1.

Ráckevei Járásbíróság, Maďarsko (Okresný súd v Ráckeve), žiada uvedeným návrhom na začatie prejudiciálneho konania okrem iného o usmernenie, pokiaľ ide o druhy nástrojov, ktoré patria do pôsobnosti smernice 2004/39 ( 2 ). Pýta sa tiež, či povinnosť posúdiť vhodnosť investičných služieb a finančných produktov pre jednotlivých klientov vyplýva z tejto smernice. Súdny dvor bol o to požiadaný v rámci sporu týkajúceho sa pôžičky v cudzej mene, ktorá bola poskytnutá na financovanie kúpy automobilu. Návrh na začatie prejudiciálneho konania je však podľa môjho názoru neprípustný vzhľadom na nepresnosť opisu relevantných skutkových okolností, ako aj vnútroštátneho právneho rámca.

2.

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa dotýka vážneho spoločenského a ekonomického problému, ktorý má v mnohých členských štátoch podstatný význam. Bohužiaľ, návrh na začatie prejudiciálneho konania a konanie vo veci samej nepredstavujú vhodnú príležitosť pre rozvoj judikatúry Súdneho dvora týkajúcej sa danej problematiky, ktorá by sa mala riešiť v rámci práva Únie na ochranu spotrebiteľov, najmä v rámci smernice 2008/48 ( 3 ), a nie v rámci práva na ochranu investorov.

3.

Odôvodnenia 2 a 31 smernice 2004/39 uvádzajú:

…

4.

Článok 1 smernice 2004/39 uvádza:

„1.   Táto smernica sa vzťahuje na investičné spoločnosti a regulované trhy.

2.   Nasledovné ustanovenia sa tiež vzťahujú na úverové inštitúcie, ktorým bolo udelené povolenie podľa smernice 2000/12/ES, ak poskytujú jednu alebo viac investičných služieb a/alebo vykonávajú investičné činnosti:

…

…“

5.

Článok 4 ods. 1 body 2, 6 a 17 smernice 2004/39 obsahujú tieto definície:

…

…

6.

V hlave II kapitole II smernice 2004/39 sa v oddiele 2, ktorý má názov „Ustanovenia na zabezpečenie ochrany investora“, nachádza článok 19 s názvom „Pravidlá výkonu činnosti pri poskytovaní investičných služieb klientom“. Jeho odseky 4, 5 a 9 uvádzajú:

„4.   Pri poskytovaní investičného poradenstva alebo riadenia portfólia musí investičná spoločnosť získať potrebné informácie týkajúce sa znalostí a skúseností klienta alebo potenciálneho klienta v oblasti investícií týkajúce sa konkrétneho typu produktu alebo služby, jeho finančnej situácie a jeho investičných cieľov tak, aby investičná spoločnosť mohla odporučiť klientovi alebo potenciálnemu klientovi investičné služby a finančné nástroje, ktoré sú preňho vhodné.

5.   Členské štáty zabezpečia, aby investičné spoločnosti pri poskytovaní iných investičných služieb ako sú uvedené v odseku 4, požiadali klienta alebo potenciálneho klienta, aby poskytol informácie týkajúce sa jeho znalostí a skúseností v oblasti investícií týkajúce sa konkrétneho ponúkaného alebo žiadaného druhu produktu alebo služby tak, aby investičná spoločnosť mohla posúdiť, či predpokladaná investičná služba alebo produkt sú pre klienta vhodné.

Ak sa investičná spoločnosť na základe informácií získaných podľa predchádzajúceho pododseku domnieva, že produkt alebo služba nie sú pre klienta alebo potenciálneho klienta vhodné, investičná spoločnosť klienta alebo potenciálneho klienta upozorní. Toto upozornenie sa môže poskytovať v štandardizovanej forme.

Ak sa klient alebo potenciálny klient rozhodne neposkytnúť informácie podľa predchádzajúceho pododseku, alebo neposkytne dostatočné informácie týkajúce sa jeho znalostí a skúseností, investičná spoločnosť upozorní klienta alebo potenciálneho klienta, že takéto rozhodnutie neumožní spoločnosti určiť, či predpokladaná služba alebo produkt sú pre neho vhodné. Toto upozornenie sa môže poskytovať v štandardizovanej forme.

…

9.   Ak sa investičná služba ponúka ako súčasť finančného produktu, ktorý už podlieha iným ustanoveniam právnych predpisov Spoločenstva alebo spoločným európskym normám týkajúcim sa úverových inštitúcií a spotrebiteľských úverov vzhľadom na posúdenie rizika pre klientov a/alebo požiadaviek na informácie, táto služba nepodlieha ďalším povinnostiam ustanoveným v tomto článku.“

7.

Článok 51 ods. 1 smernice 2004/39 ukladá členským štátom povinnosť zabezpečiť, aby sa mohli prijímať vhodné administratívne opatrenia, alebo sa mohli uložiť administratívne sankcie voči zodpovedným osobám, ak neboli dodržané ustanovenia prijaté pri vykonávaní tejto smernice. Členské štáty zabezpečia, aby boli tieto opatrenia účinné, primerané a odradzujúce. ( 4 )

8.

„Investičné služby a činnosti“ uvedené v oddiele A prílohy I zahŕňajú „obchodovanie na vlastný účet“. Medzi vedľajšie služby uvedené v oddiele B patria „devízové služby, ak sú tieto spojené s poskytovaním investičných služieb“. Medzi finančné nástroje uvedené v oddiele C patria „opcie, futures, swapy, dohody o budúcich úrokových mierach a iné derivátové kontrakty týkajúce sa cenných papierov, mien, úrokových mier alebo výnosov alebo iných derivátových nástrojov, finančných indexov alebo finančných meradiel, ktoré môžu byť vyrovnané fyzicky alebo v hotovosti“.

9.

Článok 1 smernice 2008/48, ktorý má názov „Predmet úpravy“, uvádza:

„Účelom tejto smernice je harmonizovať určité aspekty zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov, ktoré sa týkajú zmlúv o spotrebiteľskom úvere.“

10.

Článok 2 smernice 2008/48, ktorý má názov „Rozsah pôsobnosti“, uvádza:

„1.   Táto smernica sa vzťahuje na zmluvy o úvere.

3.   Táto smernica sa nevzťahuje na:

…

…“

11.

Článok 3 smernice 2008/48, ktorý má názov „Vymedzenie pojmov“, uvádza:

„Na účely tejto smernice sa uplatňuje toto vymedzenie pojmov:

…

12.

§ 231 občianskeho zákonníka Maďarskej republiky ( 5 ) (ďalej len „občiansky zákonník“) stanovuje:

„1.   Ak nie je ustanovené inak, peňažné dlhy sa musia splatiť v mene, ktorá je zákonným platidlom v mieste plnenia záväzku.

2.   Dlhy vyjadrené v inej mene alebo v zlate sa prevedú na základe výmenného kurzu (ceny) uplatňovaného v mieste a ku dňu platby.“

13.

Kúria (Najvyšší súd, Maďarsko) podal vo svojom rozsudku 6/2013 PJE záväzný výklad vnútroštátnej judikatúry, pokiaľ ide o zmluvy o pôžičke v cudzej mene. Na základe § 231 občianskeho zákonníka Kúria kvalifikoval pôžičky v cudzej mene ako devízové pôžičky. Vyhlásil, že v dôsledku týchto devízových pôžičiek vzniknú záväzky v devízach, avšak pri pôžičkách v cudzej mene vo vzťahu k skutočným devízovým pôžičkám (s doložkou o skutočnom vykonaní transakcie v devízach) je určitá devíza určená ako mena, v ktorej majú byť splnené peňažné záväzky, avšak menou, v ktorej sú tieto peňažné záväzky skutočne splnené, je forint. Preto Kúria predmetnú transakciu vyložil tak, že peňažný tok uvádzaný v devízach je fiktívny a peňažný tok uvádzaný v maďarských forintoch je skutočný.

14.

V návrhu na začatie prejudiciálneho konania sa uvádza, že „11. júna 2008 uzatvorila žalobkyňa, finančná inštitúcia Banif Plus Bank Zrt. (ďalej len ‚banka‘) na základe § 523 zákona IV z roku 1959 o občianskom zákonníku Maďarskej republiky… zmluvu o pôžičke v cudzej mene s prvým žalovaným, klientom maďarskej štátnej príslušnosti. Predmetom tejto zmluvy o pôžičke bolo poskytnutie peňažnej sumy (služba) a splátky pôžičky (protislužba). V podmienkach zmluvy o pôžičke sa nachádzali dôležité zmluvné ustanovenia o fiktívnom peňažnom toku – (vedenom) v devízach – a o skutočnom peňažnom toku vo forintoch“.

15.

V návrhu na začatie prejudiciálneho konania sa ďalej uvádza, že „v deň poskytnutia pôžičky banka vypočítala devízový ekvivalent sumy, ktorú mala vyplatiť pri výmennom kurze platnom vo vopred určený deň a v súlade s § 231 občianskeho zákonníka. [Následne] banka zakúpila od klienta tieto devízy (pripísané) na jeho ťarchu, pričom použila výmenný kurz pre nákup devízy platný v čase vyplatenia (transakcia pri aktuálnom výmennom kurze), a protihodnotu mu vyplatila vo forintoch. [Neskôr] banka predala klientovi uvedené devízy za forinty, pričom použila výmenný kurz pre predaj devíz platný v čase vrátenia pôžičky (transakcia pri budúcom výmennom kurze platnom v čase vrátenia pôžičky), aby tak klient mohol svoj dlh vedený v devízach splatiť v devízach“.

16.

Návrh na začatie prejudiciálneho konania dodáva, že keďže „zmluva o pôžičke v cudzej mene, ktorá je predmetom sporu vo veci samej, obsahuje prvok peňažného trhu (spočívajúci v pôžičke) a prípadne prvok kapitálového trhu (spočívajúci v devízovej transakcii na základe výmenného kurzu), existujú pochybnosti o výklade pojmov finančný nástroj a investičná činnosť prostredníctvom finančného nástroja“.

17.

Za uvedených okolností položil vnútroštátny súd tieto prejudiciálne otázky:

18.

Písomné pripomienky predložili žalovaní, teda pán Márton Lantos a pani Mártonné Lantos, maďarská, nemecká a poľská vláda, vláda Spojeného kráľovstva, ako aj Komisia. Pojednávanie sa nekonalo.

19.

Podľa môjho názoru je návrh na začatie prejudiciálneho konania neprípustný z nasledujúcich dôvodov.

20.

Pripomínam, že informácie uvedené v návrhu na začatie prejudiciálneho konania musia umožniť Súdnemu dvoru, členským štátom a ďalším osobám oprávneným predkladať pripomienky, správne pochopiť skutkový a právny rámec vo veci samej a zároveň musia uvádzať dôvody, na základe ktorých vnútroštátny súd považuje výklad príslušných ustanovení práva Únie za sporný a položenie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru za potrebné. Treba zdôrazniť, že informácie uvedené v návrhu na začatie prejudiciálneho konania neslúžia iba na to, aby zabezpečili, že Súdny dvor môže poskytnúť užitočnú odpoveď, ale aj na to, aby sa dala vládam členských štátov, ako aj ostatným dotknutým osobám možnosť predložiť svoje pripomienky v súlade s článkom 23 Štatútu Súdneho dvora. ( 6 )

21.

Uvedené požiadavky, ktoré sa týkajú obsahu návrhu na začatie prejudiciálneho konania, sú výslovne stanovené v článku 94 rokovacieho poriadku a odrážajú sa tiež v Odporúčaniach Súdneho dvora Európskej únie pre vnútroštátne súdy pri podávaní návrhov na začatie prejudiciálnych konaní. ( 7 ) Najmä z bodu 22 týchto odporúčaní je zrejmé, že návrh na začatie prejudiciálneho konania musí „byť, napriek stručnosti, dostatočne úplný a musí obsahovať všetky relevantné informácie, ktoré umožnia Súdnemu dvoru, ako aj subjektom oprávneným predkladať pripomienky správne pochopiť skutkové a právne okolnosti vnútroštátneho konania“ (kurzívou zvýraznil generálny advokát).

22.

Návrh na začatie prejudiciálneho konania je základom konania pred Súdnym dvorom. Je teda nevyhnutné, aby vnútroštátny súd opísal v samotnom návrhu na začatie prejudiciálneho konania skutkový a právny rámec konania vo veci samej a v minimálnej miere objasnil dôvody výberu ustanovení práva Únie, ktorých výklad žiada, ako aj súvislosť, ktorá existuje medzi týmito ustanoveniami a vnútroštátnou právnou úpravou uplatniteľnou v spore, o ktorom rozhoduje. ( 8 ) Súdny dvor rozhodol, že vnútroštátne súdy sú povinné „prísne“ dodržiavať požiadavky týkajúce sa obsahu návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ( 9 ) čo však podľa môjho názoru predmetný návrh na začatie prejudiciálneho konania nespĺňa.

23.

