1. 

Landgericht Saarbrücken položil Súdnemu dvoru niekoľko otázok týkajúcich sa výkladu a možnosti odvolávať sa na článok 21 ods. 5 smernice 2009/103/ES o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a o kontrole plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti ( 2 ). Vnútroštátny súd sa konkrétne pýta, či toto ustanovenie umožňuje občianskoprávnemu súdu platne doručiť žalobu „likvidačnému zástupcovi“, ak mu na to žalovaný neudelil plnú moc. V prípade kladnej odpovede na prvú otázku vnútroštátny súd vyjadruje pochybnosti, aj pokiaľ ide o možnosť odvolávať sa na uvedený článok 21 v trojstrannom kontexte, ako je to v prejednávanom prípade, v ktorom sa smernica uplatňuje voči verejnej moci, ale nepriamo ovplyvňuje jednotlivcov.

2.

Smernicou 2009/103 sa zrušila smernica 2000/26/ES o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu ( 3 ). Tento nový text však ponechal znenie ustanovení, ktoré sú predmetom výkladu v tejto veci, najmä články 20 a 21, čo sa zdôrazňuje v týchto odôvodeniach.

…

…

…

Článok 20

Osobitné ustanovenia o náhrade škody v prospech osôb poškodených v dôsledku dopravných nehôd, ktoré sa stali v inom členskom štáte než v tom, v ktorom majú bydlisko

1.   Cieľom článkov 20 až 26 je zaviesť osobitné ustanovenia pre poškodené osoby s právom na náhradu za škody alebo ujmy, ktoré utrpeli následkom dopravných nehôd, ku ktorým došlo v členskom štáte, v ktorom poškodená osoba nemá bydlisko, a to vozidlami, ktoré sú poistené a obvykle sa nachádzajú v členskom štáte.

Bez toho, aby tým boli dotknuté právne predpisy tretích krajín týkajúce sa zodpovednosti za škodu a medzinárodného práva súkromného, sa tieto ustanovenia tiež vzťahujú na poškodené osoby s bydliskom v členskom štáte a s nárokom na náhradu škody alebo ujmy vyplývajúcej z nehôd vzniknutých v tretích krajinách, ktorých národné kancelárie poisťovateľov sú zapojené do systému zelenej karty, kedykoľvek k takýmto nehodám dôjde prevádzkovaním vozidiel poistených a obvykle sa nachádzajúcich v členskom štáte.

2.   Články 21 a 24 sa vzťahujú len na prípady nehôd spôsobených prevádzkovaním vozidla:

Článok 21

Likvidační zástupcovia

1.   Každý členský štát prijme všetky opatrenia potrebné na zabezpečenie toho, aby všetky poisťovne pokrývajúce riziká klasifikované v bode 10 časti A prílohy k smernici 73/239/EHS okrem zodpovednosti prepravcov, určili likvidačného zástupcu v ostatných členských štátoch, ako v členskom štáte, v ktorom im bolo udelené úradné povolenie.

Likvidační zástupcovia sú zodpovední za vybavovanie a likvidovanie nárokov vzniknutých následkom nehody v prípadoch uvedených v článku 20 ods. 1.

Likvidačný zástupca musí mať bydlisko alebo byť usadený v členskom štáte, pre ktorý je menovaný.

2.   Svojho likvidačného zástupcu si poisťovňa vyberá podľa vlastného uváženia.

Členské štáty nesmú obmedzovať tento výber.

3.   Likvidační zástupcovia môžu pracovať pre jednu i viac poisťovní.

4.   Likvidačný zástupca vo vzťahu k poistným udalostiam zhromažďuje všetky informácie súvisiace s likvidovaním poistných udalostí a prijíma opatrenia potrebné pre dohodnutie likvidácie škôd.

Požiadavka určenia likvidačného zástupcu nevylučuje právo poškodenej osoby alebo jej poisťovne začať konanie priamo proti osobe, ktorá spôsobila nehodu, alebo proti jej poisťovni.

5.   Likvidační zástupcovia majú dostatočné právomoci, umožňujúce im zastupovať poisťovňu vo vzťahu k poškodeným osobám v prípadoch uvedených v článku 20 ods. 1, a uspokojovať ich nároky v plnej miere.

Musia byť spôsobilí prešetrovať prípady v úradnom jazyku (úradných jazykoch) členského štátu bydliska poškodenej osoby.

6.   Vymenovanie likvidačného zástupcu neznamená samo o sebe otvorenie pobočky v zmysle článku 1 písm. b) smernice 92/49/EHS a likvidačný zástupca sa nepovažuje za prevádzkareň v zmysle článku 2 písm. c) smernice 88/357/EHS alebo za prevádzkareň v zmysle nariadenia (ES) č. 44/2001.“

3.

Smernica 2009/103 bola v Nemecku prebratá do právneho poriadku prostredníctvom Versicherungsaufsichtsgesetz (zákon o dohľade nad poisťovňami, ďalej len „VAG“). Konkrétne článok 21 ods. 5 smernice bol prebratý ustanovením § 7b ods. 2 VAG v tomto znení:

„Likvidačný zástupca má sídlo alebo bydlisko v štáte, pre ktorý je vymenovaný. Môže pracovať pre jednu i viac poisťovní. Má dostatočné právomoci umožňujúce zastupovať poisťovňu vo vzťahu k poškodeným osobám a v plnej miere uspokojovať ich nároky. Musí byť spôsobilý prešetrovať prípady v úradnom jazyku alebo v úradných jazykoch členského štátu, ktorý ho určil.“

4.

Režim doručovaní v nemeckom občianskoprávnom konaní upravujú § 166 a nasl. Zivilprozessordnung (Občiansky súdny poriadok). V jeho § 171 týkajúcom sa doručovania prostredníctvom zástupcu sa uvádza:

„Riadne vymenovanému zástupcovi možno doručovať s rovnakými právnymi účinkami ako zastupovanému. Zástupca predloží písomné splnomocnenie.“

5.

Spedition Welter je spoločnosť so sídlom v Nemecku a vlastní nákladné vozidlo, ktoré bolo 24. júna 2011 účastníkom dopravnej nehody na predmestí Paríža. Po tejto nehode podala spoločnosť Spedition Welter na nemeckých súdoch žalobu na vodiča druhého motorového vozidla, účastníka nehody, ktorý mal bydlisko vo Francúzsku a uzatvorené poistenie na krytie zodpovednosti za škodu v poisťovni Avanssur SA, takisto so sídlom vo Francúzsku.

6.

Prvostupňový súd doručil žalobu likvidačnému zástupcovi spoločnosti Avanssur SA v Nemecku, poisťovni AXA Versicherungs AG.

7.

AXA Versicherungs AG odmietla žalobu s tvrdením, že žalovaná ju nepoverila výslovne na to, aby v jej mene mohla preberať písomnosti.

8.

Prvostupňový súd vyhlásil žalobu za neprípustnú z dôvodu závažného nesplnenia formálnych náležitostí, keďže nebola žalovanej riadne doručená. Podľa prvostupňového súdu sa žaloba mala doručiť priamo spoločnosti Avanssur SA v rámci uplatňovaných nástrojov súdnej spolupráce, konkrétne na základe nariadenia č. 1393/2007 o doručovaní súdnych a mimosúdnych písomností v občianskych a obchodných veciach v členských štátoch. ( 4 )

9.

Žalobkyňa s týmto výkladom nesúhlasila a podala odvolanie na Landgericht Saarbrücken, v ktorom priamo odkazuje na článok 21 ods. 5 smernice 2009/103. Žalobkyňa sa domnieva, že toto ustanovenie predstavuje splnomocnenie zástupcu na účely doručovania písomností v rámci občianskeho konania o zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel.

10.

Vzhľadom na pochybnosti vyplývajúce z tvrdenia žalobkyne rozhodol Landgericht Saarbrücken prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky.

11.

Dňa 26. júna 2012 bol do registra Súdneho dvora doručený návrh na začatie prejudiciálneho konania o týchto otázkach, ktoré položil Landgericht Saarbrücken:

V prípade kladnej odpovede na prvú otázku:

12.

Spoločnosť Avanssur SA, Rakúska republika, Portugalská republika a Európska komisia predložili svoje písomné pripomienky.

13.

Prvou otázkou sa Landgericht Saarbrücken pýta, či článok 21 ods. 5 smernice 2009/103 pripisuje „likvidačným zástupcom“ pasívnu plnú moc na prijímanie písomností určených poisťovni počas občianskoprávneho konania.

14.

Účastníci konania zastávajú rôzne stanoviská. Na jednej strane Rakúska republika a Komisia tvrdia, že uvedený článok 21 ods. 5 smernice 2009/103 zaručuje pasívnu plnú moc, do ktorej patria tak súdne, ako aj správne konania. Na druhej strane sa Avanssur SA a Portugalská republika domnievajú, že toto ustanovenie v nijakom prípade neodkazuje na súdne konania, a teda vylučujú akúkoľvek plnú moc v kontexte prejednávanej veci.

15.

Pred uskutočnením výkladu citovaného článku 21 ods. 5 smernice 2009/103 považujem za potrebné uviesť niekoľko predbežných poznámok.

16.

Po prvé konanie pred nemeckými súdmi sa zakladá na príslušnej medzinárodnej jurisdikcii. Účastníci konania ani nemecké súdy, ktoré doposiaľ vydali rozhodnutie, nespochybňujú ich medzinárodnú súdnu právomoc rozhodovať v tomto spore. Ako uvediem neskôr, táto otázka je dôležitá, pretože vylučuje mnohé pochybnosti vyplývajúce z úpravy článku 21 ods. 5 smernice 2009/103. V tomto prípade ide teda o spor, ktorý sa týka výlučne rozsahu pasívnej plnej moci na preberanie písomností, bez toho, aby táto otázka menila medzinárodnú súdnu právomoc súdov v tomto konaní.

17.

Takisto treba zdôrazniť nemenej relevantný bod. Sporná otázka sa týka pasívneho zastupovania na účely doručovania súdnej písomnosti, ktorou je žaloba. Cieľom zastupovania, ktoré Spedition Welter pripisuje spoločnosti AXA Versicherungs AG, nie je obhajoba pre súdom ani všeobecné zastupovanie žalovanej pred nemeckými súdmi. Zastupovanie, ktoré podľa Spedition Welter vyplýva z článku 21 ods. 5 smernice 2009/103, je obmedzené na doručovanie súdnych písomností bez toho, aby to malo vplyv na postavenie Avanssur SA ako žalovanú spoločnosť, a na podmienky, za ktorých má vykonať svoju obhajobu. Výhodou tohto pasívneho zastupovania v prípade doručovania súdnych písomností je, že sa žalobcovi nedoručujú medzinárodné písomnosti, alebo v tomto prípade oznámenie, v súlade s postupmi nariadenia č. 1393/2007, ktoré, ako bolo v spise zdôraznené, zahŕňajú náklady na preklad, čomu by sa predišlo v prípade doručenia prostredníctvom zástupcu.

18.

Sporná otázka, ktorou sa zaoberáme, sa preto týka konkrétneho a veľmi presného hľadiska. Stručne povedané, treba objasniť, či „likvidačný zástupca“ v zmysle smernice 2009/103 môže vykonávať pasívne doručovanie súdnych písomností, konkrétne žaloby.

19.

Budem preto analyzovať históriu vzniku článku 21 ods. 5 smernice 2009/103 a neskôr toto ustanovenie vyložím so zreteľom na účel a systematiku uvedeného textu.

20.

Ako už bolo uvedené, smernicou 2009/103 sa zrušila smernica 2000/26, ktorej text do veľkej miery zmenil a doplnil smernice 73/239/EHS a 88/357/EHS ( 5 ). Článok 21 ods. 5 smernice 2009/103 vychádza z článku 4 smernice 2000/26. Toto posledné ustanovenie, ktoré bolo vložené v roku 2000, viedlo okrem iného k zdokonaleniu harmonizovaného režimu poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel.

21.

Komisia v každom prípade súhlasila s tým, aby mal likvidačný zástupca oprávnenie preberať súdne písomnosti vydané súdom, v ktorých sa prejednáva zodpovednosť poisťovateľa, čo uviedla v návrhu smernice uverejnenom 10. októbra 1997 ( 6 ), ktorý obsahoval ustanovenie, ktoré bolo predchodcom neskoršieho článku 4 v tomto znení:

„Likvidačný zástupca musí mať dostatočnú právomoc na zastupovanie poisťovne vo vzťahu k poškodeným stranám, ktoré si môžu nárokovať náhradu škody vrátane vyplatenia tejto náhrady, a na jej zastupovanie alebo v tomto prípade zariadiť, aby ju zastupoval na súdoch v súvislosti so žiadosťou o náhradu škody v súlade s Bruselským dohovorom z 27. septembra 1968 o súdnej právomoci a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach, a s ostatnými pravidlami medzinárodného súkromného práva týkajúcimi sa rozdelenia právomocí, ako aj pred orgánmi členského štátu, na ktorého území poisťovňu zastupuje.“ ( 7 )

22.

Komisia vo vysvetlivkách k návrhu uviedla, že cieľom tohto ustanovenia bolo stanoviť dôsledky, ktoré by malo konanie zástupcu pre poškodeného. ( 8 ) Vzhľadom na skutočnosť, že zástupca môže právne zastupovať poisťovňu v oblasti likvidácií poistných udalostí, bude jeho činnosť zaväzovať poisťovňu vo vzťahu k poškodenému. Komisia okrem toho dodala:

„Text nezakladá súdnu právomoc krajine bydliska poškodeného v prípadoch, ktoré by sa spravidla mali riešiť podľa inej legislatívy, a teda v súlade s právnymi predpismi medzinárodného práva súkromného na príslušnom súde. Skutočnosť, že zástupca je oprávnený zastupovať poisťovňu ‚pred súdmi‘, bude mať preto v praxi vzhľadom na túto smernicu obmedzený význam.“ ( 9 )

23.

Takisto treba poznamenať, že Komisia trvá na tom, že procesný aspekt právneho zastupovania by sa v nijakom prípade nemal podmieňovať pravidlami medzinárodnej súdnej právomoci. Komisia z tohto dôvodu zdôraznila, čo je pre náš prípad dôležité, že procesný vplyv zastupovania v konaniach by bol malý, alebo, ako sa hovorí v texte, zastupovanie „bude mať v praxi obmedzený význam“. Komisia poukázala na to, že procesné zastupovanie by bolo obmedzené na zastupovanie na účely určitého procesného konania, čo je funkcia, ktorej hlavnou výhodou je zjednodušenie postupu doručovania písomností, a nie zmena pravidiel určovania medzinárodnej súdnej právomoci.

24.

Tento predpis bol zmenený Európskym parlamentom v druhom čítaní. Odkaz článku 3 ods. 5 „orgány členských štátov“ sa presunul do odôvodnenia. Dohoda, ku ktorej dospeli Komisia, Rada a Európsky parlament, sa spomína v jednom zo stanovísk Komisie, v ktorom Komisia s cieľom predísť zmene právnych predpisov medzinárodného práva súkromného súhlasí s odstránením odkazu na súdy uvedenom v texte. Na základe konsenzu sa inštitúcie rozhodli ponechať odkaz na súdy, aby zabezpečili aspoň „obmedzenú“ mieru zastupovania, ako ju definovala Komisia na začiatku legislatívneho konania. ( 10 ) Tento konsenzus sa nakoniec odrazil v konečnom znení smernice 2000/26 a napokon aj v smernici 2009/103.

25.

História vzniku smernice 2009/103 ukazuje, že cieľom zastupovania, ktoré vykonáva poisťovňa v štáte poškodeného, bolo podľa zákonodarného orgánu formulovať pasívne zastupovanie na doručovanie súdnych písomností, aj keď len v obmedzenej miere. So zreteľom na dôsledky, ktoré by funkcia zástupcu mohla mať v prípade záruky, ktorú pre žalovaného účastníka predstavuje zásada príslušnosti súdu žalovaného, sa Komisia spolu s Európskym parlamentom od začiatku snažili o to, aby pasívne zastupovanie v prípade doručovania v nijakom prípade neviedlo k zmene spoločných alebo osobitných právnych predpisov medzinárodného práva súkromného uplatniteľných na cezhraničné spory týkajúce sa zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel.

26.

Vplyv pasívneho zastupovania by však mal byť v každom prípade podľa parlamentných rokovaní „obmedzený“. Možno však predpokladať, že „obmedzený“ účinok by znamenal mať aspoň právomoc prijímať doručované súdne písomnosti v mene žalovaného, keď žalobca vedie spor na súdoch v krajine svojho bydliska. Za týchto okolností doručenie žaloby zástupcovi iba formálne založí procesnoprávny vzťah. Ak bude spor prebiehať na súdoch v mieste bydliska žalobcu, žalovaný bude musieť mať právne zastúpenie v krajine žalobcu. Neskoršie súdne písomnosti sa budú doručovať v jazyku žalobcu, pretože ten bude aj jazykom advokáta žalovaného. Z hľadiska vplyvu, ktorý bude mať pasívne zastupovanie pred súdmi podľa článku 21 ods. 5 smernice 2009/103, z ratio tohto ustanovenia vyplýva, že tento vplyv bude obmedzený.

27.

Ako som práve uviedol, cieľom článku 21 ods. 5 smernice 2009/103, v ktorom sa uvádza, že zástupca má „dostatočné právomoci“, bolo zahrnúť právomoci zastupovania tak vo vzťahu k poškodeným osobám, ako aj k verejným orgánom vrátane súdnych orgánov so zreteľom na „obmedzené“ funkcie. Tento legislatívny zámer je potvrdený v odôvodnení 37 smernice, v ktorom sa kategoricky potvrdzuje, že dostatočné právomoci zahŕňajú zastupovanie „pred vnútroštátnymi orgánmi a tam, kde je to potrebné, aj pred súdmi“ ( 11 ).

28.

Okrem toho článok 21 ods. 5 obsahuje druhý pododsek, v ktorom sa uvádza, že zástupcovia „musia byť spôsobilí prešetrovať prípady v úradnom jazyku (úradných jazykoch) členského štátu bydliska poškodenej osoby“. Ak sa na základe uvedených ustanovení potvrdí, že zastupovanie je účinné voči súdnym orgánom, citované ustanovenie potvrdí, že toto zastupovanie zahŕňa také úkony, prostredníctvom ktorých sa poškodená osoba bude môcť obrátiť na zástupcu vo svojom rodnom jazyku. Ako bolo uvedené v bode 17 týchto návrhov, dôvod, pre ktorý Spedition Welter žiada súd o doručenie písomnej žaloby zástupcovi spoločnosti Avanssur SA v Nemecku, je predísť výdavkom na preklad podľa nariadenia č. 1393/2007. Túto skutočnosť zdôrazňuje aj odôvodnenie 34 smernice 2009/103, v ktorom sa uvádza, že poškodení môžu toto vymáhanie vyriešiť „podľa postupov im známych“.

29.

Treba tiež poznamenať, že schválením pasívneho zastupovania na doručovanie súdnych písomností sa nemenia pravidlá medzinárodného práva súkromného platné v danej oblasti. Takáto obozretnosť je dôležitá, pretože treba zohľadňovať to, že hoci zastupovanie prostredníctvom likvidačných zástupcov zahŕňa aj zastupovanie pred súdnymi orgánmi, inštitúcie konali obozretne a nezaviedli nijaké pravidlo, ktoré by mohlo zmeniť citlivú rovnováhu charakterizujúcu ustanovenia o medzinárodnej súdnej právomoci a rozhodného práva v prípade žalôb o náhradu škody spôsobenej cezhraničnými dopravnými nehodami. Tieto obavy sa opakovane objavujú v odôvodnení 35, v závere odôvodnenia 36 a v odôvodnení 38 smernice 2009/103.

30.

Vzhľadom na predchádzajúce argumenty pravdepodobne nemožno vyvrátiť tvrdenia Avanssur SA a Portugalskej republiky, podľa ktorých by výslovná absencia v prospech pasívneho zastupovania v prípade doručovania súdnych písomností potvrdila vôľu zákonodarcu vylúčiť túto formu zastupovania. Ako vyplýva z bodov 20 a 24 týchto návrhov, cieľom zákonodarného orgánu bolo zahrnúť tento typ zastupovania, aj keď v obmedzenej miere, pričom aj režim smernice 2009/103 hovorí v prospech rovnakého výkladu. Je tu však ďalší argument, ktorý Komisia správne uviedla a ktorý spochybňuje tvrdenie spoločnosti Avanssur a Portugalskej republiky.

31.

Ako už bolo uvedené, článok 22 stanovuje konanie o náhradu škody, v rámci ktorého sa poškodená osoba môže obrátiť priamo na zástupcu poisťovne v štáte svojho bydliska, čo jej navyše umožní likvidáciu poistnej udalosti v rodnom jazyku. Podľa článku 18 smernice 2009/103 musia členské štáty stanoviť opatrenia, ktoré zabezpečia, aby poškodené strany pri nehodách spôsobených vozidlom krytým poistením „požívali priame právo na konanie voči poisťovacej spoločnosti kryjúcej zodpovednú osobu voči zodpovednosti za škodu“. Tak konalo Nemecko, ako pripomína vnútroštátny súd, keď hovorí o medzinárodnej súdnej právomoci nemeckých súdov v tomto konaní. ( 12 )

32.

Neprekvapuje teda, že po dokončení predchádzajúcich konaní priamo pred zástupcom a na základe podania priamej žaloby na poisťovňu doručenie súdnych písomností nemôže smerovať k samotnému zástupcovi, ktorého úlohou je v súlade s cieľmi smernice 2009/103 zjednodušiť poškodenej osobe vybavenie jej žiadosti, v tomto prípade žalobu o náhradu škody.

33.

Vzhľadom na uvedené tvrdenia sa preto domnievam, že článok 21 ods. 5 smernice 2009/103, keď odkazuje na „dostatočné právomoci“ likvidačného zástupcu, sa vzhľadom na svoj historický a systematický kontext musí vykladať v tom zmysle, že zahŕňa pasívne zastupovanie na doručovanie súdnych písomností, akým je doručenie žaloby, ktorú podal poškodený v rámci občianskoprávneho konania pred súdom, ktorý má medzinárodnú právomoc na prejednanie tejto veci.

34.

Druhou prejudiciálnou otázkou sa vnútroštátny súd pýta, či má článok 21 ods. 5 smernice 2009/103 priamy účinok v tom zmysle, aby sa naň poškodený mohol odvolávať pred vnútroštátnym súdom, v dôsledku čoho je vnútroštátny súd povinný vychádzať z predpokladu doručenia účinného voči poisťovni, ak sa uskutočnilo doručenie likvidátorovi „ako zástupcovi“ poisťovne.

35.

Ako je známe, stanovenie priameho účinku noriem práva Únie, vrátane smerníc, nie je podmienkou ich uplatňovania. Norma práva Únie sa môže uplatňovať bez toho, aby mala priamy účinok. ( 13 ) Priamy účinok je teda spôsobilosť normy práva Únie vyriešiť skutkový stav na základe vlastnej autority bez nevyhnutného využitia iných právnych predpisov Únie alebo vnútroštátnych právnych predpisov. ( 14 ) Ak však právny predpis Únie nemá priamy účinok, môže aj naďalej zohrávať významnú úlohu pri riešení sporu a poskytnúť pomoc vnútroštátnemu súdu poverenému rozhodovaním. Vtedy nebude mať právny predpis Únie priamy účinok, ale bude v tomto zmysle „uplatniteľný“.

36.

Najznámejší príklad toho, že uplatniteľnosť právneho predpisu Únie nepredstavuje synonymum jeho priameho účinku, je tzv. povinnosť konformného výkladu. Právny predpis Únie, ktorý nemá priamy účinok, napríklad smernica, ktorá sa neprebrala pre potreby jednotlivých krajín, sa môže uplatňovať na daný prípad, keďže vnútroštátny súd je v každom prípade povinný vykladať vnútroštátne právo v súlade s ňou. Táto smernica sa uplatní a súd ju musí použiť pri riešení sporu; pri neexistencii priameho účinku ju súd môže uplatňovať iba na účely výkladu a do tej miery, pokiaľ nie je v rozpore s vnútroštátnym právom. Je to tak aj v predmetnom prípade, a preto treba príslušnému vnútroštátnemu súdu odpovedať, že najprv treba preskúmať, či nemecké právo možno vykladať v súlade so smernicou 2009/103. V prípade kladnej odpovede nebude potrebné analyzovať, či má článok 21 ods. 5 tejto smernice priamy účinok.

37.

Komisia obhajovala možnosť výkladu nemeckého práva v súlade s článkom 21 ods. 5 smernice 2009/103. Podľa jej názoru nemecké právo v § 7b ods. 2 VAG doslovne preberá obsah článku 21 ods. 5 smernice 2009/103. Ak sa má teda toto ustanovenie smernice 2009/103 vykladať v zmysle, ako som navrhol, a síce, že má zástupcovi poskytnúť právomoc na pasívne zastupovanie na doručovanie súdnych písomností, § 7b ods. 2 VAG nepripúšťa iný výklad.

38.

S názorom Komisie súhlasím. Keď Súdny dvor potvrdí výklad ustanovenia práva Únie, vnútroštátne právne predpisy, ktoré priamo preberajú a prísne reprodukujú európske normy, sa musia vykladať v rovnakom zmysle ako tieto európske normy. Ak sa v takomto prípade prebratý vnútroštátny právny predpis formuluje rovnako ako európska norma, je zrejmé, že možno pripustiť iba spoločný výklad európskej a vnútroštátnej právnej normy. V takom prípade a bez ohľadu na to, že ide o rozhodnutie, ktoré má zo zákona prijať príslušný vnútroštátny súd, sa domnievam, že § 7b ods. 2 VAG by sa mal vykladať rovnakým spôsobom ako pôvodná európska norma, s ktorou úzko súvisí, v tomto prípade s článkom 21 ods. 5 smernice 2009/103.

39.

V nijakom prípade nemožno tvrdiť, že ZPO kategoricky odmieta možnosť pasívneho zastupovania na doručovanie písomností. Ustanovenia § 170 a § 171 sa výslovne odvolávajú na možnosť doručovania prostredníctvom zástupcu. Hoci sa § 170 obmedzuje na určité prípady, § 171 vo všeobecnosti odkazuje na prípady, v ktorých zastupovaný na základe predchádzajúcej dohody určí zástupcu. Treba pripomenúť, že článok 21 ods. 1 smernice 2009/103 vyžaduje, aby členské štáty prijali opatrenia na zabezpečenie toho, aby poisťovne určili zástupcu vo všetkých členských štátoch. Je zrejmé, že toto zastupovanie sa realizuje na základe dohôd uzatvorených medzi poisťovňami. Ak preto smernica 2009/103 zaručí pasívne zastupovanie na doručovanie písomností, dohody medzi zástupcom a zastupovaným by mohli byť prejavom vôle, ktorá konkrétne zakladá zastupovanie zaručené touto smernicou.

40.

Vnútroštátnemu súdu preto zjavne prináleží výklad práva v súlade s článkom 21 ods. 5 smernice 2009/103. Ako mal Súdny dvor možnosť konštatovať, tejto úlohy by sa mal ujať vnútroštátny súd, ktorý je „povinný použiť rovnaké metódy, aby sa dosiahol cieľ sledovaný smernicou“ ( 15 ). Vzhľadom na to, že takáto možnosť existuje, a zdá sa, že ide o tento prípad, nie je nutné, aby rozhodol o priamom účinku tohto ustanovenia.

41.

Naproti tomu pred dokončením analýzy druhej prejudiciálnej otázky treba objasniť, či existuje niektorá z týchto dvoch výnimiek v súvislosti s povinnosťou konformného výkladu, ktorý vyžaduje judikatúra Súdneho dvora.

42.

Po prvé povinnosť vnútroštátneho súdu odvolávať sa na obsah smernice pri výklade a uplatňovaní relevantných ustanovení vnútroštátneho práva nemôže slúžiť ako základ výkladu vnútroštátneho práva contra legem. ( 16 ) Toto obmedzenie sa však uplatňuje iba vtedy, ak je protiklad medzi jednotlivými pravidlami jednoznačný, čo nie je tento prípad. Ak potvrdí príslušný vnútroštátny súd, v § 171 ZPO sa pasívne doručovanie písomností chápe v širších súvislostiach bez toho, aby sa výslovne vylúčil prípad, ako je tento. K tomu treba pridať znenie citovaného ustanovenia § 7b ods. 2 VAG, ktorého systematický výklad v spojení s článkom 171 ZPO nesmie viesť k neriešiteľnému konfliktu medzi vnútroštátnym právom a právnymi predpismi Únie.

43.

Po druhé povinnosť vnútroštátneho súdu prihliadať na obsah smernice pri výklade a uplatňovaní relevantných ustanovení vnútroštátneho práva je takisto obmedzená všeobecnými právnymi zásadami, akými sú predovšetkým zásada právnej istoty a zákazu retroaktivity. ( 17 )

44.

To však nie je predmetný prípad. Spor medzi spoločnosťami Spedition Welter a Avanssur, hoci stoja proti sebe, zodpovedá, pokiaľ ide o pasívne doručovanie súdnych písomností, skôr trojstrannej situácii, v ktorej sa celkom určite nachádzajú dvaja jednotlivci, ale aj verejná moc. Takže keď jednotlivec požiada nemecký súd o doručenie súdnej písomnosti inej osobe, žalobca sa musí obrátiť na členský štát. Žalovaný je nepriamy adresát žaloby podanej žalobcom, pričom táto požiadavka má jasného priameho adresáta: vnútroštátny súd.

45.

Súdny dvor v súvislosti s týmto typom situácií opätovne vyhlásil, že „samotné negatívne dôsledky na práva tretích osôb, aj keď sú tieto dôsledky určité, neodôvodňujú, aby sa jednotlivcovi bránilo dovolávať sa ustanovení smernice voči predmetnému členskému štátu“ ( 18 ). Práve na tieto samotné negatívne dôsledky sa môže dovolávať Avanssur SA, keď namieta konformný výklad nemeckého práva vo svetle článku 21 ods. 5. Ako však bolo práve uvedené, takýto typ dôsledkov nebráni uplatňovaniu smernice a tým menej možnosti, aby mal účinky na výklad vnútroštátnych právnych predpisov.

46.

Z tohto dôvodu a vzhľadom na uvedené argumenty sa domnievam, že v rozsahu, v akom nemecká právna úprava obsahuje vykonávací predpis, ktorého formulácia zodpovedá článku 21 ods. 5 smernice 2009/103, vnútroštátny súd musí vnútroštátne právo vykladať v súlade s ustanoveniami článku 21 ods. 5 smernice 2009/103. Za okolností prejednávanej veci sa nezistili nijaké obmedzenia tohto konformného výkladu, keďže právo Únie neslúži ako základ výkladu vnútroštátneho práva contra legem a nie sú ani porušované všeobecné zásady právnej istoty a retroaktivity, pričom posúdenie prináleží príslušnému vnútroštátnemu súdu.

47.

Vzhľadom na uvedené navrhujem Súdnemu dvoru, aby na prejudiciálne otázky položené zo strany Landgericht Saarbrücken odpovedal takto: