 1 nariadenia č. 659/1999 a zásady právnej istoty, efektivity a dobrej správy.

89.

V druhej časti svojho tretieho žalobného dôvodu vo veci T‑500/12, ktorú Všeobecný súd tiež neskúmal, predložila spoločnosť Ryanair obdobné tvrdenia proti zákonnosti príkazu na vymáhanie. Zdôraznila najmä závažné narušenie hospodárskej súťaže, vyplývajúce z kombinácie práva konať pred vnútroštátnymi súdmi s cieľom dosiahnuť vrátenie dane zaplatenej v rozpore s článkom 56 ZFEÚ s rozhodnutím o vymáhaní, pričom ide o narušenie, ktoré by mohlo zasiahnuť najmä malé letecké spoločnosti, akou je spoločnosť Aer Arann.

90.

Na úvod podotýkam, že tvrdenie spoločnosti Aer Lingus, podľa ktorého existuje právo na vrátenie DLD v konaní pred vnútroštátnymi súdmi na základe článku 108 ods. 3 ZFEÚ, už Všeobecný súd odmietol v bodoch 65 až 76 rozsudku Aer Lingus. Táto časť odôvodnenia nie je predmetom odvolania.

91.

Za týchto okolností sa domnievam, že tvrdenia spoločností Aer Lingus a Ryanair treba odmietnuť aj v časti, v ktorej sa zakladajú na údajnom nároku na vrátenie DLD na základe ustanovení o slobodnom poskytovaní služieb.

92.

Podľa ustálenej judikatúry je vrátenie pomoci logickým dôsledkom jej neoprávneného poskytnutia. ( 75 ) Narušenie hospodárskej súťaže v dôsledku neoprávnenej pomoci sa preto spravidla odstráni uložením povinnosti príjemcom, aby vrátili pomoc orgánom, ktoré ju poskytli.

93.

Cieľom vymáhania je nastolenie pôvodného status quo. V prípade pomoci poskytnutej vo forme oslobodenia (úplného alebo čiastočného) od dane, sa tento cieľ spravidla sleduje prostredníctvom prijatia potrebných opatrení dotknutým členským štátom s cieľom prikázať príjemcom, aby uhradili sumy zodpovedajúce poplatkom, pre ktoré sa im neoprávnene udelila výnimka. ( 76 ) Ak by sa Komisia po konštatovaní neoprávnenosti oslobodenia v prejednávanej veci mala zdržať od uloženia povinnosti členskému štátu, ktorý pomoc poskytol, prijať uvedené opatrenia s cieľom umožniť dotknutým podnikom, aby uplatnili nárok na vrátenie dane v prípade, ak daňové opatrenie ako celok predstavuje obmedzenie základných slobôd, dosiahnutie uvedeného cieľa by bolo nutne ohrozené.

94.

V rozpore s tým, čo uvádza spoločnosť Aer Lingus, začatie postupov na vrátenie DLD pred vnútroštátnym súdmi na základe článku 56 ZFEÚ nemôže predstavovať alternatívu k mechanizmu vymáhania s cieľom odstrániť protisúťažné účinky potvrdené Komisiou. V skutočnosti, ak sa aj uzná, že prípadné opatrenie týkajúce sa vrátenia dane môže prispieť k obmedzeniu uvedených účinkov, pričom zníži počet postihnutých hospodárskych subjektov, ( 77 ) faktom zostáva, že jeho prijatie závisí od iniciatívy dotknutých spoločností a je podmienené dodržiavaním procesných, ako aj hmotnoprávnych pravidiel. Okrem toho by sa odstránenie účinkov pomoci týmto spôsobom dosiahlo iba vtedy, ak by všetky podniky, na ktoré sa vzťahuje vyššia daň, úspešne požiadali o vrátenie. Je zjavné, že takáto situácia nepredstavuje nijakú záruku, že cieľ obnoviť situáciu pred poskytnutím pomoci sa skutočne dosiahne.

95.

Komisia príkazom na vymáhanie pomoci bez ohľadu na domnelý nárok na vrátenie, z ktorého by mali prospech letecké spoločnosti, ktoré zaplatili vyššiu sadzbu DLD, preto podľa môjho názoru neporušila článok 14 ods. 1 nariadenia č. 659/1999, ani všeobecné zásady práva Únie, ktorých sa dovoláva spoločnosť Aer Lingus. ( 78 )

96.

To znamená, že ak použitie postupu vrátenia dane nepredstavuje životaschopnú alternatívu k príkazu na vymáhanie dane, zdá sa byť zrejmé, že tieto dva nástroje nemožno použiť súbežne, pretože ich účinky sú nezlučiteľné. Prípadné opatrenie na vrátenie dane by totiž malo za následok rozšírenie výhody vyplývajúcej z uplatňovania nižšej sadzby na letecké spoločnosti, ktoré podliehajú vyššej sadzbe DLD, kým príkaz na vymáhanie dane ukladá leteckým spoločnostiam podliehajúcim nižšej sadzbe, aby túto výhodu vrátili. Spoločnosti Aer Lingus a Ryanair preto správne zdôraznili, že ak by sa umožnilo súbežné uplatnenie uvedených dvoch mechanizmov, protisúťažné účinky DLD by pretrvali, hoci skupiny zvýhodnených subjektov a znevýhodnených subjektov by sa navzájom vymenili.

97.

S cieľom zabrániť uvedenému paradoxnému výsledku je úlohou vnútroštátneho súdu rozhodujúceho v rámci postupu o vrátení, aby zohľadnil dôsledky rozhodnutia o vymáhaní. Na tomto mieste je podľa môjho názoru zrejmé, že rozhodnutie o vymáhaní, tým, že fakticky rozširuje pôsobnosť bežnej sadzby DLD aj na spoločnosti podliehajúce zníženej sadzbe, spätne odstraňuje diskrimináciu vyplývajúcu z uplatňovania diferencovaných sadzieb. Ak by sa za týchto okolností vrátenie umožnilo, okruh príjemcov pomoci by sa rozšíril, rovnako ako aj jej protisúťažné účinky. ( 79 )

98.

Na základe vyššie uvedeného, ak by Súdny dvor skúmal druhý žalobný dôvod vo veci T‑473/12 a druhú časť tretieho žalobného dôvodu vo veci T‑500/12, mal by ich podľa môjho názoru odmietnuť ako nedôvodné.

99.

Vo svojom štvrtom žalobnom dôvode Aer Lingus uvádza, že keďže nie je možné vymáhať od cestujúcich, ktorí mali prospech z nižšej sadzby DLD, a posteriori osem eur, ktoré sú predmetom príkazu na vymáhanie, toto vymáhanie by malo účinok doplnkovej dane, t. j. neoprávnene uloženej sankcie, a bolo by v rozpore tak so zásadou proporcionality, ako aj s článkom 14 nariadenia č. 659/1999. V tejto súvislosti iba odkážem na vyjadrenia uvedené v bode 83 vyššie.

100.

Vzhľadom na vyššie uvedené som dospel k záveru, že v prípade, ak sa Súdny dvor rozhodne v nadväznosti na zrušenie napadnutých rozsudkov sám rozhodnúť veci z prvého stupňa, príslušné žaloby treba v plnom rozsahu zamietnuť.

101.

Na základe vyššie uvedených úvah navrhujem, aby Súdny dvor zamietol vzájomné návrhy, vyhovel hlavným odvolaniam a zrušil napadnuté rozsudky, pričom dané veci vrátil na konanie pred Všeobecným súdom. Ak sa Súdny dvor po zrušení napadnutých rozsudkov rozhodne sám rozhodnúť vo veciach T‑473/12 a T‑500/12, navrhujem, aby v plnom rozsahu zamietol žaloby v každej veci a uložil spoločnostiam Aer Lingus a Ryanair povinnosť nahradiť trovy v týchto konaniach a konaniach pred Všeobecným súdom.