Opinion of the Advocate-General

Opinion of the Advocate-General

I – Úvod

1. Právnym rámcom prejednávaného návrhu na začatie prejudiciálneho konania je nariadenie (ES) č. 1346/2000(2) . Súdny dvor sa konkrétne na základe otázok, ktoré položil Bundesgerichtshof (Spolkový súdny dvor, Nemecko), bude musieť zaoberať v prvom rade otázkou, či je článok 13 tohto nariadenia uplatniteľný v prípade, ak k platbe uskutočnenej v rámci exekúcie vedenej na základe platobného rozkazu vydanému proti dlžníkovi (ďalej len „odporovaný právny úkon“ alebo „predmetný právny úkon“) došlo po začatí konkurzného konania. Súdny dvor bude musieť ďalej určiť, či právo uplatniteľné na odporovaný právny úkon (ďalej len „ lex causae “), v prejednávanom prípade rakúske právo, upravuje aj právne účinky spojené s plynutím času. Tento návrh na začatie prejudiciálneho konania napokon poskytuje Súdnemu dvoru príležitosť spresniť, či formálne pravidlá, ktoré sa majú rešpektovať pri výkone práva správcu odporovať právnemu úkonu, z hľadiska článku 13 nariadenia č. 1346/2000 tiež spadajú pod lex causae .

2. Skôr než sa budem venovať výkladu článku 13 nariadenia č. 1346/2000, považujem za užitočné preskúmať, do akej miery je článok 5 uvedeného nariadenia uplatniteľný na zaisťovacie právo, na základe ktorého bola v prejednávanom prípade v rámci exekúcie vyplatená sporná suma.

II – Právny rámec

A – Právo Únie

3. V odôvodnení 11 nariadenia č. 1346/2000 sa uvádza:

„Toto nariadenie uznáva skutočnosť, že v dôsledku značných odlišností v hmotnom práve nie je praktické zaviesť konkurzné konania s univerzálnym rozsahom v celom spoločenstve. Ak by sa bez výnimky uplatňovalo právo štátu, v ktorom sa konanie začne, mohlo by to preto často viesť k ťažkostiam. Platí to napríklad o značne odlišných zákonoch o záložných nárokoch v rôznych častiach spoločenstva. Okrem toho práva prednostného uspokojenia, ktoré v konkurzných konaniach požívajú určití veritelia, sú v niektorých prípadoch úplne odlišné. Toto nariadenie by túto skutočnosť malo zohľadniť dvoma rôznymi spôsobmi. Na jednej strane je potrebné ustanovenie o osobitných predpisoch na určenie príslušného práva v prípade mimoriadne významných práv a právnych vzťahov (napr. vecné práva a pracovné zmluvy). Na druhej strane by sa popri hlavnom konkurznom konaní s univerzálnym rozsahom malo umožniť aj vnútroštátne konanie, ktorého predmetom sú len majetok nachádzajúci sa na území štátu, kde sa začne.“

4. Odôvodnenie 24 tohto nariadenia znie:

„Automatické uznávanie konkurzného konania, na ktoré sa za normálnych okolností vzťahuje právo štátu, v ktorom sa konanie začalo, môže kolidovať s pravidlami vykonávania transakcií v iných členských štátoch. V záujme ochrany legitímnych očakávaní a istoty transakcií v členských štátoch iných, ako je štát, v ktorom sa konanie začne, treba ustanoviť viacero výnimiek zo všeobecného pravidla.“

5. Článok 4 ods. 2 body f) a m) uvedeného nariadenia stanovuje:

„2. Právo štátu, v ktorom sa konanie začne, stanoví podmienky začatia takéhoto konania, jeho vedenie a uzavretie. Stanoví najmä:

…

f) účinky konkurzného konania na konania iniciované jednotlivými veriteľmi, s výnimkou ešte neuzavretých súdnych procesov;

…

m) pravidlá týkajúce sa neplatnosti, odporovateľnosti a nevymáhateľnosti [neúčinnosti – neoficiálny preklad ] právnych úkonov, ktoré poškodzujú všetkých veriteľov.“

6. Článok 5 toho istého nariadenia stanovuje:

„1. Začatie konkurzného konania nemá vplyv na vecné práva veriteľov a tretích strán [osôb – neoficiálny preklad ], ktoré sa vzťahujú na hmotný alebo nehmotný, hnuteľný alebo nehnuteľný majetok – konkrétne majetok aj súbory neurčitého majetku ako celku, ktorý sa priebežne mení – vo vlastníctve dlžníka, ktorý sa v čase začatia konania nachádza na území iného členského štátu.

2. Práva uvedené v odseku 1 znamenajú predovšetkým:

a) právo nakladať s majetkom, resp. jeho nakladaním niekoho poveriť, a získať uspokojenie z výnosov z predaja alebo príjmu z tohto majetku, najmä z titulu záložného práva alebo hypotéky;

b) výlučné právo na uspokojenie pohľadávky, najmä právo zabezpečené záložným právom alebo postúpením pohľadávky prostredníctvom záruky;

…

4. Odsek 1 nevylučuje úkony pre neplatnosť, odporovateľnosť a nevymáhateľnosť [neúčinnosť – neoficiálny preklad ] v zmysle článku 4 ods. 2 bodu m).“

7. Podľa článku 13 nariadenia č. 1346/2000:

„Článok 4 ods. 2 bod m) sa neuplatňuje v prípade, že osoba, ktorá mala úžitok z úkonu, ktorý poškodil všetkých veriteľov, dokáže, že

– uvedený úkon podlieha právu iného členského štátu, ako je členský štát, v ktorom sa konanie začalo, a že

– toto právo neposkytuje žiadne prostriedky na odporovanie tohto úkonu v danom prípade.“

8. Podľa článku 20 ods. 1 tohto nariadenia:

„1. Veriteľ, ktorý po začatí konania uvedeného v článku 3 ods. 1 akýmkoľvek spôsobom, najmä vymáhaním, získa celkové alebo čiastočné uspokojenie jeho nároku voči majetku patriacemu dlžníkovi umiestneným [umiestnenému – neoficiálny preklad ] na území iného členského štátu, to, čo získal, vráti likvidátorovi [správcovi – neoficiálny preklad ] za podmienok uvedených v článku 5 a 7.“

B – Nemecké právo

9. § 88 Insolvenzordnung (nemecký zákon o konkurznom konaní, BGBl. 1994 I, s. 2866, ďalej len „InsO“) stanovuje:

„Ak veriteľ úpadcu počas mesiaca predchádzajúceho podaniu návrhu na začatie konkurzného konania alebo po podaní tohto návrhu získal exekúciou zabezpečovacie právo k majetku dlžníka, ktorý patrí do konkurznej podstaty, začatie konania spôsobuje neúčinnosť tohto zabezpečovacieho práva.“

C – Rakúske právo

10. § 43 ods. 1 a 2 Insolvenzordnung (rakúsky zákon o konkurznom konaní, RGBl. 1914, s. 337, ďalej len „IO“) stanovuje:

„1. Právo odporovať právnemu úkonu možno uplatniť len žalobou….

2. Odporovaciu žalobu treba podať do jedného roka od začatia konkurzného konania, inak právo zanikne. …“

III – Skutkový rámec

11. ECZ GmbH je nemecká spoločnosť so sídlom v Tettnangu (Nemecko). Táto spoločnosť vykonávala podvodný obchod s automobilmi v podobe pyramídového systému. Pre rakúsky trh na tento účel totiž využívala dcérsku spoločnosť, rakúsku spoločnosť ECZ Autohandel GmbH (ďalej len „dlžníčka“) so sídlom v Bregenzi (Rakúsko). Žalobca v konaní vo veci samej, pán Lutz, s bydliskom v Rakúsku bol jedným zo zákazníkov dlžníčky, od ktorej si kúpil osobné motorové vozidlo.

12. Dňa 17. marca 2008 Bezirksgericht Bregenz (Okresný súd Bregenz, Rakúsko) na návrh pána Lutza z dôvodu nesplnenia zmluvy o kúpe uvedeného vozidla zo strany dlžníčky vydal voči dlžníčke vykonateľný platobný rozkaz na sumu 9 566 eur spolu s úrokmi.

13. Dňa 20. mája 2008 Bezirksgericht Bregenz povolil v Rakúsku exekúciu, na základe ktorej boli zaistené tri účty dlžníčky v jednej rakúskej banke. Dňa 23. mája 2008 bol Sparkasse Feldkirch (Rakúsko) (ďalej len „banka dlžníčky“) doručený exekučný príkaz.

14. Dňa 13. apríla 2008 dlžníčka sama podala návrh na začatie konkurzného konania. Dňa 4. augusta 2008 Amtsgericht Ravensburg (Súd prvého stupňa v Ravensburgu, Nemecko) začal konkurzné konanie proti dlžníčke v Nemecku. Žalovaná v konaní vo veci samej, pani Bäuerle, s bydliskom v Nemecku je súčasným „správcom“(3) v tomto konaní.

15. Dňa 17. marca 2009 banka dlžníčky vyplatila pánovi Lutzovi na základe zriadeného zaisťovacieho práva spornú sumu 11 778,48 eura. Predtým však vtedajší správca listom z 10. marca 2009 oznámil, že voči uvedenej banke neuplatní nijaké vzájomné nároky, ale ponecháva si možnosť podať konkurznú odporovaciu žalobu.

16. Listom z 3. júna 2009, teda približne o desať mesiacov po začatí konkurzného konania, uplatnil vtedajší správca voči exekúcii povolenej 20. mája 2008, ako aj platbe uskutočnenej 17. marca 2009 právo odporovať právnemu úkonu v konkurznom konaní. Žaloba však bola podaná až návrhom doručeným 23. októbra 2009. Pani Bäuerle svojou žalobou na nemeckých súdoch požiadala o vrátenie zaistenej sumy do konkurznej podstaty.

17. Landgericht Ravensburg (Krajinský súd v Ravensburgu, Nemecko) tejto žalobe vyhovel. Odvolanie, ktoré pán Lutz podal proti tomuto rozhodnutiu, nebolo úspešné. V opravnom prostriedku „Revision“ pán Lutz naďalej trval na svojom návrhu zamietnuť žalobu.

18. Vnútroštátny súd sa domnieva, že úspech tohto opravného prostriedku závisí od výkladu článku 13 nariadenia č. 1346/2000, za predpokladu, že toto ustanovenie je uplatniteľné na prejednávaný prípad. Článok 4 ods. 2 bod m) tohto nariadenia totiž spresňuje, že otázku neplatnosti, odporovateľnosti alebo neúčinnosti právnych úkonov, ktoré poškodzujú všetkých veriteľov, upravuje právo uplatniteľné na konkurzné konanie (ďalej len „ lex fori concursus “). Článok 13 toho istého nariadenia však vylučuje uplatnenie tohto ustanovenia v prípade, ak osoba, ktorá mala úžitok z úkonu, ktorý poškodil všetkých veriteľov, dokáže, že uvedený úkon podlieha právu iného členského štátu, ako je členský štát, v ktorom sa konanie začalo, a že toto právo neposkytuje žiadne prostriedky na odporovanie tohto úkonu v danom prípade.

19. V tejto súvislosti vnútroštátny súd poznamenáva, že na základe lex fori concursus , teda – v prejednávanom prípade – noriem nemeckého práva, proti predmetnému právnemu úkonu nemožno odporovať, keďže odporovať možno len proti právnym úkonom urobeným pred začatím konkurzného konania.(4) K vyplateniu sumy zaistenej na účte v banke pritom došlo len sedem mesiacov po začatí konania. Zaisťovacie právo k prostriedkom uloženým na účte v banke však vzniklo až po podaní návrhu na začatie konkurzného konania 13. apríla 2008, a teda dňom začatia konkurzného konania stratilo podľa § 88 InsO platnosť. Vyplatenie sumy zaistenej na účtoch v banke, ku ktorému došlo neskôr, je teda tiež neplatné.(5) Okrem toho, hoci článok 5 nariadenia č. 1346/2000 stanovuje, že začatie konkurzného konania nemá vplyv na vecné práva veriteľov, tento článok podľa jeho odseku 4 nebráni neplatnosti, odporovateľnosti alebo neúčinnosti predmetného právneho úkonu.

20. Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania však vyplýva, že pán Lutz na základe článku 13 nariadenia č. 1346/2000 tvrdil, že vyplateniu spornej sumy nemožno odporovať žiadnymi prostriedkami z hľadiska práva uplatniteľného na odporovaný právny úkon(6) z dôvodu uplynutia prekluzívnej lehoty. Podľa relevantných rakúskych právnych predpisov totiž pôvodne bolo možné odporovať platbe z prostriedkov uložených v banke uskutočnenej 17. marca 2009(7), ale odporovacia žaloba by v nijakom prípade nemohla byť úspešná, lebo § 43 ods. 2 IO stanovuje na podanie takej konkurznej odporovacej žaloby ročnú prekluzívnu lehotu, ktorá sa počíta od začatia konkurzného konania.

21. Vnútroštátny súd v tejto súvislosti poznamenáva, že podľa nemeckého práva je lehota na podanie odporovacej žaloby trojročná a že táto lehota bola zachovaná.

IV – Prejudiciálne otázky a konanie na Súdnom dvore

22. Za týchto podmienok Bundesgerichtshof rozhodnutím z 10. októbra 2013, ktoré bolo doručené kancelárii Súdneho dvora 29. októbra 2013, rozhodol o prerušení konania a položil Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„1. Možno uplatniť článok 13 nariadenia [č. 1346/2000], keď sa vyplatenie sumy zaistenej pred začiatkom konkurzného konania, ktorému správca odporoval, uskutočnilo až po začatí konkurzného konania?

2. V prípade kladnej odpovede na prvú otázku: Vzťahuje sa námietka podľa článku 13 nariadenia [č. 1346/2000] aj na premlčacie lehoty, lehoty na uplatnenie práva odporovať právnemu úkonu a prekluzívne lehoty, ktoré sú stanovené právom štátu, v ktorom napadnutý právny úkon vyvoláva účinky ( lex causae )?

3. V prípade kladnej odpovede na druhú otázku: Určia sa aj formálne požiadavky, ktoré treba rešpektovať pri uplatnení nároku v zmysle článku 13 nariadenia [č.1346/2000], podľa lex causae , alebo pre ne platí lex fori concursus ?“

23. Písomné pripomienky predložili účastníci konania vo veci samej, Spolková republika Nemecko, Helénska republika, Španielske kráľovstvo, Portugalská republika, ako aj Európska komisia.

24. Účastníci konania vo veci samej, Spolková republika Nemecko, Španielske kráľovstvo, ako aj Komisia predniesli svoje ústne pripomienky na pojednávaní, ktoré sa konalo 18. septembra 2014.

V – Analýza

A – O uplatniteľnosti článku 5 nariadenia č. 1346/2000

25. Prejednávaná vec sa vyznačuje zložitými právnymi okolnosťami a vyvoláva otázku uplatniteľnosti článku 13 nariadenia č. 1346/2000 na platbu uskutočnenú po začatí konkurzného konania na základe zaisťovacieho práva zriadeného pred začatím uvedeného konania. Na zodpovedanie tejto otázky – vzhľadom na skutočnosť, že právnym úkonom, ktorý poškodzuje veriteľov, je v prejednávanom prípade zriadenie zaisťovacieho práva(8) – je potrebné určiť, či sa vecné právo, ktoré sa vzťahuje na majetok nachádzajúci sa v čase začatia konania na území iného členského štátu, stáva po začatí tohto konania na základe lex fori concursus neúčinným.

26. V prvom rade pripomínam, že výlučne vnútroštátny súd má právomoc zistiť a posúdiť skutkový stav veci, ktorú prejednáva, ako aj vykladať a uplatňovať vnútroštátne právo.(9)

27. Za týchto okolností, hoci vnútroštátny súd sa pýta Súdneho dvora na výklad článku 13 nariadenia č. 1346/2000, považujem za potrebné najprv preskúmať, či je zaisťovacie právo skutočne vecným právom, a teda či sú podmienky stanovené v článku 5 uvedeného nariadenia v prejednávanom prípade splnené. Len v prípade, ak je zaisťovacie právo vecným právom – čo musí posúdiť vnútroštátny súd – by totiž pán Lutz nebol povinný vrátiť do konkurznej podstaty hodnotu zabezpečenej pohľadávky.(10) Kvalifikácia určitého práva ako vecného práva je teda podmienkou uplatnenia článku 13 nariadenia č. 1346/2000 na prejednávaný prípad.

28. Z toho vyplýva, že v prvom rade preskúmam kvalifikáciu zaisťovacieho práva k prostriedkom uloženým na účte dlžníčky v banke ako vecného práva a potom v druhom rade objasním rozsah ochrany vecných práv, ktorú priznáva článok 5 ods. 4 uvedeného nariadenia.

1. O kvalifikácii zaisťovacieho práva k prostriedkom dlžníčky uloženým na účte v banke z hľadiska článku 5 nariadenia č. 1346/2000

29. Podľa článku 4 ods. 1 nariadenia č. 1346/2000 sa konkurzné konania a ich účinky riadia právom členského štátu, na území ktorého sa toto konanie začne ( lex fori concursus ). Toto právo upravuje, ako je uvedené v odôvodnení 23 tohto nariadenia, všetky podmienky týkajúce sa začatia konkurzného konania, jeho vedenia a uzavretia.(11)

30. S cieľom chrániť legitímnu dôveru a právnu istotu transakcií v iných členských štátoch než v štáte, v ktorom sa konkurzné konanie začalo, však nariadenie č. 1346/2000 stanovuje vo svojich článkoch 5 až 15 určitý počet výnimiek z uvedeného pravidla o príslušnom práve v prípade určitých práv a právnych vzťahov, ktoré podľa svojho odôvodnenia 11 považuje za osobitne závažné.(12) Pokiaľ teda ide o vecné práva, článok 5 ods. 1 uvedeného nariadenia stanovuje, že začatie konkurzného konania nemá vplyv na vecné práva veriteľov a tretích osôb, ktoré sa vzťahujú na majetok vo vlastníctve dlžníka, ktorý sa v čase začatia konania nachádza na území iného členského štátu.(13)

31. Podľa judikatúry Súdneho dvora rozsah pôsobnosti tohto ustanovenia spresňujú odôvodnenia 11 a 25 nariadenia č. 1346/2000, podľa ktorých je nevyhnutné stanoviť osobitnú úpravu, „ktorá sa odchyľuje od práva štátu, v ktorom sa konanie začne“, v prípade vecných práv, pretože tieto práva zohrávajú významnú úlohu pri poskytovaní úverov. Podľa odôvodnenia 25 by sa tak základ, platnosť a rozsah takéhoto vecného práva mal za normálnych okolností určovať podľa práva platného v mieste, kde sa vec nachádza ( lex rei sitae ), a nemalo by ho ovplyvňovať začatie konkurzného konania.(14) Článku 5 ods. 1 uvedeného nariadenia preto treba rozumieť ako ustanoveniu, ktoré tým, že sa odchyľuje od pravidla práva štátu, v ktorom sa konanie začne, umožňuje uplatniť na vecné právo veriteľa alebo tretej osoby k určitému majetku, ktorý patrí dlžníkovi, právo členského štátu, na ktorého území sa dotknutý majetok nachádza ( lex rei sitae ).(15) Ochranu poskytovanú týmto článkom požívajú len vecné práva, ktoré sa vzťahujú na majetok dlžníka nachádzajúci sa v čase začatia konkurzného konania v inom členskom štáte, než je štát, v ktorom sa konanie začne.(16) Článok 5 nariadenia č. 1346/2000 totiž nie je kolízna norma, ale „negatívna“ hmotnoprávna norma(17), ktorej účelom je zaručiť ochranu vecných práv zriadených pred začatím konkurzného konania.(18)

32. Preto vzniká predbežná otázka: možno zaisťovacie právo k prostriedkom uloženým na účte v banke v prejednávanom prípade kvalifikovať ako vecné právo, ktorého nositeľom je pán Lutz?

33. Pokiaľ ide o kvalifikáciu zaisťovacieho práva, hneď na úvod poznamenávam, že nariadenie č. 1346/2000 odkazuje na vnútroštátne právo, pokiaľ jeho článok 5 ods. 2 a 3 nestanovuje niečo iné.

34. Po prvé kvalifikácia určitého práva ako vecného práva spadá pod vnútroštátne právo, ktoré podľa kolíznych noriem uplatniteľných pred konkurzným konaním upravuje vecné práva ( lex rei sitae ).(19) Vznik, platnosť a rozsah týchto vecných práv teda upravuje právo miesta, v ktorom sa nachádza majetok, ku ktorému sa viaže vecné právo.(20)

35. Po druhé po určení vecnej povahy skúmaného práva z hľadiska lex rei sitae je potrebné overiť, či toto právo spĺňa kritériá na uplatnenie článku 5 ods. 2 a 3 nariadenia č. 1346/2000. Tieto samostatne posudzované kritériá(21) teda obmedzujú kvalifikáciu subjektívneho práva ako vecného práva podľa vnútroštátnych predpisov na účely uplatnenia článku 5 tohto nariadenia.(22)

36. Čo sa týka konania vo veci samej, zo skutočností uvedených v spise predloženom Súdnemu dvoru, ktoré boli potvrdené na pojednávaní, v prvom rade vyplýva, že podľa rakúskeho práva je exekučné záložné právo vecné právo založené na doručení vykonateľného platobného rozkazu dlžníkovi.(23)

37. V tejto súvislosti sa v návrhu na začatie prejudiciálneho konania uvádza, že rakúsky súd povolil 20. mája 2008 exekúciu, na základe ktorej došlo k zaisteniu troch účtov dlžníčky vedených v jej banke v Rakúsku. Exekučný príkaz bol doručený tejto banke 23. mája 2008. Podľa zistení vnútroštátneho súdu teda podľa rakúskeho práva(24) právo na prednostné uspokojenie pohľadávok získané prostredníctvom zaisťovacieho práva nie je dotknuté začatím konkurzného konania, lebo vzniklo viac ako 60 dní pred začatím konania. Podľa tohto súdu z práva na prednostné uspokojenie pohľadávok priznaného pánovi Lutzovi vyplýva, že mu možno vyplatiť zaistenú sumu z prostriedkov uložených na účte v banke.(25)

38. V druhom rade, ako vyplýva z článku 5 ods. 2 nariadenia č. 1346/2000, vecným právom sa rozumie predovšetkým „výlučné právo na uspokojenie pohľadávky, najmä právo zabezpečené záložným právom alebo postúpením pohľadávky prostredníctvom záruky“(26), čo zahŕňa zaistenie prostriedkov na účte podľa rakúskeho práva. Ochranu pána Lutza teda v zásade zabezpečuje jeho exekučné právo k účtom dlžníčky v banke na uspokojenie pohľadávky, ako keby sa proti dlžníčke neviedlo v Nemecku konkurzné konanie. V prejednávanom prípade, hoci predmetnej platbe bolo možné pôvodne odporovať na základe rakúskeho konkurzného práva(27), podľa vnútroštátneho súdu(28) toto konštatovanie nemá nijaký vplyv na kvalifikáciu zaisťovacieho práva ako vecného práva z hľadiska článku 5 nariadenia č. 1346/2000.

39. Na druhej strane, pokiaľ ide o umiestnenie majetku dlžníka v čase začatia konkurzného konania, z návrhu na začatie prejudiciálneho konania tiež vyplýva, že k 4. augustu 2008 sa majetok dlžníčky, na ktorý sa vzťahovalo zaisťovacie právo, teda sporná suma, nachádzal na účtoch uvedenej dlžníčky v rakúskej banke.(29)

40. V dôsledku toho si myslím, že podmienky stanovené v článku 5 nariadenia č. 1346/2000 sú v prejednávanom prípade splnené, čo v každom prípade musí overiť vnútroštátny súd, ktorý má výlučnú právomoc zistiť a posúdiť skutkový stav veci, ktorú prejednáva.

2. Rozsah ochrany vecných práv z hľadiska článku 5 ods. 4 nariadenia č. 1346/2000: úkony, ktoré poškodzujú veriteľov

41. Na tomto mieste pripomínam, že vzhľadom na to, že ochrana vecných práv tretích osôb, a teda nedotknuteľnosť ich nárokov, je relatívna, vylúčenie uvedených práv z oblasti lex fori concursus nie je absolútne.

42. V prvom rade pravidlo uvedené v článku 5 ods. 1 nariadenia č. 1346/2000 nebráni tomu, aby správca podal návrh na začatie vedľajšieho konania v členskom štáte, v ktorom sa nachádza majetok, ak má dlžník v tomto členskom štáte prevádzkareň.(30) Také vedľajšie konanie by malo rovnaké účinky na vecné práva ako hlavné konanie.(31)

43. V druhom rade článok 5 ods. 4 nariadenia č. 1346/2000 stanovuje výnimku z výnimky, keďže sa v ňom uvádza, že odsek 1 nevylučuje úkony pre neplatnosť, odporovateľnosť a neúčinnosť v zmysle článku 4 ods. 2 bodu m) tohto nariadenia. Lex fori concursus sa teda uplatní, keď je vznik alebo výkon vecných práv v rozpore so záujmami konkurzného konania a keď úkony možno označiť za úkony, ktoré poškodzujú všetkých veriteľov. Tento článok sa teda týka odporovacích žalôb založených na konkurzných procesných predpisoch – a o takú žalobu ide v prejednávanom prípade –, a nie na všeobecných predpisoch (všeobecné občianskoprávne a obchodnoprávne žaloby). Všeobecné žaloby sa spravujú všeobecnými kolíznymi normami. Tieto žaloby podľa všeobecných predpisov sú však prípustné len v rozsahu, v akom to dovoľuje lex fori concursus .(32)

44. Základným pravidlom je, že právom členského štátu, v ktorom sa konkurzné konanie začalo, sa podľa článku 4 nariadenia č. 1346/2000 spravuje prípadná neplatnosť, odporovateľnosť a neúčinnosť úkonov poškodzujúcich záujmy všetkých veriteľov. V prejednávanom prípade sa teda odporovacia žaloba, ktorú podala pani Bäuerle, spravuje nemeckým právom. Toto rozhodné právo upravuje podmienky, za ktorých možno úkony, ktoré poškodzujú všetkých veriteľov, sankcionovať (neplatnosť, odporovateľnosť), režim týchto sankcií (uplatniteľné priamo zo zákona alebo na základe žaloby podanej správcom, so spätnými účinkami alebo bez spätných účinkov atď.) a ich právne následky (napríklad postavenie tretej osoby, proti ktorej bola podaná odporovacia žaloba).(33)

45. V tejto súvislosti v nemeckom práve § 88 InsO stanovuje, že ak veriteľ úpadcu počas mesiaca predchádzajúceho podaniu návrhu na začatie konkurzného konania alebo po podaní tohto návrhu získal exekúciou zabezpečovacie právo k majetku dlžníka, ktorý patrí do konkurznej podstaty, začatie konania spôsobuje neúčinnosť tohto zabezpečovacieho práva. Treba teda poukázať na to, že citované ustanovenie sa týka neplatnosti zaisťovacieho práva k majetku dlžníka, ktorá nastáva priamo zo zákona ( ipso iure ), bez toho, aby správca podal nejakú žalobu. To vyvoláva otázku, ktorá je rozhodujúca pre vyriešenie sporu vo veci samej a ktorá bola predmetom diskusie na pojednávaní v nadväznosti na otázku Súdneho dvora určenú na ústnu odpoveď: Patrí toto ustanovenie nemeckého práva do pôsobnosti článku 5 ods. 4 nariadenia č. 1346/2000, ako to tvrdí vnútroštátny súd? Inak povedané, spadá absolútna neplatnosť vecného práva k majetku dlžníka pod článok 5 ods. 4 tohto nariadenia, ktorý stanovuje, že lex fori concursus sa uplatní na úkony pre neplatnosť, odporovateľnosť a neúčinnosť v zmysle článku 4 ods. 2 bodu m)?

46. Myslím si, že áno.

47. V prvom rade, ako vyplýva z analýzy uskutočnenej v bodoch 25 až 40 vyššie a z pripomienok nemeckej vlády a Komisie prednesených na pojednávaní, predmet § 88 InsO, teda získanie zaisťovacieho práva k majetku dlžníka, ktorý patrí do konkurznej podstaty, prostredníctvom exekúcie spadá do pôsobnosti článku 5 nariadenia č. 1346/2000.

48. Okrem toho správa Virgós‑Schmit v bodoch 91 a 106 zrejme pripúšťa extenzívny výklad pojmu úkony, uvedeného v článku 5 ods. 4 nariadenia č. 1346/2000. Podľa tejto správy „úkon, ktorý poškodzuje všetkých veriteľov, môže spočívať v zriadení vecného práva v prospech určitého veriteľa alebo určitej tretej osoby. V tomto prípade sa uplatnia všeobecné pravidlá [nariadenia č. 1346/2000] týkajúce sa úkonov pre neplatnosť, odporovateľnosť a neúčinnosť právnych úkonov [článok 4 ods. 2 bod m) a článok 13]“.(34) V tejto súvislosti nemecká vláda na pojednávaní tvrdila, že rozdielne zaobchádzanie s ustanoveniami, ktoré stanovujú absolútnu neplatnosť ( ipso iure ), a ustanoveniami, ktoré vyžadujú podanie žaloby, by nezodpovedalo účelu ani zmyslu článku 5 ods. 4 nariadenia č. 1346/2000.

49. Napokon, ako nemecká vláda a Komisia správne uviedli, skutočnosť, že v jazykových verziách existuje rozdiel týkajúci sa pojmu „úkony“, resp. „žaloby“ pre neplatnosť, neumožňuje dospieť k záveru, že rozsah pôsobnosti článku 5 ods. 4 nariadenia č. 1346/2000 je obmedzený len na žaloby. Tento článok treba vykladať v spojení s článkom 4 ods. 2 bodom m) uvedeného nariadenia, v ktorom sú spomenuté „pravidlá týkajúce sa neplatnosti, odporovateľnosti a [neúčinnosti]“(35) a nie len „žaloby o neplatnosť, odporovateľnosť a neúčinnosť“. Vnútroštátne právo teda určí, či neplatnosť, odporovateľnosť alebo neúčinnosť vyplýva zo žaloby, priamo zo zákona(36) alebo z právneho úkonu. Bez ohľadu na to, či vnútroštátne právo vyžaduje, aby sa najprv podala žaloba o neplatnosť, alebo či rozhodnutie o začatí konkurzného konania automaticky spôsobuje neplatnosť(37), však v rozsahu, v akom je to nevyhnutné(38), právo štátu, v ktorom sa konanie začalo (v prejednávanom prípade nemecké právo), nahradí právo, ktoré sa za normálnych okolností vzťahuje na právny úkon, ktorý poškodzuje veriteľov (v prejednávanom prípade rakúske právo).(39)

50. Podľa vnútroštátneho súdu teda zaistenie účtov v rakúskej banke na základe § 88 InsO nebolo platné len preto, lebo k tomuto zaisteniu došlo po podaní návrhu na začatie konkurzného konania v Nemecku. V dôsledku toho zaisťovacie právo k prostriedkom uloženým na účte v banke, ktoré vzniklo pred začatím konania, v zásade stráca po začatí tohto konania účinnosť na základe lex fori concursus .(40)

51. Článok 4 ods. 2 bod m) nariadenia č. 1346/2000 však treba vykladať v spojení s jeho článkom 13. Uplatnenie lex fori concursus by teda mohlo byť vylúčené na základe lex causae . Práve to je predmetnom prvej prejudiciálnej otázky, ktorú preskúmam v nasledujúcich bodoch.

B – O uplatniteľnosti článku 13 nariadenia č. 1346/2000 na úkon, ku ktorému došlo po začatí konkurzného konania

52. Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ako aj z bodov 45 a 49 vyššie vyplýva, že zaisťovacie právo k prostriedkom uloženým na účte v banke, ktoré sa nachádzajú na území Rakúska, vzniklo po podaní návrhu na začatie konkurzného konania, a teda na základe § 88 InsO by dňom začatia konkurzného konania stratilo účinnosť.

53. Článok 13 nariadenia č. 1346/2000 však stanovuje výnimku z uplatňovania lex fori concursus , na základe ktorej predmetnému právnemu úkonu možno účinne odporovať, ak osoba, ktorá mala úžitok z úkonu, ktorý poškodil všetkých veriteľov, dokáže, že „uvedený úkon podlieha právu iného členského štátu, ako je členský štát, v ktorom sa konanie začalo, a že toto právo neposkytuje žiadne prostriedky na odporovanie tohto úkonu v danom prípade“.

54. Svojou prvou prejudiciálnou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či článok 13 nariadenia č. 1346/2000 možno uplatniť na situáciu, v ktorej bolo vecné právo zriadené pred začatím konkurzného konania, zatiaľ čo k vyplateniu sumy zaistenej na základe tohto práva došlo po začatí tohto konania.

55. Na účely zodpovedania tejto otázky sa budem najprv zaoberať pôsobnosťou článku 13 nariadenia č. 1346/2000 a potom preskúmam, či zriadenie zaisťovacieho práva možno považovať za rozhodujúci okamih na účely uplatnenia uvedeného článku.

1. O pôsobnosti článku 13 nariadenia č. 1346/2000

56. V prvom rade musím spresniť, že sa stotožňujem s názorom, ktorý pán Lutz a nemecká vláda v podstate vyjadrili, že nič v článku 13 nariadenia č. 1346/2000 nenasvedčuje tomu, že úkony, ktoré poškodzujú veriteľov, by sa mali rozlišovať podľa toho, či k nim došlo pred začatím konkurzného konania alebo po jeho začatí.

57. V tejto súvislosti z ustálenej judikatúry vyplýva, že pri určení pôsobnosti ustanovenia práva Únie je potrebné súčasne zohľadniť jeho znenie, kontext a jeho ciele.(41) Aj vývoj ustanovenia práva Únie môže poskytovať relevantné prvky pre jeho výklad.(42)

58. Čo sa týka znenia článku 13 nariadenia č. 1346/2000, použitie slovných spojení „osoba, ktorá mala úžitok z úkonu, ktorý poškodil všetkých veriteľov, dokáže“, „v danom prípade“ a „žiadne prostriedky“ potvrdzuje reštriktívnu povahu výnimky vo vzťahu k všeobecnému pravidlu stanovenému v článku 4 nariadenia č. 1346/2000. Podľa správy Virgós‑Schmit prvé uvedené slovné spojenie znamená, že toto ustanovenie je hmotnoprávnou výnimkou z uplatňovania lex fori concursus na návrh dotknutej osoby, ktorá nesie dôkazné bremeno.(43) Okrem toho Komisia na pojednávaní správne poukázala na slovné spojenia „v danom prípade“ a „žiadne prostriedky“ založené na uvedenej správe. Pokiaľ ide o prvé uvedené slovné spojenie, má sa chápať v tom zmysle, že odporovateľnosť úkonu musí byť vylúčená v konkrétnom prípade, teda vzhľadom na všetky konkrétne okolnosti veci. Nestačí konštatovať existenciu abstraktného rizika. Napokon slovné spojenie „žiadne prostriedky“ znamená, že odporovateľnosť úkonu nemôže prichádzať do úvahy ani na základe osobitných konkurzných predpisov, ani na základe príslušných všeobecných právnych predpisov.(44)

59. Pokiaľ ide o systematiku a účel právnej normy, ktorá je predmetom výkladu, pripomínam, že režim kolíznych noriem, ktorý vyplýva z uplatnenia článku 4 ods. 2 bodu m) v spojení s článkom 13 nariadenia č. 1346/2000, má v systematike nariadenia všeobecný dosah. Tento režim sa vzťahuje aj na vecné práva chránené článkom 5. Článok 4 ods. 2 bod m) nariadenia č. 1346/2000 sa teda týka pravidiel alebo úkonov súvisiacich s napadnutím platnosti podľa lex fori concursus a jeho článok 13 je výnimkou z uplatňovania tohto práva.(45) Tento posledný uvedený článok sa totiž uplatňuje ako pravidlo „veta“, ktoré bráni napadnutiu platnosti úkonu, ktorý poškodzuje veriteľov, podľa práva štátu, v ktorom sa začalo konanie. Jediným účelom uvedeného článku je teda chrániť legitímnu dôveru veriteľa alebo tretej osoby, pokiaľ ide o platnosť úkonu, ktorý je v súlade s lex causae (tak z hľadiska všeobecných právnych predpisov, ako aj z hľadiska predpisov týkajúcich sa konkurzného konania) pred zásahmi iného lex fori concursus .(46)

60. Tieto úvahy napokon potvrdzuje vývoj predmetného ustanovenia. Ako totiž vyplýva zo správy Virgós‑Schmit, článok 13 nariadenia č. 1346/2000 sa týka „úkonov, ktoré poškodzujú veriteľov“ a ktoré nastali alebo boli uskutočnené pred začatím konkurzného konania a boli – tak ako v prejednávanom prípade – spochybnené odporovacími žalobami podanými správcom. Tento článok sa teda nevzťahuje na scudzenie majetku, ku ktorému došlo po začatí konkurzného konania. Dôvera veriteľov v platnosť takých následných úkonov si totiž nezaslúži zvýšenú ochranu, lebo už nie je opodstatnená.

61. Domnievam sa teda, že všetky tieto úvahy jasne nasvedčujú v prospech reštriktívneho výkladu článku 13 nariadenia č. 1346/2000. Pokiaľ však ide o prejednávaný prípad, ako správne poznamenáva vnútroštátny súd, nie je isté, či taký výklad možno použiť aj v prípade, ak – ako je to v spore vo veci samej – prevod majetku v prospech veriteľa spočíva na vecnom práve, ktoré vzniklo už pred začatím konania. V tejto súvislosti poukazujem na to, že ak by pred podaním odporovacej žaloby ešte nedošlo k platbe, správca by musel odporovať zaisťovaciemu právu, ktoré bolo zriadené pred začatím konkurzného konania. Na takú situáciu by sa vzťahoval článok 13 nariadenia č. 1346/2000.

2. O zriadení zaisťovacieho práva ako rozhodujúcej okolnosti na účely uplatnenia článku 13 nariadenia č. 1346/2000

62. Dovoľte mi položiť na úvod tejto analýzy otázku: Treba v prejednávanom prípade považovať okamih vyplatenia sumy zabezpečenej vecným právom, konkrétne zaisťovacím právom, pánovi Lutzovi za zásadnú okolnosť, ktorá odôvodňuje uplatnenie článku 13 nariadenia č. 1346/2000?

63. Myslím si, že nie.

64. Komisia zastáva názor, že keď bolo pred začatím konania zriadené účinné zaisťovacie právo k majetku dlžníka, aj keď mu možno odporovať, z hľadiska uplatnenia článku 13 nariadenia č. 1346/2000 nezáleží na tom, či suma zabezpečená vecným právom bola vyplatená po začatí tohto konania. Toto tvrdenie považujem za presvedčivé. Podľa môjho názoru by malo byť na účely uplatnenia článku 13 uvedeného nariadenia rozhodujúce len zriadenie zaisťovacieho práva. Za úkon, ktorý poškodzuje veriteľov, teda možno považovať len zriadenie vecného práva. Ak by vecné právo nebolo zriadené, mohlo by sa uplatniť lex fori concursus a pán Lutz by sa nemohol odvolávať na toto ustanovenie. Platba uskutočnená bankou dlžníčky v prospech pána Lutza by totiž bola len dôsledkom exekučného záložného práva zriadeného pred začatím konkurzného konania. Okrem toho, ako jeho právny zástupca uviedol na pojednávaní, pán Lutz nemohol predvídať začatie konkurzného konania, ktoré sa začalo 4. augusta 2008, a to ani v čase, keď sa obrátil na rakúske súdy, ani v čase vzniku uvedeného exekučného záložného práva.

65. Tento výklad potvrdzuje systematika mechanizmu zavedeného nariadením č. 1346/2000, ktorý sa opiera jednak o neovplyvnenie vecných práv k majetku nachádzajúcemu sa v iných členských štátoch (článok 5), z čoho vyplýva vylúčenie takých práv z účinkov konkurzného konania, a jednak o ochranu legitímnej dôvery veriteľov alebo tretích osôb v platnosť úkonu (článok 13).

66. Pokiaľ ide v prvom rade o ochranu vecných práv zaručenú článkom 5 nariadenia č. 1346/2000, toto riešenie bolo vybraté z vecných dôvodov, medzi ktoré patrí cieľ zabezpečiť ochranu obchodu v členskom štáte, v ktorom sa nachádza majetok, a právnu istotu práv, ktoré s týmto obchodom súvisia. Vecné práva majú veľmi dôležitú funkciu pri poskytovaní úverov a získavaní finančných prostriedkov. Tieto práva totiž chránia ich majiteľov pred rizikom platobnej neschopnosti dlžníka a umožňujú získať úver za výhodných podmienok.(47) Právna istota a ochrana legitímnej dôvery veriteľov v uskutočnené transakcie sú teda podľa môjho názoru základnými faktormi. Dôvody procesnej povahy, akými sú inštitucionálne ciele nariadenia č. 1346/2000 spojené s potrebou zjednodušiť a uľahčiť správu majetku, navyše tiež odôvodňujú zvýšenú ochranu vecných práv.(48)

67. Čo sa týka v druhom rade článku 13 nariadenia č. 1346/2000, z úvah uvedených v bodoch 30 a 65 vyššie vyplýva, že cieľom riešenia použitého v tomto ustanovení je predovšetkým chrániť legitímnu dôveru veriteľov alebo tretích osôb v platnosť úkonu, ktorý je v súlade s lex causae . V tejto súvislosti sa stotožňujem s názorom pána Lutza a Komisie, že z hľadiska rakúskeho práva a s prihliadnutím na všetky okolnosti sporu vo veci samej predmetný právny úkon nebol odporovateľný.(49)

68. Na základe všetkých vyššie uvedených úvah sa domnievam, že článok 13 nariadenia č. 1346/2000 sa má vykladať v tom zmysle, že sa vzťahuje na situáciu, v ktorej bolo vecné právo zriadené pred začatím konkurzného konania, a k vyplateniu sumy zaistenej na základe tohto práva došlo po začatí tohto konania.

C – O premlčacích lehotách, lehotách na uplatnenie práva odporovať právnemu úkonu a prekluzívnych lehotách, ktoré stanovuje lex causae v rámci režimu výnimky uvedeného v článku 13 nariadenia č. 1346/2000

69. Druhá otázka sa týka toho, či sa má článok 13 nariadenia č. 1346/2000 vykladať v tom zmysle, že z neho vyplýva, že lex causae upravuje aj právne účinky spojené s plynutím času. Vnútroštátny súd chce presnejšie vedieť, či režim výnimky stanovený v uvedenom článku 13 zahŕňa aj premlčacie lehoty, lehoty na uplatnenie práva odporovať právnemu úkonu a prekluzívne lehoty, ktoré stanovuje lex causae .

70. Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že podľa nemeckých právnych predpisov zaisťovacie právo k prostriedkom uloženým na účte v banke vzniklo po podaní návrhu na začatie konkurzného konania, a teda na základe § 88 InsO by dňom začatia tohto konania stratilo platnosť.(50) Podľa relevantných rakúskych právnych predpisov je však odporovacia žaloba, ktorú podala pani Bäuerle, prekludovaná z dôvodu uplynutia lehoty jedného roka od začatia konkurzného konania, ktorá je určená správcovi na prípadné podanie žaloby. Naproti tomu, v nemeckom práve je lehota na podanie takej žaloby trojročná.

71. Vnútroštátny súd uvádza, že nemecká právna náuka v tejto otázke nie je jednotná. Z právnej náuky na jednej strane vyplýva, že lex causae by nemalo upravovať príslušné premlčacie alebo prekluzívne lehoty. Také lehoty – ako ustanovenia procesnej povahy – by mali vyplynúť z lex fori concursus .(51) Naopak, iný smer právnej náuky tvrdí, že odkaz na lex causae by sa mal chápať ako všeobecný odkaz na všetky jeho ustanovenia, vrátane tých, ktoré sa týkajú premlčania alebo preklúzie.

72. S prvým uvedeným názorom sa nemôžem stotožniť a naopak súhlasím s druhým uvedeným názorom, čo odôvodním v nasledujúcich bodoch.(52)

73. Na jednej strane pri skúmaní prvej otázky som sa už v bodoch 57 až 60 vyššie vyjadril k určeniu pôsobnosti článku 13 nariadenia č. 1346/2000 vzhľadom na jeho znenie, systematiku a ciele, ktoré sleduje.(53) Z tejto analýzy okrem iného vyplýva, že slovné spojenie „v danom prípade“ sa týka prípadov, keď je odporovateľnosť určitého úkonu vzhľadom na všetky konkrétne okolnosti veci vylúčená. Považujem za jasné, že plynutie času, a teda aj hmotnoprávne a procesné pravidlá, ktoré ho upravujú, patria medzi uvedené okolnosti špecifické pre daný prípad.(54) V tejto súvislosti vnútroštátny súd tiež potvrdzuje, že medzi také konkrétne okolnosti by mohla patriť strata nároku z dôvodu uplynutia času.

74. Na druhej strane v rámci tejto argumentačnej línie je potrebné ďalej poukázať na pripomienky pána Lutza, portugalskej vlády a Komisie. Tieto subjekty sa totiž v podstate domnievajú, že v článku 13 nariadenia č. 1346/2000 sa hovorí o úkone, v prípade ktorého neexistujú „žiadne prostriedky“ na odporovanie tomuto úkonu, takže tento článok nie je obmedzený na hmotnoprávne podmienky odporovateľnosti v súlade s lex causae , ale sa teda okrem iného vzťahuje aj na ustanovenia v oblasti premlčania alebo preklúzie. Ako som však uviedol vyššie, toto slovné spojenie znamená, že odporovateľnosť úkonu nie je prípustná ani na základe predpisov o konkurznom konaní, ani na základe všeobecných právnych predpisov, ktoré sa naň vzťahujú.(55) Pokiaľ ide o tieto všeobecné právne predpisy, najmä vzhľadom na odlišnú povahu premlčania v jednotlivých právnych poriadkoch, uplatnenie lex causae podľa môjho názoru nasvedčuje v prospech rešpektovania koherentnosti právneho poriadku, do ktorého premlčanie patrí, a v dôsledku toho aj koherentnosti hmotnoprávnych a procesnoprávnych ustanovení tohto právneho poriadku.

75. V tejto súvislosti Komisia vo svojich písomnostiach tvrdí, že akýkoľvek výklad článku 13 nariadenia č. 1346/2000, ktorý by vylučoval premlčacie lehoty, ktoré sa vo vnútroštátnom práve považujú za lehoty procesnej povahy, by spôsoboval svojvoľnú diskrimináciu medzi teoretickými modelmi používanými v členských štátoch a bránil by jednotnému výkladu uvedeného ustanovenia.

76. Toto stanovisko potvrdzujú ustanovenia nariadenia Rím I(56) . Vnútroštátny súd, pán Lutz a Komisia sa správne odvolávajú na článok 12 ods. 1 písm. d) uvedeného nariadenia, podľa ktorého vplyv plynutia času na zmluvné právo určuje právny poriadok, ktorý sa vzťahuje na predmetné právo.(57) Podľa tohto článku sa rozhodným právom pre zmluvu podľa nariadenia Rím I konkrétne spravujú najmä „rôzne spôsoby zániku záväzkov, preklúzia a premlčanie“(58), ktoré teda majú hmotnoprávnu kvalifikáciu a spravujú sa podľa lex causae .

77. Okrem toho pripomínam, že – ako vyplýva z bodov 30, 65 a 67 vyššie – cieľom článku 13 nariadenia č. 1346/2000 je chrániť dôveru veriteľa v trvalosť určitého úkonu. Veriteľ, ktorý sa spolieha na platnosť úkonu v súlade s lex causae , nesmie byť zaskočený uplatnením predpisov iného členského štátu týkajúcich sa konkurzného konania.(59)

78. V každom prípade je podľa môjho názoru úplne nesporné, že pravidlá premlčania alebo preklúzie sú súčasťou režimu napadnutia platnosti právnych úkonov. Keď teda určitému úkonu možno odporovať v súlade s lex causae prostredníctvom odporovacej žaloby, ako to je v konaní vo veci samej, ale lehota na podanie takej žaloby uplynula, domnievam sa, že neexistuje dôvod, pre ktorý by sa malo konštatovať, že taký úkon je naďalej odporovateľným úkonom podľa článku 13 nariadenia č. 1346/2000.(60)

79. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti sa teda domnievam, že režim výnimky stanovený v článku 13 nariadenia č. 1346/2000 zahŕňa premlčacie lehoty, lehoty na uplatnenie práva odporovať právnemu úkonu a prekluzívne lehoty, ktoré stanovuje lex causae .

D – O práve uplatniteľnom na určenie formálnych pravidiel, ktoré sa majú rešpektovať pri podaní odporovacej žaloby

80. Svojou treťou otázkou sa vnútroštátny súd pýta, či formálne pravidlá, ktoré sa majú rešpektovať pri uplatnení práva odporovať právnemu úkonu z hľadiska článku 13 nariadenia č. 1346/2000, určuje lex causae alebo lex fori concursus .

81. V návrhu na začatie prejudiciálneho konania sa totiž uvádza, že v nemeckom práve postačuje na zánik dôvery veriteľa v platnosť platby vyhlásenie, pre ktoré neplatia nijaké formálne požiadavky a v ktorom je uvedené, že správca konkurznej podstaty chce uplatniť právo na vrátenie. Naopak, v rakúskom práve sa možno odporovateľnosti platne dovolať len prostredníctvom žaloby podanej v lehote jedného roka od začatia konkurzného konania, pričom dôvera veriteľa je v tejto súvislosti irelevantná.

82. Súhlasím s tvrdením Komisie, že ten, kto má z úkonu prospech, nepozná lehoty ani formálne právne požiadavky iného právneho poriadku. Jedinou rozhodujúcou okolnosťou pre neho totiž bolo, či bola odporovacia žaloba riadne podaná v lehote platnej v jeho vlastnom právnom poriadku. V prejednávanom prípade totiž podľa rakúskeho práva závisí ponechanie si nadobudnutého majetku výlučne od toho, či v lehote jedného roka od začatia konkurzného konania bola podaná žaloba o vrátenie, čo v prejednávanom prípade vylučuje mimosúdny list správcu z 10. marca 2009.

83. V odôvodnení 24 nariadenia č. 1346/2000 sa v tejto súvislosti pritom uvádza, že v záujme ochrany legitímnych očakávaní a istoty transakcií v členských štátoch iných, ako je štát, v ktorom sa konanie začne, treba ustanoviť viacero výnimiek zo všeobecného pravidla. Chápanie článku 13 tohto nariadenia ako pravidla „veta“, ktoré má osoba, ktorá má z právneho úkonu prospech, teda nevyžaduje, aby správca preukázal odporovateľnosť úkonu v obdivoch dotknutých právnych poriadkoch súčasne.

84. Okrem toho poukazujem na svoj vyššie uvedený rozbor slovného spojenia „žiadne prostriedky“, ktorý nasvedčuje tomu, že odkaz na lex causae musí byť všeobecným odkazom.

85. Tiež pripomínam, že formálne pravidlá môžu predstavovať podmienky nielen hmotnoprávnej, ale aj procesnoprávnej povahy. Pravidlá výkonu práva odporovať právnemu úkonu má teda vymedziť hlavne lex causae . Zdá sa totiž, že by odporovalo koherentnosti príslušného právneho poriadku, ak by sa odlišovali otázky týkajúce sa premlčacích lehôt a otázky týkajúce sa formy tak, aby sa spravovali iným právnym poriadkom. V prejednávanom prípade teda úkon, ktorý poškodzuje veriteľov, nemožno napadnúť mimosúdnym výkonom práva odporovať právnemu úkonu založeným na lex fori concursus .

86. Toto stanovisko navyše potvrdzuje hodnotiaca správa o uplatňovaní nariadenia č. 1346/2000.(61) Viaceré vnútroštátne správy zdôrazňujú, že článok 13 nariadenia č. 1346/2000 je potrebný na ochranu legitímnych očakávaní subjektov, pokiaľ ide o právny režim uplatniteľný na ich právne vzťahy.(62)

87. Naopak, argumentáciu, ktorú použila nemecká vláda vo svojich ústnych pripomienkach prednesených na pojednávaní, podľa ktorej by úplné uplatnenie lex causae narážalo na praktické ťažkosti spojené s tým, že správca by musel určiť a preskúmať iné právne poriadky, nepovažujem za presvedčivú. Podľa môjho názoru skutočnosť, že správca musí analyzovať formálne pravidlá iných právnych poriadkov s cieľom podať odporovaciu žalobu, nie je pre neho nadmernou záťažou. V tejto súvislosti z vyššie spomenutej hodnotiacej správy vyplýva, že článok 13 nariadenia č. 1346/2000 tým, že predpokladá zohľadnenie viacerých vnútroštátnych právnych poriadkov, nejde nad rámec toho, čo je bežné v oblasti medzinárodných vecí (a teda medzinárodného práva súkromného). V praxi preukázanej na základe značného počtu vnútroštátnych správ totiž zohľadnenie druhého právneho poriadku nevyvoláva neprekonateľné ťažkosti.(63) V uvedenej správe teda nebola navrhnutá nijaká zmena ani obmedzenie odkazu na lex causae v uvedenom článku.(64)

88. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené úvahy zastávam názor, že formálne pravidlá, ktoré sa majú rešpektovať pri výkone práva z hľadiska článku 13 nariadenia č. 1346/2000, určuje lex causae .

VI – Návrh

89. So zreteľom na všetky vyššie uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal Bundesgerichtshofu takto:

1. Článok 13 nariadenia Rady č. 1346/2000 z 29. mája 2000 o konkurznom konaní sa má vykladať v tom zmysle, že sa vzťahuje na situáciu, v ktorej bolo vecné právo zriadené pred začatím konkurzného konania, a k vyplateniu sumy zaistenej na základe tohto práva došlo po začatí tohto konania.

2. Režim výnimky stanovený v článku 13 nariadenia č. 1346/2000 sa má vykladať v tom zmysle, že zahŕňa premlčacie lehoty, lehoty na uplatnenie práva odporovať právnemu úkonu a prekluzívne lehoty, ktoré stanovuje lex causae .

3. Formálne pravidlá, ktoré sa majú rešpektovať pri výkone práva z hľadiska článku 13 nariadenia č. 1346/2000, určuje lex causae .

(1) .

(2)  – Nariadenie Rady z 29. mája 2000 o konkurznom konaní (Ú. v. ES L 160, s. 1; Mim. vyd. 19/001, s. 191).

(3)  – Táto poznámka pod čiarou sa netýka slovenského znenia návrhov.

(4)  – § 129 ods. 1 InsO.

(5)  – § 91 ods. 1 InsO.

(6)  – Podľa vnútroštátneho súdu zaisťovacie právo vzniklo v inom členskom štáte, ako je členský štát, v ktorom sa začalo konkurzné konanie. Právom uplatniteľným na vyplatenie sumy zaistenej na účtoch v banke je teda právo členského štátu, v ktorom platba vyvoláva účinky, čiže rakúske právo.

(7)  – Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že podľa rakúskeho práva možno právnemu úkonu urobenému po vzniku platobnej neschopnosti alebo po podaní návrhu na začatie konkurzného konania, ktorým získal konkurzný veriteľ zabezpečenie alebo uspokojenie svojej pohľadávky, odporovať v prípade, ak veriteľ vedel alebo musel vedieť o platobnej neschopnosti alebo o návrhu na začatie konkurzného konania. Podľa vnútroštátneho súdu sa vyplatením spornej sumy poskytlo pánovi Lutzovi uspokojenie v čase, keď na základe listu správcu z 10. marca 2009 vedel o návrhu na začatie konkurzného konania. Na pojednávaní však právny zástupca pána Lutza tvrdil, že v rakúskom práve sa lehota na podanie odporovacej žaloby počíta od začatia konkurzného konania. Od tohto dátumu je totiž jednak informácia o konaní verejne dostupná a veriteľ sa teda môže dozvedieť o platobnej neschopnosti dlžníka a jednak začína plynúť ročná prekluzívna lehota na podanie žaloby. Naopak, v nemeckom práve sa lehota na podanie odporovacej žaloby počíta od podania návrhu na začatie konania a je trojročná. Pozri tiež body 81 až 83 nižšie.

(8)  – V prejednávanom prípade došlo k vyplateniu spornej sumy v rámci exekúcie po zriadení zaisťovacieho práva. Za právny úkon, ktorý poškodzuje veriteľov, teda treba považovať toto zaisťovacie právo.

(9)  – Rozsudok Econord (C‑182/11 a C‑183/11, EU:C:2012:758, bod 21).

(10)  – Pozri odôvodnenie 25 a článok 20 nariadenia č. 1346/2000, ako aj poznámku pod čiarou 19.

(11)  – Rozsudok ERSTE Bank Hungary (C‑527/10, EU:C:2012:417, bod 38 a citovaná judikatúra).

(12)  – Tamže, bod 39. Pozri tiež odôvodnenie 24 nariadenia č. 1346/2000.

(13)  – Poukazujem na to, že článok 5 nariadenia č. 1346/2000 vychádza z predpokladu, že majetok nebol podvodne premiestnený do iného členského štátu, než je členský štát, v ktorom sa začalo konkurzné konanie. Pozri v tejto súvislosti dôvodovú správu k Dohovoru o konkurznom konaní (ďalej len „správa Virgós‑Schmit“), bod 105, a INGELMANN, T.: Article 5. In: PANNEN, K. (ed.): European Insolvency Regulation . Berlin: De Gruyter Recht, 2007, s. 252. V tejto súvislosti treba poznamenať, že hoci sa správa Virgós‑Schmit týka len Dohovoru o konkurznom konaní, poskytuje užitočné usmernenia pri výklade nariadenia č. 1346/2000. Pozri v tomto zmysle návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Jacobs vo veci Eurofood IFSC (C‑341/04, EU:C:2005:579, bod 2).

(14)  – Rozsudok ERSTE Bank Hungary (EU:C:2012:417, bod 41).

(15)  – Tamže, bod 42.

(16)  – Na to, aby sa článok 5 nariadenia č. 1346/2000 mohol uplatniť, by si teleologický výklad tohto ustanovenia vyžadoval, aby všetky úkony potrebné na zriadenie vecného práva boli uskutočnené pred začatím konkurzného konania. Pozri správu Virgós‑Schmit, bod 95; VIRGÓS SORIANO, M., GARCIMARTÍN ALFÉREZ, F. J.: Comentario al Reglamento europeo de insolvencia . Madrid: Thomson‑Civitas, 2003, s. 96 a 101, ako aj MOSS, G., FLETCHER, I. F.,. ISAACS, S.: The EC Regulation on Insolvency Procedures: A Commentary and Annotated Guide . Oxford University Press, 2. vydanie, 2009, s. 287.

(17)  – O hmotnoprávnej povahe tohto ustanovenia pozri správu Virgós‑Schmit, bod 99; VIRGÓS SORIANO, M., GARCIMARTÍN ALFÉREZ, F. J.: c. d., s. 105; INGELMANN, T.: Article 5, c. d., s. 250; MOSS, G., FLETCHER, I. F., ISAACS, S.: c. d., s. 286; HESS, B., OBERHAMMER, P., PFEIFFER, T.: European Insolvency Law . The Heidelberg‑Luxembourg‑Vienna Report on the Application of the Regulation No 1346/2000/EC on Insolvency Proceedings . Beck‑Hart‑Nomos, C. H., München/Oxford, 2014 (ďalej len „heidelbersko‑luxembursko‑viedenská správa“) s. 178, a KLYTA, W.: Uznanie zagranicznych postępowań upadłościowych . Warszawa: Oficyna Wolters Kluwer business, 2008, s. 149.

(18)  – V rozsudku German Graphics Graphische Maschinen Súdny dvor v súvislosti s článkom 7 nariadenia č. 1346/2000 – čo je obdobné ustanovenie ako článok 5 tohto nariadenia – totiž konštatoval, že „inými slovami, uvedené ustanovenie predstavuje iba materiálne pravidlo smerujúce k ochrane predávajúceho, pokiaľ ide o majetok nachádzajúci sa mimo členského štátu, v ktorom sa začalo konkurzné konanie“ (C‑292/08, EU:C:2009:544, bod 35). Podľa heidelbersko‑luxembursko‑viedenskej správy (s. 181) sa v právnej náuke sedemnástich členských štátov článok 5 posudzuje prevažne ako hmotnoprávna norma.

(19)  – INGELMANN, T.: Article 5, c. d., s. 253.

(20)  – Správa Virgós‑Schmit, body 95 a 100. Článok 5 nariadenia č. 1346/2000 stanovuje, že konkurzné konanie nebude mať vplyv na vecné práva k majetku nachádzajúcemu sa v iných členských štátoch, a nie že toto konanie neovplyvní majetok (alebo pohľadávky) nachádzajúce sa v inom členskom štáte, ktoré sú chránené týmito právami. Keďže hlavné konanie je všeobecným konaním, vzťahuje sa na všetok majetok dlžníka. To je dôležité, ak je hodnota zábezpeky vyššia ako hodnota pohľadávky zabezpečenej vecným právom. Pokiaľ sa teda nezačalo vedľajšie konanie, veriteľ je povinný vrátiť správcovi v hlavnom konaní prípadný prebytok z výťažku z predaja (pozri odôvodnenie 25 a článok 20 nariadenia č. 1346/2000). Naopak, ak je pohľadávka krytá hodnotou zábezpeky, veriteľ, ktorého pohľadávky zabezpečené vecnými právami boli uspokojené, nemusí ostatným veriteľom nič vrátiť. Pozri v tomto zmysle správu Virgós‑Schmit, body 99 a 173, a VIRGÓS SORIANO, M., GARCIMARTÍN ALFÉREZ, F. J.: c. d., s. 106 a 236. Pozri tiež v tomto zmysle MOSS, G., FLETCHER, I. F., ISAACS, S.: c. d., s. 286 a PORZYCKI, M.: Zabezpieczenia rzeczowe w transgranicznym postępowaniu upadłościowym w Unii Europejskiej. In : Czasopismo kwartalne całego prawa handlowego, upadłościowego oraz rynku kapitałowego , NR 3 (5) 2008, s. 405.

(21)  – Pozri v tejto súvislosti VEDER, P. M.: Cross‑border insolvency proceedings and security rights: a comparison of Dutch and German law, the EC Insolvency Regulation and the UNCITRAL Model Law on Cross‑Border Insolvency . Deventer, 2004, s. 334 až 336: „An independent interpretation of rights in rem is facilitated by the references that the second paragraph contains of the types of rights Art. 5 IR refers to“. Pozri tiež KLYTA, W.: c. d., s. 150.

(22)  – VIRGÓS, M., GARCIMARTÍN, F.: c. d., s. 96: „Its function [of article 5] is to operate as a limit to the characterization of a right as a right in rem for the purposes of Article 5. Only those rights conferred by national laws that conform to its typological characterization are protected by Article 5.1 of Regulation“.

(23)  – Podľa doktríny vecnými právami v zmysle článku 5 nariadenia č. 1346/2000 sú nielen práva vyplývajúce z právneho aktu, ale tiež práva, ktoré vznikajú a vyplývajú zo samotného práva ( ipso iure ), PORZYCKI, M.: c. d., s. 405.

(24)  – § 11 ods. 1 a § 12 ods. 1 prvá veta rakúskeho zákona o konkurznom konaní v znení platnom v čase skutkových okolností sporu vo veci samej (öBGB1. I 2007/73).

(25)  – Tamže, § 48 ods. 1. Vnútroštátny súd tiež spresňuje, že vzhľadom na uskutočnenie platby v prospech pána Lutza zaisťovacie právo zaniklo na základe analogického uplatnenia § 469 rakúskeho Občianskeho zákonníka („Allgemeines Bürgerliches Gesetzbuch“), a teda mu už nemožno odporovať. Pozri v tejto súvislosti poznámku pod čiarou 7.

(26)  – V článku 5 ods. 2 nariadenia č. 1346/2000 je na uľahčenie jeho uplatňovania uvedený zoznam práv, ktoré sa vo vnútroštátnych právnych poriadkoch v zásade považujú za vecné práva. Tento zoznam teda nie je vyčerpávajúci. Pozri v tejto súvislosti správu Virgós‑Schmit, bod 103, ako aj MOSS, G., FLETCHER, I. F., ISAACS, S.: c. d., s. 287.

(27)  – Pozri v tejto súvislosti poznámku pod čiarou 7.

(28)  – Pozri tiež bod 20 vyššie.

(29)  – Považujem za užitočné na tomto mieste pripomenúť, že v oblasti vecných práv je umiestnením miesto, kde sa nachádza majetok, ku ktorému sa viažu tieto práva. Okrem toho pod článok 5 nariadenia č. 1346/2000 spadajú vecné práva, ktoré sa vzťahujú na pohľadávky. Pozri v tomto zmysle VIRGÓS, M., GARCIMARTÍN, F.: The European Insolvency Regulation: Law and Practice . Den Haag: Kluwer Law International, Haag, 2004, s. 103.

(30)  – Spis, ktorý má k dispozícii Súdny dvor, neobsahuje nijaké informácie o začatí vedľajšieho konania v Rakúsku.

(31)  – Pozri v tomto zmysle MOSS, G., FLETCHER, I. F., ISAACS, S.: c. d., s. 287. Pozri tiež článok 27 nariadenia č. 1346/2000.

(32)  – VIRGÓS SORIANO, M., GARCIMARTÍN ALFÉREZ, F. J.: c. d., s. 135, a VIRGÓS, M., GARCIMARTÍN, F.: c. d., s. 135.

(33)  – Správa Virgós‑Schmit, bod 135; VIRGÓS SORIANO, M., GARCIMARTÍN ALFÉREZ, F. J.: c. d., s. 135; PANNEN, K., RIEDEMANN, S.: Article 4, c. d., s. 228, ako aj KLYTA, W.: c. d., s. 175.

(34)  – Aj keď sú v tejto správe spomenuté právne úkony, nevidím dôvod, prečo by mali byť z pôsobnosti článku 4 ods. 2 bodu m) a článku 13 nariadenia č. 1346/2000 vylúčené právne účinky, ktoré nastávajú priamo zo zákona ( ipso iure ) alebo ktoré majú procesnú povahu.

(35)  – Pozri rozsudok Seagon (C‑339/07, EU:C:2009:83, bod 28) týkajúci sa medzinárodnej právomoci súdov v oblasti odporovacích žalôb, ktoré sa zakladajú na platobnej neschopnosti.

(36)  – DAMMANN, R.: Article 13, c. d., s. 291: „Some legal systems automatically void any secured rights that have been granted within a specific period prior to the opening of insolvency proceedings. Whether such legal provisions are avoidance actions within the meaning of Art 4 (2) sentence 2 (m) of the European Insolvency Regulation is debatable“.

(37)  – Správa Virgós‑Schmit, bod 91.

(38)  – Ide napríklad o prípad, keď odporovaciu žalobu podal správca, ktorý bol vo funkcii v čase vyhlásenia konkurzu, ako to bolo v konaní vo veci samej. V tejto súvislosti pripomínam, že článok 4 ods. 2 bod m) nariadenia č. 1346/2000 sa týka úkonov alebo pravidiel týkajúcich sa napadnutia platnosti úkonov, ktoré sú založené na lex fori concursus . Naproti tomu všeobecné právne predpisy sú uplatniteľné len v rozsahu, v akom to dovoľuje lex fori concursus . Pozri v tomto zmysle VIRGÓS SORIANO, M., GARCIMARTÍN ALFÉREZ, F. J.: c. d., s. 135, a VIRGÓS, M., GARCIMARTÍN, F.: c. d., s. 135. Pozri v tejto súvislosti bod 43 vyššie.

(39)  – Správa Virgós‑Schmit, bod 91.

(40)  – Pozri analogicky rozsudok LBI (C‑85/12, EU:C:2013:697) týkajúci sa ustanovení smernice Európskeho parlamentu a Rady 2001/24/ES zo 4. apríla 2001 o reorganizácii a likvidácii úverových inštitúcií (Ú. v. ES L 125, s. 15; Mim. vyd. 06/004, s. 15), v ktorom mal Súdny dvor podať výklad ustanovení, ktoré sú v podstate totožné s ustanoveniami posudzovanými v prejednávanej veci.

(41)  – Pozri rozsudky Cilfit a i. (283/81, EU:C:1982:335, bod 20), ako aj Kronos Titan a Rhein‑Ruhr Beschichtungs‑Service (C‑43/13 a C‑44/13, EU:C:2014:216, bod 25).

(42)  – Pozri rozsudok Inuit Tapiriit Kanatami a i./Parlament a Rada (C‑583/11 P, EU:C:2013:625, bod 50).

(43)  – MOSS, G., FLETCHER, I. F., ISAACS, S.: c. d., s. 297: „This will involve not only providing the relevant foreign law but also the relevant facts“.

(44)  – Správa Virgós‑Schmit, bod 138; VIRGÓS SORIANO, M., GARCIMARTÍN ALFÉREZ, F. J.: c. d., s. 137, ako aj MOSS, G., FLETCHER, I. F., ISAACS, S.: c. d., s. 296.

(45)  – Pripomínam, že režim napadnutia platnosti úkonov dlžníka uskutočnených pred začatím konkurzného konania stanovený nariadením č. 1346/2000 stanovuje v prvom rade uplatnenie lex fori concursus [článok 4 ods. 2 bod m)], ale dovoľuje vylúčiť jeho účinky na základe práva, ktorým sa spravuje úkon (článok 13). Vzhľadom na to, že pojem „úkon“ použitý v článku 13 tohto nariadenia pripúšťa dosť široký výklad tohto ustanovenia, je však relevantné zdôrazniť, že uplatnenie tohto režimu musí byť možné nielen vo vzťahu k úkonom dlžníka, ktoré poškodzujú veriteľov, ale aj vo vzťahu k právnym účinkom, ktoré nastávajú priamo zo zákona ( ipso iure ), alebo vo vzťahu k právnym účinkom procesnej povahy, ako je to v prejednávanom prípade. Pozri v tomto zmysle VIRGÓS SORIANO, M., GARCIMARTÍN ALFÉREZ, F. J.: c. d., s. 134 a 135.

(46)  – Pozri v tomto zmysle správu Virgós‑Schmit, body 136 a 138, ako aj MOSS, G., FLETCHER, I. F., ISAACS, S.: c. d., s. 297.

(47)  – Správa Virgós‑Schmit, bod 97.

(48)  – Tamže, bod 97.

(49)  – Pozri bod 20 vyššie.

(50)  – Pozri tiež bod 19 vyššie.

(51)  – Vnútroštátny súd v tejto súvislosti spresňuje, že niektorí zástancovia tohto názoru z toho výslovne vylučujú lehoty na uplatnenie práva odporovať právnemu úkonu. Podľa nich by sa tieto lehoty mali preskúmať kumulatívne z hľadiska lex fori concursus a lex causae tak, aby sa ako lehota na uplatnenie práva odporovať právnemu úkonu použila kratšia z týchto dvoch lehôt, čo by v prejednávanom prípade bolo v prospech pána Lutza.

(52)  – Komisia vo svojich písomnostiach poznamenáva, že tvrdenie, že premlčacie alebo prekluzívne lehoty podľa lex causae sa z dôvodu ich procesnej povahy nesmú brať do úvahy v rámci článku 13 nariadenia č. 1346/2000, je v prejednávanom prípade problematické vzhľadom na hmotnoprávnu povahu prekluzívnej lehoty v rakúskom práve.

(53)  – Pozri rozsudky Cilfit a i. (EU:C:1982:335, bod 20), ako aj Kronos Titan a Rhein‑Ruhr Beschichtungs‑Service (EU:C:2014:216, bod 25).

(54)  – Správa Virgós‑Schmit, bod 137.

(55)  – Tamže, bod 138, ako aj VIRGÓS SORIANO, M., GARCIMARTÍN ALFÉREZ, F. J.: c. d., s. 136. Pozri tiež VIRGÓS, M., GARCIMARTÍN, F.: c. d., s. 136.

(56)  – Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 zo 17. júna 2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I) (Ú. v. EÚ L 177, s. 6).

(57)  – Komisia dodáva, že pravidlá nariadenia Rím I týkajúce sa rozhodného práva vo všeobecnosti vyžadujú, aby správca rešpektoval zahraničné právo v prípadoch, keď sa vec týka inej krajiny, čo v praxi nevyvoláva závažné ťažkosti.

(58)  – Pozri v tejto súvislosti GAUDMET‑TALLON, H.: Convention de Rome du 19 juin 1980 et règlement „Rome I“ du 17 juin 2008. Détermination de la loi applicable. Domaine de la loi applicable. In: JurisClasseur Europe Traité , zv. č. 3201, 2009, s. 119 až 121: „La loi applicable au fond du contrat déterminera donc la durée de la prescription ainsi que les causes d’interruption et de suspension. Et les mêmes articles soumettent également les déchéances à la loi du contrat“. V právnych poriadkoch krajín kontinentálnej Európy sa všeobecne uznáva, že premlčanie sa spravuje podľa lex causae, Zrałek , J.: Przedawnienie w międzynarodowym obrocie handlowym. Kraków: Zakamycze, 2005, s. 142.

(59)  – VIRGÓS SORIANO, M., GARCIMARTÍN ALFÉREZ, F. J.: c. d., s. 135.

(60)  – Tamže, s. 136.

(61)  – Pozri heidelbersko‑luxembursko‑viedenskú správu, s. 213.

(62)  – V tejto súvislosti pozri odpoveď na otázku 24 v belgickej, estónskej, lotyšskej, rumunskej a španielskej národnej správe. Napríklad podľa správy Spojeného kráľovstva sa článok 13 nariadenia č. 1346/2000 považuje za úspech v oblasti ochrany oprávnených záujmov veriteľov. Tamže, s. 213.

(63)  – Tamže, s. 214.

(64)  – Tamže, s. 215.