1

Svojou žalobou Európska komisia žiada zrušenie rozhodnutia Rady a zástupcov vlád členských štátov Európskej únie, zasadajúcich v Rade 2011/708/EÚ zo 16. júna 2011 o podpise a predbežnom vykonávaní Dohody o leteckej doprave medzi Spojenými štátmi americkými na jednej strane, Európskou úniou a jej členskými štátmi na druhej strane, Islandom na tretej strane a Nórskym kráľovstvom na štvrtej strane v mene Únie a o podpise a predbežnom vykonávaní Doplnkovej dohody medzi Európskou úniou a jej členskými štátmi na jednej strane, Islandom na druhej strane a Nórskym kráľovstvom na tretej strane o uplatňovaní Dohody o leteckej doprave medzi Spojenými štátmi americkými na jednej strane, Európskou úniou a jej členskými štátmi na druhej strane, Islandom na tretej strane a Nórskym kráľovstvom na štvrtej strane v mene Únie (Ú. v. EÚ L 283, s. 1, ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).

2

Európske spoločenstvo a jeho členské štáty na jednej strane a Spojené štáty americké na druhej strane podpísali 25. a 30. apríla 2007 dohodu o leteckej doprave (Ú. v. EÚ L 134, 2007, s. 4), ktorá bola zmenená a doplnená protokolom podpísaným 24. júna 2010 v Luxemburgu (Ú. v. EÚ L 223, 2010, s. 3).

3

Keďže táto dohoda o leteckej doprave stanovuje možnosť pristúpenia tretích krajín, Islandská republika a Nórske kráľovstvo podali žiadosť o pristúpenie v roku 2007. Na účely tohto pristúpenia tieto dva štáty so zmluvnými stranami uvedenej dohody uzavreli Dohodu o leteckej doprave medzi Spojenými štátmi americkými na jednej strane, Európskou úniou a jej členskými štátmi na druhej strane, Islandom na tretej strane a Nórskym kráľovstvom na štvrtej strane (Ú. v. EÚ L 283, 2011, s. 3, ďalej len „dohoda o pristúpení“). Táto dohoda rozširuje pôsobnosť pôvodnej dohody o leteckej doprave mutatis mutandis na každú zo zmluvných strán.

4

Komisia tiež dojednala Doplnkovú dohodu medzi Európskou úniou a jej členskými štátmi na jednej strane, Islandom na druhej strane a Nórskym kráľovstvom na tretej strane o uplatňovaní Dohody o leteckej doprave medzi Spojenými štátmi americkými na jednej strane, Európskou úniou a jej členskými štátmi na druhej strane, Islandom na tretej strane a Nórskym kráľovstvom na štvrtej strane (Ú. v. EÚ L 283, 2011, s. 16, ďalej len „doplnková dohoda“). Táto dohoda dopĺňa dohodu o pristúpení, keďže jej cieľom je najmä zachovať dvojstranný charakter postupov prijímania opatrení na vykonanie pôvodnej dohody o leteckej doprave tým, že uvádza, že Komisia v rámci týchto postupov v zásade zastupuje Islandskú republiku a Nórske kráľovstvo.

5

Dňa 2. mája 2011 Komisia prijala návrh rozhodnutia Rady o podpísaní a predbežnom uplatňovaní dohody o pristúpení a doplnkovej dohody. Tento návrh bol založený na článku 100 ods. 2 ZFEÚ v spojení s článkom 218 ods. 5 ZFEÚ a uvádzal, že na prijatie tohto rozhodnutia má právomoc výlučne Rada Európskej únie.

6

Rada sa od návrhu Komisie odchýlila a prijala napadnuté rozhodnutie v podobe hybridného rozhodnutia, t. j. rozhodnutia prijatého Radou a súčasne zástupcami vlád členských štátov zasadajúcich v Rade.

7

Články 1 až 3 napadnutého rozhodnutia stanovujú:

„Článok 1

Týmto sa v mene Únie schvaľuje podpis [dohody o pristúpení] a [doplnkovej dohody]… s výhradou uzavretia uvedených dohôd.

Texty dohody o pristúpení a doplnkovej dohody sú pripojené k tomuto rozhodnutiu.

Článok 2

Týmto sa predseda Rady poveruje určiť osobu(‑y) splnomocnenú(‑é) podpísať v mene Únie dohodu a doplnkovú dohodu.

Článok 3

Únia a v rozsahu povolenom uplatniteľným vnútroštátnym právom jej členské štáty, ako aj príslušné zmluvné strany predbežne vykonávajú dohodu o pristúpení a doplnkovú dohodu od dátumu podpisu do ukončenia postupov potrebných na ich uzavretie.“

8

Dohoda o pristúpení bola podpísaná v Luxemburgu a Osle 16. a 21. júna 2011. Doplnková dohoda bola podpísaná na uvedených miestach v rovnaké dni.

9

Uznesením predsedu Súdneho dvora z 18. júna 2012 bolo Českej republike, Dánskemu kráľovstvu, Spolkovej republike Nemecko, Helénskej republike, Francúzskej republike, Talianskej republike, Holandskému kráľovstvu, Poľskej republike, Portugalskej republike, Fínskej republike, Švédskemu kráľovstvu a Spojenému kráľovstvu povolené vstúpiť do konania ako vedľajším účastníkom konania podporujúcim v konaní Radu a Európskemu parlamentu bolo povolené vstúpiť do konania ako vedľajšiemu účastníkovi konania podporujúcemu v konaní Komisiu.

10

Rada namieta neprípustnosť žaloby Komisie z troch dôvodov. Po prvé je žaloba neprípustná v dôsledku toho, že mala byť podaná proti členským štátom, a nie proti Rade, keďže Komisia spochybňuje účasť členských štátov na rozhodovacom postupe, ktorý viedol k prijatiu napadnutého rozhodnutia. Komisia tým v skutočnosti namieta neprípustné konanie, ktoré nemožno pripisovať Rade, ale členským štátom.

11

Z toho vyplýva, že žaloba Komisie je po druhé neprípustná z dôvodu, že akt prijatý zástupcami členských štátov nemôže byť predmetom preskúmania Súdnym dvorom v rámci konania o neplatnosť.

12

Po tretie podľa názoru Rady Komisia nemá skutočný záujem na konaní, lebo navrhované zrušenie by nemalo nijaký právny následok. Rada uvádza, že vzhľadom na to, že Európska únia a členské štáty musia v oblastiach, ktoré patria do ich delenej právomoci, konať v úzkej spolupráci, zrušenie napadnutého rozhodnutia by viedlo len k umelému rozdeleniu napadnutého rozhodnutia na dve rôzne rozhodnutia, ktoré v každom prípade treba prijať súčasne. Za týchto podmienok žaloba Komisie nemôže priniesť žiadnu výhodu ani Únii, ani Komisii.

13

Komisia a Parlament zastávajú názor, že žaloba je prípustná.

14

Podľa ustálenej judikatúry žalobou o neplatnosť možno napadnúť všetky právne ustanovenia prijaté inštitúciami Únie bez ohľadu na to, akú majú povahu či formu, pokiaľ ich účelom je vytvárať právne účinky (pozri v tomto zmysle rozsudky Parlament/Rada a Komisia, C‑181/91 a C‑248/91, EU:C:1993:271, bod 13, ako aj Komisia/Rada, C‑27/04, EU:C:2004:436, bod 44).

15

V prejednávanej veci, keďže sa napadnuté rozhodnutie týka podpisu dohody o pristúpení a doplnkovej dohody v mene Únie, ako aj predbežného uplatňovania týchto dohôd zo strany Únie na jednej strane a zo strany členských štátov na strane druhej, vyplýva z toho, že Rada sa podieľala na prijatí rozhodnutí vo všetkých týchto bodoch (pozri analogicky rozsudok Komisia/Rada, C‑114/12, EU:C:2014:2151, bod 41).

16

Okrem toho je nesporné, že napadnuté rozhodnutie vytvára právne účinky.

17

Za týchto okolností treba napadnuté rozhodnutie považovať za akt Rady, ktorý môže byť predmetom žaloby o neplatnosť podľa článku 263 ZFEÚ, takže prvý a druhý dôvod neprípustnosti treba odmietnuť.

18

Pokiaľ ide o tretí dôvod neprípustnosti, z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že prípustnosť žaloby Komisie o neplatnosť nemôže podliehať podmienke preukázania záujmu Komisie na konaní (pozri rozsudky Komisia/Rada, 45/86, EU:C:1987:163, bod 3, a Komisia/Rada, C‑370/07, EU:C:2009:590, bod 16).

19

Keďže tretí dôvod neprípustnosti sa tiež musí zamietnuť, žaloba Komisie je v dôsledku toho prípustná.

20

Komisia s podporou Parlamentu tvrdí, že Rada prijatím napadnutého rozhodnutia porušila článok 13 ods. 2 ZEÚ v spojení s článkom 218 ods. 2 a 5 ZFEÚ.

21

Na jednej strane z posledného uvedeného článku vyplýva, že Rada je jedinou inštitúciou, ktorá môže schváliť podpis medzinárodnej dohody Úniou. Napadnuté rozhodnutie teda mala prijať len Rada a členské štáty zasadajúce v Rade mali byť z jeho prijatia vylúčené. Rada sa nemohla jednostranne odchýliť od postupu upraveného v článku 218 ZFEÚ zapojením členských štátov do prijatia uvedeného rozhodnutia.

22

V tejto súvislosti treba jasne rozlišovať oblasti pôsobnosti Únie od oblastí, v ktorých si členské štáty zachovávajú možnosť vykonávať svoje právomoci. Nie je možné zlúčiť medzivládny akt s aktom Únie, pretože také zlúčenie by skresľovalo postupy Únie stanovené v článku 218 ZFEÚ a tým by ich zbavovalo ich cieľa.

23

Na druhej strane Rada porušila článok 13 ods. 2 ZEÚ v spojení s článkom 218 ods. 2 a 5 ZFEÚ z dôvodu, že inštitúcie Únie nemôžu obísť pravidlá predpísané Zmluvami a uplatniť alternatívne postupy. Takým je prejednávaný prípad, keďže postup prijatia napadnutého rozhodnutia prebiehal za podmienok odlišných od tých, ktoré vyžaduje článok 218 ZFEÚ. Prijatie zmiešaného rozhodnutia totiž tento článok neupravuje.

24

Podľa Rady a vlád, ktoré sú vedľajšími účastníkmi konania, napadnuté rozhodnutie je v súlade s článkom 13 ods. 2 ZEÚ, ako aj článkom 218 ods. 2 a 5 ZFEÚ.

25

Po prvé toto rozhodnutie zahŕňa dva rozličné akty. Prvý Rada prijala na základe článku 218 ZFEÚ. Rada ním povolila podpísanie predmetných dohôd v mene Únie, ako aj ich predbežné uplatňovanie Úniou. Zástupcovia vlád členských štátov zasadajúci v Rade prijali iba akt uvedený v článku 3 napadnutého rozhodnutia. Týmto aktom členské štáty povolili predbežné uplatňovanie uvedených dohôd v oblastiach, ktoré patria do ich právomoci.

26

Vyplýva z toho, že členské štáty sa nezúčastnili na postupe prijatia aktu, ktorého autorom je Rada na základe článku 218 ods. 2 a 5 ZFEÚ.

27

Po druhé Zmluvy neobsahujú explicitné ustanovenia, ktoré stanovujú podrobnosti týkajúce sa dojednávania a uzatvárania zmiešaných dohôd. Rada a členské štáty majú možnosť voľne určiť jeho presnú podobu. Skutočnosť, že toto schválenie je poskytnuté v jednom rozhodnutí alebo v dvoch oddelených aktoch, nijako nenarúša požiadavky postupu stanoveného v článku 218 ZFEÚ.

28

Po tretie členské štáty a Únia majú úzko spolupracovať v oblasti zmiešaných dohôd a zaujímať spoločný prístup, aby bolo zabezpečené jednotné zastupovanie Únie v medzinárodných vzťahoch. Prijatie zmiešaného rozhodnutia je prejavom takto uloženej spolupráce.

29

Komisia s podporou Parlamentu uvádza, že napadnuté rozhodnutie odporuje pravidlu stanovenému v článku 218 ods. 8 prvom pododseku ZFEÚ v spojení s článkom 100 ods. 2 ZFEÚ, podľa ktorého Rada rozhoduje kvalifikovanou väčšinou. Keďže napadnuté rozhodnutie pochádza tiež od zástupcov vlád členských štátov zasadajúcich v Rade, malo byť prijaté na základe spoločného súhlasu. Takéto jednomyseľné schválenie by však zbavilo postup stanovený v článku 218 ods. 8 ZFEÚ samotnej jeho podstaty.

30

Postup prijatia napadnutého rozhodnutia odporuje tiež požiadavke právnej istoty, ktorá vyžaduje, aby každý právny akt uvádzal normu, ktorá je jeho právnym základom. Taký údaj určí postup prijatia predmetného aktu, a teda spôsoby hlasovania v Rade. Právny základ uvedený v napadnutom rozhodnutí, teda článok 100 ods. 2 ZFEÚ v spojení s článkom 218 ods. 5 a 8 ZFEÚ, však neumožňuje určiť pravidlá hlasovania uplatňované v Rade, keďže pravidlo hlasovania stanovené v týchto ustanoveniach, teda kvalifikovaná väčšina, bolo v skutočnosti nahradené pravidlom spoločného súhlasu.

