—

O. Tümer, v zastúpení: G. T. M. Evers, advocaat,

—

Raad van bestuur van het Uitvoeringsinstituut werknemersverzekeringen, v zastúpení: I. Eijkhout, splnomocnená zástupkyňa,

—

holandská vláda, v zastúpení: B. Koopman, M. Bulterman, H. Stergiou a M. de Ree, splnomocnené zástupkyne,

—

Európska komisia, v zastúpení: M. van Beek a J. Enegren, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu smernice Rady 80/987/EHS z 20. októbra 1980 o ochrane zamestnancov pri platobnej neschopnosti ich zamestnávateľa (Ú. v. ES L 283, s. 23; Mim. vyd. 05/001, s. 217), zmenenej a doplnenej smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2002/74/ES z 23. septembra 2002 (Ú. v. ES L 270, s. 10; Mim. vyd. 05/004, s. 261, ďalej len „smernica 80/987“).

2

Tento návrh bol podaný v rámci konania, ktorého účastníkmi sú O. Tümer a Raad van bestuur van het Uitvoeringsinstituut werknemersverzekeringen (Správna rada Úradu pre správu sociálneho poistenia zamestnancov, ďalej len „Uwv“) vo veci odmietnutia tejto rady vyplatiť O. Tümerovi dávku v prípade platobnej neschopnosti z dôvodu, že je štátnym príslušníkom tretej krajiny bez legálneho pobytu v Holandsku.

3

Odôvodnenie 1 smernice 2002/74 stanovuje:

„Charta základných sociálnych práv pracovníkov spoločenstva prijatá 9. decembra 1989 ustanovuje v bode 7, že toto zlepšenie musí byť uskutočňované všade tam, kde je to nutné, vývojom istých aspektov právnej úpravy zamestnania, ako sú ustanovenia o hromadnom prepúšťaní, alebo ustanovenia týkajúce sa konkurzov a vyrovnaní.“

4

Článok 1 smernice 80/987 stanovuje:

„1.   Táto smernica sa uplatňuje na nároky zamestnancov vyplývajúce z pracovnoprávných zmlúv alebo pracovnoprávnych vzťahov voči zamestnávateľom, ktorí sa nachádzajú v platobnej neschopnosti v zmysle článku 2 ods. 1.

2.   Členské štáty môžu výnimočne vylúčiť nároky niektorých kategórií zamestnancov z pôsobnosti tejto smernice vzhľadom na existenciu iných foriem záruk, ak je ustanovené, že tieto ponúkajú daným osobám rovnaký stupeň ochrany, aký vyplýva z tejto smernice.

3.   Ak sa toto ustanovenie už uplatňuje vo vnútroštátnych právnych predpisoch, členské štáty môžu aj naďalej vylúčiť z pôsobnosti tejto smernice:

5

Článok 2 ods. 2 a 3 uvedenej smernice znie:

„2.   Táto smernica sa nedotýka vnútroštátnych predpisov v súvislosti s definíciou pojmov ‚zamestnanec‘, ‚zamestnávateľ‘, ‚odmena‘, ‚právo zakladajúce okamžitý nárok‘ a ‚právo zakladajúce budúci nárok‘.

Členské štáty však nesmú vylúčiť z pôsobnosti tejto smernice:

3.   Členské štáty nesmú ustanoviť minimálnu dĺžku trvania pracovnoprávnej zmluvy, alebo pracovnoprávneho vzťahu na oprávnenie pracovníkov na nároky podľa tejto smernice.“

6

Podľa článku 3 smernice 80/987:

„Členské štáty prijmú potrebné opatrenia, ktorými zabezpečia, že záručné inštitúcie zaručia, podľa článku 4, výplatu neuspokojených nárokov zamestnancov vyplývajúcich z pracovnoprávnych zmlúv alebo pracovnoprávnych vzťahov vrátane, ak to ustanovujú vnútroštátne predpisy, výplatu odstupného pri skončení pracovnoprávnych vzťahov.

Nároky, ktoré preberie záručná inštitúcia, sú neuspokojenými nárokmi na platby súvisiacimi s obdobím pred, a/alebo ako je to vhodné, po danom dátume, ktorý určia členské štáty.“

7

Článok 4 tejto smernice stanovuje:

„1.   Členské štáty majú možnosť obmedziť zodpovednosť záručných inštitúcií uvedených v článku 3.

2.   Ak členské štáty využijú možnosť uvedenú v odseku 1, určia dĺžku obdobia, za ktoré má záručná inštitúcia splniť neuspokojené nároky. Toto obdobie však nesmie byť kratšie než obdobie zahrňujúce odmenu za posledné tri mesiace pracovnoprávneho vzťahu pred a/alebo po dátume uvedenom v článku 3. členské štáty môžu zahrnúť toto minimálne obdobie troch mesiacov do referenčného obdobia s obdobím trvania najmenej šesť mesiacov.

Členské štáty s referenčným obdobím najmenej 18 mesiacov môžu obmedziť obdobie, za ktoré má záručná inštitúcia splatiť neuspokojené nároky, na osem týždňov. V tomto prípade sa na výpočet minimálneho obdobia použijú tie obdobia, ktoré sú najpriaznivejšie pre zamestnancov.

3.   Členské štáty môžu okrem toho ustanoviť horné hranice platieb, ktoré vykoná záručná inštitúcia. Tieto horné hranice nesmú byť nižšie než je úroveň, ktorá je sociálne zhodná so sociálnym cieľom tejto smernice.

Ak si členské štáty zvolia túto možnosť, informujú Komisiu o metódach použitých pri ustanovení hornej hranice.“

8

Smernica 80/987 bola kodifikovaná smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2008/94/ES z 22. októbra 2008 o ochrane zamestnancov pri platobnej neschopnosti ich zamestnávateľa (Ú. v. EÚ L 283, s. 36), ktorá doslovne preberá obsah článkov 2 až 4 smernice 80/987. Smernica 2008/94 nadobudla účinnosť 17. novembra 2008.

9

Článok 3 ods. 1 smernice Rady 2003/109/ES z 25. novembra 2003 o právnom postavení štátnych príslušníkov tretích krajín, ktoré sú osobami s dlhodobým pobytom (Ú. v. EÚ L 16, 2004, s. 44; Mim. vyd. 19/006, s. 272) stanovuje:

„Táto smernica sa vzťahuje na štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa oprávnene zdržiavajú na území členského štátu.“

10

Článok 4 ods. 1 tejto smernice znie:

„Členské štáty priznajú postavenie osoby s dlhodobým pobytom štátnym príslušníkom tretích krajín, ktorí sa zdržiavajú oprávnene a nepretržite na ich území päť rokov bezprostredne pred podaním príslušnej žiadosti.“

11

Podľa článku 11 písm. d) uvedenej smernice osoba s dlhodobým pobytom má nárok na rovnaké zaobchádzanie ako štátni príslušníci vo vzťahu k „sociálnemu zabezpečeniu, sociálnej pomoci a sociálnej ochrany, ako je vymedzené vo vnútroštátnom práve“.

12

Článok 13 tej istej smernice pod názvom „Priaznivejšie vnútroštátne ustanovenia“ stanovuje:

„Členské štáty môžu vydať povolenia na pobyt s trvalou alebo neobmedzenou platnosťou za podmienok, ktoré sú priaznivejšie ako tie, ktoré sú ustanovené touto smernicou. Takéto povolenia na pobyt nezakladajú právo na pobyt v inom členskom štáte, podľa kapitoly III tejto smernice.“

13

Asociačná rada bola zriadená Asociačnou dohodou medzi Európskym hospodárskym spoločenstvom a Tureckom, ktorá bola podpísaná 12. septembra 1963 v Ankare Tureckou republikou na jednej strane a členskými štátmi EHS a Spoločenstvom na druhej strane a ktorá bola uzavretá, schválená a potvrdená v mene Spoločenstva rozhodnutím Rady 64/732/EHS z 23. decembra 1963 (Ú. v. ES 1964, 217, s. 3685; Mim. vyd. 11/011, s. 10).

14

Článok 6 ods. 1 rozhodnutia asociačnej rady č. 1/80 z 19. septembra 1980 o rozvoji asociácie stanovuje:

„S výhradou ustanovení článku 7 o slobodnom prístupe rodinných príslušníkov k zamestnaniu turecký pracovník, ktorý patrí do legálneho trhu práce v členskom štáte:

15

Článok 7 rozhodnutia č. 1/80 znie:

„Rodinní príslušníci tureckého zamestnanca patriaceho do legálneho trhu práce v členskom štáte, ktorí získali povolenie sa k nemu pripojiť:

…“ [neoficiálny preklad]

16

Článok 3 ods. 1 zákona o nezamestnanosti (Werkloosheidswet, ďalej len „WW“) znie:

„Zamestnanec je fyzická osoba mladšia ako 65 rokov, ktorá je v súkromnoprávnom alebo vo verejnoprávnom pracovnom pomere.“

17

Podľa článku 3 ods. 3 WW sa odlišne od odseku 1 uvedeného článku za zamestnanca nepovažuje štátny príslušník tretej krajiny, ktorý v Holandsku nemá legálny pobyt v zmysle článku 8 písm. a) až e) a l) zákona z roku 2000 o cudzincoch (Vreemdelingenwa 2000, ďalej len „Vw z roku 2000“).

18

Podľa článku 61 WW má zamestnanec nárok na dávky v prípade platobnej neschopnosti podľa kapitoly IV tohto zákona, keď voči zamestnávateľovi, na ktorého majetok bol vyhlásený konkurz, má nárok na odmenu, náhradu mzdy počas dovolenky alebo na dovolenkový príplatok, alebo keď mu môže vzniknúť majetková ujma z dôvodu, že uvedený zamestnávateľ neplatil príspevky, ktoré v súvislosti s pracovným pomerom so zamestnancom dlhuje tretím osobám.

19

Podľa článku 8 písm. a) až e) a l) Vw z roku 2000 má cudzinec legálny pobyt výlučne:

…

…“

20

O. Tümer je tureckým štátnym príslušníkom, ktorý sa od roku 1988 zdržiava v Holandsku.

21

V čase od 18. augusta 1988 do 31. marca 1995 mal povolenie na pobyt na dobu určitú, ktoré bolo udelené pod podmienkou pobytu u svojej manželky. V roku 1996 sa rozviedol.

22

Dňa 14. októbra 2005 požiadal O. Tümer o povolenie na dobu neurčitú. Štátny tajomník ministerstva spravodlivosti túto žiadosť zamietol. Sťažnosť, ktorá bola podaná proti tomu rozhodnutiu, bola rozhodnutím zo 16. apríla 2007 vyhlásená za nedôvodnú. Dňa 28. augusta 2008 Rechtbank’s Gravenhage zamietol žalobu podanú proti tomuto rozhodnutiu z dôvodu, že žalobca vo veci samej nemôže z článkov 6 alebo 7 rozhodnutia č. 1/80 vyvodzovať nijaké právo. Rozhodnutie uvedeného súdu nebolo predmetom odvolania. O. Tümer od 25. apríla 2007 už nie je držiteľom povolenia na pobyt.

23

O. Tümer pracoval v Holandsku s prestávkami od roku 1997. Od 3. januára 2005 bol zamestnaný v spoločnosti Halfmoon Cosmetics BV (ďalej len „Halfmoon Cosmetics“), ktorá za neho v roku 2007 odvádzala príspevky podľa WW. Halfmoon Cosmetics od augusta 2007 vyplácala len časť mzdy a 22. januára 2008 bol voči nej vyhlásený konkurz. Dňa 26. januára 2008 bolo žalobcovi vo veci samej doručené rozhodnutie o jeho prepustení.

24

O. Tümer podal na základe WW žiadosť o dávku v prípade platobnej neschopnosti, týkajúcej sa nárokov, ktoré Halfmoon Cosmetics neuspokojila od augusta 2007 do jeho prepustenia, a to v období, v ktorom nemal povolenie na pobyt. Táto žiadosť bola zamietnutá rozhodnutím z 8. februára 2008. O. Tümer toto rozhodnutie napadol. Dňa 10. júna 2008 Uwv vyhlásila sťažnosť za nedôvodnú z dôvodu, že O. Tümer nebol „zamestnancom“ v zmysle článku 3 ods. 3 WW, pretože nemal legálny pobyt v Holandsku. Rechtbank ‘s‑Hertogenbosch rozsudkom z 18. decembra 2009 z toho istého dôvodu zamietol žalobu, ktorú podal O. Tümer proti rozhodnutiu z 10. júna 2008.

25

Žalobca vo veci samej podal proti tomuto rozsudku odvolanie na Centrale Raad van Beroep, pred ktorým uviedol, že bol zamestnancom, hoci bol štátnym príslušníkom tretej krajiny a mal sa považovať za osobu bez legálneho pobytu v Holandsku. Uwv tvrdila, že rozsah pôsobnosti smernice 80/987 nemôže byť širší než právny základ, na ktorom je založená, čo je článok 137 ES, a teda ju nemožno uplatniť na štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí v Holandsku nemajú legálny pobyt. V tejto súvislosti uviedla, že smernica 2003/109, podľa ktorej osoby s dlhodobým pobytom majú nárok na rovnaké zaobchádzanie v súvislosti so sociálnym zabezpečím, sa vzťahuje iba na štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí majú legálny pobyt na území Európskej únie.

26

Podľa údajov vnútroštátneho súdu je O. Tümer držiteľom neuspokojených mzdových nárokov, ktoré vyplývajú z jeho pracovnej zmluvy a ktoré sa týkajú odmien vzťahujúcich sa na obdobie predchádzajúce referenčnému dátumu v zmysle článku 3 smernice 80/987. Pokiaľ ide o jeho postavenie „zamestnanca“ v zmysle článku 2 ods. 2 tejto smernice, uvedený súd uvádza, že hoci O. Tümer, ako štátny príslušník tretej krajiny, ktorý v Holandsku nemá legálny pobyt, nie je v zmysle WW „zamestnancom“, z hľadiska holandského občianskeho práva jeho vzťah so zamestnávateľom predstavuje pracovnú zmluvu, a z toho dôvodu sa považuje za zamestnanca. O. Tümer by v tomto postavení mohol aj predložiť vec súdu a na základe svojej pracovnej zmluvy sa môže domáhať zaplatenia jeho odmeny zamestnávateľom.

27

Za týchto podmienok Centrale Raad van Beroep rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:

„Má sa [smernica 80/987], osobitne jej články 2 až 4, aj so zreteľom na článok 137 ods. 2 ES (teraz článok 153 ods. 2 ZFEÚ) vykladať v tom zmysle, že bráni takej vnútroštátnej právnej úprave, akou je článok 3 ods. 3 a článok 61 WW, podľa ktorej sa cudzinec, ktorý je štátnym príslušníkom tretej krajiny a v Holandsku nemá legálny pobyt v zmysle článku 8 písm. a) až e) a l) [Vw z roku 2000], nepovažuje za zamestnanca, a to aj v situácii, ako je tá, v ktorej sa nachádza [štátny príslušník tretej krajiny], ktorý požiadal o dávku v prípade platobnej neschopnosti, ktorého treba z hľadiska občianskeho práva považovať za zamestnanca a ktorý spĺňa ostatné požiadavky na poskytnutie uvedenej dávky?“

28

Svojou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa ustanovenia smernice 80/987 majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave týkajúcej sa ochrany zamestnancov pri platobnej neschopnosti ich zamestnávateľa, ako je právna úprava dotknutá vo veci samej, podľa ktorej sa za zamestnanca, ktorý si môže uplatňovať nárok na dávku v prípade platobnej neschopnosti predovšetkým z dôvodu neuspokojených mzdových nárokov v prípade platobnej neschopnosti zamestnávateľa nepovažuje štátny príslušník tretej krajiny, ktorý nemá legálny pobyt v dotknutom členskom štáte, zatiaľ čo sa tento štátny príslušník tretej krajiny podľa ustanovení občianskeho práva tohto členského štátu považuje za „zamestnanca“ s právom na odmenu, ktorá môže byť predmetom žaloby podanej proti svojmu zamestnávateľovi na vnútroštátnych súdoch.

29

Komisia vo svojich pripomienkach predložených Súdnemu dvoru požiadala Súdny dvor o preskúmanie predpokladu, na ktorom je založený návrh na začatie prejudiciálneho konania, a to skutočnosť, že O. Tümer v období dotknutom vo veci samej nemal v Holandsku legálny pobyt so zreteľom na dohodu o pridružení s Tureckom a najmä na rozhodnutie č. 1/80. Vzhľadom na to, že vnútroštátny súd v tejto súvislosti nepoložil nijakú otázku, Komisia uviedla, že Rechtbank ’s‑Gravenhage konkrétne na základe článkov 6 a 7 rozhodnutia č. 1/80 zamietol žiadosť O. Tümera o povolenie na pobyt na dobu neurčitú rozsudkom z 28. augusta 2008, proti ktorému sa neodvolal.

30

Za týchto podmienok treba overiť, či ustanovenia smernice 80/987 bránia takej vnútroštátnej právnej úprave, ako je právna úprava dotknutá vo veci samej, ktorá z ochrany zamestnancov stanovenej touto smernicou vylučuje štátnych príslušníkov tretích krajín, ako je O. Tümer, z dôvodu jeho nelegálneho pobytu.

31

Uwv a holandská vláda vo svojich pripomienkach predložených Súdnemu dvoru tvrdia, že smernicu 80/987 nemožno uplatniť na štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí nemajú legálny pobyt, pretože článok 137 ods. 2 ES, na ktorom je založená táto smernica, sa nevzťahuje na štátnych príslušníkov tretích krajín. Takéto uplatnenie by bolo navyše v rozpore s politikou Únie v oblasti prisťahovalectva, a konkrétne so smernicou 2003/109, ktorá najmä v oblasti sociálneho zabezpečenia priznáva právo na rovnaké zaobchádzanie iba štátnym príslušníkom tretích krajín, ktorí majú legálny pobyt v členskom štáte.

32

V tejto súvislosti stačí na jednej strane konštatovať, že ako uviedol generálny advokát v bode 51 svojich návrhov, článok 137 ods. 2 ES, ktorý je právnym základom smernice 2002/74, neobmedzuje právomoc prijať minimálne predpisy na účely dosiahnutia cieľa, ktorým je predovšetkým zlepšenie životných a pracovných podmienok stanovené v článku 136 ES, iba na občanov Únie, s vylúčením štátnych príslušníkov tretích krajín.

33

Na druhej strane v súvislosti so smernicou 2003/109 treba uviesť, že hoci článok 3 ods. 1 tejto smernice priznanie postavenia osoby s dlhodobým pobytom, ktoré zahŕňa právo na rovnaké zaobchádzanie v oblastiach stanovených článkom 11 uvedenej smernice, podmieňuje legálnym pobytom, tá istá smernica v žiadnom prípade nevylučuje, aby iné akty Únie, akým je smernica 80/987, za iných podmienok štátnym príslušníkom tretích krajín priznávali práva na účely dosiahnutia samotných cieľov stanovených v týchto aktoch.

34

Podľa článku 1 ods. 1 smernice 80/987 sa táto smernica uplatňuje na nároky zamestnancov vyplývajúce z pracovných zmlúv alebo pracovnoprávnych vzťahov voči zamestnávateľom, ktorí sa nachádzajú v platobnej neschopnosti v zmysle článku 2 ods. 1 uvedenej smernice.

35

Hoci samotná smernica 80/987 nedefinuje pojem „zamestnanec“ a vo svojom článku 2 ods. 2 prvom pododseku stanovuje, že sa nedotýka vnútroštátnych právnych predpisov v súvislosti s definíciou tohto pojmu, z článku 1 ods. 2 a 3, ako aj z článku 2 ods. 2 druhého pododseku tejto smernice vyplýva, že miera voľnej úvahy, ktorú majú členské štáty podľa prvého pododseku uvedeného článku 2 ods. 2 na definovanie pojmu „zamestnanec“, nie je neobmedzená.

36

V tejto súvislosti treba najskôr uviesť, že ani článok 1 ods. 1, ani iné ustanovenia tejto smernice nevylučujú štátnych príslušníkov tretích krajín z pôsobnosti smernice 80/987, ani členským štátom výslovne neumožňujú vylúčiť ich.

37

Ďalej treba pripomenúť, že podľa znenia tohto článku 1 ods. 1 sa smernica 80/987 má uplatniť na mzdové nároky zamestnancov voči svojim zamestnávateľom. Naopak možnosť členských štátov stanovená v článku 1 ods. 2 a 3 tejto smernice vylúčiť niektoré kategórie zamestnancov z pôsobnosti uvedenej smernice sa týka iba osobitných prípadov a podlieha podmienkam.

38

V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že článok 1 ods. 2 smernice 80/987 umožňujúci výnimočne vylúčiť niektoré kategórie zamestnancov z dôvodu existencie iných foriem záruk, nezbavuje členské štáty akejkoľvek povinnosti poskytnúť zamestnancom ochranu v prípade platobnej neschopnosti ich zamestnávateľa, ale vyžaduje, aby dotknutí zamestnanci požívali ochranu, ktorá je rovnocenná s ochranou vyplývajúcou z tejto smernice.

39

Pokiaľ ide o právnu úpravu dotknutú vo veci samej, z údajov poskytnutých vnútroštátnym súdom vyplýva, že holandské občianske právo považuje každú osobu, ktorú so zamestnávateľom spája pracovná zmluva, za „zamestnanca“, ktorý má právo na odmenu bez ohľadu na svoju štátnu príslušnosť, či legálnosť svojho pobytu v tomto členskom štáte.

40

Naopak, hoci článok 3 ods. 1 WW v zásade každú fyzickú osobu mladšiu ako 65 rokov, ktorá je v súkromnoprávnom alebo vo verejnoprávnom pracovnom pomere, považuje za „zamestnanca“, ktorý si môže uplatňovať nárok na dávku v prípade platobnej neschopnosti podľa článku 61 tohto zákona, článok 3 ods. 3 uvedeného zákona z pojmu „zamestnanec“, a teda z poskytovania tejto dávky v prípade platobnej neschopnosti, vylučuje štátnych príslušníkov tretích krajín s nelegálnym pobytom.

41

So zreteľom na skutočnosť, že toto ustanovenie neposkytuje týmto štátnym príslušníkom tretích krajín ochranu, ktorá je rovnocenná s uvedenou dávkou v prípade platobnej neschopnosti, zdá sa, že nespĺňa podmienky umožňujúce vylúčiť niektoré kategórie „zamestnancov“ na základe článku 1 ods. 2 smernice 80/987. Okrem toho je nesporné, že uvedené ustanovenie nespadá pod článok 1 ods. 3 tejto smernice.

42

Okrem toho podľa judikatúry Súdneho dvora sa má článok 2 ods. 2 prvý pododsek tejto smernice vykladať so zreteľom na sociálny cieľ uvedenej smernice, ktorým je zabezpečiť všetkým zamestnancom minimálnu ochranu na úrovni Únie v prípade platobnej neschopnosti zamestnávateľa úhradou neuspokojených nárokov vyplývajúcich z pracovných zmlúv alebo pracovnoprávnych vzťahov a týkajúcich sa odmeny za stanovené obdobie. Členské štáty teda nemôžu svojvoľne definovať pojem „zamestnanec“ spôsobom ohrozujúcim sociálny cieľ uvedenej smernice (pozri analogicky rozsudok van Ardennen, C‑435/10, EU:C:2011:751, body 27 a 34).

43

Miera voľnej úvahy, ktorú podľa tohto ustanovenia majú členské štáty na definovanie pojmu „zamestnanec“, pripomenutá v bode 35 tohto rozsudku, je teda ohraničená sociálnym cieľom smernice 80/987, ktorý členské štáty musia dodržiavať.

44

V tejto súvislosti treba so zreteľom na tento sociálny cieľ smernice 80/987, ako aj na znenie jej článku 1 ods. 1, podľa ktorého sa táto smernica uplatňuje „na nároky zamestnancov vyplývajúce z pracovnoprávnych zmlúv alebo pracovnoprávnych vzťahov“, uviesť, že definícia pojmu „zamestnanec“ sa nevyhnutne vzťahuje na pracovnoprávny vzťah, na základe ktorého vzniká nárok žiadať o odmenu za vykonanú prácu, ktorý existuje voči zamestnávateľovi. Tak je to v prejednávanej veci, pokiaľ ide o definíciu pojmu „zamestnanec“ stanovenú v holandskom občianskom práve.

45

Bolo by teda v rozpore so sociálnym cieľom smernice 80/987, pripomenutom v bode 42 tohto rozsudku, zbaviť ochrany, ktorú uvedená smernica stanovuje v prípade platobnej neschopnosti zamestnávateľa, osoby, ktorým vnútroštátna právna úprava vo všeobecnosti priznáva postavenie zamestnanca a ktoré podľa tejto právnej úpravy majú voči svojim zamestnávateľom mzdové nároky vyplývajúce z pracovných zmlúv alebo pracovnoprávnych vzťahov stanovené v článku 1 ods. 1 a článku 3 prvom odseku tejto smernice.

46

Z toho vyplýva, že ustanovenia smernice 80/987 bránia takej vnútroštátnej právnej úprave týkajúcej sa ochrany zamestnancov pri platobnej neschopnosti ich zamestnávateľa, ako je právna úprava dotknutá vo veci samej, ktorá z práva poberať dávku v prípade platobnej neschopnosti vylučuje štátneho príslušníka tretej krajiny z dôvodu, že nemá legálny pobyt, zatiaľ čo sa tento štátny príslušník tretej krajiny podľa ustanovení občianskeho práva tohto členského štátu považuje za „zamestnanca“ s právom na odmenu.

47

Okolnosť, ktorú na pojednávaní pred Súdnym dvorom uviedli Uwv a holandská vláda, že štátni príslušníci tretích krajín bez legálneho pobytu nemajú právo pracovať v Holandsku, nemôže vyvrátiť tento záver. Podľa údajov vnútroštátneho súdu, potvrdených Uwv a touto vládou, sú totiž štátni príslušníci tretích krajín bez legálneho pobytu, ktorí pracujú bez povolenia, so zreteľom na vnútroštátne občianske právo „zamestnancami“, ktorí majú právo na odmenu za vykonanú prácu, a teda aj nárok, ktorého uspokojenie je cieľom článku 1 ods. 1 a článku 3 prvého odseku smernice 80/987.

48

Je pravda, že článok 10 písm. a) smernice 80/987 umožňuje členským štátom prijať opatrenia potrebné na zabránenie zneužívaniu. Zo spisu predloženého Súdnemu dvoru, a konkrétne z pripomienok holandskej vlády, však nevyplýva, že by okolnosti prejednávanej veci predstavovali zneužívanie v zmysle uvedeného ustanovenia. Súdny dvor v tejto súvislosti navyše uvádza, že zamestnávateľ O. Tümera, spoločnosť Halfmoon Cosmetics, si v období dotknutom vo veci samej plnil svoju povinnosť odvádzať príspevky podľa vnútroštátnej právnej úpravy týkajúcej sa ochrany zamestnancov v prípade platobnej neschopnosti zamestnávateľa.

49

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba na položenú otázku odpovedať, že ustanovenia smernice 80/987 sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave týkajúcej sa ochrany zamestnancov pri platobnej neschopnosti ich zamestnávateľa, ako je právna úprava dotknutá vo veci samej, podľa ktorej sa za zamestnanca, ktorý si môže uplatňovať nárok na dávku v prípade platobnej neschopnosti predovšetkým z dôvodu neuspokojených mzdových nárokov v prípade platobnej neschopnosti zamestnávateľa, nepovažuje štátny príslušník tretej krajiny, ktorý nemá legálny pobyt v dotknutom členskom štáte, zatiaľ čo sa tento štátny príslušník tretej krajiny podľa ustanovení občianskeho práva tohto členského štátu považuje za „zamestnanca“ s právom na odmenu, ktorá môže byť predmetom žaloby podanej proti svojmu zamestnávateľovi na vnútroštátnych súdoch.

50

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (piata komora) rozhodol takto:

Ustanovenia smernice Rady 80/987/EHS z 20. októbra 1980 o ochrane zamestnancov pri platobnej neschopnosti ich zamestnávateľa, zmenenej a doplnenej smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2002/74/ES z 23. septembra 2002, sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave týkajúcej sa ochrany zamestnancov pri platobnej neschopnosti ich zamestnávateľa, ako je právna úprava dotknutá vo veci samej, podľa ktorej sa za zamestnanca, ktorý si môže uplatňovať nárok na dávku v prípade platobnej neschopnosti predovšetkým z dôvodu neuspokojených mzdových nárokov v prípade platobnej neschopnosti zamestnávateľa, nepovažuje štátny príslušník tretej krajiny, ktorý nemá legálny pobyt v dotknutom členskom štáte, zatiaľ čo sa tento štátny príslušník tretej krajiny podľa ustanovení občianskeho práva tohto členského štátu považuje za „zamestnanca“ s právom na odmenu, ktorá môže byť predmetom žaloby podanej proti svojmu zamestnávateľovi na vnútroštátnych súdoch.