1. 

Na návrh prvého generálneho advokáta komora príslušná preskúmať rozhodnutie rozhodla na základe článku 193 ods. 4 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora o preskúmaní rozsudku Všeobecného súdu Európskej únie Missir Mamachi di Lusignano/Komisia (T‑401/11 P, EU:T:2014:625) ( 2 ).

2. 

Súdny dvor v bode 2 výroku uvedeného rozhodnutia uviedol:

„Preskúmanie sa bude týkať otázky, či tento rozsudok Všeobecného súdu má vplyv na jednotu alebo vnútorný súlad práva Únie tým, že uvedený Všeobecný súd ako odvolací súd rozhodol, že je príslušný rozhodnúť ako súd prvého stupňa o žalobe o mimozmluvnú zodpovednosť [Európskej] únie

3.

Podľa článku 256 ods. 1 ZFEÚ „Všeobecný súd je príslušný prejednávať a rozhodovať v prvom stupni o žalobách a v konaniach uvedených v článkoch 263, 265, 268, 270 a 272 s výnimkou tých, ktoré sú prenesené na osobitný súd zriadený podľa článku 257 alebo ktoré Štatút [Súdneho dvora Európskej únie] vyhradzuje Súdnemu dvoru. Štatút [Súdneho dvora] môže ustanoviť, aby bol Všeobecný súd príslušný rozhodovať o ďalších druhoch žalôb alebo konaní“.

4.

Spomedzi rôznych článkov uvedených v článku 256 ZFEÚ článok 268 ZFEÚ stanovuje právomoc Súdneho dvora „rozhodovať spory o náhrade škody podľa článku 340 druhého a tretieho odseku [ZFEÚ]“ a článok 270 ZFEÚ právomoc Súdneho dvora „rozhodovať všetky spory medzi Úniou a jej zamestnancami v medziach a za podmienok stanovených Služobným poriadkom úradníkov [Európskej] únie a podmienkami zamestnávania ostatných zamestnancov Únie“ (ďalej len „služobný poriadok úradníkov“).

5.

Podľa článku 1 prílohy I Štatútu Súdneho dvora Súd pre verejnú službu Európskej únie „je v prvom stupni príslušný rozhodovať spory medzi Úniou a jej zamestnancami na základe článku 270 [ZFEÚ], vrátane sporov medzi orgánmi alebo inými subjektami a ich pracovníkmi, pre ktoré je príslušný Súdny dvor Európskej únie“.

6.

Prípadné kompetenčné spory, ku ktorým môže dôjsť medzi rôznymi súdmi Súdneho dvora v oblasti verejnej služby, sú upravené v článku 8 prílohy I Štatútu Súdneho dvora:

„1.   Ak je návrh alebo iný procesný dokument, ktorý je adresovaný Súdu pre verejnú službu omylom podaný tajomníkovi Súdneho dvora alebo Všeobecného súdu, ten ho okamžite zašle tajomníkovi Súdu pre verejnú službu. Obdobne, ak je návrh alebo iný procesný dokument, ktorý je adresovaný Súdnemu dvoru alebo Všeobecnému súdu omylom podaný tajomníkovi Súdu pre verejnú službu, ten ho okamžite zašle tajomníkovi Súdneho dvora alebo Všeobecného súdu.

2.   Ak Súd pre verejnú službu zistí, že nie je príslušný prejednávať a rozhodovať o žalobe, pre ktorú je príslušný Súdny dvor alebo Všeobecný súd, postúpi túto žalobu Súdnemu dvoru alebo Všeobecnému súdu. Obdobne, ak Súdny dvor alebo Všeobecný súd zistí, že žaloba spadá do príslušnosti Súdu pre verejnú službu, postúpi túto žalobu Súdu pre verejnú službu, ktorý sa nemôže v tejto veci vyhlásiť za nepríslušný.

3.   Ak sú na Súd pre verejnú službu a na Všeobecný súd podané prípady, ktoré vyvolávajú rovnakú otázku výkladu alebo v ktorých je spochybnená platnosť rovnakého aktu, Súd pre verejnú službu môže po vypočutí strán prerušiť konanie až do vynesenia rozsudku Všeobecného súdu.

Ak sa pred Súdom pre verejnú službu a pred Všeobecným súdom prejednávajú prípady, ktoré majú rovnaký predmet, zriekne sa Súd pre verejnú službu svojej príslušnosti, aby mohol v prípadoch rozhodnúť Všeobecný súd.“

7.

Článok 73 služobného poriadku úradníkov stanovuje:

„1.   Úradník je poistený odo dňa nástupu do služby pre prípad choroby z povolania a úrazu… Na náklady poistenia proti rizikám, ktoré nie sú spojené s jeho povolaním, prispieva čiastkou nepresahujúcou 0,1 % z jeho základného platu.

Tieto pravidlá určia, ktoré riziká nie sú pokryté.

2.   Vyplácajú sa nasledujúce dávky:

…“

8.

Podľa článku 91 ods. 1 služobného poriadku úradníkov „Súdny dvor Európskej únie má právomoc v každom spore medzi Úniou a ktoroukoľvek osobou, na ktorú sa vzťahuje tento služobný poriadok, pokiaľ ide o zákonnosť aktu negatívne ovplyvňujúceho túto osobu v zmysle článku 90 ods. 2. V sporoch finančného charakteru má Súdny dvor neobmedzenú právomoc“.

9.

Dňa 18. septembra 2008 Alessandro Missir Mamachi di Lusignano, úradník Európskej únie, zomrel za tragických okolností počas svojho pridelenia do delegácie Európskej komisie v Rabate (Maroko).

10.

Po tejto vražde podal jeho otec, Livio Missir Mamachi di Lusignano, vo vlastnom mene a ako zákonný zástupca dedičov svojho syna, žalobu na Súd pre verejnú službu jednak o neplatnosť rozhodnutia Komisie z 3. februára 2009, ktorým Komisia zamietla jeho žiadosť o náhradu škody spôsobenej vraždou jeho syna, a jednak o uloženie povinnosti Komisii zaplatiť jemu, ako aj deťom jeho syna rôzne sumy z dôvodu náhrady majetkovej a nemajetkovej ujmy spôsobenej v dôsledku tejto vraždy. ( 3 )

11.

Táto žaloba je založená na nesplnení povinnosti Komisie zabezpečiť ochranu svojich úradníkov a smeruje k náhrade nemajetkovej ujmy spôsobenej samotnému úradníkovi, ktorej sa žalobca domáha v mene detí zosnulého úradníka v ich postavení právnych nástupcov, ako aj k náhrade majetkovej a nemajetkovej ujmy spôsobenej žalobcovi a deťom zosnulého úradníka v ich postavení členov jeho rodiny.

12.

Pokiaľ ide o návrh na náhradu škody spôsobenej žalobcovi a deťom zosnulého úradníka, Všeobecný súd sa domnieval, že tento návrh patrí do jeho príslušnosti. V dôsledku toho dospel k záveru, že Súd pre verejnú službu mal konštatovať, že nie je príslušný o ňom rozhodnúť. V dôsledku toho mal návrh postúpiť Všeobecnému súdu v súlade s článkom 8 ods. 2 prílohy I Štatútu Súdneho dvora.

13.

Pokiaľ ide o návrh na náhradu škody spôsobenej úradníkovi pred jeho smrťou, Všeobecný súd rozhodol, že Súd pre verejnú službu, aj keď bol príslušný o ňom rozhodnúť, nepostupoval správne, keď ho odmietol ako neprípustný na základe pravidla „zhody“ medzi návrhom a administratívnou sťažnosťou. Keďže spor nebol z hľadiska tohto návrhu v stave dovoľujúcom o ňom rozhodnúť, Všeobecný súd sa domnieval, že Súd pre verejnú službu, ktorému by bolo potrebné vrátiť túto časť veci, musí nevyhnutne konštatovať, že Všeobecnému súdu a jemu samému boli predložené veci s rovnakým predmetom.

14.

Rodičia Alessandra Missira Mamachiho di Lusignana, jeho deti, ako aj jeho brat a sestra sa totiž po podaní odvolania, ktoré viedlo k rozsudku Missir Mamachi di Lusignano/Komisia (T‑401/11 P, EU:T:2014:625), obrátili na Všeobecný súd so žalobou smerujúcou k odsúdeniu Komisie na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorú podľa ich názoru utrpeli v dôsledku zavraždenia Alessandra Missira Mamachiho di Lusignana ( 4 ).

15.

Podľa Všeobecného súdu je teda Súd pre verejnú službu povinný zrieknuť sa svojej príslušnosti a umožniť tak, aby o týchto veciach rozhodol Všeobecný súd podľa článku 8 ods. 3 druhého pododseku prílohy I Štatútu Súdneho dvora.

16.

Za týchto podmienok Všeobecný súd, ktorý sa považoval za súd príslušný rozhodnúť o všetkých návrhoch, rozhodol postúpiť si vec ako súdu prvého stupňa.

17.

Moja analýza sa bude pohybovať v hraniciach, ktoré komora príslušná preskúmať rozhodnutie stanovila v rozhodnutí o začatí konania o preskúmaní, a v podstate sa bude týkať otázky, či Všeobecný súd narušil jednotu alebo vnútorný súlad práva Únie, keď rozhodol, že je príslušný rozhodnúť ako súd prvého stupňa o žalobe o mimozmluvnú zodpovednosť Únie založenej na nesplnení povinnosti inštitúcie zabezpečiť ochranu svojich úradníkov, podanej tretími osobami v ich postavení právnych nástupcov zosnulého úradníka, ako aj v ich postavení člena rodiny tohto úradníka, ktorá smeruje k náhrade nemajetkovej ujmy spôsobenej samotnému zosnulému úradníkovi, ako aj osobnej majetkovej a nemajetkovej ujmy spôsobenej žalobcom.

18.

V súlade s konaním o preskúmaní treba v prvom rade preskúmať, či je rozsudok Všeobecného súdu poznačený nesprávnym právnym posúdením. ( 5 ) Iba za predpokladu takéhoto konštatovania sa potom musím v druhom rade zaoberať otázkou, či nesprávny výklad Všeobecného súdu narúša jednotu alebo vnútorný súlad práva Únie. ( 6 )

19.

Na úvod treba určiť jednak rôzne druhy ujmy, ktorých náhrada sa požaduje, ako aj postavenie, v ktorom žalobca koná v prípade každej z týchto ujm, a jednak uplatniteľné ustanovenia.

20.

Po prvé, pokiaľ ide o klasifikáciu ujm, súhlasím s typológiou použitou Všeobecným súdom na základe všeobecných zásad spoločných pre právne poriadky členských štátov v oblasti mimozmluvnej zodpovednosti. ( 7 ) Podľa tohto rozlišovania môžu byť vo všeobecnosti zodpovednou osobou nahradené tri druhy ujmy, a to:

21.

Žiadosti podané žalobcom spadajú do tejto klasifikácie a predpoklady, z ktorých Všeobecný súd vychádzal v bode 42 svojho rozsudku, sa teda zdajú byť taktiež dôvodné:

22.

Po druhé, pokiaľ ide o určenie uplatniteľných predpisov, pripomínam, že Súdny dvor aj Všeobecný súd vykonali právomoc uvedenú v článku 270 ZFEÚ v danom momente histórie budovania Európy.

23.

Od rozhodnutia Rady 2004/752/ES, Euratom z 2. novembra 2004, ktorým sa zriaďuje Súd pre verejnú službu Európskej únie ( 8 ), však článok 1 prílohy I Štatútu Súdneho dvora priznáva túto právomoc Súdu pre verejnú službu.

24.

Tento článok 270 ZFEÚ má zásadný význam, keďže spresňuje, že právomoc týkajúca sa sporov medzi Úniou a jej zamestnancami sa vykonáva „v medziach a za podmienok stanovených Služobným poriadkom úradníkov“.

25.

Podľa článku 91 ods. 1 uvedeného služobného poriadku má však Súd pre verejnú službu právomoc „v každom spore medzi Úniou a ktoroukoľvek osobou, na ktorú sa vzťahuje tento služobný poriadok, pokiaľ ide o zákonnosť aktu negatívne ovplyvňujúceho túto osobu v zmysle článku 90 ods. 2“.

26.

Z týchto úvodných úvah vyplýva, že kľúč k rozdeleniu právomocí nevyhnutne spočíva vo výklade týchto dvoch ustanovení – článku 270 ZFEÚ a článku 91 ods. 1 služobného poriadku úradníkov – keďže podľa súdneho systému Únie „právomoc jedného zo súdov rozhodnúť o žalobe nevyhnutne vylučuje právomoc ostatných“. ( 9 )

27.

Súd pre verejnú službu má teda právomoc „v každom spore medzi Úniou a ktoroukoľvek osobou, na ktorú sa vzťahuje tento služobný poriadok, pokiaľ ide o zákonnosť aktu negatívne ovplyvňujúceho túto osobu v zmysle článku 90 ods. 2 [služobného poriadku úradníkov]“. ( 10 )

28.

V prípade smrti úradníka však článok 73 ods. 2 služobného poriadku úradníkov zaručuje platbu paušálnej čiastky rovnajúcej sa päťnásobku jeho ročného základného platu (vypočítaného na základe mesačných čiastok platu, prijatých počas 12 mesiacov pred úrazom).

29.

Podľa znenia tohto ustanovenia sa uvedená paušálna čiastka vyplatí manželovi/manželke zosnulého a jeho deťom, alebo ak nie sú, „ostatným potomkom v súlade s dedičským právom, ktorým sa spravuje pozostalosť úradníka“. Toto ustanovenie ďalej spresňuje, že pri neexistencii „potomkov“ sa paušálna čiastka musí vyplatiť „príbuzným vo vzostupnej línii v súlade s dedičským právom, ktorým sa spravuje pozostalosť úradníka“. ( 11 )

30.

Ako už Súdny dvor konštatoval, účelom služobného poriadku úradníkov je totiž „upraviť právne vzťahy medzi európskymi inštitúciami a ich úradníkmi stanovením súboru vzájomných práv a povinností a priznaním nárokov niektorým členom rodiny úradníka, ktoré si môžu uplatniť vo vzťahu k [Únii]“. ( 12 )

31.

Zo znenia článku 73 ods. 2 služobného poriadku úradníkov teda nesporne vyplýva, že služobný poriadok úradníkov sa vzťahuje tak na potomkov úradníka, ako aj na jeho príbuzných vo vzostupnej línii, t. j., slovami použitými Komisiou v jej pripomienkach, služobný poriadok úradníkov ich „výslovne zohľadňuje“. ( 13 )

32.

V súlade s článkom 91 ods. 1 služobného poriadku úradníkov má teda Súd pre verejnú službu právomoc „v každom spore medzi Úniou a ktoroukoľvek [z týchto] osôb“, pokiaľ ide o akt menovacieho orgánu negatívne ovplyvňujúci túto osobu (akým je rozhodnutie o náhrade škody v dôsledku úmrtia úradníka).

33.

Všeobecný súd však toto tvrdenie, ktoré Komisia zastávala, zamietol z dvoch dôvodov:

34.

Domnievam sa, že Všeobecný súd sa tým dopustil nesprávneho právneho posúdenia pri výklade uplatniteľných ustanovení.

35.

Po prvé tvrdenie uvedené ako druhé v poradí nie je relevantné pre určenie príslušného súdu. V prejednávanej veci totiž výpočet uvedený v článku 73 ods. 2 služobného poriadku úradníkov neslúži na určenie osoby požívajúcej právo uvedené v tomto ustanovení, ale slúži len ako faktor spojitosti s kritériom právomoci stanoveným v článku 91 ods. 1 služobného poriadku úradníkov. Práve v tomto rámci skutočnosť, že mal zosnulý úradník deti, nevylučuje skutočnosť, že príbuzní vo vzostupnej línii a potomkovia sú tiež „osobami, na ktoré sa vzťahuje Služobný poriadok [úradníkov]“ podľa znenia článku 91 ods. 1 tohto služobného poriadku.

36.

Po druhé nejde o to, aby „boli procesné podmienky všeobecnej právnej úpravy mimozmluvnej zodpovednosti Únie podriadené zvláštnej právnej úprave sociálneho zabezpečenia úradníkov, ktorá je stanovená v [uvedenom] služobnom poriadku“, ale len o určenie súdu príslušného rozhodnúť o návrhu, ktorý tým, že sa týka zodpovednosti Únie, nie je nezávislý od náhrady škody stanovenej služobným poriadkom úradníkov.

37.

Podľa judikatúry Súdneho dvora totiž úradník musí mať možnosť získať náhradu škody v celom rozsahu. ( 17 ) Má teda právo „žiadať o dodatočnú náhradu škody, ak je inštitúcia podľa všeobecného práva zodpovedná za úraz a dávky poskytnuté podľa služobného poriadku nepostačujú na zabezpečenie plnej náhrady spôsobenej ujmy“. ( 18 )

38.

Výraz „spoločné právo“ uvedený v tomto rozsudku jednoducho odkazuje na pravidlá mimozmluvnej zodpovednosti. Tento výraz sa totiž vzťahuje na to, čo je „uplatniteľné na všetky ostávajúce prípady, ktoré nie sú predmetom výnimky“, t. j. „všeobecné pravidlo, ktorým sa pri neexistencii osobitného ustanovenia alebo osobitnej výnimky riadi určitý typ prípadov“. ( 19 ) V prejednávanej veci je teda právo týkajúce sa mimozmluvnej zodpovednosti všeobecným právom týkajúcim sa náhrady škody v protiklade k služobnému poriadku úradníkov, ktorý je „osobitným ustanovením“ zavádzajúcim osobitný režim náhrady škody.

39.

Na rozdiel od úvah uvedených Všeobecným súdom v bodoch 54 až 58 jeho rozsudku sa Súdny dvor v rozsudku Leussink/Komisia (169/83 a 136/84, EU:C:1986:371) obmedzil len na uznanie práva na dodatočnú náhradu škody bez toho, aby bolo možné založiť na tom akékoľvek tvrdenie týkajúce sa právomoci súdov Únie. V prejednávanej veci táto otázka nevzniká, keďže rozsudok bol vydaný v období, v ktorom bol Súdny dvor jediným existujúcim súdom.

40.

Na druhej strane hoci Súd pre verejnú službu ku dňu vyhlásenia rozsudku Lucaccioni/Komisia (C‑257/98 P, EU:C:1999:402) ešte neexistoval, pravidlo týkajúce sa právomoci možno vyvodiť z úvah Súdneho dvora, v ktorých sa zaoberá vzťahom medzi náhradou škody na základe služobného poriadku na jednej strane a dodatočnou náhradou škody na základe „všeobecného práva“ týkajúceho sa mimozmluvnej zodpovednosti na druhej strane.

41.

Súdny dvor totiž v tomto rozsudku najskôr rozhodol, že systém paušálnej náhrady škody stanovený v článku 73 služobného poriadku úradníkov a systém náhrady škody upravený v článku 340 ZFEÚ nie sú navzájom nezávislé. ( 20 ) Súdny dvor potom z tohto predpokladu a z nevyhnutnosti, aby úradník získal náhradu škody v celom rozsahu, vyvodil, že príslušný súd musí zohľadniť dávky poberané podľa článku 73 služobného poriadku úradníkov pri posúdení nahraditeľnej škody v rámci žaloby o náhradu škody podanej úradníkom na základe pochybenia, ktoré môže viesť k vzniku zodpovednosti inštitúcie, ktorá ho zamestnáva. ( 21 )

42.

Inými slovami v súlade s touto judikatúrou, ktorú možno označiť ako ustálenú, nemožno vylúčiť „právo úradníka a jeho právnych nástupcov požadovať dodatočnú náhradu škody, keď je inštitúcia zodpovedná za úraz podľa všeobecného práva [týkajúceho sa mimozmluvnej zodpovednosti] a keď dávky poskytnuté podľa služobného poriadku nepostačujú na zabezpečenie plnej náhrady spôsobenej ujmy“. ( 22 )

43.

Keďže ide o „dodatočné“ plnenie a tieto dva systémy náhrady škody nie sú navzájom nezávislé, pričom dávky poberané podľa služobného poriadku úradníkov musia byť zohľadnené pri určení nahraditeľnej škody na základe článku 340 ZFEÚ, súd, ktorý má právomoc v prípade prednostnej náhrady škody, musí mať nevyhnutne právomoc aj v prípade dodatočnej náhrady škody. ( 23 )

44.

V tejto súvislosti uvádzam, že generálny advokát Slynn už vo svojich návrhoch v spojených veciach Leussink/Komisia (169/83 a 136/84, EU:C:1986:265) hovoril o „zostatkovej právomoci na prípadné zabezpečenie vyplatenia dodatočných súm ako náhrady spôsobenej škody“. ( 24 )

45.

Keďže však podľa ustálenej judikatúry je dodatočná náhrada škody upravená všeobecným právom týkajúcim sa mimozmluvnej zodpovednosti, prednostnou náhradou škody je nevyhnutne náhrada škody stanovená služobným poriadkom úradníkov.

46.

Tento záver dnes platí o to viac, že normotvorca Únie zveril prednostnú náhradu škody osobitnému súdu v zmysle článku 19 ZEÚ, ktorého právomoc závisí od postavenia navrhovateľa (na ktorého sa musí vzťahovať služobný poriadok úradníkov).

47.

Okrem toho pravidlo týkajúce sa právomoci, ktoré obhajujem, je nielen logické, ale je aj v súlade so záujmom hospodárnosti konania, ktorý Súdny dvor uznal v uznesení Komisia/IAMA Consulting ( 25 ).

48.

Rovnako ako „v systéme právnych prostriedkov Spoločenstva zahŕňa právomoc rozhodnúť o hlavnej žalobe aj existenciu právomoci rozhodnúť o každom protinávrhu podanom počas toho istého konania, ktorý vyplýva z toho istého konania alebo z tej istej skutočnosti, ktorá je predmetom žaloby“ ( 26 ), tak aj právomoc rozhodnúť o prednostnej žalobe zahŕňa aj existenciu právomoci rozhodnúť o každom dodatočnom návrhu, ktorý vyplýva z toho istého konania alebo z tej istej skutočnosti.

49.

Skutočnosť, že žiadosti podané v prejednávanom spore sa týkajú len dodatočných dávok, na tomto odôvodnení nič nemení. Príslušný súd sa totiž nemôže meniť podľa toho, či žaloba obsahuje len žiadosť o paušálnu náhradu (ktorú som kvalifikoval ako prednostnú), alebo naopak len žiadosť o dodatočnú náhradu, alebo prípadne obe žiadosti. Všeobecný súd to napokon implicitne priznáva, keďže uznáva, že žiadosť podaná v mene zosnulého úradníka, ktorá sa však týka len jeho osobnej nemateriálnej ujmy, na ktorú sa nevzťahuje služobný poriadok úradníkov, a teda ktorá je upravená právom týkajúcim sa mimozmluvnej zodpovednosti, spadá do právomoci Súdu pre verejnú službu. ( 27 )

50.

Všeobecný súd sa rozhodnutím, že „za takých okolností, akými sú okolnosti v prejednávanej veci, samotný právny rámec vymedzený článkami 268 ZFEÚ a 270 ZFEÚ, článkom 1 prílohy I Štatútu Súdneho dvora a článkami 90 a 91 Služobného poriadku [úradníkov] nutne vedie k záveru, že osoby blízke zosnulému úradníkovi musia nevyhnutne podať dve žaloby, jednu na Súd pre verejnú službu a druhú na Všeobecný súd, podľa toho, či vstupujú do práv dotknutého úradníka alebo požadujú náhradu svojej osobnej materiálnej alebo morálnej ujmy“ ( 28 ), dopustil neprávneho právneho posúdenia pri výklade a uplatnení citovaných ustanovení.

51.

So zreteľom na predchádzajúce úvahy nie je potrebné preskúmať ďalšie úvahy, v ktorých sa Všeobecný súd zaoberá spôsobom riešenia dvojitého konania, ktoré musel podľa jeho názoru konštatovať.

52.

Keďže sa tieto úvahy Všeobecného súdu zakladali na nesprávnom predpoklade, pretože Súd pre verejnú službu je príslušný na rozhodovanie o všetkých žiadostiach podaných navrhovateľom, sú tieto úvahy ipso facto poznačené týmto nesprávnym právnym posúdením.

53.

V súlade s článkom 256 ods. 2 ZFEÚ je ešte potrebné určiť, či toto nesprávne právne posúdenie týkajúce sa výkladu a uplatnenia článkov 268 ZFEÚ a 270 ZFEÚ, článku 1 prílohy I Štatútu Súdneho dvora a článku 91 služobného poriadku úradníkov narúša jednotu alebo vnútorný súlad práva Únie.

54.

Na základe troch rozsudkov o preskúmaní, ktoré do dnešného dňa vydal Súdny dvor, je možné určiť štyri kritériá posúdenia užitočné pre určenie prípadného narušenia jednoty alebo vnútorného súladu práva Únie:

55.

Tieto kritériá, ktoré možno zohľadniť „ako celok“ ( 33 ), nie sú kumulatívne, a teda nemusia byť povinne všetky splnené na účely konštatovania narušenia jednoty alebo vnútorného súladu práva Únie. ( 34 ) Samotný Súdny dvor sa v rozsudku Preskúmanie Komisia/Strack ( 35 ) domnieval, že splnenie uvedeného druhého a štvrtého kritéria postačuje na narušenie jednoty a vnútorného súladu práva Únie.

56.

Všeobecný súd sa v rámci uplatnenia a výkladu ustanovení Zmluvy, prílohy I Štatútu súdneho dvora a služobného poriadku úradníkov, ktoré použil, odchýlil od procesných dôsledkov práva úradníka a členov jeho rodiny, na ktorých sa vzťahuje služobný poriadok úradníkov, požiadať o dodatočnú náhradu škody v prípade, ak je inštitúcia zodpovedná za úraz podľa všeobecného práva týkajúceho sa mimozmluvnej zodpovednosti a dávky poskytnuté podľa služobného poriadku nepostačujú na zabezpečenie plnej náhrady spôsobenej ujmy.

57.

Presnejšie povedané, Všeobecný súd neposúdil tieto dôsledky správne, keď rozhodol, že osoby blízke zosnulému úradníkovi musia nevyhnutne podať dve žaloby, jednu na Súd pre verejnú službu a druhú na Všeobecný súd, podľa toho, či vstupujú do práv dotknutého úradníka alebo požadujú náhradu svojej osobnej materiálnej alebo morálnej ujmy. Všeobecný súd tým podľa môjho názoru narušil jednotu a vnútorný súlad práva Únie, a to z týchto troch dôvodov.

58.

Dotknuté ustanovenia majú osobitný význam pre právo Únie.

59.

Ako už Súdny dvor uviedol v rozsudku Preskúmanie M/EMEA, „konkrétne Štatút Súdneho dvora a jeho príloha sú súčasťou primárneho práva“. ( 36 )

60.

V prejednávanej veci sa však nesprávne právne posúdenie zo strany Všeobecného súdu týka výkladu a uplatnenia článkov 268 ZFEÚ a 270 ZFEÚ, článku 1 prílohy I Štatútu Súdneho dvora a článku 91 služobného poriadku úradníkov.

61.

Tieto pravidlá sú nielenže súčasťou primárneho práva (s výnimkou článku 91 služobného poriadku úradníkov), ale navyše sa aj spoločne podieľajú na definovaní štruktúry súdneho systému Únie tým, že vymedzujú právomoci Súdu pre verejnú službu, a teda prenesene aj právomoci ostatných súdov.

62.

Ustanovenia, ktoré definujú túto štruktúru súdneho systému, sa podieľajú na realizácii „súdnictva primeraného povahe Európskej únie, koherentného, účinného a dostupného všetkým osobám podliehajúcim súdnej právomoci“, ( 37 ) ktoré je nepochybne jedným z prvkov „právneho štátu“ ako základnej hodnoty, na ktorej sa Únia zakladá v súlade s článkom 2 ZEÚ a v súlade s preambulou Charty základných práv Európskej únie. ( 38 )

63.

Hoci som sa v tejto súvislosti v rámci preskúmania nesprávneho právneho posúdenia, ktorého sa dopustil Všeobecný súd, domnieval, že nie je potrebné preskúmať ďalšie úvahy, v ktorých sa Všeobecný súd zaoberá spôsobom riešenia dvojitého konania v dôsledku rozdelenia právomocí, ku ktorému dospel, domnievam sa naopak, že pravidlo voľby jeho vlastnej právomoci, rovnako ako jej uplatnenie v rámci odvolania, ktoré mu bolo predložené, taktiež prispieva k narušeniu jednoty práva Únie tým, že zhoršuje nerešpektovanie štruktúry súdneho systému Únie tak, ako je navrhnutá Zmluvami.

64.

Tieto úvahy, z nich vyplývajúce pravidlo voľby právomoci, ako aj závery, ku ktorým Všeobecný súd dospel na tomto základe pri rozhodnutí o odvolaní, sa podieľajú na porušení noriem, ktoré majú osobitný význam v právnom poriadku Únie, keďže definujú rozdelenie právomocí medzi súdmi Únie a osobitný mechanizmus odvolania.

65.

Všeobecný súd tým, že potvrdil zásadu dvojitého konania a odchýlil sa od ustálenej judikatúry Súdneho dvora, narušil vnútorný súlad práva Únie.

66.

Ako totiž vyplýva z judikatúry pripomenutej v rámci mojej analýzy týkajúcej sa rozsahu právomoci Súdu pre verejnú službu, pokiaľ žiadosť týkajúca sa dodatočnej náhrady škody opustí rámec administratívnej oblasti a stane sa sporom, nielenže systém paušálnej náhrady škody stanovený v článku 73 služobného poriadku úradníkov a systém náhrady škody upravený v článku 340 ZFEÚ nie sú navzájom nezávislé ( 39 ), ale navyše právomoc jedného zo súdov rozhodnúť o žalobe nevyhnutne vylučuje právomoc druhého. ( 40 )

67.

Pre úplnosť dodávam, že rozsudok Všeobecného súdu môže tiež predstavovať precedens pre budúce veci tým, že zavádza pravidlo všeobecnej právomoci vo svoj prospech na úkor právomoci Súdu pre verejnú službu.

68.

Zo všetkých týchto dôvodov sa domnievam, že Všeobecný súd svojím rozsudkom Missir Mamachi di Lusignano/Komisia (T‑401/11 P, EU:T:2014:625) narušil jednotu a vnútorný súlad práva Únie.

69.

Článok 62b prvý odsek Štatútu Súdneho dvora stanovuje, že ak Súdny dvor zistí, že rozhodnutie Všeobecného súdu narúša jednotu alebo vnútorný súlad práva Únie, vráti prípad Všeobecnému súdu, ktorý je v právnych otázkach viazaný rozhodnutím Súdneho dvora. Ak Súdny dvor vracia vec Všeobecnému súdu, môže rozhodnúť, ktoré z účinkov rozhodnutia Všeobecného súdu treba považovať za konečné vo vzťahu k účastníkom konania. Výnimočne môže Súdny dvor sám vydať konečné rozhodnutie, ak so zreteľom na výsledok preskúmania riešenie sporu vyplýva zo skutkových zistení, na ktorých je založené rozhodnutie Všeobecného súdu.

70.

Otázka účinkov preskúmania nie je nikdy jednoduchá. V prejednávanej veci to platí o to viac, a to z dôvodu, že po podaní odvolania, ktoré viedlo k rozsudku Všeobecného súdu, ktorý je predmetom preskúmania (rozsudok Missir Mamachi di Lusignano/Komisia, T‑401/11 P, EU:T:2014:625), bol Všeobecnému súdu predložený druhý spor, ktorý sa však týkal dôsledkov tej istej spornej skutkovej okolnosti a sčasti aj tých istých žalobcov (vec T‑494/11, Missir Mamachi di Lusignano a i./Komisia). Hoci sa táto druhá vec netýka preskúmania v pravom zmysle slova, pre úplnosť sa budem zaoberať aj prípadnými procesnými dôsledkami tejto druhej veci.

71.

Podľa Súdneho dvora z článku 62b Štatútu Súdneho dvora vyplýva, „[že Súdny dvor] sa nemôže obmedziť na konštatovanie narušenia vnútorného súladu a/alebo jednoty práva Únie a nevyvodiť z tohto konštatovania dôsledky, pokiaľ ide o predmetný spor“. ( 41 )

72.

V prvom rade je preto potrebné zrušiť rozsudok Missir Mamachi di Lusignano/Komisia (T‑401/11 P, EU:T:2014:625) v rozsahu, v akom Všeobecný súd aj bez návrhu určil, že Súd pre verejnú službu nemá právomoc rozhodnúť o návrhu na náhradu osobnej materiálnej aj morálnej ujmy samotného navrhovateľa a detí Alessandra Missira Mamachiho di Lusignana, a v rozsahu, v akom rozhodol predložiť si túto časť žaloby, aby o nej rozhodol ako prvostupňový súd.

73.

Taktiež je potrebné zrušiť rozsudok Missir Mamachi di Lusignano/Komisia (T‑401/11 P, EU:T:2014:625) v rozsahu, v akom Všeobecný súd rozhodol, že pri okolnostiach prejednávanej veci, keď sa deti zosnulého úradníka alebo zamestnanca dovolávajú náhrady rôznych ujm spôsobených tou istou skutočnosťou v postavení jeho právnych nástupcov, ako aj vo svojom vlastnom mene a iure proprio, môžu tieto návrhy spojiť do jednej žaloby podanej na Všeobecný súd.

74.

V druhom rade je potrebné preskúmať osud odvolania podaného odvolateľom.

75.

V tejto súvislosti treba uviesť, že odvolateľ založil svoje odvolanie na troch odvolacích dôvodoch. Prvý odvolací dôvod sa týkal nesprávneho právneho posúdenia, ktorého sa mal Súd pre verejnú službu dopustiť tým, že prijal námietku neprípustnosti Komisie a rozhodol, že návrh na náhradu nemajetkovej škody utrpenej Alessandrom Missirom Mamachim di Lusignanom a jeho deťmi je neprípustný. Svojím druhým odvolacím dôvodom odvolateľ vytýkal Súdu pre verejnú službu, že obmedzil podiel zodpovednosti Komisie na škodovej udalosti na 40 %. Tretím odvolacím dôvodom sa odvolateľ domnieval, že Súd pre verejnú službu nesprávne uznal, že Komisia z dôvodu poskytnutia plnení podľa služobného poriadku v prospech detí Alessandra Missira Mamachiho di Lusignana v plnom rozsahu nahradila spôsobenú škodu. V súlade s touto svojou logikou Všeobecný súd obmedzil svoje preskúmanie uvedeného odvolania na jedinú oblasť právomoci, ktorú predtým priznal Súdu pre verejnú službu (t. j. návrh na náhradu morálnej ujmy ex haerede, ktorú utrpel Alessandro Missir Mamachi di Lusignano), pričom ostatné návrhy považoval za návrhy spadajúce do jeho vlastnej právomoci. ( 42 )

76.

Prvému odvolaciemu dôvodu bolo v tomto striktne vymedzenom rámci vyhovené. To znamená, že rozsudok Súdu pre verejnú službu bol zrušený v rozsahu, v akom vyhovuje prvej námietke neprípustnosti Komisie. ( 43 )

77.

Keďže sa Všeobecný súd domnieval, že táto otázka je v stave dovoľujúcom o nej rozhodnúť, v súlade s článkom 13 ods. 1 prílohy I Štatútu Súdneho dvora sám vykonal analýzu tejto prvej námietky neprípustnosti a označil ju za neprípustnú.

78.

Pri neexistencii preskúmania v tejto súvislosti sa domnievam, že toto zrušenie a analýzu námietky neprípustnosti podanej Komisiou na Súd pre verejnú službu, ktorú vykonal Všeobecný súd, treba považovať za konečné.

79.

Ďalej, pokiaľ ide o ostatné námietky neprípustnosti vznesené Komisiou, Všeobecný súd sa domnieval, že stav sporu nedovoľuje vydanie konečného rozsudku. ( 44 )

80.

Všeobecný súd sa však domnieval, že vrátenie veci Súdu pre verejnú službu nie je odôvodnené, keďže Súd pre verejnú službu by nemal inú možnosť ako vzdať sa svojej právomoci v prospech Všeobecného súdu na základe článku 8 ods. 3 druhého pododseku prílohy I Štatútu Súdneho dvora (vec F‑50/09, Missir Mamachi di Lusignano/Komisia a vec T‑494/11, Missir Mamachi di Lusignano a i./Komisia majú totiž podľa neho rovnaký predmet). ( 45 )

81.

Ak sa Súdny dvor stotožní s mojou analýzou uplatniteľných pravidiel, potvrdí výlučnú právomoc Súdu pre verejnú službu rozhodnúť o žalobe podanej odvolateľom v konaní vo veci samej, keďže tento odvolateľ rovnako ako deti zosnulého úradníka, ktoré zastupuje, sú „osobami, na ktoré sa vzťahuje“ služobný poriadok úradníkov v zmysle článku 91 ods. 1 tohto služobného poriadku.

82.

Za týchto okolností je teda potrebné zrušiť rozsudok Missir Mamachi di Lusignano/Komisia (T‑401/11 P, EU:T:2014:625) aj v rozsahu, v akom Všeobecný súd rozhodol, že mu ako prvostupňovému súdu prináleží rozhodnúť o ostatných námietkach neprípustnosti vznesených Komisiou namiesto toho, aby túto časť sporu vrátil Súdu pre verejnú službu.

83.

Napokon sa musím zaoberať otázkou osudu druhého a tretieho odvolacieho dôvodu, ktoré odvolateľ uviedol na podporu svojho odvolania pred Všeobecným súdom.

84.

Výsledkom rozsudku Missir Mamachi di Lusignano/Komisia (T‑401/11 P, EU:T:2014:625) bolo totiž zrušenie rozsudku Súdu pre verejnú službu v celom rozsahu, a to len na základe otázky právomoci vznesenej bez návrhu a prvého odvolacieho dôvodu založeného najmä na skutočnosti, že Súd pre verejnú službu nesprávne uplatnil procesné pravidlo zhody medzi administratívnou sťažnosťou a žalobou. Všeobecný súd sa teda ostatnými odvolacími dôvodmi nezaoberal.

85.

Na rozdiel od tvrdenia, ktoré uviedla generálna advokátka Kokott vo veci C‑579/12 RX‑II, ja žiaľ nemôžem tvrdiť, že „riešenie uvedených odvolacích dôvodov nevyžaduje dodatočné skutkové zistenia ani právnu rozpravu, ktoré by odôvodnili vrátenie veci Všeobecnému súdu“. ( 46 )

86.

V rozpore s ustanovením článku 62b prvého odseku poslednej vety Štatútu Súdneho dvora so zreteľom na výsledok preskúmania riešenie sporu nevyplýva zo skutkových zistení, na ktorých je založené rozhodnutie Všeobecného súdu.

87.

Napriek mimoriadne citlivým skutkovým okolnostiam, ktoré viedli k tejto veci, a lehote, ktorá uplynula od začiatku sporu, som nútený navrhnúť, aby Súdny dvor vrátil vec Všeobecnému súdu. Všeobecnému súdu ako odvolaciemu súdu totiž prináleží, aby predtým, než sám vráti vec Súdu pre verejnú službu, rozhodol o druhom a treťom odvolacom dôvode uplatnenom odvolateľom.

88.

V súlade s navrhnutým výkladom procesných pravidiel totiž Súd pre verejnú službu musí v každom prípade rozhodnúť o ostatných námietkach neprípustnosti, ktoré vzniesla Komisia ab initio a ktoré Všeobecný súd považoval za námietky v stave nedovoľujúcom vydanie konečného rozhodnutia. ( 47 ) Okrem toho musí v prípade potreby [ak Všeobecný súd skonštatuje v rámci preskúmania druhého a tretieho odvolacieho dôvodu nesprávne právne posúdenie(ia)] prehodnotiť svoj rozsudok so zreteľom na dva rozsudky, ktoré Všeobecný súd vyhlási vo veci T‑401/11 P.

89.

Nemôžem však nezohľadniť vec Missir Mamachi di Lusignano a i./Komisia (T‑494/11).

90.

Ako som už mal možnosť spomenúť, po podaní odvolania vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Missir Mamachi di Lusignano/Komisia (T‑401/11 P, EU:T:2014:625), predložil otec zosnulého úradníka a jeho deti – t. j. navrhovatelia vo veci F‑50/09 – spoločne s matkou zosnulého úradníka a jeho bratom a sestrou Všeobecnému súdu iný spor s cieľom získať náhradu nemajetkovej ujmy, ktorú utrpeli v dôsledku straty Alessandra Missira Mamachiho di Lusignana.

91.

Podľa pravidiel právomoci, ku ktorým som dospel, nemá Všeobecný súd právomoc rozhodnúť o návrhoch podaných deťmi a rodičmi zosnulého úradníka, keďže sa na nich vzťahuje služobný poriadok úradníkov v zmysle článku 91 ods. 1 tohto služobného poriadku.

92.

S výhradou podrobného preskúmania žaloby podanej vo veci T‑494/11 sa však návrhy podané otcom a deťmi zosnulého úradníka zdajú ako podobné návrhom na náhradu nemajetkovej ujmy vo veci F‑50/09 tak na základe, ako aj vo vzťahu k predmetu návrhu a aktu, ktorý k nemu viedol. Tieto návrhy musia byť teda v každom prípade vyhlásené za neprípustné z dôvodu prekážky začatého konania. ( 48 ) Všeobecný súd musí okrem toho vyhlásiť, že nemá právomoc rozhodnúť o návrhu matky zosnulého úradníka, keďže aj na ňu samu sa „vzťahuje Služobný poriadok [úradníkov]“.

93.

Naproti tomu v prípade návrhov brata a sestry zosnulého úradníka ide o odlišnú situáciu. Keďže nie sú osobami, na ktoré sa „vzťahuje Služobný poriadok úradníkov“ v zmysle článku 91 ods. 1 tohto služobného poriadku, právomoc rozhodnúť o ich žalobe má práve Všeobecný súd.

94.

Hoci je toto delenie právomoci v závislosti od navrhovateľa možno nešťastné, v sporoch Únie nie je žiadnou novinkou. ( 49 )

95.

V špecifickej konfigurácii prejednávanej veci, keď sa vec F‑50/09 vráti Súdu pre verejnú službu po tom, čo Všeobecný súd rozhodne o druhom a treťom odvolacom dôvode vo veci T‑401/11, Súd pre verejnú službu bude musieť vrátiť vec Všeobecnému súdu v súlade s článkom 8 ods. 3 druhým pododsekom prílohy I Štatútu Súdneho dvora.

96.

Toto ustanovenie totiž ukladá Súdu pre verejnú službu povinnosť zrieknuť sa svojej príslušnosti a vrátiť vec, ktoré je mu predložená, Všeobecnému súdu, ak sú obom týmto súdom predložené veci, ktoré majú rovnaký predmet. Hoci žalobcovia nie sú totožní – otec (a matka) zosnulého úradníka a jeho deti na jednej strane a brat a sestra na druhej strane – mám tendenciu domnievať sa, že ide o veci s rovnakým predmetom, keďže obe smerujú k získaniu náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej v dôsledku straty tej istej blízkej osoby z dôvodu toho istého správania inštitúcie ako „zamestnávateľa“ obete.

97.

Iróniou súdneho systému je, že z dôvodu tejto dvojitej žaloby bude Všeobecný súd musieť in fine rozhodnúť o všetkých návrhoch, tak vo veci F‑50/09, ako aj vo veci T‑494/11.

98.

Podľa článku 195 ods. 6 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, ak bolo rozhodnutie Všeobecného súdu, ktoré je predmetom preskúmania, vydané podľa článku 256 ods. 2 ZFEÚ, Súdny dvor rozhodne o trovách konania.

99.

Vzhľadom na neexistenciu osobitných pravidiel upravujúcich rozdelenie trov konania v rámci konania o preskúmaní navrhujem s ohľadom na objektívnu povahu konania o preskúmaní – začatého na podnet prvého generálneho advokáta, a nie na podnet účastníkov konania – aby účastníci konania, ktorí Súdnemu dvoru predložili písomné pripomienky k otázkam, ktoré sú predmetom preskúmania, znášali svoje vlastné trovy konania súvisiace s týmto konaním.

100.

Toto riešenie je navyše v súlade s rozhodnutím Súdneho dvora, ktoré prijal vo svojich prvých dvoch rozsudkoch o preskúmaní, pričom rozdiel v porovnaní s tretím rozsudkom o preskúmaní je daný výsledkom, ku ktorému Súdny dvor v danej veci dospel. ( 50 )

101.

Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor vyhlásil a rozhodol: