1. 

Podľa známej vety všeobecne pripisovanej Mahátmovi Gándhímu je veľkosť národa a jeho morálny pokrok možné posudzovať podľa toho, ako zaobchádza so zvieratami. Ak je to tak, skúmaná problematika si zasluhuje osobitnú pozornosť.

2. 

V konaní vo veci samej ide o zákonnosť rozhodnutia nariaďujúceho vrátenie vývozných náhrad v súvislosti s prepravou dobytka z Nemecka do Maroka (ďalej len „dotknutá preprava“). Podľa politiky EÚ je vyplatenie náhrad za vývoz živých zvierat do tretích krajín podmienené dodržaním pravidiel pohody zvierat počas prepravy. Účastníci konania sa nezhodujú na tom, či boli pri dotknutej preprave dodržané uvedené pravidlá.

3. 

Skúmaná problematika vyvoláva dve odlišné otázky: Po prvé, ako vykladať a uplatňovať pravidlo stanovené v bode 1.4 písm. d) kapitoly V prílohy I nariadenia (ES) č. 1/2005 ( 2 ) (ďalej len „pravidlo 14 + 1 + 14“). Po druhé, aké účinky vyvoláva vyhlásenie vydané úradným veterinárnym lekárom jedného členského štátu pre príslušný orgán iného členského štátu.

4. 

Pokiaľ ide o druhú problematiku, domnievam sa, že také vyhlásenie má len odporúčací, a nie záväzný charakter. A pokiaľ ide o prvú problematiku, istá miera praktickosti je síce pri používaní pravidla 14 + 1 + 14 nevyhnutná, nemôže to však viesť k zníženiu požiadaviek na pohodu v zmysle nariadenia č. 1/2005.

5.

Podľa prvej vety článku 1 („Rozsah pôsobnosti“) nariadenia č. 817/2010 sa vývozné náhrady vyplácajú, „len ak sa počas prepravy zvierat na prvé miesto vykládky v tretej krajine konečného určenia“ dodržali články 3 až 9 nariadenia č. 1/2005 a v ňom uvedené prílohy, ako aj samotné nariadenie č. 817/2010.

6.

Článok 2 ods. 3 nariadenia č. 817/2010 („Kontroly v rámci colného územia Spoločenstva“) stanovuje, že ak je úradný veterinárny lekár v mieste výstupu presvedčený okrem iného o tom, že požiadavky stanovené v nariadení č. 1/2005 boli splnené v rámci colného územia [EÚ], „potvrdzuje to zápisom jednej z položiek uvedených v prílohe II a opečiatkovaním a podpísaním dokumentu, ktorý tvorí dôkaz o opustení colného územia Spoločenstva, buď v kolónke J kontrolnej kópie T5, alebo na najvhodnejšom mieste na vnútroštátnom doklade“.

7.

Článok 4 ods. 2 nariadenia č. 817/2010 („Postup na vyplatenie vývozných náhrad“) okrem iného stanovuje, že žiadosti o vyplatenie vývozných náhrad sú doplnené „riadne vypracovaným“ dokumentom uvedeným v článku 2 ods. 3 tohto nariadenia.

8.

Článok 5 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 817/2010 („Nevyplatenie vývozných náhrad“) okrem iného stanovuje, že vývozné náhrady sa nevyplácajú na zvieratá, pri ktorých sa príslušný orgán „na základe dokumentov uvedených v článku 4 ods. 2 a/alebo všetkých ďalších dostupných údajov o dodržiavaní tohto nariadenia“ domnieva, že sa nedodržali články 3 až 9 nariadenia č. 1/2005 a v nich uvedené prílohy.

9.

Článok 3 nariadenia č. 1/2005 („Všeobecné podmienky prepravy zvierat“) vo svojej prvej vete stanovuje, že „žiadna osoba nesmie prepravovať zvieratá alebo uskutočňovať prepravu zvierat spôsobom, ktorý im môže zapríčiniť zranenie alebo nadmerné utrpenie“. Podľa druhej vety tohto ustanovenia musí byť okrem toho splnených osem konkrétnych všeobecných požiadaviek. Medzi tieto požiadavky patrí okrem iného to, že i) sa vopred prijmú všetky potrebné opatrenia na minimalizovanie dĺžky cesty a zabezpečenie potrieb zvierat počas nej, ii) preprava na miesto určenia sa uskutočňuje bezodkladne, pričom sa pravidelne kontrolujú a udržiavajú podmienky pohody zvierat, a iii) zvieratám sa v primeraných intervaloch poskytuje voda, krmivo a odpočinok v množstve a kvalite primeranej pre ich druh a veľkosť.

10.

Článok 6 ods. 3 nariadenia č. 1/2005 („Prepravcovia“) stanovuje, že „prepravcovia sú povinní zvieratá prepravovať v súlade s technickými pravidlami ustanovenými v prílohe I“. Kapitola V prílohy I nariadenia č. 1/2005 („Interval napájania a kŕmenia, dĺžka trvania cesty a čas odpočinku“) stanovuje tieto pravidlá okrem iného pre domáci hovädzí dobytok:

…

…“

11.

Vývozným colným vyhlásením zo 16. júna 2011 prihlásila spoločnosť Masterrind GmbH („Masterrind“) šesť kusov plemenného hovädzieho dobytka a požiadala o vyplatenie zodpovedajúcich vývozných náhrad. Hauptzollamt Hamburg‑Jonas (Hlavný colný úrad Hamburg‑Jonas, ďalej len „Hauptzollamt“) tejto žiadosti vyhovel rozhodnutím z 13. júla 2011.

12.

Zvieratá boli v meste Northeim (Nemecko) naložené na nákladné auto 16. júna 2011 o 10.30 h. Toto nákladné auto približne o 11.30 h opustilo miesto naloženia. Ešte v ten istý deň o 19.00 h dorazilo do mesta Wasserbillig (Luxembursko), kde bola preprava prerušená na účely hodinovej prestávky na poskytnutie krmiva a vody. Po ďalších dvoch hodinách jazdy absolvoval transport v meste Épinal (Francúzsko) s cieľom dodržať zákonné časy jazdy a doby odpočinku v cestnej doprave, ktoré predpisuje nariadenie č. 561/2006, ( 4 ) druhú prestávku na nakŕmenie a napojenie zvierat v dĺžke 10 hodín. Nákladné auto pokračovalo v jazde nasledujúce ráno okolo 8.00 h a dorazilo do prístavu v meste Sète (Francúzsko) v ten istý deň o 17.00 h. Cesta z mesta Northeim do mesta Sète trvala 30 hodín a 30 minút. Následne boli zvieratá preložené na loď na účely ďalšej prepravy do Maroka.

13.

Hauptzollamt listom zo 17. januára 2012 informoval žalobkyňu o tom, že úradný veterinárny lekár colného úradu výstupu v meste Sète uviedol na zadnej strane kontrolnej správy, ktorá sa vzťahovala na všetky zvieratá, zápis „Non conforme au contrôle officiel visé à l’article 2 du réglement (CE) no 817/2010“ (Nie je v súlade s úradnou kontrolou podľa článku 2 nariadenia č. 817/2010). Hauptzollamt ďalej žalobkyni oznámil, že môže príslušný francúzsky orgán požiadať o preskúmanie zákonnosti zápisu veterinárneho lekára. Zo stretnutia s francúzskym veterinárnym orgánom vyplynulo, že vyššie uvedený zápis sa používa, keď dĺžka prepravy vrátane zákonom predpísaného času jazdy a dôb na odpočinok presiahne 31 hodín.

14.

Vzhľadom na negatívny zápis úradného veterinárneho lekára týkajúci sa všetkých zvierat Hauptzollamt usúdil, že žalobkyňa nesplnila podmienky stanovené v článku 2 ods. 2 nariadenia č. 817/2010, v dôsledku čoho musí vrátiť vopred vyplatené náhrady. Rozhodnutím z 5. júna 2012, ktorým pozmenil svoje rozhodnutie z 13. júla 2011, teda Hauptzollamt žalobkyni nariadil vrátenie vopred poskytnutých vývozných náhrad zvýšených o 10 %.

15.

Žalobkyňa podala proti rozhodnutiu z 5. júna 2012 námietku a následne požiadala Komisiu o výklad dĺžky prepravy a dôb odpočinku, ktoré sa stanovujú v nariadení č. 1/2005. V listoch zo 7. marca 2013 a z 27. júla 2013 Generálne riaditeľstvo pre zdravie a ochranu spotrebiteľov (ďalej len „GR SANCO“) odpovedalo, že v prípade hovädzieho dobytka je maximálna prípustná dĺžka prepravy 29 hodín od naloženia vrátane hodinovej prestávky na odpočinok vo vozidle. V záujme zvierat, predovšetkým s ohľadom na blízkosť miesta určenia, možno čas prepravy predĺžiť o dve hodiny. GR SANCO v dôsledku toho usúdilo, že podľa právnej úpravy nesmie čas prepravy v prípade hovädzieho dobytka prekročiť 31 hodín.

16.

Rozhodnutím z 19. júla 2013 Hauptzollamt zamietol námietku podanú žalobkyňou. Hauptzollamt usúdil, že rovnako ako žalobkyňa je viazaný rozhodnutím francúzskeho úradného veterinárneho lekára, ktorého negatívny zápis nebol na základe odpovedí poskytnutých Komisiou opravený. Žalobkyňa v dôsledku toho podala 21. augusta 2013 na vnútroštátnom súde žalobu, ktorou sa domáhala zrušenia rozhodnutí z 5. júna 2012 a z 19. júla 2013.

17.

Vnútroštátny súd vysvetľuje, že dotknutá preprava sa vyznačuje tým, že bola rozdelená na tri úseky skutočného fyzického pohybu (jazda), z ktorých ani jeden neprekročil 14 hodín. Uvedený súd poukazuje na to, že prvý a druhý úsek po sčítaní nepresahujú 14 hodín, čo platí aj pre druhý úsek spolu s tretím. Ďalej uvádza, že všetky tri úseky cesty spoločne nepresahujú 28 hodín. Domnieva sa preto, že právo EÚ nebráni tomu, aby sa dotknutá preprava uskutočnila v troch fázach. Vnútroštátny súd však poukazuje na to, že dotknutá preprava bola prerušená dvoma prestávkami na odpočinok v celkovom trvaní 11 hodín.

18.

Vnútroštátny súd na základe toho usudzuje, že výsledok konania vo veci samej závisí po prvé od toho, či právo EÚ umožňuje čas na odpočinok trvajúci viac ako jednu hodinu. Pokiaľ áno, treba po druhé odpovedať na otázku, či je Hauptzollamt viazaný zápisom úradného veterinárneho lekára v mieste výstupu alebo či môže z vlastnej právomoci rozhodnúť, že dotknutá preprava sa uskutočnila v súlade s ustanoveniami nariadenia č. 1/2005. Vzhľadom na pretrvávajúce pochybnosti týkajúce sa výkladu nariadení č. 1/2005 a č. 817/2010 sa preto Finanzgericht Hamburg (Daňový súd Hamburg) 14. októbra 2014 rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

19.

Písomné pripomienky predložil Hauptzollamt, francúzska vláda a Komisia. V súlade s článkom 76 ods. 2 rokovacieho poriadku sa pojednávanie neuskutočnilo.

20.

Pravidlá prepravy zvierat sú síce predmetom podrobných technických predpisov, no napriek tomu sú zvláštne nejasné. Nie je prekvapivé, že sú jadrom veľkého počtu sporov pred Súdnym dvorom vrátane niekoľkých návrhov na začatie prejudiciálneho konania, ktoré predložil samotný vnútroštátny súd. ( 5 ) Prejednávaná vec, v ktorej ide najmä o výklad výrazu „najmenej jednu hodinu“ uvedeného v pravidle 14 + 1 + 14, v tomto smere nie je odlišná.

21.

Zdá sa, že v konaní vo veci samej dotknutá preprava trvala 30,5 hodiny. Skutočný čas jazdy, počas ktorého sa nákladné auto fyzicky pohybovalo, dosiahol 19,5 hodiny. V návrhu na začatie prejudiciálneho konania je uvedené, že vodič nákladného auta si urobil 10‑hodinovú prestávku, aby dodržal požiadavky stanovené v nariadení č. 561/2006. Keďže v návrhu na začatie prejudiciálneho konania to nie je výslovne uvedené, musím špecifikovať, že v týchto návrhoch pracujem s predpokladom, podľa ktorého zvieratá neboli počas tohto času odpočinku vyložené.

22.

Prvou otázkou sa teda vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má pravidlo 14 + 1 + 14 vykladať v tom zmysle, že existuje horná hranica dĺžky trvania časov odpočinku a či môžu slúžiť na iný účel, než je zabezpečenie pohody prepravovaných zvierat. Inými slovami: umožňuje skutočnosť, že podľa uvedeného pravidla musia prestávky na odpočinok trvať „najmenej jednu hodinu“, zotrvanie zvierat naložených v stojacom vozidle po veľmi dlhú dobu?

23.

Vnútroštátny súd sa nepýta na vzájomné pôsobenie medzi pravidlami týkajúcimi sa pohody zvierat počas prepravy a pravidlami týkajúcimi sa maximálneho času jazdy a minimálneho času odpočinku vodičov v cestnej doprave. V týchto návrhoch sa preto uvedenou problematikou nebudem zaoberať.

24.

Hauptzollamt sa prikláňa k názoru vnútroštátneho súdu, podľa ktorého z výrazu „najmä“ uvedeného v pravidle 14 + 1 + 14 vyplýva, že výklad tohto pravidla poskytnutý zo strany GR SANCO (uvedený v bode 15 týchto návrhov) nemusí byť nevyhnutne správny. Finanzgericht Hamburg (Daňový súd Hamburg) presadzuje výklad v tom zmysle, že cesta v maximálnom trvaní 28 hodín môže byť prerušená viacerými prestávkami na odpočinok, z ktorých jedna musí trvať najmenej hodinu, a čas odpočinku po spočítaní všetkých prestávok nesmie presiahnuť 14 hodín, čo je horná hranica jedného úseku cesty podľa pravidla 14 + 1 + 14.

25.

Francúzska vláda tvrdí, že pravidlo 14 + 1 + 14 nemožno vykladať v tom zmysle, že umožňuje príliš dlhý čas odpočinku, ktorý by narušil pohodu zvierat. Uvedená vláda sa domnieva, že výraz „najmä“ poukazuje okrem nakŕmenia a napojenia zvierat na činnosti zamerané na udržanie ich pohody. Francúzska vláda si navyše nemyslí, že je možné ponechať zvieratá naložené vo vozidle 10 hodín bez narušenia cieľa nariadenia č. 1/2005.

26.

Komisia zastáva názor, že podľa pravidla 14 + 1 + 14 môže cesta trvať najviac 29 hodín okrem výnimočných situácií uvedených v bode 32 týchto návrhov. Komisia sa ďalej domnieva, že čas odpočinku nemožno využiť na účel, ktorý nesúvisí s pohodou zvierat. Komisia tvrdí, že slovo „najmä“ nepodporuje odlišný názor, lebo po ňom nasledujú slová „na ich napojenie a v prípade potreby nakŕmenie“.

27.

Ako ukážem nižšie, znenie ani kontext pravidla 14 + 1 + 14 neposkytuje odpoveď na otázku uvedenú v bode 22 týchto návrhov. Predovšetkým pojmy figurujúce na jednej strane v definíciách uvedených v hlavnom texte nariadenia č. 1/2005 a na druhej strane v jeho prílohe I sú použité nesúdržne a nekonzistentne v rámci jednotlivých dokumentov a zvlášť vo vzťahu medzi dokumentmi navzájom. V dôsledku toho je, žiaľ, nevyhnutné, aby som v týchto návrhoch špecifikoval presný súbor pravidiel, v súvislosti s ktorým sa tieto pojmy používajú.

28.

V dôsledku nesúdržnosti spomenutej v predchádzajúcom bode je potrebné, aby mal cieľ nariadenia č. 1/2005 – ktorý je krištáľovo jasný – absolútnu prednosť. Z toho vyplýva, že pravidlo 14 + 1 + 14 sa musí vykladať tak, aby bola stanovená jasná hranica časov odpočinku strávených v stojacom vozidle.

29.

Cieľ nariadenia č. 1/2005 je totiž nesporný: zabrániť tomu, aby sa zvieratá prepravovali spôsobom, ktorý im môže zapríčiniť zranenie alebo nadmerné utrpenie. ( 6 ) Je to v súlade s článkom 13 ZFEÚ, podľa ktorého sú zvieratá cítiace bytosti. Podľa uvedeného ustanovenia teda musí EÚ a jej členské štáty pri formulovaní a vykonávaní politiky EÚ v oblasti poľnohospodárstva brať maximálny ohľad na požiadavky blaha zvierat. ( 7 )

30.

Skôr než budem pokračovať, je však nevyhnutné v prvom rade plne sa oboznámiť s pravidlom 14 + 1 + 14.

31.

Pravidlo 14 + 1 + 14 je súčasťou súboru ustanovení o „interval[e] napájania a kŕmenia, dĺžk[e] trvania cesty a čas[e] odpočinku“ v prílohe I nariadenia č. 1/2005. Vzťahuje sa na fyzickú prepravu zvierat cestnými vozidlami, ktoré spĺňajú určité minimálne požiadavky v oblasti pohody zvierat (týkajúce sa strechy a podlahy vozidla, podstielky pre zvieratá, krmiva, priečok, vekových pravidiel, zásoby vody, vetrania a navigačných systémov). Pokiaľ sú tieto požiadavky splnené, vozidlo môže prepravovať hovädzí dobytok 14 hodín, po uplynutí ktorých im musí byť „poskytnutý čas na odpočinok najmenej jednu hodinu, postačujúcu najmä na ich napojenie a v prípade potreby nakŕmenie“, a až potom môže ich preprava (prípadne) pokračovať najviac ďalších 14 hodín. Následne musí byť hovädzí dobytok podľa bodu 1.5 kapitoly V uvedenej prílohy vyložený, nakŕmený, napojený a musí mu byť poskytnutý odpočinok najmenej 24 hodín.

32.

Bod 1.8 kapitoly V prílohy I nariadenia č. 1/2005 (ďalej len „pravidlo +2“) stanovuje, že vo výnimočných prípadoch celková „dĺžka trvania cesty“, keďže v prílohe sa používa tento pojem, môže byť predĺžená o dve hodiny, ale len ak je to v záujme zvierat. Blízkosť miesta určenia je typickým príkladom situácie, v ktorej podstúpenie ďalších dvoch hodín prepravy môže zvieratám spôsobiť menšie utrpenie než vyloženie a opätovné naloženie, o ktorom je známe, že ide o stresujúcu skúsenosť. ( 8 )

33.

Z predchádzajúcich úvah vyplýva, že pravidlo 14 + 1 + 14 výslovne nestanovuje maximálne trvanie prestávok na odpočinok ani činnosti, ktoré možno počas týchto prestávok vykonávať.

34.

Tento problém nerieši ani judikatúra: Súdny dvor konštatoval len to, že pravidlo 14 + 1 + 14 „ustanovuje maximálnu 28‑hodinovú dĺžku trvania prepravy prerušenú minimálne hodinovou prestávkou na odpočinok po prvej 14‑hodinovej etape… Preto [uvedené pravidlo] sa má chápať v tom zmysle, že povoľuje maximálnu 28‑hodinovú dĺžku trvania prepravy prerušenú minimálne hodinovou prestávkou na odpočinok.“ ( 9 )

35.

Keďže pravidlo 14 + 1 + 14 neposkytuje jasné riešenie posudzovanej problematiky, je nevyhnutné preskúmať niektoré ďalšie aspekty nariadenia č. 1/2005.

36.

V článku 2 nariadenia č. 1/2005 je vymedzených viacero kľúčových pojmov na účely jeho uplatňovania. Obsahuje okrem iného vymedzenie cesty („celá preprava od miesta odoslania do miesta určenia, vrátane vykladania, ustajnenia a nakladania, ktoré sa uskutočnia na zastávkach cesty“) a prepravy („presun zvierat uskutočnený jedným alebo viacerými dopravnými prostriedkami a súvisiace činnosti, vrátane nakladania, vykladania, presunu a odpočinku, pokiaľ nie sú zvieratá vyložené na mieste určenia“). ( 10 )

37.

Všeobecne povedané, z vymedzení uvedených v článku 2 nariadenia č. 1/2005 vyplýva, že ceste vždy predchádza a nasleduje po nej odpočinok pre zvieratá mimo vozidla v minimálnej dĺžke 48 hodín. ( 11 ) Cesta sa teda skončí až vtedy, keď sú zvieratá ustajnené v mieste vyloženia počas 48 hodín.

38.

Článok 2 nariadenia č. 1/2005 sa teraz usiluje zachovať dichotómiu medzi „cestou“ a „prepravou“ v tom zmysle, že cesta znamená celú logistickú operáciu a preprava len skutočný fyzický pohyb. Na rozdiel od predchádzajúcej úpravy ( 12 ) však teraz pojem „preprava“ napodiv zahŕňa odpočinok. Pokiaľ je totiž podľa uvedeného ustanovenia „cesta“ celkovým súčtom všetkých dôb prepravy a odpočinku, zahrnutie odpočinku do pojmu „preprava“ vyvoláva otázku, aký je v skutočnosti ešte rozdiel medzi cestou a prepravou. Tento zjavný nedostatok konzistentnosti má vplyv na výklad pojmov použitých v prílohe I nariadenia, ku ktorému sa vrátim v bode 46 týchto návrhov.

39.

V článku 2 nariadenia č. 1/2005 je vymedzené aj oddychové miesto, konkrétne ako „akákoľvek zastávka počas cesty, ktorá nie je miestom určenia“, bez ohľadu na to, či zvieratá sú alebo nie sú vyložené. Samotný pojem čas odpočinku, ktorý je jadrom prejednávanej veci, však vymedzený nie je. Predchodca nariadenia č. 1/2005 ( 13 ) v tomto smere obsahoval definíciu, konkrétne „neprerušená doba v priebehu cesty, počas ktorej sa zvieratá nepohybujú pomocou dopravného prostriedku“ [neoficiálny preklad]. V tejto definícii však rovnako nie je uvedené, či môžu zvieratá stráviť čas odpočinku vo vozidle, ani to, na aký účel má slúžiť (ak vôbec na nejaký). Ani táto definícia teda prejednávaný spor nerieši.

40.

Následne by som chcel poukázať na ústredné ustanovenie nariadenia č. 1/2005 citované mnohými subjektmi, ktoré predložili pripomienky: článok 3. Jeho prvá veta obsahuje ustanovenie, ktoré budem nazývať „všeobecnou doložkou“ o ochrane zvierat počas prepravy. Všeobecná doložka má záväznú formuláciu a uplatní sa vždy, keď sa uplatňuje nariadenie. Všeobecná doložka je navyše formulovaná záporne, a nie kladne. Zakázané správanie podľa nej musí zvieratám spôsobovať zranenie alebo nadmerné utrpenie a povinnosť zdržať sa ho okrem toho nezávisí od ďalších faktorov, akým je strávenie určitého času alebo minimálna zemepisná vzdialenosť.

41.

V druhej vete článku 3 nariadenia č. 1/2005 je uvedených niekoľko základných požiadaviek, ktoré musí splniť každý, kto má v úmysle prepravovať zvieratá. Tieto požiadavky sú formulované kladne a treba ich dôsledne plniť počas celej „prepravy“ (vymedzenej v článku 2). Voľba slov („naviac“) síce naznačuje, že uvedené požiadavky sa uplatňujú nezávisle od všeobecnej doložky a nad jej rámec, no z názvu článku 3 vyplýva, že všeobecné podmienky prepravy zvierat sú kumulatívne.

42.

Ďalej chcem dodať len to, že preukázanie porušenia článku 3 – z ktorého by v zásade vyplynulo uloženie sankcie podľa článku 25 nariadenia č. 1/2005 – si podľa môjho názoru vyžaduje komplexné posúdenie zohľadňujúce všetky relevantné skutočnosti.

43.

V neposlednom rade sa vrátim k legislatívnemu kontextu, ktorý viedol k prijatiu nariadenia č. 1/2005, v bodoch 51 a 52 týchto návrhov.

44.

Na základe vyššie uvedených poznámok zaujímam toto stanovisko.

45.

Po prvé chcem ako faktickú poznámku uviesť, že súhlasím s vnútroštátnym súdom v tom, že pravidlo 14 + 1 + 14 umožňuje urobiť nielen jednu, ale viacero prestávok na odpočinok, pokiaľ je zvieratám najviac po 14 hodinách fyzického pohybu umožnená aspoň hodina odpočinku (napríklad 7 + 1 + 7 + 1,5 + 12,5). V opačnom prípade by som pravidlo považoval za úplne nepoužiteľné: vodiči by boli pobádaní k tomu, aby až po 14 hodinách jazdy zastavili a uspokojili svoje osobné potreby. Navyše by to vyvolalo otázku, či neplánované zastavenie povedzme v dôsledku prác na ceste, dopravnej zápchy alebo železničného priecestia patrí do pojmu „odpočinok“.

46.

Ďalej pokiaľ ide o nejednoznačný význam výrazu „čas na odpočinok najmenej jednu hodinu“, príloha I nariadenia č. 1/2005 neobsahuje nijaké definície. Preto by sa mali uplatniť všeobecné definície stanovené v článku 2 nariadenia.

47.

Žiaľ, tieto definície sú však jednoducho nepoužiteľné pri výklade kapitoly V prílohy I nariadenia č. 1/2005: po prvé všeobecná definícia „cesty“ v článku 2 nariadenia zahŕňa prestávky na odpočinok urobené počas celej cesty. Naopak, v nadpise tejto kapitoly sa uvádza „dĺžka trvania cesty“ a „čas odpočinku“ ako vzájomné protiklady. Po druhé chápanie „cesty“ v článku 2 nariadenia ako niečoho, čo je zvyčajne ohraničené dvoma 48‑hodinovými dobami (pozri bod 37 týchto návrhov), sa zdá byť v nesúlade s použitím pojmu „dĺžka trvania cesty“ v bode 1.5 uvedenej kapitoly, podľa ktorého 24‑hodinový odpočinok „neutralizuje“ dovtedy uplynuté doby jazdy. Po tretie ako som uviedol v bode 38 týchto návrhov, pojem „preprava“ teraz zahŕňa „odpočinok“. Je to v rozpore s pravidlom 14 + 1 + 14, ktoré rozlišuje medzi „časom odpočinku“ na jednej strane a „jazdou“ alebo „prepravou“ na strane druhej. ( 14 )

48.

Tento zjavný nedostatok konzistentnosti spôsobuje, že pravidlo 14 + 1 + 14 je potrebné vykladať podľa jeho znenia z hľadiska základného cieľa samotného nariadenia č. 1/2005, ktorý je uvedený v bode 29 týchto návrhov.

49.

Je nesporné, že cesty (ako je uvedené v článku 2 nariadenia č. 1/2005), zvlášť tie dlhé, môžu byť pre prepravované zvieratá zdrojom nepohodlia. Zdá sa totiž, že nariadenie vychádza z predpokladu, že každá cesta, počas ktorej je pohyb zvierat obmedzený, sú nakladané a vykladané a môže im byť odopreté krmivo a voda, spôsobuje zvieratám určitú mieru utrpenia. V tomto smere cieľ nariadenia spočíva jednoducho v tom, aby sa zabránilo preprave, ktorá zvieratám spôsobí alebo môže spôsobiť zranenia a nadmerné utrpenie. Nariadenie tak akceptuje určitú mieru nepohodlia zvierat počas prepravy ako nevyhnutné zlo, ale usiluje sa minimalizovať ho. Toto nepohodlie však môže dospieť do štádia, keď už nie je odôvodnené a stáva sa nadmerným utrpením. Kedy k tomu však dochádza?

50.

V tomto smere súhlasím s Komisiou, podľa ktorej ak súčet „dĺžky trvania cesty a času odpočinku“, ako je uvedené v bode 1.4 písm. d) kapitoly V prílohy I nariadenia č. 1/2005, presiahne 29 hodín – t. j. súčet troch zložiek pravidla 14 + 1 + 14 –, samo osebe to bude v rozpore s nariadením č. 1/2005, lebo zvieratám bude pravdepodobne spôsobené nadmerné utrpenie. Samozrejme, nie je tým dotknuté uplatňovanie pravidla +2.

51.

Na podporu svojho názoru chcem po prvé poukázať na to, že cieľom nariadenia č. 1/2005 je jednoznačne čo najviac obmedziť dlhé cesty (ako je uvedené v článku 2 nariadenia) zahŕňajúce prepravu zvierat. ( 15 ) Keby boli prípustné neobmedzene trvajúce prestávky na odpočinok strávené vo vozidle, ktoré podľa bodu 1.5 kapitoly V prílohy I nariadenia č. 1/2005 „neneutralizujú“ skutočný čas dovtedy strávený jazdou, bolo by to v rozpore s uvedeným cieľom. Skutočnosť, že Rada pri prijímaní nariadenia nezohľadnila odporúčanie odborníkov, aby bola dĺžka trvania cesty pre dobytok obmedzená na 24 hodín, ( 16 ) ani návrh Komisie, podľa ktorého mala byť jazda obmedzená na 9 hodín, po ktorých mal nasledovať odpočinok v trvaní 12 hodín (a to sa mohlo opakovať) ( 17 ), môj názor nespochybňuje. Rada sa síce totiž rozhodla v podstate ponechať bezo zmeny pravidlá týkajúce sa dĺžky trvania cesty a času odpočinku stanovené v kapitole VII prílohy smernice 91/628, nedokážem si však predstaviť, že Rada „[berúc] maximálny ohľad na požiadavky blaha zvierat“ počas legislatívneho procesu, ako stanovuje protokol o dobrých životných podmienkach zvierat, mala na mysli neobmedzený čas odpočinku vo vozidle.

52.

Je pravda, že rozsudkom Interboves (C‑277/06, EU:C:2008:548), na ktorý sa odvolávajú účastníci konania, Súdny dvor živí myšlienku, podľa ktorej „dĺžka trvania cesty“ v zmysle kapitoly V prílohy I nariadenia č. 1/2005 môže presiahnuť 28 hodín. To ma však nevedie k zmene názoru. V uvedenom rozsudku totiž Súdny dvor poskytol výklad pravidiel týkajúcich sa dĺžky trvania cesty a času odpočinku v smernici 91/628. Tieto pravidlá boli prijaté v prvom rade na odstránenie technických prekážok obchodu so živými zvieratami a na to, aby mohli trhové organizácie hladko fungovať, pričom ako druhotný cieľ bude zabezpečená dostatočná úroveň ochrany dotknutých zvierat. ( 18 ) Zdá sa, že v nariadení č. 1/2005 je toto poradie cieľov obrátené: jeho prvotným cieľom je teraz ochrana zvierat a zosúladenie právnych predpisov je jej podriadené. ( 19 ) V každom prípade treba rozsudok Interboves vykladať opatrne, lebo bezohľadní prepravcovia by v opačnom prípade mohli využiť existujúce rozdiely medzi pravidlami cestnej a námornej prepravy. ( 20 )

53.

Z dôvodu uvedeného v predchádzajúcom bode teda skutočnosť, že generálny advokát Mengozzi konštatoval, že „dĺžka trvania cesty môže byť preto napríklad 50 hodín, a síce dve (maximálne) prepravné obdobia, každé po 14 hodín, prerušené 22 hodinovou prestávkou na odpočinok“, ( 21 ) nemá na prejednávanú vec vplyv. V každom prípade generálny advokát neuviedol nič o tom, či môžu zvieratá v súlade so zákonom stráviť čas odpočinku v trvaní 22 hodín v stojacom vozidle.

54.

Po druhé pravidlo +2 stanovuje, že „dĺžka trvania cesty“ (nie „cesta“ podľa článku 2 nariadenia č. 1/2005) – t. j. súčet dôb fyzického pohybu medzi jednotlivými „neutralizujúcimi“ 24‑hodinovými odpočinkami, a nie jej jednotlivé etapy – môže byť o dve hodiny predĺžená v záujme zvierat najmä vzhľadom na blízkosť miesta určenia. Pravidlo +2 tak podľa všetkého naznačuje, že v štandardnej situácii „dĺžka trvania cesty“ (znova: nie „cesta“ v zmysle článku 2 nariadenia č. 1/2005) má pevne určenú hornú hranicu, ktorá je podľa môjho názoru za každých okolností 28 hodín v prípade pravidla 14 + 1 + 14.

55.

Domnievam sa teda, že „čas na odpočinok najmenej jednu hodinu“ nemôže nikdy spôsobiť, že „dĺžka trvania cesty a čas odpočinku“ v zmysle pravidla 14 + 1 + 14 presiahne 29 hodín (prípadne 31 hodín podľa pravidla +2). Na druhej strane „cesta“ podľa článku 2 nariadenia č. 1/2005 môže pozostávať z viacerých 29‑hodinových „dĺžok trvania cesty a časov odpočinku“ v zmysle kapitoly V prílohy I nariadenia č. 1/2005, pokiaľ sú všetky tieto jednotlivé 29‑hodinové obdobia od seba oddelené 24‑hodinovými obdobiami, počas ktorých sú zvieratá vyložené, nakŕmené, napojené a je im poskytnutý odpočinok.

56.

Je však okrem toho potrebné aj to, aby prestávky na odpočinok sledovali určitý cieľ?

57.

V tomto smere Komisia tvrdí, že minimálne hodinový odpočinok možno predĺžiť len z dôvodov súvisiacich s pohodou zvierat. Francúzska vláda zastáva menej striktný názor: čas odpočinku nemôže presiahnuť primeranú dobu, nad rámec ktorej by už nebola dodržaná základná zásada predchádzania zraneniam alebo nadmernému utrpeniu zvierat.

58.

Podľa môjho názoru je jasné, že celá prepravná operácia alebo „cesta“, ak chcete – vrátane odpočinku –, musí byť v súlade so všetkými požiadavkami nariadenia č. 1/2005. Ako totiž uviedol Súdny dvor, normotvorca EÚ podľa všetkého na základe vedeckých a veterinárnych štúdií, ako aj hodnotenia uplatňovania právnych predpisov EÚ uskutočneného v oblasti ochrany zvierat usúdil, že keď nie sú dodržané ustanovenia tohto nariadenia týkajúce sa zdravia zvierat, pohoda zvierat môže byť ohrozená a už ju nemožno zaručiť. ( 22 ) Znamená to prinajmenšom dve veci.

59.

Začnem tým, že čas odpočinku musí byť v súlade so všeobecnou doložkou. Znamená to povinnosť zdržať sa (možného) spôsobenia zranenia alebo nadmerného utrpenia zvieratám, a nie povinnosť konať výlučne v ich záujme. Samozrejme, za bežných okolností doba, počas ktorej je vozidlo zastavené, spôsobí zvieratám menšie utrpenie než doba, počas ktorej je v pohybe: prepravovaným zvieratám hrozí napríklad menšie riziko straty rovnováhy alebo nevoľnosti z jazdy. ( 23 ) Nemôžem však vylúčiť, že čas odpočinku, v dôsledku ktorého celková „dĺžka trvania cesty a čas odpočinku“ v zmysle pravidla 14 + 1 + 14 neprekročí 29 hodín, môže zvieratám spôsobiť zranenie alebo nadmerné utrpenie. Nemyslím si napríklad, že všeobecná doložka umožňuje, aby boli zvieratá fyzicky prepravované jednu hodinu, po ktorej by nasledoval 27‑hodinový odpočinok strávený vo vozidle a následne ďalšia hodinová jazda.

60.

Ďalej musia byť počas prestávok na odpočinok skutočne a konzistentne splnené mnohé povinnosti stanovené v nariadení č. 1/2005. V prvom rade mám na mysli tie, ktoré vyplývajú z druhej vety článku 3 nariadenia č. 1/2005, ako aj požiadavky uvedené v prílohe I nariadenia a najmä v kapitole VI, ktorá sa týka „dlhých ciest“ vymedzených v článku 2 nariadenia.

61.

Pokiaľ ide o mňa, neprikladám priveľký význam tomu, že v pravidle 14 + 1 + 14 je uvedené, že zvieratám musí byť poskytnutý „čas na odpočinok… postačujúc[i] najmä na ich napojenie a v prípade potreby nakŕmenie“. Také činnosti síce jednoznačne sú v záujme zvierat, uvedený výraz ale podľa všetkého nič nepridáva k pozitívnym požiadavkám, ktoré už vyplývajú z nariadenia č. 1/2005. ( 24 ) Protiargument je okrem toho zjavný: výraz „najmä“ výslovne nevylučuje možnosť prestávky na odpočinok, ktorá nie je výhradne v záujme zvierat. K pravidlu 14 + 1 + 14 by sa ako k vyjadreniu politického kompromisu malo pristupovať s určitou mierou pragmatizmu, ako som ukázal v bode 45 týchto návrhov.

62.

Na určenie toho, že čas odpočinku nespĺňa požiadavky stanovené v nariadení č. 1/2005, je potrebné vecné posúdenie, ktoré je záležitosťou vnútroštátnych orgánov a v konečnom dôsledku vnútroštátnych súdov. Chcel by som však pripomenúť, že v súvislosti s vývoznými náhradami je na vývozcovi, aby preukázal splnenie podmienok poskytnutia náhrad. ( 25 ) Za predpokladu rovnakých okolností sa domnievam, že čím dlhšie trvá čas odpočinku, tým ťažšie bude pre vývozcu preukázať to.

63.

Článok 22 ods. 2 nariadenia č. 1/2005 („Meškanie počas prepravy“) navyše stanovuje, že „ak musí byť akákoľvek zásielka zvierat počas prepravy zdržaná na viac ako dve hodiny, príslušný orgán zabezpečí, aby sa za účelom starostlivosti o zvieratá prijali primerané opatrenia a v prípade potreby boli zvieratá nakŕmené, napojené, vyložené a ustajnené“. Nevidím právoplatný dôvod, pre ktorý by toto pravidlo dvoch hodín nemohlo mutatis mutandis slúžiť ako meradlo pre prepravcov, pokiaľ im zastavenie možno pripísať. Okrem toho to podporuje názor, podľa ktorého myšlienka, že hovädzí dobytok môže byť ponechaný v stojacom vozidle po dobu 14 hodín bez vyloženia, ako navrhuje vnútroštátny súd, jednoducho nie je prijateľná.

64.

Aby som sa vrátil ku konaniu vo veci samej, beriem na vedomie, že dĺžka dotknutej prepravy presiahla 29 hodín a že Masterrind sa podľa informácií, ktoré má Súdny dvor k dispozícii, odvoláva na pravidlo +2. Keďže však miestom určenia dotknutej prepravy bolo Maroko, veľmi pochybujem o tom, že Masterrind sa môže na pravidlo +2 odvolávať. V dôsledku toho sa domnievam, že dotknutá preprava nie je v súlade s pravidlom 14 + 1 + 14 a že žalobu treba zamietnuť ako nedôvodnú.

65.

V každom prípade sa domnievam, že okrem výnimočných okolností 10‑hodinový „čas odpočinku“ strávený v stojacom vozidle nemôže byť odôvodnený, a teda môže zvieratám spôsobiť nadmerné utrpenie. Je na vnútroštátnom súde, aby určil podmienky, za akých sa 10‑hodinový odpočinok uskutočnil.

66.

Na základe predchádzajúcich úvah navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prvú prejudiciálnu otázku tak, že pravidlo stanovené v bode 1.4 kapitoly V prílohy I nariadenia č. 1/2005 sa má vykladať v tom zmysle, že „dĺžka trvania cesty a čas odpočinku“ uvedené v tomto bode môžu zahŕňať prestávku na odpočinok v trvaní viac ako jednu hodinu alebo niekoľko prestávok na odpočinok, pokiaľ taká prestávka na odpočinok trvajúca najmenej hodinu oddeľuje každú kombinovanú dobu fyzického pohybu v trvaní najviac 14 hodín a navyše nedochádza k porušeniu ďalších požiadaviek stanovených v uvedenom nariadení. To musia preskúmať vnútroštátne súdy. Kým však zvieratá nedorazia na miesto určenia vymedzené v článku 2 nariadenia, bod 1.4 kapitoly V prílohy I tohto nariadenia si vyžaduje, aby boli vyložené, nakŕmené, napojené a aby im bol poskytnutý odpočinok najmenej 24 hodín po uplynutí každých 29 hodín od ich prvého naloženia v mieste odoslania vymedzenom v tom istom ustanovení. Nie je tým dotknutá možnosť upravená v bode 1.8 tejto kapitoly, aby bolo trvanie cesty predĺžené o dve hodiny v záujme zvierat najmä s prihliadnutím na blízkosť miesta určenia.

67.

Druhou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či je správny orgán členského štátu zodpovedného za vyplatenie vývozných náhrad viazaný vyhlásením vydaným úradným veterinárnym lekárom iného členského štátu, podľa ktorého cesta (ako je uvedené v článku 2 nariadenia č. 1/2005), v súvislosti s ktorou bola podaná žiadosť o vývozné náhrady, neprebehla v súlade s pravidlami týkajúcimi sa pohody zvierat.

68.

Ako uviedli účastníci konania, judikatúra Súdneho dvora sa touto otázkou úspešne zaoberá.

69.

Vo veci Viamex Agrar Handel mal Súdny dvor poskytnúť výklad predchodcu nariadenia č. 817/2010 ( 26 ). Na rozdiel od prístupu generálneho advokáta ( 27 ) Súdny dvor rozhodol, že predloženie dokumentov uvedených v nariadení č. 615/98 – teraz nariadenie č. 817/2010 – vývozcom nepredstavuje nevyvrátiteľný dôkaz dodržania platných pravidiel v oblasti vývozných náhrad alebo dodržania pravidiel týkajúcich sa pohody zvierat počas prepravy. Dôkaz poskytnutý týmito dokumentmi možno považovať za dostatočný, len ak príslušná platobná agentúra nemá k dispozícii informácie, s ohľadom na ktoré by sa mohla domnievať, že pravidlá týkajúce sa pohody zvierat počas prepravy neboli dodržané. Povinnosťou tejto agentúry je analýza týchto dôkazov a akejkoľvek inej informácie, ktorú má k dispozícii, aby dospela k záveru, že tieto pravidlá boli alebo neboli dodržané, a rozhodla, či je alebo nie je vhodné priznať vývozné náhrady. ( 28 )

70.

Súdny dvor však ďalej konštatoval, že príslušná platobná agentúra tým nezískava právomoc svojvoľne spochybniť dôkazy, ktoré vývozca pripojil k svojej žiadosti o vývozné náhrady. Príslušná platobná agentúra môže dospieť k záveru, že pravidlá neboli dodržané, len na základe dokumentov uvedených v nariadení č. 615/98 – teraz nariadenie č. 817/2010 – a/alebo inej objektívnej informácie týkajúcej sa blaha zvierat. Nemôže sa obmedziť len na uvádzanie domnienok alebo pochybností o dodržaní pravidiel, ale jej závery musia vychádzať z objektívnych a konkrétnych skutočností týkajúcich sa blaha zvierat a v každom prípade musí uviesť dôvody, pre ktoré sa domnieva, že dôkazy predložené vývozcom mu neumožňujú dospieť k záveru, že ustanovenia týkajúce sa pohody zvierat boli dodržané. ( 29 )

71.

Tento rozsudok Súdny dvor následne potvrdil vo veci Heemskerk a Schaap, v ktorej zasadala veľká komora. ( 30 )

72.

V oboch vyššie uvedených prípadoch mal vývozca k dispozícii vyhlásenie úradného veterinárneho lekára potvrdzujúce súlad dotknutého námorného plavidla, a teda prepravy ako takej, s pravidlami v oblasti pohody zvierat. Konanie vo veci samej sa týka opačnej situácie: úradný veterinárny lekár vyhlásil, že cesta sa neuskutočnila v súlade s pravidlami pohody zvierat počas prepravy. Vývozca toto stanovisko spochybňuje.

73.

Teraz chcem uviesť, že na rozdiel od tvrdení Hauptzollamt skutočnosť, že článok 5 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 817/2010 sa odvoláva len na situácie, v ktorých požiadavky v oblasti pohody zvierat nie sú dodržané, a nie na situácie, v ktorých dodržané sú, logicky neznamená, že príslušná platobná agentúra môže odoprieť vyplatenie náhrad za prepravu, ktorá tieto požiadavky skutočne spĺňa. Podľa článku 1 nariadenia č. 817/2010 je totiž vyplatenie vývozných náhrad na hovädzí dobytok podmienené tým, že počas prepravy zvierat na miesto prvého vyloženia v tretej krajine konečného určenia sú splnené články 3 až 9 nariadenia č. 1/2005 a v nich uvedené prílohy, ako aj samotné nariadenie č. 817/2010. O nič viac, o nič menej. Cieľom konania o vývozných náhradách – ktoré sa vzťahuje na vývozné náhrady požadované v súvislosti s vývozom hovädzieho dobytka – je totiž len zabezpečiť, že dotknutý produkt spĺňa všetky potrebné podmienky v oblasti náhrad. ( 31 )

74.

Skutočnosť, že vývozcovi prináleží preukázať splnenie všetkých podmienok na schválenie žiadosti o vývozné náhrady, je teda nepodstatná, lebo sa týka iba rozdelenia dôkazného bremena. Nič to nemení na tom, že režim vývozných náhrad má za cieľ podporiť správne rozhodnutia z vecného hľadiska bez ohľadu na to, či sú také žiadosti schválené alebo zamietnuté, pričom musí byť dodržaná všeobecná zásada, podľa ktorej správne orgány musia konať v súlade so zákonom.

75.

Okrem toho sa musím priznať, že sotva dokážem prijať stanovisko, podľa ktorého platnosť a právne účinky vyhlásenia vydaného úradným veterinárnym lekárom na účely právneho systému, ktorého je nariadenie č. 817/2010 súčasťou, sú len záležitosťou práva členského štátu miesta výstupu, a nie práva EÚ ako takého. ( 32 )

76.

Judikatúra uvedená v bodoch 69 až 71 týchto návrhov sa teda v prejednávanej veci uplatní obrátene. Z toho vyplýva, že vyhlásenie vydané úradným veterinárnym lekárom, ktoré potvrdzuje nesúlad cesty, v súvislosti s ktorou sa žiada o vývozné náhrady, s pravidlami v oblasti pohody zvierat, nepredstavuje nevyvrátiteľný dôkaz tohto nesúladu.

77.

Určité tvrdenia uvedené na podporu opačného názoru nepovažujem za presvedčivé.

78.

Po prvé tvrdenie, ktoré uviedol Hauptzollamt a podľa ktorého je dokument uvedený v článku 2 ods. 3 nariadenia č. 817/2010 „riadne vypracovaný“, a teda preskúmateľný podľa článku 4 ods. 2 písm. a) tohto nariadenia, len ak úradný veterinárny lekár v mieste výstupu potvrdí, že výsledky kontrol v zmysle článku 2 nariadenia sú uspokojivé, je potrebné zamietnuť. Začnem tým, že výraz „riadne vypracovaný“ nemožno vykladať v tom zmysle, že predpisuje konkrétny výsledok kontrol. Článok 2 ods. 4 nariadenia ďalej stanovuje, že v dokumente uvedenom v článku 2 ods. 3 nariadenia sa potvrdzuje celkový počet zvierat, na ktoré bolo prijaté vývozné vyhlásenie, pričom sa odpočíta počet zvierat, ktoré počas prepravy porodili alebo potratili, uhynuli alebo pre ktoré neboli splnené požiadavky nariadenia č. 1/2005.

79.

Po druhé nesúhlasím s tvrdením, podľa ktorého by v záujme blaha zvierat nemalo byť možné preskúmanie vyhlásení konštatujúcich porušenie pravidiel pohody zvierat počas prepravy. Cieľ ochrany blaha zvierat, nech je akokoľvek chvályhodný, nemôže odôvodniť odopretie vyplatenia vývozných náhrad v prípade, že na rozdiel od vyhlásenia o nesúlade vydaného úradným veterinárnym lekárom iného členského štátu k porušeniu týchto pravidiel nedošlo.

80.

Nakoniec tvrdenie založené na ochrane finančných záujmov EÚ, ktoré uvádza Hauptzollamt, považujem za zjavne nedôvodné. K legitímnemu ohrozeniu týchto záujmov nedošlo, pokiaľ boli pravidlá týkajúce sa pohody zvierat v skutočnosti dodržané. Okrem toho aby som toto tvrdenie uviedol do kontextu, v hypotetickom prípade porušenia zásady zákonnosti zo strany Komisie Súdny dvor podobne nepotvrdzuje sumu pokuty uloženej za porušenie pravidiel hospodárskej súťaže zo strachu z finančnej straty pre EÚ. ( 33 )

81.

Nech je to akokoľvek, ako uviedol Hauptzollamt, francúzska vláda a vnútroštátny súd, posúdenie telesnej kondície a zdravotného stavu zvierat si vyžaduje osobitné znalosti a skúsenosti, a preto by mal kontroly vykonávať veterinárny lekár. ( 34 ) Výsledky takých kontrol predstavujú skutkové posúdenie na mieste zahŕňajúce komplexné technické skúmanie zdravia a pohody zvierat. Z toho vyplýva, že voľná úvaha priznaná príslušnej platobnej agentúre pri skúmaní takého vyhlásenia potvrdzujúceho nesúlad s pravidlami v oblasti pohody zvierat počas prepravy nie je neobmedzená ( 35 ) – ale je ohraničená mutatis mutandis rovnako, ako je uvedené v bode 70 týchto návrhov.

82.

Ak chce vývozca napadnúť vyhlásenie o nesúlade, musí objektívnymi dôkazmi dôsledne preukázať, že posúdenie uskutočnené úradným veterinárnym lekárom je nespoľahlivé. Samotná skutočnosť, že vývozca má iný názor než úradný veterinárny lekár, pokiaľ ide o stav zvierat, na ktoré žiada o vývozné náhrady, však neznamená, že posúdenie veterinárneho lekára je zjavne nesprávne alebo vychádza z nesprávnych skutočností.

83.

Ako uvádza vnútroštátny súd, pokiaľ ide o právne účinky zistení úradného veterinárneho lekára, znalosti veterinárnych lekárov nie sú dôvodom na rovnakú opatrnosť na strane príslušnej platobnej agentúry. Všetky vyvolané právne účinky sú teda preskúmateľné v plnom rozsahu.

84.

Na základe predchádzajúcich úvah navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na druhú prejudiciálnu otázku v tom zmysle, že orgán zodpovedný za vyplatenie vývozných náhrad nie je pri posudzovaní žiadosti o vývozné náhrady podľa článku 4 ods. 2 nariadenia č. 817/2010 viazaný zápisom, ktorý v súlade s článkom 2 ods. 3 nariadenia vykonal úradný veterinárny lekár. Ak sa však tento orgán rozhodne odchýliť sa od skutkového posúdenia zdravia a pohody zvierat, ktoré vykonal veterinárny lekár a na ktorom je uvedený zápis založený, musí vychádzať z objektívnych a konkrétnych dôkazov týkajúcich sa zdravia a pohody zvierat. V prípade čiastočného alebo úplného zamietnutia žiadosti musí tento orgán v každom prípade uviesť dôvody zamietnutia, pričom vývozcovi v takom prípade prináleží preukázať, že dôkazy, z ktorých tento orgán vychádzal, sú irelevantné.

85.

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na otázky, ktoré vo veci C‑469/14 položil Finanzgericht Hamburg (Daňový súd Hamburg), takto: