—

Pohotovosť, s.r.o., v zastúpení: J. Fuchs, konateľ spoločnosti,

—

Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, v zastúpení: I. Šafranko, advokát,

—

slovenská vláda, v zastúpení: B. Ricziová, splnomocnená zástupkyňa,

—

nemecká vláda, v zastúpení: T. Henze a J. Kemper, splnomocnení zástupcovia,

—

Európska komisia, v zastúpení: M. van Beek a A. Tokár, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článkov 6 až 8 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (Ú. v. ES L 95, s. 29; Mim. vyd. 15/002, s. 288) v spojení s článkami 38 a 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu, ktorého účastníkmi sú Pohotovosť, s.r.o., (ďalej len „Pohotovosť“) a pán Vašuta, týkajúceho sa exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku, ktorým bola pánovi Vašutovi uložená povinnosť vrátiť peňažné sumy na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere.

3

Článok 3 ods. 1 smernice 93/13 uvádza:

„Zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa.“

4

V zmysle článku 6 ods. 1 tejto smernice:

„Členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.“

5

Článok 7 uvedenej smernice stanovuje:

„1.   Členské štáty zabezpečia, aby v záujme spotrebiteľov a subjektov hospodárskej súťaže existovali primerané a účinné prostriedky, ktoré by zabránili súvislému uplatňovaniu nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov.

2.   Prostriedky uvedené v bode 1 zahrňujú ustanovenia, podľa ktorých osoby alebo organizácie s oprávneným záujmom podľa príslušného vnútroštátneho práva na ochranu spotrebiteľov môžu požiadať súdy alebo príslušné správne orgány o rozhodnutie, či sú zmluvné podmienky navrhované pre všeobecné uplatňovanie nekalé, takže môžu uplatniť vhodné a účinné prostriedky k zabráneniu ďalšieho uplatňovania takých podmienok.

3.   So zreteľom na vnútroštátne právo sa môžu právne opravné prostriedky, uvedené v bode 2, uplatňovať oddelene alebo spolu voči niekoľkým predajcom alebo dodávateľom z toho istého hospodárskeho sektoru alebo z ich združení [ich združeniam – neoficiálny preklad], ktorí používajú alebo odporúčajú použitie rovnakých všeobecných zmluvných podmienok alebo podobných podmienok.“

6

Článok 8 tej istej smernice stanovuje:

„Členské štáty môžu prijať alebo si ponechať najprísnejšie opatrenia kompatibilné so zmluvou v oblasti obsiahnutej touto smernicou s cieľom zabezpečenia maximálneho stupňa ochrany spotrebiteľa.“

7

§ 93 Občianskeho súdneho poriadku v znení uplatňujúcom sa na skutkové okolnosti vnútroštátneho konania (ďalej len „Občiansky súdny poriadok“) stanovuje:

„1.   Ako vedľajší účastník môže sa popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť konania ten, kto má právny záujem na jeho výsledku, pokiaľ nejde o konanie o rozvod, neplatnosť manželstva alebo určenie, či tu manželstvo je alebo nie je.

2.   Ako vedľajší účastník sa môže popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť konania aj právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu.

3.   Do konania vstúpi buď z vlastného podnetu alebo na výzvu niektorého z účastníkov urobenú prostredníctvom súdu. O prípustnosti vedľajšieho účastníctva súd rozhodne len na návrh.

4.   V konaní má vedľajší účastník rovnaké práva a povinnosti ako účastník. Koná však iba sám za seba. Ak jeho úkony odporujú úkonom účastníka, ktorého v konaní podporuje, posúdi ich súd po uvážení všetkých okolností.“

8

§ 251 ods. 4 tohto poriadku stanovuje:

„Na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného predpisu… sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak. Rozhoduje sa však vždy uznesením.“

9

§ 37 ods. 1 a 3 Exekučného poriadku v znení uplatňujúcom sa na skutkové okolnosti vnútroštátneho konania (ďalej len „Exekučný poriadok“) stanovuje:

„1.   Účastníkmi konania sú oprávnený a povinný; iné osoby sú účastníkmi len tej časti konania, v ktorej im toto postavenie priznáva tento zákon. Ak súd rozhoduje o trovách exekúcie, účastníkom konania je aj poverený exekútor.

…

3.   Proti inému než tomu, kto je v rozhodnutí označený ako povinný, alebo v prospech iného než toho, kto je v rozhodnutí označený ako oprávnený, možno vykonať exekúciu, len ak sa preukázalo, že naňho prešla povinnosť alebo právo z exekučného titulu podľa § 41. Ak nastanú skutočnosti, na ktorých základe dochádza k prevodu alebo prechodu práv a povinností vyplývajúcich z exekučného titulu, sú účastníci konania povinní bez zbytočného odkladu písomne oznámiť tieto skutočnosti exekútorovi. Oznámenie musí byť doložené listinou preukazujúcou prevod alebo prechod práv alebo povinností. Návrh na pripustenie zmeny účastníkov konania je exekútor povinný súdu doručiť v lehote 14 dní odo dňa, keď sa o týchto skutočnostiach dozvedel. Súd rozhodne do 60 dní od doručenia návrhu uznesením. Rozhodnutie sa doručí exekútorovi, oprávnenému a povinnému, ktorí sú označení v exekučnom titule, a tomu účastníkovi, na ktorého právo alebo povinnosť prešla.“

10

Podľa § 25 ods. 1 a 2 zákona č. 250/2007 o ochrane spotrebiteľa združenie môže podať návrh na začatie konania na správnom orgáne alebo na súde vo veci ochrany práv spotrebiteľov alebo môže byť účastníkom konania, ak sú takéto ciele hlavnou náplňou jeho činnosti alebo je uvedené v zozname oprávnených osôb vedenom Európskou komisiou, bez toho, aby bolo dotknuté právo súdu preskúmať, či je tento subjekt v danom prípade oprávnený podať návrh na začatie konania. Okrem toho združenie môže na základe plnomocenstva zastupovať spotrebiteľa v konaniach pred štátnymi orgánmi o uplatňovaní jeho práv vrátane náhrady ujmy spôsobenej porušením práv spotrebiteľa.

11

Pohotovosť poskytla pánovi Vašutovi spotrebiteľský úver. Rozsudkom z 9. decembra 2010 Stály rozhodcovský súd uložil pánovi Vašutovi povinnosť zaplatiť určitú sumu spoločnosti Pohotovosť.

12

Pohotovosť podala návrh na vykonanie exekúcie podľa tohto rozhodcovského rozsudku, ktorý sa stal právoplatným a vykonateľným. Dňa 25. marca 2011 súdny exekútor na základe návrhu spoločnosti Pohotovosť požiadal Okresný súd Svidník o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podľa uvedeného rozhodcovského rozsudku. Rozhodnutím z 29. júna 2011 bol tento návrh zamietnutý v časti týkajúcej sa úrokov z omeškania a s tým súvisiacich trov konania. Uvedený súd však udelil poverenie na vykonanie exekúcie podľa tohto rozhodcovského rozsudku vo vzťahu k ďalším pohľadávkam.

13

Dňa 9. septembra 2011 podalo Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS (ďalej len „Združenie HOOS“) návrh na vstup do exekučného konania ako vedľajší účastník s odkazom na § 93 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. Vo vzťahu k podstate sporu sa dovolávalo chýbajúcej nestrannosti povereného súdneho exekútora, pričom poukazovalo najmä na to, že v minulosti bol v pracovnoprávnom vzťahu so spoločnosťou Pohotovosť. V súlade s judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky je pritom skutočnosť, že tento exekútor bol v pracovnoprávnom vzťahu so spoločnosťou Pohotovosť, nezlučiteľná s povinnosťou nestrannosti súdneho exekútora. Združenie HOOS okrem toho navrhlo zastaviť exekúciu v celom rozsahu.

14

V podaní z 27. marca 2012 Pohotovosť navrhla, aby Združeniu HOOS nebol umožnený vstup do konania pred vnútroštátnym súdom z dôvodu, že Exekučný poriadok výslovne neupravuje možnosť takého vedľajšieho účastníctva.

15

Uznesením z 24. mája 2012 Okresný súd Svidník nepripustil Združenie HOOS do exekučného konania ako vedľajšieho účastníka a nevyhovel návrhu na zastavenie exekúcie.

16

Proti tomuto uzneseniu podalo Združenie HOOS 18. júna 2012 odvolanie. Uvádzalo, že pán Vašuta nebol dostatočne informovaný. Okrem toho tvrdilo, že uvedený súd neposkytol pánovi Vašutovi ochranu ex offo, pokiaľ ide o neprijateľnú rozhodcovskú doložku, a nevyvodil právne závery z neuvedenia ročnej percentuálnej miery nákladov v zmluve o spotrebiteľskom úvere. Tento súd ani správne neuplatnil judikatúru vyplývajúcu najmä z rozsudku zo 6. októbra 2009, Asturcom Telecomunicaciones (C-40/08, Zb. s. I-9579), a uznesenia zo 16. novembra 2010, Pohotovosť (C-76/10, Zb. s. I-11557).

17

Z písomných pripomienok predložených Súdnemu dvoru vyplýva, že Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku z 10. októbra 2012 rozhodol, že vedľajšie účastníctvo združenia na ochranu spotrebiteľov nie je v exekučnom konaní proti spotrebiteľovi prípustné, lebo nejde o sporové konanie, ale o konanie, ktorého cieľom je výkon rozhodnutia vo veci samej, ktoré je právoplatné a voči dlžníkovi vykonateľné. Navyše Ústavný súd Slovenskej republiky mal zaujať podobný postoj v rozsudku z 15. januára 2013.

18

Vnútroštátny súd sa domnieva, že výklad smernice 93/13 Súdnym dvorom by mohol mať rozhodujúci vplyv na riešenie sporu, o ktorom rozhoduje.

19

Za týchto okolností Okresný súd Svidník rozhodol o prerušení konania a položil Súdnemu dvoru nasledujúce prejudiciálne otázky:

20

Návrhom z 31. januára 2014, ktorý bol doručený do kancelárie Súdneho dvora 6. februára 2014, Pohotovosť po prednese návrhov generálneho advokáta 12. decembra 2013 požiadala na základe článku 83 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora o opätovné otvorenie ústnej časti konania, pričom poukazovala na nedostatočné informácie týkajúce sa novej skutočnosti, ktorá by mohla mať rozhodujúci vplyv na rozhodnutie Súdneho dvora. Okrem toho Pohotovosť navrhla, aby Súdny dvor v rámci tohto prejudiciálneho konania vypočul účastníka súdneho konania prebiehajúceho pred Okresným súdom Bardejov, na ktorého účet Združenie HOOS podalo žalobu, ktorá sa podľa spoločnosti Pohotovosť opiera o právne chybné dôvody a tvrdenia.

21

Po prvé treba pripomenúť, že Súdny dvor môže v súlade s článkom 83 svojho rokovacieho poriadku bez návrhu, na návrh generálneho advokáta alebo aj na návrh účastníkov konania nariadiť opätovné otvorenie ústnej časti konania, ak usúdi, že nemá dostatok informácií alebo že vec má byť rozhodnutá na základe tvrdenia, ku ktorému sa účastníci konania nevyjadrili (rozsudok z 12. decembra 2013, Carratù, C‑361/12, bod 18 a citovaná judikatúra).

22

Po druhé na základe článku 252 druhého odseku ZFEÚ má generálny advokát za úlohu nestranne a nezávisle predkladať na verejných pojednávaniach odôvodnené návrhy v prípadoch, ktoré si v súlade so Štatútom Súdneho dvora Európskej únie vyžadujú jeho účasť. Pri výkone tejto úlohy môže v prípade potreby skúmať návrh na začatie prejudiciálneho konania v širšom kontexte, než je kontext presne vymedzený vnútroštátnym súdom alebo účastníkmi vnútroštátneho konania. Vzhľadom na to, že Súdny dvor nie je viazaný ani návrhmi generálneho advokáta, ani odôvodnením, ktorým k nim dospel, nie je nevyhnutné opätovne začať ústnu časť konania podľa článku 83 rokovacieho poriadku zakaždým, keď generálny advokát uvedie právny aspekt, ku ktorému sa účastníci konania nevyjadrili (rozsudok Carratù, už citovaný, bod 19 a citovaná judikatúra).

23

V tomto prípade si vec nevyžaduje, aby sa o nej rozhodlo na základe tvrdení, ku ktorým sa účastníci konania nevyjadrili. Ďalej, pokiaľ ide o návrh spoločnosti Pohotovosť, aby osoba, ktorá je účastníkom konania prebiehajúceho pred iným súdom tohto členského štátu než tým, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania v tejto veci, bola vypočutá Súdnym dvorom v rámci tohto prejudiciálneho konania, treba pripomenúť, že konanie upravené v článku 267 ZFEÚ je postupom spolupráce medzi vnútroštátnym súdom a súdom Únie a z článku 97 ods. 1 rokovacieho poriadku vyplýva, že účastníkmi vnútroštátneho konania sú tí, ktorých za účastníkov konania v súlade s vnútroštátnymi procesnými pravidlami označí vnútroštátny súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania. V tomto prípade pritom vnútroštátny súd predmetnú osobu neoznačil za „účastníka“ vnútroštátneho konania (pozri v tomto zmysle uznesenie predsedu Súdneho dvora z 23. marca 2007, Cedilac, C‑368/06, bod 6).

24

Za týchto okolností nie je po vypočutí generálneho advokáta opodstatnené vyhovieť návrhom spoločnosti Pohotovosť.

25

Pohotovosť vo svojich písomných pripomienkach, ktoré podala na základe článku 23 druhého odseku Štatútu Súdneho dvora, okrem iného Súdny dvor informovala, že 14. novembra 2012 predložila vnútroštátnemu súdu podanie, ktorým vzala späť svoj návrh na vykonanie exekúcie a navrhla, aby exekúciu zastavil. Vnútroštátny súd bol podľa nej povinný rozhodnúť o tomto späťvzatí tak, že mal exekúciu zastaviť. V každom prípade, keďže konanie na vnútroštátnom súde sa skončilo, Súdny dvor by mal tento návrh na začatie prejudiciálneho konania odmietnuť ako neprípustný.

26

Po tom, čo Súdny dvor požiadal Okresný súd Svidník, aby mu vzhľadom na uvedené oznámenie o späťvzatí potvrdil, či ešte prebieha konanie, v ktorom pôvodne podal svoj návrh na začatie prejudiciálneho konania, a či v tomto kontexte trvá na svojom návrhu, tento vnútroštátny súd listami, ktoré boli Súdnemu dvoru doručené 8. júla a 10. septembra 2013, odpovedal, že Pohotovosť mu 27. decembra 2012 predložila návrh na zastavenie exekúcie podľa rozhodcovského rozsudku. Vnútroštátny súd takisto uviedol, že spis vnútroštátneho konania sa teraz nachádza na Krajskom súde v Prešove, lebo tento súd rozhoduje o odvolaní, ktoré podala Pohotovosť proti návrhu na začatie prejudiciálneho konania. Okresný súd Svidník však uviedol, že vnútroštátne konanie pred ním stále prebieha a že z tohto dôvodu trvá na svojom návrhu na začatie prejudiciálneho konania.

27

V tomto ohľade treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry pri otázkach týkajúcich sa výkladu práva Únie položených vnútroštátnym súdom v rámci právnej úpravy a skutkových okolností, ktoré tento súd vymedzí na svoju zodpovednosť a ktorých správnosť Súdnemu dvoru neprináleží preverovať, platí prezumpcia relevantnosti. Súdny dvor môže návrh vnútroštátneho súdu na začatie prejudiciálneho konania odmietnuť len vtedy, ak je zjavné, že požadovaný výklad práva Únie nemá žiadnu súvislosť s realitou alebo predmetom sporu vo veci samej, ak ide o hypotetický problém alebo ak Súdny dvor nedisponuje skutkovými a právnymi podkladmi potrebnými na užitočnú odpoveď na otázky, ktoré sa mu položili (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 7. júna 2007, van der Weerd a i., C-222/05 až C-225/05, Zb. s. I-4233, bod 22 a citovanú judikatúru).

28

Zo znenia a systematiky článku 267 ZFEÚ však vyplýva, že prejudiciálne konanie predpokladá, že pred vnútroštátnymi súdmi skutočne prebieha konanie, v rámci ktorého majú vydať rozhodnutie, pri ktorom budú môcť zohľadniť rozsudok v prejudiciálnom konaní (pozri v tomto zmysle rozsudky z 15. júna 1995, Zabala Erasun a i., C-422/93 až C-424/93, Zb. s. I-1567, bod 28; z 12. marca 1998, Djabali, C-314/96, Zb. s. I-1149, bod 18, ako aj z 20. januára 2005, García Blanco, C-225/02, Zb. s. I-523, bod 27).

29

Opodstatnením návrhu na začatie prejudiciálneho konania totiž nie je formulovanie poradných názorov na všeobecné alebo hypotetické otázky, ale potreba efektívneho riešenia sporu (pozri rozsudky zo 16. decembra 1981, Foglia, 244/80, Zb. s. 3045, bod 18; z 25. marca 2004, Azienda Agricola Ettore Ribaldi a i., C-480/00 až C-482/00, C-484/00, C-489/00 až C-491/00 a C-497/00 až C-499/00, Zb. s. I-2943, bod 72, ako aj García Blanco, už citovaný, bod 28).

30

V tejto veci je nutné konštatovať, že vnútroštátny súd na otázku Súdneho dvora uviedol, že vec, o ktorej mal rozhodnúť, stále prebieha. Pritom vzhľadom na to, že konanie, ktoré upravuje článok 267 ZFEÚ, je nástrojom spolupráce medzi Súdnym dvorom a vnútroštátnymi súdmi, pomocou ktorého Súdny dvor poskytuje týmto súdom výklad práva Únie potrebný na vyriešenie sporu, o ktorom majú tieto súdy rozhodnúť (pozri najmä rozsudky zo 16. júla 1992, Meilicke, C-83/91, Zb. s. I-4871, bod 22, a z 24. marca 2009, Danske Slagterier, C-445/06, Zb. s. I-2119, bod 65), také tvrdenie vnútroštátneho súdu Súdny dvor zaväzuje a účastníci vnútroštátneho konania ho v zásade nemôžu spochybniť.

31

Pokiaľ ide o okolnosť, že proti návrhu na začatie prejudiciálneho konania bolo podané odvolanie, je namieste pripomenúť, že podľa článku 267 ZFEÚ patrí posúdenie relevantnosti a potreby prejudiciálnej otázky v zásade iba do právomoci súdu, ktorý podáva návrh na začatie prejudiciálneho konania, s výhradou obmedzeného preverenia vykonávaného Súdnym dvorom v súlade s judikatúrou pripomenutou v bode 27 tohto rozsudku. Vnútroštátnemu súdu teda prináleží, aby vyvodil dôsledky z prípadného rozsudku v odvolacom konaní proti rozhodnutiu o podaní návrhu na začatie prejudiciálneho konania a osobitne aby dospel k záveru, či je potrebné na návrhu na začatie prejudiciálneho konania trvať, zmeniť ho alebo ho vziať späť (pozri rozsudok zo 16. decembra 2008, Cartesio, C-210/06, Zb. s. I-9641, bod 96).

32

Z toho vyplýva, že v situácii, o akú ide vo vnútroštátnom konaní, Súdny dvor musí aj v záujme jasnosti a právnej istoty vychádzať z rozhodnutia o podaní návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ktoré musí mať právne účinky, kým nebolo vzaté späť alebo zmenené súdom, ktorý ho vydal, pričom o takom späťvzatí alebo takej zmene môže rozhodnúť len tento súd (pozri rozsudok Cartesio, už citovaný, bod 97).

33

Iba v prípade, že odvolací súd zruší podľa príslušných vnútroštátnych procesných predpisov rozhodnutie súdu, ktorým nepripustil späťvzatie návrhu navrhovateľa, a nariadi mu vziať späť návrh na začatie prejudiciálneho konania, by Súdny dvor mohol zvážiť dôsledky rozhodnutia odvolacieho súdu a prípadne vymazať vec z registra Súdneho dvora po tom, ako by si v tejto súvislosti prípadne vyžiadal pripomienky súdu, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania (pozri v tomto zmysle uznesenie predsedu Súdneho dvora z 25. septembra 2013, BNP Paribas Personal Finance a Facet, C‑564/12, body 1 až 5).

34

Je však nutné konštatovať, že v tejto veci vnútroštátny súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania, ani nijaký iný súd v zmysle článku 267 ZFEÚ neinformoval Súdny dvor o takom rozhodnutí Krajského súdu v Prešove.

35

Vzhľadom na všetky úvahy uvedené vyššie je na návrh na začatie prejudiciálneho konania potrebné odpovedať.

36

Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má smernica 93/13, najmä článok 6 ods. 1, článok 7 ods. 1 a článok 8 tejto smernice, v spojení s článkami 38 a 47 Charty vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej sa nepripúšťa vedľajšie účastníctvo združenia na ochranu spotrebiteľov na podporu spotrebiteľa, proti ktorému sa vedie exekučné konanie na základe právoplatného rozhodcovského rozsudku.

37

V tejto súvislosti z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že pred vnútroštátnym súdom sa Združenie HOOS domáha postavenia vedľajšieho účastníka v exekučnom konaní, ktoré vedie Pohotovosť proti pánovi Vašutovi, najmä preto, lebo sa domnieva, že Okresný súd Svidník svojím rozhodnutím zastaviť exekúciu začatú na základe rozhodcovského rozsudku iba pre časť pohľadávok a povoliť túto exekúciu pre zvyšnú časť neposkytol spotrebiteľovi dostatočnú ochranu ex offo, hoci išlo o neprijateľnú rozhodcovskú doložku, a nevyvodil právne závery z neuvedenia ročnej percentuálnej miery nákladov v zmluve o spotrebiteľskom úvere. Toto rozhodnutie podľa neho nebolo v súlade s judikatúrou Súdneho dvora, ktorá vyplýva najmä z už citovaného uznesenia Pohotovosť.

38

Takisto sa zdá, že podľa § 93 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku sa združenie na ochranu spotrebiteľov môže zúčastniť ako vedľajší účastník na konaní, v ktorom sa podstata sporu týka práv spotrebiteľa. Naopak, pokiaľ ide o exekučné konania týkajúce sa spotrebiteľa, či už ide o exekúciu na základe rozsudku vnútroštátneho súdu, alebo právoplatného rozhodcovského rozsudku, o akú ide vo vnútroštátnom konaní, Exekučný poriadok podľa judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Ústavného súdu Slovenskej republiky neumožňuje, aby sa také združenie zúčastnilo na tomto druhu konania ako vedľajší účastník.

39

Podľa ustálenej judikatúry vychádza systém ochrany zavedený smernicou 93/13 z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky vopred pripravené predajcom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah (rozsudky z 27. júna 2000, Océano Grupo Editorial a Salvat Editores, C-240/98 až C-244/98, Zb. s. I-4941, bod 25, a z 26. októbra 2006, Mostaza Claro, C-168/05, Zb. s. I-10421, bod 25, ako aj uznesenie Pohotovosť, už citované, bod 37).

40

S cieľom zabezpečiť úroveň ochrany v súlade s uvedenou smernicou Súdny dvor viackrát zdôraznil, že tento nerovný stav môže byť kompenzovaný iba aktívnym postupom nezávislým od samotných zmluvných strán (rozsudky Océano Grupo Editorial a Salvat Editores, už citovaný, bod 27; Mostaza Claro, už citovaný, bod 26; Asturcom Telecomunicaciones, už citovaný, bod 31, ako aj uznesenie Pohotovosť, už citované, bod 39).

41

V tejto súvislosti možnosť súdu skúmať nekalú povahu podmienky aj bez návrhu predstavuje vhodný prostriedok na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 smernice 93/13, teda zabránenie tomu, aby bol jednotlivý spotrebiteľ viazaný nekalou podmienkou, a zároveň na dosiahnutie cieľa stanoveného v článku 7 tejto smernice, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok smerujúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov (rozsudky z 21. novembra 2002, Cofidis, C-473/00, Zb. s. I-10875, bod 32, a Mostaza Claro, už citovaný, bod 27, ako aj uznesenie Pohotovosť, už citované, bod 41).

42

Ako uviedol generálny advokát najmä v bodoch 55 a 56 návrhov, z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že vnútroštátnemu súdu, ktorý rozhoduje v konaní o nútenom výkone právoplatného rozhodcovského rozsudku, prináleží aktívnym postupom nezávislým od zmluvných strán kompenzovať, ako to stanovuje uvedená smernica, nerovný stav, ktorý existuje medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom. Len čo je totiž tento súd oboznámený s potrebnými právnymi a skutkovými okolnosťami, je povinný ex offo vykonať preskúmanie nekalej povahy zmluvných podmienok, na ktorých je založená pohľadávka konštatovaná v rozhodcovskom rozsudku, pokiaľ má podľa vnútroštátnych procesných pravidiel povinnosť v rámci obdobného exekučného konania preskúmať ex offo rozpor rozhodcovskej doložky s vnútroštátnymi predpismi v oblasti verejného poriadku (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 4. júna 2009, Pannon GSM, C-243/08, Zb. s. I-4713, bod 32, a Asturcom Telecomunicaciones, už citovaný, bod 53, ako aj uznesenie Pohotovosť, už citované, bod 51).

43

Pokiaľ ide o úlohu, ktorú by mohli mať združenia na ochranu spotrebiteľov, je potrebné uviesť, že článok 7 ods. 1 smernice 93/13 ukladá členským štátom povinnosť zabezpečiť, aby existovali primerané a účinné prostriedky na zabránenie používaniu nekalých podmienok v zmluvách uzatváraných so spotrebiteľmi (rozsudok z 26. apríla 2012, Invitel, C‑472/10, bod 35). V tejto súvislosti z článku 7 ods. 2 tejto smernice vyplýva, že medzi tieto prostriedky patrí možnosť osôb alebo organizácií, ktoré majú oprávnený záujem na ochrane spotrebiteľov, požiadať súdy o rozhodnutie, či podmienky navrhované na všeobecné uplatňovanie majú nekalú povahu, a prípadne dosiahnuť ich zákaz (pozri rozsudok z 24. januára 2002, Komisia/Taliansko, C-372/99, Zb. s. I-819, bod 14, a Invitel, už citovaný, bod 36).

44

Z preventívnej povahy a odstrašujúceho účelu žalôb o zdržanie sa konania, ako aj z ich nezávislosti od akéhokoľvek konkrétneho individuálneho sporu vyplýva, že možnosť podať takéto žaloby musí existovať aj vtedy, ak zmluvné podmienky, o ktorých zákaz sa žiada, neboli použité v konkrétnych zmluvách (pozri rozsudky Komisia/Taliansko, už citovaný, bod 15, a Invitel, už citovaný, bod 37).

45

Ako však uviedol generálny advokát v bode 62 návrhov, je nutné konštatovať, že ani smernica 93/13, ani po nej nasledujúce smernice, ktoré dopĺňajú právnu úpravu ochrany spotrebiteľov, neobsahujú ustanovenia o úlohe, ktorá môže alebo musí byť priznaná združeniam na ochranu spotrebiteľov v rámci individuálnych sporov týkajúcich sa spotrebiteľa. Smernica 93/13 teda neupravuje otázku, či také združenia majú mať právo stať sa vedľajšími účastníkmi konania na podporu spotrebiteľov v rámci takých individuálnych sporov.

46

Z toho vyplýva, že v prípade neexistencie právnej úpravy Únie, pokiaľ ide o možnosť združení na ochranu spotrebiteľov stať sa vedľajšími účastníkmi konania v individuálnych sporoch týkajúcich sa spotrebiteľov, vnútroštátnemu právnemu poriadku každého členského štátu prináleží, aby na základe zásady procesnej autonómie také pravidlá zaviedol, avšak pod podmienkou, že nesmú byť menej priaznivé než pravidlá, ktoré upravujú obdobné situácie podliehajúce vnútroštátnemu právu (zásada ekvivalencie), a že nesmú prakticky znemožniť alebo nadmerne sťažiť výkon práv, ktoré priznáva právo Únie (zásada efektivity).

47

Pokiaľ ide v prvom rade o zásadu ekvivalencie, tá vyžaduje, aby sa predmetné vnútroštátne pravidlo uplatňovalo nezávisle od toho, či sú žaloby, ktoré majú podobný predmet a dôvody, založené na porušení práva Únie alebo na porušení vnútroštátneho práva (pozri najmä rozsudok z 29. októbra 2009, Pontin, C-63/08, Zb. s. I-10467, bod 45).

48

S cieľom overiť, či vo veci, o ktorej vnútroštátny súd rozhoduje, je uvedená zásada dodržaná, prináleží tomuto súdu, ktorý ako jediný priamo pozná procesné postupy vo svojom vnútroštátnom právnom poriadku, preskúmať predmet a podstatné znaky údajne podobných vnútroštátnych opravných prostriedkov. Na účely posúdenia, ku ktorému bude musieť vnútroštátny súd pristúpiť, mu však Súdny dvor môže poskytnúť určité usmernenia, ktoré sa týkajú výkladu práva Únie.

49

V tomto ohľade z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že § 37 ods. 1 Exekučného poriadku vylučuje, ako uviedol generálny advokát v bode 73 návrhov, vedľajšie účastníctvo akejkoľvek osoby v každom exekučnom konaní začatom na základe rozhodnutia vnútroštátneho súdu alebo právoplatného rozhodcovského rozsudku, či už je toto vedľajšie účastníctvo založené na porušení práva Únie, alebo na porušení vnútroštátneho práva.

50

Za takých okolností sa nemožno domnievať, že by taká právna úprava porušovala zásadu ekvivalencie tým, že neupravuje možnosť, aby sa združenie na ochranu spotrebiteľov stalo vedľajším účastníkom v exekučnom konaní začatom na základe právoplatného rozhodcovského rozsudku, aké prebieha pred vnútroštátnym súdom.

51

Pokiaľ ide v druhom rade o zásadu efektivity, treba pripomenúť, že Súdny dvor už rozhodol, že každý prípad, v ktorom vzniká otázka, či vnútroštátne procesné ustanovenie znemožňuje alebo nadmerne sťažuje uplatňovanie práva Únie, sa musí skúmať s prihliadnutím na postavenie tohto ustanovenia v celom konaní, na priebeh konania a jeho osobitosti na rôznych stupňoch vnútroštátnych súdov. Z tohto hľadiska treba v prípade potreby vziať do úvahy zásady, ktoré sú základom vnútroštátneho súdneho systému, akými sú ochrana práva na obhajobu, zásada právnej istoty a riadny priebeh konania (pozri rozsudok z 5. decembra 2013, Asociación de Consumidores Independientes de Castilla y León, C‑413/12, bod 34 a citovanú judikatúru).

52

V tejto súvislosti článok 38 Charty stanovuje, že politiky Únie zabezpečia vysokú úroveň ochrany spotrebiteľa. Táto požiadavka platí pre vykonávanie smernice 93/13. Keďže sa však v tejto smernici nenachádza ustanovenie, ktoré by upravovalo právo združení na ochranu spotrebiteľov stať sa vedľajšími účastníkmi konania v individuálnych sporoch týkajúcich sa spotrebiteľov, článok 38 Charty nemôže sám osebe viesť k výkladu tejto smernice v takom zmysle, že toto právo priznáva.

53

Toto konštatovanie platí aj pre ustanovenie článku 47 Charty týkajúceho sa práva na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces, z ktorého vyplýva, že právna pomoc sa poskytuje osobám, ktoré nemajú dostatočné prostriedky, ak je táto pomoc potrebná na zabezpečenie efektívneho prístupu k spravodlivosti. Hoci táto smernica vyžaduje v sporoch, ktoré sa týkajú predajcu alebo dodávateľa a spotrebiteľa, aktívny postup vnútroštátneho súdu rozhodujúceho v týchto sporoch, ktorý je nezávislý od zmluvných strán, v každom prípade nemožno tvrdiť, že odmietnutie pripustiť vstup združenia do konania ako vedľajšieho účastníka na podporu spotrebiteľa predstavuje porušenie práva tohto spotrebiteľa na účinný prostriedok nápravy pred súdom, tak ako ho zakotvuje uvedený článok. Okrem toho vedľajšie účastníctvo združenia na ochranu spotrebiteľov nemožno stavať na rovnakú úroveň ako právnu pomoc poskytovanú v určitých prípadoch podľa tohto článku osobám, ktoré nemajú dostatočné prostriedky.

54

Pokiaľ ide o možnosť združenia na ochranu spotrebiteľov dovolávať sa v tomto kontexte uvedeného článku, je potrebné konštatovať, že odmietnutie pripustiť toto vedľajšie účastníctvo v konaní týkajúcom sa spotrebiteľa neovplyvňuje právo uvedeného združenia na účinný prostriedok nápravy na obranu práv, ktoré sú mu priznané ako združeniu tohto typu, spočívajúcich najmä v jeho práve na kolektívnu žalobu, ktoré má podľa článku 7 ods. 2 smernice 93/13.

55

Navyše treba dodať, že podľa predmetnej vnútroštátnej právnej úpravy môže združenie priamo zastupovať takého spotrebiteľa vo všetkých konaniach vrátane exekúcie na základe plnomocenstva udeleného spotrebiteľom.

56

Z toho, čo bolo uvedené, vyplýva, že predmetná vnútroštátna právna úprava neporušuje zásadu efektivity tým, že neupravuje možnosť, aby združenie na ochranu spotrebiteľov vstúpilo ako vedľajší účastník do exekučného konania začatého na základe súdneho rozhodnutia alebo právoplatného rozhodcovského rozsudku.

57

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba na prvú otázku odpovedať tak, že smernica 93/13, najmä článok 6 ods. 1, článok 7 ods. 1 a článok 8 tejto smernice, sa má v spojení s článkami 38 a 47 Charty vykladať v tom zmysle, že nebráni vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej sa nepripúšťa vedľajšie účastníctvo združenia na ochranu spotrebiteľov na podporu spotrebiteľa, proti ktorému sa vedie exekučné konanie na základe právoplatného rozhodcovského rozsudku.

58

Svojou druhou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má § 37 ods. 1 a 3 Exekučného poriadku vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby vnútroštátny súd na základe článku 6 ods. 1, článku 7 ods. 1 a článku 8 smernice 93/13 priznal združeniu na ochranu spotrebiteľov postavenie vedľajšieho účastníka v exekučnom konaní začatom na základe právoplatného rozhodcovského rozsudku.

59

Touto otázkou sa vnútroštátny súd v skutočnosti pýta Súdneho dvora na to, ako by bolo možné vykladať jeho vnútroštátne právo.

60

Súdnemu dvoru však v rámci prejudiciálneho konania neprináleží vykladať vnútroštátne zákony alebo iné právne predpisy (pozri rozsudky z 9. septembra 2003, Jaeger, C-151/02, Zb. s. I-8389, bod 43, ako aj z 23. marca 2006, Enirisorse, C-237/04, Zb. s. I-2843, bod 24 a citovanú judikatúru).

61

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba druhú otázku vyhlásiť za neprípustnú.

62

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (tretia komora) rozhodol takto:

Smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, najmä článok 6 ods. 1, článok 7 ods. 1 a článok 8 tejto smernice, sa má v spojení s článkami 38 a 47 Charty základných práv Európskej únie vykladať v tom zmysle, že nebráni vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej sa nepripúšťa vedľajšie účastníctvo združenia na ochranu spotrebiteľov na podporu spotrebiteľa, proti ktorému sa vedie exekučné konanie na základe právoplatného rozhodcovského rozsudku.