1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 23 ods. 1 nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (Ú. v. ES L 12, 2001, s. 1; Mim. vyd. 19/004, s. 42) a článku 3 ods. 1 Dohovoru o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky, otvorenému na podpis v Ríme 19. júna 1980 (Ú. v. ES L 266, s. 1, ďalej len „Rímsky dohovor“).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi spoločnosťou Herrenknecht AG (ďalej len „Herrenknecht“), založenou podľa nemeckého práva, a spoločnosťou Hév‑Sugár kft (ďalej len „Hév‑Sugár“), založenou podľa maďarského práva, predmetom ktorého je návrh týkajúci sa platby za nájom.

3

Článok 23 ods. 1 nariadenia (ES) č. 44/2001 stanovuje:

„Ak sa účastníci zmluvy, z ktorých jeden alebo viacerí majú bydlisko v členskom štáte, dohodli, že súd alebo súdy členského štátu majú právomoc na riešenie sporov, ktoré vznikli alebo môžu vzniknúť v súvislosti s konkrétnym právnym vzťahom, potom má právomoc tento súd alebo tieto súdy. Táto právomoc súdu je výlučná, ak sa účastníci nedohodli inak. Takáto dohoda o voľbe právomoci musí byť buď:

4

Článok 3 ods. 1 Rímskeho dohovoru stanovuje:

„Zmluva sa spravuje právnym poriadkom, ktorý si zvolia účastníci zmluvy. Voľba musí byť dostatočne spoľahlivo vyjadrená alebo vyplývať z ustanovení zmluvy alebo z okolností prípadu. Účastníci si môžu zvoliť právny poriadok, ktorým sa bude spravovať celá zmluva alebo len jej časť.“

5

Uplatniteľné vnútroštátne ustanovenia preberajú v podstate ustanovenia práva Únie.

6

Z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vyplýva, že 11. júla 2008 bola medzi spoločnosťou Herrenknecht ako prenajímateľkou a spoločnosťou Hév‑Sugár ako nájomníčkou uzatvorená zmluva o predaji a nájme, v zmysle ktorej prenajala Herrenknecht spoločnosti Hév‑Sugár stavebné stroje na razenie tunelov. V tejto zmluve bolo okrem toho dohodnuté, že Herrenknecht predá strojné zariadenie, ktoré bolo predmetom zmluvy, po uplynutí doby nájmu, spoločnosti Hév‑Sugár.

7

K predmetnej zmluve bolo pripojených päť príloh, ktoré sa týkali rôznych zmluvných podmienok a podľa vnútroštátneho súdu obsahovali podmienky, podľa ktorých majú v prípade sporu príslušnosť podľa prílohy 1 zmluvy rozhodcovia alebo podľa príloh 2 a 4 uvedeného dohovoru riadne súdy. V tomto poslednom prípade bolo stanovené, že žalobca si môže zvoliť v prípade sporu medzi určenými nemeckými alebo maďarskými súdmi.

8

Taktiež v prípade sporu sa podľa prílohy 1 predmetnej zmluvy, týkajúcej sa dodávania tovaru, má považovať nemecké právo za rozhodné právo, zatiaľ čo prílohy 2 a 4 tejto zmluvy, ktoré sa týkajú dodania personálu a všeobecných podmienok prenájmu, označujú ako rozhodné švajčiarske právo.

9

V rámci konania o žalobe týkajúcej sa návrhu na platbu za nájom podanú spoločnosťou Herrenknecht preskúmal vnútroštátny súd ex offo svoju vlastnú právomoc, pretože sa domnieval, že zmluvné strany upravili vo svojej zmluve podmienky majúce odlišný obsah, pokiaľ ide o príslušné súdy.

10

Hoci vnútroštátny súd potvrdil, že je miestne príslušným súdom v Maďarsku ako všeobecný súd na rozhodnutie vo veci samej, kladie si však otázku, či výlučnú medzinárodnú právomoc má on alebo iný súd určený v podmienkach zmluvy o voľbe právomoci súdu dohodnutých medzi zmluvnými stranami v súlade so znením článku 23 ods. 1 nariadenia č. 44/2001 a či má Herrenknecht právo voľne si vybrať spomedzi súdov určených v predmetnej zmluve.

11

Okrem toho sa pýta, aké právo je rozhodné v prejednávanom prípade pri zohľadnení článku 3 ods. 1 Rímskeho dohovoru a skutočnosti, že zmluvné strany uviedli v rôznych prílohách predmetnej zmluvy ako rozhodné tak nemecké, ako aj švajčiarske právo.

12

Za týchto podmienok Budapesti XX., XXI. és XXIII. kerületi Bíróság rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

13

V zmysle článku 53 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, ak sú návrh alebo žaloba zjavne neprípustné, po vypočutí generálneho advokáta môže Súdny dvor kedykoľvek rozhodnúť odôvodneným uznesením bez ďalšieho konania.

14

Treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora je konanie upravené v článku 267 ZFEÚ nástrojom spolupráce medzi Súdnym dvorom a vnútroštátnymi súdmi, prostredníctvom ktorého Súdny dvor poskytuje vnútroštátnym súdom výklad právnych predpisov Únie, ktorý potrebujú na rozhodnutie vnútroštátnych sporov (pozri v tomto zmysle rozsudky Geistbeck, C‑509/10, EU:C:2012:416, bod 47 a tam citovanú judikatúru, ako aj Impacto Azul, C‑186/12, EU:C:2013:412, bod 26 a tam citovanú judikatúru).

15

Z ustálenej judikatúry takisto vyplýva, že nevyhnutnosť dopracovať sa k výkladu práva Únie, ktorý bude pre vnútroštátny súd užitočný, vyžaduje, aby tento súd vymedzil skutkový a právny rámec ním položených otázok alebo aby prinajmenšom objasnil skutkové predpoklady, na ktorých sú tieto otázky založené. Návrh na začatie prejudiciálneho konania navyše musí uvádzať presné dôvody, pre ktoré vnútroštátny súd považuje výklad práva Únie za sporný a položenie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru za potrebné (rozsudok Mulders, C‑548/11, EU:C:2013:249, bod 28 a tam citovaná judikatúra).

16

Tieto požiadavky týkajúce sa návrhu na začatie prejudiciálneho konania sú výslovne uvedené v článku 94 rokovacieho poriadku a tiež sa odzrkadľujú v Odporúčaniach pre vnútroštátne súdy pri podávaní návrhov na začatie prejudiciálnych konaní (Ú. v. EÚ C 338, 2012, s. 1). Najmä z bodu 22 týchto odporúčaní vyplýva, že návrh na začatie prejudiciálneho konania musí byť „dostatočne úplný a musí obsahovať všetky relevantné informácie, ktoré umožnia Súdnemu dvoru, ako aj subjektom oprávneným predkladať pripomienky správne pochopiť skutkové a právne okolnosti vnútroštátneho konania“ (pozri v tomto zmysle uznesenie D’Aniello a i., C‑89/13, EU:C:2014:299, bod 20).

17

V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že informácie obsiahnuté v rozhodnutiach o začatí prejudiciálneho konania neslúžia iba na to, aby umožnili Súdnemu dvoru poskytnúť užitočné odpovede, ale aj na to, aby sa dala vládam členských štátov, ako aj ostatným dotknutým osobám možnosť predložiť pripomienky podľa článku 23 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie. Súdnemu dvoru prináleží dbať na to, aby táto možnosť bola zaručená, keďže podľa tohto ustanovenia sa oznamujú dotknutým osobám iba návrhy na začatie prejudiciálneho konania (pozri uznesenia Adiamix, C‑368/12, EU:C:2013:257, bod 24, a Mlamali, C‑257/13, EU:C:2013:763, bod 24).

18

V tomto prípade je potrebné konštatovať, že rozhodnutie vnútroštátneho súdu zjavne nezodpovedá požiadavkám uvedeným v bodoch 15 a 16 tohto uznesenia.

19

Najprv síce vnútroštátny súd bez väčšej špecifikácie zadefinoval predmet sporu vo veci samej ako „návrh na platbu za nájom“, avšak nepredložil skutkové okolnosti, na ktorých sa zakladajú obidve otázky. Neuviedol existenciu prípadnej súvislosti medzi predmetom uvedeného sporu a osobitnou zmluvnou podmienkou nachádzajúcou sa v zmluve, o ktorú ide vo veci samej, alebo v jednej z jej príloh.

20

Ak by sa zistila súvislosť napríklad s prílohou 2 alebo 4 zmluvy, o ktorú ide vo veci samej, pričom však návrh na začatie prejudiciálneho konania neumožňuje dospieť k takému záveru, tak by v súlade so zásadou uznávania autonómie vôle účastníkov konania vo veci súdnej príslušnosti mal právomoc vnútroštátny súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania, a jediné rozhodné právo by bolo švajčiarske právo.

21

Okrem toho tiež chýba výslovné spresnenie týkajúce sa prípadnej námietky podanej účastníkmi konania, pokiaľ ide o právomoc vnútroštátneho súdu, tento súd sa obmedzuje na uvedenie skutočnosti, že preskúmal ex offo svoju právomoc. Takéto spresnenie by bolo užitočné najmä na účely potvrdenia vôle zmluvných strán vyjadrenej v zmluvných podmienkach o voľbe právomoci súdu alebo v zmluvných podmienkach určujúcich rozhodné právo.

22

Nakoniec a so zreteľom na uvedené úvahy neuviedol vnútroštátny súd dostatočne jasne a presne dôvody, ktoré ho viedli k otázke o výklade práva Únie.

23

Za týchto podmienok nie je Súdny dvor spôsobilý poskytnúť užitočnú odpoveď na položené otázky a je potrebné v tomto štádiu konania pri uplatnení článku 53 ods. 2 rokovacieho poriadku konštatovať, že návrh na začatie prejudiciálneho konania je zjavne neprípustný.

24

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (ôsma komora) nariadil:

Návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný Budapesti XX., XXI. és XXIII. kerületi Bíróság (Maďarsko) rozhodnutím z 11. júla 2014 (vec C‑366/14) je zjavne neprípustný.