Obmedzené faktické informácie, ktoré sú uvedené v návrhu na začatie prejudiciálneho konania, sa nachádzajú v bodoch 14 až 16 týchto návrhov. ( 10 ) Veľké množstvo skutkových informácií, ktoré musia byť k dispozícii predtým, než možno na prejudiciálne otázky zmysluplne odpovedať, sa teda v návrhu na začatie prejudiciálneho konania vôbec nenachádza. Mám napríklad na mysli presné zmluvné podmienky, ktoré sú predmetom sporu, ako aj podrobný opis toho, čo sa stalo medzi účastníkmi konania, t. j. prečo skončili v súdnom spore, ktorý sa týka ich príslušných zákonných práv a povinností. ( 11 ) V návrhu na začatie prejudiciálneho konania sa dokonca nenachádza žiadna informácia o cudzej mene, v ktorej bola zmluva uzavretá. ( 12 )

24.

Komisia vo svojich písomných pripomienkach uvádza, že si preštudovala spis vnútroštátneho súdu, čím sa pre Komisiu medzera, pokiaľ ide o chýbajúce skutkové informácie, čiastočne vyplnila. Súdny spis však nebol zaslaný vládam členských štátov. O tom, či vstúpia do konania, sa museli rozhodnúť na základe návrhu na začatie prejudiciálneho konania a na základe všeobecných znalostí o spotrebiteľských úveroch v cudzej mene.

25.

Okrem toho, ako zdôraznili niektoré vlády vo svojich písomných pripomienkach, predložené skutkové okolnosti sú v niektorých ohľadoch nezrozumiteľné. Vznikol tým následný problém v súvislosti s koherenciou prejudiciálnych otázok.

26.

Po prvé maďarská vláda poukazuje na to, že vnútroštátny súd odkazuje na vnútroštátne ustanovenia, ktoré sa týkajú investičných pôžičiek a swapov v cudzej mene, pričom neuvádza, či dotknutá zmluva patrí do jednej z týchto kategórií. Po druhé nemecká vláda odkazuje na skutočnosť, že z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že zmluva o pôžičke v cudzej mene pozostáva z hotovostnej kúpy v čase poskytnutia pôžičky a z budúcej kúpy v čase jej splatenia. Podľa tejto vlády je ťažké pochopiť, prečo vnútroštátny súd zastáva názor, že ide o budúci nákup meny, keď uvádza, že sa uplatňuje výmenný kurz platný v čase splatenia. Maďarská vláda má taktiež problém pochopiť, či vnútroštátny súd tvrdí, že dojednania účastníkov konania predstavujú budúcu devízovú transakciu (na mimoburzovom trhu), alebo či má v úmysle jednoducho odkázať na právnu definíciu tohto pojmu. ( 13 )

27.

Po druhé nedostatočný súlad a nedostatočná skutková presnosť neumožňujú Súdnemu dvoru rozhodnúť, či opatrenie uvedené v návrhu na začatie prejudiciálneho konania predstavuje „finančný nástroj“ v zmysle smernice 2004/39. Ako uviedlo Nemecko a Spojené kráľovstvo vo svojich písomných pripomienkach, nie je jasné, aký druh transakcie banka s dlžníkom vlastne uzatvorila, s čím sa teda spája určitá miera pochybností. Nemecká vláda dodáva, že návrh na začatie prejudiciálneho konania miestami vyvoláva dojem, že dôjde k nákupu a predaju devíz, ale zároveň sa opisuje fiktívny tok cudzej meny. Nie je jasné, k akým nákupom meny a k akým peňažným tokom vlastne došlo. Podľa Spojeného kráľovstva nie je jasné, či predmetná zmluva pozostáva z dvoch samostatných nástrojov alebo predstavuje jeden hybridný, a či ide naozaj o kombináciu hotovostnej kúpy a budúcej kúpy a nie o dve hotovostné kúpy.

28.

Okrem toho relevantnosť vnútroštátnych ustanovení uvedených v návrhu na začatie prejudiciálneho konania nie je jasná, keďže neexistuje žiadne vysvetlenie ich prepojenia s údajne príslušnými ustanoveniami práva Únie. V dôsledku toho je bez podrobnej znalosti maďarského práva ťažké uvedenému návrhu porozumieť. ( 14 )

29.

Vzhľadom na nedostatočné informácie uvedené v návrhu na začatie prejudiciálneho konania nie je napokon možné odpovedať na otázku, či je banka povinná vykonať preskúmanie vhodnosti podľa článku 19 ods. 4 a 5 smernice 2004/39, alebo či je od tejto povinnosti oslobodená podľa článku 19 ods. 9 tejto smernice. V prejedávanej veci je Súdny dvor požiadaný, aby určil, či sa uplatňuje smernica 2004/39, alebo iný právny nástroj Európskej únie určený na ochranu záujmov spotrebiteľa, akým je napríklad smernica 2008/48. Ako bude zrejmé z preskúmania nižšie uvedeného, na základe dostupných informácií mám dojem, že predmetný spor nepatrí do pôsobnosti smernice 2004/39, ale vzťahuje sa naň smernica 2008/48. Ďalej podotýkam, že vnútroštátna právna úprava, ktorou sa vykonáva smernica 2004/39, sa vzťahuje na investičné pôžičky. ( 15 ) Na druhej strane, takéto pôžičky nepatria do pôsobnosti smernice 2008/48, avšak ani smernica 2004/39 ich nedefinuje ako finančné služby alebo finančné nástroje. Nemyslím si teda, že Súdny dvor má dostatok informácií na zodpovedanie tretej otázky.

30.

Pre prípad, že by Súdny dvor napriek tomu považoval prejudiciálne otázky za prípustné, stručne rozoberiem právne problémy, ktoré podľa môjho názoru môžu byť relevantné pri hľadaní odpovede na ne.

31.

Po prvé budem vychádzať z predpokladu, že prejednávaná vec sa týka pôžičky v cudzej mene poskytnutej fyzickej osobe, presnejšie spotrebiteľovi. Z písomných pripomienok žalovaných vo veci samej vyplýva, že účelom zmluvy o pôžičke bolo financovanie kúpy automobilu. ( 16 )

32.

Pripomínam, že generálny advokát Wahl vo veci Kásler a Káslerné Rábai (C‑26/13, EU:C:2014:85, bod 1) poznamenal, že „prejednávaná vec sa týka zmlúv o spotrebných úveroch vyjadrených v cudzej mene. Využívanie tohto typu zmlúv, ktoré je pomerne bežnou praxou v niektorých členských štátoch Európskej únie a ktoré záujemcovia o úver môžu na prvý pohľad považovať za atraktívne vzhľadom na nižšiu úrokovú sadzbu oproti obvykle uplatňovanej, sa v dôsledku medzinárodnej finančnej krízy v prvej dekáde 21. storočia ukázalo pre mnohých ako problematické v dôsledku prudkého poklesu určitých mien oproti cudzej mene určenej v zmluve (najmä oproti švajčiarskemu franku). Tieto osoby sa ocitli v situácii, keď museli splácať úverové splátky vyjadrené v domácej mene, ktoré boli podstatne vyššie ako tie, ktoré by mali splácať, ak by splátky boli vypočítané na základe výmenného kurzu platného v čase poskytnutia úveru. Pozorované negatívne následky sa odrazili aj na zhoršení situácie bankového sektora niektorých členských štátov“. ( 17 )

33.

Maďarský zákonodarca reagoval na zhoršené dlhové zaťaženie maďarských domácností prostredníctvom legislatívneho balíka zameraného predovšetkým na ochranu zadlžených vlastníkov domov. Prijaté opatrenia umožňujú, okrem iných iniciatív, konečné splatenie dlhov v cudzej mene na základe pevne stanovených preferenčných výmenných kurzoch prostredníctvom vládou podporovaného systému a vyžadujú povinné prevedenie všetkých hypotekárnych úverov poskytnutých v cudzej mene na domácu menu. Ďalej sa obmedzila možnosť používať nehnuteľnosti určené na bývanie ako zábezpeka a zabezpečili sa pôžičky vo forintoch so zvýhodnenou úrokovou sadzbou, rovnako ako aj sociálna podpora pre dlžníkov, ktorým hrozí vysťahovanie z dôvodu problémov, ktoré sa im vyskytli pri splácaní pôžičiek v cudzej mene. ( 18 )

34.

Po druhé je nápomocné pripomenúť si základné pojmy práva peňažných záväzkov, a to konkrétne pojem účtovná peňažná jednotka, ktorý definuje mieru peňažného záväzku, a pojem platobná peňažná jednotka, ktorý predstavuje spôsob plnenia. ( 19 ) Odlíšenie účtovnej peňažnej jednotky od platobnej peňažnej jednotky prostredníctvom menovej doložky umožňuje veriteľovi preniesť riziko znehodnotenia vonkajšej a/alebo vnútornej hodnoty platobnej peňažnej jednotky na dlžníka, ktorý môže mať zároveň prospech z nižšej nominálnej úrokovej sadzby. To je dôvod, prečo je využívanie pôžičiek v cudzej mene rozšírené v niektorých členských štátoch. Použitie menovej doložky znamená, že dlžníkovi vznikne povinnosť zaplatiť neurčitú, ale určiteľnú sumu peňazí. Napriek tomu existuje peňažný záväzok, ktorý možno splniť zaplatením príslušnej sumy peňazí v platobnej peňažnej jednotke. ( 20 )

35.

Na základe vyššie uvedeného sa zdá, že za daného skutkového stavu banka spotrebiteľovi poskytla pôžičku, pri ktorej je dohodnutou účtovnou peňažnou jednotkou švajčiarsky frank, hodnota ktorého určuje istinu pôžičky a jej splátky, zatiaľ čo platobnou peňažnou jednotkou je maďarský forint.

36.

Návrh na začatie prejudiciálneho konania naznačuje, že vnútroštátny súd zastáva názor, že dotknuté fiktívne toky švajčiarskych frankov predstavujú finančný nástroj, v tomto prípade zjavne derivátový nástroj, akým je napríklad devízová transakcia futures medzi bankou a klientom, pričom banka koná na vlastný účet a transakcia zjavne prebieha na mimoburzovom trhu ( 21 ) alebo podobným spôsobom.

37.

Treba uviesť jedno zásadné východisko. Cieľom smernice 2004/39 je ochrana investorov. ( 22 ) Investorom v zmysle tejto smernice je niekto, kto investuje alebo má v úmysle investovať svoj vlastný alebo požičaný kapitál do finančných nástrojov s cieľom získať príjmy, alebo aspoň chrániť hodnotu svojho kapitálu. Zo súdneho spisu vyplýva, že klient nemal v úmysle investovať žiadny kapitál, ale že jeho cieľom bolo požičať si od banky sumu potrebnú na financovanie kúpy výrobku dlhodobej spotreby, konkrétne auta. Nie som presvedčený o tom, či ide skutočne o argument, na ktorý chcú dlžníci poukázať vo svojich pripomienkach, že by išlo o investíciu vo švajčiarskych frankoch, a to zo strany ktoréhokoľvek účastníka konania. Hoci to nie je právne rozhodujúce pre vyriešenie daného sporu, ochrana investícií v zmysle smernice 2004/39 sa podľa môjho názoru nevzťahuje na situácie, v ktorých spotrebitelia financujú svoju spotrebu, na rozdiel od investícií, ktoré sú z ekonomického hľadiska formou úspor.

38.

Vnútroštátny súd a žalovaný vo veci samej teda vyvolávajú dojem, že zastávajú stanovisko, podľa ktorého išlo o devízovú transakciu futures, ktorá zodpovedá derivátovému kontraktu v zmysle prílohy I oddielu C bodu 4 smernice 2004/39. ( 23 ) Takýto prístup nie je podľa môjho názoru právne obhájiteľný, a to z dôvodov, ktoré objasním nižšie.

39.

Pripomínam, že podľa článku 4 ods. 1 bodu 2 smernice 2004/39 predstavujú „investičné služby a činnosti“ všetky služby a činnosti uvedené v časti A prílohy I týkajúce sa akéhokoľvek nástroja uvedeného v oddiele C prílohy I. „Obchodovanie na vlastný účet“ znamená podľa článku 4 ods. 1 bodu 6 smernice 20044/39 obchodovanie za vlastný kapitál, ktorého výsledkom je uzavretie transakcií s jedným alebo viacerými finančnými nástrojmi. „Finančný nástroj“ znamená podľa článku 4 ods. 1 bodu 17 tie nástroje, ktoré sú uvedené v oddiele C prílohy I.

40.

Na dotknutú zmluvu (pôžičku v cudzej mene poskytnutú spotrebiteľovi alebo jej zložku spočívajúcu v budúcej kúpe, ak ju možno od pôžičky právne oddeliť) sa môže vzťahovať len jediné ustanovenie smernice 2004/39; a to bod 4 oddielu C prílohy I tejto smernice. Podľa tohto bodu sa medzi finančné nástroje zahŕňajú „opcie, futures, swapy, dohody o budúcich úrokových mierach a iné derivátové kontrakty týkajúce sa cenných papierov, mien, úrokových mier alebo výnosov alebo iných derivátových nástrojov, finančných indexov alebo finančných meradiel, ktoré môžu byť vyrovnané fyzicky alebo v hotovosti“ (kurzívou zvýraznil generálny advokát).

41.

Podľa môjho názoru nie je nutné vykonať analýzu presnej kategórie, do ktorej spomedzi kategórií uvedených v bode 4 oddielu C prílohy I patria príslušné finančné dojednania. Všetky z nich totiž predstavujú derivátové kontrakty alebo nástroje, a ako Poľsko zdôraznilo vo svojich písomných pripomienkach, derivátovými nástrojmi sú tie, ktoré možno použiť na zabezpečenie alebo špekulatívne účely, a to z dôvodu, že budúca cena, kurz alebo hodnota podkladového aktíva je stanovená vopred. ( 24 )

42.

Znamená to možnosť, aby sa skutočná cena, kurz alebo hodnota podkladového aktíva odchýlila od tých budúcich, ktoré sú zmluvne dohodnuté. Táto možnosť ďalej v derivátovom nástroji vytvára samostatnú ekonomickú hodnotu odlišnú od kontraktu, ktorý vyžaduje výlučne vykonanie transakcie týkajúcej sa podkladového aktíva, a to k budúcemu dátumu a pri hodnote platnej v deň uskutočnenia danej transakcie. ( 25 )

43.

Podľa menových dojednaní zakotvených v zmluve o pôžičke vo veci samej sa plnenie peňažných záväzkov denominovaných vo švajčiarskych frankoch malo uskutočniť v maďarských forintoch pri kurze platnom v okamihu splatenia pôžičky alebo jej splátok. Takáto fixácia na aktuálny kurz švajčiarskych frankov zbavuje predmetnú zmluvu povahy futures. Je to preto, lebo údajná zložka zmluvy spočívajúca v budúcej kúpe nepredstavuje žiadnu inú právnu ani ekonomickú hodnotu vo vzťahu k zmluve o pôžičke ako takej. ( 26 ) Ako Nemecko správne uvádza, v podstate sa vyžaduje splatenie dlhu denominovaného v cudzej mene v národnej mene, ale pri kurze platnom v deň platby, a teda nejde o žiadny relevantný rozdiel oproti klasickej pôžičke v cudzej mene.

44.

Vskutku sa zdá, že údajné futures je len komplikovaným spôsobom formulácie ustanovenia o cudzej mene, ktoré platí pre danú pôžičku, pričom kurzové riziko týkajúce sa znehodnotenia národnej meny prenáša z veriteľa na dlžníka. ( 27 )

45.

Čo sa týka druhej otázky, pripomínam, že podľa článku 4 ods. 1 bodu 2 smernice 2004/39 znamenajú „investičné služby a činnosti“ všetky služby a činnosti uvedené v časti A prílohy I týkajúce sa akéhokoľvek nástroja uvedeného v oddiele C prílohy I. Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody nejde o žiadny finančný nástroj v zmysle oddielu C prílohy I smernice 2004/39 a uplatniteľnosť oddielu A uvedenej prílohy je taktiež vylúčená. V dôsledku toho nie je možné danú smernicu uplatniť.

46.

Ak sa teda má poskytnúť odpoveď na prvú a druhú otázku, mali by sa podľa môjho názoru zodpovedať v tom zmysle, že pôžička vyjadrená v cudzej mene, ktorá sa však vyplatí a vráti v národnej mene pri kurze platnom v deň platby, sama osebe nepredstavuje a ani neobsahuje finančný nástroj ani finančnú službu v zmysle smernice 2004/39, v dôsledku čoho nie je daná smernica uplatniteľná na predmetnú zmluvu.

47.

Tretia otázka sa týka existencie povinnosti finančnej inštitúcie vykonať skúmanie vhodnosti, ktorá sa požaduje v článku 19 ods. 4 a 5 smernice 2004/39. Podľa uvedenej otázky by bola táto povinnosť daná v prípade, že by sa finančný nástroj ponúkal ako súčasť iného finančného produktu (a to zmluvy o pôžičke). Ako som vysvetlil vyššie, táto charakteristika predmetnej zmluvy sa zdá byť podľa môjho názoru z právneho hľadiska nesprávna a smernica sa teda na situáciu, ktorá vznikla v konaní o veci samej, nevzťahuje.

48.

Vnútroštátny súd sa okrem toho pýta na uplatniteľnosť článku 19 ods. 9 smernice 2004/39. Podľa článku 19 ods. 9 smernice 2004/39 platí, že ak investičné služby „už podliehajú iným ustanoveniam právnych predpisov Spoločenstva alebo spoločným európskym normám“ týkajúcim sa príslušných oblastí, potom sa povinnosti podľa článku 19 neuplatnia. Podľa tretej otázky sú riziká, ktoré klient znáša v súvislosti s pôžičkou a finančným nástrojom, vo svojej postate odlišné a posúdenie vhodnosti je teda nevyhnutné, pokiaľ operácia obsahovala derivátový nástroj. Táto otázka opäť nadväzuje na vyššie objasnený predpoklad, že ide o finančný nástroj, s čím nesúhlasím.

49.

Z týchto dôvodov nie je nutné, aby Súdny dvor na túto prejudiciálnu otázku odpovedal. Napriek tomu však uvediem tieto doplňujúce poznámky.

50.

Súdny dvor uviedol v rozsudku Genil 48 a Comercial Hostelera de Grandes Vinos (C‑604/11, EU:C:2013:344, v bode 48), že „… článok 19 ods. 9 smernice 2004/39 sa má vykladať v tom zmysle, že, po prvé, investičná služba je ponúkaná ako súčasť finančného produktu iba v prípade, pokiaľ je jeho nedeliteľnou súčasťou v okamihu, keď sa uvedený finančný produkt ponúka klientovi, a po druhé, ustanovenia právnych predpisov Únie a spoločné európske normy, na ktoré sa toto ustanovenie odvoláva, musia umožňovať posúdenie rizika klientov a/alebo obsahovať požiadavky na informácie zahŕňajúce aj investičnú službu, ktorá je nedeliteľnou súčasťou predmetného finančného produktu, aby táto služba už nepodliehala povinnostiam uvedeným v článku 19“ (kurzívou zvýraznil generálny advokát).

51.

Obe podmienky sú v danej veci splnené. Po prvé údajné futures tvorilo neoddeliteľnú súčasť zmluvy o pôžičke v čase, keď sa klientovi ponúkla. Zdôrazňujem, že účelom pôžičky bolo financovanie kúpy automobilu, čo predstavuje okolnosť, ktorá ju kvalifikuje ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere. Nie je teda nutné rozoberať, či pôžičky poskytnuté na investície do finančných nástrojov by ako také alebo ex analogia patrili do pôsobnosti smernice 2004/39.

52.

Po druhé smernica 2008/48 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere stanovuje požiadavky na poskytovanie informácií týkajúcich sa zmlúv o pôžičke, o aké ide vo veci samej. ( 28 ) Finančné inštitúcie sú preto povinné poskytnúť informácie o úveroch, z ktorých vyplývajú pre klientov záväzky alebo transakcie v cudzej mene, a zároveň sú povinné posúdiť ich úverovú bonitu.

53.

Na základe týchto dôvodov je podľa článku 19 ods. 9 smernice 2004/39 tou správnou odpoveďou na tretiu otázku, že posúdenie vhodnosti v súlade s týmto článkom sa za okolností, akými sú tie vo veci samej, nevyžaduje.

54.

Vnútroštátny súd sa vo svojej štvrtej otázke pýta, či by obídenie článku 19 ods. 4 a 5 smernice malo za následok neplatnosť zmluvy o pôžičke uzatvorenej medzi bankou a klientom.

55.

Článok 51 ods. 1 smernice 2004/39 upravuje ukladanie administratívnych sankcií voči zodpovedným osobám, ak neboli dodržané ustanovenia na vykonávanie tejto smernice. Smernica 2004/39 však neukladá povinnosť stanoviť občianskoprávne sankcie.

56.

V rozsudku Genil 48 a Comercial Hostelera de Grandes Vinos (C‑604/11, EU:C:2013:344, v bode 57) však Súdny dvor poznamenal, že „… článok 51 smernice 2004/39… neuvádza, že členské štáty musia stanoviť zmluvné dôsledky v prípade uzatvorenia zmlúv, ktoré nie sú v súlade s povinnosťami vyplývajúcimi z ustanovení vnútroštátneho práva, ktoré vykonávajú článok 19 ods. 4 a 5 smernice 2004/39, ani to, aké tieto dôsledky môžu byť. Pri neexistencii právnej úpravy Únie v tejto oblasti pritom patrí do právomoci vnútroštátneho právneho poriadku každého členského štátu stanoviť zmluvné dôsledky porušenia týchto povinností, pod podmienkou dodržania zásad ekvivalencie a efektivity“.

57.

Odpoveď na štvrtú otázku by teda znela tak, že je na vnútroštátnom právnom poriadku, aby stanovil zmluvné následky v prípade, keď investičný podnik nesplní požiadavky týkajúce sa posúdenia stanovené v článku 19 ods. 4 a 5 smernice 2004/39, pod podmienkou dodržania zásad ekvivalencie a efektivity.

58.

Napriek vyššie uvedeným doplňujúcim poznámkam by sa mal návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa môjho názoru vyhlásiť za neprípustný.

59.

Z uvedených dôvodov navrhujem, aby Súdny dvor vyhlásil návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý predložil Ráckevei Járásbíróság vo veci C‑312/14, za neprípustný.