31

Rada sa s podporou vlád, ktoré sú vedľajšími účastníkmi konania, domnieva, že postupovala v súlade s pravidlami hlasovania uvedenými v Zmluvách. Skutočnosť, že žiadny člen Rady neodporoval napadnutému rozhodnutiu, nemôže znamenať, že v danom prípade nebolo dodržané hlasovanie kvalifikovanou väčšinou, pretože každé rozhodnutie prijaté jednomyseľne nevyhnutne spĺňa požiadavku kvalifikovanej väčšiny.

32

Okrem toho v oblasti medzinárodných dohôd nie je kumulovanie viacerých pravidiel hlasovania ničím neobvyklým. Takáto prax odráža potrebu dospieť ku konsenzu medzi členskými štátmi, pričom ten možno vyjadriť zmiešaným rozhodnutím, alebo môže vyústiť do rozhodnutí prijatých každým členským štátom individuálne.

33

Komisia s podporou Parlamentu vytýka Rade, že nedodržala ciele Zmlúv a zásadu lojálnej spolupráce uvedenú v článku 13 ods. 2 ZEÚ.

34

Rada tým, že umožnila členským štátom zasiahnuť do právomocí Únie, na jednej strane spôsobila nejasnosti v subjektivite Únie v medzinárodných vzťahoch a v jej oprávnení prijímať v tejto oblasti sama rozhodnutia. Na druhej strane porušila povinnosť lojálnej spolupráce medzi inštitúciami, podľa ktorej mala vykonávať svoje právomoci tak, aby neoslabovala inštitucionálny rámec Únie tým, že umožnila členským štátom zasahovať do priebehu postupu, ktorý sa týka výlučne Rady.

35

Rada sa s podporou vlád, ktoré sú vedľajšími účastníkmi konania, domnieva, že u tretích štátov nespôsobila žiadne nejasnosti, pokiaľ ide o subjektivitu Únie. Naopak v súvislosti so zmiešanými dohodami by takéto nejasnosti vyvolala situácia, keby Rada prijala rozhodnutie týkajúce sa týchto dohôd bez toho, aby do neho zahrnula tiež príslušné rozhodnutie členských štátov.

36

Napadnuté rozhodnutie je napokon nielen v súlade s cieľom jednotného medzinárodného zastúpenia Únie, ale ho aj zaručuje, presadzuje a posilňuje tým, že zdôrazňuje spoločnú pozíciu Únie a členských štátov. Prijatie takéhoto rozhodnutia je vyjadrením povinnosti úzkej spolupráce, ktorú vyžadujú Zmluvy.

37

Je pravda, že akt Únie na účely prijatia zmiešanej dohody a zodpovedajúci akt členských štátov môžu byť prijaté dvomi rôznymi postupmi. Napriek tomu vedenie dvoch paralelných postupov predstavuje nebezpečenstvo nezhôd medzi členskými štátmi a môže spôsobiť omeškanie, takže neumožňuje zabezpečiť dostatočne úzku spoluprácu medzi Úniou a členskými štátmi.

38

Svojím prvým a druhým žalobným dôvodom Komisia uvádza, že napadnuté rozhodnutie nie je v súlade s článkom 13 ods. 2 ZEÚ v spojení s článkom 218 ods. 2, 5 a 8 ZFEÚ z dôvodu, že nebolo prijaté iba Radou a postupom a spôsobmi hlasovania uvedenými v článku 218 ZFEÚ.

39

Treba pripomenúť, že zakladajúce Zmluvy Únie na rozdiel od bežných medzinárodných zmlúv ustanovili nový právny poriadok s vlastnými inštitúciami, v ktorého prospech štáty, ktoré sú jej členmi, v čoraz širších oblastiach obmedzili svoje zvrchované práva a ktorého subjektmi sú nielen členské štáty, ale aj ich štátni príslušníci (pozri najmä stanovisko 1/09, EU:C:2011:123, bod 65, a stanovisko 2/13, EU:C:2014:2454, bod 157).

40

Okrem toho členské štáty z dôvodu svojho členstva v Únii súhlasili s tým, aby sa vzťahy medzi nimi v oblastiach, v ktorých došlo k preneseniu právomocí z členských štátov na Úniu, riadili právom Únie s vylúčením iného práva, ak to právo Únie takto požaduje (stanovisko 2/13, EU:C:2014:2454, bod 193).

41

Podľa článku 13 ods. 2 ZEÚ má každá inštitúcia konať v medziach právomocí, ktoré sú jej zverené Zmluvami, a v súlade s postupmi, podmienkami a cieľmi v nich ustanovenými.

42

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že pravidlá tvorby vôle inštitúcií Únie sú stanovené Zmluvami a členské štáty ani samotné inštitúcie nimi nemôžu disponovať (rozsudok Spojené kráľovstvo/Rada, 68/86, EU:C:1988:85, bod 38, a Parlament/Rada, C‑133/06, EU:C:2008:257, bod 54).

43

Pokiaľ ide o prejednávanú vec, článok 218 ods. 1 ZFEÚ vyžaduje, aby sa dohody medzi Úniou a tretími krajinami alebo medzinárodnými organizáciami dojednávali a uzavierali podľa postupu uvedeného v odsekoch 2 až 11 tohto článku, pričom členské štáty sú ako subjekty práva Únie viazané všetkými ustanoveniami uvedeného článku.

44

Okrem toho podľa článku 218 ods. 5 ZFEÚ rozhodnutie poverujúce na podpis takýchto dohôd a v prípade potreby ich predbežné vykonávanie Úniou prijíma Rada. Na prijatie takého rozhodnutia nie je členským štátom priznaná žiadna právomoc.

45

Okrem toho z článku 218 ods. 8 ZFEÚ vyplýva, že pokiaľ ide o rozhodnutie, ako je rozhodnutie uvedené v predchádzajúcom bode, Rada sa uznáša kvalifikovanou väčšinou.

46

V prejednávanej veci je nesporné, že dohoda o pristúpení a doplnková dohoda predstavujú zmiešané dohody.

47

Zmluvné strany zmiešanej dohody uzavretej s tretími štátmi sú na jednej strane Únia a na druhej strane členské štáty. Pri dojednávaní a uzatváraní takejto dohody musí každá z týchto strán konať v rámci právomocí, ktorými disponuje, a rešpektovať právomoci ostatných zmluvných strán.

48

Ako vyplýva zo znenia napadnutého rozhodnutia, toto rozhodnutie povoľuje podpísanie predmetných dohôd v mene Únie a stanovuje ich predbežné uplatňovanie.

49

Po prvé treba konštatovať, že toto rozhodnutie spája dva rozličné akty, a to na jednej strane akt týkajúci sa podpísania dotknutých dohôd v mene Únie a ich predbežného uplatňovania Úniou a na druhej strane akt týkajúci sa predbežného uplatňovania týchto dohôd členskými štátmi bez toho, aby bolo možné rozlíšiť, ktorý akt odráža vôľu Rady a ktorý vyjadruje vôľu členských štátov.

50

Z toho vyplýva, že členské štáty sa podieľali na prijatí aktu týkajúceho sa podpisu dotknutých dohôd v mene Únie a ich predbežného uplatňovania Úniou, hoci podľa článku 218 ods. 5 ZFEÚ musí taký akt prijať iba Rada. Okrem toho bola Rada ako orgán Únie zapojená do prijatia aktu týkajúceho sa predbežného uplatňovania týchto dohôd členskými štátmi, hoci takýto akt patrí v prvom rade do vnútroštátneho právneho poriadku každého z členských štátov a v nadväznosti na to do medzinárodného práva.

51

Po druhé napadnuté rozhodnutie bolo prijaté v rámci postupu, ktorý bez rozdielu zahŕňa prvky patriace do vlastného rozhodovacieho procesu Rady a prvky medzivládnej povahy.

52

Ako potvrdila Rada na pojednávaní, napadnuté rozhodnutie bolo prijaté prostredníctvom jediného postupu uplatneného na oba akty uvedené v bode 49 tohto rozsudku. Pritom však akt týkajúci sa predbežného uplatňovania predmetných dohôd členskými štátmi predpokladá konsenzus medzi zástupcami týchto štátov, a teda ich jednomyseľnú dohodu, zatiaľ čo článok 218 ods. 8 ZFEÚ stanovuje, že Rada musí v mene Únie rozhodovať kvalifikovanou väčšinou. Oba odlišné akty spojené v napadnutom rozhodnutí teda nemôžu byť platne prijaté v rámci jediného postupu (pozri analogicky rozsudok Komisia/Rada, C‑338/01, EU:C:2004:253).

53

Za týchto okolností napadnuté rozhodnutie nie je v súlade s článkom 218 ods. 2, 5 a 8 ZFEÚ, a teda článkom 13 ods. 2 ZEÚ.

54

Pokiaľ ide o tvrdenie Rady, podľa ktorého napadnuté rozhodnutie zodpovedá povinnosti spolupráce uloženej Únii a členským štátom v oblasti zmiešaných dohôd, Súdny dvor uznal, že pokiaľ je zrejmé, že oblasť upravovaná dohodou patrí čiastočne do právomoci Únie a čiastočne do právomoci členských štátov, treba zaistiť úzku spoluprácu medzi týmito štátmi a inštitúciami Únie tak v rámci procesu dojednávania a uzatvárania, ako aj v rámci výkonu prijatých záväzkov (stanovisko 1/94, EU:C:1994:384, bod 108, a rozsudok Komisia/Švédsko, C‑246/07, EU:C:2010:203, bod 73).

55

Táto zásada však nemôže odôvodniť to, že Rada nebude dodržiavať procesné pravidlá a pravidlá hlasovania stanovené v článku 218 ZFEÚ.

56

V dôsledku toho treba konštatovať, že prvý a druhý žalobný dôvod sú opodstatnené.

57

Treba teda zrušiť napadnuté rozhodnutie bez toho, aby bolo potrebné preskúmať tretí žalobný dôvod, ktorý na podporu svojej žaloby uvádza Komisia.

58

Rada a Komisia podporované v tomto ohľade Parlamentom a českou, nemeckou, francúzskou, portugalskou a fínskou vládou žiadajú Súdny dvor, aby v prípade, že zruší napadnuté rozhodnutie, zachoval účinky tohto rozhodnutia až do prijatia nového rozhodnutia.

59

Podľa článku 264 druhého odseku ZFEÚ môže Súdny dvor, ak to považuje za potrebné, uviesť, ktoré účinky zrušeného aktu sa majú považovať za konečné.

60

V tomto ohľade z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že vzhľadom na dôvody súvisiace s právnou istotou možno účinky napadnutého aktu zachovať najmä v prípade, keby okamžité účinky jeho zrušenia mali závažné negatívne následky a keď zákonnosť takého aktu nie je napadnutá z dôvodov jeho cieľa alebo obsahu, ale z dôvodov nedostatku právomoci jeho autora alebo pre porušenie podstatných formálnych náležitostí (pozri rozsudok Parlament a Komisia/Rada, C‑103/12 a C‑165/12, EU:C:2014:2400, bod 90, ako aj citovaná judikatúra).

61

V prejednávanom prípade treba najmä poznamenať, že napadnuté rozhodnutie umožnilo predbežné uplatňovanie dohody o pristúpení a doplnkovej dohody zo strany Únie. Zrušenie takého rozhodnutia s okamžitým účinkom by mohlo mať závažné dôsledky na vzťahy Únie s dotknutými tretími štátmi a na hospodárske subjekty, ktoré vykonávajú svoju činnosť na trhu leteckej dopravy a mohli mať prospech z predbežného uplatňovania uvedených dohôd.

62

Za týchto okolností existujú závažné dôvody právnej istoty, ktoré odôvodňujú, aby Súdny dvor vyhovel žiadosti o zachovanie účinkov napadnutého rozhodnutia, ktorého cieľ alebo obsah sa nespochybňuje.

63

V dôsledku toho je potrebné zachovať účinky napadnutého rozhodnutia až dovtedy, kým v primeranej lehote odo dňa vyhlásenia tohto rozsudku nenadobudne účinnosť nové rozhodnutie, ktoré musí Rada prijať na základe článku 218 ods. 5 a 8 ZFEÚ.

64

Podľa článku 138 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora účastník konania, ktorý nemal vo veci úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže Komisia navrhla zaviazať Radu na náhradu trov konania a Rada nemala úspech vo svojich dôvodoch, je opodstatnené zaviazať ju na náhradu trov konania.

65

Podľa článku 140 ods. 1 toho istého rokovacieho poriadku Česká republika, Dánske kráľovstvo, Spolková republika Nemecko, Helénska republika, Francúzska republika, Talianska republika, Holandské kráľovstvo, Poľská republika, Portugalská republika, Fínska republika, Švédske kráľovstvo, Spojené kráľovstvo a Parlament, ktorí vstúpili do tohto konania ako vedľajší účastníci konania, znášajú svoje vlastné trovy konania.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (veľká komora) rozhodol a vyhlásil: